Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 94/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., T., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

postupom Okresného súdu Topoľčany v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2010 vo výroku o trovách konania,

postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 8. júla 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. februára 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2011

doručená sťažnosť M. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M.

K., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

[ďalej len „ústava“ (sťažovateľ v petite uvádza síce ods.

2 , ale z obsahu sťažnosti zjavne vyplýva, že mal na mysli ,

pozn.)] postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2010 vo výroku o trovách konania,

postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 8. júla 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. februára 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom doručeným okresnému súdu

26. januára 2010 sa R. H., T. (ďalej len „navrhovateľ“), domáhal zrušenia svojej

vyživovacej povinnosti voči svojmu plnoletému synovi ako odporcovi (sťažovateľovi),

ktorá mu bola uložená rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 24. apríla 2007 na

sumu 66,39 € mesačne.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 14. apríla 2010 žalobu navrhovateľa

zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa,

ktoré spočívali v tom, že „navrhovateľ nebol v kontakte s odporcom, odporca mu

neoznámil, že pokračuje v štúdiu na vysokej škole, v kladnom prípade by mohol navrhovateľ

zvážiť podanie takéhoto návrhu a keďže o ňom nevedel, rozhodol sa podať návrh

na zrušenie jeho vyživovacej povinnosti, potom ako mal vedomosť, že odporca ukončil

stredoškolské vzdelanie“.

Sťažovateľ okrem nesúhlasu s rozhodnutím okresného súdu v časti týkajúcej sa trov

konania namietal postup prvostupňového súdu z dôvodu „zákonom neodôvodnenej

nerovnosti postavenia procesných strán v konaní pred týmto súdom, keď súd pri

nariaďovaní termínov pojednávaní bral ohľad len na záujmy a časové možnosti

navrhovateľa a ani jeden termín pojednávania nenariadil tak, aby zohľadnil aj časové

možnosti a študijné povinnosti odporcu na vysokej škole. Týmto postupom prvostupňový súd

poprel odporcovi jeho procesné právo zúčastniť sa priamo na pojednávaniach

v prejednávanej veci, ktorá sa týka jeho osoby a zasahuje do jeho práv, tým mu bolo

znemožnené právo vyjadrovať sa osobne a priebežne k tvrdeniam navrhovateľa

a vykonaným dôkazom.“.

Krajský súd na základe odvolania navrhovateľa (v merite veci) a tiež odvolania

sťažovateľa (vo výroku o trovách konania) rozsudkom sp. zn. z 8. júla 2010

označený rozsudok okresného súdu zmenil tak, že zrušil „vyživovaciu povinnosť odporcu

voči navrhovateľovi, naposledy upravovanú rozsudkom Okresného súdu Topoľčany

č. k. -61 zo dňa 24. 4. 2007, počnúc od 1. 9. 2009“.

Podľa sťažovateľa odvolací súd „neodstránil resp. nenapravil v odvolaní namietanú

nerovnosť účastníkov konania napr. tak, že by bol nariadil pojednávanie a umožnil využitie

procesného práva osobne aj odporcovi, súčasne sa odvolací súd ani nevysporiadal

s námietkou odporcu v odvolaní, že mu prvostupňový súd neumožnil stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami. Preukázateľne došlo aj zo strany tohto súdu

k porušeniu práva odporcu na súdnu ochranu a prístup k súdu garantovaný v čl. 46 ods. 1

a 48 ods. 2 .“.

Proti rozsudku krajského súdu z 8. júla 2010 podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom

napadol rozsudok „v celom rozsahu a súčasne namietol aj jeho zmätočnosť“. Najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 28. februára 2011 dovolanie sťažovateľa ako

neprípustné odmietol.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd svojím rozhodnutím „zjavne diskriminuje

odporcu ako účastníka konania, keď kvalifikuje výrokovú časť rozsudku Krajského súdu

v Nitre sp. zn. -107 zo dňa 8. júla 2010 len ako chybu v písaní. Diskrimináciu

vníma odporca v tom, že ak by bol takýto nezmyselný a zmätočný návrh podávaný

účastníkom konania, súd by konanie prerušil s výzvou na upresnenie, čoho sa domáha a ak

by účastník na výzvu nereagoval, súd by konanie zastavil, resp. by návrh odmietol. V zmysle

uvedeného sa javí, že prísny formalizmus a perfektnosť je súdmi vyžadovaná výlučne od

účastníkov konania, kým pre súdy samé má byť povolená benevolencia a neprimeraná

tolerancia k chybám v ich činnosti. Najvyšší súd odobril svojim uznesením neperfektnosť

a zmätočnosť rozsudku krajského súdu napriek tomu, že takýto rozsudok by nebol ani

vykonateľný. Tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky zhovievavo kvalifikoval výrok

rozsudku Krajského súdu v Nitre len ako chybu v písaní, na základe tohto záveru potom

konštatoval, že nie sú dôvody pre prípustnosť dovolania a preto sa nezaoberal ani vecou

samou ani náhradou trov konania... Krajský súd v Nitre teda zrušil povinnosť, ktorá nikdy

a žiadnym súdom nebola odporcovi uložená a súčasne nerozhodol o povinnosti, ktorá bola

uložená predmetným rozsudkom č. k. -61 zo dňa 24. 4.2007 navrhovateľovi.“.

Podľa názoru sťažovateľa postupom a rozhodnutiami uvedených súdov „bolo

porušené jeho základné právo na prístup k súdu, k súdnej ochrane, na prerokovanie jeho

veci v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo

na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutie, teda práva, ktoré sú zakotvené v čl. 46 ods. 1

a “.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1

a na prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti s možnosťou vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom zaručené v čl. 46 ods. 2 (z obsahu sťažnosti zjavne vyplýva, že

sťažovateľ mal na mysli , pozn.) postupom

Okresného súdu v Topoľčanoch v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom

Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a rozhodnutím

o dovolaní na Najvyššom súde Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. boli porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 28. februára 2011, zrušuje Rozsudok Krajského súdu

v Nitre sp. zn. -107 zo dňa 8. júla 2010 ako aj rozsudok Okresného súdu

v Topoľčanoch č. k. -87 zo dňa 14. apríla 2010 a vec vracia Okresnému súdu

v Topoľčanoch na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Okresný súd v Topoľčanoch je povinný uhradiť náhradu trov právneho zastúpenia

sťažovateľovi v sume 261,82 Eur na účet právneho zástupcu č. ... do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv namietanými rozsudkami

okresného súdu a krajského súdu a postupmi týchto súdoch, ktoré predchádzali ich vydaniu,

ako aj namietaným uznesením najvyššieho súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2010

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému postupu a rozsudku okresného súdu

(v časti trov konania) odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 8. júla 2010 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že namietaný rozsudok krajského

súdu nadobudol právoplatnosť v spojení s namietaným rozsudkom okresného súdu

24. augusta 2010, pričom sťažovateľ doručil ústavnému súdu sťažnosť 30. mája 2011, t. j.

zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v , čo zakladá dôvod

na jej odmietnutie podľa z dôvodu, že bola podaná

oneskorene.

S týmto záverom sa ústavný súd v danom prípade neuspokojil vzhľadom na to, že aj

v prípade sťažovateľa reflektoval svoju judikatúru z ostatného obdobia (napr. m. m.

, , , , ), podľa ktorej

lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou

prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby

sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je

prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv namietaným rozsudkom krajského

súdu aj z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už

citovaného totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Ústavný súd pri preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu

sp. zn. zo 14. apríla 2010, ktorým bol návrh navrhovateľa na zrušenie

vyživovacej povinnosti voči sťažovateľovi zamietnutý, a v tejto súvislosti považoval

za potrebné poukázať na túto časť jeho odôvodnenia:

„Navrhovateľ dňa 26. 1. 2010 podal na tunajšom súde návrh na zrušenie vyživovacej

povinnosti voči odporcovi s účinnosťou od 1. 9. 2009 z dôvodu, že odporca ukončil štúdium

S. v T. a nebolo mu oznámené, že by odporca pokračoval v riadnom dennom štúdiu. Svoju

vyživovaciu povinnosť si plnil do 31. 8. 2009.

Odporca s návrhom nesúhlasil, pretože pokračuje v štúdiu na vysokej škole, i keď

formou externého štúdia. Uchádzal sa o prijatie na vysokú školu formou denného štúdia, ale

bol prijatý iba na uvedenú formu.

Navrhovateľ... uviedol, že nakoľko odporca študuje externou formou, má možnosť sa

zamestnať a to aspoň brigádnicky. Keby prejavil odporca záujem sám mu mohol nájsť

prácu, pretože je veľa voľných miest aj v T...

Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že návrhu navrhovateľa

nie je možné vyhovieť, pretože odporca nenadobudol schopnosť sám sa živiť tak, aby nebol

odkázaný na vyživovaciu povinnosť zo strany rodičov. Odporca potom, ako ukončil

stredoškolské vzdelanie sa uchádzal o štúdium na vysokej škole, kde si podal prihlášky a to

formou denného štúdia, odbor informatika Univerzity K. v N. a ďalej na odbor ..., formou

externého štúdia. Na denné štúdium nebol prijatý a prijatý bol na externé štúdium tak, ako

to vyplýva z rozhodnutia o prijatí na štúdium. Z uvedeného vyplýva, že v časovej

nadväznosti, teda po ukončení stredoškolského štúdia, pokračuje odporca v príprave na

budúce povolanie štúdiom na vysokej škole. Pokiaľ navrhovateľ poukázal na možnosť na

strane odporcu zamestnať sa popri štúdiu, mal súd za preukázané, že odporca je evidovaný

na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, uchádza sa o zamestnanie pravidelne, čo

dokladuje úradu práce a dokladoval to aj v tomto konaní, avšak bezvýsledne. Nebolo

zistené, že by úrad práce, sociálnych vecí a rodiny ponúkol odporcovi zamestnanie, ktoré by

odmietol. Preto súd na strane odporcu nemal za preukázané, že by zneužíval svoju

odkázanosť na vyživovaciu povinnosť zo strany rodičov... Preto súd návrh navrhovateľa na

zrušenie vyživovacej povinnosti zamietol ako nedôvodný, berúc do úvahy situáciu na trhu

práce, existenciu širšieho okruhu foriem štúdia, keď takouto formou je aj externé štúdium.

Preto pokiaľ odporca pokračuje takouto formou štúdia v príprave na budúce povolanie,

nemožno hovoriť, že ukončením stredoškolského štúdia nadobudol schopnosť sám sa živiť.“

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. z 8. júla 2010 vyplýva, že v danej

právnej veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa pri úplnom zistení

skutkového stavu veci a pri použití správneho právneho predpisu vec nesprávne právne

posúdil. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že návrh

navrhovateľa bol dôvodne podaný. V odôvodnení namietaného rozsudku krajský súd najmä

uviedol:

„... Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov

k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí

podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa

na životnej úrovni rodičov.

Podľa § 75 ods. 1 prvá veta Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd

na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery

povinného.

Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno

zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie

výživného možné len na návrh.

Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je obmedzené na obdobie, kým

dieťa nie je schopné samo sa živiť. Medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho

vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu,

odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a podobne. Spolu s § 75 a nasl. Zákona

o rodine je možné vyvodiť faktory, ktorých kombinácia priamo vplýva na stanovenie výšky

výživného v súdnom konaní. Na strane povinného sú to v prvom rade jeho zárobkové

schopnosti a možnosti, majetkové pomery, životná úroveň, počet iných vyživovacích

povinností a výška príspevku iných povinných k týmto oprávneným. Na strane dieťaťa treba

prihliadnuť na jeho oprávneného potreby s ohľadom na jeho vek, zdravotný stav, záujmy,

prípravu na budúce povolanie, majetkové pomery dieťaťa, ďalej na výšku výživného, ktoré

poskytujú iné povinné osoby, napr. druhý rodič, na ich schopnosti a možnosti príp.

majetkové pomery a počet vyživovacích povinností.

V ustanovení § 78 ods. 1 Zákona o rodine je zakotvená zásada, podľa ktorej

stanovené výživné je možné zmeniť, ak dôjde k podstatnej zmene pomerov, pričom

stanovené výživné má zodpovedať pomerom, za ktorých bolo stanovené. Ak dôjde k

podstatnej zmene pomerov, musí sa to premietnuť i pri úprave vyživovacej povinnosti,

pričom zmena pomerov je dôvodom na podanie návrhu na začatie konania, prípadne môže

súd začať konať aj bez návrhu podľa , ktoré konanie môže skončiť novou

súdnou úpravou výživného...

Je nesporné, že rozsudkom Okresného súdu Topoľčany č. k. -61

zo dňa 24. 4. 2007 bola zvýšená vyživovacia povinnosť navrhovateľa na odporcu zo sumy

1.100,- Sk na sumu 2.000,- Sk mesačne od 1. 1. 2007. Odporca bol študentom Z. T., okrem

výdavkov spojených s návštevou návštevy strednej školy mal ďalšie výdavky za členský

poplatok v rybárskorn zväze ročne 2.500,- Sk, v súvislosti s aktívnym hraním futbalu za

výstroj 10.000,- Sk ročne. V konaní bolo nesporné, že odporca ukončil štúdium na strednej

škole v školskom roku 2008/2009 vykonaním maturitnej skúšky. Z rozhodnutia dekana F.

v N. zo dňa 17. 4. 2009 vyplýva, že odporca bol prijatý na štúdium v akademickom roku

2009/2010 na trojročné bakalárske štúdium študijného programu aplikovaná etika - etika

profesijných činností, v externej forme, s povinnosťou platiť školné 700 eur za akademický

rok. Z rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny T. zo dňa 9. 9. 2009 a 18. 3. 2010

vyplýva, že odporca je zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 31. 8. 2009,

pravidelne preukazuje záujem zamestnať sa tak, že reaguje na ponuky pracovných ponúk zo

stránky www.profesia.sk. Nepoberá štátnu sociálnu dávku, rodičovský príspevok, ani

prídavok na dieťa. V konaní bolo nesporné, že odporca dochádza na externé štúdium každý

piatok v týždni, cestovné má 5 Eur, v prípade seminárnych prác dochádza aj cez týždeň, 3-4

x do mesiaca. Okrem školného za akademický rok má ďalšie náklady spojené s týmto

štúdiom /študentská karta, internet, notebook/, odporca má zvýšené výdavky spojené s

členským poplatkom v rybárskom zväze. Odporca nepracuje, nemá žiadny príjem.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že

vzhľadom k tomu, že odporca ukončil v školskom roku 2008/2009 S., T., vykonaním

maturitnej skúšky dňa 12. 5. 2009, pričom následne bol prijatý na štúdium na vysokej škole

v akademickom roku 2009/2010, avšak toto ďalšie vzdelávanie odporcu je v externej

forme /teda nie v dennej forme/, je potrebné prijať záver, že odporca je schopný sám sa

živiť. Tento záver preukazujú okolnosti vyššie uvedené v tom, že riadnym ukončením štúdia

na strednej škole, vykonaním maturitnej skúšky došlo u neho k ukončeniu prípravy na

budúce povolanie, keď nepokračuje v ďalšom štúdiu na vysokej škole v dennej forme, teda

je schopný zamestnať sa v odbore, ktorý riadne vyštudoval a ukončil na strednej škole,

samozrejme s poukazom na reálnu možnosť v súčasnej dobe nájsť si prácu v tomto odbore,

resp. v obdobnom odbore na trhu práce, príp. v úplne inom odbore. Napriek jeho štúdiu na

vysokej škole formou externého štúdiu, je potrebné prijať záver, že je v súčasnej dobe

schopný sa samostatne živiť a samostatne uspokojovať svoje potreby, aj s ohľadom na jeho

zdravotný stav, ktorý mu umožňuje prácu vykonávať, teda zamestnať sa.

Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa zmenil tak, že zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa na odporcu.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta rovnaké skutočnosti, ktoré namietal v konaní

pred všeobecnými súdmi (okresným, krajským, prípadne najvyšším súdom), t. j. že

„prvostupňový súd pri nariaďovaní termínov pojednávaní ani raz neprihliadol na časové

možnosti a povinnosti odporcu a nariaďoval pojednávania výlučne len v termínoch, ktoré

zohľadňovali vždy iba záujem a tvrdené časové možnosti navrhovateľa..., v tom vnímal už

v prvostupňovom konaní diskrimináciu a popretie svojho práva osobne sa zúčastniť

pojednávania a vyjadrovať sa k prednesom protistrany... Prvostupňový súd odporcovi

neumožnil stať sa účastníkom súdneho konania so všetkými procesnými oprávneniami, ktoré

z tohto postavenia vyplývajú. Okresný súd v Topoľčanoch síce vykonal výsluch odporcu

na žiadosť právnej zástupkyne dňa 8. 4. 2010, keďže na súdom nariadený termín

pojednávania dňa 9. 4. 2010 sa odporca opätovne nemohol dostaviť pre plnenie si

študijných povinností (skúšky), avšak týmto výsluchom neboli naplnené jeho namietané

práva, keďže nemal možnosť reagovať bezprostredne a priamo na vyjadrenia navrhovateľa

tak, ako by tomu bolo na pojednávaní. V tom vidí základ pre nesprávne rozhodnutie tak

prvostupňového súdu v časti nepriznania náhrady trov konania, ktoré vychádzalo len

z nepodloženého vyhlásenia navrhovateľa, ako to vyplýva z odôvodnenia a následne aj

nesprávneho posúdenia právnej veci Krajským súdom v Nitre, ktorý vychádzal

z neobjektívnych a nepravdivých vyjadrení a prednesov navrhovateľa, ktoré neboli

konfrontované vyjadreniami a prednesmi odporcu. Sťažovateľ je presvedčený, že práve

na tom základe odvolací súd posúdil vec samú odlišne ako prvostupňový súd a jeho

rozhodnutie bez poznania objektívnej skutočnosti zmenil...

Krajský súd v Nitre taktiež neumožnil sťažovateľovi byť účastníkom konania

so všetkými oprávneniami a povinnosťami... keď o odvolaniach účastníkov rozhodol bez

nariadenia pojednávania.“.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako

odvolací súd svoj rozsudok sp. zn. z 8. júla 2010 primeraným spôsobom

odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska

za neakceptovateľný a neudržateľný.

Vo vzťahu ku všetkým námietkam uplatneným sťažovateľom ide o problém

právneho posúdenia veci, prípadne o hodnotenie skutkových zistení (o príčinách prerušenia

kontaktu medzi účastníkmi).

Ústavný súd v nadväznosti na námietky sťažovateľa pripomína svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m.

).

V danom prípade podľa názoru ústavného súdu nemožno hodnotiť napadnutý

rozsudok krajského súdu ako arbitrárny, pretože v jeho odôvodnení sú uvedené skutočnosti,

ktoré viedli krajský súd k záveru, že riadnym ukončením štúdia na strednej škole,

vykonaním maturitnej skúšky došlo u sťažovateľa k ukončeniu prípravy na budúce

povolanie. Argumenty uvedené v odôvodnení, na základe ktorých odvolací súd dospel

k odlišnému právnemu posúdeniu veci ako súd prvého stupňa (pri úplnom zistení

skutkového stavu veci a pri aplikácii správneho právneho predpisu), že sťažovateľ napriek

štúdiu na vysokej škole formou externého štúdia je schopný sa samostatne živiť

a samostatne uspokojovať svoje potreby, aj s ohľadom na jeho zdravotný stav, ktorý mu

umožňuje prácu vykonávať, teda zamestnať sa, nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť

k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajského

súdu, ktorý by zároveň zakladal dôvod na vyslovenie porušenia základného práva podľa

. V tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľa podľa názoru ústavného

súdu zjavne neopodstatnená.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci v jeho prítomnosti a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

, ktoré malo spočívať v tom, že krajský súd v danej veci nenariadil pojednávanie,

podľa názoru ústavného súdu postupoval krajský súd v súlade s príslušnými ustanoveniami

[ (ďalej aj „OSP“)] a nijako nepochybil, keď

pojednávanie nenariadil; nemohol teda z tohto dôvodu ani porušiť základné právo

sťažovateľa, ktorého porušenie namieta, upravené v .

Z vyplýva, že odvolací súd môže rozhodnúť o odvolaní bez

nariadenia pojednávania, ak tomu nebránia dôvody uvedené v ; tieto

v danom prípade podľa zistení ústavného súdu neboli naplnené. Ústavný súd takisto nezistil,

že by v priebehu prvostupňového, ako aj odvolacieho súdneho konania došlo k porušeniu

rovnosti (diskriminácii) účastníkov konania, prípadne konkrétneho procesného práva

sťažovateľa (v konaní zastúpeného právnou zástupkyňou), a ani sťažovateľ porušenie

žiadneho zo svojich procesných práv (že by prvostupňový súd pri nariaďovaní termínov

pojednávaní nebral do úvahy jeho študijné povinnosti, pre ktoré sa ich nemohol osobne

zúčastniť) v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu nenamietal (odvolanie podal len

v časti trov konania). Za daných okolností aj túto časť sťažnosti sťažovateľa ústavný súd

považuje za zjavne neopodstatnenú.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označenými základnými právami neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa

spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na

základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je

vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

Na základe uvedených skutočností a záverov ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa porušenia jeho základných

práv podľa a rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho

súdu sp. zn. z 8. júla 2010 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

3. K namietanému porušeniu základných práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. februára 2011

Proti zmeňujúcemu rozsudku krajského súdu, ktorým odvolací súd zrušil

vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči sťažovateľovi, naposledy upravovanú rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 24. apríla 2007, počnúc od 1. septembra 2009, podal

sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo namietaným uznesením najvyššieho súdu podľa § 243b

ods. 5 v spojení s odmietnuté z dôvodu, že smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Prípustnosť dovolania sťažovateľ odvodzoval zo skutočnosti, že namietané

rozhodnutie najvyššieho súdu trpí v zmysle a inou vadou, ktorá spôsobuje

jeho zmätočnosť. Podľa sťažovateľa je zmätočnosť daná objektívnou skutočnosťou, že

odvolací súd po tom, čo rozhodol, že mení rozhodnutie prvostupňového súdu, vyriekol, že

„zrušuje vyživovaciu povinnosť odporcu voči navrhovateľovi, naposledy upravovanú

rozsudkom Okresného súdu Topoľčany č. k. -61 zo dňa 24. 4. 2007, počnúc od

1. 9. 2009“. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že nikdy nemal voči navrhovateľovi

žiadnym rozhodnutím súdu uloženú vyživovaciu povinnosť. Sťažovateľ v dovolaní tiež

namietal právne a skutkové závery rozhodnutia odvolacieho súdu a tiež jeho výrok

o nepriznaní náhrady trov konania.

Podľa dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo

pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní

rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí

rodičovstva alebo o osvojení.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu

neprípustnosti.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že odôvodnenie právneho názoru najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

podľa (ako aj o neprípustnosti dovolania podľa a

z dôvodu, že dovolaním napadnuté rozhodnutie nemá znaky rozhodnutí uvedených v týchto

ustanoveniach) sa nevyznačuje arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľa uvedená

v jeho sťažnosti nie je spôsobilá spochybniť opodstatnenosť záverov najvyššieho súdu,

ktoré vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil. V súvislosti s týmto záverom

ústavný súd poukazuje na túto časť odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu:

„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo

rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

( ). Osobitne však treba zdôrazniť, že dovolanie nie je prípustné vo

veciach upravených Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, okrem

rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení

ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa,

o určenie rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení ( ).

V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku vydanému vo veci upravenej

Zákonom o rodine (viď právnu úpravu obsiahnutú v ustanoveniach § 62 Zákona o rodine

č. účinný od 1. apríla 2005). Keďže ale napadnutým rozsudkom bolo

rozhodnuté vo veci zrušenia vyživovacej povinnosti otca voči plnoletému dieťaťu (teda nie

v niektorej z vecí, v ktorých , napriek tomu, že ide o vec upravenú

Zákonom o rodine, výnimočne pripúšťa dovolanie), bezpochyby tento rozsudok nevykazuje

znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné (viď ).

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237

( ), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti

dovolania podľa , ale sa ďalej zaoberal aj otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ (t. j., či v danej veci

nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia

procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či

konania súdom nesprávne obsadeným). Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237

pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je

postihnuté niektorou z vád uvedených v , ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí.

Odporca v podanom dovolaní v skutočnosti však nenamietal relevantné procesné

vady (tzv. zmätočnosti) v zmysle ustanovenia Jeho námietky, že odvolací súd

vyriekol, že zrušuje vyživovaciu povinnosť odporcu voči navrhovateľovi naposledy

upravenú rozsudkom, pričom odporca však nikdy nemal voči navrhovateľovi žiadnym

rozhodnutím uloženú vyživovaciu povinnosť, možno považovať len za chybu v písaní (§ 164

) o čom svedčí jednak vo výroku odvolacieho súdu uvedený rozsudok, ktorým bola

upravovaná vyživovacia povinnosť a jednak dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu; nejde

ale o procesnú vadu (tzv. zmätočnosť) v zmysle ustanovenia “

K dovolaniu sťažovateľa proti výroku odvolacieho súdu o trovách konania najvyšší

súd uviedol:

„Prípustnosť dovolania proti časti rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania

treba posudzovať podľa , nie podľa Ide totiž o rozhodnutie, ktoré

má povahu uznesenia v zmysle , a to aj v prípade, že je pojaté do

rozsudku vo veci samej. Ani v takom prípade nezmení rozhodnutie o trovách konania svoju

procesnú povahu, a preto z hľadiska prípustnosti dovolania treba na neho hľadieť ako

na uznesenie. Ustanovenie ale výslovne ustanovuje, že predchádzajúce

odseky 1 a 2 (pripúšťajúce dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu) neplatia, ak ide

o uznesenie o trovách konania.“

Ústavný súd nespochybňuje, že aj v dovolacom konaní sa vyžaduje, aby sa dodržali

ústavnoprocesné princípy súdneho konania na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 46

až . Možnosť domáhať sa ich dodržiavania je však limitovaná ustanovením

, podľa ktorého sa tam uvedených práv (teda aj práv podľa až

) možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú

(v danom prípade sú to príslušné ustanovenia ).

Na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť,

že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť

k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (v tomto prípade najvyšším

súdom) by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ).

Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu

takéto nedostatky nevykazuje. Naopak, ním vyslovené právne závery sú súčasťou

konštantnej súdnej praxe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že z jeho odôvodnenia nepochybne vyplýva, z akých dôvodov nebolo

sťažovateľom podané dovolanie prípustné. Najvyšší súd reagoval na všetky relevantné

argumenty sťažovateľa uvedené v jeho dovolaní a ústavne akceptovateľným spôsobom

posúdil podmienky prípustnosti dovolania aj podľa (v časti trov konania).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd nezistil v jeho postupe znaky svojvoľnosti a nedospel ani

k záveru, že napadnuté uznesenie je arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené

().

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ svoju sťažnosť

v podstate opiera o rovnaké argumenty, aké uviedol v dovolaní proti napadnutému rozsudku

krajského súdu. V súvislosti s tým ústavný súd pripomína, že nie je a ani nemôže byť

ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd poukazuje

na to, že otázka posúdenia prípustnosti podmienok dovolacieho konania je zásadne otázkou

zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených

základných práv (), ak všeobecný súd postupoval v súlade so zákonom

a neporušil pritom ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až .

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti

ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej príčinnej

súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a v sťažnosti označenými základnými právami

sťažovateľa, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné reálne

dospieť k záveru o ich porušení.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2012