Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-492-2016.pdf
PDF · 197.78 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/492/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobcu J. G., X., S. nám. XXX/X, zastúpeného JUDr. Tatianou Vorobelovou, advokátkou, Košice, Bajzova 2, proti žalovaným 1) Z.. N. X., X., W. XXXX/X a 2) Z.. R. Y.i, X., J. XXX/X, obom, zastúpeným GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o., Košice, Kováčska 53, IČO: 36 730 564, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 27C/190/2000-791 z 23.6.2016 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok. Stranám sporu n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom žalobu zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. 2. V odôvodnení rozsudku, o. i., uvádza, čo pôvodná žalobkyňa J. R. žalobou podanou 20.3.2000 navrhovala, ako rozsudkom 27C/190/2000-182 z 30.10.2006 o jej žalobe rozhodol, z čoho pri rozhodnutí vychádzal, ako Krajský súd (ďalej len KS) v Košiciach, ako odvolací súd, o odvolaní rozhodol rozsudkom 5Co/177/2007-255 zo 4.6.2008, čo v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len NS SR), ako dovolací súd, rozhodol uznesením 3Cdo 74/2009 zo 7.10.2009, čo v odôvodnení zdôraznil, resp. uviedol, ako KS v Košiciach uznesením 5Co/413/2009-336 z 25.2.2010 rozhodol, čo v odôvodnení zdôraznil, ako vo veci rozhodol rozsudkom 27C/190/2000-369 z 5.5.2011, z čoho pri rozhodnutí vychádzal, k akému dospel právnemu záveru, čo pokladal za potrebné uviesť, čo skúmal, na čo poukázal, ako rozhodol KS v Košiciach rozsudkom 5Co/272/2011-533 z 30.5.2013, čo v odôvodnení zdôraznil a ako dovolací súd rozhodol uznesením 3Cdo 208/2014 z 23.7.2015. Ďalej, citujúc znenie § 226 O. s. p., uviedol: V súlade s právnym názorom odvolacieho súdu (v kontexte jeho záverov uvedených v rozhodnutí 5Co272/2011 z 30.5.2013, že súdna prax - napr. uznesenie 6Cdo71/2011 z 27.2.2013 NS SR - však začala pripúšťať, že nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa), pre rozhodnutie vo veci posudzoval kolíziu princípov ochrany dobrej viery nadobúdateľa a nemožnosti nadobudnúť vlastnícke právo nehnuteľnosti od nevlastníka, a v tomto smere aj vykonal doplnené dokazovanie za účelom opätovného posúdenia nároku žalobcu - situácie, keď proti princípom ochrany práva pôvodného vlastníka je potrebné posúdiť princíp ochrany dobrej viery nadobúdateľa, podľa zásad najnovšej súdnej praxe. Citoval, čo v kontexte právneho názoru odvolacieho súdu, za účelom posúdenia kolízie princípov ochrany dobrej viery pôvodného nadobúdateľa a nemožnosti nadobudnúť vlastnícke právo nehnuteľnosti od nevlastníka, žalobca vo svojom písomnom vyjadrení (na ktorého podstate zotrval v priebehu celého dokazovania) uviedol a na čo poukázal a čo žalovaní vo svojom písomnom vyjadrení (na ktorého podstate zotrvali v priebehu celého dokazovania) uviedli. V kontexte právneho názoru odvolacieho súdu, za účelom opätovného posúdenia nároku žalobcu - situácie, keď proti princípom
ochrany práva pôvodného vlastníka je potrebné posúdiť princíp ochrany dobrej viery nadobúdateľa
- podľa zásad najnovšej súdnej praxe, poukazuje na právny názor obsiahnutý v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ÚS SR) I.ÚS 549/2015-33 zo 16.3.2016 a z jeho odôvodnenia cituje body 14.-18. V kontexte takto uvedených skutočností má za to, že v tomto prípade je v celom rozsahu možné poukázať na uvedené závery v Náleze ÚS SR I.ÚS 549/2015-33 zo 16.3.2016 (citovaný nález rozsiahlym spôsobom rozvádza princíp ochrany dobrej viery nadobúdateľa z hľadiska posunu v doterajšej judikatúre - najmä v kontexte právnych názorov žalobcu týkajúcich sa nálezu I.ÚS 50/2010), v zmysle ktorých, v zhode s právnym názorom ÚS, uvádza, že nevyhnutným predpokladom pre originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú je povinný dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu a potom už zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu, t.j. dobromyseľnému nadobúdateľovi treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností (ďalej len KN) od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným. V kontexte tohto právneho názoru (s ktorým korešponduje aj právny názor odvolacieho súdu) vykonal doplnené dokazovanie zamerané na zistenie, či žalovaní boli pri nadobúdaní vlastníckeho práva dobromyseľní, t.j. zisťoval, či boli nejakým spôsobom schopní dozvedieť sa, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na LV prevodcu po zák. určenom správnom (katastrálnom) konaní. Na základe vykonaného dokazovania, potom ako posúdil každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, mal preukázané, že žalovaní nemali vedomosť o existujúcom súdnom spore, nemali vedomosť o právnych vadách nehnuteľnosti, keďže ako nadobúdatelia nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú bolo možné od nich požadovať, nemohli mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí. Tieto skutočnosti mal preukázané z vykonaného dokazovania výpoveďou žalovaných, výpoveďou svedkov W. T. a J. A., oboznámením s listinnými dôkazmi, najmä LV č.XXX a č.XXX, ktorý bol vyhotovený 18.8.2004 (t.j. pred uzatvorením kúpnej zmluvy), kúpnou zmluvou uzatvorenou medzi predávajúcou Ľ. T. a kupujúcimi žalovanými 29.10.2014, ktorej vklad bol povolený 2.11.2004, znaleckým posudkom (ďalej len ZP) č.044/2004 znalca Ing. Jozefa Kupčeka z 19.8.2004 za účelom určenia hodnoty predmetných nehnuteľností. Z výpovede žalovaného v 1.rade, ktorý poprel akúkoľvek vedomosť o existencii súdneho sporu vo vzťahu k prevádzanej nehnuteľnosti, mal preukázané okolnosti nadobudnutia nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto konania, najmä úkony spojené s jej nadobudnutím a teda aj využitie z jeho strany všetkých dostupných možných informácií, ktoré sa týkali nehnuteľnosti t.j. LV, geometrického plánu, ZP predloženého Ľ. T.. Z výpovede žalovaného v 2.rade mal takisto preukázané okolnosti nadobudnutia nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto konania, úkony vykonané pred realizáciou kúpy pozemku. Z výpovede svedkyne Ľ. T. a M. A. mal preukázané, že neinformovali žalovaných o existujúcom súdnom spore o určenie vlastníckeho práva, keďže mali záujem odpredať uvedenú nehnuteľnosť, dokonca realizovali predaj prostredníctvom realitnej kancelárie. V kontexte týchto výpovedi je potrebné - podľa jeho názoru - zdôrazniť túto skutočnosť (predaj nehnuteľností realizovaný prostredníctvom realitnej kancelárie), čo ešte viac zvýrazňuje dobrú vieru nadobúdateľov - žalovaných, ako nadobúdateľov nehnuteľnosti, že pri vynaložení potrebnej opatrnosti z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca nemohli mať informáciu o skutočnostiach týkajúcich sa prebiehajúceho súdneho sporu. Pokiaľ žalobca spochybňoval dobrú vieru žalovaných ako nadobúdateľov nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania a v tomto kontexte sa snažil poukázať najmä na rozpory v ich výpovediach (nejednoznačnosť výpovedí a rozpornosť medzi žalovaným v 1.rade a žalovaným v 2.rade - žalovaný v 1.rade uvádza, že nehnuteľnosť kupovali za účelom výstavby domu, že jednali s Ľ. T., žalovaný v 2.rade uvádza, že pozemok chceli rozdeliť za účelom ďalšieho predaja, že jednali aj M. A., ale najmä na okolnosti vzťahu M. A. s matkou žalobcu J. G., ktorá bola zamestnankyňou M. A.), tieto - podľa jeho názoru - žiadnym spôsobom nespochybňujú dobromyseľnosť žalovaných. V tejto súvislosti je potrebné poukázať najmä na to, že samotná Ľ. T., ako aj M. A. (neskúmal dôvody týchto osôb) potvrdili, že o prebiehajúcom súdnom konaní neinformovali žalovaných, že žalovaní zaplatili za predmetnú nehnuteľnosť kúpnu cenu vyššiu ako určenú ZP, pri preverovaní okolnosti kúpy v KN vykonali všetky úkony, ktoré možno žiadať od osôb pri realizácii predvídateľnej opatrnosti. Existujúce listiny nepreukazovali alebo nemohli bez znalosti o tom, že existuje nejaký súdny spor ohľadne vlastníckeho práva spôsobiť narušenie dobromyseľnosti nadobúdateľov - žalovaných. Podľa jeho názoru, v tejto súvislosti nie je adekvátna ani námietka žalobcu o tom, že nahliadnutím do evidencie katastra (na katastrálnom úrade) mohli žalovaní zistiť, že existuje žiadosť pôvodnej žalobkyne M. R. o nezaregistrovanie zmluvy o prevode nehnuteľnosti z r.1999, pretože nemožno hovoriť o vynaložení potrebnej opatrnosti z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca, navyše v tom čase nešlo o verejne prístupnú evidenciu. Z uvedeného dôvodu preto možno vyvodiť, že
vlastnícke právo nadobúdateľa konajúceho v dobrej viere v skutočnosti prezentované pred uzatvorením zmluvy a potvrdené evidenciou vlastníkov vedeným štátom v KN má byť chránené a v tomto kontexte aj by malo byť aplikované z dôvodu dobromyseľnosti nadobúdateľov. V neposlednom rade je potrebné poukázať na to, že žalovaní mali k dispozícii a predložili mu ZP, kúpnu zmluvu z ktorých vyplýva, že zaplatili kúpnu cenu vyššiu ako stanovenú ZP, pritom samotní žalovaní po existencii zistenia súdneho sporu vedeného na tomto súde nepreviedli nehnuteľnosť, ktorá je predmetom tohto konania na inú osobu, platili daň z nehnuteľnosti a pravidelne sa o ňu starajú (úkony na ktoré poukazoval žalobca - založenie nehnuteľnosti inej osobe v decembri 2015 zo strany žalovaného v 2.rade bolo len omylom, ktorý bol okamžite napravený). Je potrebné v tejto súvislosti poukázať na samotné znenie kúpnej zmluvy, podľa ktorého predávajúca Ľ. T. výslovne uviedla, že jej nie sú známe vady predmetu konania, na ktoré by mali byť kupujúci osobitne upozornení, vrátane toho, že na nehnuteľnostiach neviaznu žiadne dlhy, vecné bremená a iné ťarchy. Nevidí dôvod spochybňovať tvrdenia týchto svedkov, v kontexte nejakej ich účelovosti, načo sa snaží poukázať žalobca, pretože títo nemajú žiadny záujem v súčasnosti nejakým spôsobom ovplyvňovať svojou svedeckou výpoveďou výsledky konania. Je potrebné v tejto súvislosti prisvedčiť aj žalovaným, že pôvodná žalobkyňa M. R. videla pohyb neznámych osôb na jej nehnuteľnosti (čo uviedla aj v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia 8.9.2004) a zároveň musela aj vidieť (ak nie ona tak jej dcéry) pohyb žalovaných ako nadobúdateľov na nehnuteľnosti pri vykonávaní pozemkových úprav, napriek tomu nevykonala úkony, ani neupozornila (ani jej dcéry) neznáme osoby na existujúci súdny spor. V tejto súvislostí, pokiaľ žalobca navrhol doplniť dokazovanie vypočutím svedkov, a to M. G., matky žalobcu, právnej nástupkyne pôvodnej žalobkyne, ktorá bola aj žalobkyňou v 2.rade v konaní a ktorá mala byť zamestnankyňou M. A., v súvislosti so stretnutím žalovaných u M. A., pokladá za potrebné zdôrazniť, že výpoveď M. G. v r.2016 k udalostiam r.2004, s poukazom na jej vzťah k žalobcovi a jej predchádzajúcu a súčasnú procesnú pozíciu by mohla byť účelová. Navyše vo svojej výpovedi v procesnej pozícii svedkyne na pojednávaní „235.2002“ uviedla, že pracovala u M. A., t.j. nie je zrejmé akým spôsobom by sa mohla vyjadrovať k udalostiam r.2004, keď už zamestnankyňou M. A. nebola. Bez ohľadu na to, jej výpoveď by ale žiadnym spôsobom neriešila otázku dobromyseľnosti alebo nedobromyseľnosti žalovaných, a teda nadobúdateľov pozemku, keďže sa nijakým spôsobom nezúčastňovala na rokovaní o predaji nehnuteľností medzi Ľ. T. a žalovanými. Navyše, návrh žalobcu na doplnenie dokazovania týmto smerom vykazuje istú dávku účelovosti, keďže M. G., či už v procesnej pozícii žalobkyne alebo svedkyne (a ani samotný žalobca v priebehu celého konania) túto skutočnosť žiadnym spôsobom nespájali s predmetom konania, išlo o známu skutočnosť (zamestnanie u žalovaného v 2.rade), ktorá nebola v priebehu konania spochybňovaná. Z uvedených dôvodov pokladal žalobcom navrhnuté vykonanie dokazovania v tomto smere za nadbytočné a žiadnym spôsobom nemeniace podstatu v spore, t.j. dobromyseľnosť žalovaných pri nadobúdaní nehnuteľnosti. Zároveň, aj pokiaľ sa týka hodnotenia skutočnosti, akým spôsobom získal M. A. predbežné opatrenie (ďalej len PO), ktoré bolo prevzaté až 16.11.2004, pričom mal o ňom vedomosť už v čase kedy došlo k prevodu nehnuteľnosti (kúpna zmluva podpísaná 29.10.204, účinky vkladu povolené 2.11.2004), nepokladal túto skutočnosť za podstatnú pre rozhodnutie vo veci, keďže takisto žiadnym spôsobom nerieši otázku dobromyseľnosti, alebo nedobromyseľnosti žalovaných, a teda nadobúdateľov pozemku, len prípadnú vedomosť alebo pohnútku M. A. realizovať úkony smerujúce k predaji nehnuteľností. Vzhľadom na uvedené, v tomto prípade, v zmysle zásady ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav, ktorý bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie potom, ako ho aproboval KN, musí byť - podľa jeho názoru - nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, poskytovaná ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. V prípade vzájomnej kolízie ústavných hodnôt - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka [princíp nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, keďže nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad)], treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, a chrániť, s ohľadom na okolnosti rozhodovaného prípadu, vlastnícke právo nadobúdateľa konajúceho v dobrej viere. Z uvedených dôvodov žalobu žalobcu zamietol, keďže u žalovaných mal preukázané konanie v dobrej viere, čo zakladá poskytnutie ochrany ich vlastníckemu právu, aj keď odvodzujú svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v KN od právneho úkonu, ktorý bol posúdený ako absolútne neplatný. O trovách konania rozhodol podľa § 150 ods.1 prvá veta O. s. p. (jeho znenie citoval). Žalovaným, ktorí boli v konaní úspešní, patrí náhrada trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práv proti účastníkovi, ktorý úspech vo veci nemal. V tomto prípade žalovaným náhradu trov konania nepriznal, pretože sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré spočívajú v okolnostiach
na strane žalobcu, ktorý sa domáhal svojich nárokov ako právny nástupca pôvodnej žalobkyne, na základe ktorých došlo k strate vlastníckeho práva „jej“ právnej predchodkyne. Zároveň prihliadol na úspech žalovaných voči žalobcovi z dôvodu ochrany ich dobrej viery ako nadobúdateľov, pričom títo sa stali účastníkmi konania až následne, z dôvodu nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetu konania, kedy bol žalobca povinný rozšíriť okruh účastníkov konania. Zároveň prihliadol aj na majetkové pomery žalobcu, kedy z dôvodu neúspechu v konaní by náhrada trov konania výrazným spôsobom zasiahla do jeho majetkovej sféry. 3. V zák. stanovenej lehote žalobca podal proti rozsudku z nasledovných dôvodov o d v o l a n i e: Uviedol ako napadnutým rozsudkom súd rozhodol, k akému záveru vykonaným dokazovaním dospel, čo vytkol na jednej strane pôvodnej žalobkyni a čo na druhej strane vyzdvihol. Ďalej uviedol Napadnutý rozsudok považuje po stránke skutkovej i právnej za nesprávny a teda za nezákonný, pretože súd nevykonal ním navrhnutý dokaz, potrebný na zistenie rozhodujúcej skutočnosti a to, či žalovaní konali v dobrej viere a o prebiehajúcom súdnom spore nemali vedomosti, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie teda zdôvodňuje podľa § 365 ods.1 písm. e, f, h CSP. Odvolací súd v predchádzajúcich rozhodnutiach v tejto veci s konečnou platnosťou vyriešil predbežnú otázku týkajúcu sa neplatnosti kúpnych zmlúv tak, že kúpna zmluva o prevode nehnuteľnosti z 3.11.1999 uzatvorená medzi pôvodnou žalobkyňou M. R. a pôvodnými žalovanými Ľ. T. a M. A. s kúpnou cenou 20 000 Sk je absolútne neplatným právnym úkonom a pokiaľ ide o zastretý právny úkon s kúpnou cenou 1 100 000 Sk ten je absolútne neplatný pre absenciu zákonnej náležitosti, písomnej formy vyžadovanej pre zmluvy o prevode nehnuteľnosti (§ 46 ods.1 O. z.). Odvolací súd mu vyhovel i na dovolaní sa absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode predmetných nehnuteľností z 29.10.2004 uzatvorenej medzi pôvodnou žalovanou Ľ. T. ako predávajúcou a žalovanými ako kupujúcimi. Teda v tomto prípade je prvotná kúpna zmluva na nehnuteľnosť absolútne neplatným právnym úkonom, a pôvodní žalovaní Ľ. T. a M. A. sa nestali vlastníkmi, nestali sa teda ani vlastníkmi žalovaní, nesvedčí im vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva pôvodne žalovanej Ľ. T.. Na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa totiž vyžaduje kumulatívne splnenie 2 právnych skutočností. Prvou je uzavretie platnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti a druhou je individuálny správny akt - rozhodnutie príslušnej správy katastra o povolení vkladu. Ak bol povolený správou katastra vklad vlastníckeho práva na základe absolútnej neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva i keby absolútnu neplatnosť kúpnych zmlúv založil na zásade, že nikto nemôže previesť na iného viac práv než má sám. Z hľadiska práva však situácia je nepochybná, vlastnícke právo pre nedostatok právneho titulu neprešlo na žalovaných. Súdy v SR sú ovplyvňované súdnou praxou súdov v Českej republike (ďalej len ČR). Právny názor Ústavného súdu (ďalej len ÚS) ČR tak ako ho uvádza odvolací súd, bol obsiahnutý aj v skorších rozhodnutiach ÚS ČR II.US 165/2011, ale NS ČR ho v prevažnej miere neakceptoval (citoval, čo v rozhodnutí 30Cdo 4280/2009 z 1.6.2011 uviedol). Autor článku Absolútna neplatnosť, následky relatívnej neplatnosti a dobromyseľnosti nadobúdateľa Peter Toth, Justičná revue 2/2014, str.158 poukazuje na rozdielnu českú právnu úpravu obsiahnutú v zák.č.265/92 Sb. o zápise vlastníckych a iných vecných práv k nemovitostem (cituje, čo obsahoval v § 11). Slovenský právny poriadok obsahuje len zásadu hodnovernosti údajov katastra, ak sa nepreukáže opak. Vychádzajúc z týchto rozdielnych právnych úprav, je názoru, že v súdnej praxi súdov SR nie je možná aplikácia súdnej praxe v ČR, vrátane judikatúry súdov o nadobúdaní vlastníckeho práva od nevlastníka. V tomto súdnom spore nastala situácia, kedy v priebehu súdneho sporu previedla pôvodná žalovaná predmetnú nehnuteľnosť na tretiu osobu, t.j. na žalovaných, a teda bolo vložené vlastnícke právo k nehnuteľnosti na základe absolútne neplatnej zmluvy. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení z 30.5.2013 uložil súdu podľa zásad najnovšej súdnej praxe, cituje uznesenie NS SR 6Cdo71/2011, posúdiť dobromyseľnosť nadobúdateľa, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol, pričom však viera musí byť hodnotená veľmi prísne. Odvolací súd poukazuje v zrušujúcom uznesení, že súdna prax začala pripúšťať, že aj keď dôsledkom vyplývajúcim zo zásady nikto nemôže na iného previesť viac práva, je nemožnosť nadobudnúť vlastníckej právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. Je toho názoru, že nie každé rozhodnutie NS SR je judikátom, ktorý usmerňuje súdnu prax, mení ustálenú súdnu prax, alebo je odklonom od doterajšej súdnej praxe. Naposledy k otázke nadobúdania vlastníctva od nevlastníka bol v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 4/2014 zverejnený judikát č.61 (cituje jeho právnu vetu a čo sa uvádza v jeho dôvodoch). Tento právny názor obsiahnutý v judikáte NS si odvolací súd neosvojil, aj
keď je neskoršieho dáta ako rozhodnutie NS SR 6Cdo71/2011 a neosvojil si ani predchádzajúcu, už ustálenú judikatúru. Poznamenáva, že predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho senátu bolo založené na právnom názore NS ČR 22Cdo534/2002, ktorý výslovne veľký senát občianskoprávneho kolégia NS ČR z 28.6.2006 31Cdo1836 vyhlásil za nesprávny a prekonaný. Z týchto dôvodov sa obrátil 22.5.2016 na Občianskoprávne kolégium NS SR s dotazom k publikácii uznesenia NS SR 6Cdo 71/2011, na ktoré odvolací súd v zrušujúcom uznesení poukazuje. 6.6.2016 v písomnej odpovedi JUDr. Soňa Mesiariková, predsedníčka občianskoprávneho kolégia NS SR zdôraznila, že NS SR prislúcha za účelom zjednotenia rozhodovacej činnosti súdov a za splnenia zákonných podmienok zverejňovať súdne rozhodnutia zásadného významu a prijímať stanoviska. K uzneseniu 6Cdo 71/2011 uviedla, že Občianskoprávne kolégium NS SR na svojom zasadnutí 29.5.2013 po rozprave väčšinou hlasov neprijalo predmetné rozhodnutie na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Uvedené rozhodnutie zatiaľ nebolo zverejnené ako súdne rozhodnutie zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Z prehľadu súdnych rozhodnutí v tejto predmetnej právnej veci, ktoré sčasti súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, vyplýva, že odvolací súd predbežnou otázkou vyriešil absolútnu neplatnosť napadnutých kúpnych zmlúv tak, že kúpna zmluva z 3.11.1999 o prevode nehnuteľností vedených na LV č.XXX a XXX v k. ú. S., okres Košice II. z pôvodnej žalobkyne M. R. na pôvodnú žalovanú v 1.rade Ľ. T. a pôvodne žalovaného v 2.rade M. A. a zmluva o pôžičke na sumu 1 100 000 Sk uzatvorená medzi pôvodnou žalobkyňou M. R., ako veriteľkou a pôvodnými žalovanými Ľ. T. a M. A., ako dlžníkmi, sú absolútne neplatnými právnym úkonom pre rozpor so zák. a dobrými mravmi, a že na základe absolútne neplatného právneho úkonu - kúpnej zmluvy z 3.11.1999 o prevode nehnuteľností
- nemohla pôvodná žalovaná v 1.rade nadobudnúť vlastníctvo a nemohla ho ani ďalej previesť na žalovaných kúpnou zmluvou z 29.10.2004, tento právny úkon je absolútne neplatný už priamo zo zák. Počas súdneho konania tvrdil, že v čase prevodu vlastníctva k nehnuteľnostiam, pôvodná žalovaná v 1.rade Ľ. T. k nim nemala vlastnícke práva a v našom právnom poriadku platí, že nik nemôže previesť na iného viac práv ako má. Pre vady spojené s absolútnou neplatnosťou, nevznikajú pre účastníkov ani ďalšie osoby žiadne právne následky, subjektívne práva, či povinnosti niečo plniť. Zásada, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám a tiež súvisiaca zásada nepremlčateľnosti vlastníckeho práva p a t r i a k základným ľudským právam, ktoré sú zakotvené v čl.20 ods.1 v súvislosti s čl.12 ods.1 Ústavy SR. Napadnutým rozsudkom súd poskytol súdnu ochranu žalovaným, ktorí nadobudli vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam od nevlastníka, pôvodne žalovanej na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy z 29.10.2004 v priebehu sporu, aby tak dodržal právny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom rozsudku i súdom osvojený právny názor vyslovený v Náleze ÚS SR I.ÚS 549/2015-33 z 16.3.2016, ktorý rozsiahlym spôsobom rozvádza princíp ochrany dobrej viery nadobúdateľa z hľadiska posunu v doterajšej „judikatúry“, a to že nevyhnutným predpokladom pre originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú je súd povinný dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu a dobromyseľnému nadobúdateľovi treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu. Citoval, čo súd na str.10 napadnutého rozsudku uvádza a zdôrazňuje. Súd tvrdí, že vykonané dokazovanie zameral na zistenie, či žalovaní boli pri nadobúdaní vlastníckeho práva dobromyseľní, a teda aj keď cituje rozsiahlym spôsobom právne názory tak odvolacieho súdu, i ÚS SR v intenciách týchto právnych názorov nepostupoval, jednostranným spôsobom zameral dokazovanie a vyhodnotil dôkazy v prospech žalovaných, každý dôkaz posúdil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, na individuálne okolnosti prípadu neprihliadol, nezvažoval dôsledne, starostlivo, komu poskytnúť právnu ochranu, a najmä neodstránil rozpory vo výpovediach svedkov, čím dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, právny názor súdu vyslovený na základe súdnych rozhodnutí neobstojí, pretože aplikovať súdne rozhodnutia možno len pokiaľ riešia podobné prípady. Ani jeden z použitých súdnych rozhodnutí nerieši prevod vlastníckeho práva od nevlastníka počas súdneho sporu po tom, ako súdna ochrana vydaním predbežného opatrenia bola súdom nesprávne odmietnutá, pretože už v takom prípade sa súd nemôže odvolávať na zásadu všeobecnej spravodlivosti. Súd nesprávne tak po stránke vecnej i právnej rozhodol, ak mu odmietol súdnu ochranu. K samotným závažným okolnostiam pre ktoré má byť poskytnutá súdna ochrana právnemu nástupcovi pôvodnej žalobkyne uvádza najmä, že pôvodná žalobkyňa neodkladne hneď ako zistila, že kúpna zmluva z 3.11.1999 o prevode nehnuteľnosti na kupujúcich, neobsahuje to, na čom sa s kupujúcimi dohodla aj napriek tomu, že kupujúci ju ubezpečovali, že je všetko tak, ako sa dohodli, požiadala 15.11.1999 Geodéziu, ul. Gemerská v Košiciach, aby kúpna zmluva nebola zaregistrovaná, 17.11.1999 požiadala Okresný úrad Košice II., katastrálny odbor o nezaregistrovanie návrhu na vklad do katastra. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uvádza len žiadosť o nezaregistrovanie vkladu podanú Geodézii. V spise je založená aj žiadosť z 17.11.1999. Ak by žalovaní nahliadli pred kúpou do evidencie nehnuteľnosti, s tými dokladmi sa mohli oboznámiť. Žalobkyňa vyhľadala právnu pomoc a 20.3.2000 podala žalobu o určenie vlastníctva
k predmetným nehnuteľnostiam. Súdne konanie bolo zdĺhavé, pôvodná žalobkyňa viackrát žiadala o vytýčenie pojednávania, dôvodila to psychickým stavom, trpela depresívnym stavom, v spise je založená žiadosť z 3.10.2003, z 31.3.2004 o vytýčenie termínu pojednávania z dôvodu, že posledné pojednávanie sa konalo 26.3.2002. Žalobkyňa 8.9.2004 požiadala písomným návrhom súd o vydanie PO na zákaz scudzenia pozemku, zaťaženia, vykonávania stavebných prác, návrh odôvodnila pohybom cudzích osôb na pozemku. Podľa údajov v spise súd vyhotovil písomné rozhodnutie 1.10. „2014“ tak, že PO zamietol a doručil ho žalobkyni v čase, keď už bol vykonaný prevod nehnuteľnosti na žalovaných. Z uvedených skutočností je zrejmé, že pôvodná žalobkyňa si nepočínala ako nedbalý vlastník, domáhala sa súdnej ochrany, naopak zo strany súdu jej nebola poskytnutá účinná ochrana, pretože rozhodnutie o PO zo strany súdu malo byť v jej prospech, to potvrdzuje aj to, že následnému návrhu na vydanie PO v prospech žalobcu bolo súdom vydané. Súd sa pokúsil vykresliť pôvodnú žalobkyňu ako nedbalú vlastníčku, tvrdí, že ak zbadala pohyb neznámych osôb mala neznáme osoby upozorniť na existujúci súdny spor ak nie ona tak jej dcéry. Z obsahu spisu vyplýva, že tak pôvodná žalobkyňa ani jej dcéry nemali pobyt v k. ú. S., v blízkosti pozemku. Súd nekonkretizuje ako neznáme osoby mala upozorniť, či bola v ich blízkosti, ako mala vstúpiť na pozemok, keď nebola jeho vlastníčkou, čo ak sa bála a vôbec, či tieto informácie nemala sprostredkovane od známych v obcí. Súd v podstate zakrýva nedbalosť, ktorú spôsobil prieťahmi v konaní, nesprávnym súdnym rozhodnutím, čím sťažil pôvodnej žalobkyni aj jemu súdnu ochranu a to bolo účelom prevodu nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy z 29.10.2004 uzatvorenej v priebehu súdneho konania. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že pôvodná žalobkyňa sa so žalovanými dohodla na kúpnej cene Sk 1 100 000 s tým, že na každého pripadá zaplatiť jej po polovici uvedenej sumy, čo pôvodní žalovaní nepopierali. K uzatváraniu kúpnej zmluvy došlo v podvečerných hodinách v jej byte, do ktorého prišli pôvodní žalovaní s pracovníčkou Notárskeho úradu Dr. M. Mižíkovej a žalobkyňa uvádzala v súdnom konaní, že na ňu naliehali, aby podpísala dokumenty, najmä pôvodne žalovaný M. A. s tým, že je všetko v poriadku. Žalobkyňa preukázala súdu, že súvislosti s utrpeným úrazom pri dopravnej nehode trpí ľahkou kognitívnou poruchou mozgu, a je v stálej psychiatrickej ambulantnej starostlivosti (dôkaz ZP MUDr. Dócziho). Až následne zistila, že v kúpnej zmluve oproti dohovoru je uvedená kúpna cena Sk 20 000, a že okrem kúpnej zmluvy podpísala aj fingovanú zmluvu pôžičke, podľa ktorej požičala pôvodne žalovaným sumu Sk 1 100 000 a tiež podpísala notársku zápisnicu (ďalej len NZ), osvedčujúcu vyhlásenie žalovaných ako povinných osôb podľa § 41 zák.č.233/95 Z. z. (v znení platnom do 9.11.1999) a § 247 písm. e) O. s. p. o uznaní dlhu podľa § 558 O. z. Pôvodná žalobkyňa to súdu vysvetľovala tak, že pôvodní žalovaní, kupujúci nemali peniaze v hotovosti a nemali ani v úmysle kúpnu cenu zaplatiť, pričom vedeli, že vyhotovenie zmluvy o pôžičke vo výške 1 100 000 Sk a uznaním dlhu pojatého do NZ so súhlasom, aby táto NZ bola vykonateľná, nebude úspešné z dôvodu, že o 7 dní pred nadobudnutím účinnosti novely exekučného poriadku, v ktorej dôsledku došlo k zmene zák., a teda NZ už nebola priamo vykonateľná. Už z týchto uvedených dôvodov mal súd poskytnúť právnu ochranu pôvodnej vlastnícke nehnuteľnosti a následne jemu ako jej právnemu nástupcovi a uplatniť tak ústavný princíp ochrany práva pôvodného vlastníka, zásadu obsiahnutú v čl.20 a čl.12 ods.1 Ústavy SR a zamedziť tomu, aby z nepráva vzniklo právo. Súd mal na základe vykonaného dokazovania uprednostniť zásadu, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv ako má sám. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaní nekonali v dobrej viere, nemôžu sa preto dovolávať uplatnenia zásady ochrany dobromyseľnosti, pretože o prebiehajúcom súdnom spore vedeli, napriek tomu uzatvorili kúpnu zmluvu za účelom sťažiť mi uplatňovanie vlastníckeho práva. Žalovaní tvrdia, že sa spoliehali na správnosť údajov obsiahnutých v KN. Žalovaný v 2.rade tvrdí vo výpovedi 29.1.2016, že žalovaný 1.rade všetko kontroloval, on je v tom veľmi pedantný, nevidel žiadne závady. Ako všetko kontroloval, uvádza žalovaný v 1.rade najprv vo výpovedi pred 6 rokmi, keď na pojednávaní 16.10.2010 uvádza, že na KN zisťovali všetky skutočnosti, nezistili žiadne nezrovnalosti. Ak by to bola pravda, žalovaný nahliadnutím do evidencie katastra na Katastrálnom úrade by zistil, že v spise sa nachádza žiadosť žalobkyne M. R. 15.11.1999, aby kúpna zmluva nebola zaregistrovaná, žiadosť z 17.11.1999 o nezaregitrovanie návrhu na vklad do katastra, neistotu a pochybnosť ako podnikateľovi by vyvolala určite aj zmluva o zabezpečovacom prevode práva v prospech realitnej kancelárie G.I.C Cash s.r.o., ktorá je v evidencii KN, čo osobne zistil. Žalovaní však neboli nahliadnuť do evidencie nehnuteľnosti na katastrálnom odbore, pretože žalovaný v 1.rade vo výpovedi 21.1.2016 v príkrom rozpore s predchádzajúcou výpoveďou uvádza, že doklady pre účely predaja mu poskytla predávajúca, žalovaná Ľ. T., poskytla mu ZP, LV, vo výpovedi ju chváli, že všetko mala pekne urobené. Žalovaný v 1.rade v prvej výpovedi v r.2010 uviedol, že predávajúcej pri ohliadke nehnuteľnosti a pri realizácii kúpy asistoval A., neskoršej výpovedi povedal, že nevie kto je ten pán, len dedukoval, že je to A.. Tvrdenie žalovaného v 1.rade o jednaní s predávajúcou, žalovanou Ľ. T. vyvracia samotná predávajúca, keď vo svedeckej výpovedi tvrdí, že ona sa priamo rokovaní na začiatku nezúčastňovala, doklady k predaju zabezpečoval svedok A., nevedela sa vyjadriť, či dala svedkovi
splnomocnenie na právne úkony k predaju nehnuteľnosti, neurčito uvádza, že žili spolu a dohodli sa, že svedok A. bude tieto veci zabezpečovať, LV bol na jej mene a v tom nevidela žiaden problém. Vo výpovedi svedka A. sa už objavil nový subjekt, asistujúci pri predaji predmetných nehnuteľností v r.2004, a to realitná kancelária, ktorá sa vo výpovedi žalovaných neobjavila. Súd sa vôbec nezaoberal tým, ako je možné, že žalovaný v 1.rade, ktorý bol podnikateľom a údajne v týchto veciach bol pedant, jednal so svedkom A., ktorý nebol vlastníkom na LV a s ním jednal aj žalovaný v 2.rade a ich výpovede hodnotil ako vierohodné. Porovnaním vážnych nezrovnalostí vo výpovedi žalovaných i svedkov vyplýva, že žalovaní sa s pôvodným žalovaným, svedkom A., poznali pred uzatvorením zmluvy o „kúpne“ nehnuteľnosti a vedeli o tom, že na súde prebieha súdny spor o práva k predmetným nehnuteľnostiam. K realizácii predaja predmetnej nehnuteľnosti, ako vyplýva z výpovede svedka A. a aj z výpovede svedkyne T., došlo po tom, čo bolo vydané uznesenie súdu z 1.10.2004 o zamietnutí PO pôvodnej žalobkyne, ktorým sa domáhala zákazu nakladania s predmetnou nehnuteľnosťou, čo vyplýva z výpovede svedka A., že mesiac predtým bola zamietnutá žaloba a vec pokladali za vybavenú a potom sa predkladali doklady geometrické plány, čistý LV. Priamo však v odôvodnení uznesenia o zamietnutí PO na str.3 súd upozorňuje, že prevodom nehnuteľnosti zo strany žalovanej na tretie osoby nemôže dôjsť k ohrozeniu práv žalobkyne. O nevierohodnosti výpovedí žalovaných i svedkov svedčí to, že žalovaní kupovali do podielového spoluvlastníctva v podiele v polovici nehnuteľnosť o rozlohe 4 320 m2 bez toho, aby si pozemky, ak chceli stavať, reálne predtým rozdelili. Žalovaný v 2.rade chce stavať rodinný dom pre syna, pre rodinu, ale nehnuteľnosť nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva. Žalovaný v 3. rade Z.. Y. mal plány na radovú zástavbu, chcel stavať rodinné domy. Závažný rozpor medzi výpoveďami žalovaných ako kupujúcimi a svedkami, ktorý nebol odstránený je vyplatenie a prevzatie kúpnej ceny vo výške „3 050 000 mil“ Sk, keďže na začiatku kupujúci, žalovaní tvrdili, že kúpnu cenu v hotovosti odovzdali do rúk predávajúcej, pôvodne žalovanej T., toto ich tvrdenie úplne vyvrátil svedok A. keď uviedol, že kúpnu cenu prevzal v realitnej kancelárii, Keďže ho opravil žalovaný v 1.rade, že kúpnu cenu prevzala predávajúca, svedkyňa T., ihneď zareagoval svedok A., keď uviedol, že si kúpnu cenu pomýlil s províziou, tvrdí však, že je málo „preavdopodobné“ pomýliť si „kúnu“ cenu vo výške 3 mil s províziou 300 000 Sk. Na odstránenie rozporov vo výpovedi a preukázaním skutočností, že žalovaní sa pred uzatvorením kúpnych zmlúv poznali so svedkom M. A., pôvodným žalovaným, navrhol výpoveď M. G., ktorá bola zamestnaná vo firme M. A. a ktorá o tom mala vedomosti. Súd odmietol túto svedeckú výpoveď, aj keď odvolací súd uložil súdu prvej inštancie prísne skúmať dobrú vieru, dôvody odmietnutia neobstoja. Podľa interpretačných pravidiel zakotvených v čl.5 Princípov „europskeho zmuvného“ práva sa do výkladu obsahu zmluvy berie v úvahu aj správanie strán po uzavretí zmluvy, dobrá viera, poctivosť. Žalovaný v 1.rade uviedol, že ak by vedel, že je nejaký súdny spor, neuzatvoril by kúpnu zmluvu na nehnuteľnosť do ktorej už aj investoval. Napriek tomu, že sa o spore dozvedel a má už vedomosť o tom, že jeho kúpna zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, nepoužil žiadne právne prostriedky na to, aby získal naspäť kúpnu cenu v nemalej sume 3 mil., nepodal žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, náhradu škody, aj keď už hrozí „premlačanie“ nároku na vrátenie kúpnej ceny. Tvrdí, že kúpna cena 3 mil. nikdy nebola vyplatená pôvodnej žalovanej svedkyni Ľ. T., kúpna zmluva nebola uzatvorená vážne išlo len o predstieraný právny úkon, ktorý mal oslabiť jeho postavenie ako žalobcu v súdnom spore. Z vykonaného dokazovania vyplynula podobnosť konaní tak pôvodne žalovaných T. a A. i žalovaných, pretože títo kupovali nehnuteľnosti, finančné prostriedky na kúpnu cenu nemali, kúpnu cenu ani nevyplatili, v priebehu súdneho sporu nadobudnuté nehnuteľnosti založili. Pôvodná žalovaná Ľ. T., uzatvorila zmluvu o zabezpečovacom prevode s realitnou kanceláriou G.I.C.Cash real a.s., Zo strany pôvodných žalovaných ani žalovaných neexistovala vôľa realizovať trhovú výmenu, nakoniec ako bolo preukázané, že pôvodní žalovaní nedisponovali kúpnou cenou vo výške na akej sa dohodli s pôvodnou žalobkyňou. I žalovaní po vydaní PO uzatvorili zmluvu o záložnom práve, predtým asi aj zmluvu o pôžičke, s Arenzano s.r.o., Bratislava, Záhradnícka 72, aj keď vedeli, že táto zmluva o založení nehnuteľnosti je absolútne neplatným právnym úkonom práve z dôvodu zákazu dispozície s nehnuteľnosťou. Založenie predmetných nehnuteľností, napriek zákazu vysloveného súdom v uznesení o nariadení PO, svedčia o tom, že jeho úvahy o predstieranom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v priebehu súdneho sporu sú pravdivé, podopreté vykonaným dokazovaním, ale svedčí to aj o nevierohodností výpovedí žalovaných a aj svedkov. Súd však uveril tvrdeniu žalovaného v 2.rade, že k predloženiu zmluvy o záložnom práve, návrhu na vyznačenie tohto práva katastrálnemu odboru v r.2015, došlo omylom a chyba bola napravená, to spochybňuje, je to absurdné tvrdenie, pretože k takýmto právnym úkonom nemôže dôjsť omylom. Žalovaní nepredpokladali, že nahliadne do evidencie nehnuteľností a že nahliadnutie mu pracovník Okresného úradu Košice dovolí aj s upozornením na tento právny úkon, ktorý je zo zák. absolútne „neplaltným“ právnym úkonom. Na základe vykonaného dokazovania je preukázané, že žalovaní nekonali v dobrej viere, žalovaným nemôže byť poskytnutá
súdna ochrana z dôvodu, že pri nadobúdaní vlastníctva k nehnuteľnosti konali v dobrej viere, naopak konali v súčinnosti s pôvodnými žalovanými premyslene tak, aby dosiahli odňatie súdnej ochrany pôvodnej žalobkyne a jemu ako právnemu nástupcovi. Ak by žalovaným s konečnou platnosťou bola „pskytnutá“ ochrana, z „neprava“ by sa stalo právo a nakoniec by bolo porušené právo na spravodlivý proces, ktorý v plnom rozsahu patrí pôvodnej žalobkyni a následne právnemu nástupcovi žalobkyni, ako skutočnému vlastníkovi. Súd porušil povinnosť poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov v zmysle § 1 O. s. p., teda zásadu spravodlivosti O. s. p. výslovne uvádza medzi prvými pravidlami uplatnenia súdnej právomoci. Tento súdny prípad dosahuje porušenie základného ústavného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl.46 ods.1 Ústavy SR v zmysle ktorého všetky súdy ako justičné orgány demokratického a právneho štátu majú povinnosť zabrániť faktickému odopretiu spravodlivosti. Navrhujem doplniť dokazovanie podľa § 384 ods.2 výsluchom svedkyne M. G., „X.“, S. Q., tento dôkaz súd nevykonal. Navrhuje, po doplnení dokazovania, vydať rozsudok ktorým sa mení napadnutý rozsudok tak, že sa určuje, že nehnuteľnosti vedené na Okresnom úrade Košice, Katastrálny odbor, zapísané na LV č.XXX, obec X. II., okres X. II. k. ú. S., ako parcela registra C parc.č.XXX/X orná pôda o výmere 4 320 m2 v celosti a nehnuteľnosti vedené na LV č.XXX, obec X. II, okres X. II, k. ú. S., parcela registra C parc.č.XXX/X orná pôda v podiele 7/12, patria do dedičstva po neb. M. R. zomrelej XX.X.XXXX. Žalovaní sú povinní zaplatiť mu náhradu trov konania tak súdu prvej inštancie i súdu druhej inštancie. 4. I. Žalovaní dali konajúcemu súdu nasledovné vyjadrenie. II. Preukázaná nedbalosť pôvodnej žalobkyne. Žalobca v odvolaní uvádza: (...) Súd sa pokúsil vykresliť pôvodnú žalobkyňu ako nedbalú vlastníčku (...). (...) žalobkyňa (...) požiadala 15.11.1999 Geodéziu, (...) aby kúpna zmluva nebola zaregistrovaná, 17.11.1999 požiadala Okresný úrad Košice II., katastrálny odbor o nezaregistrovanie návrhu na vklad do katastra (...). Žalobkyňa vyhľadala právnu pomoc a 20.3.2000 podala žalobu o určenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam (...). Žalobkyňa 8.9.2004 požiadala písomným návrhom súd o vydanie PO na zákaz scudzenia pozemku (...). Z uvedených dôvodov je zrejmé, že pôvodná žalobkyňa si nepočínala ako nedbalý vlastník, domáhala sa súdnej ochrany (...). K uvedenému uvádzajú: Právny poriadok zakotvuje pre ochranu vlastníckeho práva v prípade jeho pochybností viaceré účinné právne prostriedky ochrany. Predmetné prostriedky ochrany sa môžu rozčleniť na tie, ktoré sú po ich uplatnení poznateľné len pre konkrétne osoby, t.j. napr. len pre účastníkov zmluvy, ktorej platnosť sa spochybňuje, druhú skupinu tvoria tie, ktoré sú poznateľné pre všetkých, t.j. napr. poznámka v KN zapísaná na LV, zákaz nakladať s nehnuteľnosťou na základe PO zapísaný na LV. Z hľadiska posúdenia opatrnosti, resp. nedbalosti vlastníka domáhajúceho sa ochrany svojho vlastníckeho práva v súvislostiach posudzovaných v uvedenom prípade je nutné mať za to, že pre vylúčenie nedbalosti vlastníka domáhajúceho sa ochrany svojho vlastníckeho práva proti nadobúdateľovi v dobrej viere sú zohľadniteľné len tie prostriedky ochrany, ktoré sú poznateľné pre tretie osoby, teda pre všetkých. Prostriedky ochrany vlastníckeho práva uplatnené pôvodnou žalobkyňou, resp. čas ich uplatnenia z jej strany neumožňujú vyvrátiť správne prijatý záver súdu o jej evidentnej nedbalosti. Pôvodná žalobkyňa preukázateľne nedostatočne chránila svoje vlastnícke právo, keď sa prihliadne na skutočnosti nimi prezentované už v priebehu konania, vyplynuté aj z vykonaného dokazovania, a teda, že: žalobkyňa nezabezpečila zapísanie poznámky o prebiehajúcom súdnom spore v KN, návrh na nariadenie PO podala až po viac ako 4 rokoch od začatia súdneho konania, opätovný návrh na nariadenie PO podala až po viac ako roku od nadobudnutia vlastníckeho práva z ich strany (pričom predmetný prevod vlastníckeho práva nebol prvým v priebehu súdneho konania), napriek vedomiu o pohybe cudzích osôb na nehnuteľnostiach, ktoré sú predmetom tohto konania, a možnému kontaktu s nimi tieto osoby o spornosti vlastníckeho práva nijakým spôsobom neinformovala, pričom uvedený záver nie je spochybniteľný ani tvrdením žalobcu, že pôvodná žalobkyňa takúto možnosť nemala, keď nemal trvalý pobyt v k. ú. S., nakoľko trvalý pobyt nie je ukazovateľom reálneho pobytu konkrétnych osôb, pričom z výpovede samotnej pôvodnej žalobkyne na pojednávaní 26.3.2002 je zrejmé, že pôvodná žalobkyňa mala v k. ú. S. väzby, keď uviedla na str.3 zápisnice o pojednávaní z 26.3.2002: (...) chceli tieto pozemky kúpiť aj iní ľudia od nás z S. (...), pričom tieto väzby jednoznačne potvrdzujú jej opakovanú a pravidelnú prítomnosť v tomto k. ú. a naviac, zo znenia návrhu na nariadenie PO zo 7.9.2004, kde je uvedené: (...) v poslednej dobe žalobkyňa spozorovala na týchto nehnuteľnostiach pohyb neznámych osôb (...) vyplýva, že sama pôvodná žalobkyňa v čase výskytu cudzích osôb na predmetnej nehnuteľností nachádzala v ich blízkostí. S ohľadom na uvedené je záver o „nedbalostí“ pôvodnej žalobkyne v celom rozsahu správnym, podloženým na záveroch vykonaného dokazovania, a preto jednoznačne zákonným, pričom dôsledkom uvedenej nedbalosti je skutočnosť, že tretie osoby, vrátane nich nemali vedomosť o spochybnení vlastníckeho práva zapísanej vlastníčky - Ľ. T.. III. Preukázaná ich dobromyseľnosť. 1) Údajná potreba
nahliadania do evidencie KN z ich strany. Žalobca v podanom odvolaní uviedol: (...) Žalovaní tvrdili, že sa spoliehali na správnosť údajov obsiahnutých v KN (...). Ak by to bola pravda, žalovaný nahliadnutím do evidencie katastra na Katastrálnom úrade by zistil, že (...). Žalovaní však neboli nahliadnuť do evidencie nehnuteľností na katastrálnom úrade (...). K uvedenému uvádzajú: Vychádzajúc z ustálenej judikatúry prezentovanej v predmetnom konaní, vrátane tej, na ktorú v zrušujúcom rozhodnutí odkázal odvolací súd je zrejmé, že pre poskytnutie ochrany vlastníckemu právu nadobúdateľovi v prípadoch, akým je aj uvedený prípad, je potrebné zisťovať dobrú vieru pri jeho nadobúdaní, pričom o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, príp. nemohol mať (z hľadiska kritéria PRIEMERNE OBOZRETNÉHO JEDINCA) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí (Uznesenie NS SR: 6Cdo 71/2012). S ohľadom na uvedené námietka žalobcu v uvedenom smere nie je spôsobilá spochybniť ich dobromyseľnosť ako nadobúdateľov vlastníckeho práva, keď uvedený úkon nie je možné zaradiť pod úkony potenciálne vykonateľné priemerne obozretným jedincom ako ho má na mysli uvedená judikatúra. Vychádzajúc tak z uvedeného je možné vyvodiť z vykonaného dokazovania v uvedenom smere len jediný záver, a to ten prijatý aj súdom, že vykonali všetko, čo od nich bolo možné z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca požadovať, z evidencie KN poznateľnej pre priemerne obozretného jedinca nebolo objektívne možné zistiť akékoľvek indície napovedajúce o spochybnení vlastníckeho práva zapísanej vlastníčky, preto poskytnutie ochrany ich vlastníckemu právu je aj v uvedenom smere v celom rozsahu správnym a zákonným. 2) Údajné rozpory v ich výpovediach a výpovediach svedkov ohľadne jednania o uzatvorení kúpnej zmluvy. Žalobca v podanom odvolaní uvádza, že v ich výpovediach navzájom a nimi a žalobcom predvolaných svedkov - Ľ. T. a M. A. sú údajne rozpory v otázkach jednania o uzatvorení kúpnej zmluvy z 29.10.2004, počte subjektov zúčastňujúcich sa dojednávania kúpnej zmluvy z 29.10.2004, či dôvodov kúpy z ich strany. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania je však žalobcom tvrdená a namietaná rozpornosť jednoznačne úmyselne vyfabulovaná cez účelovo vybratý súhrn výňatkov - viet z výpovedí a v nadväznosti na to účelovo prispôsobená do požadovaného kontextu, naviac na viacerých miestach aj v rozpore s kontextom nimi, či svedkami prezentovaných skutočností. Žalobca v odvolaní uvádza, že: (...). Žalovaný v 1.rade v prvej výpovedi v r.2010 uviedol, že predávajúcej pri ohliadke nehnuteľnosti a pri realizácii kúpy asistoval A., neskoršej výpovedi povedal, že nevie kto je ten pán, len dedukoval, že je to A.. Tvrdenia žalovaného v 1.rade o jednaní s predávajúcou, žalovanou Ľ. T. vyvracia samotná predávajúca, keď vo svojej svedeckej výpovedi tvrdí, že ona sa priamo rokovaní na začiatku nezúčastňovala (...), resp., že: (...) žalovaný v 1.rade (...) jednal so svedkom A., ktorý nebol vlastníkom na LV a s ním jednal aj žalovaný v 2.rade (...), pričom však jeho (žalovaného v 1.rade) tvrdenia v jeho výpovediach v priebehu konania, resp. s tvrdeniami svedkov ohľadne jednania o uzatvorení kúpnej zmluvy sa skutočne nijako nevylučujú. Nikdy sa v priebehu konania nevyjadril (žalovaný v 1.rade) „tom“ v zmysle, že by sa so svedkom A. poznal, a to ani vo výpovedi v r.2010, kedy práve explicitne uviedol, že ho nepozná, rovnako ako v neskoršej výpovedi v r.2016, kedy rovnako uviedol, že nevie, kto je ten pán, pričom pod následnou dedukciou mal na mysli asociáciu vytvorenú po preštudovaní súdneho spisu, ktoré realizoval po obdržaní uznesenia o pripustení jeho osoby, ako aj osoby žalovaného v 2.rade do konania (čo ohliadnuc od ostatného je ďalších dôkazom potvrdzujúcim ich nevedomosť o prebiehajúcom konaní), na základe ktorého preštudovania a logických súvislostí veci si tak vytvoril asociáciu, že zrejme asistujúcou osobou predávajúcej bol M. A.. Ani v ostatných žalobcom citovaných výpovediach nie je badateľný akýkoľvek rozpor, ktorý by mohol vyvrátiť hodnovernosť podaných výpovedí a spochybniť tak súdom prijatý záver o ich dobromyseľnosti. Je totiž zrejmé, že vo svojich výpovediach (žalovaný v 1.rade) vôbec NEPOPREL prítomnosť M. A. na dojednávaní uzatvorenia kúpnej zmluvy ako to prezentuje žalobca, ani svedkyňa NEPOPRELA svoju prítomnosť pri dojednávaní kúpnej zmluvy ani pri realizovanej ohliadke. V uvedenom smere si žalobca úmyselne za účelom navodenia dojmu spornosti subjektívne zamieňa slovo jednanie so slovom prítomnosť, kde skutočne predmetná „súvislosti“ nemá pre „otázkou“ ich dobromyseľnosti pri nadobúdaní vlastníckeho práva od svedkyne T. akúkoľvek relevanciu. Z podaných výpovedí tak ich, ako aj svedkov jednoznačne vyplýva, že na strane kupujúci a svedkyňa T. na strane predávajúcej za asistencie jej druha (kde priamo z ich výpovedí vyplýva ich konanie ako jednej osoby - riešili kúpnu zmluvu, vlastníctvo bolo ich neobmedzené, ...) spoločne dojednávali uzatvorenie a podmienky kúpnej zmluvy, pričom je zrejmé, že ohľadne kúpy nehnuteľností sa neuskutočnilo len jedno stretnutia a je pritom úplne irelevantné, na ktorom stretnutí sa zúčastnil ktorý z kontrahujúcich strán, či to bolo stretnutie v úvode rokovaní, či v závere, či sa stretli všetky účastníci oboch zmluvných strán alebo len niektorí a či mali navzájom splnomocnenia, resp. iné poverenia na jednanie, nakoľko v konečnom dôsledku došlo k podpisu kúpnej zmluvy medzi oprávnenými subjektmi, Ľ. T. ako vlastníčkou, a teda predávajúcou
a nimi ako kupujúcimi bez súčasného informovania o predmetnom súdnom konaní. Rovnako nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že rozpor vo výpovediach je možné vidieť aj v tom, že z ich strany nebola údajne ako subjekt asistujúci svedkyni T. spomenutá realitná kancelária, keď to bol práve žalovaný v 2.rade, ktorý vo svojej výpovedi na pojednávaní 21.1.2016 uviedol, že kontakt na žalobcov mohol mať práve od priateľov pracujúcich s realitami: (...) Po viacerých obhliadkach, viacerých návštevách sme dostali tip na tento pozemok. Myslím, že to bolo od nejakých známych, ktorí robili v tom čase s realitami, pozemkami (...), čo žalobca zrejme úmyselne prehliadol. Vychádzajúc z uvedeného sú údajné rozpory v ich výpovediach a výpovediach svedkov fabuláciou, bez podkladu vo vykonanom dokazovaní a naviac, ako to správne na str.12 odôvodnenia rozsudku zhodnotil aj súd, aj ak by žalobcom uvedené fabulácie boli vyhodnotené ako rozpory (čo s ohľadom na uvedené popierajú) tieto by aj tak v konečnom dôsledku žiadnym spôsobom nemohli spochybniť ich dobromyseľnosť, nakoľko nemajú vo vzťahu k posudzovanej ich dobromyseľnosti absolútne žiadnu relevanciu. Záverom je nutné konštatovať, že rozhodným výsledkom vykonaného dokazovania je skutočnosť, že svedkyňa T. ako predávajúca spolu s M. A. ako účastníci rokovaní preukázateľne ich neinformovali o spornosti ich vlastníckeho práva, na základe čoho je v spojení s listinnými dôkazmi predloženými v konaní aj v tomto smere jednoznačná ich dobromyseľnosť pri nadobúdaní vlastníckeho práva tak ako to správne na str.12 odôvodnenia rozsudku zhodnotil aj súd, keď uviedol, že vykonali všetky úkony vo vzťahu ku KN, ktoré možno žiadať od osôb pri realizácii predvídateľnej opatrnosti, mali k dispozícii a predložili aj ZP a kúpnu zmluvu, z ktorej jednoznačne vyplývalo, že nie sú známe žiadne vady predmetu konania, a na nehnuteľnostiach neviaznu žiadne dlhy, vecné bremená a iné ťarchy. 3) Otázka úhrady kúpnej ceny a následného ich správania. Žalobca v podanom odvolaní namieta zaplatenie kúpnej ceny nimi, kúpnu cenu z kúpnej zmluvy z r.2004 účelovo spája so zmluvou o zriadení záložného práva z r.2015 a na podklade takto vykonštruovaných súvislostí vyvodzuje záver o podobnosti konaní ich a svedkov ako pôvodných žalovaných. Vyplatenie kúpnej ceny. Žalobca v podanom odvolaní uvádza: (...) kupovali nehnuteľnosti (...), kúpnu cenu ani nevyplatili (...). K uvedenému uvádzajú: V prvom rade si dovoľujú uviesť, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva z viacerých dôkazov riadne zaplatenie kúpnej ceny z ich strany žalovaných, a to zo: - nimi predloženej kúpnej zmluvy, - z potvrdenia o úhrade kúpnej ceny, - z výpovedí tak ich, ako aj samotných svedkov, a to nie len na posledných pojednávaniach v r.2016, ale aj v dávnejších vyjadreniach, napr. vo Vyjadrení svedkyne T. (ako žalovanej v 1.rade) z 2.11.2007, kde svedkyňa T. uviedla: (...) V prejednávanej veci je nepochybné, že žalobkyňa odo mňa prijala plnenie, rovnako ako som ja plnenie prijala od žalovaných v 2. a 3. rade v podobe kúpnej ceny (...). S ohľadom na uvedené je tvrdenie žalobcu o tom, že v konaní bolo údajne preukázané, že nevyplatili kúpnu cenu v príkrom rozpore s dokazovaním zistenými skutočnosťami. Spôsob vyplatenia kúpnej ceny. Žalobca v podanom odvolaní uvádza: (...). Závažný rozpor medzi výpoveďami žalovaných (...) a svedkami, ktorý nebol odstránený je vyplatenie a prevzatie kúpnej ceny keďže na začiatku kupujúci, žalovaní tvrdili, že kúpnu cenu v hotovosti odovzdali do rúk predávajúcej, pôvodnej žalovanej T., toto ich tvrdenie úplne vyvrátil svedok A. keď uviedol, že kúpnu cenu prevzal v realitnej kancelárii, keďže ho opravil žalovaný v 1.rade, že kúpnu cenu prevzala predávajúca, svedkyňa T., ihneď zareagoval svedok A., keď uviedol, že si kúpnu cenu pomýlil s províziou, tvrdím však, že je málo pravdepodobné pomýliť si kúpnu cenu vo výške 3 mil s províziou 300 000 Sk (...). K uvedenému uvádzajú: V nadväznosti na uvedené popierajú aj prispôsobovanie výsledkov dokazovania žalobcom v smere údajnej pochybnosti v otázke vyplatenia a spôsobu vyplatenia kúpnej ceny. Skutočnosť, že Ľ. T. prevzala od nich kúpnu cenu v hotovosti bola v konaní jednoznačne preukázaná - Potvrdením o úhrade kúpnej ceny z 29.10.2004, ako aj - v samotnej kúpnej zmluve z 29.10.2004, predložených nimi v priebehu konania, kde je uvedená skutočnosť písomne zaznamenaná a overená podpisom zo strany Ľ. T., pričom túto skutočnosť svedkyňa T. opätovne vo svojej svedeckej výpovedi aj pri poslednom výsluchu v r.2016 bez akýchkoľvek rozporov v jej výpovedi potvrdila. S ohľadom na uvedené sú tvrdenia svedka A. v uvedenom smere úplne irelevantné. Z dôvodu právnej istoty však k uvedenému uvádzajú, že je úplné pochopiteľné, že človek si po časovom odstupe takmer 12 rokov nie je schopný pamätať všetky súvislosti s úplnou presnosťou. To, ktorý konkrétny aspekt tej ktorej udalosti utkvie človeku v pamäti (či výška ceny, či spôsob úhrady, či osoba prijímajúca plnenie) je úplne individuálnym a v dôsledku odlišnosti v selekcii pamäte človeka nie je možné prijať záver o účelovosti jeho tvrdení. Spochybňovanie hodnovernosti záverov vyplývajúcich z výpovede svedkov na podklade konkrétnych žalobcom účelovo selektívne vybratých detailov (otázka výšky kúpnej ceny, či provízie, či subjekty cenu si odovzdávajúce) je čisto subjektívnym, ničím nepodloženým, a práve zo strany žalobcu účelovým postupom, ktorý nemá oporu vo vykonaných dôkazoch a vychádzajúc z uvedeného je práve v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním zistenými skutočnosťami. V uvedenom smere je preto tvrdenie žalobcu o spornosti v uvedenom smere účelovou snahou vytvoriť dôvod nesprávnosti postupu súdu. Záložná zmluva z r.2015. Žalobca v podanom odvolaní uvádza:
(...) kupovali nehnuteľnosti, finančné prostriedky na kúpnu cenu nemali, kúpnu cenu ani nevyplatili, v priebehu súdneho sporu nadobudnuté nehnuteľnosti založili (...). I žalovaní (...) po vydaní PO uzatvorili zmluvu o záložnom práve, predtým asi aj zmluvu o pôžičke (...). Založenie predmetných nehnuteľností, napriek zákazu vysloveného súdom v uznesení o nariadení PO, svedčia o tom, že úvahy žalobcu o predstieranom prevode (...) sú pravdivé, podopreté vykonaným dokazovaním (...). K uvedenému uvádzajú: Žalobca v odvolaní účelovo vo svoj prospech odprezentoval aj skutočnosti súvisiace so zmluvou, z dôvodu ktorej bola na prelome r.2015 a 2016 na LV zapísaná plomba o podanom návrhu na vklad. V prvom rade je nutné ozrejmiť, že Zmluvu o zriadení záložného práva, ktorej vklad bol navrhnutý Okresnému úradu Košice, odboru katastrálnemu neuzatvorili obaja žalovaní, ale len žalovaný v 2.rade, ktorý podanie návrhu na vklad v konaní nespochybnil, avšak ospravedlnil podaním v omyle s okamžitou nápravou, ktorú v konaní potvrdili predložením aktuálnych výpisov z LV bez uvedenej plomby, čo správne vo svojom rozhodnutí zhodnotil aj súd. Tak ako to v úvode svojho odvolania uvádza aj samotný žalobca, predmetné konanie trvá už vyše 16 rokov. Život žalobcu, rovnako ako ich život bez ohľadu na trvanie tohto súdneho konania plynie ďalej a v priebehu rokov (v uvedenej súvislosti takmer 11 rokov) založili, zmenili, resp. zrušili viaceré zmluvné vzťahy s tretími osobami. Vychádzajúc z objektívneho plynutia času a životných situácií, ktoré strany tohto sporu bezpochyby za uvedených 11 rokov postretlo z uzatvorenia uvedenej záložnej zmluvy v r.2015 nie je možné vyvodiť žalobcom už skutočne ad absurdum vyvodené závery: že by spolu s ňou bola uzatváraná aj zmluva o pôžičke a naviac, že by uvedené svedčalo o tom, že v čase podpisu kúpnej zmluvy v r.2004, t.j. pred 11 rokmi, dokonca obaja, nedisponovali finančnými prostriedkami na úhradu kúpnej ceny v r.2004. Ak sa žalobca v uvedenom absurdnom kontexte naviac pokúša fabulovanú argumentačnú líniu zakončiť spochybnením záveru o ich dobromyseľnom konaní po nadobudnutí vlastníckeho práva, dovoľujú si uviesť, že v uvedenom kontexte je jedinou relevantnou skutočnosťou tá, že pokiaľ by ich konanie bolo účelovým a kúpa nehnuteľností predstieraným právnym úkonom ako sa to snaží prezentovať žalobca, predmetnú nehnuteľnosť by zaťažili záložným právom, resp., dokonca výhodne predali alebo s ňou inak naložili ZA VIAC AKO ROK, kedy pre NEČINNOSŤ NEDBALEJ PÔVODNEJ žalobkyne, ktorá za túto dobu nepodala návrh na nariadenie PO, nemali zakázané nakladať s vlastníckym právom, a to UŽ S VEDOMÍM O PREBIEHAJÚCOM SÚDNOM KONANÍ (nadobudli vlastnícke práva v 11/2004, žalobkyňa podala návrh na nariadenie PO až v 12/2005), ako to spravodlivo a správne zhodnotil aj súd. Všetky uvedené súvislosti sú teda výlučne fabuláciami žalobcu bez reálneho základu vo výsledkoch vykonaného dokazovania, ba čo viac, aj v elementárnej logike. Z vykonaného dokazovania vyplynul jednoznačný záver o úhrade kúpnej ceny z ich strany, dokonca vyššej ako bola cena stanovená ZP, potvrdený nie len vykonaným dokazovaním po poslednom vrátení súdu na ďalšie konanie, ale aj v jeho priebehu (vyjadrenie Ľ. T. - predávajúcej v r.2007), na základe čoho je absolútne vylúčená akákoľvek pochybnosť o správnosti uvedených záverov. 4) Dôvody ich konania a konania svedkov. Dôvody kúpy nehnuteľnosti z ich strany, či spôsob ich kúpy v zmysle druhu zvoleného vlastníctva (podielové, či bezpodielové), ako aj dôvody zamlčania spornosti vlastníckeho práva zo strany vypočutých svedkov nebolo dôvodné v konaní dokazovať. Predmetné okolnosti považoval súd správne za nadbytočné pre predmet dokazovania - ich dobromyseľnosť ako nadobúdateľov, pričom tvrdenia žalobcu v uvedenom smere opätovne potvrdzuje snahu účelovo fabulovať súvislosti spochybňujúce zo všetkých dôkazov nepochybne vyplývajúcu ich dobromyseľnosť, a tým vytvoriť dôvody nesprávnosti v celom rozsahu správneho a odôvodneného rozsudku súdu. 5) Údajná potreba ďalšieho dokazovania. V odvolaní žalobca ďalej uviedol: (...). Na odstránenie rozporov vo výpovedi a preukázaním skutočností, že žalovaní (...) sa pred uzatvorením kúpnych zmlúv poznali so svedkom M. A., pôvodným žalovaným, som navrhol výpoveď M. G., ktorá bola zamestnaná vo firme M. A. a ktorá o tom mala vedomosti (...). K uvedenému uvádzajú: Svedkyňa, ktorú žalobca navrhoval v konaní vypočuť je v najbližšom príbuzenskom vzťahu k žalobcovi, vo vzťahu matka a syn. Odhliadnuc od tejto skutočnosti už samej o sebe preukazujúcej záujem na výsledku konania tejto svedkyne, a teda zásadnú pochybnosť o jej dôveryhodnosti, si dovoľujú poukázať aj na tú skutočnosť, že M. G. už v konaní vystupovala ako svedok a následne aj ako účastník, a to práve na strane žalobcu. Aj uvedené skutočnosti dopĺňajú predpoklad nedôveryhodnosti jej svedeckej výpovede tak ako ho správne zhodnotil aj súd v odôvodnení svojho rozsudku. K samotnému obsahu navrhovanej výpovede svedkyne súd správne zhodnotil, že predmetná svedecká výpoveď nebola spôsobilá v akomkoľvek smere prispieť k objasneniu ich dobromyseľnosti, či nedobromyseľnosti, keď táto svedkyňa sa rokovaní o kúpnej zmluve medzi nimi a Ľ. T. v r.2004 preukázateľne nezúčastňovala. Odhliadnuc od uvedeného je pre predmet tohto konania ich známosť či neznámosť so svedkom M. A. absolútne irelevantná. S ohľadom na uvedené sa v celom rozsahu stotožňujú s odmietnutím vykonania dokazovania v uvedenom smere a v kontexte všetkých uvedených účelových fabulácií a konštrukcií zo strany žalobcu je zrejmé, že dokazovanie v uvedenom smere bolo zo strany žalobcu účelovým, kde
všetky tvrdenia svedkyne by boli zjavne subjektívnymi dohadmi nezakladajúcimi sa pre jej neprítomnosť pri relevantných udalostiach na reálnych poznatkoch zmyslami tak ako to vyžaduje postavenie svedka v súdnom konaní ako osoby disponujúcej postulačnou spôsobilosťou, t.j. spôsobilosťou vlastnými zmyslami vnímať javy relevantné pre výsledok konania. VI. Skutočné výsledky dokazovania. Záverečné zhrnutie. Žalobca na viacerých miestach svojho odvolania uviedol svoje subjektívne a účelové zhrnutia výsledku vykonaného dokazovania nasledovne: (...) Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaní nekonali v dobrej viere, nemôžu sa preto dovolávať uplatnenia zásady ochrany dobromyseľnosti, pretože o prebiehajúcom súdnom spore vedeli, napriek tomu uzatvorili kúpnu zmluvu za účelom sťažiť mi uplatňovanie vlastníckeho práva (...). Porovnaním vážnych nezrovnalostí vo výpovedi žalovaných i svedkov vyplýva, že žalovaní sa s pôvodným žalovaným, svedkom A. poznali pred uzatvorením zmluvy o kúpe nehnuteľnosti a vedeli o tom, že na súde prebieha súdny spor o práva k predmetných nehnuteľnostiam. Tvrdím, že kúpna cena 3 mil. nikdy nebola vyplatená pôvodnej žalovanej svedkyni Ľ. T., kúpna zmluva nebola uzatvorená vážne išlo len o predstieraný právny úkon, ktorý mal oslabiť moje postavenie ako žalobcu v súdnom spore. Z vykonaného dokazovania vyplynula podobnosť konaní tak pôvodne žalovaných T. a A. i žalovaných, pretože títo kupovali nehnuteľnosti, finančné prostriedky na kúpnu cenu nemali, kúpnu cenu ani nevyplatili, v priebehu súdneho sporu nadobudnuté nehnuteľnosti založili (...). Na základe vykonaného dokazovania je preukázané, že žalovaní nekonali v dobrej viere, (...) konali v súčinnosti s pôvodnými žalovanými premyslene tak, aby dosiahli odňatie súdnej ochrany pôvodnej žalobkyne a mne ako právnemu nástupcovi (...). K uvedenému uvádzajú: Citované zhodnotenia žalobcu nemajú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a k uvedeným záverom by vykonané dokazovanie nedospelo ani v prípade vykonania účelovo žalobcom navrhovaného dôkazu výpoveďou jeho matky, bývalej účastníčky konania na jeho strane, na strane žalobcu. Uvedenými nekonzistentne a podprahovo vsúvanými názormi o výsledkoch vykonaného dokazovania sa žalobca snaží odvrátiť v konaní jednoznačne vyplynutú skutočnosť, a to neunesenie dôkazného bremena z jeho strany, pre vyvrátenie zo všetkých, dokonca aj ním navrhovaných dôkazov vyplývajúcej skutočnosti - ich dobromyseľnosti pri nadobúdaní vlastníckeho práva od svedkyne Ľ. T.. Záverom je nutné zhrnúť, že súd vykonal dôsledné dokazovanie ich dobromyseľnosti, najmä - výsluchom svedkyne T. a svedka A., ktorí vo svojich výpovediach potvrdili, že ich neinformovali o tomto súdnom konaní, listinami - kúpnou zmluvou a ZP, z ktorých vyplynulo, že zaplatili kúpnu cenu za nehnuteľnosť a túto zaplatili vo vyššej sume ako bola hodnota nehnuteľnosti, - listinami - LV, z ktorých bolo zrejmé, že vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam neboli evidované žiadne poznámky o prebiehajúcom konaní, - posúdením ich správania pred kúpou aj po kúpe - kedy napriek možnosti predmetnú nehnuteľnosť po zistení existencie súdneho sporu v období vyše roka nepreviedli, naopak riadne sa o ňu dodnes starajú a platia za ňu dane, vykonal dôsledné dokazovanie opatrnosti, či nedbalosti pôvodnej žalobkyne, - posúdením „nezabezpečenie“ zápisu poznámky o prebiehajúcom konaní v KN, - posúdením laxnosti pôvodnej žalobkyne pri možnosti informovania cudzích osôb nachádzajúcich sa na jej nehnuteľnosti, - posúdením laxnosti pôvodnej žalobkyne pri podávaní návrhu na nariadenie PO, kedy prvý návrh podala až po viac ako 4 rokoch od začatia konania, pričom druhý podala až po vyše roku od prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na nich, a to napriek prevodu vlastníckeho práva na nich a ich pripusteniu do konania, všetky zistené skutočnosti a individuálne okolnosti prípadu podrobil prísnemu hodnoteniu, a to tak samostatne ako aj vo vzájomných súvislostiach, na základe čoho dospel k správnemu a jedinému prípustnému záveru, že z vykonaného dokazovania: bola všetkými vykonanými dôkazmi jednoznačne potvrdená ich dobromyseľnosť, ktorá v konaní nebola žiadnymi dôkazmi spochybnená, bola všetkými vykonanými dôkazmi jednoznačne potvrdená nedbalosť pôvodnej žalobkyne. S ohľadom na uvedené je odvolaním napadnutý rozsudok súdu v celom rozsahu správnym a zákonným, súd sa vysporiadal so všetkými vykonanými dôkazmi, správne ich vyhodnotil a rovnako správne odôvodnil aj nevykonanie žalobcom účelovo navrhovaných dôkazov, s ohľadom na čo nie je v postupe súdu, ako ani v jeho rozhodnutí možné vidieť akékoľvek pochybenie namietané žalobcom, ktoré by zakladalo jeho nesprávnosť alebo nezákonnosť. VII. Uplatnenie a vyčíslenie trov odvolacieho konania. Hodnota sporu - kúpna cena z kúpnej zmluvy 29.10.2004 3 224 000 Sk (107 017,19 €). Za 1 úkon právnej služby 639,01 € - vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, zastupovanie 2 klientov podľa § 13 ods.2 vyhl.1,5 x 639,01 = 958,52 €, tzv. advokátsky paušál 8,58 €. Spolu bez DPH 967,10 €, DPH 20 % 193,42 €. SPOLU s DPH 1 160,52 €. VIII. Návrh vo veci samej. S ohľadom na uvedenú správnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku navrhujú rozsudok súdu ako vecne správny v celom rozsahu potvrdiť a priznať im trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%. 5. Podľa § 474 CSP tento zákon nadobúda účinnosť 1. júla 2016. 6. Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, a rozsudok potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, aj jeho dôvody sú správne, preto sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom sa iba opakujú skutočnosti tvrdené už počas konania na súde prvej inštancie, s ktorými sa súd výstižné a presvedčivo vyporiadal. 8. Žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú dané. 9. Odvolacím dôvodom upraveným v § 205 ods.2 O. s. p. zodpovedajú (v základných rysoch) odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 CSP. 10. Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p., teraz § 365 ods.1 písm. e) CSP] je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami sporu navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana sporu, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie. 11. Súd správne nevykonal dôkaz výsluchom svedkyne M. G. a to aj z dôvodov, na ktoré poukazujú žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu. 12. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. [teraz § 365 ods.1 písm. f) CSP] sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p. (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), teraz § 191 ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p. (teraz § 185-§ 211 CSP). Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 132 (teraz § 191 ods.1 CSP), lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad. 13. Všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke sú správne, lebo majú oporu vo vykonanom dokazovaní. 17. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 18. Súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. 19. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť (§ 387 ods.3 CSP), že napadnutý rozsudok vychádza dôsledne z právneho názoru vysloveného v Náleze ÚS SR I.ÚS 549/2015-33 zo 16.3.2016. 20. Pre úplnosť treba dodať, že aj podľa rozhodnutia Veľkého senátu občianskoprávneho a obchodného kolégia NS ČR 31Cdo 353/2016 z 9.3.2016, v zhode s judikatúrou ÚS ČR, je možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v KN na základe dobrej viery v zápis v KN. 21. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 22. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 23. Žalovaní mali v odvolacom konaní plný úspech vo veci, preto by mali právo na náhradu jeho trov, avšak tá im nebola priznaná, lebo na strane žalobcu, ktorý by bol inak, keďže nemal vo veci úspech, povinný im trovy odvolacieho konania nahradiť, existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, konštatované už súdom prvej inštancie. 24. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.