Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5ECdo/139/2013

Najvyšší súd Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4,

IČO: 36 864 421, proti povinnej E. I., bývajúcej v Š., dedičke po nebohej M. O., naposledy

bytom v Š., o vymoženie 1075,48 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bánovce

nad Bebravou pod sp.zn.

, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne

z 21. februára 2013 sp.zn. , takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 21. februára 2013

sp.zn. z a s t a v u j e.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 21. februára 2013 sp.zn.

o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Trenčín 1. marca 2005 poţiadal

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ( o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

2

predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu – notárskej

zápisnice spísanej 23. októbra 2004 notárkou JUDr. Jarmilou Kováčovou pod sp.zn.

N3729/2004, (ďalej len „notárska zápisnica“). Okresný súd Trenčín

poverením z 16. mája 2005 č. 5309 008335* poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie

na základe uvedeného exekučného titulu.

Podľa oznámenia o úmrtí z 18. októbra 2010 vydaného matričným úradom Obce Šišov

pôvodne označená povinná M. O. dňa 17. októbra 2010 zomrela. Podľa osvedčenia

o dedičstve z 9. marca 2011 vydaného notárom ako súdnym komisárom

JUDr. Š. M., sp.zn. , , jedinou nadobúdacou dedičkou po nebohej

je E. I., bývajúca v Š..

Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením z 22. februára 2012 č.k.

-21 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 58 ods. 1 a § 57 ods. 1

písm. g/ Exekučného poriadku. Zamietol návrhy OMBUDSPOT, Zdruţenia na ochranu práv

spotrebiteľov, so sídlom v Poprade, Šrobárová č. 2676/30, na zastavenie exekúcie a na odklad

exekúcie. Súčasne nepripustil vstup OMBUDSPOT, Zdruţenia na ochranu práv spotrebiteľov,

do konania ako vedľajšieho účastníka a nepriznal mu náhradu trov konania. Svoje

rozhodnutie o zastavení exekúcie oprel o právny záver, ţe ustanovenia o splnomocnení

advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, predstavujú neprijateľnú

zmluvnú podmienku a tým je splnomocnenie podľa

neplatné. Neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky videl súd prvého stupňa v tom, ţe

splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice udelené povinnou pre konkrétnu osobu určenú

oprávnenou si povinná osobitne nevyjednala. Povinná mohla len zmluvu o úvere odmietnuť

ako celok alebo sa podrobiť všetkým jej obchodným podmienkam vrátane splnomocnenia

udeleného zástupcovi, ktorého záujmy boli so záujmami povinnej rozporné s ohľadom

na previazanosť zástupcu na oprávnenú. Ďalej svoje rozhodnutie zdôvodnil aj tým, ţe výška

dohodnutých úrokov z omeškania bola v rozpore s výškou zákonných úrokov upravených

ustanovením a preto je toto dojednanie podľa

neplatné. Súd prvého stupňa v závere skonštatoval, ţe notárska

zápisnica bola spísaná na základe splnomocnenia, ktoré vyhodnotil ako neplatné dojednanie.

Z tohto dôvodu notárska zápisnica neobsahuje vyhlásenie povinného ako dlţníka, preto

nemôţe byť spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.

Návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania súd prvého stupňa zamietol z dôvodu, ţe

Exekučný poriadok striktne vymedzuje účastníkov konania ustanovením § 37 Exekučného

poriadku. Návrh zdruţenia na ochranu spotrebiteľov OMBUDSPOT na odklad exekúcie súd

zamietol z dôvodu, ţe na podanie takéhoto návrhu sú oprávnení iba účastníci exekučného

konania.

V priebehu odvolacieho konania podala oprávnená návrh na prerušenie konania podľa

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením z 21. februára 2013 sp.zn.

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti výrokov I. a II. potvrdil

(, ) a návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd sa

stotoţnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa v plnom rozsahu a v celosti poukázal

na jeho odôvodnenie. Odvolací súd doplnil, ţe notárska zápisnica o uznaní dlhu a súhlase

povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice nie je materiálne vykonateľným

exekučným titulom, pretoţe v čase uznania dlhu a vyhlásenia povinnej osoby o súhlase

s vykonateľnosťou ešte ţiaden dlh neexistoval a uznať moţno len taký dlh, ktorý uţ vznikol.

Rozhodnutie o zamietnutí návrhu oprávnenej na prerušenie konania zdôvodnil tým, ţe

s poukazom na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku je vylúčená aplikácia § 109

ods. 1 písm. c/ , preto nemoţno o návrhu oprávnenej rozhodnúť.

Proti výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie,

ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2

písm. a/ ). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ), spočíva na zlej

interpretácii a je nepreskúmateľné. Ţiadala preto uvedené

rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.

Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podala oprávnená

dovolanie, v ktorom uviedla, ţe súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241

ods. 2 písm. a/ v spojení s ), lebo nesprávne interpretovali

ods. 1 Exekučného poriadku a a o rozhodcovskom

konaní, bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej

právomoci neprináleţí“, 2. konali vo veci, v ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2

písm. a/ v spojení s ), lebo formálna a materiálna vykonateľnosť uţ bola

právoplatne posúdená tým, ţe exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,

3. oprávnenej odňali moţnosť konať ( v spojení s

), a to tým, ţe s ňou nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch (námietky

proti prejednaniu veci, konanie bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali

jej právo na to, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe

správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej

republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní

o prejudiciálnej otázke (m. m )“. Oprávnená tieţ namietala, ţe súdy nevytýčili

vo veci pojednávanie, hoci tak boli podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (zrejme v znení

účinnom do 31. decembra 2012) povinné urobiť. 4. sa v konaní dopustili inej vady konania

majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), lebo

nesprávne zistili skutkový stav, nevykonali dokazovanie, 5. napadnuté rozhodnutie zaloţili

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), základom ktorého je

nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1

, o ochrane spotrebiteľa a tieţ

smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala na uznesenie Ústavného

súdu SR zo 14. marca 2012, sp.zn.: -12 v súvislosti s argumentáciou

oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu

z pohľadu hmotného práva. Poukázala na , ktorým bol novelizovaný

Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3 a § 240a, podľa

ktorého sa na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 tento zákon, resp.

novelizované ustanovenie, nevzťahuje. Zdôraznil, ţe ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým

dlţník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh

do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôţe byť neprijateľnou podmienkou

v zmysle ani

o ochrane spotrebiteľa, vychádzajúc zo Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v súlade s ktorou musia byť

predmetné ustanovenia vykladané. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol

na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť

pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b

ods. 1 písm. b/ kedykoľvek odvolať. Dovolateľka vytýkala

odvolaciemu súdu, ţe vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie

neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ

a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Na základe uvedeného oprávnená navrhla

konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p , rozhodnutie súdov niţších stupňov zrušiť

a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinná ani súdny exekútor sa k podanému dovolaniu a odvolaniu písomne

nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, ţe odvolanie podala oprávnená proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 21. februára 2013 sp.zn. , skúmal, či

sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môţe o podanom odvolaní konať.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).

Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci

vyplývajúca zo zákona.

Podľa veta prvá účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky ( ).

6

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky

je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9

ods. 2 ).

Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie

konania vydané po začatí odvolacieho konania, a ktorým bolo potvrdené odvolaním

napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu

prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto

nie je daná.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Trenčíne z 21. februára 2012 sp.zn. zastavil bez toho, aby

preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade

s veta druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

Podľa pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia

o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92

ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1

7

písm. c/ súd konanie preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný

obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, ţe poţiada podľa čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbeţnej

(prejudiciálnej) otázke. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor

Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:

a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr

Únie. Ak sa takáto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán

usúdi, ţe rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môţe sa obrátiť

na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka poloţí v konaní

pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny

dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka poloţí v prebiehajúcom konaní pred súdnym

orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie

koná bezodkladne. V druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je zakotvená

povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je opravný

prostriedok prípustný, poţiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke. Túto povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke

nemoţno vykladať absolútne, t.j. ţe vnútroštátny súdny orgán má vţdy a za akýchkoľvek

okolností povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke v zmysle čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 zo 6. októbra 1982 Súdny dvor uviedol:

„Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)

sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore

pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď

skonštatuje, ţe poloţená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného

ustanovenia Spoločenstva (tzv. acte éclairé, obdobne vo veci Da Costa 28,29 aţ 30/62,

z 27. marca 1963, Zb. 61,77, fr. znenie), alebo ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva

je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti (tzv. acte clair), pričom

existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,

osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry

v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade treba za určujúce povaţovať to, ţe rozhodnutia súdov niţších

stupňov nespočívajú na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí,

ktorých zrušenia sa oprávnená podaním dovolania domáha, vyplýva, ţe o zastavení exekúcie

bolo rozhodnuté preto, lebo existujúci rozpor medzi záujmami zástupcu (Mgr. Tomáša

Kušníra) a zastúpenou (povinnou) viedol v zmysle a

k neplatnosti dohody o zastúpení a tieţ prejavov vôle zachytených v notárskej zápisnici.

Vzhľadom na to nemoţno predmetnú notársku zápisnicu povaţovať za vykonateľný exekučný

titul. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 41 ods. 2

písm. c/ Exekučného poriadku a § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, resp. § 219 ods. 1

Zo strany súdov niţších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania podľa Dovolací súd vzhľadom na to predmetný návrh

zamietol.

V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu

odvolacieho súdu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

9

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa V zmysle

je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému aţ c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení

a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v , moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor

10

účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , a netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka namieta, ţe súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich

právomoci ( ), resp. ţe rozhodli „nad rámec“ ich oprávnení.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bliţšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzuje z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, ţe nesprávne interpretovali § 58 ods. 1

Exekučného poriadku a a o rozhodcovskom konaní,

bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci

neprináleţí“. Dovolateľka tu teda namieta, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej

aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41

ods. 2 ) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov, ale

o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti

právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili

svoje rozhodnutia.

11

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237

písm. a/ ) dostatočne nezohľadňuje, ţe ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, ţe námietka dovolateľky o existencii

vady konania v zmysle nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,

ktorá patrí do ich právomoci.

Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/

Tvrdí, ţe o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného

exekučného titulu, bolo uţ právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.

Doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 ). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (

ods. 3 ). Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku ( ).

Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v kaţdom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva, ţe súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie

exekúcie na podklade vyššie označenej notárskej zápisnice, poţiadal súd o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie a exekučný súd následne poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekáţku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môţe začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2

druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

exekúciu vykonávať (k tomu viď bliţšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 1. februára 2012 sp.zn. a tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 13. júna 2012 sp.zn. ).

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekáţku

res iudicata pre rozhodnutie, ktoré exekučný súd v neskoršom štádiu exekučného konania

zaloţí na právnom závere, ţe exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie

je vykonateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych

veciach uviedol, ţe exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,

či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu

(viď napríklad sp.zn. , , , ,

, a ). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (viď napríklad sp.zn. , ,

), ktorý konštatoval, ţe „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu

vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku (viď bliţšie ). Právny názor dovolateľky, z ktorého

v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle , sa prieči

podstate uvedeného konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny,

nebolo by uţ skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu moţné v tých (neskorších) štádiách

exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví

súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, ţe tvrdený exekučný titul

exekučným titulom nemôţe byť.

Dovolací súd uzatvára, ţe oprávnená neopodstatnene namieta, ţe v konaní pred súdmi

niţších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v

13

Oprávnená v dovolaní zastáva tieţ názor, ţe súdy jej odňali moţnosť pred súdom

konať v zmysle Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné

oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv.

Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, ţe k odňatiu jej moţnosti pred súdom konať

došlo tým, ţe súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania

a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, ţe v súvislosti s tým jej znemoţnili vyjadriť

sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie

má všetky náleţitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doloţkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania

v zmysle Exekučný súd v štádiu skúmania, či ţiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného

v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. Pri tomto posudzovaní nevykonáva

dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 aţ § 124

) – postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom

na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia

podmienok konania a pre posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul

je formálne aj materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti

oprávneného a povinného.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo nie

je vykonateľný exekučný titul môţe dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2

14

Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj

bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môţe

dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.

Na podporu týchto tvrdení dovolací súd poznamenáva, ţe Ústavný súd Slovenskej

republiky v uznesení sp.zn. povaţoval vyššie uvedenú argumentáciu

za primeranú odpoveď k námietke sťaţovateľky, ţe preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín

(dokazovanie) v exekučnom konaní bolo vykonané bez jej účasti, napriek tomu, ţe v konaní

malo byť nariadené pojednávanie a ţe jej bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným

dôkazom. Ústavný súd porovnal na účely overenia slovenského prekladu rozsudku Súdneho

dvora EÚ vo veci C-137/08 viaceré jeho jazykové verzie a dospel k výkladu, ţe všetky

zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť „vyšetrovanie“ (a nie „dokazovanie“)

za účelom zistenia, či súdna doloţka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej

smernici Rady 93/13 EHS. V zmysle uvedeného výkladu ústavný súd konštatoval, ţe

vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely

efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza

k porušeniu práv oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným

dôkazom.

Rovnako námietka dovolateľky, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne

poznamenala oprávnená účinným od 9. augusta 2012 bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil

o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g)

a k). Dovolateľka namietala, ţe súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu

za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia.

Tvrdenie dovolateľky však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa

uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil uznesením z 22. februára

2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť aţ od 9. augusta 2012. Odvolací súd v tomto

prípade postupoval v súlade s ustanovením ak o odvolaní oprávnenej

rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných

dvoch dôvodov ( a ), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu

15

musí vţdy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, ţe nariadenie pojednávania bolo

na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo

potrebné nariadiť pojednávanie, či uţ pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím

súdom. V tejto súvislosti dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe v štádiu, pri ktorom

súd skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie

exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného

poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie ( aţ ),

postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom na to sa

oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok

konania a predpokladov pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného

a povinného.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle z toho, ţe súdy

rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, ţe súdy nezistili v potrebnom rozsahu

skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale

procesnou vadou konania v zmysle (výlučne ktorá by, ako uţ bolo uvedené,

mohla v danom prípade zaloţiť prípustnosť dovolania oprávnenej). Vytýkaná neúplnosť alebo

nesprávnosť by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ , vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe namietaným postupom súdov

nebola oprávnenej znemoţnená realizácia jej procesných oprávnení.

Oprávnená namietala aj to, ţe ak je exekúcia navrhnutá na podklade notárskej

zápisnice ( ), právne predpisy neumoţňujú exekučnému súdu

skúmať platnosť právnych úkonov, ktoré sú robené v tejto forme. Táto námietka

sa [z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď )] viaţe na správnosť

16

interpretácie ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd

na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní

na súdoch niţších stupňov nedošlo k vade v zmysle O procesnú vadu

konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiţ tieţ v prípade zastavenia exekúcie, ak

pre to neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa totiţ

oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto

skúmal, či nejde o tento prípad.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku moţno vykonať exekúciu

aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená

oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba

v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Notárska zápisnica, ktorá nemá uvedené náleţitosti, nie je spôsobilá byť podkladom

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Aj podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej

republiky je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver vychádzajúci z toho, ţe

ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska

formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie

exekučného konania (porovnaj a ).

Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré

je exekučným titulom a nemôţe naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu

(porovnaj tieţ R 47/2012), nemôţe ani – z hľadiska hmotného práva – preskúmavať právny

vzťah účastníkov zaloţený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo

by to bolo nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného

titulu (viď a tieţ ). Na druhej strane ale nemoţno prehliadnuť, ţe

súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej

povahy (). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný

titul notársku zápisnicu, neznamená to, ţe by exekučný súd nebol povinný skúmať, či na jej

podklade moţno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).

17

V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodrţaní

formy notárskej zápisnice upravenej v o notároch a notárskej

činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná

v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučným poriadkom, podľa ktorého nevyhnutnými náleţitosťami

notárskej zápisnice ako exekučného titulu je (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.

Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je najdôleţitejšou

náleţitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu – aţ tento prejav vôle povinnej osoby

robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinností

uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinnej osoby sa teda završuje vznik

exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej osoby,

ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva

exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky aké priznáva vykonateľnému

rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný pri spísaní notárskej

zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene zastúpeného (účastníka

notárskej zápisnice, ktorý robí právny úkon, o ktorom sa spisuje notárska zápisnica).Ak niekto

ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu napriek tomu, ţe nie je

oprávnený za ňu konať, nemoţno „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej zápisnice udelený

„zástupcom“ povaţovať za súhlas povinnej osoby.

Podľa zástupcom je ten, kto je oprávnený konať

za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Podľa

zastupovať iného nemôţe ten, kto sám nie je spôsobilý

na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom ( ).

Dovolací súd za konanie in fraudem legis povaţuje aj konanie, v rámci ktorého určitý

nebankový subjekt robí rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záloţné zmluvy,

dohody o zastúpení a pod.) tak, ţe má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej

strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale

záujmy nebankového subjektu. Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade dostávajú

do rozporu.

18

Stručná charakteristika priebehu konaní pred krajskými súdmi Slovenskej republiky,

na ktoré poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach ,

, , , , ,

, , (sťaţnosť oprávnenej bola nimi

odmietnutá ako zjavne bezdôvodná), vyplýva, ţe postup oprávnenej a Mgr. Tomáša Kušníra

v preskúmavanej veci bol v zásade identický s ich postupom, ktorý opísal Ústavný súd

v týchto rozhodnutiach. Aj v danom prípade bola „slobodná voľba“ povinného pri „výbere“

advokáta zastupujúceho záujmy povinného vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať

dlţníka (povinného) pri uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávnenou), ako

aj pri spísaní notárskej zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2

písm. c/ Exekučného poriadku) „vybral“ vopred veriteľ (oprávnená) tým, ţe ho uviedol

v predtlači úverovej zmluvy predloţenej dlţníkovi na podpis. Za týchto okolností dovolací

súd súhlasí s názorom, ţe záujmy zástupcu (Mgr. Tomáša Kušníra) boli v rozpore

so záujmami zastúpeného (povinného), v dôsledku čoho je dohoda o zastúpení neplatná (§ 22

ods. 2 v spojení s ). Absolútna

neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči kaţdému. Na absolútnu

neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôţe napraviť

dodatočným schválením. Keďţe dohoda o zastúpení povinného advokátom Mgr. Tomášom

Kušnírom je v zmysle absolútne neplatná, neplatný je aj právny

úkon, ktorým tento advokát za povinného udelil súhlas s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice.

Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru zhodnému

so záverom odvolacieho súdu, ţe ak za týchto okolností Mgr. Tomáš Kušnír v notárskej

zápisnici udelil za povinného „súhlas“ s jej vykonateľnosťou, chýba podstatná náleţitosť

materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného

poriadku.

Pre prípad, ţe oprávnená namieta aj to, ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie

je nepreskúmateľné, dovolací sú uvádza, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej

judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký,

19

ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak

však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď

práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A,

s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis

c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.

Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní.

Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno

povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a ţe

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemoţno

povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené

zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd jeho

rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie moţnosti oprávnenej pred súdom

konať ( ).

Dovolateľka namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade konania majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd v súvislosti s tým opakovane uvádza, ţe vada

tejto povahy je relevantný dovolací dôvod ( ), ktorý ale môţe byť

21

úspešne uplatnený iba ak je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad v preskúmavanej

veci nejde). Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.

V dovolaní sa napokon tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle (iba výskyt ktorej v konaní

na súdoch niţších stupňov by v danej veci mohol zaloţiť prípustnosť dovolania oprávnenej).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne

odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/2012).

Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou (, a ), nevyšli najavo ani iné

procesné vady konania vymenované v a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávnenej podľa v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, ţe sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1

v spojení s ). V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo

na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5

v spojení s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej však ţiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala

návrh na ich priznanie ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. júna 2014

JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová