Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 390/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. G., P., zastúpeného advokátkou JUDr. G. Z.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv upravených v čl. 46 ods. 1, čl. 47

a rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 29 C

101/2008 z 3. februára 2010, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo

16. júna 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 6. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. Ľ. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2011

doručená sťažnosť Mgr. Ľ. G., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

G. Z., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv upravených v čl. 46 ods. 1,

a (ďalej len „“) rozsudkom Okresného súdu

Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 3. februára 2010 (ďalej aj

„namietaný rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 16. júna 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok

krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 6. apríla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho

súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou

okresnému súdu domáhal proti žalovanej Slovenskej republike – Ústav na výkon väzby

Prešov (ďalej len „žalovaná“) určenia, že výpoveď z nájmu trojizbového bytu č. 3... v P.

(ďalej len „sporný byt“) daná sťažovateľovi žalovanou listom zo 4. januára 2008 je

neplatná. Sťažovateľ svoju žalobu odôvodnil predovšetkým tým, že sporný byt nie je bytom

služobným, ako aj tým, že žalovaná k výpovedi z nájmu nepriložila listinu preukazujúcu

dôvod výpovede v zmysle a .

Okresný súd rozsudkom č. k. -197 z 3. februára 2010 žalobu

sťažovateľa zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Proti označenému

rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. zo 16. júna 2010 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdil a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním. Uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 6. apríla 2011 bolo dovolanie sťažovateľa ako neprípustné

odmietnuté.

Sťažovateľ tvrdí, že rozhodnutiami súdov všetkých troch stupňov boli porušené jeho

základné práva.

Podľa názoru sťažovateľa namietané rozsudky okresného súdu aj krajského súdu sú

nepreskúmateľné, keďže nie sú náležite odôvodnené. Odvolací súd sa podľa tvrdenia

sťažovateľa nevysporiadal s námietkami a argumentáciou uvedenou v odvolaní. Sťažovateľ

tiež tvrdí, že rovnako najvyšší súd ako dovolací súd sa nevysporiadal s jeho námietkami

uvedenými v dovolaní a bližšie nevysvetlil, ako dospel k záveru, že dovolanie je

neprípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Odvolací súd považoval tvrdenie prvostupňového súdu, že začatie užívania

a vykonávanie úprav v bytoch pred podpisom nájomnej zmluvy, nemôže mať za následok

(neuviedol prečo) záver o vzniku nájomného pomeru, za dôsledne odôvodnené bez toho, aby

sa zaoberal ďalšími skutočnosťami, podstatnými pre posúdenie k čomu vlastne došlo dňa

27. 10. 1992, čo znamenalo platenie nájomného, súhlas žalovaného s pripojením sa

sťažovateľa k odberu energií, atď. a prečo tieto preukázané, nesporné skutočnosti

nevyhodnotil, čo považujeme za zásadný nedostatok rozhodnutí oboch súdov, pretože

zaplatením nájomného, konkrétnej výšky nájomného a záloh na služby spojené s užívaním

bytu, boli naplnené, spolu s vyššie uvedenými, všetky kogentné náležitosti nájomného

vzťahu, teda aj nepísanej nájomnej zmluvy.

Tiež odvolací súd uviedol, že záver o úmysle účastníkov uzavrieť ústnu alebo

konkludentnú nájomnú zmluvu nie je možné v tomto konaní urobiť, ale toto svoje

stanovisko, názor, nijako nevysvetlil a nevysvetlil ani svoj názor, citujeme: „Je nepochybné,

že účastníci mali úmysel uzavrieť riadnu zmluvu o nájme v písomnej forme a takto aj

urobili.“. Pravdou však je, že ani sťažovateľ a ani ďalší nájomcovia domu vypočutí ako

svedkovia, taký úmysel nemali čo aj uviedli, avšak súdy sa s týmito dôkazmi nevyporiadali.

V odôvodnení odvolacieho aj prvostupňového súdu chyba pomenovanie vzťahu pred

podpísaním písomnej zmluvy, jasné a logické vysvetlenie existencie bývania, teda

plnohodnotného užívania bytu, vykurovanie, dodávky energií a úhrady nájomného.

Trojmesačné bývanie rodiny žalobcu, označené súdom v jeho odôvodnení rozsudku za vstup

za účelom úprav bytu - je nepresvedčivé, neodôvodnené a účelové zo strany súdov

k prijatému rozhodnutiu.»

Sťažovateľ taktiež namieta, že vo veci konajúce súdy vôbec neposudzovali otázku

platnosti nájomnej zmluvy z pohľadu existencie podstatných náležitostí. V nájomnej zmluve

nebol podľa jeho tvrdenia napríklad určený rozsah užívania, výška nájomného atď.

Sťažovateľ namieta, že v konaní pred všeobecnými súdmi nebolo nikdy preukázané,

že k výpovedi z nájmu bola pripojená listina osvedčujúca dôvod skončenia nájmu. Rovnako

tvrdí, že všeobecné súdy sa nevysporiadali s otázkou právnej povahy sporného bytu. V tejto

súvislosti poznamenáva, že „Navyše je sťažovateľ toho názoru, že právnu povahu bytu nie

je možné riešiť z oznámenia Mesta P. a ani z výpisu vlastníctva z katastra nehnuteľnosti (17

C 143/00), ani tvrdiť, že súd riešil prejudiciálne otázku právnej povahy bytu, keď ju

žalovaný nenamietal () a súd len vychádzal zo zhodných prejavov účastníkov

konania.“.

Podľa názoru sťažovateľa «akýkoľvek nájomný vzťah, aj taký, ktorý nebol uzavretý

v písomnej forme, je možné ukončiť len zákonným spôsobom. Preto ani uzavretím ďalšej

nájomnej zmluvy, dokonca v znení, ktoré obsahovalo aj ustanovenia a formulácie

obmedzujúce dovtedajší rozsah práv nájomcu, nemožno ukončiť predchádzajúci nájomný

vzťah, ani keď vznikol konkludentne; preto „konkludentne uzavretá“ nájomná zmluva platí

doteraz.

Odvolacím súdom - porušovateľom v 2/ rade zostala nevyhodnotená, pre vec

podstatná, argumentácia sťažovateľa, napr. prečo odvolací súd prevzal bez vyhodnotenia

námietky sťažovateľa označenie predmetného bytu ako „služobný“, hoci namietal, že

právna povaha bytu nie je služobný a uviedol aj prečo, pričom sa ani prvostupňový ani

odvolací súd s jeho námietkami a právnymi argumentami nezaoberal.».

Sťažovateľ považuje aj samotný výrok namietaného rozsudku okresného súdu za

neurčitý, keďže «výrok rozsudku „žaloba sa zamieta“ predstavuje pre svoju neurčitosť

vadu konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci». Rovnako argumentuje

sťažovateľ aj vo vzťahu k výroku namietaného rozsudku krajského súdu.

Napokon sťažovateľ namieta, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol neplatné znenie

o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), ktoré nebolo platné v čase

od 13. mája 1992 do 30. novembra 2001. Znenie predmetného § 1 citované v napadnutom

rozsudku krajského súdu bolo účinné až od 1. decembra 2001, a nie v čase vzniku

nájomného vzťahu.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom o nej takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako porušovateľ v 1/ rade uznesením zo dňa 6. 4.

2011, spis. zn. , porušil právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces

podľa článku 46 ods. 1, článku 47 a článku 48 , ako súčasť

širšieho ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Krajský súd v Prešove ako porušovateľ v 2/ rade rozsudkom zo dňa 16. 6. 2010,

č. k. -234 a Okresný súd Prešov ako porušovateľ v 3/ rade rozsudkom zo dňa

3. 2. 2010, č. k. -197, a konaním ktoré im predchádzalo, porušili právo

sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1, článku 47 a článku 48

, ako súčasť širšieho ústavného práva na súdnu a inú právnu

ochranu.

Uznesenie porušovateľa v 1/ rade - Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

6. 4. 2011, spis. zn. , rozsudok porušovateľa v 2/ rade - Krajského súdu

v Prešove zo dňa 16. 6. 2010, č. k. -234 a rozsudok porušovateľa v 3/ rade -

Okresného súdu Prešov zo dňa 3. 2. 2010, č. k. -197, sa zrušuje a vec vracia na

ďalšie konanie a rozhodnutie porušovateľovi v 3/ rade - Okresnému súdu Prešov.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,00

EUR (slovom: päťtisíc eur), ktoré sú porušovatelia povinní zaplatiť do dvoch mesiacov odo

dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Porušovatelia základného práva sú povinní sťažovateľovi nahradiť trovy právneho

zastúpenia vo výške 314,18 EUR /za 2 úkony - prevzatie a príprava právneho zastúpenia,

podanie sťažnosti na Ústavný súd SR, podľa ust. vyhlášky –

1 úkon sa rovná sume vo výške 123,50 EUR + (2 x paušál/rok 2011 po 7,41 EUR) + 20 %

DPH (52,36 EUR) = 314,18 EUR/, ktoré sú povinní zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. G. Z., advokátky, so

sídlom: B.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv namietanými rozsudkami okresného súdu

a krajského súdu, ako aj namietaným uznesením najvyššieho súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 3. februára 2010

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu odvolanie

(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

túto časť sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 16. júna 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že namietaný rozsudok krajského

súdu nadobudol právoplatnosť v spojení s namietaným rozsudkom okresného súdu

11. augusta 2010, pričom sťažovateľ doručil ústavnému súdu sťažnosť 21. júna 2011, t. j.

zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v , čo zakladá dôvod

na jej odmietnutie podľa z dôvodu, že bola podaná

oneskorene.

S týmto záverom sa ústavný súd v danom prípade neuspokojil vzhľadom na to, že aj

v prípade sťažovateľa reflektoval svoju judikatúru z ostatného obdobia (napr. m. m.

, , , ), podľa ktorej lehota na prípadné

podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo

vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to

konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade

podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za

predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno

sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo

rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie svojich práv namietaným rozsudkom krajského súdu aj

z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25

ods. 2 totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal zo

svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového

súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 3. februára 2010, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, a v tejto

súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:

«Žalobca uviedol, že do predmetného bytu sa nasťahoval dňa 27. 10. 1992 na

základe ústnej dohody o nájme, pričom toho istého dňa odovzdal dovtedy užívaný byt na...

ulici... v P.

Po nasťahovaní do bytu sa žalobca prihlásil na odber elektrickej energie a plynu, čo

bolo možné len za súčinnosti žalovaného. Na vlastné náklady odstraňoval existujúce závady

a niektoré nedokončené práce v byte.

Dňa 2. 2. 2003 mu bola odovzdaná na podpis nájomná zmluva č. 02/93, v ktorej

v rozpore s ústnou dohodou bolo uvedené, že sa táto uzatvára na dobu trvania služobného

pomeru.

Predmetom prenájmu podľa čl. 1 bol byt č. 3 nachádzajúci sa na prízemí bytového

domu na... ulici... v P. na základe rozhodnutia o pridelení služobného bytu č. UZVJS -01-

2/5/92 zo dňa 4. 12. 1992 s účinnosťou od 1. 1. 1993.

Žalobca uviedol, že účastníci konania uzatvorili nájomnú zmluvu k predmetnému

bytu v ústnej podobe ešte pred uzatvorením jej písomnej formy na základe zhody zmluvných

strán o podstatných náležitostiach zmluvy a odovzdaním a prevzatím bytu, ktorý začal

užívať od 27. 10. 1992.

Po viac ako 3 mesiacoch mu bola predložená písomná forma nájomnej zmluvy,

v ktorej už bola uvedená iná doba trvania nájmu bytu, ako bola dohodnutá ústne, teda. že

byt bude užívať na dobu neurčitú. K podpisu písomnej zmluvy došlo až po ubezpečení

žalovaného, že uvedený nedostatok odstráni dodatkom uzatvoreným dňa 3. 1. 1994

doplnením čl. 12, v zmysle ktorého od uvoľnenia môže prenajímateľ upustiť

a) ak príslušník odpracoval v službách ZVJS SR viac ako 15 rokov

b) užívateľovi bol priznaný plný invalidný, starobný dôchodok

c) alebo došlo k úmrtiu príslušníka v čase trvania služobného pomeru a v byte zostali

bývať priami príslušníci rodiny zomrelého.

Zároveň poukázal na to, že pre existenciu výpovedného dôvodu podľa § 711 ods. 1

písm. b) sa vyžaduje splnenie dvoch podmienok a to, že musí ísť

o služobný byt a musí dôjsť ku skončeniu prác spojených s nájmom bytu.

Žalobca namietal, že predmetný byt nespĺňa charakteristiku služobného bytu

upraveného s účinnosťou od 13. 5. 1992 s tým, že pre platnosť

výpovede je podľa potrebné splnenie okrem

hmotnoprávnych predpokladov skutkovej podstaty výpovedného dôvodu aj podmienky

priloženia listiny, ktorá preukazuje dôvod výpovede.

Dňa 22. 11. 2007 bol žalobca na základe personálneho rozkazu riaditeľa ÚVV

v Prešove podľa uvoľnený na svoju žiadosť zo služobného

pomeru s tým, že tento končí 31. 12. 2007.

Žalobca potvrdil oznámenie tohto rozkazu dňa 29. 11. 2007.

Podaním zo dňa 4. 1. 2008 bola síce žalobcovi doručená výpoveď z nájmu

služobného bytu v súlade s ust. z dôvodu

ukončenia jeho služobného pomeru s uvedením, že jej prílohou je personálny rozkaz

riaditeľa ÚVV Prešov č. 281/2007 zo dňa 22. 11. 2007, avšak táto príloha k výpovedi

priložená nebola.

Žalovaný s Bytovým podnikom P. š. p. uzatvoril s účinnosťou od 1. 7. 1991

hospodársku zmluvu č. 2/1991 o prevode správy k národnému majetku, konkrétne

k nehnuteľnosti - obytný dom v katastrálnom území P. na ulici... na LV č. 58, parc. č. EN

2 2

2832 o výmere 249 mzastavané plochy a pozemku EN č. 2832, o výmere 249 m.

Právo hospodárenia (správy) bolo prevedené odplatne za dohodnutú cenu 800.000,-

Kčs.

Ako dôvod prevodu bolo uvedené zabezpečenie rodinného ubytovania pre

príslušníkov ZNV s tým, že odovzdávajúca organizácia (Bytový podnik š. p.) zabezpečí

k 15. 7. 1991 vysťahovanie a náhradné ubytovanie pre terajších nájomníkov.

Za odovzdávajúcu organizáciu bola zmluva podpísaná 21. 6. 1991 a schválená

Mestským úradom v Prešove 28.6.1991 a za preberajúcu organizáciu dňa 18. 7. 1991.

Dňa 27. 8. 1991 bola Krajskej správe geodézie a kartografie doručená žiadosť

ÚZNV SSR v Prešove o vykonanie zápisu na základe uvedenej hospodárskej zmluvy.

Dňa 2. 11. 1992 č. SÚS ZVJS-64-49/72 bolo vydané stavebné povolenie na akciu

536-3007-444 a to zrealizovanie opravy bytovky na... ulici v P. pozostávajúcej zo

stavebných úprav, elektroinštalačných prác a zdravotechniky s uvedením dátumu začiatku

prác 15. 8. 1991 a ukončením stavby dňa 15. 12. 1992.

Dňa 20. 12. 1993 pod č. SÚS ZVJS-63-34/93 bolo vydané kolaudačné rozhodnutie,

ktorým bolo povolené UZVaJS SR v Prešove trvale užívať akciu: 56-3007-444 Prešov

-oprava 8 b. j...

V súčasnej dobe na LV č. 4754 k. ú. Prešov je uvedený ako vlastník bytového domu

2

č. s. 5032 na... ulici... umiestneného na parc. č. 2832 o výmere 249 mSlovenská republika

a ako správca majetku žalovaný.

Dňa 30. 11. 1992 pod č. ÚZVJS 170/70-92 bola spísaná zápisnica zo zasadnutia

bytovej komisie o prerokovaní pridelenia služobných bytov ZV J SSR na... ulici tak, že 4-

izbové byty sa navrhli prideliť Š. N. a T. S., 3-izbové byty – Ľ. G. a F. V., 2-izbové byty – P.

M. a J. Z. a 1½- izbové byty Ing. R. D. a S. F.

Členmi bytovej komisie boli Š. N., M. U., J. J., J. Š. a Ing. P. M.

Svedok P. M. uviedol, že v decembri (8. 12. 1992) 1992 mu bolo vydané rozhodnutie

o pridelení služobného bytu na ulici...

Pri prehliadke bytu zistil, že nie je obývateľný, preto nenasťahoval sa, iba spísal

závady, a keď sa v súvislosti s ich odstraňovaním nič nedialo a zo strany riaditeľa ústavu

mu bolo prikázané sa nasťahovať, zistené závady v rámci svojich možnosti odstraňoval

svojpomocne od januára roku 1993, kedy začal byt užívať.

Svedkyňa A. N. uviedla, že do bytu na... ulici sa presťahovali 15. 12. 1992 v čase,

kedy byt nebol dokončený ani vykurovaný.

K uzatvoreniu nájomnej zmluvy sa vyjadriť nevedela, pretože tieto záležitosti

vybavoval jej nebohý manžel.

Pokiaľ ide o charakter bytu s manželom nevedela o aký byt ide, iba to, že idú do

väčšieho bytu.

Svedok F. V. uviedol, že byty na... ulici prideľovala príslušníkom zboru bytová

komisia s tým, že predchádzajúce byty nimi užívané boli uvoľňované a odovzdávané ďalším

príslušníkom zboru.

Do bytu sa s rodinou nasťahoval v novembri roku 1992 a všetky úpravy bytu si

vykonával svojpomocne v priebehu roku 1993 počas rekonštrukcie celého bytového domu.

O služobnom charaktere bytov na... ulici sa dozvedeli takmer po roku od ich

užívania, preto trvali na podpise dodatkov k zmluve a nikdy pred rozhodnutím o ich

pridelení neboli informovaní, že ide o byty služobné.

Svedok T. S. uviedol, že pred pridelením bytu na... ulici s rodinou užíval byt na

ulici...

V čase, keď bytová komisia prideľovala predmetné byty bol oslovený kolegami, či

nechce 4-izbový byt, s čím súhlasil.

Ešte pred vydaním rozhodnutia o pridelení bytu chodieval na byte vykonávať

dokončovacie stavebné úpravy, odstraňoval závady a sám sa prihlásil na odber elektrickej

energie a plynu.

V priebehu mesiaca december roku 1992 mu bolo doručené rozhodnutie o pridelení

bytu a v januári roku 1993 nájomná zmluva.

O služobnom charaktere bytu na... ulici sa dozvedel až po odovzdaní nájomnej

zmluvy.

Svedok PhDr. D. G. uviedol, že od mája roku 2000 do roku 2007 pôsobil ako riaditeľ

ÚVV a podľa stanoviska Generálneho riaditeľstva ZVJS byty na... ulici spĺňajú štatút

služobných bytov.

U daných bytov bola s Ministerstvom spravodlivosti prejednávaná možnosť ich

odpredaja príslušníkom zboru, avšak bolo zaujaté odmietavé stanovisko s tým, že u týchto

bytov má byť zachovaný ich služobný charakter za účelom zabezpečenia bytovej otázky

mladých príslušníkov zboru.

Svedok A. M. uviedol, že v rozhodnom období pracoval pre žalovaného ako stavebný

technik a v jeho pôsobnosti okrem Mesta P. bol stavebný dohľad aj v iných mestách

východného Slovenska.

Konkrétne skutočnosti týkajúce sa rekonštrukcie bytového domu na... ulici si už

nepamätal.

Svedok Mgr. M. B. uviedol, že od 1. 7. 1991 pôsobil na oddelení správy ÚVV Prešov.

Správu služobných bytov na... ulici vykonávalo hospodárske oddelenie, neskôr

premenované na oddelenie logistiky.

Pokiaľ ide o výpovede z nájmu bytov, tieto osobne vypracovával, ku každej priložil

personálny rozkaz o ukončení služobného pomeru, následne odovzdal JUDr. J. na kontrolu,

ktorá ich predkladala riaditeľovi ústavu na podpis, tieto po podpise boli odovzdané

pracovníčke podateľne na ich zasielanie.

Uviedol, že osobne požiadal personálne oddelenie o predloženie kópie personálneho

rozkazu pre účely výpovede z nájmu bytu.

Svedkyňa JUDr. M. Š. uviedla, že jej podriadená v januári roku 2008 vyhotovila 3

kópie personálneho rozkazu o ukončení služobného pomeru žalobcu.

Samotný rozdeľovník doručovania personálneho rozkazu je daný rozkazom riaditeľa

ÚZVJS, následne pre účely iných štátnych orgánov, riadneho resp. mimoriadneho

odvolacieho konania sa robia už iba výpisky alebo odpisy.

Svedok Ing. R. D. uviedol, že predmetný bytový dom bol odkúpený za účelom

vylepšenia sociálnej situácie príslušníkov zboru.

O služobnom charaktere bytov sa dozvedeli až po tom, čo tieto byty príslušníci začali

užívať pri podpise nájomnej zmluvy, niektorí ešte neskôr.

On osobne sa otázkou či byt, ktorý užíva je služobný alebo nie nezaujímal.

Podľa jeho názoru charakter bytov na... ulici bol rovnaký ako u bytov, ktoré

príslušníci zboru užívali v inej časti Mesta P., a ktoré títo mali možnosť odkúpiť.

Poukázal na to, že v čase keď mu bola doručená výpoveď z nájmu bytu na... ulici jej

prílohou nebol personálny rozkaz o ukončení služobného pomeru.

Svedok Ing. P. M. uviedol, že od 1. 2. 1988 pracoval vo funkcii staršieho referenta

bytového oddelenia, neskôr ako vedúci hospodárskeho oddelenia a zástupca riaditeľa pre

veci ekonomické až do svojho odchodu 31. 1. 1995. Bytový dom na ulici... v P. bol odkúpený

za účelom zlepšenia bytových podmienok príslušníkov zboru.

Predtým bol obývaný občanmi prevažne rómskeho pôvodu, ktorých vysťahovanie

v konečnom dôsledku zabezpečil žalovaný s následným započatím rekonštrukčných prác.

Ešte v čase prebiehajúcich rekonštrukčných prác sa príslušníci zboru nasťahovali do

bytov v uvedenom bytovom dome a až následne zasadala bytová komisia, ktorá tieto byty

pridelila, boli vypracované rozhodnutia o ich pridelení a nájomné zmluvy, ktoré podpisoval.

Dodal, že v čase, kedy zasadala bytová komisia sa nehovorilo, že ide o prideľovanie

služobných bytov, ale prideľovanie bytových jednotiek.

V podstate išlo o bytové jednotky pre príslušníkov zboru, ktorí už byty pridelené mali

s tým, že tieto byty mali zlepšiť kvalitu ich bývania získaním bytu väčšej podlahovej výmery.

Stále mal za to, že predmetné nájomné zmluvy sa uzatvárajú na dobu neurčitú.

Aj jeho osobný návrh bol taký, aby byty na... ulici boli ponechané naďalej v užívaní

príslušníkov zboru aj po ukončení služobného pomeru za predpokladu, že odpracovali

najmenej 15 rokov, stali sa poberateľmi plne invalidného, resp. starobného dôchodku, resp.

ich rodinných príslušníkov pri úmrtí príslušníka zboru počas trvania služobného pomeru ...

... Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 2. 4. 2008 v prvom rade namietal neplatnosť

výpovede z nájmu bytu č. 3 nachádzajúceho sa na prízemí bytového domu na... ulici... v P.,

ktorý vznikol na základe nájomnej zmluvy č. 02/93 zo dňa 2. 2. 1993 s účinnosťou dňom 1.

1. 1993 z dôvodu, že predmetný byt nespĺňa charakteristiku služobného bytu v zmysle zák. č.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že bytový dom na... ulici... v P. je

nehnuteľnosťou vo vlastníctve štátu, ktorej správu vykonáva žalovaný na základe

hospodárskej zmluvy č. 2/1991 o prevode správy uzatvorenou podľa § 247 Hospodárskeho

účinného do 1. 1. 1992 medzi odovzdávajúcou organizáciou

Bytovým podnikom š. p. P. a Útvarom Zboru nápravnej výchovy Slovenskej republiky

Prešov s účinnosťou k 1. 7. 1991.

Námietka žalobcu nesprávne uvedeného zákonného ustanovenia Hospodárskeho

zákonníka, na základe ktorého bola uzatvorená zmluva o prevode správy je právne

irelevantná vo vzťahu posúdenia jej platnosti a účinnosti, pretože z obsahu zmluvy nesporne

vyplýva, že zmluvné dojednania sa riadia príslušnými ustanoveniami Hospodárskeho

zákonníka účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy.

Ustanovenie taxatívne vymedzuje, ktoré byty sa považujú za

byty služobné. ...

Bytový dom na... ulici... v P. vedený na LV č. 4754 k. ú. P. vo vlastníctve štátu a v

správe žalovaného vykonávanej na základe zmluvy o prevode správy č. 2/91 a zák. č.

bol nadobudnutý pre účely zabezpečenia rodinného ubytovania príslušníkov

ZNV, teda bytové jednotky nachádzajúce sa v uvedenom bytovom dome majú povahu

služobného bytu podľa

Na základe uvedených skutočnosti, má preto aj byt užívaný žalobcom povahu bytu

služobného.

Nájomcom služobného bytu môže byť iba ten, kto vykonáva prácu, na ktorú je nájom

viazaný.

U žalobcu bol nájom bytu viazaný na čas trvania jeho služobného pomeru k Zboru

väzenskej a justičnej stráži, upraveného , ktorý má charakter

obdobného pomeru ako pracovný pomer v zmysle .

Podľa nájomná zmluva musí obsahovať označenie

predmetu a rozsahu užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za plnenia spojené

s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu s opisom príslušenstva a stavu bytu.

Ak sa nájomná zmluva neuzavrela písomne, vykoná sa ojej obsahu zápisnica.

Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že nájomná zmluva

k bytu, ktorý užíval od 27. 10. 1992 bola so žalovaným ako prenajímateľom uzatvorená

v ústnej podobe pred uzatvorením jej písomnej formy zo dňa 2. 2. 1993 s účinnosťou od 1.

1. 1993 z dôvodu neunesenia dôkazného bremena tvrdenia existencie ústnych dojednaní

o všetkých podstatných náležitostiach zmluvy o nájme bytu.

Zo vstupu osoby do užívania bytu ako budúceho nájomcu na základe súhlasu

budúceho prenajímateľa pred uzatvorením nájomnej zmluvy v ústnej alebo písomnej forme

nemožno usudzovať, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom

bez preukázania dohody zmluvných strán o všetkých podstatných náležitostiach zmluvy,

ktoré boli obsiahnuté až v písomnej forme zmluvy zo dňa 2. 2. 1993.

Bez ohľadu na to, či by nájomný pomer žalobcu k predmetnému bytu vznikol na

základe zmluvy o nájme v písomnej forme zo dňa 2. 2. 1993 alebo podľa tvrdenia žalobcu

27. 10. 1992 vo forme ústnej, táto skutočnosť nemení povahu prenajímaného bytu ako bytu

služobného, ktorú spĺňal v zmysle ku dňu jeho účinnosti 13. 5. 1992

a nájom tohto bytu bol viazaný ha trvanie služobného pomeru príslušníkov zboru alebo

nájomcov služobných bytov v zmysle § 1 tohto zákona.

Žalobca ako aj vypočutí svedkovia príslušníci resp. bývalí príslušníci zboru, ktorí

boli nájomcami bytov v bytovom dome na... ul... v P. iba tvrdili, že bytové jednotky začali

užívať ešte pred uzatvorením písomnej zmluvy o nájme a nemali vedomosť, že predmetné

byty majú povahu služobného bytu.

Uvedené tvrdenie žalobcov ako aj svedkov F. V., P. M., T. S., Ing. R. D. o ich

nevedomosti o povahe prenajímaných bytov sú podľa názoru súdu právne irelevantné, a

nemajú za následok neplatnosť zmluvy o nájme. Z predložených listových dôkazov nesporne

vyplýva, že žalobcovi bola povaha prenajímaného bytu známa rozhodnutím o pridelení

služobného bytu zo dňa 4. 12. 1992 a následne z uzatvorenej nájomnej zmluvy č. 02/93 zo

dňa 2. 2. 1993.

Okresný súd v Prešove už prejudiciálne riešil otázku povahy bytov na... ul... v P. v

konaniach vedených pod sp. zn. UVV – Š. N. a pod sp. zn. ÚVV-

Ing. R. D. o privolení k výpovedi z nájmu bytu voči bývalým nájomcom, v ktorých ustálil, že

uvedené byty majú povahu bytov služobných.

Výpoveď svedka Ing. P. M., ktorý popieral, že by byty na... ulici mali povahu bytov

služobných súd vyhodnotil za nevieryhodnú v rozpore s predloženými listinnými dôkazmi.

Svedok Ing. P. M. bol členom bytovej komisie, ktorá prerokúvavala pridelenie

služobných bytov na... ul... v P. dňa 23. 11. 1992.

Zároveň podpisoval zápisnicu z jej zasadnutia zo dňa 30. 11. 1992, a teda z jej

samotného znenia je nespochybniteľne zrejmé, že svedkovi bola známa povaha

prideľovaných bytov.

Okrem toho potvrdil, že ako zástupca riaditeľa pre ekonomickú agendu podpisoval

zmluvy o nájme k predmetným bytom, zo znení ktorých vyplýva, že sa tieto uzatvárajú na čas

trvania služobného pomeru.

V prípade, ak by tieto byty nemali povahu bytov služobných nebolo potrebné

uzatvárať dodatky k zmluvám, na základe ktorých žalovaný mohol za splnenia podmienok

uvedených v dodatku upustiť od vymáhania uvoľnenia týchto bytov po skončení služobného

pomeru, čo podľa názoru súdu vyvracia tvrdenie svedka neexistencie služobnej povahy

predmetných bytov.

Neplatnosť zmluvy o nájme bytu nespôsobuje tvrdená skutočnosť žalobcu, že byt bol

odovzdaný v stave nespôsobilom na dohodnuté, resp. obvyklé užívanie.

Žalobca bol v takomto prípade oprávnený podľa od

zmluvy odstúpiť, resp. v podľa ust. odstrániť závady po

predchádzajúcom upozornení prenajímateľa a požadovať od neho náhradu účelne

vynaložených nákladov.

Ďalej žalobca namietal neurčitosť dohodnutej doby nájmu bytu uvedenej v písomnej

zmluve o nájme 02/93 zo dňa 2. 2. 1993, podľa ktorej sa táto uzatvára na dobu trvania

služobného pomeru a to nedostatočným vymedzením doby trvania nájomného pomeru

uzatvoreného na dobú určitú.

Zmluvou o nájme bytu, uzatvorenou na dobu trvania pracovného resp. služobného

pomeru nájomcu sa nezakladá nájom na dobu určitú, pretože z tejto nemožno vyvodiť kedy,

teda ku ktorému časovému momentu, udalosť, ktorá má za následok zánik nájmu bytu

nastane (NS ČR sp. zn. ), preto takáto zmluva o nájme bytu má charakter

zmluvy uzatvorenej na dobu neurčitú.

Ďalej žalobca namietal neplatnosť výpovede z dôvodu, že v súlade s ust. § 711 ods. 1,

3 žalovaný k výpovedi z nájmu bytu podľa

nepriložil listinu preukazujúcu dôvod výpovede, konkrétne

personálny rozkaz zo dňa 22. 11. 2007 o uvoľnení žalobcu zo služobného pomeru podľa

k 31. 12. 2007.

Výpoveďou svedka Mgr. M. B. ako bývalého zamestnanca žalovaného bolo

preukázané, že tento vypracovával výpoveď z nájmu bytu žalobcu na... ul... v P., ku ktorým

pripojil personálny rozkaz z personálneho oddelenia, potom túto odovzdal JUDr. J. na

prekontrolovanie, ktorá ju predložila riaditeľovi ústavu na podpis a následne bola zasielaná

podateľňou ústavu.

Svedkyňa M. Š. potvrdila, že v januári roku 2008 boli robené kópie personálneho

rozkazu o uvoľnení žalobcu zo služobného pomeru (výpoveď z nájmu bola vyhotovená 4. 1.

2008).

Predložené písomné prehlásenie F. V. a T. S., že v kancelárii riaditeľa ústavu

prevzali a podpísali výpoveď z najmú bytu bez priloženého personálneho rozkazu sú právne

irelevantné.

Tieto nepreukazujú tvrdenie žalobcu, že jemu osobne personálny rozkaz s výpoveďou

z nájmu bytu doručený nebol, práve naopak, toto tvrdenie bolo vyvrátené výpoveďou svedka

B.

V tomto smere vyhodnotil za účelovú aj výpoveď svedka Ing. R. D. o nedoručení

personálneho rozkazu o ukončení jeho služobného pomeru s výpoveďou z nájmu bytu a o

jeho neznalosti o povahe bytu vyvrátenú súdnym konaním vedeným na Okresnom súde v

Prešove pod sp. zn. , v ktorom nenamietal nedostatok výpovede z nájmu bytu

nepripojením listiny preukazujúcej dôvod výpovede majúci za následok jej neplatnosť, ako

aj svoju neznalosť služobnej povahy prenajatého bytu na... ulici.

Na základe uvedených skutočnosti súd vyhodnotil žalobu za nedôvodnú a túto

v plnom rozsahu zamietol.»

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 16. júna 2010 vyplýva, že krajský

súd sa stotožnil s odôvodnením namietaného rozsudku okresného súdu. V odôvodnení

namietaného rozsudku krajský súd najmä uviedol:

„... V predmetnej veci súd prvého stupňa správne zistil, že predmetný bytový dom

nachádzajúci sa v P., na ulici..., je vo vlastníctve štátu a správe žalovaného, ktorú vykonáva

na základe zmluvy o prevode správy podľa zákona č. 278/93 Z. z., pričom bol nadobudnutý

pre účely zabezpečenia rodinného ubytovania príslušníkov ZNV. Ďalej bolo správne zistené,

že nájomcom služobného bytu môže byť iba ten, kto vykonáva prácu, na ktorú je nájom

služobného bytu viazaný, pričom v prípade žalobcu došlo k zániku jeho služobného pomeru

k žalovanému, na základe personálneho rozkazu riaditeľa žalovaného č. 281/2007 zo dňa

22. 11. 2007. Na základe tohto personálneho rozkazu, služobný pomer príslušníka ZVJS u

žalobcu zanikol dňom 31. 12. 2007 a predmetná výpoveď z nájmu služobného bytu bola

žalobcovi daná 4. 1. 2008, teda v zákonom stanovenej lehote, pričom nie je možné uvažovať

o tom, že by tento byt stratil charakter služobného bytu, pretože predmetná výpoveď z

nájmu bola daná v lehote 3 mesiacov od zániku služobného pomeru. Súd prvého stupňa

taktiež správne zistil, že prílohou tejto výpovede z nájmu služobného bytu bol personálny

rozkaz riaditeľa ÚVV Prešov č. 281/2007 zo dňa 22. 11. 2007, čo bolo potvrdené

dokazovaním vykonaným na súde prvého stupňa, ako aj samotným textom výpovede z nájmu

služobného bytu. V zhode so súdom prvého stupňa aj odvolací súd konštatuje, že nájomný

vzťah medzi účastníkmi bol založený písomnou zmluvou z 2. 2. 1993, pričom súhlas s

užívaním predmetného bytu a vykonávaním úprav v byte, ktorý bol daný pred podpisom

tejto písomnej formy zmluvy, nemožno považovať za vznik nájomného pomeru, pričom táto

okolnosť bola od počiatku medzi účastníkmi nesporná a dôkazom tejto okolnosti je to, že

došlo k uzatvoreniu zmluvy o nájme v písomnej forme. Okolnosť, že žalobca nemal

vedomosť o charaktere predmetného bytu ako bytu služobného, nie je právne významná,

avšak naviac toto tvrdenie bolo vyvrátené dokazovaním vykonaným na súde prvého stupňa,

z ktorého jednoznačne vyplynulo, že takúto vedomosť žalobca ako aj ostatní príslušníci

mali, najmä so zreteľom na to, že byty boli prideľované ich zamestnávateľom, teda

zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky Prešov. Svedčí o tom aj rozhodnutie

o pridelení služobného bytu zo 4. 21. 1992 pod sp. zn. ÚZVJS-01-2/5/92. Preto nemôže byť

žiadne pochybnosť o charaktere predmetného bytu, vzniku nájomného pomeru medzi

účastníkmi, ani o vedomosti žalobcu o charaktere predmetného bytu. Skutočnosť, že žalobca

pred začatím užívania predmetného bytu a pred uzavretím nájomnej zmluvy vo vzťahu k

predmetnému bytu odovzdal iný byt pôvodne pridelený jeho manželke, nie je právne

významná a nemôže mať za následok iné posudzovanie charakteru bytu, ktorý je predmetom

konania.

Ako bolo vyššie naznačené, listina o skončení služobného pomeru žalobcu vo vzťahu

k žalovanému bola pripojená k predmetnej výpovedi z nájmu, čo bolo potvrdené svedeckými

výpoveďami svedkov vypočutých na pojednávaní na súde prvého stupňa.

K odvolacím námietkam žalobcu je potrebné dodať, že súd prvého stupňa sa náležite

zaoberal všetkými dôkazmi, ktoré boli v konaní produkované a tieto aj náležite vyhodnotil.

Je nepochybné a nasvedčuje tomu dlhoročná súdna prax, že súd nemôže do odôvodnenia

svojho rozhodnutia prevziať všetky informácie získané na základe vykonaného dokazovania,

teda všetky dôkazy a tieto označiť za skutkové zistenia. Skutkovým zistením môže byť len to,

čo súd považuje na základe vykonaného dokazovania za preukázané, teda skutočnosti, ktoré

si osvojil a informácie, ktorým uveril.

S ostatnými informáciami, t. j. dôkazmi, ktoré v súdnom konaní boli vykonané

a ktorým súd neuveril, prípadne, ktoré boli inými dôkazmi vyvrátené, nemôžu mať charakter

skutkových zistení, súd sa s nimi iba stručne vyporiada s poukazom na to, prečo týmto

neuveril alebo neprevzal do svojich skutkových zistení, čo v danom prípade súd prvého

stupňa aj urobil. Dôsledne súd prvého stupňa poukázal na to, že začatie užívania

a vykonávanie úprav v bytoch pred podpisom nájomnej zmluvy nemôže mať za následok

záver o vzniku nájomného pomeru pred podpisom predmetnej písomnej nájomnej zmluvy.

Pokiaľ odvolanie žalobcu poukazuje na analýzu konkludentného konania účastníkov

a na zistenie skutočného úmyslu účastníkov, pokiaľ došlo k nasťahovaniu žalobcu do

predmetného bytu ešte pred uzavretím písomnej nájomnej zmluvy, je potrebné konštatovať,

že záver o úmysle účastníkov uzavrieť ústnu alebo konkludentnú nájomnú zmluvu nie je

možné v tomto konaní urobiť. Je nepochybné, že účastníci mali úmysel uzavrieť riadnu

zmluvu o nájme v písomnej forme a takto aj urobili.

V ostatnom poukazuje odvolací súd na správne a výstižné dôvody súdu prvého stupňa

uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa stotožňuje (§ 219 ods. 2

).“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta rovnaké skutočnosti, ktoré namietal v konaní

pred všeobecnými súdmi (okresným, krajským, prípadne najvyšším súdom), t. j. že sporný

byt nemá charakter služobného bytu, že k výpovedi z nájmu bytu nebol pripojený

personálny rozkaz, namietal tiež konkludentné uzavretie nájomnej zmluvy ešte pred

uzavretím písomnej nájomnej zmluvy, absenciu podstatných náležitostí nájomnej zmluvy,

neurčitosť výroku namietaného rozsudku okresného súdu a krajského súdu, použitie

neplatného znenia krajským súdom.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako

odvolací súd svoj rozsudok sp. zn. zo 16. júna 2010 primeraným spôsobom

odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za

neakceptovateľný a neudržateľný.

Vo vzťahu ku všetkým námietkam uplatneným sťažovateľom ide o problém

právneho posúdenia veci, prípadne o hodnotenie skutkových zistení (námietka nepripojenia

personálneho rozkazu k výpovedi z nájmu bytu).

Ústavný súd v nadväznosti na námietky sťažovateľa pripomína svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m.

). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia

musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1

dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument,

pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia namietaného rozsudku okresného

súdu, ako aj namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd zastáva názor, že

namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv

sťažovateľa podľa , a . Namietaný rozsudok krajského súdu

v spojení s rozsudkom okresného súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho

považovať ani za arbitrárny. Rovnako možno konštatovať, že namietaný rozsudok krajského

súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu dáva odpoveď na všetky podstatné námietky

sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu

svojimi vlastnými. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie otázok, či sporný byt je bytom

služobným, či k výpovedi z nájmu bytu bol pripojený personálny rozkaz, posúdenie

okolností predchádzajúcich uzavretiu písomnej nájomnej zmluvy a otázka naplnenia

podstatných náležitostí nájomnej zmluvy v namietanom rozsudku krajského súdu v spojení

s rozsudkom okresného súdu nevykazuje nedostatky; jeho odôvodnenie je jasné,

zrozumiteľné a zároveň rešpektujúce skoršie rozhodnutia okresného súdu v obdobných

právnych veciach (rozhodnutia okresného súdu sp. zn. a sp. zn. ). Aj

preto ústavný súd argumentáciu krajského súdu obsiahnutú v odôvodnení jeho rozhodnutia

považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označenými základnými právami neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa

spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na

základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je

oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa porušenia jeho základných práv podľa

, a rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn.

zo 16. júna 2010 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

3. K namietanému porušeniu základných práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 6. apríla 2011

Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré

bolo namietaným uznesením najvyššieho súdu podľa v spojení s

ods. 1 písm. c) odmietnuté z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie

je dovolanie prípustné.

Prípustnosť dovolania sťažovateľ odvodzoval zo skutočnosti, že postupom

odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže krajský súd

nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. Sťažovateľ v dovolaní taktiež namietal právne

a skutkové závery rozhodnutí súdov nižších stupňov.

Najvyšší súd po konštatovaní, že pod odňatím možnosti konať pred súdom je

potrebné rozumieť aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, poukázal na

judikatúru ústavného súdu (rozhodnutia sp. zn. z 3. júla 2003 a sp. zn.

zo 16. marca 2005), v zmysle ktorej nie je povinnosťou všeobecného súdu dať

odpoveď na všetky nastolené otázky, resp. na každú námietku uvedenú v opravnom

prostriedku, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.

Najvyšší súd ďalej v odôvodnení namietaného uznesenia uviedol, že „Podľa názoru

dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim

z ustanovenia na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia.

Odvolací súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia vysporiadal s argumentmi žalobcu

a konštatoval v zhode so súdom prvého stupňa, že nájomný vzťah medzi účastníkmi bol

založený písomnou zmluvou z 2. februára 1993, pričom uviedol, že súhlas s užívaním

predmetného bytu a vykonávaním úprav v byte daný pred podpisom zmluvy nemožno

považovať za vznik nájomného pomeru, ktorú skutočnosť aj riadne odôvodnil a zároveň

odkázal na správne a výstižné dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožnil.

S prihliadnutím na podrobné dôvody uvedené v rozsudku prvostupňového súdu, treba

považovať za riadne a teda dostatočne odôvodnený právny záver odvolacieho súdu (zhodný

zo záverom súdu prvého stupňa), že pokiaľ aj došlo k nasťahovaniu žalobcu do

predmetného bytu ešte pred uzavretím písomnej nájomnej zmluvy, záver o úmysle

účastníkov uzavrieť ústnu alebo konkludentnú nájomnú zmluvu nie je možné v tomto konaní

urobiť z dôvodu neunesenia dôkazného bremena ohľadne ústneho dojednania všetkých

podstatných náležitostí zmluvy o nájme bytu. Je nepochybné, že účastníci mali úmysel

uzavrieť riadnu nájomnú zmluvu v písomnej forme, čo aj urobili a uzatvorili ju na dobu

trvania služobného pomeru žalobcu k žalovanému. Tento zanikol dňom 31. decembra 2007

na základe personálneho rozkazu riaditeľa žalovaného zo dňa 22. novembra 2007 a

výpoveď z nájmu služobného bytu bola žalobcovi daná platne v zákonom stanovenej lehote.

Pokiaľ dovolateľ uviedol ako dovolací dôvod aj nesprávne právne posúdenie veci

odvolacím súdom, resp. že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolací súd na tieto námietky žalobcu

nemohol prihliadať. Uvedené skutočnosti by mohli byť len odôvodnením dovolania v zmysle

a v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho

prípustnosti podľa a nasl.

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali

prípustnosť dovolania žalobcu podľa a keďže dovolanie nie je prípustné ani

podľa , Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok

žalobcu odmietol podľa v spojení s b ods. 5 bez

toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.“.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že jediná dovolacia námietka sťažovateľa, ktorá bola

spôsobilá v prípade jej preukázania založiť prípustnosť dovolania, bola námietka

nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorú (v prípade, ak by sa

preukázala) by bolo možné kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom. Najvyšší

súd v tejto súvislosti správne poukázal na ustálenú judikatúru ústavného súdu, v zmysle

ktorej nie je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky nastolené otázky, resp.

na každú námietku uvedenú v opravnom prostriedku, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam.

Neobstojí teda námietka sťažovateľa, že najvyšší súd sa s jeho dovolacími

námietkami nevysporiadal dostatočne, keďže z odôvodnenia namietaného uznesenia

najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa s argumentmi sťažovateľa týkajúcimi sa odňatia

možnosti konať pred súdom, ktoré, v prípade, že by boli dôvodné, mohli založiť prípustnosť

dovolania, podrobne vysporiadal.

Ústavný súd poznamenáva, že ďalšie argumenty uvádzané sťažovateľom v dovolaní

neboli spôsobilé založiť prípustnosť dovolania, keďže toto smerovalo proti potvrdzujúcemu

rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Z týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011