Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_41CoR-9-2017.pdf
PDF · 121.38 KB
Case nature
Area
Subarea
41CoR/9/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Maštalířovej a členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v právnej veci žalobcu MIJAS spol.s.r.o, IČO: 31 580 645, so sídlom Medený Hámor 25, 974 01 Banská Bystrica, zast. Mgr. Štefanom Lišiakom, advokátom, IČO: 14 155 371, advokátska kancelária so sídlom Robotnícka 8, 974 01 Banská Bystrica proti žalovanému Letisko Sliač, a.s., IČO: 36 633 283, so sídlom Letisko Sliač, 962 31 Sliač, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Ulianko & partners, s.r.o., IČO: 36 856 517, so sídlom Nám. SNP 27, 960 01 Zvolen, o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn. VK51/2013 zo dňa 03.11.2014, ktorý bol vydaný Rozhodcovským súdom pri Slovenskej arbitrážnej komore, so sídlom V.P.Tótha 1081/17, 960 01 Zvolen, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen, č.k. 14Cb/126/2014 - 225 zo dňa 15. decembra 2016 takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen, č.k. 14Cb/26/2014 - 225 zo dňa 15.decembra 2016 p o t v r dz u j e.
II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Zvolen napadnutým rozsudkom žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku zamietol. Rozhodol, že žalovaný má nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 28.11.2014 domáhal voči žalovanému zrušenia rozhodcovského rozsudku, sp. zn. VK51/2013 zo dňa 03.11.2014, ktorý bol vydaný Rozhodcovským súdom pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o., so sídlom V.P. Tótha 1081/17, 960 01 Zvolen. Žalobu odôvodnil tým, že rozhodcovským rozsudkom bola zamietnutá jeho žaloba voči žalovanému o zaplatenie sumy 138.633,37 Eur s príslušenstvom a rozhodcovský súd priznal žalovanému náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 5.917,63 Eur z titulu trov právneho zastúpenia. Konkrétne uviedol, že žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podal žalobca podľa § 40 ods. 1, § 41 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 písm. f/, písm. g/ a to, že na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť a tiež z dôvodu, že bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17 ) nenariadením ústavného pojednávania vo veci.
2. Žalobca pred okresným súdom tvrdil, že dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. f/ zák. č. 244/2002 Z.z. je daný, ale súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že tento dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku spočívajúci v tom, že na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorého žalobca ako účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť, nebol zistený a žalobcom v konaní preukázaný.
3. Z rozhodcovského spisu sp. zn. VK51/2013 vyplýva, že rozhodcovský súd listom zo dňa 12.4.2013 určil k prejednaniu a rozhodnutiu sporu žalobcu a žalovaného v rozhodcovskom konaní R.. Y. A., rozhodcu, ktorý bol zapísaný do zoznamu rozhodcov daného rozhodcovského súdu, o čom žalobca predložil listinný dôkaz. Tento list o určení rozhodcu bol právnemu zástupcovi žalobcu doručený dňa 16.4.2013, spolu s Rokovacím poriadkom rozhodcovského súdu. Ustanovený rozhodca v tomto liste zo dňa 12.4.2013 prehlásil, že funkciu rozhodcu prijíma, a že je nezaujatý vo vzťahu k účastníkom konania. Žalobca odmietol ustanoveného rozhodcu, a to z dôvodu pochybnosti o možnej nezaujatosti rozhodcu R.. Y. A., k čomu ho viedlo prepojenie zástupcu žalovaného R.. C. G. na tohto rozhodcu, pričom poukazoval, že advokát R.. C. G. je v spoločnosti Secure Tel, s.r.o. spoločníkom Y.. R. J., resp. v spoločnosti SPURS Tranding, s.r.o., bol spoločníkom F.. Y. F., konateľa Slovenskej arbitrážnej komory, s.r.o., v spoločnosti Profit reality, s.r.o., spoločníkom Y.. T. L., spoločníka Slovenskej arbitrážnej komory, s.r.o. Ďalej poukazoval na skutočnosť, že R.. Y. A. je zároveň konateľom Slovenskej arbitrážnej komory, s.r.o., čím odôvodňoval svoje tvrdenie o dôvodnosti svojich obáv, že cez toto personálne prepojenie R.. Y. A. bude vo veci konať zaujato. O odmietnutí rozhodcu žalobcom rozhodlo predsedníctvo rozhodcovského súdu v zložení Y. E. - predseda predstavenstva a F. F. - člen predsedníctva rozhodcovským Uznesením sp.zn. VK51/2013 zo dňa 20.10.2014, ktoré bolo doručené právnym zástupcom účastníkov rozhodcovského konania dňa 28.10.2014, ktorým dňom nadobudlo právoplatnosť. Týmto rozhodcovským uznesením bolo rozhodnuté, že rozhodca R.. Y. A. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania právnej veci žalobcu a žalovaného, vedenej pred rozhodcovským súdom pod sp.zn. VK51/2013.
4. Následne tento rozhodca vydal rozhodcovský rozsudok sp.zn. VK51/2013 zo dňa 03.11.2014. Okresný súd zdôraznil, že nebol preukázaný dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa vyššie citovaného ustanovenia § 40 ods. 1 písm. f/. Ďalej uviedol, že žalobca ako účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku mal právo odmietnuť ustanoveného rozhodcu vzhľadom na jeho tvrdenú predpojatosť, ktoré právo aj využil. Toto právo pre žalobcu vyplývalo z ust. § 9 ods. 4 zák. č. 244/2002 Z.z. a ide o procesné právo podať námietku voči rozhodcovi, keď zmluvné strany, teda žalobca a žalovaný, sa v rozhodcovskej zmluve nedohodli o postupe podávania námietok voči rozhodcovi. Žalobca toto procesné právo síce využil, odmietol rozhodcu v lehote stanovenej v Rokovacom poriadku, pričom o odmietnutí rozhodcu ale rozhodlo predsedníctvo rozhodcovského súdu v zmysle § 19 ods. 2 rokovacieho poriadku, ktorý v zmysle § 14 ods. 1 písm. a/ zák. č. 244/2002 Z.z. upravoval postup konania pred stálym rozhodcovským súdom. Konkrétne uviedol, že v danom rozhodcovskom konaní bol ustanovený jediný rozhodca, a preto v zmysle § 19 ods. 2 Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu o odmietnutí tohto rozhodcu bolo oprávnené rozhodnúť výlučne predsedníctvo rozhodcovského súdu. Okresný súd konštatoval, že žalobcovi nebolo odňaté právo v zmysle § 40 ods. 1 písm. f/ zák. č. 244/2002 Z.z., teda právo pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny dosiahnuť vylúčenie rozhodcu, pretože navrhovaným postupom zo strany žalobcu nebolo možné dosiahnuť vznesenou námietkou vylúčenie rozhodcu.
5. Okresný súd ďalej uviedol, že v konaní žalobca namietal, že rozhodcovské uznesenie sp. zn. VK51/2013 zo dňa 20.10.2014 nebolo vydané rozhodcami, ale bolo vydané osobami, ktoré v čase jeho vydania neboli zapísané ako rozhodcovia v zozname rozhodcov daného rozhodcovského súdu. Po preskúmaní tejto námietky okresným súdom, okresný súd konštatoval, že rozhodcovské uznesenie ohľadne vznesenej námietky zaujatosti voči rozhodcovi vydalo predsedníctvo rozhodcovského súdu, a to v súlade s § 9 ods. 4 zák. č. 244/2002 Z.z., ale najmä v súlade s ust. § 19 ods. 2 Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, ktorý zveril rozhodnutie o odmietnutí rozhodcu výlučne predsedníctvu, ktoré rozhoduje aj o odmietnutí jediného rozhodcu, ako tomu bolo v danom prípade.
6. Okresný súd ďalej zdôraznil, že zo žiadneho zákonného ustanovenia zák. č. 244/2002 ZoRK, ani zo žiadneho ustanovenia rokovacieho poriadku, a najmä ustanovenia štatútu rozhodcovského súdu nevyplýva podmienka, že by členmi predsedníctva rozhodcovského súdu nevyhnutne museli byť rozhodcovia. Uvedený právny stav platil ku dňu vydania napadnutého rozhodcovského uznesenia. To znamená, že pokiaľ rozhodcovské uznesenie bolo vydané predsedníctvom rozhodcovského súdu, v zastúpení predsedom a ďalším členom predsedníctva, hoci tieto osoby neboli rozhodcami v čase vydania rozhodcovského uznesenia, nedošlo tým k porušeniu žiadneho zákonného ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ani rokovacieho poriadku a ani štatútu rozhodcovského súdu, ako sa mylne domnieval žalobca.
7. Pokiaľ ďalej žalobca rozšíril dôvody nezákonnosti tohto rozhodcovského uznesenia i na tie, že rozhodcovské uznesenie nebolo procesne zvládnuté, keď na rozhodcovské uznesenie mali byť primerane použité ustanovenia § 32 - 37 zák. č. 244/2002 ZoRK, ako aj ustanovenia § 4 ods. 4 Štatútu rozhodcovského súdu s tým, že rozhodcovské uznesenie bolo podpísané len predsedom predsedníctva Y. E. a v spise rozhodcovského súdu sa nenachádzala žiadna zápisnica o hlasovaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského uznesenia, a preto sa nemohol domôcť v rozhodcovskom konaní vylúčení rozhodcu. I tieto dôvody neboli pred všeobecným súdom zistené. Okresný súd konštatoval, že z ust. § 32 ods. 1 zák. č. 244/2002 ZoRK vyplýva, že v rozhodcovskom konaní s viac ako jedným rozhodcom je na každé rozhodnutie rozhodcovského súdu potrebný súhlas väčšiny všetkých rozhodcov. Z tohto zákonného ustanovenia ďalej vyplýva z ods. 2 - 5, že upravuje postup pri rozhodovaní rozhodcovského súdu, ak v rozhodcovskej veci rozhodujú viacerí rozhodcovia. V ust. § 33 a nasl. zák. č. 244/2002 ZoRK je upravený procesný postup pri vydávaní rozhodcovského rozsudku, forma a obsah rozhodcovského rozsudku, účinky rozhodcovského rozsudku, oprava a výklad rozhodcovského rozsudku, preskúmanie rozhodcovského rozsudku. Okresný súd uzavrel, že z ust. § 38 ods. 2 prvá veta citovaného zákona vyplýva, že na rozhodcovské uznesenie sa použijú primerane ustanovenia § 32 -37. Zo znenia týchto zákonných ustanovení možno vyložiť, že je v nich upravená forma rozhodnutia v rozhodcovskom konaní, ktoré vydáva rozhodca. V danom prípade Rozhodcovské uznesenie zo dňa 20.10.2014 nebolo vydané rozhodcom, ale predsedníctvom rozhodcovského súdu, v zastúpení predsedom a členom predsedníctva. Z rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu z ust. § 19 ods. 2 nevyplýva, akou formou rozhoduje predsedníctvo rozhodcovského súdu o odmietnutí rozhodcu. Z § 4 ods. 4 štatútu rozhodcovského súdu ďalej vyplýva, že predsedníctvo je spôsobilé uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina jeho členov uznášať sa nadpolovičnou väčšinou hlasov prítomných členov. Konkrétne predsedníctvo bolo schopné uznášať sa nadpolovičnou väčšinou hlasov prítomných členov, keď z obsahu rozhodnutia vyplýva, že predsedníctvo rozhodlo o námietke zaujatosti v zložení predsedu a člena predsedníctva, čo je nadpolovičná väčšina jeho členov, ktorí sú traja.
8. Pokiaľ žalobca tvrdil, že v rozhodcovskom spise chýba zápisnica o hlasovaní predsedníctva, možno mu v tomto ohľade prisvedčiť, ale v tom ohľade bol povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdených pochybností, že táto nebola vyhotovená. Podľa názoru všeobecného súdu nemusí byť súčasťou rozhodcovského spisu, keďže sa jedná o ojedinelé rozhodnutie predsedníctva rozhodcovského súdu v danej rozhodcovskej veci. Žalobca na preukázanie svojich pochybností bol povinný produkovať dôkazy, napríklad aby právny zástupca rozhodcovského súdu, resp. jeho predsedníctvo predložilo zápisnicu o hlasovaní, prípadne mohol navrhnúť dôkaz vypočutím vtedajších členov predsedníctva rozhodcovského súdu, ktorí vydali predmetné rozhodnutie na túto otázku. Ani tento dôvod, spochybňujúci formálny proces pri vydaní tohto rozhodcovského uznesenia nebol v konaní preukázaný a zistený, a tak zakladajúci dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. f/ zák. č. 244/2002 Z.z.
9. Pokiaľ žalobca pred rozhodcovským súdom uplatnil dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g/ zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, keď tvrdil, že pri rozhodovaní v rozhodcovskom konaní bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania uvedená v § 17, ani tento dôvod zo strany žalobcu nebol v konaní pred okresným súdom preukázaný. Okresný súd zdôraznil, že zmluvné strany v Zmluve o dielo v článku XII bod 12.7 sa dohodli v prípade sporov vzniknutých zo zmluvy o dielo na písomnej forme rozhodcovského konania v zmysle zák. č . 244/2002 ZoRK. Uzavrel, že pokiaľ rozhodcovský súd vo veci nenariadil ústne pojednávanie a rozhodol len na základe písomných podaní a listinných dôkazov účastníkov rozhodcovského konania, neporušil tak zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania podľa § 40 ods. 1 písm. g/ ZoRK, keďže strany zmluvy o dielo žalobca a žalovaný sa dohodli v rozhodcovskom konaní na písomnej forme rozhodcovského konania. I keď žalobca vo vyjadrení k žalobnej odpovedi a odmietnutí rozhodcu navrhol rozhodcovskému súdu nariadiť ústne pojednávania, a keď rozhodcovský súd toto pojednávanie nenariadil a rozhodol len v písomnom konaní, neporušil zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, keďže účastníci rozhodcovského konania v rozhodcovskej zmluve sa dohodli výlučne na písomnej forme rozhodcovského konania.
10. Čo sa týka námietky žalobcu, že rozhodcovský súd nerozhodol o celom jeho nároku uplatnenom žalobou okresný súd konštatoval, že z výroku rozhodcovského rozsudku a z jeho záhlavia jednoznačne vyplýva, že rozhodcovský súd rozhodol o celom nároku žalobcu, a to o nároku na zaplatenie sumy
138.633,37 Eur s príslušenstvom, keď žalobu zamietol. Zdôraznil, že v prípade posudzovania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku neprináleží všeobecnému súdu posudzovať uplatnený nárok žalobcu v rozhodcovskom konaní podľa predpisov hmotného práva. Z uvedených skutkových a právnych dôvodov okresný súd žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v celom rozsahu zamietol a žalobcovi priznal nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
11. Proti rozhodnutiu podal odvolanie v zákonnej lehote žalobca podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ CSP.
12. Podľa názoru žalobcu okresný súd nesprávne právne vyhodnotil otázku procesných chýb pri rozhodovaní rozhodcovského súdu o námietke proti ustanovenému rozhodcovi R.. Y. A. - jeho odmietnutie z dôvodu možnej zaujatosti rozhodcu po zistení jeho personálnych prepojení a vzťahov na právneho zástupcu žalovaného R.. C. G.. O tejto námietke žalobcu rozhodlo predsedníctvo rozhodcovského súdu v zložení Y. E. - predseda predsedníctva a F. F. - člen predsedníctva rozhodcovským uznesením sp. zn. VK51/2013 zo dňa 20.10.2014 tak, že rozhodca R.. Y. A. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania právnej veci žalobcu a žalovaného, vedenej pred rozhodcovským súdom pod sp. zn. VK51/2013, pretože ustanovený rozhodca R.. Y. A. sa vyjadril, že nie je v žiadnom osobnom vzťahu k účastníkom konania, resp. k ich právnym zástupcom a nie je žiadnym spôsobom zainteresovaný na výsledku konania a vzťah ustanoveného rozhodcu k právnemu zástupcovi žalovaného R.. C. G. sa zakladá len na personálnom prepojení obchodných spoločností, ktoré podľa ustálenej judikatúry nie je protiprávne. Listina, na ktorú sa predsedníctvo rozhodcovského súdu v rozhodcovskom uznesení odvoláva, je v spise rozhodcovského súdu, o čom svedčí Úradný záznam zo dňa 20.6.2014, ktorá ale žalobcovi nebola doručená. Žalobca bol toho názoru, že vyjadrenie rozhodcu k vznesenej námietke je listinou, na ktorú sa rozhodcovský súd pri rozhodcovskom uznesení VK51/2013 zo dňa 20.10.2014 odvolal a opieral o túto listinu svoje rozhodnutie, a preto mala byť žalobcovi doručená. Poukázal pritom na ust. § 26 ods. 5 zák.č. 244/2002 Z.z., v zmysle ktorého osoba ustanovená za rozhodcu je povinná bez zbytočného odkladu informovať zmluvné strany o všetkých skutočnostiach, pre ktoré by mohla byť z prejednania a rozhodovania veci vylúčená, ak so zreteľom na jej pomer k veci, alebo zmluvným stranám možno mať pochybnosti o jej nepredpojatosti. Rovnakú povinnosť má rozhodca od ustanovenia do jeho funkcie počas rozhodcovského konania okrem prípadu, ak zmluvné strany o takýchto skutočnostiach už skôr informoval. Nesplnenie tejto povinnosti je procesným nedostatkom rozhodcovského konania, keď vyjadrenie rozhodcu v úradnom zázname zo dňa 20.6.2014 je nepreskúmateľné a neurčité, pretože neuvádza v ňom predmet rozhodcovského konania, ani sporové strany rozhodcovského konania a ich právnych zástupcov, ku ktorým sa vyjadruje. Žalobca bol toho názoru, že rozhodcovské uznesenie VK51/2013 zo dňa 20.10.2014 v danom prípade nebolo prijaté v súlade s ustanoveniami štatútu rozhodcovského súdu, rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu a zákona o rozhodcovskom konaní.
13. Podľa názoru žalobcu otázka formy rozhodnutia o námietke zaujatosti voči rozhodcovi vyplýva z vyššie citovaných ustanovení, a to § 12 Rokovacieho poriadku, § 34 veta druhá Rokovacieho poriadku a § 51 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Poukázal na skutočnosť, že v rozhodcovskom spise nie je uložená zápisnica o hlasovaní predsedníctva rozhodcovského súdu k prijatiu rozhodcovského uznesenia VK51/2013 zo dňa 20.10.2014. Súd prvej inštancie túto skutočnosť potvrdil a vyhodnotil tak, že zápisnica nemusí byť súčasťou rozhodcovského spisu, a že žalobca neprodukoval dôkazy, prípadne mal navrhnúť dôkazy vypočutím vtedajších členov predsedníctva, ktorí vydali predmetné rozhodnutie na túto otázku. Nesúhlasil s týmto záverom okresného súdu, pretože podľa jeho názoru bolo nesporné a bolo preukázané, že v rozhodcovskom spise zápisnica o hlasovaní predsedníctva rozhodcovského súdu nie je, pričom rozhodcovský spis má všetky strany očíslované a nemôže ho dodatočne zmeniť ani doplniť o nové listiny a skutočnosti. Podľa jeho názoru tvrdenie o opaku by mal preukazovať žalovaný a nie žalobca v konaní. Predsedníctvo rozhodcovského súdu ako vybraná osoba ( §3 ods. 3 zákon o rozhodcovskom konaní) môže rozhodovať, ak jeho členovia spĺňajú podmienky podľa § 6 ods. 1 nadpolovičnou väčšinou hlasov svojich členov podľa § 4 ods. 4 štatútu rozhodcovského súdu a o hlasovaní o výroku musí byť spísaná zápisnica, ktorú podpíše presedajúci rozhodca a ostatní rozhodcovia podľa § 32 ods. 3 ZRK. Tieto podmienky neboli pri vydávaní rozhodcovského uznesenia sp. zn. VK51/2013 zo dňa 20.10.2014 splnené a tým boli porušené procesné podmienky pri vydávaní rozhodcovského uznesenia o námietke zaujatosti rozhodcu, ktoré spôsobili, že žalobca nemohol bez svojej viny dosiahnuť vylúčenie ustanoveného rozhodcu z rozhodovania v rozhodcovskom konaní. Žalobca bol toho názoru, že keď členovia predsedníctva rozhodcovského súdu rozhodujú ako vybraná
osoba, musia spĺňať tie isté zákonné podmienky ako rozhodcovia v rozhodcovskom konaní, čo splnené nebolo.
14. Ďalej namietal, že rozhodcovský súd porušil zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a na návrh žalobcu nenariadil ústne pojednávanie a rozhodol, keď sa účastníci rozhodcovského konania v rozhodcovskej zmluvy dohodli výlučne na písomnej forme rozhodcovského konania. Podľa názoru žalobcu návrh účastníka rozhodcovského konania na nariadenie ústneho pojednávania nie je pre rozhodcovský súd záväzný. Ak sa v rozhodcovskej zmluve dohodne ústne pojednávanie, tak potom logicky nemusí účastník rozhodcovského konania ústne pojednávanie navrhovať. Potom ustanovenie § 26 ods. 1 posledná veta zákona o rozhodcovskom konaní je použiteľná práve na tie rozhodcovské konania, ktoré nie sú dohodnuté ako ústne, t.j. na konania písomné, čo považuje za správny výklad tohto ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní.
15. Žalobca namietal, že rozhodcovský súd nerozhodol o celom návrhu uplatnenom žalobou v rozhodcovskom konaní, keď žalovanému nedôvodne priznal trovy rozhodcovského konania, v čom žalobca vidí porušenie ust. § 17 zák. o rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že ak v rámci súdneho konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku rozhodcovský súd nepreskúma vecne akým spôsobom bolo rozhodnuté o návrhoch uvedených v žalobe, nemôže potom ani s určitosťou konštatovať, že rozhodcovský súd rozhodol o každom návrhu žalobcu uvedenom v žalobe. Súd prvej inštancie v rozhodnutí poukazuje len na záhlavie rozhodcovského rozsudku a na jeho výrok, z ktorých nie je možné dospieť k odpovedi, či rozhodoval o každom návrhu uvedenom v žalobe. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie podľa § 388 CSP zmenil a zrušil rozhodcovský rozsudok VK51/2013 zo dňa 03.11.2014, vydaný Rozhodcovským súdom pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o., so sídlom V. P. Tótha 1081/17, 960 01 Zvolen a zaviazal žalovaného k znášaniu všetkých trov.
16. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Uviedol, že súd prvej inštancie správne posúdil, že vyjadrenie rozhodcu k otázke žalobcom tvrdenej zaujatosti rozhodcu, avšak žalobcom ničím nepreukázanej zaujatosti, nie je listinou, ktorú rozhodcovský súd oznamuje účastníkom rozhodcovského konania, pričom sa podrobne s uvedenou námietkou vysporiadal v bode 60 napadnutého rozsudku, s čím sa žalovaný v plnom rozsahu stotožnil.
17. Čo sa týka posúdenia otázky formy rozhodnutia rozhodcovského súdu o námietke zaujatosti rozhodcu, ktorú žalobca vzniesol v rozhodcovskom konaní uviedol, že pokiaľ predsedníctvo rozhodcovského súdu rozhodovalo o námietke zaujatosti voči rozhodcovi, o tejto mohli rozhodovať len osoby, ktoré spĺňajú podmienky podľa §6 ods. 1 ZoRK. Zo žiadneho znenia ZoRK ani ostatných predpisov rozhodcovského súdu nevyplýva, že by členmi predsedníctva rozhodcovského súdu mali byť len rozhodcovia rozhodcovského súdu, resp. osoby, ktoré by mali spĺňať pre výkon funkcie rozhodcu. Zo znenia § 4 ods. 3 Štatútu rozhodcovského súdu priamo vyplýva, že členovia predsedníctva môžu vykonávať funkciu rozhodcu alebo predsedu rozhodcovského senátu. Z uvedeného potom vyplýva, že neexistuje povinnosť vymenovať za členov predsedníctva rozhodcovského súdu len osobu rozhodcu. Zdôraznil, že v § 9 ZoRK nie je upravené akou formou má byť rozhodnuté o námietke zaujatosti rozhodcu, preto pre formu takého rozhodnutia nemožno aplikovať ustanovenia § 32 a § 38 ZoRK.
18. Čo sa týka ust. § 40 ods. 1 písm. g/ ZoRK, podľa ktorého žalobca navrhol zrušenie rozhodcovského rozsudku, a to z dôvodu porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, žalovaný sa stotožil s právnym názorom okresného súdu v tom, že keď v rozhodcovskej doložke sa účastníci rozhodcovského konania dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania, nebol dôvod, aby rozhodcovský súd nariaďoval v predmetnom rozhodcovskom konaní ústne pojednávanie.
19. Podľa žalovaného neobstojí ani námietka žalobcu, že rozhodcovský súd nerozhodol o celom návrhu uvedenom v žalobe, a teda že rozhodcovský súd nedodržal znenie § 33 ods. 2 ZRK. Podľa jeho názoru rozhodcovský súd rozhodol o návrhu na zaplatenie 138.633,37 Eur s príslušenstvom, t.j. o konkrétnom jednom návrhu, ktorý bol predmetom rozhodcovského konania. Zdôraznil, že o návrhu žalobcu rozhodcovský súd rozhodol, a to tak, že ho v celosti zamietol, nie je preto možné zo strany žalobcu tvrdiť, že o návrhu rozhodcovský súd nerozhodol v celom rozsahu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a zaviazal žalobcu na úhradu trov žalovaného v odvolacom konaní.
20. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací podľa §34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) prejednal odvolanie v rozsahu danom ust. § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa §380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (ust. §381 ods. 1 CSP), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. §387 ods. 1,2 CSP potvrdil.
21. Podľa §387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
22. Podľa §387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
23. Podľa §383 CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
24. Predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie okresného súdu, ktorým zamietol žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn. VK51/2013 zo dňa 03.11.2014, ktorý bol vydaný Rozhodcovským súdom pri Slovenskej arbitrážnej komore, so sídlom V.P. Tótha 1081/17, 960 01 Zvolen.
25. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že žalobca sa domáhal voči žalovanému zrušenia rozhodcovského rozsudku sp.zn. VK51/2013 zo dňa 03.11.2014, ktorý bol vydaný Rozhodcovským súdom pri Slovenskej arbitrážnej komore, so sídlom V.P. Tótha 1081/17, 960 01 Zvolen podľa § 41 ods. 1, § 40 ods. 1 písm. f/ a g/ zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že neboli naplnené dôvody pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa vyššie citovaného ustanovenia § 40 ods. 1 písm. f/ a písm. g/. Konkrétne uviedol, že v rozhodcovskom konaní nebola dôvodná námietka žalobcu, ktorou namietal rozhodcu v rozhodcovskom konaní R.. Y. A., ktorý rozhodoval rozhodcovským rozsudkom sp. zn. VK51/2013 zo dňa 03.11.2014. Konštatoval, že neboli porušené ani ustanovenia § 9 ods. 4 zák. o rozhodcovskom konaní, ani ust. § 19 ods. 2 Rokovacieho poriadku, keď rozhodnutie o odmietnutí rozhodcu rozhodcovský súd zveril predsedníctvu rozhodcovského súdu.
26. Okresný súd konštatoval, že nebol naplnený ani dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g/ ZoRK, pretože rozhodcovský súd nepochybil v danej veci, keď nenariadil ústne pojednávanie vzhľadom k skutočnosti, že žalobca so žalovaným sa v rozhodcovskej zmluve dohodli na písomnej forme prejednania sporu a z toho dôvodu nedošlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov v zmysle namietaného ust. § 17 ZoRK. Ďalej okresný súd konštatoval, že nie je dôvodná ani námietka žalobcu, keď sa bránil tým, že nebolo rozhodnuté o celom uplatnenom nároku, pretože rozhodcovský súd žalobu o zaplatenie sumy 138.633,37 Eur s príslušenstvom zamietol v celom rozsahu, to znamená, že rozhodol o celom návrhu uplatnenou žalobou.
27. Podľa ust. § 40 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozhodcovského rozsudku, len ak podľa písm. f/ sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9 vylúčený za predpojatosť, alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť, podľa písm. g/ bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania ( § 17).
28. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
29. Odvolací súd sa v danej veci stotožnil s právnym záverom okresného súdu v tom, že nie je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa ust. § 40 ods. 1 písm. f/ ZRK. Odvolací súd súhlasne s právnym názorom okresného súdu vyslovenom v bode 60 napadnutého rozhodnutia uvádza, že postupom rozhodcovského súdu podľa § 6, § 9, § 14 ods. 1 písm. a/ zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a podľa § 19 ods. 2 Rokovacieho poriadku nedošlo k porušeniu žalobcom tvrdeného nesprávneho postupu rozhodcovského súdu o vznesenej námietke zaujatosti voči rozhodcovi rozhodcovského rozsudku R.. Y. A.. Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd nepochybil, keď
konštatoval správnosť rozhodnutia predsedníctva rozhodcovského súdu v rozhodcovskom Uznesení sp. zn. VK51/2013 zo dňa 20.10.2014, ktorý rozhodol o námietke zaujatosti voči rozhodcovi R.. Y. A. tak, že rozhodca R.. Y. A. nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania právnej veci žalobcu a žalovaného.
30. Je potrebné uviesť, že žalobca a žalovaný sa v rozhodcovskej zmluve nedohodli o postupe podávania námietok voči rozhodcovi. Keď žalobca vzniesol námietku voči rozhodcovi rozhodcovského súdu R.. Y. A. v zmysle § 9 ods. 4 ZoRK, ustanovený rozhodca R.. Y. A. sa k tejto námietke zaujatosti vyjadril tak, že vo veci sa necítil byť zaujatý. O námietke žalobcu rozhodovalo predsedníctvo rozhodcovského súdu podľa § 19 ods. 2 Rozhodcovského poriadku, ktorý v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a/ zákona o rozhodcovskom konaní upravuje postup konania pred Stálym rozhodcovským súdom.
31. Tak ako vyplýva z predloženého rozhodcovského spisu, žalobcom napádané uznesenie sp. zn. VK51/2013 zo dňa 20.10.2014 v rozhodcovskom konaní vydané rozhodcovské uznesenie predsedníctvom rozhodcovského súdu v zastúpení Y. E. - predsedom predsedníctva a F. F. - členom predsedníctva bolo v súlade s § 19 ods. 2 Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Odvolací súd uvádza, že aj keď žalobca namietal, že predsedníctvo rozhoduje v rozhodcovskom konaní v nesprávnom zložení, táto námietka žalobcu nie je dôvodná, pretože tak ako správne uzavrel okresný súd, zo žiadneho ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní nevyplýva podmienka, že členmi predsedníctva rozhodcovského súdu nevyhnutne musia byť rozhodcovia.
32. Pre úplnosť odvolací súd k námietke žalobcu v podanom odvolaní, že v rozhodcovskom spise chýba zápisnica o hlasovaní predsedníctva uvádza, že tento dôvod spochybňujú formálny proces pri vydaní rozhodcovského uznesenia nebol zo strany žalobcu preukázaný, a preto nemôže zakladať na dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. f/ ZoRK, tak ako správne uviedol okresný súd v napadnutom rozhodnutí.
33. Odvolací súd sa stotožnil aj s právnym záverom okresného súdu v tom, že nie je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g/ ZoRK z dôvodu, že rozhodcovský súd nenariadil ústne pojednávania a tým došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania podľa § 17 ZoRK.
34. Podľa názoru odvolacieho súdu posúdenie návrhu žalobcu na ústne pojednávanie bolo výhradne na rozhodcovskom súde, ktorý rozhodoval vec a bolo na jeho úvahe nariadiť pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania (§ 26 ZoRK). Odvolací súd sa priklonil k záveru okresného súdu v tom, že keď sa žalobca a žalovaný v rozhodcovskej zmluve výslovne dohodli na písomnej forme konania, tak rozhodcovský súd neporušil ust. § 17 ZoRK.
35. V tomto kontexte poukazuje odvolací súd na Rozhodcovský Nález rozhodcovského súdu pri IAEL SE zo dňa 22.10.2009 sp. zn. 222/2009.
36. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov na tento odvolací dôvod vznesený žalobcom nebral zreteľ.
37. Ďalej odvolací súd konštatuje, že čo sa týka námietky žalobcu, že rozhodcovský súd nerozhodol o celom uplatnenom nároku, z predloženého rozhodcovského rozsudku vyplýva a je zrejmé, tak ako správne zistil okresný súd, že v rozhodcovskom rozsudku bolo rozhodnuté rozhodcovským súdom o celom uplatnenom nároku žalobcu, keď rozhodcovský súd žalobu o zaplatenie 138.633,37 Eur s príslušenstvom zamietol, a preto tento odvolací dôvod uplatnený žalobcom odvolací súd nepovažoval za opodstatnený.
38. Na základe uvedeného mal odvolací súd za preukázané, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred okresným súdom, ktoré skutočnosti sú v napadnutom rozsudku podrobne uvedené a zdôvodnené.
39. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne aplikoval platnú právnu úpravu, vysporiadal sa so všetkými aspektmi zo zisteného skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd uvádza, že rozhodnutie okresného súdu je dostatočné, logické, presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní
vznesené a bolo vykonané dokazovanie plne v súlade s procesnými zásadami, formulovanými vo vtedy platnom a účinnom Občianskom súdnom poriadku.
40. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ust.§387 ods. 1,2 CSP ako vecne správny potvrdil.
41. Odvolací súd aplikoval v konaní princíp okamžitej aplikability procesno-právnych noriem, teda novú procesnú úpravu použil aj na toto konanie, aj keď začalo pred dňom účinnosti CSP, t.j. pred 1.7.2016, v súlade s ust. §470 CSP.
42. Odvolací súdu o trovách odvolacieho konanie rozhodol podľa ust. §396 ods. 1 CSP, v nadväznosti na ust. §262 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, a ktorému vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle ust.§255 ods. 1 CSP, nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal v plnom rozsahu.
43. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne okresný súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia podľa ust. §262 ods. 2 CSP.
44. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)