Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 109/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2002

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. P., CSc., bytom N. Z., zastúpeného advokátom

JUDr. J. D., N. Z., vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

-93 () z 26. februára 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. P., CSc., o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2002

doručená sťažnosť Ing. M. P., CSc., bytom N. Z., ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. J. D., N. Z., vo veci porušenia jeho základného práva na ochranu podľa

(ďalej len „“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -93 ()

z 26. februára 2002.

Sťažovateľ vidí porušenie ním označeného základného práva v tom, že najvyšší súd

uznesením č. k. -93 () odmietol jeho dovolanie proti uzneseniu

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 25. apríla 2001 o odmietnutí odvolania

sťažovateľa. Sťažovateľ je toho názoru, že pri doručovaní zásielok poštou neplatí právna

fikcia podľa (ďalej aj „OSP“), a preto lehota na

prevzatie zásielky nie je tri dni, ale podľa § 43 ods. 1 Poštového poriadku 18 dní, preto

štátny orgán (t. j. najvyšší súd) ju pri posudzovaní dôvodnosti dovolania sťažovateľa

nemohol aplikovať. Sťažovateľ zásielku na pošte skutočne prevzal, čo má prednosť pred

náhradným doručením podľa , preto odvolacia lehota podľa názoru

sťažovateľa začala plynúť dňom skutočného doručenia zásielky, a nie dňom náhradného

doručenia. Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ žiada vysloviť porušenie základného

práva sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde podľa , zrušiť uznesenie najvyššieho súdu

č. k. -93 () z 26. februára 2002 a zaplatiť sťažovateľovi 1 000 000 Sk.

II.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb, ktorými

namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

reatifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „základné práva

a slobody“), ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, vyplýva z čl. 127 ods. 1

.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, tak ako mu to ukladá § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“). V rámci predbežného prerokovania ústavný súd skúma, či sú splnené

podmienky pre prijatie návrhu na ďalšie konanie a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie

podľa . Predmetom predbežného prerokovania v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (napr. , ) je len rozhodovanie

o prijatí návrhu vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa

namieta.

Rozhodovanie o zrušení rozhodnutia - uznesenia najvyššieho súdu, ktoré požaduje

sťažovateľ, vyplýva z a nadväzuje na rozhodnutie o vyslovení

porušenia základných práv a slobôd. Rovnako rozhodovanie o primeranom finančnom

zadosťučinení, ktoré vyplýva z , za ktoré považuje ústavný súd

sťažovateľom označenú sumu napriek absencii jej bližšej identifikácie, je spojené

s vyslovením porušenia základných práv a slobôd .

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd tieto otázky v rámci predbežného

prerokovania neposudzoval. Posudzoval len otázku, či nie sú dôvody na odmietnutie

sťažnosti podľa .

Jedným z dôvodov odmietnutia návrhu na predbežnom prerokovaní uznesením bez

ústneho pojednávania je zjavná neopodstatnenosť návrhu. Podľa doterajšej judikatúry

ústavného súdu za zjavne neopodstatnený návrh možno považovať ten, pri ktorého

predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie ().

Sťažovateľ v sťažnosti namieta zistenie skutkového stavu a uznesenie Krajského

súdu v Nitre č. k. -57 z 25. apríla 2001, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa

proti rozhodnutiu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. a ktoré bolo základom pre

odmietnutie jeho dovolania voči tomuto rozhodnutiu najvyšším súdom (uznesenie sp. zn.

), čím najvyšší súd porušil podľa jeho názoru jeho základné právo domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

.

Sťažovateľ namieta na ústavnom súde nerešpektovanie jedného z aspektov

prípustnosti dovolania, a to ustanoveného v , pretože tvrdí, že mu bola

postupom najvyššieho súdu odňatá možnosť konať pred súdmi, čo znamená porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu upraveného v . Za hlavnú prekážku

možnosti uplatniť právo na súdnu ochranu považuje sťažovateľ názor najvyššieho súdu

týkajúci sa doručovania zásielok poštou, v súvislosti s čím namieta aplikáciu právnej fikcie

doručenia podľa a lehôt s ním spojených, čo ho vedie k záveru, že mu bol

znemožnený prístup na súd.

Bolo teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti z hľadiska

jej vecnej opodstatnenosti určiť, či preskúmanie tvrdení sťažovateľa vylučuje akúkoľvek

možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na prístup na súd.

Tak, ako už ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol (),

zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu v systéme ochrany ústavnosti vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z . Na tejto skutočnosti je založené

pravidlo ( a ), podľa ktorého poskytnutie ochrany

individuálne určenému právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je

prípustné, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné

opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecným súdom (mutatis

mutandis ).

Za takýto právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd možno považovať aj

dovolanie a s ním spojené dovolacie konanie za splnenia podmienky domáhania sa tohto

práva ako imanentnej súčasti základného práva na súdnu ochranu podľa ,

a to podľa v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú.

Týmto zákonom je , ktorý ustanovuje kritériá prípustnosti

dovolania. Pritom ústavný súd už vyslovil, že v prípade dovolacieho konania môžu byť

podmienky na prístup k súdnej ochrane ustanovené prísnejšie ako u súdu prvého alebo

druhého stupňa, čo je napokon dané samotnou povahou dovolania ako mimoriadneho

opravného prostriedku ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa prioritne zaoberal prípustnosťou dovolania

a dospel k záveru, že podmienky prípustnosti dovolania nie sú splnené. Znamená to, že

najvyšší súd sa dovolaním sťažovateľa zaoberal, čo vyplýva aj z uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. februára 2002, ktorým najvyšší súd dovolanie proti napadnutému

uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 25. apríla 2001 sp. zn. odmietol.

V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú

splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu

(). Taktiež v tejto súvislosti ústavný súd už vyslovil, že len výnimočne by otázka

splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky zo

strany ústavného súdu, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

čo sa v danom prípade nepreukázalo.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže samo osebe viesť k záveru o odmietnutí jeho prístupu na súd a porušení jeho

základného práva na súdnu ochranu upraveného v .

Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. vyslovil, že posúdenie, či

opravný prostriedok bol alebo nebol podaný v lehote určenej zákonom, je svojou povahou

posúdením skutkovej otázky. S poukazom na to, čo už v tejto súvislosti bolo vyššie

uvedené, takéto posúdenie patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu, a nie do

právomoci ústavného súdu.

V súvislosti s ustanovením lehôt na podanie opravného prostriedku ústavný súd

uvádza, že aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že právo na prístup

na súd nie je absolútne. Pravidlá týkajúce sa lehôt ustanovených na podanie opravného

prostriedku majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp

právnej istoty. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.

Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili

existujúci opravný prostriedok (pozri vec Péter De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok

z 28. októbra1998).

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom

prerokovaní podľa odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2002