Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
82e/392635.667f5e.pdf
PDF · 182.35 KB
No categories available
7Cdo/405/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 405/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky I., bytom B.B.
zastúpenej Mgr. Monikou Martonovou, advokátkou, so sídlom v Bratislave,
Vajnorská č. 8/A, proti odporcovi I., bytom B.B. zastúpenému spoločnosťou JUDr. Milan
Ficek, advokát s.r.o., so sídlom v Bratislave, Ţilinská č.14, o rozvod manželstva a úpravu
práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode, vedenej na Okresnom
súde Bratislava II pod sp. zn. 50 C 41/2010, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave zo 14. novembra 2013, sp. zn. 9 Co 404/2013 v spojení
s doplňujúcim rozsudkom zo 17. júla 2014, sp. zn. 9 Co 404/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke trovy konania vo výške 69,91 Eur k rukám
právnej zástupkyne navrhovateľky do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II čiastočným rozsudkom z 1. augusta 2012, č. k.
50 C 41/2010 - 140 rozviedol manţelstvo účastníkov konania. Ďalej rozhodol, ţe o úprave
práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manţelstva rozhodne v konečnom
rozhodnutí. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 22. septembra 2012.
Okresný súd Bratislava II rozsudkom (konečným) zo 6. marca 2013, č. k.
50 C 41/2010–212 maloleté deti S., narodeného X. maloletého A., narodeného X. na čas po
rozvode zveril do osobnej starostlivosti matky, s tým, ţe zastupovať a spravovať
majetok oboch maloletých detí budú obaja rodičia spoločne. Odporcu zaviazal počnúc dňom
právoplatnosti výroku o rozvode manţelstva prispievať na výţivu maloletého S.
sumou 400,- Eur mesačne vţdy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky a na tvorbu
úspor sumou 50,- Eur mesačne vţdy do 15-teho dňa v mesiaci vopred na účet, ktorý matka
oznámi súdu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcu ďalej zaviazal počnúc dňom
právoplatnosti výroku o rozvode manţelstva prispievať na výţivu maloletého A. sumou 400,-
Eur mesačne vţdy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky a na tvorbu úspor sumou
50,- Eur mesačne vţdy do 15-teho dňa v mesiaci vopred na účet, ktorý matka oznámi súdu do
3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zročné výţivné (za čas od 22. septembra 2012 do 6. marca
2013) na maloletého S. a na maloletého A. vo výške 4.944,18 Eur zaviazal odporcu uhradiť
matke do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň rozhodol, ţe otec má právo sa
stretávať s maloletým S. a maloletým A. bez obmedzenia. Rozhodol tieţ, ţe cestou Daňového
úradu Bratislava bude navrhovateľke a odporcovi vrátená kaţdému suma 19,12 Eur
po právoplatnosti rozsudku. Účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení rozsudku konštatoval, ţe manţelstvo účastníkov konania si prestalo plniť svoju
úlohu. Vzťahy medzi účastníkmi konania zostali napäté aj po rozvode manţelstva.
Pri rozhodovaní o zverení detí do osobnej starostlivosti niektorého z rodičov vychádzal
zo znaleckého posudku, z ktorého vyplynulo vyjadrenie detí zostať v osobnej starostlivosti
matky. Znalec konštatoval, deti sú uţ po psychickej stránke natoľko vyspelé, ţe je moţné
povaţovať za dostatočne stále a vyzreté ich vyjadrenie. Na tom vyjadrení zotrvali maloletí
aj pri svojom vyjadrení pred súdom. Súd preto zveril maloleté deti do osobnej starostlivosti
matky aj s prihliadnutím na to, ţe po emocionálnej stránke je lepšie vybavená na potreby
oboch detí a je aj v záujme maloletých, aby mali lepšie zorganizované svoje pracovné
povinnosti. Pri rozhodnutí o styku skonštatoval, ţe naviazanosť detí na otca a ich veková
schopnosť sú dôvodom preto, aby deti trávili čas s otcom na základe vzájomnej dohody a nie
striktným stanovením dní a časovým ohraničeným týchto dní. O výške výţivného súd
rozhodoval v súlade s § 62 a § 63 Zákona o rodine, keď zistil, ţe matka má netto príjem
1.471,67 Eur a otec 2.322,13 Eur mesačne. O tvorbe úspor rozhodol z dôvodu, ţe majetkové
pomery otca to dovoľujú. O zročnom výţivnom rozhodoval za čas od právoplatnosti
rozhodnutia o rozvode manţelstva do rozhodnutia o úprave práv a povinností rodičov
k maloletým deťom. Zároveň v dôvodoch rozsudku uviedol, ţe podľa § 164 O.s.p.,
ţe pri vyhlásení rozsudku uviedol sumu 2.119,97 Eur, ktorá však nezodpovedá prepočtu,
preto túto zrejmú nesprávnosť upravil na sumu 4.944,18 Eur.
Okresný súd Bratislava II opravným uznesením z 28. mája 2013, č. k.
50 C 41/2010–215 opravil piaty výrok rozsudku tak, ţe tento má správne znieť „Zročné
výţivné (za čas od 22.09.2012 do 06.03.2013) na mal. S. Fana, nar. X. a mal. A.
Fana, nar. X. vo výške 4.944,18 Eur je otec povinný uhradiť matke do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.“.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu rozsudkom zo 14. novembra 2013,
sp. zn. 9 Co 404/2013 rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením
z 28. mája 2013, č. k. 50 C 41/2010–2015 v napadnutej časti týkajúcej sa zverenia maloletých
detí do osobnej starostlivosti matky a úpravy styku potvrdil. Vo výroku v časti o určení
výţivného, tvorby úspor a zročnom výţivnom zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak,
ţe odporcovi určil povinnosť prispievať na výţivu maloletého S. sumou 350,- Eur mesačne
a na maloletého A. sumou 350,- Eur mesačne počnúc dňom právoplatnosti výroku o rozvode
manţelstva, vţdy do 15. dňa v mesiaci vopred, k rukám matky. Ţiadnemu z účastníkov
nepriznal právo na náhradu trov konania. Viedol, ţe nepovaţoval zverenie maloletých detí
účastníkov konania do striedavej starostlivosti rodičov za vhodné. Vychádzal predovšetkým
z vyjadrení maloletých detí, kedy obe zhodne v rámci znaleckého dokazovania a tieţ vo
výpovedi pred súdom prvého stupňa jednoznačne vyjadrili ţelanie zostať bývať s matkou.
Vzhľadom na vek oboch detí – starší S. dosiahol vek blízky dospelosti a mladší A. je chlapec
vo veku 15 rokov – by bolo nerešpektovanie ich vyjadrenia a predstáv v otázke ich zverenia
do starostlivosti podľa názoru odvolacieho súdu kontraproduktívne. Z dokazovania bolo
preukázaná vyššia naviazanosť oboch detí na matku, ktorá je vo vyššej miere schopná
reagovať na potreby detí neţ otec, čo ju robí vhodnejším rodičom pre ich výchovu. Bolo tieţ
preukázané, ţe schopnosť rodičov vzájomne komunikovať, ako jedna zo zásadných
podmienok úspešnej striedavej starostlivosti rodičov o maloleté deti je značne narušená. Pri
určení výţivného po zadováţení si aktuálnych správ zistil, ţe určené beţné výţivné súdom
prvého stupňa nie je primerané moţnostiam a schopnostiam otca a odôvodneným potrebám
detí. Výšku výţivného v rozsahu 350,- Eur na jedno dieťa povaţoval za postačujúcu na
uspokojenie odôvodnených potrieb kaţdého z maloletých detí. Odvolací súd taktieţ nevidel
dostatočný priestor na tvorbu úspor pre maloleté deti, preto túto povinnosť
otcovi, ako povinnej osobe neuloţil. Styk otca s maloletými deťmi ponechal neobmedzený, za
významnú okolnosť pre takéto rozhodnutie videl v tom, ţe obaja rodičia ţijú s maloletými
deťmi naďalej v jednom byte, teda sú v kaţdodennom kontakte.
Krajský súd v Bratislave doplňujúcim rozsudkom zo 17. júla 2014, sp. zn.
9 Co 404/2013, keďţe opomenul rozhodnúť o všetkých napadnutých výrokoch rozsudku súdu
prvého stupňa, rozhodol aj o zročnom výţivnom na maloleté deti účastníkov konania tak,
ţe zročné výţivné na maloleté deti neurčil z dôvodu, ţe otec maloletých detí vyplatil celé
výţivné na deti a k mesiacu júl 2014 matka neeviduje ţiaden dlh na výţivnom na maloleté
deti.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca. Dovolaním napadol
rozhodnutie v celom rozsahu. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zo 14. novembra 2013, sp. zn. 9 Co 404/2013 v spojení s rozsudkom Okresného
súdu Bratislava II zo 6. marca 2013, sp. zn. 50 C 41/2010 zrušil a vec vrátil prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie. Dôvodnosť dovolania videl v tom, ţe súd mu neumoţnil vyjadriť
sa k vykonanému dokazovania (výsluchom detí), odmietol ním navrhovaný dôkaz (výsluch
znalkyne) na pojednávaní. V odôvodnení dovolania uviedol, ţe v priebehu konania,
po vyhotovení znaleckého posudku znalkyňou určenou súdom predloţil odborné vyjadrenie
iného znalca, ktorý sa vyjadroval k metódam, aké zvolila ustanovená znalkyňa ale aj k jej
záverom, ku ktorým dospela na základe svojich zistení.. Spochybnil tak celkové závery,
ku ktorým dospela ustanovená znalkyňa. Súd jeho návrh na vypočutie znalkyne zamietol,
čím mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Výsluch znalkyne a objasnenie jej záverov,
ak boli spochybnené iným znalcom, malo byť pre súd dôleţité za účelom objektívneho
zhodnotenia, komu majú byť deti zverené. Ako otec chce sám vplývať a formovať deti,
tak aby z nich vyrástli zodpovední a uvedomelí muţi, plnohodnotní členovia spoločnosti.
Prístup matky k deťom sa prejavil v tom, ţe maloletý S. na polročnom vysvedčení prepadol
z predmetov „elektrotechnika“ a „aplikovaná matematika“. Maloletý A. mal na
vysvedčení sedem známok s hodnotením „dobrý“ z trinástich. Matke nezáleţí na
vzdelaní detí. PhDr. Dušan Selko CSc. (znalec) vzniesol námietky aj k obsahovej časti
posudku a sám vykonal psychologické vyšetrenie odporcu, pričom vo svojich záveroch prišiel
k iným záverom. Tieto pochybnosti odmietol súd akceptovať ako súčasť dokazovania. Súd
v odôvodnení rozsudku prihliadal na vyjadrenia detí. Odporcu, ako účastníka konania
o výsluchu detí neoboznámil. Odporcovi nebolo oznámené čo bolo predmetom výsluchu,
aké otázky deťom boli kladené a ako odpovedali. Uvedený dôkaz nemoţno povaţovať
za vykonaný dôkaz v súlade s Občianskym súdnym poriadkom. Týmto taktieţ súd odňal
otcovi ako účastníkovi konania právo konať pred súdom. Matka neuviedla ani jeden
argument, prečo nie je striedavá starostlivosť vhodná pre deti. Je toho názoru, ţe všetky
podmienky striedavej starostlivosti sú splnené. PhDr. Dušan Selko CSc. Sa vyjadril, ţe podľa
údajov v znaleckom posudku má práve otec lepšie predpoklady na výchovu detí. Súd
sa s týmito argumentmi nezaoberal. Krajský súd si nekriticky osvojil závery okresného súdu.
Pri určovaní výšky výţivného vychádzal z príjmov z minulosti, ktorá sa v ţiadnom prípade
nebude opakovať v budúcnosti. Podstatnú časť tohto priemerného mesačného príjmu tvoril
bonus, ktorý bol vyplácaný za hospodárske výsledky, ktorý býva vyplácaný 2 krát ročne.
Tento výpočet priemernej mzdy povaţuje za absurdný a zároveň poukazuje
na to ţe k takémuto výpočtu mzdy súd nedospel u navrhovateľky. Poloţil otázku, prečo
ho súd zaviazal prispievaním vyššej sumy na výţivné, keď s rozvodom nesúhlasil a určite
nemá väčší podiel na rozvode. Súd mal prihliadať aj na dôvody rozvratu manţelstva. Vytýkal
súdu, ţe zámerne v rozsudku neuviedol, ţe navrhovateľka v júni 2010 poţiadala ÚPSVaR
o pozastavenie vyplácania rodinných prídavkov. Ak by konala v prospech detí a nie
ich záujmy vyuţívala na osobnú pomstu voči jeho osobe, tak by súhlasil s presmerovaním
ich vyplácania na jej účet. Súd nepostupoval v súlade s § 62 ods. 4 Zákona o rodine. Obaja
rodičia ţijú v spoločnej domácnosti, otec sa podieľa nielen na starostlivosti o domácnosť
ale aj na starostlivosti o dieťa. Ďalej namietal, ţe napriek tomu, ţe jeho odvolanie proti
rozsudku súdu prvého stupňa smerovalo aj proti výroku o zročnom výţivnom, odvolací súd
vo výrokovej časti rozsudku sa týmto vôbec nezaoberal. Namietal tieţ, ţe súd sa pri určení
styku otca s maloletými deťmi nedrţal odporúčaní znalkyne, ani kolíznej opatrovníčky
ani neodôvodnil prečo takto rozhodol. Úprava styku „bez obmedzenia“ je vlastne neupravenie
styku rodiča s deťmi, pretoţe rodičovi, ktorému nebolo dieťa zverené nemá inú moţnosť
ako opakovane sa obrátiť na súd, pokiaľ by mu druhý rodič v styku bránil. Konanie súdu
povaţuje za neobjektívne, od navrhovateľky nepoţadoval doloţenie dokladov a doklady
predloţené otcom nevzal do úvahy. Tým, ţe odmietol predvolať a vypočuť ním navrhovaných
svedkov súd de facto porušil jeho ústavné právo na spravodlivý proces. Je toho názoru,
ţe postupom súdu mu ako účastníkovi konania bola odňatá moţnosť konať pred súdom
a to nie len z dôvodu nevykonania všetkých ním navrhovaných dôkazov, ktoré boli spôsobilé
spoľahlivo ovplyvniť výsledok konania ale aj z dôvodu nemoţnosti vyjadriť sa k výsluchu
detí zo strany otca.
Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k dovolaniu odporcu navrhla odvolanie
odmietnuť, prípadne ak dovolací súd zistí, ţe dovolanie je prípustné, aby dovolanie zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným
prostriedkom napadnúť. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno totiţ dovolaním napadnúť
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, iba ak to zákon pripúšťa.
Tento mimoriadny opravný prostriedok je prípustný proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. a proti
rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p.
Podľa štvrtého odseku § 238 O.s.p. však dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených
Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení
alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní
rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí
rodičovstva alebo o osvojení.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Dovolanie
proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné
aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné
tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa,
ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie
prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo
ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
sa rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (o návrhu na úpravu práv a povinností voči
maloletým deťom na čas po rozvode manţelstva), pričom nejde o rozsudok o obmedzení
alebo pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní
rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí
rodičovstva alebo o osvojení. Napadnutý rozsudok teda nevykazuje znaky rozsudku, proti
ktorému je dovolanie prípustné, ale znaky rozsudku, v prípade ktorého je prípustnosť
dovolania výslovne vylúčená (§ 238 ods. 4 O.s.p.).
So zreteľom na to by dovolanie odporcu bolo procesne prípustné, len ak v konaní
došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. O vadu
uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania odporcu preto z uvedených
ustanovení nemoţno vyvodiť.
Dovolateľ zastáva názor, ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., tým, ţe súd odmietol vykonať ním navrhovaný dôkaz (výsluch
znalkyne) na pojednávaní a v tom, ţe súd mu neumoţnil vyjadriť sa k vykonanému
dokazovania (výsluchom detí).
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu
predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka
občianskeho súdneho konania.
Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p.
sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Právomoc (súdu) konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc
posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom
sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie
je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Procesné dokazovanie je objektívnym právom upravený postup
občianskoprávneho súdu, ktorého cieľom je získanie skutkových a právnych poznatkov
významných pre rozhodnutie vo veci samej. Procesné dokazovanie je výhradne zákonom
upravený postup súdu. Na procesné dokazovanie je jediným oprávneným subjektom súd.
Len súd je v rámci jeho právomoci oprávnený a povinný vykonávať procesné dokazovanie.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci
dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (porovnaj § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov
konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti
konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000).
V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý
z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto
skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
(pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím
dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/
O.s.p.).
Vo veci súd pre rozhodnutie o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom
na čas po rozvode, okrem iného vykonal aj znalecké dokazovanie znaleckým posudkom
vykonaným PhDr. Petrou Klastovou Pappovou, Phd. znalkyňou v odbore Psychológia,
odvetvie Klinická psychológia detí a Klinická psychológia dospelých. Zo záverov znaleckého
posudku k otázke zverenia maloletých detí do striedavej starostlivosti alebo výlučnej
starostlivosti niektorého z rodičov vyplýva, ţe znalkyňa v prvom rade prihliadla na samotné
rozhodnutie detí, ktoré sa obe vyjadrili, ţe chcú „ostať bývať s mamou“. K tomuto záveru
dospela aj z dôvodu, ţe obe deti sú po psychickej stránke natoľko vyspelé, aby ich názor,
resp. preferenciu bolo moţné povaţovať za dostatočne stály a vyzretý. Odborný posudok,
ktorý si dal vypracovať samotný odporca, preto pre konanie je listinným dôkazom a nie
ďalším znaleckým posudkom. Bol vypracovaný bez toho, aby navrhovateľka (a aj deti) bolo
pri vykonaní tohto dôkazu (účastníci konania majú právo byť prítomní na vykonaní dôkazov).
Súd je ten, ktorý rozhoduje ktoré dôkazy sú pre konanie dôleţité a ktoré bezvýznamné.
Dôleţité dôkazy súd podrobí hodnoteniu z hľadiska ich zákonnosti. Nezávislosť súdu
je ústavným princípom, z ktorého vyplýva taktieţ voľné hodnotenie dôkazov. Ak teda súd
vykonal dokazovanie odborným posudkom, výsluchom spracovateľa odborného posudku
ako svedkom, ale následne nevypočul v konaní znalkyňu, ktorá vypracovala v konaní
znalecký posudok na základe rozhodnutia súdu a súd sa vyporiadal s vyhodnotením
vykonaných dôkazov, ktoré dôkazy povaţoval za dôleţité a ktoré nie vo svojom rozhodnutí
a aj odôvodnil svoj myšlienkový postup, jeho postupom nedošlo k odňatiu moţnosti odporcu
konať pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom nedošlo ani postupom súdu pri vypočutí
maloletých detí účastníkov konania. Rodičia nemôţu zastupovať svoje maloleté deti
v súdnych konaniach, v ktorých sú účastníkmi rodičia aj deti. Jedná sa o konania,
kde sa upravuje výkon rodičovských práv a povinností, t. j. rozhoduje sa o rozvode
manţelstva a úprave rodičovských práv a povinností na čas po rozvode manţelstva, o zverení
dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti, do starostlivosti jednému z rodičov, do náhradnej
osobnej starostlivosti, o úprave práv a povinností počas trvania manţelstva, o zverení dieťať
a do pestúnskej starostlivosti, o osvojení, o osvojiteľnosti, o nariadení ústavnej starostlivosti,
dedičské konanie, konanie o určenie otcovstva, zapretie otcovstva a podobne. Vzhľadom
na to, ţe zákonné zastupovanie maloletých detí rodičmi v konaní o rozvod neprichádza
do úvahy, lebo by mohlo dôjsť k stretu záujmov medzi rodičmi a deťmi, musí byť maloletým
deťom ustanovený opatrovník (rozhodnutie R IV/1966). Funkciou kolízneho opatrovníka
je povinnosť chrániť práva a právom chránené záujmy dieťaťa v konaní. Kolízny opatrovník
pri ochrane práv dieťaťa zohľadňuje aj názor dieťaťa k prejednávanej veci, ak je to v jeho
záujme. Podľa článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým
hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech uţ uskutočňovanej verejnými alebo
súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými
orgánmi. Názoru dieťaťa sa musí venovať „náleţitá pozornosť na základe ich veku a úrovne
vyspelosti“. Súd preto postupoval správne, ak vypočul maloleté deti bez účasti účastníkov
konania – ich rodičov. Z obsahu zápisnice z pojednávania konaného 6. marca 2013,
nevyplýva, ţe by po návrate účastníkov konania do pojednávacej miestnosti týchto oboznámil
s vyjadreniami detí, ale z vyjadrenia kolízneho opatrovníka a jeho návrhov vyplynulo
ako navrhuje upraviť práva a povinnosti rodičov k deťom na čas po rozvode manţelstva.
Obaja účastníci boli v konaní zastúpení advokátmi. Ani jeden nepoţadoval od súdu aby boli
oboznámení z vyjadreniami maloletých detí. Odporca túto skutočnosť namietal vo svojom
odvolaní voči rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací súd na pojednávaní konanom dňa
14. novembra 2013 so zápisnicou o výsluchu detí opakoval dokazovanie v súlade s § 129
ods. 1 a § 213 ods. 3 O.s.p. čítaním listinných dôkazov, ku ktorým účastníci nemali
pripomienky. Ak by teda aj súd prvého stupňa opomenul oboznámiť účastníkov s obsahom
vykonaného výsluchu maloletých detí, toto oboznámenie konvalidoval odvolací súd
prečítaním zápisnice o tomto výsluchu.
Dovolací súd nezistil existenciu dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal spočívať
v nedodrţaní procesného postupu prvostupňovým súdom, vyplývajúceho z ustanovenia § 129
ods. 1 a 2 O.s.p.. Pokiaľ ide o argumentáciu (námietku) dovolateľa, a to ohľadom
nevykonania určitého dôkazu, je treba uviesť, ţe takýto postup môţe mať za následok
len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),
nezakladá však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (porovnaj R 37/1993). Zo samej
skutočnosti, ţe súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal
iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemoţno vyvodiť, ţe dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p. prípustné (porovnaj R 125/1999).
Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv odporcu nie je postupom, ktorým by mu
súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú
vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).
Pokiaľ ide o určenie výšky výţivného odporca namietal, ţe súd pri určovaní
výţivného nezohľadnil § 62 ods. 4 Zákona o rodine.
K námietke dovolateľa, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom
dovolaní, samotné nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď aj R 43/2003 a R 54/2012). Nejde totiţ o vadu konania vymenovanú v § 237 O.s.p.,
ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci
prípustnosť dovolania. Keďţe dovolateľom bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní,
ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok
posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov. Za odňatie moţnosti
konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek odporcu. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu
práva odporcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiţ – ako
uţ bolo spomenuté – nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to,
aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade
s jeho poţiadavkami (I. ÚS 50/04).
Dovolací súd nemôţe pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti a opodstatnenosti
dovolania (t. j. danosti dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), pokiaľ
nedospeje k záveru, ţe dovolanie je procesne prípustné. V prejednávanej veci pri skúmaní
otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, ţe tento opravný prostriedok navrhovateľa
nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti ţiadnemu
z rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., v dovolacom konaní nevyšli najavo
procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a nepreukázala
sa navrhovateľom tvrdená existencia procesnej vady uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.).
V danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 238
O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené. Najvyšší súd Slovenskej
republiky preto dovolanie odporcu ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 144 veta druhá O.s.p. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k dovolaniu odporcu sa domáhala
trov dovolacieho konania, trov právneho zastúpenia, ktoré si vyčíslila vo výške 108,89 Eur
za dva úkony právnej sluţby (porada s klientom v trvaní 20 minút - § 13a ods. 2 písm. d/
advokátskej tarify - sumu 30,94 Eur + reţijný paušál v sume 8,04 Eur) a za písomné podanie
na súd (vyjadrenie k dovolaniu odporcu - § 13a ods. 1 písm. c/ - 61,87 Eur + reţijný paušál
v sume 8,04 Eur). Dovolací súd priznal navrhovateľke trovy dovolacieho konania – právneho
zastúpenia za jeden úkon, písomné podanie na súd, vo výške 69,91 Eur (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 144 veta druhá O.s.p.). Právny úkon, porada s klientom,
nebol dovolaciemu súdu preukázaný.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. októbra 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová