Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 403/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho o sťažnosti P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., P., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky v spojení s a podľa Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 9. septembra 2009 takto

rozhodol:

1. Základné právo P. J. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 9. septembra 2009

p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 9. septembra 2009

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť P. J. trovy konania v sume

454,96 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur a deväťdesiatšesť centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. L. L., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2010

doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. L.,

P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 9. septembra 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Žalobou doručenou súdu dňa 26. 8. 2008 sa sťažovateľ domáhal, aby súd určil, že

sťažovateľ je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva číslo

13135, k. ú. P. ako parcely KN č. 712 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 434 m2, KN

číslo 713/2 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 54 m2 a bytového domu súpisné číslo

3325 stojaceho na parcele KN č. 712. V žalobe uviedol, že na základe kúpnej zmluvy

o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa 14. 7. 2005, žalovaný od sťažovateľa

odkúpil nehnuteľnosti zapísané na LV č. 7207 v k. ú. P. Vklad vlastníckeho práva

k uvedeným nehnuteľnostiam bol povolený dňa 11. 8. 2005. Tieto nehnuteľnosti boli neskôr

zapísané na liste vlastníctva číslo 13135. Ako vyplýva z článku III. kúpnej zmluvy, kúpna

cena mala byť zaplatená tak, že prvú časť kúpnej ceny vo výške 2.500.000,- Sk zaplatil

žalovaný pri podpise zmluvy a zvyšok kúpnej ceny vo výške 6.030.000,- Sk mal zaplatiť

sťažovateľovi ako predávajúcemu do 15 dní odo dňa povolenia vkladu vlastníckeho práva

do katastra nehnuteľností, t. j. najneskôr do 26. 8. 2005. Podľa toho istého článku kúpnej

zmluvy, v prípade, ak kupujúci neuhradí druhú časť kúpnej ceny v celej výške v lehote 15

dní odo dňa povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, má predávajúci

právo od tejto zmluvy odstúpiť. Vzhľadom k tomu, že do 21. 12. 2005 žalovaný nezaplatil

zostatok kúpnej ceny vo výške 30.000,- Sk, sťažovateľ využil citované ustanovenie kúpnej

zmluvy a od zmluvy odstúpil listom zo dňa 21. 12. 2005. Žalovaný doplatil zvyšok kúpnej

ceny až dňa 21. 12. 2005.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Namietal, že údajné odstúpenie od zmluvy malo byť

žalovanému doručené v čase, keď už celá kúpna cena bola zaplatená, pretože žalovaný

zaplatil zvyšných 30.000,- Sk dňa 21. 12. 2005 a teda sťažovateľ už nemal právo odstúpiť od

zmluvy. Žalovaný popieral, že by mu bolo doručené nejaké odstúpenie od zmluvy od

sťažovateľa. Postup sťažovateľa žalovaný považoval za rozporný s dobrými mravmi, pretože

žalovaný od roku 2005 do predmetnej nehnuteľnosti investoval raz takú sumu, za ktorú túto

nehnuteľnosť odkúpil.

Podľa , od zmluvy môže účastník odstúpiť, len

ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením

od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo

účastníkmi dohodnuté inak.

Podľa súdu prvého stupňa bolo v danom prípade preukázané, že účastníci konania

uzavreli zmluvu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti dňa 14. 7. 2005. Sťažovateľ

bol predávajúci, žalovaný bol kupujúci, predmetom zmluvy boli nehnuteľnosti zapísané na

liste vlastníctve číslo 13135, k. ú. P. Z článku III. vyplýva spôsob zaplatenia kúpnej ceny.

Časť kúpnej ceny bola zaplatená pri uzavretí zmluvy, druhá časť mala byť zaplatená do 15

dní od povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. V konaní bolo

preukázané, že žalovaný nedodržal dojednanú lehotu na zaplatenie druhej časti kúpnej

zmluvy. Z článku III. zmluvy vyplýva aj právo predávajúceho od zmluvy odstúpiť pre

nedodržanie lehoty na zaplatenie druhej časti kúpnej ceny. Sťažovateľ toto svoje právo

využil a to dňa 21. 12. 2005, kedy vyhotovil odstúpenie od zmluvy. V čase, keď sťažovateľ

toto odstúpenie vyhotovil, bola už celá druhá časť kúpnej ceny uhradená. Napriek tomu

sťažovateľ mal právo od zmluvy odstúpiť, pretože jeho právo sa spájalo s nedodržaním

lehoty na zaplatenie kúpnej ceny a sťažovateľ toto právo mohol využiť aj v čase, keď už celá

kúpna cena bola zaplatená.

Súd prvého stupňa uviedol, že v konaní bolo preukázané, že sťažovateľ nedoručil

toto odstúpenie od zmluvy žalovanému. Z dôkazov vykonaných v konaní mu vyplýva, že

odstúpenie od zmluvy prevzala zrejme manželka žalovaného. Kúpna zmluva zo dňa 14. 7.

2005 zakladala práva a povinnosti len medzi sťažovateľom a žalovaným. Pokiaľ sťažovateľ

chcel využiť svoje právo odstúpiť od zmluvy, mal ho adresovať a aj doručiť svojmu

zmluvnému partnerovi, teda žalovanému. Nestačí doručenie manželke žalovaného a to ani

v situácii, že žalovaný a jeho manželka nemali zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo.

Písomný právny úkon pre svoju účinnosť vyžaduje doručenie osobe, ktorej je adresovaný.

Teda z dôvodu nedoručenia odstúpenia od zmluvy, je toto odstúpenie od zmluvy neúčinné,

a teda zmluva o prevode vlastníckeho práva zo dňa 14. 7. 2005 je platná, a na jej základe je

vlastníkom žalovaných nehnuteľností žalovaný. Z uvedeného dôvodu súd žalobu sťažovateľa

zamietol.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa V konaní

bol úspešný žalovaný, má preto právo na náhradu trov konania.

S týmto právnym názorom súdu prvého stupňa sťažovateľ nesúhlasil a podal voči

tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Podľa ustálenej súdnej praxe

účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime Občianskeho

zákonníka predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi tak, že sa

dostane do sféry jeho dispozície. Slovné spojenie „dostane sa do sféry jeho dispozície“ nie

je možné stotožňovať s pojmom doručenia v zmysle procesnoprávnych predpisov. Je tým

treba rozumieť konkrétnu možnosť adresáta zoznámiť sa s jemu adresovaným právnym

úkonom. Právna teória a súdna prax takou možnosťou chápe nie iba samotné prevzatie

písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale aj tie prípady, keď doručením listu či

telegramu obsahujúceho prejav vôle (hmotnoprávny úkon) do bytu adresáta členovi jeho

domácnosti či do jeho poštovej schránky, poprípade i vhodením oznámenia o uložení takejto

zásielky do poštovej schránky, nadobudol adresát úkonu objektívnu možnosť, resp.

príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát

skutočne zoznámil s obsahom úkonu; postačuje, že mal objektívnu príležitosť tak urobiť.

Žalovaný vo svojej výpovedi sám uviedol, že z podpisu na prevzatí zásielky je zrejmé,

že zásielku prevzala jeho manželka, je nesporné a netreba to zvlášť preukazovať, že

so svojou manželkou doposiaľ býva v spoločnej domácnosti a ak teda prevzala jeho

manželka ako člen jeho domácnosti listinu o právnom úkone, dostala sa táto listina do

dispozície žalovaného a je treba považovať od tejto doby odstúpenie od zmluvy za doručené.

Obdobne by tomu bolo, aj keby odstúpenie od zmluvy by bolo doručené inému členovi

domácnosti žalovaného. Naviac vzhľadom k tomu, že žalovaný nemá zrušené BSM

a nehnuteľnosti nadobudol počas jeho trvania, odstúpenie od zmluvy vlastne prevzal ten

člen domácnosti žalovaného, ktorý bol v čase odstúpenia od zmluvy bezpodielovým

spoluvlastníkom sporných nehnuteľností.

Sťažovateľ navrhol zmeniť napadnutý rozsudok, jeho žalobe vyhovieť a priznať mu

náhradu trov konania.

Porušovateľ príslušný na rozhodnutie o odvolaní, preskúmal napadnuté rozhodnutie

a zistil, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné.

Porušovateľ v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že prvostupňový súd správne

vychádzal zo skutkového zistenia, že list – zásielka zo dňa 21. 12. 2005, bola síce

adresovaná žalovanému (č. l. 11 spisu), ale bola doručená tretej osobe (zrejme manželke

žalovaného) a nie žalovanému (č. l. 45 spisu).

Za takejto dôkaznej situácie vo vzťahu ku žalovanému ako kupujúcemu chýba

existencia hmotnoprávneho úkonu predávajúceho ako prejavu voči adresovanému druhému

účastníkovi zmluvného vzťahu smerujúcemu k odstúpeniu od zmluvy.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku sťažovateľa, že zásielku zo dňa 21. 12. 2005

prevzala manželka žalovaného, ako členka domácnosti žalovaného, ktorá bola v čase

odstúpenia od zmluvy bezpodielovou spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností a tým sa

zásielka dostala do dispozičnej sféry žalovaného, porušovateľ poznamenal, že manželka

žalovaného nebola účastníčkou právneho vzťahu – kúpnej zmluvy zo dňa 14. 7. 2005.

Právny úkon – odstúpenie od zmluvy nadobúda totiž účinnosť, len keď dôjde do dispozičnej

sféry druhého subjektu právneho vzťahu a tým bol len žalovaný a nie aj jeho manželka.

Keďže žalovaný v priebehu celého konania tvrdil, že hmotnoprávny úkon – odstúpenie od

zmluvy mu nikdy doručený nebol, ani sa o ňom nedozvedel (viď výpoveď žalovaného z č. l.

37 – 38 spisu) a sťažovateľ nepreukázal doručenie odstúpenia od zmluvy žalovanému,

naviac odstúpenie od zmluvy nebolo ani obsahom podanej žaloby na súde, nedošlo

k účinnému odstúpeniu od zmluvy, a preto kúpna zmluva nemôže byť od začiatku zrušená.

Keďže podľa porušovateľa sťažovateľ v konaní nepreukázal, aby list zo dňa 21. 12.

2005 sa dostal do dispozičnej sféry žalovaného, hmotnoprávny úkon – odstúpenie od zmluvy

nebol spôsobilý vyvolať u žalovaného účinné odstúpenie od zmluvy. Pre nepreukázanie

účinného odstúpenia od zmluvy nedošlo ani k zrušeniu zmluvy, táto je naďalej platná,

a preto nie je dôvodné vyhovieť žalobe o určenie vlastníctva sťažovateľa k nehnuteľnostiam,

ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 14. 7. 2005.

Z týchto dôvodov porušovateľ potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa postupom

podľa »

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal toto

rozhodnutie:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Postupom porušujúcim , Listiny

základných práv a slobôd bolo základné právo sťažovateľa, podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené Krajským súdom v Prešove,

rozsudkom zo dňa 9. 9. 2009, č. k.: .

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 9. 9. 2009, č. k.:

a rozsudok Okresného súdu v Prešove zo dňa 25. 2. 2009, č. k. , sa zrušujú.

4. Vec vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči

porušovateľovi vo výške 304,97 € v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi

upravujúcimi platenie a náhradu trov konania.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí

senátu podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), a keďže nezistil

dôvody na jej odmietnutie podľa , uznesením č. k.

-20 z 28. októbra 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 8. novembra 2010 predsedu

krajského súdu a 19. januára 2011 právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadrili k otázke

vhodnosti ústneho pojednávania, a predsedu krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril

aj k sťažnosti.

Predseda kolégia krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 22. novembra

2010 (Spr 10165/2010, doručenom ústavnému súdu 6. decembra 2010) okrem iného

uviedol:

„Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove na odvolacie konanie dňa 18. 5.

2009 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn .

Vo veci bolo rozhodnuté dňa 9. 9. 2009 a po napísaní rozhodnutia a jeho kontrole

bola dňa 30. 9. 2010 vec expedovaná Okresnému súdu Prešov.“

Ďalej vo svojom vyjadrení citoval z odôvodnenia označeného rozhodnutia, ktorým

krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu č. k. -62.

Právny zástupca sťažovateľa v odpovedi na výzvu doručenej ústavnému súdu 26. januára

2011 okrem iného uviedol, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania o prijatom návrhu. Súčasne zaslal ústavnému súdu vyčíslenie náhrady trov

konania (3 593,54 €), ako aj stanovisko k vyjadreniu krajského súdu, v ktorom uviedol:

„Nesúhlasíme s vyjadrením KS, že okolnosti uvádzané v ústavnej sťažnosti sú

nedôvodné. ... Námietka sťažovateľa spočívajúca v tom, že zaslaním doporučenej zásielky

na adresu trvalého bydliska odporcu sa zásielka dostala do jeho dispozície, je právne

významná. Odporca bol prihlásený a zdržiaval sa na adrese trvalého bydliska a doporučenú

zásielku prevzala jeho manželka. Tvrdíme, že ak by doporučená zásielka nebola prevzatá

ani odporcom, ani niektorým z členov jeho domácnosti, aj tak by sa dostala do sféry jeho

dispozície a vychádzalo by sa z toho, že mu bola doručená, tobôž ak zásielku prevzala

odporcova manželka, ktorá s ním bývala v spoločnej domácnosti a mala s odporcom zhodnú

adresu trvalého bydliska. Odstúpenie od zmluvy nebolo síce obsahom podanej žaloby,

pretože odstúpenie je jednostranným právnym úkonom a preto, že môj klient považoval

odstúpenie za doručené, zmluva sa od začiatku zrušovala, nasledujúcim dňom po doručení

odstúpenia sa opäť stal vlastníkom spornej nehnuteľnosti sťažovateľ – p. J. a preto žaloval

priamo určenie vlastníckeho práva (naliehavý právny záujem bol určovaný snahou môjho

klienta nielen o deklaráciu práva, ale aj o zosúladenie právneho stavu so stavom skutočným

a so zápisom v katastri nehnuteľností). Platnosť odstúpenia od zmluvy mal súd skúmať v

rámci predbežnej otázky. Môj klient nevie, akým iným spôsobom mal odstúpiť od zmluvy, ak

sa druhý účastník vyhýbal doručeniu listiny, ak nie doporučeným listom adresovaným do

miesta trvalého bydliska odporcu tak, aby sa dostal do sféry jeho dispozície.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa

v spojení s a listiny, ako aj jeho práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

z 9. septembra 2009, ktorým tento súd potvrdil rozsudok prvostupňového

súdu č. k. -62 z 25. februára 2009 o zamietnutí žaloby sťažovateľa o určenie

vlastníckeho práva.

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Oprávneniu domáhať sa ochrany svojich práv na súde ako hlavnej zložky základného

práva na súdnu ochranu podľa a listiny zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa

namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom

práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov

ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné

záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných

slobôd () zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných záruk

vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“).

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny dochádza nielen v prípadoch, ak je komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde alebo ak by súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr.

), ale v neposlednom rade tiež v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu

bolo arbitrárne, a teda bolo prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej

normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by

rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a listiny, resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Týmto kritériám musí nepochybne zodpovedať

rozsudok súdu vydaný v občianskom súdnom konaní. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

konania na spravodlivý proces (m. m. , ). Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napr.

Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997), avšak musí zodpovedať

požiadavkám zakotveným v (ďalej aj „OSP“)

(v spojení s ). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia

bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias

c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Jedným z aspektov základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru je okrem práva domáhať sa ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom

súde (prístup k súdu) aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia

(napr. , , ). Potreba náležite odôvodniť súdne

rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon

spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné

verejnosťou.

Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v zaväzuje všetky orgány verejnej moci

pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú

ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb alebo právnických osôb,

rešpektujúc pritom princípy právneho štátu ( prvej vety ).

Ústavný súd osobitne pripomína objektivitu postupu orgánu verejnej moci, pretože

len objektívny postup v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľu, ako aj ničím

nepodloženú možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,

ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať

rozhodnutie (, , , ).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých

dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale

aj v tom, že také rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa predovšetkým vzal do úvahy,

že tento namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je

v demokratickej spoločnosti do tej miery favorizované, že pri jeho uplatňovaní neprichádza

do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad, ani také formálne interpretačné

postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či

dokonca jeho popretie ().

Z odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

V posudzovanej to veci však podľa názoru ústavného súdu tak nie je.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn. z 9. septembra 2009,

ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C

211/2008-62 z 25. februára 2009, je podľa uvedených kritérií podľa názoru ústavného súdu

nedostatočné a nepresvedčivé.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku okrem iného uviedol:

„Odstúpenie od zmluvy je jednostranným právnym úkonom adresovaným druhej

zmluvnej strane, ktorým sa ruší zmluvný záväzkový vzťah. Uvedený právny úkon nadobúda

účinnosť okamihom, keď dôjde do dispozičnej sféry druhého subjektu právneho vzťahu.

Jeho účinnosť nie je podmienená súhlasom druhého účastníka, ani rozhodnutím súdu.

V tejto súvislosti prvostupňový súd mal za preukázané, že žalobca nedoručil list

zo dňa 21. 12. 2005, obsahom ktorého bolo odstúpenie od zmluvy, žalovanému (ale zrejme

jeho manželke). Keďže kúpna zmluva zo dňa 14. 7. 2005 zakladala práva a povinnosti len

medzi účastníkmi konania, z dôvodu nedoručenia odstúpenia od zmluvy žalovanému, toto

odstúpenie od zmluvy je neúčinné.

V preskúmavanej veci prvostupňový súd správne vychádzal zo skutkového zistenia, že

list – zásielka zo dňa 21. 12. 2005 bola síce adresovaná žalovanému (č. l. 11 spisu), ale

bola doručená tretej osobe (zrejme manželke žalovaného) a nie žalovanému (č. l. 45 spisu).

Za takejto dôkaznej situácie vo vzťahu ku žalovanému ako kupujúcemu chýba

existencia hmotnoprávneho úkonu predávajúceho ako prejavu vôle adresovanému druhému

účastníkovi zmluvného vzťahu smerujúcemu k odstúpeniu od zmluvy.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu, že zásielku zo dňa 21. 12. 2005 prevzala

manželka žalovaného ako členka domácnosti žalovaného, ktorá bola v čase odstúpenia od

zmluvy bezpodielovou spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností a tým sa zásielka dostala do

dispozičnej sféry žalovaného, odvolací súd poznamenáva, že manželka žalovaného nebola

účastníčkou právneho vzťahu – kúpnej zmluvy zo dňa 14. 7. 2005. Právny úkon - odstúpenie

od zmluvy nadobúda totiž účinnosť, len keď dôjde do dispozičnej sféry druhého subjektu

právneho vzťahu a tým bol len žalovaný a nie aj jeho manželka. Keďže žalovaný v priebehu

celého konania tvrdil, že hmotnoprávny úkon – odstúpenie od zmluvy mu nikdy doručený

nebol, ani sa o ňom nedozvedel (viď výpoveď žalovaného z č. l. 37-38 spisu) a žalobca

nepreukázal doručenie odstúpenia od zmluvy žalovanému, naviac odstúpenie od zmluvy

nebolo ani obsahom podanej žaloby na súde, nedošlo k účinnému odstúpeniu od zmluvy,

a preto kúpna zmluva nemôže byť od začiatku zrušená. Keďže žalobca v konaní

nepreukázal, aby list zo dňa 21. 12. 2005 sa dostal do dispozičnej sféry žalovaného,

hmotnoprávny úkon – odstúpenie od zmluvy nebol spôsobilý vyvolať u žalovaného účinné

odstúpenie od zmluvy. Pre nepreukázanie účinného odstúpenia od zmluvy nedošlo ani

k zrušeniu zmluvy, táto je naďalej platná, a preto nie je dôvodné vyhovieť žalobe o určenie

vlastníctva žalobcu k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 14. 7.

2005.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa postupom

podľa “

Podľa súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V súlade s už uvedenými ustanoveniami je teda

povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na

ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí

týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že prvostupňový súd správne

vychádzal z toho, že list – zásielka z 21. decembra 2005 síce bola adresovaná žalovanému,

ale bola doručená tretej osobe (zrejme manželke žalovaného), a nie žalovanému. Túto

skutočnosť vyhodnotil ako absenciu „hmotnoprávneho úkonu predávajúceho (sťažovateľa,

pozn. ) ako prejavu vôle adresovaného druhému účastníkovi zmluvného vzťahu

smerujúceho k odstúpeniu od zmluvy“. Pritom sa vôbec nevyrovnal s tým, že ide

o občianskoprávny vzťah, na ktorý sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho

zákonníka, ktorý pri riešení zmluvných vzťahov vychádza z toho, že prejav vôle pôsobí voči

neprítomnej osobe od okamihu, keď k nej dôjde ( ).

Vo všeobecnosti sa akceptuje taký výklad, že prejav vôle dôjde adresátovi

(neprítomnej osobe) vtedy, keď sa ocitne vo sfére jeho dispozície (pozri Svoboda J. a kol.:

I. diel. Komentár. Bratislava: Eurounion 2000. s. 107). Pre odstúpenie

od zmluvy zákon nevyžaduje žiadnu osobitnú formu; ak však bola zmluva uzavretá

písomne, platí, že aj odstúpenie od zmluvy musí byť písomné (§ 40 ods. 2 Občianskeho

zákonníka). Odstúpenie od zmluvy sa ako jednostranný právny úkon stáva perfektný už

tým, že dôjde do dispozície adresáta. To znamená, že adresát má konkrétnu možnosť

oboznámiť sa s obsahom prejavu (napr. poštová zásielka obsahujúca prejav vôle bola

doručená do jeho bytu, na adresu, ktorá je v uvedenom prípade miestom výkonu jeho

podnikateľskej činnosti). Pri hodnotení jeho „dispozičnej sféry“ nie je rozhodujúce, že

zásielku prevzala manželka adresáta, a nie je právne významné, či sa adresát s dôjdeným

prejavom vôle aj skutočne oboznámil. Z uvedeného hodnotenia dôkazov musí potom

príslušný súd vychádzať pri vyvodzovaní ďalších dôsledkov vo vzťahu k prijatiu

rozhodnutia vo veci namietanej sťažovateľom. K perfektnosti odstúpenia nie je potrebný ani

súhlas adresáta, ani rozhodnutie súdu (pozri Vrcha Pavel: Civilní judikatura – výběr

aktuálních rozhodnutí Nejvyššího soudu a Ústavního soudu ČR. Praha: LINDE 2005.

s. 664) Krajský súd sa nevyrovnal vo svojom odôvodnení s touto hmotnoprávnou otázkou,

ktorá je v občianskoprávnych vzťahoch právne relevantná pri posudzovaní vzniku, zmene

a zániku zmluvných vzťahov podľa , a nie je ani zrejmé, prečo sa

touto otázkou v odôvodnení nezaoberal.

Krajský súd ako odvolací vychádzal na rozdiel od všeobecne akceptovanej

interpretácie z konštrukcie, že manželka žalovaného

nebola účastníčkou právneho vzťahu – kúpnej zmluvy zo 14. júla 2005. Podľa úvahy

krajského súdu odstúpenie od zmluvy nadobúda účinnosť, len keď dôjde do dispozičnej

sféry druhého subjektu právneho vzťahu, a tým podľa jeho právneho názoru bol len

žalovaný, a nie aj jeho manželka. Rozsudok okresného súdu znejúci v neprospech

sťažovateľa krajský súd potvrdil s odôvodnením, že okresný súd odmietol jeho žalobu a že

„v konaní nepreukázal, že list zo dňa 21. 12. 2005 sa dostal do dispozičnej sféry

žalovaného...“.

Vypracovaniu dôsledného a presvedčivého odôvodnenia tohto rozhodnutia mal

krajský súd podľa názoru ústavného súdu venovať zvýšenú pozornosť. Pre náležité

odôvodnenie rozhodnutia nepostačuje jednoduché odvolanie sa na príslušné ustanovenie

o účinnom odstúpení od zmluvy s dôvetkom, že uvedený

právny úkon nadobúda účinnosť okamihom, keď dôjde do dispozičnej sféry druhého

účastníka právneho vzťahu. Podľa citovaného ustanovenia od zmluvy nemôže odstúpiť ten,

kto zmluvu splní aspoň sčasti alebo prijme hoci len čiastočne plnenie. Podľa všeobecne

akceptovaného výkladu príslušného ustanovenia, ak sa začalo s plnením aspoň sčasti, alebo

sa prijalo hoci len čiastočné plnenie, odstúpenie od zmluvy ani uplatnenie tohto práva už nie

je možné (pozri tiež: Svoboda J. a kol.: I. diel. Komentár. Eurounion:

Bratislava 2000. s. 425).

Týmto aspektom, ktorý bol napokon obsahom vyjadrenia žalovaného k odvolaniu

sťažovateľa z 27. apríla 2009, sa krajský súd pri svojom rozhodovaní nezaoberal, resp. tento

aspekt opomenul.

Ústavný súd sa nemôže stotožniť s tvrdeniami a závermi krajského súdu

vyslovenými v jeho napadnutom rozsudku sp. zn. z 9. septembra 2009, ktoré

sa týkali hodnotenia dôkaznej situácie vo vzťahu k tomu, čo predstavuje „dispozičná sféra

žalovaného“ a spájanie tejto skutočnosti výlučne so statusom účastníka právneho vzťahu

(kúpnej zmluvy). Krajský súd (rovnako ako súd prvostupňový) sa totiž vôbec nezaoberal

podriadením skutkového stavu pod príslušné ustanovenia príslušného právneho predpisu

(subsumpcia), v tomto prípade , podľa ktorého „Prejav

vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde“, a absolútne opomenul

zaujať stanovisko k aplikácii , ktorým argumentoval v spojení

s a na ktoré vo svojom vyjadrení zo 4. septembra 2008

a z 27. apríla 2009 poukázal právny zástupca žalovaného. Takýto nedostatok interpretácie

právnej normy, ktorý nezodpovedá všeobecne akceptovaným všeobecným štandardom, je

ústavne neakceptovateľný.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd porušil základné

právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a listiny,

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože namietaný

rozsudok krajského súdu nemožno z hľadiska požiadaviek riadneho a presvedčivého

odôvodnenia vrátane povinnosti vyrovnať sa s námietkami účastníka konania, ktoré majú

vzťah k prerokúvanej veci, z ústavného hľadiska akceptovať. Vzhľadom na uvedené

ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1 ( ), a zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah.

Keďže ústavný súd rozhodol, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 9. septembra 2009 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a listiny, ako aj jeho práva podľa dohovoru (bod 1 výroku

tohto nálezu), zároveň rozhodol aj o zrušení označeného rozsudku a vrátil vec krajskému

súdu na ďalšie konanie [ v spojení s zákona

o ústavnom súde; bod 2 výroku tohto nálezu]. V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný

právnym názorom ústavného súdu vo vzťahu k výkladu a aplikácii § 45 ods. 1 Občianskeho

zákonníka uvedeným v časti II tohto nálezu ( ), ktorý

korešponduje so všeobecne akceptovaným výkladom tohto ustanovenia Občianskeho

zákonníka uplatňovaným v stabilizovanej judikatúre všeobecných súdov; povinnosťou

krajského súdu bude najmä odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať pritom relevantné

ústavné princípy.

Rozhodnutie ústavného súdu o vrátení veci na ďalšie konanie je pre krajský súd

záväzné a vykonateľné jeho doručením ( ). Vo vzťahu

k ústavne konformnej interpretácii ústavný súd nad

rámec uvedeného pripomína, že akceptácia právneho názoru ústavného súdu v ďalšom

postupe krajského súdu v danom prípade nemusí nevyhnutne smerovať k tomu, že

sťažovateľ bude v predmetnom súdnom konaní úspešný, pričom viazanosť krajského súdu

právnym názorom ústavného súdu v okolnostiach posudzovanej veci nemusí jednoznačne

viesť ani k prijatiu iného rozhodnutia, než aké bolo prijaté. Právne názory, ktoré ústavný

súd viedli k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľa a k následnému zrušeniu

namietaného rozsudku krajského súdu, totiž nezakladajú jednoznačný záver o tom, ako má

krajský súd o odvolaní sťažovateľa meritórne rozhodnúť. Základom pre výrok v bode 1

tohto nálezu bolo totiž výlučne zistenie ústavného súdu, že napadnuté rozhodnutie krajského

súdu bolo v danom prípade z ústavného hľadiska nedostatočne odôvodnené a v konkrétnych

okolnostiach prípadu aj arbitrárne.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné

zadosťučinenie. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nežiadal o priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia, ústavný súd o tejto otázke nerozhodoval.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním

advokátom JUDr. L. L. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2010, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie

sťažnosti, vypracovanie vyjadrenia v priebehu konania) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2

a § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 120,23 €,

čo spolu s režijným paušálom trikrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a zvýšením odmeny

o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky (právny zástupca

sťažovateľa je platcom dane z pridanej hodnoty, pozn.) predstavuje celkovú sumu 454,96 €.

Krajský súd je povinný uhradiť trovy konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa

( v spojení s ) podľa bodu 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2011