Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Cb/16/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudkyňou Mgr. Ľudmilou Ostroluckou, v právnej veci žalobcu MIJAS spol. s r.o., IČO: 31 580 645, so sídlom Medený Hámor 25, 974 01 Banská Bystrica, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou AK VAVRINČÍK s.r.o., IČO: 52 619 818, so sídlom Hurbanova 1, 915 01 Nové Mesto nad Váhom, proti žalovanému Letisko Sliač, a.s., IČO: 36 633 283, so sídlom Letisko Sliač, 962 31 Sliač, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Ulianko & parners, s.r.o., IČO: 36 856 517, so sídlom Nám. SNP 27, 960 01 Zvolen, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto

rozhodol:

I. Súd z r u š u j e rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o., sp.zn. zo dňa 03.11.2014, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu MIJAS spol. s r.o., IČO: 31 580 645, so sídlom Medený Hámor 25, 974 01 Banská Bystrica proti žalovanému Letisko Sliač, a.s., IČO: 36 633 283, so sídlom Letisko Sliač, 962 31 Sliač, o zaplatenie 138.633,37 Eur s príslušenstvom a uložená povinnosť žalobcovi nahradiť trovy konania žalovanému v sume 5.917,63 Eur na účet právneho zástupcu žalovaného.

II. Žalobu v časti o vrátenie veci na ďalšie konanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o. z a m i e t a.

III. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu o určení výšky náhrady trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 27.11.2014, ktorá bola doručená súdu dňa 28.11.2014, domáhal voči žalovanému zrušenia rozhodcovského rozsudku sp.zn. zo dňa 03.11.2014 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorý bol vydaný Rozhodcovským súdom pri Slovenskej arbitrážnej komore s.r.o., so sídlom V.P. Tótha 1081/17, 960 01 Zvolen (ďalej len „rozhodcovský súd“). Súčasne sa žalobou domáhal vrátenia veci na ďalšie konanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu. Žalobu odôvodnil tým, že rozhodcovským rozsudkom bola zamietnutá jeho žaloba voči žalovanému o zaplatenie sumy 138.633,37 Eur s príslušenstvom, keď o trovách konania účastníkov rozhodcovského konania bolo rozhodnuté tak, že rozhodcovský súd priznal žalovanému náhradu trov konania voči nemu vo výške 5.917,63 Eur z titulu trov právneho zastúpenia. Žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podal podľa , o rozhodcovskom konaní v platnom znení (ďalej len „“) z dôvodov uvedených v , : na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku, nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť, tiež bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (). Na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorého odmietol pred vydaním rozhodnutia pre dôvodnú obavu predpojatosti rozhodcu. Dňa 04.04.2013 na rozhodcovský súd podal žalobu voči žalovanému o zaplatenie sumy

138.633,37 Eur s príslušenstvom. Jeho nárok na zaplatenie vyplýval zo Zmluvy o dielo č. zo dňa 08.02.2012 (ďalej len „zmluva o dielo“). V zmluve o dielo, ktorá bola uzatvorená medzi ním a žalovaným sa zmluvné strany dohodli v článku XII. bod 12.7 na rozhodcovskej doložke a rozhodovaní všetkých sporov Rozhodcovským súdom pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o.. Tento rozhodcovský súd listom č. zo dňa 12.04.2013 určil k prejednaniu a rozhodnutiu sporu rozhodcu JUDr. Martina Zuberca, ktorý na tomto istom liste funkciu rozhodcu prijal a prehlásil, že je nezaujatý vo vzťahu k účastníkom konania. Rozhodcovský súd po vyše 12 mesiacoch od podania žaloby mu dňa 28.05.2014 doručil žalobnú odpoveď žalovaného zo dňa 07.05.2014, ktorú v zastúpení žalovaného podala advokátska kancelária Ulianko & partners, s.r.o., so sídlom Nám. SNP 27, 960 01 Zvolen, IČO: 36 856 517, konajúca prostredníctvom JUDr. Radoslava Ulianku, advokáta. Po doručení tejto žalobnej odpovede zaslal rozhodcovskému súdu vyjadrenie k žalobnej odpovedi zo dňa 04.06.2014 a odmietnutie ustanoveného rozhodcu JUDr. Martina Zuberca, z dôvodu možnej zaujatosti rozhodcu JUDr. Martina Zuberca. Poukázal v tomto odmietnutí ustanoveného rozhodcu na existujúce personálne prepojenia právneho zástupcu žalovaného JUDr. Radoslava Ulianka na rozhodcu JUDr. Martina Zuberca. Právny zástupca žalovaného JUDr. Radoslav Ulianko je v spoločnosti Secure Tel., s.r.o. IČO: 44 661 282 spoločníkom Mgr. Juraja Galla, ktorý bol resp. je v spoločnosti SPURS Tranding, s.r.o., IČO: 44 662 025 spoločníkom Bc. Milana Bošča (konateľ Slovenskej arbitrážnej komory, s.r.o.) a spoločnosti Profit reality, s.r.o., IČO: 36 414 859 spoločníkom Mgr. Pavla Struminského (spoločník Slovenskej arbitrážnej komory, s.r.o.). Za takého stavu, keď je právny zástupca žalovaného JUDr. Radoslav Ulianko spoločníkom Mgr. Juraja Galla, ktorý je spoločníkom Mgr. Pavla Struminského spoločníka Slovenskej arbitrážnej komory, s.r.o., a Bc. Milana Boršča konateľa Slovenskej arbitrážnej komory, s.r.o., ktorý majú priamy vplyv na ustanoveného rozhodcu JUDr. Martina Zuberca, ktorý je zároveň konateľom Slovenskej arbitrážnej komory, s.r.o., IČO: 36 414 603 (zriaďovateľ Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore s.r.o.), vznikla u neho dôvodná obava ohľadne možnej predpojatosti ustanoveného rozhodcu JUDr. Martina Zuberca, pričom táto jeho obava bola dôvodná. Rozhodcovský súd vydal dňa 20.10.2014 Rozhodcovské uznesenie sp.zn. , v ktorom rozhodol, že rozhodca JUDr. Martin Zuberec nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania v právnej veci sp.zn. . V odôvodnení tohto Rozhodcovského uznesenia (ďalej len „rozhodcovské uznesenie“) rozhodcovský súd uviedol, že on ako žalobca neuviedol žiadne adekvátne konkrétne skutočnosti, ktoré by nestrannosť ustanoveného rozhodcu spochybňovali. Rozhodcovský súd v dôvodoch rozhodcovského uznesenia poukazuje na nešpecifikovanú „ustálenú judikatúru“, podľa ktorej samotné personálne prepojenie obchodných spoločností nie je protiprávne, a ďalej na to, že sa sám ustanovený rozhodca JUDr. Martin Zuberec vyjadril spôsobom, že nie je v žiadnom osobnom vzťahu k účastníkom konania, resp. k ich právnym zástupcom a nie je žiadnym spôsobom zainteresovaný na výsledku konania. Toto vyjadrenie rozhodcu JUDr. Martina Zuberca mu doručené nebolo a nemal možnosť sa k nemu vyjadriť. Nikdy netvrdil, že rozhodca JUDr. Martin Zuberec je zainteresovaný na výsledku konania, alebo, že je v osobnom vzťahu k právnemu zástupcovi žalovaného. On rozhodcu odmietol nie zo subjektívnych pocitov, ale na základe zistených personálnych prepojení právneho zástupcu žalovaného so spoločníkmi a konateľmi spoločnosti Slovenská arbitrážna komora, s.r.o. na rozhodcu JUDr. Martina Zuberca, ktorý je konateľom spoločnosti Slovenská arbitrážna komora, s.r.o.. Tieto jeho pochybnosti rozhodcovský súd v rozhodcovskom uznesení žiadnym spôsobom nevyvrátil a ani nespochybnil. V žalobe žalobca ďalej poukázal na ďalšie zistenia z verejných zdrojov, ktoré preukazujú osobitný nadštandardný vzťah JUDr. Radoslava Ulianka k rozhodcovskému súdu, resp. k rozhodcovi JUDr. Martinovi Zubercovi. Napríklad je to Zmluva o poskytovaní právnych služieb č. UVN-22-27/2013-18, ktorú uzatvoril JUDr. Radoslav Ulianko, advokát, konateľ Ulianko & Holčík, s.r.o. s Ústrednou vojenskou nemocnicou SNP Ružomberok - sn, ktorá bola zverejnená na webovej stránke, keď táto obsahuje rozhodcovskú doložku na rozhodovanie sporov tak isto nezávislým rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o.. Zmluvu o dielo, z ktorej odvodzoval svoj nárok v konaní sp.zn. spísal s takou istou rozhodcovskou doložkou taktiež JUDr. Radoslav Ulianko. Tiež má vedomosť, že rozhodca JUDr. Martin Zuberec (predmetný rozhodcovský súd) rozhoduje aj konaní sp.zn. , v ktorom je žalobca PUR - STAV KB, s.r.o., Lieskovec proti žalovaným JUDr. Radoslav Ulianko a JUDr. Lucia Ulianková, o zaplatenie sumy 152.150,59 Eur s príslušenstvom. Všetky tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že právny zástupca žalovaného JUDr. Radoslav Ulianko má k JUDr. Martinovi Zubercovi vzťahy, ktoré pre účastníka na druhej strane sporu môžu vzbudzovať oprávnené pochybnosti o možnej predpojatosti rozhodcu. Preto rozhodcovský rozsudok, ktorého zrušenia sa žalobou domáha je neobjektívny a poškodzuje ho. Navyše má zato, že pre vydanie rozhodcovského uznesenia neboli splnené procesné podmienky rozhodcovského konania a pri jeho vydaní došlo k porušeniu jeho procesných práv v rozhodcovskom konaní ( ). Predmetné

rozhodcovské uznesenie bolo totiž vydané členmi predsedníctva rozhodcovského súdu Michalom Altusom - predsedom predsedníctva a Branislavom Belanom - členom predsedníctva, pričom tieto osoby nie sú rozhodcami rozhodcovského súdu, nie sú ako rozhodcovia zapísaný podľa a ich spôsobilosť byť rozhodcami v zmysle ustanovenia uvedeného zákona, nebola preukázaná. Poukázal aj na Štatút rozhodcovského súdu, konkrétne , podľa ktorého môže byť rozhodcom v spore pred rozhodcovským súdom každá fyzická osoba, ak je plnoletá, spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu, má skúsenosti na výkon funkcie rozhodcu, má vysokoškolské vzdelanie a je bezúhonná. Z týchto dôvodov nemal možnosť včas a účinne uplatniť svoje právne námietky a chrániť svoje záujmy. Ďalej rozhodcovský súd pri vydaní rozhodcovského rozsudku rozhodol i v rozpore s podľa ktorého sa musí účastníkom rozhodcovského konania doručiť oznámenie o každom ústnom pojednávaní a zasadaní rozhodcovského súdu v dostatočnom predstihu. Všetkým účastníkom rozhodcovského konania sa musí oznámiť obsah znaleckého posudku alebo listiny, o ktoré sa rozhodcovský súd môže opierať pri svojom rozhodovaní. Rozhodcovský súd v rozpore s týmto mu neoznámil skutočnosť, že zasadá, rozhodol a vydal rozhodcovské uznesenie, v ktorom poukazuje na vyjadrenie ustanoveného rozhodcu, ktoré mu však nebolo doručené ako účastníkovi rozhodcovského konania a nemal možnosť zaujať k nemu svoje stanovisko. Podľa o rozhodcovskom konaní, majú účastníci rozhodcovského konania rovné postavenie a každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. Rozhodca je povinný v konaní postupovať s odbornou starostlivosťou a poskytnúť účastníkom rovnaké možnosti na uplatnenie práv. Rozhodcovským súdom došlo k porušeniu základnej zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, podľa ktorej je povinnosť dodržiavania zákona o rozhodcovskom konaní v prospech oboch strán rozhodcovského konania. Ďalej rozhodcovský súd v rozhodcovskom rozsudku zamietol jeho žalobu v celom rozsahu, pričom tak rozhodol z jednostranných dôvodov uvádzaných žalovaným, z ktorých poukazuje na jednotlivé ustanovenia o verejnom obstarávaní, ktoré však dôvod na zamietnutie žaloby nezadávajú, pretože k žiadnemu porušeniu tohto zákona nedošlo a z dôvodov rozhodcovského rozsudku to ani nevyplýva. Ak bolo medzi stranami prerokované, dohodnuté a odsúhlasené plnenie naviac prác, a žalovaný aj sám vypracoval Dodatok č.1 k zmluve o dielo uzatvorenej dňa 08.02.2012, ktorý zaslal k potvrdeniu, a potom sám žalovaný tento dodatok bezdôvodne nepotvrdil, takéto konanie žalovaného nemôže požívať právnu ochranu, pričom takáto právna ochrana bola žalovanému poskytnutá pri vydaní rozhodcovského rozsudku. Podľa neho v rozhodcovskom konaní bolo nesporne zistené, že došlo k zmene rozsahu plnenia podľa zmluvy o dielo zo dňa 08.02.2012, aj keď nedošlo k podpísaniu dodatku č.1 zo strany žalovaného, a to na základe požiadavky žalovaného, a to v rozsahu naviac prác o hodnotu 122.860,31 Eur. Toto plnenie mu však rozhodcovským rozsudkom nebolo priznané, a to ani z titulu prác naviac, ani z titulu bezdôvodného obohatenia, tento nárok mu nebol v rozhodcovskom konaní voči žalovanému priznaný. Ďalej v súvislosti s rozhodcovským rozsudkom poukázal i na to, že na rozhodcovskom súde uplatnil pohľadávku na zaplatenie sumy 138.633,37 Eur s príslušenstvom, ktorú sumu tvorili dva samostatné nároky. Bol to nárok na zaplatenie sumy vo výške 15.773,06 Eur s príslušenstvom, čo predstavovalo konečné vyúčtovanie dodaného diela podľa zmluvy o dielo zo dňa 08.02.2012 na základe konečnej faktúry č. 2012000173 zo dňa 10.12.2012 k splatnej dňa 09.01.2013, keď druhým nárokom bola suma 122.860,31 Eur s príslušenstvom, čo predstavuje vyúčtovanie naviac prác, ktoré si so žalovaným dohodli, a ktoré žalovanému naviac práce fakturoval faktúrou č. 2012000172 zo dňa 06.01.2013 zo splatnosťou dňa 06.01.2013. Rozhodcovský súd rozhodcovským rozsudkom zamietol celý ním uplatnený nárok vo výške 138.633,37 Eur, avšak bez zohľadnenia tej skutočnosti, že v žalovanej sume sú uplatnené dva jeho nároky. O zamietnutí nároku na zaplatenie sumy 15.883,06 Eur rozhodol rozhodcovský súd bez akéhokoľvek zdôvodnenia, dokonca bez toho, aby bol tento jeho nárok povšimnutý, alebo v rozhodcovskom rozsudku skutkovo a právne spochybnený, preto toto rozhodnutie rozhodcovského súdu, napadnutý rozsudok považuje za nezákonný. V tejto súvislosti žalobca poukázal na , podľa ktorého súd musí rozhodnúť o každom návrhu uvedenom v žalobe, čo však rozhodcovský súd nedodržal a o jednom nároku nerozhodol. Tiež rozhodcovský súd v odôvodnení napadnutého rozhodcovského rozsudku nesprávne aplikoval ustanovenia o verejnom obstarávaní, a tým nesprávne vyvodil svoje právne závery. Ďalej rozhodcovský súd zamietol jeho žalobu, bez toho aby vykonal a vyhodnotil ním navrhnuté a predložené dôkazy, čo je v rozpore so zásadou riadneho prerokovania celej veci. Za zásadné porušenie zásady rovnosti účastníkov konania považuje postup rozhodcovského súdu, ktorým odmietol vykonanie dôkazov, výsluchom účastníkov konania a výsluchom svedkov Ing. Ľubomíra Krupára a Ing. Jána Klesniaka, ktorí uzatvorili zmluvu o dielo, a ktorý sa dohodli aj na znení dodatku č.1 k zmluve o dielo, ktorý zahŕňal naviac práce a ich cenu, a dôkazu znaleckého posudku č. 8/2013,

ktorý potvrdzuje realizáciu a cenu naviac prác na diele. Pritom pred vydaním rozhodcovského rozsudku navrhol listom zo dňa 04.06.2014, čo bolo jeho vyjadrenie k žalobnej odpovedi, aby rozhodcovský súd vykonal navrhnuté dôkazy a rozhodol po ústnom pojednávaní. Rozhodcovský súd podľa posledná veta , nariadi ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania. Rozhodcovský súd však vydal rozhodcovský rozsudok bez nariadenia ústneho pojednávania, ktoré on však písomne navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 04.06.2014. Aj z tohto dôvodu rozhodcovský súd rozhodol nesprávne, keď nezistil úplne skutkový stav a o jednom osobitnom právnom a skutkovom jeho nároku na zaplatenie sumy 15.773,06 Eur s príslušenstvom rozhodol tak, že žiadnym spôsobom v rozhodcovskom rozsudku nezdôvodnil zamietnutie tohto nároku. Rozhodcovský súd je povinný viesť konanie vždy tak, aby sa skutkový stav zistil úplne, rýchlo a hospodárne s poukazom na . V týchto súvislostiach je potom nesprávny rozhodcovský rozsudok aj vo výroku o trovách konania. Nedôvodne ho zaväzuje k znášaniu všetkých trov konania žalovaného. Trovy rozhodcovského konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia žalovaného v sume 5.917,63 Eur neboli navyše priznané v súlade s vyhláškou MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v platnom znení. Priznané trovy nie sú preskúmateľné, nie je preskúmateľná ani ich účelnosť, výška a dôvody, ktoré ich rozhodcovský súd priznal žalovanému. Rozhodcovský súd nemôže prisúdiť, čo odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom, s poukazom na . Rozhodcovský súd tak postupoval nelegitímne, porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré vyplýva z SR a spravodlivé súdne konanie súčasťou ktorého je právo účastníka na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky podstatné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Nezákonným postupom rozhodcovského súdu došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov ( ), pri prerokovaní a rozhodovaní sporu nevykonaním navrhnutých dôkazov, práva navrhnúť dôkaz a trvať na jeho vykonaní, ďalej povinnosti nariadiť ústne pojednávanie, ak to účastník požiada ( ), ďalej zásady, že rozhodcovský súd musí rozhodnúť o každom návrhu uvedom v žalobe ( ), a ďalej tiež k porušeniu procesných podmienok konania uvedených v jeho žalobe.

2. Žalobca touto žalobou súčasne požiadal o odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku vo výroku, ktorým rozhodcovský súd priznal žalovanému náhradu trov konania vo výške 5.917,63 Eur z titulu trov právneho zastúpenia, keď mu uložil povinnosť ich žalovanému nahradiť.

3. Na návrh žalobcu súd uznesením č.k. -111 zo dňa 14.07.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. -129 zo dňa 12.05.2016 odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku až do právoplatného skončenia konania vedeného v tejto súdnej veci. Obidve uznesenia nadobudli právoplatnosť dňa 31.05.2016.

4. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 20.04.2015, ktoré bolo doručené súdu dňa 24.04.2015 k žalobe žalobcu uviedol, že ju žiada zamietnuť. K tvrdeniu žalobcu o domnelom „personálnom prepojení“ jeho právneho zástupcu k ustanovenému rozhodcovi JUDr. Martinovi Zubercovi, ktoré sa žalobcovi javí ako zrejmé, uviedol, že s týmto tvrdením nemožno súhlasiť, pričom ho za súčasného, ničím nepreukázaného stavu veci, možno považovať za účelové, v snahe protistrany odviesť pozornosť súdu od faktického skutkového a právneho stavu veci, ktorá bola predmetom skúmania a rozhodovania rozhodcovského súdu. V tomto smere sa stotožnil so súdmi SR zastávaným názorom, že pochybnosť o nestrannosti rozhodcu nemôže vyplývať len zo všeobecných úvah a domnienok, bez existencie relevantnej a adekvátnej konkrétnej skutočnosti, ktorá by nestrannosť rozhodcu spochybňovala. Vylučuje sa tým subjektívny pohľad na vylúčenie rozhodcu, na to, aby bol rozhodca vylúčený, nemôžu postačovať výlučne pocity účastníka o tom, že možno mať pochybnosti o nezaujatosti rozhodcu, ale musí byť zistený dôvod, z ktorého nesporne vyplýva, že možno pochybovať o rozhodcovskej nezaujatosti. Stotožnil sa z názorom rozhodcovského súdu vyslovenom v rozhodcovskom uznesení sp.zn. zo dňa 20.10.2014 a rozhodujúceho rozhodcu považuje za nezaujatého. Námietku zaujatosti rozhodcu považuje za účelovú aj z toho dôvodu, že konajúceho rozhodcu žalobca namietol s odstupom času viac ako jedného roka, s odvolaním sa na verejne dostupné informácie v OR SR, po vydaní návrhu a oznámenia o ustanovenom rozhodcovi a po nim zákonne odôvodnených vyjadreniach vo veci. Žalobca nesprávne v súvislosti s rozhodovaním o námietke zaujatosti rozhodcu odkazuje na takéto rozhodovanie výlučne zapísaných rozhodcov rozhodcovských súdov, v zmysle . Napriek tomu, že sám žalobca poukazuje na tohto zákona, ušlo však jeho pozornosti, že

zákon predmetnú situáciu rieši až v ods. 4 tohto zákonného ustanovenia tak, že ak sa zmluvné strany nedohodnú o postupe podávania námietok voči rozhodcovi, zmluvná strana, ktorá chce podať námietku voči rozhodcovi, zašle do 15 dní odo dňa, keď sa dozvedela o okolnostiach podľa odseku 1, alebo o nesplnení podmienok podľa § 6 ods. 3, zašle písomné oznámenie súdu. Ak sa rozhodca, voči ktorému bola námietka vznesená, funkcie nevzdá, alebo ak druhá strana nebude s námietkou súhlasiť, o námietke rozhodne na žiadosť zmluvnej strany vybraná osoba alebo súd. V intenciách tohto žalovaný poukázal aj na Rokovací poriadok rozhodcovského súdu, a to konkrétne § 19 ods. 2, ktorý stanovuje, že v predmetnom prípade rozhoduje o odmietnutí jediného rozhodcu predsedníctvo rozhodcovského súdu. Za zavádzajúce považoval tiež tvrdenia žalobcu o tej skutočnosti, že dôvodom zamietnutia predmetnej žaloby bolo porušenia o verejnom obstarávaní. Žalovaný ďalej v tomto svojom vyjadrení sa rozsiahlym spôsobom venuje skutkovým a právnym dôvodom, pre ktoré žaloba žalobcu v rozhodcovskom konaní nemohla obstáť. Vykladaním tvrdený skutkový stav a s ním súvisiace právne normy najmä , o verejnom obstarávaní, keď tiež zdôvodňuje prečo nárok žalobcu nemohol v rozhodcovskom konaní obstáť ani podľa zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia podľa a nasl. . V závere zdôraznil, že vykonané práce boli uskutočnené v rámci jeho pokynov a zmluvne dohodnutých podmienok zo dňa 08.02.2012. Žalobcom uplatnené nároky v rozhodcovskom konaní sú neoprávnené, odporujúce zákonom, ako aj dobrým mravom a pravidlám hospodárskej súťaže. K žalobcom tvrdenej nezákonnosti rozhodcovského rozhodnutia, rozhodcovského rozsudku, z dôvodu neodôvodnenia zamietnutia žaloby aj v časti uplatnenej sumy 15.883,06 Eur (faktúra č.2012000173) konštatoval tendenčnosť žalobcom tvrdených skutočností, v zmysle ktorých síce žalobca v žalobe na rozhodcovský súd uviedol rozdielny titul, na základe ktorého si predmetnú sumu uplatňuje, následne však opomenul uviesť, aj ten dôležitý fakt, že samotný ním predložený znalecký posudok nenarába s predmetnou faktúrou a plnením v nej uvedeným. Pokiaľ sa teda malo jednať o iné práce ako ním v konaní znaleckým posudkom preukazované práce naviac, bol v tomto smere povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca v tomto ohľade neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia v tom, že predmetná faktúra sa týkala iného plnenia, resp. bola vystavená z iného titulu. Rozsudok rozhodcovského súdu a jeho odôvodnenie preto považoval za vecne správne, zákonné a odôvodnené, odvolávajúc sa per analogiam aj na uznesenie NS SR zo dňa 16.11.2011 sp. zn. v zmysle ktorého: „všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Okrem toho, že žiadal žalobu zamietnuť, žalovaný považoval z procesného hľadiska aj žalobný petit, v ktorom žalobca žiadal súd o vrátenie veci na ďalšie konanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu za nevykonateľný, pretože ak by súd v tomto konaní zrušil rozhodcovský rozsudok, dôsledkom takejto situácie by tak bolo nové rozhodcovské konanie, po podaní žaloby za rozhodovacej účasti iného sudcu rozhodcovského súdu a nie žalobcom požadované ďalšie konanie.

5. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 22.08.2016, ktoré bolo doručené súdu dňa 26.08.2016 zopakoval dôvody, pre ktoré žiada zrušiť rozhodcovský rozsudok, a ktoré uviedol v žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V tomto ohľade sa v tomto vyjadrení v plnom rozsahu odvolal na žalobu. Rovnako ako žalovaný, aj žalobca v tomto vyjadrení sa rozsiahlym spôsobom ďalej vyjadruje k skutkovým a k právnym dôvodom jeho nároku na zaplatenie sumy 138.633,37 Eur s príslušenstvom, ktorý nárok uplatnil v rozhodcovskom konaní. Obhajuje opodstatnenosť tohto svojho nároku tak po skutkovej, ako aj po právnej stránke vykladajúc tiež právne predpisy vzťahujúce sa na skutkový stav jeho nároku v rozhodcovskom konaní, najmä odvolávajúc sa na o verejnom obstarávaní. V záveroch vyjadrenia uviedol, že odmieta vykonštruované vyhrážky o porušovaní príslušných o verejnom obstarávaní. K dôvodom, pre ktoré žiadal zrušiť napadnutý rozhodcovský rozsudok doplnil, že jeho námietka proti rozhodcovi ustanovenom rozhodcovským súdom a jeho odmietnutie v zmysle Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, pre dôvodnú pochybnosť o možnej zaujatosti vo veci bola podložená konkrétnymi personálnymi vzťahmi - prepojeniami právneho zástupcu žalovaného JUDr. Radoslava Ulianka, až na konateľa JUDr. Martina Zuberca, Slovenskej arbitrážnej komory, s.r.o., ktorý bol zároveň ustanoveným rozhodcom v rozhodcovskom konaní. V rozhodcovskom konaní rozhodoval o jeho žalobe nesporne zaujatý rozhodca JUDr. Martin Zuberec. Rozhodcovský súd tieto väzby síce skonštatoval, ale vyhodnotil ich ako prípustné, čo však ničím nepodložil a jeho návrh na určenie nezávislého rozhodcu podaný podľa písm.

c/ , neakceptoval. Trval preto na žalobe v plnom rozsahu. Žalovaný až vo vyjadrení zo dňa 21.09.2016 sa vyjadroval k opodstatnenosti dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktoré uvádzal žalobca v žalobe. Predovšetkým poukázal na to, že zmyslom rozhodcovského konania je prenesenie prejednania a rozhodnutia určitého sporu zo všeobecného súdu na rozhodcu. Z dôvodov, pre ktoré možno rozsudok rozhodcovského súdu zrušiť, podľa , ktorých výpočet je tak statívny, vyplýva, že cieľom zákonodarcu pri koncipovaní tohto zákona bolo vylúčiť preskúmanie vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku, t.j. správnosť skutkových zistení a právneho posúdenia veci. Pokiaľ by všeobecný súd preskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, právna úprava rozhodcovského konania by stratila zmysel. V prípade žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, teda všeobecný súd, len skúma, či boli splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci v rámci rozhodcovského konania a neposudzuje uplatnený návrh, resp. žalobu aj podľa predpisov hmotného práva. Žalobca v žalobe uvádza, že na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť. S námietkou predpojatosti vznesenou žalobcom v rozhodcovskom konaní sa však rozhodcovský súd vysporiadal v rozhodcovskom uznesení zo dňa 20.10.2014, v ktorom predsedníctvo rozhodcovského súdu rozhodlo, že námietka o predpojatosti rozhodcu, ktorú v rozhodcovskom konaní vzniesol žalobca, je nedôvodná a rozhodca JUDr. Martin Zuberec nie je vylúčený z prejednania veci. Rozhodcovský súd sa teda zaoberal námietkou podanou žalobcom v rozhodcovskom konaní, ktorú žalobca ako účastník konania mal právo vzniesť. Žalobca teda nemôže tvrdiť, že nemohol dosiahnuť vylúčenie rozhodcu nie zo svojej viny. Podľa : obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom, teda v danom prípade nepredpojatým rozhodcovským súdom, nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného rozhodcu z ďalšieho rozhodovania veci pre predpojatosť. Obsahom základného práva na rozhodnutie veci nepredpojatým rozhodcom je iba povinnosť prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho rozhodovania veci, pre predpojatosť a rozhodnúť o ňom. V danom prípade však žalobca nekonkretizoval na základe akých objektívnych skutočností považuje rozhodcu za predpojatého. Žalobca totiž neuviedol konkrétne konanie, konkrétneho rozhodcu vo vzťahu k predmetu konania na rozhodcovskom súde, alebo k účastníkom konania, alebo právnemu zástupcovi, ktoré by vzbudzovalo dôvodnú pochybnosť o jeho nepredpojatosti a bolo by dôvodom na jeho vylúčenie. Tvrdenia o personálnom prepojení jeho právneho zástupcu k ustanovenému rozhodcovi JUDr. Martinovi Zubercovi a poukazovaní aj na skutočnosť, že uvedený rozhodca mal rozhodovať aj spor aj JUDr. Ulianka a JUDr. Uliankovej proti spoločnosti PUR STAV KB, s.r.o., preto považuje len za domnienky a ničím nepodložené závery žalobcu o predpojatosti rozhodcu. V tomto smere sa stotožňuje so súdmi SR zastávaným názorom, že pochybnosť o nestrannosti rozhodcu nemôže vyplývať len zo všeobecných úvah a domnienok bez existencie relevantnej a adekvátnej konkrétnej skutočnosti, ktorá by nestrannosť rozhodcu spochybňovala. Ďalej v tomto vyjadrení žalovaný uviedol, že má zato, že v tomto prípade nie je daný dôvod na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa . Okrem uvedeného, v zmysle tohto zákonného ustanovenia pre vylúčenie rozhodcu je potrebné rozhodnutie rozhodcovského súdu. V rozhodcovskom konaní však takéto rozhodnutie vydané nebolo. S námietkou predpojatosti vznesenou žalobcom v rozhodcovskom konaní sa rozhodcovský súd vysporiadal v rozhodcovskom uznesení zo dňa 20.10.2014. Žalobca ďalej v konaní tvrdí, že rozhodcovský súd mu nedoručil vyjadrenie rozhodcu JUDr. Martina Zuberca o tom, že v uvedenej veci nie je zaujatý, a teda, že nemal možnosť vyjadriť sa k stanovisku tohto rozhodcu, k námietke zaujatosti jeho osoby vznesenej žalobcom. Žalobca v tomto vidí porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, vyjadrenej v . Predmetné vyjadrenie rozhodcu však slúžilo ako podklad pre vydanie rozhodcovského uznesenia zo dňa 20.10.2014, pričom sa nejednalo podľa jeho názoru o listinu, o ktorú sa môže rozhodcovský súd pri svojom rozhodovaní opierať, nakoľko uvedená listina/ vyjadrenie nie je podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku a je vyjadrením len k námietke žalobcu voči rozhodcovi, preto nemohlo týmto procesným postupom byť upreté právo chrániť záujmy žalobcu, nakoľko tieto žalobca uplatnil už samotným vznesením námietky zaujatosti rozhodcu, ktorá však uznesením rozhodcovského súdu bola vyhodnotená ako nedôvodná. Pokiaľ ďalej žalobca tvrdí, že rozhodcovský súd zamietol jeho žalobu len z jednostranných dôvodov uvádzaných práve ním ako žalovaným v rozhodcovskom konaní, čím žalobca fakticky napáda rozhodcovský rozsudok z pohľadu jeho preskúmateľnosti, a teda namieta vecnú stránku rozhodcovského rozsudku, zamieňa si tak inštitút zrušenia rozhodcovského rozsudku s opravným prostriedkom proti rozhodcovskému rozsudku. , nepripúšťa možnosť použitia opravného prostriedku proti rozhodcovskému rozsudku. V tohto zákona je upravené preskúmanie rozhodcovského rozsudku iným rozhodcom, pokiaľ sa v rozhodcovskej zmluve zmluvné strany na tejto možnosti dohodli. Ako vyplýva aj z príloh

priložených žalobcom k žalobe, žalobca podal v rozhodcovskom konaní viacero písomných podaní, v ktorých sa vyjadroval ku skutočnostiam, ktoré považoval za podstatné. Tak mu v rozhodcovskom konaní bola poskytnutá dostatočná možnosť na uplatnenie jeho procesných práv. Rozhodcovský súd právne vec posúdil a rozhodol na základe preskúmaní skutočností, tvrdení a dôkazov predložených obidvoma sporovými stranami. Rozhodcovský súd zabezpečil sporovým stranám rovnaké možnosti k uplatneniu ich práv. Nie je preto možné dôjsť k záveru, že postupom rozhodcovského súdu by bola jedna alebo druhá strana akokoľvek procesne zvýhodnená. Neobstojí preto ani názor žalobcu, že rozhodcovský súd nerozhodol o každom návrhu uvedenom v žalobe, a teda že rozhodcovský súd nedodržal ustanovenie . Rozhodcovský súd rozhodol o žalobe na zaplatenie sumy 138.633,37 Eur s príslušenstvom, t.j. o konkrétnom jednom návrhu, ktorý bol predmetom rozhodcovského konania. V odôvodnení rozsudku rozhodcovský súd právne vec posúdil a rozhodol na základe preskúmania skutočností, tvrdení a dôkazov predložených obidvoma sporovými stranami. Rozhodcovský súd podrobne odôvodnil svoje rozhodnutie vo veci. Je potrebné zdôrazniť, že o návrhu žalobcu rozhodcovský súd rozhodol a to tak, že ho v celosti zamietol. Nie je preto možné zo strany žalobcu tvrdiť, že o celom jeho návrhu rozhodcovský súd nerozhodol. Pokiaľ žalobca namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia rozhodcovského súdu, a tým pádom nezákonnosť rozhodcovského rozsudku, je potrebné uviesť, že dôvod nezákonnosti a nesprávnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu nie je zaradený medzi striktne vymedzené možnosti zrušenia rozhodcovského rozsudku. V prípade žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecný súd len skúma, či boli splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci v rámci rozhodcovského konania a neposudzuje uplatnený návrh aj podľa predpisov hmotného práva, a preto zákonodarca presne taxatívne vymedzil dôvody, na základe ktorých sa účastník rozhodcovského konania môže na príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku. Samotné vyhodnotenie veci rozhodcovským súdom, jeho právne a skutkové posúdenie a závery tvoria samostatné autonómne rozhodnutie príslušného rozhodcu, ktoré nepodlieha prieskumu zo strany všeobecného súdu. To platí aj pre tvrdenia žalobcu o tom, že rozhodcovský súd odmietol vykonať dôkazy výsluchom svedkov, ktorých navrhol žalobca v rozhodcovskom konaní. Podľa Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, vykonáva hodnotenie dôkazov rozhodca, rozhodcovský senát i predsedníctvo podľa vlastného uváženia, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. V tomto smere žalovaný poukázal per analogiam na uznesenie NS SR sp.zn. . Rozhodcovský súd podľa názoru žalovaného dostatočným spôsobom odôvodnil, prečo nevykonal žalobcom navrhované dôkazy, prečo ich vykonanie nepovažoval za potrebné. Všeobecný súd pri preskúmavaní rozhodcovských rozsudkov v konaní podľa , nie je oprávnený skúmať spôsob akým rozhodcovský súd vyhodnotil vykonané dôkazy a ani právne posúdenie veci rozhodcovským súdom. Samotné právne posúdenia, zhodnotenie skutkového stavu bolo plne tak v kompetencii rozhodcovského súdu, pričom toto nezakladá dôvod na preskúmanie rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom podľa a teda ani nemôže byť dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Žalobca v poslednom rade namieta aj to, že rozhodcovský súd rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania vo veci. Rozhodcovský súd nenariadil pojednávanie z dôvodu, že sa účastníci rozhodcovského konania v rozhodcovskej doložke dohodli na písomnom konaní pred rozhodcovským súdom, ako aj z dôvodu neodôvodnenosti vykonania dokazovania vypočutím svedkov navrhovaných žalobcom, ktorých vypočutie svedkov navrhol až v štádiu konania, kedy jemu, teda žalovanému bola doručená žaloba. Na túto žalobu on reagoval vyjadrením k žalobe a žalobca následne reagoval písomným podaním (vyjadrením) na žalobnú odpoveď, t.j. po predložení písomných vyjadrení a listinných dôkazov, na základe ktorých rozhodcovský súd mohol a mal dospieť k právnemu a skutkovému posúdeniu veci, ktoré predstavovalo postačujúci základ pre rozhodnutie rozhodcovského súdu o predmete konania. Až tu vzniesol žalobca požiadavku nariadenia pojednávania, pričom išlo o vznesenie požiadavky nariadenia pojednávania nie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania. Podľa , zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že svoj spor predĺžia na rozhodnutie určitému stálemu rozhodcovskému súdu. V tomto prípade platí, že sa podrobujú predpisom Stáleho rozhodcovského súdu podľa a , ktoré sú platné v čase začatia rozhodcovského konania pred týmto stálym rozhodcovským súdom, ak sa v rozhodcovskej zmluve nedohodli inak. Nie je preto možné súhlasiť s názorom žalobcu vyjadrenom v žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku, že zo strany rozhodcovského súdu došlo k porušeniu povinnosti nariadiť pojednávanie vo veci. V zmysle uvedeného má za to, že tu nie je relevantný dôvod na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku z tohto dôvodu, nakoľko nebolo porušené rovné postavenie účastníkov rozhodcovského konania.

6. V rámci prejednania žaloby žalobca doplnil, že o rozhodcovskom konaní ustanovuje povinnosť pre rozhodcovský súd úplne zistiť skutkový stav veci, konať rýchlo, hospodárne. V danom prípade rozhodcovský súd nekonal v rozhodcovskom konaní 14 mesiacov. V dôvodoch rozhodcovského rozsudku, tento uviedol, že na žiadosť žalovaného mu poskytol lehotu na oboznámenie sa so spisom, dokonca sa tu hovorí o znaleckom posudku. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe sa však k obsahu listín, s ktorými sa žiadal oboznámiť a za týmto účelom poskytnúť rozhodcovským súdom lehotu, sa nevyjadruje. Po tom ako podal žalobu na rozhodcovskom súde, je pravdou, že rozhodcovský súd mu oznámil, že bol ustanovený rozhodca. Celých 14 mesiacov však nemal vedomosť o tom, že právnym zástupcom žalovaného v rozhodcovskom konaní je JUDr. Ulianko. Až po doručení žalobnej odpovede sa dozvedel, kto je právnym zástupcom žalovaného v rozhodcovskom konaní. Vo svojich námietkach voči rozhodcovi uviedol v rozhodcovskom konaní konkrétne personálne prepojenia právneho zástupcu žalovaného s osobou Mgr. Juraja Galla, ktorý je prepojený s členmi Slovenskej arbitrážnej komory s.r.o., a to ako i so spoločníkom, tak i s konateľom Slovenskej arbitrážnej komory, s.r.o.. Možnosť predpojatosti rozhodcu v rozhodcovskom konaní tak preukázal. Z jeho námietkou voči rozhodcovi rozhodcovský súd sa vysporiadal neprimerane, keď rozhodcovský súd skonštatoval, že obchodné prepojenia spoločností sú právne povolené. Voči rozhodcovskému uzneseniu zo dňa 20.10.2014 nemohol podať odvolanie. Navyše o námietke predpojatosti rozhodovali v rozhodcovskom konaní Michal Altus predseda predsedníctva a Branislav Belan, člen predsedníctva, keď tieto tieto osoby neboli rozhodcami. Tieto osoby nie sú osobami, ktoré si zvolí rozhodcovský súd na to, aby mohli o takýchto námietkach rozhodovať. Žalobca sa pri tomto odvolal na a posledná veta . Rozhodca JUDr. Martin Zuberec sa k námietke zaujatosti v rozhodcovskom konaní síce vyjadril, ale toto vyjadrenie nič nehovorí o tom, či má vzťah k právnemu zástupcovi žalovaného v rozhodcovskom konaní, alebo nie. Navyše toto vyjadrenie mu nebolo predložené, pričom ide o listinu, ktorú mu mal rozhodcovský súd podľa zákona predložiť na vyjadrenie. Ďalej zotrvával na tom, že bola porušená i zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania podľa o rozhodcovskom konaní, pretože ak rozhodcovský súd nerozhodne v rozhodcovskom konaní o vykonaní dôkazov, alebo ich nevykoná, musí podrobne odôvodniť, prečo nevykonanie niektorého z dôkazov nepovažoval za potrebné. V tomto prípade išlo o dôkazy preukazujúce rozhodujúce skutočnosti v konaní, konkrétne o faktúru č. 2012000173 zo dňa 10.12.2012 na sumu 17.206,98 Eur, keď pokiaľ v žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku je uvedená len sume 15.883,06 Eur ide o sumu po odpočítaní zádržného zo sumy vyfakturovanej touto faktúrou. Išlo o faktúru, ktorou bola vyúčtovaná konečná cena podľa zmluvy o dielo. Je pravdou, že rozhodca pri citácii žaloby a žalobnej odpovede v rozhodcovskom rozsudku uvádza tento dôkaz, ale v ďalšom texte rozhodcovského rozsudku sa vôbec touto faktúrou nezaoberá a stavia sa v rozhodcovskom rozsudku k tejto faktúre tak, ako keby to bola faktúra za práce naviac. Ďalší dôkaz, ktorý nevykonal rozhodca je znalecký posudok znalca Ing. Čierneho č. 8/2013. Práve tento znalecký posudok zachytáva všetky zmeny vynútené žalovaným, všetky zápisy z kontrolných dní, kde sú uvedené požiadavky žalovaného, aby vypracoval rozpočet a dodávky k zmluve, tiež sú tam popísané podrobne všetky technické požiadavky, ktoré sa zmeneným projektom museli premietnuť do vykonávaných prác. Rozhodcovský súd nevykonal ani dôkaz výsluchom účastníkov konania, pričom aj tento dôkaz navrhol vykonať. Rozhodcovský súd obdržal od neho žalobu a od žalovaného žalobnú odpoveď, ktoré boli úplne protichodné. Ak by rozhodca chcel zistiť úplne skutkový stav, neostávalo by mu nič iné, len pozvať účastníkov konania pričom rozhodca to urobiť nechcel a v celom rozhodcovskom rozsudku sa odvoláva na neadekvátne ustanovenia Zákona o verejnom obstarávaní, čo je vlastne kópia žalobnej odpovede žalovaného. Dokonca rozhodca uvádza v rozhodcovskom rozsudku, že keby nerozhodol podľa žalovaného, tak by došlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu. Rozhodcovský súd nevykonal výsluch štatutárnych zástupcov účastníkov konania, a aj keď v rozhodcovskej doložke bolo dohodnuté písomné konanie, na návrh strany, teda na jeho návrh rozhodca bol povinný nariadiť ústne pojednávanie a keďže tak neurobil, bola tým porušená zásada uvedená v . V tomto smere sa odvolal na Rokovací poriadok rozhodcovského súdu, konkrétne na . Rokovacieho poriadku. Zotrval i na tom, že bola porušená zásada uvedená tiež v , kde je uvedené, že rozhodcovský súd musí rozhodnúť o každom návrhu uvedenom v žalobe. Rozhodcovský súd rozhodcovským rozsudkom nerozhodol o každom nároku uvedenom v žalobe, keď nerozhodol o jeho nároku konečnej faktúry za cenu diela, keď v tomto smere žalobca poukázal opätovne i na Rokovací poriadok rozhodcovského súdu, konkrétne ustanovenie . Pokiaľ namietal, že vyjadrenie rozhodcu k námietke zaujatosti mu malo byť doručené, uvedené vyplýva z druhá veta o rozhodcovskom konaní.

