Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 580/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou LAWCORP, s. r. o.,

Búdková cesta 22, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ján Vajda, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 22. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), a doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 26. septembra 2014 , ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 22. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté

rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalovaným v súdnom

konaní vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

, v ktorom sa , (ďalej len „žalobca“),

domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti bližšie konkretizovanej v jeho žalobe.

Okresný súd o tejto žalobe rozhodol rozsudkom č. k. -57

z 26. októbra 2011 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu z 26. októbra 2011“), ktorým

ju ako nedôvodnú zamietol.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie, o ktorom

rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 24. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 24. októbra 2012“)

tak, že označený rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Na základe dovolania žalobcu podaného proti rozsudku krajského súdu

z 24. októbra 2012 najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil označený rozsudok krajského

súdu, ako aj rozsudok okresného súdu z 26. októbra 2011 a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie.

Následne proti uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ podľa čl. 127 ods. 1

sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa ,

a dohovoru odôvodňuje tým, že najvyšší súd „pripustil dovolanie z dvoch rôznych dôvodov,

t. j. jednak z dôvodu nesprávneho výkladu práva ( ) a jednak z dôvodu slabého

odôvodnenia dobrých mravov, pričom obidva dôvody podradil pod ...

pokiaľ ide o nesprávny výklad práva tam je dovolanie podľa § 237 písm. f) absolútne

vylúčené, pokiaľ ide o slabý výklad tam je teoreticky možné, ale v našom prípade

neexistovali dovolacím súdom vytýkané vady odôvodnenia.“.

V súvislosti s prvou námietkou uplatnenou proti napadnutému rozhodnutiu

sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd „subsumoval nesprávne právne posúdenie ,

ktorého sa mali dopustiť tak OS Prešov ako aj KS v Prešove, pod

a na základe toho dôvodil prípustnosť dovolania a zrušil rozhodnutia OS Prešov ako aj KS

v Prešove. Uvedeným postupom NS SR hrubo porušil zákon a moje právo na súdnu ochranu

a spravodlivý proces. Dovolanie totiž nie je z uvedeného dôvodu prípustné.“.

Pokiaľ ide o druhú námietku, sťažovateľ uvádza, že krajský súd v rozsudku

z 24. októbra 2012 „[v]rámci odôvodnenia rozoberá podstatné aspekty aplikácie dobrých

mravov na daný prípad pričom opiera o konkrétne skutkové okolnosti prípadu, príslušné

ustanovenia zákona ako aj relevantnú judikatúru“.

Na uvedenom základe sťažovateľ konštatuje, že „odôvodnenie dobrých mravov

v Rozsudku KS je v súlade so zákonom a SR. Krajský súd v Prešove svojím

postupom neodňal Žalobcovi možnosť konať pred súdom a preto je dovolanie aj v tejto časti

neprípustné. Tým, že Najvyšší súd SR pripustil dovolanie podľa , porušil

právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.“.

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie dodáva, že „Rozsudok KS stál na dvoch

dôvodoch, ktoré sú od seba nezávislé, t. j. aplikácia § 497 ako aj dobré mravy tvorili

nezávislé dôvody a každý z týchto dôvodov bol sám nezávisle dostatočným základom pre

vydanie zamietavého Rozsudku KS (Rozsudok OS stál len na jednom dôvode a to § 497

)... Najvyšší súd SR teda v rámci dovolania v žiadnom prípade nemohol zrušiť Rozsudok

KS a Rozsudok OS, keďže boli založené aj na , čomu sa dovolací súd nemal

kompetenciu venovať. Inými slovami, aj keby teoreticky Rozsudok KS bol slabo odôvodnený

pokiaľ ide o dobré mravy, tento dôvod by v rámci dovolania nestačil na zrušenie Rozsudku

KS a Rozsudku OS, keďže by stále zostal v platnosti dôvod spočívajúci na aplikácii § 497

, ktorý nemohol byť v rámci dovolania ani teoreticky preskúmavaný.“.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 28. 11. 2013, sp. zn. a jeho postupom porušené.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2013, sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania,

ktoré je porušovateľ povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa a to do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že súčasťou jej petitu bol aj návrh na zrušenie uznesenia

najvyššieho súdu (ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 24. októbra 2012, ako aj rozsudok okresného súdu č. k. -57 z 26. októbra

2011 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie). Toto uznesenie najvyššieho súdu

nebolo konečným rozhodnutím v merite veci definitívne uzatvárajúce túto vec z hľadiska

dokazovania, či z hľadiska výkladu relevantnej hmotnoprávnej úpravy, ale bolo uznesením,

ktorým bola vec vrátená/postúpená na ďalšie konanie okresnému súdu. Znamená to,

že sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému rozhodnutiu bola podaná predčasne. Konanie

pred všeobecnými súdmi nebolo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu právoplatne

skončené a sťažovateľovi, resp. obom účastníkom konania pred všeobecnými súdmi,

sa vytvoril právny priestor na využitie ďalších právnych prostriedkov na prípadnú ochranu

ich práv v konaní pred všeobecnými súdmi. Sťažnosť sťažovateľa preto spĺňala dôvod

na odmietnutie podľa z dôvodu jej neprípustnosti.

Vzhľadom na vrátenie veci okresnému súdu na základe napadnutého uznesenia

ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti postupoval

v súčinnosti s informačnou kanceláriou okresného súdu, v ktorej 15. júla 2016 zistil,

že vo veci sťažovateľa sp. zn. okresný súd v poradí druhým rozsudkom

č. k. -421 z 27. marca 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu

z 27. marca 2015“) v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. -528

zo 6. apríla 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu zo 6. apríla 2016“) po vydaní

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu právoplatne rozhodol v jeho prospech. Ústavný

súd si preto vyžiadal rozsudok okresného súdu z 27. marca 2015 a rozsudok krajského súdu

zo 6. apríla 2016, ktoré mu následne okresný súd prostredníctvom emailu doručil

19. júla 2016. Z obsahu označených rozsudkov všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľ

po vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie mal možnosť v priebehu opätovného

nachádzacieho a odvolacieho konania pred všeobecnými súdmi argumentovať aj v rovine

polemiky so závermi vyplývajúcimi z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a uplatniť

skutkovo a právne relevantnú argumentáciu podporujúcu dôvodnosť ním zvolenej procesnej

obrany proti tvrdeniam žalobcu uplatneným v priebehu súdneho konania, ktorá aj následne

viedla k jeho meritórnemu procesnému úspechu, pretože okresný súd aj v poradí druhým

rozsudkom posúdil žalobu ako nedôvodnú a túto zamietol, pričom na odvolanie žalobcu

krajský súd rozsudkom zo 6. apríla 2016 označený rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potvrdil.

Ústavný súd ďalej zistil, že žalobca podal proti rozsudku krajského súdu

16. mája 2016 dovolanie, ktoré mu okresný súd prostredníctvom e-mailu doručil

20. júla 2016 s tým, že vec sa nachádza zatiaľ na okresnom súde. Aj v tomto prípade

ústavný súd konštatuje, že vec nie je definitívne právoplatne skončená. Sťažovateľ

po doručení sťažnosti ústavnému súdu neinformoval ústavný súd o ďalšom priebehu

konania.

Uvedené skutočnosti považoval ústavný súd v danej procesnej situácii

za rozhodujúce pre posúdenie sťažnosti. Ústavný súd za týchto okolností dospel k záveru,

že nemá ústavne relevantný dôvod na to, aby prehodnocoval aj prípadné nesprávne právne

závery najvyššieho súdu a tieto následne podroboval ústavnoprávnej korekcii vzhľadom

na popísanú procesnú situáciu a štádium konania, v ktorom sa vec v čase predbežného

prerokovania sťažnosti nachádzala.

Z uvedeného dôvodu bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júla 2016