Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 14/2020
PDF · 505.53 KB
No categories available
IV. ÚS 14/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej Advokátskou kanceláriou
JUDr. Margita Hrivňáková & partners, s. r. o., Májkova 3, Bratislava, v mene ktorej koná
konateľka a advokátka JUDr. Margita Hrivňáková, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 582/2015 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Er 582/2015 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2.1 Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala
v napadnutom konaní ako povinná z exekúcie vedenej na podklade rozsudku Okresného
súdu Svidník č. k. 7 C 425/2013-27 zo 17. marca 2014 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 230/2014-79 zo 14. januára 2015,
ktorým bolo rozhodnuté o určení vyživovacej povinnosti sťažovateľky voči jej plnoletej
dcére , , (ďalej len
„oprávnená“), vo výške 180 € mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci od 18. novembra 2013
pod následkami výkonu rozhodnutia. Okresný súd svojím poverením č. 5702 085238
z 8. júla 2015 poveril výkonom exekúcie súdneho exekútora JUDr. Michala Brožinu,
Exekútorský úrad Svidník, Stropkovská 3, Svidník (ďalej len „súdny exekútor“). Súdny
exekútor upovedomením o začatí exekúcie č. k. EX 4226/2015-6 z 27. júla 2015 písomne
oznámil sťažovateľke začatie exekučného konania o vymoženie pohľadávky oprávnenej
na dlžnom výživnom spolu s príslušenstvom. V ďalšom okresný súd svojím uznesením č. k.
5 Er 582/2015-36 z 29. júna 2016 (vydaným vyšším súdnym úradníkom) v spojení s ďalším
uznesením č. k. 5 Er 582/2015-51 z 9. februára 2017 (vydaným zákonným sudcom
v odvolacom konaní) rozhodol o zamietnutí sťažovateľkou podaných námietok (vrátane trov
exekúcie) proti upovedomeniu súdneho exekútora o začatí exekúcie č. k. EX 4226/2015-6
z 27. júla 2015.
2.2 Sťažovateľka napadla uznesenie okresného súdu č. k. 5 Er 582/2015-51
z 9. februára 2017 mimoriadnym opravným prostriedkom, a to dovolaním doručeným
okresnému súdu 18. apríla 2017. Svojím ďalším podaním doručeným okresnému súdu
25. apríla 2017 navrhla zastavenie exekúcie/zastavenie napadnutého konania z dôvodu
uhradenia zmeškaného výživného v plnom rozsahu a pravidelného plnenia bežného
výživného oprávnenej, k čomu sa aj výslovne zaviazala. Okresný súd svojím uznesením
č. k. 5 Er 582/2015-143 z 31. januára 2018 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.
10 CoE 21/2018-172 z 31. mája 2018 rozhodol o zastavení vedeného exekučného konania
a o tom, že súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie proti sťažovateľke
ako povinnej z exekúcie. Okresný súd predložil 23. apríla 2019 sťažovateľkou podané
dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na dovolacie konanie.
3.1 Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie skonštatovala, že „Nakoľko za 2 roky
od podania dovolania Okresný súd Humenné nepredložil vec dovolaciemu súdu
bezodkladne podľa § 437 CSP a je nečinný, má... dôvodné pochybnosti o dosiahnutie
rozhodnutia súdu riadne a včas, a tým aj zabráneniu prípadného nepokračovania
v ohrozovaní sťažovateľky.“. Sťažovateľka zastáva názor, že „... takýmto postupom súdu je
porušované základné právo sťažovateľky, aby bolo vo veci rozhodnuté bez zbytočných
prieťahov v konaní.“. Zároveň poukazuje na to, že „Základnou povinnosťou súdu a sudcu
je... zabezpečiť procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej
neistoty, kvôli ktorému sa sťažovateľka obrátila na súd. Odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, je účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Samotným predložením veci dovolaciemu
súdu sa pritom právna neistota sťažovateľky neodstráni, nakoľko k stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu.“. Podľa právneho názoru
sťažovateľky stav právnej neistoty pretrváva naďalej napriek tomu, že „(i) sťažovateľka
postupovala v konaní efektívne – podala riadne a včas dovolanie, (ii) náležite ho
zdôvodnila, svoje tvrdenia preukázala listinnými dôkazmi, (iii) podanie sťažovateľky nie je
v žiadnom ohľade nejasné, nakoľko súd nevyzval sťažovateľku na doplnenie podania, (iv)
súdne oddelenie v predmetnom spore bolo viackrát telefonicky kontaktované právnym
zástupcom sťažovateľky o stave konania a dôvodoch nečinnosti, (v) predsedníčka okresného
súdu bola sťažnosťou upovedomená o prieťahoch v konaní so žiadosťou o zjednanie
nápravy, (vi) zo spisu nie je zrejmý relevantný dôvod, ktorý by bol príčinou neprimeranej
dĺžky konania, (vii) neexistuje žiadna prekážka plynulého postupu konania, (viii) dotknuté
konanie z právneho hľadiska nemožno považovať za zložité a nakoniec (ix) spis je procesne
pripravený na prejednanie veci pred súdom.“.
3.2 V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľka pomerne rozsiahlo odôvodnila
svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktorý je podľa jej názoru
verifikovaný tým, že jej bola postupom okresného súdu v napadnutom konaní spôsobená
ujma, a to:
„a) majetková - vymáhanie pohľadávky od povinnej v exekučnom konaní vo výške
bežného výživného 180 Eur mesačne (od podania odvolania sťažovateľkou zo dňa 21. 7.
2016 do 7. 2. 2018 t.j. za 17 mesiacov x 180 Eur = 3.060,- Eur), napriek tomu že bežné
výživné riadne a včas platila pred exekučným konaním dobrovoľne, trovy exekúcie podľa
Upovedomenia o začatí exekúcie predbežne vyčíslené v predbežnej výške 2.022,90 Eur,
náklady na právne zastúpenie advokátskou kanceláriou (v odvolacom konaní vo veci
námietok proti exekúcii, v dovolacom konaní záloha 500 Eur, v konaní pred ústavným
súdom záloha 500 Eur) a ďalšie nenávratné výdavky s konaním súvisiace,
b) nemajetková pretransformovaná do majetkovej ujmy (poškodenie dobrého mena
a povesti sťažovateľky, strata dôvery v súdnu ochranu, právna neistota). Stav právnej
neistoty v ktorej sa sťažovateľka nachádza pre nečinnosť Okresného súdu Humenné, má aj
nepriaznivý vplyv na psychiku sťažovateľky, ktorá nemala žiadnu možnosť ovplyvniť dĺžku
konania, čo v nej vyvolalo pocit bezmocnosti, a to aj pri aktívnom uplatňovaní jej práv.
Sťažovateľka sa cíti súdnymi prieťahmi duševne, fyzicky a finančne vyčerpaná, má pocit, že
ju nikto nechápe, utrpela jej vážnosť a dôveryhodnosť v zamestnaní, čo sa s ňou bude spájať
celý produktívny život.“
Teda podľa názoru sťažovateľky „Neoprávnené exekučné konanie, zablokovanie účtu
v banke, blokácia na osobnom motorovom vozidle sťažovateľky (blokované ešte aj
v súčasnosti!), nemožnosť dispozície so svojím vlastníctvom, predstavovalo a predstavuje
pre sťažovateľku výrazný a citeľný zásah do jej majetkovej ale aj duševnej sféry. Počas
neoprávneného, neúčelného exekučného výkonu sťažovateľka čelila rôznym invektívam,
verejnej potupe, zosmiešneniu či už v profesijnom okruhu osôb – medzi kolegami v práci
a u zamestnávateľa (nakoľko jej boli vykonávané zrážky zo mzdy), v rodinnom živote,
na úradoch, v pobočke banky (kde sa o blokácii dozvedela). Pričom exekúcia navodzuje
o sťažovateľke dehonestujúci obraz, že by mala byť neplatičom, akoby sa vyhýbala plneniu
svojich rodičovských povinností, jednala nečestne, čo nie je pravda.“.
4. Na podklade uvedeného sťažovateľka v petite podanej ústavnej sťažnosti navrhla,
aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa Čl. 46 ods. 1 a Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.
a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom
pod sp. zn. 5Er/582/2015 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 5Er/582/2015 sa
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.500,- Eur...
4. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 415,51 Eur...“
5. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená
sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola
predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš (predseda
senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. S účinnosťou od 1. marca 2019
upravuje konanie pred ústavným súdom zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde).
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
11. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne
východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo
vzťahu k označeným právam v zásade identické.
12. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, rovnako tak aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v ich
všeobecnom poňatí je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96,
I. ÚS 55/97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02,
I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane
zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy, obdobne tak aj čl. 6 ods. 1 dohovoru v relevantnej časti
ustanovujú imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý vyjadruje predovšetkým
záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku
prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (PL. ÚS 25/01).
13. Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj názor (I. ÚS 34/99,
III. ÚS 20/00, II. ÚS 32/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 22/01, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 37/02,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, IV. ÚS 102/05),
v zmysle ktorého sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie
základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť
ústavnému súdu došla, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného
práva/práv, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú bez ohľadu
na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02). Ústavný súd teda
poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie predmetného
základného práva ešte trvalo alebo k jeho porušeniu dochádza (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00,
I. ÚS 22/01, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Uvedený právny názor ústavného súdu je
akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (rozsudok
ESĽP vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike z 3. 3. 2009, sťažnosť
č. 16970/05)].
14. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže preto
vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní
pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06). Ak teda v čase, keď došla sťažnosť
ústavnému súdu, už nemôže dochádzať k porušovaniu označeného základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v rovnakom
rozsahu aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ústavný súd sťažnosť odmietne, vychádzajúc pritom z účelu týchto práv, ktorých spoločným
menovateľom je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/05).
15. Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu súvisiacej s namietaným
porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je aj právny názor, podľa ktorého nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 46/01,
II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, I. ÚS 66/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 61/03, I. ÚS 92/03,
I. ÚS 154/03, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05,
III. ÚS 372/09). Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe
ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 35/01,
I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04, III. ÚS 59/05, III. ÚS 103/05). Na kratšie obdobia nečinnosti
ústavný súd spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným
spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).
16. V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) alebo konanie ako celok zodpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je
možné jeho uzavretie spravidla očakávať (porov. rozsudky ESĽP vo veci Libanský proti
Českej republike či Králiček proti Českej republike), nevyslovil porušenie základného práva
zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu
buď nevyhovel (I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 17/01,
I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04,
IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011). Teda zjavná neopodstatnenosť sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie týchto práv sa namieta v takom
konaní pred všeobecným súdom, resp. pred orgánom, ktorý je nositeľom verejnej moci,
ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať
o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04, IV. ÚS 343/04, III. ÚS 233/06).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17.1 Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup
súdu (I. ÚS 41/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03, III. ÚS 247/03,
17.2 V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu
veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (rozsudok ESĽP vo veci
Záborský a Šmáriková v. Slovensko, I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02,
III.1 Právna a faktická zložitosť veci
18. Pokiaľ ide o zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že vec spadá do bežnej
agendy všeobecných súdov a nemožno ju považovať za skutkovo či právne zložitú.
III.2 Správanie účastníka konania
19. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práv podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky
ako účastníčky exekučného konania, ústavný súd konštatuje, že zo strany sťažovateľky
zaznamenal dvojkoľajný postup v napadnutom konaní. Sťažovateľka na jednej strane
18. apríla 2017 doručila okresnému súdu dovolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k.
5 Er 582/2015-51 z 9. februára 2017, aby v zapätí 25. apríla 2017 doručila okresnému súdu
návrh na zastavenie exekúcie. Ústavný súd sa pozastavuje nad postupom sťažovateľky,
ktorá sa na jednej strane domáha prostredníctvom podanej ústavnej sťažnosti ochrany
svojich označených práv v dovolacom konaní, pričom v rozpore s touto procesnou aktivitou
vyznieva jej návrh na zastavenie vedeného exekučného konania, ktorému bolo aj vyhovené
uznesením okresného súdu č. k. 5 Er 582/2015-143 z 31. januára 2018 v spojení
s uznesením krajského súdu č. k. 10 CoE 21/2018-172 z 31. mája 2018. Postup
sťažovateľky, ktorá sa v dovolacom konaní domáha ochrany svojho práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva
na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
v právoplatne zastavenom exekučnom konaní, považuje ústavný súd za obsolentný postup.
Je pravdou, že sťažovateľkin postup v napadnutom konaní po podaní dovolania, ako aj
návrhu na zastavenie exekučného konania sa nevyznačoval z jej strany prieťahmi, teda
sťažovateľka promptne reagovala na pokyny a výzvy okresného súdu, avšak okrem otázky
prípustnosti samotného dovolania v exekučnom konaní je potrebné poukázať na samotnú
podstatu označených práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá spočíva
v odstránení stavu právnej neistoty, v ktorej sa účastník konania nachádza v čase
pred rozhodnutím orgánu verejnej moci/súdnej moci (bližšie pozri body 12, 13 a 14). Tento
stav právnej neistoty bol odstránený v sťažovateľkinom prípade tým, že okresný súd
rozhodol o jej návrhu na zastavenie vedeného exekučného konania svojím uznesením č. k.
5 Er 582/2015-143 z 31. januára 2018 a sťažovateľka podala odvolanie len proti jeho
výroku o náhrade trov exekučného konania súdnemu exekútorovi. Je preto otázne, ako by
prípadné pozitívne rozhodnutie dovolacieho súdu (v prípade prípustnosti dovolania) mohlo
zmeniť právne postavenie sťažovateľky v právoplatne zastavenom exekučnom konaní.
III.3 Postup okresného súdu v napadnutom konaní
20. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľky v napadnutom konaní, bol postup okresného
súdu.
21. Prehľad úkonov okresného súdu v napadnutom konaní:
- 8. júla 2015 okresný súd poverením č. 5702 085238 z 8. júla 2015 poveril výkonom
exekúcie súdneho exekútora,
- 11. augusta 2015 boli okresnému súdu doručené námietky sťažovateľky proti
upovedomeniu súdneho exekútora o začatí exekúcie č. k. EX 4226/2015-6 z 27. júla 2015,
- 29. júna 2016 okresný súd svojím uznesením č. k. 5 Er 582/2015-36 z 29. júna 2016
(vydaným vyšším súdnym úradníkom) rozhodol o zamietnutí sťažovateľkou podaných
námietok vrátane trov exekúcie,
- 9. februára 2017 okresný súd svojím uznesením č. k. 5 Er 582/2015-51 z 9. februára
2017 (vydaným zákonným sudcom v odvolacom konaní) rozhodol o zamietnutí
sťažovateľkou podaných námietok vrátane trov exekúcie,
- 18. apríla 2017 bolo okresnému súdu doručené dovolanie sťažovateľky proti
uzneseniu okresného súdu č. k. 5 Er 582/2015-51 z 9. februára 2017,
- 21. apríla 2017 bolo okresnému súdu doručené písomné doplnenie podaného
dovolania spolu s prílohami,
- 24. apríla 2017 bol okresnému súdu doručený sťažovateľkou podaný návrh
na zastavenie exekúcie/vedeného exekučného konania,
- 21. júla 2017 okresný súd doručoval sťažovateľkou podané dovolanie oprávnenej
a súdnemu exekútorovi na vyjadrenie,
- 21. júla 2017 bolo okresnému súdu elektronickou poštou doručené písomné
vyjadrenie súdneho exekútora o tom, že mu nebolo spolu s výzvou okresného súdu
doručené sťažovateľkou podané dovolanie,
- 7. augusta 2017 bolo okresnému súdu doručené písomné vyjadrenie oprávnenej
o tom, že jej nebolo spolu s výzvou okresného súdu doručené sťažovateľkou podané
dovolanie,
- 14. novembra 2017 okresný súd doručoval sťažovateľkou podané dovolanie
oprávnenej a súdnemu exekútorovi,
- 22. novembra 2017 okresný súd doručoval sťažovateľkou podaný návrh
na zastavenie vedeného exekučného konania oprávnenej a súdnemu exekútorovi
na vyjadrenie,
- 14. novembra 2017 bolo okresnému súdu doručené písomné vyjadrenie súdneho
exekútora k sťažovateľkou podanému dovolaniu,
- 27. novembra 2017 bolo okresnému súdu doručené písomné vyjadrenie oprávnenej
k sťažovateľkou podanému dovolaniu,
- 27 . decembra 2017 bolo okresnému súdu doručené písomné vyjadrenie oprávnenej
k sťažovateľkou podanému návrhu na zastavenie exekučného konania,
- 10. januára 2018 okresný súd opätovne vyzval súdneho exekútora na vyjadrenie sa
k sťažovateľkou podanému návrhu na zastavenie exekučného konania,
- 16. januára 2018 bolo okresnému súdu doručené písomné vyjadrenie súdneho
exekútora k stavu exekučného konania,
- 31. januára 2018 okresný súd svojím uznesením č. k. 5 Er 582/2015-143
z 31. januára 2018 rozhodol o zastavení vedeného exekučného konania a o tom, že súdny
exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie proti sťažovateľke ako povinnej z exekúcie,
- 6. februára 2018 bolo okresnému súdu doručené podanie z krajského súdu týkajúce
sa podania informácie o stave exekučného konania v súvislosti so sťažovateľkou podanou
sťažnosťou na postup okresného súdu,
- 20. februára 2018 bolo okresnému súdu doručené odvolanie povinnej
(sťažovateľky) proti uzneseniu okresného súdu č. k. 5 Er 582/2015-143 z 31. januára 2018
proti výroku o trovách exekúcie,
- 7. marca 2018 okresný súd doručuje povinnou (sťažovateľkou) podané odvolanie
proti uzneseniu okresného súdu č. k. 5 Er 582/2015-143 z 31. januára 2018 súdnemu
exekútorovi a oprávnenej na vyjadrenie,
- 9. marca 2018 a 10. apríla 2018 bolo okresnému súdu elektronicky doručené
vyjadrenie súdneho exekútora k sťažovateľkou podanému odvolaniu proti uzneseniu
okresného súdu č. k. 5 Er 582/2015-143 z 31. januára 2018,
- 22. mája 2018 súdny spis okresného súdu sp. zn. 5 Er 582/2015 bol predložený
na odvolacie konanie krajskému súdu,
- 31. mája 2018 krajský súd svojím uznesením č. k. 10 CoE 21/2018-172 z 31. mája
2018 sťažovateľkou podané odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 5 Er 582/2015-
143 z 31. januára 2018 zamietol,
- 12. júna 2018 bol súdny spis okresného súdu sp. zn. 5 Er 582/2015
vrátený okresnému súdu,
- 27. novembra 2018 bolo okresnému súdu doručené konečné vyúčtovanie nákladov
exekučného konania,
- 23. apríla 2019 bol súdny spis okresného súdu sp. zn. 5 Er 582/2015 predložený
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na dovolacie konanie.
22.1 Zhodnotením postupu okresného súdu v napadnutom konaní je potrebné
skonštatovať nesústredenú činnosť okresného súdu v súvislosti s doručovaním
sťažovateľkou podaného dovolania súdnemu exekútorovi. Vychádzajúc z obsahu súdneho
spisu sp. zn. 5 Er 582/2015, je zrejmé, že okresný súd nedoručil spolu s výzvou
na vyjadrenie súdnemu exekútorovi aj podané dovolanie, k doručovaniu tak musel pristúpiť
opakovane, pritom k prvému doručovaniu pristúpil okresný súd až tri mesiace po doručení
samotného dovolania. Tento postup okresného súdu je možné označiť za zdĺhavý
a v konečnom dôsledku za neefektívny a v jeho výsledku tak okresný súd doručoval podanie
na vyjadrenie účastníkovi konania po vyše šiestich mesiacoch od jeho doručenia súdu
a tento postup je prieťahom v napadnutom konaní. Tento záver sa vzťahuje aj
na sťažovateľkou podaný návrh na zastavenie exekučného konania, ktorý bol taktiež až
po lehote šiestich mesiacov doručovaný účastníkom napadnutého konania. Ústavný súd
vo svojej judikatúre síce poukazuje na to, že za prieťahy vzniknuté v dôsledku uplatnenia
procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba a že
zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu
konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03), avšak dobu šiestich mesiacov na doručenie podania
oprávnenej osobe na vyjadrenie považuje ústavný súd za prieťah v trvaní šiestich mesiacov.
Na druhej strane je potrebné poukázať na to, že okresný súd rozhodol o návrhu
sťažovateľky na zastavenie exekučného konania/napadnutého konania svojím uznesením
č. k. 5 Er 582/2015-143 z 31. januára 2018, teda v merite veci bolo rozhodnuté po deviatich
mesiacoch od podania návrhu, čo považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľné. Teda
zistený prieťah v napadnutom konaní hodnotí ústavný súd ako ojedinelý prieťah, ktorý
nemal na celkovú dĺžku konania, ktorú považuje za ústavne akceptovateľnú, podstatný
vplyv (bližšie pozri bod 15 a 16).
22.2 Ústavný súd teda uzatvára, že s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania, ako aj
vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci nemožno v napadnutom konaní uvažovať
o takých prieťahoch, ktorých intenzita by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie
konanie umožňovala ústavnému súdu dospieť k záveru o porušení sťažovateľkou
označených práv. K uvedenému záveru ústavný súd dospel aj s prihliadnutím
na rozhodovaciu prax a judikatúru ESĽP v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka súdneho
konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky v závislosti od povahy veci nie je
v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (napr. rozsudok ESĽP vo veci Humen proti Poľsku z 15. 10. 1999, body 58 a 69,
rozsudok ESĽP vo veci Calvelli a Ciglio proti Taliansku zo 17. 1. 2002, body 64, 65 a 66).
V dôsledku tohto záveru ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
odmieta sťažovateľkou podanú ústavnú sťažnosť v časti namietajúcej porušenie jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní ako zjavne neopodstatnenú.
22.3 Z rovnakého dôvodu odmieta sťažovateľkou podanú ústavnú sťažnosť aj
pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
keďže sa tento článok vecne nevzťahuje na sťažovateľkou namietané „prieťahy“
v napadnutom konaní. K vysloveniu porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy dochádza len
pri konštatovaní porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy alebo čl. 6 ods. 1 dohovoru takým závažným
spôsobom, že došlo k odňatiu spravodlivosti.
23. Na záver ústavný súd dodáva, že vzhľadom na to, že vyhodnotil ústavnú sťažnosť
sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími
v nej obsiahnutými návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu