Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)I. ÚS 726/2016
PDF · 843.02 KB
No categories available
I. ÚS 726/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. marca 2017 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudcu Milana Ľalíka a sudkyne Marianny Mochnáčovej
prerokoval prijatú sťažnosť , ;
, ; , , a
, , zastúpených advokátkou JUDr. Alenou Zadákovou,
advokátska kancelária Alena Zadáková a spol., Kováčska 32, Košice, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 12, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach č. k. 1 Co 276/2012-650 z 19. júna 2013 a takto
rozhodol:
1. Základné právo , , a
podľa čl. 12, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11
ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.
1 Co 276/2012-650 z 19. júna 2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co 276/2012-650 z 19. júna 2013
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť ,
, a trovy právneho zastúpenia
v sume 768,77 € (slovom sedemstošesťdesiatosem eur a sedemdesiatsedem centov) na účet
ich právnej zástupkyne JUDr. Aleny Zadákovej, advokátska kancelária Alena Zadáková
a spol., Kováčska 32, Košice, v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.
4. Sťažnosti , , a
vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra
2016 doručená a podaním doručeným ústavnému súdu 25. októbra 2016 doplnená sťažnosť
, ; , ;
, , a ,
(spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa
čl. 12, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11
ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 1 Co 276/2012-650 z 19. júna 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.
1 Cdo 28/2014-526 z 30. júna 2016 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:
«Pôvodná žalobkyňa ... (právny predchodca a matka sťažovateľov
v zmysle Osvedčenia o dedičstve, sp. zn. 39 D 737/2013, zo dňa 15.9.2014) sa žalobou
doručenou Okresnému súdu Košice II dňa 18.10.2006 domáhala proti žalovaným 1.
, 2. , 3. určenia, že kúpna zmluva uzavretá dňa
21.3.2006 medzi pôvodnou žalobkyňou ako predávajúcou, zastúpenou na základe
plnomocenstva a kupujúcou o predaji nehnuteľností
zapísaných v Katastri nehnuteľností pre kat. úz. ako parcela č. o výmere
a parcela č. o výmere ovocné sady, zapísaných na
vo veľkosti podielu 1/1 (ďalej „nehnuteľnosti“) je neplatná.
... Pôvodná žalobkyňa v 41. týždni roku 2006 zistila, že podvodným spôsobom došlo
k prevodu jej vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pričom úkony spojené s prevodom
nehnuteľností realizoval žalovaný v 2. rade ( ), ktorého... nikdy...
nesplnomocňovala na žiadne právne úkony. Na základe toho sa... domáhala určenia,
že kúpna zmluva o predaji nehnuteľností je absolútne neplatná...
Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam bolo prevádzané na ďalšie osoby. Žalovaná
uzatvorila kúpnu zmluvu dňa 10.4.2006, ktorou... predmetné nehnuteľnosti
odpredala . ich kúpnou zmluvou zo dňa 23.5.2006 odpredal
žalovanému v 3. rade . scudzil predmetné nehnuteľnosti
kúpnou zmluvou zo dňa 14.6.2007, čím bolo vlastnícke právo prevedené na nového
kupujúceho ... zároveň zaťažil predmetné nehnuteľnosti
vecný právom a to záložným v prospech . Tieto zmeny reflektovala
pôvodná žalobkyňa návrhom zo dňa 12.9.2007, ktorým žiadala o zmenu žalovaných osôb
a zmenu petitu, pričom jej bolo zo strany Okresného súdu Košice II vyhovené.
Následne kúpnou zmluvou zo dňa 18.9.2007 previedol
spoluvlastnícky podiel vo výške 1/1000-iny , ktorý vystupoval aj ako
záložný veriteľ k predmetným nehnuteľnostiam. Na základe poverenia zo dňa 12.9.2007
viedol súdny exekútor exekúciu (38Er 2465/2007, Ex 1842/07) v prospech
oprávneného , proti povinnému na vymoženie
pohľadávky vo výške 1.750.000 Sk s prísť na základe exekučného titulu - notárskej zápisnice
spísanej na Notárskom úrade dňa 11.9.2007 č. N 373/2007,
Nz 35781/2007. Už dňa 21.9.2007 bol vydaný príkaz na vykonanie exekúcie predajom
nehnuteľností, spoluvlastníckeho podielu povinného vo výške 999/1000.
Dňa 1.10.2007 bola vydaná vyhláška, ktorou bol stanovený termín dražby na deň 5.11.2007
o 9.00 hod, pričom sa mal dražiť vyššie uvedený spoluvlastnícky podiel za cenu stanovenú
znaleckým posudkom. Dňa 4.10.2007 sa dostavil jediný spoluvlastník nehnuteľnosti
a preukázal zloženie ceny spoluvlastníckeho podielu priamo na účet Exekútorského
úradu , tento následne zrušil dražbu, ktorá sa mala konať dňa
5.11.2007.. 23.10.2007 sa stalo uznesenie o schválení nadobudnutia spoluvlastníckeho
podielu sp. n. 38Er 2465/07, EX 1842/07 právoplatným. Tým ...nadobudol
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam v podiele 999/1000, čím sa stal jej
vlastníkom v celosti. ako predávajúci previedol kúpnou zmluvou zo dňa
19.3.2008 vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v podiele 1/1 na kupujúcu
. Vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 16.4.2008 pod č. V:3161/08. Tieto
zmeny pôvodná žalobkyňa reflektovala procesným návrhom zo dňa 23.6.2009, ktorému bolo
zo strany Okresného súdu Košice II. vyhovené a na základe ktorého bol ustálený okruh
účastníkov, kedy na strane žalovaných vystupovala . Tá je výlučnou
vlastníčkou predmetných nehnuteľností do dnešného dňa.
... bol v zmysle právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice II,
sp. zn. 5T/110/2010, zo dňa 20.4.2011, uznaný za vinného, že dňa 21.3.2006 na presne
nezistenom mieste na základe sfalšovaného splnomocnenia zo dňa 13.3.2006, ktorým mal
byť splnomocnený uzavrel kúpnu zmluvu medzi predávajúcou
a kupujúcou , ktorej predmetom bol prevod
predmetných nehnuteľností. Táto skutočnosť bola konajúcemu exekučnému Okresnému súd
Košice II oznámená a známa.
Zo zhodných výpovedí , a
vyplynulo, že kúpil dňa 23.5.2006 predmetné nehnuteľnosti od
za 1.000.000 Sk, ktorú čiastku si požičal od svojho brata . Kúpna
cena pri tomto prevode mala byť uhradená v hotovosti. Ako vyplýva z kúpnej zmluvy
o prevode nehnuteľností uzavretej dňa 21.2.2007 medzi ako
predávajúcim a ako kupujúcim (jeho bratom), kúpna cena bola
rovnako dohodnutá vo výške 1.000.000 SK, pričom tá mala byť uhradená započítaním
na pohľadávku kupujúceho voči predávajúcemu znejúcu na vrátenie pôžičky vo výške
1.000.000 Sk. Týmto započítaním mal uhradenú pôžičku, ktorú poskytol
bratovi. Sám však ostal dlžný , ktorý mu mal na základe zmluvy
o pôžičke zo dňa 23.5.2006 požičať sumu 1.750,000 Sk. Pôžička mala byť poskytnutá
v hotovosti niekoľko dní pred dátumom 23.5.2006. požičanú sumu
1.000.000 Sk následne mal požičať svojmu bratovi (ako je uvedené
vyššie) na kúpu pozemkov a 750.000 potreboval pre seba. K jedinej bezhotovostnej platbe
došlo keď zložil cenu spoluvlastníckeho podielu na účet Exekútorského
úradu . Suma, za ktorú nadobudol spoluvlastnícky
podiel na predmetných nehnuteľnostiach v exekúcii vo výške 630.000 Sk získal ich
odpredajom žalovanej . V kúpnej zmluve zo dňa 19.3.2008 bola medzi
účastníkmi dohodnutá cena na rovnakú sumu 630.000 Sk. spoznala
v Cerrefoure Košice, kde bol častým zákazníkom a ona tam pracovala
v butiku textilu. Tam jej mal aj ponúknuť odpredaj predmetné nehnuteľnosti. Zmluvu mala
podpísať v aute a tam odovzdávať peniaze. S mala priateľský vzťah
od roku 2003 do 2009, keďže bývali spolu. Čiže opätovne mala byť kúpna cena zaplatená
v hotovosti ako pri všetkých prevodoch vlastníckeho práva v predmetnej nehnuteľnosti.
V prvostupňovom a druhostupňovom konaní bolo viackrát zo strany sťažovateľov
a pôvodnej žalobkyne uvádzané, že toto konanie má znaky podvodného konania, odporujúce
zásade ochrany dobrých mravov a totožné s definíciou zneužívania práva.
K uzatváraniu kúpnych a následných zabezpečovacích zmlúv je právne významné,
že ani jeden kupujúci si predmet kúpy nebol pozrieť, nakoľko prístup k pozemku je len cez
náš dvor a všetci aktéri tohto príbehu realizovali peňažné prevody zásadne v hotovosti,
napriek vysokej sume.
Pre doplnenie obrazu o organizovanosti a vopred premyslenom účelnom konaní
vyššie uvedených osôb pripájame právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn.
13C/97/2006 zo dňa 14.10.2016. Jedná sa o prípad s totožnými skutkovými okolnosťami,
kedy totožné osoby obdobne na základe sfalšovaného plnomocenstva previedli vlastnícke
právo k nehnuteľnosti, pričom sa jedná o susediaci pozemok k predmetným
nehnuteľnostiam. Vyššie uvedený rozsudok v trestnej veci, ktorým bol uznaný
za vinného s falšovania podpisu na plnomocenstve, obsahuje aj skutok pre tu uvedený
prípad. Čiže k sfalšovaniu podpisu na plnomocenstvách došlo v jeden deň, dňa 21.3,2016
a prevod bol uskutočnený medzi rovnakými osobami. V uvedenom prípade však Okresný súd
pristúpil k ochrane vlastnícke práva a žalobe vyhovel. Rozdiel oproti tomuto prípadu je
v tom, že prevod nebol uskutočnený cez dražbu.
Argumentácia konajúceho Okresného súdu Košice II. a konajúceho Krajského súdu
bola k predmetu veci nasledujúca. Okresný súd Košice II v rozsudku (ďalej „prvý
rozsudok“) sp. zn. 17C/139/2006-416, zo dňa 22.3.2010 rozhodol, že pôvodná žalobkyňa je
výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľnosti. Pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho,
že v poradí prvá kupujúca vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam
nenadobudla, pretože kúpnu zmluvu s ňou neuzavrela pôvodná žalobkyňa a jej zastúpenie
pri uzatváraní kúpnej zmluvy je neplatné. Z toho dôvodu sú neplatné
aj ďalšie kúpne zmluvy, pretože vo všetkých týchto prípadoch došlo k nadobudnutiu
vlastníckeho práva od nevlastníka. Rovnako zdôvodnil aj neplatnosť nadobudnutia
vlastníckeho práva zložením jeho ceny na účet Exekútorského úradu,
keďže nebol spoluvlastníkom dražených nehnuteľností, zaplatením hodnoty draženého
podielu nemohol vyvolať následky, ktoré s takýmto rozhodnutím spája ust. § 166
ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko nebola splnená základná podmienka, ktorou
je existencia spoluvlastníctva.
Krajský súd... uznesením, sp. zn. 1Co/197/2010-504 (ďalej „uznesenie“), zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie. Určil, že pôvodná žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou
predmetných nehnuteľností v podiele 1/1000-ina a v prevyšujúcej časti rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V rámci odôvodnenia potvrdil správnosť
záverov súdu prvej inštancie, avšak čo sa len prevodu nehnuteľností v slede po
týka, zároveň uvádza že dôvod neplatnosti môže byť aplikovaný len v rozsahu
podielu 1/1000-iny predmetných nehnuteľností. Krajský súd... vo vzťahu k podielu
999/1000-in argumentuje, že v rámci exekučného konania ide o originárny spôsob
nadobudnutia. Odvolací súd uzavrel, že pre rozhodnutie o zvyšnom podiele 999/1000-in je
nutné zistiť všetky okolnosti nadobudnutia vlastníctva predchodcami
a tiež prevodu vlastníctva na tak, aby tieto okolnosti bolo možné
vyhodnotiť komplexne z hradiska protiprávnosti ich konania a dobrých mravov aj vo vzťahu
k tomuto podielu, ktorého sa týka rozhodnutie exekučného súdu.
Okresný súd Košice II v rozsudkom, sp. zn. 17C/139/2006-615, zo dňa 23.7.2011
(ďalej „druhý rozsudok“), návrh o určenie vlastníckeho práva vo vzťahu k podielu
999/1000-in zamietol. Argumentuje, že iba zo skutočnosti, že sa zúčastnené osoby vzájomne
poznali a z časového sledu udalostí nemohol vyvodiť záver o ich nedobromyseľnosti,
prípadnom protiprávnom postupe a vo vzťahu k podielu 999/1000-in uviedol, že sa na
vzťahuje ochrana v zmysle § 61 Exekučného poriadku. Je potrebné tiež
uviesť, že povinnosť danú odvolacím súdom Okresnému súdu Košice II, čiže skúmať
porušenie dobrých mravov, ten splnil len zistením, že v prípade všetkých prevodov bola
zaplatená kúpna cena, preto zásada ochrany dobrých mravov nemohla byť porušená.
Krajský súd ... rozsudkom, sp. zn. 1 Co/276/2012-650, zo dňa 19.6.2013 (ďalej
„napadnuté rozhodnutie“), rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Hlavnými argumentami
odvolacieho súdu, bolo konštatovanie, že nadobudol vlastnícke právo
originárnym spôsobom, a že súd prvej inštancie nebol oprávnený posudzovať zákonnosť
priebehu exekúcie. Krajský súd sa vôbec nezaoberal na predtým poukázanými dobrými
mravmi.
Následne podané dovolanie Najvyšší súd... odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti
a teda z procesných dôvodov. Uznesenie najvyššieho súdu nám bolo doručené 26. 8.2016. ...
Konaním porušovateľa, opísaného v čl. I tejto sťažnosti, boli porušené nasledujúce
garantované práva:
Ad I. Právo vlastniť majetok/ právo na ochranu majetku
Krajský súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva, a tým aj
k poskytnutiu ochrany vlastníckeho práva sťažovateľov, resp. práva vlastniť majetok,
argumentuje najmä tým, že žalovaná odvodzuje svoje vlastnícke právo
od predchádzajúcej osoby , ktorý nadobudol vlastnícke právo
k predmetným nehnuteľnostiam originárnym spôsobom v dražbe. Tento názor zastávala aj
žalovaná, ktorá odkazuje na svoju dobromyseľnosť a na „originálne nadobudnutie“, pričom
poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR (II. ÚS 289/08), v zmysle ktorého m. m. sa
vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti k okamihu udelenia príklepu stáva vydražiteľ bez
ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva povinného z exekúcie, ktorý bol k okamihu udelenia
príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník. Uvedenú argumentáciu prevzal
aj Krajský súd v napadnutom rozhodnutí, ktorý uvádza, že tento spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva sa považuje v praxi za originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva. Zjednodušene je možné zhrnúť, že celé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
vychádza z názoru Ústavného Súdu SR prezentovaného vo vyššie uvedenom rozhodnutí, na
posúdení dodržania zásady nemo plus iuris, na ktorej je postavený náš právny poriadok
čo sa prevodu/prechodu vlastníckych práv týka a na posúdení § 61 Exekučného poriadku
s ohľadom na ochranu vlastníckeho práva poskytnutú Ústavou SR.
Prístup Krajského súdu k uvedeným otázkam v rámci napadnutého rozhodnutia
nemožno považovať za správny a podľa nášho názoru takýto výklad a aplikácia zákonných
noriem odporuje a je v rozpore s ústavným právom vlastniť majetok, resp. právom na
ochranu majetku. Pre podporu uvedeného tvrdenia považujeme za dôležité detailne sa
zaoberať argumentáciou na ktorej Krajský súd postavil svoje rozhodnutie.
Ad: Výklad v zmysle nálezu Ústavného súdu SR (II. ÚS 289/08) a zásady nemo plus
iuris. Rozhodnutie Ústavný súd opiera o niekoľké české rozhodnutia, v ktorých český
Najvyšší súd dospel k záveru, že príklep na verejnej dražbe je originárnym spôsobom
nadobudnutia vlastníckeho práva, teda že vydražiteľ sa stáva vlastníkom v prípadoch,
aj keď ním nebol povinný.
... proti tomuto názoru jednoznačne hovorí ustanovenie § 159 ods. 2 O. s. p.
o účinkoch právoplatného rozsudku, teda oporu, preň určite nemožno hľadať
v ustanoveniach procesného práva ako takého. Navyše súdy vytrvalo konštatujú, že ani
určovací rozsudok, ktorý sa deklaruje niečie vlastníctvo, má účinky len interpartes, a preto
sa každá tretia osoba môže domáhať určenia vlastníctva nanovo aj voči už „určenému“
vlastníkovi. Zjavne teda odpoveď na to, prečo má byť príklep originálnym spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva, treba hľadať v ustanoveniach hmotného a dražobného
práva.
Gramatický výklad. Podľa § 150 ods. 2 Exekučného poriadku sa vydražiteľ „stáva
vlastníkom“. Tieto slová by síce na prvý pohľad mohli svedčiť uvedenému názoru, avšak
argumentum ad absurdum, i) § 133 ods. 2 OZ hovorí o tom, že vlastnícke právo sa
„nadobúda vkladom“ a napriek tomu sa prevod vlastníckeho práva zmluvou označuje
za klasický príklad derivátneho nadobudnutia vlastníckeho práva, ii) § 132 ods. 2
Občianskeho zákonníka a ďalšie.
Historický výklad. Podľa práva platného na našom území do roku 1950 sa dražba
považovala za derivatívny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, takže vlastníctvo
povinného bolo conditio sine qua non platného príklepu. Bližšie sa k tejto otázke vyjadruje
Luby vo svojom diele Základy všeobecného súkromného práva, kde dodáva, že výnimka bola
prípustná jedine pri dražbe hnuteľných veci. Ústavný súd v uvedenom rozhodnutú cituje
z českého rozsudku 22 Cdo 850/2005, kde je uvedený názor, že dražba sa tradične označuje
ako privilegovaný pôsob nadobudnutia, citovaný z komentára Roučka a Sedláčka, II. diel,
s. 318. Toto dielo však v citovanej stati komentuje § 367 ABGB a zdôrazňuje, že
predpokladom použitia je, aby išlo o vec hnuteľnú.
Teleologický výklad. Účelom exekúcie je uspokojenie oprávneného speňažením
majetku povinného. Exekúcia teda nemá postihovať tretie osoby než povinného samotného,
a to ani v prípadoch, v ktorých má povinný majetok tretích osôb (oprávnene či protiprávne
u seba). Bezpodmienečné podrobenie veci, ktorá povinnému síce nepatrí, ale z akéhokoľvek
dôvodu je „naňho“ vedená, exekúcii s vecnoprávnymi dôsledkami nie je na dosiahnutie
účelu exekúcie nevyhnutné.
Za najdôležitejší považujeme argument, že samotné znenia právnych predpisov
poukazujú na to, že tam, kde zákonodarca chcel výslovne chrániť dobromyseľného
nadobúdateľa čohokoľvek, robí tak výslovne a tým vytvára prípady originárneho
nadobudnutia vlastníctva práva. Argumentum a contratio tak možno povedať, že tam kde to
nerobí, nepovažuje ochranu dobromyseľnosti nadradenú ochrane skutočného vlastníctva.
Rozširovanie týchto prípadov judikatúrou súdov navyše nekorešponduje s požiadavkou
ústavne konformného výkladu v zmysle čl. 152 ods. 2 Ústavy SR. Ústavný súd totiž sám
všeobecným súdom neustále zdôrazňuje, že ustanovenia o základných právach majú
vykladať v súlade s praxou Európskeho súdu pre ľudské práva. Ten však vo svojej
judikatúre vytrvalo konštatuje (napr. súrodenci Brežní proti SR zo 4 marca 1996), že
predmetom ochrany vlastníctva podľa 1. Dodatkového protokolu k Dohovore o ochrane
ľudských práv a základných slobôd je vlastníctvo existujúce, nie nárok na získanie
vlastníctva. Zjednodušene je možno povedať, že Dohovor favorizuje toho, kto v zmysle
súkromnoprávnych zákonných predpisov splnil všetky podmienky na nadobudnutie
vlastníckeho práva (a nesplnil podmienky na ich stratu), pred tým, kto (hoc aj dobromyseľný
o tom, že ich splnil) ich nesplnil.
Na základe uvedeného zastávame stanovisko, že názor prezentovaný komentárovou
literatúrou a judikatúrou, že príklep na exekučnej dražbe schválený súdom je originárnym
spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, stroskotáva na všetkých dostupných
argumentoch. Nadobudnutie príklepom v dražbe podľa § 150 ods. 2 Exekučného poriadku
tak môže byť jedine derivatívnym spôsobom nadobúdania vlastníckeho práva a jeho
predpokladom preto musí byť vlastníctvo povinného k veci.
Ad: „Navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené“, § 61
Exekučného poriadku (ďalej „EP“). Ústami konajúcich súdov, práve toto rozhodnutie má
brániť ochrane pravého vlastníka a aplikácii zásady nemo plus iuris. Krajský súd uvádza, že
je vecou vlastníka aby dbal o zhodu zápisu jeho práva v katastri so skutočným stavom.
Pokiaľ tak neurobí, môže byť postihnutý pre neho negatívnym dôsledkom vyplývajúcim
z rozporu stavu zápisu v katastri nehnuteľností so stavom skutočným. Ide o originárny
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, pri ktorom je vlastníctvo predchodcu (povinného)
nerozhodujúce. Tieto tvrdenia sú založené na § 61 EP.
Označovanie procesu zmeny vlastníka na derivátne a originarne je vedeckým
termínom, ktoré používa vedecká obec. Nie je možné pristupovať k aplikácii týchto pojmov
spôsobom, kedy najprv rozhodneme o istej zmene nositeľa vlastníckeho práva, že je
derivátne, alebo originárne a následne z toho vyvodzujeme dôsledky, ktoré nie sú ani
obsahom právnych noriem. To zdôrazňuje aj skutočnosť, že význam týchto pojmov nie je
ustálený, keďže v odbornej literatúre existujú dva prístupy, i) postavenie nadobúdateľa sa
odvodzuje od práva predchodcu, ii) rozhodujúca je miera spoluúčasti predchádzajúceho
vlastníka. Ustanovenie § 61 EP má z každého niečo.
Samotné ustanovenie § 61 EP je zložité, čomu dosvedčujú i rozpačité stanoviská
teórie i praxe k nemu. Najvyšší súd SR v rozhodnutí R 48/2009 uvádza, „uvedené
ustanovenie vyjadruje zásadu, že právne pomery niekoho iného ako účastníka konania,
ktoré exekúciou vznikli, nemôžu byť dotknuté. Nemožno však z neho vyvodiť, že by za
podmienok stanovených zákonom nebolo možné dosiahnuť nápravu nesprávnosti rozhodnutí
vydaných v exekučnom konaní, týkajúcich sa výlučne účastníkov exekučného konania.“
Či inými slovami, nie je možné toto ustanovenie vnímať absolútne, čo podporuje aj jeho
historický výklad. Občiansky súdny poriadok vo svojej originálnej redakcii zraku 1963 také
ani podobné ustanovenie neobsahoval, ani nijakým iným spôsobom nechránil nezvratné
právny stav vytvorený výkonom rozhodnutia. Občiansky súdny poriadok zraku 1950
(čl. 142) obsahuje v § 448 úplne totožný text ako § 61 EP. Podrobnejším štúdiom pritom
možno zistiť, že inšpirácia týmto Občianskym súdnym poriadkom je zrejmá. Máme za to, že
práve neúplne prebratie právnej úpravy spôsobuje ťažkosti s aplikáciou § 61 EP a jej
obsahom. Občiansky súdny poriadok totiž v § 86 uvádza: „Ak účastník alebo jeho zástupca
z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal procesný úkon, ktorý mu prislúchal, a preto bol z toho
úkonu vylúčený, môže sa domáhať navrátenia do predošlého stavu.“ Preto je minimálne
rozpornou právna úprava § 61 EP a jej aplikácia na náš konkrétny prípad. Aj Ústavný súd
SR v predošlých rozhodnutiach (napríklad I. ÚS 549/2015), že výklad procesných predpisov
a pravidiel nesmie byť samoúčelný či prekvapivý, lebo má slúžiť na zaistenie ochrany
subjektívnych práv účastníka - sťažovateľa.
Pre vec je právne významné, že exekučný súd v čase príklepu, t. j. ku dňu 19. 10.
2007 vedel, že sa pôvodná žalobkyňa domáhala vylúčenia veci - sporného pozemku
z exekúcie, nakoľko ju podala na exekučnom súde už dňa 9. 10. 2007 pričom obsahom tejto
žaloby bola aj samotná žaloba o určenie vlastníckeho práva vedená na tom istom súde pod
č. k. 17C/139/2006. Bolo povinnosťou všeobecného súdu, aby najskôr rozhodol o podstate
veci, a to o určení, kto je vlastníkom pozemku a nie schvaľovať príklep spoluvlastníkovi
pozemku , ktorý podľa záverov všeobecných súdov síce nebol
vlastníkom spoluvlastníckeho podielu 1/1000 k pozemku, ale v rámci exekučného konania už
bol dobromyseľný a dobromyseľne nadobudol 999/1000 z celku pozemku.
Právo na ochranu vlastníckeho práva,
Podľa case-law Európskeho súdu pre ľudské práva na účely 1. Dodatkového
protokolu pojem „vyvlastnenie“ nezahŕňa iba formálne vyvlastnenie, ale aj opatrenia, ktoré
možno označiť na vyvlastnenie de facto (Case of Fredin v. Sweden (No. 1), sťažnosť
č. 12033/86, rozsudok z 18.2.1991, § 42, Case of Sporroong and Lonnroth, rozsudok
z 23.9.1982, § 63). Porušenie čl. 1. Dodatkového protokolu nemusí nastať iba odňatím
majetku. Aj obmedzovanie vlastníka, ktoré má určitú kvalitu, môže znamenať nelegitímny
zásah (napr. Case Velosa Barreto v. Portugal, sťažnosť č. 18072/91).
Článkom 20 ods. 1 Ústavy sa vlastníkom priznáva len ochrana majetku, ktorý
nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom ( PL. ÚS 33/95). Ústava neumožňuje,
aby k vyvlastneniu ale nútenému obmedzovaniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom
(PL. ÚS 38/95).
Konkrétne určenie právneho rozsahu ochrany vlastníctva prostredníctvom zákona
patrí do autonómnej sféry zákonodarcu. Zákonodarca musí ale pritom vychádzať z toho, že
každé vlastníctvo nadobudnuté v súlade s právom a so zákonom podlieha ústavnoprávnej
ochrane, naproti tomu vlastnícke postavenie získané protiprávne (v rozpore so zákonom) je
z takejto ústavnoprávnej ochrany vyňaté (PL. ÚS 29/05).
Ústavný súd už v náleze sp. zn. 23/01 uviedol, že slovné spojenie „právo na
ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych
garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých
nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy. Implicitnú procesnú ochranu ústavný súd
potvrdil aj v ďalších nálezoch sp. zn. III. ÚS 328/05 či sp. zn. III. ÚS 117/06 (PI. ÚS 19/09).
Ako aj z uvedených rozhodnutí vyplýva, Ústava SR zaručuje vlastníkovi veci ochranu
jeho vlastníckeho práva, ktorej sa môže domáhať pred všeobecnými súdmi. Zjednodušene
môžeme povedať, že spor vo veci, je vlastne sporom dvoch ústavou zaručených práv, na
jednej strane ochrana vlastníckeho práva na strane druhej právna istota, resp. ochrana
dobromyseľného nadobúdateľa (v našom prípade je dobromyseľnosť nadobúdateľov viac
ako rozporuplná). Inými slovami, nastáva kolízia dvoch ústavných hodnôt - princíp ochrany
dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej
istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet). M. m.
I. ÚS 549/2015, pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv
(čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je
nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne
okolnosti konkrétneho rozhodovacieho prípadu. Vychádzajúc aj zo všeobecnej náuky
o metodológii práva (Melzer, Metodológie nalézaní práva), je úlohou súdu aby položil na
misky váh, tak na stranu jednu, ako aj na stranu druhú, k právu, ktoré treba v tom ktorom
konkrétnom prípade ochrániť, všetky podstatné okolností prípadu, a podľa toho sa
rozhodnúť pre ochranu toho či ktorého základného práva. Veríme a sme presvedčení, že
právo nadobúdateľa získané trestným činnom nemôže a nemá oporu v zákonoch
demokratického štátu. Procesné práva majú a slúžia na ochranu práv daných hmotným
právom, preto nie je ich možné nad ne povyšovať.
Ad II. Právo na súdnu ochranu/ právo na spravodlivé súdne konanie
Krajský súd v napadnutom rozhodnutí obmedzuje svoju argumentáciu na len na
výklad ustanovení Exekučného poriadku a na tom založil svoje rozhodnutie vo veci. Chceme
upozorniť na prvé uznesenie Krajského súdu, kde sám nariadil Okresnému súdu prípadné
skúmanie rozporu s dobrými mravmi. Keďže pre rozhodnutie vo veci, bolo nevyhnutným
predpokladom pre nadobudnutie vlastníckeho práva pre nadobúdateľa aby konal v dobrej
viere, tak bolo potrebné aby všeobecné súdy dôsledne posúdili s ohľadom na všetky
konkrétne okolnosti dobrú vieru nadobúdateľov.
Zásada dobrých mravov ako takých, vyplýva z Ústavy a prežaruje celý právny
poriadok, preto má aj Ústavný súd právomoc zaoberať sa v konkrétnom prípade skúmaním
dobrých mravov a táto povinnosť v rámci ústavne konformného výkladu vyplýva aj pre
všeobecné súdy.
Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce pri hľadaní práva, že v každej veci
je potrebné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré
vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov. Je povinnosťou všeobecného súdu
zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez
prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho neplatnosti.
Povinnosť všeobecného súdu posúdiť obsah zmluvy aj z hľadiska s dobrými mravmi je
zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta (I. ÚS 26/2010).
Ústavnoprávne je teda ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka tým miestom,
skrz ktoré sú všeobecné súdy povinné nechať preniknúť ideu materiálneho právneho štátu
do interpretácie a aplikácie podústavného práva. Len napĺňaním idey spravodlivosti právo
a prípadne súdy splnia svoju funkciu, pretože ich rozhodnutia sú akceptovateľné väčšinovou
mienkou. Spravodlivosť totiž sprostredkováva aplikovateľnosť rozhodnutia preto, že je
univerzálnou hodnotou, lebo každý, aj ten najobyčajnejší človek, má schopnosť rozpoznať,
čo je a čo nie je spravodlivé. Hlavne v tomto zmysle je spravodlivosť imanentnou kategóriou
práva (I. ÚS 33/2012).
Sme toho názoru, že napadnutý rozsudok sa dostatočne nevysporiadal s námietkami
pôvodnej žalobkyne, ako aj s otázkou dobrých mravov , ktoré Krajský súd v uznesení, sp. zn.
1Co/197/2010-504, označil za potrebné skúmať. Krajský súd prílišným formalizmom
a neprípustné jednostrannou interpretáciou právnej normy bez zohľadnenia všetkých
okolností prípadu dospel k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé, a teda zasahujú do
práv sťažovateľov garantovaných ústavou a dohovorom. Krajský súd mal v záujme
spravodlivého usporiadanie vzťahov účastníkov konania ústavnú povinnosť skúmať, či boli
porušené dobré mravy , či nedošlo k zneužitiu práva, dôsledne preskúmať a vysvetliť na
základe akej právnej normy prišla pôvodná žalobkyňa o vlastnícke právo a vysporiadať sa
zo všetkými námietkami pôvodnej žalobkyne.
Keďže Krajský súd v rozsudku napadnutom touto sťažnosťou nezohľadnil všetky
uvedené východiská, potom jeho prístup nemožno, podľa nášho názoru, hodnotiť inak , ako
prísne formalistický a odporujúci základnému právu na súdnu ochranu a právu na
spravodlivé súdne konanie. Ako uvádza Ústavný súd SR (I. ÚS 26/2010), spravodlivosť
(osobitne zvýraznená v čl. 6 dohovoru), ale aj ustanovenia § 1 a § 117 ods. 1 OSP je totiž
kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie
súdenej právnej veci, ktoré nebude možné nebude možné vyhodnotiť ako extrémne
nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných
ustanovení. Rovnako vyhodnocujeme aj uznesenie najvyššieho súdu.
Záverom ešte uvádzame, že Krajský súd vyčíta pôvodnej žalobkyni určitú neopatrnosť
pri sledovaní zápisov na liste vlastníctva, z ktorých bol zrejmý „ pohyb „ v časti B. vlastníci
majetkovej podstaty, čím si asi mala spôsobiť zánik vlastníckeho práva. Naopak, pôvodná
žalobkyňa nemala inú možnosť, ako nových kupujúcich žalovať v konaní o určenie
vlastníckeho práva, vec zverila advokátke a plne dôverovala všeobecným súdom, že je
vlastnícke právo ochránia. Samotné konanie začalo 18.10.2006 a skončilo doručením
uznesenie najvyššieho súdu dňom 26.8.2016 a teda celý spor trval desať rokov.
Len pre porovnanie - všeobecný súd vydal poverenie na výkon exekúcie dňa 12. 9.
2007 na základe exekučného titulu zo dňa 11.9.2007, a teda jeden deň po tom, ako
oprávnený a povinný z exekúcie spísali notársku zápisnicu. Toto exekučné konanie skončilo
dňom právoplatnosti uznesenia o schválení nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu t. j.
dňom 23.10.2007.
Pôvodná žalobkyňa sa v desaťročnom konaní pred všeobecnými súdmi síce
dozvedela, že pozemok nadobudla tretia osoba dobromyseľne a originálnym spôsobom ,
ale v rozhodnutiach nenašla zdôvodnenie, akým titulom a na základe akého zákona prišla
o vlastnícke právo k pozemku, rovnako sa z rozhodnutí súdov nedozvedela, prečo všeobecné
súdy dali prednosť dobromyseľnému nadobúdateľovi veci, hoci z kontextu vyššie uvedeného
skutkového stavu vyplýva, že až taký dobromyseľný nemohol byť. Nezodpovedané sú otázky,
ako všeobecné súdy postupovali a rozhodovali pri aplikácií platných a účinných právnych
predpisov, ako zohľadňovali ich vzájomný vzťah a ich výklad so základnými princípmi
týchto zákonov.
Prečo niekomu stačí exekučný poriadok k tomu, aby vlastnícke právo nadobudol
a prečo sťažovateľom na ochranu vlastníckeho práva nestačí zakotvenie tohto základného
práva v Ústave SR a v Občianskom zákonníku? Je postup kupujúcich natoľko súladný
s dobrými mravmi, že si vyslúžili ochranu pred všeobecnými súdmi, hoci pôvodná žalobkyňa
prišla o majetok podvodným spôsobom? Nie práve preto by si ochranu vlastníckeho práva
zaslúžila ona v prvom rade? Je spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva v exekučnom
konaní až taký „originálny“ aby nemohol byť napadnuteľný s poukazom na ústavné práva
Je možné ústavne konformným spôsobom dôjsť k záveru, že pôvodná žalobkyňa
a sťažovatelia ako jej deti prišli o vlastnícke právo k nehnuteľnosti tak, že ho niekto získal
podvodom, avšak ďalší v poradí v exekučnom konaní tzv. „originálnym“ spôsobom?
Sťažovateľom, podľa ich slov, ostáva dúfať, že zákonodarca prijatím exekučného
poriadku nemal ambíciu a ani v úmysle ustanovením § 61 spôsobiť zánik vlastníckeho práva
toho, kto účastníkom exekučného konania nebol a navyše prišiel o majetok podvodným
spôsobom. Opačný výklad by popieral základné právo na vlastníctvo, pretože by to
znamenalo vytvorenie právnym predpisom neznámeho spôsobu straty vlastníckeho práva
fyzickej osoby v prospech účastníka dražby.
Ani záver súdu o tom, že je potrebné dať ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi
veci v záujme právnej istoty nevyváži fakt, že pôvodná žalobkyňa bola rozhodnutiami
všeobecných súdov „vyvlastnená“ bez toho, aby jej súdna moc štátu dala za vyvlastnenie
náhradu, alebo poskytla inú ochranu. Pokiaľ všeobecné súdy riešili stret dvoch
„rovnocenných“ práv, ktoré každé má svoj zákonný rámec, bolo povinnosťou súdu túto
otázku riešiť prípadným podaním na ústavný súd za účelom vyriešenia rozporných zákonov.
Nie je jednoducho ústavné, aby sťažovatelia zostali bez ochrany základného práva, aj keby
rozhodnutia všeobecných súdov boli zákonné.
Konečne je možné uviesť, že Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal
s radou otázok, ktoré sú vyššie uvedené. Preto napadnuté rozhodnutie podľa nášho názoru
porušuje ústavne právo sťažovateľov zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Ad III. Právo na rovnaké zaobchádzanie
Sťažovatelia zároveň boli postupom všeobecných súdov diskriminovaní, nakoľko súdy
poskytli neprimeranú ochranu práv tzv. dobromyseľného nadobúdateľa práva, čím bez
náležitého zdôvodnenia všeobecné súdy doteraz nevyriešili podstatu našej žaloby o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a teda otázku , či my ako žalobcovia sme alebo nie sme
vlastníkmi spornej nehnuteľnosti. Naopak, obranou dobromyseľného nadobúdateľa veci bol
obídený účel samotného súdneho konania, nakoľko my máme právo z rozhodnutí
všeobecných súdov vyčítať, akým spôsobom a titulom sme o vlastnícke právo prišli. Preto
považujeme rozhodnutia a postup všeobecných súdov za diskriminačné, čím je porušený
Primerané finančné zadosťučinenie
... Tým, že došlo k závažnému zásahu do práva sťažovateľov na spravodlivý súdny
proces, sťažovateľom bolo znemožnené efektívne chrániť vlastnícke právo k predmetných,
tak máme zato, že je vhodné priznať sťažovateľom aj primerané finančné zadosťučinenie.
S poukazom na uvedené žiadame o priznanie sumy 1.000 € každému sťažovateľovi
ako primerané finančné zadosťučinenie...»
3. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľov... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo
na ochranu majetku podľa čí. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a právo na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/276/2012-650 zo dňa 19.6.2013 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 1Cdo/28/2014-526 zo dňa 30.6.2016
porušené boli.
II. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/276/2012-650 zo dňa 19.6.2013
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 1Cdo/28/2014-526 zo dňa
30.6.2016 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
III. Sťažovateľom... priznáva finančné zadosťučinenie každému v sume 1.000 €...,
ktoré je Krajský súd v Košiciach / alternatívne / Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný
im zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom... trovy
konania v sume 768,77 €...do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účel jeho
právneho zástupkyne JUDr. Aleny Zadákovej...“
4. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 726/2016-25 z 30. novembra 2016 prijal podľa
§ 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť
sťažovateľov v časti, ktorou namietali porušenie základných práv podľa čl. 12, čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu a vo zvyšnej časti sťažnosť
odmietol.
5. Ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie v senáte ústavného
súdu v zložení Milan Ľalík (predseda senátu), Peter Brňák (sudca) a Marianna Mochnáčová
(sudkyňa). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2017 účinného od 1. marca 2017
I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Peter Brňák (predseda senátu), Milan
Ľalík (sudca) a Marianna Mochnáčová (sudkyňa). Z uvedeného dôvodu vec prerokoval
a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto
nálezu.
6. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril predseda krajského
súdu listom sp. zn. 1 SprV/1045/2016 z 2. januára 2017, v ktorom uviedol, že súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania, a ďalej konštatoval:
„Ústavná sťažnosť sa týka veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn.
17C 139/2006, v ktorej právna predchodkyňa sťažovateľov ako
žalobkyňa domáhala sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v k. ú.
v podiele 999/1000 voči žalovanej , ktorá uvedený podiel na
nehnuteľnostiach nadobudla titulom kúpnej zmluvy uzavretej s dňa
19.3.2008. sa stal vlastníkom uvedeného spoluvlastníckeho podielu
v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 38 Er 2465/2007 a to
na základe uznesenia exekučného súdu o schválení nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu
, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23.10.2007.
Okresný súd po skončení dokazovania v intenciách zrušujúceho rozhodnutia
Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Co 197/2010-504 a riadiac sa vysloveným právnym
názorom odvolacieho súdu žalobu zamietol vychádzajúc zo záveru, že ako
dobromyseľný nadobúdateľ požíval ochranu podľa § 61 Exekučného poriadku, vlastnícke
právo v exekučnom konaní nadobudol platne a obnovenie predchádzajúceho (vlastníckeho)
stavuje vylúčené.
V okolnostiach nadobudnutia vlastníctva predchodcami
nevzhliadol protiprávne konanie ani konanie v rozpore s dobrými mravmi a preukázaný
nebol ani organizovaný postup pri prevodoch predmetných nehnuteľnosti s cieľom z nich
profitovať. Za platne uzavretú považoval aj kúpnu zmluvu medzi
a zo dňa 19.3.2008.
Na základe odvolania podaného odvolací súd rozhodol
rozsudkom č. k. 1 Co 276/2012-650 zo dňa 19.6.2013 tak. že potvrdil rozsudok okresného
súdu. Stotožnil sa so správnymi skutkovými zisteniami i právnym záverom okresného súdu
a podrobne sa vysporiadal aj s podstatnými a relevantnými odvolacími námietkami právnej
predchodkyne sťažovateľov.
Krajský súd sa v celom rozsahu pridržiava dôvodov uvedených v rozsudku č. k.
1 Co 276/2012-650 dňa 19.6.2013. Právne závery tohto rozhodnutia sú v súlade s ustálenou
súdnou praxou i právnou teóriou a opierajú sa o nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 289/08. Týmto
nálezom bola vyriešená otázka, ktorá mala podstatný význam aj pre rozhodnutie vo veci
sp. zn. 1 Co 276/2012 - aké je postavenie vlastníka veci (odlišného od povinného v exekúcii)
voči osobe, ktorá túto vec nadobudla do vlastníctva dobromyseľne rozhodnutím exekučného
súdu (schválením príklopu udeleného v exekúcii), ak predmetná vec nebola vo vlastníctve
povinného z exekúcie. Relevantná časť tohto nálezu je uvedená aj v odôvodnení sporného
rozsudku krajského súdu (str.5 posledný odsek, str. 6 prvý odsek).
Podstatným z hľadiska rozhodnutia vo veci je nadobudnutie vlastníckeho práva
originálnym spôsobom (v exekučnom konaní ako vydražiteľ), pri
ktorom je vlastníctvo predchodcu nerozhodné a takto nadobudnuté vlastnícke právo nemôže
byť dotknute ani prípadnými vadami exekučného konania. Ak ako vlastník veci následne
platnou kúpnou zmluvou previedol svoje vlastnícke právo na , nebolo
možné určovacej žalobe právnej predchodkyni sťažovateľov vyhovieť.
Námietku sťažovateľov. že odvolací súd sa nevysporiadal s otázkou, či konanie
nadobúdateľov nebolo v rozpore s dobrými mravmi, považujeme za nepatričnú.
Odvolací súd sa v zmysle ust. § 219 ods.2 OSP stotožnil so skutkovými i právnymi
závermi okresného súdu a na tieto poukázal. Zo záverov rozsudku okresného súdu vyplýva,
že v okolnostiach nadobudnutia vlastníckeho práva .
a nevzhliadol konanie v rozpore s dobrými mravmi, nebol
preukázaný ich organizovaný postup pri prevodoch nehnuteľností s cieľom z nich
profitovať, nebola preukázaná ich vedomosť o predchádzajúcich neplatných prevodoch
pozemkov ani vedomosť o tom, že nebol ich vlastníkom. Ak túto
argumentáciu odvolací súd považoval za dostatočnú a stotožnil s ňou, nebolo jeho
povinnosťou znovu túto opakovať ani dopĺňať ďalšie dôvody.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sa nestotožňujem s tvrdením sťažovateľov
o porušení ich ústavných práv rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 1 Co 276/2012.
Odvolací súd rozhodol v súlade s ustálenou súdnou praxou a rešpektoval tak princíp
právnej istoty.“
7. Právna zástupkyňa vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu doručenom
ústavnému súdu 31. januára 2017 zotrvala na podanej sťažnosti a uviedla, že súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci.
II.
9. Ústavný súd si vyžiadal spis Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 17 C 139/2006 a spis okresného súdu sp. zn. 38 Er 2465/2007, z ktorých zistil, že
právna predchodkyňa sťažovateľov (ďalej len „právna predchodkyňa
sťažovateľov“) sa návrhom doručeným okresnému súdu po jeho viacerých zmenách, ktoré
okresný súd pripustil, domáhala voči určenia, že je výlučnou
vlastníčkou nehnuteľností – pozemkov parc. o výmere a parc. č.
o výmere v katastrálnom území (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“).
10. K výmazu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností právnej predchodkyne
sťažovateľov došlo bez jej vedomia, a to konaním , ktorý bol právoplatným
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 110/2010 z 20. apríla 2011 uznaný vinným
zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mal
dopustiť tým, že sfalšoval splnomocnenie od právnej predchodkyne sťažovateľov, a na
základe takto sfalšovaného splnomocnenia uzavrel ako predávajúci kúpnu zmluvu s
, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností, ku ktorým sa sťažovatelia, resp. ich
právna predchodkyňa v konaní pred všeobecnými súdmi domáhali určenia vlastníctva.
Následne bolo vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam postupne prevádzané na
, a , ktorý ich zaťažil záložným právom
v prospech . Následne previedol na
spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam v podiele 1/1000. V exekúcii, kde vystupoval
ako povinný, si ako podielový spoluvlastník nehnuteľností
uplatnil svoje predkupné právo k nehnuteľnostiam, ku ktorým zriadil exekútor exekučné
záložné právo a vydal príkaz na vykonanie exekúcie predajom týchto nehnuteľností, a stal
sa tak vlastníkom aj spoluvlastníckeho podielu 99/1000 na nehnuteľnostiach. Po skončení
exekučného konania následne previedol celú nehnuteľnosť na
.
11. Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 139/2006-416 z 22. marca 2010 určil, že
„navrhovateľka je výlučnou vlastníckou predmetných nehnuteľností vo veľkosti podielu 1/1
zapísaných v katastri nehnuteľností, Katastrálneho úradu v Košiciach, na , pre
kat. úz. , ako parcela č. ovocné sady vo výmere a parcela č.
ovocné sady vo výmere Pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že v poradí prvá
kupujúca vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nenadobudla,
pretože kúpnu zmluvu s ňou neuzavrela navrhovateľka a jej zastúpenie
pri uzatváraní kúpnej zmluvy je neplatné. Z toho dôvodu je neplatná aj kúpna zmluva , ktorú
uzatvorila s a následne sú neplatné aj všetky nasledujúce
prevody nehnuteľností uskutočnené na základe kúpnych zmlúv, pretože vo všetkých týchto
prípadoch došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva od nevlastníka.
V dôsledku absolútnej neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv teda došlo k tomu,
že predmetom exekúcie bola nehnuteľnosť, ktorej spoluvlastníkom nebol ani povinný
v rozsahu 999/1000-in, ale ani nadobúdateľ v rozsahu
1/1000-iny.Za takejto situácie podľa názoru súdu prvého stupňa nemohlo dôjsť k platnému
nadobudnutiu spoluvlastníckeho podielu zložením jeho ceny. Keď nebol
spoluvlastníkom dražených nehnuteľností, zaplatením hodnoty draženého podielu nemohol
vyvolať následky, ktoré s takýmto úkonom spája ust. § 166 ods.2 Exekučného poriadku,
nakoľko nebola splnená základňa podmienka, ktorou je existencia spoluvlastníctva.“.
12. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 22. marca 2010 rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 1 Co 197/2010-504 z 13. októbra 2011 tak, že rozsudok okresného súdu
zmenil a «Určil, že odporkyňa je podielovou spoluvlastníckou nehnuteľností parcela
2
č. ovocné sady vo výmere ma parcela č. ovocné sady vo výmere
zapísaných na L V č. , kat. úz. , v podiele 1/1000-ina a v prevyšujúcej
časti rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo svojom
rozhodnutí potvrdil správnosť záverov prvostupňového súdu , že absolútne neplatným
právnym úkonom je nielen kúpna zmluva, ktorú ako „splnomocnený“ uzavrel
v mene navrhovateľky s , ale neplatné sú všetky ďalšie zmluvy a to kúpna
zmluva zo dňa 10.4.2006, ktorou predmetné nehnuteľnosti odpredala
, kúpna zmluva zo dňa 23.5.2006, ktorou ich odpredal
a tiež kúpna zmluva zo dňa 21.2.2007, ktorou ich odpredal
. V nadväznosti na to je teda neplatná aj kúpna zmluva zo dňa
18.9.2007, ktorou odpredal spoluvlastnícky podiel
z predmetných nehnuteľností vo výške 1/1000-iny.
Vo vzťahu ku kupujúcemu však neplatnosť dohody
o plnomocenstve zo dňa 13.3.2006 spôsobila len neplatnosť kúpnej zmluvy o prevode
spoluvlastníckeho podielu 1/1000-iny a tak aj vo vzťahu ku kúpnej zmluve zo dňa 19.3.2008,
ktorou celé nehnuteľnosti odpredal odporkyni, ako kupujúcej, môže byť
tento dôvod aplikovaný len v rozsahu podielu 1/1000-iny sporných nehnuteľností.
V uvedenom rozsahu 1/1000-iny bolo možné bez ďalšieho, návrhu navrhovateľky o určení
vlastníctva k tomuto podielu vyhovieť.
Iná je však podľa názoru odvolacieho súdu situácia ohľadne podielu 999/1000-in,
ktorý nadobudol v rámci exekúcie vedenej pod sp.zn. 38Er 2465/2007 proti
. Odvolací súd zdôraznil, že štruktúra exekučného konania (v rámci
ktorého ide o originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva rozhodnutím súdu vydaným podľa
§ 166 ods.3 Exekučného poriadku v exekučnom konaní a že navrátenie do predošlého stavu
je v exekučnom konaní vylúčené § 61 Exekučného poriadku) je takto uspôsobená v záujme
ochrany tretích osôb, ktoré v rámci exekúcie dobromyseľne nadobudnú určité práva.
V danom prípade bol nadobúdateľ sám oprávnený , ktorý postavenie
spoluvlastníka nadobudol neplatne (od nevlastníka) až v priebehu samotného exekučného
konania, pričom išlo o právny úkon uzavretý medzi účastníkmi exekučného konania po
začatí exekučného konania. Pokiaľ je pravdou tvrdenie zástupkyne navrhovateľky, že všetci
aktéri tejto kauzy sa poznali, vzniká podozrenie z organizovanej činnosti, ktorá by mohla
vykazovať znaky trestného činu. Pritom ochranu v zmysle § 61 Exekučného poriadku možno
tretej osobe ako nadobúdateľovi poskytnúť len ak išlo skutočne o dobromyseľného
nadobúdateľa. Ak by však tento nadobúdateľ vyslovene vedel, že povinný nie je vlastníkom
prevádzanej nehnuteľnosti, ba dokonca by sa podieľal na navodení takej situácie, z ktorej
by mohol profitovať, bolo by nutné aj z ústavného hľadiska dospieť k záveru, že vlastnícke
právo takéhoto nadobúdateľa by nepožívalo ochranu.
Odvolací súd uzavrel, že pre rozhodnutie o zvyšnom podiele 999/1000-in je nutné
zistiť všetky okolnosti nadobudnutia vlastníctva predchodcami a tiež
prevodu vlastníctva na odporkyňu tak, aby tieto okolnosti bolo možné vyhodnotiť komplexne
z hľadiska protiprávnosti ich konania a dobrých mravov aj vo vzťahu k tomuto podielu,
ktorého sa týka rozhodnutie exekučného súdu.
Za týmto účelom je potrebné oboznámiť sa s výsledkami vyšetrovania trestnej veci
a výpoveďami všetkých zúčastnených tak, aby bolo možné zistiť aj subjektívnu stránku ich
konania a až po tom bude možné urobiť záver, či je možné žalobe vyhovieť pri priamej
aplikácii článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.».
13. Okresný súd o veci opätovne rozhodol rozsudkom č. k. 17 C 139/2006-615
z 23. júla 2011 tak, že návrh v časti o určenie, že navrhovateľka je podielovou
spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností v podiele 999/1000, zamietol. V relevantnej časti
odôvodnenia rozsudku okresného súdu sa uvádza:
«Po ustálení právneho názoru o absolútnej neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv
uzatváraných medzi , , ,
a , ostávalo súdu prvého stupňa posúdiť otázku platnosti
nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu 999/1000-in v rámci
exekučného konania a následne platnosť kúpnej zmluvy, ktorú uzavrel s odporkyňou dňa
19.3.2008. Za tým účelom súd doplnil dokazovanie oboznámením sa so zápisnicami
o výsluchu všetkých nadobúdateľov predmetnej nehnuteľnosti vykonanými v rámci
vyšetrovania vedeného OR PZ SR pod ČVS: ORP-1042/06-OJP-KE-2007, výsluchom
odporkyne, svedkov , , a
a listinnými dokladmi Zmluvou o pôžičke zo dňa 23.5.2006, Notárskou zápisnicou
zo dňa 11.9.2007, Čestným vyhlásením zo dňa 2.6.2008. Súd pri ustálení skutkového stavu
vychádzal aj zo skôr vykonaného dokazovania a to najmä pripojenými spismi tunajšieho
súdu sp.zn. 38Er 2465/07 a sp.zn. 22C/144/2007 a zistil nasledovné.
Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 38Er 2465/07 súd zistil, že súdny
exekútor na základe poverenia zo dňa 12.9.2007 viedol exekúciu
v prospech oprávneného , proti povinnému na
vymoženie pohľadávky vo výške 1.750.000,- Sk sprísl. na základe exekučného titulu -
notárskej zápisnice spísanej na Notárskom úrade dňa 11.9.2007
č. N 373/2007, Nz 35761/2007.
Tunajší súd uznesením zo dňa 19.10.2007 č.k. 38Er 2465/07, Ex 1842/07,
právoplatným dňa 23.10.2007 schválil nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu
nehnuteľnosti spoluvlastníka , zapísanej na pre kat. úz.
ako ovocné sady na parcele č. a na parcele č. v podiele 999/1000
vydražiteľovi, . Ako ďalej vyplýva z odôvodenia cit. rozhodnutia
exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností bol vydaný dňa 21.9.2007.
Dňa 4.10.2007 jediný spoluvlastník nehnuteľnosti zložil cenu spoluvlastníckeho podielu na
účet Exekútorského úradu , ktorý následne zrušil dražbu vyhlásenú
na deň 5.11.2007. Tým , nadobudol vlastnícke právo
k nehnuteľnosti zapísanej na , pre kat. úz. v podiele 999/1000, čím sa stal
jej vlastníkom v celosti.
Navrhovateľka sa podaním doručeným Okresnému súdu Košice II dňa 9.10.2007
domáhala vylúčenia predmetných nehnuteľností z prebiehajúcej exekúcie. Konanie o tomto
návrhu vedené pod sp.zn. 22C/144/2007 bolo zastavené pre späťvzatie návrhu právoplatne
ku dňu 13.8.2009.
Odporkyňa uzavrela kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva
2
k nehnuteľnostiam parcela č. o výmere ovocné sady a parcela č.
o výmere ovocné sady, dňa 19.3.2008. , ako
predávajúci previedol touto zmluvou vlastnícke právo k cit. nehnuteľnostiam na kupujúcu
, , ktorá je v súčasnosti na , kat. úz
vedená ako ich výlučná vlastníčka. Vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 16.4.2008
pod č. V:3161/08.
Z oznámenia Okresného riaditeľstva PZ súd zistil, že trestné konanie pod ČVS: ORP-
1042/6-OJP-KE-2007 bolo vedené pre zločin podvodu formou spolupáchateľstva proti
obvineným , , , , pričom
, , , a v trestnom konaní
boli vypočutí ako svedkovia a proti týmto osobám orgány činné v trestnom konaní obvinenie
nevzniesli.
Podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím
obsahom, alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým
mravom.
Podľa ust. § 61 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, navrátenie do predošlého stavu
je v exekučnom konaní vylúčené.
Podľa ust. § 166 ods. 2, 3 Exekučného poriadku, spoluvlastník hnuteľnej veci alebo
nehnuteľnej veci, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve, môže zabrániť predaju veci,
ak najneskôr do začiatku dražby zloží u exekútora v hotovosti alebo šekom na účet
exekútora sumu vo výške podielu, ktorý sa má vydražiť. Ak jeden zo spoluvlastníkov zloží
túto sumu na účet exekútora, považuje sa za vydražiteľa podielu; ak uvedenú sumu zloží na
účet exekútora viac spoluvlastníkov, zužuje sa okruh dražiteľov podielu iba na
spoluvlastníkov. Ďalej exekútor postupuje podľa ustanovení o dražbe.
Nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu podlieha schváleniu súdom.
Zo zhodných výpovedí , a súd
zistil, že kúpil dňa 23.5.2006 predmetné nehnuteľnosti od za
sumu 1.000.000,- Sk, ktorú čiastku si požičal od svojho brata . Písomná
zmluva o pôžičke nebola medzi nimi uzatvorená, dohodli sa, že peniaze mu môže splácať
počas niekoľkých rokov. V prípade, že by nemal dostatok finančných
prostriedkov mal si zobrať na splatenie pôžičky úver. Brat mu peniaze v hotovosti priniesol
domov pár dní predtým, ako išli s mamou do podpísať zmluvu.
pôžičku splácal priebežne a spolu vrátil sumu asi 10.000,- Sk.
potreboval všetky požičané peniaze a preto došlo k vyrovnaniu pôžičky
prevodom predmetných nehnuteľností na veriteľa. Ako vyplýva z kúpnej zmluvy o prevode
nehnuteľností uzavretej dňa 21.2.2007 medzi ako predávajúcim
a ako kupujúcim, kúpna cena predmetných pozemkov bola
účastníkmi dohodnutá vo výške 1.000.000,-Sk. Táto bola uhradená započítaním
na pohľadávku kupujúceho voči predávajúcemu znejúcu na vrátenie pôžičky vo výške
1.000.000,-Sk. K započítaniu vzájomných pohľadávok účastníkov zmluvy došlo momentom
jej podpísania.
Týmto započítaním mal uhradenú pôžičku, ktorú poskytol bratovi.
Sám však ostal dlžný , ktorý mu na základe zmluvy o pôžičke zo dňa
23.5.2006 požičal sumu 1.750.000,- Sk. Ako účastníci tejto zmluvy uviedli vo svojich
výpovediach, k odovzdaniu peňazí došlo na žiadosť dlžníka v hotovosti niekoľko dní pred
dátumom 23.5.2006, s ktorým bola vystavená písomná zmluva. požičanú
sumu 1.000.000,-Sk následne požičal svojmu bratovi na kúpu predmetných pozemkov
a sumu 750.000,- Sk potreboval pre seba. Splatnosť pôžičky dohodnutú do 31.12.2006
nedodržal z dôvodu, že nemal vrátené sumy od brata a iných známych,
ktorým sám požičiaval.
si svoju pohľadávku voči chcel zabezpečiť
najskôr zriadením záložného práva na predmetných nehnuteľnostiach a neskôr ich vymohol
v exekúcii. Dobrovoľná dražba nebola realizovaná, lebo dňa 11.9.2007 došlo k spísaniu
notárskej zápisnice N 373/2007, NZ 35761/2007, NCRIs 35529/2007 o súhlase povinnej
osoby s exekúciou a s vykonateľnosťou podľa § 41 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov. Ako vyplýva z jej obsahu
vyhlásil, že sa v zmluve zaviazal vrátiť pôžičku
vo výške 1.750.000,-Sk do 31.12.2006, svoj záväzok do dňa spísania notárskej zápisnice
nesplnil, preto súhlasil s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a s tým, aby bola na jej
podklade vykonaná exekúcia.
Nasledujúci deň 12.9.2007 bolo tunajším súdom na základe tejto notárskej zápisnice
vydané súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.
Dňa 18.9.2007 previedol na 1/1000-inu
predmetných pozemkov v cene 4.062,- Sk. Táto kúpa podielu bola podľa ich výpovedí
realizovaná z dôvodu „ochrany pozemkov“, aby tieto kúpil radšej a nie
niekto iný.
Z uznesenia Okresného súdu Košice II o schválení nadobudnutia spoluvlastníckeho
podielu zo dňa 19.10.2007 súd zistil, že dňa 21.9.2007 bol vydaný exekučný príkaz na
vykonanie exekúcie predajom spoluvlastníckeho podielu predmetných nehnuteľností.
Znaleckým posudkom č. 131/2007 zo dňa 25.9.2007 vypracovaným znalcom
bola všeobecná hodnota predmetnej nehnuteľnosti stanovená na sumu
630.000, Sk. Dňa 1.10.2007 bola vydaná vyhláška, ktorou bol stanovený termín dražby na
deň 5.11.2007 o 9.00 hod., pričom sa mal dražiť vyššie uvedený spoluvlastnícky podiel
za cenu stanovenú znaleckým posudkom vo výške 630.000,- Sk.
Keďže dňa 4.10.2007 sa dostavil jediný spoluvlastník nehnuteľnosti
a preukázal zloženie ceny spoluvlastníckeho podielu priamo na účet Exekútorského úradu
, tento následne zrušil dražbu, ktorá sa mala konať dňa 5.11.2007
o 9.00 hod. v sídle jeho Exekútorského úradu. Dňa 23.10.2007 sa stalo uznesenie
o schválení nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu sp.zn. 38Er 2465/07 Ex 1842/07
právoplatné.
Sumu, za ktorú nadobudol spoluvlastnícky podiel na predmetných
nehnuteľnostiach v exekúcii vo výške 630.000,- Sk získal ich predajom odporkyni. V kúpnej
zmluve zo dňa 19.3.2008 bola medzi jej účastníkmi dohodnutá cena na rovnakú sumu
630.000,- Sk. Jeho pohľadávka 1.750.000,- Sk zo zmluvy o pôžičke s
bola uhradená tak, že bol v exekúcii Ex 1842/07 na rozvrhovom konaní dňa
30.2.2007 uspokojený v rozsahu 475.842,- Sk a zostávajúca časť vo výške 1.274.158,- Sk mu
bola zaplatená dlžníkom . Túto skutočnosť obaja potvrdili aj
v písomnom čestnom vyhlásení o vyrovnaní záväzku zo dňa 2.6.2008.
Z takto zisteného skutkového stavu, ktorý vyplýva z výpovedí svedkov zo zmluvy
o pôžičke a notárskej zápisnice (č.l. 3, 4 pripojeného exekučného spisu), čestného
vyhlásenia (č.l. 610) súd nemohol vyvodiť záver, že zo strany ,
a odporkyne išlo o konanie v rozpore so zákonom, alebo v rozpore s dobrými
mravmi. Nebol preukázaný ich organizovaný postup pri prevodoch predmetných
nehnuteľností s cieľom profitovať. Nebola preukázaná ich vedomosť o predchádzajúcich
neplatných prevodoch pozemkov ani ich vedomosť o tom, že nebol ich
vlastníkom. Uvedení svedkovia o skutočnostiach týkajúcich sa jednotlivých právnych úkonov
súvisiacich s prevodom nehnuteľností a o okolnostiach a dôvodoch ich postupu vypovedali
zhodne. Iba zo skutočnosti, že sa vzájomne poznali a z časového sledu udalostí súd nemohol
vyvodiť záver o ich nedobromyseľnom, prípadne protiprávnom postupe.
Na základe uvedeného súd v prejednávanom prípade pri posúdení nároku
navrhovateľky vychádzal z ust. § 61 Exekučného poriadku. Vzhľadom na skutočnosť, že nie
je možné konanie jednoznačne hodnotiť ako konanie nedobromyseľného
nadobúdateľa, vzťahuje sa na neho ochrana podľa citovaného zákonného ustanovenia.
Nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu 999/1000-in v exekúcii Ex 1842/07 je platné
a nemožno obnoviť predchádzajúci stav, teda vlastníctvo navrhovateľky k tomuto podielu.
teda uzatvoril kúpnu zmluvu zo dňa 19.3.2008 s odporkyňou ako
vlastník nehnuteľností v rozsahu predmetného spoluvlastníckeho podielu. A keďže v konaní
nevyšli najavo iné okolnosti spôsobujúce neplatnosť tohto právneho úkonu nadobudnutie
nehnuteľností v rozsahu podielu 999/1000-in odporkyňou na základe cit. kúpnej zmluvy
uzavretej s je platné.
Kúpna zmluva bola uzatvorená spôsobilými subjektami, písomne, slobodne a vážne.
Jej obsah je jasný. Účastníci zmluvy vypovedali zhodne v otázke predzmluvných jednaní,
písomného vyhotovenia zmluvy, jej podpísania a odovzdania a prevzatia peňazí. Vo svojich
výpovediach sa rozchádzali iba v otázke, kto po podpísaní zmluvy a návrhu na vklad tento
doručil katastru a platil správne poplatky. Táto okolnosť však neplatnosť prevodu
nezakladá.
Na základe uvedených skutočností a cit. zák. ustanovení súd návrh v časti určenia
vlastníctva navrhovateľky k podielu 999/1000-in na predmetných nehnuteľnostiach
zamietol.»
14. Rozsudok okresného súdu z 23. júla 2011 napadla odvolaním právna
predchodkyňa sťažovateľov, ktorého obsah zhrnul krajský súd v napadnutom rozsudku
z 19. júna 2013 takto:
„Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. Žiadala, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel, resp. aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedla, že súd prvého stupňa vo svojom
napadnutom rozhodnutí odignoroval výsledky celého prebiehajúceho trestného konania,
v ktorom bol tunajším súdom trestným rozsudkom (sp.zn. 5T/110/2010 právoplatne
odsúdený z trestného činu podvodu , ktorý ako údajný splnomocnenec jej
menom previedol prvou kúpnou zmluvou jej nehnuteľnosť na kupujúcu . Otázku
dobromyseľnosti všetkých následných nepravých vlastníkov odobril prvostupňový súd len
z ich naučených výpovedí a pritom nebral do úvahy dôkazy ohľadom ich prepojení medzi
sebou, rýchleho účelového exekučného konania ani to, že viacerých z nich zastupovala tá
istá advokátska kancelária a tým konajúci súd dôsledne neakceptoval základnú zásadu
hodnotenia dôkazov v súlade s ust. § 132. Zo strany súdu prvého stupňa teda došlo
k zrejmému prehliadnutiu ust. § 135 ods. 1 tretej vety O. s. p.. Ďalej poukázala na
skutočnosť, že ak ako predávajúca vystupovala následne v právnom vzťahu
s ďalším kupujúcim , ten nadobudol vlastnícke právo k jej
nehnuteľnostiam na základe absolútne neplatného právneho úkonu, preto sa nikdy nestal
ich vlastníkom. Preto ani on následne nemohol previesť viac práv ako mál sám, aj keď to
menovaný ako ďalší predávajúci fakticky v enormne krátkom čase zrealizoval,
a to kúpnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený dňa 19.06.2006 na predávajúceho
. Znamená to, že prvotný absolútne neplatný právny úkon zakladá ďalšiu neplatnosť
právnych úkonov z neho vyplývajúcich. Tento názor korešponduje aj s judikatúrou
slovenských a zahraničných súdov. Ďalej v odvolaní poukázala na postup ako boli
uzatvárané jednotlivé kúpne zmluvy ohľadom sporných nehnuteľností žalobkyne. Žalobkyňa
má za to, že súd prvého stupňa sa s konkrétnymi faktami a protichodnými výpoveďami
svedkov vôbec nevysporiadal a nevenoval im dostatočnú pozornosť, čo malo vplyv na
nesprávne zhodnotenie vykonaného dokazovania a následne aj na nesprávne právne
posúdenie predmetnej veci. Nestotožňuje sa preto so záverom súdu prvého stupňa, že
svedkovia o skutočnostiach týkajúcich sa jednotlivých právnych úkonov súvisiacich
s prevodom nehnuteľnosti a o okolnostiach a dôvodoch ich postupu vypovedali zhodne
a preto súd nemohol vyvodiť záver o ich dobromyseľnom, prípadne protiprávnom postupe.
Poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 10.02.2010 sp.zn. I ÚS 50/2010-11,
podľa ktorého na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému
prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane
vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. V odvolaní sa ďalej žalobkyňa
zaoberá históriou a výkladom ust. § 61 Exekučného poriadku. Podľa jej názoru ust. § 61
Exekučného poriadku nepopiera a vlastne ani nemôže popierať ústavnú ochranu jej
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam určenia vlastníctva ktorých sa domáha, a to ani
k prípadnému podielu na týchto nehnuteľnostiach, ako aj vlastne každého, koho vlastnícke
práva boli prevedené podvodným spôsobom. Z nepráva nemôže podľa jej názoru vzniknúť
právo ani originárnym spôsobom. O dobromyseľnosť údajného oprávneného
, ktorý kúpil od údajného povinného podiel 1/1000-iny na
nehnuteľnosti aby zabránil dražbe a následne predkupným právom priznaným údajnému
oprávnenému ako podielovému spoluvlastníkovi, získal tento údajný
oprávnený zvyšný podiel na nehnuteľnosti, ktorá ako celok nesporne patrila do jej
vlastníctva, nemôže byť ani reč. Podľa jej názoru oprávnený ale aj povinný
museli mať vedomosť o priebehu ňou uplatňovanom nároku na ochranu jej
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Aj napriek tomu, že v čase vedenia tohto súdneho
konania a súčasne aj v priebehu exekúcie podala dňa 09.10.2007 žalobu o vylúčenie veci
z exekúcie, nebolo predmetné exekučné konanie prerušené, hoci o extidančnej žalobe
rozhodoval ten istý Okresný súd Košice II. Má za to, že na ochranu svojho pôvodného
vlastníckeho práva urobila všetky možné zákonné procesné úkony. Vo vzťahu k žalovanej
považuje nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam za neplatné, a to práve na
základe jej účastníckej výpovede, kedy uviedla, že spoznala v Cerrefoure,
kde bol častým zákazníkom a ona tam pracovala v butiku textilu. Tam jej mal aj ponúknuť
na odpredaj predmetný pozemok. Zmluvu mala podpísať v aute a tam odovzdávať peniaze.
S pánom mala priateľský vzťah od roku 2003 do 2009, keďže bývali
spolu. V súčasnosti tiež bývajú spolu na adrese Park obrancov mieru. Ďalej uviedla, že aj
keď sama účastníčkou exekučného konania nebola, o svoje nespochybniteľné vlastnícke
právo v tomto konaní prísť, nemohla preto konajúci súd v súlade s ustanovením
Občianskeho zákonníka a Ústavy SR jej musí poskytnúť ochranu práve v tomto konaní už aj
s ohľadom na iný okruh účastníkov, ale najmä preto, že všetci zúčastnení mali kompletné
vedomosti o tom, že sa toto konanie vedie už od roku 2006.“
15. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné upriamiť pozornosť
na skutočnosť, že právna predchodkyňa sťažovateľov okrem krajským súdom citovaných
skutočností vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 23. júla 2011 uviedla aj
tieto podstatné skutočnosti, ktoré však krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku už
neuvádza: „... v predmete zákonnej ochrany vlastníckeho práva (aj v zmysle exekučného
poriadku) je potrebné v prvom rade ctiť Ústavu a ústavne zákony, ktoré JASNE povyšujú jej
vymedzenie medzi základné ľudské práva a slobody najmä podľa čl. 20, v zmysle ktorého má
každý na právo vlastniť majetok... Preto má žalobkyňa za to, že z vykonaného dokazovania
jednoznačne vyplynul deliktný úmysel všetkých nadobúdateľov nehnuteľností žalobkyne.
Jeho deliktnosť žalobkyňa vidí práve v skutočností, že k prevodom (resp. prechodu)
vlastníckeho práva došlo jednak na základe spáchanej trestnej činností a neskôr tiež medzi
vzájomne sa poznajúcimi osobami, a to bez skutočného záujmu predmet kúpy odovzdať
a prevziať, či v niektorom prípade aj odovzdať finančné prostriedky, alebo tieto finančné
prostriedky ich na úkor formálnych prevodov vlastníctva neoprávnene získať, teda v rozpore
so zákonom a s dobrými mravmi a na úkor nesporného vlastníctva žalobkyne.“ Právna
predchodkyňa sťažovateľov zároveň v odvolaní podrobne poukázala na spôsob, akým došlo
k postupným prevodom spornej nehnuteľnosti od 21. marca 2006 do 19. marca 2008
ďalšími šiestimi kúpnymi zmluvami uzatvorenými medzi osobami, ktoré sa vzájomne
poznali, a poukázala na niektoré sporné skutočnosti, za ktorých pribiehalo exekučné
konanie. Ústavný súd nepovažuje za potrebné citovať celé odvolanie, keďže toto má krajský
súd k dispozícii.
16. O odvolaní rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, v ktorom uvádza:
«Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne
zistil skutkový stav veci ak dospel k záveru, že právny predchodca žalovanej
nadobudol vlastnícke právo k sporným parcelám KN-C a KN-C kat. úz.
v podiele 999/1000-in na základe uznesenia Okresného súdu Košice II zo dňa
19.10.2007 vydaným v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn. 38Er/2465/07, ktorým mu
exekučný súd schválil nadobudnutie tohto spoluvlastníckeho podielu. Rovnako za správny
možno považovať aj záver súdu prvého stupňa o tom, že žalovaná nadobudla vlastnícke
právo k podielu na sporných nehnuteľnostiach na základe kúpnej zmluvy zo dňa 19.03.2008
od predávajúceho . Uvedený zistený skutkový stav súd následne aj správne
právne posúdil ak vychádzajúc z ust. § 166 v spojení s § 61 zákona č. 233/1995 Z.z. žalobu
o určenie vlastníckeho práva zamietol.
Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového a právneho stavu veci,
preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré v napadnutom rozsudku
uviedol súd prvého stupňa poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 219 ods. 2
O. s. p.).
K odvolaniu žalobkyne je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné,
ak vychádza z názoru, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o jej nároku mal posúdiť
dôvodnosť nadobudnutia vlastníckeho práva právneho predchodcu žalovanej
k sporným parcelám v exekučnom konaní, a teda preskúmať postup exekučného
súdu, v ktorom uznesením schválil mu nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu podľa § 166
ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z..
Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo vecí možno nadobudnúť
kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na
základe iných skutočností ustanovených zákonom. Podľa § 150 ods. 2 zákona č. 233/1993
Z. z., ak vydražiteľ zaplatil najvyššie podanie a súd udelenie príklepu schválil, stáva sa
vydražiteľ vlastníckom nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu.
Podľa § 166 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. na exekúciu predajom spoluvlastníckeho
podielu na hnuteľnej veci alebo na nehnuteľnosti sa použijú ustanovenia o exekúcii
predajom hnuteľných vecí a nehnuteľností. O vykonaní exekúcie upovedomí exekútor
ostatných spoluvlastníkov.
Podľa § 166 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. spoluvlastník hnuteľnej veci alebo
nehnuteľnej veci, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve, môže zabrániť predaju veci,
ak najneskôr do začiatku dražby zloží u exekútora v hotovostí alebo šekom na účet
exekútora sumu vo výške podielu, ktorý sa má vydražiť. Ak jeden zo spoluvlastníkov zloží
túto sumu na účet exekútora, považuje sa za vydražiteľa podielu; ak uvedenú sumu zloží na
účet exekútora viac spoluvlastníkov, zužuje sa okruh dražiteľov podielu iba na
spoluvlastníkov. Ďalej exekútor postupuje podľa ustanovení o dražbe.
Podľa § 166 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu
podlieha schváleniu súdom.
Citované ustanovenie § 132 ods. 1 upravuje jednotlivé spôsoby nadobúdania
vlastníckeho práva. Jedným zo spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva je aj jeho
nadobudnutie na základe iných skutočností ustanovených zákonom, medzi ktoré patrí
nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na dražbe v exekučnom konaní podľa
§ 134 a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z..
Exekúciu predajom nehnuteľnosti povinného môže exekútor vykonať len vtedy,
ak oprávnený s exekúciou predajom nehnuteľnosti súhlasí a ak sa preukázalo,
že nehnuteľnosť je vo vlastníctve povinného. Vlastníctvo sa síce preukazuje výpisom
z katastra nehnuteľností, ale podľa právneho stavu nemožno požadovať, aby v exekučnom
konaní bolo dokazované, že osoba zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastník skutočne
tiež vlastníkom je. Je vecou vlastníka aby dbal o zhodu zápisu jeho práva do katastra
so skutočným stavom. Pokiaľ tak neurobí, môže byť postihnutý pre neho negatívnym
dôsledkom vyplývajúcim z rozporu stavu zápisu v katastri nehnuteľnosti so stavom
skutočným. Pokiaľ vlastník nehnuteľnosti, ktorý v katastri nie je ako vlastník zapísaný, zistí,
že jeho nehnuteľnosť má byť predaná v dražbe, na základe už nariadenej exekúcie, môže sa
brániť vylučovacou žalobou. Ak však nie je vylučovacia žaloba podaná, nič nebráni
vykonaniu dražby a vydražiteľ sa stáva vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti
s príslušenstvom, ak nadobudlo uznesenie o príklepe právoplatnosť a Sólo zaplatené
najvyššie podanie, a to ku dňu vydania uznesenia o príklepe, i keď vydražená nehnuteľnosť
nebola vlastníctvom povinného a povinný na túto skutočnosť exekútora upozornil. Ide
o originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, pri ktorom je vlastníctvo predchodcu
(povinného) nerozhodujúce.
Z citovanej zákonnej úpravy uvedenej v ust. § 155 ods. 2 v spojení s § 166
Exekučného poriadku možno dospieť k záveru, že v prípade ak exekučné konanie prebehne v
súlade s účinnou právnou úpravou, t.j. ak exekučný súd, ako aj exekučným súdom poverený
súdny exekútor prinútenom výkone súdneho rozhodnutia predajom (dražbou) nehnuteľných
vecí vychádzajúc z aktuálnych záznamov o vlastníkoch predávaných nehnuteľností vedených
v katastri nehnuteľností a osoba, ktorá má voči týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce
právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, sa nedomáha tohto jej práva včas (pred
predajom nehnuteľnosti) podaním vylučovacej žaloby nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ,
ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym exekútorom udelený a exekučným
súdom schválený príklep, stal vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu
bez ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva povinného z exekúcii, ktorý bol k okamihu udelenia
príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník, (porovnaj nález II. ÚS 289/08).
Obdobne je tomu aj pri predaji spoluvlastníckeho podielu, lebo na tento predaj sa
použijú ustanovenia o exekúcii predajom nehnuteľností (§ 166). Aj tu však nadobudnutie
spoluvlastníckeho podielu podlieha schváleniu súdom.
V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejme, že súdny exekútor v exekučnej veci
vyhlásil dražbu sporných nehnuteľnosti, avšak táto sa neuskutočnila, pretože v tom čase na
liste vlastníctva sporných nehnuteľností bol ako podielový spoluvlastník vedený
, ktorý zabránil ich predaju v dražbe tým, že pred začiatkom dražby zložil na účet
súdneho exekútora sumu vo výške podielu, ktorý sa mal vydražiť. Exekučný súd následne
uznesením zo dňa 19.10.2007 č.k. 38Er/2465/07 schválil nadobudnutie spoluvlastníckeho
podielu sporných nehnuteľností .
Vlastnícke právo právny predchodca žalovanej teda nadobudol
prechodom, a to vykonaním reálneho právneho úkonu, zaplatením ceny draženého
spoluvlastníckeho podielu a následným schválením nadobudnutého spoluvlastníckeho
podielu súdom, ktoré má účinky ex tunc, to znemená, že vlastníckeho právo prešlo na
spätne ku dňu zaplatenia ceny draženého spoluvlastníckeho podielu.
Uvedený spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva sa považuje v praxi za originálny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva, pri ktorom je vlastníctvo predchodcu nerozhodné,
to znamená, že nie je odvodené od vlastníckeho práva predchodcu, ale k jeho nadobudnutiu
dochádza na základe iných skutočností stanovených zákonom. Je teda nesporné, že právny
predchodca žalovanej nadobudol vlastnícke právo v uvedenom podiele
k sporným parcelám.
Vzhľadom na to, že právny predchodca žalovanej nadobudol
spoluvlastnícky podiel sporných nehnuteľností v exekučnom konaní ako vydražiteľ takto
nadobudnuté vlastníckeho právo nemôže byť dotknuté ani prípadnými vadami exekučného
konania. Za takejto situácie je treba súhlasiť s názorom žalovanej, že súd prvého stupňa
nebol oprávnený posudzovať zákonnosť v priebehu exekúcie, to znamená platnosť
nadobudnutia vlastníckeho práva právneho predchodcu žalovanej v rámci
exekučného konania. V tejto súvislosti žalovaná správne poukázala na Nález Ústavného
súdu SR sp.zn. II. ÚS. 159/07, v ktorom Ústavný súd SR vychádzal z názoru, že „právomoc
posudzovať zákonnosť v priebehu exekúcie zveruje Exekučný poriadok exekučnému súdu,
ktorému zároveň poskytuje dostatočný priestor na zásah do jej priebehu rozhodovaním
o námietkach proti nej... . Iný všeobecný súd do priebehu exekúcie môže zasiahnuť iba na
základe podaného odvolania, dovolania, či mimoriadneho dovolania, a to ako súd vyššej
inštancie. Je vylúčené, aby zákonnosť priebehu exekúcie posudzoval ako prejudiciálnu
otázku súd v inom konaní, a to i v prípade, že ide o súd konajúci o mimoriadnom dovolaní
Generálneho prokurátora smerujúcom proti rozhodnutiu vydanom v inom než
preskúmavanom exekučnom konaní. Uvedené je mimo iného dôsledkom zásady zákazu
navrátenia do predošlého stavu v exekučnom konaní“.
Správnosť postupu v exekučnom konaní môže byť na podnet účastníkov s účinkami
pre exekučné konanie skúmaná len v rámci tohto konania, v rozsahu a prostriedkami
stanovenými predpisom upravujúcim toto konanie (porovnaj rozsudok NS SR sp.zn.
Vzhľadom na uvedené preto nemožno považovať za správny názor žalobkyne
v odvolaní, že súd prvého stupňa mal posúdiť dôvodnosť nadobudnutia vlastníckeho práva
právneho predchodcu v exekučnom konaní, a teda preskúmať postup
exekučného súdu. Nie sú preto dané žalobkyňou uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací
súd postupom podľa § 219 O. s. p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.»
III.
17. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
18. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
19. Podľa čl. 12 ods. 3 ústavy každý má právo slobodne rozhodovať o svojej
národnosti. Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby
nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu.
20. Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,
že uplatňuje svoje základné práva a slobody.
21. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
23. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
24. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
25. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická a právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
27. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
28. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak
ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
29. Po podrobnom posúdení sťažnosti, napadnutého rozsudku krajského súdu, obsahu
vyžiadaných spisov okresného súdu sp. zn. 17 C 139/2006 a sp. zn. 38 Er 2465/2007
a vyjadrení k sťažnosti dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľov je dôvodná.
30. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie
a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.
Dodržiavanie ústavy orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé
rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula
ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad
každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným
zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán
aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.
31. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva
oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní
svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní
o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä
v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne
alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
32. Vo veci sťažovateľov došlo ku kolízii dvoch základných práv. A to práva
nadobúdateľa nehnuteľnosti na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a základného práva pôvodného vlastníka podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny.
33. Ústavný súd uvádza, že ak nebolo možné v tomto konkrétnom prípade zachovať
maximum z oboch práv, bolo potrebné túto kolíziu riešiť v súlade so všeobecnou ideou
spravodlivosti, pričom zvažovať všeobecné súvislosti (nadobudnutie vlastníckeho práva
v exekúcii ako originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva), ako aj individuálne
okolnosti konkrétneho prípadu.
34. Pri posudzovaní individuálnych okolností prípadu vo veci sťažovateľov bolo
potrebné predovšetkým vziať do úvahy to, že k výmazu vlastníckeho práva právnej
predchodkyne sťažovateľov došlo na základe absolútne neplatného právneho úkonu, ktorý
bol všeobecným súdom posúdený ako zločin a páchateľ bol za toto podvodné konanie
právoplatne odsúdený. Je potrebné zdôrazniť, že právna predchodkyňa sťažovateľov sa
nijakým spôsobom nepodieľala na zmene zápisov jej vlastníckeho práva v katastri
nehnuteľností a určenia svojho vlastníckeho práva, a teda aj jeho ochrany sa začala domáhať
v krátkej dobe po tom, ako sa o spáchaní trestného činu dozvedela. Je potrebné vziať do
úvahy aj skutočnosť, že všeobecným súdom trvalo 10 rokov, kým o jej návrhu rozhodli.
Ústavný súd tiež nemôže prehliadnuť okolnosti, za ktorých boli nehnuteľnosti opakovane
prevádzané medzi osobami, ktoré sa vzájomne poznali, a tiež aj na okolnosti, ktoré
predchádzali vykonaniu exekúcie, v ktorej boli sporné nehnuteľnosti nadobudnuté ďalším
z vlastníkov, na ktoré podrobne poukázala právna predchodkyňa sťažovateľov v odvolaní
proti rozsudku okresného súdu z 23. júla 2011 a ktoré sa javia ako minimálne nie bežné.
35. Za týchto okolností bolo potrebné z hľadiska všeobecnej idey spravodlivosti
uprednostniť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka pred ochranou vlastníckeho
práva nadobúdateľa a za prvoradé považovať obnovenie stavu, ktorý existoval pred
podvodným konaním. Pokiaľ tak všeobecné súdy nepostupovali, porušili základné práva
sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu.
36. Ústavný súd považuje prístup krajského súdu, ktorý rozhodol iba na základe
právneho názoru o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva v exekučnom
konaní v okolnostiach konkrétnej veci za rýdzo formalistický, nerešpektujúci ústavou,
listinou a dohovorom zaručenú ochranu vlastníckeho práva sťažovateľov, resp. ich právnej
predchodkyne.
37. Ústavný súd zdôrazňuje, že nespochybňuje svoju judikatúru, na ktorú odkázal
krajský súd v napadnutom rozsudku (II. ÚS 159/07). Vo veci sťažovateľov však nešlo
o prípad, keď bolo potrebné posudzovať zákonnosť priebehu exekúcie a platnosť
nadobudnutia vlastníckeho práva ako právneho predchodcu žalovanej,
na ktoré nemali okresný súd ani krajský súd oprávnenie a uvedené patrí do kompetencie
exekučného súdu.
38. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že krajský súd vo svojom uznesení z 13. októbra
2011 prikázal okresnému súdu skúmať dobromyseľnosť všetkých kupujúcich predmetných
nehnuteľností, a to vrátane . Z rozsudku okresného súdu vyplýva, že
rozhodujúcou okolnosťou, pre ktorú zamietol návrh na určenie vlastníckeho práva, bola
práve dobromyseľnosť pri nadobúdaní vlastníckeho práva v exekučnom
konaní, ktorý si ako podielový spoluvlastník nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom exekúcie,
uplatnil svoje vlastnícke právo. S týmto argumentom sa krajský súd stotožnil. Z uvedeného
je zrejmé, že ani okresný súd a ani krajský súd nevylučovali možnosť, aby bolo návrhu
právnej predchodkyne sťažovateľov vyhovené v prípade, že bude zistené, že
nebol v exekučnom konaní dobromyseľný.
39. Pokiaľ by bezvýhradne platil názor krajského súdu, ktorým odôvodnil napadnutý
rozsudok, a to že nadobudnutie vlastníctva v exekučnom konaní je originárnym spôsobom
nadobudnutia vlastníckeho práva, pri ktorom je vlastníctvo právneho predchodcu
nerozhodné, otázka skúmania dobromyseľnosti by bola irelevantná, pretože vzhľadom na
zastávaný názor krajského súdu o zákaze navrátenia do predošlého stavu v exekučnom
konaní by ani prípadná nedobromyseľnosť nemohla mať vplyv na
nadobudnutie jeho vlastníckeho práva.
40. V demokratickom a právnom štáte, za ktorú je Slovenská republika považovaná,
je neprípustné, aby sa vlastník nehnuteľnosti, ktorý bol svojho vlastníckeho práva zbavený
konaním, ktorý je právoplatným rozsudkom v trestnom konaní vyhodnotený ako zločin,
musel následne v súdnom spore trvajúcom viac ako 10 rokov domáhať toho, aby mu bola
poskytnutá ochrana jeho vlastníckeho, pričom všeobecný súd v tomto konaní z rýdzo
formalistických dôvodov uprednostní ochranu nadobúdateľa vlastníctva pred ochranou
osoby, ktorá bola poškodená trestným činom a žiadnym konaním sa o výmaz z katastra
nehnuteľností nepričinila.
41. Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý bol
v čase rozhodovania krajského súdu v účinnosti, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako
vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
42. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť
súdu v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na
vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie (Kraska
c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
43. Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
44. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri rozhodovaní v predmetnej veci
nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z citovaného ustanovenia § 157 ods. 2
OSP a relevantnej judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež viazaný.
45. V posudzovanej veci sa krajský súd vôbec nezaoberal námietkami právnej
predchodkyne sťažovateľov týkajúcich sa okolností, za ktorých bola zbavená svojho
vlastníckeho práva, teda podvodného konania . Bolo povinnosťou krajského
súdu, aby sa v okolnostiach danej veci s týmito námietkami obsiahnutými v odvolaní
vysporiadal. Pokiaľ tak krajský súd nepostupoval a tieto námietky ponechal nielenže úplne
bez povšimnutia, ale v odôvodnení svojho rozsudku ich ani neuviedol, postupoval
nedôsledne a svojvoľne, a tým porušil právo sťažovateľov na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru). V dôsledku tohto porušenia porušil tiež
sťažovateľmi označené právo na ochranu vlastníctva zaručené v čl. 20 os. 1 ústavy, čl. 11
ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu.
46. Takýmto postupom krajského súdu zároveň došlo k neopodstatnenému
uprednostneniu ochrany vlastníckeho práva nadobúdateľa pred ochranou vlastníckeho práva
pôvodného vlastníka iba na základe rýdzo formalistického prístupu krajského súdu
aplikáciou zásady zákazu navrátenia do predošlého stavu v exekučnom konaní
bez posúdenia konkrétnych individuálnych okolností prípadu.
47. Ústavný súd v závere konštatuje, že bude potrebné, aby sa krajský súd
s okolnosťami, za ktorých bola právna predchodkyňa sťažovateľov zbavená svojho
vlastníckeho práva, vysporiadal, posúdil individuálne okolnosti prípadu sťažovateľov, pri
rozhodovaní vo veci sťažovateľov na tieto prihliadal a rešpektoval právny názor ústavného
súdu vyjadrený v tomto náleze.
48. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa upriamujúcu pozornosť na rozhodnutie
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 298/08 ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na okolnosti
prípadu nejde o vec totožnú s uvedeným rozhodnutím ústavného súdu.
IV.
49. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Na základe citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde preto ústavný súd zrušil
napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom je viazaný
právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze [§ 56 ods. 3 písm. b) a ods. 6
50. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
51. Sťažovatelia žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške
1 000 € pre každého z nich, ktoré odôvodnili tým, že bolo porušené ich právo na
spravodlivý proces a bolo im znemožnené efektívne užívať ich vlastnícke právo.
52. S prihliadnutím na dôvody, pre ktoré sťažovatelia finančné zadosťučinenie
požadovali, ústavný súd považoval za dostatočné vyslovenie porušenia označených práv
sťažovateľov podľa ústavy a medzinárodnej zmluvy, a preto v tejto časti sťažnosti
sťažovateľov nevyhovel a finančné zadosťučinenie im nepriznal.
53. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd priznal
sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu ich
právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na ich úhradu v celkovej sume
768,77 €.
54. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon
právnej služby uskutočnený v roku 2016 ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch
alebo viacerých osôb je 71,50 € (§ 11 ods. 3 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky) a hodnota
režijného paušálu je 8,58 €. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený
v roku 2017 ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb je 73,67 €
(§ 11 ods. 3 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky) a hodnota režijného paušálu je 8,84 €.
55. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľom nárok na úhradu trov
za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia
a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 640,64 € vrátane režijného paušálu. Keďže
právna zástupkyňa predložila ústavnému osvedčenie o tom, že je platiteľom DPH, odmena
za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom bola zvýšená o 20 %,
čo predstavuje celkovú sumu 768,77 €.
56. Ústavný súd nepriznal úhradu trov za úkon právnej služby uskutočnený v roku
2017 (stanovisko k vyjadreniu okresného súdu), pretože toto vyjadrenie neobsahovalo
žiadne skutočnosti významné pre rozhodnutie ústavného súdu.
57. Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového
poriadku).
58. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2017