Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 184/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2010 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti I. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., P., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. , takto

rozhodol:

1. Základné právo I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. I. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc

eur), ktoré mu j e Okresný súd Prievidza p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Prievidza j e p o v i n n ý uhradiť I. M. trovy konania v sume

254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. J. H., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 22. apríla 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) postupom Okresného

súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že v roku 1995 bolo proti sťažovateľovi začaté trestné konanie

vo veci spáchania trestného činu podvodu formou spolupáchateľstva, neskôr spojené

s trestným konaním vo veci spáchania trestného činu lúpeže a trestného činu vydierania.

Od augusta 2001 je spojené konanie vedené pod sp. zn. .

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo namietané

konanie právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa

vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ďalej aby vyslovil, že

neprimeraná dĺžka trestného konania je dôvodom na zastavenie trestného stíhania alebo

dôvodom mimoriadneho zníženia trestu, zároveň požadoval, aby mu ústavný súd priznal

finančné zadosťučinenie v sume 50 000 €, ako aj úhradu trov konania.

Predsedníčka okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila

k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 521/10 doručeným ústavnému súdu 19. mája 2010,

v ktorom okrem prehľadu procesných úkonov v napadnutom konaní k veci uviedla:

„Z vyššie uvedeného je zrejmé, že hlavným príčinami nepochybne dlhého trvania

súdneho konania vo veci sp. zn. boli problémy v zabezpečovaní účasti svedkov

a okolnosťami na strane obžalovaných. Vo veci bolo priebežne nariadené množstvo

termínov hlavných pojednávaní. Hlavné pojednávania boli opakovane odročované, a to

aj pre dôvody na strane sťažovateľa. Dlhšiu dobu neboli nariadené termíny hlavného

pojednávania pre prekážku, ktorá súvisela s iným prebiehajúcim trestným konaním, ktoré sa

týkalo spoluobžalovaných sťažovateľa a v súvislosti s vydaním príkazu na zatknutie

na spoluobžalovaného sťažovateľa, voči ktorému sa neskôr konalo ako proti ušlému.

Významnou príčinou pri predlžovaní súdneho konania bolo to, že súd musel zabezpečovať

účasť svedkov, čomu predchádzalo rozsiahle zisťovanie ich pobytu. Je nepochybné, že

konanie trvalo dlho, no nebolo to spôsobené nečinnosťou sudcu. Vo veci bol dňa 8. 1. 2010

vyhlásený rozsudok a vec sa nachádza pred predložením odvolaciemu súdu.

Sťažovateľ pravdivo uvádza, že dňa 29. 1. 2010 podal sťažnosť pre porušenie práva

na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom táto sťažnosť bolo vybavená

dňa 17. 3. 2010. Z uvedeného je zrejmé, že hlavným dôvodom, pre ktorý podal sťažovateľ

ústavnú sťažnosť, nie je jeho nespokojnosť s dĺžkou súdneho konania, ale predovšetkým

nespokojnosť s odsudzujúcim rozsudkom Okresného súdu Prievidza. Dĺžka konania nebola

spôsobená nečinnosťou sudcu, ale inými objektívnymi skutočnosťami, pre ktoré nebolo

možné vo veci rozhodnúť.“

Na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu k sťažnosti reagoval sťažovateľ

podaním zo 14. júna 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

„Ja som rozhodne nespôsoboval prieťahy v posudzovanej veci a podľa môjho názoru

mal odporca od roku 1996 dostatok aj procesných právnych nástrojov, aby v súlade

s (napr. ustanovenie č. )

zabezpečil prejednanie veci čo najrýchlejšie s dôsledným zachovávaním mojich občianskych

práv zaručených . Tomu, že tak odporca nepostupoval, nasvedčuje nielen

obmedzenie mojej osobnej slobody z časti nezákonnou tzv. útekovou väzbou, teda využitím

zákonného nástroja počas nezákonne dlhej doby väzby, ale i to, že neboli využité zákonné

možnosti proti zbytočným prieťahom, napr. postup podľa najmä už

vo vzťahu v žalovanému trestnému činu podvodu. Odporca nepostupoval dôsledne ani pri

zabezpečovaní účasti svedkov pri prejednávaní veci. Napokon aj tak s dlhoročným časovým

odstupom výpovede dôležitých svedkov z prípravného konania boli len prečítané. Nemožno

preto prisvedčiť odporcovi, že s prihliadnutím na okolnosti tejto veci (dôkaznú situáciu

vo vzťahu ku mne) bola moja vec prejednaná v primeranej dobe. Zotrvávam na svojom

názore, že bolo závažným spôsobom porušené aj moje základné právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov. Argumentácia odporcu, že mi nevadí neprimerane dlhá doba

prejednávania veci, ale to, že som dostal vysoký trest, nezodpovedá skutočnosti, nemá

oporu v dôvodoch mojej sťažnosti a svedčí len o ďalšom ľahostajnom prístupe odporcu k

môjmu základnému právu zaručenému SR a Dohovorom.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu

súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že

uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Banskej

Bystrici č. k. -95 z 11. augusta 1995 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie

za trestný čin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 4

účinného v relevantnom čase (ďalej len „“). Rozsudkom

okresného súdu č. k. -793 zo 6. novembra 1996 bol sťažovateľ uznaný

za vinného a odsúdený. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. z 18. marca

1997 rozsudok okresného súdu zo 6. novembra 1996 zrušil a vec z dôvodu neúplnosti

skutkových zistení vrátil do prípravného konania. Nová obžaloba v uvedenej veci bola

na sťažovateľa podaná 6. marca 2000 pod č. k. -34.

Okrem uvedenej veci bola okresnému súdu na sťažovateľa 30. marca 2000 podaná

obžaloba č. k. -93 z 27. marca 2000 pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1

a pre trestný čin vydierania podľa formou

spolupáchateľstva.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 31. mája 2000 podľa § 23

ods. 1 obidve trestné veci spojil na spoločné konanie vedené pod sp. zn.

a následne od augusta 2001 je predmetná vec vedená pod sp. zn. .

Ďalší priebeh napadnutého konania, resp. prehľad procesných úkonov dosiaľ vo veci

vykonaných uvedený vo vyjadrení okresného súdu z 26. apríla 2010 sa podľa zistení

ústavného súdu zhoduje s obsahom zapožičaného spisu a je takýto:

„- dňa 3. 8. 2001 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 26. a 27. 9. 2001;

 dňa 21. 9. 2001 sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti proti predsedovi

senátu JUDr. P. B. a žiadal o odňatie veci Okresnému súdu Prievidza, o čom

rozhodol Krajský súd v Trenčíne dňa 29. 1. 2001 (správne má byť

29. 11. 2001, pozn.);

 dňa 10. 12. 2001 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 3. 12. 2002, pričom

toto hlavné pojednávanie bolo zrušené z dôvodu kolízie pojednávaní obhajcu

sťažovateľa;

 dňa 17. 12. 2001 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 20. a 21. 2. 2002,

ktoré sa uskutočniť nemohlo pre nemožnosť predvedenia obžalovaného C.;

 dňa 13. 2. 2002 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 3. a 4. 4. 2002,

pričom obžalovaný dňa 2. 4. 2002 požiadal o odročenie pojednávania;

 dňa 19. 7. 2002 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 18. 9. 2002, pričom

bol vypočutý obžalovaný sťažovateľ a za účelom výsluchu ďalších svedkov

bolo hlavné pojednávanie odročené na 26. 9. 2002;

 hlavné pojednávanie sa konalo dňa 26. 9. 2002 s tým, že bolo odročené

na 13. 11. 2002; hlavné pojednávanie nariadené na 13. 1. 2002 bolo zrušené

pre nemožnosť predvedenia obžalovaného C., bol stanovený termín

pojednávania na 11. 12. 2002, pričom toto hlavné pojednávanie bolo

odročené na neurčito za účelom pripojenia rozhodnutia týkajúceho sa

spoluobžalovaných C. a Ž.;

 rozhodnutie týkajúce sa spoluobžalovaných C. a Ž. bolo predložené dňa

7. 11. 2003;

 dňa 2. 1. 2004 (správne má byť 2. 12. 2003, pozn.) bol nariadený termín

hlavného pojednávania na 29. 1. 2004, pričom pojednávanie bolo odročené

pre nemožnosť doručenia predvolania obžalovanému C.;

 dňa 19. 2. 2004 bol nariadený termín hlavného pojednávania na 7. 4. 2004,

pričom tento termín hlavného pojednávania musel byť zrušený pre nemožnosť

predvolania obžalovaného C., následne bolo zisťovaný pobyt obžalovaného

C.;

 dňa 8. 11. 2004 bol nariadený termín hlavného pojednávania na 28. 1. 2005,

ktoré bolo odročené pre nemožnosť predvolania obžalovaného C., na ktorého

bol už dňa 27. 8. 2004 sudcom pre prípravné konania v inej trestnej veci

vydaný príkaz na zatknutie a neskôr európsky zatýkací rozkaz, ktorý nebol

zrealizovaný;

 dňa 7. 3. 2008 sa konalo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na

26. 6. 2008 za účelom vypočutia ďalších svedkov na 26. 6. 2008;

 hlavné pojednávanie dňa 26. 6. 2008 bolo odročené pre neprítomnosť

prísediaceho K. na 10. 10. 2008, bol zisťovaný pobyt svedkov;

 hlavné pojednávanie dňa 10. 10. 2008 bolo odročené na neurčito pre neúčasť

prísediaceho K., pričom bol zisťovaný pobyt svedkov;

 dňa 10. 4. 2009 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 18. 6. 2009, pričom

bolo odročené za účelom predvolania svedkov;

 dňa 18. 6. 2009 sa konalo hlavné pojednávanie, ktoré bolo za účelom

predvolania svedkov odročené na 14. 8. 2009;

 dňa 14. 8. 2009 sa konalo hlavné pojednávanie, ktoré bolo za účelom

predvolania svedkov odročené na 30. 10. 2009;

 hlavné pojednávanie dňa 30. 10. 2009 bolo odročené pre chorobu predsedu

senátu;

 ďalšie hlavné pojednávanie sa konalo dňa 8. 1. 2010 a na tomto pojednávaní

bol vyhlásený rozsudok, pričom proti rozsudku bolo podané odvolanie každým

z obžalovaných.“

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) má obvinený

právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo

je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý

charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty.

Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd

a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, je

pojem „primeraná lehota“ relatívny. Primeranosť doby konania... sa posudzuje podľa

konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. júna

1978).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov“ (), pričom „k naplneniu práva na súdnu

ochranu v rozhodovaní o veci samej dochádza zásadne právoplatným rozhodnutím...“

().

Pri posudzovaní, či vo veci došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa , ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou () zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú povaha konania, teda

právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania

a spôsob, akým súd vo veci postupoval. Povahou konania treba rozumieť nielen jeho

zložitosť alebo naopak jednoduchosť na jednej strane, ale aj jeho význam pre obvineného

na strane druhej.

Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného

konania sa posudzuje prísnejšie než doba konania v občianskoprávnych veciach,

a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd,

vplyv na povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta

v. Taliansko z 25. júna 1987)].

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu pre naplnenie práva zaručeného

v nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali,

prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli

(napr. ).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd po oboznámení sa

s vyjadreniami účastníkov a najmä s obsahom vyžiadaného spisu okresného súdu

konštatuje, že vec ani zo skutkového, ani z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej

zložitosti. Ústavný súd pripúšťa, že k predĺženiu konania mohlo čiastočne prispieť spojenie

trestnej veci sťažovateľa s jeho ďalšou trestnou vecou uznesením okresného súdu z 31. mája

2000. Napriek tomu však ústavný súd zastáva názor, že v okolnostiach danej veci pri

sústredenejšom a najmä efektívnejšom postupe okresného súdu bolo možné plynulo

postupovať tak, aby bol čo najskôr odstránený stav právnej neistoty sťažovateľa. Ústavný

súd napokon poznamenáva, že okresný súd na zložitosť veci vo svojom vyjadrení

k sťažnosti nepoukázal.

2. Ústavný súd taktiež posudzoval správanie sťažovateľa ako účastníka napadnutého

konania z hľadiska prieťahov v jeho priebehu. Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti

okrem iného uviedol, že „hlavné pojednávania boli opakovane odročované, a to aj pre

dôvody na strane sťažovateľa“. Je pravdou, že sťažovateľ požiadal o odročenie hlavného

pojednávania nariadeného na 2. apríl 2002 z dôvodu vykonávania práce mimo územia

Slovenskej republiky a neskôr z toho istého dôvodu prejavil súhlas, aby sa vo veci konalo

bez jeho prítomnosti, no podľa názoru ústavného súdu uvedené skutočnosti mali

zanedbateľný podiel na doterajšiu dĺžku konania. Obdobne ústavný súd hodnotí

aj ospravedlnenú neúčasť sťažovateľovho právneho zástupcu na hlavnom pojednávaní

v jednom prípade, a to z dôvodu kolízie so skôr nariadeným hlavným pojednávaním v inej

trestnej veci. Ústavný súd nezistil žiadne iné skutočnosti na strane sťažovateľa, ktoré by

bolo potrebné v súvislosti s prieťahmi v napadnutom konaní pripísať na jeho ťarchu.

3. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd zistil, že v časti konania vedeného okresným súdom proti sťažovateľovi pre

trestný čin podvodu formou spolupáchateľstva ešte pred spojením s trestným konaním

vedeným proti sťažovateľovi pre trestný čin lúpeže a vydierania (obe konania boli spojené

na hlavnom pojednávaní okresného súdu uskutočnenom 31. mája 2000) bol postup

okresného súdu neefektívny, čo vyplýva najmä zo skutočnosti, že rozsudok okresného súdu

č. k. -793 zo 6. novembra 1996 bol uznesením krajského súdu sp. zn.

z 18. marca 1997 zrušený a z dôvodu závažných skutkových a procesných pochybení bola

vec vrátená podľa na došetrenie prokurátorovi.

V odôvodnení uznesenia krajského súdu sp. zn. z 18. marca 1997 sa

okrem iného uvádza:

„Vzhľadom na zistené pochybenia a nedostatočné zistenie skutkového stavu zrušil

odvolací súd podľa , napadnutý rozsudok v celom rozsahu

a podľa vrátil vec prokurátorovi na došetrenie. K vráteniu veci až do štádia

prípravného konania došlo z dôvodu, že zistené pochybenia spočívajúce v nedostatočnom

objasnení veci majú svoj podklad v nesprávnom postupe orgánov prípravného konania

a pre zistenie skutkového stavu veci vzhľadom aj na povahu dôkazov, ktoré je potrebné

vykonať, je to v posudzovanom prípade nevyhnutné.

V rámci došetrenia bude potrebné odstrániť vytýkané nedostatky, vykonať dôkazy,

na ktoré sa v tomto rozhodnutí poukazuje i ďalšie dôkazy, ktoré sa preukážu byť potrebné

na zistenie skutkového stavu veci. Až po doplnení dokazovania v naznačených smeroch bude

možné v súlade so zákonom rozhodnúť o dôvodnosti podania novej obžaloby a postavení

obžalovaných pred súd.“

Z rozboru veci v ďalšom priebehu napadnutého konania vyplýva, že okrem

nepodstatných procesných úkonov, ktoré nesmerovali k rozhodnutiu v merite veci, bol

okresný súd viac ako 3 roky bez relevantného dôvodu nečinný v období od 28. januára 2005

(neuskutočnené hlavné pojednávanie) do 7. marca 2008 (uskutočnené hlavné pojednávanie).

Okrem uvedeného je potrebné na ťarchu okresného súdu z pohľadu skúmania

možnosti existencie prieťahov v napadnutom konaní pripísať aj skutočnosť, že konania

nariadené na 26. jún 2008 a 10. október 2008 sa neuskutočnili pre neúčasť prísediaceho

(nekompletný senát).

Ústavný súd konštatuje, že neefektívnosť postupu okresného súdu v napadnutom

konaní vyplýva aj z toho, že napriek nedisciplinovanosti svedkov a v niektorých prípadoch

aj obžalovaných a ich právnych zástupcov, ktorí sa bez ospravedlnenia nedostavili

na hlavné pojednávania, okresný súd vôbec nevyužil proti nim donucovacie prostriedky

v súlade s príslušnými ustanoveniami .

Ústavný súd napokon zdôrazňuje, že z ústavnoprávneho hľadiska je v okolnostiach

danej veci neakceptovateľné, aby napadnuté konanie v označenej trestnej veci nebolo ani

po takmer 15 rokoch právoplatne skončené.

vo svojom siedmom oddiele druhej hlavy v rámci úpravy práva na súdnu

ochranu pripisuje osobitný význam tomu, aby sa spravodlivosť nevykonávala

s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým

ohroziť aj dôveryhodnosť justície. takto zaviazala predovšetkým súdy ako garantov

spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí

bez zbytočných prieťahov, a tým aj vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote

(, , ).

Ústavný súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že v napadnutom konaní bolo

porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

. Napriek tomuto záveru ústavný súd neprikázal okresnému súdu,

aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že okresný súd na hlavnom

pojednávaní uskutočnenom 8. januára 2010 vyhlásil rozsudok vo veci samej.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ústavný súd môže

priznať tomu, koho právo alebo slobody sa porušili, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa odseku 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

50 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že neprimeraná

dĺžka trestného konania negatívne ovplyvnila jeho život, k čomu konkrétne uviedol:

„Ja som už v súčasnosti mohol žiť riadnym životom, starať sa o svoju rodinu a robiť si

plány do budúcnosti. Takto stále žijem s vedomím, že kedykoľvek môžem byť odsúdený

a poslaný do výkonu trestu. Nepriaznivo to vplývalo a vplýva na môj psychický stav,

ale aj na moje možnosti v zamestnaní a rodinnom živote.“

Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie

finančného zadosťučinenia.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že

konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd

považoval priznanie sumy 5 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4

.

Pokiaľ sa sťažovateľ v sťažnosti domáhal, aby ústavný súd vyslovil, že neprimeraná

dĺžka trestného konania je dôvodom na zastavenie trestného konania, alebo dôvodom

mimoriadneho zníženia trestu, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o uvedenej

požiadavke je v súčasnom štádiu konania vo výlučnej právomoci všeobecných súdov,

a preto sa ňou nezaoberal.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom

advokátom JUDr. J. H. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie

sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál

(§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010