Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 34/2020
PDF · 426.71 KB
No categories available
I. ÚS 34/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
obchodnej spoločnosti , ,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká cesta
5680/2B, Pezinok, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C 185/2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Cdo 135/2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
4. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 185/2008 (ďalej len „napadnuté
konanie okresného súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 135/2018 (ďalej len „napadnuté
konanie najvyššieho súdu“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky je vedená pod sp. zn. Rvp 217/2019 a bola
pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Brňákovi, ktorému 16. februára 2019
uplynulo funkčné obdobie. Do 16. februára 2019 nebola ústavná sťažnosť sťažovateľky
prerokovaná, preto bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku
č. 1 schváleného 16. októbra 2019 náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov prerozdelená a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi
spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.
3. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
schváleného na zasadnutí pléna konaného 4. decembra 2019 na obdobie od 1. januára 2020
do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“) je na konanie vo veciach patriacich
do pôsobnosti senátov ústavného súdu v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát
ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená. V súlade
s čl. II bodom 3 písm. a) rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí do senátu sudcom
spravodajcom Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení Jana
Baricová, predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar. Ústavnú sťažnosť
sťažovateľky preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom v záhlaví tohto
rozhodnutia.
4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v napadnutom konaní okresného súdu
sa sťažovateľka v právnom postavení žalobkyne domáhala proti
, vymoženia sumy 509,32 € z titulu náhrady škody. Okresný súd
o žalobe sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 C 185/2008 zo 16. januára 2012
(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že konanie v časti sumy 66,39 € zastavil
a vo zvyšnej časti žalobu sťažovateľky zamietol a rozhodol o trovách konania.
5. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom
sp. zn. 6 Co 347/2012 zo 17. júna 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým
rozsudok okresného súdu potvrdil a rozhodol o trovách odvolacieho konania.
6. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala 20. novembra 2013 dovolanie,
ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 173/2014 z 18. februára 2015
(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 18. februára 2015“) odmietnuté ako oneskorene
podané.
7. Na základe podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho
súdu z 18. februára 2015 ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 553/2017 z 10. júla 2018
rozhodol, že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené uznesením najvyššieho súdu
z 18. februára 2015, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, preto ho ústavný súd
zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a súčasne zaviazal najvyšší súd
uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume 294,08 € na účet jej právnej zástupkyne
do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
8. Po vrátení veci na ďalšie konanie najvyšší súd v napadnutom konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Cdo 135/2018 opätovne rozhodoval o dovolaní sťažovateľky.
9. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že „konanie pri jeho posudzovaní
ako CELKU trvá neprimerane extrémne dlho od 26.08.2008, teda viac ako 10 ROKOV
a 5 MESIACOV, z toho dovolacie konanie trvá extrémne dlho od 20.11.2013, ergo
viac ako 5 ROKOV a 2 MESIACE, čo je z ústavnoprávneho hladiska neprijateľné
a neakceptovateľné“.
10. Sťažovateľka uvádza, že k vzniku prieťahov a „k extrémnej“ dĺžke napadnutého
konania vedeného najvyšším súdom žiadnym spôsobom neprispela, pričom posudzovaná
vec je po právnej aj skutkovej stránke jednoduchá. Stav právnej neistoty u sťažovateľky
trvá od podania dovolania na najvyššom súde, t. j. od 20. novembra 2013, čo má
«za následok porušenie „primeranej lehoty“, porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru».
11. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka s poukazom na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava V konaní vedenom pod č. k. 10C/185/2008 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaniach vedených pod č. k. 6Cdo 173/2014 a č. k. 6 Cdo 135/2018
porušené boli.
2. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prikazuje v konaní vedenom pod č. k.
6Cdo 135/2018 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Obchodnej spoločnosti priznáva finančné
zadosťučinenie v sume 5 000,- Eur, ktoré je Najvyšší súdu Slovenskej republiky povinný
vyplatiť jej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
4. Obchodnej spoločnosti priznáva úhradu trov
konania v sume 315,84 Eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť
na účet jej právnej zástupkyne - advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov
od právoplatnosti nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a judikatúrne východiská ústavného súdu
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
15. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Ústavný súd predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky na neverejnom
zasadnutí senátu ústavného súdu v súlade s § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal,
či ústavná sťažnosť obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom (§ 39 a § 43, § 123,
§ 124 a § 132 zákona o ústavnom súde), a súčasne zisťoval, či v danom prípade nie sú dané
dôvody na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom
súde. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré sú podané navrhovateľom bez právneho zastúpenia
podľa § 34 a § 35 zákona o ústavnom súde a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu (§ 37 zákona o ústavnom súde), návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané zjavne
neoprávnenou osobou, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde].
19. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
21. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
22. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní a postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní.
23. Napriek tomu, že sťažovateľka označuje v ústavnej sťažnosti za porušovateľa
jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
len najvyšší súd, a taktiež sťažnostná argumentácia smeruje len proti postupu najvyššieho
súdu v napadnutom konaní, ústavný súd vzhľadom na jeho viazanosť petitom ústavnej
sťažnosti v súlade s § 45 zákona o ústavnom súde ustálil predmet konania pred ústavným
súdom, tak ako je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, a zaoberal sa aj namietaným
porušením označených práv sťažovateľky vo vzťahu k postupu okresného súdu
v napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 185/2008.
III.1 K namietanému postupu okresného súdu v napadnutom konaní
24. V súvislosti s namietaným postupom okresného súdu v napadnutom konaní
ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, v zmysle ktorej ústavný súd
poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj právu na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru len vtedy, ak bola ústavná sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase,
keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte
trvalo (IV. ÚS 102/05, I. ÚS 208/09, II. ÚS 518/2014).
25. V prípade, ak bola ústavná sťažnosť podaná ústavnému súdu v čase,
keď k porušovaniu predmetného základného práva už nedochádzalo, ústavný súd ústavnú
sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takej ústavnej
sťažnosti pred ústavným súdom nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd
poskytuje vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj právu
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06). Jednou zo základných
pojmových náležitostí ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy totiž je, že musí smerovať
proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa.
26. V danom prípade z obsahu samotnej ústavnej sťažnosti vyplýva, že napadnuté
konanie vedené okresným súdom bolo v čase podania ústavnej sťažnosti skončené
rozsudkom sp. zn. 10 C 185/2008 zo 16. januára 2012 v spojení s rozsudkom krajského
súdu. Okresný súd už preto nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť
priebeh konania, prípadne spôsobiť prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať
sťažovateľkou označené práva. Z uvedeného je zrejmé, že v čase doručenia ústavnej
sťažnosti ústavnému súdu už k prieťahom v dôsledku nečinnosti v napadnutom konaní
okresného súdu nedochádzalo. Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný
aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie
o sťažnosti č. 16970/05 z 3.3 2009).
27. Z tohto dôvodu ústavný súd v tejto časti (vo vzťahu k postupu okresného súdu)
ústavnú sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
III.2 K namietanému postupu najvyššieho súdu v napadnutom konaní
28. Vo vzťahu k namietanému postupu najvyššieho súdu v napadnutom konaní
ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej o zjavnej
neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti pritom možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, IV. ÚS 221/05,
I. ÚS 642/2013). Zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie
základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže
vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní
pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo
vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 177/04).
29. V danom prípade najvyšší súd v napadnutom konaní rozhodol o dovolaní
sťažovateľky z 20. novembra 2013 prvýkrát uznesením sp. zn. 6 Cdo 173/2014
z 18. februára 2015, teda približne po 15 mesiacoch, a po zrušení a vrátení veci ústavným
súdom opätovne rozhodol o dovolaní uznesením sp. zn. 6 Cdo 135/2018 zo 17. apríla 2019,
teda približne len dva mesiace po podaní ústavnej sťažnosti.
30. Napriek tomu, že najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľky v čase
po podaní ústavnej sťažnosti, podľa názoru ústavného súdu iba samotná dĺžka predmetného
dovolacieho konania nie je sama osebe takej povahy, aby len na jej základe bolo možné
v okolnostiach danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľky. Navyše, dĺžka
takej špecifickej fázy súdneho konania, akým je konanie o mimoriadnom opravnom
prostriedku (dovolaní), nespôsobila sama osebe zásah do základného práva sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) takej intenzity,
že by to odôvodňovalo prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03).
31. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nie
každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05). Ak teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti zistí, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú
(III. ÚS 372/06, I. ÚS 43/2018).
32. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti
ústavnej sťažnosti aj v časti namietaného postupu najvyššieho súdu v napadnutom konaní,
preto ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol. Zohľadnil pritom
výnimočný charakter namietaného konania najvyššieho súdu (konania o dovolaní)
a skutočnosť, že o podanom dovolaní sťažovateľky bolo v čase rozhodovania ústavného
súdu už právoplatne rozhodnuté.
33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho
významu rozhodovať o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky obsiahnutých v petite
jej ústavnej sťažnosti (bod 11).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu