Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 85/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho

(sudca spravodajca) v konaní o ústavnej sťažnosti

, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Školníkom,

Mierová 1, Veľký Krtíš, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a podľa Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 6. júna 2017, ako aj konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo,

takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

7. augusta 2017 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Jozefom Školníkom, Mierová 1, Veľký Krtíš, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 6. júna 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“),

ako aj konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo.

2. Sťažnosť sťažovateľa bola po jej doručení pridelená sudcovi spravodajcovi

Ladislavovi Oroszovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo

16. februára 2019.

Na zasadnutí pléna ústavného súdu 25. apríla 2019 bol schválený Rozvrh práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2018 do 31. decembra 2019

(ďalej len „rozvrh práce“). V súlade s čl. X bodom 3 rozvrhu práce bola vec sťažovateľa

na základe rozhodnutia predsedu ústavného súdu o nariadení jej pridelenia zo 6. mája 2019,

keďže ide o naliehavú vec patriacu do rozhodovacej pôsobnosti senátu, rozhodnutie o ktorej

neznesie odklad, pridelená náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov sudcovi spravodajcovi Ľubošovi Szigetimu.

3. Zo sťažnosti, z jej príloh a vyžiadaného spisu Okresného súdu Ružomberok

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

okresného súdu č. k. -639 z 25. apríla 2016 uznaný za vinného zo spáchania

zločinu neoprávneného nakladania s odpadmi podľa a

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na tom

skutkovom základe, že „v období od presne nezistenej doby mesiaca október 2011

do presne nezistenej doby mesiaca február 2012 dával , konajúcemu

za firmu , príkazy na zber, prepravu a

3

uloženie inertného odpadu v objeme 16.928,3 m, čo predstavuje 22.006,79 ton odpadu v

rozsahu 441.932,18 eur na miesto, ktoré na tento účel nebolo určené, a to na pozemky

2

parc. č. o výmere 25.130 m, zastavané plochy a nádvoria, k. ú. ,

2

vo výmere 6.688 m, zastavané plochy a nádvoria, k. ú. , vedené

na LV č. k. ú. , ktorých vlastníkom sú

vo vlastníckom podiele 1/1, ďalej na pozemky parc. č.

2

vo výmere 7.308 m, zastavaná plocha a nádvoria, k. ú. , vo

2

výmere 4.792 m, zastavaná plocha a nádvoria, k. ú. , vedených na LV Č. ,

k. ú. , ktorých vlastníkom bola ,

vo vlastníckom podiele 1/1 a takéto nakladanie s odpadmi bolo v rozpore s ustanovením

, , o odpadoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnkov“.

Označeným rozsudkom okresného súdu bol sťažovateľovi uložený trest odňatia

slobody v trvaní troch rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu s probačným

dohľadom na skúšobnú dobu v trvaní troch rokov a zároveň mu bola podľa § 287 ods. 1

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) uložená povinnosť nahradiť poškodenej obchodnej spoločnosti

(ďalej

len „poškodená“), škodu vo výške 125 356 € (so zvyškom nároku na náhradu škody bola

poškodená odkázaná na občianske súdne konanie, pozn.).

4. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania sťažovateľa,

ako aj odvolania prokurátora Okresnej prokuratúry Ružomberok rozsudkom

č. k. -681 zo 6. októbra 2016 podľa § 321 ods. 1 písm. d) a f) v spojení s § 321

ods. 3 zrušil rozsudok prvostupňového súdu vo výrokoch o treste

a o náhrade škody a, rozhodujúc sám podľa , sťažovateľovi

uložil trest odňatia slobody v trvaní troch rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu

s probačným dohľadom na skúšobnú dobu v trvaní troch rokov a podľa § 51 ods. 2 a 4

prikázal sťažovateľovi v skúšobnej dobe na vlastné náklady odstrániť

odpad z pozemkov, na ktoré bol na základe jeho príkazov v rozpore so všeobecne

záväznými právnymi predpismi uložený. Krajský súd označeným rozsudkom poškodenú

s jej nárokom na náhradu škody (v celom rozsahu, pozn.) podľa § 288 ods. 1 Trestného

poriadku odkázal na civilný proces.

5. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 6. októbra 2016 podal

sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn.

zo 6. júna 2017 podľa odmietol.

6. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta porušenie svojich

v sťažnosti označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj konaním,

ktoré jeho vydaniu predchádzalo, a svoju sťažnosť odôvodňuje najmä takto:

«Sťažovateľ napáda uznesenie najvyššieho súdu preto, lebo v konaní, ktoré mu

predchádzalo vrátane konaní prvostupňového a odvolacieho súdu došlo k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu, keď súdy subsumovali skutkový stav pod nesprávnu

skutkovú podstatu trestného činu. Práve toto sa stalo jedným z dovolacích dôvodov - § 371

ods. 1 písm. i/

Sťažovateľ sa okrem iného, počas celého trestného procesu obhajoval tým, že sa

protiprávneho konania, ktoré mu kládla obžaloba za vinu nedopustil. Súdy striktne trvali

na jeho vine, napriek existencii kardinálneho dôkazu, ktorý bol do trestného spisu pripojený

a ktorým bolo rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia v Ružomberku, úseku

štátnej správy odpadového hospodárstva č.: OH 2013/00014-27 zo dňa 4. 3. 2013. Orgán

štátnej správy pri posudzovaní veci v intenciách o odpadoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov vec šetril a určil zodpovednú osobu

za umiestnenie odpadu v rozpore s týmto zákonom spoločnosť ..

Objasnenie ďalších dôležitých okolností, za ktorých došlo k nakladaniu s odpadom, nebolo

v trestnom konaní vykonané, napriek tomu, že sa sťažovateľ domáhal zabezpečenia

navrhovaných listinných, najmä účtovných dokladov, ktorými by došlo k objasneniu, ktoré

subjekty v rozhodnom čase v areáli bývalej tehelne vykonávali pracovné činnosti.

... Zákonodarca pri tomto trestnom čine, ktorý môže byť spáchaný aj z nedbanlivosti,

určil jeden zo základných jeho znakov výšku škody hroziacej resp. spôsobenej na životnom

prostredí v dôsledku porušenia právnych predpisov. Znaky trestného činu má takéto

protiprávne konanie len vtedy, keď je ním spôsobená škoda prevyšujúca sumu 266 Eur,

tzv. škoda malá. Je neprípustný a nezákonný postup, aby sa súdy pre určovanie tohto

dôležitého faktora určujúceho právnu kvalifikovanosť skutku uspokojili s odborným

vyjadrením osoby neoprávnenej určovať takúto škodu. v čase určovania

rozsahu nakladania s odpadmi nemal spôsobilosť oceňovať škody na úseku životného

prostredia. Mal len oprávnenie vydávať odborné posudky v oblasti spaľovania a úpravy

odpadov, čo je absolútne nepríbuzenský odbor /odvetvie/. Ocenenie, ktoré určil

nezodpovedá požiadavke v zmysle § 124 až 126 Tr. zák.

... Sťažovateľ na hlavných pojednávaniach navrhoval vykonať viacero dôkazov, ktoré

by osvedčovali dôležité skutočnosti pre trestné konanie, avšak súd sa tým neriadil a dôkazy

vykonávané v prospech sťažovateľa /obžalovaného/ odmietol vykonať, čím nezákonne

zasiahol do spravodlivosti súdneho konania.

... Krajský súd v Žiline svojim uznesením z 5. 8. 2015 č. k. -568

rozhodujúc o odvolaní sťažovateľa /obžalovaného/ a prokurátora proti (v poradí prvému,

pozn.) rozsudku Okresného súdu Ružomberok z 4. 3. 2015 sp. zn. rozhodol tak,

že napadnutý rozsudok okresného súdu odvolaním zrušil a vec mu vrátil, aby ju

v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

... Krajský súd dal obžalovanému a aj prokurátorovi za pravdu v tom, že bude

potrebné v tomto smere doplniť dokazovanie a napadnutý rozsudok zrušil aj preto, lebo

došlo v konaní pred prvostupňovým súdom k závažnému porušeniu práv obžalovaného

na obhajobu.

Za pozoruhodné sa javí konštatovanie odvolacieho súdu v tomto uznesení /str. 5

ods. tretí/, v ktorom sa uvádza, citujem: „... napadnutý rozsudok je v súčasnom štádiu

predčasný, keďže je potrebné podstatnú časť dôkazov zopakovať, resp. podľa potreby

prípadne vykonať aj ďalšie.“

Krajský súd v rozpore so zásadou kontradiktórnosti a rovnosti zbraní pripustil,

že určité dôkazy hoci vykonané protizákonne, a to bez zabezpečenia práva obžalovaného

vyjadriť sa k nim na hlavnom pojednávaní dňa 9. 2. 2015, boli akceptované a súdy na ne

prihliadli v rámci ich hodnotenia, čo je v rozpore s SR.

Je nutné zdôrazniť, že takto získané nezákonné dôkazy si osvojil aj Najvyšší súd SR

v rámci rozhodovania o dovolaní a z nich vychádzal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím, keď odmietol dovolanie

odsúdeného /sťažovateľa/ zasiahol do práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a SR.

... Napadnuté právoplatné uznesenie najvyššieho súdu je rozporuplné, nepresvedčivé

a nezohľadňujúce stav konania, ktoré mu predchádzalo, čo ho robí nezákonným.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany...»

7. Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa ... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ústavného , ktorým sa

uvádza Listina základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a podľa uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 6. 6. 2017 v sp. zn. a konaním

mu predchádzajúcim bolo porušené.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 6. 6. 2017 v sp. zn.

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.“

8. Uznesením sp. zn. z 1. februára 2018 ústavný súd podľa § 25

ods. 3 v tom čase účinného

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavnú sťažnosť

sťažovateľa prijal na ďalšie konanie. Označeným uznesením ústavný súd zároveň návrhu

sťažovateľa na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

nevyhovel.

9. Ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie vyzval

najvyšší súd na vyjadrenie sa k sťažnosti. Na výzvu reagovala predsedníčka najvyššieho

súdu, ktorá k svojmu prípisu č. KP 3/2018 z 5. apríla 2018 pripojila vyjadrenie

predsedníčky senátu 3 T najvyššieho súdu (ďalej aj „predsedníčka senátu“).

Predsedníčka senátu vo svojom vyjadrení z 29. marca 2018 poukázala na skutočnosť,

že najvyšší súd, rozhodujúc o dovolaní sťažovateľa, sa nestotožnil s jeho námietkami

a nevzhliadol dôvody na zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu, ako ani

rozsudku prvostupňového súdu. K námietke sťažovateľa, že jeho nevinu má preukazovať

rozhodnutie obvodného úradu životného prostredia, konštatujúce zodpovednosť

za nakladanie s odpadmi na strane obchodnej spoločnosti, ktorej on nebol konateľom,

predsedníčka senátu (v podstate) uviedla, že zodpovednosť sťažovateľa v uvedenom smere

vyplýva z iného rozhodnutia obvodného úradu životného prostredia, ako je to, na ktoré

poukazoval sťažovateľ. K sťažovateľom navrhovanému vykonaniu listinných dôkazov

uviedla, že „nespokojnosť obvineného s rozsahom vykonaného dokazovania nezakladá

žiadny dovolací dôvod“, navyše najvyšší súd „považoval túto otázku za zodpovedanú“,

keďže sa k nej vyjadril krajský súd vo svojom rozhodnutí. Výhradou sťažovateľa,

že na hlavnom pojednávaní 9. februára 2015 nemal možnosť vyjadriť sa k vykonanému

dokazovaniu, sa najvyšší súd nemohol zaoberať, keďže sťažovateľ ju v dovolaní neuplatnil.

Sťažovateľom namietaný spôsob zisťovania rozsahu spôsobenej škody podľa predsedníčky

senátu patril ku skutkovým zisteniam, ktoré dovolací súd nie je oprávnený skúmať.

Skutkový stav bol pritom súdmi nižšieho stupňa subsumovaný pod správnu skutkovú

podstatu trestného činu. Podľa predsedníčky senátu najvyšší súd postupoval správne,

keď vzhľadom na nenaplnenie dovolacích dôvodov dovolanie sťažovateľa odmietol

na neverejnom zasadnutí podľa a svoje rozhodnutie

dostatočným spôsobom odôvodnil.

10. Sťažovateľ v reakcii na vyjadrenie najvyššieho súdu prostredníctvom

splnomocneného právneho zástupcu v liste doručenom ústavnému súdu 22. júna 2018

v podstate zopakoval časť svojej argumentácie z ústavnej sťažnosti a uviedol, že „trvá

na svojich doterajších písomných prednesoch a súhlasí v prípade potreby aby bolo

vykonané ústne pojednávanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky“.

11. Vzhľadom na oznámenia predsedníčky najvyššieho súdu z 5. apríla 2018

a právneho zástupcu sťažovateľa z 19. júna 2018, z ktorých možno vyvodiť, že netrvajú

na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

12. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

15. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

17. Podľa (v znení účinnom v čase spáchania skutku,

pozn.) kto nakladá s odpadmi v malom rozsahu v rozpore so všeobecne záväznými

právnymi predpismi, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Podľa (v znení účinnom v čase spáchania skutku,

pozn.) odňatím slobody na tri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin

uvedený v odseku 1 vo veľkom rozsahu.

Podľa druhej vety (v znení účinnom aj v čase

spáchania skutku, pozn.) pri trestnom čine neoprávneného nakladania s odpadmi podľa

§ 302 rozsahom činu sa rozumie cena, za ktorú sa odpad v čase a v mieste zistenia činu

obvykle zbiera, prepravuje, vyváža, dováža, zhodnocuje, zneškodňuje alebo ukladá, a cena

za odstránenie odpadu z miesta, ktoré na jeho uloženie nie je určené.

18. Podľa dovolanie možno podať,

ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa dovolanie možno podať,

ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí

uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa § 371.

III.

19. Sťažovateľ v posudzovanej veci na základe argumentácie, ktorej podstatná časť je

citovaná v časti I tohto nálezu, namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

ako aj konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, došlo k porušeniu jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a listiny, základného práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

20. Ústavný súd pred samotným prieskumom ústavnej akceptovateľnosti postupu

a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu považuje za potrebné uviesť, že podľa § 45

(predtým podľa , pozn.)

je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto

zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti

petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého

rozhodnutia sa domáha, čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , , ).

Vychádzajúc z uvedeného, keďže sťažovateľ v petite svojej sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu namieta porušenie svojich práv (výlučne) napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, predmetom prieskumu sťažovateľom namietaného porušenia jeho

v sťažnosti označených práv môže byť len označené rozhodnutie dovolacieho súdu (vrátane

postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal), čomu zodpovedal aj rozsah prijatia ústavnej

sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu z 1. februára 2018.

21. V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok v rámci trestného konania je spôsobilé privodiť prelomenie zásady

nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch,

keď je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho

stupňa. V tomto smere ústavný súd dlhodobo plne akceptuje, že najvyšší súd ako súd

dovolací nie je už na základe samotného vymedzenia dovolacích dôvodov (§ 371 Trestného

poriadku) predurčený na úplný prieskum rozsudkov nižších súdov činných v rámci

trestného konania. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť z najvyššieho súdu tretí stupeň

s plnou jurisdikciou, nestanovil by katalóg dovolacích dôvodov. Už samotné chápanie

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku ospravedlňuje reštriktívny prístup

najvyššieho súdu k dovolacím dôvodom (napr. , ,

, ).

22. V sťažovateľovej veci najvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 382 písm. c)

odmietol jeho dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 6. októbra 2016, ktorým odvolací súd (v podstate) potvrdil odsudzujúci

rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o vine sťažovateľa a zrušil ho vo výrokoch

o treste a o náhrade škody (o týchto otázkach rozhodol odvolací súd sám, pozn.). Z obsahu

vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. vyplýva, že sťažovateľ v dovolaní

proti rozsudku krajského súdu v rámci uplatnených dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1

písm. c) a i) (v zhode s argumentáciou obsiahnutou v jeho ústavnej

sťažnosti, pozn.) namietal, že

- za nakladanie s odpadmi v danom prípade zodpovedali iné právne subjekty, a preto

páchateľom trestného činu nemohol byť sťažovateľ,

- v trestnom konaní vedenom proti nemu neboli vykonané ním navrhované dôkazy,

ktoré mali svedčiť o jeho nevine,

- pri stanovovaní výšky spôsobenej škody sa súdy uspokojili s odborným vyjadrením

a do konania nebol pribratý znalec,

- krajský súd sa dostatočne nevysporiadal s prípadným posúdením skutku podľa

o nakladaní s odpadom z ťažobného priemyslu a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o nakladaní

s odpadom z ťažobného priemyslu“).

23. Vo vzťahu ku kľúčovej námietke sťažovateľa, že zodpovedným za neoprávnené

nakladanie s odpadmi bol v danom prípade právny subjekt (obchodná spoločnosť), ktorého

štatutárnym orgánom nebol sťažovateľ, najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal

najmä na to, že „Obvodný úrad životného prostredia v Ružomberku rozhodnutím

zo 4. marca 2013, číslo OH 2013/0014-26 rozhodol, že spoločnosť , v ktorej

bol obvinený konateľom, je zodpovedná za umiestnenie odpadu v rozpore so zákonom

na pozemkoch CKN parc. č. v k. ú. , ktorý pochádza

z vyčistenia rozostavanej výrobnej haly pri hlinisku“. Ústavný súd v tejto súvislosti tiež

poukazuje na obsah vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. (ktorého

súčasťou je aj vyšetrovací spis, pozn.), z ktorého vyplýva, že Obvodný úrad životného

prostredia v Ružomberku (ďalej len „obvodný úrad“) rozhodnutím č. OH -27

zo 4. marca 2013 rozhodol, že „osobou zodpovednou za umiestnenie odpadu v rozpore

so zákonom o odpadoch na nehnuteľnostiach: pozemky C-KN parc. č.

a v k. ú. (ďalej časť hliniska) je

. Odpad pochádza z odstránenia technológie tehelne“

(č. l. 211 spisu). Rozhodnutím č. OH -26 zo 4. marca 2013 obvodný úrad

rozhodol, že „osobou zodpovednou za umiestnenie odpadu v rozpore so zákonom

o odpadoch na nehnuteľnostiach: pozemky C-KN parc. a

v k. ú. (ďalej časť hliniska) je

. Odpad pochádza z vyčistenia rozostavanej výrobnej

haly pri hlinisku súp. č. , na pozemku C-KN parc. č. , k. ú. “ (č. l. 206

spisu). Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie obvodného úradu, na ktoré sa odvoláva

sťažovateľ a ktoré podľa neho preukazuje jeho nevinu, sa vzťahuje na odpad iného pôvodu,

ako je odpad, za neoprávnené nakladanie s ktorým bola (iným) rozhodnutím obvodného

úradu konštatovaná zodpovednosť obchodnej spoločnosti, ktorej konateľom bol v tom čase

sťažovateľ a ktorý je súčasťou skutkovej vety odsudzujúceho rozsudku okresného súdu

vydaného proti sťažovateľovi. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

v tejto časti preto ústavný súd považuje za ústavne konformné.

24. K dovolacej námietke sťažovateľa, že súdy nižšieho stupňa nevyhoveli jeho

návrhom na doplnenie dokazovania, najvyšší súd v napadnutom uznesení (v podstate)

uviedol, že uvedená skutočnosť môže znamenať porušenie práva obvineného na obhajobu

(len) v prípade, že „súd nevysvetlí zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom nadbytočnosť

a nepotrebnosť doplnenia dokazovania a zároveň existujú ďalšie skutočnosti naznačujúce,

že celé konanie bolo vedené neobjektívne a zjavne nerešpektovalo pravidlá spravodlivého

procesu“, k čomu však vo veci sťažovateľa nedošlo. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené

poukazuje aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 6. októbra 2016, ktorý v tejto súvislosti uviedol: „Pokiaľ obžalovaný namieta, že nebolo

vykonané dokazovanie v dostatočnom rozsahu, keď sa nezabezpečili listinné dôkazy

a účtovné doklady jednotlivých spoločností, ktoré nakladali s odpadom, z ktorých by bolo

zrejmé, kto takéto nakladanie dohadoval, v akom čase a v akom rozsahu, považuje krajský

súd aj tieto námietky za nedôvodné, nakoľko zo zadovážených dôkazov možno bezpochyby

dospieť k záveru, že odpad v objeme uvedenom v napadnutom rozsudku bol prepravovaný

na parcely uvedené v rozsudku v období uvedenom v rozsudku výlučne na základe

požiadaviek obžalovaného. Zo spisu naviac vyplýva, že mnohé doklady už nie je možné ani

zabezpečiť, nakoľko z vyjadrenia osôb, ktoré by mohli nimi disponovať vyplýva, že už nimi

nedisponujú. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že skutkový stav tak, ako bol

zistený prvostupňovým súdom a premietnutý do skutkovej vety napadnutého rozsudku

dostatočne vyplýva z už doposiaľ zabezpečených a vykonaných dôkazov.“

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, v spojení s procesne bezprostredne mu predchádzajúcim rozsudkom

odvolacieho krajského súdu, s ktorým z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej ochrany

tvoria jeden celok (m. m. , , ), je aj v kontexte

označenej námietky sťažovateľa z ústavného hľadiska akceptovateľné, keďže z označených

rozhodnutí jednoznačne vyplýva, prečo príslušné súdy nepovažovali vykonanie

sťažovateľom navrhovaných dôkazov pre náležité objasnenie veci za potrebné.

25. Za ústavne udržateľný považuje ústavný súd aj postup najvyššieho súdu, ktorý

sa s poukazom na bližšie nezaoberal dovolacou

námietkou sťažovateľa týkajúcou sa (podľa neho) ustálenia výšky spôsobenej škody,

resp. rozsahu trestného činu, zo spáchania ktorého bol sťažovateľ uznaný za vinného,

s odôvodnením, že dovolací súd nie je oprávnený skúmať správnosť a úplnosť zisteného

skutku. Ústavný súd nad rámec napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v tejto súvislosti

dodáva, že z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že rozsah činu bol v danom prípade

určený v súlade s kritériami ustanovenými v druhej vete ,

a to osobou odborne spôsobilou na vydávanie odborných posudkov vo veciach odpadov.

Účelom vo veci podaného odborného vyjadrenia teda nebolo určenie výšky škody

na životnom prostredí tak, ako to tvrdí sťažovateľ, ale stanovenie rozsahu spáchaného

skutku. Námietka sťažovateľa, že osoba poskytujúca odborné vyjadrenie v danom prípade

nebola oprávnená, resp. spôsobilá určovať výšku škody na živnom prostredí, preto

neobstojí.

26. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že krajský súd nezvážil možné posúdenie

skutku podľa zákona o nakladaní s odpadom z ťažobného priemyslu, najvyšší súd

v napadnutom uznesení poukázal na to, že takýto postup vo veci sťažovateľa nebol možný,

keďže „pri činnosti, ktorú vykonával obvinený v areáli bývalej tehelne, nedochádzalo

ku ťažbe nerastov a taktiež ani nešlo o odpad z ťažobného priemyslu“. Uvedený záver

považuje ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci za logický a konformný s podstatou

a účelom označenej právnej normy.

27. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že nemal možnosť zúčastniť sa dokazovania

vykonaného výsluchom (siedmich) svedkov na hlavnom pojednávaní 9. februára 2015

(čo viedlo k zrušeniu v poradí prvého odsudzujúceho rozsudku okresného súdu uznesením

krajského súdu z 5. augusta 2015, pozn.), sa ústavný súd po preskúmaní obsahu dovolania

sťažovateľa zo 16. februára 2017 stotožňuje s vyjadrením predsedníčky senátu 3 T

najvyššieho súdu, že dovolací súd sa touto výhradou sťažovateľa v napadnutom uznesení

nemohol zoberať, keďže sťažovateľ ju v dovolaní neuplatnil. Ústavný súd navyše v tejto

súvislosti poukazuje na skutočnosť vyplývajúcu z obsahu spisu okresného súdu, že všetci

dotknutí svedkovia (s výnimkou jedného, ktorý medzičasom zomrel, pozn.) boli (po vrátení

veci odvolacím súdom) opätovne riadne vypočutí na hlavnom pojednávaní vykonanom

21. marca 2016, 11. apríla 2016, resp. 25. apríla 2016, a teda sťažovateľ mal možnosť

v plnom rozsahu realizovať svoje právo vyjadriť sa (aj) k týmto dôkazom.

28. Na základe uvedených skutočností, sumarizujúc už vyslovené čiastkové závery,

ústavný súd po preskúmaní sťažnosti, jej príloh, ako aj vyžiadaného spisu okresného súdu

sp. zn. konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ako ani konanie,

ktoré jeho vydaniu predchádzalo, nevykazujú znaky zjavnej neodôvodnenosti, svojvôle

alebo arbitrárnosti. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska

akceptovateľným spôsobom vysporiadal so všetkými relevantnými výhradami sťažovateľa

uplatnenými v jeho dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 6. októbra 2016 a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil.

29. Z týchto dôvodov ústavný súd podľa

a contrario návrhu sťažovateľa na vyslovenie porušenia jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a listiny a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu (a konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo)

nevyhovel.

30. Vzhľadom na nevyhovenie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu

rozhodovať o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa, ktoré by mali oporu len

vo vyslovení porušenia jeho v ústavnej sťažnosti označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2019