7. Žalovaný v rámci prejednania žaloby zotrvával na tom, že k hmotnoprávnym dôvodom, ktoré boli podkladom rozhodcovského rozsudku sa súd v tomto konaní nemôže vyjadrovať. Súd v tomto ohľade nemá právomoc. Pokiaľ ide o otázku včasnosti podania námietky zaujatosti voči rozhodcovi JUDr. Zubercovi zo strany žalobcu v rozhodcovskom konaní, v tomto smere poukázal na to, že už zo samotnej žaloby, ktorá bola doručená v rozhodcovskom konaní rozhodcovskému súdu zo strany žalobcu dňa 04.04.2013 vyplýva, že žalobca, ako i právny zástupca žalobcu už pri podaní žaloby vedeli, že kancelária JUDr. Ulianku ho zastupuje. Pred podaním žaloby na rozhodcovský súd došlo k osobnému stretnutiu právneho zástupcu žalobcu a AK Ulianko, keď táto skutočnosť vyplýva zo samotnej žaloby žalobcu, ktorú podal na rozhodcovský súd, lebo sa odvoláva na list zo dňa 21.01.2013. Ďalej, ak by žalobcom tvrdené prepojenia mali mať dôsledok pre vylúčenie JUDr. Zuberca ako rozhodcu z prejednávania a rozhodovania v rozhodcovskej veci, bol by spochybnený každý rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom, zradeným pri Asociácii bánk Slovenska, kde tieto banky sú zakladateľmi rozhodcovského súdu, rozhodcovia sú zamestnancami týchto bánk a rozhodujú sporu, ktoré tieto banky navrhujú rozhodovať rozhodcovským súdom v rozhodcovských doložkách. Podľa neho rozhodujúca je skutočnosť, či konkrétny rozhodca má vzťah k účastníkom konania alebo k veci. Len toto môže mať vplyv na objektivitu jeho rozhodovania. To sa v tomto konaní, teda v rozhodcovskom konaní nepreukázalo. Pokiaľ ide o rozhodcovské konanie, v ktorom spoločnosť PUSR STAV mala žalovať JUDr. Ulianku a jeho manželku v rozhodcovskom konaní, v ktorom tiež mal rozhodovať JUDr. Zuberec, tento spor skončil späťvzatím žaloby žalobcu. Nebolo vydané žiadne rozhodnutie v prospech JUDr. Ulianku. Naopak v rozhodcovskom konaní JUDr. Zubercom bolo vydané rozhodnutie voči spoločnosti Irbis 74, s.r.o., v neprospech tejto spoločnosti, kde konateľom a spoločníkom je JUDr. Ulianko. Aj týmto sú vyvrátené tvrdenia žalobcu o predpojatosti JUDr. Zuberca v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ ide o tvrdené porušenie rovnosti strán rozhodcovského konania v tom, že nebolo nariadené ústne rozhodcovské konanie, táto argumentácia žalobcu neobstojí, pretože zo žalobcom sa dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania. Tým sa podriadili vnútorným normám rozhodcovského súdu, najmä Rokovaciemu poriadku rozhodcovského súdu. Do tohto je priamo prenesené zákonné znenie ustanovenia o rozhodcovskom konaní. Znenie tohto , ktorá priamo do tohto zákona upravila autonómiu rozhodcovského súdu pri voľbe formy rozhodovania v rozhodcovskom konaní, kde sa jednoznačne definovala procesná autonómia rozhodcov pri voľbe tejto formy, a to povinnosť rešpektovať dohodu strán ohľadne písomnej formy rozhodcovského konania. Novela nadobudla účinnosť dňa 01.01.2015. Pokiaľ ide o ďalšiu argumentáciu žalobcu, že rozhodcovský súd mal konať rýchlo a hospodárne, pričom žalobca na druhej strane poukazuje, že rozhodcovský súd mal nevykonať ním navrhnuté dôkazy, masívne dôkazy boli prílohou žaloby na rozhodcovský súd, pričom tieto mu boli doručené. Znalecký posudok bol predložený k žalobe ako dôkaz a bol mu doručený. Rovnako ako aj faktúra na konečnú cenu diela. Skutočnosť, že sa pre žalobcu a pre jeho právneho zástupcu rozhodcovský súd vysporiadal s týmito dôkazmi nedostatočne, je len subjektívny pocit žalobcu. Tento možno vidieť i tvrdení o nerozhodnutí o celom žalobnom návrhu v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský súd zamietol celú žalobu, teda rozhodol o celom nároku žalobcu uplatnenom v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ ide o námietky žalobcu len voči obsahu odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, tieto sú neprípustné v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Tieto argumenty žalobcu neobstoja vo vzťahu k tomu, čo je oprávnený súd skúmať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku v predmetnom súdnom konaní.

8. Žalobca poprel tvrdenia žalovaného, že by sa jeho právny zástupca pred podaním žaloby na rozhodcovský súd osobne stretol s právnym zástupcom žalovaného JUDr. Uliankom. Pred podaním žaloby na rozhodcovský súd došlo k stretnutiu u žalovaného, aby sa dohodlo o spore. Čo sa týka, kto žalovaného bude zastupovať v rozhodcovskom konaní, o tomto nebola ani zmienka. Túto vedomosť nemal ani pri podaní žaloby na rozhodcovský súd. Keby aj mal takýto predpoklad, nemalo by to žiaden význam, pokiaľ by mu z rozhodcovského súdu nebolo oznámené, že plnú moc za žalovaného prevzal JUDr. Ulianko. Čo sa týka úvah, ako rozhodujú rozhodcovské súdy bankovej slovenskej asociácie, pokiaľ tieto rozhodujú, nerozhodujú vo forme jedného rozhodcu, rozhodcov si zvolia viacerých a môžu sa na nich spoľahnúť. Rozhodcami sú kapacity vo svojich odboroch, čo sa týka PUR STAV-u, potom čo sa u neho informoval, ako dopadol na rozhodcovskom súde, PUR STAV mu povedal, že u tohto rozhodcu nemajú šancu uspieť a že prídu o ďalšie peniaze, preto vzali žalobu voči JUDr. Uliankovi a manželke späť. Pokiaľ ide o novelu zákona o rozhodcovskom konaní, táto nadobudla účinnosť od 01.01.2015, v predmetnej veci súd sa musí však zaoberať jeho námietkami, s ohľadom na znenie zákona o rozhodcovskom konaní v platnom znení v čase rozhodovania rozhodcovským súdom. Zdôraznil, že žalovaný v rozhodcovskom konaní nepredložil žiadne dôkazy.

9. V ďalšom priebehu súdneho konania žalobca vzniesol ďalšie námietky, keď namietal priebeh a postup pred vydaním rozhodcovského uznesenia zo dňa 20.10.2014. V tomto poukázal na , keď z tohto vyplýva, že na rozhodcovské uznesenie sa použijú primerane ustanovenia -37. Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, v rozhodcovskom konaní s viac ako jedným rozhodcom je na každé rozhodnutie rozhodcovského súdu potrebný súhlas väčšiny všetkých rozhodcov. Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, o hlasovaní musí byť spísaná zápisnica, ktorú podpíše predsedajúci rozhodca a ostatní rozhodcovia. Ak niekto z rozhodcov nepodpíše zápisnicu, uvedie sa to v zápisnici spolu s dôvodom, pre ktorý rozhodca zápisnicu nepodpísal. Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodnutie sa vyhotovuje v písomnej forme a je podpísané väčšinou rozhodcov. Pri vydaní rozhodcovského uznesenia rozhodovalo predsedníctvo. Podľa Štatútu rozhodcovského súdu, ods. 1, predsedníctvo sa skladá z troch členov. Podľa Štatútu rozhodcovského súdu, predsedníctvo je spôsobilé uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina jeho členov. V prípade rovnosti hlasov je rozhodujúci hlas predsedajúceho. Podľa tohto Štatútu, sporu patriace do právomoci rozhodcovského súdu rozhodujú rozhodcovia zapísaný v zozname rozhodcov. Podľa tohto Štatútu je uvedené, kto môže byť rozhodcom. Vzhľadom na uvedené je názoru, že pri vydaní rozhodcovského uznesenia zo dňa 20.10.2014 pôsobili rozhodcovia, ktorí nespĺňajú podmienky v zmysle tohto Štatútu, a to ani podmienku uvedenú tohto Štatútu, v zmysle ktorého rozhodcom rozhodcovského súdu je osoba zapísaná v zozname rozhodcov pôsobiacich na tomto súde. Pokiaľ by aj rozhodovali o odmietnutí rozhodcu členovia predsedníctva, čo by postačovalo z hľadiska zákona o rozhodcovskom konaní, ako aj podľa štatútu rozhodcovského súdu, neboli pri vydaní rozhodcovského uznesenia naplnené procesné podmienky, a to rozhodcovské uznesenie bolo podpísané len predsedom Altusom, a v spise rozhodcovského súdu sa nenachádza žiadna zápisnica o hlasovaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského uznesenia. Preto je rozhodcovské uznesenie procesne nezvládnuté, je nezákonné, a preto sa nemohol domôcť v rozhodcovskom konaní vylúčenia rozhodcu. Pokiaľ ide o žalobnú odpoveď žalovaného v rozhodcovskom konaní, ktorá bola vyhotovená viac ako po 12 mesiacov od podania žaloby, konkrétne dňa 07.05.2014 a doručená mu dňa 28.05.2014, keď až z tejto žalobnej odpovede sa dozvedel, že právnym zástupcom žalovaného v rozhodcovskom konaní je AK JUDr. Ulianko, námietku voči rozhodcovi v rozhodcovskom konaní podával skôr ako v lehote 15 dní od doručenia žalobnej odpovede, keď námietku podal dňa 04.06.2014. Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, námietka voči rozhodcovi sa zasiela do 15 dní odo dňa, keď sa účastník alebo zmluvná strana dozvedela o okolnostiach na vylúčenie rozhodcu, preto táto námietka z jeho strany v rozhodcovskom konaní nemohla byť zaslaná skôr ako bola zaslaná. Ďalej poukázal na to, že žiadosť žalovaného v rozhodcovskom konaní, ktorou požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie k žalobe mu nebola nikdy doručená. V tejto súvislosti poukázal na Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, z ktorého vyplýva, že žalovaná strana má byť vyzvaná do 15 dní od doručenia žaloby, aby predložila k nej svoje písomné vyjadrenie podporené príslušnými dôkazmi. Na žiadosť žalovanej strany môže byť v odôvodnených prípadoch táto lehota predĺžená. Z rozhodcovského spisu však nevyplýva, že by rozhodcovský súd povolil predĺženie tejto lehoty. Z obsahu rozhodcovského spisu len usudzuje, že došlo zo strany rozhodcovského súdu k neformálnemu povoleniu predĺženia lehoty na vyjadrenie. Ide o neštandardný postup, ktorý nedáva rovnaké postavenie účastníkom rozhodcovského konania. Pokiaľ ide o vyjadrenie JUDr. Martina Zuberca k námietke zaujatosti, ktoré bolo podkladom vydania rozhodcovského uznesenia, podľa neho ide len o formálnu listinu, z ktorej má vyplývať, že rozhodcovský súd sa jeho námietkou zaujatosti zaoberal. V tejto listine je len všeobecná formulácia, že JUDr. Zuberec sa vyjadril tak, ako sa vyjadril, nevyjadril sa však vôbec k tomu, čo on uviedol v námietke, a to k personálnym prepojeniam. Navyše táto listina mu nebola doručená, čo je v rozpore zákona o rozhodcovskom konaní. Opätovne ďalej poukázal na ustanovenie zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého rozhodcovský súd musí rozhodnúť o každom návrhu uvedenom v žalobe. S prihliadnutím na toto zákonné ustanovenie v spojení s zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský súd rozhoduje v súlade so zmluvou a vezme do úvahy obchodné zvyklosti vzťahujúce sa na spor, zásady poctivého obchodného styku a dobrých mravov. V danom prípade to tak nebolo. Navyše rozhodcovský súd nepostupoval podľa svojho Rokovacieho poriadku. Nerozhodol o celom jeho nároku, tak ako uviedol v žalobe. Znovu poukázal aj na porušenie zákonného ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, keď rozhodcovský súd na jeho návrh nenariadil ústne pojednávanie. Toto bolo porušené aj s prihliadnutím na Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, kde je uvedená povinnosť rozhodcovskému súdu nariadiť ústne pojednávanie, ak to účastníci konania navrhnú. V zmysle zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský súd má vykonať dôkazy, ktoré navrhnú účastníci rozhodcovského

konania, uváži výber a spôsob vykonania dôkazov, a to podľa ich možného prínosu k objasneniu sporu. Nim navrhnuté dôkazy rozhodcovský súd do jedného odmietol z dôvodov uvedených žalovaným v žalobnej odpovedi. Opätovne zdôraznil, že rozhodcovský súd nemal záujem vôbec vypočuť štatutárnych zástupcov strán, pritom nepotrebnosť vykonania týchto dôkazov a samotného pojednávania nezdôvodnil v rozhodcovskom rozsudku relevantnými právnymi dôvodmi, len svojimi domnienkami.

10. Žalovaný reagoval na toto vyjadrenie žalobcu tak, že Štatút rozhodcovského súdu je interným predpisom rozhodcovského súdu, ktorý upravuje organizačnú štruktúru rozhodcovského súdu, vecnú pôsobnosť tohto súdu a podmienky pre výkon funkcie rozhodcu. Zo žiadneho ustanovenia Štatútu rozhodcovského súdu nevyplýva žalobcom tvrdená podmienka, že pri rozhodovaní o námietke voči rozhodcovi, ktorú vzniesol v rozhodcovskom konaní, mohli rozhodovať iba osoby zapísané v zozname rozhodcov rozhodcovského súdu. Táto povinnosť nevyplýva ani zo žiadneho ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní a ani z ďalšieho interného predpisu rozhodcovského súdu, ktorým je Rokovací poriadok. Ide o tvrdenie žalobcu zavádzajúce, nelogické, nemajúce oporu v príslušných všeobecne záväzných právnych predpisoch, ani v interných predpisoch rozhodcovského súdu. Predsedníctvo rozhodcovského súdu je v zmysle Štatútu rozhodcovského súdu orgánom, ktorý je na čele rozhodcovského súdu, pričom jeho troch členov vymenúva zriaďovateľ rozhodcovského súdu. Zákon o rozhodcovskom konaní a ani Štatút rozhodcovského súdu nepredpisujú povinnosť vymenovať za členov predsedníctva osoby, ktoré by mali byť zároveň rozhodcami rozhodcovského súdu, resp. osoby, ktoré by mali spĺňať podmienky pre výkon funkcie rozhodcu. Zo znenia § 4 ods. 3 Štatútu rozhodcovského súdu priamo vyplýva, že členovia predsedníctva môžu vykonávať funkcie rozhodcu, alebo predsedu rozhodcovského senátu. Z uvedeného vyplýva, že neexistuje povinnosť vymenovať za členov predsedníctva rozhodcovského súdu len osobu rozhodcu. Predsedníctvo rozhodcovského súdu má postavenie vybranej osoby v zmysle § 6 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorá rozhoduje o námietke voči rozhodcovi postupom podľa § 9 zákona o rozhodcovskom konaní a nie podľa § 38 zákona o rozhodcovskom konaní. Medzi taxatívne vymenovanými prípadmi, kedy rozhodcovské súdy rozhodujú rozhodcovským uznesením, sa nachádza rozhodnutie v zmysle § 9 zákona o rozhodcovskom konaní, t.j. rozhodnutie predsedníctva o námietke voči rozhodcovi. Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie žalobcu o tom, že pri vydaní rozhodnutia o námietke voči rozhodcovi v rozhodcovskom konaní neboli dodržané procesné podmienky, konkrétne § 32 až 37 zákona o rozhodcovskom konaní, je preto nepravdivé a zavádzajúce. Má za to, že boli splnené všetky formálne náležitosti rozhodnutia predsedníctva rozhodcovského súdu o námietke voči osobe rozhodcu. Ako zavádzajúce sa javí aj tvrdenie žalobcu o tom, že mu bol Štatút rozhodcovského súdu doručený v rozhodcovskom konaní spolu s Rokovacím poriadkom a listinou o určení rozhodcu, a že z tohto dôvodu bol Štatút rozhodcovského súdu doručený aj jemu v rozhodcovskom konaní. Z listiny Určenie rozhodcu, prijatie funkcie rozhodcu, výzva k vyjadreniu sa k žalobe a k predloženiu dôkazov zo dňa 12.04.2013, ktorá mu bola doručená v rozhodcovskom konaní dňa 15.04.2013 vyplýva, že prílohou tejto listiny je rovnopis žaloby a Rokovací poriadok rozhodcovského súdu, avšak nie Štatút rozhodcovského súdu. Nie je mu preto jasné, prečo by konajúci rozhodcovský súd zasielal iba žalobcovi v rozhodcovskom konaní interný predpis, Štatút, ktorý je zverejnený v Obchodnom vestníku č. OV 28/2004 a je verejne dostupný. Nakoniec aj štatút rozhodcovského súdu, ktorý predložil žalobca v tomto konaní je vytlačený z Obchodného vestníka, čo je zrejmé z údajov uvedených v hlavičke predloženého dokumentu.

11. Prvoinštančný súd o žalobe žalobcu rozhodol rozsudkom č.k. -225 zo dňa 15.12.2016, ktorým žalobu žalobcu zamietol, o nároku na náhradu trov konania strán sporu rozhodol tak, že žalovaný má nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

12. Na základe skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Zistený skutkový stav právne posúdil podľa , , , , , , , , , , , , , , , , , , a o rozhodcovskom konaní v znení platnom a účinnom v čase podania žaloby (ďalej len „“) ďalej podľa , , , a Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu (ďalej len „Rokovací poriadok“) a tiež podľa , až 4, Štatútu rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore s.r.o. (ďalej len „Štatút“). K žalobcom uplatneným dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že v ustanovení taxatívne stanovuje dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku, pričom tento taxatívny výpočet neumožňuje všeobecnému súdu v predmetnom konaní preskúmavať vecnú správnosť, t.j. správnosť skutkových zistení a právneho

posúdenia rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd môže skúmať len to, či boli splnené podmienky na prejednanie veci pred rozhodcovským súdom a či je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodov uvedených v o rozhodcovskom konaní.

13. Dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa a spočívajúci v tom, že na vydaní rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie žalobca pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť, nebol podľa názoru súdu prvej inštancie v konaní zistený a žalobcom ani preukázaný. Z rozhodcovského spisu sp.zn. vyplýva, že rozhodcovský súd listom zo dňa 12.04.2013 určil k prejednaniu a rozhodnutiu sporu v rozhodcovskom konaní JUDr. Martina Zuberca, rozhodcu, ktorý bol zapísaný do zoznamu rozhodcov Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore s.r.o., pričom ustanovený rozhodca prehlásil, že funkciu rozhodcu prijíma a že je nezaujatý vo vzťahu k účastníkom konania. Žalobca odmietol ustanoveného rozhodcu z dôvodu pochybnosti o jeho možnej nezaujatosti, k čomu ho viedlo prepojenie právneho zástupcu žalovaného JUDr. Radoslava Ulianku na tohto rozhodcu. O námietke zaujatosti uplatnenej žalobcom rozhodlo predsedníctvo rozhodcovského súdu v zložení Michal Altus - predseda predsedníctva a Branislav Belan - člen predsedníctva, a to rozhodcovským uznesením sp.zn. z 20.10.2014 tak, že rozhodca JUDr. Martin Zuberec nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania v právnej veci žalobcu a žalovaného. Ustanovený rozhodca následne vydal rozhodcovský rozsudok sp.zn. zo dňa 03.10.2014, ktorého zrušenia sa žalobca v tomto konaní domáhal. K uvedenému súd prvej inštancie uviedol, že žalobca ako účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku využil svoje právo odmietnuť ustanoveného rozhodcu v lehote stanovenej v Rokovacom poriadku (15 dní odo dňa, keď sa dozvedel o okolnostiach preukazujúcich tvrdenú zaujatosť ustanoveného rozhodcu). Toto procesné právo vyplývalo žalobcovi z , keďže zmluvné strany sa v rozhodcovskej zmluve nedohodli na postupe podávania námietok. Rozhodca sa k námietke zaujatosti vyjadril a funkcie rozhodcu sa nevzdal, o čom svedčí úradný záznam z 20.06.2014 založený v rozhodcovskom spise. Keďže JUDr. Martin Zuberec bol jediným ustanoveným rozhodcom, o námietke zaujatosti bolo oprávnené rozhodnúť výlučne predsedníctvo rozhodcovského súdu v zmysle Rokovacieho poriadku, ktorý v zmysle upravoval postup konania pred rozhodcovským súdom. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca mohol dosiahnuť vylúčenie ustanoveného rozhodcu pred vydaním rozhodcovského rozsudku, pričom skutočnosť, že to nedosiahol, neznamená, že mu bolo odňaté jeho právo podľa . Prvoinštačný súd nemohol pri konaní o žalobe žalobcu preskúmavať vecnú správnosť uznesenia o nevylúčení rozhodcu, ale len skutočnosť, či bolo žalobcovi zachované jeho procesné právo rozhodcu odmietnuť. To, že v danom prípade bolo rozhodnuté v neprospech žalobcu, nenapĺňa zákonný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku. K námietke žalobcu, že v súvislosti s uznesením o nevylúčení ustanoveného rozhodcu bolo porušené aj jeho právo, teda právo žalobcu podľa poslednej vety tým, že mu pred vydaním predmetného uznesenia nebolo doručené vyjadrenie rozhodcu k námietke zaujatosti súd prvej inštancie uviedol, že porušenie tohto procesného práva nezistil. Na odôvodnenie uviedol, že z ustanovenia vyplýva, že účastníkom rozhodcovského konania je potrebné oznámiť obsah znaleckého posudku alebo listiny, z ktorých bude rozhodcovský súd vychádzať pri svojom rozhodovaní, z čoho možno vyvodiť, že ide o listiny predkladané účastníkmi rozhodcovského konania. Vyjadrenie rozhodcu k vznesenej námietke zaujatosti takouto listinou nie je. Z obsahu rozhodcovského spisu mal súd prvej inštancie preukázané, že vyjadrenie rozhodcu napokon nebolo doručované nielen žalobcovi, ale ani žalovanému. Rozhodcovský súd preto v konaní podľa záverov prvoinštančného súdu nepochybil v tomto v procese, a teda nebolo týmto porušené žiadne procesné právo žalobcu v rozhodcovskom konaní.

