Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 568/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu , zo sudkyne

a sudcu (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti , , ,

zastúpenej advokátskou kanceláriou , Stráž 3/223, Zvolen, v mene ktorej

koná konateľ a advokát , vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a 4 a , podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Nitre sp. zn. zo 7. augusta 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra

2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj

„sťažovateľ“), zastúpenej advokátskou kanceláriou , Stráž 3/223,

Zvolen, v mene ktorej koná konateľ a advokát , ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a 4 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 7. augusta 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou

v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

, v ktorom sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemkom

nachádzajúcim sa v katastrálnom území Lužianky, obec Lužianky, okres Nitra. Dôvodom

podania žaloby bola tvrdená absolútna neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorú žalobca uzavrel

so sťažovateľkou. Po podaní žaloby o určenie vlastníckeho práva došlo k podaniu protestu

prokurátora Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len „prokurátor“) proti rozhodnutiu

o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech sťažovateľky. Protestu prokurátora bolo

vyhovené a žalobca bol ako vlastník predmetných nehnuteľností zapísaný opätovne

do katastra nehnuteľností. Na základe uvedeného odpadol dôvod podanej žaloby a žalobca

svojím podaním vzal žalobu späť a žiadal konanie zastaviť.

3. Okresný súd v poradí II. výrokom uznesenia sp. zn. z 30. októbra

2017 o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok

na náhradu trov konania, aplikujúc

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) ods. 1 .

Následne krajský súd ako súd odvolací rozhodol uznesením sp. zn. z 23. júla

2018, pričom výrok prvoinštančného súdu o náhrade trov konania zmenil tak, že

sťažovateľke priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. Odvolací súd dospel k záveru,

že zastavenie konania procesne zavinil žalobca, keď vzal žalobu späť, bez procesného

zavinenia (žalovanou stranou) sťažovateľkou. Toto odvolacie rozhodnutie napadol žalobca

ústavnou sťažnosťou, ktorej ústavný súd nálezom sp. zn. z 20. augusta 2019

vyhovel, napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

pričom uviedol, že „krajský súd sa k otázke vyriešenia miery zavinenia na späťvzatí žaloby

postavil prísne formalisticky, keď zavinenie bez hlbšieho a dôslednejšieho skúmania (napr.

z akých dôvodov bola žaloba podaná, aká aktivita bola vyvíjaná jednotlivými stranami

sporu v priebehu konania) pripísal na ťarchu strany, ktorá úkon späťvzatia vykonala“.

Ústavný súd v citovanom náleze poukázal na diametrálne odlišnú rozhodovaciu činnosť

krajského súdu o tej istej právnej otázke, ktorú považuje za ústavne neudržateľnú. Ústavný

súd uviedol, že „z procesného hľadiska žaloba bola podaná dôvodne (to sa ale nemusí

vzťahovať na dôvodnosť žaloby z hmotnoprávneho hľadiska, ktorá sa však v takomto

prípade neskúma a neposudzuje), pretože v čase podania určovacej žaloby žalobca nemal

inú právnu možnosť domôcť sa ochrany svojich práv. K späťvzatiu žaloby viedli objektívne

dôvody – protest prokurátora, na ktorý žalobca a ani žalovaný nemali dosah, ale v dôsledku

ktorého bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva žalobcu, čím odpadol predmet

žaloby. Vzhľadom na to je v danom prípade opodstatnený záver, že stranám sa nárok na

náhradu trov predmetného konania nepriznáva.“.

4. Následne krajský súd vydal napadnuté uznesenie, ktorým zmenil uznesenie súdu

prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania tak, že stranám nárok

na náhradu trov konania nepriznáva. Ďalším výrokom rozhodol, že žalobca má nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Sťažovateľka namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu je nedostatočne

odôvodnené a arbitrárne, a preto došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie. Upozorňuje, že k späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu

došlo až po uplynutí dvoch rokov po tom, ako bol po proteste prokurátora zapísaný opäť

ako vlastník sporných nehnuteľností, pričom jej týmto „oneskoreným“ späťvzatím vznikali

trovy právneho zastúpenia, tzv. zavinené trovy, s čím sa krajský súd nevysporiadal.

Sťažovateľka takisto zdôraznila skutočnosť, že dôvodom protestu prokurátora bolo

porušenie predkupného práva štátu, ktoré porušil žalobca, nie sťažovateľka. Sťažovateľka

tiež namieta, že krajský súd sa síce odvolával na rozhodnutia ústavného súdu, tieto však nie

v rámci ratio decidendi, ale len ako obiter dictum uvádzali, že v daných prípadoch „je

opodstatnený záver, že stranám sa nárok na náhradu trov nepriznáva“. Krajský súd sa

podľa sťažovateľky nezaoberal tým, že skutočným dôvodom späťvzatia žaloby mohla byť

strata aktívnej vecnej legitimácie žalobcu po prevode sporných nehnuteľností na tretiu

stranu.

6. Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd arbitrárne vysporiadal aj s náhradou trov

odvolacieho konania, keď uviedol, že v odvolacom konaní bol úspešný žalobca. Výrok

o náhrade trov odvolacieho konania nadväzuje na prvý výrok, ktorý je podľa nej arbitrárny.

Sťažovateľka uvádza, že krajský súd vec neskúmal v intenciách ustanovenia ,

ktoré umožňuje posudzovať konkrétne skutkové okolnosti v tom smere, či nezakladajú

dôvod hodný osobitného zreteľa. V uvedenom prípade ide o porušenie predkupného práva

štátu, ktoré mohol porušiť jedine žalobca ako predávajúci.

7. Vzhľadom na skutočnosť, že na okresnom súde sa vedie v obdobných veciach

veľký počet sporov, uvedené podľa sťažovateľky „vytvára kontext okolností podstatného

významu s relevanciou nielen vo vzťahu k porušeniu základného práva na spravodlivé

súdne konanie, ale i k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

“.

8. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,

aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základné právo vlastniť majetok podľa č. 20 ods. 1 a 4 a

Dodatkového protokolu č. 1 Uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 7. 8. 2020 sp. zn.

- 328 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. -328 zo dňa 7. 8. 2020

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia 450,29 € vrátane DPH* na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Relevantná právna úprava

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

12. Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

13. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

16. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

17. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

18. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

19. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

20. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

21. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

22. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa (ako aj listiny) a obsahom práva podľa

ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva,

že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich

porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (),

a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať spoločne.

23. Ústavný súd opakovane (z najnovšej judikatúry porov. medzi mnohými napr.

, , , , ,

) judikuje, že považuje rozhodovanie všeobecných súdov o trovách konania

za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdnictva.

24. Ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom

výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom

z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie

z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda

i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnú sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,

ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v ,

, , , , z novšej judikatúry pozri

, , , , ,

).

25. Ďalej ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak

vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách

konania (, a ), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol

automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa

v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho rozporu

s princípmi spravodlivého súdneho konania (, ).

26. Sťažovateľka namieta, že k porušeniu jej v bode 1 označených základných práv

podľa a listiny, ako aj práv podľa dohovoru a dodatkového došlo z dôvodu

arbitrárnosti a nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým

ako súd odvolací pri zastavení konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,

v ktorom sťažovateľka bola v postavení žalovanej, rozhodol o nároku na náhradu trov

konania tak, že náhradu trov konania stranám nepriznáva a zároveň žalobcovi priznal nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Vzhľadom na skutočnosť, že

na okresnom súde bol takto zastavený veľký počet súdnych konaní, v ktorých bola

sťažovateľka žalovanou, došlo podľa jej tvrdení aj k porušeniu jej základného práva

na ochranu vlastníctva podľa .

27. V prvom rade ústavný súd konštatuje, že rozhodnutia krajského súdu o nároku

na náhradu trov zastaveného konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré

boli vedené na základe početných žalôb fyzických osôb proti sťažovateľke ako žalovanej,

boli už predmetom viacerých konaní pred ústavným súdom. Ako vyplýva aj zo samotnej

rozhodovacej činnosti ústavného súdu, ale napokon aj z opisu skutkových okolností

aktuálne posudzovanej ústavnej sťažnosti, napriek skutočnosti, že takmer vo všetkých

prípadoch išlo o obdobnú situáciu, rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu vo výroku

o nároku na náhradu trov konania sa rozchádzali. Ústavný súd už uviedol, že pokiaľ súd

rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne

odlišným spôsobom, bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi

rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle

a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (napr. , , ).

28. Zhrňujúc závery svojich skorších nálezov pri preskúmaní rozhodnutí o náhrade

trov zastavených konaní vo veciach sťažovateľky, ústavný súd opakovane vyslovil

porušenie základného práva sťažovateľky (napr. , ,

, , ), ako aj základného práva žalobcov

(napr. , , , , ,

) na súdnu ochranu podľa a listiny, ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie uvedených práv

ústavný súd vyslovil najmä v súvislosti s nedostatočným odôvodnením výroku krajského

súdu o nároku na náhradu trov zastaveného konania, a to buď vo vzťahu ku skutočnosti,

prečo žalobca, prípadne žalovaný má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, resp.

ak súd aplikoval ako výnimku z pravidla procesného zavinenia zastavenia

konania, tak nedostatočne odôvodnil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa

a v tejto súvislosti aj neposkytol stranám procesný priestor na vyjadrenie sa k prípadnej

aplikácii tohto ustanovenia.

29. Nad rámec uvedeného ústavný súd po zrušení napadnutých rozhodnutí vo svojich

nálezoch konštatoval, že úlohou krajského súdu bude opätovne rozhodnúť o odvolaní,

majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v (ako aj v

ods. 1 dohovoru), je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať

také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce

zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení (napr. , ,

). Vnímajúc protichodnú rozhodovaciu činnosť krajského súdu vo vzťahu

k nároku na náhradu trov zastaveného konania v skutkovo obdobných konaniach vedených

na okresnom súde, kde žalovanou stranou bola sťažovateľka, ústavný súd zároveň

opakovane v svojich nálezoch vyhodnotil aj špecifickú skutkovú situáciu, ktorá bola

v konaniach o určenie vlastníckeho práva vedených proti sťažovateľke rovnaká. Ústavný

súd konštatoval, že z procesného hľadiska je potrebné urobiť záver, že žaloba bola podaná

dôvodne (to sa ale nemusí vzťahovať na dôvodnosť žaloby z hmotnoprávneho hľadiska,

ktorá sa však v takomto prípade neskúma a neposudzuje), pretože v čase podania určovacej

žaloby nemali žalobcovia inú právnu možnosť domôcť sa ochrany svojich práv.

K späťvzatiu žaloby viedli objektívne dôvody – protest prokurátora, na ktorý žiadna zo strán

sporu nemala dosah, ale v dôsledku ktorého bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva

žalobcu, čím odpadol predmet žaloby. Vzhľadom na to je v danom prípade opodstatnený

záver, že stranám sa nárok na náhradu trov predmetného konania nepriznáva (m. m.

, , ).

30. Vychádzajúc z týchto záverov, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého

uznesenia krajského súdu, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia uvádza:

„Odvolací súd posudzujúc uznesenie v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania

z hľadiska súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu a citovaného zákonného

ustanovenia, viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovenom

v Náleze zo dňa 20. augusta 2019 č. k. -46, sa stotožnil so záverom súdu

prvej inštancie, podľa ktorého, v tomto prípade nebolo možné zodpovednosť na zastavení

konania pričítať ani jednej z procesných strán. Súd prvej inštancie považoval v danej veci

za rozhodujúce, že k späťvzatiu žaloby viedli objektívne dôvody, a to konanie iných štátnych

orgánov - protest prokurátora, na konanie ktorého žalobkyňa a žalovaný nemali dosah, ale

v dôsledku ktorého bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva žalobkyne, čím odpadol

predmet žaloby.

Odvolací súd však vzhľadom na stanovisko občianskoprávneho kolégia Krajského

súdu v Nitre zo dňa 6. februára 2020 vo veci návrhu na zjednotenie rozhodovania o

náhrade trov konania uvedené v bode 9. dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie

v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania je potrebné podľa zmeniť, keďže

v danej veci neboli zistené okolnosti, ktoré by odôvodňovali odklon odvolacieho súdu od

uvedeného stanoviska. Ak totiž zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa vzala

žalobu späť (čo v dôsledku súdnej praxe znamená, že zavinila zastavenie konania), avšak

pre objektívne príčiny (protest prokurátora), nebolo jej možné pripísať zavinenie na

zastavení konania, nakoľko žaloba bola podaná dôvodne. Na druhej strane zavinenie na

zastavení konania z uvedených dôvodov nemožno pripísať ani žalovanému. Preto bolo

potrebné o nároku na náhradu trov konania rozhodnúť výrokom tak, že stranám sa nárok

na náhradu trov konania nepriznáva. Takýto výrok zodpovedá prijatému stanovisku

občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Nitre a zaručuje účinnú a spravodlivú

ochranu ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol

naplnený princíp právnej istoty vyjadrený v .“

31. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že krajský súd sa nezaoberal tým, že

skutočným dôvodom späťvzatia žaloby mohla byť strata aktívnej vecnej legitimácie žalobcu

po prevode sporných nehnuteľností na tretiu stranu a jej námietke, že k späťvzatiu žaloby

zo strany žalobcu došlo až po uplynutí dvoch rokov potom, ako bol po proteste prokurátora

zapísaný opäť ako vlastník sporných nehnuteľností, pričom jej týmto „oneskoreným“

späťvzatím vznikali trovy právneho zastúpenia, tzv. zavinené trovy, krajský súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza:

„Odvolací súd sa s uvedenými názormi žalovaného nestotožnil, najmä vzhľadom na

to, že vo veci bolo preukázané, že k späťvzatiu žaloby viedli objektívne dôvody, a to konanie

iných štátnych orgánov - protest prokurátora, na konanie ktorého žalobkyňa a žalovaný

nemali dosah, ale v dôsledku ktorého bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva

žalobkyne, čím odpadol predmet žaloby... Námietku, že súd prvej inštancie neskúmal

procesné zavinenie ohľadne trov, ktoré by inak neboli vznikli podľa ustanovenia § 256

ods. 2 , odvolací súd nepovažoval za dôvodnú vzhľadom na záver súdu prvej inštancie,

podľa ktorého nebolo možné zodpovednosť na zastavení konania pričítať ani jednej

z procesných strán, s ktorým sa odvolací súd stotožnil.“

32. V súvislosti s rozhodnutím o náhrade trov odvolacieho konania, ktoré odvolací

súd priznal žalobcovi proti sťažovateľke v rozsahu 100 %, krajský súd uviedol, že ich

priznal žalobcovi z dôvodu jeho úspešnosti v odvolacom konaní napriek tomu, že „zmenil

výrok o trovách konania v uznesení súdu prvej inštancie, zmena bola len spresnením

pôvodného výroku v súlade so stanoviskom občianskoprávneho kolégia Krajského súdu

v Nitre prijatým dňa 6. februára 2020, ktoré bolo citované v bode 9“.

33. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že otázkou

náhrady trov zastaveného konania v sporoch sťažovateľky so žalobcami (fyzickými

osobami) sa v dôsledku rozchádzajúcej sa judikatúry zaoberalo aj občianskoprávne

kolégium krajského súdu, ktoré prijalo záver korešpondujúci so závermi ústavného súdu, že

žiadna zo strán sporu vznik trov procesne nezavinila, a preto žiadnej zo strán sporu sa

náhrada trov nepriznáva.

34. V súčasnosti platné a účinné ustanovenie a v prípade

zastavenia konania spája povinnosť nahradiť trovy konania s procesným zavinením

zastavenia konania (odsek 1) prípadne so zavinením vzniku trov, ktoré by inak neboli

vznikli (odsek 2). Krajský súd preto v záujme spravodlivého vyriešenia otázky povinnosti

nahradiť trovy konania za špecifických skutkových okolností konania, v ktorom bola

sťažovateľka žalovanou, aplikoval čl. 4 ods. 2 základných princípov Civilného sporového

poriadku, v zmysle ktorého ak nieto výslovného ustanovenia, na základe ktorého by bolo

možné vec prejednať a rozhodnúť, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú

by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej

spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné

usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú

rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

35. Spôsob, akým krajský súd pristúpil k vyriešeniu otázky náhrady trov

v posudzovanej právnej veci, je podľa ústavného súdu ústavne udržateľný, sleduje

spravodlivé vysporiadanie vzťahov medzi sporovými stranami týkajúcich sa nároku

na náhradu trov konania a sleduje dodržanie princípu právnej istoty. Aj odôvodnenie

rozhodnutia o trovách konaniach musí napĺňať atribúty dostatočného odôvodnenia

rozhodnutia tak, ako to vyžaduje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, no k zrušeniu

napadnutého rozhodnutia o trovách konania pristupuje ústavný súd len v prípadoch

procesného excesu, ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho

konania. K takémuto procesnému excesu v prípade napadnutého uznesenia krajského súdu

podľa názoru ústavného súdu nedošlo.

36. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, ktorá sa týka tzv. zavinených trov konania

a aplikácie ustanovenia , v zmysle ktorého ak strana procesne zavinila

trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane (ide

o tzv. separáciu trov konania, ktorú je potrebné oddeliť od ostatných trov konania), ústavný

súd uvádza, že v okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľka nepreukázala, že jej

v súvislosti s „oneskoreným“ späťvzatím žaloby nejaké trovy vznikli. Nepredložila

ústavnému súdu potvrdenie o konkrétnych „zbytočných trovách“, ktoré jej mali v konaní

vzniknúť a nešpecifikovala konkrétne úkony, ktoré boli z jej strany v rozhodnom období

„zbytočne“ v konaní realizované, a tak neumožnila ústavnému súdu posúdiť relevanciu tejto

námietky vo vzťahu ku konkrétnym skutkovým okolnostiam. Vzhľadom na uvedené

a na všeobecnú rovinu tejto námietky dospel ústavný súd k záveru, že nedosahuje intenzitu

ústavnej relevancie. Majúc na zreteli, že predmetom napadnutého uznesenia je

rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, ktoré ústavný súd v podstatnej časti

vyhodnotil ako ústavne konformné, dospel ústavný súd k záveru o neopodstatnenosti

uvedenej námietky.

37. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa nároku na náhradu trov

odvolacieho konania ústavný súd uvádza, že podľa jeho názoru aplikoval odvolací súd

príslušné zákonné ustanovenia ústavne súladným spôsobom, keď dospel k záveru, že

v odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca napriek výroku odvolacieho súdu, ktorým

zmenil napadnutý výrok okresného súdu. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd

primeraným spôsobom odôvodnil, že ide len o „formálnu“ zmenu výroku v súlade

so stanoviskom občianskoprávneho kolégia krajského súdu prijatým 6. februára 2020, preto

ani túto námietku sťažovateľky nepovažoval za dôvodnú.

38. Ústavný súd po preskúmaní argumentácie odvolacieho súdu dospel

k presvedčeniu, že napadnuté uznesenie nevybočuje z aplikačnej praxe všeobecných súdov,

je presvedčivo odôvodnené, ústavne udržateľné a ako také je potrebné ho považovať

za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nemá dôvod v tomto

prípade zasahovať.

39. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu

a označeným základným právom podľa a listiny, ako aj právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

40. V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podľa

a dodatkového protokolu sťažovateľka v sťažnosti len stručne

uvádza, že väčší počet sporov o nárok na náhradu trov konania vytvára kontext okolností

podstatného významu s relevanciou nielen vo vzťahu k porušeniu základného práva

na spravodlivé súdne konanie, ale i k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa

. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením

krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny, ako i práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemohlo dôjsť ani

k porušeniu uvedených práv. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol pri

predbežnom prerokovaní podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

41. Namietané porušenie sťažovateľka v ústavnej sťažnosti

nielenže neodôvodnila, v rámci svojej argumentácie ho ani nespomenula, a vzhľadom

na obsah tohto ústavného článku, ktorý upravuje ústavné podmienky vyvlastnenia alebo

núteného obmedzenia vlastníckeho práva, ústavný súd ani nevzhliadol žiadnu príčinnú

súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a porušením uvedeného článku

, preto ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

42. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo

už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2020

predseda senátu