Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 401/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť M. B., P., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., P., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48

ods. 2 v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra

2009 doručená sťažnosť M. B., P. (ďalej len „sťažovateľka), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a 3 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

29. októbra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 1. apríla 2008 bola sťažovateľka oslobodená spod

obžaloby pre prečin usmrtenia podľa a a .

Rozsudok sa nestal právoplatným, lebo prokurátor podal proti nemu odvolanie. Uznesením

krajského súdu č. k. -451 z 8. júla 2009 bolo uznesenie okresného súdu

zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Sťažovateľka na základe pracovnej zmluvy pracovala ako inštruktorka plávania

počas plaveckého výcviku žiakov, ktorý prebiehal v plavárni. Počas plaveckého výcviku

spolu s inými kolegami vykonávala funkciu inštruktora plaveckého výcviku. Posledný deň

výcviku plávali deti „na mokré vysvedčenie“ a potom mali v bazéne voľný pohyb.

Sťažovateľka asi dvadsať zverených detí pred vstupom do bazénu riadne poučila o tom, ako

sa majú správať vo vode, najmä že nemajú prechádzať do hlbokej vody. Po poučení deti

pustila do vody, pričom obdobne postupovali aj iné inštruktorky. V bazéne sa nachádzalo

asi 70 – 75 detí. Počas tohto voľného pohybu inštruktori (vrátane vedúceho výuky plávania)

vykonávali celkový dohľad nad deťmi. Po krátkom čase sťažovateľka započula učiteľku,

ako vo vode kričí a drží na rukách chlapca, ktorému bola ihneď poskytnutá prvá pomoc,

pričom privolala záchranku. Maloletý A. F. (ďalej len „maloletý“) však neskôr zomrel.

Sťažovateľka zo svojej praxe vie, že ak sa niekto topí, tak je to sprevádzané určitými

príznakmi, čo sa v danom prípade nestalo a čo potvrdilo aj znalecké dokazovanie, podľa

ktorého vzhľadom na ochorenie maloletého nemohla reagovať na topiaceho sa, ktorý sa

neprejavoval ako topiaci sa. Počas celej doby sa nič mimoriadne nevyskytlo, aby musela

ona alebo niektorá iná inštruktorka, či vedúci výuky plávania reagovať. Podľa sťažovateľky

išlo o nešťastnú náhodu, čo potvrdzoval aj svedok JUDr. I. B. Z podrobného dokazovania

vykonaného okresným súdom vyplýva, že maloletý mal nasadené nevyhovujúce, staré

potápačské okuliare, do ktorých tieklo, čo s plačom potvrdila aj jeho matka, ktorá sa

v závere konania priznala, že maloletému dovolila zobrať tieto okuliare na plavecký výcvik.

Nepodarilo sa preukázať, prečo došlo k tomu, že maloletý nereagoval na topenie sa a že si

to nevšimli ani deti, ani ostatní inštruktori. Čiastočne to môže vysvetliť vrodená choroba

maloletého, v rámci ktorej mal oslabené reflexy a imunitu. Ani znalec nevedel uviesť podiel

choroby na danej situácii. Podľa odborného posudku a výsluchu svedka za bezpečnosť

plávajúcich zodpovedá jednoznačne plavčík. Úlohou inštruktora je naučiť plávať.

Sťažovateľka popierala svoje zavinenie na utopení maloletého, lebo sa snažila urobiť všetko

ako najlepšie vedela. Na základe takéhoto dokazovania okresný súd sťažovateľku spod

obžaloby oslobodil pre nenaplnenie znakov žalovaného prečinu.

Krajský súd na základe odvolania prokurátora vec prerokoval podľa § 326 ods. 1

na neverejnom zasadnutí a napadnutý rozsudok okresného súdu podľa

a uznesením č. k. -451 z 8. júla

2009 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že okresný súd

sa dostatočne nevysporiadal so všetkými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie.

Sťažovateľka zastáva názor, že mala právo byť prítomná na prerokovaní svojej veci

krajským súdom a rovnako mala právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

V zmysle môže odvolací súd rozhodnúť aj na neverejnom

zasadnutí podľa , ak je zrejmé, že chybu nemožno

odstrániť na verejnom zasadnutí. Sťažovateľka sa domnieva, že upustenie od ústneho

pojednávania bolo v danom prípade zásahom do jej základného práva na prerokovanie veci

v jej prítomnosti, lebo neexistovali žiadne právne relevantné dôvody na nenariadenie

pojednávania. Sťažovateľke tak bolo odňaté ústavné právo vyjadriť sa k veci pred

odvolacím orgánom, a objasniť tak skutočnosti významné pre rozhodnutie. Postup, ktorým

súd odníme účastníkovi konania možnosť zúčastniť sa na pojednávaní a vyjadriť sa

ku všetkým skutočnostiam, je nielen porušením , ale aj porušením

princípu kontradiktórnosti súdneho konania. V právnom štáte je neprípustné a nehorázne,

aby sa sťažovateľka ako obžalovaná a jej obhajkyňa dozvedeli o skutočnosti, že odvolací

súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec vrátil na ďalšie konanie z médií, a to

z regionálneho denníka MY a z internetových spravodajských serverov. Konkrétne sa tak

stalo 9. júla 2009. Po tomto prekvapujúcom zistení sťažovateľka preverovala aj

prostredníctvom súdnej kancelárie okresného súdu skutočný stav konania, pričom ani súdna

kancelária nemala vedomosť o medializovanom rozhodnutí krajského súdu. Jeho uznesenie

bolo sťažovateľke doručené takmer až dva mesiace po jeho vynesení, a to 31. augusta 2009.

Z ustanovenia striktne vyplýva, že o odvolaní rozhoduje

odvolací súd na verejnom zasadnutí. Preto podľa názoru sťažovateľky mal krajský súd

rozhodnúť o odvolaní prokurátora na verejnom zasadnutí, ktoré je z hľadiska výkladu tohto

ustanovenia prioritné. Pripúšťa síce aj neverejné zasadnutie z taxatívne uvedených dôvodov,

ktoré však v danom prípade neboli naplnené. Sťažovateľka nenamieta skutočnosť, že došlo

k zrušeniu rozsudku okresného súdu, ale to, že krajský súd mal tak urobiť na verejnom

zasadnutí. Neobstojí totiž tvrdenie, že chyba sa nedala na verejnom zasadnutí odstrániť.

Predsa aj na verejnom zasadnutí mohol krajský súd po vypočutí sťažovateľky, obhajcu

a prokurátora rozhodnúť podľa , aj keď je

sťažovateľka presvedčená, že uznesenie krajského súdu je nesprávne aj z vecného, resp.

obsahového hľadiska. Preto aj argumentácia v zmysle § 321 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku je nedôvodná. Sťažovateľka sa nestotožňuje s dôvodmi uznesenia krajského súdu

ani z vecného, ale ani z procesného hľadiska. Krajský súd sa nesprávne vysporiadal

s vykonaným dokazovaním. Svoje rozhodnutie nesprávne právne zdôvodnil, keď tvrdil, že

sťažovateľka mala povinnosť „dôsledne sledovať, či majú zverené deti ponorené dýchacie

cesty a akú dlhú dobu“. Zo žiadnych predpisov totiž takáto povinnosť sťažovateľke

nevyplývala a jej prípadná realizácia by bola absurdná a v praxi nerealizovateľná.

Povinnosťou sťažovateľky bolo naučiť deti plávať.

Ústavne zaručené právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom vo všetkých

typoch konaní pred súdmi dáva súdu povinnosť umožniť účastníkovi realizáciu tohto práva,

pretože každý dôkaz, ku ktorému sa má právo vyjadriť, môže obsahovať na základe

vyjadrenia zistenia významné pre rozhodnutie súdu. Právo byť prítomný na prerokovaní

svojej veci aj v prípade, že konanie bolo vyhlásené za neverejné, rovnako ako právo

vyjadriť sa ku všetkým navrhovaným dôkazom, nemôže byť obmedzené ani zákonom

( z 22. júla 1999). Vychádzajúc z tohto záveru ustanovenie § 326 ods. 1 druhej

vety naráža na zásadu vyplývajúcu z , ktorá je

v zmysle judikatúry ústavného súdu realizovateľná priamo ex constitutione.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46

ods. 1 a 3 a v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

(správne má byť zrejme sp. zn. , pozn.). Požaduje tiež priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia v sume 331,93 €, ako aj náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 275,84 €.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -451 z 8. júla 2009 vyplýva, že ním

bol podľa a zrušený oslobodzujúci rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 1. apríla 2008 a podľa § 322 ods. 1 Trestného

poriadku bola vec vrátená okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval

a rozhodol.

Krajský súd rozsudok okresného súdu preskúmal podľa § 317 ods. 1 Trestného

poriadku, pričom v postupe okresného súdu nezistil chyby, ktoré by už samé osebe zakladali

dôvod na jeho zrušenie. Pokiaľ ide o zákonnosť a odôvodnenosť rozsudku okresného súdu,

tento nezistil zo strany sťažovateľky nevenovanie dostatočnej pozornosti a dôslednej

a sústavnej kontroly voľnému pohybu detí v bazéne. Nemal ďalej preukázané, že by

maloletý v počiatočnej fáze prejavoval známky topenia sa, v dôsledku čoho podľa jeho

názoru sťažovateľka nemala dôvod reagovať na topiaceho sa. V rámci právneho posúdenia

veci dospel k záveru, že úlohou inštruktora plávania pri plaveckom výcviku žiakov

základných škôl je naučiť ich plávať, pričom za bezpečnosť plávajúcich zodpovedá plavčík.

Preto ani nedospel k záveru, že by sťažovateľka v danom prípade zavinila smrť maloletého

tým, že by porušila svoje povinnosti.

Podľa názoru krajského súdu sa okresný súd dôsledne nevysporiadal so všetkými

skutočnosťami významnými pre rozhodnutie, pričom došlo aj k porušeniu ustanovenia

. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu nie je zrejmé, ako sa tento

vysporiadal s okolnosťami svedčiacimi v neprospech sťažovateľky (tieto podrobne

rozoberá). Nevysporiadanie sa s týmito skutočnosťami, ktoré treba považovať za podstatné

pre rozhodnutie, znamená pochybenie zakladajúce dôvod na zrušenie rozsudku podľa § 321

ods. 1 písm. b) . Nebolo možné stotožniť sa ani s právnym záverom

okresného súdu, podľa ktorého pri plaveckom výcviku žiakov základných škôl vo vodných

rekreačných zariadeniach je úlohou inštruktora plávania naučiť žiakov plávať, pričom za

bezpečnosť plávajúcej osoby zodpovedá plavčík, keďže podľa

o sústave základných a stredných škôl (školský zákon) v znení neskorších predpisov

subjekty zabezpečujúce výchovu a vzdelanie sú povinné zaistiť bezpečnosť a ochranu

zdravia žiaka pri činnostiach, ktoré priamo súvisia s výchovou a vzdelaním. Preto právny

názor okresného súdu o neexistencii zodpovednosti sťažovateľky za bezpečnosť zvereného

maloletého pri plaveckom výcviku je v rozpore s ustanovením § 149 ods. 1 a 2 písm. a)

v spojení s ustanovením , čo odôvodňuje zrušenie rozsudku

podľa . Nemožno súhlasiť ani so závermi

okresného súdu súvisiacimi s použitím potápačských okuliarov maloletým, ako aj

so zistením jeho vrodenej choroby. Správne je zistenie, podľa ktorého maloletý používal

potápačské okuliare, ktoré boli nevhodné do bazénu a navyše poškodené. Okresný súd túto

skutočnosť vyhodnotil v prospech sťažovateľky, s čím sa nemožno stotožniť. Plavecký

výcvik nebol zameraný na výcvik plávania v potápačských okuliaroch, a preto sťažovateľka

nemala preverené, či je maloletý schopný bezpečne používať potápačské okuliare

vo vodnom prostredí. Pritom pri potápačských výcvikoch inštruktori osobitne trénujú

používanie potápačských okuliarov, ako aj správanie sa v prípade ich poškodenia, čo samo

osebe svedčí o dôležitosti natrénovania ich bezpečného používania. Z hľadiska

zodpovednosti sťažovateľky za bezpečnosť zvereného maloletého bolo jej povinnosťou

skontrolovať funkčnosť používaných okuliarov a v prípade zistenia ich poškodenia mala ich

používanie zakázať bez ohľadu na to, či používanie okuliarov povolila maloletému matka.

Keďže výcvik nebol zameraný na potápanie v potápačských okuliaroch, sťažovateľka bola

oprávnená úplne zakázať ich používanie, a to tak v rámci samotného výcviku, ako aj

v rámci voľných hier vo vode. Ak sťažovateľka konkludentne súhlasila s používaním

potápačských okuliarov maloletým vo vode, pričom z vykonaného dokazovania sa zdá byť

pravdepodobné, že maloletý sa bazéne potápal, čo mu sťažovateľka osobitne nezakazovala,

bola potom povinná registrovať ponory maloletého a priebežne ich sledovať z hľadiska času

trvania ponorenia jeho dýchacích ciest vo vode. Pokiaľ ide o zistenú vrodenú vadu

maloletého, je potrebné stotožniť sa so záverom okresného súdu, že táto skutočnosť mohla

mať vplyv na priebeh jeho topenia sa. Keďže nikto nevidel počiatočnú fázu jeho topenia sa,

okresný súd v súlade so zásadou „v pochybnostiach v prospech obvineného“ dospel

ku skutkovému záveru, že maloletý v počiatočnej fáze topenia sa neprejavoval typické

fyzické známky topenia. Zistenie vrodenej choroby u maloletého nič nemení na tom, že

sťažovateľka bola povinná reagovať na náznaky krízovej situácie, za ktoré treba považovať

aj ponorenie dýchacích ciest do vody z hľadiska trvania tohto ponoru. Bolo povinnosťou

sťažovateľky dôsledne sledovať, či majú zverené deti ponorené dýchacie cesty vo vode, a na

akú dlhú dobu. Sťažovateľku nemôže zbaviť zodpovednosti ani jej obrana, podľa ktorej

nebolo v jej silách ustriehnuť činnosť zverených žiakov v bazéne. V takomto prípade totiž

sa mala dožadovať vyčlenenia osobitného priestoru pre svojich zverencov, alebo zakázať

svojej skupine voľné hry vo vode za daných podmienok. Úlohou okresného súdu bude

znovu ustáliť skutkový stav veci na základe dôsledného vyhodnotenia vykonaných dôkazov,

so zameraním na vyriešenie skutkových otázok už naznačených a zistený skutkový stav

správne právne posúdiť, riadiac sa už uvedenými právnymi názormi krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa odvolací súd zruší napadnutý

rozsudok aj pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo

neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie.

Podľa odvolací súd zruší napadnutý

rozsudok aj ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie .

Podľa ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo

niektorej jeho časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec spravidla

súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak

by doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by

mohlo viesť k iným skutkovým záverom.

Podľa prvej vety odvolací súd rozhodne sám

rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý

bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred

odvolacím súdom.

Podľa odvolací súd nemôže sám

a) uznať obžalovaného za vinného zo skutku, pre ktorý bol napadnutým rozsudkom

oslobodený,

b) uznať obžalovaného za vinného z ťažšieho trestného činu, než z akého ho mohol

v napadnutom rozsudku uznať za vinného súd prvého stupňa.

Podľa o odvolaní rozhoduje odvolací súd na

verejnom zasadnutí. Aj na neverejnom zasadnutí môže urobiť rozhodnutie

a) podľa § 316 ods. 1 alebo 3,

b) podľa § 318, § 320 ods. 1, § 321 ods. 1 alebo 2, ak je zrejmé, že chybu nemožno

odstrániť na verejnom zasadnutí.

Podľa odvolací súd môže konanie doplniť dôkazmi

nevyhnutnými na to, aby mohol o odvolaní rozhodnúť.

Jadrom podanej sťažnosti sú v podstate dve zásadné námietky:

a) Predovšetkým ide o to, že krajský súd rozhodol v odvolacom konaní na

neverejnom zasadnutí, čím zmaril právo sťažovateľky na to, aby bola prítomná na

prerokovaní svojej veci a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Stalo

sa tak i napriek tomu, že žiadne relevantné dôvody na nenariadenie pojednávania (správne

má byť zrejme verejného zasadnutia, pozn.) v zmysle

neexistovali. Hoci toto ustanovenie pripúšťa rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí

z dôvodov taxatívne uvedených, tieto v danom prípade neboli naplnené. Nešlo totiž

o chybu, ktorá by sa nedala na verejnom zasadnutí odstrániť, keďže aj na verejnom

zasadnutí mohol krajský súd po vypočutí sťažovateľky, obhajcu a prokurátora rozhodnúť

podľa .

b) Ďalej sťažovateľka namieta, že sa nestotožňuje s dôvodmi uznesenia krajského

súdu z vecného, ale ani procesného hľadiska, keďže krajský súd sa nesprávne vysporiadal

s vykonaným dokazovaním a v rozpore so zákonom tvrdí, že sťažovateľka mala povinnosť

„dôsledne sledovať, či majú zverené deti ponorené dýchacie cesty a akú dlhú dobu“.

Zo žiadnych predpisov totiž takáto povinnosť sťažovateľke nevyplývala, pričom jej

prípadná realizácia by bola absurdná a v praxi nerealizovateľná. Povinnosťou sťažovateľky

bolo naučiť deti plávať.

Námietku sťažovateľky uvedenú v bode a) považuje ústavný súd za zjavne

neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa názoru sťažovateľky neboli splnené podmienky na rozhodnutie o odvolaní na

neverejnom zasadnutí v zmysle , lebo v danom prípade

chybu bolo možné odstrániť aj na verejnom zasadnutí. Sťažovateľka teda vyvodzuje

porušenie označených článkov z toho, že podľa nej došlo k porušeniu zákona, teda

príslušného ustanovenia .

Stanovisko sťažovateľky je neakceptovateľné.

Podľa hoci odvolací súd rozhoduje

o odvolaní v zásade na verejnom zasadnutí, môže tak urobiť aj na neverejnom zasadnutí, ak

je zrejmé, že chybu vyplývajúcu (okrem iného) z ustanovenia § 321 ods. 1 Trestného

poriadku nemožno odstrániť na verejnom zasadnutí.

Podľa názoru krajského súdu v danom prípade sa okresný súd dopustil dvoch chýb

uvedených v ustanovení a , a to tým, že sa

nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, ako aj tým, že došlo

k porušeniu ustanovenia . Je zrejmé, že prinajmenšom prvé z uvedených

dvoch pochybení je takého rázu, že by nebolo možné odstrániť ho ani na verejnom

zasadnutí, keďže nie je v právomoci odvolacieho súdu doplniť dôvody prvostupňového

rozhodnutia o také okolnosti významné pre rozhodnutie, s ktorými sa prvostupňový súd

nevysporiadal. Sťažovateľkou akcentovaná skutočnosť, že aj po vykonaní verejného

zasadnutia bolo možné rozhodnúť vo veci tak, ako to krajský súd urobil, je nepodstatná,

keďže rozhodujúcou skutočnosťou je, či možno chybu na verejnom zasadnutí odstrániť.

Napriek tomu, že sťažovateľka vyvodzuje porušenie označených článkov iba

z toho, že malo dôjsť k porušeniu príslušných ustanovení , vzhľadom na

formuláciu námietky zdôrazňujúcu, že rozhodnutím na neverejnom zasadnutí bola

sťažovateľka pripravená o možnosť byť prítomná na prerokovaní svojej veci a vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom, považuje ústavný súd za nevyhnutné zaoberať sa

uplatnenou námietkou aj zo širšieho ústavnoprávneho pohľadu.

Z ustanovenia možno vyvodiť právo každého na prerokovanie

jeho veci v jeho prítomnosti s tým, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom. Pri výklade tohto ustanovenia sa podľa konštantnej judikatúry ústavného

súdu prihliada na výklad čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“). Hoci čl. 6 dohovoru výslovne právo účastníka konania byť prítomný

na pojednávaní neuvádza, z viacerých jeho ustanovení je zrejmé, že takéto právo existuje.

Z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že ak v trestných

veciach rozhodujú postupne viaceré súdy zaradené do sústavy riadnych súdov, požiadavka

verejnosti sa vzťahuje predovšetkým na súdy prvého stupňa, ktoré zisťujú skutkový stav

a rozhodujú o všetkých otázkach významných pre rozhodnutie vo veci samej. Nedostatok

verejného prerokovania veci na druhom a treťom stupni možno ospravedlniť povahou

konania, o ktoré ide, za predpokladu, že pojednávanie na súde prvého stupňa bolo verejné.

Napríklad konanie, v ktorom sa prejednávajú výlučne právne otázky, môže vyhovovať

požiadavkám čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol obžalovanému príležitosť, aby

sa mohol pred ním osobne vyjadriť (Ekbatani c. Švédsko). V ďalších rozhodnutiach sa

ustálilo, že osobná prítomnosť obžalovaného pred odvolacím súdom nemá rovnakú

dôležitosť ako na súde prvého stupňa. Štát má určitý priestor na uváženie (une marge d

´ appréciation), či a za akých okolností možno pripustiť odvolacie konanie na neverejnom

zasadnutí. Treba pritom brať do úvahy osobitosti odvolacieho konania, ako aj otázky, ktoré

treba v odvolacom konaní vyriešiť (Kamasinski c. Rakúsko). Ďalej je podstatné, že aj pri

uznaní významu zásady verejnosti súdneho konania nemožno z čl. 6 dohovoru ani v prípade

odvolacieho súdu s úplnou jurisdikčnou právomocou vyvodiť právo na verejné zasadnutie

o odvolaní nezávisle od povahy otázok, ktoré treba rozhodnúť. Hoci verejnosť je jedným

z prostriedkov na dosiahnutie dôvery voči súdom, ale iné ohľady, ako napríklad právo na

rozhodnutie bez zbytočných prieťahov a nutnosť rýchle vybaviť napadnuté veci, taktiež

prichádzajú do úvahy pri rozhodovaní, či je verejné zasadnutie o odvolaní potrebné, ak bol

proces v prvej inštancii konaný v prítomnosti obžalovaného (napr. Fejde c. Švédsko,

Helmers c. Švédsko).

Zo všeobecného hľadiska možno konštatovať, že dáva odvolacím

súdom takzvanú úplnú jurisdikciu, pretože odvolacie súdy sú v zásade oprávnené skúmať

tak skutkové, ako aj právne otázky. Napriek tomu však má jurisdikcia odvolacích súdov

určité obmedzenia. V okolnostiach daného prípadu sa javí ako podstatné, že odvolací súd

môže sám rozhodnúť rozsudkom vo veci (odlišným od prvostupňového rozsudku), ak

možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom

rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom

( prvá veta ). Odvolací súd nemôže sám uznať obžalovaného

za vinného zo skutku, pre ktorý bol napadnutým rozsudkom oslobodený [§ 322 ods. 4

písm. a) ].

Možno konštatovať, že jurisdikcia odvolacieho súdu v prípade preskúmavania

oslobodzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa je neúplná v tom, že odvolací súd nemôže

rozhodnúť vo veci opačne, teda uznať obžalovaného vinným. To znamená, že ak odvolací

súd z akýchkoľvek dôvodov dospeje k záveru, podľa ktorého oslobodzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa neobstojí, nemá prakticky inú možnosť, ako takýto rozsudok zrušiť

a v prevažnej väčšine prípadov vec vrátiť súdu prvého stupňa.

V ďalšom je potrebné premietnuť zásady vyplývajúce z už citovanej judikatúry na

prerokovávaný prípad.

Treba predovšetkým konštatovať, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je

rozhodnutím, ktorým by sa trestné stíhanie vedené proti sťažovateľke ukončilo v merite

veci, keďže krajský súd nevydal konečné rozhodnutie o vine či nevine sťažovateľky.

Ďalej je podstatné, že krajský súd nevykonával v rámci odvolacieho konania vôbec

žiadne dokazovanie. Vychádzal iba z obsahu spisu okresného súdu.

Napokon zásadný význam má okolnosť, aké otázky bolo potrebné v odvolacom

konaní riešiť. Z tohto pohľadu treba zdôrazniť, že krajský súd sa nijako nezaoberal

dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal a vyhodnotil, a teda ani otázkou vierohodnosti týchto

dôkazov. Dospel totiž k názoru, že okresný súd rozhodol bez toho, aby vyhodnotil všetky

vykonané dôkazy, keďže podľa jeho názoru absentuje hodnotenie takých vykonaných

dôkazov, ktoré sa zdajú byť v neprospech sťažovateľky. Preto ani neprikázal okresnému

súdu vykonané dokazovanie opakovať či doplniť. Úlohou okresného súdu je totiž iba

vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy, teda aj tie, ktoré sú v neprospech sťažovateľky

a s ktorými sa okresný súd nevysporiadal. Okrem toho sa krajský súd zaoberal aj niektorými

právnymi závermi okresného súdu (týkajúcimi sa napr. rozsahu zodpovednosti

sťažovateľky, resp. plavčíka), ktoré označil ako neprijateľné.

Vychádzajúc zo skutočností už uvedených nemožno postup krajského súdu, ktorý

rozhodol o odvolaní na neverejnom zasadnutí, považovať za svojvoľný s následkami

porušenia označených základných práv sťažovateľky.

Na rozhodnutie o námietke sťažovateľky uvedenej v bode b) nie je daná právomoc

ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného právomoc, ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že sa krajský súd nesprávne vysporiadal s vykonaným

dokazovaním a nesprávne ustálil jej povinnosť dôsledne sledovať, či zverené deti majú

ponorené dýchacie cesty a akú dlhú dobu, v ďalšom konaní pred okresným súdom (ako aj

v prípadnom ďalšom odvolacom konaní) bude mať ešte sťažovateľka možnosť svoje

pohľady na vec presadzovať pred všeobecnými súdmi. Preto v danom štádiu konania

právomoc poskytnúť ochranu označeným článkom v danej súvislosti majú všeobecné

súdy, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009