Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)99d/391757.578a80.pdf
PDF · 138.86 KB
No categories available
2Cdo/119/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 119/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. J., bývajúceho v P.,
právne zastúpeného JUDr. L. L., so sídlom H., proti ţalovanému A.. B., bývajúcemu v P.,
právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou L., so sídlom v B., o určenie vlastníckeho
práva, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 13 C 199/2011, o dovolaní ţalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove z 24. októbra 2012 sp. zn. 3 Co 10/2012 takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z 24. októbra 2012 sp. zn.
3 Co 10/2012 a rozsudok Okresného súdu Prešov z 26. októbra 2011 č.k. 13 C 199/2011-57
a vec vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou doručenou súdu 26. augusta 2008 sa ţalobca domáhal, aby súd určil, ţe
ţalobca je výhradným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva číslo X., k.ú.
2
P. ako parcely KN č. X.-zastavané plochy a nádvoria o výmere X. mKN č. X.-
2
zastavané plochy a nádvoria o výmere X. ma bytového domu súpisné číslo X. stojaceho na
parcele KN č. X.. V ţalobe uviedol, ţe na základe kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva
k nehnuteľnostiam zo 14. júla 2005 ţalovaný od ţalobcu odkúpil nehnuteľnosti zapísané na
LV č. X. k.ú. P., tieto nehnuteľnosti boli neskôr zapísané na LV č. X.. Ako vyplýva z článku
III. kúpnej zmluvy, kúpna cena mala byť zaplatená tak, ţe prvú časť kúpnej ceny (2 500 000
Sk) zaplatil ţalovaný pri podpise zmluvy a zvyšok kúpnej ceny (6 030 000 Sk) mal zaplatiť
ţalobcovi ako predávajúcemu do 15 dní od povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností. Podľa toho istého článku kúpnej zmluvy v prípade, ak kupujúci neuhradí druhú
časť kúpnej ceny v celej výške v lehote 15 dní od povolenia vkladu vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností, má predávajúci právo od tejto zmluvy odstúpiť. Vklad vlastníctva
ţalovaného k predmetným nehnuteľnostiam bol povolený Správou katastra P.
11. augusta 2005. Vzhľadom k tomu, ţe do 21. decembra 2005 ţalovaný nezaplatil
zostatok kúpnej ceny, ţalobca vyuţil ustanovenie kúpnej zmluvy a od zmluvy odstúpil
21. decembra 2005.
Okresný súd Prešov rozsudkom z 25. februára 2009 č.k. 13 C 211/2008-62 ţalobu
zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe v konaní bolo preukázané, ţe ţalobca
nedoručil odstúpenie od zmluvy ţalovanému. Na základe toho povaţoval odstúpenie
od zmluvy za neúčinné a zmluvu o prevode vlastníckeho práva za platnú.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Prešove rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
rozsudkom z 9. septembra 2009 sp. zn. 3 Co 85/2005.
Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. marca 2011 sp. zn.
IV. ÚS 403/2010 bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Prešove z 9. septembra 2009 a vec
mu vrátená na ďalšie konanie. Ústavný súd v náleze uviedol, ţe krajský súd v ďalšom konaní
bude viazaný právnym názorom ústavného súdu vo vzťahu k výkladu a aplikácii § 45 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, ţe vo všeobecnosti pri odstúpení od zmluvy sa
akceptuje taký výklad, ţe prejav vôle dôjde adresátovi (neprítomnej osobe) vtedy, keď sa
ocitne vo sfére jeho dispozície. Pre odstúpenie od zmluvy zákon nevyţaduje ţiadnu osobitnú
formu; ak však bola zmluva uzavretá písomne platí, ţe aj odstúpenie od zmluvy musí byť
písomné. Odstúpenie od zmluvy sa ako jednostranný právny úkon stáva perfektný uţ tým, ţe
dôjde do dispozície adresáta. To znamená, ţe adresát má konkrétnu moţnosť oboznámiť sa
s obsahom prejavu. Pri hodnotení jeho „dispozičnej sféry“ nie je rozhodujúce, ţe zásielku
prevzala manţelka adresáta, ani nie je právne významné, či sa adresát s dôjdeným prejavom
vôle aj skutočne oboznámil.
Následne Krajský súd v Prešove uznesením z 10. augusta 2011 sp. zn. 3 Co 55/2011
zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho
rozhodnutia krajský súd uviedol, ţe súd prvého stupňa sa v konaní nezaoberal subsumovaním
skutkového stavu pod ustanovenia § 45 ods. 1 OZ, podľa ktorého prejav vôle pôsobí voči
neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Zároveň poukázal na to, ţe súd prvého stupňa
opomenul v prejednávanej veci zaujať stanovisko k aplikácii ustanovenia § 497 OZ. Kaţdý
z účastníkov si môţe vymieniť odstúpenie od zmluvy a dojednať pre ten prípad odstupné. Kto
zmluvu splní aspoň sčasti alebo prijme hoci len čiastočné plnenie, nemôţe uţ od zmluvy
odstúpiť, ani keď poskytne odstupné.
Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 26. októbra 2011
č.k. 13 C 199/2011-57 ţalobu zamietol a ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému
trovy konania vo výške 11 306,82 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, ţe je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu o potrebe aplikácie
ustanovenia § 497 OZ v danom spore. Rovnako aj Ústavný súd Slovenskej republiky
poukázal na toto ustanovenie vo svojom rozhodnutí. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, ţe
v ustanovení § 497 OZ je upravená moţnosť dojednania odstupného pre prípad odstúpenia
od zmluvy. Ustanovenie § 497 OZ nezakladá moţnosť odstúpenia od zmluvy, táto vyplýva uţ
z § 48 OZ. Ustanovenie § 497 OZ prvá veta dáva účastníkom zmluvy právo pre prípad
dojednaného odstúpenia od zmluvy dojednať si aj odstupné. Druhá veta tohto ustanovenia je
všeobecná a vzťahuje sa na všetky prípady odstúpenia od zmluvy. Dojednanie odstupného pre
prípad odstúpenia od zmluvy je prísnejším zmluvným dojednaním ako len samotná moţnosť
odstúpenia od zmluvy a preto ak ustanovenie § 497 OZ nedáva moţnosť odstúpiť od zmluvy
účastníkovi po prijatí čiastočného plnenia ani keď by bol ochotný poskytnúť odstupné, o to
viac musí platiť v prípadoch, kedy odstupné dojednané nebolo. Na základe uvedeného súd
prvého stupňa ţalobu zamietol.
Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 24. októbra 2012 sp. zn.
3 Co 10/2012 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby potvrdil, výrok
o trovách konania zmenil tak, ţe ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému trovy
konania vo výške 1 174,33 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a náhradu trov
odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Odvolací súd bol toho názoru, ţe súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav veci, vec správne aj právne posúdil a preto rozsudok súdu
prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby ako správny potvrdil podľa ustanovenia § 219
ods. 1 O.s.p. Zdôraznil, ţe prvá veta § 497 Občianskeho zákonníka dáva účastníkom zmluvy
právo pre prípad dojednaného odstúpenia od zmluvy dojednať aj odstupné. Druhá veta
ustanovenia § 497 Občianskeho zákonníka je všeobecná a vzťahuje sa na všetky prípady
odstúpenia od zmluvy (či uţ s odstupným alebo bez neho), to znamená, ţe zákon zakazuje
tomu, kto zmluvu splní sčasti, alebo prijme len čiastočné plnenie, aby mohol od zmluvy
odstúpiť, a to aj v prípade, keď poskytne odstupné. Odvolací súd zdôraznil, ţe ţalobcovo
odstúpenie od zmluvy je potrebné povaţovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.
Povaţoval za potrebné poukázať na to, ţe ţalovaný zvyšok kúpnej ceny uhradil v ten istý deň,
ako mu ţalobca odstúpenie od zmluvy zaslal. Odstúpenie od zmluvy len z dôvodu
nezaplatenia tak nepatrnej časti kúpnej ceny (996 €), pričom táto bola zaplatená v deň
doručenia odstúpenia od zmluvy, povaţoval odvolací súd za konanie, ktoré je v hrubom
rozpore s dobrými mravmi. Vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, ţe súd prvého stupňa pri
rozhodovaní o trovách konania síce správne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p., ale
nesprávne určil výšku úkonu právnej sluţby. Konanie o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti je z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo ţaloby sporom s jednotnou
výškou súdneho poplatku bez ohľadu na hodnotu nehnuteľnosti, ku ktorej sa má určiť
vlastnícke právo. Na určenie výšky tarifnej odmeny advokáta za poskytovanie právnych
sluţieb je potrebné aplikovať rovnaký princíp a pri stanovení základu tarifnej odmeny je
potrebné vychádzať zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci.
Na základe uvedeného odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie vo výroku o trovách
konania a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 v spojení
s § 142 ods. 2 O.s.p.).
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie, ktoré odôvodnil
ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. Ţiadal dovolací súd, aby rozsudok Krajského súdu Prešov
z 24. októbra 2012 sp. zn. 3 Co 10/2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom
dovolaní ţalobca uviedol, ţe z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 403/2010 z 3. marca 2011, ktorým bol v predmetnej veci zrušený prvý
rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3 Co 85/2009 z 9. septembra 2009 okrem iného
vyplýva, ţe všeobecný súd je viazaný právnym názorom iba k aplikácii ustanovenia § 45
ods. 1 OZ a nie k ustanoveniu § 497 OZ. Ústavný súd v odôvodnení nálezu iba uviedol, ţe
krajský súd sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal aplikáciou ustanovenia § 497 OZ. Zároveň
odvolací súd v napadnutom rozsudku vyloţil aplikáciu § 497 OZ ústavne nekonformným
spôsobom, ktorý je v rozpore s ustálenou súdnou praxou a svoju úvahu, ţe druhá veta
ustanovenia § 497 OZ je všeobecná neoprel o ţiadny prípad z doterajšej rozhodovacej praxe,
pričom práve opak je pravdou a rozhodnutie odvolacieho súdu je nespravodlivým vybočením
z ustálenej judikatúry, avšak bez rozumného základu. V tejto súvislosti ţalobca poukázal
na bohatú judikatúru v tejto oblasti. Ţalobca ďalej uviedol, ţe odvolací súd postupom podľa
§ 219 ods. 2 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a k námietkam ţalovaného, ţe
konanie ţalobcu je v rozpore s dobrými mravmi sa nijako nevyjadril. Rozpor právneho úkonu
s dobrými mravmi je potrebné posudzovať v kaţdom prípade individuálne s prihliadnutím
ku konkrétnym okolnostiam jednania účastníkov v príslušnom období a k ich vtedajšiemu
postaveniu. Ţalobca taktieţ poukázal na rešpektovanie zásady „pacta sunt servanda“ a teda
kaţdý zákonný zásah do tejto sféry je potrebné vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody
a preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov reštriktívne a nie
extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 4 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd.
Z predmetnej kúpnej zmluvy vyplýva, ţe sa kupujúci sám dobrovoľne zaviazal znášať riziko
tým, ţe predmetnú zmluvu uzavrel a nemoţno z hľadiska jeho posúdenia ako výkonu práva,
ktorý je v rozpore s dobrými mravmi narúšať princíp právnej istoty účastníkov. Ţalobca
povaţoval za potrebné zdôrazniť, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je hrubým porušením
kogentnej normy obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 1 a § 497 OZ a nedá sa kvalifikovať inak
ako svojvoľná aplikácia jednoduchého práva a tým aj porušenie základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Rozhodnutie odvolacieho súdu ţalobca povaţuje za nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov. Z rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva, ţe súd rozhodoval o námietkach ţalobcu
a jeho právne odôvodnenie je nedostačujúce. Je teda zrejmé, ţe odvolací súd zaťaţil svoje
konanie vadou (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ktorá je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní
postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť vecne správne.
Ţalovaný navrhol dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou,
riadne zastúpenou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či jej opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním moţno napadnúť.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe
je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, dovolací súd vo veci nerozhodoval a proti rozsudku
odvolacieho súdu nebolo pripustené dovolanie. Napadnutý rozsudok preto nevykazuje znaky
rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale
zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania
podľa § 237 písm.f/ O.s.p., t.j. ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť pred
ním konať.
Podľa ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho
procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Dovolateľ poukázal na to, ţe po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV. ÚS 403/2010 z 3. marca 2011, v danej veci sú všeobecné súdy viazané právnym názorom
iba k aplikácii § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nie k ustanoveniu § 497 Občianskeho
zákonníka, ako to uviedol súd prvého stupňa. Odvolací súd v napadnutom rozsudku vyloţil
aplikáciu § 497 Občianskeho zákonníka ústavne nekonformným spôsobom, ktorý je
v príkrom rozpore s ustálenou súdnou praxou. Dovolateľ poukázal na bohatú judikatúru,
ku ktorej odvolací súd nedal ústavne akceptovateľnú odpoveď. Rozhodnutie odvolacieho súdu
sa javí ako arbitrárne a to aj vo vzťahu k aplikácii § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tejto
právnej veci.
Podstata sporu v predmetnej právnej veci spočíva v právnej otázke, či čiastočné
plnenie respektíve prijatie čiastočného plnenia umoţňuje zmluvnej strane odstúpiť od zmluvy
v prípade, ţe medzi zmluvnými stranami bola v zmluve dohodnutá moţnosť odstúpenia
od zmluvy v prípade nesplnenia povinnosti niektorou zmluvnou stranou (v predmetnej veci
nezaplatenie druhej časti kúpnej ceny kupujúcim v stanovenej lehote).
Okresný súd ţalobu zamietol poukazujúc na ustanovenie druhej vety § 497
Občianskeho zákonníka, ktoré nedáva moţnosť odstúpenia od zmluvy účastníkom zmluvy
po prijatí čiastočného plnenia. Okresný súd odvolávajúc sa na predchádzajúce rozhodnutie
krajského súdu usúdil, ţe je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu o potrebe
aplikovania uvedeného zákonného ustanovenia (druhá veta § 497 Občianskeho zákonníka)
v danom spore, pretoţe aj Ústavný súd Slovenskej republiky na toto ustanovenie poukázal
vo svojom náleze. Krajský súd sa s týmto právnym posúdením stotoţnil. Naviac uzavrel, ţe
ţalobcovo odstúpenie od zmluvy je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka), pretoţe ţalovaný z kúpnej ceny nehnuteľnosti nezaplatil iba nepatrnú sumu
(30 000 Sk z celkovej kúpnej ceny 8 530 000 Sk).
Takýto právny názor krajského a okresného súdu povaţuje dovolací súd za extrémne
nesúladný so zmyslom a účelom ustanovení § 48 a § 497 Občianskeho zákonníka. Podľa
ustanovenia § 48 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (odstúpenie od zmluvy) od zmluvy môţe
účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo sú účastníci
dohodnutí. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym
predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. Podľa ustanovenia § 497
Občianskeho zákonníka (odstúpenie od zmluvy a odstupné) kaţdý z účastníkov si môţe
vymieniť odstúpenie od zmluvy a dojednať pre ten prípad odstupné. Kto zmluvu splní aspoň
sčasti alebo prijme hoci len čiastočné plnenie, nemôţe uţ od zmluvy odstúpiť, ani keď
poskytne odstupné.
Odstupné (mulcta conventionalis) moţno vymedziť ako peňaţnú sumu, ktorá je
dojednaná pri uzavretí zmluvy pre ten prípad, ţe niektorý z účastníkov od zmluvy odstúpi.
Dohoda o odstupnom je vedľajším dohovorom, ktorý predpokladá : a/ platne uzavretú hlavnú
zmluvu, b/ vedľajší dohovor o odstupnom, ktorý moţno uzavrieť súčasne s hlavnou zmluvou
alebo i dodatočne. Na základe dojednania odstupného vzniká dlţníkovi alternatívny záväzok
splniť buď záväzok vyplývajúci zo zmluvy, alebo od nej odstúpiť a zaplatiť odstupné. Tento
alternatívny záväzok vyplývajúci zo zákona má dlţník len do tej doby, pokiaľ veriteľovi splní
svoj dlh čo i len čiastočne. Odstupné má odškodňovací a zabezpečovací charakter. Výhradu
odstúpenia od zmluvy moţno dojednať pri uzavretí zmluvy alebo neskôr samostatným
dojednaním. Obsahom tejto výhrady je tzv. doloţka o odstúpení, podľa ktorej ak záväzok
zo zmluvy jedna strana nesplní riadne alebo nesplní vôbec, má druhá zmluvná strana právo
od zmluvy odstúpiť. Zákon zakazuje tomu, kto zmluvu splní aspoň sčasti alebo prijme len
čiastočné plnenie, aby mohol odstúpiť od zmluvy, a to aj v prípade, keď poskytne odstupné
(§ 497 druhá veta Občianskeho zákonníka). To isté platí aj v prípade alternatívneho záväzku.
Poskytnutím čiastočného plnenia sa alternatívny záväzok dlţníka zmenil v tom smere, ţe
od zmluvy uţ nemôţe odstúpiť, ani keby zaplatil odstupné. Dlţník je povinný splniť to, čo je
predmetom zmluvy. Uvedený postup sa týka len doby po uzavretí výhrady o odstúpení
od zmluvy. Ustanovenie druhej vety § 497 Občianskeho zákonníka nemoţno aplikovať
na akýkoľvek prípad odstúpenia od zmluvy, ale len na ten, keď bolo výslovne dojednané
odstupné. Ak účastníci zmluvy uzavreli dohodu o moţnosti odstúpenia od zmluvy v zmysle
§ 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka v prípade naplnenia skutočností predpokladaných
v zmluve a nedojednali si dohodu v zmysle § 497 Občianskeho zákonníka, nemoţno na daný
prípad aplikovať ustanovenie druhej vety § 497 Občianskeho zákonníka (Občiansky
zákonník 2, Veľký komentár, Fekete Imrich, Eurokódex 2011, strany 1407-1409, taktieţ
porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 2663/1998).
V danej právnej veci účastníci konania uzavreli dohodu o odstúpení od zmluvy
v zmysle § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto na danú vec nemoţno aplikovať
ustanovenie druhej vety § 497 Občianskeho zákonníka.
Slovenská republika patrí do tej skupiny štátov, kde sa uplatňuje kontinentálny typ
právnej kultúry, ktorého základom je písané právo, právne normy ako všeobecne záväzné
pravidlá správania sa, sú obsiahnuté vo všeobecne záväzných právnych predpisoch. Ak
všeobecný súd aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore
so zákonom a rozhodovacou praxou, treba povaţovať takýto postup za arbitrárny. Uvedený
postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa
čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (porovnaj I. ÚS 335/06, I. ÚS 393/08).
Pre úplnosť dovolací súd podotýka, ţe všeobecné súdy boli viazané nálezom
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 403/2010 len vo vzťahu k výkladu
a aplikácii § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Dovolací súd taktieţ skúmal rozhodnutie odvolacieho súdu vzhľadom na námietku
dovolateľa vo vzťahu k výkladu a aplikácii § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka na danú právnu
vec a ţalobcovo počínanie (odstúpenie od zmluvy) povaţoval za výkon práva v rozpore
s dobrými mravmi. Aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka kvalifikuje ako
svojvoľnú aplikáciu jednoduchého práva a rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje
za nedostatočne odôvodnené (tak ako to vyţaduje § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211
O.s.p.).
Dovolací súd k tejto časti dovolania poukazuje na to, ţe záväzkové právo spočíva
na zásade, ţe všetky zmluvy sa majú dodrţiavať oboma jej účastníkmi – pacta sunt servanda.
Táto zásada sa povaţuje za najvyššie prirodzenú právnu normu, od ktorej je odvodené všetko
právo a je tak aj rešpektovaná.
Pokiaľ odvolací súd posúdil konanie ţalobcu – odstúpenie od zmluvy – za výkon
práva v rozpore s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
pretoţe ţalovaný nezaplatil včas len sumu 30 000 Sk, je nevyhnutné posúdiť toto rozhodnutie
v danej časti za nedostatočne odôvodnené.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má
právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným
z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd
by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho
celkovú presvedčivosť, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,
ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd
pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr.
IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé súdne
konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A,
č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2
O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej
ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj
poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak
prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli
vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009).
Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok
všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje
bez akéhokoľvek vysvetlenia, či zdôvodnenia aj k inému právnemu záveru. Rovnako treba
kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých
zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).
Zo spisu je zrejmé, ţe odvolací súd posúdil konanie ţalobcu – odstúpenie od zmluvy
v rozpore s dobrými mravmi, pretoţe ţalovaný nezaplatil ţalobcovi „iba“ 30 000 Sk ako
zostatok kúpnej ceny. Opomenul pritom a ţiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo neprihliadal
na to, ţe ţalovaný mal uhradiť celú druhú časť kúpnej ceny do 15 dní od povolenia vkladu
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností (čl. III. kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva
k nehnuteľnostiam uzavretej medzi účastníkmi konania 14. júla 2005). Vklad vlastníckeho
práva bol Správou katastra P. povolený 11. augusta 2005, no ţalovaný uhradil celú kúpnu
cenu aţ 21. decembra 2005 (v deň, keď mu ţalobca zaslal odstúpenie od zmluvy).
Rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené, pretoţe ţalobca iba vyuţil
svoje legitímne právo odstúpiť od zmluvy, pretoţe ţalovaný si nesplnil zmluvnú povinnosť.
Taktieţ sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal námietkami ţalobcu
uvedenými vo vyjadrení z 30. augusta 2012 (k moţnému pouţitiu § 213 ods. 2 O.s.p.) a to
v tom smere, ţe ţalobca má za to, ţe práve ţalovaný koná v rozpore s dobrými mravmi.
Moţno uzavrieť, ţe rozsudky okresného a krajského súdu vykazujú vysoký stupeň
arbitrárnosti.
Princíp dvojinštančnosti, ktorým sa riadi občiansko-súdne konanie, vyjadruje
vzájomnú nadväznosť i prepojenosť odvolacieho konania s konaním uskutočneným pred
súdom prvého stupňa. Z uvedeného tieţ plynie, ţe rozhodnutiu vydanému v odvolacom
konaní musí predchádzať náleţité konanie pred súdom prvého stupňa. Je tomu tak preto, ţe
postup súdu (povaţujúc ho za konanie orgánu štátu) musí zodpovedať bez akejkoľvek
výnimky zákonu – princípu právneho štátu proklamovanému v čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky – konať len v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Účelom
odvolacieho konania je náprava skutkových a právnych pochybení súdu prvého stupňa.
Právne závery vyplývajúce z rozsudkov okresného a krajského súdu týkajúce sa
aplikácie ustanovení druhej vety § 497 Občianskeho zákonníka sú svojvoľné, pričom zásadne
popierajú význam príslušných zákonných ustanovení. Tým došlo zo strany okresného
a krajského súdu k porušeniu základného práva dovolateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ako uţ uviedol ústavný súd (napr. II. ÚS 13/01), ochrana
garantovaných práv a slobôd ústavou, prípadne Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých
sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a zákonov (čl. 144 ods. 1 ústavy).
V ostatnej časti rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené, resp. je
nepreskúmateľné.
Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O.s.p., ktorá zakladá
prípustnosť dovolania ţalobcu a zároveň aj jeho opodstatnenosť, dovolací súd zrušil
rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie (§ 243b ods. 1, 2 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. novembra 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová