Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
5de/390365.a25f5c.pdf
PDF · 117.15 KB
No categories available
3Cdo/236/2013
Najvyšší súd 3 Cdo 236/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. E. L., bývajúceho
v J., zastúpeného JUDr. J. Š., advokátom so sídlom v B., proti ţalovanej M., s.r.o.,
so sídlom v B., IČO: X., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica
pod sp. zn. 20 C 200/2007, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 29. januára 2013 sp. zn. 13 Co 203/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 11. decembra 2009 č.k. 20 C 200/2007-298
uloţil ţalovanej povinnosť poskytnúť ţalobcovi do 3 dní v televíznom vysielaní M.
vo vysielacom čase relácie „P.“ ospravedlnenie (text ktorého bol súčasťou výroku tohto
rozsudku) za zásah do jeho osobnostných práv; zároveň ţalovanú zaviazal zaplatiť ţalobcovi
do 3 dní náhradu nemajetkovej ujmy 13 000 €. V odôvodnení tohto rozsudku uviedol, ţe
ţalovaná 4. októbra 2004 v relácii „P.“ odvysielala príspevok „Rozdeľuj a panuj“, ktorý
neoprávnene zasiahol do osobnostných práv ţalobcu, lebo obsah relácie vyvolal u diváka
dojem, ţe ţalobca (policajt) neoprávnene podniká, koná v rozpore so zákonom a zúčastňuje
sa na porušovaní daňových predpisov a nelegálnej činnosti spojenej s ťaţbou dreva.
Na odvolanie ţalobcu a ţalovanej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením
z 15. februára 2010 sp. zn. 13 Co 26/2010 napadnutý rozsudok zrušil podľa § 221 ods. 1
písm. h/ O.s.p. a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, ţe v uznesení
vyslovený právny názor bude v ďalšom konaní pre súd prvého stupňa záväzný. V odôvodnení
tohto zrušujúceho uznesenia odvolací súd medziiným uviedol, ţe právne závery, na ktorých
spočíva prvostupňový rozsudok, nezodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania, ale ani
zásadám, na ktorých je budovaná občianskoprávna ochrana osobnosti a ústavou garantované
právo prejavu.
Okresný súd Banská Bystrica po doplnení dokazovania rozsudkom z 2. mája 2012
č.k. 20 C 200/2007-507 ţalobu v celom rozsahu zamietol. V odôvodnení uviedol, ţe
predpokladom úspešnosti ţaloby, ktorou sa fyzická osoba domáha ochrany jej osobnosti,
je preukázanie, ţe ţalovaný subjekt neoprávnene zasiahol do osobnostných práv. Médiá,
vrátane televízií, zohrávajú v demokratickej spoločnosti významnú úlohu, sú oprávnené
zverejňovať informácie verejného záujmu a realizáciou slobody prejavu plnia úlohu
„stráţneho psa demokracie“. Ak televízna relácia poskytne divákovi pravdivé informácie,
nedopúšťa sa neoprávneného zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby, ktorej sa zverejnená
informácia týka. O neoprávnený zásah do osobnosti ide len v prípade uverejnenia
nepravdivých informácií o dotknutej osobe, ktoré majú negatívny dopad na jej česť,
dôstojnosť alebo dobré meno. V prejednávanej veci bolo výsledkami dokazovania
preukázané, ţe odvysielaná televízna relácia obsahovala pravdivé informácie o ţalobcovi.
Ţalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, ţe ţalovaná o ňom uviedla nepravdivé
informácie, a ţe tým neoprávnene zasiahla do jeho osobnostných práv. Súd prvého stupňa
z týchto dôvodov povaţoval ţalobu za neopodstatnenú v oboch jej častiach
(čo do poţadovaného ospravedlnenia, aj čo do ţiadosti o priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch), a preto ju zamietol. Ţalovanej, ktorá bola v konaní procesne úspešná,
priznal náhradu trov (§ 142 ods. 1 O.sp.).
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 29. januára 2013
sp. zn. 13 Co 203/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení
uviedol, ţe v prejednávanej veci bolo potrebné posúdiť, či záujem informovať verejnosť
prevaţoval nad záujmom ţalobcu. Médiá sa totiţ nesmú neoprávnene dotýkať osobnostných
práv tretích osôb, patrí im ale právo zverejňovať informácie a myšlienky vereného záujmu.
Treba rešpektovať špecifiká televíznych reportáţí určených pre informovanie širokej
verejnosti, ktoré neraz musia s ohľadom na rozsah a divácky záujem pristupovať
aj k nevyhnutným zjednodušeniam. Nie kaţdé zjednodušenie podané v televíznej relácii vedie
ale k zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby. Rozhodujúce je, či celkové vyznenie
informácie zodpovedá pravde. V danom prípade zo strany ţalobcu neboli v konaní predloţené
ţiadne dôkazy, ktoré by preukázali, ţe informácie podané v predmetnej relácii, neboli
pravdivé, a teda mohli byť spôsobilé privodiť ujmu na osobnostných právach ţalobcu. Súd
prvého stupňa preto správne ţalobu zamietol majúc za to, ţe ţalobca neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal ním tvrdené skutočnosti. Ţalovaná v konaní dôkazom pravdy
preukázala pravdivosť informácií odvysielaných 4. októbra 2004 televíziou M. v relácii
„Rozdeľuj a panuj“. Ak prevaţná časť reportáţe mala pravdivý skutkový základ a ani inak
nevybočila z pravidiel korektnej ţurnalistiky, neboli splnené podmienky pre vyhovenie
ţalobe. Ako vecne správny posúdil odvolací súd prvostupňový rozsudok aj vo výroku, ktorým
bolo rozhodnuté o trovách konania.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca s tým, ţe tento
jeho mimoriadny opravný prostriedok je procesne prípustný podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
V dovolaní (na str. 4 odsek 4) výslovne uviedol, ţe napáda „rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici 13 Co 203/2012 zo dňa 29.01.2013, ktorým došlo k zmene rozsudku
Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 20 C 200/2007 zo dňa 11.12.2009, ktorým bol
odporca zaviazaný k povinnosti uverejniť v televíznom vysielaní televízie M. ospravedlnenie
v znení: ...“ a ďalej, ktorým bol odporca „...zaviazaný k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi
nemajetkovú ujmu v sume 13 000 Eur ...“. Podľa názoru ţalobcu spočíva napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu na neúplných skutkových zisteniach, nesprávnom vyhodnotení
vykonaných dôkazov, nesprávnych a dostatočne nepodloţených skutkových záveroch, ako aj
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa neho v ničom
neobstojí záver súdov, ţe neuniesol dôkazné bremeno. Naopak, v konaní dostatočne
preukázal, ţe v čase odvysielania relácie uţ nebol policajt (osoba verejného záujmu)
a reláciou, v rámci ktorej boli o ňom odvysielané nepravdivé, pravdu skresľujúce
a difamujúco pôsobiace informácie, bolo neoprávnene zasiahnuté do jeho osobnostných práv.
Súdy v danej veci nerozhodli správne a bez náleţitého podkladu zamietli jeho opodstatnene
podanú ţalobu. Ţiadal preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť „a vec vrátiť súdu
I. stupňa na ďalšie konanie“.
Ţalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním
moţno napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
1. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe
je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Ţalobca v dovolaní uviedol, ţe jeho dovolanie je procesne prípustné podľa § 238
ods. 1 O.s.p., lebo (podľa jeho názoru) smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený prvostupňový rozsudok.
Prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku (§ 238 ods. 1 O.s.p.) je zaloţená
na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. O rozdielne
rozsudky ide vtedy, ak oba súdy inak (odlišne) posúdili okolnosti významné pre rozhodnutie
veci, v dôsledku čoho rozdielne určili (deklarovali) práva a povinnosti účastníkov konania.
Pokiaľ odvolací súd vo svojom rozsudku posúdil práva a povinnosti účastníkov daného
právneho vzťahu rovnako (zhodne) ako súd prvého stupňa, nejde o zmeňujúci rozsudok, ale
o potvrdzujúci rozsudok (v súvislosti s tým viď aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu,
napríklad sp. zn. 3 Cdo 48/2007, 1 Cdo 90/2011, 5 Cdo 251/2012).
Riešenie otázky prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. treba zaloţiť
na porovnaní obsahu dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a toho rozsudku
súdu prvého stupňa, vecná správnosť ktorého bola posudzovaná v odvolacom konaní,
z ktorého vzišiel tento rozsudok odvolacieho súdu. Na základe takéhoto porovnania dovolací
súd konštatuje, ţe posúdenie práv a povinností účastníkov je v rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 29. januára 2013 sp. zn. 13 Co 203/2012 rovnaké ako v rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica z 2. mája 2012 č.k. 20 C 200/2007-507. Dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je v dôsledku toho jednoznačne potvrdzujúci, a to tak
v zmysle obsahovom, ako aj formálnom.
Dovolateľ zreteľne vyvodzuje „rozdielnosť“ významnú z hľadiska § 238 ods. 1 O.s.p.
z nenáleţitého porovnania obsahu dovolaním napadnutého rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 29. januára 2013 sp. zn. 13 Co 203/2012 a (uţ skôr zrušeného) rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica z 11. decembra 2009 č.k. 20 C 200/2007-298. Dovolateľ
prehliada, ţe tento prvostupňový rozsudok – v dôsledku jeho zrušenia – v konečnom dôsledku
nekonštituoval ţiadne práva alebo povinnosti účastníkov konania a ich (ne)existenciu ani
nedeklaroval.
Vzhľadom na to, ţe dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska
posúdenia práv a povinností rovnaký ako ním potvrdený rozsudok prvostupňového súdu,
nemoţno prípustnosť proti nemu smerujúceho dovolania ţalobcu vyvodiť z § 238
ods. 1 O.s.p. Dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý
nemá znaky uvedené ani v § 238 ods. 2 O.s.p., ani v § 238 ods. 3 O.s.p.
Prípustnosť podaného dovolania teda z § 238 O.s.p. nevyplýva.
2. So zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní na súdoch
niţších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia
je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Dovolateľ vady konania v zmysle § 237 O.s.p. nenamietal a v dovolacom konaní vady
tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z tohto ustanovenia nemoţno
vyvodiť.
Pokiaľ dovolateľ spochybňuje správnosť a úplnosť skutkových zistení súdov a z nich
vyvodených skutkových záverov, dovolací súd uvádza, ţe v prípade neúplnosti alebo
nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (obdobne tieţ R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999,
R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011,
3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti
v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p.
Dovolateľom tvrdená neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môţe prípadne viesť
k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale moţno úspešne uplatniť iba v procesne
prípustnom dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť
dovolania nezakladá.
Ţalobca odôvodňuje dovolanie aj tým, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právne posúdenie veci súdmi niţších
stupňov je najvyšším súdom povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno
úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.);
zároveň je zhodne zastávaný názor, ţe nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších
stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (porovnaj
R 54/20102 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011,
sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
K námietke dovolateľa, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, dovolací súd
uvádza, ţe judikatúrou najvyššieho súdu je nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu niţšieho
stupňa povaţovaná za tzv. inú procesnú vadu konania (viď R 111/1998), ktorá prípustnosť
dovolania nezakladá – nejde totiţ o procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. Právna kvalifikácia
nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len)
tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tieţ z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu
(porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008,
2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012,
7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011). K otázke právnych dôsledkov nepreskúmateľnosti
rozhodnutia súdu z hľadiska prípustnosti dovolania sa aktuálne vyjadril Ústavný súd
Slovenskej republiky v uznesení z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012, v ktorom
uviedol, ţe „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho
súdu, ktorá prijala záver, ţe nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.“. Ani v iných právnych veciach, v ktorých dovolací súd zotrval na aktuálnosti
judikátu R 111/1998, nebolo zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky konštatované
porušenie ústavných práv (viď napríklad II. ÚS 110/2013, I. ÚS 35/2013, I. ÚS 33/2013,
3. Dovolateľ v prejednávanej veci napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu ako
celok. V dovolaní vyjadril aj nespokojnosť s výrokom tohto rozsudku o trovách konania.
Treba však zdôrazniť, ţe jeho dovolanie smeruje v tejto časti proti rozhodnutiu, ktoré je síce
súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca,
i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté
(§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách
konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa ustanovení,
ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.).
Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak smeruje proti uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Ţalobcom podané dovolanie v časti smerujúcej proti
výroku o trovách konania by však vzhľadom na právnu úpravu (viď § 239 ods. 1 aţ 3 O.s.p.)
bolo prípustné iba v prípade, ţe v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p.
So zreteľom na to, ţe v preskúmavanej veci k procesným vadám vymenovaným v tomto
ustanovení nedošlo, je dovolanie ţalobcu neprípustné aj v časti napadajúcej výrok o trovách
konania.
4. Vzhľadom na to, ţe v prejednávanej veci nemoţno prípustnosť podaného dovolania
vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, odmietol najvyšší súd
dovolanie ţalobcu podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., pričom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa otázkou vecnej správnosti
napadnutého rozsudku.
5. V dovolacom konaní nebol ţalobca procesne úspešný a právo na náhradu trov tohto
konania vzniklo procesne úspešnej ţalovanej (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovanej náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na rozhodnutie o priznaní tejto náhrady (§ 151
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. decembra 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková