Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 568/2020
PDF · 282.22 KB
No categories available
II. ÚS 568/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu , zo sudkyne
a sudcu (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti , , ,
zastúpenej advokátskou kanceláriou , Stráž 3/223, Zvolen, v mene ktorej
koná konateľ a advokát , vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 25 Co 195/2019 zo 7. augusta 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra
2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj
„sťažovateľ“), zastúpenej advokátskou kanceláriou , Stráž 3/223,
Zvolen, v mene ktorej koná konateľ a advokát , ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Co 195/2019
zo 7. augusta 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou
v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
14 C 560/2015, v ktorom sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemkom
nachádzajúcim sa v katastrálnom území Lužianky, obec Lužianky, okres Nitra. Dôvodom
podania žaloby bola tvrdená absolútna neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorú žalobca uzavrel
so sťažovateľkou. Po podaní žaloby o určenie vlastníckeho práva došlo k podaniu protestu
prokurátora Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len „prokurátor“) proti rozhodnutiu
o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech sťažovateľky. Protestu prokurátora bolo
vyhovené a žalobca bol ako vlastník predmetných nehnuteľností zapísaný opätovne
do katastra nehnuteľností. Na základe uvedeného odpadol dôvod podanej žaloby a žalobca
svojím podaním vzal žalobu späť a žiadal konanie zastaviť.
3. Okresný súd v poradí II. výrokom uznesenia sp. zn. 14 C 560/2015 z 30. októbra
2017 o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok
na náhradu trov konania, aplikujúc § 256 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) ods. 1 Civilného sporového poriadku.
Následne krajský súd ako súd odvolací rozhodol uznesením sp. zn. 25 Co 46/2018 z 23. júla
2018, pričom výrok prvoinštančného súdu o náhrade trov konania zmenil tak, že
sťažovateľke priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. Odvolací súd dospel k záveru,
že zastavenie konania procesne zavinil žalobca, keď vzal žalobu späť, bez procesného
zavinenia (žalovanou stranou) sťažovateľkou. Toto odvolacie rozhodnutie napadol žalobca
ústavnou sťažnosťou, ktorej ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 222/2019 z 20. augusta 2019
vyhovel, napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
pričom uviedol, že „krajský súd sa k otázke vyriešenia miery zavinenia na späťvzatí žaloby
postavil prísne formalisticky, keď zavinenie bez hlbšieho a dôslednejšieho skúmania (napr.
z akých dôvodov bola žaloba podaná, aká aktivita bola vyvíjaná jednotlivými stranami
sporu v priebehu konania) pripísal na ťarchu strany, ktorá úkon späťvzatia vykonala“.
Ústavný súd v citovanom náleze poukázal na diametrálne odlišnú rozhodovaciu činnosť
krajského súdu o tej istej právnej otázke, ktorú považuje za ústavne neudržateľnú. Ústavný
súd uviedol, že „z procesného hľadiska žaloba bola podaná dôvodne (to sa ale nemusí
vzťahovať na dôvodnosť žaloby z hmotnoprávneho hľadiska, ktorá sa však v takomto
prípade neskúma a neposudzuje), pretože v čase podania určovacej žaloby žalobca nemal
inú právnu možnosť domôcť sa ochrany svojich práv. K späťvzatiu žaloby viedli objektívne
dôvody – protest prokurátora, na ktorý žalobca a ani žalovaný nemali dosah, ale v dôsledku
ktorého bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva žalobcu, čím odpadol predmet
žaloby. Vzhľadom na to je v danom prípade opodstatnený záver, že stranám sa nárok na
náhradu trov predmetného konania nepriznáva.“.
4. Následne krajský súd vydal napadnuté uznesenie, ktorým zmenil uznesenie súdu
prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania tak, že stranám nárok
na náhradu trov konania nepriznáva. Ďalším výrokom rozhodol, že žalobca má nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
5. Sťažovateľka namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu je nedostatočne
odôvodnené a arbitrárne, a preto došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie. Upozorňuje, že k späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu
došlo až po uplynutí dvoch rokov po tom, ako bol po proteste prokurátora zapísaný opäť
ako vlastník sporných nehnuteľností, pričom jej týmto „oneskoreným“ späťvzatím vznikali
trovy právneho zastúpenia, tzv. zavinené trovy, s čím sa krajský súd nevysporiadal.
Sťažovateľka takisto zdôraznila skutočnosť, že dôvodom protestu prokurátora bolo
porušenie predkupného práva štátu, ktoré porušil žalobca, nie sťažovateľka. Sťažovateľka
tiež namieta, že krajský súd sa síce odvolával na rozhodnutia ústavného súdu, tieto však nie
v rámci ratio decidendi, ale len ako obiter dictum uvádzali, že v daných prípadoch „je
opodstatnený záver, že stranám sa nárok na náhradu trov nepriznáva“. Krajský súd sa
podľa sťažovateľky nezaoberal tým, že skutočným dôvodom späťvzatia žaloby mohla byť
strata aktívnej vecnej legitimácie žalobcu po prevode sporných nehnuteľností na tretiu
stranu.
6. Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd arbitrárne vysporiadal aj s náhradou trov
odvolacieho konania, keď uviedol, že v odvolacom konaní bol úspešný žalobca. Výrok
o náhrade trov odvolacieho konania nadväzuje na prvý výrok, ktorý je podľa nej arbitrárny.
Sťažovateľka uvádza, že krajský súd vec neskúmal v intenciách ustanovenia § 257 CSP,
ktoré umožňuje posudzovať konkrétne skutkové okolnosti v tom smere, či nezakladajú
dôvod hodný osobitného zreteľa. V uvedenom prípade ide o porušenie predkupného práva
štátu, ktoré mohol porušiť jedine žalobca ako predávajúci.
7. Vzhľadom na skutočnosť, že na okresnom súde sa vedie v obdobných veciach
veľký počet sporov, uvedené podľa sťažovateľky „vytvára kontext okolností podstatného
významu s relevanciou nielen vo vzťahu k porušeniu základného práva na spravodlivé
súdne konanie, ale i k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy“.
8. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, základné právo vlastniť majetok podľa č. 20 ods. 1 a 4 Ústavy a čl. 1
Dodatkového protokolu č. 1 Uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 7. 8. 2020 sp. zn.
25 Co/195/2019- 328 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 25 Co/195/2019-328 zo dňa 7. 8. 2020
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia 450,29 € vrátane DPH* na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
12. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
16. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
17. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
18. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
19. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
20. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
21. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
22. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 36 ods. 1 listiny) a obsahom práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva,
že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich
porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08),
a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať spoločne.
23. Ústavný súd opakovane (z najnovšej judikatúry porov. medzi mnohými napr.
II. ÚS 303/2017, II. ÚS 383/2017, II. ÚS 566/2018, II. ÚS 506/2018, II. ÚS 105/2018,
II. ÚS 178/2019) judikuje, že považuje rozhodovanie všeobecných súdov o trovách konania
za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdnictva.
24. Ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom
výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom
z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie
z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda
i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnú sťažnosť. Inak povedané, problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,
ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012,
II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08, z novšej judikatúry pozri
II. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016, II. ÚS 681/2016, II. ÚS 506/2018, II. ÚS 494/2018,
25. Ďalej ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak Civilný sporový poriadok
vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách
konania (§ 419, § 420 a § 421 CSP), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol
automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho rozporu
s princípmi spravodlivého súdneho konania (I. ÚS 56/2017, I. ÚS 188/2018).
26. Sťažovateľka namieta, že k porušeniu jej v bode 1 označených základných práv
podľa ústavy a listiny, ako aj práv podľa dohovoru a dodatkového došlo z dôvodu
arbitrárnosti a nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým
ako súd odvolací pri zastavení konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
v ktorom sťažovateľka bola v postavení žalovanej, rozhodol o nároku na náhradu trov
konania tak, že náhradu trov konania stranám nepriznáva a zároveň žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Vzhľadom na skutočnosť, že
na okresnom súde bol takto zastavený veľký počet súdnych konaní, v ktorých bola
sťažovateľka žalovanou, došlo podľa jej tvrdení aj k porušeniu jej základného práva
na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
27. V prvom rade ústavný súd konštatuje, že rozhodnutia krajského súdu o nároku
na náhradu trov zastaveného konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré
boli vedené na základe početných žalôb fyzických osôb proti sťažovateľke ako žalovanej,
boli už predmetom viacerých konaní pred ústavným súdom. Ako vyplýva aj zo samotnej
rozhodovacej činnosti ústavného súdu, ale napokon aj z opisu skutkových okolností
aktuálne posudzovanej ústavnej sťažnosti, napriek skutočnosti, že takmer vo všetkých
prípadoch išlo o obdobnú situáciu, rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu vo výroku
o nároku na náhradu trov konania sa rozchádzali. Ústavný súd už uviedol, že pokiaľ súd
rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne
odlišným spôsobom, bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi
rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy
a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (napr. I. ÚS 222/2019, I. ÚS 225/2019, IV. ÚS 614/2018).
28. Zhrňujúc závery svojich skorších nálezov pri preskúmaní rozhodnutí o náhrade
trov zastavených konaní vo veciach sťažovateľky, ústavný súd opakovane vyslovil
porušenie základného práva sťažovateľky (napr. II. ÚS 569/2017, III. ÚS 98/2018,
I. ÚS 168/2018, IV. ÚS 614/2018, III. ÚS 298/2018), ako aj základného práva žalobcov
(napr. I. ÚS 222/2019, I. ÚS 225/2019, IV. ÚS 178/2019, II. ÚS 210/2019, II. ÚS 261/2018,
I. ÚS 457/2019) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie uvedených práv
ústavný súd vyslovil najmä v súvislosti s nedostatočným odôvodnením výroku krajského
súdu o nároku na náhradu trov zastaveného konania, a to buď vo vzťahu ku skutočnosti,
prečo žalobca, prípadne žalovaný má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, resp.
ak súd aplikoval § 257 CSP ako výnimku z pravidla procesného zavinenia zastavenia
konania, tak nedostatočne odôvodnil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa
a v tejto súvislosti aj neposkytol stranám procesný priestor na vyjadrenie sa k prípadnej
aplikácii tohto ustanovenia.
29. Nad rámec uvedeného ústavný súd po zrušení napadnutých rozhodnutí vo svojich
nálezoch konštatoval, že úlohou krajského súdu bude opätovne rozhodnúť o odvolaní,
majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 2 CSP (ako aj v čl. 6
ods. 1 dohovoru), je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať
také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce
zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení (napr. I. ÚS 153/2018, I. ÚS 457/2019,
II. ÚS 210/2019). Vnímajúc protichodnú rozhodovaciu činnosť krajského súdu vo vzťahu
k nároku na náhradu trov zastaveného konania v skutkovo obdobných konaniach vedených
na okresnom súde, kde žalovanou stranou bola sťažovateľka, ústavný súd zároveň
opakovane v svojich nálezoch vyhodnotil aj špecifickú skutkovú situáciu, ktorá bola
v konaniach o určenie vlastníckeho práva vedených proti sťažovateľke rovnaká. Ústavný
súd konštatoval, že z procesného hľadiska je potrebné urobiť záver, že žaloba bola podaná
dôvodne (to sa ale nemusí vzťahovať na dôvodnosť žaloby z hmotnoprávneho hľadiska,
ktorá sa však v takomto prípade neskúma a neposudzuje), pretože v čase podania určovacej
žaloby nemali žalobcovia inú právnu možnosť domôcť sa ochrany svojich práv.
K späťvzatiu žaloby viedli objektívne dôvody – protest prokurátora, na ktorý žiadna zo strán
sporu nemala dosah, ale v dôsledku ktorého bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva
žalobcu, čím odpadol predmet žaloby. Vzhľadom na to je v danom prípade opodstatnený
záver, že stranám sa nárok na náhradu trov predmetného konania nepriznáva (m. m.
I. ÚS 222/2019, I. ÚS 225/2019, IV. ÚS 614/2018).
30. Vychádzajúc z týchto záverov, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého
uznesenia krajského súdu, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia uvádza:
„Odvolací súd posudzujúc uznesenie v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania
z hľadiska súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu a citovaného zákonného
ustanovenia, viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovenom
v Náleze zo dňa 20. augusta 2019 č. k. I. ÚS 222/2019-46, sa stotožnil so záverom súdu
prvej inštancie, podľa ktorého, v tomto prípade nebolo možné zodpovednosť na zastavení
konania pričítať ani jednej z procesných strán. Súd prvej inštancie považoval v danej veci
za rozhodujúce, že k späťvzatiu žaloby viedli objektívne dôvody, a to konanie iných štátnych
orgánov - protest prokurátora, na konanie ktorého žalobkyňa a žalovaný nemali dosah, ale
v dôsledku ktorého bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva žalobkyne, čím odpadol
predmet žaloby.
Odvolací súd však vzhľadom na stanovisko občianskoprávneho kolégia Krajského
súdu v Nitre zo dňa 6. februára 2020 vo veci návrhu na zjednotenie rozhodovania o
náhrade trov konania uvedené v bode 9. dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie
v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť, keďže
v danej veci neboli zistené okolnosti, ktoré by odôvodňovali odklon odvolacieho súdu od
uvedeného stanoviska. Ak totiž zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa vzala
žalobu späť (čo v dôsledku súdnej praxe znamená, že zavinila zastavenie konania), avšak
pre objektívne príčiny (protest prokurátora), nebolo jej možné pripísať zavinenie na
zastavení konania, nakoľko žaloba bola podaná dôvodne. Na druhej strane zavinenie na
zastavení konania z uvedených dôvodov nemožno pripísať ani žalovanému. Preto bolo
potrebné o nároku na náhradu trov konania rozhodnúť výrokom tak, že stranám sa nárok
na náhradu trov konania nepriznáva. Takýto výrok zodpovedá prijatému stanovisku
občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Nitre a zaručuje účinnú a spravodlivú
ochranu ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol
naplnený princíp právnej istoty vyjadrený v čl. 2 CSP.“
31. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že krajský súd sa nezaoberal tým, že
skutočným dôvodom späťvzatia žaloby mohla byť strata aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
po prevode sporných nehnuteľností na tretiu stranu a jej námietke, že k späťvzatiu žaloby
zo strany žalobcu došlo až po uplynutí dvoch rokov potom, ako bol po proteste prokurátora
zapísaný opäť ako vlastník sporných nehnuteľností, pričom jej týmto „oneskoreným“
späťvzatím vznikali trovy právneho zastúpenia, tzv. zavinené trovy, krajský súd
v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza:
„Odvolací súd sa s uvedenými názormi žalovaného nestotožnil, najmä vzhľadom na
to, že vo veci bolo preukázané, že k späťvzatiu žaloby viedli objektívne dôvody, a to konanie
iných štátnych orgánov - protest prokurátora, na konanie ktorého žalobkyňa a žalovaný
nemali dosah, ale v dôsledku ktorého bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva
žalobkyne, čím odpadol predmet žaloby... Námietku, že súd prvej inštancie neskúmal
procesné zavinenie ohľadne trov, ktoré by inak neboli vznikli podľa ustanovenia § 256
ods. 2 CSP, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú vzhľadom na záver súdu prvej inštancie,
podľa ktorého nebolo možné zodpovednosť na zastavení konania pričítať ani jednej
z procesných strán, s ktorým sa odvolací súd stotožnil.“
32. V súvislosti s rozhodnutím o náhrade trov odvolacieho konania, ktoré odvolací
súd priznal žalobcovi proti sťažovateľke v rozsahu 100 %, krajský súd uviedol, že ich
priznal žalobcovi z dôvodu jeho úspešnosti v odvolacom konaní napriek tomu, že „zmenil
výrok o trovách konania v uznesení súdu prvej inštancie, zmena bola len spresnením
pôvodného výroku v súlade so stanoviskom občianskoprávneho kolégia Krajského súdu
v Nitre prijatým dňa 6. februára 2020, ktoré bolo citované v bode 9“.
33. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že otázkou
náhrady trov zastaveného konania v sporoch sťažovateľky so žalobcami (fyzickými
osobami) sa v dôsledku rozchádzajúcej sa judikatúry zaoberalo aj občianskoprávne
kolégium krajského súdu, ktoré prijalo záver korešpondujúci so závermi ústavného súdu, že
žiadna zo strán sporu vznik trov procesne nezavinila, a preto žiadnej zo strán sporu sa
náhrada trov nepriznáva.
34. V súčasnosti platné a účinné ustanovenie § 256 ods. 1 a 2 CSP v prípade
zastavenia konania spája povinnosť nahradiť trovy konania s procesným zavinením
zastavenia konania (odsek 1) prípadne so zavinením vzniku trov, ktoré by inak neboli
vznikli (odsek 2). Krajský súd preto v záujme spravodlivého vyriešenia otázky povinnosti
nahradiť trovy konania za špecifických skutkových okolností konania, v ktorom bola
sťažovateľka žalovanou, aplikoval čl. 4 ods. 2 základných princípov Civilného sporového
poriadku, v zmysle ktorého ak nieto výslovného ustanovenia, na základe ktorého by bolo
možné vec prejednať a rozhodnúť, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú
by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej
spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné
usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.
35. Spôsob, akým krajský súd pristúpil k vyriešeniu otázky náhrady trov
v posudzovanej právnej veci, je podľa ústavného súdu ústavne udržateľný, sleduje
spravodlivé vysporiadanie vzťahov medzi sporovými stranami týkajúcich sa nároku
na náhradu trov konania a sleduje dodržanie princípu právnej istoty. Aj odôvodnenie
rozhodnutia o trovách konaniach musí napĺňať atribúty dostatočného odôvodnenia
rozhodnutia tak, ako to vyžaduje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, no k zrušeniu
napadnutého rozhodnutia o trovách konania pristupuje ústavný súd len v prípadoch
procesného excesu, ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho
konania. K takémuto procesnému excesu v prípade napadnutého uznesenia krajského súdu
podľa názoru ústavného súdu nedošlo.
36. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, ktorá sa týka tzv. zavinených trov konania
a aplikácie ustanovenia § 256 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého ak strana procesne zavinila
trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane (ide
o tzv. separáciu trov konania, ktorú je potrebné oddeliť od ostatných trov konania), ústavný
súd uvádza, že v okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľka nepreukázala, že jej
v súvislosti s „oneskoreným“ späťvzatím žaloby nejaké trovy vznikli. Nepredložila
ústavnému súdu potvrdenie o konkrétnych „zbytočných trovách“, ktoré jej mali v konaní
vzniknúť a nešpecifikovala konkrétne úkony, ktoré boli z jej strany v rozhodnom období
„zbytočne“ v konaní realizované, a tak neumožnila ústavnému súdu posúdiť relevanciu tejto
námietky vo vzťahu ku konkrétnym skutkovým okolnostiam. Vzhľadom na uvedené
a na všeobecnú rovinu tejto námietky dospel ústavný súd k záveru, že nedosahuje intenzitu
ústavnej relevancie. Majúc na zreteli, že predmetom napadnutého uznesenia je
rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, ktoré ústavný súd v podstatnej časti
vyhodnotil ako ústavne konformné, dospel ústavný súd k záveru o neopodstatnenosti
uvedenej námietky.
37. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa nároku na náhradu trov
odvolacieho konania ústavný súd uvádza, že podľa jeho názoru aplikoval odvolací súd
príslušné zákonné ustanovenia ústavne súladným spôsobom, keď dospel k záveru, že
v odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca napriek výroku odvolacieho súdu, ktorým
zmenil napadnutý výrok okresného súdu. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd
primeraným spôsobom odôvodnil, že ide len o „formálnu“ zmenu výroku v súlade
so stanoviskom občianskoprávneho kolégia krajského súdu prijatým 6. februára 2020, preto
ani túto námietku sťažovateľky nepovažoval za dôvodnú.
38. Ústavný súd po preskúmaní argumentácie odvolacieho súdu dospel
k presvedčeniu, že napadnuté uznesenie nevybočuje z aplikačnej praxe všeobecných súdov,
je presvedčivo odôvodnené, ústavne udržateľné a ako také je potrebné ho považovať
za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nemá dôvod v tomto
prípade zasahovať.
39. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu
a označeným základným právom podľa ústavy a listiny, ako aj právom podľa dohovoru,
ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe
ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne
mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní
odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
40. V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľka v sťažnosti len stručne
uvádza, že väčší počet sporov o nárok na náhradu trov konania vytvára kontext okolností
podstatného významu s relevanciou nielen vo vzťahu k porušeniu základného práva
na spravodlivé súdne konanie, ale i k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením
krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako i práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemohlo dôjsť ani
k porušeniu uvedených práv. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol pri
predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
41. Namietané porušenie čl. 20 ods. 4 ústavy sťažovateľka v ústavnej sťažnosti
nielenže neodôvodnila, v rámci svojej argumentácie ho ani nespomenula, a vzhľadom
na obsah tohto ústavného článku, ktorý upravuje ústavné podmienky vyvlastnenia alebo
núteného obmedzenia vlastníckeho práva, ústavný súd ani nevzhliadol žiadnu príčinnú
súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a porušením uvedeného článku
ústavy, preto ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
42. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo
už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2020
predseda senátu