Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 726/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. marca 2017 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudcu Milana Ľalíka a sudkyne Marianny Mochnáčovej

prerokoval prijatú sťažnosť , ;

, ; , , a

, , zastúpených advokátkou JUDr. Alenou Zadákovou,

advokátska kancelária Alena Zadáková a spol., Kováčska 32, Košice, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach č. k. -650 z 19. júna 2013 a takto

rozhodol:

1. Základné právo , , a

podľa , a a

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.

-650 z 19. júna 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -650 z 19. júna 2013

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť ,

, a trovy právneho zastúpenia

v sume 768,77 € (slovom sedemstošesťdesiatosem eur a sedemdesiatsedem centov) na účet

ich právnej zástupkyne JUDr. Aleny Zadákovej, advokátska kancelária Alena Zadáková

a spol., Kováčska 32, Košice, v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

4. Sťažnosti , , a

vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra

2016 doručená a podaním doručeným ústavnému súdu 25. októbra 2016 doplnená sťažnosť

, ; , ;

, , a ,

(spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa

, a (ďalej len „“) a

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -650 z 19. júna 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.

-526 z 30. júna 2016 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

«Pôvodná žalobkyňa ... (právny predchodca a matka sťažovateľov

v zmysle Osvedčenia o dedičstve, sp. zn. , zo dňa 15.9.2014) sa žalobou

doručenou Okresnému súdu Košice II dňa 18.10.2006 domáhala proti žalovaným 1.

, 2. , 3. určenia, že kúpna zmluva uzavretá dňa

21.3.2006 medzi pôvodnou žalobkyňou ako predávajúcou, zastúpenou na základe

plnomocenstva a kupujúcou o predaji nehnuteľností

zapísaných v Katastri nehnuteľností pre kat. úz. ako parcela č. o výmere

a parcela č. o výmere ovocné sady, zapísaných na

vo veľkosti podielu 1/1 (ďalej „nehnuteľnosti“) je neplatná.

... Pôvodná žalobkyňa v 41. týždni roku 2006 zistila, že podvodným spôsobom došlo

k prevodu jej vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pričom úkony spojené s prevodom

nehnuteľností realizoval žalovaný v 2. rade ( ), ktorého... nikdy...

nesplnomocňovala na žiadne právne úkony. Na základe toho sa... domáhala určenia,

že kúpna zmluva o predaji nehnuteľností je absolútne neplatná...

Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam bolo prevádzané na ďalšie osoby. Žalovaná

uzatvorila kúpnu zmluvu dňa 10.4.2006, ktorou... predmetné nehnuteľnosti

odpredala . ich kúpnou zmluvou zo dňa 23.5.2006 odpredal

žalovanému v 3. rade . scudzil predmetné nehnuteľnosti

kúpnou zmluvou zo dňa 14.6.2007, čím bolo vlastnícke právo prevedené na nového

kupujúceho ... zároveň zaťažil predmetné nehnuteľnosti

vecný právom a to záložným v prospech . Tieto zmeny reflektovala

pôvodná žalobkyňa návrhom zo dňa 12.9.2007, ktorým žiadala o zmenu žalovaných osôb

a zmenu petitu, pričom jej bolo zo strany Okresného súdu Košice II vyhovené.

Následne kúpnou zmluvou zo dňa 18.9.2007 previedol

spoluvlastnícky podiel vo výške 1/1000-iny , ktorý vystupoval aj ako

záložný veriteľ k predmetným nehnuteľnostiam. Na základe poverenia zo dňa 12.9.2007

viedol súdny exekútor exekúciu (, Ex 1842/07) v prospech

oprávneného , proti povinnému na vymoženie

pohľadávky vo výške 1.750.000 Sk s prísť na základe exekučného titulu - notárskej zápisnice

spísanej na Notárskom úrade dňa 11.9.2007 č. N 373/2007,

Nz 35781/2007. Už dňa 21.9.2007 bol vydaný príkaz na vykonanie exekúcie predajom

nehnuteľností, spoluvlastníckeho podielu povinného vo výške 999/1000.

Dňa 1.10.2007 bola vydaná vyhláška, ktorou bol stanovený termín dražby na deň 5.11.2007

o 9.00 hod, pričom sa mal dražiť vyššie uvedený spoluvlastnícky podiel za cenu stanovenú

znaleckým posudkom. Dňa 4.10.2007 sa dostavil jediný spoluvlastník nehnuteľnosti

a preukázal zloženie ceny spoluvlastníckeho podielu priamo na účet Exekútorského

úradu , tento následne zrušil dražbu, ktorá sa mala konať dňa

5.11.2007.. 23.10.2007 sa stalo uznesenie o schválení nadobudnutia spoluvlastníckeho

podielu sp. n. , EX 1842/07 právoplatným. Tým ...nadobudol

vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam v podiele 999/1000, čím sa stal jej

vlastníkom v celosti. ako predávajúci previedol kúpnou zmluvou zo dňa

19.3.2008 vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v podiele 1/1 na kupujúcu

. Vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 16.4.2008 pod č. V:3161/08. Tieto

zmeny pôvodná žalobkyňa reflektovala procesným návrhom zo dňa 23.6.2009, ktorému bolo

zo strany Okresného súdu Košice II. vyhovené a na základe ktorého bol ustálený okruh

účastníkov, kedy na strane žalovaných vystupovala . Tá je výlučnou

vlastníčkou predmetných nehnuteľností do dnešného dňa.

... bol v zmysle právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice II,

sp. zn. , zo dňa 20.4.2011, uznaný za vinného, že dňa 21.3.2006 na presne

nezistenom mieste na základe sfalšovaného splnomocnenia zo dňa 13.3.2006, ktorým mal

byť splnomocnený uzavrel kúpnu zmluvu medzi predávajúcou

a kupujúcou , ktorej predmetom bol prevod

predmetných nehnuteľností. Táto skutočnosť bola konajúcemu exekučnému Okresnému súd

Košice II oznámená a známa.

Zo zhodných výpovedí , a

vyplynulo, že kúpil dňa 23.5.2006 predmetné nehnuteľnosti od

za 1.000.000 Sk, ktorú čiastku si požičal od svojho brata . Kúpna

cena pri tomto prevode mala byť uhradená v hotovosti. Ako vyplýva z kúpnej zmluvy

o prevode nehnuteľností uzavretej dňa 21.2.2007 medzi ako

predávajúcim a ako kupujúcim (jeho bratom), kúpna cena bola

rovnako dohodnutá vo výške 1.000.000 SK, pričom tá mala byť uhradená započítaním

na pohľadávku kupujúceho voči predávajúcemu znejúcu na vrátenie pôžičky vo výške

1.000.000 Sk. Týmto započítaním mal uhradenú pôžičku, ktorú poskytol

bratovi. Sám však ostal dlžný , ktorý mu mal na základe zmluvy

o pôžičke zo dňa 23.5.2006 požičať sumu 1.750,000 Sk. Pôžička mala byť poskytnutá

v hotovosti niekoľko dní pred dátumom 23.5.2006. požičanú sumu

1.000.000 Sk následne mal požičať svojmu bratovi (ako je uvedené

vyššie) na kúpu pozemkov a 750.000 potreboval pre seba. K jedinej bezhotovostnej platbe

došlo keď zložil cenu spoluvlastníckeho podielu na účet Exekútorského

úradu . Suma, za ktorú nadobudol spoluvlastnícky

podiel na predmetných nehnuteľnostiach v exekúcii vo výške 630.000 Sk získal ich

odpredajom žalovanej . V kúpnej zmluve zo dňa 19.3.2008 bola medzi

účastníkmi dohodnutá cena na rovnakú sumu 630.000 Sk. spoznala

v Cerrefoure Košice, kde bol častým zákazníkom a ona tam pracovala

v butiku textilu. Tam jej mal aj ponúknuť odpredaj predmetné nehnuteľnosti. Zmluvu mala

podpísať v aute a tam odovzdávať peniaze. S mala priateľský vzťah

od roku 2003 do 2009, keďže bývali spolu. Čiže opätovne mala byť kúpna cena zaplatená

v hotovosti ako pri všetkých prevodoch vlastníckeho práva v predmetnej nehnuteľnosti.

V prvostupňovom a druhostupňovom konaní bolo viackrát zo strany sťažovateľov

a pôvodnej žalobkyne uvádzané, že toto konanie má znaky podvodného konania, odporujúce

zásade ochrany dobrých mravov a totožné s definíciou zneužívania práva.

K uzatváraniu kúpnych a následných zabezpečovacích zmlúv je právne významné,

že ani jeden kupujúci si predmet kúpy nebol pozrieť, nakoľko prístup k pozemku je len cez

náš dvor a všetci aktéri tohto príbehu realizovali peňažné prevody zásadne v hotovosti,

napriek vysokej sume.

Pre doplnenie obrazu o organizovanosti a vopred premyslenom účelnom konaní

vyššie uvedených osôb pripájame právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn.

zo dňa 14.10.2016. Jedná sa o prípad s totožnými skutkovými okolnosťami,

kedy totožné osoby obdobne na základe sfalšovaného plnomocenstva previedli vlastnícke

právo k nehnuteľnosti, pričom sa jedná o susediaci pozemok k predmetným

nehnuteľnostiam. Vyššie uvedený rozsudok v trestnej veci, ktorým bol uznaný

za vinného s falšovania podpisu na plnomocenstve, obsahuje aj skutok pre tu uvedený

prípad. Čiže k sfalšovaniu podpisu na plnomocenstvách došlo v jeden deň, dňa

a prevod bol uskutočnený medzi rovnakými osobami. V uvedenom prípade však Okresný súd

pristúpil k ochrane vlastnícke práva a žalobe vyhovel. Rozdiel oproti tomuto prípadu je

v tom, že prevod nebol uskutočnený cez dražbu.

Argumentácia konajúceho Okresného súdu Košice II. a konajúceho Krajského súdu

bola k predmetu veci nasledujúca. Okresný súd Košice II v rozsudku (ďalej „prvý

rozsudok“) sp. zn. -416, zo dňa 22.3.2010 rozhodol, že pôvodná žalobkyňa je

výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľnosti. Pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho,

že v poradí prvá kupujúca vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam

nenadobudla, pretože kúpnu zmluvu s ňou neuzavrela pôvodná žalobkyňa a jej zastúpenie

pri uzatváraní kúpnej zmluvy je neplatné. Z toho dôvodu sú neplatné

aj ďalšie kúpne zmluvy, pretože vo všetkých týchto prípadoch došlo k nadobudnutiu

vlastníckeho práva od nevlastníka. Rovnako zdôvodnil aj neplatnosť nadobudnutia

vlastníckeho práva zložením jeho ceny na účet Exekútorského úradu,

keďže nebol spoluvlastníkom dražených nehnuteľností, zaplatením hodnoty draženého

podielu nemohol vyvolať následky, ktoré s takýmto rozhodnutím spája ust. § 166

ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko nebola splnená základná podmienka, ktorou

je existencia spoluvlastníctva.

Krajský súd... uznesením, sp. zn. -504 (ďalej „uznesenie“), zmenil

rozsudok súdu prvej inštancie. Určil, že pôvodná žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou

predmetných nehnuteľností v podiele 1/1000-ina a v prevyšujúcej časti rozsudok zrušil a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V rámci odôvodnenia potvrdil správnosť

záverov súdu prvej inštancie, avšak čo sa len prevodu nehnuteľností v slede po

týka, zároveň uvádza že dôvod neplatnosti môže byť aplikovaný len v rozsahu

podielu 1/1000-iny predmetných nehnuteľností. Krajský súd... vo vzťahu k podielu

999/1000-in argumentuje, že v rámci exekučného konania ide o originárny spôsob

nadobudnutia. Odvolací súd uzavrel, že pre rozhodnutie o zvyšnom podiele 999/1000-in je

nutné zistiť všetky okolnosti nadobudnutia vlastníctva predchodcami

a tiež prevodu vlastníctva na tak, aby tieto okolnosti bolo možné

vyhodnotiť komplexne z hradiska protiprávnosti ich konania a dobrých mravov aj vo vzťahu

k tomuto podielu, ktorého sa týka rozhodnutie exekučného súdu.

Okresný súd Košice II v rozsudkom, sp. zn. -615, zo dňa 23.7.2011

(ďalej „druhý rozsudok“), návrh o určenie vlastníckeho práva vo vzťahu k podielu

999/1000-in zamietol. Argumentuje, že iba zo skutočnosti, že sa zúčastnené osoby vzájomne

poznali a z časového sledu udalostí nemohol vyvodiť záver o ich nedobromyseľnosti,

prípadnom protiprávnom postupe a vo vzťahu k podielu 999/1000-in uviedol, že sa na

vzťahuje ochrana v zmysle § 61 Exekučného poriadku. Je potrebné tiež

uviesť, že povinnosť danú odvolacím súdom Okresnému súdu Košice II, čiže skúmať

porušenie dobrých mravov, ten splnil len zistením, že v prípade všetkých prevodov bola

zaplatená kúpna cena, preto zásada ochrany dobrých mravov nemohla byť porušená.

Krajský súd ... rozsudkom, sp. zn. -650, zo dňa 19.6.2013 (ďalej

„napadnuté rozhodnutie“), rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Hlavnými argumentami

odvolacieho súdu, bolo konštatovanie, že nadobudol vlastnícke právo

originárnym spôsobom, a že súd prvej inštancie nebol oprávnený posudzovať zákonnosť

priebehu exekúcie. Krajský súd sa vôbec nezaoberal na predtým poukázanými dobrými

mravmi.

Následne podané dovolanie Najvyšší súd... odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti

a teda z procesných dôvodov. Uznesenie najvyššieho súdu nám bolo doručené 26. 8.2016. ...

Konaním porušovateľa, opísaného v čl. I tejto sťažnosti, boli porušené nasledujúce

garantované práva:

Ad I. Právo vlastniť majetok/ právo na ochranu majetku

Krajský súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva, a tým aj

k poskytnutiu ochrany vlastníckeho práva sťažovateľov, resp. práva vlastniť majetok,

argumentuje najmä tým, že žalovaná odvodzuje svoje vlastnícke právo

od predchádzajúcej osoby , ktorý nadobudol vlastnícke právo

k predmetným nehnuteľnostiam originárnym spôsobom v dražbe. Tento názor zastávala aj

žalovaná, ktorá odkazuje na svoju dobromyseľnosť a na „originálne nadobudnutie“, pričom

poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR (), v zmysle ktorého m. m. sa

vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti k okamihu udelenia príklepu stáva vydražiteľ bez

ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva povinného z exekúcie, ktorý bol k okamihu udelenia

príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník. Uvedenú argumentáciu prevzal

aj Krajský súd v napadnutom rozhodnutí, ktorý uvádza, že tento spôsob nadobudnutia

vlastníckeho práva sa považuje v praxi za originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho

práva. Zjednodušene je možné zhrnúť, že celé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

vychádza z názoru Ústavného Súdu SR prezentovaného vo vyššie uvedenom rozhodnutí, na

posúdení dodržania zásady nemo plus iuris, na ktorej je postavený náš právny poriadok

čo sa prevodu/prechodu vlastníckych práv týka a na posúdení § 61 Exekučného poriadku

s ohľadom na ochranu vlastníckeho práva poskytnutú SR.

Prístup Krajského súdu k uvedeným otázkam v rámci napadnutého rozhodnutia

nemožno považovať za správny a podľa nášho názoru takýto výklad a aplikácia zákonných

noriem odporuje a je v rozpore s ústavným právom vlastniť majetok, resp. právom na

ochranu majetku. Pre podporu uvedeného tvrdenia považujeme za dôležité detailne sa

zaoberať argumentáciou na ktorej Krajský súd postavil svoje rozhodnutie.

Ad: Výklad v zmysle nálezu Ústavného súdu SR () a zásady nemo plus

iuris. Rozhodnutie Ústavný súd opiera o niekoľké české rozhodnutia, v ktorých český

Najvyšší súd dospel k záveru, že príklep na verejnej dražbe je originárnym spôsobom

nadobudnutia vlastníckeho práva, teda že vydražiteľ sa stáva vlastníkom v prípadoch,

aj keď ním nebol povinný.

... proti tomuto názoru jednoznačne hovorí ustanovenie

o účinkoch právoplatného rozsudku, teda oporu, preň určite nemožno hľadať

v ustanoveniach procesného práva ako takého. Navyše súdy vytrvalo konštatujú, že ani

určovací rozsudok, ktorý sa deklaruje niečie vlastníctvo, má účinky len interpartes, a preto

sa každá tretia osoba môže domáhať určenia vlastníctva nanovo aj voči už „určenému“

vlastníkovi. Zjavne teda odpoveď na to, prečo má byť príklep originálnym spôsob

nadobudnutia vlastníckeho práva, treba hľadať v ustanoveniach hmotného a dražobného

práva.

Gramatický výklad. Podľa § 150 ods. 2 Exekučného poriadku sa vydražiteľ „stáva

vlastníkom“. Tieto slová by síce na prvý pohľad mohli svedčiť uvedenému názoru, avšak

argumentum ad absurdum, i) hovorí o tom, že vlastnícke právo sa

„nadobúda vkladom“ a napriek tomu sa prevod vlastníckeho práva zmluvou označuje

za klasický príklad derivátneho nadobudnutia vlastníckeho práva, ii) § 132 ods. 2

a ďalšie.

Historický výklad. Podľa práva platného na našom území do roku 1950 sa dražba

považovala za derivatívny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, takže vlastníctvo

povinného bolo conditio sine qua non platného príklepu. Bližšie sa k tejto otázke vyjadruje

Luby vo svojom diele Základy všeobecného súkromného práva, kde dodáva, že výnimka bola

prípustná jedine pri dražbe hnuteľných veci. Ústavný súd v uvedenom rozhodnutú cituje

z českého rozsudku , kde je uvedený názor, že dražba sa tradične označuje

ako privilegovaný pôsob nadobudnutia, citovaný z komentára Roučka a Sedláčka, II. diel,

s. 318. Toto dielo však v citovanej stati komentuje § 367 ABGB a zdôrazňuje, že

predpokladom použitia je, aby išlo o vec hnuteľnú.

Teleologický výklad. Účelom exekúcie je uspokojenie oprávneného speňažením

majetku povinného. Exekúcia teda nemá postihovať tretie osoby než povinného samotného,

a to ani v prípadoch, v ktorých má povinný majetok tretích osôb (oprávnene či protiprávne

u seba). Bezpodmienečné podrobenie veci, ktorá povinnému síce nepatrí, ale z akéhokoľvek

dôvodu je „naňho“ vedená, exekúcii s vecnoprávnymi dôsledkami nie je na dosiahnutie

účelu exekúcie nevyhnutné.

Za najdôležitejší považujeme argument, že samotné znenia právnych predpisov

poukazujú na to, že tam, kde zákonodarca chcel výslovne chrániť dobromyseľného

nadobúdateľa čohokoľvek, robí tak výslovne a tým vytvára prípady originárneho

nadobudnutia vlastníctva práva. Argumentum a contratio tak možno povedať, že tam kde to

nerobí, nepovažuje ochranu dobromyseľnosti nadradenú ochrane skutočného vlastníctva.

Rozširovanie týchto prípadov judikatúrou súdov navyše nekorešponduje s požiadavkou

ústavne konformného výkladu v zmysle SR. Ústavný súd totiž sám

všeobecným súdom neustále zdôrazňuje, že ustanovenia o základných právach majú

vykladať v súlade s praxou Európskeho súdu pre ľudské práva. Ten však vo svojej

judikatúre vytrvalo konštatuje (napr. súrodenci Brežní proti SR zo 4 marca 1996), že

predmetom ochrany vlastníctva podľa 1. Dodatkového protokolu k Dohovore o ochrane

ľudských práv a základných slobôd je vlastníctvo existujúce, nie nárok na získanie

vlastníctva. Zjednodušene je možno povedať, že Dohovor favorizuje toho, kto v zmysle

súkromnoprávnych zákonných predpisov splnil všetky podmienky na nadobudnutie

vlastníckeho práva (a nesplnil podmienky na ich stratu), pred tým, kto (hoc aj dobromyseľný

o tom, že ich splnil) ich nesplnil.

Na základe uvedeného zastávame stanovisko, že názor prezentovaný komentárovou

literatúrou a judikatúrou, že príklep na exekučnej dražbe schválený súdom je originárnym

spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, stroskotáva na všetkých dostupných

argumentoch. Nadobudnutie príklepom v dražbe podľa § 150 ods. 2 Exekučného poriadku

tak môže byť jedine derivatívnym spôsobom nadobúdania vlastníckeho práva a jeho

predpokladom preto musí byť vlastníctvo povinného k veci.

Ad: „Navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené“, § 61

Exekučného poriadku (ďalej „EP“). Ústami konajúcich súdov, práve toto rozhodnutie má

brániť ochrane pravého vlastníka a aplikácii zásady nemo plus iuris. Krajský súd uvádza, že

je vecou vlastníka aby dbal o zhodu zápisu jeho práva v katastri so skutočným stavom.

Pokiaľ tak neurobí, môže byť postihnutý pre neho negatívnym dôsledkom vyplývajúcim

z rozporu stavu zápisu v katastri nehnuteľností so stavom skutočným. Ide o originárny

spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, pri ktorom je vlastníctvo predchodcu (povinného)

nerozhodujúce. Tieto tvrdenia sú založené na § 61 EP.

Označovanie procesu zmeny vlastníka na derivátne a originarne je vedeckým

termínom, ktoré používa vedecká obec. Nie je možné pristupovať k aplikácii týchto pojmov

spôsobom, kedy najprv rozhodneme o istej zmene nositeľa vlastníckeho práva, že je

derivátne, alebo originárne a následne z toho vyvodzujeme dôsledky, ktoré nie sú ani

obsahom právnych noriem. To zdôrazňuje aj skutočnosť, že význam týchto pojmov nie je

ustálený, keďže v odbornej literatúre existujú dva prístupy, i) postavenie nadobúdateľa sa

odvodzuje od práva predchodcu, ii) rozhodujúca je miera spoluúčasti predchádzajúceho

vlastníka. Ustanovenie § 61 EP má z každého niečo.

Samotné ustanovenie § 61 EP je zložité, čomu dosvedčujú i rozpačité stanoviská

teórie i praxe k nemu. Najvyšší súd SR v rozhodnutí R 48/2009 uvádza, „uvedené

ustanovenie vyjadruje zásadu, že právne pomery niekoho iného ako účastníka konania,

ktoré exekúciou vznikli, nemôžu byť dotknuté. Nemožno však z neho vyvodiť, že by za

podmienok stanovených zákonom nebolo možné dosiahnuť nápravu nesprávnosti rozhodnutí

vydaných v exekučnom konaní, týkajúcich sa výlučne účastníkov exekučného konania.“

Či inými slovami, nie je možné toto ustanovenie vnímať absolútne, čo podporuje aj jeho

historický výklad. vo svojej originálnej redakcii zraku 1963 také

ani podobné ustanovenie neobsahoval, ani nijakým iným spôsobom nechránil nezvratné

právny stav vytvorený výkonom rozhodnutia. zraku 1950

(čl. 142) obsahuje v § 448 úplne totožný text ako § 61 EP. Podrobnejším štúdiom pritom

možno zistiť, že inšpirácia týmto je zrejmá. Máme za to, že

práve neúplne prebratie právnej úpravy spôsobuje ťažkosti s aplikáciou § 61 EP a jej

obsahom. totiž v uvádza: „Ak účastník alebo jeho zástupca

z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal procesný úkon, ktorý mu prislúchal, a preto bol z toho

úkonu vylúčený, môže sa domáhať navrátenia do predošlého stavu.“ Preto je minimálne

rozpornou právna úprava § 61 EP a jej aplikácia na náš konkrétny prípad. Aj Ústavný súd

SR v predošlých rozhodnutiach (napríklad ), že výklad procesných predpisov

a pravidiel nesmie byť samoúčelný či prekvapivý, lebo má slúžiť na zaistenie ochrany

subjektívnych práv účastníka - sťažovateľa.

Pre vec je právne významné, že exekučný súd v čase príklepu, t. j. ku dňu 19. 10.

2007 vedel, že sa pôvodná žalobkyňa domáhala vylúčenia veci - sporného pozemku

z exekúcie, nakoľko ju podala na exekučnom súde už dňa 9. 10. 2007 pričom obsahom tejto

žaloby bola aj samotná žaloba o určenie vlastníckeho práva vedená na tom istom súde pod

č. k. . Bolo povinnosťou všeobecného súdu, aby najskôr rozhodol o podstate

veci, a to o určení, kto je vlastníkom pozemku a nie schvaľovať príklep spoluvlastníkovi

pozemku , ktorý podľa záverov všeobecných súdov síce nebol

vlastníkom spoluvlastníckeho podielu 1/1000 k pozemku, ale v rámci exekučného konania už

bol dobromyseľný a dobromyseľne nadobudol 999/1000 z celku pozemku.

Právo na ochranu vlastníckeho práva,

Podľa case-law Európskeho súdu pre ľudské práva na účely 1. Dodatkového

protokolu pojem „vyvlastnenie“ nezahŕňa iba formálne vyvlastnenie, ale aj opatrenia, ktoré

možno označiť na vyvlastnenie de facto (Case of Fredin v. Sweden (No. 1), sťažnosť

č. 12033/86, rozsudok z 18.2.1991, § 42, Case of Sporroong and Lonnroth, rozsudok

z 23.9.1982, § 63). Porušenie čl. 1. Dodatkového protokolu nemusí nastať iba odňatím

majetku. Aj obmedzovanie vlastníka, ktoré má určitú kvalitu, môže znamenať nelegitímny

zásah (napr. Case Velosa Barreto v. Portugal, sťažnosť č. 18072/91).

Článkom 20 ods. 1 sa vlastníkom priznáva len ochrana majetku, ktorý

nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom ( ). neumožňuje,

aby k vyvlastneniu ale nútenému obmedzovaniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom

().

Konkrétne určenie právneho rozsahu ochrany vlastníctva prostredníctvom zákona

patrí do autonómnej sféry zákonodarcu. Zákonodarca musí ale pritom vychádzať z toho, že

každé vlastníctvo nadobudnuté v súlade s právom a so zákonom podlieha ústavnoprávnej

ochrane, naproti tomu vlastnícke postavenie získané protiprávne (v rozpore so zákonom) je

z takejto ústavnoprávnej ochrany vyňaté ().

Ústavný súd už v náleze sp. zn. 23/01 uviedol, že slovné spojenie „právo na

ochranu“, ktoré je použité aj v , implikuje v sebe aj potrebu minimálnych

garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v a ktorých

nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a nasl. . Implicitnú procesnú ochranu ústavný súd

potvrdil aj v ďalších nálezoch sp. zn. či sp. zn. ().

Ako aj z uvedených rozhodnutí vyplýva, SR zaručuje vlastníkovi veci ochranu

jeho vlastníckeho práva, ktorej sa môže domáhať pred všeobecnými súdmi. Zjednodušene

môžeme povedať, že spor vo veci, je vlastne sporom dvoch zaručených práv, na

jednej strane ochrana vlastníckeho práva na strane druhej právna istota, resp. ochrana

dobromyseľného nadobúdateľa (v našom prípade je dobromyseľnosť nadobúdateľov viac

ako rozporuplná). Inými slovami, nastáva kolízia dvoch ústavných hodnôt - princíp ochrany

dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej

istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného

vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet). M. m.

, pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv

(čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je

nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne

okolnosti konkrétneho rozhodovacieho prípadu. Vychádzajúc aj zo všeobecnej náuky

o metodológii práva (Melzer, Metodológie nalézaní práva), je úlohou súdu aby položil na

misky váh, tak na stranu jednu, ako aj na stranu druhú, k právu, ktoré treba v tom ktorom

konkrétnom prípade ochrániť, všetky podstatné okolností prípadu, a podľa toho sa

rozhodnúť pre ochranu toho či ktorého základného práva. Veríme a sme presvedčení, že

právo nadobúdateľa získané trestným činnom nemôže a nemá oporu v zákonoch

demokratického štátu. Procesné práva majú a slúžia na ochranu práv daných hmotným

právom, preto nie je ich možné nad ne povyšovať.

Ad II. Právo na súdnu ochranu/ právo na spravodlivé súdne konanie

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí obmedzuje svoju argumentáciu na len na

výklad ustanovení Exekučného poriadku a na tom založil svoje rozhodnutie vo veci. Chceme

upozorniť na prvé uznesenie Krajského súdu, kde sám nariadil Okresnému súdu prípadné

skúmanie rozporu s dobrými mravmi. Keďže pre rozhodnutie vo veci, bolo nevyhnutným

predpokladom pre nadobudnutie vlastníckeho práva pre nadobúdateľa aby konal v dobrej

viere, tak bolo potrebné aby všeobecné súdy dôsledne posúdili s ohľadom na všetky

konkrétne okolnosti dobrú vieru nadobúdateľov.

Zásada dobrých mravov ako takých, vyplýva z a prežaruje celý právny

poriadok, preto má aj Ústavný súd právomoc zaoberať sa v konkrétnom prípade skúmaním

dobrých mravov a táto povinnosť v rámci ústavne konformného výkladu vyplýva aj pre

všeobecné súdy.

Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce pri hľadaní práva, že v každej veci

je potrebné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré

vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov. Je povinnosťou všeobecného súdu

zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez

prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho neplatnosti.

Povinnosť všeobecného súdu posúdiť obsah zmluvy aj z hľadiska s dobrými mravmi je

zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta ().

Ústavnoprávne je teda ustanovenie tým miestom,

skrz ktoré sú všeobecné súdy povinné nechať preniknúť ideu materiálneho právneho štátu

do interpretácie a aplikácie podústavného práva. Len napĺňaním idey spravodlivosti právo

a prípadne súdy splnia svoju funkciu, pretože ich rozhodnutia sú akceptovateľné väčšinovou

mienkou. Spravodlivosť totiž sprostredkováva aplikovateľnosť rozhodnutia preto, že je

univerzálnou hodnotou, lebo každý, aj ten najobyčajnejší človek, má schopnosť rozpoznať,

čo je a čo nie je spravodlivé. Hlavne v tomto zmysle je spravodlivosť imanentnou kategóriou

práva ().

Sme toho názoru, že napadnutý rozsudok sa dostatočne nevysporiadal s námietkami

pôvodnej žalobkyne, ako aj s otázkou dobrých mravov , ktoré Krajský súd v uznesení, sp. zn.

-504, označil za potrebné skúmať. Krajský súd prílišným formalizmom

a neprípustné jednostrannou interpretáciou právnej normy bez zohľadnenia všetkých

okolností prípadu dospel k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé, a teda zasahujú do

práv sťažovateľov garantovaných a dohovorom. Krajský súd mal v záujme

spravodlivého usporiadanie vzťahov účastníkov konania ústavnú povinnosť skúmať, či boli

porušené dobré mravy , či nedošlo k zneužitiu práva, dôsledne preskúmať a vysvetliť na

základe akej právnej normy prišla pôvodná žalobkyňa o vlastnícke právo a vysporiadať sa

zo všetkými námietkami pôvodnej žalobkyne.

Keďže Krajský súd v rozsudku napadnutom touto sťažnosťou nezohľadnil všetky

uvedené východiská, potom jeho prístup nemožno, podľa nášho názoru, hodnotiť inak , ako

prísne formalistický a odporujúci základnému právu na súdnu ochranu a právu na

spravodlivé súdne konanie. Ako uvádza Ústavný súd SR (), spravodlivosť

(osobitne zvýraznená v dohovoru), ale aj ustanovenia a je totiž

kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie

súdenej právnej veci, ktoré nebude možné nebude možné vyhodnotiť ako extrémne

nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných

ustanovení. Rovnako vyhodnocujeme aj uznesenie najvyššieho súdu.

Záverom ešte uvádzame, že Krajský súd vyčíta pôvodnej žalobkyni určitú neopatrnosť

pri sledovaní zápisov na liste vlastníctva, z ktorých bol zrejmý „ pohyb „ v časti B. vlastníci

majetkovej podstaty, čím si asi mala spôsobiť zánik vlastníckeho práva. Naopak, pôvodná

žalobkyňa nemala inú možnosť, ako nových kupujúcich žalovať v konaní o určenie

vlastníckeho práva, vec zverila advokátke a plne dôverovala všeobecným súdom, že je

vlastnícke právo ochránia. Samotné konanie začalo 18.10.2006 a skončilo doručením

uznesenie najvyššieho súdu dňom 26.8.2016 a teda celý spor trval desať rokov.

Len pre porovnanie - všeobecný súd vydal poverenie na výkon exekúcie dňa 12. 9.

2007 na základe exekučného titulu zo dňa 11.9.2007, a teda jeden deň po tom, ako

oprávnený a povinný z exekúcie spísali notársku zápisnicu. Toto exekučné konanie skončilo

dňom právoplatnosti uznesenia o schválení nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu t. j.

dňom 23.10.2007.

Pôvodná žalobkyňa sa v desaťročnom konaní pred všeobecnými súdmi síce

dozvedela, že pozemok nadobudla tretia osoba dobromyseľne a originálnym spôsobom ,

ale v rozhodnutiach nenašla zdôvodnenie, akým titulom a na základe akého zákona prišla

o vlastnícke právo k pozemku, rovnako sa z rozhodnutí súdov nedozvedela, prečo všeobecné

súdy dali prednosť dobromyseľnému nadobúdateľovi veci, hoci z kontextu vyššie uvedeného

skutkového stavu vyplýva, že až taký dobromyseľný nemohol byť. Nezodpovedané sú otázky,

ako všeobecné súdy postupovali a rozhodovali pri aplikácií platných a účinných právnych

predpisov, ako zohľadňovali ich vzájomný vzťah a ich výklad so základnými princípmi

týchto zákonov.

Prečo niekomu stačí exekučný poriadok k tomu, aby vlastnícke právo nadobudol

a prečo sťažovateľom na ochranu vlastníckeho práva nestačí zakotvenie tohto základného

práva v Ústave SR a v ? Je postup kupujúcich natoľko súladný

s dobrými mravmi, že si vyslúžili ochranu pred všeobecnými súdmi, hoci pôvodná žalobkyňa

prišla o majetok podvodným spôsobom? Nie práve preto by si ochranu vlastníckeho práva

zaslúžila ona v prvom rade? Je spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva v exekučnom

konaní až taký „originálny“ aby nemohol byť napadnuteľný s poukazom na ústavné práva

a ?

Je možné ústavne konformným spôsobom dôjsť k záveru, že pôvodná žalobkyňa

a sťažovatelia ako jej deti prišli o vlastnícke právo k nehnuteľnosti tak, že ho niekto získal

podvodom, avšak ďalší v poradí v exekučnom konaní tzv. „originálnym“ spôsobom?

Sťažovateľom, podľa ich slov, ostáva dúfať, že zákonodarca prijatím exekučného

poriadku nemal ambíciu a ani v úmysle ustanovením § 61 spôsobiť zánik vlastníckeho práva

toho, kto účastníkom exekučného konania nebol a navyše prišiel o majetok podvodným

spôsobom. Opačný výklad by popieral základné právo na vlastníctvo, pretože by to

znamenalo vytvorenie právnym predpisom neznámeho spôsobu straty vlastníckeho práva

fyzickej osoby v prospech účastníka dražby.

Ani záver súdu o tom, že je potrebné dať ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi

veci v záujme právnej istoty nevyváži fakt, že pôvodná žalobkyňa bola rozhodnutiami

všeobecných súdov „vyvlastnená“ bez toho, aby jej súdna moc štátu dala za vyvlastnenie

náhradu, alebo poskytla inú ochranu. Pokiaľ všeobecné súdy riešili stret dvoch

„rovnocenných“ práv, ktoré každé má svoj zákonný rámec, bolo povinnosťou súdu túto

otázku riešiť prípadným podaním na ústavný súd za účelom vyriešenia rozporných zákonov.

Nie je jednoducho ústavné, aby sťažovatelia zostali bez ochrany základného práva, aj keby

rozhodnutia všeobecných súdov boli zákonné.

Konečne je možné uviesť, že Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal

s radou otázok, ktoré sú vyššie uvedené. Preto napadnuté rozhodnutie podľa nášho názoru

porušuje ústavne právo sťažovateľov zaručené v SR.

Ad III. Právo na rovnaké zaobchádzanie

Sťažovatelia zároveň boli postupom všeobecných súdov diskriminovaní, nakoľko súdy

poskytli neprimeranú ochranu práv tzv. dobromyseľného nadobúdateľa práva, čím bez

náležitého zdôvodnenia všeobecné súdy doteraz nevyriešili podstatu našej žaloby o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a teda otázku , či my ako žalobcovia sme alebo nie sme

vlastníkmi spornej nehnuteľnosti. Naopak, obranou dobromyseľného nadobúdateľa veci bol

obídený účel samotného súdneho konania, nakoľko my máme právo z rozhodnutí

všeobecných súdov vyčítať, akým spôsobom a titulom sme o vlastnícke právo prišli. Preto

považujeme rozhodnutia a postup všeobecných súdov za diskriminačné, čím je porušený

SR. ...

Primerané finančné zadosťučinenie

... Tým, že došlo k závažnému zásahu do práva sťažovateľov na spravodlivý súdny

proces, sťažovateľom bolo znemožnené efektívne chrániť vlastnícke právo k predmetných,

tak máme zato, že je vhodné priznať sťažovateľom aj primerané finančné zadosťučinenie.

S poukazom na uvedené žiadame o priznanie sumy 1.000 € každému sťažovateľovi

ako primerané finančné zadosťučinenie...»

3. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľov... vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo

na ochranu majetku podľa čí. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, právo na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a právo na rovnaké zaobchádzanie podľa rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -650 zo dňa 19.6.2013 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. -526 zo dňa 30.6.2016

porušené boli.

II. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -650 zo dňa 19.6.2013

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. -526 zo dňa

30.6.2016 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

III. Sťažovateľom... priznáva finančné zadosťučinenie každému v sume 1.000 €...,

ktoré je Krajský súd v Košiciach / alternatívne / Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný

im zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom... trovy

konania v sume 768,77 €...do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účel jeho

právneho zástupkyne JUDr. Aleny Zadákovej...“

4. Ústavný súd uznesením č. k. -25 z 30. novembra 2016 prijal podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie sťažnosť

sťažovateľov v časti, ktorou namietali porušenie základných práv podľa čl. 12, čl. 20 ods. 1

a a a listiny a práv podľa dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu a vo zvyšnej časti sťažnosť

odmietol.

5. Ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie v senáte ústavného

súdu v zložení Milan Ľalík (predseda senátu), Peter Brňák (sudca) a Marianna Mochnáčová

(sudkyňa). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2017 účinného od 1. marca 2017

I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Peter Brňák (predseda senátu), Milan

Ľalík (sudca) a Marianna Mochnáčová (sudkyňa). Z uvedeného dôvodu vec prerokoval

a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto

nálezu.

6. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril predseda krajského

súdu listom sp. zn. z 2. januára 2017, v ktorom uviedol, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania, a ďalej konštatoval:

„Ústavná sťažnosť sa týka veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn.

, v ktorej právna predchodkyňa sťažovateľov ako

žalobkyňa domáhala sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v k. ú.

v podiele 999/1000 voči žalovanej , ktorá uvedený podiel na

nehnuteľnostiach nadobudla titulom kúpnej zmluvy uzavretej s dňa

19.3.2008. sa stal vlastníkom uvedeného spoluvlastníckeho podielu

v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. a to

na základe uznesenia exekučného súdu o schválení nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu

, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23.10.2007.

Okresný súd po skončení dokazovania v intenciách zrušujúceho rozhodnutia

Krajského súdu v Košiciach č. k. -504 a riadiac sa vysloveným právnym

názorom odvolacieho súdu žalobu zamietol vychádzajúc zo záveru, že ako

dobromyseľný nadobúdateľ požíval ochranu podľa § 61 Exekučného poriadku, vlastnícke

právo v exekučnom konaní nadobudol platne a obnovenie predchádzajúceho (vlastníckeho)

stavuje vylúčené.

V okolnostiach nadobudnutia vlastníctva predchodcami

nevzhliadol protiprávne konanie ani konanie v rozpore s dobrými mravmi a preukázaný

nebol ani organizovaný postup pri prevodoch predmetných nehnuteľnosti s cieľom z nich

profitovať. Za platne uzavretú považoval aj kúpnu zmluvu medzi

a zo dňa 19.3.2008.

Na základe odvolania podaného odvolací súd rozhodol

rozsudkom č. k. -650 zo dňa 19.6.2013 tak. že potvrdil rozsudok okresného

súdu. Stotožnil sa so správnymi skutkovými zisteniami i právnym záverom okresného súdu

a podrobne sa vysporiadal aj s podstatnými a relevantnými odvolacími námietkami právnej

predchodkyne sťažovateľov.

Krajský súd sa v celom rozsahu pridržiava dôvodov uvedených v rozsudku č. k.

-650 dňa 19.6.2013. Právne závery tohto rozhodnutia sú v súlade s ustálenou

súdnou praxou i právnou teóriou a opierajú sa o nález ÚS SR sp. zn. . Týmto

nálezom bola vyriešená otázka, ktorá mala podstatný význam aj pre rozhodnutie vo veci

sp. zn. - aké je postavenie vlastníka veci (odlišného od povinného v exekúcii)

voči osobe, ktorá túto vec nadobudla do vlastníctva dobromyseľne rozhodnutím exekučného

súdu (schválením príklopu udeleného v exekúcii), ak predmetná vec nebola vo vlastníctve

povinného z exekúcie. Relevantná časť tohto nálezu je uvedená aj v odôvodnení sporného

rozsudku krajského súdu (str.5 posledný odsek, str. 6 prvý odsek).

Podstatným z hľadiska rozhodnutia vo veci je nadobudnutie vlastníckeho práva

originálnym spôsobom (v exekučnom konaní ako vydražiteľ), pri

ktorom je vlastníctvo predchodcu nerozhodné a takto nadobudnuté vlastnícke právo nemôže

byť dotknute ani prípadnými vadami exekučného konania. Ak ako vlastník veci následne

platnou kúpnou zmluvou previedol svoje vlastnícke právo na , nebolo

možné určovacej žalobe právnej predchodkyni sťažovateľov vyhovieť.

Námietku sťažovateľov. že odvolací súd sa nevysporiadal s otázkou, či konanie

nadobúdateľov nebolo v rozpore s dobrými mravmi, považujeme za nepatričnú.

Odvolací súd sa v zmysle ust. stotožnil so skutkovými i právnymi

závermi okresného súdu a na tieto poukázal. Zo záverov rozsudku okresného súdu vyplýva,

že v okolnostiach nadobudnutia vlastníckeho práva .

a nevzhliadol konanie v rozpore s dobrými mravmi, nebol

preukázaný ich organizovaný postup pri prevodoch nehnuteľností s cieľom z nich

profitovať, nebola preukázaná ich vedomosť o predchádzajúcich neplatných prevodoch

pozemkov ani vedomosť o tom, že nebol ich vlastníkom. Ak túto

argumentáciu odvolací súd považoval za dostatočnú a stotožnil s ňou, nebolo jeho

povinnosťou znovu túto opakovať ani dopĺňať ďalšie dôvody.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sa nestotožňujem s tvrdením sťažovateľov

o porušení ich ústavných práv rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. .

Odvolací súd rozhodol v súlade s ustálenou súdnou praxou a rešpektoval tak princíp

právnej istoty.“

7. Právna zástupkyňa vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu doručenom

ústavnému súdu 31. januára 2017 zotrvala na podanej sťažnosti a uviedla, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci.

II.

9. Ústavný súd si vyžiadal spis Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. a spis okresného súdu sp. zn. , z ktorých zistil, že

právna predchodkyňa sťažovateľov (ďalej len „právna predchodkyňa

sťažovateľov“) sa návrhom doručeným okresnému súdu po jeho viacerých zmenách, ktoré

okresný súd pripustil, domáhala voči určenia, že je výlučnou

vlastníčkou nehnuteľností – pozemkov parc. o výmere a parc. č.

o výmere v katastrálnom území (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“).

10. K výmazu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností právnej predchodkyne

sťažovateľov došlo bez jej vedomia, a to konaním , ktorý bol právoplatným

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 20. apríla 2011 uznaný vinným

zo zločinu podvodu podľa a , ktorého sa mal

dopustiť tým, že sfalšoval splnomocnenie od právnej predchodkyne sťažovateľov, a na

základe takto sfalšovaného splnomocnenia uzavrel ako predávajúci kúpnu zmluvu s

, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností, ku ktorým sa sťažovatelia, resp. ich

právna predchodkyňa v konaní pred všeobecnými súdmi domáhali určenia vlastníctva.

Následne bolo vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam postupne prevádzané na

, a , ktorý ich zaťažil záložným právom

v prospech . Následne previedol na

spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam v podiele 1/1000. V exekúcii, kde vystupoval

ako povinný, si ako podielový spoluvlastník nehnuteľností

uplatnil svoje predkupné právo k nehnuteľnostiam, ku ktorým zriadil exekútor exekučné

záložné právo a vydal príkaz na vykonanie exekúcie predajom týchto nehnuteľností, a stal

sa tak vlastníkom aj spoluvlastníckeho podielu 99/1000 na nehnuteľnostiach. Po skončení

exekučného konania následne previedol celú nehnuteľnosť na

.

11. Okresný súd rozsudkom č. k. -416 z 22. marca 2010 určil, že

„navrhovateľka je výlučnou vlastníckou predmetných nehnuteľností vo veľkosti podielu 1/1

zapísaných v katastri nehnuteľností, Katastrálneho úradu v Košiciach, na , pre

kat. úz. , ako parcela č. ovocné sady vo výmere a parcela č.

ovocné sady vo výmere Pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že v poradí prvá

kupujúca vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nenadobudla,

pretože kúpnu zmluvu s ňou neuzavrela navrhovateľka a jej zastúpenie

pri uzatváraní kúpnej zmluvy je neplatné. Z toho dôvodu je neplatná aj kúpna zmluva , ktorú

uzatvorila s a následne sú neplatné aj všetky nasledujúce

prevody nehnuteľností uskutočnené na základe kúpnych zmlúv, pretože vo všetkých týchto

prípadoch došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva od nevlastníka.

V dôsledku absolútnej neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv teda došlo k tomu,

že predmetom exekúcie bola nehnuteľnosť, ktorej spoluvlastníkom nebol ani povinný

v rozsahu 999/1000-in, ale ani nadobúdateľ v rozsahu

1/1000-iny.Za takejto situácie podľa názoru súdu prvého stupňa nemohlo dôjsť k platnému

nadobudnutiu spoluvlastníckeho podielu zložením jeho ceny. Keď nebol

spoluvlastníkom dražených nehnuteľností, zaplatením hodnoty draženého podielu nemohol

vyvolať následky, ktoré s takýmto úkonom spája ust. § 166 ods.2 Exekučného poriadku,

nakoľko nebola splnená základňa podmienka, ktorou je existencia spoluvlastníctva.“.

12. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 22. marca 2010 rozhodol krajský súd

uznesením č. k. -504 z 13. októbra 2011 tak, že rozsudok okresného súdu

zmenil a «Určil, že odporkyňa je podielovou spoluvlastníckou nehnuteľností parcela

2

č. ovocné sady vo výmere ma parcela č. ovocné sady vo výmere

zapísaných na L V č. , kat. úz. , v podiele 1/1000-ina a v prevyšujúcej

časti rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo svojom

rozhodnutí potvrdil správnosť záverov prvostupňového súdu , že absolútne neplatným

právnym úkonom je nielen kúpna zmluva, ktorú ako „splnomocnený“ uzavrel

v mene navrhovateľky s , ale neplatné sú všetky ďalšie zmluvy a to kúpna

zmluva zo dňa 10.4.2006, ktorou predmetné nehnuteľnosti odpredala

, kúpna zmluva zo dňa 23.5.2006, ktorou ich odpredal

a tiež kúpna zmluva zo dňa 21.2.2007, ktorou ich odpredal

. V nadväznosti na to je teda neplatná aj kúpna zmluva zo dňa

18.9.2007, ktorou odpredal spoluvlastnícky podiel

z predmetných nehnuteľností vo výške 1/1000-iny.

Vo vzťahu ku kupujúcemu však neplatnosť dohody

o plnomocenstve zo dňa 13.3.2006 spôsobila len neplatnosť kúpnej zmluvy o prevode

spoluvlastníckeho podielu 1/1000-iny a tak aj vo vzťahu ku kúpnej zmluve zo dňa 19.3.2008,

ktorou celé nehnuteľnosti odpredal odporkyni, ako kupujúcej, môže byť

tento dôvod aplikovaný len v rozsahu podielu 1/1000-iny sporných nehnuteľností.

V uvedenom rozsahu 1/1000-iny bolo možné bez ďalšieho, návrhu navrhovateľky o určení

vlastníctva k tomuto podielu vyhovieť.

Iná je však podľa názoru odvolacieho súdu situácia ohľadne podielu 999/1000-in,

ktorý nadobudol v rámci exekúcie vedenej pod sp.zn. proti

. Odvolací súd zdôraznil, že štruktúra exekučného konania (v rámci

ktorého ide o originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva rozhodnutím súdu vydaným podľa

§ 166 ods.3 Exekučného poriadku v exekučnom konaní a že navrátenie do predošlého stavu

je v exekučnom konaní vylúčené § 61 Exekučného poriadku) je takto uspôsobená v záujme

ochrany tretích osôb, ktoré v rámci exekúcie dobromyseľne nadobudnú určité práva.

V danom prípade bol nadobúdateľ sám oprávnený , ktorý postavenie

spoluvlastníka nadobudol neplatne (od nevlastníka) až v priebehu samotného exekučného

konania, pričom išlo o právny úkon uzavretý medzi účastníkmi exekučného konania po

začatí exekučného konania. Pokiaľ je pravdou tvrdenie zástupkyne navrhovateľky, že všetci

aktéri tejto kauzy sa poznali, vzniká podozrenie z organizovanej činnosti, ktorá by mohla

vykazovať znaky trestného činu. Pritom ochranu v zmysle § 61 Exekučného poriadku možno

tretej osobe ako nadobúdateľovi poskytnúť len ak išlo skutočne o dobromyseľného

nadobúdateľa. Ak by však tento nadobúdateľ vyslovene vedel, že povinný nie je vlastníkom

prevádzanej nehnuteľnosti, ba dokonca by sa podieľal na navodení takej situácie, z ktorej

by mohol profitovať, bolo by nutné aj z ústavného hľadiska dospieť k záveru, že vlastnícke

právo takéhoto nadobúdateľa by nepožívalo ochranu.

Odvolací súd uzavrel, že pre rozhodnutie o zvyšnom podiele 999/1000-in je nutné

zistiť všetky okolnosti nadobudnutia vlastníctva predchodcami a tiež

prevodu vlastníctva na odporkyňu tak, aby tieto okolnosti bolo možné vyhodnotiť komplexne

z hľadiska protiprávnosti ich konania a dobrých mravov aj vo vzťahu k tomuto podielu,

ktorého sa týka rozhodnutie exekučného súdu.

Za týmto účelom je potrebné oboznámiť sa s výsledkami vyšetrovania trestnej veci

a výpoveďami všetkých zúčastnených tak, aby bolo možné zistiť aj subjektívnu stránku ich

konania a až po tom bude možné urobiť záver, či je možné žalobe vyhovieť pri priamej

aplikácii článku 20 ods. 1 .».

13. Okresný súd o veci opätovne rozhodol rozsudkom č. k. -615

z 23. júla 2011 tak, že návrh v časti o určenie, že navrhovateľka je podielovou

spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností v podiele 999/1000, zamietol. V relevantnej časti

odôvodnenia rozsudku okresného súdu sa uvádza:

«Po ustálení právneho názoru o absolútnej neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv

uzatváraných medzi , , ,

a , ostávalo súdu prvého stupňa posúdiť otázku platnosti

nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu 999/1000-in v rámci

exekučného konania a následne platnosť kúpnej zmluvy, ktorú uzavrel s odporkyňou dňa

19.3.2008. Za tým účelom súd doplnil dokazovanie oboznámením sa so zápisnicami

o výsluchu všetkých nadobúdateľov predmetnej nehnuteľnosti vykonanými v rámci

vyšetrovania vedeného OR PZ SR pod ČVS: ORP-1042/06-OJP-KE-2007, výsluchom

odporkyne, svedkov , , a

a listinnými dokladmi Zmluvou o pôžičke zo dňa 23.5.2006, Notárskou zápisnicou

zo dňa 11.9.2007, Čestným vyhlásením zo dňa 2.6.2008. Súd pri ustálení skutkového stavu

vychádzal aj zo skôr vykonaného dokazovania a to najmä pripojenými spismi tunajšieho

súdu sp.zn. a sp.zn. a zistil nasledovné.

Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. súd zistil, že súdny

exekútor na základe poverenia zo dňa 12.9.2007 viedol exekúciu

v prospech oprávneného , proti povinnému na

vymoženie pohľadávky vo výške 1.750.000,- Sk sprísl. na základe exekučného titulu -

notárskej zápisnice spísanej na Notárskom úrade dňa 11.9.2007

č. N 373/2007, Nz 35761/2007.

Tunajší súd uznesením zo dňa 19.10.2007 č.k. , Ex 1842/07,

právoplatným dňa 23.10.2007 schválil nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu

nehnuteľnosti spoluvlastníka , zapísanej na pre kat. úz.

ako ovocné sady na parcele č. a na parcele č. v podiele 999/1000

vydražiteľovi, . Ako ďalej vyplýva z odôvodenia cit. rozhodnutia

exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností bol vydaný dňa 21.9.2007.

Dňa 4.10.2007 jediný spoluvlastník nehnuteľnosti zložil cenu spoluvlastníckeho podielu na

účet Exekútorského úradu , ktorý následne zrušil dražbu vyhlásenú

na deň 5.11.2007. Tým , nadobudol vlastnícke právo

k nehnuteľnosti zapísanej na , pre kat. úz. v podiele 999/1000, čím sa stal

jej vlastníkom v celosti.

Navrhovateľka sa podaním doručeným Okresnému súdu Košice II dňa 9.10.2007

domáhala vylúčenia predmetných nehnuteľností z prebiehajúcej exekúcie. Konanie o tomto

návrhu vedené pod sp.zn. bolo zastavené pre späťvzatie návrhu právoplatne

ku dňu 13.8.2009.

Odporkyňa uzavrela kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva

2

k nehnuteľnostiam parcela č. o výmere ovocné sady a parcela č.

o výmere ovocné sady, dňa 19.3.2008. , ako

predávajúci previedol touto zmluvou vlastnícke právo k cit. nehnuteľnostiam na kupujúcu

, , ktorá je v súčasnosti na , kat. úz

vedená ako ich výlučná vlastníčka. Vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 16.4.2008

pod č. V:3161/08.

Z oznámenia Okresného riaditeľstva PZ súd zistil, že trestné konanie pod ČVS: ORP-

1042/6-OJP-KE-2007 bolo vedené pre zločin podvodu formou spolupáchateľstva proti

obvineným , , , , pričom

, , , a v trestnom konaní

boli vypočutí ako svedkovia a proti týmto osobám orgány činné v trestnom konaní obvinenie

nevzniesli.

Podľa ust. neplatný je právny úkon, ktorý svojím

obsahom, alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým

mravom.

Podľa ust. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, navrátenie do predošlého stavu

je v exekučnom konaní vylúčené.

Podľa ust. § 166 ods. 2, 3 Exekučného poriadku, spoluvlastník hnuteľnej veci alebo

nehnuteľnej veci, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve, môže zabrániť predaju veci,

ak najneskôr do začiatku dražby zloží u exekútora v hotovosti alebo šekom na účet

exekútora sumu vo výške podielu, ktorý sa má vydražiť. Ak jeden zo spoluvlastníkov zloží

túto sumu na účet exekútora, považuje sa za vydražiteľa podielu; ak uvedenú sumu zloží na

účet exekútora viac spoluvlastníkov, zužuje sa okruh dražiteľov podielu iba na

spoluvlastníkov. Ďalej exekútor postupuje podľa ustanovení o dražbe.

Nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu podlieha schváleniu súdom.

Zo zhodných výpovedí , a súd

zistil, že kúpil dňa 23.5.2006 predmetné nehnuteľnosti od za

sumu 1.000.000,- Sk, ktorú čiastku si požičal od svojho brata . Písomná

zmluva o pôžičke nebola medzi nimi uzatvorená, dohodli sa, že peniaze mu môže splácať

počas niekoľkých rokov. V prípade, že by nemal dostatok finančných

prostriedkov mal si zobrať na splatenie pôžičky úver. Brat mu peniaze v hotovosti priniesol

domov pár dní predtým, ako išli s mamou do podpísať zmluvu.

pôžičku splácal priebežne a spolu vrátil sumu asi 10.000,- Sk.

potreboval všetky požičané peniaze a preto došlo k vyrovnaniu pôžičky

prevodom predmetných nehnuteľností na veriteľa. Ako vyplýva z kúpnej zmluvy o prevode

nehnuteľností uzavretej dňa 21.2.2007 medzi ako predávajúcim

a ako kupujúcim, kúpna cena predmetných pozemkov bola

účastníkmi dohodnutá vo výške 1.000.000,-Sk. Táto bola uhradená započítaním

na pohľadávku kupujúceho voči predávajúcemu znejúcu na vrátenie pôžičky vo výške

1.000.000,-Sk. K započítaniu vzájomných pohľadávok účastníkov zmluvy došlo momentom

jej podpísania.

Týmto započítaním mal uhradenú pôžičku, ktorú poskytol bratovi.

Sám však ostal dlžný , ktorý mu na základe zmluvy o pôžičke zo dňa

23.5.2006 požičal sumu 1.750.000,- Sk. Ako účastníci tejto zmluvy uviedli vo svojich

výpovediach, k odovzdaniu peňazí došlo na žiadosť dlžníka v hotovosti niekoľko dní pred

dátumom 23.5.2006, s ktorým bola vystavená písomná zmluva. požičanú

sumu 1.000.000,-Sk následne požičal svojmu bratovi na kúpu predmetných pozemkov

a sumu 750.000,- Sk potreboval pre seba. Splatnosť pôžičky dohodnutú do 31.12.2006

nedodržal z dôvodu, že nemal vrátené sumy od brata a iných známych,

ktorým sám požičiaval.

si svoju pohľadávku voči chcel zabezpečiť

najskôr zriadením záložného práva na predmetných nehnuteľnostiach a neskôr ich vymohol

v exekúcii. Dobrovoľná dražba nebola realizovaná, lebo dňa 11.9.2007 došlo k spísaniu

notárskej zápisnice N 373/2007, NZ 35761/2007, NCRIs 35529/2007 o súhlase povinnej

osoby s exekúciou a s vykonateľnosťou podľa o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov. Ako vyplýva z jej obsahu

vyhlásil, že sa v zmluve zaviazal vrátiť pôžičku

vo výške 1.750.000,-Sk do 31.12.2006, svoj záväzok do dňa spísania notárskej zápisnice

nesplnil, preto súhlasil s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a s tým, aby bola na jej

podklade vykonaná exekúcia.

Nasledujúci deň 12.9.2007 bolo tunajším súdom na základe tejto notárskej zápisnice

vydané súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

Dňa 18.9.2007 previedol na 1/1000-inu

predmetných pozemkov v cene 4.062,- Sk. Táto kúpa podielu bola podľa ich výpovedí

realizovaná z dôvodu „ochrany pozemkov“, aby tieto kúpil radšej a nie

niekto iný.

Z uznesenia Okresného súdu Košice II o schválení nadobudnutia spoluvlastníckeho

podielu zo dňa 19.10.2007 súd zistil, že dňa 21.9.2007 bol vydaný exekučný príkaz na

vykonanie exekúcie predajom spoluvlastníckeho podielu predmetných nehnuteľností.

Znaleckým posudkom č. 131/2007 zo dňa 25.9.2007 vypracovaným znalcom

bola všeobecná hodnota predmetnej nehnuteľnosti stanovená na sumu

630.000, Sk. Dňa 1.10.2007 bola vydaná vyhláška, ktorou bol stanovený termín dražby na

deň 5.11.2007 o 9.00 hod., pričom sa mal dražiť vyššie uvedený spoluvlastnícky podiel

za cenu stanovenú znaleckým posudkom vo výške 630.000,- Sk.

Keďže dňa 4.10.2007 sa dostavil jediný spoluvlastník nehnuteľnosti

a preukázal zloženie ceny spoluvlastníckeho podielu priamo na účet Exekútorského úradu

, tento následne zrušil dražbu, ktorá sa mala konať dňa 5.11.2007

o 9.00 hod. v sídle jeho Exekútorského úradu. Dňa 23.10.2007 sa stalo uznesenie

o schválení nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu sp.zn. Ex 1842/07

právoplatné.

Sumu, za ktorú nadobudol spoluvlastnícky podiel na predmetných

nehnuteľnostiach v exekúcii vo výške 630.000,- Sk získal ich predajom odporkyni. V kúpnej

zmluve zo dňa 19.3.2008 bola medzi jej účastníkmi dohodnutá cena na rovnakú sumu

630.000,- Sk. Jeho pohľadávka 1.750.000,- Sk zo zmluvy o pôžičke s

bola uhradená tak, že bol v exekúcii Ex 1842/07 na rozvrhovom konaní dňa

30.2.2007 uspokojený v rozsahu 475.842,- Sk a zostávajúca časť vo výške 1.274.158,- Sk mu

bola zaplatená dlžníkom . Túto skutočnosť obaja potvrdili aj

v písomnom čestnom vyhlásení o vyrovnaní záväzku zo dňa 2.6.2008.

Z takto zisteného skutkového stavu, ktorý vyplýva z výpovedí svedkov zo zmluvy

o pôžičke a notárskej zápisnice (č.l. 3, 4 pripojeného exekučného spisu), čestného

vyhlásenia (č.l. 610) súd nemohol vyvodiť záver, že zo strany ,

a odporkyne išlo o konanie v rozpore so zákonom, alebo v rozpore s dobrými

mravmi. Nebol preukázaný ich organizovaný postup pri prevodoch predmetných

nehnuteľností s cieľom profitovať. Nebola preukázaná ich vedomosť o predchádzajúcich

neplatných prevodoch pozemkov ani ich vedomosť o tom, že nebol ich

vlastníkom. Uvedení svedkovia o skutočnostiach týkajúcich sa jednotlivých právnych úkonov

súvisiacich s prevodom nehnuteľností a o okolnostiach a dôvodoch ich postupu vypovedali

zhodne. Iba zo skutočnosti, že sa vzájomne poznali a z časového sledu udalostí súd nemohol

vyvodiť záver o ich nedobromyseľnom, prípadne protiprávnom postupe.

Na základe uvedeného súd v prejednávanom prípade pri posúdení nároku

navrhovateľky vychádzal z ust. § 61 Exekučného poriadku. Vzhľadom na skutočnosť, že nie

je možné konanie jednoznačne hodnotiť ako konanie nedobromyseľného

nadobúdateľa, vzťahuje sa na neho ochrana podľa citovaného zákonného ustanovenia.

Nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu 999/1000-in v exekúcii Ex 1842/07 je platné

a nemožno obnoviť predchádzajúci stav, teda vlastníctvo navrhovateľky k tomuto podielu.

teda uzatvoril kúpnu zmluvu zo dňa 19.3.2008 s odporkyňou ako

vlastník nehnuteľností v rozsahu predmetného spoluvlastníckeho podielu. A keďže v konaní

nevyšli najavo iné okolnosti spôsobujúce neplatnosť tohto právneho úkonu nadobudnutie

nehnuteľností v rozsahu podielu 999/1000-in odporkyňou na základe cit. kúpnej zmluvy

uzavretej s je platné.

Kúpna zmluva bola uzatvorená spôsobilými subjektami, písomne, slobodne a vážne.

Jej obsah je jasný. Účastníci zmluvy vypovedali zhodne v otázke predzmluvných jednaní,

písomného vyhotovenia zmluvy, jej podpísania a odovzdania a prevzatia peňazí. Vo svojich

výpovediach sa rozchádzali iba v otázke, kto po podpísaní zmluvy a návrhu na vklad tento

doručil katastru a platil správne poplatky. Táto okolnosť však neplatnosť prevodu

nezakladá.

Na základe uvedených skutočností a cit. zák. ustanovení súd návrh v časti určenia

vlastníctva navrhovateľky k podielu 999/1000-in na predmetných nehnuteľnostiach

zamietol.»

14. Rozsudok okresného súdu z 23. júla 2011 napadla odvolaním právna

predchodkyňa sťažovateľov, ktorého obsah zhrnul krajský súd v napadnutom rozsudku

z 19. júna 2013 takto:

„Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. Žiadala, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel, resp. aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedla, že súd prvého stupňa vo svojom

napadnutom rozhodnutí odignoroval výsledky celého prebiehajúceho trestného konania,

v ktorom bol tunajším súdom trestným rozsudkom (sp.zn. právoplatne

odsúdený z trestného činu podvodu , ktorý ako údajný splnomocnenec jej

menom previedol prvou kúpnou zmluvou jej nehnuteľnosť na kupujúcu . Otázku

dobromyseľnosti všetkých následných nepravých vlastníkov odobril prvostupňový súd len

z ich naučených výpovedí a pritom nebral do úvahy dôkazy ohľadom ich prepojení medzi

sebou, rýchleho účelového exekučného konania ani to, že viacerých z nich zastupovala tá

istá advokátska kancelária a tým konajúci súd dôsledne neakceptoval základnú zásadu

hodnotenia dôkazov v súlade s ust. § 132. Zo strany súdu prvého stupňa teda došlo

k zrejmému prehliadnutiu ust. tretej vety . Ďalej poukázala na

skutočnosť, že ak ako predávajúca vystupovala následne v právnom vzťahu

s ďalším kupujúcim , ten nadobudol vlastnícke právo k jej

nehnuteľnostiam na základe absolútne neplatného právneho úkonu, preto sa nikdy nestal

ich vlastníkom. Preto ani on následne nemohol previesť viac práv ako mál sám, aj keď to

menovaný ako ďalší predávajúci fakticky v enormne krátkom čase zrealizoval,

a to kúpnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený dňa 19.06.2006 na predávajúceho

. Znamená to, že prvotný absolútne neplatný právny úkon zakladá ďalšiu neplatnosť

právnych úkonov z neho vyplývajúcich. Tento názor korešponduje aj s judikatúrou

slovenských a zahraničných súdov. Ďalej v odvolaní poukázala na postup ako boli

uzatvárané jednotlivé kúpne zmluvy ohľadom sporných nehnuteľností žalobkyne. Žalobkyňa

má za to, že súd prvého stupňa sa s konkrétnymi faktami a protichodnými výpoveďami

svedkov vôbec nevysporiadal a nevenoval im dostatočnú pozornosť, čo malo vplyv na

nesprávne zhodnotenie vykonaného dokazovania a následne aj na nesprávne právne

posúdenie predmetnej veci. Nestotožňuje sa preto so záverom súdu prvého stupňa, že

svedkovia o skutočnostiach týkajúcich sa jednotlivých právnych úkonov súvisiacich

s prevodom nehnuteľnosti a o okolnostiach a dôvodoch ich postupu vypovedali zhodne

a preto súd nemohol vyvodiť záver o ich dobromyseľnom, prípadne protiprávnom postupe.

Poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 10.02.2010 sp.zn. -11,

podľa ktorého na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému

prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane

vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. V odvolaní sa ďalej žalobkyňa

zaoberá históriou a výkladom ust. § 61 Exekučného poriadku. Podľa jej názoru ust. § 61

Exekučného poriadku nepopiera a vlastne ani nemôže popierať ústavnú ochranu jej

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam určenia vlastníctva ktorých sa domáha, a to ani

k prípadnému podielu na týchto nehnuteľnostiach, ako aj vlastne každého, koho vlastnícke

práva boli prevedené podvodným spôsobom. Z nepráva nemôže podľa jej názoru vzniknúť

právo ani originárnym spôsobom. O dobromyseľnosť údajného oprávneného

, ktorý kúpil od údajného povinného podiel 1/1000-iny na

nehnuteľnosti aby zabránil dražbe a následne predkupným právom priznaným údajnému

oprávnenému ako podielovému spoluvlastníkovi, získal tento údajný

oprávnený zvyšný podiel na nehnuteľnosti, ktorá ako celok nesporne patrila do jej

vlastníctva, nemôže byť ani reč. Podľa jej názoru oprávnený ale aj povinný

museli mať vedomosť o priebehu ňou uplatňovanom nároku na ochranu jej

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Aj napriek tomu, že v čase vedenia tohto súdneho

konania a súčasne aj v priebehu exekúcie podala dňa 09.10.2007 žalobu o vylúčenie veci

z exekúcie, nebolo predmetné exekučné konanie prerušené, hoci o extidančnej žalobe

rozhodoval ten istý Okresný súd Košice II. Má za to, že na ochranu svojho pôvodného

vlastníckeho práva urobila všetky možné zákonné procesné úkony. Vo vzťahu k žalovanej

považuje nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam za neplatné, a to práve na

základe jej účastníckej výpovede, kedy uviedla, že spoznala v Cerrefoure,

kde bol častým zákazníkom a ona tam pracovala v butiku textilu. Tam jej mal aj ponúknuť

na odpredaj predmetný pozemok. Zmluvu mala podpísať v aute a tam odovzdávať peniaze.

S pánom mala priateľský vzťah od roku 2003 do 2009, keďže bývali

spolu. V súčasnosti tiež bývajú spolu na adrese Park obrancov mieru. Ďalej uviedla, že aj

keď sama účastníčkou exekučného konania nebola, o svoje nespochybniteľné vlastnícke

právo v tomto konaní prísť, nemohla preto konajúci súd v súlade s ustanovením

a SR jej musí poskytnúť ochranu práve v tomto konaní už aj

s ohľadom na iný okruh účastníkov, ale najmä preto, že všetci zúčastnení mali kompletné

vedomosti o tom, že sa toto konanie vedie už od roku 2006.“

15. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné upriamiť pozornosť

na skutočnosť, že právna predchodkyňa sťažovateľov okrem krajským súdom citovaných

skutočností vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 23. júla 2011 uviedla aj

tieto podstatné skutočnosti, ktoré však krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku už

neuvádza: „... v predmete zákonnej ochrany vlastníckeho práva (aj v zmysle exekučného

poriadku) je potrebné v prvom rade ctiť Ústavu a ústavne zákony, ktoré JASNE povyšujú jej

vymedzenie medzi základné ľudské práva a slobody najmä podľa čl. 20, v zmysle ktorého má

každý na právo vlastniť majetok... Preto má žalobkyňa za to, že z vykonaného dokazovania

jednoznačne vyplynul deliktný úmysel všetkých nadobúdateľov nehnuteľností žalobkyne.

Jeho deliktnosť žalobkyňa vidí práve v skutočností, že k prevodom (resp. prechodu)

vlastníckeho práva došlo jednak na základe spáchanej trestnej činností a neskôr tiež medzi

vzájomne sa poznajúcimi osobami, a to bez skutočného záujmu predmet kúpy odovzdať

a prevziať, či v niektorom prípade aj odovzdať finančné prostriedky, alebo tieto finančné

prostriedky ich na úkor formálnych prevodov vlastníctva neoprávnene získať, teda v rozpore

so zákonom a s dobrými mravmi a na úkor nesporného vlastníctva žalobkyne.“ Právna

predchodkyňa sťažovateľov zároveň v odvolaní podrobne poukázala na spôsob, akým došlo

k postupným prevodom spornej nehnuteľnosti od 21. marca 2006 do 19. marca 2008

ďalšími šiestimi kúpnymi zmluvami uzatvorenými medzi osobami, ktoré sa vzájomne

poznali, a poukázala na niektoré sporné skutočnosti, za ktorých pribiehalo exekučné

konanie. Ústavný súd nepovažuje za potrebné citovať celé odvolanie, keďže toto má krajský

súd k dispozícii.

16. O odvolaní rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, v ktorom uvádza:

«Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne

zistil skutkový stav veci ak dospel k záveru, že právny predchodca žalovanej

nadobudol vlastnícke právo k sporným parcelám KN-C a KN-C kat. úz.

v podiele 999/1000-in na základe uznesenia Okresného súdu Košice II zo dňa

19.10.2007 vydaným v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn. , ktorým mu

exekučný súd schválil nadobudnutie tohto spoluvlastníckeho podielu. Rovnako za správny

možno považovať aj záver súdu prvého stupňa o tom, že žalovaná nadobudla vlastnícke

právo k podielu na sporných nehnuteľnostiach na základe kúpnej zmluvy zo dňa 19.03.2008

od predávajúceho . Uvedený zistený skutkový stav súd následne aj správne

právne posúdil ak vychádzajúc z ust. v spojení s žalobu

o určenie vlastníckeho práva zamietol.

Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového a právneho stavu veci,

preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré v napadnutom rozsudku

uviedol súd prvého stupňa poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 219 ods. 2

).

K odvolaniu žalobkyne je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné,

ak vychádza z názoru, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o jej nároku mal posúdiť

dôvodnosť nadobudnutia vlastníckeho práva právneho predchodcu žalovanej

k sporným parcelám v exekučnom konaní, a teda preskúmať postup exekučného

súdu, v ktorom uznesením schválil mu nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu podľa § 166

ods. 3 .

Podľa vlastníctvo vecí možno nadobudnúť

kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na

základe iných skutočností ustanovených zákonom. Podľa

Z. z., ak vydražiteľ zaplatil najvyššie podanie a súd udelenie príklepu schválil, stáva sa

vydražiteľ vlastníckom nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu.

Podľa na exekúciu predajom spoluvlastníckeho

podielu na hnuteľnej veci alebo na nehnuteľnosti sa použijú ustanovenia o exekúcii

predajom hnuteľných vecí a nehnuteľností. O vykonaní exekúcie upovedomí exekútor

ostatných spoluvlastníkov.

Podľa spoluvlastník hnuteľnej veci alebo

nehnuteľnej veci, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve, môže zabrániť predaju veci,

ak najneskôr do začiatku dražby zloží u exekútora v hotovostí alebo šekom na účet

exekútora sumu vo výške podielu, ktorý sa má vydražiť. Ak jeden zo spoluvlastníkov zloží

túto sumu na účet exekútora, považuje sa za vydražiteľa podielu; ak uvedenú sumu zloží na

účet exekútora viac spoluvlastníkov, zužuje sa okruh dražiteľov podielu iba na

spoluvlastníkov. Ďalej exekútor postupuje podľa ustanovení o dražbe.

Podľa nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu

podlieha schváleniu súdom.

Citované ustanovenie § 132 ods. 1 upravuje jednotlivé spôsoby nadobúdania

vlastníckeho práva. Jedným zo spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva je aj jeho

nadobudnutie na základe iných skutočností ustanovených zákonom, medzi ktoré patrí

nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na dražbe v exekučnom konaní podľa

a nasl. .

Exekúciu predajom nehnuteľnosti povinného môže exekútor vykonať len vtedy,

ak oprávnený s exekúciou predajom nehnuteľnosti súhlasí a ak sa preukázalo,

že nehnuteľnosť je vo vlastníctve povinného. Vlastníctvo sa síce preukazuje výpisom

z katastra nehnuteľností, ale podľa právneho stavu nemožno požadovať, aby v exekučnom

konaní bolo dokazované, že osoba zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastník skutočne

tiež vlastníkom je. Je vecou vlastníka aby dbal o zhodu zápisu jeho práva do katastra

so skutočným stavom. Pokiaľ tak neurobí, môže byť postihnutý pre neho negatívnym

dôsledkom vyplývajúcim z rozporu stavu zápisu v katastri nehnuteľnosti so stavom

skutočným. Pokiaľ vlastník nehnuteľnosti, ktorý v katastri nie je ako vlastník zapísaný, zistí,

že jeho nehnuteľnosť má byť predaná v dražbe, na základe už nariadenej exekúcie, môže sa

brániť vylučovacou žalobou. Ak však nie je vylučovacia žaloba podaná, nič nebráni

vykonaniu dražby a vydražiteľ sa stáva vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti

s príslušenstvom, ak nadobudlo uznesenie o príklepe právoplatnosť a Sólo zaplatené

najvyššie podanie, a to ku dňu vydania uznesenia o príklepe, i keď vydražená nehnuteľnosť

nebola vlastníctvom povinného a povinný na túto skutočnosť exekútora upozornil. Ide

o originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, pri ktorom je vlastníctvo predchodcu

(povinného) nerozhodujúce.

Z citovanej zákonnej úpravy uvedenej v ust. § 155 ods. 2 v spojení s § 166

Exekučného poriadku možno dospieť k záveru, že v prípade ak exekučné konanie prebehne v

súlade s účinnou právnou úpravou, t.j. ak exekučný súd, ako aj exekučným súdom poverený

súdny exekútor prinútenom výkone súdneho rozhodnutia predajom (dražbou) nehnuteľných

vecí vychádzajúc z aktuálnych záznamov o vlastníkoch predávaných nehnuteľností vedených

v katastri nehnuteľností a osoba, ktorá má voči týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce

právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, sa nedomáha tohto jej práva včas (pred

predajom nehnuteľnosti) podaním vylučovacej žaloby nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ,

ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym exekútorom udelený a exekučným

súdom schválený príklep, stal vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu

bez ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva povinného z exekúcii, ktorý bol k okamihu udelenia

príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník, (porovnaj nález ).

Obdobne je tomu aj pri predaji spoluvlastníckeho podielu, lebo na tento predaj sa

použijú ustanovenia o exekúcii predajom nehnuteľností (§ 166). Aj tu však nadobudnutie

spoluvlastníckeho podielu podlieha schváleniu súdom.

V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejme, že súdny exekútor v exekučnej veci

vyhlásil dražbu sporných nehnuteľnosti, avšak táto sa neuskutočnila, pretože v tom čase na

liste vlastníctva sporných nehnuteľností bol ako podielový spoluvlastník vedený

, ktorý zabránil ich predaju v dražbe tým, že pred začiatkom dražby zložil na účet

súdneho exekútora sumu vo výške podielu, ktorý sa mal vydražiť. Exekučný súd následne

uznesením zo dňa 19.10.2007 č.k. schválil nadobudnutie spoluvlastníckeho

podielu sporných nehnuteľností .

Vlastnícke právo právny predchodca žalovanej teda nadobudol

prechodom, a to vykonaním reálneho právneho úkonu, zaplatením ceny draženého

spoluvlastníckeho podielu a následným schválením nadobudnutého spoluvlastníckeho

podielu súdom, ktoré má účinky ex tunc, to znemená, že vlastníckeho právo prešlo na

spätne ku dňu zaplatenia ceny draženého spoluvlastníckeho podielu.

Uvedený spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva sa považuje v praxi za originálny spôsob

nadobudnutia vlastníckeho práva, pri ktorom je vlastníctvo predchodcu nerozhodné,

to znamená, že nie je odvodené od vlastníckeho práva predchodcu, ale k jeho nadobudnutiu

dochádza na základe iných skutočností stanovených zákonom. Je teda nesporné, že právny

predchodca žalovanej nadobudol vlastnícke právo v uvedenom podiele

k sporným parcelám.

Vzhľadom na to, že právny predchodca žalovanej nadobudol

spoluvlastnícky podiel sporných nehnuteľností v exekučnom konaní ako vydražiteľ takto

nadobudnuté vlastníckeho právo nemôže byť dotknuté ani prípadnými vadami exekučného

konania. Za takejto situácie je treba súhlasiť s názorom žalovanej, že súd prvého stupňa

nebol oprávnený posudzovať zákonnosť v priebehu exekúcie, to znamená platnosť

nadobudnutia vlastníckeho práva právneho predchodcu žalovanej v rámci

exekučného konania. V tejto súvislosti žalovaná správne poukázala na Nález Ústavného

súdu SR sp.zn. II. ÚS. 159/07, v ktorom Ústavný súd SR vychádzal z názoru, že „právomoc

posudzovať zákonnosť v priebehu exekúcie zveruje Exekučný poriadok exekučnému súdu,

ktorému zároveň poskytuje dostatočný priestor na zásah do jej priebehu rozhodovaním

o námietkach proti nej... . Iný všeobecný súd do priebehu exekúcie môže zasiahnuť iba na

základe podaného odvolania, dovolania, či mimoriadneho dovolania, a to ako súd vyššej

inštancie. Je vylúčené, aby zákonnosť priebehu exekúcie posudzoval ako prejudiciálnu

otázku súd v inom konaní, a to i v prípade, že ide o súd konajúci o mimoriadnom dovolaní

Generálneho prokurátora smerujúcom proti rozhodnutiu vydanom v inom než

preskúmavanom exekučnom konaní. Uvedené je mimo iného dôsledkom zásady zákazu

navrátenia do predošlého stavu v exekučnom konaní“.

Správnosť postupu v exekučnom konaní môže byť na podnet účastníkov s účinkami

pre exekučné konanie skúmaná len v rámci tohto konania, v rozsahu a prostriedkami

stanovenými predpisom upravujúcim toto konanie (porovnaj rozsudok NS SR sp.zn.

).

Vzhľadom na uvedené preto nemožno považovať za správny názor žalobkyne

v odvolaní, že súd prvého stupňa mal posúdiť dôvodnosť nadobudnutia vlastníckeho práva

právneho predchodcu v exekučnom konaní, a teda preskúmať postup

exekučného súdu. Nie sú preto dané žalobkyňou uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací

súd postupom podľa napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.»

III.

17. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

18. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

19. Podľa každý má právo slobodne rozhodovať o svojej

národnosti. Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby

nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu.

20. Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,

že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

21. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

22. Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

24. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

25. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická a právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

27. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

28. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak

ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

29. Po podrobnom posúdení sťažnosti, napadnutého rozsudku krajského súdu, obsahu

vyžiadaných spisov okresného súdu sp. zn. a sp. zn.

a vyjadrení k sťažnosti dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľov je dôvodná.

30. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

Dodržiavanie orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé

rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula

ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ( ). Výklad

každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným

zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán

aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.

31. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne

alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr.

, , ).

32. Vo veci sťažovateľov došlo ku kolízii dvoch základných práv. A to práva

nadobúdateľa nehnuteľnosti na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

a základného práva pôvodného vlastníka podľa a listiny.

33. Ústavný súd uvádza, že ak nebolo možné v tomto konkrétnom prípade zachovať

maximum z oboch práv, bolo potrebné túto kolíziu riešiť v súlade so všeobecnou ideou

spravodlivosti, pričom zvažovať všeobecné súvislosti (nadobudnutie vlastníckeho práva

v exekúcii ako originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva), ako aj individuálne

okolnosti konkrétneho prípadu.

34. Pri posudzovaní individuálnych okolností prípadu vo veci sťažovateľov bolo

potrebné predovšetkým vziať do úvahy to, že k výmazu vlastníckeho práva právnej

predchodkyne sťažovateľov došlo na základe absolútne neplatného právneho úkonu, ktorý

bol všeobecným súdom posúdený ako zločin a páchateľ bol za toto podvodné konanie

právoplatne odsúdený. Je potrebné zdôrazniť, že právna predchodkyňa sťažovateľov sa

nijakým spôsobom nepodieľala na zmene zápisov jej vlastníckeho práva v katastri

nehnuteľností a určenia svojho vlastníckeho práva, a teda aj jeho ochrany sa začala domáhať

v krátkej dobe po tom, ako sa o spáchaní trestného činu dozvedela. Je potrebné vziať do

úvahy aj skutočnosť, že všeobecným súdom trvalo 10 rokov, kým o jej návrhu rozhodli.

Ústavný súd tiež nemôže prehliadnuť okolnosti, za ktorých boli nehnuteľnosti opakovane

prevádzané medzi osobami, ktoré sa vzájomne poznali, a tiež aj na okolnosti, ktoré

predchádzali vykonaniu exekúcie, v ktorej boli sporné nehnuteľnosti nadobudnuté ďalším

z vlastníkov, na ktoré podrobne poukázala právna predchodkyňa sťažovateľov v odvolaní

proti rozsudku okresného súdu z 23. júla 2011 a ktoré sa javia ako minimálne nie bežné.

35. Za týchto okolností bolo potrebné z hľadiska všeobecnej idey spravodlivosti

uprednostniť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka pred ochranou vlastníckeho

práva nadobúdateľa a za prvoradé považovať obnovenie stavu, ktorý existoval pred

podvodným konaním. Pokiaľ tak všeobecné súdy nepostupovali, porušili základné práva

sťažovateľov podľa a listiny a právo podľa

dodatkového protokolu.

36. Ústavný súd považuje prístup krajského súdu, ktorý rozhodol iba na základe

právneho názoru o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva v exekučnom

konaní v okolnostiach konkrétnej veci za rýdzo formalistický, nerešpektujúci ,

listinou a dohovorom zaručenú ochranu vlastníckeho práva sťažovateľov, resp. ich právnej

predchodkyne.

37. Ústavný súd zdôrazňuje, že nespochybňuje svoju judikatúru, na ktorú odkázal

krajský súd v napadnutom rozsudku (). Vo veci sťažovateľov však nešlo

o prípad, keď bolo potrebné posudzovať zákonnosť priebehu exekúcie a platnosť

nadobudnutia vlastníckeho práva ako právneho predchodcu žalovanej,

na ktoré nemali okresný súd ani krajský súd oprávnenie a uvedené patrí do kompetencie

exekučného súdu.

38. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že krajský súd vo svojom uznesení z 13. októbra

2011 prikázal okresnému súdu skúmať dobromyseľnosť všetkých kupujúcich predmetných

nehnuteľností, a to vrátane . Z rozsudku okresného súdu vyplýva, že

rozhodujúcou okolnosťou, pre ktorú zamietol návrh na určenie vlastníckeho práva, bola

práve dobromyseľnosť pri nadobúdaní vlastníckeho práva v exekučnom

konaní, ktorý si ako podielový spoluvlastník nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom exekúcie,

uplatnil svoje vlastnícke právo. S týmto argumentom sa krajský súd stotožnil. Z uvedeného

je zrejmé, že ani okresný súd a ani krajský súd nevylučovali možnosť, aby bolo návrhu

právnej predchodkyne sťažovateľov vyhovené v prípade, že bude zistené, že

nebol v exekučnom konaní dobromyseľný.

39. Pokiaľ by bezvýhradne platil názor krajského súdu, ktorým odôvodnil napadnutý

rozsudok, a to že nadobudnutie vlastníctva v exekučnom konaní je originárnym spôsobom

nadobudnutia vlastníckeho práva, pri ktorom je vlastníctvo právneho predchodcu

nerozhodné, otázka skúmania dobromyseľnosti by bola irelevantná, pretože vzhľadom na

zastávaný názor krajského súdu o zákaze navrátenia do predošlého stavu v exekučnom

konaní by ani prípadná nedobromyseľnosť nemohla mať vplyv na

nadobudnutie jeho vlastníckeho práva.

40. V demokratickom a právnom štáte, za ktorú je Slovenská republika považovaná,

je neprípustné, aby sa vlastník nehnuteľnosti, ktorý bol svojho vlastníckeho práva zbavený

konaním, ktorý je právoplatným rozsudkom v trestnom konaní vyhodnotený ako zločin,

musel následne v súdnom spore trvajúcom viac ako 10 rokov domáhať toho, aby mu bola

poskytnutá ochrana jeho vlastníckeho, pričom všeobecný súd v tomto konaní z rýdzo

formalistických dôvodov uprednostní ochranu nadobúdateľa vlastníctva pred ochranou

osoby, ktorá bola poškodená trestným činom a žiadnym konaním sa o výmaz z katastra

nehnuteľností nepričinila.

41. Podľa (ďalej len „OSP“), ktorý bol

v čase rozhodovania krajského súdu v účinnosti, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho

sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako

vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

42. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na

vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie (Kraska

c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

43. Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

44. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri rozhodovaní v predmetnej veci

nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z citovaného ustanovenia § 157 ods. 2

a relevantnej judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež viazaný.

45. V posudzovanej veci sa krajský súd vôbec nezaoberal námietkami právnej

predchodkyne sťažovateľov týkajúcich sa okolností, za ktorých bola zbavená svojho

vlastníckeho práva, teda podvodného konania . Bolo povinnosťou krajského

súdu, aby sa v okolnostiach danej veci s týmito námietkami obsiahnutými v odvolaní

vysporiadal. Pokiaľ tak krajský súd nepostupoval a tieto námietky ponechal nielenže úplne

bez povšimnutia, ale v odôvodnení svojho rozsudku ich ani neuviedol, postupoval

nedôsledne a svojvoľne, a tým porušil právo sťažovateľov na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

, listiny, dohovoru). V dôsledku tohto porušenia porušil tiež

sťažovateľmi označené právo na ochranu vlastníctva zaručené v os. 1 ,

ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu.

46. Takýmto postupom krajského súdu zároveň došlo k neopodstatnenému

uprednostneniu ochrany vlastníckeho práva nadobúdateľa pred ochranou vlastníckeho práva

pôvodného vlastníka iba na základe rýdzo formalistického prístupu krajského súdu

aplikáciou zásady zákazu navrátenia do predošlého stavu v exekučnom konaní

bez posúdenia konkrétnych individuálnych okolností prípadu.

47. Ústavný súd v závere konštatuje, že bude potrebné, aby sa krajský súd

s okolnosťami, za ktorých bola právna predchodkyňa sťažovateľov zbavená svojho

vlastníckeho práva, vysporiadal, posúdil individuálne okolnosti prípadu sťažovateľov, pri

rozhodovaní vo veci sťažovateľov na tieto prihliadal a rešpektoval právny názor ústavného

súdu vyjadrený v tomto náleze.

48. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa upriamujúcu pozornosť na rozhodnutie

ústavného súdu sp. zn. ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na okolnosti

prípadu nejde o vec totožnú s uvedeným rozhodnutím ústavného súdu.

IV.

49. Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Na základe citovaného ustanovenia preto ústavný súd zrušil

napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom je viazaný

právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze [§ 56 ods. 3 písm. b) a ods. 6

].

50. Podľa ak sa sťažovateľ domáha finančného

zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

51. Sťažovatelia žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške

1 000 € pre každého z nich, ktoré odôvodnili tým, že bolo porušené ich právo na

spravodlivý proces a bolo im znemožnené efektívne užívať ich vlastnícke právo.

52. S prihliadnutím na dôvody, pre ktoré sťažovatelia finančné zadosťučinenie

požadovali, ústavný súd považoval za dostatočné vyslovenie porušenia označených práv

sťažovateľov podľa a medzinárodnej zmluvy, a preto v tejto časti sťažnosti

sťažovateľov nevyhovel a finančné zadosťučinenie im nepriznal.

53. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd priznal

sťažovateľom ( ) úhradu trov konania z dôvodu ich

právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na ich úhradu v celkovej sume

768,77 €.

54. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon

právnej služby uskutočnený v roku 2016 ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch

alebo viacerých osôb je 71,50 € (§ 11 ods. 3 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky) a hodnota

režijného paušálu je 8,58 €. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený

v roku 2017 ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb je 73,67 €

(§ 11 ods. 3 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky) a hodnota režijného paušálu je 8,84 €.

55. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľom nárok na úhradu trov

za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia

a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 640,64 € vrátane režijného paušálu. Keďže

právna zástupkyňa predložila ústavnému osvedčenie o tom, že je platiteľom DPH, odmena

za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom bola zvýšená o 20 %,

čo predstavuje celkovú sumu 768,77 €.

56. Ústavný súd nepriznal úhradu trov za úkon právnej služby uskutočnený v roku

2017 (stanovisko k vyjadreniu okresného súdu), pretože toto vyjadrenie neobsahovalo

žiadne skutočnosti významné pre rozhodnutie ústavného súdu.

57. Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľov ( v spojení s Civilného sporového

poriadku).

58. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2017