14. Súd prvej inštancie sa v konaní ďalej zaoberal námietkou žalobcu, že rozhodcovské uznesenie sp.zn. zo dňa 20.10.2014 nebolo vydané rozhodcami, ale osobami nezapísanými v zozname rozhodcov daného rozhodcovského súdu, ktoré nespĺňali podmienky uvedené v ustanovení v spojení s ustanovením . Po preskúmaní tejto námietky súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetné rozhodcovské uznesenie bolo vydané predsedníctvom rozhodcovského súdu v zložení Michal Altus - predseda predsedníctva a Branislav Belan - člen predsedníctva, a to v súlade s a v súlade s Rokovacieho poriadku. Za nesporné považoval, že tieto osoby, v čase vydania rozhodcovského uznesenia skutočne neboli zapísané ako rozhodcovia v zozname rozhodcov rozhodcovského súdu. S poukazom však najmä na , a a Štatútu, ako aj na prvoinštančný súd v rozsudku konštatoval, že zo žiadneho ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, Rokovacieho

poriadku a Štatútu nevyplýva podmienka, že členovia predsedníctva rozhodcovského súdu musia byť rozhodcami.

15. Pokiaľ žalobca za dôvod nezákonnosti rozhodcovského uznesenia sp.zn. zo dňa 20.10.2014 označil tiež to, že nebolo procesne zvládnuté, keď na jeho vydanie mali byť primerane použité ustanovenia až a tiež ustanovenie Štatútu, pričom uznesenie bolo podpísané len predsedom predsedníctva a v rozhodcovskom spise sa tiež nenachádzala žiadna zápisnica o hlasovaní, čo spôsobilo, že v konaní sa nemohol domôcť vylúčenia ustanoveného rozhodcu, k uvedenému súd prvej inštancie uviedol, že z ustanovenia vyplýva, že v rozhodcovskom konaní s viac ako jedným rozhodcom, je na každé rozhodnutie rozhodcovského súdu potrebný súhlas väčšiny všetkých rozhodcov. Z odsekov 2 až 5 tohto ustanovenia je zrejmé, že upravuje postup pri rozhodovaní rozhodcovského súdu, ak v rozhodcovskej veci rozhodujú viacerí rozhodcovia. V ustanovení a nasl. je upravený procesný postup pri vydávaní rozhodcovského rozsudku, forma a obsah rozhodcovského rozsudku, jeho účinky, oprava a výklad a preskúmanie rozhodcovského rozsudku. Podľa názoru súdu prvej inštancie, z ustanovenia prvej vety vyplýva, že na rozhodcovské uznesenie sa použijú primerane ustanovenia až . Zo znenia týchto zákonných ustanovení možno vyvodiť, že je v nich upravená forma rozhodnutia v rozhodcovskom konaní, ktoré vydáva rozhodca. V danom prípade rozhodcovské uznesenie nebolo vydané rozhodcom, ale predsedníctvom rozhodcovského súdu. Z rokovacieho poriadku, konkrétne z nevyplýva, akou formou rozhoduje predsedníctvo rozhodcovského súdu o odmietnutí rozhodcu. Forma rozhodnutia predsedníctva nie je osobitne upravená ani v Rokovacom poriadku, a ani v Štatúte rozhodcovského súdu. Tiež ustanovenie nehovorí nič o forme rozhodnutia o námietke zaujatosti. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že pre rozhodnutie predsedníctva rozhodcovského súdu neplatia ustanovenia a nasl., najmä a . Rozhodnutie predsedníctva možno nanajvýš považovať za „nesprávne označené“ ako rozhodcovské uznesenie, čo však nemá vplyv na jeho vecnú stránku. Keďže predsedníctvo je schopné uznášať sa nadpolovičnou väčšinou hlasov prítomných členov a prítomní boli dvaja (Michal Altus a Branislav Belan), súd prvej inštancie mal preukázané, že uvedená podmienka bola splnená, na čom nič nemení skutočnosť, že uznesenie bolo podpísané len Michalom Altusom ako predsedom predsedníctva rozhodcovského súdu. Súd prisvedčil tvrdeniu žalobcu, že v rozhodcovskom spise sa nenachádza zápisnica o hlasovaní predsedníctva, avšak zároveň dodal, že na preukázanie svojich tvrdení bol žalobca povinný navrhnúť dôkazy, že zápisnica nebola vyhotovená (napríklad vypočutím členov predsedníctva a podobne). Na základe uvedeného potom súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní nebol preukázaný žalobcom uvádzaný dôvod, ktorý by zakladal dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa .

16. Súd prvej inštancie ďalej skúmal opodstatnenosť žalobcom uvádzaného dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa a spočívajúceho v tom, že pri rozhodovaní v rozhodcovskom konaní bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania zakotvená v ustanovení tohto zákona. Porušenie tohto ustanovenia žalobca videl v tom, že rozhodcovský súd nerozhodol o celom ním uplatnenom nároku, čím porušil ustanovenie . Taktiež došlo aj k porušeniu poslednej vety tohto zákona v spojení s , keďže rozhodcovský súd na návrh žalobcu nenariadil ústne pojednávanie. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na článok XII bod 12.7 zmluvy o dielo, v ktorom sa strany dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania. Pokiaľ teda rozhodcovský súd vo veci nenariadil ústne pojednávanie a rozhodol len na základe písomných podaní a listinných dôkazov účastníkov rozhodcovského konania, neporušil tak zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania podľa . Súd prvej inštancie síce dal za pravdu žalobcovi, že z ustanovenia vyplýva, že rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania, pričom z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že žalobca navrhol ústne pojednávanie vo vyjadrení k žalobnej odpovedi, ale zároveň súd prvej inštancie skonštatoval, že rozhodcovský súd sa v odôvodnení rozhodcovského rozsudku vysporiadal s otázkou nenariadenia ústneho pojednávania a nevykonania dôkazov v zmysle návrhu žalobcu. Zdôraznil, že keďže sa strany dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania, žalobca sa nemohol úspešne domôcť zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu porušenia jeho práva podľa .

17. Pokiaľ žalobca v žalobe poukazoval tiež na to, že si na rozhodcovskom súde uplatnil nárok na zaplatenie sumy 138.633,37 Eur s príslušenstvom, ktorý nárok pozostával z dvoch samostatných nárokov, a to zaplatenia sumy 15.773,06 Eur s príslušenstvom z titulu konečného vyúčtovania ceny dodaného diela a sumy 122.860,31 Eur s príslušenstvom z titulu vyúčtovania naviac prác, podľa názoru súdu prvej inštancie, rozhodcovský súd rozhodol o celom žalobcom uplatnenom nároku, keď žalobu zamietol. Pokiaľ žalobca namietal, že nebolo rozhodnuté o nároku na zaplatenie čiastkovej sumy 15.883,06 Eur s príslušenstvom, pričom rozhodcovský súd neodôvodnil, prečo bol tento nárok zamietnutý, súd prvej inštancie k tejto námietke uviedol, že nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť dôvodov rozhodcovského rozsudku, nakoľko nejde o taxatívne vymedzený dôvod v zákone, na základe ktorého by bol všeobecný súd oprávnený zrušiť rozhodcovský rozsudok. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že nie je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku ani v zmysle . Uvedené platí aj vo vzťahu k namietanej rozhodcovským súdom prisúdenej výške trov konania v prospech žalovaného, pretože vecnú (ne)správnosť výšky týchto trov všeobecný súd tiež nie je oprávnený preskúmavať. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa (ďalej len „“).

18. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom č.k. -283 zo dňa 25.10.2017 potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu č.k. -225 zo dňa 15.12.2016 a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Tento dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a preto ho podľa a potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie, že v prejednávanej veci nie je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku sp.zn. zo dňa 03.11.2014 vydaného Rozhodcovským súdom pri Slovenskej arbitrážnej komore s.r.o. podľa a tak, ako to namietal žalobca. Po preskúmaní predmetnej veci odvolací súd skonštatoval, že súd prvej inštancie správne aplikoval platnú právnu úpravu, vysporiadal sa so všetkými aspektmi zo zisteného skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil.

19. Na potvrdenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uviedol, že postup rozhodcovského súdu podľa , a a podľa Rokovacieho poriadku pri rozhodovaní o námietke zaujatosti ustanoveného rozhodcu JUDr. Martina Zuberca nemožno považovať za nesprávny. Súd prvej inštancie nepochybil, keď skonštatoval správnosť uznesenia predsedníctva rozhodcovského súdu sp.zn. zo dňa 20.10.2014, ktorým bolo rozhodnuté o nevylúčení JUDr. Martina Zuberca z prejednávania a rozhodovania veci na rozhodcovskom súde. V tejto súvislosti odvolací súd považoval za potrebné uviesť, že žalobca a žalovaný sa v rozhodcovskej zmluve nedohodli o postupe podávania námietok voči rozhodcovi. Keď žalobca vzniesol námietku voči rozhodcovi rozhodcovského súdu v zmysle , JUDr. Martin Zuberec sa k tejto námietke zaujatosti vyjadril tak, že vo veci sa necíti byť zaujatý. O námietke žalobcu rozhodlo predsedníctvo rozhodcovského súdu v zložení Michal Altus - predseda predsedníctva a Branislav Belan - člen predsedníctva v súlade s Rokovacieho poriadku. Aj keď žalobca namietal, že predsedníctvo rozhodlo v nesprávnom zložení, túto námietku nemožno považovať za dôvodnú, pretože tak, ako správne uzavrel súd prvej inštancie, zo žiadneho ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní nevyplýva podmienka, že členmi predsedníctva rozhodcovského súdu nevyhnutne musia byť rozhodcovia. K odvolacej námietke žalobcu, že v rozhodcovskom spise chýba zápisnica o hlasovaní predsedníctva pri rozhodovaní o (ne)vylúčení stanoveného rozhodcu odvolací súd uviedol, že tento dôvod spochybňujúci formálny proces pri vydaní rozhodcovského uznesenia nebol zo strany žalobcu preukázaný a nemôže preto zakladať dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa .

20. K žalobcom uvádzanému dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa odvolací súd taktiež zhodne s názorom súdu prvej inštancie uviedol, že záviselo výlučne od úvahy konajúceho rozhodcovského súdu, ako posúdi návrh žalobcu na ústne pojednávanie a či takéto ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania nariadi. Nakoľko žalobca a žalovaný sa v zmluve o dielo dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd neporušil . V kontexte s uvedeným odvolací súd poukázal na Rozhodcovský nález rozhodcovského súdu pri IAEL SE sp.zn. z 22.10.2009 a dodal, že z uvedených dôvodov na tento odvolací dôvod nebral zreteľ.

21. Podľa názoru odvolacieho súdu, rozhodcovským rozsudkom bolo tiež rozhodnuté o celom žalobcom uplatnenom nároku, keďže rozhodcovský súd žalobu o zaplatenie 138.633,37 Eur s príslušenstvom zamietol.

22. Ďalej odvolací súd skonštatoval, že odvolacie námietky žalobcu nie sú dôvodné, pretože skutočnosti ním tvrdené boli vyvrátené v konaní pred súdom prvej inštancie, v ktorého napadnutom rozsudku sú zároveň podrobne uvedené a odôvodnené. O trovách odvolacieho konania rozhodol v prospech úspešného žalovaného.

23. Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním podľa . Dovolateľ - žalobca uviedol, že odvolací súd zo skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery a vec nesprávne právne posúdil v právnych otázkach, ktoré vymedzil v dovolaní. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že rozhodcovský rozsudok sp.zn. zo dňa 13.11.2014 zruší z dôvodov podľa a a žalovaného zaviaže na náhradu trov konania v prospech žalobcu.

24. Na základe dovolania žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, uznesením sp.zn. -357 zo dňa 25.09.2019 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. -283 zo dňa 25.10.2017 a rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. -225 zo dňa 15.12.2016 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu Zvolen.

25. Dovolací súd v zrušujúcom uznesení konštatoval, že žalobca v podanom dovolaní dovolací dôvod podľa vymedzil tým, že nesprávne právne posúdenie v rozhodnutí súdu prvej inštancie, ako i odvolacieho súdu spočíva v tom, že obidva súdy nesprávne posúdili žalobcom uplatnený dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa zákona o rozhodcovskom konaní, pretože dospeli k záveru, že zo žiadneho ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní nevyplýva podmienka, že členmi predsedníctva rozhodcovského súdu nevyhnutne musia byť rozhodcovia a tiež, že rozhodnutie predsedníctva rozhodcovského súdu o nevylúčení rozhodcu JUDr. Martina Zuberca bolo len formálne nesprávne označené ako „rozhodcovské uznesenie“, keďže forma rozhodnutia predsedníctva rozhodcovského súdu nie je osobitne upravená ani v Rokovacom poriadku, a ani v Štatúte rozhodcovského súdu, pričom ani ustanovenie zákona o rozhodcovskom konaní nevypovedá o forme rozhodnutia o námietke zaujatosti a preto pre rozhodovanie predsedníctva rozhodcovského súdu neplatia ani ustanovenia a nasl. (najmä a ) zákona o rozhodcovskom konaní. Žalobca v dovolaní uviedol, že s uvedeným právnym názorom súdov obidvoch inštancii nesúhlasí, a je toho názoru, že členmi predsedníctva rozhodcovského súdu, rozhodujúceho o námietke zaujatosti uplatnenej voči rozhodcovi, musia byť rozhodcovia, pričom v danom prípade rozhodcovské uznesenie sp.zn. zo dňa 20.10.2014 vydalo predsedníctvo rozhodcovského súdu v zložení Michal Altus - predseda predsedníctva a Branislav Belan - člen predsedníctva, pričom ani jeden z uvedených členov predsedníctva nebol rozhodcom, ktorý by bol zapísaný v zozname rozhodcov. Podľa názoru dovolateľa, ak je predsedníctvo rozhodcovského súdu podľa Rokovacieho poriadku vybranou osobou, potom podľa zákona o rozhodcovskom konaní musí spĺňať podmienky ustanovené v jeho odseku 1. Pri rozhodovaní predsedníctva rozhodcovského súdu ako vybranej osoby, o námietke uplatnenej voči rozhodcovi JUDr. Martinovi Zubercovi došlo k porušeniu procesných podmienok, následkom ktorých žalobca nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť vylúčenie rozhodcu pred vydaním rozhodcovského rozsudku, čo je dôvodom pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa zákona o rozhodcovskom konaní.

26. Vychádzajúc z obsahu dovolania, dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ presne nevymedzil a nekonkretizoval konkrétnu právnu otázku, majúcu pre rozhodnutie dovolacieho súdu kľúčový význam.

27. Úlohou dovolacieho súdu nie je, aby svojim výkladom textu dovolania fakticky dopĺňal, či domýšľal niektoré jeho náležitosti. V prípade absencie vymedzenia kľúčovej právnej otázky, ktorú dovolací súd doposiaľ neriešil, nemôže dovolací súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesno-právnych a hmotno- právnych otázok, ktoré pred nim riešili prvoinštančný a odvolací súd. V opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa nielen novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania uvedenej v , ale aj cieľu sledovanému ustanovením . S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ nevymedzil dovolací dôvod spôsobom uvedeným v v spojení s tohto právneho predpisu. Posúdenie,

či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery by prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (viď R54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia NS SR ako napríklad sp.zn. ...).

28. Pre úplnosť dovolací súd uviedol, že v posudzovanom prípade žalobca využil právo vyplývajúce z ustanovenia § 9 zákona o rozhodcovskom konaní a uplatnil námietku voči určenému rozhodcovi JUDr. Martinovi Zubercovi, o ktorej rozhodlo predsedníctvo rozhodcovského súdu ako vybraná osoba v súlade s § 9 ods. 4, treťou vetou zákona o rozhodcovskom konaní, čo nie je medzi stranami ani sporné. Rozhodcovským uznesením sp.zn. zo dňa 20.10.2014 predsedníctvo rozhodcovského súdu (v zložení Michal Altus - predseda predsedníctva a Branislav Belan - člen predsedníctva) rozhodlo tak, že rozhodcu JUDr. Martina Zuberca nevylúčilo z prejednávania a rozhodovania v právnej veci žalobcu a žalovaného vedenej pred rozhodcovským súdom pod sp.zn. (zo žiadneho ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní alebo iného interného predpisu nevyplýva, že by členmi predsedníctva rozhodcovského súdu ako vybranej osoby rozhodujúcej o (ne)vylúčení rozhodcu museli byť výlučne rozhodcovia - poznámka dovolacieho súdu) pričom proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, čo expressis verbis vyplýva z ustanovenia § 9 ods. 5 zákona o rozhodcovskom konaní. Všeobecný súd (vrátane súdu dovolacieho) nie je oprávnený preskúmavať správnosť, či nesprávnosť rozhodnutia predsedníctva rozhodcovského súdu, ktoré rozhodlo o námietke zaujatosti uplatnenej voči rozhodcovi, vrátane formálneho procesu, na základe ktorého k pozitívnemu alebo k negatívnemu rozhodnutiu o námietke zaujatosti došlo, pretože rozhodovanie o námietke zaujatosti uplatnenej voči rozhodcovi je v plnej kompetencii predsedníctva rozhodcovského súdu. Skutočnosť, že predsedníctvo rozhodcovského súdu ako vybraná osoba nevyhovelo námietke žalobcu a nevylúčilo rozhodcu JUDr. Martina Zuberca z prejednávania a rozhodovania veci neznamená, že žalobcovi bolo odňaté jeho procesné právo namietať rozhodcu a že bol naplnený dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. f/ zákona o rozhodcovskom konaní, t.j. že na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania (v danom prípade žalobca) pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť.

29. Žalobca ďalej prípustnosť svojho dovolania v zmysle založil na tom, že odvolací súd (rovnako ako aj súd prvej inštancie) nesprávne posúdil žalobcom uplatnený dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, keď nesprávne interpretoval ustanovenie zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré korešponduje ustanoveniu Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, pričom za otázku zásadného právneho významu považoval to, či bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania v zmysle v spojení s a druhou vetou zákona o rozhodcovskom konaní tým, že rozhodcovský súd na návrh žalobcu nenariadil ústne pojednávanie z dôvodu, že zmluvné strany sa v rozhodcovskej zmluve dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania a tiež tým, že rozhodcovský súd umožnil žalovanému vyjadriť sa k žalobe v lehote 12 mesiacov, namiesto stanovených 15 dní.

30. Dovolací súd vo svojom uznesení ďalej konštatoval, že medzi stranami nie je sporné, že v rozhodcovskej zmluve, v článku XII bod 12.7 sa tieto dohodli na tom, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo v budúcnosti vzniknú z tejto zmluvy alebo v súvislosti s touto zmluvou, budú rozhodované v rozhodcovskom konaní v písomnej forme v zmysle o rozhodcovskom konaní jediným nezávislým rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu Pri Slovenskej arbitrážnej komore s.r.o., IČO: 36 414 603 podľa Rokovacieho poriadku tohto rozhodcovského súdu. Je nesporné tiež, že žalobca vo vyjadrení k žalobnej odpovedi žalovaného a odmietnutí rozhodcu navrhol rozhodcovskému súdu nariadiť ústne pojednávanie na vykonanie dôkazov, ktoré navrhol v žalobe (výsluch účastníkov konania, výsluch svedkov). Návrh na ústne pojednávanie podal z dôvodu, že u neho vznikla obava z porušenia jeho procesných práv po tom, čo zistil, že rozhodcovský súd umožnil žalovanému na vyjadrenie k žalobe namiesto 15 dní v lehote viac ako 12 mesiacov, o čom žalobcu neinformoval. Uvedené považoval žalobca za porušenie zásady rovnosti strán v rozhodcovskom konaní podľa zákona o rozhodcovskom konaní.

31. So zreteľom na riadne nastolenie právnej otázky spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu , dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je procesne prípustné.

32. Z pripojeného rozhodcovského spisu sp.zn. podľa dovolacieho súdu vyplýva, že listom zo dňa 12.04.2013, ktorý je založený v spise na č.l. 109, rozhodcovský súd vyzval žalovaného, aby sa v lehote 15 dní písomne v dvoch exemplároch vyjadril k pripojenému rovnopisu žaloby zo dňa 28.03.2013 a v prípade, ak nárok žalobcu v celom rozsahu neuznáva, súčasne pripojil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenie. V prípade, ak sa do uvedeného termínu nevyjadrí, súd bude rozhodovať na základe podkladov, ktoré má k dispozícii. Táto výzva bola žalovanému doručená dňa 15.04.2013. Na túto výzvu reagoval právny zástupca žalovaného listom, ktorý bol doručený rozhodcovskému súdu dňa 14.05.2013 (po uplynutí 15 dňovej lehoty), v ktorom požiadal rozhodcovský súd o predĺženie predmetnej lehoty o 15 dní. Zároveň požiadal rozhodcovský súd o oznámenie termínu, kedy by mu bolo umožnené nahliadnuť do predmetného spisu. V rozhodcovskom spise sa nenachádza žiadne rozhodnutie rozhodcovského súdu o predĺžení lehoty na podanie vyjadrenia žalovanému. K žalobe zaslal žalovaný vyjadrenie (žalobnú odpoveď) rozhodcovskému súdu až v podaní zo dňa 07.05.2014, doručenom rozhodcovskému súdu dňa 12.05.2014. V liste založenom v spise na č.l. 115, označenom ako „odmietnutie rozhodcu, vyjadrenie k žalobnej odpovedi“, doručenom rozhodcovskému súdu dňa 05.06.2014 žalobca navrhol, aby rozhodcovský súd rozhodol na ústnom pojednávaní, po vykonaní dôkazov, ktoré v konaní navrhol. Rozhodcovským rozsudkom sp.zn. zo dňa 03.11.2014 rozhodol rozhodcovský súd bez nariadenia ústneho pojednávania s poukazom na to, že účastníci konania sa v rozhodcovskej doložke dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania, ako aj s poukazom na neodôvodnenosť prípadného vypočutia svedkov navrhnutých zo strany žalobcu.

33. Účastníci konania pred rozhodcovským súdom, nachádzajúci sa v proti sebe stojacich procesných postaveniach, musia mať v rozhodcovskom konaní rovnaké postavenie a rozhodcovský súd je povinný im v rozhodcovskom konaní poskytnúť rovnakú možnosť na uplatnenie ich procesných práv, resp. na ich obranu (§ 17 zákona o rozhodcovskom konaní), čo predpokladá rovnakú možnosť predniesť ich záležitosť vrátane dôkazov, ako aj poskytnutia lehoty na vyjadrenie k žalobe, a to za podmienok, ktoré ich nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície, než v ktorej sa nachádza protistrana. Ide o zásadu, ktorá je zakotvená v článku 47 ods. 3 , ktorý stanovuje, že všetci účastníci sú si v konaní rovní. Táto zásada je vyjadrená obdobne aj v článku 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Zásada rovnosti sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok pre subjekty, o ktorých právach a povinnostiach rozhodcovský súd rozhoduje, pričom žiaden z účastníkov nemôže byť procesne zvýhodnený. Realizáciou tejto zásady zákon o rozhodcovskom konaní uložil rozhodcovskému súdu povinnosť, aby obidvom stranám sporu zabezpečil rovnaké možnosti. Princíp rovnosti účastníkov je aj interpretačným pravidlom a preto všetky ustanovenia zákona musia byť vykladané v súlade s ním, a to najmä tie, ktoré sa týkajú postavenia účastníkov, v priebehu konania dokazovania. Z prvej vety zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva, že v lehote, na ktorej sa účastníci rozhodcovského konania dohodli (v danom prípade sa nedohodli), alebo, ktorú určil rozhodcovský súd, žalovaný podá žalobnú odpoveď na rozhodcovský súd. Z ustanovení Rokovacieho poriadku vyplýva, že tajomník rozhodcovského súdu vyzve žalovanú stranu, aby do 15 dní od doručenia žaloby predložila k nej svoje písomné vyjadrenie, podporené príslušnými dôkazmi. Na žiadosť žalovanej strany môže byť v odôvodnených prípadoch táto lehota predĺžená. V zmysle Rokovacieho poriadku a prvej vety zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský súd vyzval žalovaného, aby sa v lehote 15 dní od doručenia výzvy písomne, v dvoch exemplároch, vyjadril k pripojenému rovnopisu žaloby zo dňa 28.03.2013 a v prípade, ak nárok v celom rozsahu neuznáva, súčasne pripojil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenie. Výzva rozhodcovského súdu bola žalovanému doručená dňa 15.04.2013. Žalobná odpoveď bola rozhodcovskému súdu doručená dňa 12.05.2014, t.j. po viac ako jednom roku. Listom zo dňa 14.05.2013 žalovaný požiadal rozhodcovský súd o predĺženie lehoty o 15 dní. V rozhodcovskom spise sa však nenachádza žiadne podanie rozhodcovského súdu, z ktorého by bolo zrejmé, či rozhodcovský súd žalovanému lehotu na podanie vyjadrenia k žalobe predĺžil a akú novú lehotu na vyjadrenie k žalobe určil. V tomto smere treba prisvedčiť žalobcovi, že takýto postup rozhodcovského súdu vzbudzuje odôvodnenú obavu, či účastníci v rozhodcovskom konaní majú rovnaké postavenie a či žalovaný nebol procesne zvýhodnený pri podaní vyjadrenia k žalobe, ktoré podal po jednom roku od obdržania výzvy rozhodcovského súdu, nerešpektujúc lehotu uloženú rozhodcovským súdom žalovanému. Podľa názoru dovolacieho súdu, k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania došlo aj tým, že rozhodcovský súd nenariadil ústne pojednávanie na návrh žalobcu vo vyjadrení žalobcu zo dňa 04.06.2014, doručenom rozhodcovskému súdu dňa 05.06.2014, v ktorom navrhol nariadenie ústneho pojednávania a vykonanie dôkazov (výsluch účastníkov konania a výsluch svedkov navrhnutých v žalobe). Z ustanovenia druhej vety zákona o rozhodcovskom konaní (ktoré je identické s ustanovením druhou vetou Rokovacieho poriadku) a ktoré nadväzuje na prvú vetu

citovaného ustanovenia vyplýva, že rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie (je povinný ho nariadiť) vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania, t.j. ak o to požiada účastník konania. Žalobca o nariadenie ústneho pojednávania požiadal vo svojom vyjadrení, ktoré bolo rozhodcovskému súdu doručené dňa 05.06.2014. Rozhodcovský súd však ústne pojednávania nenariadil, čo v rozhodcovskom rozsudku odôvodnil tým, že účastníci rozhodcovského konania sa dohodli v rozhodcovskej zmluve na písomnej forme rozhodcovského konania. Uvedená skutočnosť nie je sporná, avšak z dikcie znenia ustanovenia § 26 ods. 1 druhej vety zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva, že rozhodcovský súd je povinný nariadiť ústne pojednávanie vo veci aj v prípade, ak účastník rozhodcovského konania navrhol nariadenie ústneho pojednávania vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania, čo v posudzovanom prípade bolo splnené, keďže rozhodcovské konanie sa nachádzalo v štádiu jeho začatia. Teda, aj v prípade, ak sa účastníci dohodli v rozhodcovskej zmluve na písomnej forme rozhodcovského konania, avšak vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania účastník podal návrh na ústne pojednávanie, rozhodcovský súd bol povinný ústne pojednávanie nariadiť v zmysle § 26 ods. 1 druhej vety zákona o rozhodcovskom konaní v znení platnom a účinnom do 31.12.2014. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, ktoré u žalobcu objektívne vzbudzovali pochybnosť o nerovnom postavení účastníkov rozhodcovského konania, nakoľko k porušeniu povinnosti účastníkov rozhodcovského konania došlo už tým, že rozhodcovský súd umožnil žalovanému podať vyjadrenie k žalobe po uplynutí jedného roka od výzvy rozhodcovského súdu, čím nebola rešpektovaná lehota 15 dní, uložená žalovanému na podanie vyjadrenia k žalobe (z obsahu spisu rozhodcovského súdu nevyplýva, že by ju rozhodcovský súd predĺžil na jeden rok) dovolací súd dospel k záveru, že tým, že rozhodcovský súd na návrh žalobcu podaný po začatí rozhodcovského konania (vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania) nenariadil ústne pojednávanie, o ktoré požiadal žalobca, porušil zásadu rovného postavenia účastníkov rozhodcovského konania v zmysle § 17 zákona o rozhodcovskom konaní, ako aj právo účastníkov na spravodlivé konanie.

34. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzavrel, že odvolací súd vo veci nesprávne rozhodol, keď potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, pretože nesprávne posúdil žalobcom uplatnený dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle ustanovenia § 40 ods. 1 písm. g/ zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s ustanovením § 17 a § 26 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, keď dospel k záveru, že nebola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Z uvedeného dôvodu dovolací súd považoval dovolanie žalobcu nielen za prípustné, ale aj za dôvodné.

35. K dovolacej námietke, že rozhodcovský súd nerozhodol o celom predmete konania, nakoľko predmetom sporu boli dva uplatnené nároky v sume 15.773,06 Eur s príslušenstvom (konečné vyúčtovanie ceny diela) a zaplatenie sumy 122.860,31 Eur s príslušenstvom (vyúčtovanie naviac prác), dovolací súd doplnil, že v rámci dovolacieho konania nie je oprávnený preskúmavať vecnú (ne)správnosť rozhodcovského rozsudku čo do merita veci, vrátane jeho odôvodnenia, pretože všeobecnému súdu (vrátane dovolacieho súdu) neprináleží preskúmavať rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke. Z uvedeného dôvodu sa dovolací súd nezaoberal touto dovolacou námietkou dovolateľa, teda žalobcu, keďže žalobca podal návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku len v zmysle § 40 ods. 1 písm. f/ zákona o rozhodcovskom konaní (na vydanie rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť) a v zmysle ustanovenia § 40 ods. 1 písm. g/ zákona o rozhodcovskom konaní (bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania).

36. Dovolací súd v zrušujúcom uznesení uložil povinnosť súdu prvej inštancie opätovne posúdiť dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku uplatnené žalobcom.

37. V súdenej veci žaloba žalobcu o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná na prvoinštančnom súde dňa 28.11.2014.

38. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť , ktorým bol zrušený ( , ďalej len „CSP“), v ktorom v prechodných ustanoveniach v je zakotvené, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. V v prvej vete sa uvádza, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali, predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

39. V zmysle platí tento zákon aj na konanie v súdenej veci, ktoré začalo predo dňom nadobudnutia účinnosti .

40. Podľa , ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

41. Po dovolacom konaní strany sporu nedoplnili žiadne ďalšie nové skutkové tvrdenia a ani nenavrhli doplniť dokazovanie žiadnymi novými dôkazmi.

42. Podľa , súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak.

43. Nakoľko po dovolacom konaní strany sporu nenavrhli doplniť dokazovanie žiadnymi novými dôkazmi, súd pri svojom opätovnom rozhodnutí o žalobe žalobcu vychádzal potom len z tých dôkazov, ktoré boli vykonané na návrh strán sporu do odvolacieho a dovolacieho konania.

44. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom štatutárneho zástupcu žalobcu, listinnými dôkazmi, keď zistil nasledovný skutkový a právny stav:

45. Dňa 08.02.2012 bola medzi žalobcom ako zhotoviteľom a žalovaným ako objednávateľom uzatvorená písomná Zmluva o dielo č. (ďalej len „zmluva o dielo“). Zmluva o dielo bola uzatvorená podľa a nasl. za účelom realizácie stavby: „Letisko Sliač - zväčšenie odletových priestorov a triediareň batožín“. V článku XII. bod 12.7 sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli, alebo v budúcnosti vzniknú z tejto zmluvy, alebo v súvislosti s touto zmluvou budú rozhodované v rozhodcovskom konaní v písomnej forme v zmysle o rozhodcovskom konaní jediným nezávislým rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o., IČO: 36 414 603, podľa Rokovacieho poriadku tohto Stáleho rozhodcovského súdu. Zmluvné strany sa rozhodnutiu vydanému v rozhodcovskom konaní podriadia s tým, že takéto rozhodnutie bude pre zmluvné strany konečné a záväzné.

46. Medzi stranami v tomto konaní nebolo sporné, že Dodatok č. 1 k Zmluve o dielo uzatvorenej dňa 08.02.2012 podľa a nasl. za účelom realizácie stavby „Letisko Sliač - zväčšenie odletových priestorov a triediareň batožín“ nebol zo strany žalovaného ako objednávateľa podpísaný. K písomnému uzatvoreniu tohto dodatku nikdy nedošlo.

47. Zo spisu Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o., IČO: 36 414 603, so sídlom V.P. Tótha 1081/17, 960 01 Zvolen (ďalej len „rozhodcovský súd“) sp.zn. súd zistil, že dňa 04.04.2013 podal žalobca na rozhodcovskom súde žalobu o zaplatenie 138.633,37 Eur s príslušenstvom, keď žaloba smerovala voči žalovanému. Žalobca touto žalobou žiadal prisúdiť sumu 122.860,31 Eur z titulu faktúry č. 2012000172 zo dňa 07.12.2012, ktorou faktúrou žalovanému fakturoval za vykonané naviac práce na diele „Letisko Sliač - zväčšenie odletových priestorov a triediareň batožín“ a sumu 15.773,06 Eur z titulu faktúry č. 20120000173 zo dňa 10.12.2012, ktorou žalovanému vyúčtoval cenu diela ako tzv. záverečnou faktúrou za vykonanie diela (po odpočítaní zádržného). Žalobca k tejto žalobe pripojil listinné dôkazy: 1/ Zmluva o dielo č.1202/M2012 zo dňa 08.02.2012, 2/ E-mail žalovaného zo dňa 07.06.2012 a návrh Dodatku č. 1 k Zmluve o dielo zo dňa 08.02.2012, 3/ Dodatok č. 1 zo dňa 12.06.2012 k Zmluve o dielo zo dňa 08.02.2012, 4/ Žiadosť zn. 552/2012 o schválenie Dodatku č. 1 k Zmluve o dielo č. 1202/M2012 a jej doplnenie listom zn. zo dňa 17.08.2012 zasielané žalovaným pre MDVaRR SR, 5/ Zápis o odovzdaní a prevzatí diela zo dňa 22.06.2012, 6/ Zisťovací protokol zo dňa 07.12.2012, 7/ Súhrnný list - naviac práce, 8/ E-mail zo dňa 20.07.2012 a sumár Zväčšenie odletových priestorov a triediareň batožín II. etapa - naviac práce, 9/ Faktúra č. 20120000173 zo dňa 10.12.2012 na sumu 17.206,98 Eur, splatná dňa 09.01.2013, 10/ Faktúra č. 2012000172 zo dňa 07.12.2012 na sumu 122.860,31 Eur splatná 06.01.2013, 11/ List

- odpoveď na žiadosť o uhradenie naviac prác zo dňa 21.01.2013, 12/ Znalecký posudok znalca Ing. Ivana Čierneho č. 08/2013 zo dňa 27.02.2013. V žalobe žalobca navrhol rozhodcovskému súdu vykonať ďalšie dôkazy 13/ výsluch účastníkov konania, 14/ výsluch svedka S.. Ľ. Q.I., P. T. XXXX/X, O., 15/ výsluch svedka S.. J. Q., P. Y. T.N. XX, P. P.. Rozhodcovský súd listom zo dňa 12.04.2013

sp.zn. označeným ako Vec: Určenie rozhodcu, prijatie funkcie rozhodcu, oznámil žalobcovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu, že rozhodol o menovaní rozhodcu JUDr. Martina Zuberca k prejednaniu a rozhodnutiu sporu medzi žalobcom a žalovaným o zaplatenie sumy 138.633,37 Eur s príslušenstvom. Súčasťou tohto listu je aj oznámenie JUDr. Martina Zuberca, rozhodcu, že dňa 12.04.2013 bol ustanovený do funkcie rozhodcu v danej veci, keď funkciu rozhodcu prijal, uviedol, že nie je zaujatý vo vzťahu k účastníkom konania. Súčasne v zmysle o rozhodcovskom konaní a ustanovenia Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu nariadil konanie ako písomné. Tento list bol právnemu zástupcovi žalobcu doručený dňa 16.04.2013. Spolu s týmto listom právnemu zástupcovi žalobcu bol doručený i Rokovací poriadok rozhodcovského súdu. Obdobný list bol doručený i žalovanému dňa 15.04.2013 spolu s Rokovacím poriadkom rozhodcovského súdu. Tento list však okrem uvedeného obsahoval aj výzvu rozhodcovského súdu, aby sa žalovaný v lehote 15 dní písomne v dvoch exemplároch vyjadril k žalobe zo dňa 28.03.2013 a v prípade, že nárok žalobcu v celom rozsahu neuznáva súčasne pripojil dôkazy preukazujúce tvrdenia. List obsahuje aj upozornenie, že inak bude rozhodcovský súd rozhodovať na základe podkladov, ktoré má k dispozícii. Súčasne žalovanému bola doručená i žaloba žalobcu zo dňa 28.03.2013. Dňa 14.05.2013 rozhodcovskému súdu bola doručená žiadosť žalovaného zo dňa 14.05.2013 o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k žalobe a k predloženiu dôkazov a žiadosť o možnosť nahliadnuť do rozhodcovského spisu. Žalovaný túto žiadosť podal v zastúpení AK Ulianko & Holčík, s.r.o., so sídlom Nám. SNP 41, 960 01 Zvolen, IČO: 36 856 517. K žiadosti bola pripojená i plná moc, resp. plnomocenstvo zo dňa 14.05.2013 na zastupovanie žalovaného touto advokátskou kanceláriou v rozhodcovskom konaní. Dňa 12.05.2014 žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu doručil rozhodcovskému súdu žalobnú odpoveď zo dňa 07.05.2014, v ktorej navrhol žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť. K žalobnej odpovedi žalovaný pripojil dva listinné dôkazy: Stanovisko k žiadosti o schválenie Dodatku č.1 k Zmluve o dielo č. a Zápisnicu z vyhodnotenia ponúk na predmet obstarávania zo dňa 13.01.2012. Rozhodcovský súd žalobnú odpoveď doručil žalobcovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 28.05.2014. Na žalobnú odpoveď reagoval žalobca vyjadrením označeným ako Vyjadrenie k žalobnej odpovedi, Odmietnutie rozhodcu zo dňa 04.06.2014, ktoré vyjadrenie a odmietnutie rozhodcu bolo doručené rozhodcovskému súdu dňa 05.06.2014. V tomto vyjadrení k žalobnej odpovedi a odmietnutí rozhodcu, okrem toho, že žalobca sa vecne vyjadroval k predmetu sporu súčasne v zmysle Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu odmietol ustanoveného rozhodcu JUDr. Martina Zuberca. Uviedol tu, že má dôvodnú pochybnosť o možnej zaujatosti tohto rozhodcu, k čomu ho viedlo prepojenie zástupcu žalovaného JUDr. Radoslava Ulianka na rozhodcu, vyplývajúce z jeho personálnych vzťahov cez osobu Mgr. Juraja Galla a iných osôb v spoločnostiach: Secure Tel., s.r.o., IČO: 44 661 282 (Mgr. Juraj Gallo, Mgr. Radoslav Ulianko, Mgr. Peter Mertl, Ing. Ladislav Kulik), SPURS TRADING, s.r.o., IČO: 44 662 025 (Mgr. Juraj Gallo, Marek Liptai, resp. Marek Barčík, Bc. Milan Boršč, Gante, s.r.o.), PROFI reality, s.r.o., IČO: 36 414 859 (Radim Ševčík, resp. Mgr. Juraj Gallo, Milan Vojtek, Mgr. Pavel Struminský), BRANSON s.r.o., IČO: 46 004 971 (Mgr. Juraj Gallo, Milan Vojtek), Slovenská arbitrážna komora, s.r.o., IČO: 36 414 603 (Mgr. Pavel Struminský, Miroslav Kúšik, konatelia Milan Boršč, JUDr. Martin Zuberec a podobne), Arbitráž, s.r.o., IČO: 46 665 145 (Milan Vojtek, rozhodca JUDr. Martin Zuberec). Súčasne navrhol aby na rozhodnutie sporu bol určený nezávislý rozhodca, súdom v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní, u ktorého bude akákoľvek predpojatosť k účastníkom sporu a ich právnym zástupcom vylúčená. V rozhodcovskom spise sa nachádza Úradný záznam rozhodcovského súdu zo dňa 20.06.2014, obsahujúci vyjadrenie JUDr. Martina Zuberca k tomuto odmietnutiu rozhodcu. Tento sa vyjadril nasledovne: „som nezaujatý vo vzťahu k účastníkom konania, resp. k ich právnym zástupcom, nie som v žiadnom osobnom vzťahu k účastníkom konania, resp. k ich právnym zástupcom a nie som žiadnym spôsobom zainteresovaný na výsledku konania“. Dňa 20.10.2014 bolo v predmetnej rozhodcovskej veci vydané Rozhodcovské uznesenie sp.zn. (ďalej len „rozhodcovské uznesenie“), ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.10.2014, keďže týmto dňom bolo doručené stranám rozhodcovského sporu. Rozhodcovské uznesenie bolo vydané rozhodcovským súdom s ustanoveným predsedníctvom rozhodcovského súdu: Michal Altus - predseda predsedníctva a Branislav Belan - člen predsedníctva. Týmto rozhodcovským uznesením bolo rozhodnuté o námietke proti rozhodcovi určenému na prejednanie a rozhodnutie v danom rozhodcovskom spore. Rozhodcovské uznesenie je podpísané predsedom predsedníctva Michalom Altusom. Rozhodcovským uznesením bolo rozhodnuté, že rozhodca JUDr. Martin Zuberec nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania v právnej veci žalobcu proti žalovanému v konaní o návrhu žalobcu na zaplatenie sumy 138.633,37 Eur s príslušenstvom vedenej na rozhodcovskom súde pod sp.zn. . O námietke zaujatosti rozhodcu zo strany žalobcu (odmietnutie rozhodcu) rozhodovalo predsedníctvo rozhodcovského súdu podľa Rokovacieho poriadku rozhodcovského

súdu. Okrem iného v dôvodoch tohto rozhodcovského uznesenia je uvedené, že predsedníctvo poukazuje i na to, že žalobca vo vzťahu k ustanovenému rozhodcovi JUDr. Martinovi Zubercovi vo svojej námietke zaujatosti rozhodcu neuvádza žiadne adekvátne konkrétne skutočnosti, ktoré by nestrannosť ustanoveného rozhodcu spochybňovali. Predsedníctvo poukazuje na ustálenú judikatúru, podľa ktorej samotné personálne prepojenie obchodných spoločností nie je protiprávne. Tvrdenia uvádzané žalobcom v námietkach vyhodnotilo iba ako všeobecné úvahy bez relevantnosti konkrétnej skutočnosti, ktorá by nestrannosť rozhodcu spochybňovala. Predsedníctvo považovalo námietku zaujatosti vznesenú žalobcom za nedôvodnú. Rozhodcovské uznesenie v dôvodoch poukazuje na § 1 ods. 3, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 6a, § 7 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, § 14 ods. 1., ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ďalej na § 19 ods. 1 a ods. 2 Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu a § 4 ods. 2 Štatútu rozhodcovského súdu. V poučení rozhodcovského uznesenia je uvedené, že rozhodcovské uznesenie je konečné s odkazom na § 9 ods. 5 zákona o rozhodcovskom konaní, keďže zmluvné strany sa nedohodli v rozhodcovskej doložke o možnosti jeho preskúmania. Podľa poučenia uznesenie nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť dňom jeho doručenia. Z rozhodcovského spisu ďalej vyplýva, že vyjadrenie k žalobnej odpovedi a odmietnutie rozhodcu zo dňa 04.06.2014 bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaného dňa 06.06.2014. K vyjadreniu k žalobnej odpovedi a k odmietnutiu rozhodcu neboli pripojené žiadne ďalšie listinné dôkazy. Na toto vyjadrenie žalobcu zo dňa 04.06.2014 reagoval žalovaný vyjadrením zo dňa 12.06.2014, ktoré bolo rozhodcovskému súdu doručené dňa 03.07.2014, keď toto vyjadrenie neobsahuje žiadne ďalšie listinné dôkazy, pričom bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 09.07.2014. Ešte spolu s rozhodcovským uznesením dňa 28.10.2014 stranám sporu resp. právnym zástupcom strán sporu boli doručené výzvy rozhodcovského súdu zo dňa 24.10.2014 na vyčíslenie trov rozhodcovského konania. Právni zástupcovia tak žalobcu, ako i žalovaného v rozhodcovskom konaní, trovy konania písomne vyčíslili, právny zástupca žalovaného dňa 31.10.2014, právny zástupca žalobcu dňa 04.11.2014 s tým, že súčasne k tomuto vyčísleniu trov konania pripojil i námietky žalobcu v rozhodcovskom konaní zo dňa 03.11.2014, ktoré podal na Okresnom súde Zvolen. Dňa 03.11.2014 rozhodcovský súd v zastúpení JUDr. Martinom Zubercom, rozhodcom, vydal v rozhodcovskej veci rozhodcovský rozsudok sp.zn. . Týmto rozhodcovským rozsudkom súd žalobu žalobcu zamietol a priznal žalovanému voči žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 5.917,63 Eur, ktoré uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť na účet právneho zástupcu žalovaného, špecifikovaný v tomto rozhodcovskom rozsudku a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Tento rozsudok bol doručený právnemu zástupcovi žalobcu dňa 06.11.2014 a právnemu zástupcovi žalovaného dňa 05.11.2014. Tento rozsudok obsahuje poučenie, že je konečný, keď zmluvné strany si nedohodli v rozhodcovskej doložke možnosť jeho preskúmania. V poučení je ďalej uvedené, že rozhodcovský rozsudok nadobudne právoplatnosť dňom jeho doručenia zmluvným stranám. Tiež v poučení je uvedené, že strany majú právo podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku súdu návrh na zrušenie tohto rozsudku. Rozhodcovský rozsudok podľa doložky vyznačenej na rozhodcovskom rozsudku nadobudol právoplatnosť dňa 06.11.2014 a vykonateľnosť dňa 09.11.2014. Rozhodcovský rozsudok obsahuje odôvodnenie, ktoré je známe stranám sporu, keďže rozhodcovský rozsudok im bol riadne v rozhodcovskom konaní doručení.

48. Žalobca k žalobe v tomto konaní predložil žalobu zo dňa 28.03.2013, ktorá bola doručená rozhodcovskému súdu dňa 04.04.2013, Zmluvu o dielo č. zo dňa 08.02.2012, list rozhodcovského súdu sp.zn. zo dňa 12.04.2013 označený ako „vec: Určenie rozhodcu, Prijatie funkcie rozhodcu“, ďalej žalobnú odpoveď žalovaného v rozhodcovskom konaní zo dňa 07.05.2014, ktorá bola doručená rozhodcovskému súdu dňa 12.05.2014, svoje vyjadrenie k žalobnej odpovedi a odmietnutie rozhodcu zo dňa 04.06.2014, rozhodcovské uznesenie sp.zn. zo dňa 20.10.2014, námietky žalobcu v rozhodcovskom konaní zo dňa 03.11.2014 adresované Okresnému súdu Zvolen, faktúru č. 2012000173 zo dňa 10.12.2012 na čiastku 15.773,06 Eur (po odpočítaní zádržného), faktúru č. 2012000172 zo dňa 07.12.2012 na čiastku 122.860,31 Eur, dodatok č. 1 k zmluve o dielo zo dňa 12.06.2012 podpísaný však len žalobcom, vyjadrenie žalovaného v rozhodcovskom konaní zo dňa 12.06.2014, doručené rozhodcovskému súdu dňa 03.07.2014, rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu sp.zn. zo dňa 03.11.2014, ktoré listinné dôkazy sú všetky súčasťou rozhodcovského spisu rozhodcovského súdu sp.zn. .

49. Žalobca navyše k žalobe na preukázanie svojich tvrdení ohľadne osobitného nadštandardného vzťahu JUDr. Radoslava Ulianka k danému rozhodcovskému súdu, resp. k danému rozhodcovi JUDr. Martinovi Zubercovi pripojil i Zmluvu o poskytovaní právnych služieb Č.UVN-22-27/2013-18 zo dňa 13.02.2013, ktorá bola uzatvorená medzi ústrednou vojenskou nemocnicou SNP Ružomberok - FN,

Ružomberok ako klientom a Ulianko & Holčík, s.r.o., Zvolen ako „advokátskou kanceláriou“, ktorá v článku VI. obsahuje dojednanie zmluvných strán rozhodcovskej doložky v totožnom znení ako v zmluve o dielo uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, ďalej pripojil list rozhodcovského súdu, zo dňa 07.05.2014 vo veci sp.zn. , ktorým totožný rozhodcovský súd v rozhodcovskej veci žalobcu PUR - STAV KB, s.r.o., Lieskovec proti žalovaným JUDr. Radoslav Ulianko a JUDr. Lucia Ulianková, obidvaja bytom Zvolen o zaplatenie sumy 152.150,59 Eur s príslušenstvom rozhodol o menovaní rozhodcu v danej rozhodcovskej veci JUDr. Martina Zuberca k prejednaniu a rozhodnutiu daného sporu.

50. Žalovaný k svojmu vyjadreniu k žalobe doložil stanovisko Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, Bratislava, zo dňa 19.12.2012 č.18458/2012/2010 SVAMP-72406, ktorým preukazoval, že týmto stanoviskom sa jednoznačne ministerstvo vyjadrilo, že rozpočet nemôže byť navýšený oproti cenovej ponuke, na základe ktorej bol žalobca úspešný pri verejnom obstarávaní.

51. V priebehu konania žalobca na preukázanie svojich tvrdení o opodstatnenosti odmietnutia ustanoveného rozhodcu JUDr. Martina Zuberca v rozhodcovskom konaní z dôvodu jeho možnej zaujatosti pre personálne prepojenia právneho zástupcu žalovaného JUDr. Radoslava Ulianka na rozhodcu JUDr. Martina Zuberca predložil informatívne výpisy z Obchodného registra Okresného súdu Žilina zo dňa 30.04.2013 ohľadne spoločnosti SPURS Trading, s.r.o., IČO: 44 662 025, ďalej ohľadne spoločnosti PROFI Reality, s.r.o., IČO: 36 414 859 a Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 30.04.2013 ohľadne spoločnosti Slovenská arbitrážna komora, s.r.o., IČO: 36 414 603 a ohľadne spoločnosti Secure Tel, s.r.o., IČO: 44 661 282. Z týchto listinných dôkazov vyplýva, že JUDr. Radoslav Ulianko je v spoločnosti Secure Tel, s.r.o. spoločníkom Mgr. Juraja Galla, ktorý bol v spoločnosti SPURS Trading, s.r.o. spoločníkom Bc. Milana Boršča, ktorý bol konateľom Slovenskej arbitrážnej komory, s.r.o. a v spoločnosti PROFI Reality, s.r.o. spoločníkom Mgr. Pavla Struminského, ktorý bol spoločníkom Slovenskej arbitrážnej komory, s.r.o.. JUDr. Martin Zuberec bol súčasne konateľom Slovenskej arbitrážnej komory, s.r.o..

52. Žalobca ďalej predložil v konaní zoznam rozhodcov rozhodcovského súdu ku dňu 28.10.2014 (č.l. 165 spisu), z ktorého vyplýva, že ako rozhodcovia v tomto zozname k tomuto dňu boli zapísaní: Mgr. Pavel Struminský, JUDr. Martin Zuberec, JUDr. Mikuláš Pinnel, JUDr. Darina Tóthová, JUDr. Iveta Brindzová, JUDr. Eva Lehocká, JUDr. Ivan Husár, Mgr. Martin Valky a Mgr. Tomáš Petráš.

53. Na žiadosť žalobcu v konaní vypočul i štatutárneho zástupcu žalobcu Ing. Miroslava Chudého, ktorý pri výsluchu sa vyjadril tak, že zmluvu o dielo do verejnej súťaže vypracoval JUDr. Ulianko. Táto zmluva pokiaľ ich spoločnosť mala realizovať dielo sa nesmela v žiadnom bode zmeniť. Do zmluvy o dielo bol zahrnutý jeden bod, s ktorým sa za 30 rokov praxe nestretol. Je to uvedené článku V. bod 5.13.4 zmluvy o dielo, ktorý znie „do ceny diela v celom rozsahu zahrnul aj práce v projektovej dokumentácii a/alebo prípadne i vo výkaze výmer neobsiahnuté, ale podľa skúseností zhotoviteľa pre vykonanie prác nutné a/alebo potrebné“. Celý tento spor spočíva na tom, že spoločnosť žalobcu mala realizovať všetky práce, a to aj tie, ktoré neboli zahrnuté v projektovej dokumentácii. Je to absurdné a vymyká sa to zdravému rozumu. Je pravdou, že nedošlo k uzavretiu dodatku. Do dodatku mali byť zazmluvnené práce naviac.

54. Podľa o rozhodcovskom konaní, v znení platnom a účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „“), účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak podľa písm. f/ sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa vylúčený pre predpojatosť, alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť, podľa písm. g/ bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania ().

55. Podľa , žalobu o určenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku podľa lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku.

56. Podľa , zmluvné strany môžu namietať predpojatosť rozhodcu, ktorého ustanovili, len z dôvodov, o ktorých sa dozvedeli po jeho ustanovení do funkcie rozhodcu.

57. Podľa , Ak sa zmluvné strany nedohodnú o postupe podávania námietok voči rozhodcovi, zmluvná strana, ktorá chce podať námietku voči rozhodcovi, zašle do 15 dní odo dňa, keď sa dozvedela o okolnostiach podľa odseku 1 alebo o nesplnení podmienok podľa , písomné oznámenie dôvodov námietky vybranej osobe. Ak vybraná osoba nebola určená podľa , zašle písomné oznámenie súdu. Ak sa rozhodca, voči ktorému bola námietka vznesená, funkcie nevzdá, alebo ak druhá zmluvná strana nebude s námietkou súhlasiť, o námietke rozhodne na žiadosť zmluvnej strany vybraná osoba alebo súd.

58. Podľa , proti rozhodnutiu o námietke proti rozhodcovi nie je prípustný opravný prostriedok.

59. Podľa , rozhodcom sa môže stať každá fyzická osoba, na ktorej sa zmluvné strany dohodnú, ak je plnoletá, spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu, má skúsenosti na výkon funkcie rozhodcu a bezúhonná, a ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak.

60. Podľa , ak rozhodcu ustanovuje zmluvnými stranami vybraná právnická osoba alebo fyzická osoba (ďalej len „"), alebo súd (), je povinný pri tom prihliadať na kvalifikáciu požadovanú od rozhodcu podľa dohody zmluvných strán a na okolnosti, ktoré zabezpečia ustanovenie nezávislého a nestranného rozhodcu. alebo osoba, ktorá koná v mene vybranej osoby, musí pritom spĺňať podmienky podľa odseku 1. Podľa , rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

61. Podľa , rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

62. Podľa prvá veta , rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

63. Podľa , štatút stáleho rozhodcovského súdu upravuje najmä a/ organizačnú štruktúru stáleho rozhodcovského súdu vrátane voľby predsedníctva a jeho pôsobnosti, b/ vecnú pôsobnosť stáleho rozhodcovského súdu, ktorá nesmie byť v rozpore s , osobitné podmienky, ktoré musí spĺňať uchádzač o zápis do zoznamu rozhodcov.

64. Podľa a , rokovací poriadok stáleho rozhodcovského súdu upravuje a/ postup konania pred stálym rozhodcovským súdom, b/ pravidlá o trovách rozhodcovského konania, c/ pravidlá zmierovacieho konania d/ ďalšie náležitosti súvisiace s ochranou záujmov účastníkov rozhodcovského konania. Vo veciach neupravených v rokovacom poriadku postupuje stály rozhodcovský súd podľa ustanovení tohto zákona.

65. Podľa , účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práva a na ich ochranu.

66. Podľa , ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania.

67. Podľa posledná veta , rovnako sa musí všetkým účastníkom rozhodcovského konania oznámiť obsah znaleckého posudku alebo listiny, o ktoré sa rozhodcovský súd môže opierať pri svojom rozhodovaní.

68. Podľa , doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa , má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

69. Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodcovský súd rozhoduje rozhodcovským uznesením. Rozhodcovským uznesením sa rozhoduje najmä o podmienkach rozhodcovského konania, o zmene alebo doplnení žaloby alebo žalobnej odpovede, o právomoci na rozhodnutie vo veci samej, o nariadení predbežného opatrenia, o zastavení rozhodcovského konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia rozhodcovského konania.

70. Podľa prvá veta , na rozhodcovské uznesenie sa použijú primerane ustanovenia až 37.

71. Podľa prvá veta, prvá veta za bodkočiarkou, druhá veta , rozhodcovský súd musí v rozhodcovskom konaní rozhodnúť o každom návrhu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe alebo uplatnenom dodatočne počas rozhodcovského konania; nesmie však prekročiť medze uplatnených návrhov. Nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné.

72. Žalovaný v súdnom konaní predložil i Rokovací poriadok rozhodcovského súdu, ktorého znenie žalobca nerozporoval, (ďalej len „rokovací poriadok“).

73. Podľa § 15 ods. 3 rokovacieho poriadku, v žalobách pozostávajúcich z niekoľkých nárokov musí byť čiastka každého nároku stanovená samostatne a hodnota predmetu sporu sa stanoví súčtom hodnôt všetkých uplatňovaných nárokov.

74. Podľa § 18 ods. 1 rokovacieho poriadku, jediný rozhodca je menovaný tajomníkom rozhodcovského súdu z rozhodcov uvedených na zozname rozhodcov.

75. Podľa § 19 ods. 1 rokovacieho poriadku, každá zo strany je oprávnená odmietnuť rozhodcu alebo predsedu rozhodcovského senátu, či člena senátu, ak má dôvodnú pochybnosť o jeho (ich) zaujatosti. Odmietnutie musí byť vykonané do začatia ústneho pojednávania, alebo do uplynutia lehoty určenej k podaniu písomného vyjadrenia. Ak k odmietnutiu dôjde neskôr, rozhodne sa o ňom iba v prípade, keď dôvod, ktorý viedol k neskorému odmietnutiu, bol uznaný za závažný.

76. Podľa § 19 ods. 2 rokovacieho poriadku, o odmietnutí rozhodcu v senáte rozhodujú zvyšný členovia rozhodcovského senátu. Ak medzi nimi nedôjde k dohode, alebo ak odmietnutie smeruje proti dvom alebo všetkým rozhodcom, rozhoduje o odmietnutí výlučne predsedníctvo, ktoré tak isto rozhodne o odmietnutí jediného rozhodcu.

77. Podľa § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie, alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania, aj na návrh účastníka rozhodcovského konania.

78. Žalobca ďalej v konaní predložil i Štatút rozhodcovského súdu, ktorý nadobudol platnosť a účinnosť dňa 10.02.2004 (ďalej len „štatút“), keď podľa § 3 ods. 1 tohto štatútu, rozhodcovský súd sa skladá z predsedníctva rozhodcovského súdu (ďalej len „predsedníctvo“), rozhodcov a tajomníka.

79. Podľa § 4 ods. 1 štatútu, na čele rozhodcovského súdu je predsedníctvo, ktoré sa skladá z troch členov. Predsedu a členov predsedníctva vymenúva zriaďovateľ. Predseda počas svojej neprítomnosti poverí zastupovaním niektorého z členov predsedníctva.

80. Podľa § 4 ods. 2 štatútu, predsedníctvo vykonáva úkony, ktoré sú mu zverené týmto štatútom, ako aj všetky iné úkony, ktoré patria do právomoci rozhodcovského súdu a nepatria predsedovi rozhodcovského súdu, rozhodcom, ani tajomníkovi.

81. Podľa § 4 ods. 3 štatútu, členovia predsedníctva môžu vykonávať funkcie rozhodcu alebo predsedu rozhodcovského senátu, ak sa v tejto veci nezúčastnia na rozhodovaní predsedníctva.

82. Podľa § 4 ods. 4 štatútu, predsedníctvo je spôsobilé uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina jeho členov. Uznáša sa nadpolovičnou väčšinou hlasov prítomných členov. V prípade rovnosti hlasov je rozhodujúci hlas predsedajúceho.

83. Podľa § 5 ods. 2 štatútu, ak osobitný predpis alebo zákon neustanovuje inak, rozhodcom v spore pred rozhodcovským súdom môže byť každá fyzická osoba, ak je plnoletá, spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu, má skúsenosti na výkon funkcie rozhodcu, má vysokoškolské vzdelanie a je bezúhonná.

84. Tento štatút rozhodcovského súdu bol zverejnený oznámením zriaďovateľov rozhodcovských súdov v obchodnom vestníku č. OV28/2004.

85. Žalovaný v konaní síce spochybňoval, či práve tento štatút rozhodcovského súdu bol platný a účinný v čase rozhodcovského konania, avšak jeho spochybnenie zostalo len v rovine tvrdení, súd nemal v predmetnej veci žiadne pochybnosti o platnosti tohto štatútu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Napokon tento štatút bol zverejnený v obchodnom vestníku pod č. OV28/2004, čo dokladoval žalobca (č.l. 184-185 spisu).

86. Po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie dovolacím súdom a vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dovolacím súdom, súd prvej inštancie opätovne pri rozhodovaní o žalobe žalobcu posúdil dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku, uplatnené žalobcom. Pri svojom opätovnom rozhodnutí súd prvej inštancie o žalobe žalobcu vychádzal z ustanovenia v zmysle ktorého je prvoinštančný súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vyslovenom v tejto veci.

87. Vo veci bolo prvoinštančným súdom (ďalej len „súdom“) nepochybne zistené, že na základe žaloby žalobcu zo dňa 28.03.2013, ktorú podal voči žalovanému na Rozhodcovskom súde pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o., V. P. Tótha 1081/17, 960 01 Zvolen (ďalej len „rozhodcovský súd“) dňa 04.04.2013 o zaplatenie sumy 138.633,37 Eur s príslušenstvom bol vydaný rozhodcovský rozsudok sp.zn. zo dňa 03.11.2014. Týmto rozhodcovským rozsudkom bola žaloba žalobcu voči žalovanému o zaplatenie sumy 138.633,37 Eur s príslušenstvom zamietnutá. Rozhodcovský rozsudok bol doručený právnym zástupcom účastníkov rozhodcovského konania riadne, právny zástupca žalobcu prevzal tento rozhodcovský rozsudok dňa 06.11.2014, právny zástupca žalovaného dňa 05.11.2014. Rozhodcovský rozsudok tak nadobudol právoplatnosť dňa 06.11.2014, o čom svedčí aj doložka o nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodcovského rozsudku vyznačená na rozhodcovskom rozsudku. Týmto rozhodcovským rozsudkom bola uložená povinnosť žalobcovi nahradiť žalovanému trovy konania v celkovej výške 5.917,63 Eur z titulu trov právneho zastúpenia a to do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Žalobca na tunajšom súde dňa 28.11.2014 podal žalobu o zrušenie tohto rozhodcovského rozsudku, teda v zákonnej lehote vyplývajúcej z prvá veta , teda v zákonnej lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku. Žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku z hľadiska jej včasnosti podal včas, lehotu vyplývajúcu z tohto zákonného ustanovenia zachoval.

88. Vykonaným dokazovaním mal súd v súdenej veci preukázané, že strany sporu uzatvorili dňa 08.02.2012 písomnú Zmluvu o dielo č. (ďalej len „zmluva o dielo“), ktorá bola uzatvorená podľa a nasl. . Žalobca uzatvoril túto zmluvu o dielo ako zhotoviteľ diela, žalovaný ako objednávateľ diela. Zmluva o dielo bola uzatvorená za účelom realizácie stavby: „Letisko Sliač - zväčšenie odletových priestorov a triediareň batožín“. V článku XII. bod 12.7 sa zmluvné strany zmluvy o dielo, teda žalobca a žalovaný dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo v budúcnosti vzniknú z tejto zmluvy, alebo v súvislosti s touto zmluvou budú rozhodované v rozhodcovskom konaní v písomnej forme v zmysle o rozhodcovskom konaní jediným nezávislým rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o., IČO: 36 414 603, podľa Rokovacieho poriadku tohto stáleho rozhodcovského súdu. Zmluvné strany tu prehlásili, že sa rozhodnutiu vydanému v rozhodcovskom konaní podriadia s tým, že takéto rozhodnutie bude pre zmluvné strany konečné a záväzné. Táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná. Z hľadiska tejto dohody možno mať za to, že zmluvné strany v zmluve o dielo si v článku XII. bod 12.7 dojednali rozhodcovskú zmluvu, u ktorej bola zachovaná písomná forma. Podľa názoru súdu, táto rozhodcovská zmluva spĺňa všetky zákonom stanovené požiadavky v zmysle ustanovenia a o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“). Ani jedna zo

strán sporu nespochybnila platnosť tejto rozhodcovskej zmluvy. Medzi stranami sporu nebola sporná skutočnosť, že dodatok č.1, ktorý podpísal žalobca k tejto zmluve o dielo nebol uzatvorený písomne, pretože žalovaný tento dodatok nepodpísal.

89. Žalobca sa domáhal v konaní zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa a keď podľa písm. f/ sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie ako účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť, a keď podľa písm. g/ bola v rozhodcovskom konaní porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (). K uplatneným dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku súd dodáva, že v , taxatívnym spôsobom vymedzuje, z akých dôvodov účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku. Tieto zákonné dôvody nemožno žiadnym spôsobom rozširovať. Len z prísne taxatívnych dôvodov uvedených v tomto zákonnom ustanovení sa účastník rozhodcovského konania môže domáhať žalobou zrušenia rozhodcovského rozsudku. Žalobca uplatnil tieto dôvody vyplývajúce z a , keď potom súd v tomto konaní sa zaoberal len otázkou, či žalobca preukázal tieto tvrdené dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Tento taxatívny výpočet dôvodov znamená, že v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nie je možné preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, t.j. správnosť skutkových zistení a právneho posúdenia veci. Všeobecný súd pri skúmaní žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku len skúma, či boli splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci v rámci rozhodcovského konania, a či nebol porušený niektorý z taxatívne vymedzených dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku uvedený v .

90. Pokiaľ žalobca pred súdom tvrdil, že je tu dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa , súd na základe vykonaného dokazovania pri svojom opätovnom rozhodnutí dospel k záveru, že tento dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku spočívajúci v tom, že na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie žalobca ako účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť, nebol zistený. Z rozhodcovského spisu sp.zn. rozhodcovského súdu vyplýva, že rozhodcovský súd listom zo dňa 12.04.2013 sp.zn. určil k prejednaniu a k rozhodnutiu sporu žalobcu a žalovaného v rozhodcovskom konaní JUDr. Martina Zuberca, rozhodcu, ktorý v tomto čase, tak ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, bol zapísaný do zoznamu rozhodcov daného rozhodcovského súdu, o čom žalobca predložil listinný dôkaz (č.l. 165 spisu), zoznam rozhodcov daného rozhodcovského súdu, keď žalovaný túto skutočnosť nepopieral. Tento list o určení rozhodcu bol právnemu zástupcovi žalobcu, keďže žalobca od počiatku súdneho konania bol v rozhodcovskom konaní právne zastúpený, doručený dňa 16.04.2013, spolu s rokovacím poriadkom rozhodcovského súdu. Ustanovený rozhodca v tomto liste dňa 12.04.2013 prehlásil, že funkciu rozhodcu prijíma, a že je nezaujatý vo vzťahu k účastníkom konania. Na žalobu žalobcu v rozhodcovskom konaní žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorého si v rozhodcovskom konaní zvolil na svoje zastúpenie a ktorým bola AK Ulianko & partners, s.r.o., Zvolen reagoval žalobnou odpoveďou zo dňa 07.05.2014, ktorá bola doručená rozhodcovskému súdu dňa 12.05.2014. Žalobná odpoveď bola doručená právnemu zástupcovi žalobcu dňa 28.05.2014. Možno prisvedčiť žalobcovi, že až z doručenia žalobnej odpovede, teda dňa 28.05.2014 sa tento dozvedel o tom, že žalovaného v rozhodcovskom konaní bude zastupovať zvolená advokátska kancelária. Na túto žalobnú odpoveď reagoval žalobca vyjadrením k žalobnej odpovedi zo dňa 04.06.2014, ktorá bola doručená rozhodcovskému súdu 05.06.2014, kde súčasne žalobca odmietol ustanoveného rozhodcu, a to z dôvodu pochybnosti o možnej zaujatosti rozhodcu JUDr. Martina Zuberca, k čomu ho viedlo prepojenie zástupcu žalovaného JUDr. Radoslava Ulianku na tohto rozhodcu, ktoré popísal v tomto odmietnutí rozhodcu. V odmietnutí rozhodcu žalobca uviedol obdobné dôvody, na ktoré poukazoval v predmetnej žalobe, pričom poukazoval, že JUDr. Radoslav Ulianko je v spoločnosti Secure Tel, s.r.o. spoločníkom Mgr. Juraja Galla, resp. v spoločnosti Spurs trading s.r.o. bol spoločníkom Bc. Milana Boršča, konateľa Slovenskej arbitrážnej komory, s.r.o. a v spoločnosti Profit reality, s.r.o. spoločníkom Mgr. Pavla Struminského, spoločníka Slovenskej arbitrážnej komory s.r.o.. Navyše JUDr. Martin Zuberec, tak ako poukazoval v odmietnutí rozhodcu, je zároveň konateľom Slovenskej arbitrážnej komory, s.r.o., čím odôvodňoval svoje tvrdenie o dôvodnosti svojich obáv, že cez toto personálne prepojenie JUDr. Martin Zuberec bude vo veci konať zaujato. O tomto odmietnutí rozhodcu žalobcom, tak ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, rozhodlo predsedníctvo rozhodcovského súdu v zložení Michal Altus - predseda predsedníctva a Branislav Belan - člen predsedníctva rozhodcovským uznesením sp.zn. zo dňa 20.10.2014, ktoré

bolo doručené právnym zástupcom účastníkov rozhodcovského konania dňa 28.10.2014, ktorým dňom nadobudlo právoplatnosť. Týmto rozhodcovským uznesením bolo rozhodnuté, že rozhodca JUDr. Martin Zuberec nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania právnej veci žalobcu a žalovaného vedenej pred rozhodcovským súdom pod sp.zn. . Následne tento rozhodca vydal rozhodcovský rozsudok sp.zn. zo dňa 03.11.2014. Na základe týchto skutkových zistení, teda pokiaľ žalobca uvádzal ako dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle ten, že na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie ako účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť, tento dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku vzhľadom na zistené skutkové okolnosti nebol preukázaný. Žalobca ako účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku mal právo odmietnuť ustanoveného rozhodcu vzhľadom na jeho tvrdenú predpojatosť, ktoré právo aj využil. Toto právo pre žalobcu vyplývalo z a ide o procesné právo podať námietku voči rozhodcovi, keďže zmluvné strany, teda žalobca a žalovaný sa v rozhodcovskej zmluve nedohodli o postupe podávania námietok voči rozhodcovi. Žalobca námietku voči rozhodcovi zaslal rozhodcovskému súdu do 15 dní odo dňa, keď sa dozvedel o okolnostiach, pre ktoré rozhodca mal byť v konaní zaujatý. Rozhodca, tak ako vyplýva z rozhodcovského spisu, sa k tejto námietke vznesenej žalobcom písomne vyjadril, o čom svedčí úradný záznam zo dňa 20.06.2014 v rozhodcovskom spise. Funkcie rozhodcu sa nevzdal, preto keďže bol jediným rozhodcom ustanoveným v rozhodcovskom konaní, o námietke žalobcu voči rozhodcovi rozhodovalo predsedníctvo rozhodcovského súdu v zmysle Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o., (ďalej len „rokovací poriadok“). I z tohto rokovacieho poriadku, konkrétne z ustanovenia vyplýva, že žalobca ako strana rozhodcovského konania bol oprávnený odmietnuť rozhodcu, ak mal dôvodnú pochybnosť o jeho zaujatosti. Odmietnutie malo byť vykonané do začatia ústneho pojednávania, alebo do uplynutia lehoty určenej k podaniu písomného vyjadrenia. Žalobca toto procesné právo využil, odmietol rozhodcu v lehote stanovenej v rokovacom poriadku, pričom o odmietnutí rozhodcu rozhodlo predsedníctvo rozhodcovského súdu v zmysle rokovacieho poriadku, ktorý v zmysle upravoval postup konania pred stálym rozhodcovským súdom. Nakoľko v danom rozhodcovskom konaní za rozhodcu bol ustanovený jediný rozhodca, v zmysle rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu o odmietnutí tohto rozhodcu bolo oprávnené rozhodnúť výlučne predsedníctvo rozhodcovského súdu. Žalobca tak v rozhodcovskom konaní mohol dosiahnuť vznesenou námietkou vylúčenie rozhodcu. Že ho nedosiahol neznamená to, že mu bolo odňaté právo v zmysle , teda právo pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny dosiahnuť vylúčenie rozhodcu. Nie je úlohou a nie je ani zákonná možnosť daná všeobecnému súdu v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia, ktorým bolo rozhodované o námietke žalobcu voči rozhodcovi v rozhodcovskom konaní. Pri naplnení tohto dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecný súd preskúmava len tú skutočnosť, či žalobca v rozhodcovskom konaní mal zachované procesné právo odmietnuť rozhodcu. V danom prípade mu bolo zachované. To, že bolo rozhodnuté v jeho neprospech a námietkou zaujatosti nedosiahol vylúčenie rozhodcu, nenapĺňa zákonný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Žalobca v rozhodcovskom konaní pred vydaním rozhodcovského rozsudku mohol dosiahnuť vylúčenie rozhodcu podanou námietkou v ktorej uviedol dôvody, ktoré preskúmalo v zmysle rokovacieho poriadku predsedníctvo rozhodcovského súdu a o námietke rozhodlo tak, že rozhodcu JUDr. Martina Zuberca nevylúčilo z prejednávania a rozhodovania v rozhodcovskom spore účastníkov konania. Všeobecný súd pri skúmaní, či bol naplnený tento dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku preto nemôže z vecnej stránky prehodnocovať rozhodcovské uznesenie zo dňa 20.10.2014, i keď žalobca v konaní pred všeobecným súdom uvedené žiadal tým, že opätovne poukazoval na dôvody, pre ktoré rozhodca mal byť v konaní pred rozhodcovským súdom zaujatý, o čom dokladal listinné dôkazy, a to výpisy z obchodného registra príslušných okresných súdov ohľadne spoločností, v ktorých tvrdené personálne prepojenie medzi právnym zástupcom žalovaného a rozhodcom malo vzniknúť, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi, a to zmluvou o poskytovaní právnych služieb č. UVN-22-27/2013-18 uzatvorenou medzi JUDr. Radoslavom Uliankom, konateľom Ulianko & Holčík, s.r.o. s Ústrednou vojenskou nemocnicou SNP Ružomberok - FN, ktorou preukazoval dojednanie obdobnej rozhodcovskej zmluvy ako v tomto prípade, ako aj určením rozhodcu JUDr. Martina Zuberca v konaní pred rozhodcovským súdom sp.zn. , keď išlo o konanie žalobcu Pur stav KB, s.r.o. Lieskovec voči žalovaným JUDr. Radoslav Ulianko a JUDr. Lucia Ulianková o zaplatenie sumy 152.150,59 Eur s príslušenstvom. Nakoľko súd ako už dôvodí, nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského uznesenia zo dňa 20.10.2014, tieto listinné dôkazy nie sú pre rozhodnutie všeobecného súdu o tom, či bol alebo nebol naplnený

tento dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, opodstatnené. Pokiaľ žalobca v konaní ďalej poukazoval na to, že v súvislosti s týmto rozhodcovským uznesením zo dňa 20.10.2014 bolo porušené i jeho procesné právo v zmysle posledná veta , ani porušenie tohto procesného práva žalobcu súd v prejednávanej veci nezistil. Žalobca pred všeobecným súdom namietal, že mu pred vydaním rozhodcovského uznesenia nebolo doručené vyjadrenie rozhodcu JUDr. Martina Zuberca k námietke zaujatosti, ktoré je súčasťou rozhodcovského spisu vo forme úradného záznamu zo dňa 20.06.2014. Ani porušenie tohto práva žalobcu súd v prejednávanej veci nezistil. Z citácie posledná veta totiž vyplýva, že v rozhodcovskom konaní sa musí všetkým účastníkom rozhodcovského konania oznámiť obsah znaleckého posudku alebo listiny, o ktoré sa rozhodcovský súd môže opierať pri svojom rozhodovaní. Nepochybne z citácie tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že zákon má na mysli listiny, ktoré sú predkladané stranami rozhodcovského konania. Takouto listinou vyjadrenie rozhodcu k vznesenej námietky zaujatosti nie je. Preto nebolo porušené žiadne procesné právo žalobcu ako účastníka rozhodcovského konania, pokiaľ mu vyjadrenie rozhodcu k vznesenej námietke zaujatosti v rámci rozhodcovského konania nebolo doručené na vyjadrenie. Vyjadrenie rozhodcu nie je vyjadrením druhého účastníka rozhodcovského konania, nie je listinou v zmysle dôkazu, ktorý by bol povinný rozhodcovský súd pred svojim rozhodnutím o námietke zaujatosti doručiť žalobcovi. Napokon z rozhodcovského spisu vyplýva, že toto vyjadrenie nebolo doručené ani žalovanému. V tomto vyjadrení rozhodca sa vyjadril, že je nezaujatý vo vzťahu k účastníkom konania, resp. k ich právnym zástupcom, tiež že nie je žiadnym spôsobom zainteresovaný na výsledku konania. Toto vyjadrenie vyhodnotil v rámci vydania rozhodcovského uznesenia rozhodcovský súd v zastúpení predsedníctvom rozhodcovského súdu, a to pri vecnom rozhodovaní o námietke zaujatosti vznesenej žalobcom. Zo žiadneho zákonného ustanovenia, ani citovaného, ani z rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu nevyplýva, že by takéto vyjadrenie rozhodcu malo byť pred rozhodnutím predložené stranám rozhodcovského konania na vyjadrenie. Už zo znenia zákona, konkrétne posledná veta zákona o rozhodcovskom konaní „rovnako sa musí všetkým účastníkom rozhodcovského konania oznámiť obsah znaleckého posudku alebo listiny, o ktoré sa rozhodcovský súd môže opierať pri svojom rozhodovaní“ jednoznačne vyplýva, že zákon má na mysli listiny ako dôkazy. Vyjadrenie rozhodcu takouto listinou nie je. Pokiaľ vyjadrenie rozhodcu nebolo doručené účastníkom rozhodcovského konania, neznamená to, že rozhodcovský súd procesne pochybil pred vydaním rozhodcovského uznesenia ohľadne námietky zaujatosti žalobcu, z ktorou sa vysporiadal v rozhodcovskom uznesení včítane vyjadrenia rozhodcu k tejto námietke, keď ako súd už dôvodí, vecnú (ne)správnosť rozhodcovského uznesenia nemá všeobecný súd v zákonnej možnosti preskúmavať.

91. Pokiaľ žalobca ďalej v konaní namietal, že rozhodcovské uznesenie sp.zn. zo dňa 20.10.2014 nebolo vydané rozhodcami a že bolo vydané osobami, ktoré v čase jeho vydania neboli zapísané ako rozhodcovia v zozname rozhodcov daného rozhodcovského súdu, v čom žalobca tiež videl nezákonnosť rozhodcovského rozsudku, aj túto námietku žalobcu súd pri svojom opätovnom rozhodnutí o žalobe žalobcu posúdil ako nedôvodnú. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetné rozhodcovské uznesenie bolo vydané predsedníctvom rozhodcovského súdu v zastúpení členmi predsedníctva Michalom Altusom - predsedom predsedníctva a Branislavom Belanom - členom predsedníctva. Nepochybne tieto osoby v čase vydania rozhodcovského uznesenia neboli zapísané ako rozhodcovia v zozname rozhodcov daného rozhodcovského súdu. Táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná, a napokon žalobca túto skutočnosť aj preukázal zoznamom rozhodcov daného rozhodcovského súdu (č.l. 165 spisu). Žalobca poukazoval, že tieto osoby nespĺňali náležitosti uvedené v v spojení s o rozhodcovskom konaní. V tomto smere poukázal i na to, že nebol zachovaný Štatútu rozhodcovského súdu, ktorý upravuje podmienky pre splnenie funkcie rozhodcu pred rozhodcovským súdom obdobne ako zákon v , konkrétne o rozhodcovskom konaní. Vykonaným dokazovaním nepochybne bolo zistené, že predmetné rozhodcovské uznesenie bolo vydané predsedníctvom rozhodcovského súdu v zastúpení Michalom Altusom - predsedom predsedníctva a Branislavom Belanom - členom predsedníctva, tak ako to vyplýva z tohto rozhodcovského uznesenia sp.zn. zo dňa 20.10.2014. Ako súd už dôvodí, tiež bolo pred všeobecným súdom nesporne zistené, že títo členovia predsedníctva v čase vydania rozhodcovského uznesenia neboli zapísaní ako rozhodcovia v zozname rozhodcov daného rozhodcovského súdu. Z Štatútu Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o. (ďalej len „štatút“) vyplýva, že rozhodcovský súd sa skladá z predsedníctva rozhodcovského súdu, rozhodcov a tajomníka. Z štatútu vyplýva, že na čele rozhodcovského súdu je predsedníctvo, ktoré sa skladá z troch členov. Predsedu a členov predsedníctva vymenúvava zriaďovateľ. Z štatútu vyplýva, že predsedníctvo vykonáva úkony, ktoré sú mu zverené týmto štatútom, ako aj všetky

iné úkony, ktoré patria do právomoci rozhodcovského súdu a nepatria predsedovi rozhodcovského súdu, rozhodcom ani tajomníkovi. Aké náležitosti musí spĺňať rozhodca, tieto vyplývajú z predmetného štatútu, napokon i z , o rozhodcovskom konaní, kde sú podmienky na funkciu rozhodcu zakotvené rovnako. Ako súd už uvádza v dôvodoch svojho rozsudku, rozhodcovské uznesenie ohľadne vznesenej námietky zaujatosti voči rozhodcovi vydalo predsedníctvo rozhodcovského súdu, a to v súlade s , ale najmä v súlade s rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, ktorý zveril rozhodnutie o odmietnutí rozhodcu výlučne predsedníctvu, ktoré rozhoduje aj o odmietnutí jediného rozhodcu, ako bolo v tomto prípade. Zo žiadneho , ani zo žiadneho ustanovenia rokovacieho poriadku, a najmä ustanovenia štatútu rozhodcovského súdu nevyplýva podmienka, že by členmi predsedníctva rozhodcovského súdu nevyhnutne museli byť rozhodcovia. Uvedený právny stav platil ku dňu vydania napadnutého rozhodcovského uznesenia. Teda pokiaľ rozhodcovské uznesenie bolo vydané predsedníctvom rozhodcovského súdu v zastúpení predsedom a ďalším členom predsedníctva, hoci tieto osoby neboli rozhodcami v čase vydania rozhodcovského uznesenia, nedošlo tým k porušeniu žiadneho zákonného ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ani rokovacieho poriadku, a ani štatútu rozhodcovského súdu ako sa mylne domnieval žalobca. Pokiaľ ďalej žalobca rozšíril dôvody nezákonnosti tohto rozhodcovského uznesenia v priebehu súdneho konania i na tie, že rozhodcovské uznesenie nebolo procesne zvládnuté, keď na rozhodcovské uznesenie mali byť primerane použité ustanovenia -37 , ako aj ustanovenia štatútu rozhodcovského súdu s tým, že rozhodcovské uznesenie bolo podpísané len predsedom predsedníctva Altusom a v spise rozhodcovského súdu sa nenachádza žiadna zápisnica o hlasovaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského uznesenia, a preto sa nemohol domôcť v rozhodcovskom konaní vylúčenia rozhodcu, i tieto dôvody neboli pred všeobecným súdom zistené. Z ustanovenia vyplýva, že v rozhodcovskom konaní s viac ako jedným rozhodcom je na každé rozhodnutie rozhodcovského súdu potrebný súhlas väčšiny všetkých rozhodcov. Z tohto zákonného ustanovenia ďalej vyplýva z ods. 2 až z ods. 5, že upravuje postup pri rozhodovaní rozhodcovského súdu, ak v rozhodcovskej veci rozhodujú viacerí rozhodcovia. Ako súd už dôvodí v tomto rozsudku, v danom rozhodcovskom konaní rozhodoval jediný rozhodca. V ustanovení a nasl. o rozhodcovskom konaní je upravený procesný postup pri vydávaní rozhodcovského rozsudku, forma a obsah rozhodcovského rozsudku, účinky rozhodcovského rozsudku, oprava a výklad rozhodcovského rozsudku, preskúmanie rozhodcovského rozsudku. V , je uvedené, že ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodcovský súd rozhoduje rozhodcovským uznesením. Ďalej je tu uvedený príkladný výpočet toho, kedy sa v rozhodcovskom konaní rozhoduje rozhodcovským uznesením, keď je to najmä o podmienkach rozhodcovského konania, o zmene alebo doplnení žaloby alebo žalobnej odpovede, o právomoci na rozhodnutie vo veci samej, o nariadení predbežného opatrenia, o zastavení rozhodcovského konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia rozhodcovského konania. Z prvá veta tohto zákona vyplýva, že na rozhodcovské uznesenie sa použijú primerane ustanovenia až 37. Zo znenia týchto zákonných ustanovení možno vyložiť, že je v nich upravená forma rozhodnutia v rozhodcovskom konaní, ktoré vydáva rozhodca. V danom prípade rozhodcovské uznesenie zo dňa 20.10.2014 nebolo vydané rozhodcom, ale predsedníctvom rozhodcovského súdu v zastúpení predsedom a členom predsedníctva. Z rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, konkrétne z ustanovenia nevyplýva, akou formou rozhoduje predsedníctvo rozhodcovského súdu o odmietnutí rozhodcu. Z štatútu rozhodcovského súdu vyplýva, že predsedníctvo je spôsobilé uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina jeho členov. Uznášať sa nadpolovičnou väčšinou hlasov prítomných členov. V prípade rovnosti hlasov je rozhodujúci hlas predsedajúceho, pričom z štatútu vyplýva, že predsedníctvo rozhodcovského súdu sa skladá z troch členov. Forma rozhodnutia predsedníctva rozhodcovského súdu nie je upravená osobitne ani v rokovacom poriadku a ani v štatúte rozhodcovského súdu, keď v štatúte rozhodcovského súdu v je upravený len spôsob uznášania sa trojčlenného predsedníctva rozhodcovského súdu. Ani ustanovenie , nevypovedá o forme rozhodnutia o námietke zaujatosti. Len ustanovuje v , že proti takémuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Potom ak predsedníctvo rozhodcovského súdu o námietke zaujatosti vznesenej žalobcom rozhodlo formou „rozhodcovského uznesenia“ pričom nešlo o rozhodnutie vydané tými osobami, ktoré by boli zapísané do zoznamu rozhodcov, a teda by boli rozhodcami, neplatia preň ustanovenia a nasl. najmä a o rozhodcovskom konaní. Potom rozhodnutie predsedníctva rozhodcovského súdu je formálne nesprávne označené ako „rozhodcovské uznesenie“, čo však nemá vplyv na vecnú stránku tohto rozhodnutia. Žalobca v zmysle štatútu rozhodcovského súdu v konaní pred všeobecným súdom mohol namietať len to, že predsedníctvo rozhodcovského súdu

