Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 113/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-64

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátkou

JUDr. Tatianou Vorobelovou, Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 25. mája 2017 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 8. februára 2018 za účasti

, , a , ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou GRABAN, TORMA & PARTNERS s. r. o.,

Kováčska 53, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Imrich Torma, LL.M.,

a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 8. februára 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 8. februára 2018 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť

trovy konania v sume 513,04 € (slovom päťstotrinásť eur a štyri centy) na účet

jeho právnej zástupkyne JUDr. Tatiany Vorobelovej, Bajzova 2, Košice, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 16. apríla 2018 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. mája 2017 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 8. februára 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Košice II

(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 23. júna 2016

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ ako žalobca

domáhal určenia, že do dedičstva po nebohej , zomrelej 18. septembra 2007,

patria nehnuteľnosti: 1. nehnuteľnosť v katastrálnom území vedená na

ako – orná pôda s výmerou v celosti,

2. nehnuteľnosť v katastrálnom území vedená na

ako parcela – orná pôda s výmerou v podiele . Okresný súd

predmetným rozhodnutím stranám sporu nepriznal náhradu trov konania.

3. Sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu podal proti rozsudku okresného súdu

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

4. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,

prípustnosť ktorého vyvodzoval z Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) a tiež z .

4.1 Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa ako neprípustné

odmietol podľa . Na základe zjednocovacieho uznesenia veľkého senátu

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla 2017

sa najvyšší súd zaoberal výlučne dovolacím dôvodom podľa a dovolanie

v tejto časti odmietol [najvyšší súd sa nezaoberal prípustnosťou dovolania z hľadiska § 421

ods. 1 písm. a) ].

5. Porušenie základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ v podanej

ústavnej sťažnosti odôvodňuje tým, že

- najvyšší súd sa nezaoberal prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a)

,

- najvyšší súd nepovažoval nevykonanie sťažovateľom navrhovaného dôkazu,

ktorý mal podľa jeho názoru zásadný vplyv na posúdenie skutkového stavu a následne

vplyv na právne posúdenie veci, za dôvod znemožňujúci realizáciu procesných práv

účastníka konania, teda za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f)

.

6. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa , a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn.

z 25.5.2017 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 8.2.2018 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 8.2.2018

a Krajského súdu v Košiciach sp.zn. z 25.5.2017 zrušuje a vracia vec

na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Procesný postup ústavného súdu,

vyjadrenia krajského súdu, najvyššieho súdu a zúčastnenej osoby

k ústavnej sťažnosti a replika sťažovateľa

7. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -18 z 12. novembra 2019 ju podľa

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „“) prijal na ďalšie konanie za účasti ,

(ďalej aj „zúčastnená osoba v 1. rade“), a ,

(ďalej aj „zúčastnená osoba v 2. rade“, spolu ďalej aj „zúčastnené

osoby“), zastúpeného advokátskou kanceláriou GRABAN, TORMA & PARTNERS s. r. o.,

Kováčska 53, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Imrich Torma, LL.M.

8. Po predchádzajúcej výzve ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti prípisom

sp. zn. z 27. decembra 2019 písomne vyjadril predseda krajského súdu,

ktorý v relevantnej časti svojho vyjadrenia uviedol:

„Odvolací súd v dôvodoch rozsudku zo dňa 25. 05. 2017, sp. zn.

sa stotožnil nielen so skutkovými, ale aj právnymi závermi okresného súdu. Pri rozhodovaní

vychádzal z ustálenej súdnej praxe tak, ako bola definovaná v uznesení Najvyššieho súdu

SR z 06. 03. 2017, sp. zn. .

Odvolací súd vychádzal pri rozhodovaní z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa

16. 03. 2016 sp. zn. – 33. V čase rozhodovania odvolací súd nemal

k dispozícii nález Ústavného súdu SR z 08. 03. 2016, sp. zn. – 53. Tento

nález uprednostňuje ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka pred ochranou

vlastníckeho práva nadobúdateľa. Treba ale zdôvodniť, že ide o úplne odlišné skutkové

okolnosti, lebo strany sporu sa dopustili protiprávneho – podvodného konania...

Krajskému súdu v Košiciach sú známe aj ďalšie nálezy Ústavného súdu SR,

v ktorých ústavný súd výslovne uložil všeobecným súdom požiadavku posudzovania dobrej

vôle nadobúdateľov vlastníckych práv. Obdobný právny názor vyjadril ústavný súd

aj v náleze z 03. 05. 2017 sp. zn. , ako aj v náleze z 05. 09. 2018,

sp. zn. ...

Vzhľadom na tú skutočnosť, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza v podstate tie

isté dôvody ako v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, s ktorými sa odvolací súd

vyporiadal, netrváme na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Z uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť zamietnuť.“

9. Prílohou vyjadrenia predsedu krajského súdu bolo stanovisko predsedu senátu

5 Co krajského súdu, v ktorom sa predovšetkým uvádza, že „v Rozsudku

z 25.5.2017 nebol prijatý právny názor, ktorým sa odvolací súd odchýlil od ustálenej súdnej

praxe, negoval doposiaľ platnú a účinnú hmotnoprávnu úpravu, ako aj ústavnú zásadu,

že nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám a tiež súvisiacu ústavnú zásadu

nepremlčateľnosti vlastníckeho práva a priznal dobrej viere nadobúdateľa právotvorný

účinok pre originárne nadobudnutie práva od nevlastníka, hoci aj na základe absolútne

neplatného právneho úkonu a bez splnenia vydržacej doby 10 rokov.

Odvolací súd vychádzal v napadnutom rozsudku z Nálezu Ústavného súdu

-33 zo 16.3.2016 (body 14.-18. odôvodnenia), lebo mu nebolo známe žiadne

iné novšie rozhodnutie, ktoré by spĺňalo atribúty, aby ho holo možné zaradiť do pojmu

ustálenej súdnej praxe a preto je presvedčený, že sa svojim ústavnou sťažnosťou

napadnutým rozsudkom neodchýlil od ustálenej súdnej praxe, týkajúcej sa posudzovania

rovnakých právnych otázok, aké boli posúdené v napadnutom rozsudku...

Tvrdenie sťažovateľa, že odvolací súd opomenul sa zaoberať novším rozhodnutím

Ústavného súdu Slovenskej republiky - Nálezom -53 z 8.3.2017,

ktorý sa zaoberá podobným prípadom, ale už uprednostňuje ochranu vlastníckeho práva

pôvodného vlastníka pred ochranou vlastníckeho práva nadobúdateľa, je iba sčasti

pravdivé, lebo uvedený Nalez sa zaoberá úplne odlišným prípadom (niektoré osoby -

účastníci právnych úkonov sa pri nich dopustili tr. činu), pokiaľ ide o okolnosti prípadu...

Odvolací súd bol a je presvedčený, že napadnutým Rozsudkom rozhodol v súlade

s ustálenou súdnou praxou a zistenými konkrétnymi okolnosťami.“.

10. Po predchádzajúcej výzve ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti prípisom

sp. zn. KP 3/2019, z 15. januára 2020 písomne vyjadrila aj podpredsedníčka

najvyššieho súdu, ktorá v relevantnej časti svojho vyjadrenia uviedla:

„Z týchto dôvodov zastáva najvyšší súd názor, že sťažovateľom namietané práva

boli rozhodnutím najvyššieho súdu porušené. Pre úplnosť treba uviesť, že v kontexte

s nevykonaním navrhovaného dôkazu iné dovolacie senáty vyslovili, že nevykonanie

navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu,

ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať

ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. (Napr. ,

).“

11. Ústavný súd s poukazom na upovedomil

o podanej ústavnej sťažnosti zúčastnené osoby a zároveň ich oboznámil s možnosťou

vyjadriť sa k podanej ústavnej sťažnosti.

11.1 Zúčastnená osoba v 1. rade sa k ústavnej sťažnosti nevyjadrila.

11.2 Podaním z 3. decembra 2012 sa k ústavnej sťažnosti vyjadrila zúčastnená osoba

v 2. rade, podľa ktorej si sťažovateľ zamieňa a stotožňuje právo na súdnu ochranu

s „právom“ na úspech v spore. Podľa názoru zúčastnenej osoby v 2. rade sťažovateľom

uvádzané tvrdenia v ústavnej sťažnosti o tom, že „prevod vlastníckeho práva z pôvodnej

žalovanej bol formálny a že kúpna cena nebola vyplatená“ a že „súdny znalec

potvrdil, že žalobkyňa trpela kognitívnou poruchou mozgu“, sú v rozpore s vykonaným

dokazovaním a s uvedenými skutočnosťami sa náležite a opakovane vysporiadali všeobecné

súdy.

11.3 Zúčastnená osoba v 2. rade vo svojom vyjadrení zdôraznila, že „Právoplatné

súdne rozhodnutie je riadne odôvodnené, je vydané na základe dostatočne zisteného

skutkového stavu a po správnom právnom posúdení veci... Konanie pred porušovateľmi

nevykazuje ani jednu z vád vytýkaných sťažovateľom a v súlade s vyššie citovanou

judikatúrou, aj ak by takéto vady boli v konaní vyvstali, ani jedna z nich nerobí z konania

nesprávny procesný postup, ktorým by bolo došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.“.

11.4 V závere vyjadrenia zúčastnená osoba v 2. rade navrhla, aby ústavný súd

ústavnej sťažnosti nevyhovel a zároveň jej s poukazom na § 73 ods. 3 zákona o ústavnom

súde priznal nárok na náhradu trov konania.

12. Vyjadrenie predsedu krajského súdu, predsedu senátu 5 Co krajského súdu,

podpredsedníčky najvyššieho súdu, ako aj vyjadrenie zúčastnenej osoby v 2. rade ústavný

súd zaslal na prípadné zaujatie stanoviska sťažovateľovi, ktorý v reakcii v prípise

z 10. februára 2020 uviedol, že zotrváva na podanej ústavnej sťažnosti.

12.1 Sťažovateľ vo svojom podaní zdôraznil, že najvyšší súd tým, že sa v dovolacom

konaní sp. zn. vôbec nezaoberal dovolacím dôvodom podľa § 421

ods. 1 písm. f) , porušil jeho právo na spravodlivý proces a týmto arbitrárnym postupom

mu zároveň odňal právo na súdnu ochranu.

12.2 V reakcii na vyjadrenie predsedu senátu 5 Co krajského súdu sťažovateľ

uviedol:

«Napadnutý rozsudok porušovateľa Krajský súd v Košiciach nebol založený

len na právnom názore ústavného súdu v citovanom rozhodnutí (nález ústavného súdu

sp. zn. zo 16. marca 2016, pozn.), ale aj na právnom názore obsiahnutom

v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 9.marca 2016

v zhode s judikatúrou Ústavného súdu ČR, a to že je možné nadobudnúť vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam evidovaným v KN na základe dobrej viery v zápis KN.

Porušovateľ 2/ si nevšimol stanovisko sťažovateľa k nepoužiteľnosti judikatúry

českých súdov k prelomeniu zásady, že nikto nemôže previesť na iného práv viac

než má a s tým súvisiacej zásady nepremlčateľnosti vlastníckeho práva, a priznal dobrej

viere nadobúdateľa právotvorný účinok ako základ pre originárne nadobudnutie

vlastníckeho práva od nevlastníka. Nepoužiteľnosť judikatúry Českých súdov som dôvodil

kvôli rozdielnej právnej úprave obsiahnutej v „Zákone č.265/1992 Sb. o zápise vlastníckych

a iných vecných práv k nemovitostem“ s úpravou v katastrálnom zákone na Slovensku.

Totiž ust. § 11 zákona č. 256/1992 Sb. hovorí o tom, že „ten kto vychází ze zápisu v katastru

učineného po 1. januári 1993 je v dobre viere, že stav katastru odpovída skutočnému stavu

veci, ledaže musel vědet, že stav v zápisu v katastru neodpovídal skutečnosti.“ Na rozdiel

od tejto právnej úpravy slovenský právny poriadok obsahuje len zásadu hodnovernosti

údajov katastra, ak sa nepreukáže opak...

Rozhodnutia, či už krajských súdov alebo okresných súdov (aj mediálne známych)

rešpektujú judikát NS SR, rozsudok sp.zn. z 26.januára 2017,

ktorý bol známy v čase rozhodovania porušovateľa 2/ Krajský súd v Košiciach.

Podľa tohto právneho názoru NS SR treba vychádzať aj naďalej zo zásady, podľa

ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám... Počas súdneho konania

na súde prvej inštancie i v odvolacom konaní som citoval predchádzajúcu judikatúru NS SR

v písomných i ústnych prednesoch. Napriek tomu porušovateľ tvrdí, že v čase rozhodovania

nebolo mu známe žiadne iné novšie rozhodnutie...»

12.3 K vyjadreniu zúčastnenej osoby v 2. rade sťažovateľ v zásadnom uviedol:

«Ak žalovaní tvrdia, že konali s potrebnou opatrnosťou a obozretnosťou, poukazujem

na výpoveď svedka na pojednávaní dňa 9.6.2016, ktorý sa vyjadril

ku kúpnej zmluve na predmetné nehnuteľnosti uzatvorenej dňa 29.10.2004 medzi

predávajúcou, pôvodnou žalovanou a kupujúcimi, žalovanými

a tak, že „ešte predtým riešili kúpnu zmluvu,

bola zamietnutá žaloba aj s predbežným opatrením žalovanými.“ Svedok nemohol

mať oficiálne vedomosti o zamietnutí predbežného opatrenia, pretože uznesenie o

zamietnutí predbežného opatrenia bolo síce vyhotovené sudcom súdu prvej inštancie

1.10.2004, ale nebolo doručované procesným stranám, teda ani pôvodnej žalovanej

, takže svedok ani žalovaní nemohli mať vedomosti o zamietnutí

predbežného opatrenia dňa 29.10.2004.

V časti II. vyjadrenia zúčastnenej osoby v konaní o ústavnej sťažnosti tvrdia

žalovaní, že som nepresný pretože žalovaní nikdy neporušili súdny zákaz nakladať s

predmetnými nehnuteľnosťami a nemám žiaden dôkaz a uvádzam zavádzajúce skutočnosti.

Dôkaz o tom, že žalovaní 1,2 v priebehu súdneho konania porušili zákaz nakladať

s predmetnými nehnuteľnosťami, pretože uzatvorili zmluvu o prevode predmetných

nehnuteľností č. V-1260/2015 s nadobúdateľom spoločnosťou so sídlom

Záhradnícka, Bratislava, som súdu prvej inštancie predložil ešte pred vynesením rozsudku.

Vedomosti o tom som nadobudol dňa 24.6.2016 nahliadnutím do evidencie nehnuteľnosti

Katastrálneho odboru Okresného úradu Košice za účasti pracovníčky .»

13. Krajský súd vo svojom vyjadrení z 27. decembra 2019 a najvyšší súd vo svojom

písomnom vyjadrení z 15. januára 2020 oznámili ústavnému súdu, že súhlasia s upustením

od ústneho pojednávania pred ústavným súdom.

13.1 Ústavný súd vyzval sťažovateľa, aby ústavnému súdu oznámil, či súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania, v súvislosti s čím ho poučil, že v prípade,

ak v stanovenej lehote nebude ústavnému súdu doručené stanovisko k možnosti upustenia

od verejného ústneho pojednávania, ústavný súd bude s poukazom na

v spojení s predpokladať, že sťažovateľ nemá námietky

proti takému postupu ústavného súdu. V danom prípade sťažovateľ na výzvu ústavného

súdu, aby mu oznámil, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, nereagoval.

14. Na podklade uvedeného ústavný súd so súhlasom najvyššieho súdu a krajského

súdu podľa a v prípade sťažovateľa v súlade s

ods. 2 v spojení s upustil v tejto veci od ústneho

pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

15. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody

podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

16. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho základného

práva podľa a a právo podľa dohovoru.

17. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní, vychádzajúc z písomných podaní

účastníkov, zúčastnenej osoby v 2. rade a ich príloh, preskúmal všetky námietky a dôvody

sťažovateľa a zistil, že jeho ústavná sťažnosť je čiastočne dôvodná.

18. Podľa každý má právo vlastniť majetok.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

21. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické (), a preto ich namietané porušenie

možno preskúmavať spoločne.

22. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov,

a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Vykladať a aplikovať

zákony je v právomoci všeobecných súdov. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny

a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (,

, ).

23. Ústavný súd ďalej považuje za žiaduce v rámci formulovania všeobecných

východísk, ktoré tvoria ústavnoprávny základ jeho rozhodovania o ústavnej sťažnosti

sťažovateľa, zvýrazniť, že každému rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať taký

postup, ktorý zodpovedá garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných

ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách (v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ide dohovorom a ním

garantované právo na prístup k súdu). Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre

opakovane zdôrazňuje, že dohovor a k nemu sa vzťahujúca judikatúra predstavujú

pre vnútroštátne orgány záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej

úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených

v siedmom oddiele druhej hlavy , a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito

orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé

súdne konanie“ (m. m. , ).

24. K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť predovšetkým

vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom

návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ).

25. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,

ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu

poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne

konformným spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

26. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa musí brať

do úvahy, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

(resp. práva na spravodlivé súdne konanie), ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko

favorizované, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci

výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo

byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie ().

27. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

IV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

28. Námietky sťažovateľa týkajúce sa ním tvrdeného porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu sú založené na argumentoch, že najvyšší súd sa nezaoberal prípustnosťou

dovolania podľa a že najvyšší súd nepovažoval nevykonanie

sťažovateľom navrhovaného dôkazu, ktorý mal podľa jeho názoru zásadný vplyv

na posúdenie skutkového stavu a následne vplyv na právne posúdenie veci, za dôvod

znemožňujúci realizáciu procesných práv účastníka konania, teda za dôvod zakladajúci

prípustnosť dovolania podľa .

29. Ústavný súd, rešpektujúc vlastné ústavnoprávne východiská prieskumu

rozhodnutí všeobecných súdov, pristúpil k preskúmaniu napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu, v odôvodnení ktorého najvyšší súd v zásadnom uviedol:

«18. Otázka možnosti súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle

týchto ustanovení bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu, ktorý v uznesení z 19. apríla 2017 sp. zn. konštatoval,

že: a/ kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a

je neprípustná, b/ ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch

uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí

len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska , c/ ak sú v dovolaní

uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v až f/ , dovolací súd

sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste.

19. Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu, ktoré je dostupné aj na internetovej

stránke najvyššieho súdu (www.nsud.sk), sú senáty najvyššieho súdu viazané (§ 48

ods. 3 veta prvá ).

20. Trojčlenný senát 3 C najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými

v označenom rozhodnutí veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania žalobcu

len podľa ustanovenia (nezaoberal sa teda prípustnosťou ich dovolania

z hľadiska )...

23. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že dôvodom

znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka (a v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/

zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo podľa predchádzajúcej právnej úpravy

nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993,

R 125/1999, R 42/1993 a , , , ,

, , , ). Podľa právneho

názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania,

ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania

v zmysle nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne

vyhodnotenie niektorého dôkazu.

24. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor,

že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania;

nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality)

rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok

nesprávne rozhodnutie veci (viď ). S tým názorom sa stotožnil

aj ústavný súd (pozri rozhodnutia sp. zn. , ,

a ).

24.1. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania

v zmysle “, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,

právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v

zmysle . Výnimočne, keď písomné

vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237

ods. 1 písm. f/ “. Zmeny v právnej úprave dovolania a

dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto

stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.

24.2. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska

R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom

ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. Za procesnú vadu konania podľa

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

dovolateľa.»

K námietke sťažovateľa, v zmysle ktorej sa najvyšší súd nezaoberal

prípustnosťou dovolania podľa

30. Predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu je v danom prípade otázka,

či je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu ako súdu

rozhodujúceho o dovolaní, v zmysle ktorého ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody

prípustnosti podľa , ako aj , dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti

dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska .

31. K tejto otázke prijal ústavný súd uznesením č. k. -22

z 25. apríla 2018 zjednocujúce stanovisko v znení:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania

podľa ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky

sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky.“

31.1 V odôvodnení predmetného uznesenia ústavný súd okrem iného uviedol:

«16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva

obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné

dovolanie z dôvodu podľa , ako aj podľa , by uplatnenie

niektorého dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť

aj iný dovolací dôvod. Možno konštatovať, že zakladá samostatne prípustnosť

dovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj . Zákon medzi

nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava

je v tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd

pri rozhodovaní postupovať podľa . Napokon, zmyslom tohto ustanovenia

je určiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia

spravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia

spôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.

17. Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup,

ktorým by bol dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania

napriek reálnej existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom

by bola de facto rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta,

čo je neprípustné. Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva

na konkrétny prípad je úlohou (dovolacieho) súdu.

18. Z právnej úpravy , ktorá neukladá dovolateľovi

povinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver,

že dovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti

( a ). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti

dovolania v právnej úprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné

zmeniť iba (opäť) zákonom, a nie názorom de lege ferenda.

19. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na ,

podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť,

aby konal niečo, čo zákon neukladá.

V zmysle výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu,

čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné.

Ak veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden

z nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí

nielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný

sporový poriadok spočíva ( ).

20. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho

konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,

ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam

pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu

(nález ústavného súdu sp. zn. ).

21. Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení

podmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania ( až ), v obmedzení

dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného

právneho významu ( ), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou

( ), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku

na desaťnásobok minimálnej mzdy [ ] za – pre tento čas –

dostatočnú záruku pred zneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

22. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie

súdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe

bez právneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach

platného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva (DRGONEC, J.

. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 855.).

„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý

proces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. z 28. februára 2017).

„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné

záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo

osebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady

spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu,

ak žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru,

že právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“

(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu

z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒36).

Existenciu práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza,

že ak hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého

procesu, potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.

Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva

na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo

na spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté

a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (SVÁK, J.

Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o.,

Paneurópska vysoká škola, 2011, s. 10.).

„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam

a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti

obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery,

že by bol narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne

obmedzenie sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva vo veci Ashigdane proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985,

sťažnosť č. 8225/78, bod 58).

23. Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti

dovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal

tým právo dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»

31.2 Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné

aj v prerokovávanej veci a ústavný súd naň v plnom rozsahu poukazuje.

32. Súbežne sa aj najvyšší súd na úrovni veľkého senátu opätovne zaoberal zákazom

kumulácie. V uznesení sp. zn. z 21. marca 2018 zmenil svoj pôvodný názor

a výrokom rozhodol, že „Kumulácia dovolacích dôvodov podľa a

je prípustná“.

33. Z nového uznesenia veľkého senátu sp. zn. prijatého

21. marca 2018, ako aj z uznesenia pléna ústavného súdu sp. zn. PLz.

z 25. apríla 2018 a hlavne z textu samotného previazaného

so základným právom na prístup k súdu vyplýva, že dovolacie dôvody kumulovať možno.

K námietke sťažovateľa, v zmysle ktorej najvyšší súd nepovažoval namietané

nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu a nevykonanie sťažovateľom

navrhovaného dôkazu za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 420

písm. f)

34. Sťažovateľ spochybňuje ústavnú udržateľnosť záveru najvyššieho súdu

o neprípustnosti dovolania z dôvodu podľa , t. j. z dôvodu, že súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

a to z hľadiska ním namietaných vád konania pred okresným súdom a krajským súdom

spočívajúcich v nevykonaní ním navrhnutého dôkazu výsluchom svedka, ktorý mal zásadný

význam pre posúdenie otázky dobromyseľnosti žalovaných pri nadobudnutí vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom konania, a v nedostatočnom odôvodnení

napadnutého rozsudku krajského súdu.

35. V nadväznosti na citované ústavný súd zdôrazňuje, že nesprávnym procesným

postupom v zmysle sa rozumie taký závadný (nesprávny) procesný

postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu zákon priznáva na účely ochrany jeho práv a právom chránených záujmov

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pri posudzovaní,

či v konkrétnom prípade ide o vadu, ktorá je z hľadiska významná,

bude nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé

konkrétne porušenia procesných práv bude potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho

konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať

alebo zvrátiť nesprávny postup súdu (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J.,

MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový

poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1371.).

36. Ústavný súd vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil názor,

že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového

stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať

ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle

(napr. ). Zásadám spravodlivého procesu v zmysle a

ods. 1 dohovoru totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté

právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. Z práva

na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov

strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

37. Možno zovšeobecniť, že ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou

konania, hoci tento má preukazovať takú medzi stranami konania spornú skutkovú

okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či dokonca

rozhodujúca, a to bez toho, aby taký svoj postup náležite odôvodnil, znemožní tým strane

konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu

jej práva na spravodlivý proces.

38. Na podporu svojej argumentácie ústavný súd pripomína, že aj samotný najvyšší

súd vo svojich rozhodnutiach, na čo v konečnom dôsledku poukazuje aj podpredsedníčka

najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení z 15. januára 2020 k ústavnej sťažnosti, už viackrát

dospel k právnemu záveru, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať

vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno

bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

(napr. , ).

39. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého

uznesenia v teoretickej rovine uzavrel, že nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov

nezakladá dôvod prípustnosti dovolania v zmysle (pozri bod 29

odôvodnenia tohto rozhodnutia). V odôvodnení svojho rozhodnutia však najvyšší súd

neposkytol vysvetlenie toho, ako sa odvolací súd vyrovnal s otázkou, prečo dôkaz označený

sťažovateľom nepovažoval za dôkaz, ktorý by mohol mať zásadný vplyv na posúdenie

skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť. Riešenie

dotknutej otázky je rozhodujúce pre určenie, či ide o vadu zakladajúcu prípustnosť

dovolania podľa – pozri body 36 až 38, podobne ako v predmetnom

kontexte použiteľné a už citované stanovisko R 2/2016 v časti: „keď písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu“

(aplikovateľné na úpravu ešte priliehavejšie vzhľadom

na inkorporovanie pojmovej kategórie „porušenie práva na spravodlivý proces“

do zákonného textu). Taká formulácia spája zmätočnosť s absenciou odôvodnenia

preskúmavaného rozhodnutia v podstatných bodoch a vzhľadom na obsah podaného

dovolania práve o taký bod odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu

(v spojení aj s rozhodnutím súdu prvej inštancie) ide. S poukazom na uvedené ústavný súd

dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľom

uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa nenapĺňa kritériá ústavnej

akceptovateľnosti zodpovedajúce základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právu na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

IV.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

40. Vo vzťahu k zásahu do základného práva sťažovateľa podľa

ústavný súd uvádza, že obsah pojmu majetok tvoria nielen veci, ale aj práva a pohľadávky

(m. m. ). Keďže ústavný súd vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu

bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zaoberal sa aj otázkou,

či z tohto porušenia nevyplynul aj zásah do základného práva sťažovateľa vlastniť a

pokojne užívať majetok ().

41. Obsah vlastníckeho práva vlastníka spočíva v oprávnení predmet svojho

vlastníckeho práva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nadkladať s ním.

42. V nadväznosti na uvedené vymedzenie obsahu vlastníckeho práva ústavný súd

pristúpil ku skúmaniu, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k zásahu

do vlastníckeho práva sťažovateľa, či už formou zbavenia majetku, obmedzenia užívania

tohto majetku, alebo akýmkoľvek iným zásahom do pokojného užívania majetku

sťažovateľa.

43. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa

proti rozsudku krajského súdu, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu

o zamietnutí žaloby sťažovateľa, ktorou sa domáhal určenia, že nehnuteľnosti bližšie

špecifikované v žalobe patria do dedičstva po nebohej .

44. V danom prípade rozsudkom okresného súdu a na to nadväzujúcim

potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu nebolo sťažovateľovi priznané žiadne právo

ani uložená žiadna povinnosť, teda predmetnými rozhodnutiami nedošlo zo strany

okresného súdu a krajského súdu k zásahu do aktuálne konštatovateľného vlastníckeho

práva sťažovateľa, či už formou zbavenia majetku, obmedzenia užívania tohto majetku,

alebo akýmkoľvek iným zásahom do pokojného užívania majetku sťažovateľa.

Došlo len k odmietnutiu zmeny právneho stavu vo vzťahu k vlastníctvu majetku inej osoby,

čo bude v intenciách tohto nálezu predmetom nového dovolacieho konania. Ústavný súd

na základe toho konštatuje, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nedošlo

k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľa podľa .

IV.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu

45. Vecným zaoberaním sa ústavnou sťažnosťou vo vzťahu k namietanému rozsudku

krajského súdu ústavnému súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 in fine

, a preto, rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti (,

, ), ústavný nepovažoval za potrebné zaoberať sa namietaným

rozsudkom krajského súdu. Toto rozhodnutie bude v relevantnom rozsahu skôr podaného

dovolania predmetom posúdenia zo strany najvyššieho súdu po vrátení veci

na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania

zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv

poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto práv v rámci

sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. ).

V.

Záver

K bodu 1 výrokovej časti nálezu

46. S poukazom na uvedené ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovateľ v podanom

dovolaní uplatnil súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa ,

ako aj podľa a najvyšší sa v napadnutom uznesení pri skúmaní

prípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420

ods. 1 písm. f) , porušil tým základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

47. Ústavný súd aj napriek tomu, že už procesné pochybenie najvyššieho súdu

pri uplatnení zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania postačovalo pre záver

ústavného súdu o porušení základného práva sťažovateľa podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu aj vo vzťahu

k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa posudzovania prípustnosti dovolania podľa § 420

písm. f) a dospel k záveru, že nedostatočné odôvodnenie záveru najvyššieho súdu

o neprípustnosti dovolania z dôvodu podľa z hľadiska naplnenia

požiadavky spravodlivého súdneho konania podporuje záver ústavného súdu vyjadrený

v bode 1 výroku tohto nálezu.

K bodu 2 výrokovej časti nálezu

48. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo

iný zásah.

49. V súlade s prvou vetou ústavný súd zruší

rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.

50. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

51. Podľa a ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný

rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného

súdu je vykonateľné doručením.

52. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru, rozhodol zároveň aj o zrušení

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vec vrátil najvyššiemu súdu v rozsahu zrušenia

na ďalšie konanie.

53. V ďalšom konaní bude povinnosťou najvyššieho súdu znovu o podanom dovolaní

proti rozsudku krajského súdu rozhodnúť a prihliadnuť pritom na závery ústavného súdu

o tom, že kumulácia dôvodov prípustnosti je možná, a zároveň sa adekvátne vysporiadať

s dovolacou námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia jeho práva na spravodlivý

proces v dôsledku nevykonania ním navrhnutého dôkazu, ktorý mal podľa názoru

sťažovateľa pre vec zásadný význam.

K bodu 3 výrokovej časti nálezu

54. Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania.

55. Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú zúčastnenej osobe, uhrádza zúčastnená osoba.

56. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

57. Podľa účastníkmi konania sú sťažovateľ a orgán

verejnej moci, proti ktorému ústavná sťažnosť smeruje.

58. Sťažovateľ si uplatnil nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom,

ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním. Sťažovateľ uplatnený nárok

na náhradu trov konania pred ústavným súdom nevyčíslil.

59. Podľa ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej

časti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným

súdom podľa povahy veci primerane .

60. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne

aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

61. Podľa ak bola v konaní úspešná strana zastúpená advokátom,

súd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania

advokáta.

62. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z § 11

ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal

zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2018 v sume

153,50 € a za rok 2020 v sume 177 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky)

a tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej

služby za rok 2018 v sume 9,21 € a za rok 2020 v sume 10,62 € (1/100 výpočtového

základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky) a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v súlade

s v spojení s vo výške 513,04 € (jedno

prevzatie a príprava – suma 153,50 €, jedno podanie ústavnej sťažnosti – suma 153,50 €;

jedno vyjadrenie – suma 177 €, dvakrát režijný paušál za rok 2018 – v sume 9,21 €, t. j.

spolu suma 18,42 €; raz režijný paušál za rok 2020 – suma 10,62 €).

63. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

64. Vo vzťahu k návrhu zúčastnenej osoby v 2. rade na priznanie nároku na náhradu

trov konania v súlade s ústavný súd uvádza

tieto skutočnosti.

64.1 Z a vyplýva, že účastník konania,

ako aj zúčastnená osoba si trovy, ktoré im v súvislosti s konaním pred ústavným súdom

vzniknú, uhrádzajú sami. zároveň v umožňuje

ústavnému súdu, aby v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť

niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania

alebo štátu trovy konania.

64.2 Vzhľadom na explicitnú definíciu účastníka konania obsiahnutú v § 125 zákona

o ústavnom súde, v zmysle ktorej sa účastníkom konania o sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby pred ústavným súdom rozumejú len sťažovateľ a orgán verejnej

moci, proti ktorému ústavná sťažnosť smeruje, zúčastnená osoba nemá nárok

na to, aby ústavný súd uložiť niektorému účastníkovi konania povinnosť nahradiť jej trovy,

ktoré jej vznikli v konaní pred ústavným súdom, uplatňujúc § 73 ods. 3 zákona o ústavnom

súde.

K bodu 4 výrokovej časti nálezu

65. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ako aj dôvody

uvádzané sťažovateľom v ústavnej sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili

o porušení základného práva sťažovateľa podľa , v nadväznosti

na čo ústavný súd ústavnej sťažnosti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 20

ods. 1 napadnutým uznesením najvyššieho súdu nevyhovel.

66. So zreteľom na to, že najvyšší súd po vrátení veci bude pokračovať v dovolacom

konaní, v rámci ktorého sa bude musieť opäť vysporiadať aj s argumentáciou sťažovateľa

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, ústavný súd, rešpektujúc zásadu

vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti (, , ),

ústavnej sťažnosti v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu nevyhovel.

VI.

67. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2020

Miroslav Duriš predseda senátu