Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 642/2013
PDF · 113.08 KB
No categories available
I. ÚS 642/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Z. Č., N., vo veci namietaného porušenia jej základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v
konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 101/2010, postupom Krajského súdu v Žiline v odvolacom
konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 93/2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní o mimoriadnom dovolaní vedenom pod sp. zn. 3 MCdo 8/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2013
doručená sťažnosť Z. Č., N. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 101/2010, postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 93/2012 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní o mimoriadnom
dovolaní vedenom pod sp. zn. 3 MCdo 8/2013.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom na začatie konania doručeným
okresnému súdu 10. mája 2010 sa sťažovateľka ako navrhovateľka domáhala voči
odporcom určenia práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu.
Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 101/2010-208 z 9. decembra 2011 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľky zamietol.
Krajský súd na odvolanie sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 7 Co 93/2012
z 12. septembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil rozsudok okresného
súdu.
Z podnetu sťažovateľky generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“) podal 20. mája 2013 najvyššiemu súdu mimoriadne dovolanie
smerujúce proti rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta celkovú neprimeranú dĺžku súdneho konania, ktoré
sa začalo 10. mája 2010 (doručením návrhu sťažovateľky okresnému súdu), a to vrátane
konania vedeného okresným súdom, odvolacieho konania vedeného krajským súdom, ako aj
konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora vedeného najvyšším súdom.
Z obsahu sťažnosti je možné ustáliť, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia
porušenia ňou označených práv postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho
súdu v označených konaniach.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 C 101/2010, postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Co 93/2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní o mimoriadnom dovolaní
vedenom pod sp. zn. 3 MCdo 8/2013.
Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať
proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu
funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,
a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo
(napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup
všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie
základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne
návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený
(napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že konanie vo veci vedenej okresným súdom
pod sp. zn. 6 C 101/2010 začalo 10. mája 2010 doručením návrhu sťažovateľky okresnému
súdu a právoplatne bolo skončené rozsudkom krajského súdu z 12. septembra 2012, ktorým
bol potvrdený rozsudok okresného súdu o zamietnutí jej návrhu z 9. decembra 2011.
Právoplatný rozsudok okresného súdu a právoplatný rozsudok krajského súdu sa stali
predmetom prieskumu v konaní vedenom najvyšším súdom o mimoriadnom dovolaní
podanom generálnym prokurátorom 20. mája 2013, ktoré ku dňu doručenia sťažnosti
ústavnému súdu (9. októbra 2013) nebolo skončené.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu okresný súd a krajský súd už vo veci nekonali, keďže konanie bolo
právoplatne ukončené.
Pokiaľ ide o konanie vedené najvyšším súdom, ktoré v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu trvalo necelých päť mesiacov, ústavný súd nezistil prieťahy takej intenzity,
ktoré by nasvedčovali možnosti namietaného porušenia sťažovateľkou označených práv.
Ústavný súd konštatuje, že ani vzhľadom na obdobie, ktoré uplynulo od začatia
súdneho konania 10. mája 2010 do podania sťažnosti ústavnému súdu 9. októbra 2013, t. j.
obdobie v trvaní troch rokov a piatich mesiacov v spojení s priebehom konania (ukončenie
prvostupňového konania rozsudok okresného súdu, ukončenie odvolacieho konania
rozsudkom krajského súdu, podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom,
konanie o mimoriadnom dovolaní pred najvyšším súdom), nie je možné v danej veci ustáliť
prieťahy, ktoré by mohli nasvedčovať možnosti porušenia práv sťažovateľky.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už objektívne nemohlo dochádzať k porušovaniu základného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu, postupom krajského súdu a ani postupom najvyššieho súdu
v namietanom konaní, čím je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky
odmieta ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. októbra 2013