Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 633/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , , zastúpenej

advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátska kancelária, Malacká cesta 5680/2B,

Pezinok, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa

Listiny základných práv a slobôd, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie a prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn.

) a jeho uznesením zo 17. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátska kancelária, Malacká cesta 5680/2B, Pezinok,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. )

a jeho uznesením zo 17. apríla 2019.

2. Z podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Bratislava V rozsudkom

č. k. -263 zo 16. januára 2012 zamietol žalobu sťažovateľky proti

, , ,

o náhradu škody vo výške 15 344 Sk spolu s príslušenstvom. Krajský súd v Bratislave

na odvolanie sťažovateľky rozsudkom č. k. -282 zo 17. júna 2013 potvrdil

rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. -263 zo 16. januára 2012 ako

vecne správny. Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 17. apríla 2019 odmietol

sťažovateľkou podané dovolanie.

3. Sťažovateľka rozdelila svoju argumentáciu do dvoch rovín.

3.1 V prvej rovine namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. apríla

2019 z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní nevyhovel podanému dovolaniu

napriek tomu, že „... bolo zákonnou a ústavnou povinnosťou porušovateľa vyhovieť

dovolaniu v celom rozsahu a napadnutý arbitrárny a nepresvedčivo odôvodnený rozsudok

Krajského súdu v Bratislave rozsudkom č.k. -282 z 17. 06.2013 zrušiť, keďže na

verejné vyhlásenie neboli splnené zákonné podmienky, sťažovateľovi bolo postupom

krajského súdu znemožnené jeho právo na spravodlivé súdne konanie, byť upovedomený

v primeranej lehote (5 dní ) elektronicky na súdu známy e-mail sťažovateľa /jeho zástupcu

o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku dňa 17. 06.2013, ktorého, ak by bol

elektronicky upovedomený, tak by sa ho osobne zúčastnil, resp. by splnomocnil k účasti na

verejnom vyhlásení rozsudku príslušného advokáta - pozri rozhodovaciu prax ústavného

súdu, s čím sa dovolací najvyšší súd dôsledne a ústavne konformne nevysporiadal, jeho

tvrdenie v bode č. 15 na str. 5 napadnutého arbitrárne, nekonzistentné, neracionálne

a nepresvedčivého uznesenia sa vymyká elementárnym princípom spravodlivosti...“.

Sťažovateľka najvyššiemu súdu taktiež vytýka, že „sa dôsledne nevysporiadal s tým, že

sťažovateľ podal odvolanie za účinnosti , nie za účinnosti , teda za daného

skutkového stavu aplikácia ust. §§-u 219 ods. 3 (účinného od 01.07.2016) nebola

možná.“.

3.2 V druhej rovine namieta porušenie svojich práv podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti týkajúcej sa prejednania záležitosti v primeranej lehote

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne

vedenom pod sp. zn. ).

3.2.1 Túto časť podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľka odôvodňuje tým, že „V čase

podania tejto sťažnosti ústavnému súdu konanie pri jeho posudzovaní ako CELOK trvá

neprimerane extrémne dlho od 26.08.2008, teda takmer 11 ROKOV, z toho dovolacie

konanie trvalo/trvá extrémne dlho od 20.11.2013, ergo viac ako 7 ROKOV a 7 MESIACOV,

čo je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné a neakceptovateľné.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal ústavnú

sťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti

na súdnu ochranu podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č.k. zo dňa 17.04.2019, ako aj postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa

17.04.2019 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Základné právo obchodnej spoločnosti

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa SR

a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod č.k. a následne v konaní vedenom pod č.k.

porušené boli.

4. Obchodnej spoločnosti priznáva finančné

zadosťučinenie v sume 5 000,- Eur ktoré je Najvyšší súdu Slovenskej republiky povinný

zaplatiť jej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5. Obchodnej spoločnosti priznáva úhradu trov

konania v sume 326,66 Eur , ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť

na účet jej právnej zástupkyne - advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov

od právoplatnosti nálezu.“

5. Vec napadla ústavnému súdu 30. augusta 2019 a v súlade s pravidlami

rozdeľovania vecí, ktoré v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 neboli sudcom

spravodajcom pridelené, vec sťažovateľky spadala do kategórie zostávajúcich vecí, ktoré

mali byť prerozdeľované po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu. Po vymenovaní

ďalších sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) v súlade s čl. X bodom 5 písm. c)

Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh

práce“) bola sťažovateľkina vec prerozdelená náhodným výberom pomocou technických

a programových prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi. V zmysle

čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce je na konanie vo veci príslušný štvrtý senát ústavného súdu

v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.

II.

Právomoc ústavného súdu a judikatúrne východiská všeobecne

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo

právnickej osoby podľa .

11. Podľa ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá

tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej

základné práva a slobody.

12. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme

ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

16. Vo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu ústavný súd vo svojej

judikatúre (, , , ) uviedol,

že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

17. Z uvedeného vyplýva, že všeobecný súd je povinný interpretovať a aplikovať

ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov (v tomto prípade Občianskeho

súdneho poriadku) v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu

bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné

súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak,

aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov

( , tiež , , ).

18. Ústavný súd už judikoval, že aj nesprávna aplikácia jednoduchého práva

všeobecným súdom môže mať za následok porušenie základných práv a slobôd v prípade,

ak všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore

s právom na súdnu ochranu a princípom spravodlivosti, napr. z dôvodu prílišného

formalizmu (, ).

19. Z judikatúry ústavného súdu (, , )

ďalej vyplýva, že v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1

nie je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax

in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu

na účely zistenia, či spôsob, akým boli príslušné predpisy aplikované alebo sa dotkli

sťažovateľa v danej veci, viedol k porušeniu alebo príslušných medzinárodných

zmlúv.

20. Na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania (jeho

opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať,

právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí)

je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Právomoc konať o veci, ktorej

sa návrh týka, v sebe zahŕňa právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam,

ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu

do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou súdu (,

, ).

21. Ústavný súd tiež rozhodol (, , ), že právo

na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení

s ), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania, povinnosť

právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti návrhu

na začatie konania a taktiež zákonné lehoty.

22. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (,

, , , , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. apríla 2019

23. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia konštatoval: „15. Dovolateľka

v doplnení dovolania ďalej namietala, že o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku

odvolacieho súdu nebol jej zástupca (konateľ) elektronicky upovedomený. Ani táto námietka

nebola dôvodná. Z obsahu spisu totiž nevyplýva, že by žalobkyňa požiadala o oznámenie

miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami, v zmysle § 219

ods. 3 Len tá skutočnosť, že žalobkyňa v žalobe a v prípadných ďalších písomných

podaniach uviedla aj adresu svojho konateľa, vrátane mailovej adresy, bez ďalšieho

neznamená, že by tým zároveň požiadala o oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia

rozsudku elektronickými prostriedkami v zmysle uvedeného ustanovenia. Ani v tomto

prípade sa teda nemohlo jednať o odňatie jej možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1

písm. f) “

24. Po preskúmaní príslušnej časti odôvodnenia najvyššieho súdu ústavný súd

konštatuje správnosť tohto právneho názoru. Z príloh podanej ústavnej sťažnosti nevyplýva,

že sťažovateľka okrem formálneho uvedenia aj emailovej adresy pre doručovanie

písomností požiadala zákonom predpísaným spôsobom o oznámenie termínu vyhlásenia

rozhodnutia odvolacieho súdu aj prostredníctvom elektronickej komunikácie

prostredníctvom emailovej schránky.

24.1 Pokiaľ ide o námietku, že sťažovateľka podala odvolanie za účinnosti

, nie za účinnosti , a teda,

že za daného skutkového stavu aplikácia

(účinného od 1. júla 2016) nebola možná, táto nemôže mať na práva sťažovateľky žiaden

dopad. Ustanovenie upravujúce dotknutú

problematiku v čase rozhodovania o odvolaní vo veci sťažovateľky požadovalo vo veciach,

v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, len oznámenie

miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej

piatich dní pred jeho vyhlásením. Najvyšší súd teda odôvodňoval (dokonca) neporušenie

rozsiahlejších práv sťažovateľky podľa (už) nového právneho stavu, v rámci ktorého

v predmetnej situácii navyše platí, že „Ak o to strana požiada, súd jej oznámi miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.“.

24.2 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej

uvádza, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,

nemožno považovať za porušenie základného práva podľa alebo práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, , , ,

, ).

24.3 V dôsledku toho ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť sťažovateľkou

podanej ústavnej sťažnosti smerujúcej k porušeniu práv podľa ,

ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. apríla 2019, v dôsledku čoho ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g)

odmieta sťažovateľkou podanú ústavnú sťažnosť v tejto jej časti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

III.2 Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. )

25. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa , rovnako tak aj práva podľa dohovoru, vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v ich

všeobecnom poňatí je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (, ,

, , , , , , ,

, , ). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane

zdôraznil, že , obdobne tak aj dohovoru, v relevantnej časti

ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý vyjadruje predovšetkým

záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku

prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti ().

26. Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj názor (,

, , , , , ,

, , , , , ),

v zmysle ktorého sa ochrana základnému právu podľa poskytuje

v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie

základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi)

ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nemôže dochádzať

k porušovaniu označeného základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť odmietne, vychádzajúc pri tom z účelu týchto práv,

ktorých spoločným menovateľom je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (, ,

, ). Inými slovami, ústavný súd poskytuje ochranu práv podľa čl. 48

ods. 2 a podľa dohovoru len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany

porušenie základného práva ešte trvalo alebo k jeho porušeniu dochádza (,

, , , ). Uvedený právny názor ústavného

súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok vo veci

Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike z 3. 3.2009, sťažnosť č. 16970/05).

27. Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd v dovolacom konaní rozhodol, a to

svojím uznesením sp. zn. zo 17. apríla 2019, a sťažovateľka podala ústavnú

sťažnosť, namietajúc aj porušenie označených práv podľa a podľa

ods. 1 dohovoru, až po tom, ako najvyšší súd rozhodol, nemôže tak už dochádzať

k porušeniu týchto práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ). V dôsledku toho ústavný

súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť sťažovateľkou podanej ústavnej sťažnosti

smerujúcej k porušeniu práv podľa a dohovoru

v napadnutom konaní najvyššieho súdu, v dôsledku čoho ústavný súd podľa § 56 ods. 2

písm. g) odmieta sťažovateľkou podanú ústavnú sťažnosť v tejto

jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

28. S poukazom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu