Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 617/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, a , ,

zastúpených advokátom JUDr. Jánom Garajom, MBA, Baštová 6, Kežmarok, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. septembra 2018 doručená sťažnosť , ,

, a , (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou

namietajú porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé konanie podľa dohovoru a základného

práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa postupom Okresného súdu

Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len

„napadnuté konanie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali 2. januára 2017 na

okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhali, aby súd rozhodol o platnosti pracovnej zmluvy

a náhrade ušlej mzdy proti žalovanému Popradskej energetickej spoločnosti s. r. o. (ďalej

len „žalovaný“). Pracovnú zmluvu so žalovaným obaja podpísali v bližšie neurčený deň

v októbri 2016. Zmluva s nástupom do práce 1. januára 2017 im bola predložená na podpis

„bez pečiatky PES, s. r. o. a podpisu konateľa“. Zároveň im bola predložená na podpis aj

výpoveď adresovaná ich vtedajšiemu zamestnávateľovi Veolia Energia Poprad, a. s.,

u ktorého došlo k „skončeniu predmetu činnosti“ a ktorého činnosti a zamestnancov prevzal

žalovaný.

3. Sťažovatelia odmietli podpísať vopred pripravené výpovede z dôvodu rozporu

s normami pracovného práva a aj z dôvodu, že by sa tým pripravili o plnenie z kolektívnej

zmluvy (odstupné). So spoločnosťou uzavreli 29. novembra 2016 dohodu o skončení

pracovného pomeru podľa , podľa ktorej ich pracovný pomer skončil

31. decembra 2016.

4. Pretože im pracovné zmluvy zo strany žalovaného neboli doručené, požiadali

listom z 2. decembra 2016 o ich doručenie. Keďže im žalovaný neodpovedal, obrátili sa

so svojimi nárokmi na okresný súd.

5. Podľa názoru sťažovateľov im okresný súd stanovil povinnosť zaplatiť súdne

poplatky v rozpore so o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Postup súdu

považujú za „porušenie ich práva na spravodlivé súdne konanie a rovnosti účastníkov

v konaní. Majú za to, že Okresný súd v Poprade zjavne predpojato a jednostranne

nadržiava odporcovi Popradskej energetickej spoločnosti so zámerom odradiť ich od

prejednávania žaloby uložením súdnych poplatkov, hoci sa jedná o jednu spoločnú žalobu

a pracovný spor mal podliehať oslobodeniu od súdneho poplatku. Arbitrárnym zamietnutím

žaloby bez umožnenia dokazovania, súd znemožnil zmenu petitu, aby sa na žalobu

nevzťahovalo oslobodenie od súdneho poplatku.“.

6. Sťažovatelia v rámci sťažnosti na prieťahy v konaní zo 7. februára 2018

adresovanej predsedovi okresného súdu požiadali o vrátenie časti súdneho poplatku.

Predseda okresného súdu nevyhodnotil sťažnosť na prieťahy v konaní ako dôvodnú. Čo sa

týka žiadosti o vrátenie súdnych poplatkov, poukázal na skutočnosť, že o tejto žiadosti

môže rozhodnúť len zákonný sudca, resp. ním poverený zamestnanec.

7. Okresný súd rozsudkom č. k. -142 z 20. marca 2018 žalobu zamietol

a priznal žalovanému náhradu trov konania, o výške ktorej súd rozhodne samostatným

uznesením.

8. Uznesením z 28. marca 2018 okresný súd nevyhovel žiadosti sťažovateľov

o vrátenie súdnych poplatkov, keď dospel k záveru, že nie sú oslobodení od platenia

súdnych poplatkov. Oslobodení od platenia poplatku „by boli len v prípade, ak by si v spore

uplatňovali náhradu škody z pracovného úrazu a choroby z povolania, žalovali by o určenie

neplatnosti skončenia pracovného pomeru“. Okresný súd tiež konštatoval, že sťažovatelia

v konaní nevystupujú ako nerozlučné nútené procesné spoločenstvo.

9. Proti uzneseniu okresného súdu z 28. marca 2018 podali sťažovatelia sťažnosť,

ktorú okresný súd uznesením z 21. mája 2018 zamietol.

10. Uznesením z 5. júna 2018 uložil okresný súd sťažovateľom povinnosť zaplatiť

súdny poplatok za podané odvolanie proti rozsudku.

11. Sťažovatelia okrem iného namietajú aj prieťahy v napadnutom konaní a v tejto

súvislosti v sťažnosti uvádzajú:

„Odo dňa začatia konania 2. 1. 2017 za obdobie 11 mesiacov zákonný sudca

nenariadil ani jedno pojednávanie. Žalobcovia pritom riadne a včas zaplatili súdny

poplatok za podanie žaloby hoci malo ísť o pracovný spor oslobodený od súdneho

poplatku...

Úkony zo strany Okresného súdu Poprad v konaní sp. zn. od podania

žaloby:

- 10. 4. 2017 - výzva súdu č. -32 doručená 18. 4. 2018 na zaplatenie

súdnych poplatkov

- 28. 4. 2017 - vydanie uznesenia súdu č. 9Cpr/1/2017-40 8717200001 na doplnenie

podania, doručená právnemu zástupcovi až 25. 5. 2017

- 17. 8. 2018 - výzva súdu na písomné vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného

doručeného súdu 10.8.2017

- 28. 11. 2017 - prvé pojednávanie na ktorom právny zástupca sťažovateľov zvláštnej

iniciatívy a bez vyzvania súdom ústretovo navrhol mimosúdne riešenie sporu zamestnaním

žalobcov, na ktoré súd určil 20 dňovú lehotu

- 16. 2. 2018 - predvolanie na pojednávanie antedatované 2. 2. 2018 s poštovou

obálkou na pojednávanie dňa 20. 3. 2018, vynútené tým, že dňa 7. 2. 2018 bola predsedovi

Okresného súdu Poprad podaná sťažnosť na prieťahy

- 20. 3. 2018 - zamietnutie žaloby a vyhlásenie rozsudku bez pripustenia návrhu na

dokazovanie

- 27. 3. 2018 - uznesenie č. -130 o zaslaní zvukového záznamu

a zápisnice

- 28. 3. 2017 (správne má byť 2018, pozn.)- uznesenie Okresného súdu Poprad

č. 9Cpr/1/2017-40 8717200001 o zamietnutí žiadosti na vrátenie súdneho poplatku

- 21. 5. 2018 - uznesenie Okresného súdu Poprad sp. zn. -169, ktorým

súd zamietol sťažnosť sťažovateľov proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. l.

-136 zo dňa 28. 3. 2018 vyššieho súdneho úradníka o vrátenie súdnych

poplatkov

- 5. 6. 2018 - uznesenie Okresného súdu Poprad sp.zn.9Cpr/1/2017-172 o uložení

súdneho poplatku za odvolanie proti rozsudku

- 4. 7. 2018 - vydanie opravného uznesenia, ktorým súd opravil výrok uznesenia č. k.

-169 zo dňa 21.5. 2018

Z vyššie uvedeného je evidentná nečinnosť súdu bez vykonania akéhokoľvek úkonu

smerujúceho k úprave procesného vedenia konania a k prejednaniu a meritórnemu

rozhodnutiu o veci minimálne s tým, že nasledujúce úkony súdu boli z pohľadu žalobcov

neúčelnými a je nepochybné, že nekonaním, resp. neúčelným konaním, zákonného sudcu

v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp.zn. došlo k porušovaniu

práv žalobcov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na prejednanie veci

v primeranej lehote garantovaných i Dohovorom o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Súd v pracovnom spore po zaplatení súdneho poplatku

za žalobu nenariadil pojednávanie napriek tomu, že ukladá

zákonnú lehotu maximálne dvoch mesiacov od zaplatenia poplatku do pojednávania.“

12. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po

prerokovaní ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd v Poprade v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo a , aby sa ich vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov, zaručené v a v ods. I

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

2. Uznesenie Okresného súdu v Poprade sp.zn. -187 zo dňa 4. 7. 2018

a uznesenie sp.zn. -172 zo dňa 5. 6. 2018 zrušuje a vec vracia na ďalšie

konanie.

3. Prikazuje Okresnému súdu v Poprade konať vo veci odvolania proti rozsudku

sp.zn. zo dňa 20. 3. 2018 bez zbytočných prieťahov.

4. Okresný súd v Poprade v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd.

5. Okresný súd v Poprade v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo a na rovnosť účastníkov v konaní podľa

.

6. a priznáva, primerané finančné

zadosťučinenie každému vo výške 5 000, € /slovom: päťtisíc/, ktoré je Okresný súd

v Poprade povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu,

7. a priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 325,42 € /slovom: tristo dvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov/ ktorú je

Okresný súd v Poprade povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Jána Garaja do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru

16. Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti namietajú porušenie svojich základných

práv podľa a a práva podľa dohovoru „v konaní

vedenom pod sp. zn. “. Len z textu ústavnej sťažnosti a z bodu 2 petitu

sťažnosti sa dá vyvodiť, že ich práva mali byť porušené uznesením okresného súdu č. k. 9

Cpr 1/2017-172 z 5. júna 2018 o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie

a uznesením č. k. -187 zo 4. júla 2018, ktorým súd zamietol sťažnosť

sťažovateľov proti uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

17.1 Z uvedeného vyplýva, že sťažovatelia sa uchádzajú o ústavnú ochranu svojich

práv sťažnosťou podľa vo veci, v ktorej je predmetom sporu zaplatenie

sumy 99,50 €, čo s poukazom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu nemožno označiť

inak ako „bagateľnú vec“, keďže v takejto veci už samotná výška uloženej povinnosti

zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej pri jej predbežnom

prerokovaní (pozri napr. , ako aj , ,

, ). Opodstatnenosť sťažnosti podľa

v takýchto veciach prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia

zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré by mohli

mať za následok porušenie garantovaných základných práv (m. m. ,

), resp. v prípadoch, ak pôjde o intenzitu zásahu kolidujúcu s podstatou

a zmyslom základných práv a slobôd (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. , bod 27).

17.2 Ústavný súd zdôrazňuje, že v posudzovanom prípade ide o rozhodovanie

o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok, ktorého výsledok sa len sekundárne dotýka

účastníkov konania (sťažovateľov), a preto vzhľadom na podstatu konania prípadné

pochybenia všeobecného súdu pri rozhodovaní o súdnom poplatku (v zásade) nemožno

kvalifikovať ako pochybenia ústavnej intenzity, ktoré by opodstatňovali vyslovenie

porušenia sťažovateľmi označených práv garantovaných a dohovorom, resp.

Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozhodnutie o tom, či sú splnené zákonom ustanovené podmienky pre uloženie povinnosti

zaplatiť súdny poplatok, patrí teda zásadne do rozhodovacej sféry všeobecných súdov, do

ktorej by ústavný súd mal zasahovať len celkom výnimočne (m. m. porovnaj aj uznesenie

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ), a to vtedy, ak by napadnuté

rozhodnutie bolo celkom zjavne arbitrárne a nemalo by oporu v ustanoveniach príslušného

všeobecne záväzného právneho predpisu upravujúcich ukladanie povinnosti uhradiť súdne

poplatky a ich výšku (napr. ).

18. Kritériom pre rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou mali

byť zasiahnuté alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručené základné

práva alebo slobody, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah,

ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopreniu základných práv alebo slobôd

(m. m. , , , ).

19. Vzhľadom na uvedené vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu o trovách

konania ústavný súd odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľov ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

20.1 Nad rámec k tomuto bodu (II.1) odôvodnenia ústavný súd podotýka, že z čl. 127

ods. 1 vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený

medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri

uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ukladá všeobecným súdom

chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

20.2 Pokiaľ sťažovatelia namietali predpojatosť, prípadne s predpojatosťou súvisiace

nesprávne obsadenie okresného súdu rozhodujúceho v merite ich veci, nielen túto námietku,

ale tiež iné výhrady vo vzťahu k postupu a rozhodovaniu okresného súdu si môžu uplatniť

v konaní pred odvolacím (krajským) súdom, ktorý v súčasnosti rozhoduje o odvolaní proti

rozhodnutiu okresného súdu.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

21.1 vo svojom siedmom oddiele druhej hlavy v rámci úpravy práva na súdnu

ochranu pripisuje osobitný význam tomu, aby sa spravodlivosť nevykonávala

s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým

ohroziť aj dôveryhodnosť justície. takto zaviazala predovšetkým súdy ako garantov

spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí

bez zbytočných prieťahov, a tým aj vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote

(, , , ).

21.2 Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. , , ).

22.1 Ústavný súd vychádza aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej ústavný

súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď

k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom

čase ešte mohlo trvať (m. m. , , , ).

22.2 Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na svoj právny

názor tvoriaci súčasť jeho ustálenej judikatúry (napr. , ,

, ), podľa ktorého ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2

poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto

ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade

všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už

nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd

sťažnosť v zásade odmieta ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). Tento právny názor ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj ESĽP [pozri

napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť

č. 16970/05 (, m. m. , atď.)].

22.3 Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným

súdom, v ktorom už okresný súd aj Najvyšší súd Slovenskej republiky meritórne rozhodol

pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa ().

23.1 Sťažovatelia namietajú (okrem iného) porušenie svojho základného práva na

konanie bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 v napadnutom konaní. Z ich podania a jeho

príloh vyplýva, že po podaní žaloby (2. januára 2017) okresný súd vykonával viaceré

procesné úkony, ktoré súviseli so zaplatením súdneho poplatku, odstraňoval vady žaloby,

doručoval žalobu a vyjadrenia účastníkom konania, uskutočnil pojednávanie

28. novembra 2017, ktoré bolo odročené z dôvodu pokusu o mimosúdne vyriešenie sporu,

rozhodoval aj o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia a napokon 20. marca 2018

rozhodol vo veci samej a spis sa na základe podaného odvolania v súčasnosti nachádza

na Krajskom súde v Prešove.

23.2 Vychádzajúc zo stavu napadnutého konania, zo sťažnosti, ktorá bola ústavnému

súdu podaná 4. septembra 2018, ako aj zo zistenia ústavného súdu dopytom

v kancelárii okresného súdu, je zrejmé, že okresný súd vo veci už rozhodol (aj v merite,

nielen o trovách konania) a proti rozhodnutiu okresného súdu je podané odvolanie,

o ktorom rozhoduje Krajský súd v Prešove, z čoho je zrejmé, že sťažovatelia namietajú

zbytočné prieťahy v postupe okresného súdu v čase, keď už tento o ich veci nekonal a jeho

úloha v čase podania sťažnosti spočívala v predložení veci na rozhodnutie odvolaciemu

súdu. Vzhľadom na časovú súvislosť medzi podaním odvolania a sťažnosti ústavnému súdu

sťažovatelia nemôžu dôvodne namietať ani prieťahy v súvislosti s predložením veci

odvolaciemu súdu.

23.3 Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

24.1 Navyše podľa názoru ústavného súdu ani sťažovateľmi namietaný doterajší

priebeh napadnutého konania nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia ich základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože napriek charakteru veci,

na ktorú sťažovatelia poukazujú (pracovná vec), uvedená doba konania, hoci sa aj

účastníkom, ktorí majú záujem na čo najskoršom rozhodnutí, môže zdať neprimeraná,

z hľadiska ústavných limitov v danom type konania neprekračuje prípustnú dobu konania.

24.2 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia,

v ktorých opakovane vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých

mesiacov, sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (pozri napr. alebo

), a tiež, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za

následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(napr. , , ). Na kratšie obdobia

nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli

opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania

(rovnaké závery ústavný súd vyslovil taktiež napr. v alebo ).

24.3 Prístup ústavného súdu nie je špecifickým ani z komparatívneho pohľadu,

zohľadňujúc najmä judikatúru ESĽP. Medzi mnohými možno poukázať na viaceré

rozhodnutia ESĽP, v zmysle ktorých v súvislosti s právom na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s ohľadom na ojedinelú nečinnosť súdu členského štátu

a charakter súdneho konania toleroval ESĽP napr. 20 mesiacov nečinnosti odvolacieho

súdu, kým rozhodol o odvolaní sťažovateľa (pozri Cesarini v. Taliansko, č. 11892/85,

rozhodnutie ESĽP z 12. 10. 1992, body 20 – 21), alebo 28 mesiacov trvajúce obdobie

nečinnosti súdu (od podania žaloby do výzvy súdu na jej doplnenie) v rámci civilného

konania (pozri Dostál v. Česká republika, č. 52859/99, rozhodnutie ESĽP z 25. 5. 2004,

body 192 – 193).

25. Zohľadňujúc sťažovateľmi opísaný skutkový stav a stav konania (rozsudok

prvostupňového súdu z 20. marca 2018), posudzované kritériá v konaní o sťažnosti

na namietané porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a svoju

ustálenú judikatúru, ústavný súd konštatuje, že výsledné namietané obdobie nečinnosti

okresného súdu v predmetnom konaní by nebolo možné posúdiť ako prieťahy takej

intenzity, ktoré by zakladali porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva podľa

dohovoru, a aj z toho dôvodu by bolo možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa už pri predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. novembra 2018