Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 583/2014
PDF · 265.52 KB
No categories available
II. ÚS 583/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca
spravodajca) a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 991/2014 až
Rvp 1007/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd
- postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod spisovými
značkami: 41 CoE 189/2012 a jeho uznesením z 8. augusta 2012 (Rvp 991/2014),
43 CoE 263/2012 a jeho uznesením z 19. septembra 2012 (Rvp 992/2014),
13 CoE 111/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012 (Rvp 993/2014), 16 CoE 265/2012
a jeho uznesením z 25. októbra 2012 (Rvp 994/2014), 13 CoE 181/2012 a jeho uznesením
z 2. augusta 2012 (Rvp 995/2014), 13 CoE 292/2012 a jeho uznesením z 26. novembra 2012
(Rvp 996/2014), 14 CoE 77/2013 a jeho uznesením z 12. apríla 2013 (Rvp 997/2014),
17 CoE 202/2012 a jeho uznesením z 26. októbra 2012 (Rvp 998/2014) a 15 CoE 150/2012
a jeho uznesením z 31. októbra 2012 (Rvp 999/2014) a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaniach vedených pod spisovými značkami: 7 Cdo 7/2013 a jeho
uznesením z 21. októbra 2013 (Rvp 991/2014), 7 Cdo 23/2013 a jeho uznesením
z 21. októbra 2013 (Rvp 992/2014), 6 Cdo 283/2012 a jeho uznesením z 30. septembra 2013
(Rvp 993/2014), 7 ECdo 28/2013 a jeho uznesením z 23. októbra 2013 (Rvp 994/2014),
5 Cdo 1/2013 a jeho uznesením z 28. novembra 2013 (Rvp 995/2014), 1 Oboer 101/2013
a jeho uznesením z 29. októbra 2013 (Rvp 996/2014), 1 Oboer 267/2013 a jeho uznesením
z 29. októbra 2013 (Rvp 997/2014), 3 Cdo 83/2013 a jeho uznesením z 28. októbra 2013
(Rvp 998/2014) a 5 ECdo 6/2013 a jeho uznesením z 24. októbra 2013 (Rvp 999/2014),
- postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
21 CoE 481/2012 a jeho uznesením z 26. marca 2013 (Rvp 1000/2014) a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 ECdo 115/2013
a jeho uznesením zo 7. novembra 2013 (Rvp 1000/2014),
- postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaniach vedených pod spisovými
značkami: 19 CoE 133/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012 (Rvp 1001/2014),
2 CoE 36/2013 a jeho uznesením z 20. februára 2013 (Rvp 1002/2014), 6 CoE 161/2012
a jeho uznesením z 3. augusta 2012 (Rvp 1003/2014) a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaniach vedených pod spisovými značkami: 6 Cdo 298/2012
a jeho uznesením z 15. augusta 2013 (Rvp 1001/2014), 4 ECdo 195/2013 a jeho uznesením
z 24. októbra 2013 (Rvp 1002/2014), 3 Cdo 349/2012 a jeho uznesením z 30. septembra
2013 (Rvp 1003/2014),
- postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 76/2012
a jeho uznesením z 28. júna 2012 (Rvp 1004/2014) a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 203/2012 a jeho uznesením
z 24. októbra 2013 (Rvp 1004/2014),
- postupom Krajského súdu v Žiline v konaniach vedených pod spisovými značkami:
21 CoE 113/2012 a jeho uznesením z 26. júna 2012 (Rvp 1005/2014), 5 CoE 48/2012 a jeho
uznesením z 28. septembra 2012 (Rvp 1006/2014), 8 CoE 43/2012 a jeho uznesením
z 29. júna 2012 (Rvp 1007/2014) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaniach vedených pod spisovými značkami: 3 Cdo 373/2012 a jeho uznesením
z 30. septembra 2013 (Rvp 1005/2014), 7 Cdo 13/2013 a jeho uznesením z 21. októbra 2013
(Rvp 1006/2014) a 5 Cdo 84/2013 a jeho uznesením z 24. októbra 2013 (Rvp 1007/2014),
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 991/2014 až Rvp 1007/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 991/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. januára
2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajských
súdov v Banskej Bystrici, Bratislave, Trenčíne, Trnave a Žiline v už uvedených konaniach
a ich uzneseniami (ďalej aj „napadnuté konania a uznesenia krajských súdov“) a tiež
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“; ďalej aj
„napadnuté konania a uznesenia najvyššieho súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky jej boli dlžníci povinní
vrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola
priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade
sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len
„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili
sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,
ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene
dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného
titulu.
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv
dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,
na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných
konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala
rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého
rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka
iniciovala začatie exekučných konaní.
Potom, ako príslušné okresné súdy v začatých exekučných konaniach poverili
sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, uzneseniami
príslušných okresných súdov boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené
za neprípustné a následne zastavené. Na základe odvolaní sťažovateľky boli tieto uznesenia
okresných súdov potvrdené uzneseniami príslušných krajských súdov ako vecne správne.
Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec svojej právomoci, keď bez
návrhu exekúcie zastavili, čím jej mali odňať možnosť konať pred súdom, pretože jej
nebolo umožnené vyjadriť sa, aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku
zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, hoci podľa nej má síce v tom-ktorom
prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu,
avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresných súdov podľa tvrdenia
sťažovateľky nenapravili ani krajské súdy.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii namieta právne závery vyplývajúce
z rozhodovacej činnosti krajských súdov a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich
nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení
príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec.
Sťažovateľka za relevantné pochybenie v postupe a rozhodovaní krajských súdov,
ako aj najvyššieho súdu považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených
exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtým účastníci exekučných
konaní upozornení na podľa všeobecných súdov neprijateľnú (nekalú) zmluvnú podmienku
a bolo im umožnené sa k nej vyjadriť. V nadväznosti na to sťažovateľka tvrdí, že mala byť
ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa, aby všeobecné súdy konajúce v jej právnych
veciach zohľadnili jej nesúhlas so záverom o neprijateľnosti zmluvnej podmienky.
Uvedeným postupom krajských súdov a najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľky
k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy, ako aj
práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnosti konania.
Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil porušenia jej základného práva na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože sa „neobrátil na Súdny dvor Európskej
únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil
ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti sťažovateľka
poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“)
vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má
vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny
súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby
mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich
právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti
vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore
a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel
ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor
Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či
rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak
navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú
judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by
nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1
smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií
textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ
odlišnosti interpretácie komunitárneho práva ak ubezpečenie sal, že výklad vnútroštátneho
súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky
si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na viacero rozhodnutí
Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal
rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
a uzneseniami krajských súdov a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených
konaniach, zruší uznesenia krajských súdov a uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti na
ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či
nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je námietka sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, chartou a dohovorom postupom a označenými uzneseniami krajských
súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniami najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.
Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú porušené,
má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred
súdom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a najvyššieho súdu, proti ktorému (okrem
iného) tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak,
že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
K namietanému porušeniu označených práv postupom krajských súdov
v označených konaniach a ich uzneseniami
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné zaujať postoj k zásadnému
problému nastolenému sťažnosťami sťažovateľky, a to, či krajské súdy rozhodujúce v rámci
exekučných konaní o odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam, ktorými boli
exekúcie zastavené, mali právomoc skúmať prípustnosť exekúcií z hľadiska relevantnosti
exekučných titulov, ktorými boli rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp.
notárske zápisnice obsahujúce právny záväzok.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v celom rade iných obdobných sťažností, o ktorých
už pri ich predbežnom prerokovaní rozhodol tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských
súdov, ktorými boli potvrdené rozhodnutia okresných súdov o zastavení exekúcií, odmietol
ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka v danom prípade označila len iné konania
krajských súdov, postupom ktorých malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Z takmer
totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že
odôvodnenie napadnutých uznesení krajských súdov obsahovalo, čo sa týka skutkových
zistení a právneho posúdenia vecí krajskými súdmi, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré
už boli ústavným súdom predbežne prerokované a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietnuté.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, pričom v týchto rozhodnutiach vyslovil,
že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre
ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku. V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie ústavný súd poukázal
na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných
rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997,
R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky).
Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje
s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí, napr. uznesení sp. zn.
III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn.
II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn.
III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn.
IV. ÚS 299/2012 zo 7. júna 2012 sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.
II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn.
II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013 a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj
ďalších rozhodnutí (naposledy IV. ÚS 307/2014 z 23. mája 2014), ktoré skončili
odmietnutím rovnakých, opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov
o vyhlásení exekúcií za neprípustné a jej zastavení v rádovo stovkách prípadov, pretože
rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené
(resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie
exekúcií.
V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky,
tvrdiacej, že došlo k pochybeniu v postupe krajského súdu spočívajúcom v zastavení
uvedených exekučných konaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti
Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie, ako aj na argumentáciu sťažovateľky o porušení práva na účinný
prostriedok nápravy a zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred
rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej, resp.
pred posúdením splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne neplatného, nedali
účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka
odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani
a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013.
Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu
notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako
zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré
dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti
odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných
sťažovateľkiných veciach.
Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na
úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu označených
krajských súdov a ich napadnutým uzneseniam odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
Vo vzťahu k niektorým konaniam krajských súdov a ich uzneseniam ústavný súd tiež
zistil, že sťažnosti sťažovateľky, ktorými sa domáhala vyslovenia porušenia svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, boli
ústavným súdom už odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti napr. vo vzťahu
k postupu Krajského súdu v Banskej Bystrici uzneseniami sp. zn. III. ÚS 8/2013
z 15. januára 2013 (sp. zn. 41 CoE 189/2012 a jeho uznesenie z 8. augusta 2012), sp. zn.
III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013 (sp. zn. 43 CoE 263/2012 a jeho uznesenie
z 19. septembra 2012), k postupu Krajského súdu v Bratislave uznesením sp. zn.
II. ÚS 109/2014 z 30. januára 2014 (sp. zn. 21 CoE 481/2012 a jeho uznesenie z 26. marca
2013), k postupu Krajského súdu v Trenčíne uznesením sp. zn. II. ÚS 588/2012
z 13. decembra 2012 (sp. zn. 19 CoE 133/2012 a uznesenie z 28. júna 2012), ku konaniu
Krajského súdu v Trnave uznesením sp. zn. III. ÚS 510/2012 z 23. októbra 2012 (sp. zn.
3 CoE 76/2012 a uznesenie z 28. júna 2012) a vo vzťahu ku konaniu Krajského súdu
v Žiline uznesením sp. zn. I. ÚS 514/2012 zo 17. októbra 2012 (sp. zn. 21 CoE 113/2012
a uznesenie z 26. júna 2012).
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosti
sťažovateľky v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami
označených krajských súdov, sú tiež neprípustné, a preto ich pri predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde mohol odmietnuť aj
z tohto dôvodu.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutými
uzneseniami
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namietala porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými
uzneseniami najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania odmietnuté ako
neprípustné.
Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,
ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou
uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej
republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom
súdnej ochrany podľa dohovoru.“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. OSP.
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide
o prípady uvedené pod písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je
prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu,
pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho
súdu nemajúci oporu v zákone.
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní
je v napadnutých uzneseniach zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.
V odôvodnení napadnutých uznesení najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,
pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, a to jednak
podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.
Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie
do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokon
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam
uvedeným v sťažnostiach ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho
konania nerozhodoval o veciach meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru ako
nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažností na ďalšie
konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu
a namietaným porušením označených práv. Napadnuté uznesenia najvyššieho súdu nemôžu
byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť
iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup
občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti ako
zjavne neopodstatnené.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 47 charty postupom a ostatnými uzneseniami krajského súdu a postupom
a uzneseniami najvyššieho súdu
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe
najvyššieho súdu spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho,
aby predtým podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie
uznesenia č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej
sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé
nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore
s právom EÚ, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor
zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu BVerfG, 2 BvR 2419/06
zo 6. 5. 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten
a Rezabek proti Belgicku z 20. 9. 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07.
Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor
vo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné
(bližšie napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke
ústavný súd nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu
krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu v napadnutých konaniach.
Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný
prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej
zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení
zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania
príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku
Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11
z 21. 2. 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka mala
možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania z uvádzaných dôvodov
z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom
vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou
postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť
sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú,
aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou
uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal
a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada
kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd
dospel k záveru, že postupom krajských súdov a ich uzneseniami, rovnako ako postupom
najvyššieho súdu a jeho napadnutými uzneseniami bol v daných veciach princíp
kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práva zaručeného aj v čl. 47 charty,
dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.
Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti
odmietnuté ako zjavne neopodstatnené.
Keďže sťažnosti sťažovateľky boli ako celok odmietnuté, ústavný súd už o ďalších
návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2014