Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 6/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2019 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,

Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Sergeja Kohuta, Jany Laššákovej,

Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa

Tkáčika (sudca spravodajca) vo veci návrhu Okresného súdu Dunajská Streda na začatie

konania podľa o súlade

a § 243c ods. 1 v časti slov „§ 61b ods. 3 a“ zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších , ktorým sa mení

a dopĺňa v znení neskorších predpisov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, s , , Slovenskej

republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd takto

rozhodol:

1. Ustanovenie § 61b ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších , ktorým sa mení

a dopĺňa v znení neskorších predpisov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov n i e j e v s ú l a d e s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Vo zvyšnej časti návrhu Okresného súdu Dunajská Streda n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 15. apríla

2016 doručený návrh Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej aj „okresný súd“

alebo „navrhovateľ“), zastúpeného sudcom Mgr. Michalom Novotným, na začatie konania

podľa (ďalej len „“) o súlade

§ 61b ods. 3 a § 243c ods. 1 v časti slov „§ 61b ods. 3 a“ zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších ,

ktorým sa mení a dopĺňa v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“),

s , , a Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

2. Okresný súd v odôvodnení svojho návrhu informuje, že v exekučnej veci,

predmetom ktorej je vymoženie 844,79 € s príslušenstvom, mu doručila súdna exekútorka

7. novembra 2014 žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom

je právoplatný a vykonateľný platobný rozkaz č. k. -20, ktorý sa stal

vykonateľným 9. decembra 2009, a ktorým „bola povinná zaviazaná zaplatiť oprávnenému

844,79 € s príslušenstvom – presne vymedzeným úrokom z omeškania idúcim od 3. mája

2008, 1. marca 2008, 1. júna 2008, 1. apríla 2008, 28. júna 2008 a 14. augusta 2008,

ako aj náhradu trov konania. Návrh na vykonanie exekúcie bol súdnej exekútorke podaný

23. októbra 2014, žiadosť o vydanie poverenia bola súdu doručená 7. novembra 2014.

Z obsahu návrhu na vykonanie exekúcie, ani žiadosti o udelenie poverenia nevyplýva,

že by oprávnený s povinnou uzatvorili akúkoľvek dohodu o splácaní pohľadávky

v splátkach.

Súd po preskúmaní žiadosti dňa 11. novembra 2014 vydal poverenie na vymoženie

istiny 844,79 €, náhrady trov konania a trov exekúcie. O zvyšnej časti nároku súd zatiaľ

nerozhodol.“.

3. Okresný súd uznesením č. k. -11 z 23. februára 2016 konanie

o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti úroku z omeškania

priznaného platobným rozkazom okresného súdu č. k. -20 vykonateľným

9. decembra 2009 prerušil na účel ďalšieho postupu podľa .

4. Rozpor Exekučného poriadku s navrhovateľ

odôvodňuje kolidujúcou regulačnou matériou napadnutého ustanovenia a § 110 ods. 1

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Konkretizované ustanovenie totiž

„posilňuje nárok veriteľa priznaný právoplatným rozhodnutím a dáva mu istotu, že počas

10 rokov sa jeho nárok neoslabí. Tieto účinky sa týkajú celého nároku v tom rozsahu,

v akom bol priznaný rozhodnutím, teda aj nároku na príslušenstvo (úroky, úroky

z omeškania a náklady, § 121 ods. 3 Obč. zák.).

Zároveň však ustanovenie § 61b ods. 3 Ex. por. zakazuje po troch rokoch

od vykonateľnosti exekučného titulu (teda v podstate po troch rokoch od plynutia lehoty

na plnenie) vykonať exekúciu na vymoženie príslušenstva, a to napriek tomu, že takýto

nárok je posilnený účinkami § 110 ods. 1 Obč. zák. Veriteľ, ktorému bol jeho nárok

priznaný právoplatným rozhodnutím a ktorý sa tak spolieha na uvedené účinky, je normami

exekučného práva zbavený možnosti reálne tieto posilnené účinky využiť... zákonodarca

nijako (ani nepriamo) nenaznačil, že by po troch rokoch rozhodnutie malo strácať svoje

účinky z § 110 Obč. zák. Priemerný adresát právnej normy tak z § 110 Obč. zák., ani celého

komplexu noriem upravujúcich premlčanie nárokov,... nedokáže logicky predvídať,

prečo by sa nemal spoliehať na 10ročnú premlčaciu dobu upravenú v § 110 ods. 1 Obč.

zák. Ak však (v dôvere v tieto právne účinky svojho exekučného titulu) navrhne vykonanie

exekúcie po uplynutí len troch rokov a jedného dňa od vykonateľnosti, príslušenstvo

už nevymôže... takáto právna úprava zakladá vzájomný nesúlad medzi dvoma normami

do tej miery, že oslabuje reálnu uplatniteľnosť a regulačnú účinnosť právnych noriem

a taktiež právnu istotu ako atribút právneho štátu. Tieto normy nie sú vnútorne zladené, obe

sa navzájom vyvracajú v dôsledku vzájomných rozporov medzi nimi. Táto vzájomná

vnútorná rozpornosť (nesúladnosť) spôsobuje okrem iného logickú a systémovú

nezlučiteľnosť, neefektívnosť a v konečnom dôsledku i právnu nesplniteľnosť. Z týchto

dôvodov je ustanovenie § 61b ods. 3 Exekučného poriadku samostatne v nesúlade s čl. 1

ods. 1 SR.“.

5. Nesúlad § 243c ods. 1 Exekučného poriadku v časti slov „§ 61b ods. 3 a“ s čl. 1

ods. 1 navrhovateľ vidí v nedovolenom retroaktívnom pôsobení predmetnej

intertemporálnej právnej normy. Zdôrazňuje, že „toto ustanovenie nariaďuje použitie

novelizovaného § 61b ods. 3 Ex. por. v konaniach začatých po 31. máji 2014. Obsahom

§ 61b ods. 3 Ex. por. však nie je procesnoprávna norma upravujúca procesný postup

v exekučnom konaní, ale doplnenie jednej z podmienok vykonateľnosti exekučného titulu

v exekúcii. Jej okamžité použitie na všetky exekučné konania začaté po 31. máji 2014

ignoruje práve tento aspekt. Až do 31. mája 2014 totiž veriteľ exekučného titulu nemal

žiaden dôvod ponáhľať sa s návrhom na vykonanie exekúcie, keďže mohol vychádzať

zo všeobecných premlčacích lehôt a účinkov právoplatného rozhodnutia v zmysle § 110

ods. 1 Obč. zák. Od 1. júna 2014 však všetci veritelia, ktorí by síce stíhali túto všeobecnú

lehotu, avšak ich exekučné tituly sa stali vykonateľnými pred 1. júnom 2011, stratili

možnosť vymáhať ich exekúciou.“.

6. Navrhovateľ nadväzne zdôrazňuje, že „príkladom... je aj prerokúvaná vec.

Platobný rozkaz... sa stal vykonateľným 9. decembra 2009, takže trojročná lehota v zmysle

§ 61b ods. 3 Ex. por. uplynula 9. decembra 2012. Veriteľ (oprávnený) však podľa právnej

úpravy účinnej k 9. decembru 2012 nemal absolútne žiaden dôvod navrhovať exekúciu,

keďže vedel, že svoj exekučný titul môže uplatniť vo všeobecnej premlčacej lehote § 110

ods. 1 Obč. zák., teda do roku 2019. Až 1. júna 2014 mu zákonodarca určil, že svoj

exekučný titul mal navrhnúť na vykonanie exekúcie do 9. decembra 2012, inak mu

príslušenstvo nebude možné exekučne vymáhať. To však pre oprávneného bolo objektívne

nemožné – 1. júna 2014 nebolo možné vrátiť čas do 9. decembra 2012. Z toho plynie, že

norma § 243c ods. 1 Ex. por. s účinnosťou od 1. júna 2014 sankcionovala nečinnosť

oprávneného pred týmto dňom, hoci oprávnený nemal podľa právneho stavu účinného

v čase svojej nečinnosti žiadnu povinnosť určitým spôsobom konať. Úprava § 243c ods. 1

Ex. por. tak vlastne oprávneného spätne sankcionuje za to, že postupoval v súlade

s právom. Tým v zmysle... konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR ide o normu

neprípustne retroaktívnu a odporujúcu SR.“.

7. K tvrdenému nesúladu Exekučného poriadku s

a s čl. 1 dodatkového protokolu okresný súd na podklade judikatúry ústavného súdu

k obsahu základného práva vlastniť majetok uvádza, že «veritelia druhovo rovnakých

pohľadávok musia mať rovnaké možnosti domáhať sa ich exekúcie. Tomu však ustanovenie

§ 61b ods. 3 Ex. por. nezodpovedá. Toto ustanovenie totiž po uplynutí troch rokov

od vykonateľnosti exekučného titulu bráni veriteľovi vymôcť „príslušenstvo peňažnej

pohľadávky“. Z takto formulovaného ustanovenia nie je zrejmé, v čom je príslušenstvo

pohľadávky natoľko odlišné od iných druhov peňažných pohľadávok, aby to odôvodňovalo

odlišný zákonný obsah a ochranu vlastníckeho práva veriteľa k tejto pohľadávke.». Zároveň

podľa názoru okresného súdu „nemožno samozrejme vylúčiť, že môže existovať iný znak

charakteristický pre pohľadávku na príslušenstvo... ktorý by mohol odôvodniť ich odlišnú

zákonnú úpravu v § 61b ods. 3 Ex. por. V podstate teda ide o to, či je na takúto (voči

veriteľovi prísnejšiu) úpravu určitý ústavne ospravedlniteľný dôvod, pričom na posúdenie

ospravedlniteľnosti takejto odlišnej úpravy možno použiť určitú obdobu testu

proporcionality.“. Navrhovateľ však spochybňuje už len legitimitu cieľa kritizovaného

ustanovenia. Cituje z dôvodovej správy a konštatuje, že «nie je možné dospieť k žiadnemu

bližšiemu zdôvodneniu záveru, prečo sa má konanie veriteľa, ktorý má právoplatne

judikovanú pohľadávku a ktorému tak priznáva nárok

na jej vymáhanie počas 10 rokov, považovať za „špekulatívne“ len preto, že sa ho rozhodne

vymáhať po dvoch či troch (alebo piatich alebo siedmich) rokoch... Z obsahu dôvodovej

správy je zrejmé, že úprava sledovaná v § 61b ods. 3 Ex por. úplne ignoruje,

že elementárnym dôvodom exekúcie nie je akási „kratochvíľa“ veriteľa, ale skutočnosť,

že dlžník nesplnil to, na čo bol podľa práva povinný a čo bolo veriteľovi priznané súdnym

rozhodnutím. Tomu napokon slúži aj príslušenstvo v podobe úrokov z omeškania a nákladov

spojených s uplatnením – primárnym dôvodom jeho vymáhania nie je žiadna špekulácia

veriteľa, ale to, že dlžník nesplnil svoj záväzok voči veriteľovi. V takom prípade podanie

návrhu na vykonanie exekúcie pokojne aj po deviatich a pol roku nie je žiadnou špekuláciou

veriteľa, ale naopak, výrazom jeho ústavne chráneného vlastníckeho práva v podobe

judikovaného nároku. Dlžník predsa kedykoľvek môže odvrátiť exekúciu tým, že bude konať

podľa práva, teda že svoj záväzok splní.».

8. Podľa navrhovateľa „z obsahu dôvodovej správy... vyplýva, že navrhovaná úprava

je cieľom sama pre seba, teda jej jediným cieľom je zbaviť veriteľov (časti) ich právoplatne

judikovaných pohľadávok teda zbaviť ich ochrany ich vlastníckeho práva, navyše

potvrdeného právoplatným súdnym rozhodnutím. Z ustanovenia SR

pritom vyplýva, že zákonodarca je povinný zabezpečiť ochranu vlastníckeho práva,

nie brániť mu v jeho realizácii. Ustanovenie § 61b ods. 3 Ex. por. však sleduje presne

opačný cieľ, a to sťažiť veriteľovi uplatnenie jeho práva. Takáto právna úprava je

preto podľa názoru predkladajúceho súdu bez ďalšieho v nesúlade s

SR.“.

9. Okresný súd uvádza, že aj v prípade, že by obmedzenie zavedené § 61b ods. 3

Exekučného poriadku bolo možné považovať za legitímne, s určitosťou nemôže obstáť

v teste proporcionality. Napadnutá právna úprava «nerozlišuje medzi plynúcim

príslušenstvom a príslušenstvom už neplynúcim. Citovaná norma totiž paušálne vylučuje

možnosť viesť exekúciu na „príslušenstvo“, a to bez ohľadu na to, či ide o príslušenstvo

priznané pevnou sumou (napríklad úrok dohodnutý pevnou sumou, náklady na uplatnenie

pohľadávok, prípadne úrok z už zaplatených nárokov vyčísliteľný pevnou sumou)

alebo na príslušenstvo narastajúce v čase (úrok resp. úroky z omeškania určené percentom

z určitej sumy od určitého dátumu). Toto nerozlišovanie je v protiklade aj s tvrdeniami

dôvodovej správy o „špekulatívnom“ oneskorovaní začatia exekúcie. Nie je totiž zrejmé,

ako takéto oneskorenie („odležanie“ v zmysle dôvodovej správy) vplýva na príslušenstvo,

ktoré v čase nenarastá, a prečo je aj v tomto prípade potrebné postihnúť toto príslušenstvo

následkom nemožnosti exekučne ho vykonať. V extrémnom prípade sa na základe § 61b

ods. 3 Ex. por. môže stať nevykonateľným celý exekučný titul, ak jeho jediným predmetom je

príslušenstvo pohľadávky. Takéto účinky celkom zreteľne presahujú cieľ sledovaný touto

úpravou v zmysle dôvodovej správy.».

10. Ďalej dôvodí, že „následky § 61b ods. 3 Ex. por. na príslušenstvo narastajúce

v čase sú celkom zjavne neprimerané, keďže po uplynutí troch rokov stráca dlžník (tu ide

o zjavnú chybu v písaní, keďže navrhovateľ mal evidentne na mysli veriteľa, pozn.) nárok

na všetko príslušenstvo. Tým sa táto konštrukcia celkom zjavne odlišuje napríklad

od premlčania, kde v danom prípade pravidelne prirastajúcich plnení plynie premlčacia

doba takpovediac každým dňom nanovo. Veriteľ tak môže svoje príslušenstvo uplatniť vždy

aspoň za posledné tri (resp. štyri) roky odo dňa podania žaloby na súd. § 61b ods. 3 Ex.

por. však uplynutím troch rokov od vykonateľnosti exekučného titulu odníme veriteľovi

možnosť exekúcie všetkého príslušenstva, a to tak toho za obdobie pred vydaním

exekučného titulu, ako aj prirasteného počas troch rokov od jeho vykonateľnosti, ako aj

všetkého ďalšieho. Z tohto hľadiska sa tak postavenie veriteľa, ktorý podá návrh na

vykonanie exekúcie v prvý deň po uplynutí trojročnej lehoty, dramaticky zhoršuje oproti

veriteľovi, ktorý takýto návrh podá len o deň skôr, hoci voči dlžníkovi (ktorého chce táto

úprava zrejme chrániť) je tento rozdiel jedného dňa takmer zanedbateľný. Aj tieto následky

idú celkom zjavne za hranicu toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľa sledovaného § 61b

ods. 3 Ex. por.“.

11. Kritizovaná právna norma „nijako nereflektuje dôvod, kvôli ktorému veriteľ

nezačal exekúciu. Takým dôvodom môže byť okrem iného vyhlásený konkurz, kedy je začatie

exekúcie zákonom výslovne zakázané... Okrem toho dôvodom nezačatia exekúcie môžu byť

pomerne jednoduché príčiny, napríklad známa nemajetnosť povinného a neochota veriteľa

znášať zbytočné trovy takejto exekúcie... Inak povedané, § 61b ods. 3 Ex. por. podsúva

všetkým veriteľom špekulatívne úmysly a úplne abstrahuje od objektívnych a racionálnych

dôvodov, kvôli ktorým veriteľ v trojročnej lehote exekúciu nezačne. Striktné znenie § 61b

ods. 3 Ex. por. neumožňuje súdu na tieto rozdiely v motivácii veriteľov vôbec prihliadnuť.“.

12. Analyzované ustanovenie podľa navrhovateľa „znevýhodňuje tú skupinu

veriteľov, ktorá si v exekúcii zasluhuje najvyššiu mieru ochrany – tzv. nezabezpečených

veriteľov, teda veriteľov, ktorí z rôznych dôvodov neboli schopní zriadiť zabezpečovacie

právo k časti veriteľovho majetku. Po uplynutí troch rokov totiž nie je možná exekúcia

na vymoženie príslušenstva judikovanej pohľadávky. Na druhej strane však z viazanosti

tejto normy na exekučný titul ako taký vyplýva, že sa nijako nedotýka samotnej povahy

judikovanej pohľadávky, ani jej hmotnoprávnych účinkov. Preto napr. zabezpečený veriteľ

môže takéto príslušenstvo uspokojiť trebárs výkonom záložného práva, a to počas celej

10ročnej premlčacej lehoty. Naopak, nezabezpečený veriteľ, ktorý má judikovanú

pohľadávku a ktorý je z tohto dôvodu na exekúciu v podstate odkázaný (keďže iným

spôsobom) si svoju pohľadávku uspokojiť nedokáže), je nútený ju pod prísnym následkom

straty nároku na príslušenstvo začať do troch rokov od vykonateľnosti exekučného titulu.“.

13. Napokon podľa názoru okresného súdu § 61b ods. 3 Exekučného poriadku

«bezdôvodne favorizuje veriteľov, ktorí o svoje práva dbajú a získajú si exekučný titul

čo najskôr, oproti tým, ktorí takto nepostupujú. Lehota v § 61b ods. 3 Ex. por. sa totiž

neviaže na zročnosť záväzku, ktorý je exekučným titulom priznaný... ale na jeho

vykonateľnosť. Vykonateľnosť nastáva uplynutím lehoty na plnenie viazanej

na právoplatnosť... ktorá zasa nastáva uplynutím lehoty na podanie odvolania... začínajúcej

plynúť doručením rozsudku. Inak povedané, účinky § 61b ods. 3 Ex. por. postihnú omnoho

skôr veriteľa, ktorý žaluje čo najskôr a jeho pohľadávka mu je priznaná čo najskôr (napr.

platobným rozkazom, pretože jeho návrh je riadny a úplný). Naopak, veriteľ, ktorý takto

nepostupuje, má určitú „výhodu“ v tom, že jeho exekučný titul nadobudne vykonateľnosť

neskôr, a teda aj trojročná lehota v § 61b ods. 3 Ex. por. uplynie neskôr. V oboch

prípadoch je pritom príslušenstvo určené rovnako, a to od okamihu splatnosti istiny.».

14. Rozpor § 243c ods. 1 v časti slov „§61b ods. 3 a“ Exekučného poriadku s čl. 20

ods. 1 podľa navrhovateľa vyplýva z obdobných dôvodov, ako je tomu v prípade

tvrdeného nesúladu Exekučného poriadku s a s

dodatkového protokolu, ako aj z dôvodu už konštatovanej nedovolenej retroaktivity tejto

právnej normy.

15. Vo väzbe na navrhovateľ poukazuje na stabilnú judikatúru,

podľa ktorej sa základné právo na súdnu ochranu uplatňuje aj v procese núteného výkonu

súdnych a iných rozhodnutí. Preto potom „dôvody nesúladu § 61b ods. 3 a § 243c ods. 1

Exekučného poriadku s SR a Dodatkového protokolu k... zakladajú

aj nesúlad týchto ustanovení s SR“.

16. Okresný súd navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho návrhu na ďalšie konanie

vo veci samej nálezom takto rozhodol:

«Ustanovenia § 61b ods. 3 a § 243c ods. 1 v časti „§ 61b ods. 3 a“ zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1

a , ako aj Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vyhl. č. ).»

17. Ústavný súd uznesením č. k. -10 z 1. júna 2016 návrh

navrhovateľa prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) na ďalšie konanie.

18. Ústavný súd 26. júla 2016 požiadal podľa

Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a vládu Slovenskej republiky

(ďalej len „vláda“) o stanovisko k návrhu a o doručenie povinných príloh.

19. Národná rada vo svojom stanovisku č. doručenom ústavnému

súdu 19. septembra 2016 spolu s požadovanými prílohami vyjadrila súhlas s upustením

od ústneho pojednávania v predmetnej veci. Po vecnej stránke zdôrazňuje, že ťažiskovou

kategóriou návrhu okresného súdu je pojem „príslušenstvo“ tak, ako ho definuje § 121

ods. 3 . Uvádza, že „pri nekritickej aplikácii a použití čisto

jazykového (gramatického) výkladu uvedeného ustanovenia

v spojitosti so znením § 61b ods. 3 a § 243c ods. 1 Exekučného poriadku je možné dospieť

k obdobným záverom, aké sú uvedené v návrhu okresného súdu. V tejto súvislosti je však

potrebné pripomenúť, že právna teória pozná aj iné spôsoby výkladu právnych predpisov,

pričom jazykový (gramatický) výklad sa dostáva pomaly do úzadia.“. To národná rada

dokumentuje citáciami rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky i ústavného súdu.

Následne zdôrazňuje výskyt „hypertrofie právnych noriem, následkom čoho je znížená

prehľadnosť a stabilita právneho poriadku. Za takejto situácie nie je možné ľpieť

na textualistickom prístupe pri výklade právnych noriem nielen v tomto konkrétnom prípade

a orgány verejnej moci sú povinné pristúpiť k aplikácii aj iných metód výkladu právnych

predpisov.“.

