Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
3ce/362616.d2ad7a.pdf
PDF · 135.8 KB
No categories available
6Cdo/235/2010
Najvyšší súd 6 Cdo 235/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Mgr. Ľ. G., bývajúceho
v P., zastúpeného JUDr. G. Z., advokátkou Advokátskej kancelárie Z. & S. so sídlom v B.,
proti ţalovanej Slovenskej republike - Ústav na výkon väzby Prešov, Ul. Kpt. Nálepku 1,
o neplatnosť výpovede z nájmu bytu, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.
29 C 101/2008, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 16. júna 2010
sp. zn. 1 Co 53/2010 takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 16. júna 2010 sp. zn. 1 Co 53/2010 potvrdil
rozsudok Okresného súdu Prešov z 3. februára 2010 č. k. 29 C 101/2008-197, ktorým bola
zamietnutá ţaloba o určenie neplatnosti výpovede z nájmu trojizbového bytu č. 3
nachádzajúceho sa na prízemí bytového domu na ulici B. danej ţalobcovi listom ţalovanej zo
dňa 4. januára 2008. Potvrdenie prvostupňového rozsudku odôvodnil jeho vecnou
správnosťou. Stotoţnil sa so závermi súdu prvého stupňa, ţe na základe personálneho rozkazu
riaditeľa ţalovaného č. 281/2007 zo dňa 22. novembra 2007 sluţobný pomer ţalobcu
u ţalovaného zanikol dňom 31. decembra 2007 a výpoveď z nájmu sluţobného bytu bola
ţalobcovi daná 4. januára 2008, teda v zákonom stanovenej lehote, „pričom nie je moţné
uvaţovať o tom, ţe by tento byt stratil charakter sluţobného bytu“. Zhodne so súdom prvého
stupňa konštatoval, ţe nájomný vzťah medzi účastníkmi bol zaloţený písomnou zmluvou z
2. februára 1993, pričom súhlas s uţívaním predmetného bytu a vykonávaním úprav v byte
daný pred podpisom písomnej formy zmluvy nemoţno povaţovať za vznik nájomného
pomeru. Nespochybnil ani záver prvostupňového súdu o charaktere predmetného sluţobného
bytu, vzniku nájomného pomeru medzi účastníkmi, ani o vedomosti ţalobcu o charaktere
bytu.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca.
Ţiadal, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho aj prvostupňového súdu v celom
rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodov podľa
§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p. Mal za to, ţe ţalobcovi odvolací súd odňal moţnosť konať
pred súdom nedostatočným a nepreskúmateľným odôvodnením svojho rozhodnutia.
V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci, tak ako ho uvádzal
v konaní pred súdmi. Dovolateľ tvrdil, ţe nájomný vzťah medzi účastníkmi vznikol
konkludentne zhodným konaním strán dňa 27. októbra 1992, preto nemohla začať platiť
nájomná zmluva z 2. februára 1993, keďţe uţ platila skôr uzavretá zmluva. Namietal tieţ
skutočnosť, ţe súdy sa prejudiciálne nezaoberali otázkou charakteru predmetného bytu, či
spĺňa zákonné podmienky bytu sluţobného. Ďalej uvádzal, ţe v konaní nebolo preukázané, ţe
pred odoslaním výpovede z nájmu a zalepením obálky ţalovaným bola k výpovedi pripojená
listina preukazujúca dôvod výpovede. Napokon dovolateľ namietal neurčitosť zamietajúceho
prvostupňového výroku ako aj potvrdzujúceho výroku odvolacieho súdu, ktorá vada konania
mala podľa jeho názoru za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Ţalovaná ţiadala dovolanie ţalobcu ako nedôvodné zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1
O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďţe
jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.), dospel k záveru, ţe dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho
treba odmietnuť.
Dovolací súd hneď na úvod odôvodnenia svojho rozhodnutia povaţuje za potrebné
pripomenúť, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným
prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/,
b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno
úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených odvolacím súdom, tak ani prieskumu
ním vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa
a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za
tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou
treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.
Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym
posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu, nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy
sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní.
Dovolanie nie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu. Zmyslom dovolania je
preskúmanie napadnutého rozhodnutia - v prípadoch stanovených zákonom - z hľadiska
v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie nápravy tam, kde rozhodnutie
napadnuté dovolaním nemôţe obstáť z hľadiska zákonnosti procesného postupu súdu alebo
právneho posúdenia veci. Takéto preskúmanie je ale moţné, len ak to ustanovuje zákon
V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu
vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú
upravené v ustanoveniach § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom
by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta
druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto
zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie
návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom
nesprávne obsadeným. Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľa, ţe konanie trpí vadou
uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.
Ţalobca v dovolaní tvrdí, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť konať pred súdom tým,
ţe svoje rozhodnutie neodôvodnil dostatočne, keď sa riadne nezaoberal všetkými jeho
odvolacími námietkami a argumentáciami. Uviedol, ţe v odôvodnení rozhodnutia
odvolacieho aj prvostupňového súdu chýba pomenovanie vzťahu pred podpísaním písomnej
nájomnej zmluvy, jasné a logické vysvetlenie existencie bývania, teda plnohodnotného
uţívania bytu, vykurovanie, dodávky energií a úhrady nájomného. Trojmesačné bývanie
rodiny ţalobcu, označené súdom v jeho odôvodnení rozsudku za vstup za účelom úprav bytu
je podľa názoru dovolateľa nepresvedčivé, neodôvodnené a účelové.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva, napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo
nezrozumiteľného podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať
dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti
prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod.
Povahu odňatia moţnosti konať pred súdom môţe mať aj nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu týkajúce sa objasnenia dôleţitých skutkových okolností a s tým
súvisiacich právnych záverov.
Pokiaľ ţalobca tvrdí, ţe rozsudky súdov niţších stupňov nevyhovujú poţiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutí z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to najmä
pokiaľ ide o ich úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť, a vyvodzuje z toho, ţe absenciou
riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., dovolací súd pripomína, ţe podľa uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003 : "Všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj
odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí
na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces". Dovolací súd povaţuje za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj
na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005,
podľa ktorého : "Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je
rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní
(§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať
na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní".
Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu zodpovedá poţiadavkám
vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. na riadne a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia. Odvolací súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia vysporiadal s argumentmi
ţalobcu a konštatoval v zhode so súdom prvého stupňa, ţe nájomný vzťah medzi účastníkmi
bol zaloţený písomnou zmluvou z 2. februára 1993, pričom uviedol, ţe súhlas s uţívaním
predmetného bytu a vykonávaním úprav v byte daný pred podpisom zmluvy nemoţno
povaţovať za vznik nájomného pomeru, ktorú skutočnosť aj riadne odôvodnil a zároveň
odkázal na správne a výstiţné dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotoţnil.
S prihliadnutím na podrobné dôvody uvedené v rozsudku prvostupňového súdu, treba
povaţovať za riadne a teda dostatočne odôvodnený právny záver odvolacieho súdu (zhodný
zo záverom súdu prvého stupňa), ţe pokiaľ aj došlo k nasťahovaniu ţalobcu do predmetného
bytu ešte pred uzavretím písomnej nájomnej zmluvy, záver o úmysle účastníkov uzavrieť
ústnu alebo konkludentnú nájomnú zmluvu nie je moţné v tomto konaní urobiť z dôvodu
neunesenia dôkazného bremena ohľadne ústneho dojednania všetkých podstatných náleţitostí
zmluvy o nájme bytu. Je nepochybné, ţe účastníci mali úmysel uzavrieť riadnu nájomnú
zmluvu v písomnej forme, čo aj urobili a uzatvorili ju na dobu trvania sluţobného pomeru
ţalobcu k ţalovanému. Tento zanikol dňom 31. december 2007 na základe personálneho
rozkazu riaditeľa ţalovaného zo dňa 22. novembra 2007 a výpoveď z nájmu sluţobného bytu
bola ţalobcovi daná platne v zákonom stanovenej lehote.
Pokiaľ dovolateľ uviedol ako dovolací dôvod aj nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom, resp. ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolací súd na tieto námietky ţalobcu
nemohol prihliadať. Uvedené skutočnosti by mohli byť len odôvodnením dovolania v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho
prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.
Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania ţalobcu podľa § 237 O.s.p. a keďţe dovolanie nie je prípustné ani
podľa § 238 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok
ţalobcu odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho,
aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu..
V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej však nepriznal náhradu trov dovolacieho
konania, nakoľko nepodala návrh na ich priznanie (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 6. apríla 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová