Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 583/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca

spravodajca) a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: až

Rvp 1007/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a podľa Charty základných práv

Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd

- postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod spisovými

značkami: a jeho uznesením z 8. augusta 2012 (),

a jeho uznesením z 19. septembra 2012 (),

a jeho uznesením z 28. júna 2012 (),

a jeho uznesením z 25. októbra 2012 (), a jeho uznesením

z 2. augusta 2012 (), a jeho uznesením z 26. novembra 2012

(), a jeho uznesením z 12. apríla 2013 (),

a jeho uznesením z 26. októbra 2012 () a

a jeho uznesením z 31. októbra 2012 () a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaniach vedených pod spisovými značkami: a jeho

uznesením z 21. októbra 2013 (), a jeho uznesením

z 21. októbra 2013 (), a jeho uznesením z 30. septembra 2013

(), a jeho uznesením z 23. októbra 2013 (),

a jeho uznesením z 28. novembra 2013 (),

a jeho uznesením z 29. októbra 2013 (), a jeho uznesením

z 29. októbra 2013 (), a jeho uznesením z 28. októbra 2013

() a a jeho uznesením z 24. októbra 2013 (),

- postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 26. marca 2013 () a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 7. novembra 2013 (),

- postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaniach vedených pod spisovými

značkami: a jeho uznesením z 28. júna 2012 (),

a jeho uznesením z 20. februára 2013 (),

a jeho uznesením z 3. augusta 2012 () a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaniach vedených pod spisovými značkami:

a jeho uznesením z 15. augusta 2013 (), a jeho uznesením

z 24. októbra 2013 (), a jeho uznesením z 30. septembra

2013 (),

- postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. júna 2012 () a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 24. októbra 2013 (),

- postupom Krajského súdu v Žiline v konaniach vedených pod spisovými značkami:

a jeho uznesením z 26. júna 2012 (), a jeho

uznesením z 28. septembra 2012 (), a jeho uznesením

z 29. júna 2012 () a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaniach vedených pod spisovými značkami: a jeho uznesením

z 30. septembra 2013 (), a jeho uznesením z 21. októbra 2013

() a a jeho uznesením z 24. októbra 2013 (),

a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: až s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. januára

2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a podľa Charty

základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajských

súdov v Banskej Bystrici, Bratislave, Trenčíne, Trnave a Žiline v už uvedených konaniach

a ich uzneseniami (ďalej aj „napadnuté konania a uznesenia krajských súdov“) a tiež

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“; ďalej aj

„napadnuté konania a uznesenia najvyššieho súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka

poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky jej boli dlžníci povinní

vrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola

priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade

sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len

„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili

sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,

ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene

dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného

titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv

dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,

na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných

konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala

rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého

rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka

iniciovala začatie exekučných konaní.

Potom, ako príslušné okresné súdy v začatých exekučných konaniach poverili

sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, uzneseniami

príslušných okresných súdov boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené

za neprípustné a následne zastavené. Na základe odvolaní sťažovateľky boli tieto uznesenia

okresných súdov potvrdené uzneseniami príslušných krajských súdov ako vecne správne.

Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec svojej právomoci, keď bez

návrhu exekúcie zastavili, čím jej mali odňať možnosť konať pred súdom, pretože jej

nebolo umožnené vyjadriť sa, aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku

zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, hoci podľa nej má síce v tom-ktorom

prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu,

avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresných súdov podľa tvrdenia

sťažovateľky nenapravili ani krajské súdy.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii namieta právne závery vyplývajúce

z rozhodovacej činnosti krajských súdov a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich

nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení

príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec.

Sťažovateľka za relevantné pochybenie v postupe a rozhodovaní krajských súdov,

ako aj najvyššieho súdu považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených

exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtým účastníci exekučných

konaní upozornení na podľa všeobecných súdov neprijateľnú (nekalú) zmluvnú podmienku

a bolo im umožnené sa k nej vyjadriť. V nadväznosti na to sťažovateľka tvrdí, že mala byť

ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa, aby všeobecné súdy konajúce v jej právnych

veciach zohľadnili jej nesúhlas so záverom o neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

Uvedeným postupom krajských súdov a najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľky

k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy, ako aj

práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnosti konania.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil porušenia jej základného práva na

zákonného sudcu podľa , pretože sa „neobrátil na Súdny dvor Európskej

únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil

ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti sťažovateľka

poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“)

vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má

vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny

súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby

mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich

právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti

vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania

ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore

a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel

ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či

rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak

navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r)

neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú

judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by

nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1

smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií

textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ

odlišnosti interpretácie komunitárneho práva ak ubezpečenie sal, že výklad vnútroštátneho

súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky

si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na viacero rozhodnutí

Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal

rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a podľa charty a práva podľa dohovoru postupom

a uzneseniami krajských súdov a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených

konaniach, zruší uznesenia krajských súdov a uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti na

ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či

nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je námietka sťažovateľky o porušení ňou označených práv

zaručených , chartou a dohovorom postupom a označenými uzneseniami krajských

súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniami najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú porušené,

má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred

súdom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred

ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a najvyššieho súdu, proti ktorému (okrem

iného) tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak,

že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

K namietanému porušeniu označených práv postupom krajských súdov

v označených konaniach a ich uzneseniami

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné zaujať postoj k zásadnému

problému nastolenému sťažnosťami sťažovateľky, a to, či krajské súdy rozhodujúce v rámci

exekučných konaní o odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam, ktorými boli

exekúcie zastavené, mali právomoc skúmať prípustnosť exekúcií z hľadiska relevantnosti

exekučných titulov, ktorými boli rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp.

notárske zápisnice obsahujúce právny záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate

totožné s jej argumentmi, ktoré použila v celom rade iných obdobných sťažností, o ktorých

už pri ich predbežnom prerokovaní rozhodol tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských

súdov, ktorými boli potvrdené rozhodnutia okresných súdov o zastavení exekúcií, odmietol

ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka v danom prípade označila len iné konania

krajských súdov, postupom ktorých malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Z takmer

totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že

odôvodnenie napadnutých uznesení krajských súdov obsahovalo, čo sa týka skutkových

zistení a právneho posúdenia vecí krajskými súdmi, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré

už boli ústavným súdom predbežne prerokované a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, pričom v týchto rozhodnutiach vyslovil,

že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu

v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre

ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného

poriadku. V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie ústavný súd poukázal

na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných

rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997,

R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky).

Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje

s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí, napr. uznesení sp. zn.

z 31. mája 2011, sp. zn. z 27. septembra 2011, sp. zn.

z 20. októbra 2011, sp. zn. zo 16. mája 2012, sp. zn.

z 27. septembra 2011, sp. zn. zo 16. mája 2012, sp. zn.

zo 7. júna 2012 sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn.

z 5. septembra 2012, sp. zn. z 15. januára 2013, sp. zn.

z 26. júna 2013 a sp. zn. z 28. augusta 2013, ako aj

ďalších rozhodnutí (naposledy z 23. mája 2014), ktoré skončili

odmietnutím rovnakých, opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov

o vyhlásení exekúcií za neprípustné a jej zastavení v rádovo stovkách prípadov, pretože

rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené

(resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie

exekúcií.

V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky,

tvrdiacej, že došlo k pochybeniu v postupe krajského súdu spočívajúcom v zastavení

uvedených exekučných konaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu

na prerušenie konania podľa z dôvodu potreby podania žiadosti

Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie, ako aj na argumentáciu sťažovateľky o porušení práva na účinný

prostriedok nápravy a zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred

rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej, resp.

pred posúdením splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne neplatného, nedali

účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka

odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani

a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu

notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako

zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré

dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti

odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných

sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na

úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu označených

krajských súdov a ich napadnutým uzneseniam odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k niektorým konaniam krajských súdov a ich uzneseniam ústavný súd tiež

zistil, že sťažnosti sťažovateľky, ktorými sa domáhala vyslovenia porušenia svojich

základných práv podľa a a práv podľa dohovoru

a dodatkového protokolu, ako aj porušenia a dohovoru, boli

ústavným súdom už odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti napr. vo vzťahu

k postupu Krajského súdu v Banskej Bystrici uzneseniami sp. zn.

z 15. januára 2013 (sp. zn. a jeho uznesenie z 8. augusta 2012), sp. zn.

z 26. septembra 2013 (sp. zn. a jeho uznesenie

z 19. septembra 2012), k postupu Krajského súdu v Bratislave uznesením sp. zn.

z 30. januára 2014 (sp. zn. a jeho uznesenie z 26. marca

2013), k postupu Krajského súdu v Trenčíne uznesením sp. zn.

z 13. decembra 2012 (sp. zn. a uznesenie z 28. júna 2012), ku konaniu

Krajského súdu v Trnave uznesením sp. zn. z 23. októbra 2012 (sp. zn.

a uznesenie z 28. júna 2012) a vo vzťahu ku konaniu Krajského súdu

v Žiline uznesením sp. zn. zo 17. októbra 2012 (sp. zn.

a uznesenie z 26. júna 2012).

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosti

sťažovateľky v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru označenými uzneseniami

označených krajských súdov, sú tiež neprípustné, a preto ich pri predbežnom prerokovaní

podľa v spojení s mohol odmietnuť aj

z tohto dôvodu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutými

uzneseniami

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namietala porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru postupom a napadnutými

uzneseniami najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania odmietnuté ako

neprípustné.

Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,

ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou

uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej

republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom

súdnej ochrany podľa dohovoru.“ (). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. .

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide

o prípady uvedené pod písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je

prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho

súdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní

je v napadnutých uzneseniach zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutých uznesení najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, a to jednak

podľa , ako aj podľa .

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam

uvedeným v sťažnostiach ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho

konania nerozhodoval o veciach meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody

podľa .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie , ako aj dohovoru ako

nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažností na ďalšie

konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

a namietaným porušením označených práv. Napadnuté uznesenia najvyššieho súdu nemôžu

byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť

iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup

občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti ako

zjavne neopodstatnené.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 47 charty postupom a ostatnými uzneseniami krajského súdu a postupom

a uzneseniami najvyššieho súdu

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe

najvyššieho súdu spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho,

aby predtým podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie

uznesenia č. k. -16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej

sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé

nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore

s právom EÚ, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa (m. m. )“, pričom svoj právny názor

zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu , 2 BvR 2419/06

zo 6. 5. 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten

a Rezabek proti Belgicku z 20. 9. 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07.

Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor

vo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné

(bližšie napr. ) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke

ústavný súd nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu

krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu v napadnutých konaniach.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný

prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej

zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení

zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania

príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku

Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11

z 21. 2. 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka mala

možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania z uvádzaných dôvodov

z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom

vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou

postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť

sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú,

aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou

uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal

a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada

kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konaní

na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať

prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd

dospel k záveru, že postupom krajských súdov a ich uzneseniami, rovnako ako postupom

najvyššieho súdu a jeho napadnutými uzneseniami bol v daných veciach princíp

kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práva zaručeného aj v čl. 47 charty,

dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti

odmietnuté ako zjavne neopodstatnené.

Keďže sťažnosti sťažovateľky boli ako celok odmietnuté, ústavný súd už o ďalších

návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014