Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 401/09
PDF · 249.82 KB
No categories available
II. ÚS 401/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť M. B., P., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., P., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod
sp. zn. 3 To 63/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra
2009 doručená sťažnosť M. B., P. (ďalej len „sťažovateľka), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 3 To 63/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
29. októbra 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 2 T 118/2007 z 1. apríla 2008 bola sťažovateľka oslobodená spod
obžaloby pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona.
Rozsudok sa nestal právoplatným, lebo prokurátor podal proti nemu odvolanie. Uznesením
krajského súdu č. k. 3 To 63/2008-451 z 8. júla 2009 bolo uznesenie okresného súdu
zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
Sťažovateľka na základe pracovnej zmluvy pracovala ako inštruktorka plávania
počas plaveckého výcviku žiakov, ktorý prebiehal v plavárni. Počas plaveckého výcviku
spolu s inými kolegami vykonávala funkciu inštruktora plaveckého výcviku. Posledný deň
výcviku plávali deti „na mokré vysvedčenie“ a potom mali v bazéne voľný pohyb.
Sťažovateľka asi dvadsať zverených detí pred vstupom do bazénu riadne poučila o tom, ako
sa majú správať vo vode, najmä že nemajú prechádzať do hlbokej vody. Po poučení deti
pustila do vody, pričom obdobne postupovali aj iné inštruktorky. V bazéne sa nachádzalo
asi 70 – 75 detí. Počas tohto voľného pohybu inštruktori (vrátane vedúceho výuky plávania)
vykonávali celkový dohľad nad deťmi. Po krátkom čase sťažovateľka započula učiteľku,
ako vo vode kričí a drží na rukách chlapca, ktorému bola ihneď poskytnutá prvá pomoc,
pričom privolala záchranku. Maloletý A. F. (ďalej len „maloletý“) však neskôr zomrel.
Sťažovateľka zo svojej praxe vie, že ak sa niekto topí, tak je to sprevádzané určitými
príznakmi, čo sa v danom prípade nestalo a čo potvrdilo aj znalecké dokazovanie, podľa
ktorého vzhľadom na ochorenie maloletého nemohla reagovať na topiaceho sa, ktorý sa
neprejavoval ako topiaci sa. Počas celej doby sa nič mimoriadne nevyskytlo, aby musela
ona alebo niektorá iná inštruktorka, či vedúci výuky plávania reagovať. Podľa sťažovateľky
išlo o nešťastnú náhodu, čo potvrdzoval aj svedok JUDr. I. B. Z podrobného dokazovania
vykonaného okresným súdom vyplýva, že maloletý mal nasadené nevyhovujúce, staré
potápačské okuliare, do ktorých tieklo, čo s plačom potvrdila aj jeho matka, ktorá sa
v závere konania priznala, že maloletému dovolila zobrať tieto okuliare na plavecký výcvik.
Nepodarilo sa preukázať, prečo došlo k tomu, že maloletý nereagoval na topenie sa a že si
to nevšimli ani deti, ani ostatní inštruktori. Čiastočne to môže vysvetliť vrodená choroba
maloletého, v rámci ktorej mal oslabené reflexy a imunitu. Ani znalec nevedel uviesť podiel
choroby na danej situácii. Podľa odborného posudku a výsluchu svedka za bezpečnosť
plávajúcich zodpovedá jednoznačne plavčík. Úlohou inštruktora je naučiť plávať.
Sťažovateľka popierala svoje zavinenie na utopení maloletého, lebo sa snažila urobiť všetko
ako najlepšie vedela. Na základe takéhoto dokazovania okresný súd sťažovateľku spod
obžaloby oslobodil pre nenaplnenie znakov žalovaného prečinu.
Krajský súd na základe odvolania prokurátora vec prerokoval podľa § 326 ods. 1
Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí a napadnutý rozsudok okresného súdu podľa
§ 321 ods. 1 písm. b) a d) Trestného poriadku uznesením č. k. 3 To 63/2008-451 z 8. júla
2009 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že okresný súd
sa dostatočne nevysporiadal so všetkými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie.
Sťažovateľka zastáva názor, že mala právo byť prítomná na prerokovaní svojej veci
krajským súdom a rovnako mala právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.
V zmysle § 326 ods. 1 Trestného poriadku môže odvolací súd rozhodnúť aj na neverejnom
zasadnutí podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ak je zrejmé, že chybu nemožno
odstrániť na verejnom zasadnutí. Sťažovateľka sa domnieva, že upustenie od ústneho
pojednávania bolo v danom prípade zásahom do jej základného práva na prerokovanie veci
v jej prítomnosti, lebo neexistovali žiadne právne relevantné dôvody na nenariadenie
pojednávania. Sťažovateľke tak bolo odňaté ústavné právo vyjadriť sa k veci pred
odvolacím orgánom, a objasniť tak skutočnosti významné pre rozhodnutie. Postup, ktorým
súd odníme účastníkovi konania možnosť zúčastniť sa na pojednávaní a vyjadriť sa
ku všetkým skutočnostiam, je nielen porušením čl. 48 ods. 2 ústavy, ale aj porušením
princípu kontradiktórnosti súdneho konania. V právnom štáte je neprípustné a nehorázne,
aby sa sťažovateľka ako obžalovaná a jej obhajkyňa dozvedeli o skutočnosti, že odvolací
súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec vrátil na ďalšie konanie z médií, a to
z regionálneho denníka MY a z internetových spravodajských serverov. Konkrétne sa tak
stalo 9. júla 2009. Po tomto prekvapujúcom zistení sťažovateľka preverovala aj
prostredníctvom súdnej kancelárie okresného súdu skutočný stav konania, pričom ani súdna
kancelária nemala vedomosť o medializovanom rozhodnutí krajského súdu. Jeho uznesenie
bolo sťažovateľke doručené takmer až dva mesiace po jeho vynesení, a to 31. augusta 2009.
Z ustanovenia § 326 ods. 1 Trestného poriadku striktne vyplýva, že o odvolaní rozhoduje
odvolací súd na verejnom zasadnutí. Preto podľa názoru sťažovateľky mal krajský súd
rozhodnúť o odvolaní prokurátora na verejnom zasadnutí, ktoré je z hľadiska výkladu tohto
ustanovenia prioritné. Pripúšťa síce aj neverejné zasadnutie z taxatívne uvedených dôvodov,
ktoré však v danom prípade neboli naplnené. Sťažovateľka nenamieta skutočnosť, že došlo
k zrušeniu rozsudku okresného súdu, ale to, že krajský súd mal tak urobiť na verejnom
zasadnutí. Neobstojí totiž tvrdenie, že chyba sa nedala na verejnom zasadnutí odstrániť.
Predsa aj na verejnom zasadnutí mohol krajský súd po vypočutí sťažovateľky, obhajcu
a prokurátora rozhodnúť podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, aj keď je
sťažovateľka presvedčená, že uznesenie krajského súdu je nesprávne aj z vecného, resp.
obsahového hľadiska. Preto aj argumentácia v zmysle § 321 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku je nedôvodná. Sťažovateľka sa nestotožňuje s dôvodmi uznesenia krajského súdu
ani z vecného, ale ani z procesného hľadiska. Krajský súd sa nesprávne vysporiadal
s vykonaným dokazovaním. Svoje rozhodnutie nesprávne právne zdôvodnil, keď tvrdil, že
sťažovateľka mala povinnosť „dôsledne sledovať, či majú zverené deti ponorené dýchacie
cesty a akú dlhú dobu“. Zo žiadnych predpisov totiž takáto povinnosť sťažovateľke
nevyplývala a jej prípadná realizácia by bola absurdná a v praxi nerealizovateľná.
Povinnosťou sťažovateľky bolo naučiť deti plávať.
Ústavne zaručené právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom vo všetkých
typoch konaní pred súdmi dáva súdu povinnosť umožniť účastníkovi realizáciu tohto práva,
pretože každý dôkaz, ku ktorému sa má právo vyjadriť, môže obsahovať na základe
vyjadrenia zistenia významné pre rozhodnutie súdu. Právo byť prítomný na prerokovaní
svojej veci aj v prípade, že konanie bolo vyhlásené za neverejné, rovnako ako právo
vyjadriť sa ku všetkým navrhovaným dôkazom, nemôže byť obmedzené ani zákonom
(PL. ÚS 14/98 z 22. júla 1999). Vychádzajúc z tohto záveru ustanovenie § 326 ods. 1 druhej
vety Trestného poriadku naráža na zásadu vyplývajúcu z čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorá je
v zmysle judikatúry ústavného súdu realizovateľná priamo ex constitutione.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46
ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
3 To 68/2008 (správne má byť zrejme sp. zn. 3 To 63/2008, pozn.). Požaduje tiež priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia v sume 331,93 €, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 275,84 €.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 To 63/2008-451 z 8. júla 2009 vyplýva, že ním
bol podľa § 321 ods. 1 písm. b) a d) Trestného poriadku zrušený oslobodzujúci rozsudok
okresného súdu sp. zn. 2 T 118/2007 z 1. apríla 2008 a podľa § 322 ods. 1 Trestného
poriadku bola vec vrátená okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval
a rozhodol.
Krajský súd rozsudok okresného súdu preskúmal podľa § 317 ods. 1 Trestného
poriadku, pričom v postupe okresného súdu nezistil chyby, ktoré by už samé osebe zakladali
dôvod na jeho zrušenie. Pokiaľ ide o zákonnosť a odôvodnenosť rozsudku okresného súdu,
tento nezistil zo strany sťažovateľky nevenovanie dostatočnej pozornosti a dôslednej
a sústavnej kontroly voľnému pohybu detí v bazéne. Nemal ďalej preukázané, že by
maloletý v počiatočnej fáze prejavoval známky topenia sa, v dôsledku čoho podľa jeho
názoru sťažovateľka nemala dôvod reagovať na topiaceho sa. V rámci právneho posúdenia
veci dospel k záveru, že úlohou inštruktora plávania pri plaveckom výcviku žiakov
základných škôl je naučiť ich plávať, pričom za bezpečnosť plávajúcich zodpovedá plavčík.
Preto ani nedospel k záveru, že by sťažovateľka v danom prípade zavinila smrť maloletého
tým, že by porušila svoje povinnosti.
Podľa názoru krajského súdu sa okresný súd dôsledne nevysporiadal so všetkými
skutočnosťami významnými pre rozhodnutie, pričom došlo aj k porušeniu ustanovenia
Trestného zákona. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu nie je zrejmé, ako sa tento
vysporiadal s okolnosťami svedčiacimi v neprospech sťažovateľky (tieto podrobne
rozoberá). Nevysporiadanie sa s týmito skutočnosťami, ktoré treba považovať za podstatné
pre rozhodnutie, znamená pochybenie zakladajúce dôvod na zrušenie rozsudku podľa § 321
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Nebolo možné stotožniť sa ani s právnym záverom
okresného súdu, podľa ktorého pri plaveckom výcviku žiakov základných škôl vo vodných
rekreačných zariadeniach je úlohou inštruktora plávania naučiť žiakov plávať, pričom za
bezpečnosť plávajúcej osoby zodpovedá plavčík, keďže podľa zákona č. 29/1984 Zb.
o sústave základných a stredných škôl (školský zákon) v znení neskorších predpisov
subjekty zabezpečujúce výchovu a vzdelanie sú povinné zaistiť bezpečnosť a ochranu
zdravia žiaka pri činnostiach, ktoré priamo súvisia s výchovou a vzdelaním. Preto právny
názor okresného súdu o neexistencii zodpovednosti sťažovateľky za bezpečnosť zvereného
maloletého pri plaveckom výcviku je v rozpore s ustanovením § 149 ods. 1 a 2 písm. a)
v spojení s ustanovením § 138 písm. h) Trestného zákona, čo odôvodňuje zrušenie rozsudku
podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. Nemožno súhlasiť ani so závermi
okresného súdu súvisiacimi s použitím potápačských okuliarov maloletým, ako aj
so zistením jeho vrodenej choroby. Správne je zistenie, podľa ktorého maloletý používal
potápačské okuliare, ktoré boli nevhodné do bazénu a navyše poškodené. Okresný súd túto
skutočnosť vyhodnotil v prospech sťažovateľky, s čím sa nemožno stotožniť. Plavecký
výcvik nebol zameraný na výcvik plávania v potápačských okuliaroch, a preto sťažovateľka
nemala preverené, či je maloletý schopný bezpečne používať potápačské okuliare
vo vodnom prostredí. Pritom pri potápačských výcvikoch inštruktori osobitne trénujú
používanie potápačských okuliarov, ako aj správanie sa v prípade ich poškodenia, čo samo
osebe svedčí o dôležitosti natrénovania ich bezpečného používania. Z hľadiska
zodpovednosti sťažovateľky za bezpečnosť zvereného maloletého bolo jej povinnosťou
skontrolovať funkčnosť používaných okuliarov a v prípade zistenia ich poškodenia mala ich
používanie zakázať bez ohľadu na to, či používanie okuliarov povolila maloletému matka.
Keďže výcvik nebol zameraný na potápanie v potápačských okuliaroch, sťažovateľka bola
oprávnená úplne zakázať ich používanie, a to tak v rámci samotného výcviku, ako aj
v rámci voľných hier vo vode. Ak sťažovateľka konkludentne súhlasila s používaním
potápačských okuliarov maloletým vo vode, pričom z vykonaného dokazovania sa zdá byť
pravdepodobné, že maloletý sa bazéne potápal, čo mu sťažovateľka osobitne nezakazovala,
bola potom povinná registrovať ponory maloletého a priebežne ich sledovať z hľadiska času
trvania ponorenia jeho dýchacích ciest vo vode. Pokiaľ ide o zistenú vrodenú vadu
maloletého, je potrebné stotožniť sa so záverom okresného súdu, že táto skutočnosť mohla
mať vplyv na priebeh jeho topenia sa. Keďže nikto nevidel počiatočnú fázu jeho topenia sa,
okresný súd v súlade so zásadou „v pochybnostiach v prospech obvineného“ dospel
ku skutkovému záveru, že maloletý v počiatočnej fáze topenia sa neprejavoval typické
fyzické známky topenia. Zistenie vrodenej choroby u maloletého nič nemení na tom, že
sťažovateľka bola povinná reagovať na náznaky krízovej situácie, za ktoré treba považovať
aj ponorenie dýchacích ciest do vody z hľadiska trvania tohto ponoru. Bolo povinnosťou
sťažovateľky dôsledne sledovať, či majú zverené deti ponorené dýchacie cesty vo vode, a na
akú dlhú dobu. Sťažovateľku nemôže zbaviť zodpovednosti ani jej obrana, podľa ktorej
nebolo v jej silách ustriehnuť činnosť zverených žiakov v bazéne. V takomto prípade totiž
sa mala dožadovať vyčlenenia osobitného priestoru pre svojich zverencov, alebo zakázať
svojej skupine voľné hry vo vode za daných podmienok. Úlohou okresného súdu bude
znovu ustáliť skutkový stav veci na základe dôsledného vyhodnotenia vykonaných dôkazov,
so zameraním na vyriešenie skutkových otázok už naznačených a zistený skutkový stav
správne právne posúdiť, riadiac sa už uvedenými právnymi názormi krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý
rozsudok aj pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo
neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými
okolnosťami významnými pre rozhodnutie.
Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý
rozsudok aj ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.
Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo
niektorej jeho časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec spravidla
súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak
by doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by
mohlo viesť k iným skutkovým záverom.
Podľa § 322 ods. 3 prvej vety Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám
rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý
bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred
odvolacím súdom.
Podľa § 322 ods. 4 Trestného poriadku odvolací súd nemôže sám
a) uznať obžalovaného za vinného zo skutku, pre ktorý bol napadnutým rozsudkom
oslobodený,
b) uznať obžalovaného za vinného z ťažšieho trestného činu, než z akého ho mohol
v napadnutom rozsudku uznať za vinného súd prvého stupňa.
Podľa § 326 ods. 1 Trestného poriadku o odvolaní rozhoduje odvolací súd na
verejnom zasadnutí. Aj na neverejnom zasadnutí môže urobiť rozhodnutie
a) podľa § 316 ods. 1 alebo 3,
b) podľa § 318, § 320 ods. 1, § 321 ods. 1 alebo 2, ak je zrejmé, že chybu nemožno
odstrániť na verejnom zasadnutí.
Podľa § 326 ods. 5 Trestného poriadku odvolací súd môže konanie doplniť dôkazmi
nevyhnutnými na to, aby mohol o odvolaní rozhodnúť.
Jadrom podanej sťažnosti sú v podstate dve zásadné námietky:
a) Predovšetkým ide o to, že krajský súd rozhodol v odvolacom konaní na
neverejnom zasadnutí, čím zmaril právo sťažovateľky na to, aby bola prítomná na
prerokovaní svojej veci a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Stalo
sa tak i napriek tomu, že žiadne relevantné dôvody na nenariadenie pojednávania (správne
má byť zrejme verejného zasadnutia, pozn.) v zmysle § 326 ods. 1 Trestného poriadku
neexistovali. Hoci toto ustanovenie pripúšťa rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí
z dôvodov taxatívne uvedených, tieto v danom prípade neboli naplnené. Nešlo totiž
o chybu, ktorá by sa nedala na verejnom zasadnutí odstrániť, keďže aj na verejnom
zasadnutí mohol krajský súd po vypočutí sťažovateľky, obhajcu a prokurátora rozhodnúť
podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
b) Ďalej sťažovateľka namieta, že sa nestotožňuje s dôvodmi uznesenia krajského
súdu z vecného, ale ani procesného hľadiska, keďže krajský súd sa nesprávne vysporiadal
s vykonaným dokazovaním a v rozpore so zákonom tvrdí, že sťažovateľka mala povinnosť
„dôsledne sledovať, či majú zverené deti ponorené dýchacie cesty a akú dlhú dobu“.
Zo žiadnych predpisov totiž takáto povinnosť sťažovateľke nevyplývala, pričom jej
prípadná realizácia by bola absurdná a v praxi nerealizovateľná. Povinnosťou sťažovateľky
bolo naučiť deti plávať.
Námietku sťažovateľky uvedenú v bode a) považuje ústavný súd za zjavne
neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa názoru sťažovateľky neboli splnené podmienky na rozhodnutie o odvolaní na
neverejnom zasadnutí v zmysle § 326 ods. 1 Trestného poriadku, lebo v danom prípade
chybu bolo možné odstrániť aj na verejnom zasadnutí. Sťažovateľka teda vyvodzuje
porušenie označených článkov ústavy z toho, že podľa nej došlo k porušeniu zákona, teda
príslušného ustanovenia Trestného poriadku.
Stanovisko sťažovateľky je neakceptovateľné.
Podľa § 326 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku hoci odvolací súd rozhoduje
o odvolaní v zásade na verejnom zasadnutí, môže tak urobiť aj na neverejnom zasadnutí, ak
je zrejmé, že chybu vyplývajúcu (okrem iného) z ustanovenia § 321 ods. 1 Trestného
poriadku nemožno odstrániť na verejnom zasadnutí.
Podľa názoru krajského súdu v danom prípade sa okresný súd dopustil dvoch chýb
uvedených v ustanovení § 321 ods. 1 písm. b) a d) Trestného poriadku, a to tým, že sa
nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, ako aj tým, že došlo
k porušeniu ustanovenia Trestného zákona. Je zrejmé, že prinajmenšom prvé z uvedených
dvoch pochybení je takého rázu, že by nebolo možné odstrániť ho ani na verejnom
zasadnutí, keďže nie je v právomoci odvolacieho súdu doplniť dôvody prvostupňového
rozhodnutia o také okolnosti významné pre rozhodnutie, s ktorými sa prvostupňový súd
nevysporiadal. Sťažovateľkou akcentovaná skutočnosť, že aj po vykonaní verejného
zasadnutia bolo možné rozhodnúť vo veci tak, ako to krajský súd urobil, je nepodstatná,
keďže rozhodujúcou skutočnosťou je, či možno chybu na verejnom zasadnutí odstrániť.
Napriek tomu, že sťažovateľka vyvodzuje porušenie označených článkov ústavy iba
z toho, že malo dôjsť k porušeniu príslušných ustanovení Trestného poriadku, vzhľadom na
formuláciu námietky zdôrazňujúcu, že rozhodnutím na neverejnom zasadnutí bola
sťažovateľka pripravená o možnosť byť prítomná na prerokovaní svojej veci a vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, považuje ústavný súd za nevyhnutné zaoberať sa
uplatnenou námietkou aj zo širšieho ústavnoprávneho pohľadu.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy možno vyvodiť právo každého na prerokovanie
jeho veci v jeho prítomnosti s tým, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Pri výklade tohto ustanovenia ústavy sa podľa konštantnej judikatúry ústavného
súdu prihliada na výklad čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“). Hoci čl. 6 dohovoru výslovne právo účastníka konania byť prítomný
na pojednávaní neuvádza, z viacerých jeho ustanovení je zrejmé, že takéto právo existuje.
Z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že ak v trestných
veciach rozhodujú postupne viaceré súdy zaradené do sústavy riadnych súdov, požiadavka
verejnosti sa vzťahuje predovšetkým na súdy prvého stupňa, ktoré zisťujú skutkový stav
a rozhodujú o všetkých otázkach významných pre rozhodnutie vo veci samej. Nedostatok
verejného prerokovania veci na druhom a treťom stupni možno ospravedlniť povahou
konania, o ktoré ide, za predpokladu, že pojednávanie na súde prvého stupňa bolo verejné.
Napríklad konanie, v ktorom sa prejednávajú výlučne právne otázky, môže vyhovovať
požiadavkám čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol obžalovanému príležitosť, aby
sa mohol pred ním osobne vyjadriť (Ekbatani c. Švédsko). V ďalších rozhodnutiach sa
ustálilo, že osobná prítomnosť obžalovaného pred odvolacím súdom nemá rovnakú
dôležitosť ako na súde prvého stupňa. Štát má určitý priestor na uváženie (une marge d
´ appréciation), či a za akých okolností možno pripustiť odvolacie konanie na neverejnom
zasadnutí. Treba pritom brať do úvahy osobitosti odvolacieho konania, ako aj otázky, ktoré
treba v odvolacom konaní vyriešiť (Kamasinski c. Rakúsko). Ďalej je podstatné, že aj pri
uznaní významu zásady verejnosti súdneho konania nemožno z čl. 6 dohovoru ani v prípade
odvolacieho súdu s úplnou jurisdikčnou právomocou vyvodiť právo na verejné zasadnutie
o odvolaní nezávisle od povahy otázok, ktoré treba rozhodnúť. Hoci verejnosť je jedným
z prostriedkov na dosiahnutie dôvery voči súdom, ale iné ohľady, ako napríklad právo na
rozhodnutie bez zbytočných prieťahov a nutnosť rýchle vybaviť napadnuté veci, taktiež
prichádzajú do úvahy pri rozhodovaní, či je verejné zasadnutie o odvolaní potrebné, ak bol
proces v prvej inštancii konaný v prítomnosti obžalovaného (napr. Fejde c. Švédsko,
Helmers c. Švédsko).
Zo všeobecného hľadiska možno konštatovať, že Trestný poriadok dáva odvolacím
súdom takzvanú úplnú jurisdikciu, pretože odvolacie súdy sú v zásade oprávnené skúmať
tak skutkové, ako aj právne otázky. Napriek tomu však má jurisdikcia odvolacích súdov
určité obmedzenia. V okolnostiach daného prípadu sa javí ako podstatné, že odvolací súd
môže sám rozhodnúť rozsudkom vo veci (odlišným od prvostupňového rozsudku), ak
možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom
rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom
(§ 322 ods. 3 prvá veta Trestného poriadku). Odvolací súd nemôže sám uznať obžalovaného
za vinného zo skutku, pre ktorý bol napadnutým rozsudkom oslobodený [§ 322 ods. 4
písm. a) Trestného poriadku].
Možno konštatovať, že jurisdikcia odvolacieho súdu v prípade preskúmavania
oslobodzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa je neúplná v tom, že odvolací súd nemôže
rozhodnúť vo veci opačne, teda uznať obžalovaného vinným. To znamená, že ak odvolací
súd z akýchkoľvek dôvodov dospeje k záveru, podľa ktorého oslobodzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa neobstojí, nemá prakticky inú možnosť, ako takýto rozsudok zrušiť
a v prevažnej väčšine prípadov vec vrátiť súdu prvého stupňa.
V ďalšom je potrebné premietnuť zásady vyplývajúce z už citovanej judikatúry na
prerokovávaný prípad.
Treba predovšetkým konštatovať, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je
rozhodnutím, ktorým by sa trestné stíhanie vedené proti sťažovateľke ukončilo v merite
veci, keďže krajský súd nevydal konečné rozhodnutie o vine či nevine sťažovateľky.
Ďalej je podstatné, že krajský súd nevykonával v rámci odvolacieho konania vôbec
žiadne dokazovanie. Vychádzal iba z obsahu spisu okresného súdu.
Napokon zásadný význam má okolnosť, aké otázky bolo potrebné v odvolacom
konaní riešiť. Z tohto pohľadu treba zdôrazniť, že krajský súd sa nijako nezaoberal
dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal a vyhodnotil, a teda ani otázkou vierohodnosti týchto
dôkazov. Dospel totiž k názoru, že okresný súd rozhodol bez toho, aby vyhodnotil všetky
vykonané dôkazy, keďže podľa jeho názoru absentuje hodnotenie takých vykonaných
dôkazov, ktoré sa zdajú byť v neprospech sťažovateľky. Preto ani neprikázal okresnému
súdu vykonané dokazovanie opakovať či doplniť. Úlohou okresného súdu je totiž iba
vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy, teda aj tie, ktoré sú v neprospech sťažovateľky
a s ktorými sa okresný súd nevysporiadal. Okrem toho sa krajský súd zaoberal aj niektorými
právnymi závermi okresného súdu (týkajúcimi sa napr. rozsahu zodpovednosti
sťažovateľky, resp. plavčíka), ktoré označil ako neprijateľné.
Vychádzajúc zo skutočností už uvedených nemožno postup krajského súdu, ktorý
rozhodol o odvolaní na neverejnom zasadnutí, považovať za svojvoľný s následkami
porušenia označených základných práv sťažovateľky.
Na rozhodnutie o námietke sťažovateľky uvedenej v bode b) nie je daná právomoc
ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc, ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Pokiaľ sťažovateľka namieta, že sa krajský súd nesprávne vysporiadal s vykonaným
dokazovaním a nesprávne ustálil jej povinnosť dôsledne sledovať, či zverené deti majú
ponorené dýchacie cesty a akú dlhú dobu, v ďalšom konaní pred okresným súdom (ako aj
v prípadnom ďalšom odvolacom konaní) bude mať ešte sťažovateľka možnosť svoje
pohľady na vec presadzovať pred všeobecnými súdmi. Preto v danom štádiu konania
právomoc poskytnúť ochranu označeným článkom ústavy v danej súvislosti majú všeobecné
súdy, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. novembra 2009