Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)II. ÚS 109/02
PDF · 124.73 KB
No categories available
II. ÚS 109/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2002
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. P., CSc., bytom N. Z., zastúpeného advokátom
JUDr. J. D., N. Z., vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
5 C 37/00-93 (5 Cdo 16/02) z 26. februára 2002, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Ing. M. P., CSc., o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2002
doručená sťažnosť Ing. M. P., CSc., bytom N. Z., ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. J. D., N. Z., vo veci porušenia jeho základného práva na ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 5 C 37/00-93 (5 Cdo 16/02)
z 26. februára 2002.
Sťažovateľ vidí porušenie ním označeného základného práva v tom, že najvyšší súd
uznesením č. k. 5 C 37/00-93 (5 Cdo 16/02) odmietol jeho dovolanie proti uzneseniu
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 394/00 z 25. apríla 2001 o odmietnutí odvolania
sťažovateľa. Sťažovateľ je toho názoru, že pri doručovaní zásielok poštou neplatí právna
fikcia podľa § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a preto lehota na
prevzatie zásielky nie je tri dni, ale podľa § 43 ods. 1 Poštového poriadku 18 dní, preto
štátny orgán (t. j. najvyšší súd) ju pri posudzovaní dôvodnosti dovolania sťažovateľa
nemohol aplikovať. Sťažovateľ zásielku na pošte skutočne prevzal, čo má prednosť pred
náhradným doručením podľa § 47 ods. 2 OSP, preto odvolacia lehota podľa názoru
sťažovateľa začala plynúť dňom skutočného doručenia zásielky, a nie dňom náhradného
doručenia. Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ žiada vysloviť porušenie základného
práva sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zrušiť uznesenie najvyššieho súdu
č. k. 5 C 37/00-93 (5 Cdo 16/02) z 26. februára 2002 a zaplatiť sťažovateľovi 1 000 000 Sk.
II.
Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb, ktorými
namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
reatifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „základné práva
a slobody“), ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, vyplýva z čl. 127 ods. 1
Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, tak ako mu to ukladá § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“). V rámci predbežného prerokovania ústavný súd skúma, či sú splnené
podmienky pre prijatie návrhu na ďalšie konanie a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Predmetom predbežného prerokovania v súlade
s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 50/01, I. ÚS 4/02) je len rozhodovanie
o prijatí návrhu vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa
namieta.
Rozhodovanie o zrušení rozhodnutia - uznesenia najvyššieho súdu, ktoré požaduje
sťažovateľ, vyplýva z čl. 127 ods. 2 ústavy a nadväzuje na rozhodnutie o vyslovení
porušenia základných práv a slobôd. Rovnako rozhodovanie o primeranom finančnom
zadosťučinení, ktoré vyplýva z čl. 127 ods. 3 ústavy, za ktoré považuje ústavný súd
sťažovateľom označenú sumu napriek absencii jej bližšej identifikácie, je spojené
s vyslovením porušenia základných práv a slobôd .
Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd tieto otázky v rámci predbežného
prerokovania neposudzoval. Posudzoval len otázku, či nie sú dôvody na odmietnutie
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Jedným z dôvodov odmietnutia návrhu na predbežnom prerokovaní uznesením bez
ústneho pojednávania je zjavná neopodstatnenosť návrhu. Podľa doterajšej judikatúry
ústavného súdu za zjavne neopodstatnený návrh možno považovať ten, pri ktorého
predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta zistenie skutkového stavu a uznesenie Krajského
súdu v Nitre č. k. 7 Co 394/00-57 z 25. apríla 2001, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa
proti rozhodnutiu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 5 C 37/00 a ktoré bolo základom pre
odmietnutie jeho dovolania voči tomuto rozhodnutiu najvyšším súdom (uznesenie sp. zn.
5 Cdo 16/02), čím najvyšší súd porušil podľa jeho názoru jeho základné právo domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa
Sťažovateľ namieta na ústavnom súde nerešpektovanie jedného z aspektov
prípustnosti dovolania, a to ustanoveného v § 237 písm. f) OSP, pretože tvrdí, že mu bola
postupom najvyššieho súdu odňatá možnosť konať pred súdmi, čo znamená porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Za hlavnú prekážku
možnosti uplatniť právo na súdnu ochranu považuje sťažovateľ názor najvyššieho súdu
týkajúci sa doručovania zásielok poštou, v súvislosti s čím namieta aplikáciu právnej fikcie
doručenia podľa § 47 ods. 2 OSP a lehôt s ním spojených, čo ho vedie k záveru, že mu bol
znemožnený prístup na súd.
Bolo teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti z hľadiska
jej vecnej opodstatnenosti určiť, či preskúmanie tvrdení sťažovateľa vylučuje akúkoľvek
možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na prístup na súd.
Tak, ako už ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol (I. ÚS 4/00),
zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu v systéme ochrany ústavnosti vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy. Na tejto skutočnosti je založené
pravidlo (§ 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde), podľa ktorého poskytnutie ochrany
individuálne určenému právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je
prípustné, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné
opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecným súdom (mutatis
mutandis I. ÚS 49/98).
Za takýto právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd možno považovať aj
dovolanie a s ním spojené dovolacie konanie za splnenia podmienky domáhania sa tohto
práva ako imanentnej súčasti základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
a to podľa čl. 51 ods. 1 ústavy v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú.
Týmto zákonom je Občiansky súdny poriadok, ktorý ustanovuje kritériá prípustnosti
dovolania. Pritom ústavný súd už vyslovil, že v prípade dovolacieho konania môžu byť
podmienky na prístup k súdnej ochrane ustanovené prísnejšie ako u súdu prvého alebo
druhého stupňa, čo je napokon dané samotnou povahou dovolania ako mimoriadneho
opravného prostriedku (II. ÚS 72/01).
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa prioritne zaoberal prípustnosťou dovolania
a dospel k záveru, že podmienky prípustnosti dovolania nie sú splnené. Znamená to, že
najvyšší súd sa dovolaním sťažovateľa zaoberal, čo vyplýva aj z uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. Cdo 16/02 z 26. februára 2002, ktorým najvyšší súd dovolanie proti napadnutému
uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 25. apríla 2001 sp. zn. 7 Co 394/00 odmietol.
V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú
splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu
(I. ÚS 24/00). Taktiež v tejto súvislosti ústavný súd už vyslovil, že len výnimočne by otázka
splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky zo
strany ústavného súdu, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
čo sa v danom prípade nepreukázalo.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže samo osebe viesť k záveru o odmietnutí jeho prístupu na súd a porušení jeho
základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 4/00 vyslovil, že posúdenie, či
opravný prostriedok bol alebo nebol podaný v lehote určenej zákonom, je svojou povahou
posúdením skutkovej otázky. S poukazom na to, čo už v tejto súvislosti bolo vyššie
uvedené, takéto posúdenie patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu, a nie do
právomoci ústavného súdu.
V súvislosti s ustanovením lehôt na podanie opravného prostriedku ústavný súd
uvádza, že aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že právo na prístup
na súd nie je absolútne. Pravidlá týkajúce sa lehôt ustanovených na podanie opravného
prostriedku majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp
právnej istoty. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.
Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili
existujúci opravný prostriedok (pozri vec Péter De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok
z 28. októbra1998).
Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2002