rozhodovalo pri vydaní tohto rozhodnutia v nedostatočnom obsadení jeho členov. Predsedníctvo bolo schopné uznášať sa nadpolovičnou väčšinou hlasov prítomných členov, keď z obsahu rozhodnutia vyplýva, že predsedníctvo rozhodlo o námietke zaujatosti v zložení predsedu a člena predsedníctva, čo je nadpolovičná väčšina jeho členov, ktorý sú traja. Uznáša sa nadpolovičnou väčšinou hlasov prítomných členov, a keďže boli prítomní dvaja, ako vyplýva z obsahu uznesenia, ktorého výsledkom je nevylúčenie rozhodcu z rozhodcovského konania, všeobecný súd má za to, že predsedníctvo sa uznieslo na uvedenom nadpolovičnou väčšinou hlasov prítomných členov. Nič na tom nemení fakt, že uznesenie je podpísané len predsedom predsedníctva. Pokiaľ žalobca tvrdil, že v rozhodcovskom spise chýba zápisnica o hlasovaní predsedníctva, možno mu v tomto ohľade prisvedčiť, ale v tomto ohľade bol povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdených pochybností, že táto nebola vyhotovená. Podľa názoru všeobecného súdu nemusí byť súčasťou rozhodcovského spisu, keďže ide o ojedinelé rozhodnutie predsedníctva rozhodcovského súdu v danej rozhodcovskej veci. Žalobca na preukázanie svojich pochybností bol povinný produkovať dôkazy, napríklad, aby právny nástupca rozhodcovského súdu resp. jeho predsedníctvo predložilo zápisnicu o hlasovaní, prípadne mohol navrhnúť dôkaz vypočutím vtedajších členov predsedníctva rozhodcovského súdu, ktorý vydali predmetné rozhodnutie na túto otázku. Ani tento dôvod spochybňujúci formálny proces pri vydaní tohto „rozhodcovského uznesenia“ nebol v konaní preukázaný a zistený a tak zakladajúci dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa . Zo žiadneho ustanovenia štatútu rozhodcovského súdu, ani rokovacieho poriadku, ani zo , najmä z ustanovenia nevyplýva, že by rozhodovanie upravené rozhodcami v rozhodcovskom konaní v tomto zákonnom ustanovení sa vzťahovalo aj na rozhodovanie predsedníctva rozhodcovského súdu. Ak zákon, a interné predpisy rozhodcovského súdu v čase vydania tohto uznesenia nezverili rozhodovanie o námietke zaujatosti predsedníctvu, ktoré pozostáva výlučne z rozhodcov, nemožno uzavrieť, že ustanovenie zákona o rozhodcovskom konaní sa vzťahuje na rozhodovanie predsedníctva rozhodcovského súdu. Aj z štatútu rozhodcovského súdu vyplýva zo znenia: „členovia predsedníctva môžu vykonávať funkcie rozhodcu alebo predsedu rozhodcovského senátu ..“, že členovia predsedníctva rozhodcovského súdu v čase rozhodovania o námietke zaujatosti voči rozhodcovi mohli zároveň vykonávať i funkciu rozhodcu, ale nebola to povinnosť, aby členovia predsedníctva súčasne boli i rozhodcami.

92. Na základe vyššie uvedeného potom súd pri opätovnom rozhodnutí o žalobe žalobcu dospel k záveru, že v konaní nebol naplnený dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa o rozhodcovskom konaní, v znení platnom a účinnom do 31.12.2014.

93. Aj z rozhodnutia dovolacieho súdu v tejto veci, ktorým právnym názorom je prvoinštančný súd pri svojom opätovnom rozhodnutí viazaný vyplýva, že zo žiadneho ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní alebo iného interného predpisu nevyplýva, že by členmi predsedníctva rozhodcovského súdu ako vybranej osoby rozhodujúcej o (ne)vylúčení rozhodcu museli byť výlučne rozhodcovia, pričom proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, čo expressis verbis vyplýva z ustanovenia § 9 ods. 5 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého proti rozhodnutiu o námietke proti rozhodcovi nie je prípustný opravný prostriedok. Všeobecný súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť, či nesprávnosť rozhodnutia predsedníctva rozhodcovského súdu, ktoré rozhodlo o námietke zaujatosti, uplatnenej voči rozhodcovi, vrátane formálneho procesu, na základe ktorého k pozitívnemu alebo negatívnemu rozhodnutiu o námietke zaujatosti došlo, pretože rozhodovanie o námietke zaujatosti, uplatnenej voči rozhodcovi, je v plnej kompetencii predsedníctva rozhodcovského súdu. Skutočnosť, že predsedníctvo rozhodcovského súdu ako nevyhovelo námietke žalobcu a nevylúčilo rozhodcu JUDr. Martina Zuberca z prejednávania a rozhodovania veci neznamená, že žalobcovi bolo odňaté v konaní pred rozhodcovským súdom jeho procesné právo namietať rozhodcu a že bol naplnený dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa zákona o rozhodcovskom konaní, t.j. že na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania (v danom prípade žalobca) pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť.

94. Žalobca v konaní uplatnil i ďalší dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku a to v zmysle § 40 ods. 1 písm. g/ zákona o rozhodcovskom konaní, keď tvrdil, že pri rozhodovaní v rozhodcovskom konaní bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania uvedená v § 17 a v § 26 ods. 1 druhá veta zákona o rozhodcovskom konaní tým, že rozhodcovský súd na návrh žalobcu nenariadil ústne pojednávanie z dôvodu, že zmluvné strany sa v rozhodcovskej zmluve dohodli na písomnej forme

rozhodcovského konania a tiež tým, že rozhodcovský súd umožnil žalovanému vyjadriť sa k žalobe v lehote 12 mesiacov, namiesto určených rozhodcovským súdom 15 dní.

95. Pri opätovnom posúdení tohto dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku súd pri svojom opätovnom rozhodnutí mal za to, že tento dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 17 a § 26 ods. 1 druhá veta zákona o rozhodcovskom konaní je daný a preto súd žalobe žalobcu o zrušenie rozhodcovského rozsudku vyhovel.

96. Z vykonaného dokazovania pred súdom vyplynulo a medzi stranami v konaní nebolo sporné, že v rozhodcovskej zmluve upravenej v článku XII v bode 12.7 sa účastníci tejto rozhodcovskej zmluvy (žalobca a žalovaný) dohodli na tom, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo v budúcnosti vzniknú z tejto zmluvy alebo v súvislosti s touto zmluvou, budú rozhodované v rozhodcovskom konaní v písomnej forme v zmysle o rozhodcovskom konaní jediným nezávislým rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu Pri Slovenskej arbitrážnej komore s.r.o., IČO: 36 414 603 podľa Rokovacieho poriadku tohto rozhodcovského súdu. V konaní tiež bolo nesporné, a tiež preukázané, že žalobca vo vyjadrení k žalobnej odpovedi žalovaného a odmietnutí rozhodcu navrhol rozhodcovskému súdu nariadiť ústne pojednávanie na vykonanie dôkazov, ktoré navrhol v žalobe (výsluch účastníkov konania, výsluch svedkov). Návrh na ústne pojednávanie podal z dôvodu, že u neho vznikla obava z porušenia jeho procesných práv po tom, čo zistil, že rozhodcovský súd umožnil žalovanému na vyjadrenie k žalobe namiesto 15 dní, v lehote viac ako 12 mesiacov, o čom žalobcu ani neinformoval.

97. Z pripojeného rozhodcovského spisu sp.zn. , ktorý je súčasťou spisu (založený je na č.l. 109 spisu) vyplýva, že listom zo dňa 12.04.2013 rozhodcovský súd vyzval žalovaného, aby sa v lehote 15 dní písomne vyjadril k pripojenému rovnopisu žaloby zo dňa 28.03.2013 a v prípade, ak nárok žalobcu v celom rozsahu neuznáva, súčasne pripojil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenie. V prípade, ak sa do uvedeného termínu nevyjadrí, súd bude rozhodovať na základe podkladov, ktoré má k dispozícii. Táto výzva bola žalovanému doručená dňa 15.04.2013. Na túto výzvu reagoval žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu listom, ktorý bol doručený rozhodcovskému súdu dňa 14.05.2013 (po uplynutí 15 dňovej lehoty), v ktorom požiadal rozhodcovský súd o predĺženie lehoty na vyjadrenie k žalobe o 15 dní. Zároveň požiadal rozhodcovský súd o oznámenie termínu, kedy by mu bolo umožnené nahliadnuť do rozhodcovského spisu. Súčasťou rozhodcovského spisu nie je žiadne rozhodnutie rozhodcovského súdu o predĺžení lehoty na podanie vyjadrenia žalovanému. K žalobe zaslal žalovaný vyjadrenie rozhodcovskému súdu v podaní zo dňa 07.05.2014, doručenom rozhodcovskému súdu dňa 12.05.2014 (žalobná odpoveď). V liste, ktorý je tiež súčasťou rozhodcovského spisu označenom ako „odmietnutie rozhodcu, vyjadrenie k žalobnej odpovedi“, ktorý bol doručený rozhodcovskému súdu dňa 05.06.2014, žalobca navrhol, aby rozhodcovský súd rozhodol na ústnom pojednávaní po vykonaní dôkazov, ktoré v konaní navrhol, a to už v samotnej žalobe. Rozhodcovským rozsudkom, ktorého zrušenia sa žalobca v konaní domáhal, rozhodol rozhodcovský súd bez nariadenia ústneho pojednávania s poukazom na to, že účastníci konania sa v rozhodcovskej doložke dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania.

98. Z prvej vety , v znení do 31.12.2014 vyplýva, že v lehote, na ktorej sa účastníci rozhodcovského konania dohodli alebo ktorú určil rozhodcovský súd, žalovaný podá žalobnú odpoveď na rozhodcovský súd. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v súdenom prípade sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na takejto lehote. Z ustanovení Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu vyplýva, že tajomník rozhodcovského súdu vyzve žalovanú stranu, aby do 15 dní od doručenia žaloby predložila k žalobe svoje písomné vyjadrenie, podporené príslušnými dôkazmi. Na žiadosť žalovanej strany môže byť v odôvodnených prípadoch táto lehota predĺžená.

99. V zmysle § 18 ods. 4 prvej vety zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 17 ods. 2 Rokovacieho poriadku rozhodcovský súd vyzval žalovaného, aby sa v lehote 15 dní od doručenia výzvy písomne v dvoch exemplároch vyjadril k pripojenému rovnopisu žaloby zo dňa 28.03.2013 a v prípade, ak nárok v celom rozsahu neuznáva, súčasne pripojil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenie. Výzva rozhodcovského súdu bola žalovanému doručená dňa 15.04.2013. Žalobná odpoveď bola rozhodcovskému súdu doručená dňa 12.05.2014, t.j. po viac ako 12 mesiacoch. Listom zo dňa 14.05.2013 síce žalovaný požiadal rozhodcovský súd o predĺženie lehoty o 15 dní na podanie žalobnej odpovede, v rozhodcovskom spise, ktorý je súčasťou predmetného spisu sa však nenachádza žiadne

podanie rozhodcovského súdu, z ktorého by bolo zrejmé, či rozhodcovský súd žalovanému lehotu na podanie vyjadrenia k žalobe predĺžil a akú novú lehotu na vyjadrenie k žalobe určil. Z rozhodcovského spisu nevyplýva, že by žalovanému bola predĺžená lehota na podanie žalobnej odpovede a už vôbec nie, že bola predĺžená až do dňa 12.05.2014, kedy žalovaný žalobnú odpoveď podal. Takýto postup rozhodcovského súdu je potom v rozpore s § 17 zákona o rozhodcovskom konaní, z ktorého vyplýva, že účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovnaké postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. Týmto postupom rozhodcovského súdu žalovaný bol procesne zvýhodnený pri podaní vyjadrenia k žalobe (žalobnej odpovede), ktoré podal viac ako po jednom roku od obdržania výzvy rozhodcovského súdu na vyjadrenie k žalobe, nerešpektujúc lehotu na vyjadrenie k žalobe uloženú rozhodcovským súdom žalovanému v rozsahu 15 dní. Rozhodcovský súd je povinný pri rozhodcovskom konaní poskytnúť účastníkom konania rovnakú možnosť na uplatnenie ich procesných práv, resp. na ich obranu, čo predpokladá rovnakú možnosť predniesť ich záležitosť, vrátane dôkazov, ako aj poskytnutia lehoty na vyjadrenie k žalobe a to za podmienok, ktoré ich nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície, než v ktorej sa nachádza protistrana. Uvedený právny názor vyplýva i zo zrušujúceho uznesenia NS SR vydaného v sporovej tejto veci. Dovolací súd tu konštatuje „súd preto musí zachovať princíp rovnosti zbraní rovnaký a férový vo vzťahu k obidvom stranám v kontradiktórnom postavení, pretože ak tomu tak nie je, môže dôjsť k porušeniu práva účastníka konania na rovné postavenie v rozhodcovskom konaní. Ide o zásadu, ktorá je zakotvená v článku 47 ods. 3 , ktorý stanovuje, že všetci účastníci sú si v konaní rovní. Táto zásada je vyjadrená obdobne aj v článku 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd“. Na základe potom uvedeného súd pri opätovnom rozhodnutí o žalobe žalobcu mal za to, že žalobcom bol preukázaný a naplnený dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa v spojení s o rozhodcovskom konaní, v znení do 31.12.2014.

100. Pokiaľ ide o vyhodnotenie súdom pri svojom opätovnom rozhodnutí, či došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania aj tým, že rozhodcovský súd nenariadil ústne pojednávanie na návrh žalobcu, po opätovnom posúdení tohto dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku v intenciách právneho názoru vysloveného v zrušujúcom uznesení NS SR súd dospel k záveru, že aj k takémuto porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania v rozhodcovskom konaní došlo.

101. Z vykonaného dokazovania mal súd nepochybne zistené, že rozhodcovský súd nenariadil ústne pojednávanie na návrh žalobcu vo vyjadrení žalobcu zo dňa 04.06.2014, ktoré bolo doručené rozhodcovskému súdu dňa 05.06.2014. V tomto vyjadrení žalobca navrhol nariadenie ústneho pojednávania v rozhodcovskom konaní a vykonanie dôkazov (výsluch účastníkov konania a výsluch svedkov, keď tieto dôkazy boli navrhnuté vykonať i v samotnej žalobe). Podľa o rozhodcovskom konaní, v znení do 31.12.2014, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania. Z tohto zákonného ustanovenia druhej vety vyplýva, že rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie (je povinný ho nariadiť) vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania, t.j. ak o to požiada účastník konania. V súdenom prípade žalobca o nariadenie ústneho pojednávania požiadal vo svojom vyjadrení, ktoré bolo doručené rozhodcovskému súdu dňa 05.06.2014. Napriek tomu rozhodcovský súd ústne pojednávanie nenariadil čo odôvodnil tým, že účastníci rozhodcovského konania sa dohodli v rozhodcovskej zmluve na písomnej forme rozhodcovského konania. Táto skutočnosť nie je sporná, vyplýva zo znenia samotnej rozhodcovskej zmluvy upravenej v článku XII v bode 12.7, avšak z dikcie znenia ustanovenia druhej vety zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré znenie je identické s ustanovením druhej vety Rokovacieho poriadku vyplýva, že rozhodcovský súd je povinný nariadiť ústne pojednávanie aj v prípade, ak účastník rozhodcovského konania navrhne nariadenie ústneho pojednávania vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania. Uvedené v posúdenom prípade bolo splnené, keďže žalobca navrhol nariadenie ústneho pojednávania vo vyjadrení, ktoré bolo doručené rozhodcovskému súdu dňa 05.06.2014, pričom rozhodcovské konanie sa v tomto období nachádzalo v štádiu jeho začatia. Nakoľko rozhodcovský súd za daných skutkových okolností nenariadil ústne pojednávanie v rozhodcovskom konaní, hoci tak bol povinný urobiť, pričom pokračoval v rozhodcovskom konaní len v písomnej forme, porušil tým zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania podľa v spojení s druhej vety zákona č.

o rozhodcovskom konaní, v znení do 31.12.2014. K takýmto právnym záverom vo veci dospel i dovolací súd, ktorého právnym názorom je súd rozhodujúci opätovne o žalobe žalobcu viazaný.

102. Vzhľadom na vyššie uvedené potom súd v konaní dospel k záveru, že bol naplnený dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g/ zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 17 a § 26 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, keď bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Z uvedených skutkových a právnych dôvodov potom rozsudok rozhodcovského súdu sp.zn. zo dňa 03.11.2014 vydaného Rozhodcovským súdom pri Slovenskej arbitrážnej komore s.r.o., zrušil.

103. Podľa § 43 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z iného dôvodu, ako je uvedený v odseku 1, rozhodcovská zmluva zostáva v platnosti. Rozhodcovia zúčastnení na zrušenom rozhodcovskom rozsudku sú z nového prerokovania a rozhodnutia veci vylúčení. Ak sa účastníci konania nedohodnú inak, budú noví rozhodcovia ustanovení podľa § 8.

104. Podľa § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a/ a c/, pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.

105. Nakoľko v súdenej veci súd zrušil rozhodcovský rozsudok z iného dôvodu než je uvedený v § 40 písm. a/ a c/, po zrušení rozhodcovského rozsudku je dôvodný vo veci rozhodcovského súdu postup podľa § 43 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.

106. K námietke žalobcu, že rozhodcovský súd nerozhodol o celom predmete konania, nakoľko predmetom sporu pred rozhodcovským súdom boli dva uplatnené nároky v sume 15.773,06 Eur s príslušenstvom (konečné vyúčtovanie ceny diela) a zaplatenie sumy 122.860,31 Eur s príslušenstvom (vyúčtovanie naviac prác), tu súd dopĺňa, že v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecný súd nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť dôvodov rozhodcovského rozsudku. Nejde o taxatívne vymedzený dôvod v zákone o rozhodcovskom konaní, z ktorého dôvodu v prípade jeho preukázania by bol oprávnený všeobecný súd zrušiť rozhodcovský rozsudok. Samotné právne posúdenie a vyhodnotenie skutkového stavu bolo plne v kompetencii rozhodcovského súdu, pričom potom takáto námietka žalobcu nezakladá dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Kontrolnú funkciu všeobecný súd má vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu len v tom zmysle, či boli dodržané namietané procesné zásady rozhodcovského konania, nie v tom, aby preskúmaval vecnú (ne)správnosť rozhodcovského rozsudku.

107. Pokiaľ žalobca žalobou žiadal aj rozhodcovskú vec na ďalšie konanie a rozhodnutie vrátiť rozhodcovskému súdu po zrušení rozhodcovského rozsudku, v tejto časti súd posúdil žalobu žalobcu za neopodstatnenú. Zo žiadneho o rozhodcovskom konaní nevyplýva takéto oprávnenie všeobecného súdu. Všeobecný súd vo vzťahu k rozhodcovskému súdu nie je v postavení „nadriadenosti a podriadenosti“, nie je tak oprávnený po zrušení rozhodcovského rozsudku vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu. Ďalší postup v rozhodcovskom konaní je tak na účastníkoch rozhodcovského konania a rozhodcovskom súde a vyplýva z zákona o rozhodcovskom konaní. Z uvedených dôvodov potom súd žalobu žalobcu nad rámec zrušenia rozhodcovského rozsudku v zvyšujúcej časti zamietol, keď zamietol žalobu v časti o vrátenie rozhodcovskej veci na ďalšie konanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, keď žaloba v tejto časti bola podaná na všeobecnom súde nad rámec .

108. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

109. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli, to znamená všetkých trov, ktoré sú preukázane odôvodnené, účelne vynaložené a ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatnením alebo bránením práva.

110. Nepatrný úspech aktuálne nepozná, pretože sa zohľadňuje každý neúspech vo veci samej.

111. V posudzovanej veci žalobca bol nepochybne plne procesne úspešný čo do základu, nakoľko súd na základe jeho žaloby zrušil rozhodcovský rozsudok. Neúspech žalobca mal len v nepatrnej časti súvisiaceho žalobou uplatneného žalobného petitu, ktorý neúspech nemal žiaden vplyv na rozhodnutie súdu o žalobe žalobcu čo do základu nároku, do ktorého bolo súdom vyhovené. V takomto prípade je teda podľa názoru súdu priznanie plnej náhrady trov konania pre žalobcu zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ ( ), keďže v zásade žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku žalobcu bolo vyhovené. Preto žalovaný má povinnosť žalobcovi nahradiť trovy konania (celého súdneho konania, ktoré doposiaľ prebehlo) v plnej výške, t.j. v rozsahu 100 %.

112. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

113. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

114. Doposiaľ žalobcovi vznikli trovy konania súvisiace s prvoinštančným konaním, s odvolacím a dovolacím konaním.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení (, ).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (, ).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil ( ).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ).

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej značky ( ).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( ).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( ).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov).