Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 633/2020
PDF · 458.23 KB
No categories available
IV. ÚS 633/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , , zastúpenej
advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátska kancelária, Malacká cesta 5680/2B,
Pezinok, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie a prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 135/2018 (pôvodne vedenom pod sp. zn.
6 Cdo 173/2014) a jeho uznesením zo 17. apríla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou
JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátska kancelária, Malacká cesta 5680/2B, Pezinok,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 135/2018 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 173/2014)
a jeho uznesením zo 17. apríla 2019.
2. Z podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Bratislava V rozsudkom
č. k. 10 C 185/2008-263 zo 16. januára 2012 zamietol žalobu sťažovateľky proti
, , ,
o náhradu škody vo výške 15 344 Sk spolu s príslušenstvom. Krajský súd v Bratislave
na odvolanie sťažovateľky rozsudkom č. k. 6 Co 347/2012-282 zo 17. júna 2013 potvrdil
rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. 10 C 185/2008-263 zo 16. januára 2012 ako
vecne správny. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 135/2018 zo 17. apríla 2019 odmietol
sťažovateľkou podané dovolanie.
3. Sťažovateľka rozdelila svoju argumentáciu do dvoch rovín.
3.1 V prvej rovine namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 135/2018 zo 17. apríla
2019 z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní nevyhovel podanému dovolaniu
napriek tomu, že „... bolo zákonnou a ústavnou povinnosťou porušovateľa vyhovieť
dovolaniu v celom rozsahu a napadnutý arbitrárny a nepresvedčivo odôvodnený rozsudok
Krajského súdu v Bratislave rozsudkom č.k. 6Co 347/12-282 z 17. 06.2013 zrušiť, keďže na
verejné vyhlásenie neboli splnené zákonné podmienky, sťažovateľovi bolo postupom
krajského súdu znemožnené jeho právo na spravodlivé súdne konanie, byť upovedomený
v primeranej lehote (5 dní ) elektronicky na súdu známy e-mail sťažovateľa /jeho zástupcu
o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku dňa 17. 06.2013, ktorého, ak by bol
elektronicky upovedomený, tak by sa ho osobne zúčastnil, resp. by splnomocnil k účasti na
verejnom vyhlásení rozsudku príslušného advokáta - pozri rozhodovaciu prax ústavného
súdu, s čím sa dovolací najvyšší súd dôsledne a ústavne konformne nevysporiadal, jeho
tvrdenie v bode č. 15 na str. 5 napadnutého arbitrárne, nekonzistentné, neracionálne
a nepresvedčivého uznesenia sa vymyká elementárnym princípom spravodlivosti...“.
Sťažovateľka najvyššiemu súdu taktiež vytýka, že „sa dôsledne nevysporiadal s tým, že
sťažovateľ podal odvolanie za účinnosti O.s.p., nie za účinnosti C.s.p., teda za daného
skutkového stavu aplikácia ust. §§-u 219 ods. 3 C.s.p. (účinného od 01.07.2016) nebola
možná.“.
3.2 V druhej rovine namieta porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti týkajúcej sa prejednania záležitosti v primeranej lehote
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 135/2018 (pôvodne
vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 173/2014).
3.2.1 Túto časť podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľka odôvodňuje tým, že „V čase
podania tejto sťažnosti ústavnému súdu konanie pri jeho posudzovaní ako CELOK trvá
neprimerane extrémne dlho od 26.08.2008, teda takmer 11 ROKOV, z toho dovolacie
konanie trvalo/trvá extrémne dlho od 20.11.2013, ergo viac ako 7 ROKOV a 7 MESIACOV,
čo je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné a neakceptovateľné.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal ústavnú
sťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č.k. 6 Cdo 135/2018 zo dňa 17.04.2019, ako aj postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 6 Cdo 135/2018 zo dňa
17.04.2019 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Základné právo obchodnej spoločnosti
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod č.k. 6 Cdo 173/2014 a následne v konaní vedenom pod č.k.
6 Cdo 135/2018 porušené boli.
4. Obchodnej spoločnosti priznáva finančné
zadosťučinenie v sume 5 000,- Eur ktoré je Najvyšší súdu Slovenskej republiky povinný
zaplatiť jej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
5. Obchodnej spoločnosti priznáva úhradu trov
konania v sume 326,66 Eur , ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť
na účet jej právnej zástupkyne - advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov
od právoplatnosti nálezu.“
5. Vec napadla ústavnému súdu 30. augusta 2019 a v súlade s pravidlami
rozdeľovania vecí, ktoré v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 neboli sudcom
spravodajcom pridelené, vec sťažovateľky spadala do kategórie zostávajúcich vecí, ktoré
mali byť prerozdeľované po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu. Po vymenovaní
ďalších sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) v súlade s čl. X bodom 5 písm. c)
Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh
práce“) bola sťažovateľkina vec prerozdelená náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi. V zmysle
čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce je na konanie vo veci príslušný štvrtý senát ústavného súdu
v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.
II.
Právomoc ústavného súdu a judikatúrne východiská všeobecne
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo
právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
11. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá
tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej
základné práva a slobody.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme
ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
16. Vo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu ústavný súd vo svojej
judikatúre (III. ÚS 331/04, III. ÚS 156/06, II. ÚS 442/2014, II. ÚS 553/2017) uviedol,
že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy).
17. Z uvedeného vyplýva, že všeobecný súd je povinný interpretovať a aplikovať
ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov (v tomto prípade Občianskeho
súdneho poriadku) v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu
bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné
súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak,
aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov
(§ 1 Občianskeho súdneho poriadku, tiež IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, II. ÚS 553/2017).
18. Ústavný súd už judikoval, že aj nesprávna aplikácia jednoduchého práva
všeobecným súdom môže mať za následok porušenie základných práv a slobôd v prípade,
ak všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore
s právom na súdnu ochranu a princípom spravodlivosti, napr. z dôvodu prílišného
formalizmu (I. ÚS 87/2014, II. ÚS 553/2017).
19. Z judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 224/2014, III. ÚS 95/2017, II. ÚS 553/2017)
ďalej vyplýva, že v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1
ústavy nie je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax
in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu
na účely zistenia, či spôsob, akým boli príslušné predpisy aplikované alebo sa dotkli
sťažovateľa v danej veci, viedol k porušeniu ústavy alebo príslušných medzinárodných
zmlúv.
20. Na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania (jeho
opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať,
právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí)
je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Právomoc konať o veci, ktorej
sa návrh týka, v sebe zahŕňa právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam,
ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu
do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho
nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou súdu (I. ÚS 74/02,
21. Ústavný súd tiež rozhodol (II. ÚS 109/02, I. ÚS 22/03, III. ÚS 209/05), že právo
na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania, povinnosť
právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti návrhu
na začatie konania a taktiež zákonné lehoty.
22. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 135/2018 zo 17. apríla 2019
23. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia konštatoval: „15. Dovolateľka
v doplnení dovolania ďalej namietala, že o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku
odvolacieho súdu nebol jej zástupca (konateľ) elektronicky upovedomený. Ani táto námietka
nebola dôvodná. Z obsahu spisu totiž nevyplýva, že by žalobkyňa požiadala o oznámenie
miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami, v zmysle § 219
ods. 3 C. s. p. Len tá skutočnosť, že žalobkyňa v žalobe a v prípadných ďalších písomných
podaniach uviedla aj adresu svojho konateľa, vrátane mailovej adresy, bez ďalšieho
neznamená, že by tým zároveň požiadala o oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia
rozsudku elektronickými prostriedkami v zmysle uvedeného ustanovenia. Ani v tomto
prípade sa teda nemohlo jednať o odňatie jej možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1
písm. f) O. s. p.“
24. Po preskúmaní príslušnej časti odôvodnenia najvyššieho súdu ústavný súd
konštatuje správnosť tohto právneho názoru. Z príloh podanej ústavnej sťažnosti nevyplýva,
že sťažovateľka okrem formálneho uvedenia aj emailovej adresy pre doručovanie
písomností požiadala zákonom predpísaným spôsobom o oznámenie termínu vyhlásenia
rozhodnutia odvolacieho súdu aj prostredníctvom elektronickej komunikácie
prostredníctvom emailovej schránky.
24.1 Pokiaľ ide o námietku, že sťažovateľka podala odvolanie za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku, nie za účinnosti Civilného sporového poriadku, a teda,
že za daného skutkového stavu aplikácia § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku
(účinného od 1. júla 2016) nebola možná, táto nemôže mať na práva sťažovateľky žiaden
dopad. Ustanovenie § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku upravujúce dotknutú
problematiku v čase rozhodovania o odvolaní vo veci sťažovateľky požadovalo vo veciach,
v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, len oznámenie
miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej
piatich dní pred jeho vyhlásením. Najvyšší súd teda odôvodňoval (dokonca) neporušenie
rozsiahlejších práv sťažovateľky podľa (už) nového právneho stavu, v rámci ktorého
v predmetnej situácii navyše platí, že „Ak o to strana požiada, súd jej oznámi miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.“.
24.2 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej
uvádza, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,
nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 462/2012,
III. ÚS 591/2013, I. ÚS 670/2014).
24.3 V dôsledku toho ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť sťažovateľkou
podanej ústavnej sťažnosti smerujúcej k porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 135/2018 zo 17. apríla 2019, v dôsledku čoho ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde odmieta sťažovateľkou podanú ústavnú sťažnosť v tejto jej časti
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
III.2 Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Cdo 135/2018 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 173/2014)
25. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, rovnako tak aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v ich
všeobecnom poňatí je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96,
I. ÚS 55/97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02,
I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane
zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy, obdobne tak aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, v relevantnej časti
ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý vyjadruje predovšetkým
záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku
prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (PL. ÚS 25/01).
26. Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj názor (I. ÚS 34/99,
III. ÚS 20/00, II. ÚS 32/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 22/01, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 37/02,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, IV. ÚS 102/05),
v zmysle ktorého sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie
základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi)
ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nemôže dochádzať
k porušovaniu označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť odmietne, vychádzajúc pri tom z účelu týchto práv,
ktorých spoločným menovateľom je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03,
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/05). Inými slovami, ústavný súd poskytuje ochranu práv podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany
porušenie základného práva ešte trvalo alebo k jeho porušeniu dochádza (I. ÚS 34/99,
III. ÚS 20/00, I. ÚS 22/01, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Uvedený právny názor ústavného
súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok vo veci
Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike z 3. 3.2009, sťažnosť č. 16970/05).
27. Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd v dovolacom konaní rozhodol, a to
svojím uznesením sp. zn. 6 Cdo 135/2018 zo 17. apríla 2019, a sťažovateľka podala ústavnú
sťažnosť, namietajúc aj porušenie označených práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, až po tom, ako najvyšší súd rozhodol, nemôže tak už dochádzať
k porušeniu týchto práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Cdo 135/2018 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 173/2014). V dôsledku toho ústavný
súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť sťažovateľkou podanej ústavnej sťažnosti
smerujúcej k porušeniu práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
v napadnutom konaní najvyššieho súdu, v dôsledku čoho ústavný súd podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde odmieta sťažovateľkou podanú ústavnú sťažnosť v tejto
jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
28. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu