Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 390/2011
PDF · 371.01 KB
No categories available
IV. ÚS 390/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. G., P., zastúpeného advokátkou JUDr. G. Z.,
B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv upravených v čl. 46 ods. 1, čl. 47
a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 29 C
101/2008 z 3. februára 2010, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 53/2010 zo
16. júna 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 235/2010
zo 6. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. Ľ. G. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2011
doručená sťažnosť Mgr. Ľ. G., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.
G. Z., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv upravených v čl. 46 ods. 1,
čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu
Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 29 C 101/2008 z 3. februára 2010 (ďalej aj
„namietaný rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 1 Co 53/2010 zo 16. júna 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok
krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 6 Cdo 235/2010 zo 6. apríla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho
súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou
okresnému súdu domáhal proti žalovanej Slovenskej republike – Ústav na výkon väzby
Prešov (ďalej len „žalovaná“) určenia, že výpoveď z nájmu trojizbového bytu č. 3... v P.
(ďalej len „sporný byt“) daná sťažovateľovi žalovanou listom zo 4. januára 2008 je
neplatná. Sťažovateľ svoju žalobu odôvodnil predovšetkým tým, že sporný byt nie je bytom
služobným, ako aj tým, že žalovaná k výpovedi z nájmu nepriložila listinu preukazujúcu
dôvod výpovede v zmysle § 711 ods. 1 písm. b) a § 711 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Okresný súd rozsudkom č. k. 29 C 101/2008-197 z 3. februára 2010 žalobu
sťažovateľa zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Proti označenému
rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
rozsudkom sp. zn. 1 Co 53/2010 zo 16. júna 2010 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdil a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním. Uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Cdo 235/2010 zo 6. apríla 2011 bolo dovolanie sťažovateľa ako neprípustné
odmietnuté.
Sťažovateľ tvrdí, že rozhodnutiami súdov všetkých troch stupňov boli porušené jeho
základné práva.
Podľa názoru sťažovateľa namietané rozsudky okresného súdu aj krajského súdu sú
nepreskúmateľné, keďže nie sú náležite odôvodnené. Odvolací súd sa podľa tvrdenia
sťažovateľa nevysporiadal s námietkami a argumentáciou uvedenou v odvolaní. Sťažovateľ
tiež tvrdí, že rovnako najvyšší súd ako dovolací súd sa nevysporiadal s jeho námietkami
uvedenými v dovolaní a bližšie nevysvetlil, ako dospel k záveru, že dovolanie je
neprípustné.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Odvolací súd považoval tvrdenie prvostupňového súdu, že začatie užívania
a vykonávanie úprav v bytoch pred podpisom nájomnej zmluvy, nemôže mať za následok
(neuviedol prečo) záver o vzniku nájomného pomeru, za dôsledne odôvodnené bez toho, aby
sa zaoberal ďalšími skutočnosťami, podstatnými pre posúdenie k čomu vlastne došlo dňa
27. 10. 1992, čo znamenalo platenie nájomného, súhlas žalovaného s pripojením sa
sťažovateľa k odberu energií, atď. a prečo tieto preukázané, nesporné skutočnosti
nevyhodnotil, čo považujeme za zásadný nedostatok rozhodnutí oboch súdov, pretože
zaplatením nájomného, konkrétnej výšky nájomného a záloh na služby spojené s užívaním
bytu, boli naplnené, spolu s vyššie uvedenými, všetky kogentné náležitosti nájomného
vzťahu, teda aj nepísanej nájomnej zmluvy.
Tiež odvolací súd uviedol, že záver o úmysle účastníkov uzavrieť ústnu alebo
konkludentnú nájomnú zmluvu nie je možné v tomto konaní urobiť, ale toto svoje
stanovisko, názor, nijako nevysvetlil a nevysvetlil ani svoj názor, citujeme: „Je nepochybné,
že účastníci mali úmysel uzavrieť riadnu zmluvu o nájme v písomnej forme a takto aj
urobili.“. Pravdou však je, že ani sťažovateľ a ani ďalší nájomcovia domu vypočutí ako
svedkovia, taký úmysel nemali čo aj uviedli, avšak súdy sa s týmito dôkazmi nevyporiadali.
V odôvodnení odvolacieho aj prvostupňového súdu chyba pomenovanie vzťahu pred
podpísaním písomnej zmluvy, jasné a logické vysvetlenie existencie bývania, teda
plnohodnotného užívania bytu, vykurovanie, dodávky energií a úhrady nájomného.
Trojmesačné bývanie rodiny žalobcu, označené súdom v jeho odôvodnení rozsudku za vstup
za účelom úprav bytu - je nepresvedčivé, neodôvodnené a účelové zo strany súdov
k prijatému rozhodnutiu.»
Sťažovateľ taktiež namieta, že vo veci konajúce súdy vôbec neposudzovali otázku
platnosti nájomnej zmluvy z pohľadu existencie podstatných náležitostí. V nájomnej zmluve
nebol podľa jeho tvrdenia napríklad určený rozsah užívania, výška nájomného atď.
Sťažovateľ namieta, že v konaní pred všeobecnými súdmi nebolo nikdy preukázané,
že k výpovedi z nájmu bola pripojená listina osvedčujúca dôvod skončenia nájmu. Rovnako
tvrdí, že všeobecné súdy sa nevysporiadali s otázkou právnej povahy sporného bytu. V tejto
súvislosti poznamenáva, že „Navyše je sťažovateľ toho názoru, že právnu povahu bytu nie
je možné riešiť z oznámenia Mesta P. a ani z výpisu vlastníctva z katastra nehnuteľnosti (17
C 143/00), ani tvrdiť, že súd riešil prejudiciálne otázku právnej povahy bytu, keď ju
žalovaný nenamietal (9 C 151/01) a súd len vychádzal zo zhodných prejavov účastníkov
konania.“.
Podľa názoru sťažovateľa «akýkoľvek nájomný vzťah, aj taký, ktorý nebol uzavretý
v písomnej forme, je možné ukončiť len zákonným spôsobom. Preto ani uzavretím ďalšej
nájomnej zmluvy, dokonca v znení, ktoré obsahovalo aj ustanovenia a formulácie
obmedzujúce dovtedajší rozsah práv nájomcu, nemožno ukončiť predchádzajúci nájomný
vzťah, ani keď vznikol konkludentne; preto „konkludentne uzavretá“ nájomná zmluva platí
doteraz.
Odvolacím súdom - porušovateľom v 2/ rade zostala nevyhodnotená, pre vec
podstatná, argumentácia sťažovateľa, napr. prečo odvolací súd prevzal bez vyhodnotenia
námietky sťažovateľa označenie predmetného bytu ako „služobný“, hoci namietal, že
právna povaha bytu nie je služobný a uviedol aj prečo, pričom sa ani prvostupňový ani
odvolací súd s jeho námietkami a právnymi argumentami nezaoberal.».
Sťažovateľ považuje aj samotný výrok namietaného rozsudku okresného súdu za
neurčitý, keďže «výrok rozsudku „žaloba sa zamieta“ predstavuje pre svoju neurčitosť
vadu konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci». Rovnako argumentuje
sťažovateľ aj vo vzťahu k výroku namietaného rozsudku krajského súdu.
Napokon sťažovateľ namieta, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol neplatné znenie § 1 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 189/1992 Zb.
o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 189/1992 Zb.“), ktoré nebolo platné v čase
od 13. mája 1992 do 30. novembra 2001. Znenie predmetného § 1 citované v napadnutom
rozsudku krajského súdu bolo účinné až od 1. decembra 2001, a nie v čase vzniku
nájomného vzťahu.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie
nálezom o nej takto rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako porušovateľ v 1/ rade uznesením zo dňa 6. 4.
2011, spis. zn. 6 Cdo 235/2010, porušil právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces
podľa článku 46 ods. 1, článku 47 a článku 48 Ústavy Slovenskej republiky, ako súčasť
širšieho ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu.
Krajský súd v Prešove ako porušovateľ v 2/ rade rozsudkom zo dňa 16. 6. 2010,
č. k. 1 Co 53/2010-234 a Okresný súd Prešov ako porušovateľ v 3/ rade rozsudkom zo dňa
3. 2. 2010, č. k. 29 C 101/08-197, a konaním ktoré im predchádzalo, porušili právo
sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1, článku 47 a článku 48
Ústavy Slovenskej republiky, ako súčasť širšieho ústavného práva na súdnu a inú právnu
ochranu.
Uznesenie porušovateľa v 1/ rade - Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
6. 4. 2011, spis. zn. 6 Cdo 235/2010, rozsudok porušovateľa v 2/ rade - Krajského súdu
v Prešove zo dňa 16. 6. 2010, č. k. 1 Co 53/2010-234 a rozsudok porušovateľa v 3/ rade -
Okresného súdu Prešov zo dňa 3. 2. 2010, č. k. 29 C 101/08-197, sa zrušuje a vec vracia na
ďalšie konanie a rozhodnutie porušovateľovi v 3/ rade - Okresnému súdu Prešov.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,00
EUR (slovom: päťtisíc eur), ktoré sú porušovatelia povinní zaplatiť do dvoch mesiacov odo
dňa právoplatnosti tohto nálezu.
Porušovatelia základného práva sú povinní sťažovateľovi nahradiť trovy právneho
zastúpenia vo výške 314,18 EUR /za 2 úkony - prevzatie a príprava právneho zastúpenia,
podanie sťažnosti na Ústavný súd SR, podľa ust. § 11 ods. 3 vyhlášky 655/2004 Z. z. –
1 úkon sa rovná sume vo výške 123,50 EUR + (2 x paušál/rok 2011 po 7,41 EUR) + 20 %
DPH (52,36 EUR) = 314,18 EUR/, ktoré sú povinní zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa
právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. G. Z., advokátky, so
sídlom: B.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv namietanými rozsudkami okresného súdu
a krajského súdu, ako aj namietaným uznesením najvyššieho súdu.
1. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 29 C 101/2008 z 3. februára 2010
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu odvolanie
(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku
svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 1 Co 53/2010 zo 16. júna 2010
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že namietaný rozsudok krajského
súdu nadobudol právoplatnosť v spojení s namietaným rozsudkom okresného súdu
11. augusta 2010, pričom sťažovateľ doručil ústavnému súdu sťažnosť 21. júna 2011, t. j.
zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná
oneskorene.
S týmto záverom sa ústavný súd v danom prípade neuspokojil vzhľadom na to, že aj
v prípade sťažovateľa reflektoval svoju judikatúru z ostatného obdobia (napr. m. m.
I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadné
podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo
vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to
konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade
podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za
predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo
rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal časť sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie svojich práv namietaným rozsudkom krajského súdu aj
z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade
s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal zo
svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu sp. zn.
29 C 101/2008 z 3. februára 2010, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, a v tejto
súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:
«Žalobca uviedol, že do predmetného bytu sa nasťahoval dňa 27. 10. 1992 na
základe ústnej dohody o nájme, pričom toho istého dňa odovzdal dovtedy užívaný byt na...
ulici... v P.
Po nasťahovaní do bytu sa žalobca prihlásil na odber elektrickej energie a plynu, čo
bolo možné len za súčinnosti žalovaného. Na vlastné náklady odstraňoval existujúce závady
a niektoré nedokončené práce v byte.
Dňa 2. 2. 2003 mu bola odovzdaná na podpis nájomná zmluva č. 02/93, v ktorej
v rozpore s ústnou dohodou bolo uvedené, že sa táto uzatvára na dobu trvania služobného
pomeru.
Predmetom prenájmu podľa čl. 1 bol byt č. 3 nachádzajúci sa na prízemí bytového
domu na... ulici... v P. na základe rozhodnutia o pridelení služobného bytu č. UZVJS -01-
2/5/92 zo dňa 4. 12. 1992 s účinnosťou od 1. 1. 1993.
Žalobca uviedol, že účastníci konania uzatvorili nájomnú zmluvu k predmetnému
bytu v ústnej podobe ešte pred uzatvorením jej písomnej formy na základe zhody zmluvných
strán o podstatných náležitostiach zmluvy a odovzdaním a prevzatím bytu, ktorý začal
užívať od 27. 10. 1992.
Po viac ako 3 mesiacoch mu bola predložená písomná forma nájomnej zmluvy,
v ktorej už bola uvedená iná doba trvania nájmu bytu, ako bola dohodnutá ústne, teda. že
byt bude užívať na dobu neurčitú. K podpisu písomnej zmluvy došlo až po ubezpečení
žalovaného, že uvedený nedostatok odstráni dodatkom uzatvoreným dňa 3. 1. 1994
doplnením čl. 12, v zmysle ktorého od uvoľnenia môže prenajímateľ upustiť
a) ak príslušník odpracoval v službách ZVJS SR viac ako 15 rokov
b) užívateľovi bol priznaný plný invalidný, starobný dôchodok
c) alebo došlo k úmrtiu príslušníka v čase trvania služobného pomeru a v byte zostali
bývať priami príslušníci rodiny zomrelého.
Zároveň poukázal na to, že pre existenciu výpovedného dôvodu podľa § 711 ods. 1
písm. b) Občianskeho zákonníka sa vyžaduje splnenie dvoch podmienok a to, že musí ísť
o služobný byt a musí dôjsť ku skončeniu prác spojených s nájmom bytu.
Žalobca namietal, že predmetný byt nespĺňa charakteristiku služobného bytu
upraveného zákonom č. 189/1992 Zb. s účinnosťou od 13. 5. 1992 s tým, že pre platnosť
výpovede je podľa § 711 ods. 3 Občianskeho zákonníka potrebné splnenie okrem
hmotnoprávnych predpokladov skutkovej podstaty výpovedného dôvodu aj podmienky
priloženia listiny, ktorá preukazuje dôvod výpovede.
Dňa 22. 11. 2007 bol žalobca na základe personálneho rozkazu riaditeľa ÚVV
v Prešove podľa § 191 ods. 1 zák. č. 73/1978 Z. z. uvoľnený na svoju žiadosť zo služobného
pomeru s tým, že tento končí 31. 12. 2007.
Žalobca potvrdil oznámenie tohto rozkazu dňa 29. 11. 2007.
Podaním zo dňa 4. 1. 2008 bola síce žalobcovi doručená výpoveď z nájmu
služobného bytu v súlade s ust. § 711 ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka z dôvodu
ukončenia jeho služobného pomeru s uvedením, že jej prílohou je personálny rozkaz
riaditeľa ÚVV Prešov č. 281/2007 zo dňa 22. 11. 2007, avšak táto príloha k výpovedi
priložená nebola.
Žalovaný s Bytovým podnikom P. š. p. uzatvoril s účinnosťou od 1. 7. 1991
hospodársku zmluvu č. 2/1991 o prevode správy k národnému majetku, konkrétne
k nehnuteľnosti - obytný dom v katastrálnom území P. na ulici... na LV č. 58, parc. č. EN
2 2
2832 o výmere 249 mzastavané plochy a pozemku EN č. 2832, o výmere 249 m.
Právo hospodárenia (správy) bolo prevedené odplatne za dohodnutú cenu 800.000,-
Kčs.
Ako dôvod prevodu bolo uvedené zabezpečenie rodinného ubytovania pre
príslušníkov ZNV s tým, že odovzdávajúca organizácia (Bytový podnik š. p.) zabezpečí
k 15. 7. 1991 vysťahovanie a náhradné ubytovanie pre terajších nájomníkov.
Za odovzdávajúcu organizáciu bola zmluva podpísaná 21. 6. 1991 a schválená
Mestským úradom v Prešove 28.6.1991 a za preberajúcu organizáciu dňa 18. 7. 1991.
Dňa 27. 8. 1991 bola Krajskej správe geodézie a kartografie doručená žiadosť
ÚZNV SSR v Prešove o vykonanie zápisu na základe uvedenej hospodárskej zmluvy.
Dňa 2. 11. 1992 č. SÚS ZVJS-64-49/72 bolo vydané stavebné povolenie na akciu
536-3007-444 a to zrealizovanie opravy bytovky na... ulici v P. pozostávajúcej zo
stavebných úprav, elektroinštalačných prác a zdravotechniky s uvedením dátumu začiatku
prác 15. 8. 1991 a ukončením stavby dňa 15. 12. 1992.
Dňa 20. 12. 1993 pod č. SÚS ZVJS-63-34/93 bolo vydané kolaudačné rozhodnutie,
ktorým bolo povolené UZVaJS SR v Prešove trvale užívať akciu: 56-3007-444 Prešov
-oprava 8 b. j...
V súčasnej dobe na LV č. 4754 k. ú. Prešov je uvedený ako vlastník bytového domu
2
č. s. 5032 na... ulici... umiestneného na parc. č. 2832 o výmere 249 mSlovenská republika
a ako správca majetku žalovaný.
Dňa 30. 11. 1992 pod č. ÚZVJS 170/70-92 bola spísaná zápisnica zo zasadnutia
bytovej komisie o prerokovaní pridelenia služobných bytov ZV J SSR na... ulici tak, že 4-
izbové byty sa navrhli prideliť Š. N. a T. S., 3-izbové byty – Ľ. G. a F. V., 2-izbové byty – P.
M. a J. Z. a 1½- izbové byty Ing. R. D. a S. F.
Členmi bytovej komisie boli Š. N., M. U., J. J., J. Š. a Ing. P. M.
Svedok P. M. uviedol, že v decembri (8. 12. 1992) 1992 mu bolo vydané rozhodnutie
o pridelení služobného bytu na ulici...
Pri prehliadke bytu zistil, že nie je obývateľný, preto nenasťahoval sa, iba spísal
závady, a keď sa v súvislosti s ich odstraňovaním nič nedialo a zo strany riaditeľa ústavu
mu bolo prikázané sa nasťahovať, zistené závady v rámci svojich možnosti odstraňoval
svojpomocne od januára roku 1993, kedy začal byt užívať.
Svedkyňa A. N. uviedla, že do bytu na... ulici sa presťahovali 15. 12. 1992 v čase,
kedy byt nebol dokončený ani vykurovaný.
K uzatvoreniu nájomnej zmluvy sa vyjadriť nevedela, pretože tieto záležitosti
vybavoval jej nebohý manžel.
Pokiaľ ide o charakter bytu s manželom nevedela o aký byt ide, iba to, že idú do
väčšieho bytu.
Svedok F. V. uviedol, že byty na... ulici prideľovala príslušníkom zboru bytová
komisia s tým, že predchádzajúce byty nimi užívané boli uvoľňované a odovzdávané ďalším
príslušníkom zboru.
Do bytu sa s rodinou nasťahoval v novembri roku 1992 a všetky úpravy bytu si
vykonával svojpomocne v priebehu roku 1993 počas rekonštrukcie celého bytového domu.
O služobnom charaktere bytov na... ulici sa dozvedeli takmer po roku od ich
užívania, preto trvali na podpise dodatkov k zmluve a nikdy pred rozhodnutím o ich
pridelení neboli informovaní, že ide o byty služobné.
Svedok T. S. uviedol, že pred pridelením bytu na... ulici s rodinou užíval byt na
ulici...
V čase, keď bytová komisia prideľovala predmetné byty bol oslovený kolegami, či
nechce 4-izbový byt, s čím súhlasil.
Ešte pred vydaním rozhodnutia o pridelení bytu chodieval na byte vykonávať
dokončovacie stavebné úpravy, odstraňoval závady a sám sa prihlásil na odber elektrickej
energie a plynu.
V priebehu mesiaca december roku 1992 mu bolo doručené rozhodnutie o pridelení
bytu a v januári roku 1993 nájomná zmluva.
O služobnom charaktere bytu na... ulici sa dozvedel až po odovzdaní nájomnej
zmluvy.
Svedok PhDr. D. G. uviedol, že od mája roku 2000 do roku 2007 pôsobil ako riaditeľ
ÚVV a podľa stanoviska Generálneho riaditeľstva ZVJS byty na... ulici spĺňajú štatút
služobných bytov.
U daných bytov bola s Ministerstvom spravodlivosti prejednávaná možnosť ich
odpredaja príslušníkom zboru, avšak bolo zaujaté odmietavé stanovisko s tým, že u týchto
bytov má byť zachovaný ich služobný charakter za účelom zabezpečenia bytovej otázky
mladých príslušníkov zboru.
Svedok A. M. uviedol, že v rozhodnom období pracoval pre žalovaného ako stavebný
technik a v jeho pôsobnosti okrem Mesta P. bol stavebný dohľad aj v iných mestách
východného Slovenska.
Konkrétne skutočnosti týkajúce sa rekonštrukcie bytového domu na... ulici si už
nepamätal.
Svedok Mgr. M. B. uviedol, že od 1. 7. 1991 pôsobil na oddelení správy ÚVV Prešov.
Správu služobných bytov na... ulici vykonávalo hospodárske oddelenie, neskôr
premenované na oddelenie logistiky.
Pokiaľ ide o výpovede z nájmu bytov, tieto osobne vypracovával, ku každej priložil
personálny rozkaz o ukončení služobného pomeru, následne odovzdal JUDr. J. na kontrolu,
ktorá ich predkladala riaditeľovi ústavu na podpis, tieto po podpise boli odovzdané
pracovníčke podateľne na ich zasielanie.
Uviedol, že osobne požiadal personálne oddelenie o predloženie kópie personálneho
rozkazu pre účely výpovede z nájmu bytu.
Svedkyňa JUDr. M. Š. uviedla, že jej podriadená v januári roku 2008 vyhotovila 3
kópie personálneho rozkazu o ukončení služobného pomeru žalobcu.
Samotný rozdeľovník doručovania personálneho rozkazu je daný rozkazom riaditeľa
ÚZVJS, následne pre účely iných štátnych orgánov, riadneho resp. mimoriadneho
odvolacieho konania sa robia už iba výpisky alebo odpisy.
Svedok Ing. R. D. uviedol, že predmetný bytový dom bol odkúpený za účelom
vylepšenia sociálnej situácie príslušníkov zboru.
O služobnom charaktere bytov sa dozvedeli až po tom, čo tieto byty príslušníci začali
užívať pri podpise nájomnej zmluvy, niektorí ešte neskôr.
On osobne sa otázkou či byt, ktorý užíva je služobný alebo nie nezaujímal.
Podľa jeho názoru charakter bytov na... ulici bol rovnaký ako u bytov, ktoré
príslušníci zboru užívali v inej časti Mesta P., a ktoré títo mali možnosť odkúpiť.
Poukázal na to, že v čase keď mu bola doručená výpoveď z nájmu bytu na... ulici jej
prílohou nebol personálny rozkaz o ukončení služobného pomeru.
Svedok Ing. P. M. uviedol, že od 1. 2. 1988 pracoval vo funkcii staršieho referenta
bytového oddelenia, neskôr ako vedúci hospodárskeho oddelenia a zástupca riaditeľa pre
veci ekonomické až do svojho odchodu 31. 1. 1995. Bytový dom na ulici... v P. bol odkúpený
za účelom zlepšenia bytových podmienok príslušníkov zboru.
Predtým bol obývaný občanmi prevažne rómskeho pôvodu, ktorých vysťahovanie
v konečnom dôsledku zabezpečil žalovaný s následným započatím rekonštrukčných prác.
Ešte v čase prebiehajúcich rekonštrukčných prác sa príslušníci zboru nasťahovali do
bytov v uvedenom bytovom dome a až následne zasadala bytová komisia, ktorá tieto byty
pridelila, boli vypracované rozhodnutia o ich pridelení a nájomné zmluvy, ktoré podpisoval.
Dodal, že v čase, kedy zasadala bytová komisia sa nehovorilo, že ide o prideľovanie
služobných bytov, ale prideľovanie bytových jednotiek.
V podstate išlo o bytové jednotky pre príslušníkov zboru, ktorí už byty pridelené mali
s tým, že tieto byty mali zlepšiť kvalitu ich bývania získaním bytu väčšej podlahovej výmery.
Stále mal za to, že predmetné nájomné zmluvy sa uzatvárajú na dobu neurčitú.
Aj jeho osobný návrh bol taký, aby byty na... ulici boli ponechané naďalej v užívaní
príslušníkov zboru aj po ukončení služobného pomeru za predpokladu, že odpracovali
najmenej 15 rokov, stali sa poberateľmi plne invalidného, resp. starobného dôchodku, resp.
ich rodinných príslušníkov pri úmrtí príslušníka zboru počas trvania služobného pomeru ...
... Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 2. 4. 2008 v prvom rade namietal neplatnosť
výpovede z nájmu bytu č. 3 nachádzajúceho sa na prízemí bytového domu na... ulici... v P.,
ktorý vznikol na základe nájomnej zmluvy č. 02/93 zo dňa 2. 2. 1993 s účinnosťou dňom 1.
1. 1993 z dôvodu, že predmetný byt nespĺňa charakteristiku služobného bytu v zmysle zák. č.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že bytový dom na... ulici... v P. je
nehnuteľnosťou vo vlastníctve štátu, ktorej správu vykonáva žalovaný na základe
hospodárskej zmluvy č. 2/1991 o prevode správy uzatvorenou podľa § 247 Hospodárskeho
zákonníka č. 109/1964 Zb. účinného do 1. 1. 1992 medzi odovzdávajúcou organizáciou
Bytovým podnikom š. p. P. a Útvarom Zboru nápravnej výchovy Slovenskej republiky
Prešov s účinnosťou k 1. 7. 1991.
Námietka žalobcu nesprávne uvedeného zákonného ustanovenia Hospodárskeho
zákonníka, na základe ktorého bola uzatvorená zmluva o prevode správy je právne
irelevantná vo vzťahu posúdenia jej platnosti a účinnosti, pretože z obsahu zmluvy nesporne
vyplýva, že zmluvné dojednania sa riadia príslušnými ustanoveniami Hospodárskeho
zákonníka účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy.
Ustanovenie § 1 zák. č. 189/1992 Zb. taxatívne vymedzuje, ktoré byty sa považujú za
byty služobné. ...
Bytový dom na... ulici... v P. vedený na LV č. 4754 k. ú. P. vo vlastníctve štátu a v
správe žalovaného vykonávanej na základe zmluvy o prevode správy č. 2/91 a zák. č.
278/1993 Z. z. bol nadobudnutý pre účely zabezpečenia rodinného ubytovania príslušníkov
ZNV, teda bytové jednotky nachádzajúce sa v uvedenom bytovom dome majú povahu
služobného bytu podľa § 1 ods. 3 písm. b) zák. č. 189/1992 Zb.
Na základe uvedených skutočnosti, má preto aj byt užívaný žalobcom povahu bytu
služobného.
Nájomcom služobného bytu môže byť iba ten, kto vykonáva prácu, na ktorú je nájom
viazaný.
U žalobcu bol nájom bytu viazaný na čas trvania jeho služobného pomeru k Zboru
väzenskej a justičnej stráži, upraveného zák. č. 73/1998 Z. z., ktorý má charakter
obdobného pomeru ako pracovný pomer v zmysle Zákonníka práce.
Podľa § 686 Občianskeho zákonníka nájomná zmluva musí obsahovať označenie
predmetu a rozsahu užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za plnenia spojené
s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu s opisom príslušenstva a stavu bytu.
Ak sa nájomná zmluva neuzavrela písomne, vykoná sa ojej obsahu zápisnica.
Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že nájomná zmluva
k bytu, ktorý užíval od 27. 10. 1992 bola so žalovaným ako prenajímateľom uzatvorená
v ústnej podobe pred uzatvorením jej písomnej formy zo dňa 2. 2. 1993 s účinnosťou od 1.
1. 1993 z dôvodu neunesenia dôkazného bremena tvrdenia existencie ústnych dojednaní
o všetkých podstatných náležitostiach zmluvy o nájme bytu.
Zo vstupu osoby do užívania bytu ako budúceho nájomcu na základe súhlasu
budúceho prenajímateľa pred uzatvorením nájomnej zmluvy v ústnej alebo písomnej forme
nemožno usudzovať, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom
bez preukázania dohody zmluvných strán o všetkých podstatných náležitostiach zmluvy,
ktoré boli obsiahnuté až v písomnej forme zmluvy zo dňa 2. 2. 1993.
Bez ohľadu na to, či by nájomný pomer žalobcu k predmetnému bytu vznikol na
základe zmluvy o nájme v písomnej forme zo dňa 2. 2. 1993 alebo podľa tvrdenia žalobcu
27. 10. 1992 vo forme ústnej, táto skutočnosť nemení povahu prenajímaného bytu ako bytu
služobného, ktorú spĺňal v zmysle zák. č. 189/1992 Zb. ku dňu jeho účinnosti 13. 5. 1992
a nájom tohto bytu bol viazaný ha trvanie služobného pomeru príslušníkov zboru alebo
nájomcov služobných bytov v zmysle § 1 tohto zákona.
Žalobca ako aj vypočutí svedkovia príslušníci resp. bývalí príslušníci zboru, ktorí
boli nájomcami bytov v bytovom dome na... ul... v P. iba tvrdili, že bytové jednotky začali
užívať ešte pred uzatvorením písomnej zmluvy o nájme a nemali vedomosť, že predmetné
byty majú povahu služobného bytu.
Uvedené tvrdenie žalobcov ako aj svedkov F. V., P. M., T. S., Ing. R. D. o ich
nevedomosti o povahe prenajímaných bytov sú podľa názoru súdu právne irelevantné, a
nemajú za následok neplatnosť zmluvy o nájme. Z predložených listových dôkazov nesporne
vyplýva, že žalobcovi bola povaha prenajímaného bytu známa rozhodnutím o pridelení
služobného bytu zo dňa 4. 12. 1992 a následne z uzatvorenej nájomnej zmluvy č. 02/93 zo
dňa 2. 2. 1993.
Okresný súd v Prešove už prejudiciálne riešil otázku povahy bytov na... ul... v P. v
konaniach vedených pod sp. zn. 17 C 143/00 UVV – Š. N. a pod sp. zn. 9 C 151/01 ÚVV-
Ing. R. D. o privolení k výpovedi z nájmu bytu voči bývalým nájomcom, v ktorých ustálil, že
uvedené byty majú povahu bytov služobných.
Výpoveď svedka Ing. P. M., ktorý popieral, že by byty na... ulici mali povahu bytov
služobných súd vyhodnotil za nevieryhodnú v rozpore s predloženými listinnými dôkazmi.
Svedok Ing. P. M. bol členom bytovej komisie, ktorá prerokúvavala pridelenie
služobných bytov na... ul... v P. dňa 23. 11. 1992.
Zároveň podpisoval zápisnicu z jej zasadnutia zo dňa 30. 11. 1992, a teda z jej
samotného znenia je nespochybniteľne zrejmé, že svedkovi bola známa povaha
prideľovaných bytov.
Okrem toho potvrdil, že ako zástupca riaditeľa pre ekonomickú agendu podpisoval
zmluvy o nájme k predmetným bytom, zo znení ktorých vyplýva, že sa tieto uzatvárajú na čas
trvania služobného pomeru.
V prípade, ak by tieto byty nemali povahu bytov služobných nebolo potrebné
uzatvárať dodatky k zmluvám, na základe ktorých žalovaný mohol za splnenia podmienok
uvedených v dodatku upustiť od vymáhania uvoľnenia týchto bytov po skončení služobného
pomeru, čo podľa názoru súdu vyvracia tvrdenie svedka neexistencie služobnej povahy
predmetných bytov.
Neplatnosť zmluvy o nájme bytu nespôsobuje tvrdená skutočnosť žalobcu, že byt bol
odovzdaný v stave nespôsobilom na dohodnuté, resp. obvyklé užívanie.
Žalobca bol v takomto prípade oprávnený podľa § 679 Občianskeho zákonníka od
zmluvy odstúpiť, resp. v podľa ust. § 691 Občianskeho zákonníka odstrániť závady po
predchádzajúcom upozornení prenajímateľa a požadovať od neho náhradu účelne
vynaložených nákladov.
Ďalej žalobca namietal neurčitosť dohodnutej doby nájmu bytu uvedenej v písomnej
zmluve o nájme 02/93 zo dňa 2. 2. 1993, podľa ktorej sa táto uzatvára na dobu trvania
služobného pomeru a to nedostatočným vymedzením doby trvania nájomného pomeru
uzatvoreného na dobú určitú.
Zmluvou o nájme bytu, uzatvorenou na dobu trvania pracovného resp. služobného
pomeru nájomcu sa nezakladá nájom na dobu určitú, pretože z tejto nemožno vyvodiť kedy,
teda ku ktorému časovému momentu, udalosť, ktorá má za následok zánik nájmu bytu
nastane (NS ČR sp. zn. 26 Cdo 555/2001), preto takáto zmluva o nájme bytu má charakter
zmluvy uzatvorenej na dobu neurčitú.
Ďalej žalobca namietal neplatnosť výpovede z dôvodu, že v súlade s ust. § 711 ods. 1,
3 Občianskeho zákonníka žalovaný k výpovedi z nájmu bytu podľa § 711 ods. 1 písm. b)
Občianskeho zákonníka nepriložil listinu preukazujúcu dôvod výpovede, konkrétne
personálny rozkaz zo dňa 22. 11. 2007 o uvoľnení žalobcu zo služobného pomeru podľa
§ 191 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z. z. k 31. 12. 2007.
Výpoveďou svedka Mgr. M. B. ako bývalého zamestnanca žalovaného bolo
preukázané, že tento vypracovával výpoveď z nájmu bytu žalobcu na... ul... v P., ku ktorým
pripojil personálny rozkaz z personálneho oddelenia, potom túto odovzdal JUDr. J. na
prekontrolovanie, ktorá ju predložila riaditeľovi ústavu na podpis a následne bola zasielaná
podateľňou ústavu.
Svedkyňa M. Š. potvrdila, že v januári roku 2008 boli robené kópie personálneho
rozkazu o uvoľnení žalobcu zo služobného pomeru (výpoveď z nájmu bola vyhotovená 4. 1.
2008).
Predložené písomné prehlásenie F. V. a T. S., že v kancelárii riaditeľa ústavu
prevzali a podpísali výpoveď z najmú bytu bez priloženého personálneho rozkazu sú právne
irelevantné.
Tieto nepreukazujú tvrdenie žalobcu, že jemu osobne personálny rozkaz s výpoveďou
z nájmu bytu doručený nebol, práve naopak, toto tvrdenie bolo vyvrátené výpoveďou svedka
B.
V tomto smere vyhodnotil za účelovú aj výpoveď svedka Ing. R. D. o nedoručení
personálneho rozkazu o ukončení jeho služobného pomeru s výpoveďou z nájmu bytu a o
jeho neznalosti o povahe bytu vyvrátenú súdnym konaním vedeným na Okresnom súde v
Prešove pod sp. zn. 9 C 151/2001, v ktorom nenamietal nedostatok výpovede z nájmu bytu
nepripojením listiny preukazujúcej dôvod výpovede majúci za následok jej neplatnosť, ako
aj svoju neznalosť služobnej povahy prenajatého bytu na... ulici.
Na základe uvedených skutočnosti súd vyhodnotil žalobu za nedôvodnú a túto
v plnom rozsahu zamietol.»
Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 53/2010 zo 16. júna 2010 vyplýva, že krajský
súd sa stotožnil s odôvodnením namietaného rozsudku okresného súdu. V odôvodnení
namietaného rozsudku krajský súd najmä uviedol:
„... V predmetnej veci súd prvého stupňa správne zistil, že predmetný bytový dom
nachádzajúci sa v P., na ulici..., je vo vlastníctve štátu a správe žalovaného, ktorú vykonáva
na základe zmluvy o prevode správy podľa zákona č. 278/93 Z. z., pričom bol nadobudnutý
pre účely zabezpečenia rodinného ubytovania príslušníkov ZNV. Ďalej bolo správne zistené,
že nájomcom služobného bytu môže byť iba ten, kto vykonáva prácu, na ktorú je nájom
služobného bytu viazaný, pričom v prípade žalobcu došlo k zániku jeho služobného pomeru
k žalovanému, na základe personálneho rozkazu riaditeľa žalovaného č. 281/2007 zo dňa
22. 11. 2007. Na základe tohto personálneho rozkazu, služobný pomer príslušníka ZVJS u
žalobcu zanikol dňom 31. 12. 2007 a predmetná výpoveď z nájmu služobného bytu bola
žalobcovi daná 4. 1. 2008, teda v zákonom stanovenej lehote, pričom nie je možné uvažovať
o tom, že by tento byt stratil charakter služobného bytu, pretože predmetná výpoveď z
nájmu bola daná v lehote 3 mesiacov od zániku služobného pomeru. Súd prvého stupňa
taktiež správne zistil, že prílohou tejto výpovede z nájmu služobného bytu bol personálny
rozkaz riaditeľa ÚVV Prešov č. 281/2007 zo dňa 22. 11. 2007, čo bolo potvrdené
dokazovaním vykonaným na súde prvého stupňa, ako aj samotným textom výpovede z nájmu
služobného bytu. V zhode so súdom prvého stupňa aj odvolací súd konštatuje, že nájomný
vzťah medzi účastníkmi bol založený písomnou zmluvou z 2. 2. 1993, pričom súhlas s
užívaním predmetného bytu a vykonávaním úprav v byte, ktorý bol daný pred podpisom
tejto písomnej formy zmluvy, nemožno považovať za vznik nájomného pomeru, pričom táto
okolnosť bola od počiatku medzi účastníkmi nesporná a dôkazom tejto okolnosti je to, že
došlo k uzatvoreniu zmluvy o nájme v písomnej forme. Okolnosť, že žalobca nemal
vedomosť o charaktere predmetného bytu ako bytu služobného, nie je právne významná,
avšak naviac toto tvrdenie bolo vyvrátené dokazovaním vykonaným na súde prvého stupňa,
z ktorého jednoznačne vyplynulo, že takúto vedomosť žalobca ako aj ostatní príslušníci
mali, najmä so zreteľom na to, že byty boli prideľované ich zamestnávateľom, teda Ústavom
zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky Prešov. Svedčí o tom aj rozhodnutie
o pridelení služobného bytu zo 4. 21. 1992 pod sp. zn. ÚZVJS-01-2/5/92. Preto nemôže byť
žiadne pochybnosť o charaktere predmetného bytu, vzniku nájomného pomeru medzi
účastníkmi, ani o vedomosti žalobcu o charaktere predmetného bytu. Skutočnosť, že žalobca
pred začatím užívania predmetného bytu a pred uzavretím nájomnej zmluvy vo vzťahu k
predmetnému bytu odovzdal iný byt pôvodne pridelený jeho manželke, nie je právne
významná a nemôže mať za následok iné posudzovanie charakteru bytu, ktorý je predmetom
konania.
Ako bolo vyššie naznačené, listina o skončení služobného pomeru žalobcu vo vzťahu
k žalovanému bola pripojená k predmetnej výpovedi z nájmu, čo bolo potvrdené svedeckými
výpoveďami svedkov vypočutých na pojednávaní na súde prvého stupňa.
K odvolacím námietkam žalobcu je potrebné dodať, že súd prvého stupňa sa náležite
zaoberal všetkými dôkazmi, ktoré boli v konaní produkované a tieto aj náležite vyhodnotil.
Je nepochybné a nasvedčuje tomu dlhoročná súdna prax, že súd nemôže do odôvodnenia
svojho rozhodnutia prevziať všetky informácie získané na základe vykonaného dokazovania,
teda všetky dôkazy a tieto označiť za skutkové zistenia. Skutkovým zistením môže byť len to,
čo súd považuje na základe vykonaného dokazovania za preukázané, teda skutočnosti, ktoré
si osvojil a informácie, ktorým uveril.
S ostatnými informáciami, t. j. dôkazmi, ktoré v súdnom konaní boli vykonané
a ktorým súd neuveril, prípadne, ktoré boli inými dôkazmi vyvrátené, nemôžu mať charakter
skutkových zistení, súd sa s nimi iba stručne vyporiada s poukazom na to, prečo týmto
neuveril alebo neprevzal do svojich skutkových zistení, čo v danom prípade súd prvého
stupňa aj urobil. Dôsledne súd prvého stupňa poukázal na to, že začatie užívania
a vykonávanie úprav v bytoch pred podpisom nájomnej zmluvy nemôže mať za následok
záver o vzniku nájomného pomeru pred podpisom predmetnej písomnej nájomnej zmluvy.
Pokiaľ odvolanie žalobcu poukazuje na analýzu konkludentného konania účastníkov
a na zistenie skutočného úmyslu účastníkov, pokiaľ došlo k nasťahovaniu žalobcu do
predmetného bytu ešte pred uzavretím písomnej nájomnej zmluvy, je potrebné konštatovať,
že záver o úmysle účastníkov uzavrieť ústnu alebo konkludentnú nájomnú zmluvu nie je
možné v tomto konaní urobiť. Je nepochybné, že účastníci mali úmysel uzavrieť riadnu
zmluvu o nájme v písomnej forme a takto aj urobili.
V ostatnom poukazuje odvolací súd na správne a výstižné dôvody súdu prvého stupňa
uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa stotožňuje (§ 219 ods. 2
O. s. p.).“
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta rovnaké skutočnosti, ktoré namietal v konaní
pred všeobecnými súdmi (okresným, krajským, prípadne najvyšším súdom), t. j. že sporný
byt nemá charakter služobného bytu, že k výpovedi z nájmu bytu nebol pripojený
personálny rozkaz, namietal tiež konkludentné uzavretie nájomnej zmluvy ešte pred
uzavretím písomnej nájomnej zmluvy, absenciu podstatných náležitostí nájomnej zmluvy,
neurčitosť výroku namietaného rozsudku okresného súdu a krajského súdu, použitie
neplatného znenia zákona č. 189/1992 Zb. krajským súdom.
V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako
odvolací súd svoj rozsudok sp. zn. 1 Co 53/2010 zo 16. júna 2010 primeraným spôsobom
odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za
neakceptovateľný a neudržateľný.
Vo vzťahu ku všetkým námietkam uplatneným sťažovateľom ide o problém
právneho posúdenia veci, prípadne o hodnotenie skutkových zistení (námietka nepripojenia
personálneho rozkazu k výpovedi z nájmu bytu).
Ústavný súd v nadväznosti na námietky sťažovateľa pripomína svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m.
I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia
musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1
dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument,
pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).
Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia namietaného rozsudku okresného
súdu, ako aj namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd zastáva názor, že
namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 ústavy. Namietaný rozsudok krajského súdu
v spojení s rozsudkom okresného súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho
považovať ani za arbitrárny. Rovnako možno konštatovať, že namietaný rozsudok krajského
súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu dáva odpoveď na všetky podstatné námietky
sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto
názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu
svojimi vlastnými. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie otázok, či sporný byt je bytom
služobným, či k výpovedi z nájmu bytu bol pripojený personálny rozkaz, posúdenie
okolností predchádzajúcich uzavretiu písomnej nájomnej zmluvy a otázka naplnenia
podstatných náležitostí nájomnej zmluvy v namietanom rozsudku krajského súdu v spojení
s rozsudkom okresného súdu nevykazuje nedostatky; jeho odôvodnenie je jasné,
zrozumiteľné a zároveň rešpektujúce skoršie rozhodnutia okresného súdu v obdobných
právnych veciach (rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 17 C 143/00 a sp. zn. 9 C 151/01). Aj
preto ústavný súd argumentáciu krajského súdu obsiahnutú v odôvodnení jeho rozhodnutia
považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným
rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označenými základnými právami neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa
spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na
základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je
oprávnený ani povinný nahrádzať.
Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa porušenia jeho základných práv podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 ústavy rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn.
1 Co 53/2010 zo 16. júna 2010 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
3. K namietanému porušeniu základných práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Cdo 235/2010 zo 6. apríla 2011
Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré
bolo namietaným uznesením najvyššieho súdu podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218
ods. 1 písm. c) OSP odmietnuté z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie
je dovolanie prípustné.
Prípustnosť dovolania sťažovateľ odvodzoval zo skutočnosti, že postupom
odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže krajský súd
nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. Sťažovateľ v dovolaní taktiež namietal právne
a skutkové závery rozhodnutí súdov nižších stupňov.
Najvyšší súd po konštatovaní, že pod odňatím možnosti konať pred súdom je
potrebné rozumieť aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, poukázal na
judikatúru ústavného súdu (rozhodnutia sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003 a sp. zn.
II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005), v zmysle ktorej nie je povinnosťou všeobecného súdu dať
odpoveď na všetky nastolené otázky, resp. na každú námietku uvedenú v opravnom
prostriedku, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.
Najvyšší súd ďalej v odôvodnení namietaného uznesenia uviedol, že „Podľa názoru
dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim
z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia.
Odvolací súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia vysporiadal s argumentmi žalobcu
a konštatoval v zhode so súdom prvého stupňa, že nájomný vzťah medzi účastníkmi bol
založený písomnou zmluvou z 2. februára 1993, pričom uviedol, že súhlas s užívaním
predmetného bytu a vykonávaním úprav v byte daný pred podpisom zmluvy nemožno
považovať za vznik nájomného pomeru, ktorú skutočnosť aj riadne odôvodnil a zároveň
odkázal na správne a výstižné dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožnil.
S prihliadnutím na podrobné dôvody uvedené v rozsudku prvostupňového súdu, treba
považovať za riadne a teda dostatočne odôvodnený právny záver odvolacieho súdu (zhodný
zo záverom súdu prvého stupňa), že pokiaľ aj došlo k nasťahovaniu žalobcu do
predmetného bytu ešte pred uzavretím písomnej nájomnej zmluvy, záver o úmysle
účastníkov uzavrieť ústnu alebo konkludentnú nájomnú zmluvu nie je možné v tomto konaní
urobiť z dôvodu neunesenia dôkazného bremena ohľadne ústneho dojednania všetkých
podstatných náležitostí zmluvy o nájme bytu. Je nepochybné, že účastníci mali úmysel
uzavrieť riadnu nájomnú zmluvu v písomnej forme, čo aj urobili a uzatvorili ju na dobu
trvania služobného pomeru žalobcu k žalovanému. Tento zanikol dňom 31. decembra 2007
na základe personálneho rozkazu riaditeľa žalovaného zo dňa 22. novembra 2007 a
výpoveď z nájmu služobného bytu bola žalobcovi daná platne v zákonom stanovenej lehote.
Pokiaľ dovolateľ uviedol ako dovolací dôvod aj nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom, resp. že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolací súd na tieto námietky žalobcu
nemohol prihliadať. Uvedené skutočnosti by mohli byť len odôvodnením dovolania v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho
prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.
Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania žalobcu podľa § 237 O. s. p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani
podľa § 238 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok
žalobcu odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243 b ods. 5 O. s. p. bez
toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.“.
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že jediná dovolacia námietka sťažovateľa, ktorá bola
spôsobilá v prípade jej preukázania založiť prípustnosť dovolania, bola námietka
nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorú (v prípade, ak by sa
preukázala) by bolo možné kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom. Najvyšší
súd v tejto súvislosti správne poukázal na ustálenú judikatúru ústavného súdu, v zmysle
ktorej nie je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky nastolené otázky, resp.
na každú námietku uvedenú v opravnom prostriedku, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam.
Neobstojí teda námietka sťažovateľa, že najvyšší súd sa s jeho dovolacími
námietkami nevysporiadal dostatočne, keďže z odôvodnenia namietaného uznesenia
najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa s argumentmi sťažovateľa týkajúcimi sa odňatia
možnosti konať pred súdom, ktoré, v prípade, že by boli dôvodné, mohli založiť prípustnosť
dovolania, podrobne vysporiadal.
Ústavný súd poznamenáva, že ďalšie argumenty uvádzané sťažovateľom v dovolaní
neboli spôsobilé založiť prípustnosť dovolania, keďže toto smerovalo proti potvrdzujúcemu
rozhodnutiu odvolacieho súdu.
Z týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2011