Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/119/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. J., bývajúceho v P.,

právne zastúpeného JUDr. L. L., so sídlom H., proti ţalovanému A.. B., bývajúcemu v P.,

právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou L., so sídlom v B., o určenie vlastníckeho

práva, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove z 24. októbra 2012 sp. zn. takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z 24. októbra 2012 sp. zn.

a rozsudok Okresného súdu Prešov z 26. októbra 2011 č.k. -57

a vec vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobou doručenou súdu 26. augusta 2008 sa ţalobca domáhal, aby súd určil, ţe

ţalobca je výhradným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva číslo X., k.ú.

2

P. ako parcely KN č. X.-zastavané plochy a nádvoria o výmere X. mKN č. X.-

2

zastavané plochy a nádvoria o výmere X. ma bytového domu súpisné číslo X. stojaceho na

parcele KN č. X.. V ţalobe uviedol, ţe na základe kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva

k nehnuteľnostiam zo 14. júla 2005 ţalovaný od ţalobcu odkúpil nehnuteľnosti zapísané na

LV č. X. k.ú. P., tieto nehnuteľnosti boli neskôr zapísané na LV č. X.. Ako vyplýva z článku

III. kúpnej zmluvy, kúpna cena mala byť zaplatená tak, ţe prvú časť kúpnej ceny (2 500 000

Sk) zaplatil ţalovaný pri podpise zmluvy a zvyšok kúpnej ceny (6 030 000 Sk) mal zaplatiť

ţalobcovi ako predávajúcemu do 15 dní od povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností. Podľa toho istého článku kúpnej zmluvy v prípade, ak kupujúci neuhradí druhú

časť kúpnej ceny v celej výške v lehote 15 dní od povolenia vkladu vlastníckeho práva do

katastra nehnuteľností, má predávajúci právo od tejto zmluvy odstúpiť. Vklad vlastníctva

ţalovaného k predmetným nehnuteľnostiam bol povolený Správou katastra P.

11. augusta 2005. Vzhľadom k tomu, ţe do 21. decembra 2005 ţalovaný nezaplatil

zostatok kúpnej ceny, ţalobca vyuţil ustanovenie kúpnej zmluvy a od zmluvy odstúpil

21. decembra 2005.

Okresný súd Prešov rozsudkom z 25. februára 2009 č.k. -62 ţalobu

zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe v konaní bolo preukázané, ţe ţalobca

nedoručil odstúpenie od zmluvy ţalovanému. Na základe toho povaţoval odstúpenie

od zmluvy za neúčinné a zmluvu o prevode vlastníckeho práva za platnú.

Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Prešove rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil

rozsudkom z 9. septembra 2009 sp. zn. .

Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. marca 2011 sp. zn.

bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Prešove z 9. septembra 2009 a vec

mu vrátená na ďalšie konanie. Ústavný súd v náleze uviedol, ţe krajský súd v ďalšom konaní

bude viazaný právnym názorom ústavného súdu vo vzťahu k výkladu a aplikácii § 45 ods. 1

. Poukázal na to, ţe vo všeobecnosti pri odstúpení od zmluvy sa

akceptuje taký výklad, ţe prejav vôle dôjde adresátovi (neprítomnej osobe) vtedy, keď sa

ocitne vo sfére jeho dispozície. Pre odstúpenie od zmluvy zákon nevyţaduje ţiadnu osobitnú

formu; ak však bola zmluva uzavretá písomne platí, ţe aj odstúpenie od zmluvy musí byť

písomné. Odstúpenie od zmluvy sa ako jednostranný právny úkon stáva perfektný uţ tým, ţe

dôjde do dispozície adresáta. To znamená, ţe adresát má konkrétnu moţnosť oboznámiť sa

s obsahom prejavu. Pri hodnotení jeho „dispozičnej sféry“ nie je rozhodujúce, ţe zásielku

prevzala manţelka adresáta, ani nie je právne významné, či sa adresát s dôjdeným prejavom

vôle aj skutočne oboznámil.

Následne Krajský súd v Prešove uznesením z 10. augusta 2011 sp. zn.

zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho

rozhodnutia krajský súd uviedol, ţe súd prvého stupňa sa v konaní nezaoberal subsumovaním

skutkového stavu pod ustanovenia , podľa ktorého prejav vôle pôsobí voči

neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Zároveň poukázal na to, ţe súd prvého stupňa

opomenul v prejednávanej veci zaujať stanovisko k aplikácii ustanovenia . Kaţdý

z účastníkov si môţe vymieniť odstúpenie od zmluvy a dojednať pre ten prípad odstupné. Kto

zmluvu splní aspoň sčasti alebo prijme hoci len čiastočné plnenie, nemôţe uţ od zmluvy

odstúpiť, ani keď poskytne odstupné.

Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 26. októbra 2011

č.k. -57 ţalobu zamietol a ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému

trovy konania vo výške 11 306,82 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení

rozhodnutia uviedol, ţe je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu o potrebe aplikácie

ustanovenia v danom spore. Rovnako aj Ústavný súd Slovenskej republiky

poukázal na toto ustanovenie vo svojom rozhodnutí. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, ţe

v ustanovení je upravená moţnosť dojednania odstupného pre prípad odstúpenia

od zmluvy. Ustanovenie nezakladá moţnosť odstúpenia od zmluvy, táto vyplýva uţ

z . Ustanovenie prvá veta dáva účastníkom zmluvy právo pre prípad

dojednaného odstúpenia od zmluvy dojednať si aj odstupné. Druhá veta tohto ustanovenia je

všeobecná a vzťahuje sa na všetky prípady odstúpenia od zmluvy. Dojednanie odstupného pre

prípad odstúpenia od zmluvy je prísnejším zmluvným dojednaním ako len samotná moţnosť

odstúpenia od zmluvy a preto ak ustanovenie nedáva moţnosť odstúpiť od zmluvy

účastníkovi po prijatí čiastočného plnenia ani keď by bol ochotný poskytnúť odstupné, o to

viac musí platiť v prípadoch, kedy odstupné dojednané nebolo. Na základe uvedeného súd

prvého stupňa ţalobu zamietol.

Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 24. októbra 2012 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby potvrdil, výrok

o trovách konania zmenil tak, ţe ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému trovy

konania vo výške 1 174,33 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a náhradu trov

odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Odvolací súd bol toho názoru, ţe súd prvého

stupňa správne zistil skutkový stav veci, vec správne aj právne posúdil a preto rozsudok súdu

prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby ako správny potvrdil podľa ustanovenia § 219

ods. 1 Zdôraznil, ţe prvá veta dáva účastníkom zmluvy

právo pre prípad dojednaného odstúpenia od zmluvy dojednať aj odstupné. Druhá veta

ustanovenia je všeobecná a vzťahuje sa na všetky prípady

odstúpenia od zmluvy (či uţ s odstupným alebo bez neho), to znamená, ţe zákon zakazuje

tomu, kto zmluvu splní sčasti, alebo prijme len čiastočné plnenie, aby mohol od zmluvy

odstúpiť, a to aj v prípade, keď poskytne odstupné. Odvolací súd zdôraznil, ţe ţalobcovo

odstúpenie od zmluvy je potrebné povaţovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.

Povaţoval za potrebné poukázať na to, ţe ţalovaný zvyšok kúpnej ceny uhradil v ten istý deň,

ako mu ţalobca odstúpenie od zmluvy zaslal. Odstúpenie od zmluvy len z dôvodu

nezaplatenia tak nepatrnej časti kúpnej ceny (996 €), pričom táto bola zaplatená v deň

doručenia odstúpenia od zmluvy, povaţoval odvolací súd za konanie, ktoré je v hrubom

rozpore s dobrými mravmi. Vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, ţe súd prvého stupňa pri

rozhodovaní o trovách konania síce správne aplikoval ustanovenie , ale

nesprávne určil výšku úkonu právnej sluţby. Konanie o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti je z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo ţaloby sporom s jednotnou

výškou súdneho poplatku bez ohľadu na hodnotu nehnuteľnosti, ku ktorej sa má určiť

vlastnícke právo. Na určenie výšky tarifnej odmeny advokáta za poskytovanie právnych

sluţieb je potrebné aplikovať rovnaký princíp a pri stanovení základu tarifnej odmeny je

potrebné vychádzať zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci.

Na základe uvedeného odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie vo výroku o trovách

konania a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 v spojení

s ).

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie, ktoré odôvodnil

ustanovením Ţiadal dovolací súd, aby rozsudok Krajského súdu Prešov

z 24. októbra 2012 sp. zn. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom

dovolaní ţalobca uviedol, ţe z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 3. marca 2011, ktorým bol v predmetnej veci zrušený prvý

rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. z 9. septembra 2009 okrem iného

vyplýva, ţe všeobecný súd je viazaný právnym názorom iba k aplikácii ustanovenia § 45

ods. 1 a nie k ustanoveniu . Ústavný súd v odôvodnení nálezu iba uviedol, ţe

krajský súd sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal aplikáciou ustanovenia . Zároveň

odvolací súd v napadnutom rozsudku vyloţil aplikáciu ústavne nekonformným

spôsobom, ktorý je v rozpore s ustálenou súdnou praxou a svoju úvahu, ţe druhá veta

ustanovenia je všeobecná neoprel o ţiadny prípad z doterajšej rozhodovacej praxe,

pričom práve opak je pravdou a rozhodnutie odvolacieho súdu je nespravodlivým vybočením

z ustálenej judikatúry, avšak bez rozumného základu. V tejto súvislosti ţalobca poukázal

na bohatú judikatúru v tejto oblasti. Ţalobca ďalej uviedol, ţe odvolací súd postupom podľa

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a k námietkam ţalovaného, ţe

konanie ţalobcu je v rozpore s dobrými mravmi sa nijako nevyjadril. Rozpor právneho úkonu

s dobrými mravmi je potrebné posudzovať v kaţdom prípade individuálne s prihliadnutím

ku konkrétnym okolnostiam jednania účastníkov v príslušnom období a k ich vtedajšiemu

postaveniu. Ţalobca taktieţ poukázal na rešpektovanie zásady „pacta sunt servanda“ a teda

kaţdý zákonný zásah do tejto sféry je potrebné vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody

a preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov reštriktívne a nie

extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 4 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd.

Z predmetnej kúpnej zmluvy vyplýva, ţe sa kupujúci sám dobrovoľne zaviazal znášať riziko

tým, ţe predmetnú zmluvu uzavrel a nemoţno z hľadiska jeho posúdenia ako výkonu práva,

ktorý je v rozpore s dobrými mravmi narúšať princíp právnej istoty účastníkov. Ţalobca

povaţoval za potrebné zdôrazniť, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je hrubým porušením

kogentnej normy obsiahnutej v ustanovení a a nedá sa kvalifikovať inak

ako svojvoľná aplikácia jednoduchého práva a tým aj porušenie základného práva

na spravodlivé konanie podľa , Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Rozhodnutie odvolacieho súdu ţalobca povaţuje za nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov. Z rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva, ţe súd rozhodoval o námietkach ţalobcu

a jeho právne odôvodnenie je nedostačujúce. Je teda zrejmé, ţe odvolací súd zaťaţil svoje

konanie vadou ( ), ktorá je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní

postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť vecne správne.

Ţalovaný navrhol dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou,

riadne zastúpenou ( ), v zákonnej lehote ( ), bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr, či jej opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním moţno napadnúť.

V zmysle dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa

dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe

je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, dovolací súd vo veci nerozhodoval a proti rozsudku

odvolacieho súdu nebolo pripustené dovolanie. Napadnutý rozsudok preto nevykazuje znaky

rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale

zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania

podľa , t.j. ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť pred

ním konať.

Podľa ustanovenia dovolanie je prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť

konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba

rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho

procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolateľ poukázal na to, ţe po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 3. marca 2011, v danej veci sú všeobecné súdy viazané právnym názorom

iba k aplikácii a nie k ustanoveniu Občianskeho

zákonníka, ako to uviedol súd prvého stupňa. Odvolací súd v napadnutom rozsudku vyloţil

aplikáciu ústavne nekonformným spôsobom, ktorý je

v príkrom rozpore s ustálenou súdnou praxou. Dovolateľ poukázal na bohatú judikatúru,

ku ktorej odvolací súd nedal ústavne akceptovateľnú odpoveď. Rozhodnutie odvolacieho súdu

sa javí ako arbitrárne a to aj vo vzťahu k aplikácii v tejto

právnej veci.

Podstata sporu v predmetnej právnej veci spočíva v právnej otázke, či čiastočné

plnenie respektíve prijatie čiastočného plnenia umoţňuje zmluvnej strane odstúpiť od zmluvy

v prípade, ţe medzi zmluvnými stranami bola v zmluve dohodnutá moţnosť odstúpenia

od zmluvy v prípade nesplnenia povinnosti niektorou zmluvnou stranou (v predmetnej veci

nezaplatenie druhej časti kúpnej ceny kupujúcim v stanovenej lehote).

Okresný súd ţalobu zamietol poukazujúc na ustanovenie druhej vety § 497

, ktoré nedáva moţnosť odstúpenia od zmluvy účastníkom zmluvy

po prijatí čiastočného plnenia. Okresný súd odvolávajúc sa na predchádzajúce rozhodnutie

krajského súdu usúdil, ţe je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu o potrebe

aplikovania uvedeného zákonného ustanovenia (druhá veta )

v danom spore, pretoţe aj Ústavný súd Slovenskej republiky na toto ustanovenie poukázal

vo svojom náleze. Krajský súd sa s týmto právnym posúdením stotoţnil. Naviac uzavrel, ţe

ţalobcovo odstúpenie od zmluvy je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka), pretoţe ţalovaný z kúpnej ceny nehnuteľnosti nezaplatil iba nepatrnú sumu

(30 000 Sk z celkovej kúpnej ceny 8 530 000 Sk).

Takýto právny názor krajského a okresného súdu povaţuje dovolací súd za extrémne

nesúladný so zmyslom a účelom ustanovení a . Podľa

ustanovenia , (odstúpenie od zmluvy) od zmluvy môţe

účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo sú účastníci

dohodnutí. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym

predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. Podľa ustanovenia § 497

(odstúpenie od zmluvy a odstupné) kaţdý z účastníkov si môţe

vymieniť odstúpenie od zmluvy a dojednať pre ten prípad odstupné. Kto zmluvu splní aspoň

sčasti alebo prijme hoci len čiastočné plnenie, nemôţe uţ od zmluvy odstúpiť, ani keď

poskytne odstupné.

Odstupné (mulcta conventionalis) moţno vymedziť ako peňaţnú sumu, ktorá je

dojednaná pri uzavretí zmluvy pre ten prípad, ţe niektorý z účastníkov od zmluvy odstúpi.

Dohoda o odstupnom je vedľajším dohovorom, ktorý predpokladá : a/ platne uzavretú hlavnú

zmluvu, b/ vedľajší dohovor o odstupnom, ktorý moţno uzavrieť súčasne s hlavnou zmluvou

alebo i dodatočne. Na základe dojednania odstupného vzniká dlţníkovi alternatívny záväzok

splniť buď záväzok vyplývajúci zo zmluvy, alebo od nej odstúpiť a zaplatiť odstupné. Tento

alternatívny záväzok vyplývajúci zo zákona má dlţník len do tej doby, pokiaľ veriteľovi splní

svoj dlh čo i len čiastočne. Odstupné má odškodňovací a zabezpečovací charakter. Výhradu

odstúpenia od zmluvy moţno dojednať pri uzavretí zmluvy alebo neskôr samostatným

dojednaním. Obsahom tejto výhrady je tzv. doloţka o odstúpení, podľa ktorej ak záväzok

zo zmluvy jedna strana nesplní riadne alebo nesplní vôbec, má druhá zmluvná strana právo

od zmluvy odstúpiť. Zákon zakazuje tomu, kto zmluvu splní aspoň sčasti alebo prijme len

čiastočné plnenie, aby mohol odstúpiť od zmluvy, a to aj v prípade, keď poskytne odstupné

( druhá veta ). To isté platí aj v prípade alternatívneho záväzku.

Poskytnutím čiastočného plnenia sa alternatívny záväzok dlţníka zmenil v tom smere, ţe

od zmluvy uţ nemôţe odstúpiť, ani keby zaplatil odstupné. Dlţník je povinný splniť to, čo je

predmetom zmluvy. Uvedený postup sa týka len doby po uzavretí výhrady o odstúpení

od zmluvy. Ustanovenie druhej vety nemoţno aplikovať

na akýkoľvek prípad odstúpenia od zmluvy, ale len na ten, keď bolo výslovne dojednané

odstupné. Ak účastníci zmluvy uzavreli dohodu o moţnosti odstúpenia od zmluvy v zmysle

v prípade naplnenia skutočností predpokladaných

v zmluve a nedojednali si dohodu v zmysle , nemoţno na daný

prípad aplikovať ustanovenie druhej vety (Občiansky

zákonník 2, Veľký komentár, Fekete Imrich, Eurokódex 2011, strany 1407-1409, taktieţ

porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. ).

V danej právnej veci účastníci konania uzavreli dohodu o odstúpení od zmluvy

v zmysle , preto na danú vec nemoţno aplikovať

ustanovenie druhej vety .

Slovenská republika patrí do tej skupiny štátov, kde sa uplatňuje kontinentálny typ

právnej kultúry, ktorého základom je písané právo, právne normy ako všeobecne záväzné

pravidlá správania sa, sú obsiahnuté vo všeobecne záväzných právnych predpisoch. Ak

všeobecný súd aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore

so zákonom a rozhodovacou praxou, treba povaţovať takýto postup za arbitrárny. Uvedený

postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa

(porovnaj , ).

Pre úplnosť dovolací súd podotýka, ţe všeobecné súdy boli viazané nálezom

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. len vo vzťahu k výkladu

a aplikácii .

Dovolací súd taktieţ skúmal rozhodnutie odvolacieho súdu vzhľadom na námietku

dovolateľa vo vzťahu k výkladu a aplikácii na danú právnu

vec a ţalobcovo počínanie (odstúpenie od zmluvy) povaţoval za výkon práva v rozpore

s dobrými mravmi. Aplikáciu ustanovenia kvalifikuje ako

svojvoľnú aplikáciu jednoduchého práva a rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje

za nedostatočne odôvodnené (tak ako to vyţaduje v spojení s

).

Dovolací súd k tejto časti dovolania poukazuje na to, ţe záväzkové právo spočíva

na zásade, ţe všetky zmluvy sa majú dodrţiavať oboma jej účastníkmi – pacta sunt servanda.

Táto zásada sa povaţuje za najvyššie prirodzenú právnu normu, od ktorej je odvodené všetko

právo a je tak aj rešpektovaná.

