Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 224/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-78

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti Ringier

Axel Springer Slovakia, a. s., Prievozská 14, Bratislava, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou BÁNOS s. r. o., Mierové námestie 2, Galanta, v mene ktorej koná advokát

Mgr. Róbert Bános, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1

a 2 a a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 8. apríla 2015 v potvrdzujúcej časti týkajúcej sa

povinnosti odporkyne ospravedlniť sa navrhovateľovi a zaslať navrhovateľovi

ospravedlnenie ako doporučenú zásielku, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Ringier Axel Springer Slovakia, a. s.,

na slobodu prejavu a slobodné rozširovanie informácií podľa a 2

Slovenskej republiky v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jej právo na slobodu prejavu a slobodu rozširovania

informácií podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 8. apríla 2015 v potvrdzujúcej časti týkajúcej sa povinnosti

odporkyne ospravedlniť sa navrhovateľovi a zaslať navrhovateľovi ospravedlnenie

ako doporučenú zásielku p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 8. apríla 2015

v potvrdzujúcej časti týkajúcej sa povinnosti odporkyne ospravedlniť sa navrhovateľovi

a zaslať navrhovateľovi ospravedlnenie ako doporučenú zásielku z r u š u j e a vec mu

v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., p r i z n á v a úhradu

trov konania v sume 545,69 € (slovom päťstoštyridsaťpäť eur a šesťdesiatdeväť centov),

ktorú j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý uhradiť na účet jej právneho zástupcu

Advokátska kancelária BÁNOS s. r. o., Mierové námestie 2, Galanta, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. februára 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Ringier Axel Springer

Slovakia, a. s., Prievozská 14, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

Advokátskou kanceláriou BÁNOS s. r. o., Mierové námestie 2, Galanta, v mene ktorej koná

advokát Mgr. Róbert Bános, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26

ods. 1 a 2 a (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 8. apríla 2015 v potvrdzujúcej časti týkajúcej sa povinnosti

odporkyne ospravedlniť sa navrhovateľovi a zaslať navrhovateľovi ospravedlnenie

ako doporučenú zásielku (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou

konania vedeného Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v postavení odporkyne (v citáciách aj „odporca“, pozn.) vo veci ochrany

osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ svoj návrh proti sťažovateľke

odôvodnil tak, že denník , ktorý vydáva sťažovateľka, uverejnil v období

od 15. júna 2011 až do 9. decembra 2011 v printovej aj elektronickej forme niekoľko

článkov, v ktorých bolo predostretých «širokej verejnosti niekoľko nepravdivých

vyselektovaných a významovo „posunutých“ informácií zo súkromného stretnutia

navrhovateľa a ďalších osôb, ktoré neprimerane prirovnal k tragickému počinu strelca

v jednej z mestských častí Bratislavy v auguste 2010. Vyvodené závery

o neadekvátnom počínaní všetkých aktérov stretnutia podporil pohoršujúcimi reakciami

vysokých ústavných činiteľov... taktiež uviedol, že predmetom stretnutia uskutočneného dňa

16. 10. 2010 v Rajeckých Tepliciach, bola spolková činnosť viažuca sa k členstvu

navrhovateľa v občianskom združení s názvom . Počas celého trvania

stretnutia členov spolku, na ktorom bol prítomný navrhovateľ, nedošlo k žiadnej udalosti,

či javu, s ktorým je dovolené spojiť expresívne a urážlivé slovné spojenia (zvrátený žúr,

zvrátená párty, kontroverzná oslava, zvrhlý žúr, zvrátená zábavka, škandalózny žúr,

kontroverzná akcia, žúrka) ako to urobil denník .» (citované z rozsudku okresného

súdu sp. zn. zo 16. júna 2014, pozn.).

Okresný súd o návrhu navrhovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn.

zo 16. júna 2014 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu zo 16. júna 2014“), v ktorého výroku

sa uvádza:

«Odporca je povinný v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku

ospravedlniť sa navrhovateľovi v denníku a ospravedlnenie uverejniť s výrazným

titulkom na prvej strane denníka v znení „ospravedlnenie denníka sudcovi

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, “, pričom použitá

veľkosť písma musí zodpovedať veľkosti písma titulky denníka zo dňa

15. júna 2011 („Zvrátený žúr sudcov“) s pokračovaním ospravedlnenia na celej druhej

strane denníka , bez redakčného komentára alebo akéhokoľvek zásahu, opätovným

uvedením názvu ospravedlnenia v znení „Ospravedlnenie denníka sudcovi

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, .“, pričom použitie

veľkosti písma názvu ospravedlnenia musí zodpovedať veľkosti písma použitého vo vydaní

denníka zo dňa 15. júna 2011, str. 2 s názvom „Zvrátená zábava na masakri

z Devínskej!“, a s textom ospravedlnenia umiestneným na celej druhej strane v znení:

„Spoločnosť Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., Bratislava... uverejnil v denníku

v dňoch 15. júna 2011, 16. júna 2011, 17. júna 2011, 18. júna 2011 a 19. júla

2011 sériu článkov s názvami: Zvrátený žúr sudcov!, Zvrátená zábava na masakri

z Devínskej!, Nehorázny žúr sudcov – s podtitulkom – Páni právnici, pozrite do týchto očí!,

Sudcovia podržali svojich kolegov zo žúru!, Páni, aj teraz Vám je tak do smiechu?!

a rovnako uverejnil túto sériu článkov aj v internetovom vydaní na webovej stránke

http://www.cas.sk (ďalej aj „inkriminované články“). V označenej sérii článkov denník

uviedol , sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ako priameho účastníka „zvrátenej párty alebo zvráteného žúru sudcov, prokurátora

a advokáta, ktorá sa hrala a zabávala na účet vraha , strelca masakry

z Devínskej Novej Vsi“. Uvedené tvrdenie o účasti... sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky na „zvrátenej párty“ alebo na „zvrhlom žúre či zvrátenom žúre“, s ktorými boli

spojené porovnania na „hru na masového vraha z masakry v Devínskej

Novej Vsi“ nie sú pravdivé.

Za ich uverejnenie, ktoré malo za následok značný zásah do občianskej a profesnej

cti a dôstojnosti... sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa ospravedlňujeme. Išlo

o hrubo zavádzajúce a nepravdivé skutkové tvrdenia a z nich vyvodené hodnotiace závery

a prirovnania.“

Odporca je povinný v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku zaslať

navrhovateľovi ako doporučenú zásielku písomné ospravedlnenie rovnakého znenia.

Súd návrh v časti určenia, že navrhovateľ je oprávnený na náklady odporcu

uverejniť text ospravedlnenia v printových médiách – denník

, ako aj v elektronických médiách –

, zamieta.

O nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a o trovách konania súd

rozhodne v konečnom rozsudku.»

Proti rozsudku okresného súdu zo 16. júna 2014 sťažovateľka podala odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že čiastočný rozsudok

okresného súdu v napadnutej (vyhovujúcej) časti týkajúcej sa povinnosti sťažovateľky

ospravedlniť sa navrhovateľovi, ako aj jej povinnosti zaslať navrhovateľovi ospravedlnenie

ako doporučenú zásielku potvrdil. Zároveň bol napadnutým rozsudkom krajského súdu

čiastočný rozsudok okresného súdu zo 16. júna 2014 v zamietajúcej časti týkajúcej

sa určenia oprávnenia navrhovateľa na náklady sťažovateľky uverejniť text ospravedlnenia

v printových a elektronických médiách a v agentúrach a zrušený a vec bola

v tomto rozsahu vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 8. apríla 2015 dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) uznesením sp. zn. z 11. januára 2016 odmietol ako neprípustné

podľa v tom čase platného a účinného § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c)

(ďalej len „OSP“).

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým zdôrazňuje, že pred samotným zverejnením

informácií týkajúcich sa navrhovateľa bola splnená podmienka preverovania pravdivosti

informácií. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2

a práva podľa dohovoru sťažovateľka uvádza, že v konaní pred všeobecnými

súdmi bolo preukázané, že „skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky o predmetom stretnutí

boli vyjadrené na základe správania účastníkov tohto stretnutia“, a to takto:

«I. samotný výber miesta stretnutia – stretnutie sa odohralo v reštauračnom

zariadení, ktorý nesie názov a ktorého vnútorné priestory obsahujú

napodobeniny zbraní, fotografie a iné veci z „mafiánskeho“ prostredia...

II. „pobehovanie“ účastníka stretnutia s maketou zbrane a modrými slúchadlami

na ušiach na miestach prístupných verejnosti, ktorým vítal žalobcu a ostatných účastníkov

stretnutia...

III. „pobehovanie“ účastníka stretnutia s maketou zbrane a modrými slúchadlami

na ušiach vo vnútorných priestoroch predmetného reštauračného zariadenia...

IV. tanec účastníka stretnutia so soškou spravodlivosti, počas ktorého prítomní

tlieskali...

V. vulgárny a neúctivý ústny prejav prokurátora k ostatným

účastníkom stretnutia...

VI. stanovy občianskeho združenia zachytené vedľa makety samopalu

s modrými slúchadlami.»

Podľa názoru sťažovateľky bol verejný záujem na zverejnení inkriminovaných

článkov, ich účelom bolo informovať „... verejnosť o nevhodnom správaní členov

občianskeho združenia a predstaviteľov súdnej moci“. Sťažovateľka tvrdí,

že vychádzala z pravdivého a autentického skutkového základu, na základe ktorého

vyjadrila pravdivé skutkové tvrdenia a primerané hodnotiace úsudky o predmetnom

stretnutí, ktorých pravdivosť sa nedá objektívne preukázať („zvrátená párty“, „zvrátený

žúr“, „zvrhlý žúr“).

Sťažovateľka zastáva názor, že „rozhodnutím krajského súdu bol[a] ukrátený[á]

na svojich ústavných právach a slobodách. Zároveň považuje rozhodnutie krajského súdu

za veľmi významné, týkajúce sa obmedzenia slobody tlače a prejavu, ak krajský súd

sankcionuje médium za to, že sprostredkuje verejnosti informácie o nevhodnom správaní

predstaviteľov súdnej moci na predmetnom stretnutí resp. zakladajúcej schôdzi

Občianskeho združenia . Krajský súd aplikoval zákonné normy a posúdil

skutkový a právny stav veci v rozpore s , čím porušil ústavné práva sťažovateľa.

Európsky súd pre ľudské práva konštantne pripomína, že tlač je strážnym psom demokracie

a hrá významnú úlohu v právnom štáte, pretože dovoľuje slobodnú hru politickej diskusie.“.

V nadväznosti na uvedené výhrady sťažovateľka zdôrazňuje, že krajský súd

napadnutým rozsudkom rozhodol v jej neprospech aj napriek tomu, že má podľa

„- stabilizovanej judikatúry ESĽP, z ktorej ústavný súd pri rozhodovaní

porovnateľných vecí vychádza, privilegované postavenie (zvýšenú ochranu),

- navrhovateľ bol a je predstaviteľom súdnej moci - verejným činiteľom, ktorý musí

v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP strpieť vyššiu mieru kritiky v porovnaní s inými

fyzickými osobami,

- skutkový základ, z ktorého sťažovateľ vyjadril hodnotiace úsudky bol pravdivý

a autentický, zachytený na fotografiách a videozáznamoch,

- sťažovateľ postupoval v dobrej viere a navrhovateľa a aj ďalších účastníkov

stretnutia požiadal o vyjadrenia sa k predmetnému stretnutiu resp. zakladajúcej schôdzi

Občianskeho združenia ,

- namietané články sa dotýkali vecí verejného záujmu, o ktorých sú novinári nielen

oprávnení, ale aj povinní verejnosť informovať,

- namietané články boli formulované prevažne formou hodnotiacich úsudkov

o nevhodnom správaní účastníkov stretnutia resp. členov zakladajúcej schôdze

Občianskeho združenia .“.

Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd v napadnutom rozsudku „ústavne

neakceptovateľným spôsobom vysporiadal s konfliktom medzi slobodou prejavu a právom

na ochranu osobnosti... neodôvodnene daná prednosť právu na ochranu osobnosti pred

právom na slobodu prejavu“, a tým porušuje jej základné práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2

a právo podľa dohovoru.

Namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu sťažovateľka odôvodňuje tým, že krajský súd konal v rozpore s § 205a

ods. 1 písm. b) a d) , keďže nevykonal ňou navrhované dôkazy, ktoré mali podľa jej

názoru pre rozhodnutie vo veci význam, s odôvodnením, že „by nepreukázali legitimitu

a oprávnenosť zásahu odporcu do osobnostných práv navrhovateľa“. V tejto súvislosti

ďalej sťažovateľka namieta, že krajský súd sa neriadil požiadavkami vyplývajúcimi z § 157

ods. 2 a v napadnutom rozsudku neuviedol, „akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov

riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil“.

Krajský súd konal podľa sťažovateľky v rozpore s , keď vyhlásil,

že „navrhované dôkazy, zaslané súdu po vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania,

sú vzhľadom na neopodstatnenosť vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci nadbytočné. ... na túto

situáciu je... neaplikovateľné ust. 118a ods. 2 .“. Podľa názoru sťažovateľky je

s prihliadnutím na uznesenie o skončení dokazovania uznesením o vedení

konania, a preto ním súd nie je viazaný. To zároveň znamená, že ak všeobecný súd

po vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania dospeje k záveru, že rozhodnutie vo veci

si vyžaduje doplnenie alebo zopakovanie dokazovania, môže tak urobiť.

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom porušil jej práva

garantované a dohovorom aj tým, že svoje skutkové zistenia a právne závery riadne

neodôvodnil, pričom sa len obmedzil na konštatovanie výsledkov jeho hodnotenia

bez logického vysvetlenia zistených skutočností s použitím súvisiacich právnych

ustanovení. Konkrétne sa krajský súd nedostatočným spôsobom vysporiadal s právnou

argumentáciou

«- týkajúcou sa naplnenia verejného záujmu (nevyjadril sa k rovnováhe medzi

verejným záujmom a individuálnym záujmom navrhovateľa na zachovaní súkromia,

- ... o skutočnosti, že „napodobňuje“ a bol s týmto jeho

konaním uzrozumený,

- ... ohľadom oficiality predmetného stretnutia, t. j. zakladajúcej schôdze

občianskeho združenia ... v napádanom rozsudku sa nevyjadril k dôvodom,

prečo predmetné stretnutie nepovažuje za zakladajúcu schôdzu, naproti tomu uvádza

predmetné stretnutie ako „súkromné“...,

- ... ohľadom „ankety“, ktorou sťažovateľ namietal presný opak toho, čo konštatoval

Okresný súd Bratislava II. v odôvodení svojho rozsudku, t. j. že výsledkom ankety bolo to, že

u väčšiny respondentov táto fotografia evokovala strelca z Devínskej Novej Vsi, a napriek

tomu na 16 strane napádaného rozsudku uviedol, že „Odvolací súd má za to, že modré

slúchadlá boli symbolom masakry v Devínskej Novej Vsi nie pre akúkoľvek verejnosť,

ale len pre príbuzných obetí tohto činu, pre jeho vyšetrovateľov a napr. pre podnikateľov

zaoberajúcich sa prípadne zberateľstvom, či predajom takýchto predmetov, a podobne.“

... ohľadom primeranosti hodnotiacich úsudkov sťažovateľa a skutkového podkladu,

uvedenou na stranách 10 až 14, a 20 až 22 odvolania - nezdôvodnil, prečo nepovažuje

argumentáciu sťažovateľa za relevantnú, naproti tomu na strane 16 napádaného rozsudku

len konštatuje, že hodnotiace úsudky vychádzajú z nepravdivého skutkového podkladu

a teda predmetná kritika nie je primeraná, t.j. ide o kritiku nelegitímnu.».

Okrem už uvedeného sťažovateľka namieta aj to, že krajský súd „jasne

a zrozumiteľne nezdôvodnil prečo nevykonal navrhované dôkazy uvedené na strane 8 až 10

odvolania, naproti tomu na strane 18 konštatoval, že navrhnuté dôkazy nevykonal...

vzhľadom na to, že by nepreukázali legitimitu a oprávnenosť zásahu sťažovateľa

do osobnostných práv žalobcu,

- nevysporiadal sa s právnou argumentáciou sťažovateľa uvedenou na stranách 14

a 15 odvolania - nevyjadril sa k argumentácii sťažovateľa k výkladu ustanovenia § 34 ods.

7 , t. j. že zverejnenie tváre žalobcu nebolo neoprávnené,

- nevysporiadal sa s argumentáciou sťažovateľa uvedenou na strane 14 odvolania -

nevyjadril sa k argumentácii sťažovateľa ohľadom tanca účastníka stretnutia so soškou

spravodlivosti, počas ktorého prítomní tlieskali a bavili sa na ňom, nakoľko podľa názoru

prvostupňového súdu toto konanie nemožno považovať za nemorálne či inak

opovrhnutiahodné.“.

Sťažovateľka formuluje zásadné výhrady aj proti záveru krajského súdu,

podľa ktorého tvrdenie, že v predmetnej veci hodnotiaci úsudok ‒išlo o „zvrhlý žúr“,

vychádza z nepravdivého skutkového podkladu, a preto je (bola) predmetná kritika

neprimeraná. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza tieto argumenty:

„... skutkový podklad bol pravdivý, o čom svedčí aj znalecký posudok zo dňa

25. 05. 2013, ktorý bol vyhotovený Kriminalistickým Praha, Polícia Českej

republiky... Tento náš názor podporujú aj svedecké výpovede v občianskom konaní

o ochranu osobnosti ... Dňa 10. 11. 2014 vypovedal

za Kriminalistický ústav Praha ČR a taktiež .,

znalec z odboru kriminalistika, odvetvie grafická diagnostika, ktorému súd predložil

k nahliadnutiu dodatok k Odbornej analýze.“

Sťažovateľka tiež argumentuje, že jej tvrdenie, že navrhovateľ sa zúčastnil

predmetného stretnutia, je pravdivé a nespochybniteľné, „nakoľko to vyplýva z výpovede

samotného navrhovateľa, svedkov a taktiež fotografií a videodokumentácie, ktorá je

založená v súdnom spise“.

Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas aj s ďalším záverom obsiahnutým vo výroku

rozsudku okresného súdu zo 16. júna 2014 a potvrdeným v napadnutom rozsudku krajského

súdu, podľa ktorého vo vzťahu k „... Išlo o hrubo zavádzajúce

a nepravdivé skutkové tvrdenia a z nich vyvodené hodnotiace závery a prirovnania.“.

Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje, že «... Z uvedeného však nie sú zrejmé

predmetné „hrubo zavádzajúce a nepravdivé skutkové tvrdenia“, pokiaľ však má ísť

o „tvrdenie o účasti , sudcu Najvyššieho súdu na „zvrátenej party“

alebo na „zvrhlom žúre či zvrátenom žúre“, s ktorými boli spojené porovnania na „hru

na masového vraha z masakry v Devínskej Novej Vsi“ tak uvádzame,

že „zvrátená party“, „zvrátený žúr“, „zvrhlý žúr“, „hra na masového vraha“ nie sú

skutkové tvrdenia, ale hodnotiace úsudky. Vo výrokoch napadaného rozsudku teda nie sú

uvedené a špecifikované konkrétne skutkové tvrdenia, ktoré majú byť hrubo zavádzajúce

a nepravdivé, a ktorými mal sťažovateľ zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa.

Z vyššie uvedených dôvodov považujeme vyššie uvedený výrok Okresného súdu

Bratislava II, ktorý potvrdil Krajský súd v Bratislave za protiústavný, nezákonný

a nelogický.

Považujeme za nesprávne posúdenie veci Krajským súdom v Bratislave, ktorý sa

stotožnil s právnym záverom uvedeným v rozsudku Okresného súdu Bratislava II

na strane 25, a to že nemožno teda povedať, že ide o pravdivé tvrdenie, pokiaľ sa tvrdí,

že napodobňoval strelca , nakoľko iba on sám môže vedieť, čo týmto

konaním mienil, pričom on sám to nepotvrdil.

K uvedenému je však potrebné uviesť, že sťažovateľom vyjadrené „napodobňovanie

strelca “ je jeho hodnotiacim úsudkom a nie skutkovým tvrdením, a preto samotný

ani jeden z účastníkov stretnutia nemôže potvrdiť, resp. vyvrátiť pravdivosť

tohto hodnotiaceho úsudku sťažovateľa. Je potrebné rozlišovať, či je informácia skutkovým

tvrdením, alebo či je hodnotiacim úsudkom. Je podstatné, či obsahom prejavu sú empiricky

overiteľné fakty, teda konštatovanie určitej objektívnej skutočnosti, alebo či má prejav

charakter hodnotiaceho (hodnotového) úsudku, t. j. subjektívneho názoru či postoja.».

K hodnotiacim úsudkom obsiahnutým v inkriminovaných článkoch uverejnených

v denníku sťažovateľka ďalej uvádza, že «pokiaľ ide o ich skutkový základ, bolo

v konaní preukázané, že vychádzajú z pravdivých skutočností. Máme za to, že u každej

nezúčastnenej osoby, ktorej sú hoci len zbežne známe udalosti týkajúce sa streľby

v Devínskej Novej Vsi oprávnene vyvoláva dojem „hry na “. Skutkový základ,

ktorý sťažovateľ obdržal, bol dostatočný pre hodnotiace úsudky, ktorého výsledkom je

odsúdenie a ostrá kritika správania účastníkov stretnutia občianskeho združenia

. Sťažovateľ má za to, že kritiku žalobcu (i ďalších účastníkov predmetného stretnutia)

obsiahnutú v sporných článkoch nemožno považovať za neprimeranú kritiku, ktorá by

predstavovala neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. Aj keby boli hodnotiace

úsudky hodnotené ako mimoriadne expresívne, z hľadiska miery expresivity však ani tieto

výrazy za daných okolností nemožno považovať za výrazy presahujúce úroveň

zodpovedajúcu účelu ich použitia. Šokovať čitateľov nepredstavuje tzv. exces, teda

vybočenie z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného legitímneho účelu (cieľa), ktorým je

v danom prípade poukázanie na správanie žalobcu, sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, Krajského súdu v Žiline a prokurátora Generálnej prokuratúry, ktoré

podľa názoru autorov uverejnených článkov nezodpovedá požiadavkám, ktoré sú na nich

kladené vzhľadom na ich postavenie verejných činiteľov a (osobitne) členov najvyšších

(v širšom zmysle) justičných inštitúcií v štáte.».

Podľa názoru sťažovateľky išlo vo veci o kritiku vecnú, keďže „na základe

konkrétnych skutočností umožňovala vytvoriť si vlastný názor na jej závery

a s prihliadnutím na to, že na strane žalobcu išlo o sudcu Najvyššieho súdu SR, bola aj

primeraná formou a obsahom, ktoré nevybočovali z medzí nutných na dosiahnutie

sledovaného cieľa. Podstatou kritiky totiž bolo poukázať na správanie sa účastníkov

stretnutia zakladajúcich členov združenia , medzi ktorými boli aj niekoľkí

sudcovia NS SR (vrátane žalobcu), námestník generálneho prokurátora, ktoré správanie

sťažovateľ hodnotil ako konanie, ktoré sa vymyká zásadám morálky a je v rozpore

so zaužívaným pojmom správania sa v súlade s dobrými mravmi.“.

Nesprávne sú podľa sťažovateľky závery krajského súdu, že predmetné stretnutie

bolo súkromné, keďže išlo o zakladajúcu schôdzu občianskeho združenia ,

ako aj o tom, že predstavitelia súdnej moci majú nárok na recesiu v rámci medzí slušnosti.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o sudcoch“), podľa ktorého sa sudca musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť

vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva spoločnosti Ringier Axel Springer Slovakia, a. s. na slobodu

prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa od ods. 1 a 2 Slovenskej

republiky a jej právo na slobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií podľa čl. 10

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným

právom na súdnu ochranu podľa a právom

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo dňa 08. 04. 2015

č. k. -704 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 08. 04. 2015 č. k. -704

sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní

od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Vychádzajúc z odôvodnenia sťažnosti, ústavný súd ustálil, že sťažnosť smeruje proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 8. apríla 2015 vo vyhovujúcej časti

týkajúcej sa povinnosti sťažovateľky ospravedlniť sa navrhovateľovi a zaslať mu

ospravedlnenie formou doporučenej zásielky.

Uznesením sp. zn. zo 17. marca 2016 ústavný súd prijal sťažnosť

sťažovateľky na ďalšie konanie, pričom zároveň odložil vykonateľnosť napadnutého

rozsudku krajského súdu vo vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti odporkyne

ospravedlniť sa navrhovateľovi a zaslať navrhovateľovi ospravedlnenie ako doporučenú

zásielku.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu,

aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise

sp. zn. Spr 3217/16 z 22. apríla 2016, v ktorom v spojení s vyjadrením predsedníčky senátu

„4Co“ predovšetkým uviedol, že „... v odôvodnení tohto

rozhodnutia (napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.) je uvedené stanovisko senátu

4Co, právne i vecné odôvodnenie jeho rozhodnutia, na ktoré poukazuje a ktorého sa

pridržiava v celom rozsahu. Taktiež poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 11. 01. 2016, ktorým bolo dovolanie odporcu proti

potvrdzujúcemu výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave rozsudkom č. k.

-704 zo dňa 08. 04. 2015 odmietnuté, pričom v tomto uznesení sa Najvyšší

súd Slovenskej republiky vysporiadal s námietkami dovolania, ktoré sťažovateľ uvádza aj

vo svojej ústavnej sťažnosti.“.

Predseda krajského súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci

sťažnosti.

Ústavný súd 20. mája 2016 podľa § 51 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) doručil navrhovateľovi v napadnutom konaní pred všeobecnými súdmi

sťažnosť a vyjadrenie predsedu krajského súdu pre informáciu a na prípadné zaujatie

stanoviska. Navrhovateľ doručil svoje stanovisko ústavnému súdu 7. júna 2016, v ktorom

zdôraznil nevyhnutnosť pripojiť spisový materiál týkajúci sa prerokúvanej veci a poukázal

na to, že „sťažovateľom uplatnené výhrady k zákonnosti postupu súdov i jeho rozhodnutí

boli ním uvádzané v priebehu konaní na prvostupňovom, druhostupňovom i dovolacom

súde. Ku každému z nich som zaujal stanovisko napr. vo vyjadrení z 04. augusta 2014

k odvolaniu, vo vyjadrení z 10. augusta 2015 k dovolaniu. Na skutočnostiach v nich

uvedených v plnom rozsahu zotrvávam a v plnom rozsahu si ich osvojujem aj pre účely

tohto vyjadrenia k ústavnej sťažnosti. ... poukazujeme na to, že procesná obrana žalovaného

v konaní nevychádzala z vymedzených rozhodujúcich okolností prípadu v dôsledku čoho

žalovaný ani nemohol dôkazmi opaku preukázať pravdivosť skutkového základu

pre tvrdenia a úsudky obsiahnuté v napadnutých článkoch v periodiku, ktorého je

vydavateľom. Potom platí, že je daná jeho zodpovednosť za zásah do chránených

osobnostných práv, keďže vykonaný zásah vychádzal z nepravdivého skutkového základu.“.

K stanovisku navrhovateľ pripojil svoje vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľky proti

rozsudku okresného súdu zo 16. júna 2014, ako aj svoje vyjadrenie k dovolaniu

sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

Označené stanovisko predsedu krajského súdu a navrhovateľa ústavný súd zaslal

na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky, ktorého

súčasne vyzval na vyjadrenie, či trvá na ústnom pojednávaní. Právny zástupca sťažovateľky

v odpovedi na výzvu ústavného súdu podaním z 20. júna 2016 oznámil, že na ústnom

pojednávaní vo veci netrvá.

Sťažovateľka k stanovisku predsedu krajského súdu uviedla, že najvyšší súd sa

v uznesení o odmietnutí dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu

nevysporiadal so všetkými námietkami dovolania, tak ako to tvrdí, keďže dovolanie

najvyšší súd odmietol pre jeho neprípustnosť. Sťažovateľka argumentuje, že „Dovolací súd

okrem iného vo svojom uznesení konštatoval, že nie je oprávnený preskúmavať správnosť

a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať

vykonané dôkazy, pretože... v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie –

viď , in fine , a taktiež konštatoval, že či už konanie, v ktorom bolo

vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle

.., nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.“.

K tvrdeniu navrhovateľa o tom, že procesná obrana sťažovateľky nevychádzala

z vymedzených rozhodujúcich okolností prípadu, sťažovateľka zdôrazňuje, že už

vo vyjadrení k návrhu podrobne popísala hodnotiace úsudky a skutkové tvrdenia vyjadrené

v napadnutých článkoch na základe pravdivého a autentického skutkového základu.

Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa, že vychádzala z nepravdivého skutkového

základu, sťažovateľka poukazuje na skutočnosti obsiahnuté v sťažnosti a zdôrazňuje,

že o pravdivosti a autentickosti skutkového základu svedčí aj znalecký posudok

z 25. mája 2013, ktorý bol vypracovaný Kriminalistickým Praha, Polícia Českej

republiky, odborom kriminalistiky, odvetím skúmania fotografií a fotografickej techniky

(ďalej len „kriminalistický ústav“), pričom autentickosť a pravdivosť skutkového základu

podporili aj svedecké výpovede v občianskom konaní o ochranu osobnosti

ako žalobcu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. .

Navyše, sťažovateľka vo svojom vyjadrení k návrhu poukázala na nález ústavného

súdu sp. zn. z 18. septembra 2012, z ktorého vyplýva, že v záujme ochrany

práva na súkromie dotknutých osôb možno vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa

v titulku objavia expresívnejšie, provokujúce a zveličujúce vyjadrovacie prostriedky.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu

podľa a 2 v spojení so základným právom na súdnu ochranu

podľa a práva na slobodu prejavu podľa dohovoru v spojení

s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v prípade procesného rozhodnutia

(teda odmietavého rozhodnutia, pozn.) najvyššieho súdu o dovolaní prichádza do úvahy

aj ústavný prieskum rozhodnutia odvolacieho súdu (napadnutý rozsudok krajského súdu,

pozn.), a to v lehote na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu o dovolaní

(m. m. , ). Z uvedeného dôvodu ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu z hľadiska námietok, ktorými sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojich práv

garantovaných a dohovorom.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

V súlade s čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo

zahŕňa zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania

štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali

udelenie povolenia rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka primárne namieta porušenie slobody prejavu, ktorá tvorí neoddeliteľnú

súčasť demokratického usporiadania štátu, pričom v doterajšej judikatúre ústavného súdu,

ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa opakovane zdôrazňuje, že

sloboda prejavu sa uplatňuje nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa

prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú,

šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus,

znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“

(Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. 12. 1976, bod 49).

Ústavný súd pritom rešpektuje, že v niektorých konkrétnych situáciách musí ochrana

slobody prejavu ustúpiť na úkor iných či dohovorom chránených hodnôt.

Limitujúce klauzuly v a dohovoru explicitne uvádzajú

dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať

vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti

nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“,

teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti

v rozsahu garantovanom v a konkretizovanom najmä v a nasl.

, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi iných

súkromných osôb alebo štátu.

Vychádzajúc zo záväznosti pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné súdy

nevynímajúc, ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany

osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej

ústavných záruk. Uvedené ustanovenia teda nemožno aplikovať

izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s . Nutnosť zohľadniť

slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to

však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný

prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj

k tomu aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára 2009). Ústavný

súd v tejto súvislosti pripomína tiež povinnosť všeobecných súdov zohľadňovať pri svojej

rozhodovacej činnosti relevantnú judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych

orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z .

Sťažovateľka popri porušení slobody prejavu súčasne namieta aj porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, argumentujúc predovšetkým tým, že krajský súd

v napadnutom rozsudku skutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnil, pričom sa

len obmedzil na konštatovanie výsledkov jeho hodnotenia bez logického vysvetlenia

zistených skutočností.

Ústavný súd pripomína, že predstavuje primárne ústavné

východisko pre zákonom upravené konanie všetkých orgánov verejnej moci Slovenskej

republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele

druhej hlavy (). Základné právo na súdnu ochranu je v demokratickej

spoločnosti natoľko favorizované, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany

orgánu verejnej moci) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy,

následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca

popretie (m. m. ).

Základné právo na súdnu ochranu vyjadrené v a rovnako tak

právo na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru predovšetkým

zaručuje každému právo na prístup k takejto ochrane a zároveň aj právo na určitú kvalitu

súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, t. j. právo na spravodlivý proces

(m. m. ). Na druhej strane obsah týchto práv nedáva účastníkovi záruku,

že súdny spor sa skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech. Podľa konštantnej

judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa dôjde

v prvom rade vtedy, ak bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu), predovšetkým vtedy, ak všeobecný súd

odmietne konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

(, , ).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre tiež zdôrazňuje, že integrálnou súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa (obdobne aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

). Príslušný orgán verejnej moci (všeobecný súd) však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé konanie ().

Potreba náležite odôvodniť rozhodnutie orgánu verejnej moci vyplýva z verejného záujmu,

pretože je jednou zo záruk, že jeho postup a rozhodnutie nie sú arbitrárne, neprehľadné

a zároveň sú kontrolovateľné verejnosťou (m. m. ).

Keďže krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil ako vecne správny rozsudok

okresného súdu zo 16. júna 2014 vo vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti sťažovateľky

ospravedlniť sa navrhovateľovi a zaslať mu ospravedlnenie ako doporučenú zásielku

(k tomu pozri výroky rozsudku okresného súdu zo 16. júna 2014 citované v časti I tohto

nálezu), je nepochybné, že rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do

garantovanej slobody prejavu sťažovateľky, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Kľúčovou úlohou

ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľky je teda posúdenie, či v jej veci išlo

z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek

základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne

akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré má zákonný podklad, zodpovedá

niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej

potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami

a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou

proporcionality (m. m. , , ).

V posudzovanom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu

sťažovateľky na zákonnom podklade, ktorý tvoria ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka, pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie,

resp. práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať

za legitímny cieľ. Za týchto okolností je z hľadiska prípadného záveru o ústavnej

akceptovateľnosti a udržateľnosti príslušnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu

podstatné posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný,

t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.

Ústavný súd preto pristúpil k preskúmaniu proporcionality medzi zásahom

do slobody prejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami práva na súkromie navrhovateľa.

Na ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných prípadoch (napr. ,

, , ), ústavný súd vykonal test proporcionality

založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO

v posudzovanom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).

1. KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal

V súvislosti otázkou KTO zásah do práva na ochranu osobnosti vykonal, ústavný súd

poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej zjavne vyplýva, že privilegované postavenie

z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť

pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick

v. Rakúsko z 26. 4. 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso

a Stensaas v. Nórsko z 20. 5. 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu)

povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného

záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je pri poskytovaní

informácii umožnené používať aj určitú mieru preháňania a provokácie (Perna v. Taliansko,

sťažnosť č. 48898/99, rozsudok ESĽP zo 6. 5. 2003, bod 39). Ústavný súd sa stotožňuje

s týmto prístupom ESĽP k ochrane slobody prejavu a práva na informácie, a to nielen

z dôvodu jeho autority, ale hlavne z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie, a preto tento

prístup uplatňuje vo svojej rozhodovacej činnosti. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd ešte

považuje za žiaduce poznamenať, že v posudzovanej veci je sťažovateľka vydavateľkou

denníka a prevádzkovateľkou internetového portálu, v ktorom boli inkriminované

články uverejnené. Sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľom“ slobody prejavu,

a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná

novinárom, resp. masmédiám, ktorú boli pri rozhodovaní v predmetnej veci krajský súd

a pred ním aj okresný súd povinné primeraným spôsobom zohľadniť.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu zo 16. júna 2014, ktoré krajský súd

napadnutým rozsudkom „odobril“, vyplýva, že vo veci konajúce súdy privilegované

postavenie (zvýšenú ochranu) sťažovateľky, ktoré má v súvislosti so slobodou prejavu

a rozširovaním informácií, síce formálne akceptovali, ale s poukazom na správanie sa

novinára túto skutočnosť výrazným spôsobom spochybnili, čo sa prejavilo v konečnom

dôsledku aj v ich meritórnych záveroch.

Krajský súd v napadnutom rozsudku síce zvýraznil povinnosť novinára poskytovať

informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu, no zároveň

zdôraznil, že „v danom prípade novinár vychádzal z anonymu, t. j. z informácie neoverenej,

keď poskytnutá lehota na vyjadrenie bola značne neadekvátna, až šikanujúca“.

Za legitímne nemožno považovať správanie novinára, ktorý pri zverejnení informácií

difamačného charakteru nepreukáže, že mal rozumné dôvody spoliehať sa na pravdivosť

difamačnej informácie, ktorú šíril, a ďalej ak nepreukáže, že podnikol dostupné kroky

k tomu, aby si overil pravdivosť informácie, a to v miere a intenzite, v ktorej mu bolo

overenie prístupné, a konečne pokiaľ sám nemal dôvod neveriť, že difamačná informácia

je nepravdivá. Zverejnenie takejto informácie nemožno považovať za rozumné, ak si šíriteľ

informácie neoverí jej pravdivosť otázkou o osobe, ktorej sa informácia týka, a nezverejní

jej stanovisko, s výnimkou nemožnosti takéhoto postupu alebo tam, kde to nebolo nutné

(rozhodnutie Snemovne lordov z 28. 10. 1999 vo veci Reynolds v. Times News Papers

Limited citované v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. , k tomu

pozri aj ).

Z rozsudku okresného súdu zo 16. júna 2014 vyplýva, že sťažovateľka požiadala

v elektronickej komunikácii 13. júna 2011 potom, ako dostala USB kľúč s informáciami,

fotografiami a videami zachytávajúcimi stretnutie členov občianskeho združenia

, ktoré sa uskutočnilo 14. októbra 2010 v reštauračnom zariadení v Rajeckých

Tepliciach, o odpovede na otázky týkajúce sa tohto stretnutia všetkých zúčastnených

vrátane navrhovateľa, pričom im poskytla lehotu na vyjadrenie do 14. júna 2011. Ešte pred

uverejnením prvého článku v denníku (15. júna 2011) na výzvu sťažovateľky

reagovali dvaja z účastníkov stretnutia v Rajeckých Tepliciach, a to prof.

a . Ústavný súd si je vedomý, že sťažovateľkou poskytnutá lehota

na odpovede v trvaní jedného dňa bola krátka, avšak s prihliadnutím na charakter

a formuláciu otázok (Ako dlho a odkiaľ sa poznáte so ?, Prečo ste sa

zúčastnili tejto akcie?, Ako hodnotíte fakt, že sa na podujatí predvádzal

so slúchadlami a zbraňou akou vyčíňal v Devínskej Novej Vsi?, Je podľa Vás

adekvátne takéto chovanie?, má aj fotografiu, na ktorej sú aj stanovy občianskeho

združenia zachytené so samopalom a slúchadlami. Zdá sa Vám to adekvátne?), ktoré boli

navrhovateľovi predložené a pritom nevybočovali z rámca bežnej komunikácie

(t. j. nevyžadovali prípadnú odbornú prípravu na formulovanie odpovedí), ústavný súd

zastáva názor, že záver krajského súdu o tom, že táto lehota bola neadekvátna až šikanujúca,

bol neprimeraný.

Sťažovateľka navrhovateľovi poskytla rovnako ako všetkým ostatným zúčastneným

stretnutia občianskeho združenia rovnaký časový priestor na vyjadrenie sa

k informáciám, ktoré boli predmetom inkriminovaných článkov, ponúknutú možnosť však

navrhovateľ nevyužil. Navyše, ani po uverejnení prvého článku v denníku

15. júna 2011 navrhovateľ nevyužil možnosť požiadať podľa a nasl.

Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (tlačový zákon) v znení neskorších predpisov o opravu skutkových tvrdení, ktoré

sú podľa neho nepravdivé.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd považuje postup sťažovateľky

pri zverejňovaní inkriminovaných článkov za legitímny, a preto bolo povinnosťou krajského

súdu (a pred ním aj okresného súdu) zohľadniť pri rozhodovaní o žalobe navrhovateľa

jej privilegované postavenie pri ochrane slobody prejavu.

2. O KOM boli inkriminované články a do koho osobnostnej sféry zasahovali

Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých a príťažlivých

témach je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači či iných médiách

týkajú a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice

akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov

a najužšie u „bežných“ občanov. Navrhovateľ bol v čase publikovania inkriminovaných

článkov sudcom najvyššieho súdu.

V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd pripomína, že vo svojej judikatúre

už vyslovil právny názor, v zmysle ktorého v línii od verejne neznámych jednotlivcov

po politikov sa sudcovia z hľadiska intenzity ochrany osobnosti nachádzajú uprostred

s miernou tendenciou smerujúcou k politikom (m. m. bod 31, pozri tiež

). Tomuto záveru ústavného súdu v zásade korešponduje aj právny názor

ESĽP, ktorý napr. vo veci JULY a SARL Libération proti Francúzsku, sťažnosť

č. 20893/03, rozsudok zo 14. februára 2008, uviedol, že členovia justície konajúci v rámci

svojej funkcie môžu podliehať širšej miere akceptovateľnej kritiky než bežní občania.

V rozsudku zo 16. júna 2014 okresný súd zdôraznil, že v súlade s judikatúrou ESĽP

je prípustná miera kritiky jednotlivých sudcov nižšia ako v prípade kritiky súdov

a súdnictva, kde je prípustná miera kritiky vyššia, a zároveň podotkol, že sudcovia vyšších

súdov, ku ktorým možno zaradiť aj navrhovateľa, musia znášať tvrdšiu kritiku než sudcovia

nižších súdov, pričom v tejto súvislosti zároveň akcentoval aj predmet rozhodovacej

činnosti sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú najzávažnejšie prípady, ktoré sú spravidla

verejnosti dobre známe. Krajský súd označil navrhovateľa za verejného činiteľa s nižším

stupňom ochrany pred zásahmi do jeho osobnostnej sféry, avšak zároveň zdôraznil, že

inkriminované články na neho pôsobili „obzvlášť difamujúco, až kriminalizujúco, keď

vo vzťahu na jeho celoživotné povolanie je jeho poslaním zachovávanie princípov

spravodlivosti a záujem o dekriminalizáciu spoločnosti, články vyznievajú o to viac

poburujúco“. Citovaný záver krajského súdu pôsobí vo vzťahu k priznaniu nižšieho stupňa

ochrany pred zásahmi do súkromia navrhovateľovi ako sudcovi najvyššieho súdu

prinajmenšom protirečivo, ak už nie nelogicky. Podľa názoru ústavného súdu navrhovateľ

musí práve vzhľadom na svoje postavenie sudcu najvyššieho súdu zniesť vyššiu mieru

kritiky a na tom v zásade nič nemení ani spôsob artikulácie tejto kritiky.

V rozsudku okresného súdu zo 14. júna 2014 sa konštatuje, že sťažovateľka

s prihliadnutím na § 34 ods. 7 zákona o sudcoch porušila citované ustanovenie, „podľa

ktorého bez súhlasu sudcu nemožno zverejňovať jeho tvár, pričom odporca súhlas

navrhovateľa na zverejnenie jeho tváre v predmetných článkoch nemal. Výnimku z tohto

ustanovenia nepredstavuje ani tzv. spravodajská licencia v zmysle .“. S týmto

mechanickým a zjednodušeným záverom okresného súdu sa ústavný súd nestotožňuje.

Účelom citovaného ustanovenia zákona o sudcoch je zaistenie osobitnej ochrany

sudcov najvyššieho súdu a Špecializovaného trestného súdu z bezpečnostných dôvodov.

Účel zákonnej ochrany identity sudcov najvyššieho súdu sa môže v plnom rozsahu naplniť

len vtedy, ak sa jej sudcovia sami nevzdajú, napríklad aj tým, že v minulosti vykonávali

funkciu, v dôsledku čoho sa stali známymi osobami, a to nielen v očiach odbornej,

ale i laickej verejnosti, ako to je aj v prípade navrhovateľa, ktorý v rokoch 2006 až 2010

zastával funkciu štátneho tajomníka Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo“), bol teda osobou, ktorá sa zákonnej ochrany svojej identity tým,

že pred výkonom funkcie sudcu najvyššieho súdu vykonávala funkciu štátneho tajomníka

ministerstva, dobrovoľne vzdala. Navyše, zmyslom ochrany identity sudcov nemôže byť

vytváranie nepriechodnej clony vo vzťahu k ich súkromným alebo voľnočasovým

aktivitám, o ktorej v danej veci išlo (porovnaj aj ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľky konajúce

súdy vo všeobecnej rovine síce v zásade pripustili, že navrhovateľ je ako sudca najvyššieho

súdu povinný zniesť vyššiu mieru kritiky ako bežní občania, ale toto východisko pre svoje

rozhodovanie zjednodušili, resp. vyložili ho celkom protichodne (v zásade v prospech

navrhovateľa). Ústavný súd považuje preto tieto závery všeobecných súdov z ústavného

hľadiska za minimálne spochybniteľné, ak už nie neakceptovateľné.

3. ČO bolo obsahom inkriminovaných článkov

Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu

osobnosti je nevyhnutné posúdiť aj obsah prejavu sťažovateľky, ktorý mal spôsobiť

neprípustný zásah do osobnostných práv navrhovateľa. V denníku

a na internetovom portáli http://www.cas.sk bola 15. júna 2011, 16. júna 2011,

17. júna 2011, 18. júna 2011 a 19. júla 2011 publikovaná séria článkov s názvami:

„Zvrátený žúr sudcov!“, „Zvrátená zábava na masakri z Devínskej!“, „Nehorázny žúr

sudcov“ – s podtitulkom – „Páni právnici, pozrite do týchto očí!“, „Sudcovia podržali

svojich kolegov zo žúru!“, „Páni, aj teraz Vám je tak do smiechu?!“

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že poslaním

a nezastupiteľnou úlohou tlače je nepochybne šírenie informácií a myšlienok o otázkach

verejného záujmu s tým, že je zároveň nespochybniteľným právom verejnosti takéto

informácie prijímať [dostať (m. m. , )].

Nielen z titulkov, ale aj z celkového obsahu inkriminovaných článkov vyplýva, že ich

predmetom boli informácie o súkromnej aktivite navrhovateľa, ako aj iných verejných

činiteľov pôsobiacich vo vyšších právnických funkciách (prvý námestník generálneho

prokurátora Slovenskej republiky, sudcovia Okresného súdu Čadca, Krajského súdu v Žiline

a najvyššieho súdu a vysokoškolský pedagóg) spojenej s členstvom v občianskom združení

. Členstvo v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach je prejavom

uplatnenia práva slobodne sa združovať s inými a patrí bezpochyby k súkromným aktivitám

aj verejných činiteľov. Za určitých okolností sa však aj u verejných činiteľov môžu stať

predmetom zvýšeného verejného záujmu nielen ich profesionálne aktivity, ale aj ich

súkromný život. Aj aktivity verejných činiteľov súkromného charakteru sú totiž za určitých

okolností spôsobilé spochybniť morálnu integritu verejne činnej osoby. O to viac, ak

morálny kredit je nevyhnutnosťou a zároveň bazálnym predpokladom výkonu verejnej

funkcie sudcu, ktorým navrhovateľ nepochybne v čase publikovania inkriminovaných

článkov bol. Preto je celkom pochopiteľné a legitímne, ak je aj súkromná aktivita verejne

činnej osoby v centre záujmu tlače.

V rozsudku okresného súdu zo 16. júna 2014 sa k otázke predmetu inkriminovaných

článkov okrem iného uvádza: „Išlo o stretnutie niekoľkých členov občianskeho združenia

, ktorí sa navzájom poznali a toto stretnutie malo súkromný charakter... išlo

o stretnutie, ktoré nesúviselo s výkonom povolania a funkcie účastníkov stretnutia (sudcov,

prokurátora), nebolo určené pre verejnosť... a malo súkromný charakter. Z uvedeného je

možné vyvodiť, že kritika týkajúca sa činnosti účastníkov tohto stretnutia síce požíva vyššiu

mieru ochrany, ako keby išlo o stretnutie napr. v ich obydlí, ale určite nižšiu mieru ochrany,

ako keby sa akcia odohrala v priestoroch výkonu povolania účastníkov alebo na mieste

prístupnom širokej verejnosti.“

Citované právne názory okresného súdu podporil v napadnutom rozsudku krajský

súd akcentovaním skutočnosti, že stretnutie členov občianskeho združenia

malo súkromný charakter.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní obsahu

prejavu sťažovateľky treba zohľadňovať aj judikatúru ESĽP, ktorý pripúšťa, že v prípadoch,

v ktorých je terčom kritiky konkrétny predstaviteľ súdnej moci, sa kritika môže dotýkať tak

profesijnej sféry, ako aj súkromného života, pričom kritika zasahujúca do profesijnej sféry

požíva z hľadiska slobody prejavu vyššiu mieru ochrany, ako v prípadoch, keď ide o kritiku

zasahujúcu do súkromného života sudcu (pozri Sabou a P ȋrcălab v. Rumunsko, rozsudok

ESĽP z 28. 9. 2004, sťažnosť č. 46572/99, bod 39). Kritiku zasahujúcu do profesijnej sféry

ESĽP vo svojich ostatných rozhodnutiach vníma veľmi široko. Ide v podstate o kritiku

akéhokoľvek konania sudcu či štátneho zástupcu (prokurátora), ktoré môže mať vplyv

na výkon jeho funkcie. Môže ísť napr. o kritiku postupu sudcu v súvislosti s dopravnou

nehodou (napr. Obukhova v. Rusko, rozsudok ESĽP z 8. 1. 2009, sťažnosť č. 34736/03),

v súvislosti so sporným získaním nehnuteľného majetku pre člena rodiny (napr. Sabou

a Pȋ rcălab proti Rumunsku), či o kritiku jeho neštandardných politických väzieb

[napr. Rizos a Daska proti Grécku, rozsudok ESĽP z 27. 5. 2004, sťažnosť č. 65545/01

(k tomu pozri KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. – BOBEK, M. Evropská

úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck 2012, s. 1060 – 1061)].

Predmetom záujmu tlače bolo v konkrétnych okolnostiach prípadu stretnutie členov

občianskeho stretnutia , ktorého cieľom je podľa stanov tohto občianskeho

združenia pôsobiť ako nezávislá organizácia združujúca právnikov (absolventov

právnických fakúlt) s cieľom zachovávať a šíriť právnu kultúru a byť jej aktívnym šíriteľom

v oblasti právnej istoty. Správanie sa členov tohto občianskeho združenia (zvlášť sudcu

všeobecného súdu, ktorého úlohou je aj pri výkone jeho profesie „zachovávať a šíriť právnu

kultúru a byť jej aktívnym šíriteľom v oblasti právnej istoty“) pri napĺňaní cieľov tohto

združenia sa preto môže stať predmetom legitímneho záujmu tlače, a to bez ohľadu na to,

že má primárne súkromný charakter.

Previazanosť súkromnej a profesijnej sféry predstaviteľov justície vyplýva aj z § 30

ods. 1 zákona o sudcoch, prostredníctvom ktorého sa ustanovuje povinnosť sudcu zdržať sa

všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu, a to nielen pri výkone

funkcie sudcu, ale aj v občianskom živote ako takom, a dokonca aj po skončení výkonu

funkcie sudcu.

Ústavný súd preto považuje za legitímne, ak je stredobodom záujmu médií správanie

sa sudcu ako osoby činnej v justícii aj na stretnutí súkromného charakteru, a preto bolo

povinnosťou krajského súdu zohľadniť túto skutočnosť v prospech sťažovateľky.

4. KDE boli inkriminované články uverejnené

Nie zanedbateľným kritériom, ktoré sa štandardne uplatňuje pri posudzovaní zásahu

do slobody prejavu, je „miesto“ kde zazneli, či boli uverejnené inkriminované výroky.

Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je miera

ochrany osobnostných práv.

V posudzovanej veci boli inkriminované články uverejnené v denníku ,

ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a pomerne vysoký náklad tak v printovej, ako aj

elektronickej verzii sprístupňovanej na internete. Táto skutočnosť vyznieva v neprospech

sťažovateľky. Ústavný súd však podčiarkuje, že kritérium „miesta“ distribúcie

inkriminovaných článkov sa musí posudzovať v spojení s kritériom ich autora

(KTO inkriminované články uverejnil). Ak je autorom inkriminovaných článkov novinár,

tak jeho privilegované postavenie do značnej miery neutralizuje kritérium „miesta“ ich

zaznenia. Tento záver nepochybne treba vztiahnuť aj na sťažovateľku ako vydavateľku

denníka .

5. KEDY boli inkriminované články uverejnené

Medzi publikovaním inkriminovaných článkov v denníku a stretnutím

členov občianskeho združenia , ktoré sa uskutočnilo v Rajeckých Tepliciach

14. októbra 2010, ubehlo obdobie viac ako pol roka. Krajský súd v napadnutom rozsudku

vyhodnotil tento časový úsek ako taký, ktorým sa znehodnotila aktuálnosť témy justície,

a preto záujem tlače o stretnutie občianskeho združenia po niekoľkých

mesiacoch (krajský súd síce v napadnutom rozsudku zdôrazňuje časový odstup od „masakry

v Devínskej Novej Vsi“, ale je logické a zjavné, že vychádza z časového momentu stretnutia

členov občianskeho združenia , ktoré bolo predmetom inkriminovaných

článkov, a nie „masaker“, ku ktorému došlo v Devínskej Novej Vsi, pozn.) vyhodnotil

ako novinársku kampaň proti predstaviteľom „právnickej a teda i sudcovskej spoločnosti

s motívom znevážiť ich“.

Tento predbežný záver krajského súdu vyznieva minimálne ako nepodložený

s prihliadnutím na skutočnosť, že k publikovaniu inkriminovaných článkov došlo

15. júna 2011, pričom informácie, fotografie a videá od neznámeho odosielateľa sa

do dispozície sťažovateľky dostali najskôr 9. júna 2011 alebo 10. júna 2011 (tvrdenie

sťažovateľky o tom, kedy sa dostali tieto informácie do jej dispozičnej sféry, vo veci

konajúce všeobecné súdy nespochybňovali, pozn.). Krátky časový úsek, ktorý ubehol medzi

získaním relevantných informácií, fotografií a videí a medzi publikovaním inkriminovaných

článkov v médiu, vyznieva zjavne v prospech sťažovateľky realizujúcej svoje právo

na slobodu prejavu a napĺňajúcej zároveň svoje poslanie.

Rovnako nemožno opomenúť skutočnosť, že v období pred júnom 2011 bola justícia

trvalým objektom záujmu verejnosti, pričom predmetom záujmu sa nestala len z dôvodu

neprimeraného správania sa niektorých predstaviteľov súdnej moci, ale aj z dôvodu, že sa

v tomto období uskutočňovali nie bezvýznamné zmeny v právnom postavení sudcov

všeobecných súdov, a teda predstavovali objektívne legitímny predmet záujmu printových

i elektronických médií. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že legislatívne zmeny

v justícii boli avizované už v programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky, ktorá

vzišla z volieb do Národnej rady Slovenskej republiky uskutočnených v júni 2010, pričom

konkrétnu podobu nadobudli práve v prvej polovici roku 2011. V tejto súvislosti možno

poukázať napr. na rozsiahlu novelizáciu zákona o sudcoch z februára 2011, ktorej jednotlivé

ustanovenia sa stali neskôr predmetom konania o súlade právnych predpisov pred ústavným

súdom (návrh na vyslovenie nesúladu tejto novelizácie s bol ústavnému súdu

doručený v apríli 2011, pozn.). Aj z uvedeného dôvodu bola diskusia týkajúca sa postavenia

súdnej moci a jej predstaviteľov v čase publikovania inkriminovaných článkov aktuálna

nielen pre odbornú, ale aj laickú verejnosť.

Ústavný súd preto nemôže súhlasiť so záverom krajského súdu, že inkriminované

články boli prejavom novinárskej kampane „... sudcovskej spoločnosti s motívom znevážiť

ich“. Z uvedeného dôvodu bolo žiaduce, aby vo veci sťažovateľky konajúce všeobecné súdy

kritérium času (KEDY boli inkriminované články uverejnené) vyhodnotili v prospech

sťažovateľky, resp. minimálne neutrálne.

6. AKO boli informácie v inkriminovaných článkoch formulované

Pri posudzovaní kritéria „AKO“ boli informácie o navrhovateľov v inkriminovaných

článkoch sťažovateľkou podané, ústavný súd opätovne poukazuje na judikatúru ESĽP,

v rámci ktorej sa pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi

faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka

pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens v. Rakúsko, rozsudok

z 8. 7. 1986, sťažnosť č. 9815/82, bod 46; obdobne Feldek v. Slovenská republika, rozsudok

z 12. 7. 2001, sťažnosť č. 29032/95, bod75). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj

subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického

základu (Jerusalem v. Rakúsko, rozsudok z 27. 2. 2001, sťažnosť č. 26958/95, bod 43).

Vo všeobecnosti platí, že čím závažnejšie je obvinenie kritizovanej osoby, tým pevnejší

skutkový základ musí toto obvinenie mať (Pedersen a Baadsgaard v. Dánsko, rozsudok

zo 17. 12. 2004, sťažnosť č. 49017/99, bod 76).

Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska ústavnej

akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takéhoto

charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu

intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať

neskôr ako nepravdivé. Tento prístup ESĽP k posudzovaniu právnych sporov, ktorých

premetom je konflikt medzi slobodou prejavu a právom na ochranu súkromia, konštantne

uplatňuje vo svojej judikatúre aj ústavný súd (napr. , ,

, , ), a preto považuje za nevyhnutné ho

uplatniť aj vo veci sťažovateľky.

Klasifikácia prejavu ako faktu alebo hodnotiaceho úsudku je vecou posúdenia

príslušných orgánov, predovšetkým všeobecných súdov (Prager a Oberschlick v. Rakúsko,

už citovaný rozsudok, bod 36).

Ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého krajský súd a pred

ním aj okresný súd pri posudzovaní zásahu do osobnostných práv navrhovateľa

nerozlišovali dôsledne medzi skutkovými tvrdeniami a subjektívnymi hodnotiacimi

úsudkami sťažovateľky, čo sa premietlo aj do (podľa názoru ústavného súdu) nesprávneho

záveru všeobecných súdov o tom, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu

k preukazovaniu pravdivosti výrokov obsiahnutých v inkriminovaných článkoch.

Ústavný súd v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci opakovane zdôrazňuje,

že subjektívne hodnotiace úsudky požívajú z hľadiska slobody prejavu intenzívnejšiu

ochranu ako výroky, ktoré majú charakter skutkových tvrdení. Pri hodnotiacich úsudkoch

sa totiž dôkaz pravdivosti nepripúšťa, zatiaľ čo skutkových tvrdeniach sa naopak, dôkaz

pravdivosti pripúšťa. Všeobecne aplikovateľné kritérium na klasifikáciu výrokov na fakty

a hodnotiace úsudky neexistuje, avšak vo veci Andreescu v. Rumunsko (rozsudok ESĽP

z 8. 6. 2010, sťažnosť č. 19452/02, body 94 ‒96) ESĽP konštatoval, že svoju úlohu

zohrávajú aj okolnosti, že pôvodca výroku neprezentuje určité skutočnosti ako istoty, ale

vyjadruje len pochybnosti či podozrenie, pričom jeho úsilím je v dobrej viere informovať

verejnosť o veci všeobecného záujmu.

V napadnutom rozsudku krajský súd zdôraznil, že „... pokiaľ ide o tvrdenia,

že na relevantnom stretnutí členov občianskeho združenia hostí vítal

s nasadenými slúchadlami a so samopalom v ruke, ktoré skutkové tvrdenie

prerástlo zároveň do hodnotiaceho úsudku, že tým napodobňoval strelca z masakry

v Devínskej Novej Vsi, keď zhodne s názorom súdu prvého stupňa má za to, že uvedená

verzia výkladu jeho správania sa je len jednou z možných alternatív a odporca nesúci

v konaní bremeno unesenia dôkaznej povinnosti o legitimite tohto výroku ho neuniesol,

pretože nepreukázal, že práve táto verzia výkladu je správna, resp. jedine možná“.

Výrok o tom, že týmto správaním „napodobňoval strelca z masakry

v Devínskej Novej Vsi“, vyhodnotil krajský súd ako hodnotiaci úsudok, avšak zároveň

zdôraznil, že je len jednou z alternatív, pričom sťažovateľka podľa záveru odvolacieho súdu

neuniesla dôkaznú povinnosť na preukázanie toho, že práve ňou prezentovaná alternatíva

je správna, a teda jedine možná. Hodnotiaci úsudok (napodobňovanie strelca z masakry

v Devínskej Novej Vsi), o ktorý v okolnostiach posudzovanej veci aj podľa názoru

ústavného súdu ide, vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí

však vychádzať z dostatočného faktického základu. Krajský súd však vo svojej podstate

sťažovateľku v rozpore s judikatúrou ústavného súdu a ESĽP zaťažil preukázaním

pravdivosti hodnotiaceho úsudku o „napodobňovaní strelca z masakry v Devínskej Novej

Vsi“ ako jedinej možnej verzie.

Za týchto okolností ústavný súd považuje záver krajského súdu, podľa ktorého

sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno o tom, že „verzia napodobňovania strelca

z Devínskej Novej Vsi“ bola v danom prípade jedine možná, a teda pravdivá (čo by vylúčilo

neoprávnenosť zásahu), za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska neakceptovateľný.

Obdobne sa ústavný súd nemôže stotožniť so záverom okresného súdu, ktorý

vo vzťahu k „napodobňovaniu strelca “ vo svojom rozsudku zo 16. júna 2014

zvýraznil, že nemožno „... povedať, že ide o pravdivé tvrdenie, pokiaľ sa tvrdí, že

napodobňoval strelca , nakoľko iba on sám môže vedieť, čo týmto

konaním mienil, pričom on sám to nepotvrdil“.

Sťažovateľka argumentuje, že predložila v jej veci konajúcim všeobecným súdom

skutočnosti, ktoré podľa jej názoru naplnili požiadavku dostatočného skutkového základu

(sťažovateľka tvrdí, že skutkový základ, na základe ktorého vyjadrila hodnotiace úsudky,

bol pravdivý a autentický, zachytený na fotografiách a videozáznamoch), pričom krajský

súd sa týmito skutočnosťami nezaoberal aj napriek tomu, že jeho povinnosťou bolo

preskúmať, či hodnotiaci úsudok vychádza z dostatočného skutkového základu, a nie to, či

je pravdivý (v konkrétnostiach ústavný súd poukazuje na argumentáciu primeranosti

hodnotiacich úsudkov a dostatočného skutkového základu, ktorá je uvedená na stranách 10

až 14 a 20 až 22 odvolania sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu zo 16. júna 2014,

pozn.).

Ústavný súd považuje za žiaduce poukázať aj na odbornú analýzu Ústavu

kriminalistiky a kriminológie, s. r .o., č. UKK-35-VD/2011 z 2. novembra 2011 k skúmaniu

autenticity 16 fotografií a 5 videozáznamov, ktoré mala sťažovateľka pri písaní

inkriminovaných článkov k dispozícii, ktorú následne predložila aj v jej veci konajúcim

súdom. Z označenej odbornej analýzy vyplýva, že „Analýzou predložených digitálnych

fotografií, okrem fotografie s názvom DSC00809 neboli nájdené stopy po technickej

manipulácii, za účelom pozmenenia obsahu.“.

Ústavný súd poukazuje aj na znalecký posudok vypracovaný Kriminalistickým

Praha Polícia Českej republiky z 25. mája 2013, ktorý sťažovateľka taktiež

predložila okresnému súdu. V tomto posudku sa uvádza, že „žiadna z predložených

fotografií nevykazuje znaky fotomontáže ani iných dodatočných zásahov

do obrazovej informácie. ... všetky argumenty, ktoré uvádza autor v Odbornej analýze

č. p. UKK-35-VD/2011 na podporu tvrdení, že predložená fotografia DCS00809.JPG bola

podrobená technickej manipulácii za účelom pozmenenia grafického obsahu je možné

vyvrátiť.“.

Okresný súd ani krajský súd vo svojich rozhodnutiach nespochybňovali

argumentáciu sťažovateľky, že pri písaní inkriminovaných článkov mala k dispozícii dve

fotografie, na ktorých je osoba, ktorú identifikovala ako advokáta

s modrými chráničmi na ušiach a nefunkčným samopalom v rukách. Rovnako z vykonaného

dokazovania (odborné stanovisko a znalecký posudok) vyplýva, že bola spochybnená

autenticita len jednej fotografie (jednej z tých dvoch fotografií, na ktorých advokát

vystupoval s modrými chráničmi na ušiach a nefunkčným samopalom

v rukách, pozn.), a nie ako to uvádza okresný súd „je spochybňovaná autenticita týchto

fotografií (resp. aspoň jednej z nich)“. Z uvedeného zároveň podľa názoru ústavného súdu

zjavne vyplýva, že pri písaní inkriminovaných článkov sťažovateľka vychádzala

z nespochybniteľného skutkového základu, podľa ktorého aspoň na jednej fotografii bola

zobrazená osoba identifikovaná ako advokát , ktorý s modrými chráničmi

na ušiach a nefunkčným samopalom vítal niektorých účastníkov stretnutia občianskeho

združenia , ktoré sa uskutočnilo 14. októbra 2010 v reštauračnom zariadení

v Rajeckých Tepliciach.

Aj vzhľadom na to, že dôkaz pravdy sa pri hodnotiacom úsudku vylučuje, neobstojí

podľa názoru ústavného súdu ani ničím nepodložený rigidný záver krajského súdu o tom, že

„modré slúchadlá boli symbolom masakry v Devínskej Novej Vsi nie pre akúkoľvek

verejnosť, ale len pre príbuzných obetí tohto činu, pre jeho vyšetrovateľov a napr.

pre podnikateľov zaoberajúcich sa prípadne zberateľstvom, či predajom takýchto

predmetom a podobne“.

Neexistujú žiadne pochybnosti o tom, že 30. augusta 2010 (pred stretnutím členov

občianskeho združenia v Rajeckých Tepliciach) došlo v Devínskej Novej

Vsi k streľbe, pri ktorej zomrelo osem ľudí vrátane páchateľa a 15 ľudí bolo zranených.

V dôsledku tohto incidentu vláda Slovenskej republiky vyhlásila na 2. september 2010

štátny smútok, ktorý bol v histórii Slovenskej republiky v poradí šiestym štátnym smútkom

(prístupné na https://sk.wikipedia.org). V zásade všetky slovenské denníky, ako aj

elektronické médiá veľmi podrobne informovali o tomto incidente v období bezprostredne

potom, ako k nemu došlo, pričom informácie boli doplnené fotografiami zachytávajúcimi

páchateľa priamo pri čine, na ktorých bol vyobrazený s modrými chráničmi na ušiach

a so samopalom v rukách (pozri napr. článok „Iba jedna obeť streľby bol Róm“ publikovaný

na webovej stránke denníka Sme 3. septembra 2010 alebo článok „Streľba v Bratislave:

Nebol to rasistický útok“ publikovaný na webovej stránke denníka Aktuality 3. septembra

2010). Preto možno reálne predpokladať, že obraz osoby s modrými chráničmi

a so samopalom v rukách sa vryl do pamäti veľkej časti verejnosti.

Už citovaný záver krajského súdu je s prihliadnutím na to, že hromadná streľba

útočníka v Devínskej Novej Vsi, ku ktorej došlo len niekoľko mesiacov pred

inkriminovaným stretnutím občianskeho združenia , vyvolala celoslovenský

záujem médií a bola dôvodom, pre ktorý vláda Slovenskej republiky vyhlásila štátny

smútok, len ťažko obhájiteľný. Aj z uvedených dôvodov je podľa názoru ústavného súdu

tvrdenie sťažovateľky o tom, že u každej nezúčastnenej osoby, ktorej sú zbežne známe

udalosti týkajúce sa streľby v Devínskej Novej Vsi, fotografia, na ktorej je vyobrazený

s modrými chráničmi na ušiach a v ruke s replikou samopalu, oprávnene

vyvoláva dojem „hry na “ opodstatnený.

Podľa krajského súdu aj výroky, ktorými sťažovateľka označila stretnutie členov

občianskeho združenia v reštauračnom zariadení za «„zvrhlý žúr“

a pod., sú hodnotiacimi úsudkami, keď súd prvého stupňa správne na základe vykonaného

dokazovania vyhodnotil, že dané hodnotiace úsudky vychádzajú z nepravdivého skutkového

podkladu a teda predmetná kritika nie je primeraná...».

Ústavný súd v prvom rade považuje za žiaduce poznamenať, že v zásade všetky

citované výroky („nehorázny žúr“, zvrátený žúr“, „zvrátená zábava“ a „zvrátená párty“)

sú primárne použité ako nadpisy inkriminovaných článkoch, resp. nadpisy ich častí.

Z uvedeného dôvodu je nevyhnuté pri ich hodnotení prihliadať na funkcie, ktoré titulok

(nadpis) v printových médiách plní. Jeho funkciou (účelom) je upútať a zaujať čitateľa

k tomu, aby si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil tlačou ponúkané informácie

a urobil si o nich vlastný úsudok. Vychádzajúc z tejto funkcie titulku, možno aj z hľadiska

ochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa

v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky,

a to zvlášť vtedy, ak ide o médium bulvárneho typu, ku ktorým denník v zásade

možno zaradiť (k tomu pozri aj ).

Okresný súd v rozsudku zo 16. júna 2014 zdôraznil, že legitímnosť výrokov

„nehorázny žúr, zvrátený žúr, zvrátená zábava a zvrátená párty“ sťažovateľka

odôvodňovala okrem napodobňovania na strelca aj správaním účastníkov

stretnutia v reštauračnom zariadení „počas tanca so soškou

spravodlivosti, počas ktorého prítomní tlieskali a taktiež počas vulgárneho a neúctivého

ústneho prejavu prokurátora “. Ústavný súd sa síce nevie stotožniť

s čiastkovými závermi okresného súdu, s ktorými vyslovil súhlas krajský súd, že tanec

„nemožno považovať ani za nemorálne či inak opovrhnutiahodné konanie“

a že použitie neslušných výrazov prokurátora rovnako nemožno označiť

ani „za použitia veľkej dávky preháňania, ako nehorázny či zvrátený žúr“, ale na druhej

strane nepovažuje za nevyhnutné ich zásadnejšie spochybňovať. Ústavný súd ale považuje

za žiaduce zdôrazniť, že všeobecný súd rozhodujúci vo veci zásahu do osobnostných práv

musí zohľadniť organickú väzbu medzi titulkom (nadpisom) určitého článku a jeho

celkovým vecným obsahom. Preto aj keď sa jednotlivé formy správania účastníkov

stretnutia v reštauračnom zariadení nemuseli javiť izolovane ako „nehorázne“

či „zvrátené“, mohli tak pôsobiť v celkovom kontexte zvlášť za situácie, ak je predmetom

záujmu tlače správanie sa verejných činiteľov, u ktorých je morálny kredit nevyhnutnosťou

a zároveň bazálnym predpokladom výkonu verejnej funkcie. U navrhovateľa ako sudcu

najvyššieho súdu sa žiada celkom nepochybne vyšší štandard akceptovateľného správania

ako u ostatných občanov a túto skutočnosť je potrebné rigoróznym spôsobom zohľadniť

pri rozhodovaní o zásahu do jeho osobnostných práv. Za týchto okolností ústavný súd

považuje za legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné, ak sa v súvislosti

so správaním verejne činných osôb v inkriminovaných článkoch použijú silnejšie slová

„zvrátený“ ako synonymum slov nemorálny a nemravný alebo slovo „nehorázny“

ako synonymum slov poburujúci a bezočivý (Krátky slovník slovenského jazyka.

Red. J. Kačala – M. Pisárčiková – M. Považaj. 4. dopl. a upravené vydanie. Bratislava:

Veda 2003).

Okrem už uvedeného je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné prihliadať

aj na ďalšie skutočnosti, ktorými sťažovateľka odôvodňovala formuláciu hodnotiacich

úsudkov vo všeobecnosti, a to výber stretnutia občianskeho združenia

v reštauračnom zariadení , ktorého vnútorné priestory obsahujú napodobeniny

zbraní, fotografie «a iné veci z „mafiánskeho“ prostredia“» alebo „stanovy občianskeho

združenia zachytené vedľa makety samopalu s modrými slúchadlami“.

Je pritom irelevantné, že ako to uvádza krajský súd v napadnutom rozsudku, samotný

navrhovateľ „so soškou netancoval... a ani nebol autorom a prednášateľom kritizovaného

prejavu, zúčastnil sa len súkromného stretnutia, kde sa uvedené konania vyskytli,

nekomentoval ich, nevyjadroval sa k nim“, keďže to (ako uvádza aj sťažovateľka)

nevyplýva ani z jedného z hodnotiacich úsudkov a skutkových tvrdení sťažovateľky

použitých v inkriminovaných článkov.

Za týchto okolností ústavný súd nemôže akceptovať záver okresného súdu, s ktorým

sa stotožnil aj krajský súd, podľa ktorého „Z fotografií a zvukovo – obrazových záznamov,

ktoré mal odporca k dispozícii pri písaní napadnutých článkov, nemožno vyvodiť, že by sa

účastníci stretnutia správali neslušne, nadmerne hlučne, vulgárne, obscénne, zvrhlo,

zvrátene, alebo inak neakceptovateľne, alebo že by nadmerne požívali alkoholické

nápoje. ... nemožno preto, ani za použitia veľkej dávky preháňania, prípustnej

pre novinárov, označiť predmetné stretnutie ako nehorázny žúr, zvrátený žúr (synonymom

slova zvrátenosť je aj zvrhlosť)...“, ako ani záver o tom, že hodnotiace úsudky „nehorázny

žúr, zvrátený žúr, zvrátená zábava a zvrátená párty“ vychádzajú z nepravdivého

skutkového základu, a preto predstavujú neprimeranú kritiku.

Na základe čiastkových záverov vyslovených pri hodnotení jednotlivých kritérií testu

proporcionality nepovažuje ústavný súd záver krajského súdu o neprimeranom zásahu

do práva na ochranu súkromia navrhovateľa z ústavného hľadiska za udržateľný, keďže

nie je výsledkom ústavne akceptovateľného vyvažovania medzi právom na ochranu

osobnosti a slobodou prejavu. Ústavná neudržateľnosť záveru krajského súdu vyplýva

najmä z toho (popri nedostatočnom zohľadnení privilegovaného postavenia sťažovateľky

pri ochrane slobody prejavu, legitímnosti a aktuálnosti témy, ktorá tvorila obsah

inkriminovaných článkov a aktuálnosti), že tak krajský súd a okresný súd pri hodnotení

inkriminovaných článkov nedostatočne rozlišovali medzi hodnotiacimi úsudkami

a skutkovými tvrdeniami, a preto sťažovateľku neprimerane zaťažili bremenom preukázania

pravdivosti tvrdenia o „napodobňovaní strelca z masakry v Devínskej Novej Vsi“. Rovnako

sa ústavný súd nemôže stotožniť s tým, že krajský súd a pred ním okresný súd nezohľadnili

primeraným spôsobom vzájomnú organickú previazanosť nadpisov inkriminovaných

článkov s ich obsahom pri posudzovaní toho, či existoval dostatočný faktický základ

pre výroky „nehorázny žúr, zvrátený žúr, zvrátená zábava a zvrátená párty“, čo malo podľa

názoru ústavného súdu zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že právne závery, na ktorých

je založený napadnutý rozsudok krajského súdu, z hľadiska konkrétnych okolností

posudzovanej veci neprimerane preferujú právo navrhovateľa na ochranu súkromia na úkor

slobody prejavu sťažovateľky, pričom nie sú navyše ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnené. Ústavný súd preto rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo

k porušeniu jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení so základným právom

podľa , ako aj práva podľa v spojení s dohovoru

(bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu boli porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení

s , ako aj jej práva podľa v spojení s dohovoru,

rozhodol zároveň aj o zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. z 8. apríla

2015 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Krajský

súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnymi názormi ústavného súdu

vyjadrenými predovšetkým v II. a III. časti tohto nálezu (k tomu pozri aj odôvodnenie

uvádzané ďalej).

Nad rámec záverov vyslovených v časti II tohto nálezu ústavný súd považuje

za žiaduce na tomto mieste poukázať aj na námietku sťažovateľky o ústavnej

neudržateľnosti časti výroku rozsudku okresného súdu, s ktorým sa stotožnil krajský súd,

v zmysle ktorého sťažovateľka v inkriminovaných článkoch označila navrhovateľa

ako «priameho účastníka „zvrátenej párty alebo zvráteného žúru sudcov, prokurátora

a advokáta, ktorá sa hrala a zabávala na účet vraha , strelca masakry

z Devínskej Novej Vsi“», pričom okresný súd vyhodnotil toto tvrdenie sťažovateľky

za nepravdivé. Okresný súd tento záver odôvodnil tým, že u navrhovateľa nebolo

preukázané, že bol prítomný pri situácii, keď mal jeden z účastníkov stretnutia „nasadené

modré chrániče uší a v rukách samopal, a že by sa na tomto jeho počínaní bavil... V tomto

smere zaťažovalo dôkazné bremeno odporcu (pokiaľ sa aj odporca snažil spochybniť

dôveryhodnosť svedka , ktorý vo svojej výpovedi potvrdil, že spolu

s navrhovateľom prišli na stretnutie neskôr, a teda nevideli s chráničmi

a zbraňou v rukách, a to najmä listom zo dňa 28.6.2011, toto je

irelevantné, nakoľko ani tento list, ani iný dôkaz, ktorý bol navrhnutý resp. vykonaný

v konaní nepreukazuje, že navrhovateľ bol prítomný pri tejto situácii). Napriek tomu

odporca v napadnutých článkoch uviedol celé meno navrhovateľa, fotografiu jeho osoby

a tiež aj to, že je trestným sudcom Najvyššieho súdu SR, a to v spojení s tvrdeniami, že sa

zúčastnil zvrhlého, nehorázneho žúru a zabával sa na počínaní advokáta, ktorý podľa

odporcu napodobňoval , a že tento žúr bol výsmechom obetí masakru

v Devínskej Novej Vsi. ... Pokiaľ odporca poukazoval na list štyroch sudcov NS SR (vrátane

navrhovateľa) adresovaný ministerke spravodlivosti, v ktorom uviedli, že pri príchode

na miesto ich vítal jeden z členov združenia s nefunkčným samopalom

v rukách a s nasadenými streleckými chráničmi uší s tým, že sú unesení a musia zaplatiť

výkupné, treba dodať, že zároveň v liste uviedli, že celá toto akcia trvala len veľmi krátku

dobu a tí, čo prišli neskôr ani o nej nevedeli. Teda ani tento list nepreukazuje, že

navrhovateľ bol pri kritizovanom počínaní prítomný a zabával sa na ňom.

Pokiaľ je v médiách uverejnená informácia o tom, že niekto sa zúčastnil zvrhlého,

nehorázneho žúru a zabával sa na počínaní advokáta, ktorý napodobňoval

, a že tento žúr bol výsmechom obetí masakru v Devínskej Novej Vsi, pričom

takáto informácia nemá podklad v skutkovom základe a ide o neprimeranú kritiku, ide

o informáciu, ktorá je objektívne spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti... “.

V nadväznosti na citované sťažovateľka argumentuje, že jej tvrdenie o tom, že

navrhovateľ sa predmetného stretnutia zúčastnil, je pravdivé a nespochybniteľné, „nakoľko

to vyplýva z výpovede samotného navrhovateľa, svedkov a taktiež fotografií

a videodokumentácie, ktorá je založená v súdnom spise“.

Krajský súd vo vzťahu k preukazovaniu pravdivosti tvrdenia o tom, že navrhovateľ

sa zúčastnil „napodobňovania strelca “, v napadnutom rozsudku uviedol, že

sťažovateľkou navrhnuté „dokazovanie nie je spôsobilé preukázať legitimitu zásahu,

pretože by nepreukázalo, že napodobňoval strelca a že iná verzia

výkladu jeho správania nie je možná, rovnako, že navrhovateľ sa práve na uvedenom

aspekte správania sa zabával a stotožňoval s ním. Je preto i irelevantná

skutočnosť, či v čase tohto správania sa na stretnutí bol prítomný alebo

či naň prišiel až neskôr a dokazovanie v tomto smere by bolo vzhľadom na nepodstatnosť

vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci nadbytočné, a to i pokiaľ ide o dokazovanie navrhnuté

odporcom písomným podaním zaslaným súdnu dňa 11.6.2014, t. j. po vyhlásení uznesenia

o skončení dokazovania.“.

Vzhľadom na už vyslovený záver o ústavne neudržateľnom postupe krajského súdu

pri preskúmavaní akceptovateľnosti hodnotiaceho úsudku o „napodobňovaní strelca

“ a neprimeranom zaťažení sťažovateľky dôkazným bremenom v súvislosti

s preukazovaním pravdivosti tohto hodnotiaceho úsudku ústavný súd nepovažuje záver

krajského súdu o tom, že je „irelevantná skutočnosť, či v čase tohto správania sa

na stretnutí bol prítomný (navrhovateľ, pozn.) alebo či naň prišiel

až neskôr“, vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci za akceptovateľný.

Z hľadiska komplexného a objektívneho preskúmania odvolacej argumentácie

sťažovateľky po vrátení veci na ďalšie konanie by preto bolo žiaduce, aby sa krajský súd

zaoberal aj s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého bol navrhovateľ priamym účastníkom

„zvrátenej párty“, ktorý sa hral a zabával na účet vraha , a formuloval

k nemu svoj záver.

Už len pre úplnosť ústavný súd v súvislosti s požiadavkami na ústavne

akceptovateľné odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu zdôrazňuje, že v záujme plnej

realizácie základného práva účastníka na súdnu ochranu podľa a jeho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bude úlohou krajského

súdu po vrátení veci na ďalšie konanie uviesť, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov

riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. Vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci ústavný súd

priznal sťažovateľke úhradu trov konania za jej právne zastupovanie v konaní pred

ústavným súdom Advokátskou kanceláriou BÁNOS s. r. o., Mierové námestie 2, Galanta.

Ústavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie doručené ústavnému súdu 24. júna 2016)

vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2015 (úkony právnej služby vykonané v roku 2016), ktorá bola 858 €.

Sťažovateľke ústavný súd priznal za každý úkon sumu 143 €, čo predstavuje

spolu 429 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 3 úkony po 8,58 €. Výslednú sumu

ústavný súd navýšil o daň z pridanej hodnoty (právny zástupca sťažovateľky je platcom

DPH). Celková suma úhrady trov konania tak predstavuje 545,69 € (bod 3 výroku tohto

nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s Civilného

sporového poriadku).

S prihliadnutím na dočasné opatrenie o odklade

vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu vo vyhovujúcej časti týkajúcej sa

povinnosti odporkyne ospravedlniť sa navrhovateľovi a zaslať navrhovateľovi

ospravedlnenie ako doporučenú zásielku, o ktorom ústavný súd rozhodol uznesením

sp. zn. zo 17. marca 2016, zanikne nadobudnutím právoplatnosti tohto

nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2017