Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/58/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : V. J.,

bývajúci v Ţ., zastúpený JUDr. M. O., advokátom v Ţ., proti ţalovanému : V., zastúpený

JUDr. M. K., advokátom v Ţ., o zaplatenie 36 513,31 € s prísl., o vylúčení sudcu

Okresného súdu Žilina z prejednávania a rozhodovania veci, vedenej na Okresnom súde

Ţilina pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline

z 24. novembra 2011 sp. zn. , o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského

súdu v Ţiline z 3. mája 2012 sp. zn.

t a k t o :

Dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 24. novembra 2011 sp. zn.

o d m i e t a .

Konanie o dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 3. mája 2012 sp. zn.

z a s t a v u j e .

Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Ţilina rozsudkom zo 6. mája 2011 č.k. -601 zamietol

návrh ţalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia istiny 36 513,31 € s prísl. Po vykonanom

dokazovaní uzavrel, ţe nejde o pôţičku, ale o vklady a to vzhľadom na uvedenie účelu

na príjmových pokladničných dokladoch, zaúčtovanie daných vkladov, výsluch svedkov,

znalecký posudok a zároveň mal preukázanú stratu, na ktorej sa spoločníci podieľajú

rovnakým dielom. Z tohto dôvodu sa nezaoberal kompenzačnou námietkou a návrh ako

nedôvodný zamietol. Skutočnosť, ţe nešlo o pôţičku ale o vklad, vyplýva nielen z účelu

uvedeného na príjmových dokladoch, ale aj zo samotného zúčtovania a premietnutia danej

skutočnosti aj do daňového priznania spoločníkov a hospodárskeho výsledku, pričom táto

2

skutočnosť vyplýva aj zo svedeckých výpovedí V. Š., Z. H., A. K. a A. K.. K námietke

ţalobcu, ţe v rozhodnutí sp. zn. súd posúdil, ţe ţalovanému boli poskytnuté

finančné prostriedky spoločníkom na základe zmluvy o pôţičke uviedol, ţe v tomto konaní

nebolo vykonané dokazovanie v rovnakom rozsahu, keďţe v predmetnom konaní bolo

vykonané aj znalecké dokazovanie, v zmysle ktorého bolo jednoznačne konštatované, ţe

poskytnuté finančné prostriedky boli zaúčtované ako vklad a to aj s poukazom na vyplatenie

vyporiadacieho podielu a tieto skutočnosti boli premietnuté aj do daňového priznania

spoločníkov ţalovaného, pričom účel bol uvedený aj na príjmových dokladoch a tieto

skutočnosti vyplývajú aj z výsluchu svedkov uvedených. Nestotoţnil sa ani s názorom

vysloveným v uvedenom konaní ohľadom potreby zmeny spoločenskej zmluvy a základného

imania pokiaľ by išlo o vklady a to vzhľadom na zákonné ustanovenia a teda na právny reţim

verejnej obchodnej spoločnosti, ktorou je ţalovaný. Verejná obchodná spoločnosť nemá

povinnú tvorbu základného imania a ani sa nezapisuje tento údaj do obchodného registra

a to ani v prípade jeho tvorby. Taktieţ nie je ani zákonná povinnosť uvádzať do spoločenskej

zmluvy vklady spoločníkov, v prípade vkladov je iba vhodné do spoločenskej zmluvy upraviť

následky oneskorenia spoločníka so splnením vkladovej povinnosti – je to však iba vhodné,

nie je daná povinnosť. Zo zákonných ustanovení teda nevyplýva ţiadna povinnosť, aby

spoločnosť – v.o.s. uvádzala dané skutočnosti do spoločenskej zmluvy, resp. menila

spoločenskú zmluvu takým spôsobom, preto nie je moţné stotoţniť sa ani s názorom, ţe ak

nebola zmenená spoločenská zmluva, tak nemohlo ísť o vklady ale o pôţičku. Skutočnosť,

ţe išlo o vklady, vyplýva aj z hospodárskeho výsledku, čo sa premietlo aj do daňového

priznania, výšky vyporiadacieho podielu a celého účtovníctva a takým spôsobom spoločníci

ţalovaného postupovali aj v predchádzajúcich obdobiach, v ktorých boli tieţ vloţené vklady

a nikto si nenárokoval vrátenie finančných prostriedkov z titulu pôţičky. Tvrdenia ţalobcu

v tomto konaní sú účelové a zavádzajúce a sú v rozpore so skutočnosťami zistenými

vykonaným dokazovaním a to predovšetkým aj zo znaleckého posudku.

Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 24. novembra 2011 č.k.

-680 rozsudok okresného súdu potvrdil. Mal za to, ţe prvostupňový súd

postupoval správne pri hodnotení jednotlivých dôkazov a prijal aj správny právny záver. Je

nepochybné, ţe účastníci boli vo vzájomnom vzťahu ako spoločník a verejná obchodná

spoločnosť, pričom spoločníci pri zakladaní spoločnosti nevloţili do nej ţiadny peňaţný

a majetkový vklad. Je potom logické, ţe v prípade straty boli nútení túto vyrovnať vloţením

finančných prostriedkov do spoločnosti. Takýmto spôsobom sa strata vykrývala i v minulosti,

3

keď v spoločnosti aktívne pôsobil aj ţalobca. Ako vyplynulo zo znaleckého posudku

č. X. vypracovaného znalcom J., vloţené finančné prostriedky spoločníkmi boli zúčtované

v prospech účtu X., pričom vklady, resp. pôţičky sa účtujú rovnako. Zo všetkých ďalších

finančných operácií z účtovnej uzávierky a pri výpočte čistého obchodného imania

vyplynulo, ţe poskytnuté finančné prostriedky neboli pôţičkou (nikde sa pri zúčtovaní

nevychádzalo z toho, ţe to predstavuje záväzok spoločnosti), preto aj prvostupňový súd

správne určil, ţe vloţené finančné prostriedky ţalobcom do spoločnosti ţalovaného

nepredstavovali pôţičku, ale jednoznačne vloţené finančné prostriedky mali slúţiť na

vykrytie straty v podnikaní. Takýto postup bol pouţitý aj pri výpočte vyrovnávacieho

obchodného podielu ţalobcu, v opačnom prípade by jeho vyrovnávací podiel predstavoval

nulu. Keďţe je zrejmé, ţe všetky výstupy z účtovníctva boli premietané do daňového

priznania jednotlivých spoločníkov ţalovaného, z čoho tieţ vyplýva, ţe ţalobca musel byť

uzrozumený o účele poskytnutia finančných prostriedkov do spoločnosti. Prvostupňový

súd správne poukázal na to, ţe nebolo v tejto súvislosti potrebné vykonať zmenu spoločenskej

zmluvy o základom imaní, pretoţe spoločnosť vznikla bez peňaţného a majetkového vkladu.

Ako uţ bolo vyššie uvedené, či uţ v zmysle resp. ,

spoločníci ručia za záväzky spoločne a nerozdielne všetkým svojím majetkom a stratu znášajú

rovnakým dielom, preto aj došlo k tomu, ţe spoločníci v prípade straty boli nútení finančné

prostriedky do spoločnosti vloţiť a týmto spôsobom stratu vykryť a ďalej pokračovať

v podnikaní, čo korešpondovalo aj so spôsobom vedenia účtovníctva a čo jednoznačne

potvrdil vo svojich záveroch znalec v posudku. Ţalobca nenamietal ani nespochybnil, ţe

spôsob vedenia účtovnej evidencie, pokladničnej knihy, prípadne vykonania účtovných

uzávierok, bolo urobené nesprávne. Dovolací súd sa stotoţňuje so závermi prvostupňového

súdu, ţe v prípade vkladu finančných prostriedkov do spoločnosti tieto nepredstavovali

pôţičku ale bola ním vykrytá strata a preto správne návrh na vrátenie pôţičky bol zamietnutý.

V tomto smere sa odvolací súd plne stotoţňuje s právnym posúdením veci ako aj

s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu a na jeho závery v zmysle § 219 ods. 2

poukazuje. Pokiaľ ţalobca namietal, ţe boli porušené jeho procesné práva, keď nebol

ako účastník konania súdom osobitne vypočutý, je zrejmé, ţe na konanie pred súdom

splnomocnil advokáta a spoločne s ním sa zúčastňoval jednotlivých súdnych pojednávaní

a nič mu nebránilo, aby sa ako účastník konania k veci osobne vyjadril.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorého prípustnosť

odôvodňoval ustanovením Uviedol, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu je vecne nesprávny, arbitrárny a vykazuje vady. Odôvodnenie rozsudku neobstojí, je

zmätočné, argumentačne neudrţateľné, vágne, zjavne arbitrárne, vnútorne protirečivé

a v nesúlade s ustanoveniami právnych predpisov. Moţno súčasne konštatovať, ţe krajský súd

pri rozhodovaní plne opomenul, ţe prvostupňový súd mu svojím procesným postupom odňal

moţnosť konať pred súdom, napriek tomu, ţe predmetnú vadu relevantne vytýkal v odvolaní.

Odôvodnenie rozsudku je skôr všeobecnou a vágnou kompláciou úvah ako presvedčivým

a najmä konkrétnym posúdením a podaním relevantnej odpovede na konkrétne odvolacie

námietky. Odvolací súd sa k jeho odvolacím námietkam vôbec nevyjadril, čo je znakom

zjavnej arbitrárnosti. Súčasne moţno konštatovať, ţe v danej veci na okresnom súde

rozhodoval vylúčený samosudca, o čom sa dozvedel aţ po doručení rozsudku odvolacieho

súdu. Namietané vady rozhodnutia a vady konania sa navzájom prelínajú a kumulujú.

Odvolací súd z porušenia jeho práv nevyvodil ţiadne dôsledky, ale naopak s nesprávnym

procesným postupom súdu prvého stupňa ako aj s nesprávnymi úvahami pri hodnotení

a vyslovení právnych záverov sa stotoţnil. Konanie okresného ako aj krajského súdu je

chaotické a zmätočné (okresný súd napr. tvrdí, ţe v konaní bola vypočutá A. K. – manţelka

štatutára ţalovaného V. K. a pravdepodobne pouţil jej výpoveď z iného konania

, pričom v tomto konaní bola vypočutá R. K. – nevesta štatutára ţalovaného

V. K.).

Namietal, ţe okresný súd ho v konaní ako účastníka konania vôbec nevypočul napriek tomu,

ţe na všetkých pojednávaniach bol osobne prítomný (s výnimkou posledného pojednávania,

keď bol v zlom zdravotnom stave PN tesne pred uznaním jeho invalidity). A keďţe aj

odvolací súd ţiadny procesný dôsledok z vyššie uvedených porušení základného práva

nevyvodil, je konanie pred oboma súdmi ako celok postihnuté vadou vyplývajúcou

z ustanovenia

Prvostupňový súd v danej veci vykonal dokazovanie znaleckým dokazovaním, v ktorom však

nešlo o riešenie odborných ale výlučne právnych otázok. Takýmto postupom došlo k odňatiu

moţnosti mu konať pred súdom.

Súd si nesplnil svoju povinnosť a v konaní relevantne neuviedol, ktoré právne významné

skutkové tvrdenia účastníkov je moţné povaţovať za zhodné a ktoré právne významné

skutkové tvrdenia zostali sporné. Predmetná povinnosť súdu je zakotvením práva účastníka

na zabezpečenie predvídateľnosti rozhodovania súdu v civilnom sporovom konaní, nakoľko

súd môţe hodnotiť dôkazy inak, neţ ich vníma sám účastník a umoţňuje tak účastníkovi

efektívne reagovať na oznámenie posúdenia skutkových tvrdení súdom produkovaním

ďalších dôkazov. Prvostupňový aj odvolací súd svojím procesným postupom a predmetným

opomenutím základných povinností vo vzťahu k účastníkovi konania mu odňali moţnosť

konať pred súdom.

Moţno konštatovať, ţe okresný a krajský súd bez akejkoľvek zmeny skutkového a právneho

stavu veci na základe totoţných dôkazov vyslovili úplne odlišný právny názor a odlišné

skutkové závery neţ vyslovil Okresný súd Ţilina v právoplatnom rozsudku sp. zn.

zo dňa 17.3.2009 ako i Krajský súd v Ţiline v právoplatnom potvrdzujúcom

rozsudku sp. zn. zo dňa 16.10.2009, čo je v právnom štáte neprípustné.

Všetky skutkové a právne závery okresného súdu sú v absolútnom rozpore so závermi

vyslovenými vo vyššie uvedených právoplatných súdnych rozhodnutiach, čo je porušením

princípu právnej istoty. V danej veci išlo o posúdenie totoţných štyroch príjmových dokladov

a totoţných listinných dôkazov, takisto vyjadrenia svedkov a účastníkov konania boli totoţné

ako v konaní .

Predmetné konanie trpí aj vadou rozhodovania vylúčeným sudcom. Po doručení rozsudku

odvolacieho súdu dňa 21.3.2012 dňa 23.3.2012 pri náhodnom surfovaní na web stránke

sociálnej siete W. zistil, ţe zákonná sudkyňa JUDr. Gabriela Panáková je manţelkou pána

M. P., ktorý pôsobí ako prokurátor na K., pričom obaja majú na sociálnej sieti f. vytvorené

personálne stránky a profily, na ktorých sami iniciatívne zverejňujú rôzne osobné a

súkromné informácie beţného charakteru. Na sociálnej sieti f. má súčasne vytvorenú

personálnu stránku a profil i advokát ţalovaného p. JUDr. M. K., ktorý taktieţ verejne

zverejňuje rôzne osobné a súkromné informácie a komunikáciu. Sociálna sieť f. poskytuje ako

jednu zo svojich základných funkcií moţnosť vytvorenia skupín priateľov, t.j. osôb, ktorí si

navzájom verejne na sociálnej sieti, deklarujú blízky priateľský a neformálny vzťah. Moţno

pritom konštatovať, ţe M. P. a JUDr. M. K. sú navzájom priateľmi, čo verejne deklarujú ich

vytvorené statusy a profily na sieti f.. Nie je preto akceptovateľné, aby sudca rozhodoval za

situácie, ţe jeho manţel a právny zástupca účastníka konania sú blízkymi priateľmi, t.j.

poznajú sa, neformálne a súkromne komunikujú medzi sebou a navštevujú sa a svoje

priateľstvo otvorene deklarujú.

Odvolací ako aj prvostupňový súd súčasne dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym ba aţ svojvoľným skutkovým zisteniam a k absolútne zmätočným právnym

úvahám. Skutkové závery vyslovené krajským a okresným súdom sú v zjavnom rozpore

s obsahom spisu ako aj s čiastkovými zisteniami súdu z jednotlivých vykonaných dôkazov.

Odôvodnenie rozsudku neobstojí, je zmätočné, argumentačne neudrţateľné, arbitrárne,

vnútorne protirečivé a v nesúlade s ustanoveniami právnych predpisov, základnými zásadami

formálno-právnej logiky nehovoriac o rozpore so závermi, ktoré vyslovil Okresný súd Ţilina

v právoplatnom rozsudku sp. zn. zo dňa 17.3.2009 ako i Krajský súd v Ţiline

v právoplatnom potvrdzujúcom rozsudku sp. zn. zo dňa 16.10.2009.

Dovolateľ ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci, nesprávne skutkové zistenia,

hodnotenie výpovedí svedkov a vyjadrení ţalovaného.

Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok prvostupňového súdu zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Ţalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, ţe dovolanie ţalobcu je v celom rozsahu

nedôvodné a ţiada, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu potvrdil a ţalobcu zaviazal

k náhrade trov konania.

Krajský súd v Ţiline uznesením z 3. mája 2012 č.k. -725 sudkyňu

Okresného súdu Ţilina JUDr. Gabrielu Panákovú nevylúčil z prejednávania a rozhodovania

veci vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. . V odôvodnení uviedol, ţe

nezistil existenciu takých okolností, z ktorých by bolo moţné vyvodiť pochybnosti

o zaujatosti sudkyne Okresného súdu Ţilina JUDr. Gabriely Panákovej, a preto ju z konania

nevylúčil. Samotné skutočnosti uvádzané ţalobcom ešte samé osebe nemôţu vzbudzovať

pochybnosti o nezaujatosti sudcu, keďţe samotný zákonný sudca, ktorý má vo veci

rozhodovať, nemá ţiadny pomer k účastníkovi konania, ani k prejednávanej veci (okrem

subjektívneho pocitu účastníkov to z ničoho nevyplynulo), je povinný vec z titulu svojho

povolania prejednať objektívne a rozhodnúť s prihliadnutím na profesionálny prístup k práci.

U sudcu sa nezaujatosť predpokladá, pokiaľ nie je preukázaný opak. Takýto záver vyplýva aj

z a príslušných zákonov upravujúcich status sudcu. Osobnosť

a postavenie sudcu musia byť zárukou, ţe nepripustia, aby vonkajšie vplyvy pôsobili na ich

nestrannosť pri rozhodovaní. Opačný záver by bolo moţné prijať len vtedy, keby sudca

v rámci svojho subjektívneho vyjadrenia tvrdil také skutkové okolnosti, ktoré by objektívne

nasvedčovali tomu, ţe má k veci, či účastníkom, alebo k ich zástupcom taký vzťah, ktorý by

vzbudzoval dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorého

prípustnosť odôvodňoval ustanovením Uviedol, ţe napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu je vecne nesprávne a vykazuje vady. Odôvodnenie uznesenia neobstojí, je

zmätočné, argumentačne neudrţateľné, zjavne arbitrárne, vnútorne protirečivé, zamlčuje

obsah dôkazov a je v nesúlade s ustanoveniami právnych predpisov. Zastáva názor, ţe

odvolací súd mu svojím procesným postupom odňal moţnosť konať pred súdom. Navrhol,

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu

v Ţiline na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie (do potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu) podal včas účastník konania

( ), zastúpený advokátom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( a nasl. ).

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

ustanovenia platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému

v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ). Podľa je

dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je

dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo

ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania

nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a , a v tejto

veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe

prípustnosť dovolania ţalobcu z ustanovenia aţ 3 vyvodiť nemoţno.

So zreteľom na ustanovenie druhá veta , ktoré ukladá dovolaciemu

súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , dovolací súd sa

neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa komplexne

zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/

aţ g/ , teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť

účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci

právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie

konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom

konať a rozhodovania vylúčeným sudcom či konania súdom nesprávne obsadeným. Dovolateľ

procesné vady konania v zmysle aţ e/ netvrdil a ich existenciu nezistil

ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je prípustné.

Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania

v zmysle a

Podľa ustanovenia dovolanie je prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť

konať pred súdom.

Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle sú vlastné tri pojmové

znaky : 1. odňatie moţnosti konať pred súdom, 2. to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo

v dôsledku postupu súdu, 3. moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.

Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie

moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je

potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania

realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ namieta proces dokazovania, ktoré bolo (alebo podľa názoru dovolateľa

malo byť – jeho výsluch) vykonané, a správnosť vyhodnotenia vykonaného dokazovania

(znalecký posudok).

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie,

neustanovuje ţiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť

posúdené. Ani neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva ich úpravu na príslušné

zákony. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je

zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite.

Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára

poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,

v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú

potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). Súd

v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania

a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie

dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou

súdu (viď ), a nie účastníkov konania (por. tieţ uznesenie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. , , , ,

a ).

Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal

ten-ktorý dôkaz) môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne

k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle

(viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, ţe súd v priebehu konania nevykonal všetky

navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemoţno

vyvodiť, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa

prípustné (viď R 125/1999). Tým, ţe súd prvého stupňa napriek návrhu ţalobcu nevykonal

dokazovanie výsluchom ţalobcu ako účastníka konania, neodňal ţalobcovi moţnosť pred

súdom konať.

Konštantná judikatúra najvyššieho súdu zastáva ale názor, ţe nesprávne hodnotenie

dôkazov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle (por. napr. uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. , a ). Dovolací súd

opakuje, ţe do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (). V prípade nesprávnosti hodnotenia

dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa (viď

R 42/1993). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z jeho charakteru vyplýva, ţe

dokazovanie sa v ňom nevykonáva ( ), preto dovolaciemu súdu ani

neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané súdmi niţších stupňov.

Dovolateľ osobitne vyjadril svoje výhrady voči dokazovaniu, ktoré bolo vykonané

znaleckým posudkom. K tejto časti jeho argumentácie je potrebné uviesť, ţe či uţ výsledky

dokazovania boli súdmi vyhodnotené správne alebo nesprávne, nemohlo to mať za následok

procesnú vadu konania v zmysle Dovolací súd totiţ konštantne zastáva

názor, ţe súd neodníme účastníkovi konania moţnosť pred ním konať tým, ţe (prípadne)

nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov.

Dovolací súd nezistil ani existenciu ďalšieho dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal

spočívať v nedodrţaní procesného postupu prvostupňovým súdom vyplývajúceho

z ustanovenia , účinného od 15. októbra 2008, podľa ktorého predseda

senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné

skutkové tvrdenia účastníkov je moţné povaţovať za zhodné, ktoré právne významné

skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré

dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

Aj prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje existenciu vady

v zmysle Ak totiţ predseda senátu (samosudca) toto zákonné ustanovenie

nedodrţí, nemá to ţiaden priamy dosah na moţnosť vylúčenia účastníka konania z jeho

procesných práv, ktoré mu priznáva. Porušenie citovaného

zákonného ustanovenia teda ţiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve

zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným

dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy, namietať prípadný nesprávny

procesný postup prvostupňového súdu v podanom odvolaní a pod. Uvedené pochybenie samo

osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237

písm.f/ Mohlo byť zakladať iba tzv. inú vadu konania, ktorou by sa dovolací súd mohol

zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné. Dovolateľ preto neopodstatnene namietal, ţe

nedodrţaním procesného postupu v zmysle , mu prvostupňový súd odňal

moţnosť pred súdom konať.

V nadväznosti na dovolacie námietky (porušenie princípu právnej istoty a odchýlenia

sa od právoplatného súdneho rozhodnutia v absolútne totoţnej veci) a tieţ so zreteľom

11

na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch (viď napr.

) treba dodať, ţe je vţdy vecou individuálneho posúdenia v kaţdom

jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým prípadne došlo

v občianskom súdnom konaní v postupe súdov. Pri zvaţovaní dôsledkov zistených

procesných nesprávností treba mať vţdy na zreteli, ţe dovolanie je mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty

záväznosti a nezmeniteľnosti ( ). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom

konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Jednak ide

o právo na spravodlivý súdny proces, jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho

štátu podľa . Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z

, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa a 4

, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného

vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu

oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva

(por. a aktuálne tieţ ). V prejednávanej veci najvyšší súd

nemohol brať na zreteľ len ţalobcom zdôrazňované právo na prejednanie veci bez porušenia

procesných ustanovení , ale musel dbať o to, aby zachoval

ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej

istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov niţších stupňov.

Ţalobca namieta, ţe skutkové a právne závery prvostupňového súdu sú v absolútnom

rozpore so závermi vyslovenými v právoplatných súdnych rozhodnutiach Okresného súdu

Ţilina sp. zn. zo dňa 17.3.2009 a Krajského súdu v Ţiline sp. zn.

zo dňa 16.10.2009 hoci išlo o posúdenie totoţných dôkazov ako v konaní

sp. zn. .

Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu

zodpovedá poţiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia na riadne

a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. V danej veci odvolací súd zhodne s okresným súdom

náleţite odôvodnili právne závery odlišné od právnych záverov vo veciach sp. zn.

v spojení s Okresného a Krajského súdu v Ţiline, vo svojich

rozhodnutiach náleţite vysvetlili, prečo sa odchýlili od právnych záverov vyslovených

v rozhodnutiach Okresného súdu Ţilina sp. zn. v spojení s rozhodnutím

Krajského súdu v Ţiline sp. zn. . Za porušenie základného práva zaručeného

v v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe

súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv ţalobcu.

So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky zaoberal aj otázkou opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci

rozhodoval na súde prvého stupňa vylúčený sudca ( ).

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom moţno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému

prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ

predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna

úprava skutočností, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne relevantnú. Je

ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to : 1. k veci, v rámci ktorého

vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania

a rozhodnutia veci, 2. k účastníkom konania, ktorý by bol zaloţený na príbuzenskom alebo

rýdzo osobnom (pozitívnom či negatívnom) pomere k nim, alebo 3. k zástupcom účastníkov

konania (ktorý by bol zaloţený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod 2.).

O tom, či je sudca vylúčený rozhodne nadriadený súd v senáte, ak bolo rozhodnuté, ţe sudca

je vylúčený, predseda súdu určí namiesto neho sudcu alebo prikáţe vec inému senátu (§ 16

ods. 1, 2 ).

Ak nadriadený súd rozhodol podľa ustanovenia tak, ţe konkrétny

sudca bol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, a tento sudca i napriek tomu vo veci

rozhodoval, išlo nesporne o vadu konania v zmysle ustanovenia Tento

priamy a ďalej nespochybniteľný dôsledok je prirodzeným prejavom evidentnej väzby tohto

ustanovenia a je posilnený aj tým, ţe zákon pre tento prípad – pod sankciou

ďalšej vady konania – ukladá postupovať podľa ustanovenia Neexistencia

ţiadneho rozhodnutia (alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom,

ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci), nebráni však

dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm.g/

13

samostatne posudzovať otázku, či v konaní vystupoval sudca vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci, prípadne aj inak neţ bola v konaní posúdená súdom niţšieho stupňa

(porov. R 59/1997).

Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania ( ), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (

). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu

vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania

a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci

nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej

osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť

a rozhodnúť o ňom (, , ). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie

o vylúčení sudcu podľa predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa

ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny, čl. 48 ods. 1

), treba trvať na tom, ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci

moţno skutočne iba výnimočne a z naozaj závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne

bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto

dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlo a inštruktívnu

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu

Slovenskej republiky k danej problematike.

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti

sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.

Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napr. Piersack proti

Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu

ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné

z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa

vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie

nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti

(pozri napr. Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko

sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať

pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa

subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje

tzv. teória zdania nezaujatosti [por. tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale

14

musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to

be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne

javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších

inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu

k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie

nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.

necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol

byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného

sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom

jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava

z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa

zakladá na objektívnych, a konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti

na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať

zreteľ na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi

vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závaţnosť,

ktorá by zaloţila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho

vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci) môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania

uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah

k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj

napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda

nezávisle a nestranne (por. napr. ).

Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľné skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava

povaţovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,

ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

15

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje.

Vychádzajúc z uvedených zásad Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel

v prejednávanej veci k záveru, ţe nemoţno prisvedčiť opodstatnenosti dôvodov námietky

zaujatosti uplatnenej ţalobcom.

Pokiaľ ţalobca vyvodzuje svoje pochybnosti o nezaujatosti sudkyne Okresného súdu

Ţilina JUDr. Gabriely Panákovej z toho, ţe jej manţel pôsobiaci ako prokurátor K. má na

sociálnej sieti f. vo svojom statuse priradeného ako priateľa JUDr. M. K., zástupcu

ţalovaného, je potrebné uviesť, ţe samotný vzťah medzi sudcami a inými úradnými

osobami, napr. prokurátormi, advokátmi, s ktorými prichádzajú sudcovia pracovne do

styku, obdobne ako je to u vzťahu medzi sudcami navzájom, je zaloţený na profesionalite.

Chýba tu preto objektívny základ pre konštatovanie zaujatosti. Pokiaľ by totiţ z takéhoto

základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takýto sudcovia budú

schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, ţe výlučne pracovný

a kolegiálny vzťah medzi sudcami a inými úradnými osobami (obdobne tieţ medzi sudcami

navzájom a medzi sudcami a zamestnancami súdu) prezumuje vo všeobecnosti porušovanie

sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzťahov neprekročí

hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti a takéto prekročenie sudkyňa vec prejednávajúca na

okresnom súde vo svojom vyjadrení netvrdila, nemoţno mať bez ďalšieho pochybnosti

o nezaujatosti takéhoto sudcu. Aţ v prípade, ţe by uvedený vzájomný vzťah prerástol cez

rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bliţšieho

osobného vzťahu, pôjde totiţ o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnenosť pochybností

o nezaujatosti, a teda vtedy by išlo o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania

a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami a inými úradnými osobami, napr. prokurátormi,

advokátmi (obdobne ako vzťahy medzi sudcami navzájom alebo medzi sudcami

a zamestnancami súdu), ktoré však beţný pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú (t.j. ak

tieto vzťahy spočívajú iba na tom, ţe sa sudcovia a iné úradné osoby navzájom osobne

poznajú, pretoţe prichádzajú spolu pracovne do styku), nemajú samé osebe povahu dôvodov

vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci týkajúcej sa takejto osoby, v danom

prípade právneho zástupcu ţalovaného. Teda iba tá skutočnosť, ţe predmetná vec sa týka

16

právneho zástupcu účastníka konania, ktorý podľa vyjadrenia ţalobcu má na f. v statuse

uvedeného ako priateľa manţela vec prejednávajúcej sudkyne, nemôţe zaloţiť pomer

predpokladaný ustanovením

Dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je

postihnuté vadou, zakladajúcou prípustnosť dovolania podľa

Pokiaľ ide o námietku ţalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci,

či správnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia

dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie

je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len

výslovne uvedených procesných ( a ) a hmotnoprávnych (

ods. 2 písm.c/ ) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových

zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného

dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho

skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým

účelom môţe vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou

inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.

Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym

posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto

dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom

konaní podľa ustanovenia in fine (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Dovolací súd nezistil ani podmienku prípustnosti dovolania, na ktorú poukazoval

dovolateľ a ktorá mala spočívať v odňatí jeho moţnosti konať pred súdom tým, ţe rozsudky

súdov niţších súdov neboli dostatočne odôvodnené.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa, pričom sa zároveň stotoţnil s odôvodnením

prvostupňového rozsudku. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu bolo preto potrebné

posudzovať v kontexte s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Berúc do úvahy tento

kontext je zrejmé, ţe odvolací súd dal jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky podstatné

skutkové a právne otázky týkajúce sa predmetu prejednávanej veci a to tak, ako sú tieto

17

uvedené na str. 7-12 prvostupňového rozsudku. Okrem toho sa osobitne vyjadril aj

k odvolacím námietkam ţalobcu poukazujúc, ţe účastníci boli vo vzájomnom vzťahu ako

spoločník a verejná obchodná spoločnosť, pričom spoločníci pri zakladaní spoločnosti

nevloţili do nej ţiadny peňaţný a majetkový vklad. Je potom logické, ţe v prípade straty boli

nútení túto vyrovnať vloţením finančných prostriedkov do spoločnosti. Ako vyplynulo

zo znaleckého posudku č. X. vypracovaného znalcom J., vloţené peňaţné prostriedky

spoločníkmi boli účtované v prospech účtu X., pričom vklady resp. pôţičky sa účtujú

rovnako. Zo všetkých ďalších finančných operácií z účtovnej uzávierky a pri výpočte čistého

obchodného imania vyplynulo, ţe poskytnuté finančné prostriedky neboli pôţičkou (nikde sa

pri zúčtovaní nevychádzalo z toho, ţe to predstavuje záväzok spoločnosti). Vloţené finančné

prostriedky teda mali slúţiť na vykrytie straty v podnikaní. Takýto postup bol pouţitý aj pri

výpočte vyrovnávacieho obchodného podielu ţalobcu v opačnom prípade by jeho

vyrovnávací podiel predstavoval nulu. Všetky výstupy účtovníctva boli premietané do

daňového priznania jednotlivých spoločníkov ţalovaného, z čoho tieţ vyplýva, ţe ţalobca

musel byť uzrozumený o účele poskytnutia finančných prostriedkov do spoločnosti. V tejto

súvislosti nebolo potrebné vykonať zmenu spoločenskej zmluvy o základnom imaní, pretoţe

spoločnosť vznikla bez peňaţného a majetkového vkladu. V zmysle § 76 resp. § 82 ods. 3

spoločníci ručia za záväzky spoločne a nerozdielne všetkým svojím

majetkom a stratu znášajú rovnakým dielom, preto aj došlo k tomu, ţe spoločníci v prípade

straty boli nútení finančné prostriedky do spoločnosti vloţiť a týmto spôsobom stratu vykryť

a ďalej pokračovať v podnikaní, čo korešpondovalo aj so spôsobom vedenia účtovníctva.

Ţalobca nenamietal ani nespochybnil, ţe spôsob vedenia účtovnej evidencie, pokladničnej

knihy, prípadne vykonanie účtovných uzávierok bolo urobené nesprávne. Podľa názoru

dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu spojený s rozsudkom súdu prvého stupňa tak

spĺňa poţiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle Pri

posudzovaní splnenia poţiadaviek na riadne odôvodnenie rozsudku správnosť právnych

záverov, ktoré sú obsahom tohto odôvodnenia, nie je právne relevantná, lebo prípadné

nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá.

V tejto súvislosti s poţiadavkami na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

dovolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 3. júla 2003 a zo 16. marca 2005, podľa

ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

18

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať

na všetky námietky alebo argumenty v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní.

Dovolateľ ako dovolací dôvod ďalej uvádza, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2

písm.c/ ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne závery. Treba uviesť, ţe nesprávne

právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce

relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá

základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby

teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené, ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil na zistený skutkový stav správny

právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu

v súlade s v spojení s ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom riadiac

sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho

súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

19

V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.

Ţalobca podal dovolanie aj proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline zo dňa 3.5.2012

č.k. -725, ktorým odvolací súd nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci

vedenej na Okresnom súde Ţilina sp. zn. sudkyňu Okresného súdu Ţilina

JUDr. Gabrielu Panákovú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ) skúmal bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ), či dovolaním napadnuté uznesenie krajského

súdu je spôsobilým predmetom tohto opravného prostriedku.

Podľa dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Skutočnosť, ţe určité rozhodnutie vydal krajský súd, ešte neznamená, ţe tento súd

rozhodoval ako súd odvolací. V občianskom súdnom konaní totiţ krajský súd môţe

rozhodovať nielen ako súd odvolací ( ) ale aj ako súd prvého stupňa (napr.

) a tieţ ako súd nadriadený ( ).

Rozhodnutie krajského súdu o tom, ţe sudca okresného súdu je alebo nie je vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci, je rozhodnutím vyneseným mimo inštančného postupu,

kedy krajský súd nerozhoduje ako súd odvolací; proti rozhodnutiu krajského súdu nie sú

v tomto prípade zákonom prípustné opravné prostriedky, preto ani neexistuje funkčne

príslušný súd, ktorý by mohol o takomto opravnom prostriedku rozhodnúť.

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline,

ktorý ako súd nadriadený ( ) rozhodol o nevylúčení sudkyne Okresného súdu

Ţilina z prejednávania a rozhodovania veci. Dovolaním napadnuté uznesenie nie je

rozhodnutím odvolacieho súdu ( ).

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak do právomoci súdu patrí, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Z uvedených dôvodov muselo byť konanie o dovolaní ţalobcu podľa

v spojení s zastavené.

O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa

a

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 . 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. februára 2014

JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová