Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 224/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. augusta 2014

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť M. H., zastúpeného advokátkou Mgr. Marcelou

Grancovou, Advokátska kancelária, Kováčska 28, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa Slovenskej a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6

Tos 169/2013 z 10. októbra 2013 a takto

rozhodol:

1. Základné právo M. H. podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Krajského súdu v

Trnave sp. zn. z 10. októbra 2013 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 10. októbra 2013

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

právneho zastúpenia M. H. v sume 426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesť eur a dvanásť

centov) na účet ustanovenej právnej zástupkyne JUDr. Marcely Grancovej, Advokátska

kancelária, Kováčska 28, Košice, vedený vo VÚB, a. s., číslo účtu v tvare IBAN: SK94

0200 0000 0029 0385 1753.

4. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume

426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesť eur a dvanásť centov) na účet Kancelárie Ústavného

súdu Slovenskej republiky vedený v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) uznesením

č. k. -18 z 2. júla 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. H. (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 10. októbra 2013 (ďalej aj

„uznesenie krajského súdu z 10. októbra 2013“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 12. októbra 2010 bol podľa § 41 ods. 2 Trestného

zákona právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 19 rokov.

Sťažovateľ v rámci odôvodnenia svojej sťažnosti uviedol:

«Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že súd pôvodnú trestnú sadzbu podľa § 145

ods. 1, tr. zák. t. j. 15-20 rokov najskôr podľa § 41 ods. 2, tr. zák. o jednu tretinu navýšil

a následne ju podľa § 38 ods. 3, tr. zák. o jednu tretinu znížil, čím sa v podstate vrátil

k pôvodnej trestnej sadzbe, avšak vzhľadom na vetu uvedenú v § 41 ods. 2, tr. zák. za

bodčiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej tr. sadzby odňatia

slobody“ na koniec pri určovaní výšky môjho trestu vychádzal z rozpätia 17,5 -20 rokov.

Dňa 21. 12. 2012 bol v Zbierke uverejnený nález ústavného

súdu SR, ktorý vyslovil, že vyššie uvedená veta v , tr. zák. je v rozpore s

SR, z čoho vyplýva, že spodná hranica súdeného tr. činu sa navyšovať nesmie.

Na základe vydania tohto ústavného nálezu som na Okr. súde v Trnave dňa 04. 06.

2013 podal návrh na povolenie obnovy konania, v ktorom som žiadal, aby súd v obnovenom

konaní prehodnotil výšku môjho trestu a to tak aby pri jeho určovaní vychádzal z rozpätia

15 – 20 rokov a teda aby v novom konaní už spodnú hranicu súdeného tr. činu v súlade

s rozhodnutím ústavného súdu už nenavyšoval.

Uznesením Okr. súdu v Trnave zo dňa 15. 08. 2013 sp. zn. bol tento

návrh zamietnutý.

Uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 10. 10. 2013 sp. zn. bolo

vyššie uvedené rozhodnutie súdu 1. stupňa potvrdené. Toto mi bolo doručené dňa 27. 12.

2013.

Diskrimináciu mojej osoby vidím predovšetkým v tom, že Okr. súd v Trnave

a Krajský súd v Trnave môj návrh na povolenie obnovy konania právoplatne zamietli,

kdežto v iných obdobných trestných veciach kde tieto súdy v pôvodných konaniach použili

§ 41 ods. 2, tr. zák. obnovu konania povolili.

1.) Uznesenie Okr. súdu v Trnave zo dňa 30. 05. 2013 sp. zn. .

2.) Uznesenie Okr. súdu v Trnave sp. zn. v spojení s uznesením

Krajského súdu v Trnave zo dňa 5. 9. 2013 sp. zn. .

Dokonca aj Okr. súd vo Zvolene zo dňa 22. 05. 2013 sp. zn. v spojení

s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10. 07. 2013 sp. zn.

obnovu konania v obdobnej veci povolil.

Postup všeobecných súdov pri rozhodovaní o návrhoch o povolenie obnovy konaní,

ktoré sú odôvodňované vydaním spomínaného ústavného nálezu a ktorý je nejednotný je

nesprávny a diskriminačný, pretože podľa môjho názoru sa existenciou tohto nálezu

u každého odsúdeného, u ktorého súd v pôvodnom konaní použil neústavnú vetu uvedenú

v § 41 ods. 2, tr. zák. znížila spodná hranica súdeného tr. činu čo môže u nich vyvolať

v novom konaní iné rozhodnutia a preto v zmysle antidiskriminačného zákona by všeobecné

súdy mali buď všetkým návrhom odsúdených vyhovovať, alebo všetkým odsúdeným tieto

návrhy zamietnuť.

Učebnicovým príkladom nediskriminačného postupu súdu je prípad odsúdeného P.

M. vedený na Okr. súde Bratislava IV. (sp. zn. uviesť neviem, ale prípad bol prejednávaný

asi v októbri 2013 myslím, že sudkyňou JUDr. J. G.), kedy tomuto odsúdenému tento súd na

základe už spomínaného ústavného nálezu obnovu konania povolil, hoci v obnovenom

konaní mu uložil rovnaký trest ako v pôvodnom konaní, podstatné je však to že, tomuto

odsúdenému bola daná možnosť, aby súd pri určovaní výšky jeho trestu vychádzal z inej,

pre neho priaznivejšej tr. sadzby, keďže už na neústavnú vetu uvedenú v § 41 ods. 2, tr. zák.

za bodčiarkou nesmel prihliadať.

Ďalej uvádzam, že podľa článku 1 ods. 1, SR k znakom právneho štátu

a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty (napr.

) ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou

tohto princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. , ,

) a teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne

posudzované. Postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom,

pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť možno považovať za diskriminačný

(m. m. , ).

Svojou sťažnosťou chcem dosiahnuť, aby Ús. súde SR vyslovil porušenie môjho

práva na zákaz diskriminácie a nariadil Okr. súdu v Trnave, aby mi obnovu konania

povolili, aby tak prišlo ako u iných odsúd. k prehodnoteniu výšky môjho trestu a prípadne,

aby mi priznal spravodlivé finančné zadosťučinenie.»

Ústavný súd uznesením č. k. -5 z 21. mája 2014 vyhovel žiadosti

sťažovateľa a ustanovil mu v konaní pred ústavným súdom právnu zástupkyňu

Mgr. Marcelu Grancovú, Advokátska kancelária, Kováčska 28, Košice, ktorá jeho sťažnosť

doplnila podaním z 29. mája 2014 (doručeným ústavnému súdu 4. júna 2014).

Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne nad rámec odôvodnenia svojej

sťažnosti poukázal na závery uznesenia ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája

2014, ktorým bolo prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu vo veci aplikácie nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 28. decembra 2012, a zároveň aj na druhý bod

stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013.

Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby vydal nález, v ktorom

vysloví, že jeho základné právo podľa a právo podľa

dohovoru boli uznesením krajského súdu z 10. októbra 2013 porušené, zruší uvedené

uznesenie a vráti vec krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná sťažovateľovi náhradu trov

konania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril predseda krajského

súdu podaním sp. zn. Spr 373/14 z 15. júla 2014, v ktorom uviedol:

„... V kontexte vyššie naznačeného (stanoviska trestno-právneho kolégia NS SR pod

sp. zn. z 26. novembra 2013 ako i zjednocujúceho uznesenia ústavného súdu pod

sp. zn. PLz. ) z pohľadu tunajšieho krajského súdu považujem za potrebné uviesť,

že k vydaniu samotného stanoviska, resp. zjednocujúceho uznesenia ústavného súdu došlo

práve z dôvodu nejednotnej aplikácie pri posudzovaní návrhov na obnovu konania

podávaných po prijatí nálezu ústavného súdu pod sp. zn. z 28. decembra

2012.

Z prevažujúcej praxe súdov rozhodujúcich o návrhoch na obnovu konania v obvode

Krajského súdu v Trnave, resp. iných krajských súdov, je zistiteľné, že pri posudzovaní

samotných návrhov na obnovu konania sa skúmali okrem samotného nálezu ústavného súdu

pod sp. zn. z 28. decembra 2012, aj zákonné podmienky uvedené v § 394

ods. 1 , teda, či trest ukladaný páchateľovi mu nebol vymeraný

v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa alebo v zrejmom

nepomere s účelom trestu.

Vzhľadom na vyššie naznačené úvahy tunajší krajský súd zastáva stanovisko, že trest

ukladaný v pôvodnom konaní odsúdenému M. H. (v trvaní 19 rokov so zaradením pre jeho

výkon do ústavu s maximálnym stupňom stráženia) je trestom zákonným, keďže bol

ukladaný za spáchanie obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného

zákona (v základnej sadzbe od 15 do 20 rokov). Naviac okolnosťou priťažujúcou bolo to, že

sa tohto (obzvlášť závažného zločinu vraždy) obžalovaný dopustil v súbehu s inou trestnou

činnosťou, ktorá okolnosť mala tiež vplyv na výšku uloženého trestu.

Takto uložený trest tunajší krajský súd pri posudzovaní sťažnosti podanej odsúdeným

M. H. proti uzneseniu Okresného súdu Trnava pod sp. zn. zo dňa 15. augusta

2013 nepovažoval za trest uložený v zrejmom nepomere k závažnosti činu, pomerom

páchateľa, resp. zrejmom rozpore s účelom trestu.

Zohľadňujúc súčasne zásadu stability a nemeniteľnosti právoplatných súdnych

rozhodnutí, a to aj za situácie, keď z konkrétnych okolností prípadu je zrejmé, že prípadné

obnovené konanie pre odsúdeného nemôže priniesť priaznivejší výsledok, navrhujem

podanú ústavnú sťažnosť odsúdeným M. H. odmietnuť.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa k podaniu krajského súdu sp. zn. Spr 373/14

z 15. júla 2014 vyjadrila podaním z 30. júla 2014, v ktorom poukázala na § 41b ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a následne v podstatnom uviedla:

«Predmetné ustanovenie upravuje v prípade okrem iného aj straty účinnosti

niektorého ustanovenia právneho predpisu splnenie podmienky obnovy konania podľa

príslušných ustanovení . Naplnením účelu citovaného zákonného

ustanovenia je v takom prípade nevyhnutne opätovné rozhodovanie o treste. Sťažovateľ

podotýka, že trest je vždy v prvom rade určovaný zákonom, tzn. v zákone upravenou

trestnou sadzbou a až následne aplikačnou úvahou súdu o primeranosti výšky ukladaného

trestu. Aplikačná úvaha súdu sa však pohybuje len v rámci zákonnej trestnej sadzby.

Možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste nie je možné odmietnuť už v štádiu konania

o povolení obnovy konania, vzhľadom na to, že pri novom rozhodovaní sa má vychádzať

z odlišnej trestnej sadzby.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na stabilizovanú judikatúru ústavného súdu

(, ) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred

všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma.

Nepochybne v prípade sťažovateľa tak okresný súd, ako aj krajský súd pri ukladaní

trestu sťažovateľovi postupovali podľa protiústavného návetia časti asperačnej zásady

týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu.

Sťažovateľ si ďalej dovoľuje poukázať na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu

v období nasledujúcom po prijatí zjednocujúeho stanoviska ústavného súdu sp. zn.

PLz. , a to na nález sp. zn. -63 zo dňa 21.05.2014, v ktorom

ústavný súd vyslovil v totožnom prípade porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

V bode 26 predmetného nálezu ústavný súd konštatoval:

„Ústavný súd v rozsahu uvedeného {pozri tiež bod 19) v súhrne konštatuje, že oba

súdy v pôvodnom konaní uložili sťažovateľovi trest odňatia slobody s použitím

protiústavného návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu

podľa , pričom nemožno bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť,

že v prípade nepostupovania podľa textu za bodkočiarkou by

všeobecné súdy uložili iný, pre sťažovateľa priaznivejší trest. Keďže krajský súd

v napadnutom rozhodnutí už uvedené skutočnosti nezohľadnil, porušil sťažovateľove práva

podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 6 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).“»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť

prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len

na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho

súdneho spisu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , , , ).

Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. -18

z 2. júla 2014 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého rozhodnutia krajského

súdu vo vzťahu k otázke splnenia podmienok obnovy konania v sťažovateľovej trestnej

veci, a to vo vzťahu k záverom nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd rozhodol, že v § 41 ods. 2

slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad 1/2 takto

určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s , a to, ako sa s touto

skutočnosťou vysporiadal krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že

k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije

ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna

aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných

práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto

práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža

kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej

aplikácie jednoduchého práva (m. m. , ). Inými slovami,

v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa nie je

úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale

obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia,

či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol

k porušeniu a príslušných medzinárodných zmlúv.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ak súd v trestnom konaní vydal na

základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle , rozsudok,

ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho

predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa

ustanovení .

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd svojím rozsudkom sp. zn.

z 12. októbra 2010 uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní

19 rokov s použitím protiústavného návetia časti asperačnej zásady v časti týkajúcej sa

ukladania súhrnného trestu podľa zásad na uloženie úhrnného trestu v súlade s § 42

. Okresný súd v predmetnom prípade výpočtom zvýšil hornú hranicu

najprísnejšej trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu spáchaného sťažovateľom

(t. j. obzvlášť závažného zločinu vraždy 15 – 20 rokov) a uložil sťažovateľovi ako

obžalovanému trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody

a zároveň následne s ohľadom na prevahu pomeru poľahčujúcich okolností aplikoval aj

ustanovenie a znížil hornú hranicu trestnej sadzby odňatia

slobody ustanovenej v osobitnej časti o jednu tretinu, t. j. vrátil sa k

pôvodnej výmere trestnej sadzby, avšak trest sťažovateľovi ukladal v hornej polovici takto

určenej trestnej sadzby, t. j. vo výmere 17 rokov a 6 mesiacov až 20 rokov. Proti rozsudku

okresného súdu z 12. októbra 2010 podal obhajca sťažovateľa odvolanie, avšak konanie

o ňom bolo na základe späťvzatia odvolania sťažovateľom uznesením krajského súdu

sp. zn. z 25. januára 2011 podľa zastavené.

Okresný súd takto pri ukladaní trestu sťažovateľovi prima facie postupoval podľa

protiústavného návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu, keď

sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody v hornej hranici trestnej sadzby.

Sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania, ktorý okresný súd uznesením

sp. zn. z 15. augusta 2013 zamietol a krajský súd v sťažnostnom konaní

uznesením sp. zn. z 10. októbra 2013 potvrdil, resp. sťažovateľom podanú

sťažnosť podľa zamietol. Postup všeobecných

súdov pri rozhodovaní o návrhu na obnovu konania bol založený na predpoklade, že

sťažovateľovi pôvodne uložený trest odňatia slobody nie je v zrejmom nepomere

k závažnosti činu a účelu trestu.

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 10. októbra 2013 k výške trestu

dôvodil, že „Podľa názoru tunajšieho odvolacieho súdu, súd I. stupňa vo veci postupoval

zákonne súladným spôsobom, pokiaľ žiadosti odsúdeného M. H. o povolenie obnovy

konania vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. nevyhovel.

Zodpovedá skutočnosti konštatovanie, nachádzajúce sa v odôvodnení uznesenia

okresného súdu, vo vzťahu k vydanému nálezu ústavného súdu pod sp. zn.

zo dňa 28. 11. 2012, ktorý (nález ústavného súdu) vyslovil čiastočnú protiústavnosť

zákonného ustanovenia 2005 Z. z. Podľa odsek

1 o organizácii Ústavného súdu SR (ktoré ustanovenie cituje

vo svojom návrhu, resp. žiadosti aj odsúdený), ak súd v trestnom konaní vydal na základe

právneho predpisu rozsudok, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa a ten

nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu,

jeho časti alebo niektorého ustanovenia, je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení

. ...

Vydanie nálezu ústavného súdu tak, ako konštatuje aj samotný odsúdený v dôvodoch

sťažnosti, resp. okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia, je potrebné považovať za novú

skutočnosť pôvodne konajúcemu súdu skôr neznámu zakladajúcu možnosť podania návrhu

na obnovu konania. Súčasne však z vyššie citovaných ustanovení pre príslušný súd

nevyplýva povinnosť povoliť obnovu konania v prospech odsúdeného. Takýto záver

nepochybne je zrejmý z ustanovenia (o organizácii

Ústavného súdu SR), ktorý odkazuje na všeobecné zákonné podmienky umožňujúce povoliť

obnovu konania uvedené v ustanovení .

Tak, ako správne konštatuje okresný súd v napadnutom uznesení povoliť obnovu

konania, čo do výroku o treste by bolo možné len pri zistení, že pôvodne uložený trest by bol

v zrejmom nepomere k závažnosti činu, alebo k pomerom páchateľa, resp. uložený druh

trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Tak, ako poukázal okresný súd v napadnutom uznesení, obžalovaný M. H. bol

odsúdený pre spáchanie obzvlášť závažnej úmyselnej trestnej činnosti (vraždy), ktorej sa

dopustil konaním vykazujúcim vysoký stupeň bezohľadnosti, ako i brutality. V neposlednom

rade bolo potrebné zohľadňovať aj skutočnosť pri ukladaní trestu, že sa dopustil tejto

obzvlášť závažnej úmyselnej trestnej činnosti v súbehu s inou trestnou činnosťou, čo

v neposlednom rade takisto ovplyvňuje výšku trestu uloženého páchateľovi.

Trest odňatia slobody v trvaní 19 rokov je podľa názoru tunajšieho odvolacieho súdu

tak, ako odôvodnil aj súd I. stupňa v napadnutom uznesení trestom zákonným, reflektujúcim

príslušné zákonné kritériá regulujúce druh a výmeru trestu ukladaného za spáchanie

obzvlášť závažnej úmyselnej trestnej činnosti narušujúcej záujem spoločnosti požívajúci

maximálnu ochranu prostredníctvom ustanovení trestného práva hmotného.

Odvolací súd zistil teda, že súd I. stupňa nepochybil, pokiaľ žiadosti odsúdeného

nevyhovel v rámci návrhu na povolenie obnovy konania. Súčasne tento (odvolací súd)

nezistil dôvody na zmenu, resp. zrušenie napadnutého uznesenia, a preto rozhodol

spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto uznesenia.“.

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 10. októbra 2013 s uznesením okresného súdu sp. zn. z 15. augusta 2013

považoval ústavný súd za potrebné poukázať aj na vybranú časť tohto rozhodnutia, z ktorej

vyplýva:

„... V danom prípade sa odsúdenému ukladal súhrnný trest odňatia slobody

za obzvlášť závažný zločin vraždy podľa , keď odsúdený dňa

17. 02. 2009 v Horných Salibách v rodinnom dome pod vplyvom omamných

a psychotropných látok po predchádzajúcom slovnom konflikte s matkou jeho družky túto

udrel viackrát kladivom do hlavy tak silno, že jej spôsobil trieštivú zlomeninu lebečnej

klenby a spodiny s pomliaždením mozgu, pričom v dôsledku týchto zranení poškodená

krátko na to zomrela. Odsúdený následne telo nebohej hodil do studne na dvore a studňu

zakryl kovovým poklopom, kde telo poškodenej bolo nájdené inou osobou dňa 02. 08. 2009,

teda takmer po 6 mesiacoch.

Odsúdenému bol ukladaný súhrnný trest odňatia slobody pri súčasnom zrušení

výroku o treste z rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. zo dňa 28. 04. 2010.

Z horeuvedeného vyplýva, že odsúdený sa dopustil mimoriadne závažnej trestnej činnosti,

ktorú spáchal obzvlášť brutálnym spôsobom, keď po opakovaných úderoch kladivom

poškodená zakrátko zomrela, pričom odsúdený nebohú poškodenú hodil do studne, kde bola

skoro 6 mesiacov. Uloženie trestu odňatia slobody v trvaní 19 rokov aj pri sprísnení trestnej

sadzby je preto primeraný povahe, závažnosti brutálnosti tohto činu a preto podľa názoru

súdu možno uložený trest v pôvodnom konaní považovať pre odsúdeného za primeraný

a neprichádza do úvahy jeho zníženie pri prihliadnutí na už prijaté stanovisko Ústavného

súdu SR.

Uvedený názor súdu je v súlade s aplikáciou nálezu ústavného súdu vo vzťahu k už

spomínanému rozhodnutiu pléna. Povolenie obnovy konania nemusí byť totiž automatické

a to len z toho dôvodu, že plénum ÚS vyhlásilo a vydalo svoj nález, pretože trest odňatia

slobody vo výmere 19 rokov možno považovať u odsúdeného za trest primeraný.

Na základe týchto skutočností súd návrh odsúdeného M. H. o povolenie obnovy

konania zamietol.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu (napr. , , ), z ktorej okrem

iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú

do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý

zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv

fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú

povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“ (,

). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že

prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej

spravodlivosti (m. m. , , , , ).

Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad

použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho

urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne

akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie

niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,

ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť

do označených základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy v posudzovanom prípade konštatovali

nesplnenie podmienok obnovy konania, tak ako to predpokladá ,

a to z dôvodu, že síce pripustili, že nález ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012 je skutočnosťou skôr neznámou, avšak sťažovateľovi pôvodne

uložený trest odňatia slobody nebol v zrejmom nepomere k závažnosti trestného činu,

za ktorý bol odsúdený, a taktiež nebol v zrejmom nepomere k účelu trestu. Inými slovami,

všeobecné súdy v posudzovanom prípade vychádzajúc z okolností sťažovateľovej trestnej

veci prejudikovali ďalší svoj postup v prípade povolenia obnovy konania v tom smere, že

nové rozhodnutie, ktoré by mohlo byť vydané, by pre sťažovateľa ako odsúdeného nebolo

priaznivejšie vo výške uloženého trestu, resp. že by sťažovateľovi uložili trest odňatia

slobody v obdobnej výmere.

Ak by okresný súd pri svojom pôvodnom rozhodovaní o treste vychádzal iba z prvej

časti vety , ukladal by sťažovateľovi trest síce v rámci trestnej

sadzby v rozmedzí 15 až 20 rokov, a nie v rozmedzí od 17 rokov a 6 mesiacov do 20 rokov.

Ústavný súd v rozsahu uvedeného v súhrne konštatuje, že okresný súd v pôvodnom konaní

uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody s použitím protiústavného návetia časti asperačnej

zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu podľa , pričom

nemožno bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že v prípade nepostupovania podľa § 41

ods. 2 textu za bodkočiarkou by okresný súd uložil iný, pre sťažovateľa

priaznivejší trest. Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí už uvedené skutočnosti

nezohľadnil, porušil práva sťažovateľa podľa a dohovoru.

Uvedené závery ústavný súd potvrdil tiež vo svojom zjednocujúcom stanovisku

sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014, v ktorom uviedol: „Bod II stanoviska

trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013

z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje

dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto

je v plnom rozsahu aplikovateľné nielen v konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj

v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa na základe konštatovania

porušenia ústavnosti v danej veci v dôsledku vyslovenia porušenia označených práv

sťažovateľa uznesenie krajského súdu sp. zn. z 10. októbra 2013 zrušil

a vec vrátil krajskému súdu na nové konanie.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním ustanovenou právnou zástupkyňou.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €. Úhradu

priznal za tri úkony právnej služby podľa návrhu právnej zástupkyne sťažovateľa a v súlade

s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)

v sume 402 € (za tri úkony právnej služby 3 x 134 €) a 24,12 € (režijný paušál 3 x 8,04 €).

Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom tak

predstavuje celkovú sumu 426,12 €.

Priznanú úhradu trov konania zaplatí Kancelária Ústavného súdu Slovenskej

republiky na účet právnej zástupkyne sťažovateľa. Okresný súd je potom povinný uhradiť

trovy právneho zastúpenia sťažovateľa na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej

republiky.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014