Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 580/2016
PDF · 158.77 KB
No categories available
II. ÚS 580/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou LAWCORP, s. r. o.,
Búdková cesta 22, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ján Vajda, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Cdo 119/2013 a jeho uznesením z 22. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), a doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 26. septembra 2014 , ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 119/2013 a jeho
uznesením z 22. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté
rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalovaným v súdnom
konaní vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
13 C 199/2011, v ktorom sa , (ďalej len „žalobca“),
domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti bližšie konkretizovanej v jeho žalobe.
Okresný súd o tejto žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 13 C 199/2011-57
z 26. októbra 2011 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu z 26. októbra 2011“), ktorým
ju ako nedôvodnú zamietol.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie, o ktorom
rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.
3 Co 10/2012 z 24. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 24. októbra 2012“)
tak, že označený rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
Na základe dovolania žalobcu podaného proti rozsudku krajského súdu
z 24. októbra 2012 najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil označený rozsudok krajského
súdu, ako aj rozsudok okresného súdu z 26. októbra 2011 a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie.
Následne proti uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ podľa čl. 127 ods. 1
ústavy sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa ústavy,
a dohovoru odôvodňuje tým, že najvyšší súd „pripustil dovolanie z dvoch rôznych dôvodov,
t. j. jednak z dôvodu nesprávneho výkladu práva (§ 497 OZ) a jednak z dôvodu slabého
odôvodnenia dobrých mravov, pričom obidva dôvody podradil pod § 237 písm. f) OSP...
pokiaľ ide o nesprávny výklad práva tam je dovolanie podľa § 237 písm. f) absolútne
vylúčené, pokiaľ ide o slabý výklad tam je teoreticky možné, ale v našom prípade
neexistovali dovolacím súdom vytýkané vady odôvodnenia.“.
V súvislosti s prvou námietkou uplatnenou proti napadnutému rozhodnutiu
sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd „subsumoval nesprávne právne posúdenie § 497 OZ,
ktorého sa mali dopustiť tak OS Prešov ako aj KS v Prešove, pod § 237 písm. f) OSP
a na základe toho dôvodil prípustnosť dovolania a zrušil rozhodnutia OS Prešov ako aj KS
v Prešove. Uvedeným postupom NS SR hrubo porušil zákon a moje právo na súdnu ochranu
a spravodlivý proces. Dovolanie totiž nie je z uvedeného dôvodu prípustné.“.
Pokiaľ ide o druhú námietku, sťažovateľ uvádza, že krajský súd v rozsudku
z 24. októbra 2012 „[v]rámci odôvodnenia rozoberá podstatné aspekty aplikácie dobrých
mravov na daný prípad pričom opiera o konkrétne skutkové okolnosti prípadu, príslušné
ustanovenia zákona ako aj relevantnú judikatúru“.
Na uvedenom základe sťažovateľ konštatuje, že „odôvodnenie dobrých mravov
v Rozsudku KS je v súlade so zákonom a Ústavou SR. Krajský súd v Prešove svojím
postupom neodňal Žalobcovi možnosť konať pred súdom a preto je dovolanie aj v tejto časti
neprípustné. Tým, že Najvyšší súd SR pripustil dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP, porušil
právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.“.
Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie dodáva, že „Rozsudok KS stál na dvoch
dôvodoch, ktoré sú od seba nezávislé, t. j. aplikácia § 497 ako aj dobré mravy tvorili
nezávislé dôvody a každý z týchto dôvodov bol sám nezávisle dostatočným základom pre
vydanie zamietavého Rozsudku KS (Rozsudok OS stál len na jednom dôvode a to § 497
OZ)... Najvyšší súd SR teda v rámci dovolania v žiadnom prípade nemohol zrušiť Rozsudok
KS a Rozsudok OS, keďže boli založené aj na § 497 OZ, čomu sa dovolací súd nemal
kompetenciu venovať. Inými slovami, aj keby teoreticky Rozsudok KS bol slabo odôvodnený
pokiaľ ide o dobré mravy, tento dôvod by v rámci dovolania nestačil na zrušenie Rozsudku
KS a Rozsudku OS, keďže by stále zostal v platnosti dôvod spočívajúci na aplikácii § 497
OZ, ktorý nemohol byť v rámci dovolania ani teoreticky preskúmavaný.“.
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy slovenskej republiky a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 28. 11. 2013, sp. zn. 2 Cdo 119/2013 a jeho postupom porušené.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2013, sp. zn.
2 Cdo 119/2013 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania,
ktoré je porušovateľ povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa a to do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že súčasťou jej petitu bol aj návrh na zrušenie uznesenia
najvyššieho súdu (ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 10/2012
z 24. októbra 2012, ako aj rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 199/2011-57 z 26. októbra
2011 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie). Toto uznesenie najvyššieho súdu
nebolo konečným rozhodnutím v merite veci definitívne uzatvárajúce túto vec z hľadiska
dokazovania, či z hľadiska výkladu relevantnej hmotnoprávnej úpravy, ale bolo uznesením,
ktorým bola vec vrátená/postúpená na ďalšie konanie okresnému súdu. Znamená to,
že sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému rozhodnutiu bola podaná predčasne. Konanie
pred všeobecnými súdmi nebolo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu právoplatne
skončené a sťažovateľovi, resp. obom účastníkom konania pred všeobecnými súdmi,
sa vytvoril právny priestor na využitie ďalších právnych prostriedkov na prípadnú ochranu
ich práv v konaní pred všeobecnými súdmi. Sťažnosť sťažovateľa preto spĺňala dôvod
na odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.
Vzhľadom na vrátenie veci okresnému súdu na základe napadnutého uznesenia
ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti postupoval
v súčinnosti s informačnou kanceláriou okresného súdu, v ktorej 15. júla 2016 zistil,
že vo veci sťažovateľa sp. zn. 13 C 199/2011 okresný súd v poradí druhým rozsudkom
č. k. 13 C 199/2011-421 z 27. marca 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu
z 27. marca 2015“) v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 250/2015-528
zo 6. apríla 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu zo 6. apríla 2016“) po vydaní
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu právoplatne rozhodol v jeho prospech. Ústavný
súd si preto vyžiadal rozsudok okresného súdu z 27. marca 2015 a rozsudok krajského súdu
zo 6. apríla 2016, ktoré mu následne okresný súd prostredníctvom emailu doručil
19. júla 2016. Z obsahu označených rozsudkov všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľ
po vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie mal možnosť v priebehu opätovného
nachádzacieho a odvolacieho konania pred všeobecnými súdmi argumentovať aj v rovine
polemiky so závermi vyplývajúcimi z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a uplatniť
skutkovo a právne relevantnú argumentáciu podporujúcu dôvodnosť ním zvolenej procesnej
obrany proti tvrdeniam žalobcu uplatneným v priebehu súdneho konania, ktorá aj následne
viedla k jeho meritórnemu procesnému úspechu, pretože okresný súd aj v poradí druhým
rozsudkom posúdil žalobu ako nedôvodnú a túto zamietol, pričom na odvolanie žalobcu
krajský súd rozsudkom zo 6. apríla 2016 označený rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil.
Ústavný súd ďalej zistil, že žalobca podal proti rozsudku krajského súdu
16. mája 2016 dovolanie, ktoré mu okresný súd prostredníctvom e-mailu doručil
20. júla 2016 s tým, že vec sa nachádza zatiaľ na okresnom súde. Aj v tomto prípade
ústavný súd konštatuje, že vec nie je definitívne právoplatne skončená. Sťažovateľ
po doručení sťažnosti ústavnému súdu neinformoval ústavný súd o ďalšom priebehu
konania.
Uvedené skutočnosti považoval ústavný súd v danej procesnej situácii
za rozhodujúce pre posúdenie sťažnosti. Ústavný súd za týchto okolností dospel k záveru,
že nemá ústavne relevantný dôvod na to, aby prehodnocoval aj prípadné nesprávne právne
závery najvyššieho súdu a tieto následne podroboval ústavnoprávnej korekcii vzhľadom
na popísanú procesnú situáciu a štádium konania, v ktorom sa vec v čase predbežného
prerokovania sťažnosti nachádzala.
Z uvedeného dôvodu bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júla 2016