Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 350/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, Hlavná 17, Prešov, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a ,

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. marca 2017 v spojení rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. zo 6. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2017

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, Hlavná 17, Prešov, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. marca (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 6. apríla 2016 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva:

«Žalobou doručenou súdu dňa 26.08.2008 sa sťažovateľ domáhal, aby súd určil, že

sťažovateľ je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, zapísaných na

, - zastavané plochy a nádvoria o výmere 434

m2, - zastavané plochy a nádvoria o výmere 54 m2 a bytového domu súpisné

číslo , stojaceho na . V žalobe uviedol, že na základe kúpnej

zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa 14.7.2005, žalovaný od sťažovateľa

odkúpil nehnuteľnosti, zapísané na v ... Ako vyplýva z článku

III. kúpnej zmluvy, kúpna cena mala byť zaplatená tak, že prvú časť kúpnej ceny vo výške

2.500.000,- Sk zaplatil žalovaný pri podpise zmluvy a zvyšok kúpnej ceny vo výške

6.030.000,- Sk, mal zaplatiť sťažovateľovi ako predávajúcemu do 15 dní odo dňa povolenia

vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, t.j. najneskôr do 26.8.2005...

v prípade, ak kupujúci neuhradí druhú časť kúpnej ceny v celej výške v lehote 15 dní odo

dňa povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, má predávajúci právo

od tejto zmluvy odstúpiť. Vzhľadom k tomu, že do dňa 21.12.2005 žalovaný nezaplatil

zostatok kúpnej ceny vo výške 30.000,- Sk, sťažovateľ využil vyššie citované ustanovenie

kúpnej zmluvy a od zmluvy odstúpil listom zo dňa 21.12.2005, doručeným žalovanému dňa

22.12.2005. Žalovaný zvyšok kúpnej ceny vo výške 30.000,- Sk doplatil až dňa 21.12.2005.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Namietal, že údajné odstúpenie od zmluvy malo byť

žalovanému doručené v čase, keď už celá kúpna cena bola zaplatená, pretože žalovaný

zaplatil zvyšných 30.000,- Sk dňa 21.12.2005 a teda sťažovateľ už nemal právo odstúpiť od

zmluvy. Žalovaný popieral, že by mu bolo doručené nejaké odstúpenie od zmluvy od

sťažovateľa.

Okresný súd Prešov vo veci rozhodol (v poradí prvým) rozsudkom č. k.

- 62 z 25.02.2009 tak, že žalobu zamietol... Súd prvej inštancie... uviedol, že

v konaní bolo preukázané, že sťažovateľ nedoručil toto odstúpenie od zmluvy žalovanému.

Z dôkazov vykonaných v konaní mu vyplýva, že odstúpenie od zmluvy prevzala zrejme

manželka žalovaného...

Voči rozsudku Okresného súdu Prešov z 25.02.2009 č. k. - 62 podal

sťažovateľ odvolanie...

Krajský súd v Prešove príslušný na rozhodnutie o odvolaní zistil, že odvolanie

sťažovateľa nie je dôvodné a rozsudkom z 09.09.2009 sp. zn. rozsudok súdu

prvej inštancie č. k. - 62 z 25.02.2009 potvrdil... Krajský súd v odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie správne vychádzal zo skutkového zistenia, že list

- zásielka zo dňa 21.12.2005, bola síce adresovaná žalovanému... ale bola doručená tretej

osobe (zrejme manželke žalovaného) a nie žalovanému... Za takejto dôkaznej situácie

vo vzťahu ku žalovanému ako kupujúcemu chýba existencia hmotnoprávneho úkonu

predávajúceho ako prejavu vôle adresovanému druhému účastníkovi zmluvného vzťahu

smerujúcemu k odstúpeniu od zmluvy...

Podľa odvolacieho súdu sťažovateľ v konaní nepreukázal, aby list zo dňa 21.12.2005

sa dostal do dispozičnej sféry žalovaného, hmotnoprávny úkon - odstúpenie od zmluvy nebol

spôsobilý vyvolať u žalovaného účinné odstúpenie od zmluvy. Pre nepreukázanie účinného

odstúpenia od zmluvy nedošlo ani k zrušeniu zmluvy, táto je naďalej platná, a preto nie je

dôvodné vyhovieť žalobe o určenie vlastníctva sťažovateľa k nehnuteľnostiam, ktoré boli

predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 14.07.2005.

Voči rozsudku Krajského súdu v Prešove z 09.09.2009 sp. zn. podal

sťažovateľ ústavnú sťažnosť.

Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. zo dňa 3. marca

2011, rozhodol takto: „1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a podľa Listiny základných práv a

slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 Co

85/2009 z 9. septembra 2009, porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. , z 9. septembra 2009,

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie...

Okresný súd Prešov vec opätovne prejednal a... rozsudkom z 26.10.2011, č. k.

– 57, žalobu sťažovateľa opätovne zamietol, pričom v odôvodnení rozsudku

okrem iného uviedol:

„Prvostupňový súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že je viazaný právnym názorom

odvolacieho súdu o potrebe aplikovania tohto ustanovenia v danom spore. Rovnako

prvostupňový súd poukazuje na to, že aj Ústavný súd. Slovenskej republiky na toto

ustanovenie poukázal vo svojom rozhodnutí“.

„Prvostupňový súd naviac uvádza, že v ustanovení § 497 je upravená možnosť

dojednania odstupného pre prípad odstúpenia od zmluvy. Ustanovenie § 497 nezakladá

možnosť odstúpenia od zmluvy, táto možnosť vyplýva už z .

Ust. § 497 dáva účastníkom zmluvy právo pre prípad dojednaného odstúpenia od zmluvy

dojednať aj odstupné. Ďalšia úprava (druhá veta) tohto ustanovenia je všeobecná

a vzťahuje sa na všetky prípady odstúpenia od zmluvy (či s odstupným alebo bez neho).

Dojednanie odstupného pre prípad odstúpenia od zmluvy je prísnejším zmluvným

dojednaním ako len samotná možnosť odstúpenia od zmluvy. V prípade odstúpenia od

zmluvy zmluva odstúpením zaniká, účastníci majú len povinnosť vrátiť si všetko čo podľa

zmluvy plnili. V prípade odstúpenia od zmluvy, kde bolo dojednané odstupné, účastník ktorý

odstupuje musí naviac zaplatil odstupné - dojednanú finančnú čiastku. Pokiaľ teda ust.

§ 497 nedáva možnosť odstúpiť od zmluvy účastníkovi po prijatí čiastočného plnenia ani

keď by bol ochotný poskytnúť odstupné, o to viac musí platiť v prípadoch, kedy odstupné

dojednané nebolo“.

Voči rozsudku Okresného súdu Prešov z 26.10.2011 č. k. - 57 podal

sťažovateľ odvolanie. Nesúhlasil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie

a v odôvodnení odvolania okrem iného uviedol, že súd prvej inštancie vyložil aplikáciu

§ 497 ObčZ v uvedenej právnej veci ústavne nekonformným spôsobom, ktorý je v príkrom

rozpore s ustálenou súdnou praxou a svoju úvahu, že druhá veta ust. § 497 ObčZ je

všeobecná a vzťahuje sa na všetky prípady odstúpenia od zmluvy (či s odstupným alebo bez

neho) neoprel o žiadny prípad z doterajšej rozhodovacej praxe, pričom práve opak je

pravdou a právny názor samosudcu je očividným a neodôvodneným, či nespravodlivým

vybočením z ustálenej judikatúry, avšak bez rozumného základu.

Krajsky súd v Prešove výzvou z 30.07.2012, v konaní o odvolaní vedenom pod sp. zn.

, doručenou sťažovateľovi dňa 01.08.2012 vyzval účastníkov konania

k prípadnému vyjadreniu sa k odlišnému právnemu posúdeniu veci v zmysle § 213 ods. 2

, k možnému použitiu ust. s odôvodnením,

že „odvolací súd zostáva názor, že pre posúdenie danej veci z hľadiska ust. § 3 ods. 1

je významná výška nezaplatenej kúpnej ceny,

dĺžka omeškania, skutočnosti nasvedčujúce tomu, že v dôsledku mimoriadnych okolnosti

žalovaný nemohol svoj dlh splniť, alebo že dodatočne povinnosť splnil a za toho stavu sa

výkon práva žalobcu môže javiť ako jeho zneužitie“.

„Odvolací súd v zmysle Občianskeho súdneho

poriadku preto vyzýva účastníkov konania k prípadnému vyjadreniu sa k odlišnému

právnemu posúdeniu veci k trovám konania“...

Krajsky súd v Prešove rozsudkom sp. zn. z 24.10.2012 potvrdil

rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. z 26.10.2011...

Voči rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 24.10.2012 podal

sťažovateľ dovolanie... Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. z 28.11.2013

zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove z 24. októbra 2012 sp. zn.

a rozsudok Okresného súdu Prešov z 26. októbra 2011 č. k. -57 a vec vrátil

Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie...

Súd prvej inštancie na ústnom pojednávaní konanom dňa 27.03.2015 vec opätovne

prejednal a (v poradí tretím) rozsudkom č. k. -421 z 27.03.2015 rozhodol tak,

že žalobu sťažovateľa opätovne zamietol.

Proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. -421 z 27.03.2015, podal

sťažovateľ dňa 22.06.2015 odvolanie.

O odvolaní rozhodol Krajsky súd v Prešove rozsudkom sp. zn.

zo 06.04.2016 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie č. k. -421

z 27.03.2015 a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Krajsky súd odôvodnil rozsudok sp. zn. zo 06.04.2016 takto:

„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu

spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu

potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym

skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnym

závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

a v podrobnostiach na ne odkazuje ( ). Len pre zdôvodnenie dodáva:

Podľa ust. , od zmluvy môže účastník odstúpiť, len

ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté.

Účastníci zmluvného vzťahu si môžu právo na odstúpenie od zmluvy dojednať, ak

oprávnenie odstúpiť od zmluvy nie je založené zákonom. Môžu tak urobiť:

a) priamo v uzavretej zmluve (na tej istej listine),

b) v rámci iného zmluvného dojednania,

c) v samostatnej dohode.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že ak

odporca poslednú časť kúpnej ceny uhradil 21.12.2005 (suma 30.000 Sk bola pripísaná na

účet navrhovateľa v banke č. l. 10 spisu), navrhovateľom deklarované právo na odstúpenie

od zmluvy zásielkou doručenou odporcovi 22.12.2005 malo byť vykonané (dôjdením

prejavu vôle odporcovi) až po úplnom uhradení kúpnej ceny v celej výške. Preto v kúpnej

zmluve dojednané právo navrhovateľa odstúpiť od kúpnej zmluvy, úhradou celej kúpnej

ceny (splnením dlhu 21.12.2005) zaniklo ( ) a navrhovateľ už

(neskôr) od zmluvy odstúpiť oprávnený nebol.

Právo - odstúpiť od zmluvy totiž zaniká pokiaľ dôjde k naplneniu jeho zmyslu (účel).

V danom prípade bola záväzková povaha kúpnej zmluvy úhradou celej kúpnej ceny dňa

21. 12. 2005 dokonaná, a preto právo navrhovateľa pre nezaplatenie kúpnej ceny od nej

odstúpiť naplnením jeho účelu zanikla. Naplnením účelu, t. j. úhradou dlhu už nemožno

(neskôr) úspešne odstúpiť od zmluvy po tom, čo záväzok uhradiť kúpnu cenu v dohodnutom

termíne, na ktorého splnenie bola možnosť odstúpenia od zmluvy viazaná zanikol, hoci aj

oneskoreným plnením. Po úplnom zaplatení dlhu je totiž logické, že právo odstúpiť od

zmluvy už splnilo svoj účel a nezabezpečuje žiadnu povinnosť.

V dôsledku nespochybnených skutkových zistení týkajúcich sa zániku práva na

odstúpenie od zmluvy, súd prvého stupňa správne na vec aplikoval ustanovenie § 578

, podľa ktorého práva aj povinností zaniknú uplynutím času, na

ktorý boli obmedzené. V danom prípade bola záväzková povaha kúpnej zmluvy úhradou

celej kúpnej ceny dňa 21.12.2005 dokonaná, a preto právo navrhovateľa pre nezaplatenie

kúpnej ceny od nej odstúpiť naplnením jeho účelu zanikla. Naplnením účelu, t.j. úhradou

dlhu už navrhovateľ nemohol (neskôr) úspešne odstúpiť od zmluvy potom, čo záväzok

uhradiť kúpnu cenu v dohodnutom termíne, na ktorého splnenie bola možnosť odstúpenia

od zmluvy viazaná zanikol, hoci aj oneskoreným plnením.

Vzhľadom na takéto skutkové zistenia potom súd prvého stupňa opodstatnenie na vec

aplikoval ustanovenie § 48 ods. 1, § 45 ods. 1, § 578 a § 610 ods. 1, 2 Občianskeho

zákonníka, a preto ani dôvod na odvolanie podľa nie je daný.

K odvolacej námietke navrhovateľa, že odporca má voči navrhovateľovi aj záväzok

rovnajúci sa výške úrokov z omeškania z dlžnej sumy (41,50 Eur), a preto zaplatením

poslednej splátky 30 000 Sk dňa 21.12.2005, záväzok nezanikol, odvolací súd uvádza, že ide

o nové tvrdenie, resp. skutočnosti neuplatnené v prvostupňovom konaní.

Odvolací súd stotožňujúc sa so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ po

dodatočnom hoci oneskorenom uhradení zvyšnej kúpnej ceny už ani oprávnený odstúpiť od

kúpnej zmluvy nebol, nepovažoval odvolací súd ďalšie navrhovateľom v odvolaní uvádzané

odvolacie námietky v zmysle vyššie uvedeného záveru za právne významné.

Na záver tohto rozhodnutia odvolací súd nad rámec odvolacieho konania

poznamenáva, že úroky z omeškania súvisiace s oneskorenou úhradou kúpnej ceny

(41,50 Eur, t. j. z dlžnej sumy 30 000 Sk od 27.08.2005 do 21.12.2005) neboli obsahom

dohody o odstúpení od kúpnej zmluvy, a preto odporca ani nemá voči navrhovateľovi

záväzok rovnajúci sa výške úrokov z omeškania z dlžnej sumy. V danom prípade bola

záväzková povaha kúpnej zmluvy úhradou zvyšku kúpnej ceny dňa 21.12.2005 dokonaná.

Opačný výhľad pripúšťajúci právo navrhovateľa odstúpiť od zmluvy aj po úplnej úhrade

(zániku) zabezpečovacieho dlhu (keďže si možno len ťažko predstaviť, žeby kupujúci

v prípade omeškania so zaplatením kúpnej ceny, keď tento záväzok z dojednania nevyplýva,

mal počítať s tým, že predávajúci môže i po dodatočnom splnení záväzku kedykoľvek

od uzavretej zmluvy odstúpiť) by bol v rozpore so správnym účelom a zmyslom dojednania

o odstúpení od zmluvy. Účelom predmetného dojednania bolo totiž nepochybne zabezpečiť

kupujúcemu riadnu úhradu celej kúpnej ceny, a preto zaplatením zvyšku kúpnej ceny

21.12.2005 právo odstúpiť od zmluvy už splnilo svoj účel a nezabezpečuje žiadnu (ďalšiu)

povinnosť. Nie sú nim zabezpečené ani žiadne ďalšie nároky, a teda nezabezpečuje ani

nároky spojené s omeškaním.

S prihliadnutím na vyššie uvedený záver o zániku oprávnenia navrhovateľa odstúpiť

od zmluvy a v odvolaní nastolené právne otázky: „či spôsobuje uhradenie kúpnej ceny po

dohodnutej lehote zánik záväzku - kúpnej zmluvy a zánik možnosti odstúpenia od zmluvy,

ktoré v nej bolo dohodnuté pre prípad oneskoreného zaplatenia kúpnej ceny“, odvolací súd

nepovažoval za otázky zásadného právneho významu odôvodňujúce podľa ust. § 238 ods. 3

pripustenie dovolania.

Za takého stavu odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej podľa

potvrdil. V podrobnostiach je potrebné odkázať na skutkové i právne

závery uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa...

Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 06.04.2016, podal

sťažovateľ dovolanie.

Sťažovateľ v dovolaní o.i. namietal, že odvolací súd nedal žiadnu odpoveď na jeho

námietky uvedené v odvolaní, ktoré považoval sťažovateľ za kľúčové, a to že:

- Tvrdenie súdu prvej inštancie, že bolo povinnosťou žalobcu dokázať svoje tvrdenie,

že odoslal žalovanému odstúpenie od kúpnej zmluvy, je irelevantné a nemá absolútne

žiadnu oporu v zákone. O tom svedčí nakoniec aj to, že toto tvrdenie súd prvej inštancie

neodôvodnil citáciou žiadneho zákona alebo iného ustanovenia všeobecne záväzného

právneho predpisu.

- Za irelevantnú je ďalej potrebné považovať aj námietku súdu prvej inštancie, že

žalobca počas troch rokov túto skutočnosť (odstúpenie od kúpnej zmluvy) nikde inde

netvrdil a ani nespomenul, keďže to nebolo povinnosťou žalobcu a ani v tomto prípade súd

prvej inštancie neuviedol, na základe akého zákonného ustanovenia, resp. všeobecne

záväzného právneho predpisu, k takejto úvahe súd prvej inštancie dospel.

- Ak by sme pripustili úvahu súdu prvej inštancie, že je povinnosťou odosielateľa

zásielky preukázať, čo bolo obsahom zásielky, malo by to za následok nemožnosť

odstúpenia od zmluvy, príp. nastúpenia účinkov iného právneho úkonu.

- Sťažovateľ práve naopak poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR,

Najvyššieho súdu ČR, Ústavného súdu SR a ESĽP, a to na:

- uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 27.02.2012

- rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. z 19.08.2014

- rozsudok ESĽP zo 06.12.2005 vo veci Hornáček proti Slovenskej republike,

sťažnosť č. 65575/01

Ďalej sťažovateľ v dovolaní uviedol, že za nepreskúmateľný a zmätočný je potrebné

považovať dovolaním napadnutý rozsudok aj v časti týkajúcej sa aplikácie ust. § 48 ods. 1

ObčZ a nakoniec aj aplikácie § 578 a § 610 ObčZ, keďže odvolací súd nijako neodôvodnil

odvolacie námietky sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní, ktoré považoval sťažovateľ za

kľúčové, a to že:

- Odstúpenie od predmetnej kúpnej zmluvy bolo medzi jej účastníkmi (sťažovateľom

a žalovaným) dohodnuté ako sankcia za porušenie dohodnutej povinnosti - zo strany

kupujúceho zaplatiť druhú časť kúpnej ceny predávajúcemu v dohodnutej výške a čase, bez

akýchkoľvek ďalších podmienok.

- Pokiaľ sťažovateľ svoje právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy využil z dôvodu

porušenia povinnosti vyplývajúcej z kúpnej zmluvy zo strany kupujúceho, vznikol medzi

účastníkmi nový právny vzťah, ktorý už nemá vo vzťahu k pôvodnému zabezpečovaciemu

záväzku akcesorickú povahu a na existencii ktorého nemá zánik zabezpečovacieho záväzku

vplyv.

Odvolací súd nijako neodôvodnil ani to, prečo nepovažoval za relevantnú ustálenú

judikatúru, na ktorú sťažovateľ poukazoval vo svojom odvolaní, resp. neodôvodnil jej

irelevantnosť, a to:

- rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo 264/02 z 26.02.2004,

- rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. z 25.06.2003,

- rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. z 19.10.2011,

- rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. z 28.04.2009,

- rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. z 25.06.2002,

- rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. z 30.11.2004,

- rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. z 02.04.2011.

Podľa sťažovateľa, aj keď žalovaný uhradil sťažovateľovi dňa 21.12.2005 zvyšok

2. časti kúpnej ceny - sumu vo výške 995,82 EUR (30.000,- Sk), s poukazom na ust. § 121

ods. 1, a 3 ObčZ, však zo strany žalovaného ako kupujúceho nedošlo k splneniu si

povinnosti - úhrady dlhu, pretože žalovaný bol povinný uhradiť sťažovateľovi okrem kúpnej

ceny aj úrok z omeškania z dlžnej sumy 995,82 EUR za obdobie od 27.08.2005 do

21.12.2005, a to sumu vo výške 41,50 EUR (13 % ročne, keďže podľa sťažovateľa sa medzi

ním ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim jedná o obchodnoprávny vzťah).

Pokiaľ teda žalovaný (kupujúci) k 22.12.2005 nemal voči sťažovateľovi uhradený aj

úrok z omeškania z dlžnej sumy 995,82 EUR za obdobie od 27.08.2005 do 21.12.2005,

neobstojí preto tvrdenie všeobecných súdov, že dlh žalovaného voči sťažovateľovi

k 21.12.2005 zanikol a že sťažovateľ tak nemohol dňa 22.12.2005 od predmetnej kúpnej

zmluvy odstúpiť, a to aj s poukazom na neuhradený zákonný úrok z omeškania zo strany

žalovaného...

Najvyšší súd SR rozhodol o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove sp. zn. zo 06.04.2016, sťažnosťou napadnutým uznesením sp. zn.

z 30.03.2017 tak, že dovolanie odmietol.

Porušovateľ v odôvodnení uznesenia poukázal na stanovisko najvyššieho súdu

publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod R 2/2016 s tým, že: „po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd nezistil, že by

v prejednávanej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzi ustanovenia ,

ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016“...

Ústavný súd SR v odôvodnení nálezu sp. zn. z 03. marca 2011,

ktorým bol v posudzovanej veci zrušený prvý rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 09.09.2009, okrem iného uviedol, cit.:

„Ústavný súd sa nemôže stotožniť s tvrdeniami a závermi krajského súdu

vyslovenými v jeho napadnutom rozsudku sp. zn. z 9. septembra 2009, ktoré

sa týkali hodnotenia dôkaznej situácie vo vzťahu k tomu, čo predstavuje „dispozičná sféra

žalovaného“ a spájanie tejto skutočnosti výlučne so statusom účastníka právneho vzťahu

(kúpnej zmluvy). Krajský súd (rovnako ako súd prvostupňový) sa totiž vôbec nezaoberal

podriadením skutkového stavu pod príslušné ustanovenia príslušného právneho predpisu

(subsumpcia), v tomto prípade , podľa ktorého „Prejav

vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde“, a absolútne opomenul

zaujať stanovisko k aplikácii , ktorým argumentoval v spojení

s a na ktoré vo svojom vyjadrení zo 4. septembra 2008

a z 27. apríla 2009 poukázal právny zástupca žalovaného. Takýto nedostatok interpretácie

právnej normy, ktorý nezodpovedá všeobecne akceptovaným všeobecným štandardom, je

ústavne neakceptovateľný“.

„Keďže ústavný súd rozhodol, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 9. septembra 2009 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a listiny, ako aj jeho práva podľa dohovoru... zároveň

rozhodol aj o zrušení označeného rozsudku a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie...

V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vo vzťahu

k výkladu a aplikácii uvedeným v časti II tohto

nálezu...ktorý korešponduje so všeobecne akceptovaným výkladom tohto ustanovenia

uplatňovaným v stabilizovanej judikatúre všeobecných súdov;

povinnosťou krajského súdu bude najmä odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať

pritom relevantné ústavné princípy“.

Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. z 03. marca

2011, teda vyplýva, že všeobecný súd je viazaný právnym názorom ústavného súdu k

aplikácii § 45 ods. 1 ObčZ.

Ak potom odvolací súd v rozsudku sp. zn. zo 06.04.2016 uviedol, že:

„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnym závermi

súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

a v podrobnostiach na ne odkazuje ( )..., s poukazom na to, že vo vzťahu

k výkladu a aplikácií § 45 ods. 1 ObčZ, súd prvej inštancie uviedol: „V danom prípade

treba prisvedčiť tvrdeniu navrhovateľa, že zásielka doručovaná odporcovi prostredníctvom

EMS dňa 22.12.2005, bez ohľadu na jej obsah, mu bola doručená riadne. Podľa všeobecne

akceptovaného výkladu v zmysle ust. totiž prejav vôle (právny úkon) pôsobí

voči neprítomnému adresátovi vtedy, keď sa dostane do sféry jeho dispozície. Tým sa

rozumie, že adresát nadobudol konkrétnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle

(napr. prejav vôle obsiahnutý v liste, telegrame atď. bol doručený do bytu adresáta či do

jeho poštovej schránky). Nevyžaduje sa, aby sa adresát zároveň s obsahom prejavu vôle

oboznámil (porovnaj O. žehlička, J. Švestka, M. Škárová a kol.: Občanský zákonník:

komentár, 9. vydaní, Praha: C.H.Beck, 2004, s. 268). To znamená, že ak je právny úkon

(prejav vôle) doručený na adresu určenú (prejavenú) jeho adresátom v súvisiacom

dvojstrannom právnom úkone, je doručený riadne. Iný výklad doručovania (smerovania)

ďalších prejavov vôle súvisiacich s už realizovaným dvojstranným právnym úkonom,

vyžadujúci prípadne aj ďalšiu aktivitu adresáta na oboznámenia sa s ich obsahom (ktorú

odosielateľ už ovplyvniť nevie), by bol totiž neprimeraný a nespravodlivý. Pokiaľ teda

zásielku adresovanú odporcovi a doručovanú do miesta jeho pobytu prijala manželka

(v zastúpení), táto sa tak nepochybne dostala do dispozičnej sféry odporcu...“

s tým, že ďalej súd prvej inštancie uviedol, že:

- „Pochybnosti však zostávajú o obsahu doručenej zásielky. Odporca okrem vyššie

uvedenej námietky, že to bol práve on, ktorý zásielku prevzal, popieral aj, že by sa malo

jednať o odstúpenie od zmluvy.“

- „Pokiaľ teda navrhovateľ tvrdí, že od zmluvy riadne odstúpil, musí túto skutočnosť,

vrátane obsahu tohto úkonu (prejavu vôle), aj preukázať. Dôkazné bremeno preukázania

týchto skutočností preto zaťažuje jeho... z vyššie uvedeného je nesporné, že rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil protirečivý a navzájom si odporujúci výklad

a aplikáciu § 45 ods. 1 ObčZ súdom prvej inštancie, je v rozpore s relevantnými ústavnými

princípmi vo vzťahu k výkladu a aplikácii cit, ust. § 45 ods. 1 ObčZ...

Čo sa týka druhého dôvodu, pre ktorý bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, a to

s odôvodnením, že právo sťažovateľa odstúpiť od uzavretej kúpnej zmluvy, (ktoré

odstúpenie malo dôjsť do sféry dispozície žalovaného dňa 22.12.2005), z dôvodu splnenia

dlhu zo strany žalovaného - úhradou celej kúpnej ceny (aj keď z omeškaním) dňa

21.12.2005 zaniklo, a že sťažovateľ už neskôr od zmluvy odstúpiť oprávnený nebol,

sťažovateľ uvádza, že aj takáto aplikácia a výklad § 48 ods. 1 ObčZ je zo strany

všeobecných súdov ústavne neakceptovateľná, keďže porušuje princíp právnej istoty „pacta

sunt servanda“, ktorý je všeobecným právnym princípom a ktorý v rovine ústavnoprávnej

tvorí neopomenuteľný atribút materiálneho právneho štátu...

Účastníci predmetnej kúpnej zmluvy si pre prípad porušenia povinnosti zo strany

kupujúceho - ak tento nezaplatí 2. časť kúpnej ceny v dohodnutej výške a lehote, dojednali

sankciu - právo predávajúceho od kúpnej zmluvy odstúpiť, pričom ako sankciu za porušenie

tejto povinnosti zo strany kupujúceho si mohli účastníci dohodnúť aj zmluvnú pokutu...

Zmluvnou pokutou môžu byť zaistené povinnosti obidvoch účastníkov zmluvy,

prípade iba niektorého z nich alebo iba niektorej z povinnosti.

Podľa sťažovateľa na jeho právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy z dôvodu, že

žalovaný ako kupujúci porušil zmluvnú povinnosť a neuhradil sťažovateľovi ako

predávajúcemu 2. časť kúpnej ceny v dohodnutej výške a lehote, je preto potrebné nazerať

ako na právo sťažovateľa na sankciu, napr. na zmluvnú pokutu, na ktorú má sťažovateľ

nárok z dôvodu, že kupujúci porušil svoju povinnosť, vyplývajúcu pre neho z predmetnej

kúpnej zmluvy...

Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. z 31.08.2011 okrem iného

uviedol: „Odstoupení od smlouvy, ať již ze zákona nebo na základě ujednání účastníků

(§ 48 odst. 1 obč. zák.), bez zřetele na to, zda k odstoupeni (majícímu za následek zrušení

smlouvy, § 48 odst. 2 obč. zák.) dojde jednostranným úkonem nebo na základě dohody

účastníků, nemůže být porušením smluvní povinnosti, nýbrž ide o výkon práva.“...

S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru vo vzťahu k zmluvnej pokute a právu na

odstúpenie od kúpnej zmluvy v zmysle § 48 ods. 1 ObčZ ako k sankciám za porušenie

povinnosti vyplývajúcich zo zmluvy, má sťažovateľ za to, že ak v posudzovanej veci došlo

zo strany žalovaného k porušeniu zmluvy (neuhradeniu druhej časti kúpnej ceny včelej

výške v lehote 15 dní odo dňa povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností, ktorý vklad bol povolený dňa 11.08.2005), vzniklo tým sťažovateľovi -

márnym uplynutím lehoty 15 dní odo dňa povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností, právo na odstúpenie od predmetnej kúpnej zmluvy. Tým, že žalovaný doplatil

celú druhú časť kúpnej ceny dňa 21.12.2005, tzn. po uplynutí dohodnutej lehoty, ktorá

uplynula dňa 26.08.2005, právo sťažovateľa na odstúpenie od predmetnej kúpnej zmluvy

nezaniklo...

Všeobecné súdy si teda svojvoľne vyložili dojednanie v kúpnej zmluve - právo

predávajúceho odstúpiť od kúpnej zmluvy v prípade, ak kupujúci neuhradí 2. časť kúpnej

ceny v celej výške v dohodnutej lehote, konkrétne odvolací súd, ktorý uviedol, že „účelom

predmetného dojednania bolo totiž nepochybne zabezpečiť kupujúcemu (správne zrejme

predávajúcemu) riadnu úhradu celej kúpnej ceny, a preto zaplatením zvyšku kúpnej ceny

21.12.2005 právo odstúpiť už splnilo svoj účel a nezabezpečuje žiadnu (ďalšiu) povinnosť“,

a popreli tak sťažovateľovi právo uplatniť si voči žalovanému ako kupujúcemu sankciu za

porušenie (nesplnenie) tejto podmienky, a to právo sťažovateľa ako predávajúceho odstúpiť

od predmetnej kúpnej zmluvy z dôvodu, že kupujúci dohodnutú podmienku nesplnil.

Účastníci kúpnej zmluvy - sťažovateľ (predávajúci) a žalovaný (kupujúci), si mohli

predsa sankciu za porušenie zmluvnej povinnosti zo strany kupujúceho v prípade

neuhradenia 2. časti kúpnej ceny v celej výške v dohodnutej lehote dohodnúť aj v inej

forme, napríklad vo forme zmluvnej pokuty, ktorá by bola splatná napr. v lehote 10 dní odo

dňa doručenia výzvy predávajúceho kupujúcemu. Ani v takomto prípade (tak ako aj v

prípade práva na odstúpenie od kúpnej zmluvy), by vzniknutý nárok predávajúceho na

zmluvnú pokutu za nesplnenie si povinnosti zo strany kupujúceho nezanikol z dôvodu

úhrady 2. časti kúpnej ceny s omeškaním.

K porušeniu zaručených práv v tomto smere dochádza neprípustným, resp.

formalistickým výkladom, ktorý odoprie autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán

dôsledky, ktoré strany takýmto prejavom zamýšľali. Všeobecný súd preto nemôže v súdnom

konaní posudzovať vec spôsobom, ktorý nerešpektuje vôľu strán a ich zmluvnú slobodu, ako

základný pilier súkromného práva. Právny úkon je potrebné vykladať s prihliadnutím na

vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov.

Na základe vyššie uvedených úvah sú potom závery všeobecných súdov o nemožnosti

sťažovateľa odstúpiť od kúpnej zmluvy svojvoľné a zasahujú tak aj do ústavnej ochrany

vlastníckeho práva sťažovateľa podľa .

Všeobecné súdy nerešpektovaním platnej kúpnej zmluvy, ktorá je rovnako

a bezpodmienečne záväzná pre obe strany a túto záväznosť stratí len spôsobom

vyplývajúcim zo zmluvy alebo zo zákona, tak flagrantne porušili zásadu „pacta sunt

servanda“, ktorá je jednou z hlavných zásad vyplývajúcich z čl. 2 ods. 3 Listiny základných

práv a slobôd a je považovaná za najvyššiu prirodzenú právnu normu, od ktorej je

odvodzované všetko právo...

Čl. 46 ods. 1 a Čl. 36 ods. 1 listiny je vyjadrením základného práva domáhať

sa súdnej ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom

upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky, príslušných na poskytovanie

právnej ochrany a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na

súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň je v zmysle možné domáhať sa

práv podľa len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú,

pričom však v súlade s musí byť výklad a uplatňovanie ústavných

zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s

a súčasne v zmysle c ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy, vrátane

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“), prednosť

pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie zákonných ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu

rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa . Súd

musí vykladať a používať ustanovenia a ďalších zákonných

predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu s cieľom poskytnúť

materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov [( ), obdobne napr. , ,

].

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého

v základnom práve na súdnu ochranu) podľa a v dohovoru,

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany (napr. , , ,

).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis I. ÚS . ÚS 139/02, , , ).

O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením veci možno hovoriť spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu

a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú

zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto

dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

Zákony vymedzujú základnú štruktúru, v rámci ktorej sa realizujú slobodné aktivity.

Pokiaľ sú neisté hranice zákonných požiadaviek, t.j. pokiaľ nie sú rešpektované legitímne

očakávania založené na zákone, je neistá aj sloboda. Preto je ochrana legitímneho

očakávania integrálnou súčasťou vlády práva.

Postup všeobecného súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných

dôvodov, v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať za postup

arbitrárny. V danom prípade sú odvolacím súdom uplatnené právne názory pri výklade § 45

ods. 1 ObčZ a § 48 ods. 1 ObčZ výrazom zjavného a neodôvodneného vybočenia

zo štandardu výkladu, ktorý je súdnou praxou rešpektovaný, ktoré zakladajú neprijateľné

ústavnoprávne konzekvencie, pretože neprípustné postihujú základné práva a slobody. Sú

v rozpore s verejne zdieľanými zásadami spravodlivosti, pretože takýto výklad právnej

normy predstavuje nepredvídateľnú interpretačnú ľubovôľu. Takýto postup je aj zásahom

do princípu právnej istoty, ako súčasti právneho štátu, podľa Slovenskej

republiky.

Obsahom práva na súdnu a inú právnu ochranu je i zákonom upravené relevantné

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného

orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu

alebo inú právnu ochranu.

K porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 36 odst. 1 listiny dôjde v prípade,

keď závery súdu, ktorý rozhodol vo veci, vybočujú z ustálenej judikatúry všeobecných súdov

zásadným, pre sťažovateľa celkom nepredvídateľným spôsobom.

Podľa , výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, musí byť v súlade s touto .

Odôvodnenie označeného sťažnosťou napádaného rozhodnutia porušovateľa

z 30.03.2017 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo 06.04.2016,

nezodpovedá požiadavke vyplývajúcej z a dohovoru,

v zmysle ktorej je, aj s ohľadom na ustanovenie ,

povinnosťou všeobecných súdov vykladať právne predpisy spôsobom ústavne konformným,

a to hlavne vtedy, keď jednoznačné znenie normatívneho textu vylučuje jeho interpretáciu

iným spôsobom.

S odkazom na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky je potrebné zdôrazniť,

že rozhodnutie porušovateľa a všeobecných súdov je hrubým porušením kogentnej normy

obsiahnutej v ustanovení a , a nedá sa

kvalifikovať ináč ako svojvoľná aplikácia jednoduchého práva a tým aj porušenie

základného práva na spravodlivé konanie podľa SR,

Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Takéto odlišné ponímanie normatívneho textu je preto treba

považovať za prejav arbitrárností. Takýmto postupom sa porušovateľ a všeobecné súdy

okrem iného, dopustili aj ľubovôle, zakázanej v SR a Listiny

základných práv a slobôd.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné práva ... vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1

a podľa článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv na spravodlivé súdne

konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.

z 30.03.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo 06.04.2016, porušené boli.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30.03.2017 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 06.04.2016 a rozsudkom

Okresného súdu Prešov sp. zn. z 27.03.2015 sa zrušuje a vec sa vracia

Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy

konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 374,81 €...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na

neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , a listiny a práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu.

Rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 27. marca 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bola zamietnutá žaloba

sťažovateľa, ktorou sa domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom v žalobe uvedených

nehnuteľností.

O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd

rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

O dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd

napadnutým znesením tak, že dovolanie odmietol ako procesne neprípustné podľa § 447

písm. c) .

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uvádza: «Dovolateľ

dovolaním napadol potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu. ktorý nevykazuje znaky

rozhodnutí uvedených v , a , voči ktorým bolo dovolanie prípustné.

V danej veci by preto dovolanie bolo prípustné, len ak by v konaní došlo k procesným

vadám uvedeným v až g/ (tzv. dôvody zmätočnosti rozhodnutia).

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle až e/ a nenamietal

a vady tejto povahy nevyšli ani v dovolacom konaní najavo: nepreukázaná bola tiež vada

konania žalobcom namietaná ( ), ktorú vyvodzoval

z nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok odôvodnenia.

... Dovolací súd v súvislosti s touto námietkou odkazuje na stanovisko najvyššieho

súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod R 2/2016. ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia

zakladá inú vadu konania v zmysle .

Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa .“ O taký prípad ide

v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo

keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti

Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok

.justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Po preskúmaní obsahu spisu

dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzi

ustanovenia , ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej

vety stanoviska R 2/2016.

... Vzhľadom na námietky žalobcu najvyšší súd opätovne uvádza, že za dôvod

zakladajúci prípustnosť dovolania nebolo možné považovať nedostatočne zistený skutkový

stav, nesprávne vyhodnotenie dôkazov, nevykonanie navrhovaných dôkazov, ktoré

nedostatky žalobca považuje za vadu v zmysle Najvyšší súd

v tomto smere poukazuje na R 37/1993 a R 42/1993, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. , , , , ,

, , .

... Ostatné námietky žalobcu smerovali k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci

odvolacím súdom a rovnako súdom prvej inštancie, dovolací súd uvádza, že nesprávne

právne posúdenie veci ako dovolací dôvod v zmysle prípustnosť

dovolania nikdy nezakladalo (viď R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu.

napríklad sp. zn. , , , .

, , a ), preto sa dovolací súd

týmito námietkami žalobcu nemohol zaoberať.

... Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že v danom prípade prípustnosť

dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia

ods. 1 O s.p, preto najvyšší súd dovolanie odmietol podľa ako procesné

neprípustné.»

Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

).

Najvyšší súd otázku prípustnosti dovolania posúdil a dospel ku záveru, že dovolanie

nie je procesne prípustné. Procesnú neprípustnosť dovolania v napadnutom uznesení

odôvodnil, pričom ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu

o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim

spôsobom a presvedčivo.

Ústavný súd konštatuje, že napriek tomu, že sťažnosť sťažovateľa je pomerne

rozsiahla, vo vzťahu ku tvrdenému namietanému porušeniu označených práv uznesením

najvyššieho súdu nie je ničím odôvodnená a ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti,

z ktorých by bolo možné vyvodiť, že najvyšší súd otázku prípustnosti dovolania posúdil

nesprávne.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd preskúmal aj rozsudok krajského súdu, pričom za relevantnú považuje

túto časť jeho odôvodnenia:

«Podľa ust. , od zmluvy môže účastník odstúpiť,

len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté.

Účastníci zmluvného vzťahu si môžu právo na odstúpenie od zmluvy dojednať, ak

oprávnenie odstúpiť od zmluvy nie je založené zákonom. Môžu tak urobiť:

a) priamo v uzavretej zmluve (na tej istej listine),

b)v rámci iného zmluvného dojednania,

c) v samostatnej dohode.

Pre dohodu o odstúpenie od zmluvy je podstatné, aby prejav vôle obidvoch

účastníkov (písomný) smeroval k dojednaniu možnosti zmluvu zrušiť. Toto právo sa

spravidla viaže na podmienky uvedené v dohode o odstúpení. Odstúpenie od zmluvy možno

dojednať aj ako vedľajšie dojednanie ku kúpnej zmluve ( ) pre

prípad, ak kupujúci do stanovenej doby nezaplatí kúpnu cenu alebo porušuje podmienky

stanovené pre zaplatenie kúpnej ceny v splátkach.

Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, účastníci konania dňa 14. 07. 2005

uzavreli kúpnu zmluvu, na základe ktorej odporca ako kupujúci od navrhovateľa ako

predávajúceho odkúpil nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania. Vklad

vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam bol povolený 11. 08. 2005. V čl. III tejto

zmluvy bolo medzi účastníkmi dojednané, že odporca kúpnu cenu navrhovateľovi zaplatí:

pri podpise kúpnej zmluvy prvú časť kúpnej ceny vo výške 2 500 000 Sk a druhú časť kúpnej

ceny vo výške 6 030 000 Sk mal odporca zaplatiť navrhovateľovi do 15 dní odo dňa

povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti. Priamo v uzavretej kúpnej

zmluve účastníci dohodli právo na odstúpenie od zmluvy, cit: „V prípade, ak kupujúci

neuhradí druhú časť kúpnej ceny v celej výške v lehote 15 dní odo dňa povolenia vkladu

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti, má predávajúci právo od tejto zmluvy

odstúpiť.“

Je nepochybné a účastníci to ani nerozporujú, že odporca kúpnu cenu uhradil

navrhovateľovi v splátkach dňa 14. 07. 2005 sumu 2 900 000 Sk, dňa 15. 07. 2005 sumu

1 000 000 Sk a po povolení vkladu dňa 19. 08. 2005 sumu 2 900 000 Sk, dňa 22. 08. 2005

sumu vo výške 3 100 000 Sk a poslednú časť vo výške 30 000 Sk dňa 21. 12. 2005.

Z navrhovateľom predloženého listu označeného ako odstúpenie od kúpnej zmluvy zo dňa

14. 07. 2005 vyplýva, že navrhovateľ týmto listom adresovaným odporcovi s dátumom

zo dňa 21. 12. 2005 mu omamuje, cit.: „Vzhľadom na skutočnosť, že k dnešnému dňu

nebola uhradená druhá časť kúpnej ceny vo výške 30 000 Sk v súlade s čl. III kúpnej zmluvy

odstupujem od uzavretej kúpnej zmluvy zo dňa 14. 07. 2005“ (č.l. 11 spisu). Zásielka

doručovaná odporcovi, o ktorej navrhovateľ tvrdí, že obsahovala odstúpenie od kúpnej

zmluvy, číslo zásielky ER 010416776SK bola odporcovi doručená prostredníctvom

zásielkovej služby EMS Slovensko dňa 22. 12. 2005 (č.l. 12-13 spisu). Dátum 22.12.2005 je

teda dňom, ktorý aj navrhovateľ označuje ako dátum poštového odoslania odstúpenia od

zmluvy.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že ak

odporca poslednú časť kúpnej ceny uhradil 21. 12. 2005 (suma 30.000 Sk bola pripísaná na

účet navrhovateľa v banke č.l. 10 spisu), navrhovateľom deklarované právo na odstúpenie

od zmluvy zásielkou doručenou odporcovi 22.12.2005 malo byť vykonané (dôjdením

prejavu vôle odporcovi) až po úplnom uhradení kúpnej ceny v celej výške. Preto v kúpnej

zmluve dojednané právo navrhovateľa odstúpiť od kúpnej zmluvy, úhradou celej kúpnej

ceny (splnením dlhu 21.12.2005) zaniklo ( ) a navrhovateľ už

(neskôr) od zmluvy odstúpiť oprávnený nebol.

Právo - odstúpiť od zmluvy totiž zaniká pokiaľ dôjde k naplneniu jeho zmyslu (účel).

V danom prípade bola záväzková povaha kúpnej zmluvy úhradou celej kúpnej ceny dňa

21. 12. 2005 dokonaná, a preto právo navrhovateľa pre nezaplatenie kúpnej ceny od nej

odstúpiť naplnením jeho účelu zanikla. Naplnením účelu, t. j. úhradou dlhu už nemožno

(neskôr) úspešne odstúpiť od zmluvy po tom, čo záväzok uhradiť kúpnu cenu v dohodnutom

termíne, na ktorého splnenie bola možnosť odstúpenia od zmluvy viazaná zanikol, hoci aj

oneskoreným plnením. Po úplnom zaplatení dlhu je totiž logické, že právo odstúpiť od

zmluvy už splnilo svoj účel a nezabezpečuje žiadnu povinnosť.

V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa vykonané

dokazovanie vyhodnotil v zmysle zásad upravených v ustanovení , pri ktorom

odvolací súd nezistil logické ani faktické rozpory.

Záver súdu prvého stupňa, že ak navrhovateľom deklarované odstúpenie od zmluvy

malo byť vykonané dôjdením prejavu vôle odporcovi dňa 22.12.2005 (§ 45 ods. 1

), dojednané právo navrhovateľa odstúpiť od zmluvy úhradou celej

kúpnej ceny (splnením dlhu) dňa 21.12.2005 zaniklo, a preto navrhovateľ už (neskôr) od

zmluvy odstúpiť oprávnený nebol, takýto záver súdu prvého stupňa ani v odvolacom konaní

spochybnený nebol. Dôvod na odvolanie podľa preto nebol

v odvolaní navrhovateľa úspešne uplatnený.

V dôsledku nespochybnených skutkových zistení týkajúcich sa zániku práva na

odstúpenie od zmluvy, súd prvého stupňa správne na vec aplikoval ustanovenie § 578

, podľa ktorého práva aj povinností zaniknú uplynutím času, na

ktorý boli obmedzené. V danom prípade bola záväzková povaha kúpnej zmluvy úhradou

celej kúpnej ceny dňa 21.12.2005 dokonaná, a preto právo navrhovateľa pre nezaplatenie

kúpnej ceny od nej odstúpiť naplnením jeho účelu zanikla. Naplnením účelu, t.j. úhradou

dlhu už navrhovateľ nemohol (neskôr) úspešne odstúpiť od zmluvy potom, čo záväzok

uhradiť kúpnu cenu v dohodnutom termíne, na ktorého splnenie bola možnosť odstúpenia

od zmluvy viazaná zanikol, hoci aj oneskoreným plnením.»

Ústavný súd sa s takýmto právnym názorom o možnosti odstúpenia od zmluvy

v celom rozsahu stotožňuje. Pri posudzovaní trvania práva na odstúpenie od zmluvy pre

omeškanie dlžníka so zaplatením kúpnej ceny je potrebné vychádzať zo zmyslu a účelu

inštitútu odstúpenia od zmluvy, ktorým je zabezpečiť zaplatenie kúpnej ceny, a nemožno ho

považovať za sankciu za jej zaplatenie po dojednanej lehote. Právo predávajúceho na

odstúpenie od kúpnej zmluvy pre nezaplatenie kúpnej ceny v dohodnutej lehote preto zaniká

v momente, keď kupujúci uhradí predávajúcemu celú dohodnutú kúpnu cenu, a to aj

v prípade, ak ju uhradí po uplynutí dohodnutej lehoty splatnosti, avšak v čase, keď ešte

predávajúci od kúpnej zmluvy pre nezaplatenie kúpnej ceny neodstúpil. Právny názor, ktorý

sa snaží prezentovať sťažovateľ, podľa ktorého právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy pre

oneskorené zaplatenie kúpnej ceny trvá aj po úplnom zaplatení kúpnej ceny, považuje

ústavný súd za rýdzo formalistický, popierajúci zmysel a účel inštitútu odstúpenia od

zmluvy.

Pokiaľ sťažovateľ argumentuje rozsiahlou judikatúrou najvyššieho súdu

a Najvyššieho súdu Českej republiky, ústavný súd konštatuje, že žiadne z citovaných

rozhodnutí neriešilo vec identickú s vecou sťažovateľa, a preto ju považuje za irelevantnú.

Ústavný súd sa nemôže stotožniť ani s prezentovaným názorom sťažovateľa, podľa

ktorého je možné aplikovať na jeho vec judikatúru týkajúcu sa zmluvnej pokuty.

Odstúpenie od zmluvy a zmluvná pokuta sú inštitúty, ktoré nemožno stotožňovať, a to

vzhľadom na účel, ktorý plnia, a dôsledky, ktoré v prípade ich uplatnenia nastanú.

Vo vzťahu k rozsiahlej argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa doručenia odstúpenia

od zmluvy žalovanému ústavný súd uvádza, že táto jeho argumentácia je irelevantná. Je síce

pravda, že okresný súd spochybňoval obsah doručenej zásielky a neprípustne sa snažil

preniesť dôkazné bremeno o jej obsahu na sťažovateľa, avšak ústavný súd považuje za

rozhodujúce, že pri rozhodovaní o veci sťažovateľa vychádzali okresný súd aj krajský súd

z toho, že odstúpenie od zmluvy bolo žalovanému doručené, avšak až jeden deň potom, ako

žalovaný zaplatil celú kúpnu cenu, čo sťažovateľ ani nespochybnil a túto skutočnosť

uviedol aj v sťažnosti.

Ústavný súd nie je vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Citovaný rozsudok krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým

krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva

z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom

krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok.

Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietaný

rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe

jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , )

a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany (, ). Európsky súd pre ľudské

práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že

na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr.

Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že odvolací súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietané rozhodnutie

krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto

situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

V závere ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti iba opakuje námietky,

ktoré už boli predmetom preskúmavania krajským súdom na základe odvolania proti

rozsudku okresného súdu, teda sťažnosť je vlastne iba polemika s právnym názorom

okresného súdu, resp. krajského súdu, akým posúdil vec sťažovateľa. Sťažovateľ tak stavia

ústavný súd do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdnictva, keď požaduje,

aby ústavný súd vec opätovne posúdil a stotožnil sa s jeho právnym posúdením otázky

možnosti odstúpenia od zmluvy po úplnom zaplatení kúpnej ceny. Ústavný súd v súvislosti

s takto koncipovanou sťažnosťou pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základných a iných práv

sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júla 2017