Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c66/391738.0a89d1.pdf
PDF · 183.79 KB
No categories available
2Cdo/58/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 58/2013
Slovenskej republiky 2 Cdo 113/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : V. J.,
bývajúci v Ţ., zastúpený JUDr. M. O., advokátom v Ţ., proti ţalovanému : V., zastúpený
JUDr. M. K., advokátom v Ţ., o zaplatenie 36 513,31 € s prísl., o vylúčení sudcu
Okresného súdu Žilina z prejednávania a rozhodovania veci, vedenej na Okresnom súde
Ţilina pod sp. zn. 25 C 113/2008, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline
z 24. novembra 2011 sp. zn. 9 Co 365/2011, o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského
súdu v Ţiline z 3. mája 2012 sp. zn. 9 NcC 14/2012
t a k t o :
Dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 24. novembra 2011 sp. zn.
9 Co 365/2011 o d m i e t a .
Konanie o dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 3. mája 2012 sp. zn.
9 NcC 14/2012 z a s t a v u j e .
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţilina rozsudkom zo 6. mája 2011 č.k. 25 C 113/2008-601 zamietol
návrh ţalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia istiny 36 513,31 € s prísl. Po vykonanom
dokazovaní uzavrel, ţe nejde o pôţičku, ale o vklady a to vzhľadom na uvedenie účelu
na príjmových pokladničných dokladoch, zaúčtovanie daných vkladov, výsluch svedkov,
znalecký posudok a zároveň mal preukázanú stratu, na ktorej sa spoločníci podieľajú
rovnakým dielom. Z tohto dôvodu sa nezaoberal kompenzačnou námietkou a návrh ako
nedôvodný zamietol. Skutočnosť, ţe nešlo o pôţičku ale o vklad, vyplýva nielen z účelu
uvedeného na príjmových dokladoch, ale aj zo samotného zúčtovania a premietnutia danej
skutočnosti aj do daňového priznania spoločníkov a hospodárskeho výsledku, pričom táto
skutočnosť vyplýva aj zo svedeckých výpovedí V. Š., Z. H., A. K. a A. K.. K námietke
ţalobcu, ţe v rozhodnutí sp. zn. 24 C 45/2008 súd posúdil, ţe ţalovanému boli poskytnuté
finančné prostriedky spoločníkom na základe zmluvy o pôţičke uviedol, ţe v tomto konaní
nebolo vykonané dokazovanie v rovnakom rozsahu, keďţe v predmetnom konaní bolo
vykonané aj znalecké dokazovanie, v zmysle ktorého bolo jednoznačne konštatované, ţe
poskytnuté finančné prostriedky boli zaúčtované ako vklad a to aj s poukazom na vyplatenie
vyporiadacieho podielu a tieto skutočnosti boli premietnuté aj do daňového priznania
spoločníkov ţalovaného, pričom účel bol uvedený aj na príjmových dokladoch a tieto
skutočnosti vyplývajú aj z výsluchu svedkov uvedených. Nestotoţnil sa ani s názorom
vysloveným v uvedenom konaní ohľadom potreby zmeny spoločenskej zmluvy a základného
imania pokiaľ by išlo o vklady a to vzhľadom na zákonné ustanovenia a teda na právny reţim
verejnej obchodnej spoločnosti, ktorou je ţalovaný. Verejná obchodná spoločnosť nemá
povinnú tvorbu základného imania a ani sa nezapisuje tento údaj do obchodného registra
a to ani v prípade jeho tvorby. Taktieţ nie je ani zákonná povinnosť uvádzať do spoločenskej
zmluvy vklady spoločníkov, v prípade vkladov je iba vhodné do spoločenskej zmluvy upraviť
následky oneskorenia spoločníka so splnením vkladovej povinnosti – je to však iba vhodné,
nie je daná povinnosť. Zo zákonných ustanovení teda nevyplýva ţiadna povinnosť, aby
spoločnosť – v.o.s. uvádzala dané skutočnosti do spoločenskej zmluvy, resp. menila
spoločenskú zmluvu takým spôsobom, preto nie je moţné stotoţniť sa ani s názorom, ţe ak
nebola zmenená spoločenská zmluva, tak nemohlo ísť o vklady ale o pôţičku. Skutočnosť,
ţe išlo o vklady, vyplýva aj z hospodárskeho výsledku, čo sa premietlo aj do daňového
priznania, výšky vyporiadacieho podielu a celého účtovníctva a takým spôsobom spoločníci
ţalovaného postupovali aj v predchádzajúcich obdobiach, v ktorých boli tieţ vloţené vklady
a nikto si nenárokoval vrátenie finančných prostriedkov z titulu pôţičky. Tvrdenia ţalobcu
v tomto konaní sú účelové a zavádzajúce a sú v rozpore so skutočnosťami zistenými
vykonaným dokazovaním a to predovšetkým aj zo znaleckého posudku.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 24. novembra 2011 č.k.
9 Co 365/2011-680 rozsudok okresného súdu potvrdil. Mal za to, ţe prvostupňový súd
postupoval správne pri hodnotení jednotlivých dôkazov a prijal aj správny právny záver. Je
nepochybné, ţe účastníci boli vo vzájomnom vzťahu ako spoločník a verejná obchodná
spoločnosť, pričom spoločníci pri zakladaní spoločnosti nevloţili do nej ţiadny peňaţný
a majetkový vklad. Je potom logické, ţe v prípade straty boli nútení túto vyrovnať vloţením
finančných prostriedkov do spoločnosti. Takýmto spôsobom sa strata vykrývala i v minulosti,
keď v spoločnosti aktívne pôsobil aj ţalobca. Ako vyplynulo zo znaleckého posudku
č. X. vypracovaného znalcom J., vloţené finančné prostriedky spoločníkmi boli zúčtované
v prospech účtu X., pričom vklady, resp. pôţičky sa účtujú rovnako. Zo všetkých ďalších
finančných operácií z účtovnej uzávierky a pri výpočte čistého obchodného imania
vyplynulo, ţe poskytnuté finančné prostriedky neboli pôţičkou (nikde sa pri zúčtovaní
nevychádzalo z toho, ţe to predstavuje záväzok spoločnosti), preto aj prvostupňový súd
správne určil, ţe vloţené finančné prostriedky ţalobcom do spoločnosti ţalovaného
nepredstavovali pôţičku, ale jednoznačne vloţené finančné prostriedky mali slúţiť na
vykrytie straty v podnikaní. Takýto postup bol pouţitý aj pri výpočte vyrovnávacieho
obchodného podielu ţalobcu, v opačnom prípade by jeho vyrovnávací podiel predstavoval
nulu. Keďţe je zrejmé, ţe všetky výstupy z účtovníctva boli premietané do daňového
priznania jednotlivých spoločníkov ţalovaného, z čoho tieţ vyplýva, ţe ţalobca musel byť
uzrozumený o účele poskytnutia finančných prostriedkov do spoločnosti. Prvostupňový
súd správne poukázal na to, ţe nebolo v tejto súvislosti potrebné vykonať zmenu spoločenskej
zmluvy o základom imaní, pretoţe spoločnosť vznikla bez peňaţného a majetkového vkladu.
Ako uţ bolo vyššie uvedené, či uţ v zmysle § 76 resp. § 82 ods. 3 Obchodného zákonníka,
spoločníci ručia za záväzky spoločne a nerozdielne všetkým svojím majetkom a stratu znášajú
rovnakým dielom, preto aj došlo k tomu, ţe spoločníci v prípade straty boli nútení finančné
prostriedky do spoločnosti vloţiť a týmto spôsobom stratu vykryť a ďalej pokračovať
v podnikaní, čo korešpondovalo aj so spôsobom vedenia účtovníctva a čo jednoznačne
potvrdil vo svojich záveroch znalec v posudku. Ţalobca nenamietal ani nespochybnil, ţe
spôsob vedenia účtovnej evidencie, pokladničnej knihy, prípadne vykonania účtovných
uzávierok, bolo urobené nesprávne. Dovolací súd sa stotoţňuje so závermi prvostupňového
súdu, ţe v prípade vkladu finančných prostriedkov do spoločnosti tieto nepredstavovali
pôţičku ale bola ním vykrytá strata a preto správne návrh na vrátenie pôţičky bol zamietnutý.
V tomto smere sa odvolací súd plne stotoţňuje s právnym posúdením veci ako aj
s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu a na jeho závery v zmysle § 219 ods. 2
O.s.p. poukazuje. Pokiaľ ţalobca namietal, ţe boli porušené jeho procesné práva, keď nebol
ako účastník konania súdom osobitne vypočutý, je zrejmé, ţe na konanie pred súdom
splnomocnil advokáta a spoločne s ním sa zúčastňoval jednotlivých súdnych pojednávaní
a nič mu nebránilo, aby sa ako účastník konania k veci osobne vyjadril.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorého prípustnosť
odôvodňoval ustanovením § 237 písm.f/ O.s.p. Uviedol, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu je vecne nesprávny, arbitrárny a vykazuje vady. Odôvodnenie rozsudku neobstojí, je
zmätočné, argumentačne neudrţateľné, vágne, zjavne arbitrárne, vnútorne protirečivé
a v nesúlade s ustanoveniami právnych predpisov. Moţno súčasne konštatovať, ţe krajský súd
pri rozhodovaní plne opomenul, ţe prvostupňový súd mu svojím procesným postupom odňal
moţnosť konať pred súdom, napriek tomu, ţe predmetnú vadu relevantne vytýkal v odvolaní.
Odôvodnenie rozsudku je skôr všeobecnou a vágnou kompláciou úvah ako presvedčivým
a najmä konkrétnym posúdením a podaním relevantnej odpovede na konkrétne odvolacie
námietky. Odvolací súd sa k jeho odvolacím námietkam vôbec nevyjadril, čo je znakom
zjavnej arbitrárnosti. Súčasne moţno konštatovať, ţe v danej veci na okresnom súde
rozhodoval vylúčený samosudca, o čom sa dozvedel aţ po doručení rozsudku odvolacieho
súdu. Namietané vady rozhodnutia a vady konania sa navzájom prelínajú a kumulujú.
Odvolací súd z porušenia jeho práv nevyvodil ţiadne dôsledky, ale naopak s nesprávnym
procesným postupom súdu prvého stupňa ako aj s nesprávnymi úvahami pri hodnotení
a vyslovení právnych záverov sa stotoţnil. Konanie okresného ako aj krajského súdu je
chaotické a zmätočné (okresný súd napr. tvrdí, ţe v konaní bola vypočutá A. K. – manţelka
štatutára ţalovaného V. K. a pravdepodobne pouţil jej výpoveď z iného konania
24 C 45/2008, pričom v tomto konaní bola vypočutá R. K. – nevesta štatutára ţalovaného
V. K.).
Namietal, ţe okresný súd ho v konaní ako účastníka konania vôbec nevypočul napriek tomu,
ţe na všetkých pojednávaniach bol osobne prítomný (s výnimkou posledného pojednávania,
keď bol v zlom zdravotnom stave PN tesne pred uznaním jeho invalidity). A keďţe aj
odvolací súd ţiadny procesný dôsledok z vyššie uvedených porušení základného práva
nevyvodil, je konanie pred oboma súdmi ako celok postihnuté vadou vyplývajúcou
z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p.
Prvostupňový súd v danej veci vykonal dokazovanie znaleckým dokazovaním, v ktorom však
nešlo o riešenie odborných ale výlučne právnych otázok. Takýmto postupom došlo k odňatiu
moţnosti mu konať pred súdom.
Súd si nesplnil svoju povinnosť a v konaní relevantne neuviedol, ktoré právne významné
skutkové tvrdenia účastníkov je moţné povaţovať za zhodné a ktoré právne významné
skutkové tvrdenia zostali sporné. Predmetná povinnosť súdu je zakotvením práva účastníka
na zabezpečenie predvídateľnosti rozhodovania súdu v civilnom sporovom konaní, nakoľko
súd môţe hodnotiť dôkazy inak, neţ ich vníma sám účastník a umoţňuje tak účastníkovi
efektívne reagovať na oznámenie posúdenia skutkových tvrdení súdom produkovaním
ďalších dôkazov. Prvostupňový aj odvolací súd svojím procesným postupom a predmetným
opomenutím základných povinností vo vzťahu k účastníkovi konania mu odňali moţnosť
konať pred súdom.
Moţno konštatovať, ţe okresný a krajský súd bez akejkoľvek zmeny skutkového a právneho
stavu veci na základe totoţných dôkazov vyslovili úplne odlišný právny názor a odlišné
skutkové závery neţ vyslovil Okresný súd Ţilina v právoplatnom rozsudku sp. zn.
24 C 45/2008 zo dňa 17.3.2009 ako i Krajský súd v Ţiline v právoplatnom potvrdzujúcom
rozsudku sp. zn. 10 Co 171/2009 zo dňa 16.10.2009, čo je v právnom štáte neprípustné.
Všetky skutkové a právne závery okresného súdu sú v absolútnom rozpore so závermi
vyslovenými vo vyššie uvedených právoplatných súdnych rozhodnutiach, čo je porušením
princípu právnej istoty. V danej veci išlo o posúdenie totoţných štyroch príjmových dokladov
a totoţných listinných dôkazov, takisto vyjadrenia svedkov a účastníkov konania boli totoţné
ako v konaní 24 C 45/2008.
Predmetné konanie trpí aj vadou rozhodovania vylúčeným sudcom. Po doručení rozsudku
odvolacieho súdu dňa 21.3.2012 dňa 23.3.2012 pri náhodnom surfovaní na web stránke
sociálnej siete W. zistil, ţe zákonná sudkyňa JUDr. Gabriela Panáková je manţelkou pána
M. P., ktorý pôsobí ako prokurátor na K., pričom obaja majú na sociálnej sieti f. vytvorené
personálne stránky a profily, na ktorých sami iniciatívne zverejňujú rôzne osobné a
súkromné informácie beţného charakteru. Na sociálnej sieti f. má súčasne vytvorenú
personálnu stránku a profil i advokát ţalovaného p. JUDr. M. K., ktorý taktieţ verejne
zverejňuje rôzne osobné a súkromné informácie a komunikáciu. Sociálna sieť f. poskytuje ako
jednu zo svojich základných funkcií moţnosť vytvorenia skupín priateľov, t.j. osôb, ktorí si
navzájom verejne na sociálnej sieti, deklarujú blízky priateľský a neformálny vzťah. Moţno
pritom konštatovať, ţe M. P. a JUDr. M. K. sú navzájom priateľmi, čo verejne deklarujú ich
vytvorené statusy a profily na sieti f.. Nie je preto akceptovateľné, aby sudca rozhodoval za
situácie, ţe jeho manţel a právny zástupca účastníka konania sú blízkymi priateľmi, t.j.
poznajú sa, neformálne a súkromne komunikujú medzi sebou a navštevujú sa a svoje
priateľstvo otvorene deklarujú.
Odvolací ako aj prvostupňový súd súčasne dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym ba aţ svojvoľným skutkovým zisteniam a k absolútne zmätočným právnym
úvahám. Skutkové závery vyslovené krajským a okresným súdom sú v zjavnom rozpore
s obsahom spisu ako aj s čiastkovými zisteniami súdu z jednotlivých vykonaných dôkazov.
Odôvodnenie rozsudku neobstojí, je zmätočné, argumentačne neudrţateľné, arbitrárne,
vnútorne protirečivé a v nesúlade s ustanoveniami právnych predpisov, základnými zásadami
formálno-právnej logiky nehovoriac o rozpore so závermi, ktoré vyslovil Okresný súd Ţilina
v právoplatnom rozsudku sp. zn. 24 C 45/2008 zo dňa 17.3.2009 ako i Krajský súd v Ţiline
v právoplatnom potvrdzujúcom rozsudku sp. zn. 10 Co 171/2009 zo dňa 16.10.2009.
Dovolateľ ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci, nesprávne skutkové zistenia,
hodnotenie výpovedí svedkov a vyjadrení ţalovaného.
Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok prvostupňového súdu zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ţalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, ţe dovolanie ţalobcu je v celom rozsahu
nedôvodné a ţiada, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu potvrdil a ţalobcu zaviazal
k náhrade trov konania.
Krajský súd v Ţiline uznesením z 3. mája 2012 č.k. 9 NcC 14/2012-725 sudkyňu
Okresného súdu Ţilina JUDr. Gabrielu Panákovú nevylúčil z prejednávania a rozhodovania
veci vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 25 C 113/2008. V odôvodnení uviedol, ţe
nezistil existenciu takých okolností, z ktorých by bolo moţné vyvodiť pochybnosti
o zaujatosti sudkyne Okresného súdu Ţilina JUDr. Gabriely Panákovej, a preto ju z konania
nevylúčil. Samotné skutočnosti uvádzané ţalobcom ešte samé osebe nemôţu vzbudzovať
pochybnosti o nezaujatosti sudcu, keďţe samotný zákonný sudca, ktorý má vo veci
rozhodovať, nemá ţiadny pomer k účastníkovi konania, ani k prejednávanej veci (okrem
subjektívneho pocitu účastníkov to z ničoho nevyplynulo), je povinný vec z titulu svojho
povolania prejednať objektívne a rozhodnúť s prihliadnutím na profesionálny prístup k práci.
U sudcu sa nezaujatosť predpokladá, pokiaľ nie je preukázaný opak. Takýto záver vyplýva aj
z Ústavy Slovenskej republiky a príslušných zákonov upravujúcich status sudcu. Osobnosť
a postavenie sudcu musia byť zárukou, ţe nepripustia, aby vonkajšie vplyvy pôsobili na ich
nestrannosť pri rozhodovaní. Opačný záver by bolo moţné prijať len vtedy, keby sudca
v rámci svojho subjektívneho vyjadrenia tvrdil také skutkové okolnosti, ktoré by objektívne
nasvedčovali tomu, ţe má k veci, či účastníkom, alebo k ich zástupcom taký vzťah, ktorý by
vzbudzoval dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorého
prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 237 písm.f/ O.s.p. Uviedol, ţe napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu je vecne nesprávne a vykazuje vady. Odôvodnenie uznesenia neobstojí, je
zmätočné, argumentačne neudrţateľné, zjavne arbitrárne, vnútorne protirečivé, zamlčuje
obsah dôkazov a je v nesúlade s ustanoveniami právnych predpisov. Zastáva názor, ţe
odvolací súd mu svojím procesným postupom odňal moţnosť konať pred súdom. Navrhol,
aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu
v Ţiline na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie (do potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu) podal včas účastník konania
(§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému
v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je
dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo
ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania
nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto
veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe
prípustnosť dovolania ţalobcu z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. vyvodiť nemoţno.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu
súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa
neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne
zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/
aţ g/ O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť
účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom
konať a rozhodovania vylúčeným sudcom či konania súdom nesprávne obsadeným. Dovolateľ
procesné vady konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu nezistil
ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je prípustné.
Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania
v zmysle § 237 písm.f/ a g/ O.s.p.
Podľa ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom.
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky : 1. odňatie moţnosti konať pred súdom, 2. to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3. moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľ namieta proces dokazovania, ktoré bolo (alebo podľa názoru dovolateľa
malo byť – jeho výsluch) vykonané, a správnosť vyhodnotenia vykonaného dokazovania
(znalecký posudok).
I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie,
neustanovuje ţiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť
posúdené. Ani ústava neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva ich úpravu na príslušné
zákony. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je
zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite.
Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára
poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,
v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú
potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd
v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou
súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania (por. tieţ uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011
a 7 Cdo 34/2011).
Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal
ten-ktorý dôkaz) môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne
k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.
(viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, ţe súd v priebehu konania nevykonal všetky
navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemoţno
vyvodiť, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm.f/ O.s.p.
prípustné (viď R 125/1999). Tým, ţe súd prvého stupňa napriek návrhu ţalobcu nevykonal
dokazovanie výsluchom ţalobcu ako účastníka konania, neodňal ţalobcovi moţnosť pred
súdom konať.
Konštantná judikatúra najvyššieho súdu zastáva ale názor, ţe nesprávne hodnotenie
dôkazov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (por. napr. uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011 a 5 Cdo 24/2012). Dovolací súd
opakuje, ţe do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia
dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď
R 42/1993). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z jeho charakteru vyplýva, ţe
dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.), preto dovolaciemu súdu ani
neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané súdmi niţších stupňov.
Dovolateľ osobitne vyjadril svoje výhrady voči dokazovaniu, ktoré bolo vykonané
znaleckým posudkom. K tejto časti jeho argumentácie je potrebné uviesť, ţe či uţ výsledky
dokazovania boli súdmi vyhodnotené správne alebo nesprávne, nemohlo to mať za následok
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. Dovolací súd totiţ konštantne zastáva
názor, ţe súd neodníme účastníkovi konania moţnosť pred ním konať tým, ţe (prípadne)
nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov.
Dovolací súd nezistil ani existenciu ďalšieho dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal
spočívať v nedodrţaní procesného postupu prvostupňovým súdom vyplývajúceho
z ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p., účinného od 15. októbra 2008, podľa ktorého predseda
senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné
skutkové tvrdenia účastníkov je moţné povaţovať za zhodné, ktoré právne významné
skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré
dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.
Aj prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje existenciu vady
v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. Ak totiţ predseda senátu (samosudca) toto zákonné ustanovenie
nedodrţí, nemá to ţiaden priamy dosah na moţnosť vylúčenia účastníka konania z jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného
zákonného ustanovenia teda ţiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve
zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným
dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy, namietať prípadný nesprávny
procesný postup prvostupňového súdu v podanom odvolaní a pod. Uvedené pochybenie samo
osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237
písm.f/ O.s.p. Mohlo byť zakladať iba tzv. inú vadu konania, ktorou by sa dovolací súd mohol
zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné. Dovolateľ preto neopodstatnene namietal, ţe
nedodrţaním procesného postupu v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p., mu prvostupňový súd odňal
moţnosť pred súdom konať.
V nadväznosti na dovolacie námietky (porušenie princípu právnej istoty a odchýlenia
sa od právoplatného súdneho rozhodnutia v absolútne totoţnej veci) a tieţ so zreteľom
na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch (viď napr.
II. ÚS 261/2006) treba dodať, ţe je vţdy vecou individuálneho posúdenia v kaţdom
jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým prípadne došlo
v občianskom súdnom konaní v postupe súdov. Pri zvaţovaní dôsledkov zistených
procesných nesprávností treba mať vţdy na zreteli, ţe dovolanie je mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty
záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom
konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Jednak ide
o právo na spravodlivý súdny proces, jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho
štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1
ústavy, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4
ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného
vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu
oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva
(por. I. ÚS 252/05 a aktuálne tieţ IV. ÚS 481/2011). V prejednávanej veci najvyšší súd
nemohol brať na zreteľ len ţalobcom zdôrazňované právo na prejednanie veci bez porušenia
procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ale musel dbať o to, aby zachoval
ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej
istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov niţších stupňov.
Ţalobca namieta, ţe skutkové a právne závery prvostupňového súdu sú v absolútnom
rozpore so závermi vyslovenými v právoplatných súdnych rozhodnutiach Okresného súdu
Ţilina sp. zn. 24 C 45/2008 zo dňa 17.3.2009 a Krajského súdu v Ţiline sp. zn.
10 Co 171/2009 zo dňa 16.10.2009 hoci išlo o posúdenie totoţných dôkazov ako v konaní
sp. zn. 24 C 45/2008.
Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu
zodpovedá poţiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. na riadne
a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. V danej veci odvolací súd zhodne s okresným súdom
náleţite odôvodnili právne závery odlišné od právnych záverov vo veciach sp. zn.
24 C 45/2008 v spojení s 10 Co 171/2009 Okresného a Krajského súdu v Ţiline, vo svojich
rozhodnutiach náleţite vysvetlili, prečo sa odchýlili od právnych záverov vyslovených
v rozhodnutiach Okresného súdu Ţilina sp. zn. 24 C 45/2008 v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Ţiline sp. zn. 10 Co 171/2009. Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe
súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv ţalobcu.
So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky zaoberal aj otázkou opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci
rozhodoval na súde prvého stupňa vylúčený sudca (§ 237 písm.g/ O.s.p.).
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom moţno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15a ods. 1 O.s.p. účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Účelom citovaného ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému
prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ
predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna
úprava skutočností, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne relevantnú. Je
ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to : 1. k veci, v rámci ktorého
vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania
a rozhodnutia veci, 2. k účastníkom konania, ktorý by bol zaloţený na príbuzenskom alebo
rýdzo osobnom (pozitívnom či negatívnom) pomere k nim, alebo 3. k zástupcom účastníkov
konania (ktorý by bol zaloţený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod 2.).
O tom, či je sudca vylúčený rozhodne nadriadený súd v senáte, ak bolo rozhodnuté, ţe sudca
je vylúčený, predseda súdu určí namiesto neho sudcu alebo prikáţe vec inému senátu (§ 16
ods. 1, 2 O.s.p.).
Ak nadriadený súd rozhodol podľa ustanovenia § 16 ods. 1 O.s.p. tak, ţe konkrétny
sudca bol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, a tento sudca i napriek tomu vo veci
rozhodoval, išlo nesporne o vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm.g/ O.s.p. Tento
priamy a ďalej nespochybniteľný dôsledok je prirodzeným prejavom evidentnej väzby tohto
ustanovenia § 16 ods. 1 O.s.p. a je posilnený aj tým, ţe zákon pre tento prípad – pod sankciou
ďalšej vady konania – ukladá postupovať podľa ustanovenia § 16 ods. 2 O.s.p. Neexistencia
ţiadneho rozhodnutia (alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom,
ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci), nebráni však
dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm.g/
O.s.p. samostatne posudzovať otázku, či v konaní vystupoval sudca vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci, prípadne aj inak neţ bola v konaní posúdená súdom niţšieho stupňa
(porov. R 59/1997).
Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci
nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej
osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť
a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie
o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa
ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny, čl. 48 ods. 1
ústavy), treba trvať na tom, ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci
moţno skutočne iba výnimočne a z naozaj závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne
bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto
dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlo a inštruktívnu
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu
Slovenskej republiky k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napr. Piersack proti
Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napr. Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti [por. tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale
musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to
be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne
javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších
inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie
nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.
necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol
byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, a konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti
na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať
zreteľ na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi
vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závaţnosť,
ktorá by zaloţila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho
vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci) môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania
uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah
k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj
napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda
nezávisle a nestranne (por. napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľné skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava
povaţovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,
ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
Vychádzajúc z uvedených zásad Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel
v prejednávanej veci k záveru, ţe nemoţno prisvedčiť opodstatnenosti dôvodov námietky
zaujatosti uplatnenej ţalobcom.
Pokiaľ ţalobca vyvodzuje svoje pochybnosti o nezaujatosti sudkyne Okresného súdu
Ţilina JUDr. Gabriely Panákovej z toho, ţe jej manţel pôsobiaci ako prokurátor K. má na
sociálnej sieti f. vo svojom statuse priradeného ako priateľa JUDr. M. K., zástupcu
ţalovaného, je potrebné uviesť, ţe samotný vzťah medzi sudcami a inými úradnými
osobami, napr. prokurátormi, advokátmi, s ktorými prichádzajú sudcovia pracovne do
styku, obdobne ako je to u vzťahu medzi sudcami navzájom, je zaloţený na profesionalite.
Chýba tu preto objektívny základ pre konštatovanie zaujatosti. Pokiaľ by totiţ z takéhoto
základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takýto sudcovia budú
schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, ţe výlučne pracovný
a kolegiálny vzťah medzi sudcami a inými úradnými osobami (obdobne tieţ medzi sudcami
navzájom a medzi sudcami a zamestnancami súdu) prezumuje vo všeobecnosti porušovanie
sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzťahov neprekročí
hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti a takéto prekročenie sudkyňa vec prejednávajúca na
okresnom súde vo svojom vyjadrení netvrdila, nemoţno mať bez ďalšieho pochybnosti
o nezaujatosti takéhoto sudcu. Aţ v prípade, ţe by uvedený vzájomný vzťah prerástol cez
rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bliţšieho
osobného vzťahu, pôjde totiţ o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnenosť pochybností
o nezaujatosti, a teda vtedy by išlo o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami a inými úradnými osobami, napr. prokurátormi,
advokátmi (obdobne ako vzťahy medzi sudcami navzájom alebo medzi sudcami
a zamestnancami súdu), ktoré však beţný pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú (t.j. ak
tieto vzťahy spočívajú iba na tom, ţe sa sudcovia a iné úradné osoby navzájom osobne
poznajú, pretoţe prichádzajú spolu pracovne do styku), nemajú samé osebe povahu dôvodov
vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci týkajúcej sa takejto osoby, v danom
prípade právneho zástupcu ţalovaného. Teda iba tá skutočnosť, ţe predmetná vec sa týka
právneho zástupcu účastníka konania, ktorý podľa vyjadrenia ţalobcu má na f. v statuse
uvedeného ako priateľa manţela vec prejednávajúcej sudkyne, nemôţe zaloţiť pomer
predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je
postihnuté vadou, zakladajúcou prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.g/ O.s.p.
Pokiaľ ide o námietku ţalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci,
či správnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p.
dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie
je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len
výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm.a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241
ods. 2 písm.c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho
skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým
účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou
inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.
Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym
posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto
dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom
konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2 in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
Dovolací súd nezistil ani podmienku prípustnosti dovolania, na ktorú poukazoval
dovolateľ a ktorá mala spočívať v odňatí jeho moţnosti konať pred súdom tým, ţe rozsudky
súdov niţších súdov neboli dostatočne odôvodnené.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa, pričom sa zároveň stotoţnil s odôvodnením
prvostupňového rozsudku. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu bolo preto potrebné
posudzovať v kontexte s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Berúc do úvahy tento
kontext je zrejmé, ţe odvolací súd dal jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky podstatné
skutkové a právne otázky týkajúce sa predmetu prejednávanej veci a to tak, ako sú tieto
uvedené na str. 7-12 prvostupňového rozsudku. Okrem toho sa osobitne vyjadril aj
k odvolacím námietkam ţalobcu poukazujúc, ţe účastníci boli vo vzájomnom vzťahu ako
spoločník a verejná obchodná spoločnosť, pričom spoločníci pri zakladaní spoločnosti
nevloţili do nej ţiadny peňaţný a majetkový vklad. Je potom logické, ţe v prípade straty boli
nútení túto vyrovnať vloţením finančných prostriedkov do spoločnosti. Ako vyplynulo
zo znaleckého posudku č. X. vypracovaného znalcom J., vloţené peňaţné prostriedky
spoločníkmi boli účtované v prospech účtu X., pričom vklady resp. pôţičky sa účtujú
rovnako. Zo všetkých ďalších finančných operácií z účtovnej uzávierky a pri výpočte čistého
obchodného imania vyplynulo, ţe poskytnuté finančné prostriedky neboli pôţičkou (nikde sa
pri zúčtovaní nevychádzalo z toho, ţe to predstavuje záväzok spoločnosti). Vloţené finančné
prostriedky teda mali slúţiť na vykrytie straty v podnikaní. Takýto postup bol pouţitý aj pri
výpočte vyrovnávacieho obchodného podielu ţalobcu v opačnom prípade by jeho
vyrovnávací podiel predstavoval nulu. Všetky výstupy účtovníctva boli premietané do
daňového priznania jednotlivých spoločníkov ţalovaného, z čoho tieţ vyplýva, ţe ţalobca
musel byť uzrozumený o účele poskytnutia finančných prostriedkov do spoločnosti. V tejto
súvislosti nebolo potrebné vykonať zmenu spoločenskej zmluvy o základnom imaní, pretoţe
spoločnosť vznikla bez peňaţného a majetkového vkladu. V zmysle § 76 resp. § 82 ods. 3
Obchodného zákonníka spoločníci ručia za záväzky spoločne a nerozdielne všetkým svojím
majetkom a stratu znášajú rovnakým dielom, preto aj došlo k tomu, ţe spoločníci v prípade
straty boli nútení finančné prostriedky do spoločnosti vloţiť a týmto spôsobom stratu vykryť
a ďalej pokračovať v podnikaní, čo korešpondovalo aj so spôsobom vedenia účtovníctva.
Ţalobca nenamietal ani nespochybnil, ţe spôsob vedenia účtovnej evidencie, pokladničnej
knihy, prípadne vykonanie účtovných uzávierok bolo urobené nesprávne. Podľa názoru
dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu spojený s rozsudkom súdu prvého stupňa tak
spĺňa poţiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Pri
posudzovaní splnenia poţiadaviek na riadne odôvodnenie rozsudku správnosť právnych
záverov, ktoré sú obsahom tohto odôvodnenia, nie je právne relevantná, lebo prípadné
nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá.
V tejto súvislosti s poţiadavkami na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
dovolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 115/2003 z 3. júla 2003 a II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa
ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať
na všetky námietky alebo argumenty v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní.
Dovolateľ ako dovolací dôvod ďalej uvádza, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2
písm.c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne závery. Treba uviesť, ţe nesprávne
právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce
relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá
základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby
teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené, ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237
O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil na zistený skutkový stav správny
právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p.
neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu
v súlade s § 218 ods. 1 písm.c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom riadiac
sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho
súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.
Ţalobca podal dovolanie aj proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline zo dňa 3.5.2012
č.k. 9 NcC 14/2012-725, ktorým odvolací súd nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej na Okresnom súde Ţilina sp. zn. 25 C 113/2008 sudkyňu Okresného súdu Ţilina
JUDr. Gabrielu Panákovú.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolaním napadnuté uznesenie krajského
súdu je spôsobilým predmetom tohto opravného prostriedku.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Skutočnosť, ţe určité rozhodnutie vydal krajský súd, ešte neznamená, ţe tento súd
rozhodoval ako súd odvolací. V občianskom súdnom konaní totiţ krajský súd môţe
rozhodovať nielen ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) ale aj ako súd prvého stupňa (napr.
§ 9 ods. 2 O.s.p.) a tieţ ako súd nadriadený (§ 16 ods. 1 O.s.p.).
Rozhodnutie krajského súdu o tom, ţe sudca okresného súdu je alebo nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci, je rozhodnutím vyneseným mimo inštančného postupu,
kedy krajský súd nerozhoduje ako súd odvolací; proti rozhodnutiu krajského súdu nie sú
v tomto prípade zákonom prípustné opravné prostriedky, preto ani neexistuje funkčne
príslušný súd, ktorý by mohol o takomto opravnom prostriedku rozhodnúť.
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline,
ktorý ako súd nadriadený (§ 16 ods. 1 O.s.p.) rozhodol o nevylúčení sudkyne Okresného súdu
Ţilina z prejednávania a rozhodovania veci. Dovolaním napadnuté uznesenie nie je
rozhodnutím odvolacieho súdu (§ 10 ods. 1 O.s.p.).
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak do právomoci súdu patrí, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Z uvedených dôvodov muselo byť konanie o dovolaní ţalobcu podľa § 104 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 243c O.s.p. zastavené.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 . 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. februára 2014
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová