Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 462/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

18. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť m. S., S., zastúpeného advokátkou

JUDr. G. Z., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl.

46 ods. 1, a a práv podľa

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. januára

2010 a tiež uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 9.

augusta 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť m. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. novembra 2011 telefaxom a 14. novembra 2011 poštou doručená sťažnosť m. S., S.

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. G. Z., B., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co

471/2010 a jeho rozsudkom z 19. januára 2010 a tiež uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 9. augusta 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca sa návrhom

zo 17. marca 1997 domáhal pôvodne na Okresnom súde Malacky proti obchodnej

spoločnosti C., a. s. S., S. (ďalej len „žalovaná“), určenia vlastníckeho práva

2

k nehnuteľnosti − pozemku parc. č. ... − ostatná plocha o výmere 82 807 m, pôvodne

zapísanej na LV č. ..., katastrálne územie S., označenej v geometrickom pláne č. ... z

2

28. januára 1997 ako parcela č. ... − ostatné plochy o výmere 81 757 m, vedenej na LV

č. ..., katastrálne územie S. (ďalej len „nehnuteľnosť“).

2

Sťažovateľ uviedol, že «uvedená výmera 81 757 mzodpovedá rozsahu špeciálnej

stavby - skládky odpadov v nespornom vlastníctve M. S. (navrhovateľa) sťažovateľa

nachádzajúcej sa vo vnútri celého pozemku uvedeného ako parc. č. ...

Sporná nehnuteľnosť bola pôvodne vedená v pozemnoknižnej vložke č. ... kat. úz. S.

2

ako mpč. ... - roľa o výmere 40 541 m. Geometrickým plánom č. zák. ... zo dňa 10. 11.

1994, vyhotoveným za účelom „majetkoprávneho usporiadania časti skládky odpadu 4104“

a na základe objednávky odporcu, aj keď tento nebol užívateľom pozemku, ani

prevádzkovateľom skládky odpadu, došlo k zmene výmery pôvodnej mpč. ... tak, že k nej boli

pričlenené ďalšie pozemnoknižné parcely, a to mpč. ..., časť ..., mpč. ..., časť mpč. ..., časť

mpč. ..., časť mpč. ..., časť mpč. ... a časť mpč. ... a takto bola zlúčením vytvorená parc.

2

č. ..., v katastri nehnuteľností vedená ako ostatná plocha o výmere 82807 m, v ktorej vnútri

parcely je špeciálna stavba Skládka odpadov Ž..

Tento geometrický plán je len zameraním uvedených parciel a vytvorením jednej

parcely č. ..., no nebol robený na základe zamerania skutočného stavu v prírode a nie je na

ňom zakreslený objekt skládky odpadov a súvisiace technické zariadenia, čím nezobrazoval

skutočný stav predmetnej lokality. Bol vypracovaný za účelom použitia pre dodatočné (!)

sprivatizovanie pozemkov odporcom, akciovou spoločnosťou C., a. s. S. dodatkom k

privatizácii, k čomu došlo práve v roku 1995, t. j. 3 roky po vzniku a. s..

Týmto postupom bol v dodatočnej privatizácii zatajený skutočný stav predmetných

nehnuteľností a najmä to, že ide o pozemok, vytvorený pričlenením ďalších parciel, ktoré

spravoval napr. Š. S., atď., že ide o pozemok, v ktorom sa nachádza zákonným spôsobom

zriadená a prevádzkovaná skládka odpadov S., teda že ide o pozemok špeciálneho určenia s

osobitnými užívacími a majetkovými režimami podľa špeciálnych právnych predpisov

(zrušený dobývací priestor a vykonávaná rekultivácia - banský ) a že

na pozemku je hlavnou stavbou skládka odpadov, určená na trvalé ukladanie odpadov,

ktorá sa prevádzkovala, a že ukladanie odpadov do vyťaženej jamy zrušeného dobývacieho

priestoru bol v danom prípade spôsob vykonania rekultivácie nehnuteľnosti (zdevastovanej

ťažbou) v zmysle rozhodnutia Obvodného banského úradu č. j. ... a schváleného Plánu

likvidácie hliniska Ž. a rozhodnutia OPS Bratislava č. p. ... o vytvorení lokality Ž. a o určení

vyťažených priestorov na náhradnú rekultiváciu, atď.».

Ďalej sťažovateľ uviedol:

«Pôvodným vlastníkom sporných nehnuteľností - pozemkov bol Ľ. K., právnym

titulom dedenia, ďalším vlastníkom na základe kúpnej zmluvy zo dňa 6. 9. 1930 sa stala

firma „U.“ továrne na portlandský cement, úč. spol. v B.

Neskôr, podľa vyhl. č. ... Úrad. vest. a č. ... Úrad. vest. a § 17 dekrétu č. ... Sb. S.,

národný podnik T.

Uvedenou vyhláškou ministra priemyslu č. ... zo dňa 7. 3. 1946 došlo k zriadeniu

národného podniku „S. n. p. T.“ v nadväznosti na § 12 dekrétu prezidenta republiky zo dňa

24. 10. 1945 č. 100 Zb. o znárodnení baní a niektorých priemyselných podnikov a k

začleneniu do majetkovej podstaty podniku S., úč. spol. v B. v rozsahu znárodnenia.

Výmerom Povereníctva stavebníctva B. č. Práv. - ... zo dňa 18. 1. 1954, ktorým bol určený

rozsah znárodnenia, boli znárodnené, okrem iných, aj nehnuteľnosti zapísané

v pozemnokniž. vl. č ... kat. úz. S. ako mpč. ..., ... a nehnuteľnosti zapísané vo vl. č. ... kat. úz.

S. č. ...

Podľa vyhlášky ministerstva priemyslu z 27. 7. 1949, uverejnenej Úr. I. II. pod č. ...

bolo do pozemkovej knihy vložené vlastnícke právo pre firmu S., národný podnik, B. (S.) - č.

d. ... z 12. 5. 1950, zápis v PKV č. ... k. ú. S.. Išlo jednoznačne o národný majetok

československého štátu.

V roku 1962 boli sporné nehnuteľnosti určené rozhodnutím Združenia maltovín

a azbestocementových výrobkov v T. zo dňa 16. 10. 1962 zn. inž. ... za dobývací priestor a v

knihe dobývacích priestorov SBU bol zaevidovaný pod diel VIII. fólio 199 na C., k. p. S.

V nadväznosti na uznesenie vlády SSR č. 44/83 z 2. 2. 1983 bola v S. rozhodnutím

č. ... generálneho riaditeľa koncernu C. zrušená výroba cementu k 31. 12. 1983 a dobývací

priestor bol navrhnutý na zrušenie. Nevyťažené zásoby boli rozhodnutím Slovenského

geologického úradu podľa ust. vyhl. č. o odpisoch bilančných

zásob... č. j. ... z 5. 3. 1985 odpísané a vyňaté z evidencie. Obvodný banský úrad

rozhodnutím z 15. 7. 1985 č. j. ... schválil Plán likvidácie hliniska Ž.

Ministerstvo stavebníctva SSR dňa 6. 11. 1985 rozhodnutím č. ... zrušilo dobývací

priestor S., určený na dobývanie ílov - sialit. cementovej suroviny ťažobnej organizácii C.,

k. p. S. a zrušenie dobývacieho priestoru podľa § 24 zák. č. ... Úrad. vest. bolo zaznamenané

v evidenčnej knihe dobývacích priestorov Slovenského banského úradu VII. diel, fólio 199,

čo potvrdzuje Osvedčenie o vyňatí dobývacieho priestoru z evidencie č. ... zo dňa 14. 2.

1986.

Sporné pozemky sa týmto stali pre štátnu organizáciu C. k. p. S. prebytočným

majetkom, lebo táto organizácia ich už na plnenie svojich úloh trvale prestala potrebovať.

Zrušením výroby cementu, odpísaním a vyňatím nevyťažených zásob z evidencie prestala

byť štátna organizácia poverená úlohami, na ktorých plnenie majetok slúžil.

Teda zrušeniu dobývacieho priestoru predchádzali akty schválenie Plánu likvidácie

hliniska, schválenie Plánu rekultivácie a zabezpečenia hliniska Ž., konania viacerých

komisionálnych rokovaní zúčastnených strán na Ministerstve stavebníctva, na M. S., na

VHMB Bratislava, výber staveniska podľa Plánu likvidácie, vydanie súhlasu Obvodného

banského úradu v Bratislave č. j. ... zo dňa 19.10.1981 so zriadením verejného smetiska -

skládky, ako aj súhlasu ONV Bratislava - vidiek, odboru PLVH č. ... zo dňa 26. 10. 1981, s

využitím vyťaženej ílovej jamy pre zriadenie skládky odpadov, vytvorenie lokality označenej

Ž. S. II k termínu 8. 9. 1985 za účelom vykonania technickej a biologickej rekultivácie na

základe rozhodnutia Okresnej poľnohospodárskej správy Bratislava č. j. ... zo dňa 8. 11.

1984, t. j. o určení vyťažených priestorov na náhradnú rekultiváciu V. B. (V.), odsúhlasenie

návrhu hospodárskej zmluvy (ďalej len HZ) o prevode správy národného majetku medzi C.

k. p. S. a VHMB, ktorú zmluvné strany podpísali 21. 4. 1985.

K fyzickému odovzdaniu lokality ložiska ílov S. na V. došlo dňa 18. 9. 1985.

Následne bola uzavretá hospodárska zmluva o odovzdaní zrušeného ťažobného

priestoru na vykonanie rekultivačných prác, HZ o odovzdaní pozemkov medzi C. S., M. S.,

Š. S. a V. B. zo dňa 1. 10. 1985, ktorou zmluvou bola aj sporná parcela odovzdaná do

operatívnej správy M. S. a následne bola uzavretá zmluva s názvom Dohoda na

zabezpečenie postupu pri osobitnej ochrane poľnohospodárskej pôdy medzi V. a M. S. zo

dňa 12. 12. 1985, ktorej obsahom je využívanie a postupy prác súvisiacich s prevádzkou

riadenej skládky a ktorá naväzovala na HZ zo dňa 1. 10. 1985, ktorá bola jej súčasťou

spolu s prevádzkovým poriadkom riadenej skládky a cenovým výmerom. Operatívna správa

M. S. prináležala tomuto orgánu štátu (nie hospodárskej organizácii) podľa vyhlášky č.

o správe národného majetku.

Dňa 9. 1. 1986 zaslal riaditeľ podniku C. k. p. S. záverečnú časť dokladov k HZ zo

dňa 1. 10. 1985 a oznámil, že žiada VHMB o prevedenie vlastníckych vzťahov pozemkov v

n. p. G. B. a že uvedené pozemky vypúšťa z evidencie vlastníctva k. p. C. S. V skutočnosti

však vlastníkom predmetných nehnuteľností bol č. a k. p. C. -u patrila len správa národného

majetku do uskutočnenia opísaného postupu zainteresovaných organizácií a inštitúcií.

Od tohto dátumu už C. k. p. nekonal ako správca národného majetku a prestal tento

majetok viesť v účtovnej evidencii.

Z vykonaných dôkazov vyplýva uvedený skutkový stav, už konštatovaný ako zistený

skutkový stav v právoplatných rozhodnutiach pred ich zrušením v dovolacom konaní

rozsudkom NS SR sp. zn. zo dňa 27. 6. 2005.

Z V. došlo k prevodu správy národného majetku v zmysle hospodárskej zmluvy zo

dňa 22. 5. 1990 na M. S. dňom 1. júna 1990, čo potvrdzuje, že medzi C. k. p. a M. S.

neexistovala v tom čase žiadna súvislosť, či hospodársky vzťah, ktorý by oprávňoval

právneho predchodcu odporcu konať ako správca majetku č., a už vôbec nie ako vlastníka.»

Sťažovateľ podrobne opisuje udalosti, ktoré predchádzali podaniu sťažnosti

ústavnému súdu v jeho právnej veci. V súvislosti s namietaným porušením ním označených

základných práv podľa a práv podľa dohovoru v rámci konania pred súdmi

jednotlivých stupňov poukazuje najmä na tieto skutočnosti:

„Vo veci bolo prvýkrát právoplatne rozhodnuté rozsudkom OS M. zo dňa 29. 5. 2001

č. k. -532 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom KS v Bratislave zo dňa 27. 5.

2003 č. k. -610 tak, že navrhovateľ M. S. je vlastníkom časti nehnuteľnosti

vedenej na OÚ M., odbor katastrálny pre obec a kat. úz. S. zapísanej pôvodne na LV č. ..., t.

2

č. na LV č. ... ako parc. č. ... - ostatné plochy vo výmere 82 807 moznačenej na GP č. ... z

2

28. 1. 1997 ako parc. č. ... - ostatná plocha vo výmere 81 757 m.

Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora zo dňa 25. 10. 2004

boli uvedené právoplatné rozsudky odvolacieho aj prvostupňového súdu zrušené a vec bola

vrátená na ďalšie konanie prvostupňovému súdu.

Ďalšie prvostupňové rozhodnutie OS Bratislava IV č. k. MA -688

po rozsudku NS SR č. k. , ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý, bolo

založené v zmysle odôvodnenia rozsudku č. k. MA -688 zo dňa 9. 5. 2007 na:

1. že Hospodárskou zmluvou zo dňa 1. 10. 1985 nedošlo k prevodu správy majetku

podľa § 347 Hosp. zákonníka, či opatreniami nadriadených orgánov, pretože takáto zmluva

v danom prípade uzavretá nebola

2. rozporuplne vyvodil ďalší záver, že zo znenia HZ zo dňa 1. 10. 1985 (o ktorej

tvrdí, že uzavretá nebola), a to iba zo znenia zmluvy vyplýva, že zmluvná strana C., k. p.

postúpil zmluvou iba právo dočasného užívania a vyvodil z tejto HZ aj záver, že zmluvou

o prevode dočasného užívania sa nemení správa národného majetku, a že táto ostala na

pôvodnej organizácii – C., k. p. - bez uvedenia aký právny predpis aplikoval pre daný záver.

3. tiež zaujal názor, že navrhovateľ, M. S., stav uvedený v 2.) rešpektoval, keď

koncom roka 1995 uzavrel zmluvu o nájme spornej parcely so spoločnosťou C. a. s. S. (išlo

o nájom na dobu určitú na 1 rok, spätne od 1. 1. 1995).

4. že účastníci konania zhodne uviedli, že nebola uzavretá zmluva o zriadení

smetiska, ako to vyžadoval ust. čl. VII bod zmluvy 9 zmluvy, a že preto súd dospel k záveru,

že zmluva HZ z 1. 10. 1985 nenadobudla účinnosť.

5. že navrhovateľ, M. S., v konaní nepreukázal svoje tvrdenie, že išlo

o poľnohospodársku pôdu (?)

6. že ani banský zákon, ani zákon o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu

neupravuje prechod práva hospodárenia (pojem právo hospodárenia bol zavedený až

novelizáciou Hospodárskeho zákonníka, s účinnosťou od 1. 5. 1990 a že navrhovateľ, aj keď

sa odvolával na to, že ide o pozemok špeciálneho určenia, neuviedol však ako má táto

skutočnosť ovplyvniť prechod práva hospodárenia a zaujal tiež názor, že na tento právny

vzťah sa vzťahuje Hospodársky zákonník a že jedine v medziach jeho ustanovení mohlo

dôjsť k prevodu správy ako to umožňuje § 347 Hosp. zákonníka

7. že podľa § 24 ods. 2 Hosp. zák. sa na platnosť zmluvy vyžaduje písomná forma

a preto akékoľvek názory svedkov a úmysly strán pri uzatváraní zmluvy by nezmenili

písomne dohodnutý predmet - prevod práva dočasného užívania

8. a že na základe týchto (horeuvedených) skutočností navrhovateľ nepreukázal, že

by ku dňu účinnosti o majetku obce mal k predmetným

nehnuteľnostiam právo hospodárenia, pretože pred rokom 1985 mal takéto právo právny

predchodca odporcu.“

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 19. januára 2010 rozsudok Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“),

ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, potvrdil.

Podľa sťažovateľa „skutkový stav, ktorý bol konštatovaný v právoplatných

rozsudkoch prvostupňového a odvolacieho súdu pred ich zrušením v dovolacom konaní

rozhodnutím NS SR sp. zn. zo dňa 4. 2. 2005, nebol v ďalšom konaní

vyvrátený žiadnymi inými, novými dôkazmi, ktoré by v konaní boli vykonané po zrušení

predchádzajúceho rozsudku, na ktorý sme poukázali a súdy na naše argumentácie

nereagovali a neuviedli, prečo tak urobili. Zostáva nejasné ako boli vyhodnotené už

vykonané dôkazy spôsobom ako vyhodnotenie dôkazov upravuje ust. a to:

1. Ako súdy vyhodnotili vykonané listinné dôkazy - celú HZ z 1. 10. 1985 vrátane

príloh, ďalej Dohodu na zabezpečenie postupu pri osobitnej ochrane poľnohospodárskej

pôdy medzi V. a M. S. zo dňa 12. 12. 1985 a jej vzťah k HZ zo dňa 1. 10. 1985...

2. Ako vyhodnotili ďalšie dôkazy - rozhodnutia štátnych orgánov, ktorých predmetom

boli právne skutočnosti ako zrušenie výroby cementu, zrušenie dobývacieho priestoru aj

vzhľadom na použitie pojmu dočasnosti a k čomu mala dočasnosť viazať, ďalej dôkazy

o schválených postupoch likvidácie hliniska Ž. a rozhodnutia o rekultivácii vyťaženej jamy

jedným zo zaužívaných technologických postupov - zavezením riadenou skládkou odpadov

až do jej uzavretia a dokončenia rekultivácie v zmysle platných právnych predpisov a

ostatné, už vykonané dôkazy, keď hodnotili iba HZ zo dňa 1. 10. 1985 a prečo nehodnotili

ostatné uzavreté zmluvy súvisiace s likvidáciou hliniska, napr. HZ zo dňa 21. 4. 1985 a celý

právny stav vytvárali, atď.

3. Aký právny názor zaujali súdy k faktom, ktoré vyplývali z vykonaných dôkazov...

4. Ako v odôvodnení citované ustanovenia Hosp.

o správe národného majetku aplikovali na konkrétne skutočnosti, keď ich použitie, najmä

vyhl. č. pre zaujatý právny názor súdov je rozporuplný a javí sa aj nezákonný...

5. Prečo zostal nevysvetlený záver súdu o neplatnosti HZ z 1. 10. 1985 v tom, v čom

má spočívať neplatnosť úkonu...

6. k zaujatému právnemu názoru, že navrhovateľ nepreukázal existenciu práva

hospodárenia k spornej nehnuteľnosti... bez vyhodnotenia navrhovateľom predložených

a vykonaných listinných dôkazov...

7. nevysvetlené, že ktoré z vykonaných dôkazov a na ich základe zistený skutkový stav

nebol podstatný pre posúdenie vlastníckeho práva navrhovateľa, nadobudnutého zo zákona,

teda čo bolo potrebné aj pre prejudiciálne vyriešenie otázky existencie práva hospodárenia

M. S. s majetkom štátu ku dňu 1. 5. 1991...

8. nevysvetlené ako sa súdy vyporiadali s argumentáciami navrhovateľa

a s vykonanými listinnými dôkazmi o zlúčení viacerých parciel, ktoré boli v správach aj

iných organizácií, a aj v správe NV ako orgánu štátu...

9. - a ďalšie navrhovateľove argumentácie, ktorými poukazoval na dôkazy vykonané

v tomto konaní a ktoré žiadal riadne vyhodnotiť, napr.: listinný dôkaz - zoznam špecifikácie

majetku, listy vlastníctva, evidenčné listy, výpisy z podnikového registra...

10. - súdy nezaujali žiadne stanovisko či právny predchodca mal k spornému majetku

a v akom rozsahu právo hospodárenia...

11. z odôvodnenia rozsudku nie je možné posúdiť, či súd prešiel úvahou cez definíciu

pozemku v zákone o evidencii nehnuteľností, jeho občiansko právne postavenie najmä

pokiaľ ide o vlastnícke oprávnenia a vzhľadom na jeho špeciálne určenie cez niektoré

otázky využitia priestoru nad a pod povrchom územia, ktoré upravujú osobitné predpisy...

12. - z písomného odôvodnenia rozhodnutí súdov (prvostupňového aj odvolacieho)

ďalej nie je zrejmé ako súdy vyhodnotili postavenie M. S. v procese likvidácie hliniska a

nariadenej rekultivácie sporného pozemku a z nej vzniknutých zmluvných vzťahov...“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ namieta, že „odvolací súd, v odôvodnení

svojho rozhodnutia nevyhodnotil všetko, čo v konaní vyšlo najavo a nekonal v súlade s ust.

, čím založil nielen nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí ale aj ich protiústavnosť,

že sa dostatočným a výstižným spôsobom nevyporiadal s argumentáciou sťažovateľa, čím je

rozhodnutie nepresvedčivé a sťažovateľovi takýmto odôvodnením bolo odňaté právo konať

pred súdom“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. augusta 2011 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku

krajského súdu ako procesne neprípustné.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd „svoje procesné rozhodnutie o odmietnutí

dovolania sťažovateľa taktiež riadne nezdôvodnil a nezaoberal sa náležite námietkami

sťažovateľa v dovolaní a jeho argumentáciou o porušení jeho práv odvolacím súdom“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako porušovateľ v 1. rade uznesením zo dňa

9. 8. 2011, spis. zn. , porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivý

súdny proces podľa článku 46 ods. 1, článku 47 a článku 48 (sťažovateľ má zrejme na mysli

a , pozn.) , ako súčasť širšieho

ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné

právo sťažovateľa na ochranu majetku podľa SR, ktoré právo implikuje

v sebe aj nutnosť procesných záruk a garancií v konaní pred súdmi a právo na spravodlivý

súdny proces podľa článku 46 ods. 1 a právo na účinný právny

prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Krajský súd v Bratislave ako porušovateľ v 2/ rade rozsudkom zo dňa 19. 1. 2010,

č. k. -234 a konaním ktoré mu predchádzalo, porušil právo sťažovateľa

na ochranu práva vlastniť majetok podľa SR, ktoré právo implikuje

v sebe aj nutnosť procesných záruka garancií v konaní pred súdmi a právo na spravodlivý

súdny proces podľa článku 46 ods. 1, článku 47 a článku 48 (sťažovateľ má zrejme na mysli

a , pozn.) , ako súčasť širšieho

ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Uznesenie porušovateľa v 1/ rade - Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

9. 8. 2011, spis. zn. zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie

porušovateľovi v 1/ rade - Najvyššiemu súdu SR v Bratislave.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

15.000,00 EUR (slovom: pätnásťtisíc eur), ktorú sumu sú porušovatelia povinní zaplatiť

do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Porušovatelia základného práva sú povinní sťažovateľovi nahradiť trovy právneho

zastúpenia vo výške 314,18 EUR /Za 2 úkony - prevzatie a príprava právneho zastúpenia,

podanie sťažnosti na Ústavný súd SR, podľa ust. § 11 ods. 3 vyhlášky 65512004 Z. z. - 1

úkon sa rovná sume vo výške 123,50 EUR + (2 x paušál/rok 2011 po 7,41 EUR)

+ 20 % DPH (52,36 EUR) = 314,18 EUR/, ktoré sú povinní zaplatiť do dvoch mesiacov odo

dňa právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. G. Z., advokátky, so

sídlom: B.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a , ako aj práva podľa dohovoru rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 19. januára 2010 a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že namietaný rozsudok krajského

súdu ako odvolacieho súdu bol sťažovateľovi doručený 1. apríla 2010, pričom sťažovateľ

doručil ústavnému súdu sťažnosť 10. novembra 2011, t. j. zjavne po uplynutí lehoty

uvedenej v , čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa

z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

S týmto záverom sa ústavný súd v danom prípade neuspokojil vzhľadom na to, že aj

v prípade sťažovateľa reflektoval svoju judikatúru z ostatného obdobia (napr. m. m.

, , , , ,

), podľa ktorej lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň

aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd

dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,

odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie označených práv namietaným postupom a rozsudkom

krajského súdu, aj z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z už citovaného totiž vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Pri preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu

sp. zn. MA z 9. mája 2007, ktorým bol návrh sťažovateľa na určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti voči žalovanej zamietnutý, a v tejto súvislosti považoval

za potrebné poukázať na túto časť jeho odôvodnenia:

«Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 9. mája 2007, č. k. MA -688

zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia vlastníckeho práva k časti

nehnuteľnosti vedenej na Okresnom úrade Malacky - odbor katastrálny pre obec

2

a katastrálne územie S. na LV č. ... ako parcela ... - ostatné plochy vo výmere 82807 m,

2

ktorá časť predstavuje výmeru 81 757 ma nesie označenie novovytvorenej parcely ...

ostatné plochy. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania 204 575

Sk k rukám JUDr. J. P., AK B., do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak po

doplnení dokazovania v zmysle právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

uvedeného v rozsudku zo dňa 27. júna 2005, sp. zn. , ktorým na základe

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky zrušil rozsudok

súdu prvého stupňa zo dňa 29. mája 2001 v časti, ktorou určil, že navrhovateľ je vlastníkom

predmetných nehnuteľností a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. mája 2003,

sp. zn. , , ktorým v napadnutej časti, t. j. v určujúcom výroku

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za

preukázané, že nehnuteľnosti vedené v pozemkovoknižnej vložke č. ... pre Obec S. pôvodne

vlastnil Ľ. K., v roku ... sa na základe kúpnej zmluvy stala ich vlastníkom firma U., továreň

na portlandský cement, účastinná spoločnosť B. a podľa vyhlášky ministra priemyslu zo dňa

27. decembra 1945 č. 727 ú. v. bol znárodnený zoštátnením podnik S., účastinná spoločnosť

B. a jeho majetok vrátane nehnuteľností označených ako parc. č. ... bol v rozsahu

znárodnenia začlenený do S., n. p. T. Tento národný podnik v priebehu nasledujúcich rokov

prechádzal do správy štátnych podnikov s názvom S., n. p., neskôr k. p., S., C., n. p. neskôr

k. p. a š.p., S., C., k. p. S. Ministerstvo stavebníctva SSR svojím rozhodnutím zo dňa 6.

novembra 1985 pod č. ... zrušil ťažobnej organizácii C., k. p. S. dobývací priestor „S.“. C.,

k. p. S. fyzicky odovzdal predmetnú lokalitu hospodárskou zmluvou zo dňa 1. októbra 1985

V. V bode 9 zmluvy sa účastníci dohodli, že táto nadobudne platnosť po uzavretí

hospodárskej zmluvy o zriadení a využívaní predmetnej lokality pre účely smetiska medzi M.

S. a preberajúcou organizáciou. Dňa 12. decembra 1985 bola medzi V. a M. S. uzavretá

dohoda o vykonaní prác súvisiacich s prevádzkou riadenej skládky a so zapracovaním

odpadového materiálu v S. na pozemkoch zrušeného ťažobného priestoru, kde sa mala

vykonať náhradná rekultivácia. Hospodárskou zmluvou zo dňa 22. mája 1990 V. odovzdala

M. S. celý priestor do užívania, odkedy ho užíva len navrhovateľ a jeho právny predchodca,

ktorý tu realizoval časť stavby na základe stavebného povolenia na skládku odpadov

„ochranný val“.»

Okresný súd sa v označenom rozsudku v reakcii na právne názory najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu zaoberal aj «predmetom zmluvy uzavretej dňa 1. októbra 1985 medzi

odovzdávajúcou organizáciou C., k. p. S. a preberajúcou organizáciou V., ktorou podľa

názoru navrhovateľa malo prejsť právo správy na navrhovateľa a predmetom ktorej podľa

bodu II. je „odovzdanie pozemkov na vykonanie technickej a biologickej rekultivácie

investorom v priestore ložiska ílov lokality Ž. S. II. Za týmto účelom sa dávajú pozemky

uvedené v bode V/2 zmluvy do dočasného užívania preberajúcej organizácii (V.), ktorá

súčasne pozemky týmto odovzdáva do operatívnej správy M. S.“. Dospel k záveru, že

prevody S. mimo obvyklého hospodárenia sa vykonávali hospodárskymi zmluvami o

prevode správy národného majetku podľa § 347 Hospodárskeho zákonníka alebo

opatreniami nadriadených orgánov, avšak takáto zmluva v danom prípade nebola uzavretá,

keď zo znenia zmluvy z 1. októbra 1985 vyplýva, že C., k. p. postúpil zmluvou iba právo

dočasného užívania tak, ako to vyplýva z článku II. zmluvy. Zmluvou o prevode dočasného

užívania sa nemení S., táto naďalej ostala na pôvodnej organizácii – C., k. p.. Ďalej

uviedol, že pre posúdenie zmluvy je podstatné, aký predmet je v nej uvedený, keď podľa §

24 ods. 2 Hospodárskeho zákonníka na platnosť zmluvy sa vyžadovala písomná forma.

Pokiaľ ide o výsluch svedkov, ktorí za jednotlivé subjekty zmluvu podpisovali, zistil, že

zástupca spoločnosti C., k. p. pán Ing. P. D. zomrel a na vypočutí svedka RNDr. A. M.

navrhovateľ ani odporca netrvali. Ďalej zo zhodných tvrdení účastníkov zistil, že nebola

uzavretá zmluva o zriadení smetiska tak, ako to vyžadovalo ustanovenie článku VII. bod 9

zmluvy, a preto dospel k záveru, že predmetná zmluva nenadobudla účinnosť. Námietku

navrhovateľa, že ide o pozemok špeciálneho určenia považoval za relevantnú pre posúdenie

prechodu práva hospodárenia s odôvodnením, že na daný právny vzťah sa vzťahuje

Hospodársky zákonník a jedine v jeho medziach mohlo dôjsť k prevodom správy tak, ako to

umožňuje § 347 Hospodárskeho zákonníka, keď banský zákon ani zákon o ochrane

poľnohospodárskeho pôdneho fondu, na ktoré sa navrhovateľ odvolával, neupravujú

prechod práva správy. Taktiež vzhľadom na predloženú zápisnicu z katastrálneho konania

na Katastrálnom odbore Okresného úradu v M. z 3. októbra 1997, týkajúceho sa zmeny

zápisu vlastníka u parc. č. ..., v ktorej sa uvádza, že S. nepreukázal, že by u uvedených

pozemkov išlo o poľnohospodársku pôdu, nepovažoval za preukázané tvrdenie

navrhovateľa, že ide práve o takýto druh pozemku. Poukázal aj na skutočnosť, že Fond

národného majetku SR v rámci rozhodovania a schvaľovania privatizačného projektu

akciovej spoločnosti C., a. s., S. zahrnul tento majetok do privatizovaného podniku a musel

teda mať za preukázané, že štátny podnik mal k nehnuteľnosti právo hospodárenia.

Navrhovateľ uzavrel zmluvu o nájme predmetnej nehnuteľnosti č. ... s vlastníkom pozemkov

a túto nájomnú zmluvu aj rešpektoval. Na základe týchto skutočností dospel k záveru, že

navrhovateľ nepreukázal, že by ku dňu účinnosti o majetku obcí,

mal k predmetným nehnuteľnostiam právo hospodárenia, a preto nemohlo v zmysle § 2

citovaného zákona prejsť naňho vlastnícke právo. O náhrade trov konania rozhodol podľa §

142 ods. 1 ».

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. z 19. januára 2010, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa z 9. mája 2007, vyplýva, že odvolací súd sa

v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu.

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd najmä uviedol:

„Odvolací súd prejednal vec podľa , s nariadením pojednávania

podľa a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je

vecne správny.

Podľa v znení platnom a účinnom od 15. 10. 2008, ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam špecifikovaným v petite návrhu, ktorých ako vlastník je v katastri

nehnuteľností vedený odporca. Určenia vlastníckeho práva sa domáhal podľa § 2 ods. 1

, podľa ktorého do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku

Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku

ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu () právo

hospodárenia národným výborom, na území, ktorých sa nachádzajú. Tvrdil, že M. v S. mal

právo hospodárenia k sporným nehnuteľnostiam aj ku dňu nadobudnutia účinnosti

osobitného predpisu, t. j. k 17. 11. 1990. Navrhovateľa o tomto jeho tvrdení zaťažuje

dôkazné bremeno v zmysle - musí teda v konaní preukázať, že mu

vzniklo právo hospodárenia k sporným nehnuteľnostiam zákonom predpísaným spôsobom.

Námietka navrhovateľa uvedená v jeho odvolaní, že prvostupňový súd nesprávne určil na

kom je dôkazné bremeno a že toto zaťažuje odporcu pokiaľ ide o preukázanie jeho práva

hospodárenia, nie je dôvodná, pretože určenia vlastníckeho práva sa v konaní domáha

navrhovateľ na základe jeho tvrdení, že mu prináleží právo hospodárenia k týmto

pozemkom, a preto jeho zaťažuje dôkazné bremeno o preukázaní skutočností právne

významných pre nadobudnutie vlastníckeho práva.

Súd prvého stupňa na základe návrhov navrhovateľa, ale aj odporcu, na vykonanie

dokazovania, vykonal v prejednávanej veci rozsiahle dokazovanie, a to najmä predloženými

listinnými dôkazmi a v zmysle právneho názoru dovolacieho súdu vysporiadal sa aj

z možnosťou vypočuť svedkov zúčastnených pri uzatváraní hospodárskej zmluvy

z 1. 10. 1985, avšak vzhľadom na značný časový odstup od uzavretia tejto zmluvy, ako aj

vzhľadom na úmrtie Ing. P. D., nebolo možné vykonať výsluch všetkých zúčastnených osôb,

a preto od vykonania dokazovania výsluchom týchto svedkov upustil so súhlasom oboch

účastníkov konania, ktorý ani na výsluchu svedka RNDr. A. M. netrvali.“

Na tomto základe krajský súd ako odvolací súd „dospel k záveru, že prvostupňový

súd vykonal dokazovanie v súlade s ust. a skutkový stav tak zistil

v dostatočnom rozsahu potrebnom pre posúdenie rozhodujúcich skutočností, vykonané

dôkazy správne vyhodnotil a vec posúdil správne aj po právnej stránke, keď vychádzal

z právneho názoru dovolacieho súdu uvedeného v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa

27. 6. 2005 č. k. , ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok súdu

prvého stupňa aj rozsudok odvolacieho súdu v tejto veci a ktorým právnym názorom je

podľa v ďalšom konaní viazaný“.

K obsahu a charakteru „Hospodárskej zmluvy o odovzdaní pozemkov na vykonanie

rekultivačných prác na zrušenom ťažobnom priestore L. Ž. S. II“ (ďalej len „hospodárska

zmluva“) z 1. októbra 1985 a k sťažovateľom namietanému nepreukázaniu prechodu správy

spornej nehnuteľnosti z právneho predchodcu žalovanej (C., k. p. S.) na inú organizáciu,

odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

„Prevody Správy národného majetku mimo obvyklého hospodárenia podľa právnej

úpravy platnej v čase uzavretia predmetnej zmluvy obsiahnutej v ust. § 68 a § 347

Hospodárskeho zákonníka sa mohli vykonávať hospodárskymi zmluvami o prevode správy

národného majetku alebo opatreniami nadriadených orgánov. Opatrenia nadriadených

orgánov však museli mať rovnaké podstatné náležitosti ako hospodárske zmluvy

o prevodoch správy národného majetku. Podrobnejšiu úpravu správy národného majetku,

ako aj prevodov správy národného majetku obsahovala v období od 1. 1. 1985 do 1. 7. 1988

o správe národného majetku.

Podľa § 16 ods. 1 citovanej vyhlášky, prevody správy národného majetku mimo

obvyklého hospodárenia sa uskutočňujú len medzi štátnymi organizáciami, hospodárskymi

zmluvami za odplatu podľa cenových predpisov, pokiaľ právny predpis neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 1 citovanej vyhlášky, opatrením nadriadeného orgánu sa môže

previesť správa národného majetku v súvislosti so zriadením štátnej organizácie,

s reorganizáciou, s prevodom výrobných programov alebo ak ide o opatrenie príslušného

orgánu podľa § 7. Toto opatrenie musí mať podstatné náležitosti ako hospodárska zmluva

o prevode správy národného majetku. To platí aj o opatrení podľa § 36 zákona o národných

výboroch.

Ustanovenie § 7 citovanej vyhlášky upravovalo postup pri odstraňovaní pochybností

o príslušnosti na správu národného majetku.

Prebytočný a neupotrebiteľný národný majetok, ako aj nakladanie s ním upravovala

citovaná vyhláška v ustanoveniach § 10 a nasl., z ktorých vyplýva, že prebytočný je národný

majetok, ktorý štátna organizácia trvale nepotrebuje na plnenie svojich úloh, pričom za

prebytočnú sa považuje aj časť majetku, ktorá presahuje rozsah primeraný potrebám štátnej

organizácie. Neupotrebiteľný je národný majetok, ktorý pre svoje úplné opotrebenie alebo

poškodenie, zrejmú zastaralosť alebo zrejmú nehospodárnosť v prevádzke alebo z iných

závažných dôvodov nemôže už slúžiť svojmu účelu alebo určeniu. O prebytočnosti alebo

neupotrebiteľnosti národného majetku, aj o spôsobe ďalšieho naloženia s takýmto majetkom

rozhodoval písomne štatutárny orgán alebo ním poverený vedúci pracovník. Národný

majetok, o ktorom bolo rozhodnuté podľa § 10 ods. 4 citovanej vyhlášky, že je prebytočný,

mohla štátna organizácia previesť do správy inej štátnej organizácie, a to postupom podľa

§§ 16 a 17 citovanej vyhlášky, teda hospodárskou zmluvou alebo opatrením nadriadeného

orgánu. Okrem toho vykonávací predpis určoval, v ktorých prípadoch sa prebytočný alebo

neupotrebiteľný majetok prevádzal v rámci obvyklého hospodárenia.

Z ustanovenia § 347 ods. 1, 2 Hospodárskeho zákonníka vyplýva, že hospodárska

zmluva o prevode správy národného majetku vzniká dohodou organizácii o podstatných

náležitosti ach, ktorými sú.

a) určenie prevádzaného majetku,

b) určenie dňa prevodu správy národného majetku,

c) ak je prevod odplatný, aj výšku odplaty.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že takáto zmluva v danom

prípade nebola uzavretá, keď predložená hospodárska zmluva zo dňa 1. 10. 1985

neobsahuje uvedené zákonom stanovené podstatné náležitosti hospodárskej zmluvy

o prevode správy národného majetku a z obsahu tejto zmluvy nevyplýva, že zamýšľaným

účinkom jej uzavretia mal byť prechod správy prevádzaného národného majetku, pretože

podľa čl. II. zmluvy - jej predmetom bolo odovzdanie pozemkov na vykonanie rekultivácie

a za tým účelom mali byť pozemky dané do dočasného užívania preberajúcej organizácie,

ktorá tieto pozemky mala odovzdať do operatívnej správy M. v S.. Ďalej v čl. V. bod 3. je

uvedené, že preberajúca organizácia preberá tieto pozemky k termínu 18. 9. 1985

s povinnosťami a zodpovednosťou, ktorá jej s uskutočňovaním rekultivácie vyplýva voči

zúčastneným organizáciám a po vykonaní rekultivačných prác ich odovzdá budúcemu

užívateľovi Š. S. Z uvedeného článku teda podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že išlo

len o prevzatie predmetných pozemkov preberajúcou organizáciou na vykonanie

rekultivačných prác a následne malo dôjsť k ich odovzdaniu budúcemu užívateľovi, ktorým

mal byť Š. S., ale nie preberajúca organizácia, nešlo teda o prevod správy národného

majetku medzi odovzdávajúcou a preberajúcou organizáciou. Predmetná zmluva

neobsahuje tiež určenie dňa prevodu správy národného majetku, čo je podstatnou

náležitosťou zmluvy o prevode správy národného majetku v zmysle § 347 ods. 1, 2

Hospodárskeho zákonníka. K prevodu správy národného majetku na základe predmetnej

zmluvy nemohlo dôjsť aj z toho dôvodu, že zmluva mala nadobudnúť platnosť podľa dohody

zmluvných strán uvedenej v čl. VII. bod 9 zmluvy až po uzavretí hospodárskej zmluvy

o zriadení a využívaní predmetnej lokality pre účely smetiska medzi M. S. a preberajúcou

organizáciou, pričom v konaní nebolo preukázané následné uzavretie takejto zmluvy. V tejto

súvislosti súd prvého stupňa správne konštatoval, že tento právny úkon nemôže byť

nahradený tým, že zmluvné strany podľa tejto zmluvy konali. Okrem toho aj zo znenia

následne uzavretej hospodárskej zmluvy podľa § 125 Hospodárskeho zákonníka medzi

odovzdávajúcou organizáciou V. B. a preberajúcou organizáciou M. v S. dňa 22. 5. 1990

vyplýva, že Hospodárskou zmluvou zo dňa 1. 10. 1985 odovzdávajúca organizácia V. B.

nenadobudla sporné nehnuteľnosti do svojej správy, ale nadobudla právo dočasného

užívania pozemkov.“

Na tomto základe krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že

„Predloženými listinnými dôkazmi nebol teda preukázaný prechod správy sporných

nehnuteľností z odovzdávajúcej organizácie C., k. p. S. na inú organizáciu. Prechod správy

národného majetku k týmto nehnuteľnostiam nebol v konaní preukázaný ani na základe

iných administratívnych aktov či opatrení zainteresovaných úradov, príp. dohody na

zabezpečenie postupu pri osobitnej ochrane poľnohospodárskej pôdy zo dňa 12. 12. 1985

ani ďalších predložených listinných dôkazov, na ktoré navrhovateľ poukazoval vo svojom

odvolaní, pretože tieto nespĺňajú náležitosti opatrenia nadriadeného orgánu v zmysle § 17

vyhlášky č. a námietky navrhovateľa, že súd prvého stupňa sa s týmito aktami a

opatreniami zainteresovaných úradov nevysporiadal, nie sú dôvodné, keď aj v zmysle

právneho názoru dovolacieho súdu, ktorým sú súdy nižšieho stupňa viazané, podstatnou

otázkou bolo posúdenie charakteru zmluvy zo dňa 1. 10. 1985.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že

navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo a nepreukázal, že by

na neho bola prevedená správa predmetných nehnuteľností hospodárskou zmluvou alebo

opatrením nadriadeného orgánu, a teda že by mu zákonom stanoveným spôsobom vzniklo

k týmto nehnuteľnostiam právo hospodárenia s národným majetkom, pod ktorým pojmom sa

rozumie správa majetku štátu v zmysle , upravujúceho správu

majetku štátu s účinnosťou od 1. januára 1994.

Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s právnym

posúdením ako aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa majúcim

všetky náležitosti požadované , a preto napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa podľa , ako vecne správny potvrdil.“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta rovnaké skutočnosti, ktoré namietal v konaní

pred všeobecnými súdmi (okresným, krajským, prípadne najvyšším súdom), t. j. že „nie je

dostatočné na zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutí... vychádzať len z jedného listinného

dôkazu, z HZ zo dňa 1. 10. 1985 a ešte aj bez ozrejmenia zhodnej vôle účastníkov zmluvy,

ktorej potrebu vyslovil aj dovolací súd v zrušujúcom rozhodnutí pôvodných rozsudkov...

bolo povinnosťou odvolacieho súdu svoje rozhodnutie riadne zdôvodniť a účastníkom

konania, resp. odvolateľom takýmto spôsobom oznámiť, ako sa v opravnom konaní

vysporiadal s ich pre vec podstatnými, či už skutkovými alebo právnymi argumentmi

Uvedená povinnosť odvolacieho súdu bola o to viac dôležitou, keď navrhovateľ v odvolaní

namietal aj samotný nedostatok odôvodnenia rozhodnutia... Odvolací súd v konaní

nepristúpil ani k nariadeniu pojednávania, čo zákon pripúšťa, no aj v tomto smere bolo

potrebné takýto postup súdu v odôvodnení odôvodniť.“.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako

odvolací súd svoj rozsudok sp. zn. z 19. januára 2010 primeraným spôsobom

odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska

za neakceptovateľný a neudržateľný.

Vo vzťahu ku všetkým námietkam uplatneným sťažovateľom ide o problém

právneho posúdenia veci, prípadne o hodnotenie skutkových zistení [o tom, či v predmetnej

veci došlo, resp. nedošlo k prevodu správy (práva hospodárenia) k sporným pozemkom

z právneho predchodcu žalovanej na inú organizáciu, ako aj posúdenie dôkazného bremena

v súvislosti s touto právnou skutočnosťou].

V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

(m. m. ).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 19. januára 2010 (s prihliadnutím na obsah v poradí druhého

rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. MA z 9. mája 2007, ktorý bol

v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu

týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky (určenie vlastníckeho práva sťažovateľa podľa

o majetku obcí v znení

neskorších predpisov a s tým spojená otázka, komu patrilo právo hospodárenia k sporným

nehnuteľnostiam ku dňu účinnosti

o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov) nevyplýva jednostrannosť alebo taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu.

V danom prípade podľa názoru ústavného súdu nemožno hodnotiť napadnutý

rozsudok krajského súdu ako arbitrárny, pretože v jeho odôvodnení sú uvedené skutočnosti,

ktoré viedli krajský súd k názoru, že sťažovateľ v konaní nepreukázal, že mu vzniklo právo

hospodárenia k sporným nehnuteľnostiam zákonom predpísaným spôsobom (t. j.

nepreukázal, že by na neho bola prevedená správa predmetných nehnuteľností

hospodárskou zmluvou alebo opatrením nadriadeného orgánu, a teda že by mu zákonom

ustanoveným spôsobom vzniklo k týmto nehnuteľnostiam právo hospodárenia s národným

majetkom. Pod týmto pojmom sa rozumie správa majetku štátu v zmysle § 16 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. v správe majetku štátu v znení

neskorších predpisov, upravujúceho správu majetku štátu s účinnosťou od 1. januára 1994.).

Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli odvolací súd k rovnakému právnemu

posúdeniu veci, aké zaujal súd prvého stupňa (pri úplnom zistení skutkového stavu veci

a pri použití správneho právneho predpisu), že prevod správy sporných nehnuteľností

z odovzdávajúcej organizácie C., k. p. S., na inú organizáciu nebol preukázaný ani

predloženými listinnými dôkazmi (hospodárska zmluva z 1. októbra 1985 medzi

odovzdávajúcou organizáciou C., k. p., S., Š. n. p. S., M. v S. a preberajúcou organizáciou

V. B.; hospodárska zmluva z 22. mája 1990 medzi odovzdávajúcou organizáciou V. B. a

preberajúcou organizáciou M. v S.), ani na základe iných administratívnych aktov

príslušných orgánov, nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o ústavnej

neakceptovateľnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý by zároveň

zakladal dôvod na vyslovenie porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a tiež práva podľa dohovoru. V tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľa

podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci

v jeho prítomnosti a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

, ktoré malo spočívať v tom, že krajský súd v danej veci nenariadil pojednávanie,

ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia namietaného rozhodnutia vyplýva, že odvolací

súd prerokoval vec podľa (ďalej aj „OSP“)

s nariadením pojednávania podľa , a preto nemohol z tohto dôvodu porušiť

základné právo sťažovateľa upravené v .

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označenými právami neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým

sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už

uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

Na základe uvedených skutočností a záverov ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa porušenia jeho základných

práv podľa , a a práva podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn.

z 19. januára 2010 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti ( ).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a , ako aj práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 9. augusta 2011

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti namietanému uzneseniu

najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti formuloval v zásade

rovnaké námietky, ako vo svojom dovolaní. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať,

či sa najvyšší súd ako dovolací súd s dovolacími námietkami sťažovateľa vysporiadal

ústavne akceptovateľným spôsobom.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Takýmto predpisom je v znení neskorších

právnych predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z výslovne vyplýva, že dovolanie je

prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného

ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch

uvedených v a .

V tejto súvislosti ústavný súd poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru považuje za

potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné

súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv

a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného

súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú

ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými

princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 9. augusta 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Najvyšší

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv sumarizoval podstatnú časť konania pred

súdmi prvého a druhého stupňa, ako aj obsah sťažovateľom podaného dovolania, pričom

uviedol, že sťažovateľ podal dovolanie proti namietanému rozsudku krajského súdu,

ktorého prípustnosť zakladal na dôvodoch uvedených v a

a tvrdiac, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom. Za takú vadu sťažovateľ označil nedostatočné a nezrozumiteľné odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahujúceho náležitosti podľa .

Vychádzajúc z obsahu dovolania najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia

na základe skutkového stavu prerokúvanej veci formuloval svoje právne závery najmä

takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr to,

či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním

( a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( )

dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný

prostriedok nie je prípustný.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací. súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo

rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v

jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie

zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.

s. p. ( ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie nie je prípustné

ani podľa ustanovenia z dôvodu, že dovolací súd sa neodchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2005,

sp. zn. , ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok bývalého Okresného

súdu Malacky z 29. mája 2001, č. k. -532 v časti, ktorou určil, že navrhovateľ

M. S. je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 27.

mája 2003, sp. zn. , , ktorým v ostatnej napadnutej časti, t. j.

v určujúcom výroku rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, a vec bola v rozsahu zrušenia

vrátená súdu prvého stupňa (Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie), vyplýva, že

súd prvého stupňa sa dopustil závažnej procesnej vady v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O. s.

p., keď dôkazy, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal, nevykonal spôsobom

upraveným v ustanovení , ktorý nedostatok neodstránil ani odvolací súd. V

písomnom vyhotovení rozhodnutia dovolací súd konštatoval, že podstatnou otázkou, ktorú si

boli súdy povinné ako otázku predbežnú, nevyhnutnú pre posúdenie vlastníctva k sporným

nehnuteľnostiam vyriešiť, bolo posúdenie charakteru zmluvy zo dňa 1. októbra 1985 medzi

odovzdávajúcou organizáciou C., k. p., S., Š. n. p. S., M. v S. a preberajúcou organizáciou

V. B. Pokiaľ súdy dospeli k záveru, že navrhovateľ je vlastníkom sporných nehnuteľností z

dôvodu, že išlo o prevod správy národného majetku mimo obvyklého hospodárenia podľa §

68 Hospodárskeho zákonníka a vyhl. č. o správe národného

majetku, ich záver bol predčasný, v rozpore s bodom II. ods. 3 uvedenej hospodárskej

zmluvy, z ktorej vyplýva, že pozemky uvedené v bode V/2 sa dávajú do dočasného užívania

preberajúcej organizácie, ktorá súčasne pozemky týmto odovzdáva do operatívnej správy

M. v S. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu z obsahu uzavretej zmluvy nebolo možné

bez výsluchu zástupcov zúčastnených zmluvných strán, ako aj vykonania ďalšieho

dokazovania, jednoznačne posúdiť, či medzi odovzdávajúcou organizáciou (organizáciami)

a preberajúcou organizáciou došlo k prevodu správy národného majetku mimo obvyklého

hospodárenia v zmysle § 347 Hospodárskeho zákonníka, alebo len k hospodárskej zmluve o

dočasnom užívaní národného majetku. Dovolací súd zároveň súdom vytkol, že sa

nedostatočne venovali otázke splnenia odkladacej podmienky podľa čl. VII bod 9 zmluvy z

1. októbra 1985. Za najzávažnejšiu vadu konania považoval skutočnosť, že súdy ku svojim

skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodili svoje právne závery, nedospeli v súlade s

ustanoveniami , a V ďalšom konaní sa odvolací súd pri svojom

rozhodovaní neodchýlil od záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a preto dovolanie podľa nie je prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238

, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu

o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej

podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd

nezistil.“

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia sa najvyšší súd zaoberal

prípustnosťou dovolania sťažovateľa z hľadiska dôvodu podľa (odňatie

možnosti konať pred súdom) a v tejto súvislosti uviedol:

„Odňatím možnosti konať sa. v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práva právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/

možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných

práv a právom chránených záujmov, priznaných mu

na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že

súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi

a navrhovateľovi neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom

na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces...

K odňatiu možnosti navrhovateľa pred súdom konať a k porušeniu práva

na spravodlivý proces malo podľa jeho názoru dôjsť nedostatočným a nezrozumiteľným

odôvodnením rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, pripadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len

čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného

odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto

doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať

v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého

stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody

odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie

dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené

nielen , ale aj Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa

a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie

dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri

výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení

a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( ).“

V súvislosti s dovolacou námietkou sťažovateľa, že odvolací súd sa nevysporiadal

s jeho námietkami a argumentmi, dovolací súd «poukazuje na uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo 16. marca 2005 sp. zn. , podľa ktorého: „Súčasťou

základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1

je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo

upravená v Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (

). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať

na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní.“».

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nedostatkov pri vykonaní a hodnotení dôkazov

súdmi dovolací súd uviedol, že „táto námietka navrhovateľa nie je dôvodná, pretože súd

nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať

všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré

z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( ) a nie

účastníka konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy,

nezakladá to vadu konania v zmysle , lebo to nemožno považovať

za odňatie možnosti konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000).

V zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle . Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,

no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

(pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným

dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné - viď § 241 ods. 2 písm.

a/ až c/ ).“.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa neprávneho právneho posúdenia veci podľa

dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/, c/ v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti

podľa a nasl.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť

dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

navrhovateľa v súlade s v spojení s , ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.“

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku

uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez

ďalšieho považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 ani práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili

možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania

vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny

poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol

znamenať odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych

opravných prostriedkoch.

Z citovaných častí namietaného uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj

záver, že dovolanie sťažovateľa v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobom

odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri

preskúmaní namietaného uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,

pozn.), t. j. ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal

s dovolacími dôvodmi sťažovateľa a na tomto základe odmietol dovolanie ako neprípustné.

Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu

a možnosťou porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a a tiež práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. augusta 2011 je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné, a preto sťažnosť aj v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 19. januára 2010 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 9. augusta 2011

Sťažovateľ tiež namieta, že označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho

súdu došlo aj k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

. Ústavný súd v tejto súvislosti v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru.

O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až a tiež v

dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (, ).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa

možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním

porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa až .

Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia

a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe

výkladu a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že namietaným

rozsudkom krajského súdu a namietaným uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

a ani jeho práva podľa dohovoru, tak v danom prípade nemožno

uvažovať ani o porušení jeho základného práva podľa .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

4. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 9. augusta 2011

Sťažovateľ namietal aj porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru namietaným

uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby

procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.

Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň

obhájiteľné právne tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom

(napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí

preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných

dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A,

č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru pri rozhodnutí

najvyššieho súdu nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že

ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno

považovať za porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Skutočnosť, že sťažovateľ nebol v konaní pred najvyšším súdom (dovolacím súdom)

úspešný, nie je podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy pre účely čl. 13

dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľa (napr. Vilvarajah

a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989).

Napadnuté uznesenie dovolacieho súdu preto nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia práva

sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13

dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012