Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 553/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Ladislava Orosza a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej

spoločnosti , , zastúpenej

advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 2631/25, Pezinok, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 18. februára 2015, ako aj postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti ,

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. februára 2015, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, p o r u š e n é

b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. februára 2015 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej

spoločnosti , trovy konania v sume 294,08 € (slovom

dvestodeväťdesiatštyri eur a osem centov) na účet advokátky JUDr. Emílie Korčekovej

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -11 z 12. septembra 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) na ďalšie konanie časť sťažnosti obchodnej

spoločnosti (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. februára 2015

(ďalej len „napadnuté uznesenie“), ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Predmetom konania pred všeobecnými súdmi je rozhodovanie o žalobe sťažovateľky

o náhradu škody, ktorá jej mala vzniknúť pri jej zastupovaní žalovaným v súdnom spore.

Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 10 C 185/2008-

263 zo 16. januára 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) konanie o žalobe

sťažovateľky v časti zastavil, vo zvyšku jej žalobu zamietol a sťažovateľke uložil povinnosť

zaplatiť žalovanému náhradu trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -282

zo 17. júna 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu

potvrdil a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 20. novembra 2013 dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho podľa § 243b ods. 5

v spojení s v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietol z dôvodu,

že sťažovateľka podala dovolanie oneskorene, ktorý bol platný a účinný v čase

rozhodovania všeobecných súdov.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že rozsudok krajského súdu

bol sťažovateľke doručovaný na adresu jej sídla zapísanú v Obchodnom registri Slovenskej

republiky (ďalej len „obchodný register“), na ktorej sa ho však nepodarilo doručiť.

Keďže podľa vyjadrenia okresného súdu nebola známa iná adresa sťažovateľky,

bolo v zmysle potrebné považovať písomnosť

za doručenú po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu. Zásielka s rozsudkom

krajského súdu bola okresnému súdu vrátená 1. augusta 2013, a teda podľa fikcie doručenia

v zmysle sa považovala za doručenú

5. augusta 2013. V tento deň teda rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť. Podľa

názoru najvyššieho súdu okresný súd už následne nadbytočne doručoval rozsudok krajského

súdu aj konateľovi sťažovateľky na jeho domácu adresu (29. októbra 2013), keďže

táto skutočnosť nemohla mať na právoplatnosť rozsudku krajského súdu žiadny vplyv.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení ďalej uviedol, že sťažovateľka podala dovolanie proti

rozsudku krajského súdu až 20. novembra 2013, teda zjavne po uplynutí jednomesačnej

lehoty na podanie dovolania, ktorá jej uplynula 5. septembra 2013.

Sťažovateľka pred ústavným súdom tvrdí, že okresnému súdu svojimi podaniami

opakovane oznámila zmenu svojej korešpondenčnej adresy na „ ,

“. Sťažovateľka k tomuto dopĺňa,

že okresný súd jej následne na uvedenú korešpondenčnú adresu písomnosti aj doručoval.

Sťažovateľka namieta, že ak ako právnická osoba okresnému súdu oznámila zmenu

svojej korešpondenčnej adresy, nemohla v jej prípade nastať fikcia doručenia podľa § 48

ods. 2 , pretože všeobecným súdom bola známa

jej iná adresa, na ktorú sa mal doručovať aj rozsudok krajského súdu. Pochybenie

pri doručovaní rozsudku krajského súdu sa okresný súd síce snažil napraviť jeho následným

doručovaním na jej korešpondenčnú adresu, jeho postup však najvyšší súd nesprávne

vyhodnotil ako nadbytočné doručovanie, ktoré nemá žiaden vplyv na to, kedy rozsudok

krajského súdu nadobudol právoplatnosť.

II.

Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľky

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie požiadal o vyjadrenie najvyšší

súd, ktorému zaslal na tento účel sťažnosť sťažovateľky a uznesenie ústavného súdu

o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Najvyšší súd v prípise č. k. -67, ktorý bol ústavnému súdu doručený

29. novembra 2017, uviedol: „Sťažovateľka je právnickou osobou, ktorej sa doručovalo

v súlade s ustanovením na adresu jej sídla zapísanú v obchodnom registri.

Keďže iná adresa sťažovateľky súdu nebola známa uplatnila sa fikcia doručenia upravená

v ustanovení .

Súdna prax je ustálená vo výklade inej adresy právnickej osoby ako zapísanej

v obchodnom registri, pôjde napríklad o prípad, ak sa právnická osoba presťahovala na inú

adresu a ešte nestihla vykonať zmenu v obchodnom registri. Za inú adresu sa však

nepovažuje bydlisko konateľa právnickej osoby. Písomnosti, ktoré sú určené právnickej

osobe sa doručujú pracovníkom oprávneným za ňu písomnosti prijímať, a ak ich niet,

tak tomu, kto je za právnickú osobu oprávnený konať. Vždy však na adresu sídla právnickej

osoby, nie na adresu bydliska takejto osoby (napr. R 19/1998).

Keďže nemožno súhlasiť so závermi sťažovateľky uvedenými v ústavnej sťažnosti

vo vzťahu k postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, navrhujem, aby Ústavný súd

Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel.“

Najvyšší súd zároveň oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania

vo veci sťažovateľky.

Ústavný súd následne zaslal vyjadrenie najvyššieho súdu sťažovateľke. Sťažovateľka

iba v stručnosti uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v jej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. , ).

Vo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu ústavný súd vo svojej judikatúre

(napr. , , ) uviedol, že podstata základného

práva na súdnu ochranu podľa spočíva v oprávnení každého domáhať

sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

Z uvedeného vyplýva, že všeobecný súd je povinný interpretovať a aplikovať

ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov (v tomto prípade Občianskeho

súdneho poriadku) v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez

zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy

majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak,

aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov

( , tiež , ).

Podstata tejto sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľky so spôsobom interpretácie

a následnej aplikácie príslušných procesných ustanovení

najvyšším súdom, teda interpretácie a aplikácie jednoduchého práva všeobecným súdom.

Ústavný súd už judikoval, že aj nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným

súdom môže mať za následok porušenie základných práv a slobôd v prípade, ak všeobecný

súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom

na súdnu ochranu a princípom spravodlivosti, napr. z dôvodu prílišného formalizmu

(m. m. ).

Z judikatúry ústavného súdu (, ) ďalej vyplýva,

že v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa

nie je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto,

ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely

zistenia, či spôsob, akým boli príslušné predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa

v danej veci, viedol k porušeniu alebo príslušných medzinárodných zmlúv.

Ústavný súd tiež rozhodol (, , ), že právo

na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení

s ), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania, povinnosť

právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti návrhu

na začatie konania a taktiež zákonné lehoty.

Pravidlá týkajúce sa lehôt stanovených na podanie opravného prostriedku majú

za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty.

Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto

pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci

opravný prostriedok (, , , tiež rozsudok vo veci

Pérez De Rada Cavanilles proti Španielsku z 28. 10. 1998, sťažnosť č. 28090/95, bod 45).

Na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania (jeho opodstatnenosti,

dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci

o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí) je zásadne

príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, v sebe zahŕňa právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré

pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu

do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou súdu (,

, ).

Z uvedeného vyplýva, že výklad a aplikácia ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku (ako aj ustanovení ďalších zákonných predpisov upravujúcich podmienky prístupu

k súdnej ochrane) zo strany všeobecných súdov musí byť v súlade s účelom základného

práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu

ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (obdobne , ).

Sťažovateľka pred ústavným súdom tvrdí, že pod jej inou adresou v zmysle § 48

ods. 2 je potrebné rozumieť jej korešpondenčnú adresu,

ktorú okresnému súdu oznámila a na ktorú jej okresný súd v rámci predmetného konania

písomnosti doručoval. Najvyšší súd zastáva názor, že písomnosti, ktoré sú určené právnickej

osobe, sa doručujú pracovníkom oprávneným za ňu písomnosti prijímať, a ak ich niet,

tak tomu, kto je za právnickú osobu oprávnený konať, vždy však na adresu sídla právnickej

osoby, nie na adresu bydliska takejto osoby. Tento právny záver je podľa najvyššieho súdu

potrebné uplatniť aj na prípad sťažovateľky.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ústavnému súdu uviedla, že okresný súd

jej písomnosti v rámci predmetného konania doručoval na ňou oznámenú korešpondenčnú

adresu.

Ústavný súd si vyžiadal príslušný súdny spis a po jeho preskúmaní zistil,

že sťažovateľka požiadala okresný súd podaniami, ktoré mu boli doručené 15. júna 2010,

7. novembra 2010, 4. januára 2011, 30. októbra 2011 a 20. novembra 2011, o doručovanie

písomností na jej korešpondenčnú adresu v tvare ,, ,

“.

Z obsahu súdneho spisu a z tam pripojených súdnych doručeniek ústavný súd ďalej

zistil, že sťažovateľke boli na jej korešpondenčnú adresu doručované predvolania

na okresným súdom nariadené pojednávania. Okresný súd sťažovateľke na korešpondenčnú

adresu doručil aj svoj rozsudok vo veci zo 16. januára 2012 a výzvu na zaplatenie

súdneho poplatku za ňou podané odvolanie. Na obe adresy (teda na adresu sídla

a na korešpondenčnú adresu) sťažovateľke doručil rozsudok krajského súdu

č. k. -282 zo 17. júna 2013, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu

(tu však rozsudok krajského súdu doručil najskôr na adresu jej sídla a až následne

na jej korešpondenčnú adresu, čo v konečnom dôsledku vyústilo do odmietnutia

jej dovolania ako oneskorene podaného a následného podania tejto sťažnosti).

Iba na korešpondenčnú adresu okresný súd ďalej sťažovateľke doručil výzvu na zaplatenie

súdneho poplatku za podané dovolanie. Z obchodného registra vyplýva, že sťažovateľka

od 1. júna 2015 zmenila svoje sídlo na svoju korešpondenčnú adresu. Na túto adresu

jej následne bolo doručené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a taktiež doručené

uznesenie, ktorým jej bol vrátený poplatok za podané dovolanie.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že ostatné písomnosti boli sťažovateľke doručované

na adresu jej sídla.

Ústavný súd teda zo zapožičaného súdneho spisu zistil, že sťažovateľka najmenej

päťkrát požiadala okresný súd o doručovanie písomností na jej korešpondenčnú adresu

a že okresný súd jej následne niektoré písomnosti doručoval na adresu jej sídla, niektoré

na adresu jej sídla a zároveň na jej korešpondenčnú adresu a niektoré iba na ňou oznámenú

korešpondenčnú adresu.

Ústavný súd vo vzťahu k týmto zisteniam konštatuje, že opísaný postup všeobecných

súdov pri doručovaní písomností sťažovateľke v situácii, keď bol ňou podaný opravný

prostriedok odmietnutý ako oneskorene podaný, si s ohľadom na už citovanú judikatúru

k základnému právu na súdnu ochranu podľa vyžaduje dôsledné

ústavnoprávne preskúmanie.

Podľa ak nie je možné doručiť písomnosť

právnickej osobe na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri,

v ktorom je zapísaná, a jej iná adresa nie je súdu známa, písomnosť sa považuje po troch

dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak ten,

kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie.

Účelom inštitútu náhradného doručenia vo všeobecnosti je odstrániť určité prípady

právnej neistoty spôsobenej bezdôvodným nepreberaním zásielok adresátom a zabrániť

snahám spôsobovať prieťahy v konaní alebo dokonca konanie zmariť. Správna aplikácia

ustanovení upravujúcich náhradné doručenie je predpokladom správneho posúdenia

plynutia odvolacích lehôt, ako aj správneho vyznačovania doložiek o právoplatnosti

rozhodnutia, pričom iba riadne a predpisom vyhovujúce doručenie rozhodnutia

má za následok, že odvolacia lehota začína plynúť osobe, ktorej je doručované

(KERECMAN P.: Náhradné doručovanie právnickým osobám a fyzickým osobám

oprávneným podnikať, Justičná revue 1/2004, s. 48).

Právna fikcia predstavuje právno-technický postup, pomocou ktorého sa považuje

za existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli

vyvodené odlišné právne dôsledky ako tie, ktoré by plynuli iba z konštatovania faktu.

Účelom fikcie v práve je posilniť právnu istotu (KNAPP, V. Teorie práva. Praha : C. H.

BECK, 1995, s. 206). Právna fikcia ako nástroj odmietnutia reality právom je teda

nástrojom výnimočným, striktne určeným pre naplnenie jedného z hlavných ústavných

postulátov právneho poriadku v podmienkach právneho štátu (dosiahnutie právnej istoty).

Aby mohla právna fikcia tento svoj účel naplniť, musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré

s ňou zákon spája. Ak nie sú všetky právne náležitosti splnené, súd nie je oprávnený

naplnenie fikcie konštatovať. V zmysle možno štátnu moc uplatňovať len

v prípadoch a stanovených medziach spôsobom, ktorý ustanoví zákon (m. m. ,

, pozri tiež nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci ).

Zákonným predpokladom naplnenia fikcie v zmysle citovaného § 48 ods. 2

je skutočnosť, že (1) právnickej osobe nie je možné doručiť

písomnosť na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri a zároveň

že (2) jej iná adresa nie je súdu známa.

Sťažovateľka tvrdí, že všeobecným súdom bola známa jej iná adresa, zatiaľ

čo najvyšší súd zastáva názor, že za inú adresu sa nepovažuje bydlisko konateľa právnickej

osoby, ale vždy iba adresa jej sídla.

Ústavnému súdu je známy právny názor najvyššieho súdu (R 19/1998, podobne

napr. ), podľa ktorého v prípade, keď nemožno doručiť písomnosť

právnickej osobe na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri,

v ktorom je zapísaná, a jej iná adresa nie je súdu známa, súd nemá povinnosť písomnosť

doručovať na adresu osoby, ktorá je jej štatutárnym orgánom (konateľom).

Po preskúmaní okolností tohto prípadu ústavný súd konštatuje, že právny záver

najvyššieho súdu o tom, že na prípad sťažovateľky je potrebné aplikovať citovanú

judikatúru, nemožno z ústavnoprávneho pohľadu akceptovať.

Z predloženého súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľka okresný súd najmenej

päťkrát požiadala, aby jej písomnosti doručoval na jej korešpondenčnú adresu, a tiež to,

že okresný súd jej následne na základe týchto jej žiadostí doručil niektoré písomnosti na túto

korešpondenčnú adresu. Preto v okolnostiach tejto veci neobstojí záver najvyššieho súdu,

že všeobecným súdom nebola známa iná adresa sťažovateľky, keďže tá vyplývala nielen

z jej opakovaných žiadostí, ale aj zo samotnej skutočnosti, že okresný súd jej niektoré

písomnosti zasielal na korešpondenčnú adresu.

Ústavný súd upriamuje pozornosť na ďalšiu okolnosť tohto prípadu, a síce,

že sťažovateľka ako právnická osoba požiadala všeobecné súdy o doručovanie písomností

na jej korešpondenčnú adresu, ktorá sa v tomto prípade iba zhodovala (prekrývala)

s adresou jej konateľa. V predmetnej veci nejde o situáciu, keď právnická osoba takúto

žiadosť všeobecnému súdu vôbec neadresuje a následne namieta, že všeobecný súd mal

z vlastnej iniciatívy zisťovať adresu osoby oprávnenej konať za túto právnickú osobu,

na ktorú by mal písomnosti adresované právnickej osobe doručovať. Naopak, sťažovateľka

ako právnická osoba okresnému súdu oznámila svoju korešpondenčnú adresu, ktorá

sa prekrývala s adresou jej konateľa a ktorá sa s ňou prekrývať vôbec nemusela. V tomto

prípade teda zjavne nejde o následné nadbytočné doručovanie rozsudku krajského súdu

na adresu konateľa sťažovateľky (porovnaj R 19/1998), ale o vopred vyžiadané doručovanie

tohto rozsudku na korešpondenčnú adresu právnickej osoby.

Ďalšou dôležitou skutočnosťou je to, že u sťažovateľky nejde o prípad,

keď právnická osoba bezdôvodne nepreberá zásielky s cieľom spôsobovať prieťahy

v konaní alebo dokonca s cieľom zmariť samotné konanie (k tomuto pozri aj dôvodovú

správu k , ktorým sa mení a dopĺňa

a ktorým sa do tohto zákona zaviedlo ustanovenie § 48 ods. 2). Z predloženého súdneho

spisu vyplýva, že záujem sťažovateľky bol, aby tieto v jej právnej veci konali a rozhodli.

Sťažovateľka si rozsudok krajského súdu, ktorého doručenie si vyžiadala na svoju

korešpondenčnú adresu, na korešpondenčnej adrese prevzala a následne proti nemu podala

opravný prostriedok (dovolanie).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol, že právne závery

najvyššieho súdu vyjadrené v napadnutom uznesení sú s ohľadom na okolnosti tohto

prípadu poznačené takou mierou svojvôle a prílišného formalizmu, ktorá v zmysle

už citovanej judikatúry opodstatňuje zásah zo strany ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnutým uznesením,

ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a jej práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 18. februára 2015, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa a jej právo

podľa dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle a

ods. 2 rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany

práv sťažovateľky aj vrátiť vec v zmysle

najvyššiemu súdu na nové prejednanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Po zrušení napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný

opätovne rozhodnúť o dovolaní sťažovateľky, pričom bude viazaný právnymi názormi

ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze ( ).

Ústavný súd rozhodol podľa aj o úhrade trov

konania sťažovateľke, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním v konaní

pred ústavným súdom. Sťažovateľka si uplatňuje úhradu za dva úkony právnej služby

v roku 2015 (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), čo za každý úkon uskutočnený v roku

2015 predstavuje 139,83 €, t. j. spolu 279,66 €, a spolu s režijným paušálom dvakrát

po 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) sumu 296,44 €. Keďže sťažovateľka si pred ústavným

súdom uplatnila náhradu trov konania v celkovej výške 294,08 eur, ústavný súd jej priznal

náhradu trov konania v tejto sume. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný

zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (bod 3 výroku tohto nálezu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2018