20. Použitie jazykového výkladu napadnutých ustanovení by podľa národnej rady

viedlo «k logickým rozporom... ak veriteľ pristúpi k vymáhaniu svojej peňažnej pohľadávky

súdnou cestou, na konci ktorej má v rukách právoplatný rozsudok vo svoj prospech,

súčasťou takého rozsudku je nielen výrok priznávajúci mu istinu, ale aj príslušenstvo...

Takéto rozhodnutie súdu, ak je právoplatné, je potrebné považovať za zásadne

nezmeniteľné... Nezmeniteľnosť súdneho rozhodnutia je dôležitá nielen z hľadiska zásady ne

bis in idem... ale aj z pohľadu princípu trojdelenia štátnej moci s aspektom na nezávislosť

moci súdnej. Z tohto pohľadu by interpretácia napadnutého ustanovenia navrhovateľom

viedla k bezprecedentnému zásahu zákonodarnej moci do právoplatných rozhodnutí

všeobecných súdov, nakoľko by sa zákonom menil výrok právoplatného rozhodnutia súdu...

V prípade akceptácie takéhoto výkladu sa vynára ďalšia „nelogickosť“ napadnutého

ustanovenia spočívajúca v zavedení trojročnej lehoty, ktorej zmeškanie má za následok

stratu nároku ma exekúciu príslušenstva. Stanovenie akejkoľvek lehoty, či už kratšej alebo

dlhšej, je z takéhoto pohľadu úplne bezpredmetné, nakoľko po jej uplynutí by vždy malo

dôjsť k strate nároku na vymáhanie všetkého príslušenstva a jediným časovým limitom by

zostala desaťročná lehota premlčania podľa . Ak teda

chceme odstrániť uvedené rozpory vyplývajúce z jazykového (gramatického) výkladu

napadnutých ustanovení, je potrebné nájsť zmysel a účel nielen každého jedného pojmu

použitého v ustanovení zvlášť, ale hlavne v kontexte celého ustanovenia, následne celého

právneho predpisu, právneho poriadku až celospoločenskej situácie v čase prijímania danej

právnej normy. Na tento účel je preto potrebné aplikovať rôzne metódy výkladu ako

teleologickú, historickú alebo systematickú. Pri kombinácii uvedených metód výkladu

napadnutých ustanovení, berúc v úvahu historické okolnosti prijímania právnej normy vo

forme materiálnych prameňov práva (snaha obmedziť úžeru a s tým spojené ďalšie

negatívne javy v spoločnosti), je jedným z možných logických vysvetlení úmyslu

zákonodarcu obmedziť nárok veriteľa na príslušenstvo tak, aby jeho výška narastala len po

obdobie troch rokov od vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia, avšak aby po uplynutí

tejto lehoty bolo príslušenstvo v tejto maximálnej výške stále vymožiteľné. Uvedenému

výkladu zodpovedá aj motivácia zákonodarcu, vyjadrená v dôvodovej správe

k napadnutému ustanoveniu, podľa ktorej: „Nový odsek 3 zavádza pravidlo, aby sa predišlo

tomu, že exekučný titul bude slúžiť veriteľovi ako cenný papier, ktorý si nechá špekulatívne

odležať pokiaľ v neprospech dlžníka narastú úroky a prípadne ďalšie sankcie a až tesne

pred uplynutím premlčacej doby vyvolá exekúciu.“... V tomto zmysle sa vyjadril aj jeden

z predkladateľov návrhu zákona v rozprave v I. čítaní: „Zároveň chceme zabrániť

účelovému odležaniu pohľadávky a nárastu úrokov s tým, že do dvoch rokov bude sa musieť

podať návrh na začatie exekúcie, aby zbytočne a účelovo nerástli úroky.“...».

21. Národná rada neformuluje návrh na rozhodnutie v merite.

22. Vláda v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom

stanovisku č. doručenom ústavnému súdu 5. októbra 2016 súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania.

23. Vo vecnej rovine vláda k namietanému vzájomnému nesúladu § 61b ods. 3

Exekučného poriadku a uvádza, že «v prípade EP ide

predovšetkým o osobitnú právnu úpravu, ktorá v zmysle § 1 písm. a) EP, okrem iného

upravuje špecifický procesný postup súdnych exekútorov vo vzťahu k nútenému výkonu

rozhodnutí, ktorý zákonodarca subsumuje pod pojem „činnosť“ súdnych exekútorov.

Ustanovenie naproti tomu predstavuje hmotnoprávnu úpravu a naviac,

aj vzhľadom na formuláciu, možno chápať toto ustanovenie z hľadiska typu ako všeobecnú

právnu úpravu, nakoľko zákonodarca v predmetnom ustanovení bližšie nešpecifikuje,

o aký druh judikovaného práva by malo ísť...». Vláda je toho názoru, že „nemožno hľadieť

na vzájomný vzťah EP ako osobitného procesnoprávneho predpisu a ako všeobecného

hmotnoprávneho predpisu ako na vzájomne rozporný. Absencia akejkoľvek rozpornosti je

uplatnením zásady lex posterior specialis derogat legi priori generali nielen výkladovo

potvrdená, ale je v hierarchii právnych noriem opodstatnená aj teleologicky a systematicky.

Súdna exekúcia nie je iba formálnym procesným postupom realizovaným v striktných

intenciách hmotného práva, ale práve tak ako konkurz, ide o osobitný právny režim,

ktorý konštituuje zákonodarca s prihliadnutím na spoločenské potreby a materiálne

pramene práva, čo priamo implikuje možnosť vymedzenia osobitných pravidiel

vymáhateľnosti pohľadávky (plnenia), ktoré v režime samotného núteného výkonu môžu

zakladať odklon od pravidiel hmotného práva, ale môžu tieto svojim účinkom v ich

materiálnej podstate až zásadne redukovať. V tejto súvislosti poukazuje vláda SR napríklad

na režim započítania pohľadávky podľa pravidiel hmotného práva a podľa osobitného

ustanovenia § 46 ods. 4 a 5 EP, ktoré sú výkladovou lex specialis derogáciou relevantných

ustanovení a .“.

24. V uvedenej súvislosti vláda ďalej dôvodí, že «ustanovenie § 61b ods. 3 EP je

procesným pretavením ustanovenia ... Ak používame pojem procesné

pretavenie, máme na mysli reflexiu a extenziu citovaného právneho režimu hmotného práva

do režimu núteného výkonu rozhodnutia v podobe procesnej nevymáhateľnosti časti

judikovaného nároku s poukazom na štandardnú dobu uplatnenia práva pod hrozbou jeho

premlčania. Práve procesná reflexia a extenzia predmetného právneho režimu si prioritne

vyžiadala zmenu jeho uplatňovania z režimu námietkového na režim ex offo uplatňovania

príznačný pre procesné právo budované na prejudiciálnom prieskume splnenia podmienok

vykonateľnosti exekučného titulu a vymáhateľnosti priznanej pohľadávky... Povedané

v konkrétnostiach veci, aj pred 1. júnom 2014, kedy nadobudlo účinnosť ust. § 61b ods. 3

EP, bolo možné docieliť nevymáhateľnosť príslušenstva pohľadávky s poukazom

na ust. , ak oprávnený pohľadávku v časti úrokov a opakujúceho sa plnenia

neuplatnil na súde vo všeobecnej občianskoprávnej premlčacej lehote troch rokov. V tejto

súvislosti poukazujeme na Uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho a obchodného

kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , zo dňa 15.5.2013,

podľa ktorého „Uplyne-li od právní moci rozhodnutí soudu nebo jiného orgánu, jímž úroky,

úroky z prodlení nebo jiná opětujúcí se plnění, byly přiznány, doba tří let, promlčí se

v tomto případě celý nárok na úroky, úroky z prodlení nebo jiná opětující se plnění, která se

jako nárok promlčují a jejichž splatnost nastala po právní moci rozhodnutí.“ Aj keď vecný

rozmer ust. a EP nie je totožný... samotná skutočnosť,

že zákonodarca predtým premlčaciu dobu v režime exekučného konania transformoval

na procesnú nevymáhateľnosť príslušenstva pohľadávky, nezakladá retroaktívnosť

pôsobenia predmetného ustanovenia s negatívnym dopadom na a

SR. Preto z nášho pohľadu v tomto smere nie je daná žiadna skutočnosť čo i len potenciálne

zakladajúca porušenie SR, keďže navrhovateľ vychádza z nesprávnej

výkladovej premisy (výkladovej) nemennosti noriem hmotného práva, in concreto § 110

ods. 1 , osobitnými normami práva procesného.».

25. K navrhovateľovej námietke retroaktivity § 243c ods. 1 Exekučného poriadku

vláda rekapituluje podstatu intertemporality a tvrdí „značný rozdiel medzi retroaktivitou

a prechodnými ustanoveniami. Retroaktivita sa vyznačuje trvalým charakterom pôsobenia,

na rozdiel od prechodných ustanovení, pre ktoré je príznačná dočasnosť... Vo vzťahu

k názoru navrhovateľa, že v prípade napádaného prechodného ustanovenia § 243c ods. 1

ide o doplnenie hmotnoprávnej podmienky,... máme... za to, že hoci by sa na prvý pohľad

mohlo zdať, že vo vzťahu k obsahu § 61b ods. 3 EP ide o doplnenie jednej z podmienok

vykonateľnosti, ide len o úpravu procesných aspektov a preto uvedené predstavuje úpravu

procesného postupu, ktorý je procesným pretavením ust. ... Z hľadiska

konštrukcie prechodného ustanovenia § 243c ods. 1 EP ide v prípade § 61b ods. 3 EP

o vylúčenie okamžitej aplikability procesnej normy s tým, že režim procesnej

nevymáhateľnosti sa použije na exekučné konania začaté po 31. máji 2014. Už len z tohto

pohľadu je zrejmé, že zákonodarca vylúčil z aplikácie § 61b ods. 3 EP všetky prípady,

keď oprávnený doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi založil

procesné účinky začatia exekučného konania pred 1. júnom 2014. Tento koncepčný prístup

potvrdzuje, že zákonodarca nemal záujem poškodiť majetkové a ani iné práva veriteľov

ako oprávnených v začatom exekučnom konaní a citované ustanovenie dopadá výhradne

na pohľadávky pred ich priznaním súdnou alebo inou autoritou, u ktorých je ale skúmanie

ústavnej konformity bezpredmetné, keďže ust. § 61b ods. 3 EP na nich nedopadá a jeho

aplikabilita bude možná až v súvislosti s ich priznaním súdnou alebo inou decíznou

autoritou, a pohľadávky, ktoré boli autoritou už priznané, ale doposiaľ napriek uplynutiu

viac ako troch rokov od právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu nebolo začaté

exekučné konanie. Po identifikácii predmetných, v poslednom rade výpočtu uvedených,

pohľadávok je potrebné ustáliť najmä skutočnosť, že procesné normy všeobecne vylučujú

implikáciu priamej retroaktivity a zásahu do nadobudnutých práv, čo obzvlášť platí

v okolnostiach danej veci, keďže zákonodarca okamžitú aplikabilitu § 61b ods. 3 EP

expressis verbis vylúčil. Už len z tohto dôvodu je vylúčená priama retroaktivita § 61b ods. 3

EP s dosahom na namietané porušenie princípov právneho štátu a práva vlastniť majetok.

V súvislosti s potenciálne dotknutými pohľadávkami... o aké ide aj v navrhovateľom

prejednávanej exekučnej veci, predovšetkým opätovne dávame do pozornosti skutočnosť,

že v prípade týchto pohľadávok mohol povinný docieliť ich nevymáhateľnosť aj bez

ust. § 61b ods. 3 EP tým, že by vzniesol námietku premlčania s poukazom na § 110 ods. 3

. V dôsledku tohto záveru, ktorý navrhovateľ náležite výkladovo neidentifikoval, je

vylúčené retroaktívne pôsobenie akéhokoľvek zákonného pravidla, ktoré iba procesne

posilňuje hmotnoprávny režim námietky premlčania existujúci aj pred prijatím spornej

a výhradne procesnej právnej úpravy. Nemalo by byť preto pochýb o tom, že v rozsahu,

v akom vecne, teda z hľadiska ratione materiae ust. § 61b ods. 3 EP korešponduje

s ust. , nemôže ísť o retroaktívne a ani inak ústavne nekonformné

ustanovenie porušujúce princípy právneho štátu, práva na súdnu ochranu a právo

na majetok. Z uvedených dôvodov vzhľadom na procesný charakter § 61b ods. 3 EP,

účinnosť cit. ustanovenia viazanú na exekučné konania začaté po 31. máji 2014 a vecný

súvis s , vylučujeme, že by mohli obstáť navrhovateľove námietky o ústavnej

nekonformite sporných právnych noriem.“.

26. K námietke navrhovateľa o nemožnosti veriteľov druhovo rovnakých

judikovaných pohľadávok domáhať sa ich exekúcie v dôsledku § 61b ods. 3 Exekučného

poriadku vláda uvádza, že „veritelia druhovo rovnakých judikovaných pohľadávok

vo všeobecnosti majú rovnaké možnosti domáhať sa ich exekúcie a zákonný limit

spočívajúci v uplynutí 3 rokov, po ktorých nemožno uplatniť nárok vo vzťahu k exekúcii

príslušenstva platí pre všetkých týchto veriteľov druhovo rovnakých judikovaných

pohľadávok. K zmyslu zavedenia predmetnej formulácie je podľa nášho názoru jasne

formulovaná časť dôvodovej správy, hoci navrhovateľ v návrhu uvádza, že z jeho pohľadu

je znenie dôvodovej správy vo vzťahu k ozrejmeniu legitímneho cieľa nedostatočné... na

tomto mieste dopĺňame, že nemožnosť vymoženia príslušenstva v dôsledku § 61b ods. 3 EP

nie je absolútna, tak ako ju prezentuje navrhovateľ, čo je zrejmým vyjadrením

proporcionality daného opatrenia.“.

27. Nadväzne potom vláda citujúc dôvodovú správu ku kritizovanej právnej úprave

zdôrazňuje, že „účelom ustanovenia a teda legitímnym cieľom je vo všeobecnosti ochrana

dlžníka pred špekulatívnym vyčkávaním veriteľa s podaním návrhu, ktoré by malo

za následok navyšovanie príslušenstva... Hoci v rámci znenia dôvodovej správy nie je

explicitne formulované, o akého dlžníka by malo ísť, v rámci teleologického výkladu

a s prihliadnutím na materiálne pramene práva je možné ozrejmiť, že predmetné napádané

ustanovenie § 61b ods. 3 EP bolo prijaté novelou, ktorá sa dotýkala najmä oblasti ochrany

spotrebiteľa, no aj napriek uvedenému možno zovšeobecniť, že v zásade predmetné

ustanovenie slúži na ochranu dlžníka pred nepoctivým konaním veriteľa (prejavujúcom sa

prostredníctvom špekulatívneho odďaľovania výkonu exekúcie zo strany veriteľa vo vzťahu

k podaniu návrhu na jej vykonanie, čo v konečnom dôsledku môže byť v krajnom prípade

chápané ako abusus iuris). Na prvý pohľad sa ustanovenie § 61b ods. 3 EP podobá

na inštitút premlčania, ale v kontexte znenia dôvodovej správy je možné chápať predmetné

ustanovenie ako osobitný druh určitej procesnej sankcie, ktorej prejavom bude

nevymožiteľnosť časti nároku, hoci teleologicky a historicky extrahovaného z pravidiel

ukotvenia inštitútu premlčania. Okrem osobitného charakteru máme za to, že nemožno

stotožňovať napádané ustanovenie s následkami, aké by vyvolal štandardný hmotnoprávny

inštitút premlčania, čo možno odvodiť už len zo skutočnosti, že predmetné ustanovenie súd

aplikuje ex offo, na rozdiel od inštitútu premlčania. Avšak aj napriek uvedenému je možné

badať inšpiráciu v inštitúte premlčania a to jednak vo vzťahu k účelu, ktorým je ochrana

a ďalej aj v počte rokov, ktoré spôsobujú zmenu vo vzťahu k nároku, nakoľko v zmysle § 100

je všeobecná premlčacia doba 3 roky. V súvislosti s uvedeným by sme radi dali

do pozornosti, že z vyššie uvedeného vyplýva, že veriteľ je vo všeobecnosti oprávnený podať

návrh, smerujúci k získaniu exekučného titulu do 3 rokov. Následne keď mu je vydaný

exekučný titul, od momentu vykonateľnosti má veriteľ ďalšie 3 roky na podanie návrhu

na výkon exekúcie. Máme za to, že spomínaná doba je dostatočne dlhá na to, aby veriteľ

pristúpil k podaniu návrhu na vykonanie exekúcie, v opačnom prípade to možno považovať

za pasivitu veriteľa. Vo vzťahu k pasivite veriteľa možno per analogiam iuris poukázať

na určité inštitúty procesného práva, ktoré sankcionujú pasivitu, akými sú okrem iných

napr. rozsudok pre zmeškanie žalobcu, poriadková pokuta a pod.“.

28. Vláda argumentuje aj zásadou vigilantibus iura scripta sunt, „teda práva patria

len tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné

oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou...“.

29. K výhradám navrhovateľa týkajúcim sa legitimity namietanej právnej úpravy

vláda „poukazuje na názory odbornej verejnosti prezentované v Komentári k Exekučnému

poriadku, vyd. C.H.Beck, 2015...“, pričom z neho okrem iného cituje, že „cieľom nového

odseku 3 je zviesť pravidlo zamerané na predchádzanie stavu, že exekučný titul bude slúžiť

veriteľovi ako cenný papier... Je pravidlom, že v týchto prípadoch oprávnený vyvolá

exekúciu až tesne pred uplynutím premlčacej doby. V tejto súvislosti sa v praxi objavujú

prípady nielen zneužívania práva v podobe neskorého podania návrhu na vykonanie

exekúcie, ale aj pochybnosti o včasnosti začatia exekučného konania v súvislosti podaním

návrhu na začatie konania u súdneho exekútora (napr. prípady exekúcií plnení

z tzv. kupónovej privatizácie, kde v tisícoch exekúciách exekučné konania u súdneho

exekútora začali len niekoľko dní pred uplynutím premlčacej doby 10 rokov). Nová právna

úprava predstavuje významný nástroj regulácie konania oprávneného s dosahom nielen

na rýchle začatie a skončenie exekúcie, ale aj na vymožiteľnosť práva a predvídateľnosť

rozhodovania exekučného súdu... Proporcionalita uvedeného právneho režimu a opatrenia

je daná práve vysokým verejným záujmom na efektívnosti a rýchlosti exekučného konania

až s dosahom na odbremenenie sústavy exekučných súdov. Právna norma má tak veriteľa

motivovať k tomu, aby exekúciu vyvolal najneskôr do troch rokov od nadobudnutia

vykonateľnosti exekučného titulu...“.

30. Pokiaľ ide o proporcionalitu kritizovanej právnej úpravy, vláda konštatuje

splnenie požiadavky jej legality a legitimity. Vo vzťahu k vhodnosti a racionálnej väzbe

uvádza, že „v prípade dotknutej právnej úpravy čiastočne možno hovoriť o určitom zásahu

do práva vlastniť majetok, ale ak by sme uvedené vnímali s poukazom na cieľ zákonodarcu,

ktorým je predchádzanie špekuláciám vo vzťahu k podaniu návrhu na vykonanie exekúcie

zo strany veriteľov, uvedené obmedzenie treba chápať ako nevyhnutný prostriedok

pre dosiahnutie právom aprobovaného cieľa, ktorý je definovaný aj v

SR v súvislosti s obmedzeniami vo vzťahu k vlastníckemu právu in concreto ako ochrana

práv a slobôd iných... Racionálne prepojenie má byť chápané najmä v tom zmysle, že

zvolené prostriedky sú schopné naplniť sledovaný účel, pričom v danom konkrétnom

prípade máme za to, že stanovenie zákonného limitu spojeného s uplynutím času je

najvhodnejším prostriedkom pre dosiahnutie účelu, ktorým je predchádzanie tomu, že

exekučný titul bude slúžiť veriteľovi ako cenný papier, ktorý si nechá špekulatívne odležať,

pokiaľ v neprospech dlžníka narastú úroky a prípadne ďalšie sankcie a až tesne pred

uplynutím premlčacej doby vyvolá exekúciu. V opačnom prípade by tak mohlo dochádzať

k situáciám, ktoré by sa nápadne podobali zneužitiu práva... Test nevyhnutnosti je možné

chápať aj ako posudzovanie primeranosti právnej úpravy, nakoľko v rámci predmetného

testu sa preskúmava miera zásahu, a to v tom zmysle, že zvolené prostriedky smerujúce

k obmedzeniu práva alebo slobody majú byť v takej forme aby právo alebo slobodu

obmedzovali len v nevyhnutnej miere. Máme za to, že stanovenie časovej podmienky,

ktorou je v zásade podanie návrhu na vykonanie exekúcie do 3 rokov do vykonateľnosti

exekučného titulu, je adekvátnym prostriedkom, akým možno dosiahnuť stanovený cieľ

právnej úpravy.“.

31. Podľa názoru vlády je potrebné osobitne sa venovať tej časti § 61b ods. 3

Exekučného poriadku, ktorá „presahuje rámec , a teda vo vzťahu

k príslušenstvu pohľadávky priznanému rozhodnutím súdnej alebo inej autority (na rozdiel

od príslušenstva, ktoré vzniklo po jeho priznaní). Z vecného pohľadu je ust. § 61b ods. 3 EP

v naznačenom, hmotné právo prevyšujúcom vecnom rámci, legitímnym, racionálnym

a proporcionálnym opatrením, ktoré sledovalo

- ochranu povinného pred zneužitím práva oprávneného konajúceho neraz v kolúzii

so súdnym exekútorom, kedy sa často cez offshore zóny odkupujú tisíce pohľadávok a tieto

sa niekoľko dní pred uplynutím 10 ročnej premlčacej doby uplatňujú v exekučnom konaní,

- ochranu pred enormne vysokým príslušenstvom, ktoré v tisícoch prípadov

priznávali decízne autority (napríklad rozhodcovské súdy) proti spotrebiteľom (vecný súvis

so ),

- ochranu poctivých oprávnených, ktorí mali záujem výkon exekúcie iniciovať v čase

bezprostredne potom, keď dlžník neplnil a nie dlžníka vystavovať neistote a v konečnom

dôsledku nekonečne trvajúcej exekúcii založenej na kumulácii enormných súm príslušenstva

pri minoritnej pohľadávke,

- lepšiu vymožiteľnosť práva a prístup k právu na súdnu ochranu čo najskôr

po právoplatnosti exekučného titulu, t. j. v čase existencie evidencie o pohľadávkach,

prijatých a poskytnutých plneniach,

- odbremenenie súdnej sústavy od prípadov čiastočné a niekoľkonásobného

uplatňovania pohľadávok z príslušenstva v čase ako toto vznikalo počas plynutia

premlčacej doby.

Proporcionalita ust. § 61b ods. 3 EP je daná sledovaným cieľom a legitimitou

opatrenia, kedy štátna moc môže prijímať aj výnimočné opatrenia, aby zabezpečila účinný

chod štátnych orgánov (súdnej moci) a súčasne ochránila účastníkov právnych vzťahov

pred formálne legitímne sa javiacim uplatňovaním práva v premlčacej dobe, ktoré však nie

je ničím iným ako konaním in fraudem legis. Proporcionalita § 61b ods. 3 EP plynie

aj zo skutočnosti, že predmetné ustanovenie nepôsobí absolútne a naopak jeho režim sa

neuplatní, ak oprávnený k návrhu na vykonanie exekúcie priloží dohodu o postupnom

splnení pohľadávky priznanej exekučným titulom uzavretú s povinným v priebehu troch

rokov od nadobudnutia vykonateľnosti exekučného titulu. Je teda zrejmé, čo prirodzene

navrhovateľ v návrhu opomína, že zákonodarca umožnil v priebehu troch rokov

od nadobudnutia vykonateľnosti exekučného titulu oprávnenému k návrhu na vykonanie

exekúcie priložiť dohodu o postupnom splnení pohľadávky priznanej exekučným titulom

uzavretú s povinným. Uvedenú výnimku formuloval zákonodarca ako výrazný regulatívny

element, ktorý má umožniť stranám plniť mimo exekúcie, t. j. bez nákladov a zásahu do práv

osôb, pričom však v prípade, ak povinný dohodu poruší, zachováva sa oprávnenému nárok

na celé príslušenstvo.“.

32. Vláda poukazuje na „skutočnosť, že bol prijímaný v čase

kulminácie porušovania práv spotrebiteľov a vedenia desiatok tisíc nezákonných exekúcií

proti spotrebiteľom. Pokiaľ ide o všeobecný (nie iba spotrebiteľský) materiálny rámec

podmienok prijímania ust. § 61b ods. 3 EP poukazujeme aj na skutočnosť, že v danom čase

bolo na súdoch vedených viac ako 2 880 000 exekúcií s medziročným nápadom presahujúci

500 000 vecí... tak možno konštatovať, že pokiaľ právna úprava javiaca sa ako

obmedzujúca vo vzťahu k určitým právam a slobodám sleduje legitímny cieľ, akým je okrem

iného aj ochrana určitých špecifických subjektov, je primeraná a nevyhnutná, považuje sa

za ústavne konformnú právnu úpravu.“. Vláda potom cituje z rozhodnutia Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci LAWYER PARTNERS, a. s., v. Slovenská

republika (sťažnosť č. 51550/07), podľa ktorého «zákonodarcovi v zásade nemožno uprieť

právo prijímať v oblasti občianskeho práva nové zákonné ustanovenia s retroaktívnym

účinkom za účelom úpravy práv vyplývajúcich z existujúcich zákonov, pokiaľ ich cieľom nie

je ovplyvnenie súdneho rozhodnutia v spore... V posudzovanom prípade Národná rada

Slovenskej republiky, s cieľom odstrániť negatívne účinky zákona o koncesionárskych

poplatkoch z roku 1995, zrušila povinnosť platiť poplatky z omeškania, ktorá sa vzťahovala

na veľký počet osôb. Nemožno prehliadnuť, že poplatky z omeškania boli zďaleka

neprimerané výške samotných koncesionárskych poplatkov... V tejto súvislosti Súd znovu

pripomína význam princípu „dobrého vládnutia“. Ten vyžaduje, aby v prípadoch, kedy ide

o otázku všeobecného záujmu, predovšetkým keď sporná situácia zasahuje do základných

ľudských práv, napríklad majetkových, verejné orgány musia konať v správnom čase

a primeraným a najmä konzistentným spôsobom... Princíp dobrého vládnutia nemôže

ako všeobecné pravidlo brániť orgánom, aby naprávali občasné chyby, hlavne tie,

ktoré vyplynuli z ich vlastnej nedbanlivosti.».

33. K namietanému porušovaniu kritizovanou právnou úpravou

vláda uvádza, že by ho „bolo v tomto prípade možné konštatovať len za takej situácie,

že napádané ustanovenia ako také by boli nejakým spôsobom v rozpore s SR.

Avšak vzhľadom na uvedené v predchádzajúcich článkoch tohto stanoviska sa

nestotožňujeme s tvrdením, že napádané ustanovenia by boli v rozpore s SR

a preto nie je možné hovoriť o porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle

SR.“.

34. V závere vláda s poukazom na princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci iných orgánov verejnej moci v konaní o súlade právnych predpisov

a na skutočnosť, že sa pripravuje novelizácia Exekučného poriadku, ktorá „novelizuje

aj predmetné ust. § 61b ods. 3 EP tak, že toto bude zásadne odlišné od znenia,

ktoré navrhovateľ podaným návrhom napadol“, navrhuje nevyhovieť návrhu okresného

súdu.

35. Stanovisko národnej rady i vlády ústavný súd zaslal 30. novembra 2016

navrhovateľovi s možnosťou reagovať na ne. Zároveň požiadal o vyjadrenie k otázke

upustenia od ústneho pojednávania vo veci.

36. Navrhovateľ vo svojej odpovedi doručenej ústavnému súdu 14. februára 2017

oznámil, že súhlasí s upustením do ústneho pojednávania vo veci, aj keď „vzhľadom na to,

že medzi názormi navrhovateľa, odporcu a vedľajšieho účastníka existujú zásadné rozpory,

dovoľuje si navrhovateľ dať ústavnému súdu na zváženie, či by nebolo vhodné tieto rozpory

odstrániť práve na verejnom ústnom pojednávaní, kde by prípadne všetky strany mohli

reagovať aj na otázky sudcov ústavného súdu“.

37. Po vecnej stránke k vyjadreniu národnej rady preferujúcemu aj iné druhy výkladu

právnych noriem, než je iba výklad gramatický a jazykový, navrhovateľ namieta,

že «podstatou výkladu (akoukoľvek metódou) je vždy len výklad, teda objasňovanie

významu právnej normy, ktorej primárnym nositeľom je jazyk. Preto má jazykový výklad

prvotný význam pri určovaní obsahu právnej normy. Ostatné výklady nadväzujú práve na

jazykový výklad, keďže práve jazyk umožňuje pochopenie obsahu napísaného

a vyjadreného, a to podľa výkladových princípov, ktoré rozpracúva právna metodológia. To

je vyjadrené aj v odporcom citovanom náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl.

ÚS 21/96 vetou: „Je nutné sa pritom vyvarovať ľubovôle; rozhodnutie súdu sa musí

zakladať na racionálnej argumentácii.“ Racionálna argumentácia znamená v podstate to,

že výklad právnej normy musí byť metodologicky korektný, teda jednotlivé výkladové

metódy musia byť korektne aplikované so všetkými svojimi predpokladmi a obmedzeniami...

V prerokúvanej veci podľa názoru navrhovateľa tak text § 61b ods. 3 Ex. por.,

ako aj dôvodová správa k návrhu zákona... jasne svedčia proti argumentom odporcu.

Z textu § 61b ods. 3 Ex. por. je zrejmé, že cieľom je zbaviť veriteľa (oprávneného) nároku

na príslušenstvo ako také, a to aj vtedy, ak exekučným titulom je súdne rozhodnutie. Práve

z dôvodovej správy je zrejmé, že zákonodarcovi prekážala samotná skutočnosť,

že oprávnený má na uplatnenie nárokov z exekučného titulu v podstate obdobie 10 rokov

po právoplatnosti (premlčaciu dobu podľa ) a že toto

obdobie aj skutočne môže využiť. Už z tohto dôvodu nie je obsah právnej normy § 61b ods.

3 Exekučného poriadku spočívajúci v strate všetkého príslušenstva „nelogický“,

ako to nesprávne identifikuje odporca na s. 7 svojho vyjadrenia hore, ale naopak, v zhode

s tým, čo zákonodarca chcel prejaviť a prejavil... Na základe uvedeného považuje

navrhovateľ argumentáciu odporcu v prospech ústavnosti § 61b ods. 3 Exekučného

poriadku (napadnutému ustanoveniu § 243c Exekučného poriadku sa totiž odporca

vo vyjadrení nevenuje) za nedôvodnú a v podstate v nej chýba akákoľvek ústavne analytická

reakcia na výhrady navrhovateľa v návrhu vo vzťahu k a

Slovenskej republiky.».

38. Navrhovateľ sa nestotožňuje s názorom vlády o prípustnosti použitia pravidiel lex

specialis derogat legi generali a lex posterior derogat legi priori na aplikačný vzťah § 61b

ods. 3 Exekučného poriadku a , pretože «dôsledkom aplikácie

týchto pravidiel by... bola neaplikovateľnosť niektorej z kolidujúcich noriem (preto sa tieto

pravidlá nazývajú všeobecné derogačné, pretože derogujú – „zrušujú“ použiteľnosť jednej

z rozporných noriem). V prerokúvanej veci sa však § 61b ods. 3 Exekučného poriadku

a vzájomne nevylučujú – nederogujú, naopak, platia súčasne,

len majú rozdielne použitie – jednak hmotnoprávne účinky posilnenia nároku veriteľa,

druhá procesnoprávne „zbavenie“ veriteľa takto posilnených nárokov. Práve v tom pritom

podľa názoru navrhovateľa spočíva ich rozpor a nezlučiteľnosť a tým rozpor s § 61b ods. 3

Exekučného poriadku s .».

39. Ani názor vlády, podľa ktorého je § 61b ods. 3 Exekučného poriadku procesným

„pretavením“ , navrhovateľ nezdieľa, pretože „

ods. 3 sa týka len jedného typu príslušenstva (úroky a opakujúce sa

plnenia) a trojročnú premlčaciu dobu ustanovuje len na nároky zročné po právoplatnosti

rozhodnutia. Na nároky zročné pred týmto okamihom ustanovuje naopak rovnakú 10-ročnú

premlčaciu dobu ako aj na samotnú istinu. Ustanovenie § 61b ods. 3 Exekučného poriadku

naopak bráni veriteľovi po troch rokoch do vykonateľnosti exekučného titulu vymáhať

akékoľvek príslušenstvo (teda aj to, ktoré sa premlčiava za 10 rokov od právoplatnosti

exekučného titulu). Práve rozdielny obsah úprav oboch ustanovení podľa názoru

navrhovateľa vylučuje, aby bolo možné § 61b ods. 3 Exekučného poriadku považovať

za pretavenie .“. Okrem toho, navrhovateľ upozorňuje,

že «má vecnú pôsobnosť len v občianskoprávnych

vzťahoch ( ). Významnú skupinu súkromnoprávnych vzťahov

tvoria napr. obchodnoprávne vzťahy, v ktorých judikatúra vyslovuje aj názor

(porov. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a 6 Obo

2/2007), že na premlčanie judikovaných pohľadávok aplikujú len ustanovenia § 387 až 408

. Podľa tejto judikatúry má pritom právoplatné priznanie nároku

v obchodnoprávnych vzťahoch za následok začiatok novej štvorročnej premlčacej doby,

nie 10 ročnej premlčacej doby podľa . Okrem toho si

však treba uvedomiť, že v exekúcii sa môžu vykonávať... aj exekučné tituly verejného práva

(nároky zdravotných poisťovní, Sociálnej poisťovne, obcí a pod.), na ktoré sa predpisy

súkromného práva vôbec nepoužijú a v ktorých je premlčacia (prekluzívna) doba upravená

úplne odlišne. Pokiaľ by teda aj bol správny argument vedľajšieho účastníka o tom,

že § 61b ods. 3 Exekučného poriadku je len pretavením občianskoprávnej úpravy,

nevyplýva z toho záver vedľajšieho účastníka, že sa tým na režime nárokov veriteľov vecne

nič nezmení. Naopak, ustanovením § 61b ods. 3 Exekučného poriadku sa zásadne zmenil

režim nielen judikovaných občianskoprávnych nárokov (okrem úrokov a opakujúcich sa

plnení zročných po právoplatnosti, ), ale aj nárokov

obchodnoprávnych a všetkých ďalších nárokov, ktoré sa môžu vymáhať v exekúcii

podľa Exekučného poriadku... Vedľajší účastník ďalej odkazuje na to, že úroky z omeškania

a iné opakujúce sa plnenia sa premlčiavajú jednorazovo do troch rokov od právoplatnosti

rozhodnutia (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. ),

čím zrejme chce posilniť dojem, že § 61b ods. 3 Exekučného poriadku akoby nič nemenil

na existujúcom hmotnoprávnom stave. Nie je cieľom navrhovateľa polemizovať v konaní

o konkrétnej kontrole ústavnosti so správnosťou tohto právneho názoru (tvrdenie

o jednorazovom premlčaní „opakujúcich sa plnení“ je v rozpore s ich podstatou

„opakujúcich sa“ plnení a s doslovným znením § 110 ods. 3 Obč. zák., ktoré hovorí

o premlčaní do troch rokov od ich zročnosti; už z podstaty opakujúcich sa plnení vyplýva,

že sa stávajú zročné „opakovane“ a nie naraz), treba však upozorniť, že minimálne

pre obchodnoprávne vzťahy nie je tento názor v Slovenskej republike prijatý. Najvyšší súd

Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. totiž vyslovil presne opačný záver,

totiž, že úroky z omeškania sa premlčiavajú na dennej báze a teda veriteľ môže vždy

uplatňovať úroky z omeškania za posledné štyri roky. Už z toho je teda zrejmé,

že pre obchodnoprávne vzťahy nie je § 61b ods. 3 Exekučného poriadku len reflexiou

hmotnoprávnej úpravy, ale naopak, zásadne zasahuje do hmotnoprávnych účinkov týchto

nárokov a zbavuje ich reálnej vymáhateľnosti.».

40. Popri citovaných argumentoch však navrhovateľ zdôrazňuje, že «celá

argumentácia vedľajšieho účastníka o údajnom pretavovaní hmotnoprávnych noriem

do procesných noriem je... jasne vyvrátená obsahom dôvodovej správy k napadnutému

ustanoveniu. Z nej totiž vyplýva, že zákonodarca vychádzal z toho, že „v neprospech dlžníka

narastú úroky a prípadne ďalšie sankcie“ a v tejto súvislosti „sa zavádza osobitná

civilnoprávna sankcia“. Je teda celkom zrejmé, že zákonodarca sledoval ustanovením § 61b

ods. 3 Exekučného poriadku zaviesť osobitnú sankciu, teda následok, ktorý v právnom

poriadku (podľa jeho predstavy) ešte neexistoval. Bez ohľadu na to, či zákonodarca

vychádzal zo správneho právneho názoru (skôr sa javí, že zákonodarca sám nevnímal

dôsledky ustanovenia ), je zjavné, že jeho vôľou bolo

zaviesť pravidlo nové, nielen „pretaviť“ existujúce hmotnoprávne ustanovenie do procesnej

normy. Argumentácia vedľajšieho účastníka... je preto okrem vecnej nesprávnosti...

založená na umelej konštrukcii o subjektívnej vôli a zámere zákonodarcu, ktoré však

zákonodarca podľa obsahu dôvodovej správy celkom jasne nemal.».

41. Argumentácia vlády vyvracajúca namietanú retroaktivitu založenú na uplatňovaní

§ 243c ods. 1 Exekučného poriadku je podľa navrhovateľa «ťažko zrozumiteľná. Vedľajší

účastník obsiahlo teoretizuje nad obsahom pojmu retroaktivity, pričom v podstate tvrdí,

že retroaktivita je vylúčená tým, že § 61b ods. 3 Exekučného poriadku len procesne

vyjadruje to, čo už predtým prebehlo v hmotnom práve. To podľa navrhovateľa vyvracajú

argumenty uvedené v bodoch 5 až 11 tohto stanoviska (argumentácia o pretavovaní

hmotného práva do práva exekučného – procesného, pozn.). Tvrdenie vedľajšieho

účastníka, že konštrukcia prechodného ustanovenia § 243c Exekučného poriadku

„potvrdzuje, že zákonodarca nemal záujem poškodiť majetkové ani iné práva veriteľov...

v začatom exekučnom konaní“, však navrhovateľ považuje za argumentačne nepodložené.

Už v návrhu bolo na príklade prerokúvanej veci jasne vysvetlené, že dôsledkom § 61b

a § 243c Exekučného poriadku je retroaktivita, pretože trojročná lehota sa týka

aj exekučných titulov vykonateľných pred 1. júnom 2011, u ktorých trojročná lehota

nevymáhateľnosti všetkého príslušenstva už k 1. júnu 2014 uplynula. Aj na ne sa však toto

ustanovenie vzťahuje, ak veriteľ podal návrh na vykonanie exekúcie 1. júna 2014

alebo neskôr, pričom podľa predpisov účinných do 31. mája 2014 veriteľ s takýmto

následkom počítať nemohol (opačný názor vedľajšieho účastníka v tomto smere bol

vyvrátený v bodoch 5 až 11 tohto stanoviska). Vedľajší účastník sa k tomuto konkrétnemu

problému jasnej priamej retroaktivity nijako jasne nevyjadruje a snaží sa tento problém

„skryť“ pod nánosom množstva komplikovaných formulácií a cudzích slov. Podľa názoru

navrhovateľa však práve jasný príklad prerokúvanej veci ukazuje, že argumentácia

vedľajšieho účastníka neobstojí.».

42. Navrhovateľ tiež v reakcii na vyjadrenie vlády uvádza, že „vedľajší účastník

nepovažuje napadnuté ustanovenia za dôvod rozdielneho zaobchádzania s druhovo

rovnakými pohľadávkami, pretože vraj rovnako dopadá na všetky pohľadávky

na príslušenstvo po uplynutí doby troch rokov. Podstata námietky navrhovateľa však bola

inde – že je inému (nevýhodnejšiemu) režimu uplatňovania podriadené peňažné

príslušenstvo, ktoré je druhovo rovnakou pohľadávkou ako peňažná istina, ktorá však

takémuto obmedzeniu (exekučná nevymáhateľnosť po troch rokoch od vykonateľnosti)

nepodlieha. Teda porovnávaná skupina tu nie sú všetky peňažné pohľadávky, na ktoré § 61b

ods. 3 Exekučného poriadku dopadá, ale porovnávanou skupinou sú tu všetky peňažné

pohľadávky (istina aj príslušenstvo). V takejto skupine § 61b ods. 3 Exekučného poriadku

na jedny pohľadávky (príslušenstvo) dopadá, na iné (istiny) nedopadá, hoci celá táto

skupina je druhovo rovnaká (ide o peňažné pohľadávky na istinu a príslušenstvo).

Argumentácia vedľajšieho účastníka sa preto s námietkami navrhovateľa celkom míňa.“.

43. Navrhovateľ nesúhlasí ani s postojmi vlády k otázke proporcionality § 61b ods. 3

Exekučného poriadku. Akcentuje, že sám «už v návrhu namietol, že nemožno považovať

nijako za „špekulatívne“, ak veriteľ judikovanej pohľadávky len využíva priestor daný mu

právnym poriadkom (10 ročnú premlčaciu dobu podľa , novú

štvorročnú premlčaciu dobu v rámci všeobecného obmedzenia § 408 Obchodného

zákonníka). Vedľajší účastník zasa vo vyjadrení hovorí o „nepoctivom konaní veriteľa“,

znova však nijako nevysvetľuje, prečo sa má konanie veriteľa, ktorého pohľadávka je

judikovaná (!), považovať za nepoctivé len preto, že ju exekučne nevymáha hneď v prvom

alebo druhom roku. Práve naopak, „nepoctivým“ je konanie dlžníka, ktorý namiesto

správania podľa práva (teda rešpektovania exekučného titulu a splnenia pohľadávky

priznanej veriteľovi) svoju povinnosť ignoruje. Navrhovateľ z daných okolností nevidí

žiaden legitímny záujem na podpore takéhoto správa dlžníka... K odkazu vedľajšieho

účastníka na princíp vigilantibus iura scripta sunt považuje navrhovateľ za potrebné

predovšetkým opraviť príslušnú vetu vo svojom návrhu, ktorá má správne znieť „favorizuje

dlžníkov veriteľov, ktorí o svoje práva dbajú a získajú exekučný titul čo najskôr...“

(t. j. v pôvodnom návrhu vypadlo slovo dlžníkov, čím táto veta získala v podstate presne

opačný obsah, než čo sa ňou chcelo povedať, čo zrejme viedlo aj na strane vedľajšieho

účastníka k nedorozumeniu). Podstata námietky navrhovateľa je však zrejmá z celého

obsahu daného odseku [písmeno e) na s. 10 návrhu]. Navrhovaná úprava v skutočnosti

znevýhodňuje veriteľov, ktorí o svoje práva dbajú: ak totiž získajú na svoju pohľadávku

exekučný titul ihneď, prípadne krátko po jej nesplnení dlžníkom, môžu začať príslušenstvo

vymáhať v podstate len za veľmi krátky čas od nesplnenia povinnosti dlžníkom, inak naň

stratia nárok. Naopak, ak veriteľ vyčkáva s uplatnením pohľadávky až do konca premlčacej

doby, môže v zmysle § 61b ods. 3 Exekučného poriadku vymáhať príslušenstvo za omnoho

dlhšie obdobie (premlčacia doba + doba trvania súdneho konania + tri roky § 61b ods. 3

Exekučného poriadku).».

44. Navrhovateľ sa nestotožňuje s názorom vlády, podľa ktorého „je všeobecným

záujmom čo najskôr začať exekúciu...“, pretože «takto formulovaný verejný záujem

neexistuje. Naopak, zmyslom a účelom exekúcie je zabezpečiť vymoženie nárokov

priznaných veriteľom exekučnými titulmi (teda napospol právoplatnými rozhodnutiami

súdov a iných orgánov verejnej moci) a tým v konečnom dôsledku zabezpečovať efektívnosť

štátnej moci a posilňovať dôveru adresátov právnych noriem a občanov vôbec, že právo

nezostane len na papieri, ale štát zabezpečí jeho uplatnenie, naplnenie a vymoženie,

čím v podstate legitimizuje svoju existenciu a pre seba vyhradený monopol na násilie.

Aby sa naplnil tento účel exekúcie, je niekedy vhodné ju začať čo najskôr, niekedy neskôr

a niekedy ju (radšej) nezačať vôbec. Takisto je neodôvodnené ďalšie tvrdenie,

že „proporcionalita [§ 61b ods. 3] je daná práve vysokým verejným záujmom

na efektívnosti a rýchlosti exekučného konania až s dosahom na odbremenení sústavy

exekučných súdov“. Ako navrhovateľ uviedol už v návrhu, v niektorých prípadoch (známa

nemajetnosť dlžníka, konkurz proti nemu a pod.) je v záujme efektívnosti a rýchlosti

exekučného konania začať ho neskôr, prípadne vtedy, keď u dlžníka bude možné očakávať

nejaký majetok. Argument „odbremenením súdov“ považuje navrhovateľ nielen

za nesprávny, ale priamo za protiústavný. Úlohou súdov je tak podľa

a podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ochrana práv a slobôd. Ústavný súd

rovnako konštantne (v súvislosti s ) judikuje, že je úlohou štátu

zabezpečiť dostatočne vybavenú súdnu sústavu, ktorá umožní každému realizovať svoje

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru navrhovateľa nemôže

byť legitímnym cieľom pre obmedzenie základného práva vlastniť majetok to, že vlastníci

majetku (napr. veritelia judikovaných pohľadávok) budú svoje právo uplatňovať (vymáhať)

v konaní pred súdom. Takýmto spôsobom by totiž bolo možné „legitímne“ obmedziť

akékoľvek základné právo s odkazom na to, že jeho uplatnenie zaťažuje súdnu sústavu...

Navrhovateľ na základe uvedeného zastáva názor, že vedľajší účastník vo svojom vyjadrení

neuviedol žiaden legitímny cieľ napadnutej právnej normy pre obmedzenie vlastníckeho

práva veriteľov k ich vykonateľne priznaným pohľadávkam.».

45. Podľa navrhovateľa nemožno súhlasiť ani s dôvodmi vlády týkajúcimi sa testu

proporcionality v užšom slova zmysle. Vláda sa tu podľa navrhovateľa uchýlila k použitiu

«všeobecných politických fráz, ktorých cieľom je vyvolať dojem, že s exekúciami „nie je

niečo v poriadku“ a tento neporiadok napraví práve napadnuté ustanovenie § 61b ods. 3

Exekučného poriadku. V skutočnosti však dôvody uvádzané vedľajším účastníkom nemajú

nijaký súvis s týmto ustanovením, čo možno jednoducho dokázať:

- nie je zrejmé, ako zabráni § 61b ods. 3 Exekučného poriadku postupovaniu

pohľadávok cez offshore zóny a ich uplatňovaniu „niekoľko dní pred uplynutím 10ročnej

lehoty“; na druhej strane nie je zrejmé, čím sa mení charakter vykonateľnej pohľadávky

postúpením do offshore zóny a prečo je uplatnenie vlastníckeho práva tohto postupníka

k pohľadávke formou exekúcie (väčším či menším) zneužitím práva oprávneného

než keby k postúpeniu nedošlo. Ak chcel zákonodarca brániť neobmedzenému postúpeniu

pohľadávok, mohol sa napr. vrátiť k úprave § 37 ods. 3 Exekučného poriadku účinnej

do 31. augusta 2005 a podmieniť účinky postúpenia v exekúcii preukázaním súdnym

rozhodnutím alebo verejnou listinou,

- § 61b ods. 3 Exekučného poriadku nechráni pred „enormne vysokým

príslušenstvom“, ak sa exekúcia začne do troch rokov od vykonateľnosti exekučného titulu,

- navrhovateľ sa už skôr vyjadril k nedôvodnému stotožňovaniu „poctivého“ veriteľa

s veriteľom, ktorý začal exekúciu ihneď po vykonateľnosti exekučného titulu; takéto

stotožňovanie podsúva všetkým veriteľom nepoctivé úmysly a ignoruje, že v niektorých

prípadoch môže byť nepoctivým práve začatie exekúcie rýchlo po vykonateľnosti

exekučného titulu (napr. v čase, kedy bol povinný zjavne nemajetný),

- „kumulácia enormných súm príslušenstva pri minoritnej pohľadávke“ už pojmovo

nedáva zmysel („minoritný“ je menšinový); no nie je zrejmé, ako včasné iniciovanie

exekúcie proti zjavne nemajetnému dlžníkovi bráni tohto dlžníka pred „nekonečne trvajúcou

exekúciou“; práve naopak, pri súčasnom prístupe súdov k § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného

poriadku (zastavenie pre nedostatok majetku povinného) práve takýto postup vedie

k nekonečnosti exekúcie, keďže ju voči dlžníkovi nemožno vykonávať efektívne (nemožno

od neho reálne vymôcť vymáhané plnenia),

- § 61b ods. 3 Exekučného poriadku určite nesleduje zlepšenie vymožiteľnosti práva,

ak zbavuje veriteľov časti ich nárokov priznaných vykonateľnými exekučnými titulmi;...

...

Konečne, navrhovateľ nevidí žiadnu záruku proporcionality v tom, že následkom

vyplývajúcim z § 61b ods. 3 Exekučného poriadku môže veriteľ uniknúť predložením dohody

s dlžníkom o postupnom plnení pohľadávky v splátkach. Naopak, súd považuje za zjavne

neprimerané, aby si veriteľ s pohľadávkou priznanou vykonateľným exekučným titulom

musel zaobstarať súhlas dlžníka s takýmto splácaním. Bol to totiž práve dlžník, kto bol na

jej zaplatenie (v určitej lehote)... zaviazaný exekučným titulom a kto túto vykonateľnú

povinnosť nesplnil. Toto ustanovenie tak v skutočnosti oberá exekučný titul o jeho

elementárnu vlastnosť, a to presaditeľnosť ním uloženej povinnosti aj proti vôli dlžníka.

Zákon navyše nepredpokladá pre veriteľa žiadnu náhradnú možnosť, ako postupovať,

ak napríklad dlžník je zjavne nemajetný a preto (logicky) nie je ochotný pristúpiť

na akúkoľvek dohodu o splátkach, ale ak je napríklad dlžník dočasne neprítomný

(neznámeho pobytu). Práve v týchto prípadoch dáva malý zmysel aj iniciovanie okamžitej

exekúcie, keďže tá má len malú nádej na úspech. Veriteľovi teda nezostáva nič iné než ju

iniciovať s rizikom znášania jej trov po zastavení pre nemajetnosť dlžníka (§ 202 ods. 2

Exekučného poriadku) alebo nechať si odňať nárok na príslušenstvo v zmysle § 61b ods. 3

Exekučného poriadku. Ani jeden z týchto následkov nemožno považovať za akékoľvek

„zmiernenie“ pravidla v § 61b ods. 3 Exekučného poriadku. Práve takéto zmiernenie

by však malo byť podstatou tvrdenej proporcionality.».

46. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zmena § 61b ods. 3 Exekučného poriadku po prijatí návrhu na ďalšie konanie

47. Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

48. Ústavný súd zistil, že národná rada schválila 29. novembra 2016 zákon

č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia

a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela účinná od 1. apríla 2017“), ktorý nadobudol

účinnosť sčasti 1. februára 2017, sčasti 1. marca 2017, sčasti 1. apríla 2017 a sčasti 1. júla

2017.

49. Exekučno-právnej normy zakotvenej v § 61b ods. 3 Exekučného poriadku sa

popísaná zmena dotkla s účinnosťou od 1. apríla 2017, a to tak, že § 61b v znení účinnom

od uvedeného dátumu reguluje doručovanie upovedomenia o začatí exekúcie.

50. Podľa § 61b ods. 3 Exekučného poriadku v znení novely účinnej od 1. apríla

2017 ak sa napriek vykonanému šetreniu nepodarí upovedomenie o začatí exekúcie doručiť

povinnému do troch mesiacov od začatia exekúcie, doručí sa mu oznámením v Obchodnom

vestníku; súčasne sa upovedomenie o začatí exekúcie doručí súdu, ktorý ho zverejní

na úradnej tabuli alebo na webovej stránke. Upovedomenie o začatí exekúcie sa v takom

prípade považuje za doručené uplynutím 30 dní odo dňa nasledujúceho po zverejnení

oznámenia v Obchodnom vestníku.

51. Je teda zjavné, že ustanovenie Exekučného poriadku zahrnuté do petitu

navrhovateľovho návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov je už v súčasnosti

zamerané na reguláciu objektu celkom odlišného v porovnaní s právnym stavom účinným

do 31. marca 2017. K popísanej zmene právnej úpravy došlo po právoplatnom prijatí

navrhovateľovho návrhu na ďalšie konanie.

52. Podľa ak preskúmavané právne predpisy

stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.

53. Ústavný súd v ustálenej judikatúre zásadne považuje stratu platnosti

preskúmavaných právnych predpisov za dôvod na zastavenie konania bez ohľadu na to,

že v čase doručenia návrhu na začatie konania napadnuté právne predpisy, ich časti

alebo jednotlivé ustanovenia ešte boli súčasťou platného právneho poriadku Slovenskej

republiky (, , ).

54. Napriek citovanému ustanoveniu i naň nadväzujúcej

rekapitulovanej judikatúre ústavného súdu nemožno stratiť so zreteľa skutočnosť, že svojím

návrhom navrhovateľ inicioval konanie o súlade právnych predpisov, ktorého predmetom je

kontrola ústavnosti vykazujúca prvky konkrétnosti.

55. Podľa intertemporálneho pravidla novely účinnej od 1. apríla 2017 zakotveného

v § 243h ods. 1 prvej vete Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017 ak tento

zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa

dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

56. Súčasne § 243i až 243k Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017

sa regulačne problematiky prekážok vymáhania príslušenstva judikovaných pohľadávok

nedotýkajú.

57. Zmyslom oprávnenia všeobecného súdu iniciovať konanie o súlade právnych

predpisov pred ústavným súdom je odstránenie pochybností všeobecného súdu o ústavnosti

konkrétneho ustanovenia, pred použitím ktorého všeobecný súd stojí,

resp. ktorého aplikácia všeobecným súdom prichádza do úvahy (). V podstate

teda účelom konania o súlade právnych predpisov začatého na návrh všeobecného súdu je

účinná pomoc ústavného súdu všeobecnému súdu prostredníctvom vyriešenia prejudícia

ústavno-právnej povahy spadajúceho do výlučnej právomoci ústavného súdu podľa čl. 125

ods. 1 písm. a) ().

58. Ústavný súd pri podstate konania o súlade právnych predpisov iniciovaného

všeobecným súdom zdôrazňuje význam ústavnej normy zakotvenej v ,

ktorá vyžaduje aby v systéme špecializovaného a koncentrovaného typu kontroly ústavnosti,

z ktorého vychádza aj , o súlade právnych predpisov nižšieho stupňa právnej sily

s právnymi predpismi vyššieho stupňa právnej sily, osobitne a ústavnými zákonmi,

mohol rozhodovať v zásade vždy len nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, t. j. ústavný

súd ( ). Táto ústavná konštrukcia je vyjadrením vnútornej deľby moci (práce)

vo sfére súdnej moci založenej na výhradnom oprávnení ústavného súdu rozhodovať

o ústavnosti, prípadne zákonnosti právnych predpisov, ktoré by malo zároveň garantovať

jednotnosť judikatúry v tejto oblasti.

59. Preto ústavný súd zastáva stále viac sa stabilizujúci právny názor, podľa ktorého

je zo zásady ústavne súladného výkladu ( ) potrebné vyvodiť záver,

že v prípadoch, ak má všeobecný súd prerokúvanú vec rozhodnúť podľa právneho predpisu,

jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia, ktorý(é) už bol(o) zrušený(é), ale je v dôsledku

prechodných ustanovení tohto alebo iného právneho predpisu uplatniteľný(é)

pre rozhodnutie v konkrétnej veci, sa o zastavení

konania pred ústavným súdom, ktoré má len právnu silu zákona, nepoužije. Zastavenie

konania v takýchto prípadoch by totiž nielen poprelo zmysel a účel konania o súlade

právnych predpisov iniciovaného všeobecnými súdmi v súvislosti s ich rozhodovacou

činnosťou podľa , ale by bolo aj v rozpore s koncepciou

špecializovaného a koncentrovaného typu kontroly ústavnosti právnych predpisov,

z ktorého vychádza , a je tiež výrazom neprimeraného príklonu k formalistickému

chápaniu ochrany ústavnosti (; uznesenie z 27. januára 2010 o prijatí

na ďalšie konanie).

60. Ak by v existujúcom štádiu ústavný súd konanie o návrhu navrhovateľa

s poukazom na zastavil, konanie o vydaní poverenia

na vykonanie exekúcie by po právoplatnosti zastavujúceho uznesenia ústavného súdu

muselo pokračovať a navrhovateľ by bol povinný rešpektujúc § 243h ods. 1 prvú vetu

Exekučného poriadku účinného od 1. apríla 2017 (bod 55) aplikovať na žiadosť súdnej

exekútorky o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie § 61b ods. 3 v napadnutom znení

účinnom do 31. marca 2017, a to bez toho, že by ústavný súd zaujal meritórny a právne

záväzný ( druhá veta ) názor na presvedčenie navrhovateľa o rozpore

predmetného ustanovenia s označenými článkami .

61. Z uvedených dôvodov zmena dotknutej právnej úpravy počas konania o súlade

právnych predpisov nevedie ústavný súd k zastaveniu tohto konania. Naopak, s ohľadom

na účel konania o súlade právnych predpisov vyvolaného návrhom všeobecného súdu je

ústavný súd povinný pristúpiť k meritórnemu prieskumu oboch návrhom atakovaných

ustanovení.

III.

Podstata § 61b ods. 3 Exekučného poriadku a dôvody návrhu navrhovateľa

62. Podľa § 61b ods. 3 Exekučného poriadku zaradeného v ustanoveniach

regulujúcich rozsah exekúcie ak ide o splnenie povinnosti zaplatiť peňažnú pohľadávku

a oprávnený podá návrh na vykonanie exekúcie viac ako tri roky od nadobudnutia

vykonateľnosti exekučného titulu, nemožno vykonať exekúciu na vymoženie príslušenstva

pohľadávky priznanej exekučným titulom; to neplatí, ak oprávnený k návrhu na vykonanie

exekúcie priloží dohodu o postupnom splnení pohľadávky priznanej exekučným titulom

uzavretú s povinným v priebehu troch rokov od nadobudnutia vykonateľnosti exekučného

titulu.

63. Vo všeobecnej časti dôvodovej správy k , ktorým sa

mení a dopĺňa v znení neskorších predpisov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

a ktorým boli obe sporné ustanovenia do právneho poriadku zavedené, sa uvádza, že zmenu

právnej úpravy a jej doplnenie predkladatelia pripravili „ako reakciu na pretrvávajúcu

problematickú aplikačnú prax, ktorá dlhodobo rezonuje pri poskytovaní peňažných

prostriedkov spotrebiteľom a spája sa najmä s činnosťou tzv. nebankových subjektov.

Podľa európskych štatistík až 1,2 milióna obyvateľov Slovenskej republiky žije na hranici

chudoby, pričom na súdoch je vedených viac ako milión exekučných konaní. Z údajov

Sociálnej poisťovne je známe, že takmer 26 000 dôchodcov je exekvovaných na návrh

nebankových subjektov poskytujúcich tzv. rýchle pôžičky, drobné úvery alebo financujúcich

splátkový predaj. Na finančnom trhu sa vyskytujú spoločnosti, ktoré využívajú nedostatky

právnej úpravy a spotrebiteľom finančné prostriedky poskytujú pri celkových nákladoch,

ktoré dosahujú niekedy až stovky percent navýšenia oproti požičanej sume.

K neprimeraným úrokom pristupujú početné poplatky, ktoré zvyšujú celkové náklady na

pôžičku alebo úver a stáva sa realitou, že spotrebiteľ pri úvere 200 eur musí za rok vrátiť až

398 eur. Uvedené javy sú veľmi často spojené s používaním neprijateľných zmluvných

podmienok a nekalých obchodných praktík, ktoré sú značne rozšírené práve v sektore

finančných služieb a poskytovania peňažných prostriedkov spotrebiteľom... Navrhovatelia

z kontaktu s poškodenými občanmi a v spolupráci s niektorými štátnymi orgánmi

s poukazom na uvedené skutočnosti vysledovali následky značného poškodzovania práv

spotrebiteľov vo sfére požičiavania finančných prostriedkov. Zraniteľnosť niektorých skupín

občanov rastie v nepriamej úmere s úrovňou právneho vedomia a v priamej súvislosti s ich

ekonomickým a sociálnym statusom spotrebiteľov a životnou situáciou.“.

64. Následne sa vo všeobecnej časti dôvodovej správy už konkrétnejšie uvádza,

že „jadro navrhovanej právnej úpravy tvorí novelizácia , v rámci

ktorej sa do slovenského právneho poriadku zavádza inštitút civilnoprávnej úžery

a stanovuje sa najvyššia prípustná odplata pre prípad požičiavania finančných prostriedkov

spotrebiteľovi... návrhom zákona sa rovnako rozširuje katalóg neprijateľných zmluvných

podmienok, zavádza sa v poradí ďalší dôvod neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy a reguluje

sa písmo v spotrebiteľských zmluvách a súvisiacich listinách“.

65. Navrhovatelia vo všeobecnej časti dôvodovej správy

vypočítavajú právne predpisy, ktoré majú byť predkladaným návrhom zákona novelizované

(do výpočtu je zahrnutý aj Exekučný poriadok) a sumárne konštatujú, že „všetky

navrhované zmeny a doplnenia uvedených zákonov vo svojom súhrne tvoria komplexnú

systematicky prepojenú spotrebiteľskú úpravu, ktorej cieľom je ochrániť práva občanov

pred úžerníckymi praktikami poskytovateľov úverov a pôžičiek, zlepšiť postavenie občanov

v exekúciách, predísť manipulácii dobrovoľných dražieb, sprísniť úpravu a poskytovanie

spotrebiteľských úverov a zvýšiť ochranu spotrebiteľov pri kúpe tovaru alebo služby

upravením osobitného práva na odstúpenie od zmluvy“.

66. Adresne potom k § 61b ods. 3 Exekučného poriadku osobitná časť dôvodovej

správy vysvetľuje, že cieli na prevenciu, „aby sa predišlo tomu, že exekučný titul bude

slúžiť veriteľovi ako cenný papier, ktorý si nechá špekulatívne odležať pokiaľ v neprospech

dlžníka narastú úroky a prípadne ďalšie sankcie a až tesne pred uplynutím premlčacej doby

vyvolá exekúciu... V tomto prípade sa zavádza osobitná civilnoprávna sankcia splnená

s neskorším vyvolaním exekúcie, podľa ktorej bude veriteľ špekulatívne postihnutý

následkom, že exekúcia nebude môcť začať na vymoženie príslušenstva pohľadávky,

ktoré vzniklo po vydaní exekučného titulu. Právna norma má veriteľa motivovať k tomu,

aby exekúciu vyvolal najneskôr do dvoch rokov od nadobudnutia vykonateľnosti

exekučného titulu.“. V priebehu zákonodarného procesu bola potom pôvodne navrhovaná

dvojročná doba nahradená trojročnou dobou.

67. Pravidlo zakotvené v § 61b ods. 3 Exekučného poriadku zakotvuje procesnú

prekážku objektívnej povahy, ktorej naplnenie účinne zabráni oprávnenému z exekučného

titulu nútene vymôcť od povinného príslušenstvo vykonateľne judikovanej peňažnej

pohľadávky. Zároveň predmetná právna norma zavádza aj výnimku z kogentnej limitácie,

ktorá je podmienená dohodou medzi oprávneným a povinným o postupnom splnení

pohľadávky uzavretou v priebehu troch rokov od nadobudnutia vykonateľnosti exekučného

titulu.

68. Argumentácia účastníkov konania zreteľne poukazuje na súvis preskúmavaného

pravidla s inštitútom premlčania podľa zodpovedajúcich ustanovení Občianskeho

zákonníka, ako aj podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

69. Ústavný súd z pohľadu odôvodňovania výroku tohto nálezu nepovažuje

za prínosné hĺbkovo analyzovať všetky aspekty aplikačných súvislostí napadnutého

ustanovenia s či s ustanoveniami

o premlčaní. Špecifických situácií môže v aplikačnej praxi vzniknúť nepreberné množstvo

a je úlohou všeobecných súdov, aby pri ich riešení prijali závery zodpovedajúce nielen

požiadavkám zákona, ale aj .

70. Ústavný súd vníma ako podstatnejšie zamerať svoju pozornosť na niektoré

teleologické súvislosti uvedených právnych noriem, ktoré vykazujú presah až do sféry

ústavnosti a vďaka tomu sú spôsobilé prispieť k objektivite a ústavnej korektnosti posúdenia

kritizovanej právnej normy.

71. Účel premlčania sa v právnej teórii chápe v troch rovinách. Zahŕňa stimuláciu

veriteľa na včasné uplatňovanie nárokov, pôsobí preventívne voči dôkaznej núdzi

a prispieva k právnej istote (ZBRÁNEK, M. Ještě k promlčení úroků z prodlení. In: Bulletin

advokacie, 2/2005, s. 66; GRAUSOVÁ, K. – ŠTEVČEK, M. Premlčanie úrokov

z omeškania. In: Bulletin slovenskej advokácie, 2010, č. 12, s. 16, 17).

72. Pre premlčanie je aspekt právnej istoty veľmi významný. V podstate doň ústia

aj prvé dve rekapitulované roviny vyjadrujúce účel premlčania. Ústavný súd

v spotrebiteľskej veci sp. zn. uviedol, že „premlčanie vyjadruje záujem

spoločnosti o to, aby boli dlhy súdne (justične), za účasti štátu vymáhané len v rozumnom

čase, pretože s časom sa prehlbuje dôkazná núdza a vôbec vedomosť o dlžobe“. Ide tu teda

o záujem spoločnosti, ktorý právna istota nepochybne napĺňa. Premlčanie môže mať dopad

aj na postavenie tretích osôb zainteresovaných na rôznych dispozíciách s dotknutou

pohľadávkou. Z uvedených hľadísk sa ochrana právnej istoty prostredníctvom premlčania

dostáva až do polohy ochrany verejného záujmu, konkrétne záujmu na stabilite právnych

vzťahov v jej rozmanitých podobách. Nie náhodou nemá zmena v osobe veriteľa alebo

dlžníka vplyv na plynutie premlčacej doby ( ).

73. Premlčanie judikovaného práva ( ) má z uvedeného

hľadiska ešte špecifickejšie postavenie, pretože už niet sporu veriteľa a dlžníka o obsahu

záväzkovo-právneho vzťahu. Kolízia základných práv veriteľa i dlžníka je štátom vyriešená.

Preto je istota v právnych vzťahoch silnejšia a premlčacia doba narastie z troch na desať

rokov.

74. Prvok verejného záujmu v inštitúte premlčania badať aj z pohľadu na premlčacie

doby a právnu úpravu ich plynutia v . Hoci je „základná“ premlčacia

doba v tomto prípade dlhšia ako v , ostatná právna regulácia

premlčania (práve tá, ktorá súvisí so súdnym uplatňovaním práv – § 405 a § 408

) stavia skôr na ochranu flexibility a rýchlosti nastolenia právnej

istoty v obchodno-právnych (podnikateľských) vzťahoch.

75. Sumárne tak podľa názoru ústavného súdu premlčanie nie je z hľadiska ústavne

relevantného účelu orientované zďaleka len na vzťah veriteľa a dlžníka

a na rozhraničovanie sfér, v ktorých si realizujú ich základné práva dotknuté konkrétnym

záväzkovo-právnym vzťahom. Ide tu aj o ochranu spoločenského záujmu na právnej istote

spočívajúcej v stabilite súkromno-právnych vzťahov.

76. Napadnutá právna norma sa v dosiaľ prezentovaných reáliách ukazuje v odlišnom

svetle. Celým ústavnoprávnym sporom sa ako červená niť vinie ochrana dlžníka. Prísny

časový limit, na ktorý musí orgán exekučno-právnej ochrany oficiózne prihliadať, štát

zaviedol, aby dlžníkovi poskytol ochranu voči veriteľovi, ktorý po právoplatnom vyriešení

sporu, po tom, čo už v rukách drží súdne potvrdenie, že naozaj veriteľom je, a v akom

rozsahu, vyčkáva s návrhom na vykonanie exekúcie, aby narástlo príslušenstvo. Veriteľ je

pritom obmedzený už existujúcim premlčaním, ktorým je presadzovaný aj verejný záujem.

Keďže však v tomto prostredí je na základe poznatkov praxe (pozri dôvodová správa)

potrebné chrániť nielen „záujem spoločnosti“ (), ale predovšetkým dlžníka

pred veriteľom, zákonodarca zaviedol do Exekučného poriadku časový limit na podanie

návrhu na vykonanie exekúcie, po márnom uplynutí ktorého je nevyhnutné poskytnúť

dlžníkovi ochranu pred exekúciou.

77. Ochrana nešpecifického dlžníka nie je podľa názoru ústavného súdu otázkou

ochrany druhovo identifikovateľného verejného záujmu, a to obzvlášť po tom, čo štátnou

autoritou dôjde záväzným spôsobom k potvrdeniu hmotnoprávnej dlžníckej pozície.

V tomto ohľade ústavný súd nemôže prijať vládou ponúknutú inšpiráciu rozsudkom ESĽP

vo veci LAWYERS PARTNERS, a. s., v. Slovakia (rozhodnutie ESĽP o sťažnosti

č. 51550/07 z 8. 10. 2013), ktorý riešil akceptovateľnosť legislatívneho zásahu zákonodarcu

presadzujúceho verejný záujem (bod 83 uvedeného rozsudku), pričom sa zaoberal prípadmi

ochrany spotrebiteľov, teda špecifickej skupiny dlžníkov, a to dokonca v trhovom segmente

dodávok vysielacích služieb.

78. Ústavný súd na podklade v predchádzajúcich odsekoch stručne rekapitulovaného

pozadia premlčania na jednej strane a napadnutej právnej úpravy na strane druhej nesúhlasí

s navrhovateľom naznačeným účelovým konfliktom § 61b ods. 3 Exekučného poriadku

a , ktorým na prvom mieste odôvodňuje rozpor s

a ktorý by mal spočívať v tom, že «platia súčasne, len majú rozdielne použitie –

jednak hmotnoprávne účinky posilnenia nároku veriteľa, druhá procesnoprávne „zbavenie“

veriteľa takto posilnených nárokov. Práve v tom pritom... spočíva ich rozpor

a nezlučiteľnosť...». Naopak, z hľadiska ústavne významného účelu plní premlčanie

vykonateľne judikovaného práva skôr úlohu ochrany stability právnych vzťahov, kým § 61b

ods. 3 Exekučného poriadku cieli v parciálnom aspekte (príslušenstvo) výlučne na ochranu

dlžníka.

79. Súčasne, zohľadňujúc praktické hľadiská, ústavný súd v zhode s navrhovateľom

uznáva, že systematický prístup zákonodarcu k zavedeniu predmetnej právnej normy

do právneho poriadku skutočne môže sťažovať pozíciu adresátov pri identifikácii svojho

právneho postavenia. Ústavný súd preto na jednej strane súhlasí s názorom navrhovateľa,

podľa ktorého zákonodarca kritizovanú právnu normu „nezaradil... tam, kde by ju logicky

bolo možné očakávať (napr. v § 110 Obč. zák.)“, no na strane druhej upozorňuje,

že kritérium ústavnosti (súladu s ) stojí nad podústavným rozlišovaním

práva na hmotné a procesné (argumentácia navrhovateľa na strane 4 jeho stanoviska

k vyjadreniu vedľajšieho účastníka). Pre ústavný súd je tak v posudzovaných súvislostiach

rozhodujúce rešpektovanie požiadaviek jednoty a dostatočnej integrity právneho poriadku,

pretože z týchto kautel následne vyplýva zrozumiteľnosť právnej regulácie i schopnosť

potrebnej orientácie jej adresátov. Namietaný nesúlad § 61b ods. 3 Exekučného poriadku

s z dôvodov systematických preto nevyjadruje nedostatok ústavnej

relevancie, keďže ani zakotvenie kritizovaného pravidla do Exekučného poriadku nie je

známkou totálneho systematického defektu, ktorý by od základu narúšal schopnosť

adresátov zorientovať sa v relevantnej právnej úprave.

80. Naopak, ústavný súd sa stotožňuje s názorom vlády, že aplikačný vzťah § 110

a Exekučného poriadku je interpretovateľný použitím

štandardných výkladových pravidiel, v ktorých sa vymedzuje neskorší právny predpis

voči skoršiemu, ale aj osobitný zákon voči všeobecnému. Niet pochýb, že špecifický fokus

§ 61b ods. 3 Exekučného poriadku na judikované príslušenstvo peňažnej pohľadávky

zakladá jeho pozíciu legis speciali voči (lex generalis)

zameraného na akékoľvek právoplatne judikované právo.

81. Pokiaľ ide o vzťah k , dôvodným je odkaz

navrhovateľa na úroky a opakujúce sa plnenia (úroky z omeškania) v občiansko-právnych

vzťahoch, ktoré sú zročné do právoplatnosti rozhodnutia, teda sa premlčujú v desaťročnej

premlčacej dobe, a na príslušenstvo peňažných pohľadávok, ktoré sa nespravujú režimom

(obchodnoprávne vzťahy). V týchto prípadoch je však

podľa názoru ústavného súdu opätovne použiteľné výkladové pravidlo lex posterior derogat

legi priori.

82. Ak navrhovateľ v stanovisku k vyjadreniu vlády uvádza, že „v prerokúvanej veci

sa však Exekučného poriadku a vzájomne

nevylučujú – nederogujú, naopak, platia súčasne“, ústavný súd odkazuje i na skutočnosť, že

exekučný titul vo veci vedenej na okresnom súde nadobudol vykonateľnosť 9. decembra

2009, pričom plynúce príslušenstvo (úroky z omeškania) bolo zročné už skôr (1. marca

2008, 1. apríla 2008, 3. mája 2008, 1. júna 2008, 28. júna 2008 a 14. augusta 2008). Z toho

vyplýva, že v posudzovanej veci § 61b ods. 3 Exekučného poriadku mlčky deroguje § 110

ods. 3 , podľa ktorého by sa konkretizované príslušenstvo malo

premlčať po uplynutí desiatich rokov od vykonateľnosti exekučného titulu. Práve neskoršia

právna norma (lex posterior) zavádza odlišné pravidlo, keď v prípade uplatnenia

predmetného práva po troch rokoch od vykonateľnosti exekučného titulu je exekučný súd

ex offo povinný exekučno-právnu ochranu veriteľovi odoprieť. Nemožno teda súhlasiť

s názorom navrhovateľa, že v ním prejednávanej veci sa analyzované zákonné právne

normy nederogujú.

83. Druhý zásadný tematický okruh navrhovateľovej kritiky pramení v kategórii

príslušenstva použitej v jazykovej dikcii právnej normy zakotvenej v § 61b ods. 3

Exekučného poriadku. Podľa názoru navrhovateľa niet dôvodu na to, aby sa s vlastníckym

právom k príslušenstvu judikovanej peňažnej pohľadávky narábalo po exekučno-právnej

stránke odlišne v porovnaní s vlastníckym právom k judikovanej istine. Zároveň podľa jeho

názoru ak by tu aj existovali dôvody na odlišné zaobchádzanie, toto je s ohľadom

na podstatu kritizovaného ustanovenia neprimerané.

84. Národná rada v prevažnej časti svojho vyjadrenia ústavný súd nabáda

k zužujúcemu výkladu pojmu „príslušenstvo pohľadávky“, čo by podľa jej názoru mohlo

viesť k potrebe uplatnenia prednosti ústavne konformného výkladu pred derogáciou § 61b

ods. 3 Exekučného poriadku.

85. Z pohľadu systematiky odôvodnenia nálezu ústavný súd považuje za osožné

venovať sa rekapitulovanému dôvodu predloženého návrhu už v tejto časti. Ak by totiž

pojem „príslušenstvo pohľadávky“ ponúkal interpretačný variant zabezpečujúci odstránenie

navrhovateľových pochybností o ústavnom súlade § 61b ods. 3 Exekučného poriadku,

potom by skutočne bolo potrebné uvažovať o interpretatívnom výroku s následkom

nevyhovenia návrhu v tejto časti. Rovnako by v takom prípade nebolo nutné pokračovať

v ďalšom testovaní ústavnosti kritizovanej právnej normy.

86. Z vyjadrenia národnej rady ako odporcu vyplýva výkladový variant,

podľa ktorého „je jedným z možných logických vysvetlení úmyslu zákonodarcu obmedziť

nárok veriteľa na príslušenstvo tak, aby jeho výška narastala len po obdobie troch rokov

od vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia, avšak, aby po uplynutí tejto lehoty bolo

príslušenstvo v tejto maximálnej výške stále vymožiteľné“.

87. V osobitnej časti dôvodovej správy sa však vysvetľuje, že „exekúcia nebude

môcť začať na vymoženie príslušenstva pohľadávky, ktoré vzniklo po vydaní exekučného

titulu“.

88. Komentárová literatúra, uprednostňujúc teleologický výklad, zdôrazňuje,

že «prípadný postup exekučného súdu, ktorý v takejto situácii zamietne žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie nielen v časti „pohyblivého“ príslušenstva pohľadávky,

ale aj vo vzťahu k akémukoľvek ďalšiemu príslušenstvu pohľadávky... nepovažujeme

za správny» (MAZÁK, J. Komentár k Exekučnému poriadku: §§ 61a – 61b. ASPI –

pôvodné texty alebo texty upravené pre ASPI).

89. Predstaviteľný je aj výklad prednesený navrhovateľom, podľa ktorého oprávnený

po uplynutí troch rokov nebude môcť exekvovať celé príslušenstvo peňažnej pohľadávky,

teda príslušenstvo zročné pred vykonateľnosťou, ako aj po nadobudnutí vykonateľnosti

exekučného titulu.

90. Možno teda sumarizovať, že preskúmavaná právna norma ponúka niekoľko

nerovnakých výkladových prístupov a ani samotná národná rada ako pôvodca vykladanej

právnej normy v tomto ohľade nie je dostatočne konzistentná.

91. Ústavný súd vo veci sp. zn. judikoval, že ak zákonodarca prijme

právnu normu, ktorej formulácia nie je jednoznačná, nastoľuje stav právnej neistoty. Miera

právnej neistoty je rozdielna. Niekedy ju možno odstrániť výkladom práva

podľa všeobecného princípu výkladu a uplatňovania práva ustanoveného čl. 152 ods. 4

. Inokedy právnu neistotu týkajúcu sa správania ustanoveného právnou normou

nemožno odstrániť ani výkladom podľa . V situácii, keď právnu normu

možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s

a medzinárodnými dohovormi... a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný

dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy určenú

povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ().

92. Nadväzne ústavný súd konštatoval, že je povinnosťou všeobecných súdov

v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a druhý

ústavne nekonformný), vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Toto

právo a zároveň aj povinnosť všeobecných súdov vyplývajúca z sa

však nedá použiť vtedy, keď jednoznačné znenie normatívneho textu (i keď sa javí

všeobecnému súdu ako ústavne nekonformné) vylučuje jeho interpretáciu iným spôsobom.

V takomto prípade totiž odlišné ponímanie normatívneho textu by bolo treba považovať

za prejav arbitrárnosti (, ).

93. V súdenej veci je pre ústavný súd podstatným záver, či preskúmavaná právna

norma znie jednoznačne, v dôsledku čoho je vylúčená jej interpretácia iným spôsobom.

94. Rozhodujúcim determinantom je podľa názoru ústavného súdu fakt, že ťažiskový

pojem „príslušenstvo pohľadávky“ je pojmom legálne definovaným. Ako už bolo uvedené,

podľa príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky

z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Nič nenasvedčuje

tomu, že by citovaná norma nebola normou kogentnou, a že by súkromnoprávny charakter

občianskoprávnych alebo obchodnoprávnych vzťahov spojený s prvkom zmluvnej

autonómie ponúkal účastníkom právnych vzťahov priestor pre odchýlne dojednania.

95. Príklon k zužujúcemu výkladu, po ktorom volá národná rada, by v podstate musel

viesť k vylúčeniu časti úrokov z omeškania (eventuálne poplatku z omeškania) a v určitých

prípadoch v závislosti od obsahu zmluvných dojednaní kontrahentov aj časti úroku

z obsahovej náplne diskutovaného pojmu. Zjednocujúco ide o to, že limit vykonateľnosti

príslušenstva pohľadávky by v takomto prípade cielil len na jeho pohyblivú zložku rastúcu

v čase. To by vyžadovalo zaujatie jednoznačného výkladového postoja k otázke, či má ísť

o príslušenstvo narastajúce hneď po vykonateľnosti exekučného titulu alebo len

o príslušenstvo zročné po uplynutí troch rokov od vykonateľnosti exekučného titulu.

Preskúmavaná právna norma neumožňuje v uvedenom ohľade jednoznačne „nahmatať“

zámer zákonodarcu prostredníctvom explicitne zavedenej trojročnej lehoty, pretože tá

nelimituje hmotnoprávne založené prírastky príslušenstva, ale procesné právo oprávneného

domáhať sa nevyhnutnej štátnej asistencie pri ochrane svojho vlastníckeho práva. Popísanú

nejednoznačnosť podporuje aj zjavný rozpor osobitnej časti dôvodovej správy a vyjadrenia

národnej rady k návrhu navrhovateľa (body 86 a 87).

96. V posudzovanej veci sa tak črtá konflikt legálnej definície s vôľou zákonodarcu

(dôvodová správa a vyjadrenie odporcu), z ktorej však možno vyvodiť iba to,

že zákonodarca s istotou nezamýšľal postihnúť neexekvovateľnosťou všetko príslušenstvo

peňažnej pohľadávky.

97. Podľa viackrát judikovaného právneho názoru Spolkového ústavného súdu

(rozhodnutie z 15. októbra 1996 vo veci sp. zn. 1 BvL 44, 48/92, rozhodnutie z 19. januára

1999 vo veci sp. zn. , rozhodnutie zo 14. decembra 1999 vo veci sp. zn. 1

BvR 1327/98, rozhodnutie zo 16. decembra 2014 vo veci sp. zn. ) sa

možnosť ústavne konformného výkladu v každom prípade končí tam, kde by sa dostala

do rozporu so slovným znením (Wortlaut) a s jasne rozpoznateľnou vôľou zákonodarcu

(klar erkennbarer Willen des Gesetzgebers).

98. Vôľa zákonodarcu týkajúca sa limitov uplatňovania § 61b ods. 3 Exekučného

poriadku nie je z podkladov, ktoré má ústavný súd k dispozícii, jednoznačne rozpoznateľná

(body 86 a 87). Tento samotný fakt by azda mohol zreálniť možnosť uplatnenia ústavne

konformného výkladu. Nemožno ale ignorovať, že vôľa zákonodarcu je na druhej strane

dostatočne jasne rozpoznateľná v , kde zrozumiteľne

vyjadril, čo tvorí obsahovú náplň pojmu „príslušenstvo pohľadávky“.

99. Rovinu slovného znenia zas ústavný súd vidí ako interpretačne nápomocnú

predovšetkým v prípadoch použitia takých slov či slovných spojení v písanej právnej

norme, ktoré právo záväzne nedefinuje (najčastejšie neurčité právne pojmy), a vykladač je

odkázaný na zákonitosti slovenského jazyka. V posudzovanej veci pojem „príslušenstvo

pohľadávky“ s určitosťou nemožno považovať za kategóriu právom nedefinovanú

a požiadavka jednoty a vnútornej bezrozpornosti právneho poriadku očakáva

od interpretátora garanciu jednotnosti v používaní i aplikovaní tohto pojmu. Preto by

podľa názoru ústavného súdu prípadný zužujúci výklad § 61b ods. 3 Exekučného poriadku,

ktorý navrhuje národná rada, kolidoval so slovným znením § 121 ods. 3 Občianskeho

zákonníka, čím by sa dostal nielen do polohy contra legem, ale narušil by aj požiadavku

právnej istoty (vnútorná bezrozpornosť právneho poriadku).

100. Akceptáciou očakávania národnej rady (bod 84) by tak síce ústavný súd mohol

vyhovieť požiadavke zabezpečenia ochrany základného práva oprávneného vlastniť majetok

či jeho základného práva na súdnu ochranu pri aplikácii § 61b ods. 3 Exekučného poriadku,

súčasne by však do budúcnosti vážne ohrozil ústavne chránenú hodnotu právnej istoty

a s ňou spojenú chránenú hodnotu základného práva dlžníka (povinného) vlastniť majetok

a jeho základného práva na súdnu ochranu v procese exekúcie. Hranicou prípustnosti

ústavne konformného výkladu je teda aj zabezpečenie funkčnej symbiózy ústavných

noriem. Ústavná konformita výkladu pojmovo nemôže znamenať súlad len s niektorými

chránenými hodnotami, kým iné by boli narúšané.

101. Ústavný súd si v tejto súvislosti uvedomuje, že ho možno obviniť z príliš

pozitivistického prístupu (a to obzvlášť k súkromnoprávnej regulácii) a z nedostatku odvahy

vydať sa cestou voľnejšieho prístupu k otázke viazanosti doslovným znením právnej normy.

Presadením výkladu navrhovaného národnou radou by síce implicitne, no zároveň

doktrinálne pripúšťal odchýlenie sa nielen od slovného vyjadrenia právnej normy (to je

v zásade prípustné v záujme ochrany ústavnosti – napr. ), ale predovšetkým

od záväznosti písaného práva. Ak by tento jeho postoj našiel v budúcom období odozvu

na strane orgánov aplikácie práva, vznikol by nielen potenciál oslabenia systému

špecializovanej a koncentrovanej ochrany ústavnosti, ale predovšetkým riziko

nezanedbateľného rozladenia systémovej harmónie pri ochrane základných hodnôt

demokratického a právneho štátu v prostredí mechanizmu uplatňovania verejnej moci.

102. Napokon, ak zmenou právnej úpravy, ktorá zaviedla pravidlo podľa § 61b ods. 3

Exekučného poriadku, národná rada mierila na vylúčenie príslušenstva pohľadávky iba

v určitej jej časti, nič jej nebránilo sformulovať predmetnú právnu normu spôsobom tomuto

cieľu zodpovedajúcim. Dôkazom opodstatnenosti tejto námietky je aj formulácia pravidla

obsahovo zodpovedajúceho preskúmavanej právnej norme v právnej regulácii zavedenej

novelou účinnou od 1. apríla 2017 [§ 53 ods. 3 písm. g) § Exekučného poriadku v znení

účinnom od 1. apríla 2017], podľa ktorého súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak sa

návrhom uplatňuje nárok na opakujúce sa príslušenstvo pohľadávky a návrh je podaný

po troch rokoch od nadobudnutia vykonateľnosti exekučného titulu, a to bez toho, aby bol

povinný na splnenie pohľadávky vyzvaný v posledných troch mesiacoch pred podaním

návrhu na vykonanie exekúcie, alebo bez toho, aby s povinným bola uzavretá dohoda

o postupnom splnení pohľadávky priznanej exekučným titulom v priebehu troch rokov

od nadobudnutia vykonateľnosti exekučného titulu. Je teda zjavné, že v tomto prípade

už zákonodarca dokázal zamýšľané pravidlo artikulovať spôsobom, ktorý zameranie

dotknutej právnej úpravy objektovo zúžil len na opakujúce sa príslušenstvo pohľadávky.

103. Z uvedených dôvodov ústavný súd neakceptuje interpretačný návrh národnej

rady a § 61b ods. 3 Exekučného poriadku bude ďalej preskúmavať vo výkladovej podobe

preferovanej navrhovateľom, teda tak, že príslušenstvom pohľadávky v zmysle napadnutého

ustanovenia je všetko príslušenstvo podľa .

IV.

(Ne)súlad Exekučného poriadku s , a

dodatkového protokolu, ako aj s

104. Okresný súd navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol tak, že § 61b

ods. 3 Exekučného poriadku odporuje základnému právu vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , právu na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu

a základnému právu na súdnu ochranu podľa . Na prvom mieste

preto ústavný súd musí zaujať stanovisko k otázke, či v napadnutom ustanovení regulovaný

právny vzťah spadá do vecného rozsahu uvedených práv.

105. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

106. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

107. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

108. Ústavný súd konštantne vykladá a aplikuje tak, aby bol

v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu ().

109. Predmetom ochrany podľa , ako aj dodatkového

protokolu je len „existujúci majetok“, avšak z judikatúry ústavného súdu, ako aj ESĽP

vyplýva, že pod tento pojem možno zahrnúť tiež majetkové hodnoty vrátane pohľadávok,

na základe ktorých môže sťažovateľ tvrdiť, že má prinajmenšom „legitímnu nádej“ na ich

zhodnotenie (napr. nálezy ústavného súdu sp. zn. , , III. ÚS

117/06, rozsudok ESĽP vo veci Pine Valley Developments LTD. a iní v. Írsko z 29. 11.

1991), resp. na dosiahnutie efektívneho užívania vlastníckeho práva (napr. rozsudok ESĽP

z 12. 7. 2001 v konaní o sťažnosti č. 42527/98 vo veci Knieža Hans-Adam II.

Lichtenštajnský v. Nemecko, § 83).

110. Majetok, ktorý je predmetom ochrany zaručenej podľa , teda zahŕňa

nielen veci, ale aj práva a iné majetkové hodnoty ().

111. Európsky súd pre ľudské práva pri rozhodovaní o subsumpcii peňažných

pohľadávok pod čl. 1 dodatkového protokolu naplnenie pojmu „užívanie majetku“

interpretačne podmieňuje zistením, či pohľadávka je dostatočne uznaná za vykonateľnú

(rozsudok ESĽP z 9. 12. 1994 o sťažnosti č. 13427/87 vo veci Stran Greek Refineries and

Stratis Andreadis v. Greece; § 59 – §62, rozsudok ESĽP zo 6. 3. 2003 o sťažnosti

č. 41510/98 vo veci Jasiūnienė v. Litva, § 44).

112. Vzhľadom na to, že napadnutý § 61b ods. 3 Exekučného poriadku

pri vymedzení svojej hypotézy viaže začiatok plynutia trojročnej lehoty na vykonateľnosť

exekučného titulu, predpokladá existenciu pohľadávky, ktorá je kompetentnou autoritou

uznaná za vykonateľnú. Pohľadávku, na ktorú sa vzťahuje § 61b ods. 3 Exekučného

poriadku, preto možno zahrnúť do kategórie majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového

protokolu, a aj pod regulatívny záber plynúci z .

113. Okrem toho prejednávaný návrh sústreďuje pozornosť na procesný rozmer

vlastníckeho práva ako základného práva zásadne hmotnej povahy. Článok 20 ods. 1

požaduje nielen rovnakosť jeho zákonného obsahu, ale aj jeho ochrany. Slovné spojenie

„právo na ochranu“, ktoré je použité aj v , implikuje v sebe aj potrebu

minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v tomto čl. 20 ods. 1

a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení práva

na súdnu a inú ochranu podľa a nasledujúcich (, ,

, ). Rovnako ESĽP pri rozhodovaní o porušení čl. 1

dodatkového protokolu hovorí o „inherent procedural requirements“ (základných

procesných požiadavkách) označeného ustanovenia (napr. rozsudok z 21. 5. 2002 vo veci

Jokela v. Fínsko, sťažnosť č. 28856/95).

114. Nemožnosť docieliť výkon rozhodnutia znamená zásah do práva na pokojné

užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (rozsudok ESĽP zo 7. 5. 2002 v konaní

o sťažnosti č. 59498/00 vo veci Burdov v. Rusko, § 40).

115. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté ustanovenie predstavuje obmedzujúci

zásah do vlastníckeho práva oprávneného z exekučného titulu. Zavádza totiž časový limit

možnosti docieliť výkon rozhodnutia prikazujúceho peňažné plnenie, a to v časti týkajúcej

sa príslušenstva. Nepochybne teda ide o obmedzenie vlastníckeho práva, keďže od istého

momentu je exekučný súd ako reprezentant mocenskej garancie vlastníckeho práva povinný

vlastníkom žiadanú garanciu tohto hmotného práva odoprieť. Zároveň však ide aj o zásah

do základného práva na súdnu ochranu, pretože zúženie realizácie vlastníckeho práva

k judikovanej pohľadávke je stelesnené práve v zákonnom príkaze odoprieť požiadavku

na nútený výkon zodpovedajúceho exekučného titulu tvoriaci integrálnu súčasť základného

práva zaručeného . Prístup k súdu nemôže byť v ústavnej perspektíve

vnímaný len ako formálne právo obrátiť sa na súd, ale je zameraný na zabezpečenie

efektívnej právnej ochrany (rozhodnutie Spolkového ústavného súdu zo 16. mája 1995

v konaní sp. zn. 1087/91). Z uvedených dôvodov je potrebné posudzovať konformitu § 61b

ods. 3 Exekučného poriadku s v podobe nerozlučnej jednoty

a dodatkového protokolu na jednej strane a na strane druhej.

Legitimita obmedzenia

116. Z už citovanej všeobecnej časti dôvodovej správy (body 63 až 65) vyplýva,

že zahŕňal novelizáciu viacerých právnych predpisov, čím sa

pokúsil poskytnúť komplexnú ochranu spotrebiteľskému segmentu trhu, a to predovšetkým

vytvorením účinných zábran tzv. civilnoprávnej úžere, ktorej podstata tkvie v poskytovaní

pôžičiek zo strany rôznych finančných inštitúcií nebankovej povahy v prospech

spotrebiteľov, pričom však úrok ako cena poskytnutia pôžičky spolu s ďalšími zmluvne

dojednanými platbami zaväzujúcimi spotrebiteľa sú v hrubom nepomere k požičanej sume

( ). Omeškanie dlžníkov s vrátením pôžičky a s úhradou

všetkých súvisiacich platieb potom vedie k ďalšiemu požičiavaniu za nevýhodných

podmienok a spotrebiteľ (dlžník) sa ocitá v začarovanom kruhu permanentného zadĺženia.

117. Naproti tomu však osobitná časť dôvodovej správy adresne k napadnutému

ustanoveniu ilustruje (bod 66) podstatne širší záber napadnutého ustanovenia v porovnaní

s ochranou spotrebiteľa plynúcou zo všeobecnej časti dôvodovej správy, keď tvrdí ochranu

akéhokoľvek dlžníka (nielen spotrebiteľa) pred špekuláciou veriteľa.

118. Naznačenú nezrovnalosť postrehla i vláda, ktorá vo svojom vyjadrení uviedla,

že cieľom § 61b ods. 3 Exekučného poriadku je „vo všeobecnosti ochrana dlžníka

pred špekulatívnym vyčkávaním veriteľa s podaním návrhu, ktoré by malo za následok

navyšovanie príslušenstva... v zásade predmetné ustanovenie slúži na ochranu dlžníka

pred nepoctivým konaním veriteľa (prejavujúcom sa prostredníctvom špekulatívneho

odďaľovania výkonu exekúcie zo strany veriteľa vo vzťahu k podaniu návrhu na jej

vykonanie, čo v konečnom dôsledku môže byť v krajnom prípade chápané ako abusus

iuris)“.

119. Ústavný súd súhlasí, že formulácia § 61b ods. 3 Exekučného poriadku nijako

nepredznamenáva aplikáciu len v spotrebiteľskej sfére. Subjektom, ktorému je predmetné

ustanovenie adresované, nie je iba oprávnený s judikovaným príslušenstvom peňažnej

pohľadávky zo spotrebiteľského záväzku, ale akýkoľvek oprávnený s judikovaným

príslušenstvom akejkoľvek peňažnej pohľadávky vymáhateľnej postupom

podľa Exekučného poriadku.

120. Napadnuté ustanovenie znemožňuje vymáhateľnosť príslušenstva pohľadávky,

ak veriteľ podá návrh na vykonanie exekúcie po troch rokoch od vykonateľnosti

exekučného titulu, čím v podstate motivuje veriteľa, aby judikované príslušenstvo exekučne

uplatnil najneskôr v uvedenej lehote. V opačnom prípade stráca exekučno-právnu ochranu

zo strany štátu. Týmto sprostredkovaným spôsobom chráni napadnuté ustanovenie dlžníka.

121. Okrem hlavného účelu exekúcie a exekučného konania, ktorým je ochrana

veriteľa prostredníctvom štátnej garancie vymáhateľnosti práva plynúceho z exekučného

titulu, plní exekučné právo aj úlohu ochrany dlžníka pred nadmernými

(neproporcionálnymi) zásahmi vyvolanými použitím prostriedkov výkonu rozhodnutí.

V podstate sa tu prejavuje posun od liberálneho chápania exekúcie k jej sociálnemu poňatiu

(Baur, F. und Koll. Zwangsvollstreckungsrecht. 13. völlig neubearbeitete Auflage.

Heidelberg: C. F. Müller Verlag, 2006, s. 28 a nasledujúce). Hľadisko základných práv

a slobôd v tomto regulatívnom prostredí vychádza z názoru, podľa ktorého pri ochrane

dlžníka v procese exekúcie nejde ani tak o odvrátenie mocenských zásahov štátu, ale

v prvom rade o riešenie kolízie základných práv (Popp, A. Gläubigerschädigung. Tübingen:

Mohr Siebeck, 2014, s. 154) subjektov záväzkovo-právneho vzťahu.

122. Napadnutým ustanovením zákonodarca pristúpil k normatívnemu riešeniu

kolízie základných práv oprávneného a povinného v užšej a konkrétnejšie identifikovanej

skupine skutkových situácií, ktorých spoločným menovateľom je časový aspekt (tri roky

od vykonateľnosti exekučného titulu) i dimenzia objektová (vymáhanie príslušenstva

peňažnej pohľadávky). Ide o zákonodarný nástroj určujúci časovú hranicu, po prekročení

ktorej sa priestor pre realizáciu súdnej ochrany základného práva vlastniť majetok

u povinného dlžníka zväčšuje na úkor priestoru, ktorým dovtedy pri súdnej ochrane svojho

základného práva vlastniť majetok disponoval veriteľ.

123. Popísaným nástrojom zákonodarca zvyšuje mieru súdnej ochrany základného

práva vlastniť majetok u dlžníka limitovaním procesného priestoru určeného veriteľovi

na exekučné uplatnenie príslušenstva judikovanej pohľadávky, čím súčasne znižuje riziko

neprimeraného nárastu príslušenstva pohľadávky v dôsledku plynutia času. Ide o cieľ,

ktorý ústavný súd považuje za dostatočne legitimizujúci obmedzenie ochrany základného

práva veriteľa vlastniť majetok i jeho základného práva na súdnu ochranu. Ide pritom

o obmedzenie implicitné, relevantné vo väzbe na . Nemožno uvažovať

o obmedzení explicitnom, plynúcom z , ktorý ráta so zneužitím

vlastníctva na ujmu práv iných, pretože exekučné uplatnenie právoplatne a vykonateľne

judikovaného práva oprávneným nie je bez ďalších pristupujúcich skutkových okolností

hodnotiteľné ako zneužitie vlastníctva.

124. Ústavný súd sa nestotožňuje s právnym názorom navrhovateľa o účelovej

orientácii právnej úpravy, podľa ktorého „jej jediným cieľom je zbaviť veriteľov (časti) ich

právoplatne judikovaných pohľadávok teda zbaviť ich ochrany vlastníckeho práva, navyše

potvrdeného právoplatným rozhodnutím“. Navrhovateľ sa vyjadril kategoricky. V podstate

podozrieva zákonodarcu zo zlého úmyslu a v prípade pravdivosti citovaného výroku

by nemohlo ísť o cieľ legitímny. Právna úprava, ktorá jediná je záväzná, však nedáva

navrhovateľovi celkom za pravdu. Veriteľ má časový priestor troch rokov na exekučné

uplatnenie judikovaného práva. Navyše, v priebehu uvedeného obdobia môže s dlžníkom

uzavrieť dohodu o splátkach, čo zabráni striktnému uplatneniu trojročného limitu.

V popísaných okolnostiach len ťažko uvažovať o „zbavení“ veriteľa jeho právoplatne

judikovanej pohľadávky.

125. Okrem toho argumentácia navrhovateľa spochybňujúca legitimitu cieľa sa

zakladá na východisku, ktorým je právna existencia (a tým aj záväznosť) pravidla

regulujúceho premlčanie judikovaných pohľadávok v občianskom práve. Občiansky

zákonník v § 110 ods. 1 zavádza desaťročnú premlčaciu dobu na uplatnenie právoplatne

judikovaného práva. Navrhovateľ akoby predmetné ustanovenie

považoval za nemennú konštantu, od ktorej sa musí odvíjať každá ďalšia právna úprava,

ba od ktorej závisí ústavnosť neskoršej právnej úpravy.

126. Ústavný súd konštatuje, že fakt sprísnenia dosiaľ uplatňovanej právnej úpravy

nemôže (s výnimkou intertemporálnych súvislostí) sám osebe signalizovať neústavnosť.

Zákonodarcu nemožno pripraviť o možnosť meniť právnu úpravu aj smerom k sprísneniu

regulácie určitého objektu. Ak ide o prieskum súladu zákona s , referenčnou normou

je norma ústavná, nie iná zákonná norma. Argumentáciu spochybňujúcu cieľ právnej úpravy

a založenú na tvrdení aplikačného napätia medzi

a § 61b ods. 3 Exekučného poriadku by bolo možné uznať za ústavne relevantnú len

v prípade, ak by konflikt oboch právnych predpisov rovnakej právnej sily atakoval ústavné

hodnoty súladnosti a vnútornej bezrozpornosti (, ) právneho

poriadku spôsobom porušujúcim právnu istotu ( ). Do tejto polohy sa však

vzájomný vzťah oboch uvedených ustanovení nedostal (body 78 až 82).

Test proporcionality

127. Ústavný súd vzhľadom na zistenie legitimity cieľa posudzovanej právnej úpravy

musí pristúpiť k testovaniu jej proporcionality. Okolnosti prejednávanej veci majú

za následok, že v metodike skúmania primeranosti § 61b ods. 3 Exekučného poriadku sa tu

stretáva nielen známy a frekventovane používaný trojstupňový test, ale aj požiadavka

rovnakosti zákonného obsahu a ochrany vlastníckeho práva plynúca z

ako špecifický prejav ústavného princípu rovnosti. Kombinácia oboch popísaných rovín

skúmania znamená, že test proporcionality tu možno postaviť do polohy skúmania

ospravedlniteľnosti vyčlenenia vlastníkov judikovaných pohľadávok znejúcich na peňažné

príslušenstvo podľa zo širšej skupiny vlastníkov

judikovaných peňažných pohľadávok. V podstate teda ide o štvrtý krok ustáleného

diskriminačného testu vyvinutého na pôde ESĽP a používaného aj ústavným súdom

(napr. , ).

128. K otázke rovnakosti v zákonnom obsahu vlastníckeho práva ústavný súd

uviedol, že určuje vlastníckemu právu všetkých vlastníkov rovnaký

zákonný obsah. Rovnaký zákonný obsah neznamená, že vlastníci všetkých vecí (ktoré môžu

byť predmetom vlastníctva) majú absolútne rovnaké práva a povinnosti, ale vlastníci

druhovo rovnakej veci (nehnuteľnosť, hnuteľnosť, akcia) majú mať zákonom určené

rovnaké práva bez ohľadu na povahu vlastníka (). Prípadná nerovnosť

v zákonnom obsahu vlastníckeho práva by mohla byť ústavne akceptovateľná, avšak iba

vtedy, keby bola objektívne a rozumne zdôvodnená, to znamená, keby sledovala legitímny

cieľ a keby medzi týmto cieľom a prostriedkami prijatými na jeho dosiahnutie existoval

vzťah proporcionality (napr. , ).

129. Nepochybne možno tento viackrát judikovaný právny názor vztiahnuť

aj na prípadnú nerovnosť v ochrane vlastníckeho práva, teda v jeho už konštatovanom

procesnom rozmere, ktorý je ťažiskovým pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa

a ktorý tvorí integrálnu súčasť regulácie inkorporovanej v . Úlohou

ústavného súdu je tak posúdenie, či legálna konštrukcia tvorená namietanou zákonnou

právnou normou predstavuje primeraný zásah zákonodarcu do základného práva vlastniť

majetok, do práva na pokojné užívanie majetku a do základného práva na súdnu ochranu.

130. Test primeranosti (proporcionality) je štandardne založený na troch fázach.

Prvou je skúmanie hľadiska vhodnosti (Geeignetheit). Ide tu o odpoveď na otázku,

či inštitút obmedzujúci určité základné právo umožňuje dosiahnuť sledovaný cieľ,

ktorým môže byť aj ochrana základných práv a slobôd iných subjektov. Druhou fázou je

zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, potrebnosti či použitia najmenej drastických prostriedkov

(Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity, sufficiently important objective). Má

sa na mysli porovnávanie posudzovaného legislatívneho prostriedku obmedzujúceho

základné právo alebo slobodu s inými opatreniami umožňujúcimi dosiahnutie rovnakého

cieľa, avšak nedotýkajúcimi sa základných práv a slobôd, resp. dotýkajúcimi sa ich

v menšej miere (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci ).

Napokon treťou fázou je skúmanie hľadiska proporcionality v užšom zmysle slova

(Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect) (napr.

, a pod.).

Vhodnosť

131. Vyhovenie posudzovanej právnej úpravy v prvom kroku testu proporcionality

vyžaduje, aby právna úprava smerovala k naplneniu účelu, ktorý je dostatočne dôležitý,

aby odôvodnil (ospravedlnil) obmedzenie základného práva alebo slobody. Ak uvedená

právna norma nie je spôsobilá dosiahnuť sledovaný účel, tak ide zo strany zákonodarcu

o prejav svojvôle nezlučiteľný s princípom právneho štátu (napríklad ,

, ).

132. Ako už ústavný súd identifikoval, cieľom § 61b ods. 3 Exekučného poriadku je

ochrana dlžníka pred neprimeraným zásahom do vlastníckeho práva k jeho majetku,

ktorým ručí za splnenie vykonateľne judikovaného záväzku. Preskúmavaná právna norma

prikazuje exekučnému súdu zabrániť exekúcii v rozsahu príslušenstva pohľadávky priznanej

exekučným titulom, ak oprávnený podá návrh na vykonanie exekúcie viac ako tri roky

od nadobudnutia vykonateľnosti exekučného titulu. Prima facie tu teda ide o procesnú

ochranu vlastníckej sféry dlžníka.

133. Pokiaľ ide o kritérium vhodnosti, ústavný súd konštatuje, že zákonodarcom

zvolené opatrenie je spôsobilé dosiahnuť cieľ zamýšľaný zákonodarcom, avšak iba

čiastočne.

134. Preskúmavanú právnu normu je exekučný súd povinný uplatniť len za splnenia

podmienky spočívajúcej v tom, že veriteľ tri roky od vykonateľnosti exekučného titulu

nepodá návrh na vykonanie exekúcie. Uvedená podmienka má sama osebe procesno-právny

charakter, lebo podanie návrhu na vykonanie exekúcie je procesno-právnou skutočnosťou.

Podanie návrhu na vykonanie exekúcie pritom nemá hmotno-právny vplyv na prípadné

ďalšie narastanie príslušenstva pohľadávky. Zo žiadneho ustanovenia hmotného práva ani

zo žiadnej exekučno-právnej normy takýto právny následok nevyplýva. Inými slovami, ak

oprávnený podá návrh na vykonanie exekúcie dva roky a jedenásť mesiacov

po vykonateľnosti exekučného titulu, splní požiadavku plynúcu naň z § 61b ods. 3

Exekučného poriadku a exekučný súd už nemôže brániť exekúcii v rozsahu príslušenstva

judikovanej pohľadávky bez ohľadu na to, akú definitívnu sumu príslušenstvo dosiahne.

V takom prípade bude vymáhateľné príslušenstvo pohľadávky naďalej narastať,

a to aj po uplynutí troch rokov od vykonateľnosti exekučného titulu, až kým nedôjde

k uspokojeniu judikovaného záväzku v časti istiny (to môže trvať ďalších viac mesiacov,

ba aj rokov). Formálna požiadavka (podanie návrhu na vykonanie exekúcie),

ktorú zákonodarca voči oprávnenému zaviedol a ktorou sa snaží docieliť, „aby zbytočne

a účelovo nerástli úroky“ (záznam z parlamentnej rozpravy k

argumentačne použitý i odporcom na strane 7 jeho vyjadrenia k návrhu navrhovateľa), teda

nie je spôsobilá sama osebe citované očakávanie naplniť.

135. Ústavný súd neopomína, že podanie návrhu na vykonanie exekúcie predsa len

prispieva k priblíženiu momentu, v ktorom dôjde k zániku judikovaného záväzku, a tak ide

o krok pozitívny, smerujúci k definitívnemu ustáleniu obsahu právneho vzťahu medzi

oprávneným a povinným.

136. Totiž v situácii, keď po vzniku exekučného titulu (poväčšine právoplatné

a vykonateľné rozhodnutie) dlžník stále neplní svoju peňažnú povinnosť, odďaľuje sa

splnenie judikovanej pohľadávky. Zároveň však súčasná veriteľova pasivita (nepodanie

návrhu na vykonanie exekúcie) zvyšuje právnu neistotu dlžníka priamo súvisiacu s jeho

„ohrozenou“ majetkovou sférou, keďže príslušenstvo pohľadávky, ktoré taktiež bolo

právoplatne a vykonateľne priznané, ďalej narastá. Preskúmavaná právna norma potom

predstavuje objektívnu hranicu, ktorú predlžovanie stavu právnej neistoty späté s neustálym

nárastom vynútiteľného nároku nesmie prekročiť. Po troch rokoch sa teda nastolí právna

istota u veriteľa spočívajúca v tom, že príslušenstvo judikovanej pohľadávky už

prostredníctvom núteného výkonu nevymôže, a u dlžníka v tom, že „ohrozenie“ jeho

majetkovej sféry ďalším rastom dotknutého záväzku ako celku (istina + príslušenstvo) už

nebude pokračovať a exekvovateľnosť presne určenej sumy sa už ďalším plynutím času

nezmení.

137. V rámci prvého kroku testu proporcionality ústavný súd zisťuje, či je

posudzovaná právna norma racionálne previazaná s cieľom ňou sledovaným (rational

connection test). Úlohou je teda zistiť, či bola právna norma vytvorená takým spôsobom,

a tak dôkladne, aby bola spôsobilá dosiahnuť identifikovaný cieľ (m. m. ,

, ).

138. Podľa názoru ústavného súdu preskúmavaný § 61b ods. 3 Exekučného poriadku

v prvom kroku zisťovania jeho proporcionality z dôvodov uvedených v predchádzajúcej

argumentácii v prvom kroku zisťovania jeho proporcionality obstál, pretože ho nemožno

kvalifikovať ako zásah iracionálny. No osožným pre jeho ďalšie testovanie je i popísaný

odtieň kritizovanej právnej normy, z ktorého plynie, že vo chvíli, keď oprávnený včas podá

návrh na vykonanie exekúcie, ochrana dlžníka zo strany zákonodarcu ustupuje do úzadia,

keďže ďalšiemu nárastu príslušenstva judikovanej pohľadávky samotné začatie exekučného

konania nebráni. Zákonodarcu teda akoby o čosi viac zaujímala povinnosť veriteľa podať

návrh na vykonanie exekúcie v lehote podľa § 61b ods. 3 Exekučného poriadku,

než ochrana dlžníka pred nárastom príslušenstva peňažnej pohľadávky. Uvedené zistenie

však podľa názoru ústavného súdu nemôže viesť k vysloveniu záveru o nevyhovení § 61b

ods. 3 Exekučného poriadku v teste vhodnosti, pretože začatím exekučného konania sa

„osud“ judikovaného práva dostáva z dovtedy výlučnej dispozície oprávneného aj do rúk

súdneho exekútora a exekučného súdu. Za splnenie judikovaného záväzku spôsobom,

ktorý bude voči dlžníkovi čo najšetrnejší, teda spôsobom, ktorý eliminuje čo najviac ďalší

nárast príslušenstva pohľadávky, tak preberá zodpovednosť už aj štát poskytujúci garancie

ochrany ďalších základných práv dlžníka (napr. základné právo na prerokovanie exekučnej

veci bez zbytočných prieťahov podľa ).

Nevyhnutnosť

139. Skúška nevyhnutnosti ako druhý krok testu proporcionality má preveriť,

či zákonné obmedzenie je naozaj nevyhnutné, teda či na dosiahnutie legitímneho cieľa nie

je k dispozícii menej obmedzujúci, menej invazívny prostriedok. Myšlienka testu v tejto

fáze spočíva v tom, že právna norma nemá obmedzovať základné právo alebo slobodu viac

než je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa alebo inak, že právna norma má dosahovať cieľ

najmenej ľudskoprávne drastickým spôsobom ().

140. Takmer v každom prípade obmedzenia základných práv a slobôd je

predstaviteľné menej obmedzujúce riešenie. Striktná aplikácia testu nevyhnutnosti by mohla

demokraticky neprípustným spôsobom zúžiť priestor parlamentu pre realizáciu jeho politík.

Ústavný súd teda berie do úvahy aj istý priestor na uváženie parlamentu nezabúdajúc však

na minimalizáciu zásahov do základných práv a slobôd ().

141. Významným aspektom prejednávaného návrhu okresného súdu, ktorý súvisí

s vyhodnocovaním napadnutého ustanovenia v teste nevyhnutnosti, je aj fakt, že § 61b

ods. 3 Exekučného poriadku vzhľadom na svoju jednoznačne kogentnú povahu nevytvára

pre exekučný súd taký diskrečný priestor pri aplikácii skúmaného obmedzenia, ktorý by

ústavnému súdu umožňoval aplikovať test nevyhnutnosti skôr v polohe vylúčenia extrémnej

disproporcionality (ONDŘEJEK, P. Princip proporcionality a jeho role při interpretaci

základních práv a svobod. Praha: Leges, 2012, s. 105) a byť tak voči legálnemu stvárneniu

zámeru zákonodarcu tolerantnejší. Naopak, chýbajúci priestor pre úvahu exekučného súdu

vyžaduje, aby ústavný súd v rozhodovanej veci aplikoval prísny test nevyhnutnosti.

142. Pri skúmaní druhého kritéria ide v okolnostiach prerokúvaného návrhu

navrhovateľa o odpoveď na otázku, či v podmienkach exekučného konania začatého

na účely núteného vymoženia judikovanej peňažnej pohľadávky pozná právny poriadok

taký prostriedok slúžiaci ochrane dlžníka pred neprimeraným nárastom príslušenstva,

ktorý by zasahoval do vlastníckeho práva, resp. do práva na pokojné užívanie majetku

oprávneného a do jeho základného práva na súdnu ochranu menej zaťažujúcim spôsobom,

prípadne by doň nezasahoval vôbec.

143. Druhá fáza testu proporcionality si vyžaduje aj určitú toleranciu k diskrécii

o zákonodarcu pri voľbe jedného z viacerých do úvahy prichádzajúcich zásahov

spôsobilých dosiahnuť ciele, ktorými sú legitimizované. Jednak už ústavný súd uviedol,

že takmer v každom prípade obmedzenia základných práv a slobôd je predstaviteľné menej

obmedzujúce riešenie (bod 140), a aj vývoj praxe ústavno-súdneho prieskumu zásahov

normotvorcu do základných práv a slobôd zvýrazňuje potrebu zohľadňovania množstva

(predovšetkým mimoprávnych) vstupov pri rozhodovaní zákonodarcu o voľbe vhodného

prostriedku (BARAK, A. Proportionality: Constitutional Rights and their Limitations.

Cambridge University Press, 2012. s. 408). Popísaná črta sa ešte zvýrazňuje častou

neistotou, ktorá panuje v momente normotvorného zavedenia konkrétneho zásahového

prostriedku o miere jeho spôsobilosti účinne dosahovať legitímny cieľ.

144. Nárast príslušenstva judikovanej pohľadávky v právnom prostredí

spred nadobudnutia účinnosti ako problém, ktorý sa zákonodarca

rozhodol normatívne riešiť, nepredstavuje taký objekt právnej regulácie, ktorý by v čase

zavádzania preskúmavaného § 61b ods. 3 Exekučného poriadku vyvolával významnú

neistotu o jeho spôsobilosti dosahovať vytýčený cieľ – teda ochraňovať vlastnícku sféru

dlžníka pred neprimeranou záťažou v exekúcii. V tomto smere sú relevantnými dva

parametre preskúmavanej právnej normy, a to jej kogentný charakter formulovaný

ako príkaz exekučným orgánom a exaktne stanovený limit (tri roky od vykonateľnosti

exekučného titulu).

145. Už v čase nadobudnutia účinnosti sa v spotrebiteľskom

záväzkovom práve uplatňovali limity celkovej sumy úrokov z omeškania podľa § 3a

nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia v znení účinnom v tom období. Nešlo však o určenie

neprekročiteľnej hranice pri postupnom náraste záťaže.

146. Ústavný súd tiež upozorňuje, že už aj pred účinnosťou

právny poriadok nebránil pri poskytovaní súdnej ochrany, a teda aj súdnej ochrany

v exekučnom práve uplatniť na individuálnej (aplikačnej) báze koncept zákazu zneužitia

práva.

147. Miera istoty o účinnosti dosiahnutia cieľa, ktorú sa potom zákonodarca snažil

v napadnutom ustanovení zabezpečiť, však bola v uvedených prípadoch bezpochyby

podstatne nižšia v porovnaní s garanciami, ktoré poskytuje § 61b ods. 3 Exekučného

poriadku zavádzajúci veľmi exaktnú kogentnú inštrukciu.

148. Z uvedených dôvodov napriek potrebe rešpektovania diskrečného priestoru

určeného zákonodarcovi pri voľbe konkrétneho zásahového prostriedku rozhodovaná vec

nedovoľuje ústavnému súdu byť k zákonodarcovi tolerantným.

149. Drastickosť invázie zavedenej v § 61b ods. 3 Exekučného poriadku spočíva

práve v jej de facto sankčnom charaktere (i národná rada v dôvodovej správe hovorí

o civilnoprávnej sankcii). Ak oprávnený z exekučného titulu nepodá návrh na vykonanie

exekúcie v zákonom predpísanej lehote, čím sa zvyšuje záťaž dlžníka kvôli stále rastúcemu

príslušenstvu, bude jeho vlastníckemu právu odňatá súdna ochrana vo vzťahu k celému

príslušenstvu, teda aj k tomu, ktoré v dôsledku nerešpektovania časového limitu nerastie.

Oprávnený je zbavený súdnej ochrany svojho vlastníctva aj v tej jej časti, odďaľovanie

uplatnenia ktorej by dlžníkovi s plynúcim časom zvyšovanie záťaže vôbec nespôsobilo.

Navrhovateľ tu dôvodne argumentuje, že «toto nerozlišovanie je v protiklade

aj s tvrdeniami dôvodovej správy o „špekulatívnom“ oneskorovaní začatia exekúcie. Nie je

totiž zrejmé, ako takéto oneskorenie... vplýva na príslušenstvo, ktoré v čase nenarastá,

a prečo je... v tomto prípade potrebné postihnúť toto príslušenstvo následkom nemožnosti

exekučne ho vykonať.».

150. Preskúmavaná právna úprava je prejavom opomenutia veľmi podstatného,

právne významného faktu – uplatnenie § 61b ods. 3 Exekučného poriadku reguluje právny

vzťah veriteľa a dlžníka v štádiu, keď súdom definitívne potvrdený dlh dlžníka stále nie je

splnený. Dlhy sa majú platiť riadne a včas – to je jedna zo základných zásad záväzkového

práva vyjadrujúca aspekt spravodlivosti usporiadania súkromnoprávnych vzťahov. Právna

relevancia uvedenej požiadavky sa ešte stupňuje v štádiu právoplatne rozsúdeného sporu,

na ktoré § 61b ods. 3 Exekučného poriadku dopadá. Zároveň je to dôležitá pripomienka,

ktorou ústavný súd v bode 40 už spomínanej veci začal testovanie

nevyhnutnosti oficióznej ochrany spotrebiteľského dlžníka v podobe povinnosti prihliadať

na premlčanie sporného práva, pričom výstižne zdôraznil, že ochrana dlžníka (spotrebiteľa)

je nástrojom „dorovnania“ procesného postavenia tejto slabšej strany, nie prostriedkom

na zvýhodňovanie slabšej sporovej strany na úkor „silnejšej sporovej strany“.

151. Aj tu rozhodovaná vec sa kvôli eliminácii súdnej ochrany vykonateľne

judikovaného práva nad mieru, ktorú si účinná ochrana dlžníka vyžaduje, dostáva nielen

do pozície odstránenia rizika, v ktorom sa ocitá (stále neplatiaci) dlžník, ale nadobúda

až povahu represie voči veriteľovi. Totiž uplynutím času, ktorý by mal sledovať

obmedzenie extrémneho nárastu príslušenstva pohľadávky, sa oprávnenému odníme súdna

ochrana aj voči tej časti príslušenstva, na vznik ktorého nemá časové trvanie omeškania

dlžníka žiaden vplyv. Ochrana dlžníka sa tak zabezpečuje sankcionovaním veriteľa,

ktorého súdne potvrdená (!) pohľadávka stále nie je uspokojená. V danom prípade tak (tu

však už na rozdiel od veci ) ide o predpísané znevýhodňovanie „silnejšej

strany“ s cieľom ochrániť dlžníka, ktorý vôbec nemusí byť spotrebiteľom,

a preto jeho „slabšia“ pozícia v pôvodnom hmotnoprávnom vzťahu je podľa názoru

ústavného súdu v základoch spochybnená.

152. Ústavný súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že okolnosti súdenej veci

umožňujú zvoliť menej invazívny prostriedok na dosahovanie cieľa spočívajúceho

v ochrane dlžníka pred neprimeraným nárastom príslušenstva judikovanej peňažnej

pohľadávky. Štandardne prichádza do úvahy zmena dikcie § 61b ods. 3 Exekučného

poriadku, ktorá by limit veriteľovho práva na súdnu ochranu a mocenské presadenie jeho

vlastníctva sústredila len na časť príslušenstva odrážajúcu „špekulatívny“ motív

pri vyčkávaní s podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Dôkazom reálnosti takejto snahy je

i regulácia obsiahnutá v už spomenutom § 53 ods. 3 písm. g) § Exekučného poriadku

v znení novely účinnej od 1. apríla 2017 (bod 102). V nadväznosti na to možno taktiež

zvážiť, či detailné a podrobné preskúmanie okolností individuálnych prípadov zo strany

orgánov exekučno-právnej ochrany (čo napokon ilustrujú aj príklady zahraničných

právnych poriadkov uvedené v dôvodovej správe k ) nie je

primeranejším riešením, než pokus naformulovať skutkovú podobu úžerníckej praktiky

za každú cenu v právnom predpise určením jej druhových znakov, ktoré sú svojou povahou

vždy vystavené riziku obchádzania, a to už pri zmluvnom koncipovaní základného vzťahu

medzi veriteľom a dlžníkom.

153. Ako príklady načrtnuté prístupy k ochrane dlžníka pred nadmerným rastom

príslušenstva judikovanej pohľadávky by si podľa názoru ústavného súdu nevyžadovali také

koncepčné zmeny v nastavení dlžníckej ochrany v majetkových vzťahoch, ktoré by

ústavnému súdu bránili (bod 143) použiť ich ako dôkaz absencie nevyhnutnosti

preskúmavanej právnej úpravy.

154. Drastickosť zásahu do súdnej ochrany vlastníckeho práva spojená s možnosťami

priliehavejších riešení spôsobilých zabezpečiť legitímny cieľ právnej úpravy rovnako

efektívne vedú ústavný súd k záveru, že § 61b ods. 3 Exekučného poriadku neobstál v teste

nevyhnutnosti. Preto je v ústavne významnej miere nadmerný pri obmedzovaní základného

práva oprávneného právoplatne judikovanej pohľadávky na súdnu ochranu, jeho základného

práva vlastniť majetok i jeho práva na pokojné užívanie majetku. Zákonodarca prekročil

ústavné limity zásahov do základných práv tým, že v záujme ochrany dlžníka v procese

exekúcie zaviedol zásah do individuálnej sféry veriteľa (oprávneného), ktorý podstatným

spôsobom prekračuje potreby naplnenia predmetného legitímneho cieľa. Preskúmavaná

právna norma je preto ako neproporcionálna v rozpore s , ,

ako aj s čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku tohto nálezu).

155. Ústavný súd už mnohokrát zdôraznil, že prijatím zákona porušujúceho

ustanovenie národná rada konala v nesúlade s (,

, , , , ,

a ). Princíp právneho štátu ustanovený je základným

ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike (obdobne v nemeckých podmienkach

PIEROTH, B. und. Koll. Grundrechte. Staatsrecht II. 31. neu bearbeitete Auflage.

Heidelberg: C. F. Müller GmbH, 2015, s. 71). Ak národná rada uplatní svoju zákonodarnú

právomoc v nesúlade s iným ustanovením , zároveň tým poruší aj základný princíp

ústavnosti ustanovený . Preto porušenie princípu proporcionality v posudzovanej

veci má za následok rozpor Exekučného poriadku s , podľa

ktorého je Slovenská republika právnym štátom (bod 1 výroku tohto nálezu).

V.

(Ne)súlad § 243c ods. 1 v časti slov „§ 61b ods. 3 a“ Exekučného poriadku s čl. 1 od. 1,

, a dodatkového protokolu

156. Podľa § 243c ods. 1 Exekučného poriadku ustanovenia § 61b ods. 3 a § 200

ods. 2 až 4 sa použijú na exekučné konania začaté po 31. máji 2014.

157. Pritom obe preskúmavané ustanovenia, teda § 61b ods. 3, ako aj § 243c ods. 1

Exekučného poriadku nadobudli účinnosť 1. júna 2014.

158. Ústavný súd k tejto časti návrhu navrhovateľa v prvom rade považuje

za potrebné zdôrazniť systematické i právno-aplikačné prepojenie oboch preskúmavaných

ustanovení. Prvé obsahuje pravidlo, kým druhé normuje časové súvislosti, v ktorých sa prvé

má uplatňovať. Preto, ak prvé pravidlo ústavný súd derogoval, potom druhé pravidlo

v napadnutej časti stráca svoj reálny regulatívny charakter a fakt derogácie § 61b ods. 3

Exekučného poriadku mu bráni vyvolávať negatívne dopady na hodnoty inkorporované

v normách označených navrhovateľom ako referenčné. Táto skutočnosť by v podstate

umožňovala ústavnému súdu ukončiť na tomto mieste ďalšie odôvodňovanie nevyhovenia

návrhu navrhovateľa. Napriek tomu však ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa

meritórne k ťažiskovej námietke navrhovateľa smerujúcej voči § 243c ods. 1 Exekučného

poriadku v jeho napadnutej časti a reagovať tak na pochybnosti o súlade tohto ustanovenia

s zakotvujúceho princíp právneho štátu, z ktorého možno odvodiť princíp

právnej istoty narušený podľa navrhovateľa sporným intertemporálnym pravidlom.

159. Na uvedené ustanovenie možno nazerať v dvoch rovinách, ktoré spája,

zjednodušene povedané, vylučujúca povaha preskúmavaného ustanovenia.

160. Po prvé, zákonodarca ním vylučuje okamžitú aplikabilitu § 61b ods. 3

Exekučného poriadku. To znamená, že hoci novelizácia právnej úpravy účinná od 1. júna

2014 je ako celok okamžite aplikabilná a uplatní sa aj na exekučné konania začaté

do 31. mája 2014, § 61b ods. 3 Exekučného poriadku ako súčasť tejto novelizácie

predstavuje výnimku a v konaniach začatých do 31. mája 2014 sa nesmie aplikovať.

Zákonodarca zakázal aplikáciu § 61b ods. 3 Exekučného poriadku v konaniach začatých

do 31. mája 2014.

161. Druhou rovinou je prima facie pozitívny pohľad na § 243c ods. 1 v časti slov

„§ 61b ods. 3 a“ Exekučného poriadku. Ide o to, že zákonodarca nielenže niečo zakazuje,

no súčasne prikazuje exekučno-právnym orgánom aplikovať § 61b ods. 3 Exekučného

poriadku na exekučné konania začaté po 31. máji 2014. Aj tu však ide v konečnom

dôsledku o vylučujúci pohľad, pretože príkazom aplikovať uvedené ustanovenie

v exekučných konaniach začatých po 31. máji 2014 zákonodarca vylúčil prípadnú diskréciu

exekučno-právnych orgánov pri rozhodovaní o tom, či § 61b ods. 3 Exekučného poriadku

v konaniach začatých po 31. máji 2014 použiť alebo nepoužiť. Z pohľadu ústavného súdu je

táto rovina náhľadu významná preto, lebo zákonodarca formuláciou preskúmavaného

ustanovenia vylučuje eventualitu ústavnej konformity v exekučných konaniach začatých

po 31. máji 2014, v ktorých by rozhodné okolnosti diktovali zákaz aplikácie § 61b ods. 3

Exekučného poriadku.

162. Navrhovateľ citované ustanovenie napáda z dôvodu jeho údajného

retroaktívneho pôsobenia narúšajúceho nedovoleným spôsobom právnu istotu oprávnených,

a v dôsledku toho následne aj ich základné právo vlastniť majetok, právo na pokojné

užívanie majetku a základné právo na súdnu ochranu.

163. V ústavnom poriadku Slovenskej republiky všeobecný zákaz spätného

pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z ,

podľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom. K imanentným znakom právneho

štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov

v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych

predpisov, resp. ich ustanovení. V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony,

a nie subjektívne predstavy ľudí a z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver,

že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti, a nie minulosti.

V prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne porušila požiadavka na ich bezrozpornosť,

ďalej na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii,

že ten, kto postupuje podľa práva, by nemal žiadnu možnosť zoznámiť sa s obsahom

budúcej právnej normy, ktorá by napríklad jeho konanie podľa platného práva v minulosti

vyhlásila za protiprávne, resp. za právne neúčinné. To by teda znamenalo, že jednotlivé

subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe,

keď došlo k nemu, nebude neskoršie (po prijatí nového právneho predpisu) a ex tunc

posudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné s vylúčením ochrany nimi riadne

nadobudnutých práv v minulosti (v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou)

().

164. Vo svojej stabilizovanej rozhodovacej praxi ústavný súd rozlišuje medzi pravou

a nepravou retroaktivitou.

165. Pravú retroaktivitu vymedzil ústavný súd ako stav, v ktorom nová právna úprava

neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori (porov. nález

ústavného súdu sp. zn. z 25. mája 1999), alebo ako stav, kedy zákon

dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových

a právnych vzťahov (práv a povinností; porov. uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 24. apríla 2001). Ústavný súd sa k tejto problematike ďalej vyjadril

() aj tak, že právna norma môže byť charakterizovaná ako pravo retroaktívna,

ak dnes stanoví právne následky pre skutkové podmienky, ktoré nastali pred nadobudnutím

účinnosti tejto normy tak, akoby tieto právne následky platili už včera (porov. zmienku

v náleze sp. zn. ). Inými slovami, ak v minulom okamžiku niekto mal nejaké

právo (alebo povinnosť) a zákon k tomuto minulému okamžiku toto právo

(alebo povinnosť) zruší alebo zmení, ide o pravú retroaktivitu. Pravá retroaktivita je fikciou,

pretože hoci sa vie, že v minulom okamžiku niekto mal nejaké právo, zákon finguje,

že uvedený subjekt dané právo nemal, alebo ho mal iné. Z hľadiska predmetnej veci je

nutné rozlišovať medzi zmenou pravidiel, ktoré pochádzajú z minulosti, a zmenou pravidiel

do minulosti.

166. Za nepravú retroaktivitu považuje ústavný súd stav, v ktorom nová právna

úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak

kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti,

v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli

predtým späté s ich uzavretím (porov. nález ústavného súdu sp. zn. z 23. júna

1999). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty

alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však

prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky

v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (porov. uznesenie

ústavného súdu sp. zn. z 24. apríla 2001).

167. V súlade s už uvedeným retroaktivita ako stav spätného pôsobenia právnych

noriem je principiálne neželaným a ústavne nekonformným javom; ignorovať ho však

nemožno vtedy, ak spätné pôsobenie právnych noriem môže uľahčiť fungovanie

spoločenských vzťahov. Preto za určitých okolností je spätné pôsobenie právnych noriem

žiaduce a ospravedlniteľné zároveň. Porušením zásady ochrany nadobudnutých práv by bola

len taká spätná účinnosť právnych noriem, ktorá by zhoršila právne postavenie subjektov

práva. Situácie, v ktorých však bude retroaktívne pôsobenie právnych noriem povolené, je

však potrebné vykladať prísne reštriktívne ako situácie veľmi výnimočné ().

168. Národná rada sa k predmetnému ustanoveniu vo svojom vyjadrení k návrhu

navrhovateľa zásadným spôsobom nevyjadrila.

169. Vláda zdôrazňuje, že v prípade tohto ustanovenia ide o „vylúčenie okamžitej

aplikability procesnej normy s tým, že režim procesnej nevymáhateľnosti sa použije

na exekučné konania začaté po 31. máji 2014“, a že takto „zákonodarca vylúčil z aplikácie

§ 61b ods. 3 EP všetky prípady, keď oprávnený doručením návrhu na vykonanie exekúcie...

založil procesné účinky začatia exekučného konania pred 1. júnom 2014.“. Vláda následne

identifikuje dve skupiny pohľadávok, na ktoré sa prostredníctvom § 243c ods. 1

Exekučného poriadku vzťahuje jeho § 61b ods. 3. Prvou skupinou sú podľa vlády

„pohľadávky pred ich priznaním súdnou alebo inou autoritou, u ktorých je ale skúmanie

ústavnej konformity bezpredmetné, keďže ust. § 61b ods. 3 EP na nich nedopadá a jeho

aplikabilita bude možná až v súvislosti s ich priznaním súdnou alebo inou decíznou

autoritou“ a druhú skupinu tvoria „pohľadávky, ktoré boli autoritou už priznané

ale doposiaľ napriek uplynutiu viac ako troch rokov od právoplatnosti a vykonateľnosti

exekučného titulu nebolo začaté exekučné konanie“. K druhej skupine pohľadávok potom

vláda opätovne argumentuje, že „zákonodarca okamžitú aplikabilitu § 61b ods. 3 EP

expressis verbis vylúčil“ a „už len z toho dôvodu je vylúčená priama retroaktivita § 61b

ods. 3 EP s dosahom na namietané porušenie princípov právneho štátu a práva vlastniť

majetok“.

170. Ústavný súd nepovažuje za potrebné zaoberať sa prvou skupinou pohľadávok,

na ktorú sa podľa názoru vlády § 61b ods. 3 Exekučného poriadku prostredníctvom § 243c

ods. 1 Exekučného poriadku vzťahuje. Niet totiž pochýb, že celý ústavno-právny spor

o súlad oboch napadnutých ustanovení, ktorý medzi navrhovateľom a odporcom vznikol,

mieri na pohľadávky už právoplatne a vykonateľne judikované, čo napokon dokazujú

aj okolnosti veci prejednávanej okresným súdom, z ktorej návrh navrhovateľa vzišiel.

171. Problematickou sa podľa názoru ústavného súdu môže javiť práve druhá

skupina pohľadávok, na ktoré sa podľa vyjadrenia vlády obe preskúmavané ustanovenia

vzťahujú.

172. Podstata okamžitej aplikability v procesnom práve, o ktorej pojednáva

vo svojom vyjadrení vláda, spočíva v požiadavke, aby sa nová procesná úprava použila

na všetky konania, teda aj na tie, ktoré sa začali pred dňom nadobudnutia účinnosti novej

právnej úpravy. Z uvedeného hľadiska § 243c ods. 1 Exekučného poriadku v časti slov

„§ 61b ods. 3 a“ bezpochyby nie je vyjadrením požiadavky okamžitej aplikability,

pretože odkázané ustanovenie sa nepoužije na exekučné konania, ktoré začali pred dňom

nadobudnutia jeho účinnosti.

173. Napadnutý § 243c ods. 1 v časti slov „§ 61b ods. 3 a“ Exekučného poriadku

prikazuje exekučnému súdu, aby zorným uhlom pohľadu § 61b ods. 3 Exekučného poriadku

hodnotil až tie návrhy na vykonanie exekúcie, ktoré boli podané po 31. máji 2014,

teda až odo dňa účinnosti § 61b ods. 3 Exekučného poriadku.

174. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté ustanovenie je prejavom nepravej

retroaktivity, a teda svojou podstatou tu o skutočnú retroaktivitu ani nejde. Právna norma

podľa § 243c ods. 1 v časti slov „§ 61b ods. 3 a“ Exekučného poriadku totiž spätne

nespochybňuje exekučno-právne uplatnenie príslušenstva judikovanej pohľadávky v podobe

podania návrhu na vykonanie exekúcie. Oprávnený, ktorý podal návrh na vykonanie

exekúcie do 31. mája 2014, teda počas účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy, nebude

podliehať obmedzeniu plynúcemu z § 61b ods. 3 Exekučného poriadku, a to ani v prostredí

novej právnej úpravy. Judikované právo, ktoré takto v minulosti uplatnil hoci aj po uplynutí

troch rokov od vykonateľnosti exekučného titulu, nie je právnou úpravou účinnou od 1. júna

2014 nijako oslabené, pretože v dobe účinnosti novej právnej úpravy nebude posudzované

jej optikou (cez prizmu obmedzenia plynúceho z § 61b ods. 3 Exekučného poriadku).

175. Ústavný súd na tomto mieste prízvukuje, že právnou skutočnosťou rozhodnou

pre aplikáciu § 61b ods. 3 Exekučného poriadku je podanie návrhu na vykonanie exekúcie,

nie uplynutie troch rokov od vykonateľnosti exekučného titulu ako objektívna právna

skutočnosť sama osebe. Inými slovami, právna úprava účinná od 1. júna 2014 neodňala

právo domáhať sa núteného výkonu exekučných titulov znejúcich na príslušenstvo

pohľadávky tým oprávneným, ktorým do 31. mája 2014 uplynula trojročná lehota

podľa § 61b ods. 3 Exekučného poriadku, ale tým oprávneným, ktorí do 31. mája 2014

návrh na vykonanie takého exekučného titulu po uplynutí troch rokov od vykonateľnosti

exekučného titulu nepodali.

176. V dôsledku toho, že právna úprava účinná od 1. júna 2014 nijako nezmenila

posúdenie práva na príslušenstvo judikovanej pohľadávky, k uplatneniu ktorého došlo

v právnom stave účinnom do 31. mája 2014, nevykazuje známky spätného pôsobenia.

Ústavný súd sa nestotožňuje s navrhovateľom, ktorý dôvodí, že „účinkom § 243c ods. 1 Ex.

por. je však spätné odňatie právnych účinkov exekučným titulom...“. O spätnom odňatí

právnych účinkov by bolo možné uvažovať iba v prípade, ak by § 243c ods. 1 Exekučného

poriadku prikazoval aplikovateľnosť § 61b ods. 3 Exekučného poriadku aj na konania

začaté pred nadobudnutím účinnosti V takom prípade by bol

exekučný súd povinný vyhodnotiť právnu skutočnosť (uplatnenie práva formou podania

návrhu na vykonanie exekúcie), ktorá nastala počas účinnosti predchádzajúcej právnej

úpravy, optikou novej právnej úpravy. Takto by potom bola dôvera a právna istota

navrhovateľov exekúcie spočívajúca v spoľahnutí sa na včasnosť uplatnenia judikovaného

práva narušená.

177. Ústavný súd, naopak, súhlasí s navrhovateľom, že „od 1. júna 2014... všetci

veritelia, ktorí by síce stíhali túto všeobecnú lehotu (má na mysli premlčaciu dobu

podľa , pozn.), avšak ich exekučné tituly sa stali

vykonateľnými pred 1. júnom 2011, stratili možnosť vymáhať ich exekúciou“. Citované

odôvodnenie však (opačne v porovnaní s navrhovateľovou predstavou) dokazuje absenciu

spätného pôsobenia preskúmavaných právnych noriem. Navrhovateľ správne uvádza,

že kritizované obmedzenie sa vzťahuje na veriteľov „od 1. júna 2014“, keď nová právna

úprava nadobudla účinnosť. Práve preto nemožno o retroaktivite v pravom slova zmysle

uvažovať.

178. Slovami už spomenutého rozhodnutia ústavného súdu vo veci sp. zn.

(bod 163), právna pozícia oprávneného, ktorý v období do 31. mája 2014

postupoval podľa práva a poznajúc vtedy účinný právny stav podal návrh na vykonanie

exekúcie hoci aj po uplynutí troch rokov od vykonateľnosti exekučného titulu, nie je

v dôsledku § 243c ods. 1 Exekučného poriadku nijako zhoršená z dôvodu objektívnej

nemožnosti oboznámiť sa v tom čase s budúcou právnou normou zakotvenou v § 61b ods. 3

Exekučného poriadku, ktorá už rovnaké právne konanie hodnotí prísnejšie a pre

oprávneného nevýhodnejšie. Nenarušila sa preto právna istota oprávnených, ktorí do 31.

mája 2014 podali návrh na vykonanie exekúcie, pretože ich konanie podľa práva účinného

v tej dobe nebolo po nadobudnutí účinnosti posudzované

s účinkami ex tunc ako právne neúčinné. Vďaka tomu nedošlo k vylúčeniu ochrany ich

nadobudnutého práva domáhať sa exekvovania príslušenstva právoplatne judikovanej

pohľadávky.

179. Právny názor navrhovateľa o retroaktívnom pôsobení napadnutého ustanovenia

tak ústavný súd hodnotí ako nedôvodný, čo dopĺňa už naznačenú (bod 158) potrebu

nevyhovenia návrhu v tejto jeho časti.

180. V prospech návrhového petitu nemôže ústavný súd vyhodnotiť ani možnú

kolíziu preskúmavanej intertemporálnej právnej normy s legitímnymi očakávaniami,

resp. s potrebou ochrany nadobudnutých práv (, , ),

keďže takéto napätie navrhovateľ argumentačne nenamietol, iba kriticky rekapituloval

okolnosti ním rozhodovanej veci. Uviedol, že oprávnený v exekučnom konaní, z ktorého

návrh okresného súdu vzišiel, „podľa právnej úpravy účinnej k 9. decembru 2012 (vtedy

uplynuli tri roky od vykonateľnosti relevantného exekučného titulu, pozn.) nemal absolútne

žiaden dôvod navrhovať exekúciu, keďže vedel, že svoj exekučný titul môže uplatniť

vo všeobecnej premlčacej lehote... teda do roku 2019. Až 1. júna 2014 mu zákonodarca

určil, že svoj exekučný titul mal navrhnúť do 9. decembra 2012, inak mu príslušenstvo

nebude možné exekučne vymáhať“. Termín, do uplynutia ktorého mal veriteľ svoje právo

exekučne uplatniť, navrhovateľ neidentifikoval správne. Práve s ohľadom na znenie § 243c

ods. 1 Exekučného poriadku v napadnutej časti je zrejmé, že podstata synergie oboch

napadnutých ustanovení neústila do nevyhnutnosti podať návrh na vykonanie exekúcie

do 9. decembra 2012, ale do 31. mája 2014. O tejto skutočnosti sa pritom veriteľ dozvedel

29. apríla 2014, keď bol uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“). Navrhovateľ pritom neuviedol žiadne okolnosti,

ktoré by legisvakačnú lehotu, zjavne presahujúcu dĺžku považovanú zákonodarcom

vo všeobecnosti za optimálnu (15 dní), ústavnoprávne spochybnili.

181. Z uvedených dôvodov ústavný súd návrhu navrhovateľa o nesúlade § 243c

ods. 1 v časti slov „§ 61b ods. 3 a“ Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a s dodatkového protokolu nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

VI.

Záver

182. Dlhy sa majú platiť riadne a včas. Dlhy právoplatne potvrdené štátom uznanou

autoritou sa a fortiori majú platiť riadne a včas.

183. Pravidlá núteného výkonu (súdnych) rozhodnutí slúžia na prvom mieste

presadeniu uvedených právnych princípov. Nútený výkon rozhodnutia o obsahu súkromno-

právneho vzťahu je k dispozícii oprávnenému. Oprávnený môže vyčkávať s iniciovaním

procesu núteného výkonu rozhodnutia znejúceho na peňažné plnenie s cieľom zvýšiť svoj

majetkový prírastok na úkor dlžníka, ktorý stále neplní. Právna úprava príslušenstva

peňažnej pohľadávky v spojení s objektívnou skutočnosťou plynutia času vyvoláva riziko

vzniku takýchto prípadov. V popísaných okolnostiach je ústavne legitímne, ak zákonodarca

zavedie do právneho poriadku pravidlá usilujúce o ochranu dlžníka pred šikanou zo strany

veriteľa. Ich proporcionalita však bytostne závisí od požiadavky, aby realizáciu základného

práva veriteľa vlastniť majetok zhmotneného v exekučnom titule obmedzovali len v miere,

ktorá je na ochranu dlžníka nevyhnutná.

184. Napadnutá zákonná norma zakotvená v § 61b ods. 3 Exekučného poriadku síce

dlžníka pred nadmerným nárastom príslušenstva peňažnej pohľadávky chráni, ochranný

mechanizmus z nej plynúci však zasahuje do základného práva veriteľa vlastniť majetok

nadmerne, pretože zakazuje nútený výkon celého príslušenstva peňažnej pohľadávky, teda

aj tých jeho častí, ktoré vznikli v dôsledku neplnenia dlhu a súčasne na ich vznik plynutie

času (špekulatívny nástroj v rukách veriteľa) nemalo žiaden vplyv. Napadnutá právna

norma tak na základnom práve veriteľa vlastniť majetok vyvoláva negatívne právne

následky, ktoré nie sú nevyhnutné na ochranu dlžníka pred veriteľskou šikanou. Naopak,

prestávajú byť zamerané len na ochranu dlžníka a stávajú sa prostriedkom represívnej

intervencie do vlastníckeho práva veriteľa, ktorý si judikované právo uplatnil síce až po

uplynutí určitého času od vzniku exekučného titulu, no urobiť tak mohol predovšetkým pre

to, lebo dlžník stále neplní, hoci povinnosť plniť už právom aprobovaná autorita potvrdila

záväzným spôsobom. Veriteľ si tak nemôže nahradiť ani majetkové záťaže spôsobené

protiprávnym omeškaním dlžníka, ktoré s plynúcim časom vôbec nenarastajú a akákoľvek

špekulácia veriteľa spočívajúca v účelovom vyčkávaní s podaním návrhu na začatie

exekučného konania je tu teda vylúčená.

185. Popísaná neprimeranosť preskúmavanej právnej úpravy ústavne nedovoleným

spôsobom zasahuje nielen do základného práva veriteľa vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1

) a do jeho práva na pokojné užívanie majetku ( dodatkového protokolu),

ale vzhľadom na to, že jej obmedzujúca podstata spočíva v zákaze poskytnúť súdnu

(exekučnú) ochranu hmotnému právu veriteľa, aj do jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa .

186. Formulácia druhého, navrhovateľom napadnutého právneho predpisu (§ 243c

ods. 1 v časti slov „§ 61b ods. 3 a“ Exekučného poriadku) spôsobuje, že tento stráca

derogáciou § 61b ods. 3 Exekučného poriadku svoje normatívne účinky. Okrem toho však

ústavný súd po preskúmaní uvedeného intertemporálneho ustanovenia v rámci

navrhovateľovho dôvodu (retroaktivita) zistil, že tento je nedôvodný. Predmetný právny

predpis nie je retroaktívny, pretože kogentný časový limit na exekučné uplatnenie

príslušenstva judikovanej peňažnej pohľadávky neprikazuje aplikovať v exekučných

konaniach začatých do nadobudnutia účinnosti právnej normy, ktorá tento limit do právnej

úpravy zaviedla.

VII.

187. Podľa ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví,

že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy,

ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy

vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť

ich do súladu s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými

spôsobom ustanoveným zákonom... Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti

alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

188. Vzhľadom na skutočnosť, že znenie § 61b ods. 3 Exekučného poriadku účinné

v deň vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov už neobsahuje právny predpis,

ktorého nesúlad ústavný súd vyslovil, ústavnoprávny účinok podľa citovaného čl. 125 ods. 3

spočívajúci v strate účinnosti predmetného právneho predpisu už nemôže nastať.

189. Dňom právoplatnosti tohto nálezu však odpadne prekážka, pre ktorú bolo

exekučné konanie o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie prerušené, a okresný súd je

povinný pokračovať v uvedenom konaní ( Civilný

sporový poriadok). Vyhlásenie tohto nálezu v Zbierke zákonov okresný súd zaväzuje

nepoužiť § 61b ods. 3 Exekučného poriadku pri rozhodovaní o žiadosti na vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie. Rovnakú povinnosť má každý exekučný súd aktuálne

rozhodujúci vo veci vyžadujúcej si aplikáciu § 61b ods. 3 Exekučného poriadku v znení

účinnom do 31. marca 2017. V tom spočíva všeobecná záväznosť výroku tohto nálezu

( druhá veta , druhá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2019