Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 94/2012
PDF · 305.66 KB
No categories available
IV. ÚS 94/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., T., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Topoľčany v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 C 23/2010 a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2010 vo výroku o trovách konania,
postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 148/2010 a jeho
rozsudkom z 8. júla 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 226/2010 z 28. februára 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2011
doručená sťažnosť M. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M.
K., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky [ďalej len „ústava“ (sťažovateľ v petite uvádza síce čl. 46 ods.
2 ústavy, ale z obsahu sťažnosti zjavne vyplýva, že mal na mysli čl. 48 ods. 2 ústavy,
pozn.)] postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 23/2010 a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2010 vo výroku o trovách konania,
postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Co 148/2010 a jeho rozsudkom z 8. júla 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 226/2010 z 28. februára 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom doručeným okresnému súdu
26. januára 2010 sa R. H., T. (ďalej len „navrhovateľ“), domáhal zrušenia svojej
vyživovacej povinnosti voči svojmu plnoletému synovi ako odporcovi (sťažovateľovi),
ktorá mu bola uložená rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 P 24/2007 z 24. apríla 2007 na
sumu 66,39 € mesačne.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 23/2010 zo 14. apríla 2010 žalobu navrhovateľa
zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa,
ktoré spočívali v tom, že „navrhovateľ nebol v kontakte s odporcom, odporca mu
neoznámil, že pokračuje v štúdiu na vysokej škole, v kladnom prípade by mohol navrhovateľ
zvážiť podanie takéhoto návrhu a keďže o ňom nevedel, rozhodol sa podať návrh
na zrušenie jeho vyživovacej povinnosti, potom ako mal vedomosť, že odporca ukončil
stredoškolské vzdelanie“.
Sťažovateľ okrem nesúhlasu s rozhodnutím okresného súdu v časti týkajúcej sa trov
konania namietal postup prvostupňového súdu z dôvodu „zákonom neodôvodnenej
nerovnosti postavenia procesných strán v konaní pred týmto súdom, keď súd pri
nariaďovaní termínov pojednávaní bral ohľad len na záujmy a časové možnosti
navrhovateľa a ani jeden termín pojednávania nenariadil tak, aby zohľadnil aj časové
možnosti a študijné povinnosti odporcu na vysokej škole. Týmto postupom prvostupňový súd
poprel odporcovi jeho procesné právo zúčastniť sa priamo na pojednávaniach
v prejednávanej veci, ktorá sa týka jeho osoby a zasahuje do jeho práv, tým mu bolo
znemožnené právo vyjadrovať sa osobne a priebežne k tvrdeniam navrhovateľa
a vykonaným dôkazom.“.
Krajský súd na základe odvolania navrhovateľa (v merite veci) a tiež odvolania
sťažovateľa (vo výroku o trovách konania) rozsudkom sp. zn. 8 Co 148/2010 z 8. júla 2010
označený rozsudok okresného súdu zmenil tak, že zrušil „vyživovaciu povinnosť odporcu
voči navrhovateľovi, naposledy upravovanú rozsudkom Okresného súdu Topoľčany
č. k. 10 P/24/2007-61 zo dňa 24. 4. 2007, počnúc od 1. 9. 2009“.
Podľa sťažovateľa odvolací súd „neodstránil resp. nenapravil v odvolaní namietanú
nerovnosť účastníkov konania napr. tak, že by bol nariadil pojednávanie a umožnil využitie
procesného práva osobne aj odporcovi, súčasne sa odvolací súd ani nevysporiadal
s námietkou odporcu v odvolaní, že mu prvostupňový súd neumožnil stať sa účastníkom
konania so všetkými procesnými oprávneniami. Preukázateľne došlo aj zo strany tohto súdu
k porušeniu práva odporcu na súdnu ochranu a prístup k súdu garantovaný v čl. 46 ods. 1
a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“.
Proti rozsudku krajského súdu z 8. júla 2010 podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom
napadol rozsudok „v celom rozsahu a súčasne namietol aj jeho zmätočnosť“. Najvyšší súd
uznesením sp. zn. 2 Cdo 226/2010 z 28. februára 2011 dovolanie sťažovateľa ako
neprípustné odmietol.
Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd svojím rozhodnutím „zjavne diskriminuje
odporcu ako účastníka konania, keď kvalifikuje výrokovú časť rozsudku Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 8 Co/148/2010-107 zo dňa 8. júla 2010 len ako chybu v písaní. Diskrimináciu
vníma odporca v tom, že ak by bol takýto nezmyselný a zmätočný návrh podávaný
účastníkom konania, súd by konanie prerušil s výzvou na upresnenie, čoho sa domáha a ak
by účastník na výzvu nereagoval, súd by konanie zastavil, resp. by návrh odmietol. V zmysle
uvedeného sa javí, že prísny formalizmus a perfektnosť je súdmi vyžadovaná výlučne od
účastníkov konania, kým pre súdy samé má byť povolená benevolencia a neprimeraná
tolerancia k chybám v ich činnosti. Najvyšší súd odobril svojim uznesením neperfektnosť
a zmätočnosť rozsudku krajského súdu napriek tomu, že takýto rozsudok by nebol ani
vykonateľný. Tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky zhovievavo kvalifikoval výrok
rozsudku Krajského súdu v Nitre len ako chybu v písaní, na základe tohto záveru potom
konštatoval, že nie sú dôvody pre prípustnosť dovolania a preto sa nezaoberal ani vecou
samou ani náhradou trov konania... Krajský súd v Nitre teda zrušil povinnosť, ktorá nikdy
a žiadnym súdom nebola odporcovi uložená a súčasne nerozhodol o povinnosti, ktorá bola
uložená predmetným rozsudkom č. k. 10 P/24/2007-61 zo dňa 24. 4.2007 navrhovateľovi.“.
Podľa názoru sťažovateľa postupom a rozhodnutiami uvedených súdov „bolo
porušené jeho základné právo na prístup k súdu, k súdnej ochrane, na prerokovanie jeho
veci v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo
na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutie, teda práva, ktoré sú zakotvené v čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1
a na prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti s možnosťou vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom zaručené v čl. 46 ods. 2 (z obsahu sťažnosti zjavne vyplýva, že
sťažovateľ mal na mysli čl. 48 ods. 2 ústavy, pozn.) Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu v Topoľčanoch v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/23/2010, postupom
Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/148/2010 a rozhodnutím
o dovolaní na Najvyššom súde Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Cdo/226/2010 boli porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 2 Cdo/226/2010 zo dňa 28. februára 2011, zrušuje Rozsudok Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 8 Co/148/2010-107 zo dňa 8. júla 2010 ako aj rozsudok Okresného súdu
v Topoľčanoch č. k. 6 C/23/2010-87 zo dňa 14. apríla 2010 a vec vracia Okresnému súdu
v Topoľčanoch na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Okresný súd v Topoľčanoch je povinný uhradiť náhradu trov právneho zastúpenia
sťažovateľovi v sume 261,82 Eur na účet právneho zástupcu č. ... do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv namietanými rozsudkami
okresného súdu a krajského súdu a postupmi týchto súdoch, ktoré predchádzali ich vydaniu,
ako aj namietaným uznesením najvyššieho súdu.
1. K namietanému porušeniu základných práv postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 23/2010 a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2010
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému postupu a rozsudku okresného súdu
(v časti trov konania) odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 8 Co 148/2010 z 8. júla 2010 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že namietaný rozsudok krajského
súdu nadobudol právoplatnosť v spojení s namietaným rozsudkom okresného súdu
24. augusta 2010, pričom sťažovateľ doručil ústavnému súdu sťažnosť 30. mája 2011, t. j.
zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná
oneskorene.
S týmto záverom sa ústavný súd v danom prípade neuspokojil vzhľadom na to, že aj
v prípade sťažovateľa reflektoval svoju judikatúru z ostatného obdobia (napr. m. m.
I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 390/2011), podľa ktorej
lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou
prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby
sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je
prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal časť sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv namietaným rozsudkom krajského
súdu aj z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už
citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Ústavný súd pri preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu
sp. zn. 6 C 23/2010 zo 14. apríla 2010, ktorým bol návrh navrhovateľa na zrušenie
vyživovacej povinnosti voči sťažovateľovi zamietnutý, a v tejto súvislosti považoval
za potrebné poukázať na túto časť jeho odôvodnenia:
„Navrhovateľ dňa 26. 1. 2010 podal na tunajšom súde návrh na zrušenie vyživovacej
povinnosti voči odporcovi s účinnosťou od 1. 9. 2009 z dôvodu, že odporca ukončil štúdium
S. v T. a nebolo mu oznámené, že by odporca pokračoval v riadnom dennom štúdiu. Svoju
vyživovaciu povinnosť si plnil do 31. 8. 2009.
Odporca s návrhom nesúhlasil, pretože pokračuje v štúdiu na vysokej škole, i keď
formou externého štúdia. Uchádzal sa o prijatie na vysokú školu formou denného štúdia, ale
bol prijatý iba na uvedenú formu.
Navrhovateľ... uviedol, že nakoľko odporca študuje externou formou, má možnosť sa
zamestnať a to aspoň brigádnicky. Keby prejavil odporca záujem sám mu mohol nájsť
prácu, pretože je veľa voľných miest aj v T...
Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že návrhu navrhovateľa
nie je možné vyhovieť, pretože odporca nenadobudol schopnosť sám sa živiť tak, aby nebol
odkázaný na vyživovaciu povinnosť zo strany rodičov. Odporca potom, ako ukončil
stredoškolské vzdelanie sa uchádzal o štúdium na vysokej škole, kde si podal prihlášky a to
formou denného štúdia, odbor informatika Univerzity K. v N. a ďalej na odbor ..., formou
externého štúdia. Na denné štúdium nebol prijatý a prijatý bol na externé štúdium tak, ako
to vyplýva z rozhodnutia o prijatí na štúdium. Z uvedeného vyplýva, že v časovej
nadväznosti, teda po ukončení stredoškolského štúdia, pokračuje odporca v príprave na
budúce povolanie štúdiom na vysokej škole. Pokiaľ navrhovateľ poukázal na možnosť na
strane odporcu zamestnať sa popri štúdiu, mal súd za preukázané, že odporca je evidovaný
na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, uchádza sa o zamestnanie pravidelne, čo
dokladuje úradu práce a dokladoval to aj v tomto konaní, avšak bezvýsledne. Nebolo
zistené, že by úrad práce, sociálnych vecí a rodiny ponúkol odporcovi zamestnanie, ktoré by
odmietol. Preto súd na strane odporcu nemal za preukázané, že by zneužíval svoju
odkázanosť na vyživovaciu povinnosť zo strany rodičov... Preto súd návrh navrhovateľa na
zrušenie vyživovacej povinnosti zamietol ako nedôvodný, berúc do úvahy situáciu na trhu
práce, existenciu širšieho okruhu foriem štúdia, keď takouto formou je aj externé štúdium.
Preto pokiaľ odporca pokračuje takouto formou štúdia v príprave na budúce povolanie,
nemožno hovoriť, že ukončením stredoškolského štúdia nadobudol schopnosť sám sa živiť.“
Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 148/2010 z 8. júla 2010 vyplýva, že v danej
právnej veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa pri úplnom zistení
skutkového stavu veci a pri použití správneho právneho predpisu vec nesprávne právne
posúdil. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že návrh
navrhovateľa bol dôvodne podaný. V odôvodnení namietaného rozsudku krajský súd najmä
uviedol:
„... Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov
k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí
podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa
na životnej úrovni rodičov.
Podľa § 75 ods. 1 prvá veta Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd
na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery
povinného.
Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno
zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie
výživného možné len na návrh.
Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je obmedzené na obdobie, kým
dieťa nie je schopné samo sa živiť. Medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho
vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu,
odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a podobne. Spolu s § 75 a nasl. Zákona
o rodine je možné vyvodiť faktory, ktorých kombinácia priamo vplýva na stanovenie výšky
výživného v súdnom konaní. Na strane povinného sú to v prvom rade jeho zárobkové
schopnosti a možnosti, majetkové pomery, životná úroveň, počet iných vyživovacích
povinností a výška príspevku iných povinných k týmto oprávneným. Na strane dieťaťa treba
prihliadnuť na jeho oprávneného potreby s ohľadom na jeho vek, zdravotný stav, záujmy,
prípravu na budúce povolanie, majetkové pomery dieťaťa, ďalej na výšku výživného, ktoré
poskytujú iné povinné osoby, napr. druhý rodič, na ich schopnosti a možnosti príp.
majetkové pomery a počet vyživovacích povinností.
V ustanovení § 78 ods. 1 Zákona o rodine je zakotvená zásada, podľa ktorej
stanovené výživné je možné zmeniť, ak dôjde k podstatnej zmene pomerov, pričom
stanovené výživné má zodpovedať pomerom, za ktorých bolo stanovené. Ak dôjde k
podstatnej zmene pomerov, musí sa to premietnuť i pri úprave vyživovacej povinnosti,
pričom zmena pomerov je dôvodom na podanie návrhu na začatie konania, prípadne môže
súd začať konať aj bez návrhu podľa § 163 ods. 2 OSP, ktoré konanie môže skončiť novou
súdnou úpravou výživného...
Je nesporné, že rozsudkom Okresného súdu Topoľčany č. k. 10 P/24/2007-61
zo dňa 24. 4. 2007 bola zvýšená vyživovacia povinnosť navrhovateľa na odporcu zo sumy
1.100,- Sk na sumu 2.000,- Sk mesačne od 1. 1. 2007. Odporca bol študentom Z. T., okrem
výdavkov spojených s návštevou návštevy strednej školy mal ďalšie výdavky za členský
poplatok v rybárskorn zväze ročne 2.500,- Sk, v súvislosti s aktívnym hraním futbalu za
výstroj 10.000,- Sk ročne. V konaní bolo nesporné, že odporca ukončil štúdium na strednej
škole v školskom roku 2008/2009 vykonaním maturitnej skúšky. Z rozhodnutia dekana F.
v N. zo dňa 17. 4. 2009 vyplýva, že odporca bol prijatý na štúdium v akademickom roku
2009/2010 na trojročné bakalárske štúdium študijného programu aplikovaná etika - etika
profesijných činností, v externej forme, s povinnosťou platiť školné 700 eur za akademický
rok. Z rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny T. zo dňa 9. 9. 2009 a 18. 3. 2010
vyplýva, že odporca je zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 31. 8. 2009,
pravidelne preukazuje záujem zamestnať sa tak, že reaguje na ponuky pracovných ponúk zo
stránky www.profesia.sk. Nepoberá štátnu sociálnu dávku, rodičovský príspevok, ani
prídavok na dieťa. V konaní bolo nesporné, že odporca dochádza na externé štúdium každý
piatok v týždni, cestovné má 5 Eur, v prípade seminárnych prác dochádza aj cez týždeň, 3-4
x do mesiaca. Okrem školného za akademický rok má ďalšie náklady spojené s týmto
štúdiom /študentská karta, internet, notebook/, odporca má zvýšené výdavky spojené s
členským poplatkom v rybárskom zväze. Odporca nepracuje, nemá žiadny príjem.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že
vzhľadom k tomu, že odporca ukončil v školskom roku 2008/2009 S., T., vykonaním
maturitnej skúšky dňa 12. 5. 2009, pričom následne bol prijatý na štúdium na vysokej škole
v akademickom roku 2009/2010, avšak toto ďalšie vzdelávanie odporcu je v externej
forme /teda nie v dennej forme/, je potrebné prijať záver, že odporca je schopný sám sa
živiť. Tento záver preukazujú okolnosti vyššie uvedené v tom, že riadnym ukončením štúdia
na strednej škole, vykonaním maturitnej skúšky došlo u neho k ukončeniu prípravy na
budúce povolanie, keď nepokračuje v ďalšom štúdiu na vysokej škole v dennej forme, teda
je schopný zamestnať sa v odbore, ktorý riadne vyštudoval a ukončil na strednej škole,
samozrejme s poukazom na reálnu možnosť v súčasnej dobe nájsť si prácu v tomto odbore,
resp. v obdobnom odbore na trhu práce, príp. v úplne inom odbore. Napriek jeho štúdiu na
vysokej škole formou externého štúdiu, je potrebné prijať záver, že je v súčasnej dobe
schopný sa samostatne živiť a samostatne uspokojovať svoje potreby, aj s ohľadom na jeho
zdravotný stav, ktorý mu umožňuje prácu vykonávať, teda zamestnať sa.
Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil tak, že zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa na odporcu.“
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta rovnaké skutočnosti, ktoré namietal v konaní
pred všeobecnými súdmi (okresným, krajským, prípadne najvyšším súdom), t. j. že
„prvostupňový súd pri nariaďovaní termínov pojednávaní ani raz neprihliadol na časové
možnosti a povinnosti odporcu a nariaďoval pojednávania výlučne len v termínoch, ktoré
zohľadňovali vždy iba záujem a tvrdené časové možnosti navrhovateľa..., v tom vnímal už
v prvostupňovom konaní diskrimináciu a popretie svojho práva osobne sa zúčastniť
pojednávania a vyjadrovať sa k prednesom protistrany... Prvostupňový súd odporcovi
neumožnil stať sa účastníkom súdneho konania so všetkými procesnými oprávneniami, ktoré
z tohto postavenia vyplývajú. Okresný súd v Topoľčanoch síce vykonal výsluch odporcu
na žiadosť právnej zástupkyne dňa 8. 4. 2010, keďže na súdom nariadený termín
pojednávania dňa 9. 4. 2010 sa odporca opätovne nemohol dostaviť pre plnenie si
študijných povinností (skúšky), avšak týmto výsluchom neboli naplnené jeho namietané
práva, keďže nemal možnosť reagovať bezprostredne a priamo na vyjadrenia navrhovateľa
tak, ako by tomu bolo na pojednávaní. V tom vidí základ pre nesprávne rozhodnutie tak
prvostupňového súdu v časti nepriznania náhrady trov konania, ktoré vychádzalo len
z nepodloženého vyhlásenia navrhovateľa, ako to vyplýva z odôvodnenia a následne aj
nesprávneho posúdenia právnej veci Krajským súdom v Nitre, ktorý vychádzal
z neobjektívnych a nepravdivých vyjadrení a prednesov navrhovateľa, ktoré neboli
konfrontované vyjadreniami a prednesmi odporcu. Sťažovateľ je presvedčený, že práve
na tom základe odvolací súd posúdil vec samú odlišne ako prvostupňový súd a jeho
rozhodnutie bez poznania objektívnej skutočnosti zmenil...
Krajský súd v Nitre taktiež neumožnil sťažovateľovi byť účastníkom konania
so všetkými oprávneniami a povinnosťami... keď o odvolaniach účastníkov rozhodol bez
nariadenia pojednávania.“.
V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako
odvolací súd svoj rozsudok sp. zn. 8 Co 148/2010 z 8. júla 2010 primeraným spôsobom
odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska
za neakceptovateľný a neudržateľný.
Vo vzťahu ku všetkým námietkam uplatneným sťažovateľom ide o problém
právneho posúdenia veci, prípadne o hodnotenie skutkových zistení (o príčinách prerušenia
kontaktu medzi účastníkmi).
Ústavný súd v nadväznosti na námietky sťažovateľa pripomína svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m.
V danom prípade podľa názoru ústavného súdu nemožno hodnotiť napadnutý
rozsudok krajského súdu ako arbitrárny, pretože v jeho odôvodnení sú uvedené skutočnosti,
ktoré viedli krajský súd k záveru, že riadnym ukončením štúdia na strednej škole,
vykonaním maturitnej skúšky došlo u sťažovateľa k ukončeniu prípravy na budúce
povolanie. Argumenty uvedené v odôvodnení, na základe ktorých odvolací súd dospel
k odlišnému právnemu posúdeniu veci ako súd prvého stupňa (pri úplnom zistení
skutkového stavu veci a pri aplikácii správneho právneho predpisu), že sťažovateľ napriek
štúdiu na vysokej škole formou externého štúdia je schopný sa samostatne živiť
a samostatne uspokojovať svoje potreby, aj s ohľadom na jeho zdravotný stav, ktorý mu
umožňuje prácu vykonávať, teda zamestnať sa, nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť
k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajského
súdu, ktorý by zároveň zakladal dôvod na vyslovenie porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy. V tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľa podľa názoru ústavného
súdu zjavne neopodstatnená.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci v jeho prítomnosti a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ktoré malo spočívať v tom, že krajský súd v danej veci nenariadil pojednávanie,
podľa názoru ústavného súdu postupoval krajský súd v súlade s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku [§ 214 ods. 2 (ďalej aj „OSP“)] a nijako nepochybil, keď
pojednávanie nenariadil; nemohol teda z tohto dôvodu ani porušiť základné právo
sťažovateľa, ktorého porušenie namieta, upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Z § 214 ods. 2 OSP vyplýva, že odvolací súd môže rozhodnúť o odvolaní bez
nariadenia pojednávania, ak tomu nebránia dôvody uvedené v § 214 ods. 1 OSP; tieto
v danom prípade podľa zistení ústavného súdu neboli naplnené. Ústavný súd takisto nezistil,
že by v priebehu prvostupňového, ako aj odvolacieho súdneho konania došlo k porušeniu
rovnosti (diskriminácii) účastníkov konania, prípadne konkrétneho procesného práva
sťažovateľa (v konaní zastúpeného právnou zástupkyňou), a ani sťažovateľ porušenie
žiadneho zo svojich procesných práv (že by prvostupňový súd pri nariaďovaní termínov
pojednávaní nebral do úvahy jeho študijné povinnosti, pre ktoré sa ich nemohol osobne
zúčastniť) v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu nenamietal (odvolanie podal len
v časti trov konania). Za daných okolností aj túto časť sťažnosti sťažovateľa ústavný súd
považuje za zjavne neopodstatnenú.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným
rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označenými základnými právami neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa
spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na
základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je
vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.
Na základe uvedených skutočností a záverov ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa porušenia jeho základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho
súdu sp. zn. 8 Co 148/2010 z 8. júla 2010 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
3. K namietanému porušeniu základných práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Cdo 226/2010 z 28. februára 2011
Proti zmeňujúcemu rozsudku krajského súdu, ktorým odvolací súd zrušil
vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči sťažovateľovi, naposledy upravovanú rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 10 P 24/2007 z 24. apríla 2007, počnúc od 1. septembra 2009, podal
sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo namietaným uznesením najvyššieho súdu podľa § 243b
ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietnuté z dôvodu, že smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
Prípustnosť dovolania sťažovateľ odvodzoval zo skutočnosti, že namietané
rozhodnutie najvyššieho súdu trpí v zmysle § 237 a § 238 OSP inou vadou, ktorá spôsobuje
jeho zmätočnosť. Podľa sťažovateľa je zmätočnosť daná objektívnou skutočnosťou, že
odvolací súd po tom, čo rozhodol, že mení rozhodnutie prvostupňového súdu, vyriekol, že
„zrušuje vyživovaciu povinnosť odporcu voči navrhovateľovi, naposledy upravovanú
rozsudkom Okresného súdu Topoľčany č. k. 10 P/24/2007-61 zo dňa 24. 4. 2007, počnúc od
1. 9. 2009“. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že nikdy nemal voči navrhovateľovi
žiadnym rozhodnutím súdu uloženú vyživovaciu povinnosť. Sťažovateľ v dovolaní tiež
namietal právne a skutkové závery rozhodnutia odvolacieho súdu a tiež jeho výrok
o nepriznaní náhrady trov konania.
Podľa § 238 ods. 4 OSP dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom
o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo
pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní
rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí
rodičovstva alebo o osvojení.
Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu
neprípustnosti.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel
k záveru, že odôvodnenie právneho názoru najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania
podľa § 237 písm. f) OSP (ako aj o neprípustnosti dovolania podľa § 237 a § 239 OSP
z dôvodu, že dovolaním napadnuté rozhodnutie nemá znaky rozhodnutí uvedených v týchto
ustanoveniach) sa nevyznačuje arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľa uvedená
v jeho sťažnosti nie je spôsobilá spochybniť opodstatnenosť záverov najvyššieho súdu,
ktoré vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil. V súvislosti s týmto záverom
ústavný súd poukazuje na túto časť odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu:
„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo
rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
(§ 238 ods. 3 O. s. p.). Osobitne však treba zdôrazniť, že dovolanie nie je prípustné vo
veciach upravených Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, okrem
rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení
ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa,
o určenie rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení (§ 238 ods. 4 O. s. p.).
V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku vydanému vo veci upravenej
Zákonom o rodine (viď právnu úpravu obsiahnutú v ustanoveniach § 62 Zákona o rodine
č. 36/2005 Z. z. účinný od 1. apríla 2005). Keďže ale napadnutým rozsudkom bolo
rozhodnuté vo veci zrušenia vyživovacej povinnosti otca voči plnoletému dieťaťu (teda nie
v niektorej z vecí, v ktorých Občiansky súdny poriadok, napriek tomu, že ide o vec upravenú
Zákonom o rodine, výnimočne pripúšťa dovolanie), bezpochyby tento rozsudok nevykazuje
znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné (viď § 238 ods. 4 O. s. p.).
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa ďalej zaoberal aj otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j., či v danej veci
nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia
procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či
konania súdom nesprávne obsadeným). Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237
O. s. p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p., ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí.
Odporca v podanom dovolaní v skutočnosti však nenamietal relevantné procesné
vady (tzv. zmätočnosti) v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p. Jeho námietky, že odvolací súd
vyriekol, že zrušuje vyživovaciu povinnosť odporcu voči navrhovateľovi naposledy
upravenú rozsudkom, pričom odporca však nikdy nemal voči navrhovateľovi žiadnym
rozhodnutím uloženú vyživovaciu povinnosť, možno považovať len za chybu v písaní (§ 164
O. s. p.) o čom svedčí jednak vo výroku odvolacieho súdu uvedený rozsudok, ktorým bola
upravovaná vyživovacia povinnosť a jednak dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu; nejde
ale o procesnú vadu (tzv. zmätočnosť) v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p.“
K dovolaniu sťažovateľa proti výroku odvolacieho súdu o trovách konania najvyšší
súd uviedol:
„Prípustnosť dovolania proti časti rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania
treba posudzovať podľa § 239 O. s. p., nie podľa § 238 O. s. p. Ide totiž o rozhodnutie, ktoré
má povahu uznesenia v zmysle § 167 ods. 1 O. s. p., a to aj v prípade, že je pojaté do
rozsudku vo veci samej. Ani v takom prípade nezmení rozhodnutie o trovách konania svoju
procesnú povahu, a preto z hľadiska prípustnosti dovolania treba na neho hľadieť ako
na uznesenie. Ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. ale výslovne ustanovuje, že predchádzajúce
odseky 1 a 2 (pripúšťajúce dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu) neplatia, ak ide
o uznesenie o trovách konania.“
Ústavný súd nespochybňuje, že aj v dovolacom konaní sa vyžaduje, aby sa dodržali
ústavnoprocesné princípy súdneho konania na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 46
až čl. 48 ústavy. Možnosť domáhať sa ich dodržiavania je však limitovaná ustanovením
čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa tam uvedených práv (teda aj práv podľa čl. 46 až
čl. 48 ústavy) možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú
(v danom prípade sú to príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku).
Na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť,
že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť
k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri
výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (v tomto prípade najvyšším
súdom) by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02).
Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu
takéto nedostatky nevykazuje. Naopak, ním vyslovené právne závery sú súčasťou
konštantnej súdnej praxe všeobecných súdov.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel
k záveru, že z jeho odôvodnenia nepochybne vyplýva, z akých dôvodov nebolo
sťažovateľom podané dovolanie prípustné. Najvyšší súd reagoval na všetky relevantné
argumenty sťažovateľa uvedené v jeho dovolaní a ústavne akceptovateľným spôsobom
posúdil podmienky prípustnosti dovolania aj podľa § 239 OSP (v časti trov konania).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd nezistil v jeho postupe znaky svojvoľnosti a nedospel ani
k záveru, že napadnuté uznesenie je arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené
(I. ÚS 143/06).
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ svoju sťažnosť
v podstate opiera o rovnaké argumenty, aké uviedol v dovolaní proti napadnutému rozsudku
krajského súdu. V súvislosti s tým ústavný súd pripomína, že nie je a ani nemôže byť
ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd poukazuje
na to, že otázka posúdenia prípustnosti podmienok dovolacieho konania je zásadne otázkou
zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených
základných práv (IV. ÚS 238/07), ak všeobecný súd postupoval v súlade so zákonom
a neporušil pritom ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti
ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej príčinnej
súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a v sťažnosti označenými základnými právami
sťažovateľa, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné reálne
dospieť k záveru o ich porušení.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2012