Pokiaľ odvolací súd posúdil konanie ţalobcu – odstúpenie od zmluvy – za výkon

práva v rozpore s dobrými mravmi podľa ustanovenia ,

pretoţe ţalovaný nezaplatil včas len sumu 30 000 Sk, je nevyhnutné posúdiť toto rozhodnutie

v danej časti za nedostatočne odôvodnené.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, ţe kaţdý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má

právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav

a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,

ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho

a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a dohovoru. Jedným

z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces ( ,

čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu

presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132

a , m. m. ), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo

počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia

( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami

pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd

by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho

celkovú presvedčivosť, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť

prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd

pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ; obdobne napr.

, , , ). Z práva na spravodlivé súdne

konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie

(, , obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A,

č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Vo svojej

ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. , ,

, ), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok (). Tento právny názor zahŕňa aj

poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli

vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok

všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje

bez akéhokoľvek vysvetlenia, či zdôvodnenia aj k inému právnemu záveru. Rovnako treba

kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých

zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. februára 2006).

Zo spisu je zrejmé, ţe odvolací súd posúdil konanie ţalobcu – odstúpenie od zmluvy

v rozpore s dobrými mravmi, pretoţe ţalovaný nezaplatil ţalobcovi „iba“ 30 000 Sk ako

zostatok kúpnej ceny. Opomenul pritom a ţiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo neprihliadal

na to, ţe ţalovaný mal uhradiť celú druhú časť kúpnej ceny do 15 dní od povolenia vkladu

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností (čl. III. kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva

k nehnuteľnostiam uzavretej medzi účastníkmi konania 14. júla 2005). Vklad vlastníckeho

práva bol Správou katastra P. povolený 11. augusta 2005, no ţalovaný uhradil celú kúpnu

cenu aţ 21. decembra 2005 (v deň, keď mu ţalobca zaslal odstúpenie od zmluvy).

Rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené, pretoţe ţalobca iba vyuţil

svoje legitímne právo odstúpiť od zmluvy, pretoţe ţalovaný si nesplnil zmluvnú povinnosť.

Taktieţ sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal námietkami ţalobcu

uvedenými vo vyjadrení z 30. augusta 2012 (k moţnému pouţitiu ) a to

v tom smere, ţe ţalobca má za to, ţe práve ţalovaný koná v rozpore s dobrými mravmi.

Moţno uzavrieť, ţe rozsudky okresného a krajského súdu vykazujú vysoký stupeň

arbitrárnosti.

Princíp dvojinštančnosti, ktorým sa riadi občiansko-súdne konanie, vyjadruje

vzájomnú nadväznosť i prepojenosť odvolacieho konania s konaním uskutočneným pred

súdom prvého stupňa. Z uvedeného tieţ plynie, ţe rozhodnutiu vydanému v odvolacom

konaní musí predchádzať náleţité konanie pred súdom prvého stupňa. Je tomu tak preto, ţe

postup súdu (povaţujúc ho za konanie orgánu štátu) musí zodpovedať bez akejkoľvek

výnimky zákonu – princípu právneho štátu proklamovanému v a

Slovenskej republiky – konať len v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Účelom

odvolacieho konania je náprava skutkových a právnych pochybení súdu prvého stupňa.

Právne závery vyplývajúce z rozsudkov okresného a krajského súdu týkajúce sa

aplikácie ustanovení druhej vety sú svojvoľné, pričom zásadne

popierajú význam príslušných zákonných ustanovení. Tým došlo zo strany okresného

a krajského súdu k porušeniu základného práva dovolateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 . Ako uţ uviedol ústavný súd (napr. ), ochrana

garantovaných práv a slobôd , prípadne Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých

sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou

podľa a 5 a zákonov ( ).

V ostatnej časti rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené, resp. je

nepreskúmateľné.

Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v , ktorá zakladá

prípustnosť dovolania ţalobcu a zároveň aj jeho opodstatnenosť, dovolací súd zrušil

rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie (, ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. novembra 2013

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová