Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
754/396211.badad1.pdf
PDF · 179.22 KB
No categories available
4Cdo/368/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 368/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Š., bývajúceho v Š.,
zastúpeného JUDr. K., advokátkou v P., proti ţalovanej R., so sídlom v K., IČO: X.,
zastúpenej JUDr. G., advokátom v K., o zrušenie rozhodcovských rozsudkov, vedenej na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 16 C 127/2013, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku
Krajského súd v Prešove z 29. mája 2014 sp. zn. 8 Co 10/2014, 8 Co 11/2014, takto
rozhodol:
Návrh ţalovanej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou doručenou Okresnému súdu Prešov 15. mája 2013 sa ţalobca domáhal
zrušenia rozsudkov Arbitráţneho súdu Košice z 19. januára 2012 sp. zn. 2 C 2933/2012,
sp. zn. 2 C 1342/2012 a sp. zn. 2 C 2770/2012, ako aj odloţenia ich vykonateľnosti. Ţalobu
odôvodnil tým, ţe so ţalovanou ako poistiteľom uzatvoril tri poistné zmluvy, ktoré boli
spotrebiteľskými zmluvami a v rozhodcovskom konaní boli porušené všeobecne záväzné
právne predpisy na ochranu jeho práv spotrebiteľa. Namietal tieţ neplatnosť rozhodcovskej
doloţky, ktorá je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
Okresný súd Prešov rozsudkom z 15. októbra 2013 č.k. 16 C 127/2013-207 zrušil
rozsudok Arbitráţneho súdu Košice vydaný 19. januára 2012 pod sp. zn. 2 C 2770/2012
zaväzujúci ţalobcu poskytnúť ţalovanej peňaţné plnenie (ďalej len „označený rozhodcovský
rozsudok“) na tom základe, ţe nesplnil osobitnú pohľadávku, ktorá vznikla z poistenia
uzatvoreného 27. decembra 2007 poistnou zmluvou č. X. (ďalej len „poistná zmluva“),
zodpovedajúca nákladom poisťovne vo výške 293,27 Eur vynaloţeným na uzavretie
poistenia. Poistnú zmluvu uzatvárala ţalovaná ako poisťovateľ (dodávateľ) konajúci v rámci
predmetu svojej činnosti a ţalobca (fyzická osoba) ako spotrebiteľ. So zreteľom na to súd
prvého stupňa konštatoval, ţe ide o spotrebiteľskú zmluvu. Pre spotrebiteľské zmluvy vo
všeobecnosti je charakteristické, ţe v praxi sú uzatvárané opakovane s veľkým počtom
spotrebiteľov, pričom návrhy týchto zmlúv sú vyhotovované na vopred pripravených
tlačivách (formulároch) a samotné zmluvy sú uzatvárané tak, ţe spotrebiteľ nemá moţnosť
zmeniť ich obsah. Takto bolo postupované aj v danom prípade. Rozhodcovská doloţka, na
základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol, bola formulovaná vo všeobecných poistných
podmienkach a stala sa súčasťou neprehľadného textu písaného malými písmenami. Podľa
rozhodcovskej doloţky všetky vzájomné spory z poistenia mali byť prejednávané
v rozhodcovskom konaní. Ţalobca pri uzatváraní poistnej zmluvy nebol oboznámený
s právnymi účinkami dojednania rozhodcovskej doloţky, jej uzavretie si nijakým spôsobom
nevymienil a v ničom nemohol meniť obsah všeobecných poistných podmienok. Zmluvné
podmienky boli aj v danom prípade vopred dané a spotrebiteľ si nemohol vybrať z viacerých
alternatív zmluvných dojednaní. Súd prvého stupňa uzavrel, ţe rozhodcovská doloţka nebola
individuálne dojednaná a jej dôsledkom je značná nerovnováha v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Predmetnú doloţku preto posúdil ako
neprijateľnú (neplatnú) zmluvnú podmienku, preto ţalobe, ktorá vo vzťahu k označenému
rozhodcovskému rozsudku bola podaná v zákonom určenej lehote [§ 41 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.)], vyhovel a označený
rozhodcovský rozsudok zrušil a v súlade s ustanovením § 40 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
odloţil jeho vykonateľnosť. Ţalobu ţalobcu v časti, ktorou sa ţalobca domáhal zrušenia
rozsudkov Arbitráţneho súdu Košice z 19. januára 2012 sp. zn. 2 C 2933/2012 a sp. zn. 2 C
1342/2012 zamietol z dôvodu, ţe ţalobca ţalobu na ich zrušenie nepodal včas, pretoţe tieto
rozhodcovské rozsudky prevzal ţalobca 21. januára 2013 a do podania ţaloby (15. mája 2013)
uplynula lehota dlhšia ako 30 dní. Rozhodnutie o trovách konania si s poukazom na
ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. ponechal na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.
Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Prešove rozsudkom z 29. mája 2014 sp. zn.
8 Co 10/2014, 8 Co 11/2014, potvrdil rozsudok v napadnutej časti a uznesenia súdu prvého
stupňa z 26. novembra 2013 č.k. 16 C 127/2013-219, zamietol návrh ţalovanej na prerušenie
konania a odmietol odvolanie proti výroku o trovách konania. Pokiaľ ide o potvrdzujúci výrok
rozsudku vo veci samej v odôvodnení uviedol, ţe odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového
súdu je náleţité a presvedčivé, preto naň v plnom rozsahu odkázal. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu predstavuje neprijateľnú (neplatnú) zmluvnú podmienku dojednanie
v spotrebiteľskej zmluve, ktoré je obsiahnuté v štandardnej formulárovej zmluve alebo
vo všeobecných poistných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola
spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyţaduje od spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Konštatoval, ţe rozhodcovskú
doloţku v predmetnej veci si ţalobca osobitne nevyjednal. Ţalovaná v konaní neuniesla
dôkazné bremeno a nepreukázala svoje tvrdenia o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej
doloţky. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k názoru, ţe ţalobca mohol len zmluvu ako
celok odmietnuť alebo sa podrobiť všeobecným obchodným podmienkam, a teda
aj rozhodcovskému konaniu. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania uzavrel,
ţe je opodstatnený záver, podľa ktorého ţalobcovi neboli poskytnuté ţiadne informácie
o dôsledkoch výlučného riešenia sporov v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej
rozhodcovskej doloţky, a tieţ, ţe vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doloţky chýbal
v danom prípade rozhodcovskému súdu základný predpoklad pre rozhodnutie sporu
v rozhodcovskom konaní. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako
vecne správny (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Zamietnutie návrhu ţalovanej na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. odôvodnil tým, ţe hoci vo veci II. ÚS 382/2013 sa pred tým
istým senátom Ústavného súdu Slovenskej republiky rieši obdobný prípad ako vo veci
II. ÚS 499/2012, v tomto náleze nebolo vyslovené stanovisko k platnosti alebo neplatnosti
rozhodcovskej doloţky. Odmietnutie odvolania proti výroku súdu prvého stupňa, ktorým
rozhodol, ţe o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej,
odôvodnil ustanovením § 218 ods. 1 písm. c/, § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p., pretoţe ide
o uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania a proti takému uzneseniu odvolanie
nie je prípustné. Ako správne potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o uloţení povinnosti
ţalovanej zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, keď prvostupňový súd správne výšku
súdneho poplatku určil podľa poloţky 3 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov a nie ako
sa ţalovaná mylne domnieva, ţe výška súdneho poplatku mala byť určená podľa poloţky 1
písm. b/ sadzobníka.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu, do jeho prvých troch výrokov,
podala ţalovaná dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p.
namietajúc, ţe jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom.
Uviedla tieţ, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa jej názoru odvolací súd neodôvodnil dostatočne
presvedčivo, prečo súd prvého stupňa nevykonal dôkaz ňou navrhnutý – výsluch
sprostredkovateľa poistenia. Tvrdila, ţe pokiaľ oba súdy nepovaţovali listinný dôkaz (záznam
sprostredkovateľa poistenia o potrebách a poţiadavkách klienta) za adekvátne preukazujúci
individuálne dojednanie rozhodcovskej doloţky, museli im byť známe zákonné povinnosti
sprostredkovateľa poistenia ukladajúce vyrozumieť klienta s alternatívnou formou riešenia
sporov. Navrhované dôkazy mali byť preto vykonané a vyhodnotené. Pritom práve
nevykonanie dokazovania záznamom sprostredkovateľa poistenia a výsluchom
sprostredkovateľa poistenia viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. V ďalšom
dovolateľka konštatovala, ţe v konaní boli nesprávne skutkovo vyhodnotené obsahové zloţky
všeobecných poistných podmienok, osobitných zmluvných dojednaní, rozhodcovskej doloţky
a záznamu sprostredkovateľa poistenia o poţiadavkách a potrebách klientov. Rozhodcovská
doloţka, ktorá je súčasťou osobitných zmluvných dojednaní bola jednoznačne formulovaná
tak, ţe kaţdý poistenec rovnako má dve rovnocenné moţnosti toto zmluvné dojednanie
akceptovať alebo neprijať. Dovolateľka namietala aj nesprávne právne posúdenie charakteru
tohto sporu – podľa jej názoru nejde o spotrebiteľský spor. V danom prípade bola totiţ
podaná ţaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku, preto v konaní mal byť preskúmaný
postup rozhodcovského súdu, ktorý bol zavŕšený vydaním označeného rozhodcovského
rozsudku. Mala za to, ţe nie je moţné stotoţniť sa so všeobecným záverom súdov,
ţe rozhodcovská doloţka v spotrebiteľských zmluvách je neplatná, lebo nebola individuálne
dojednaná a zakladá rozpor s dobrými mravmi. V tejto súvislosti upriamila pozornosť
na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. júla 2013 sp. zn. II ÚS 499/2012, ktorý
v prípade obdobnej rozhodcovskej doloţky rozhodol o porušení jej práv zaručených v čl. 48
ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uviedla
aj to, ţe oba súdy aplikovali vnútroštátne normy zamerané na ochranu spotrebiteľa, ktorých
východiskom je smernica 93/13/EHS, boli preto povinné rovnako interpretovať a aplikovať
právne normy v súvislostiach a s prihliadnutím na zámer tejto smernice obsiahnutý
v jej 19. bode odôvodnenia, ktoré sa týka poistných zmlúv. Poukázala na nesprávny preklad
smernice slovenským zákonodarcom a nadväzne na to nesprávnu implementáciu medzi
tzv. neprijateľné podmienky, čo malo podľa jej názoru za následok vylúčenie pouţitia
rozhodcovského konania v spotrebiteľských zmluvách. Podľa jej presvedčenia nemôţe súd
v dôsledku individuálneho dojednania rozhodcovskej doloţky skúmať prípadnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán. Navyše, súdy nevykonali test primeranosti
v zmysle čl. 19 Smernice a nezabezpečili si ani objasnenie skutkového stavu potrebného
na vyslovenie správnych právnych záverov o individuálnom dojednaní rozhodcovskej
doloţky. V závere dovolania ţalovaná ešte citovala rozhodnutia vydané v iných konaniach,
v ktorých bola otázka individuálnosti dojednania rozhodcovskej doloţky posúdená inak.
Dôvody dovolania proti druhému a tretiemu výroku napadnutého rozhodnutia súdu prvého
stupňa konkrétne neuviedla. Navrhla zrušiť rozsudok odvolacieho aj prvostupňového súdu,
predtým rozhodnúť o prerušení dovolacieho konania do rozhodnutia Ústavného súdu pod
sp. zn. II. ÚS 382/2012 a odloţiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia
Ţalobca sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie
vykonateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade
s ustanovením § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia odvolania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu iba v prípadoch v zákone výslovne uvedených (§ 236
ods. 1 O.s.p.). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou,
v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (por. rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013,
6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Ţalovanou napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému
je dovolanie prípustné podľa týchto ustanovení.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. a tieţ dovolaciu
argumentáciu ţalovanej sa najvyšší súd neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti
dovolania smerujúceho proti rozsudku (§ 238 O.s.p.), ale sa zaoberal aj otázkou, či podané
dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej
len “§ 237 O.s.p.“). Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;
ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť
aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (por. R 117/1999,
R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod
č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade
skutočne došlo.
Ţalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietala
a existencia týchto vád v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. Prípustnosť jej dovolania
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Z obsahu dovolania vyplýva námietka ţalovanej, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť
pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie
taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.
Ţalovaná súdom niţších stupňov vytýka, ţe súdy nebrali do úvahy ňou predloţené
návrhy a dôkazy, a preto neúplne zistili skutkový stav veci.
Právomoc súdu konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť
to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí
dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované
dôkazy. Procesné dokazovanie je objektívnym právom upravený postup občianskoprávneho
súdu, ktorého cieľom je získanie skutkových a právnych poznatkov významných pre
rozhodnutie vo veci samej. Procesné dokazovanie je výhradne zákonom upravený postup
súdu. Na procesné dokazovanie je jediným oprávneným subjektom súd. Len súd je v rámci
jeho právomoci oprávnený a povinný vykonávať procesné dokazovanie. Posúdenie návrhu
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané,
je vţdy vecou súdu (porovnaj § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Ak súd
v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom
(R 125/1999, R 6/2000). K rovnakým záverom dospel najvyšší súd aj v ďalších
rozhodnutiach, napr. sp. zn. 3 Cdo 238/2013, 3 Cdo 434/2013, 3 Cdo 384/2013,
5 Cdo 100/2010, 7 Cdo 405/2014, 1 Cdo 362/2013, 2 Cdo 58/2013, 2 Cdo 113/2013,
Pokiaľ ide o námietku ţalovanej spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241
ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno dosiahnuť nápravu
len výslovne uvedených procesných vád (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) alebo
hmotnoprávnych nesprávností posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolaním
sa nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého
stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Potvrdzuje to aj ustanovenie 243a
ods. 2, veta druhá O.s.p., v zmysle ktorého dovolací súd nevykonáva dokazovanie.
Ţalovanou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
ku ktorým dospeli v procese dokazovania, môţe zakladať tzv. inú vadu konania; v prípade
neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde ale o nedostatok,
ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci
procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. (por. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 362/2013, 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011
a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemoţnená
realizácia procesných oprávnení účastníka konania.
Z dovolania je tieţ zrejmá námietka ţalovanej, ţe súdy nesprávne vyhodnotili
výsledky vykonaného dokazovania.
Podľa § 132 O.s.p., dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky
potrebné na rozhodnutie vo veci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd
v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov
(napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je v procesnom postupe súdu prvého
stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací
súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd
rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení,
a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ
nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Vzhľadom
na to, ţe najvyšší súd nevykonáva dokazovanie, nemôţe ani – len na základe súdnych spisov
preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov vykonaných prvostupňovým alebo odvolacím
súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké (rovnocenné) podklady
doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.
Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ
súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto
dôvodu vecne nesprávne, to ale ešte samo osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle
ustanovenia § 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov
nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné –
por. § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.).
Ţalovaná v dovolaní namieta, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); niektoré formulácie
zvolené v tomto mimoriadnom opravnom prostriedku nasvedčujú tomu, ţe s nesprávnym
právnym posúdením veci spája procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je najvyšším súdom povaţované
za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné
dovolanie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, ţe nesprávne
právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. (por. R 54/2012, ale aj ďalšie rozhodnutia, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011
a 7 Cdo 26/2010).
I keby teda boli opodstatnené tvrdenia ţalovanej o nesprávnom právnom posúdení
veci, na ktorom spočíva dovolaním napadnuté rozhodnutie (dovolací súd ho z uvedeného
aspektu neposudzoval), ţalovanou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania podľa
Ţalovaná dovolaním napadla aj výrok rozsudku, ktorý sa týkal odmietnutia odvolania
proti výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol, ţe o trovách konania súd rozhodne
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Dovolanie v tejto časti smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku
odvolacieho súdu, ale má charakter uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu
uvedeného výroku rozhodnutia odvolacieho súdu treba prípustnosť dovolania smerujúceho
proti nemu posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti
uzneseniu (§ 239 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014 – ďalej len „§ 239 O.s.p.“).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
vydaného vo forme uznesenia sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu, alebo
ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239
ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné proti potvrdzujúcemu uzneseniu
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na poklade cudzozemského rozhodnutia, alebo ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.).
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu (uznesenie o odmietnutí odvolania)
nevykazuje niektorý zo znakov uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach, je zrejmé,
ţe ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa § 239 nepripúšťa.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.)
skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací
súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou,
či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p.
(ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát).
Dovolateľka procesné vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, a g/ O.s.p. nenamietala
a tieto ani nevyšli v dovolacom konaní najavo.
So zreteľom na dovolateľkou uvádzané skutočnosti zameral sa dovolací súd osobitne
na otázku, či konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie
postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných
mu v občianskom súdnom konaní za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu moţnosti konať pred
súdom môţe dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným
rozhodnutím. Takým rozhodnutím môţe byť napríklad aj uznesenie, ktorým odvolací súd
odmietne odvolanie, hoci na jeho odmietnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky
(rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 23, ročník 1994).
K tvrdenej vade tým, ţe odvolací súd odmietol odvolanie ţalovanej ako neprípustné
však nemohlo dôjsť, pretoţe v danom prípade odvolanie smerovalo proti uzneseniu, ktorým
sa upravuje vedenie konania (súd prvého stupňa rozhodol, ţe o trovách konania rozhodne
aţ po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej). Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel
k záveru, ţe odvolací súd správne odmietol odvolanie ţalovanej smerujúce do tohto výroku
s poukazom na ustanovenie § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako neprípustné. Odmietnutím
odvolania preto odvolací súd neodňal oprávnenej moţnosť konať pred súdom podľa § 237
písm. f/ O.s.p., neznemoţnil jej realizáciu tých procesných práv, ktoré jej Občiansky súdny
poriadok priznáva na zabezpečenie jej práv a právom chránených záujmov.
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovanej nemoţno vyvodiť zo ţiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd jej dovolanie odmietol podľa
ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania
(z procesných dôvodov) sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
Pokiaľ ide o návrh dovolateľky na prerušenie dovolacieho konania do rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 382/2013, dovolací
súd návrh ako nedôvodný zamietol po zistení, ţe Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom
z 30. septembra 2014 sp. zn. II. ÚS 382/2013 rozhodol, ţe základné práva ţalovanej podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 1 CoE 171/2011 z 23. júna 2011 a sp. zn. 1 CoE 418/2011 z 8. augusta 2011
a postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012
z 21. marca 2012 a sp. zn. 5 Cdo 112/2012 z 22. novembra 2012 porušené neboli,
a sťaţnostiam ţalovanej vo zvyšnej časti nevyhovel.
V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanoveniami
§ 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal ţalobcovi náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na jej priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. júla 2015
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová