Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/1360/2015

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa J. M., so sídlom v H.,

správcu konkurznej podstaty úpadcu P.P. MÄSKO „v konkurze“, IČO : 34 480 773, B.,

Svätoplukova č. X., proti odporcovi Správcovská a reštrukturalizačná, k.s.,

IČO: 36 866 555, so sídlom Banská Bystrica, Horná č. 13, správca konkurznej podstaty

úpadcu CORTE spol. s r. o. „v konkurze“, IČO : 31 433 987, Banská Bystrica, Zvolenská

cesta č. 35 zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o.,

so sídlom v Banskej Bystrici, Horná č. 13, o určenie vlastníckeho práva, vedenej

na Okresnom súd B. pod sp. zn. na dovolanie odporcu proti rozsudku Krajského

súdu v Trenčíne z 1. júla 2015 sp. zn. takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Navrhovateľovi sa náhrada trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd B. v poradí druhým rozsudkom z 11. septembra 2014 pod č. k. 5 C

80/2011 – 333 určil, ţe P.P. MÄSKO, IČO : 34 480 773, Svätoplukova č. X., B., je

vlastníkom nehnuteľností, a to parciel registra „C“ parc. Č. X. – zastavené plochy a nádvoria

22

o výmere 715 m, parc. č. X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 172 m, parc. č. X. -

2

zastavené plochy a nádvoria o výmere 1.466 ma parc. č. X. - zastavené plochy a nádvoria

2

o výmere 237 ma stavby súp. č. X. na parc. č. X. nachádzajúcich sa v kat. úz. B.

s zapísaných na LV č. X.. O trovách konania nerozhodol s tým, ţe o týchto rozhodne do 30

dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého

stupňa preukázané, ţe sporné nehnuteľnosti sú zapísané Okresným úradom Bánovce nad

2

Bebravou na LV č. X. ako vlastníctvo úpadcu spoločnosti CORTE, spol. s r. o., ktoré

nehnuteľnosti úpadca nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo 14. februára 2006 ako kupujúci

od predávajúceho P.P. MÄSKO. Kúpna cena bola dohodnutá vo výške 28.700.000,- Sk a bola

splatná do 10 dní od uzatvorenia zmluvy. Vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bol

povolený v prospech kupujúceho 15. marca 2006. Kupujúci kúpnu cenu neuhradil.

Predávajúci následne kupujúcemu adresoval list z 20. novembra 2006, ktorým odstúpil od

zmluvy. Odstúpenie od kúpnej zmluvy bolo doručené spoločnosti CORTE, spol. s r. o., ktorá

tento riadne prevzala 20. novembra 2006. Odstúpenie od zmluvy ako právny úkon nadobúda

účinnosť okamihom, kedy dôjde do dispozičnej sféry druhého subjektu a jej účinnosť nie je

podmienená súhlasom druhého účastníka, ani rozhodnutím súdu. Odporca sa nemohol stať

vlastníkom nehnuteľností ani na základe vydrţania, od doručenia odstúpenia od zmluvy z 20.

novembra 2006 nemohol byť dobromyseľný. Konštatoval tieţ, ţe na skutkových zisteniach

a na závere, ţe úpadca P. je vlastníkom sporných nehnuteľností nič nemení ani spor vedený

pre Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. a listiny obsiahnuté v spise

uvedeného konania.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie odporcu rozsudkom z 1. júla 2015 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa podľa ako vecne správny

potvrdil. K odvolacím námietkam odporcu uviedol, ţe termínom vecná príslušnosť

sa všeobecne chápe vymedzenie pôsobnosti na riešenie veci v prvom stupni medzi súdmi

rôzneho druhu. Jej splnenie sa skúma ex offo v kaţdom štádiu konania a na kaţdom stupni

(, ). Odporca namietal vecnú príslušnosť Okresného súdu Bánovce

nad Bebravou, okolnosti, na ktoré však poukázal sa týkali určenia miestnej príslušnosti (tvrdil,

ţe pre prejednanie danej veci je príslušný súd, na ktorom prebieha konkurzné konanie, pretoţe

ide o spor, ak nie priamo vyvolaný, tak súvisiaci s konkurzom, nakoľko išlo o konanie začaté

po vyhlásení konkurzu. Odvolací súd konštatoval, ţe vecná príslušnosť súdu na prejednanie

a rozhodnutie danej veci bola daná, pretoţe išlo o konanie o určenie vlastníckeho práva,

na ktorej je vţdy daná príslušnosť okresného súdu. Pokiaľ sa jedná o miestnu príslušnosť

podľa poukázal na to, ţe súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa .

Ak však navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo

ak miestnu príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 aţ 87.

Súd skúma miestnu príslušnosť prv, neţ začne konať vo veci samej. Neskôr ju skúma len

na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.

K prvému úkonu odporcu došlo 11. Júla 2011, kedy odporca podal vyjadrenie k podanej

3

ţalobe a v ktorom odporca námietku nepríslušnosti nepodal. K námietke listispendencie

uviedol, ţe v preskúmavanej veci sa koná o určení vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam. V konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica sp. zn.

sa koná o vylúčenie majetku navrhovateľa zo súpisu majetku podliehajúceho

konkurzu. Ide o dve rozdielne konania, ktoré síce majú totoţných účastníkov, ale nemajú

totoţný predmet konania. K námietke nedostatku naliehavého právneho záujmu poukázal

na stanovisko odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, ako

aj na skutočnosť, ţe aj na majetok navrhovateľa bol vyhlásený konkurz a stav v konaní

Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. , kde stav právnej neistoty ohľadom

vlastníctva sporných nehnuteľností trvá. Konštatoval tieţ, ţe súd prvého stupňa vyhodnotil

vykonané dokazovanie v zmysle zásad upravených , pri ktorom odvolací súd

nezistil logické ani faktické rozpory.

Proti tomuto rozsudku podal dovolanie odporca. Ţiadal, aby dovolací súd zmenil

rozsudok okresného a odvolacieho súdu tak, ţe ţalobu o určenie vlastníctva zamietne,

alternatívne, ţe rozsudky oboch súdov zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Namietal, ţe v konaní mu postupom súdov bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237

písm. f/ ), konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ). Uviedol, ţe uţ v odvolaní poukázal na to, ţe

konajúci súd sa dopustil porušenia povinnosti skúmať podmienky konania v priebehu konania

týkajúcej sa príslušnosti súdu. Súd neskúmal a neprihliadal na vecnú príslušnosť súdu.

Pri posudzovaní otázky vecnej príslušnosti súd nesprávne vyhodnotil otázku, a to z dôvodu,

ţe nebral ohľad na subjekty, ktoré v konaní zmenili svoj status. Nakoľko konanie je konanie,

ktoré je priamo súvisiace s konkurzom, príslušný na jeho prejednanie nie je všeobecný súd

odporcu, prípadne súd v okrese ktorého sa nehnuteľnosť nachádza, ale konkurzný súd úpadcu.

Okresný súd po vznesení námietky o nepríslušnosti o tejto nerozhodol, ale pokračoval

v konaní. Okresný súd mal ihneď po vznesení námietky bezodkladne vec postúpiť

príslušnému súdu. Krajský súd nezohľadnil skutočnosť, ţe odporca nepríslušnosť namietal

pri prvom úkone, ktorý mu patril. Týmto bola odňatá moţnosť konať pred súdom. K vade

podľa pís. f/ došlo aj tým, ţe súd nesprávne právne posúdil vec z dôvodu, ţe

nesprávne vyhodnotil naliehavosť právneho záujmu na určení vlastníckeho práva, čím taktieţ

odporcovi bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Odvolací súd nevzal do úvahy

skutočnosť, ţe oba subjekty v spore sú v konkurze a poukázal na § 78 ods. 9 zákona

4

o konkurze a reštrukturalizácii. K vade podľa došla aj absenciou návrhu

správcu na pokračovanie v prerušenom konaní, čím tieţ bola odporcovi odňatá moţnosť

konať pred súdom. Poukázal na § 47 ods. 1 a 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii

a uviedol, ţe v prípade, ţe obaja účastníci konania sú v konkurze spôsobuje, ţe je

pravdepodobne potrebný súhlasný návrh oboch správcov konkurznej podstaty s pokračovaním

v prerušenom konaní, ktoré má priamu súvislosť s konkurzom – t. j. dohoda správcov

o pokračovaní v prerušenom konaní, i keď to zákon explicitne neupravuje. V konaní

pred okresný súdom podal návrh na pokračovanie v konaní iba správca konkurznej podstaty

úpadcu na strane navrhovateľa, má teda za to, ţe súd sa dopustil konania v rozpore s právom

na spravodlivý súdny proces, keď zakročil do konania tak, ako mu to zákon neumoţňuje.

Namietal tieţ, ţe rozsudok nie je riadne odôvodnený čím nadobudol charakter arbitrárneho

rozhodnutia a súd v danej veci neúplne zistil skutkový stav. Ţiadal aj o odklad vykonateľnosti

napadnutého rozsudku.

Navrhovateľ navrhol dovolanie odporcu zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v prvom rade nezistil splnenie predpokladov

na odloţenie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle a v súlade

s ustálenou praxou dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas odporkyňa ( ), zastúpená advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom

napadnúť( a nasl. ).

Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje na

potrebu rešpektovania princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho

štátu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré uţ nadobudli právoplatnosť

a predstavujú res iudicata.

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno – iba v prípadoch

výslovne stanovených – napadnúť právoplatné rozhodnutie

5

odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. V súlade s povahou

dovolacieho konania a tieţ výnimočnosťou dovolania tento mimoriadny opravný prostriedok

nielenţe nie je v normatívne upravený ako „ďalšie odvolanie“,

ale ani nesmie byť (súdmi, účastníkmi) vnímaný ako „skryté odvolanie“. Zo zásadne odlišnej

povahy a účelu riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov vyplýva nevyhnutnosť

zásadne odlišných prístupov a postojov súdu pri aplikácii ustanovení zákona upravujúcich

prípustnosť odvolania a dovolania. Pokiaľ by sa v praxi napriek tomu nedostatočne

zohľadňovala mimoriadna podstata dovolania a pokiaľ by sa pri posudzovaní jeho procesnej

prípustnosti v prípadoch prejednávaných dovolacím súdom vyskytovali také prístupy,

interpretačné náhľady a právne postoje, ktoré sú inak typické pri skúmaní prípustnosti

riadnych opravných prostriedkov, a v dôsledku toho by sa v konaní o tomto mimoriadnom

opravnom prostriedku zohľadňoval účel a cieľ typicky sledovaný riadnymi opravnými

prostriedkami, mohlo by to viesť aţ k moţnosti deformovaného nazerania na dovolanie

a dovolacie konanie ako celok; takéto nazeranie by sa dostávalo do rozporu s jedným

zo základných a ťaţiskových princípov právneho štátu – princípom právnej istoty. Dovolací

súd musí tejto moţnosti predchádzať dôsledným rešpektovaním podstaty a výnimočnej

povahy dovolania.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie odporcu smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak

je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa

vo veci samej ( ). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho

súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného

v tejto veci ( ). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

a ( ).

6

V prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil),

a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a , a v tejto veci nebolo

dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť

dovolania ţalobcu z ustanovenia aţ 3 vyvodiť nemoţno.

Podľa ustanovenia druhej vety , ukladajúceho dovolaciemu súdu

povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v

(či uţ to účastník namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal

prípustnosť dovolania nielen vo vzťahu k , ale sa zaoberal aj otázkou, či

dovolanie nie je prípustné podľa Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné

proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Treba uviesť, ţe z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách

a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia

nezakladajú. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237

ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takej vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté

niektorou z vymenovaných vád.

Procesné vady konania v zmysle aţ e/ a dovolateľ netvrdil

a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nevyplýva.

7

So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej

veci mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať ( ).

Odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie procesne

nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu

predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka

občianskeho súdneho konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať

sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy).

Odporca tvrdil, ţe v konaní došlo k vade podľa – odňatie

moţnosti konať pred súdom z dôvodu konania na nepríslušnom súde Súd neskúmal

a neprihliadal na vecnú príslušnosť súdu. Vo veci mal konať súd príslušný podľa § 88 ods. 1

písm. j/ , teda súd na ktorom prebieha konanie o konkurze na odporcu.

Vecná príslušnosť súdov vymedzuje, ktorý druh súdu z existujúcej sústavy súdov

je oprávnený vec rozhodnúť ako súd prvého stupňa v prípade, ţe vec patrí do právomoci

súdov. Sústavu súdov tvoria v Slovenskej republike tri druhy súdov – súdy okresné, súdy

krajské a Najvyšší súd Slovenskej republiky. Vecná príslušnosť súvisí iba s konaním na súde

prvého stupňa. Vecná príslušnosť je vymedzená . Znamená to, ţe pokiaľ

v zákone nie je vyslovene upravené, ţe má ako súd prvého stupňa rozhodovať krajský alebo

najvyšší súd, bude vţdy príslušný okresný súd.

V danom prípade išlo v konaní o určenie vlastníctva, kde je na konanie daná vecná

príslušnosť okresných súdov. Preto tvrdenie odporcu, ţe postupom súdu mu bola odňatá

moţnosť konať pred vecne príslušným súdom je nedôvodná.

Z obsahu dovolania (tak ako to vyplynulo aj z obsahu odvolania voči rozsudku súdu

prvého stupňa) vyplýva, ţe odporca namieta miestnu nepríslušnosť okresného súdu. Ako bolo

vyššie uvedené predmetné konanie je konaním o určenie vlastníctva.

Podľa konanie sa uskutočňuje na súde, ktorý je vecne a miestne

príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania, a trvá

8

aţ do jeho skončenia. Zákon teda trvá na dodrţiavaní kritérií stanovených v

pre zaloţenie vecnej príslušnosti a v aţ 89b pre zaloţenie miestnej príslušnosti.

Podľa namiesto všeobecného súdu odporcu je na konanie

príslušný súd v obvode ktorého je nehnuteľnosť, ak sa konanie týka práva k nej, ak nie je daná

príslušnosť podľa písm. b).. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia sú určené kritéria

na zaloţenie miestnej príslušnosti zákonom a to postupne.

Podľa namiesto všeobecného súdu odporcu je na konanie

príslušný súd v obvode ktorého má dlţník sídlo alebo miesto podnikania, a ak nemá sídlo

alebo miesto podnikania, súd, v obvode ktorého má svoje bydlisko, ak ide o konkurzné

konanie alebo reštrukturalizačné konanie, a súd, na ktorom tieto konania prebiehajú, ak

ide o spory nimi vyvolané, okrem sporov o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

manţelov ak osobitný zákon neurčuje inak. Predmetné ustanovenie vymedzuje kritéria

na určenie miestnej príslušnosti súdu na konkurzne a reštrukturalizačné konanie, ktoré

sú upravené v o konkurze a reštrukturalizácii, a na konanie o sporoch,

ktoré sú konkurzným, resp. reštrukturalizačným konaním vyvolané. V dôsledku

prebiehajúceho konkurzného, resp. reštrukturalizačného konania tak patrí súdu rozhodovať

o otázkach, ktoré majú vzťah ku konkurznému, resp. reštrukturalizačnému konaniu,

o ktorých však rozhoduje v samostatných súdnych konaniach. Pre tento druh konaní

sa zauţíval pojem incidenčné spory ( medzi tieto spory moţno zaradiť konanie podľa § 32

ods. 6, § 62 ods. 5 alebo § 78, § 124 ods. 4 citovaného zákona).

V danom prípade vzhľadom na zahrnutie sporných nehnuteľností do súpisu

konkurznej podstaty, ktorý podľa navrhovateľa nepatrí úpadcovi bola navrhovateľom

na príslušný konkurzný súd podaná ţaloba podľa o konkurze

a reštrukturalizácii, ktorá ţaloba je jediným dostupným procesno-právnym prostriedkom,

ktorým moţno dosiahnuť vylúčenie majetku zo súpisu. Podanie vylučovacej ţaloby nie

je však postačujúcim nástrojom ochrany osôb pri kaţdom druhu majetku

(napr. pri nehnuteľnostiach alebo iných majetkových hodnotách, ktorá sa evidujú

v osobitných evidenciách). V takýchto prípadoch je potrebné doplniť ochranu poskytnutú

vylučovacou ţalobou o ďalší prostriedok, ktorým je určovacia ţaloba. Predmetom a účelom

vylučovacej ţaloby nie je určenie vlastníctva, t. j. nerieši sa ňou zmena zápisu v katastri

nehnuteľností a preto výrok súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhovie ţalobe nie

9

je spôsobilým podkladom pre zmenu v úradnej evidencii. V konaní o vylučovacej ţalobe

môţe byť otázka vlastníctva riešená iba ako otázka predbeţná, a to len za predpokladu, ţe

má pre rozhodnutie sporu právny význam, pričom sa súd s touto otázkou vyporiadava

iba v odôvodnení rozhodnutia a nie v enunciáte. Jej účelom je dosiahnutie vylúčenie určitého

majetku zo súpisu a predísť jeho speňaţeniu. Na druhej strane prostredníctvom určovacej

ţaloby nemoţno dosiahnuť vylúčenie veci z konkurzu vzhľadom na dikciu § 78 ods. 8 zákona

o konkurze. Teda tieto dve ţaloby majú rozličný zmysel a význam, pričom za účelom

dosiahnutia úplnej právnej ochrany majetku tretej osoby sa vzájomne dopĺňajú.

Vzhľadom na u vedené vyššie je nesporné, ţe ţalobu o určenie vlastníctva nie

je v zmysle zákona o konkurze tzv. incidenčnou ţalobou. Súd prvého stupňa a následne

odvolací súd preto správne posúdil miestnu príslušnosť súdu v danej veci, kde príslušným

súdom je súd príslušný podľa , a kde teda bola určená miestna

príslušnosť pre prejednanie takejto ţaloby určená zákonom.

K námietke odporcu, ţe v konaní bola odporcovi odňatá moţnosť konať pred súdom,

lebo došlo k vade podľa z dôvodu, ţe súd nesprávne právne posúdil vec

z dôvodu, ţe nesprávne vyhodnotil naliehavosť právneho záujmu na určení vlastníckeho

práva dovolací súd poukazuje na odôvodnenie vyššie. Podanie vylučovacej ţaloby nie

je postačujúcim nástrojom ochrany osôb pri kaţdom druhu majetku (napr. pri

nehnuteľnostiach alebo iných majetkových hodnotách, ktorá sa evidujú v osobitných

evidenciách). V takýchto prípadoch je potrebné doplniť ochranu poskytnutú vylučovacou

ţalobou o ďalší prostriedok, ktorým je určovacia ţaloba. Jedným zo základných procesných

predpokladov pre úspešnosť ţaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebi nie

je (tzv. určovacia ţaloba) je existencia naliehavého právneho záujmu. K tejto otázke vzťahu

určovacej a vylučovacej ţaloby sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky

v zjednocujúcom rozhodnutí z 28. októbra 2009, sp. zn. . Dovolací súd preto

(ako je uvedené vyššie) zdôrazňuje, ţe predmetom a účelom vylučovacej ţaloby nie je určenie

vlastníctva, t. j. nerieši sa ňou zmena zápisu v katastri nehnuteľností a preto výrok súdneho

rozhodnutia, ktorým sa vyhovie ţalobe nie je spôsobilým podkladom pre zmenu v úradnej

evidencii. V konaní o vylučovacej ţalobe môţe byť otázka vlastníctva riešená iba ako otázka

predbeţná, a to len za predpokladu, ţe má pre rozhodnutie sporu právny význam, pričom

sa súd s touto otázkou vyporiadava iba v odôvodnení rozhodnutia a nie v enunciáte. Jej

účelom je dosiahnutie vylúčenie určitého majetku zo súpisu a predísť jeho speňaţeniu.

10

Na druhej strane prostredníctvom určovacej ţaloby nemoţno dosiahnuť vylúčenie veci

z konkurzu vzhľadom na dikciu § 78 ods. 8 zákona o konkurze. Teda tieto dve ţaloby majú

rozličný zmysel a význam, pričom za účelom dosiahnutia úplnej právnej ochrany majetku

tretej osoby sa vzájomne dopĺňajú. Ak sa navrhovateľ domáha určenia, ţe je vlastníkom

nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný,

má naliehavý právny záujem na poţadovanom určení. S prihliadnutím na význam zápisu

vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a jeho právnym účinkom je odôvodnený záver, ţe

právne postavenie navrhovateľa je za tejto situácie neisté a ţe bez poţadovaného určenia by

jeho právo mohlo byť ohrozené. Súdne rozhodnutie o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti je podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľnosti.

Vylučovaciu ţalobu je treba odlišovať od ţaloby na určenie vlastníctva. Zahrnutím majetku

do konkurznej podstaty sa nikdy nemení skutočný vlastník tohto majetku. Zápisom majetku

do súpisu konkurznej podstaty, rovnako ako právoplatným rozhodnutím o jeho vylúčení

zo súpisu konkurznej podstaty, nemôţe byť nikdy určený vlastník takéhoto majetku. Zápis

majetku do súpisu konkurznej podstaty iba deklaruje navonok skutočnosť, ţe správca

konkurznej podstaty povaţuje takýto majetok za majetok podstaty a nakladá s ním ako

s majetkom podliehajúcim konkurzu, ktoré umoţňuje správcovi následne i jeho speňaţovanie.

V prípade ţaloby o určenie vlastníctva súd skúma, či navrhovateľ je alebo nie je vlastníkom

veci, no otázkou, či vec bola zahrnutá do súpisu podstaty oprávnene sa nezaoberá, pretoţe nie

je predmetom konania vyvolaného určovacou ţalobou.

Odporca ďalej namietal odňatie moţnosti konať pred súdom z dôvodu, ţe bola

tu absencia návrhu správcu odporcu na pokračovanie v prerušenom konaní. Poukázal na § 47

ods. 1 a 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a uviedol, ţe v prípade, ţe obaja účastníci

konania sú v konkurze spôsobuje, ţe je pravdepodobne potrebný súhlasný návrh oboch

správcov konkurznej podstaty s pokračovaním v prerušenom konaní, ktoré má priamu

súvislosť s konkurzom – t. j. dohoda správcov o pokračovaní v prerušenom konaní,

i keď to zákon explicitne neupravuje. V konaní pred okresný súdom podal návrh

na pokračovanie v konaní iba správca konkurznej podstaty úpadcu na strane navrhovateľa,

má teda za to, ţe súd sa dopustil konania v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces,

keď zakročil do konania tak, ako mu to zákon neumoţňuje.

Podľa o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších, ak tento zákon neustanovuje inak,

11

vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku

podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi. Lehoty v týchto konaniach ustanovené alebo

určené počas prerušenia týchto konaní neplynú. Na účastníkov konania, ktorí vystupujú

na strane úpadcu, prerušenie konania pôsobí, len ak ide o nerozlučné spoločenstvo alebo

vedľajšie účastníctvo.

Podľa § 47 ods. 3 citovaného zákona v konaniach prerušených podľa odseku 1 moţno

pokračovať na návrh správcu; správca sa podaním návrhu na pokračovanie v konaní stáva

účastníkom konania namiesto úpadcu.

Z obsahu spisu je nesporné, ţe navrhovateľ P.P. MÄSKO podal voči odporcovi

Správcovská a reštrukturalizačná, k. s., správcovi konkurznej podstaty úpadcu CORTE spol.

s r. o. „v konkurze“ 30. mája 2011 ţalobný návrh na určenie vlastníctva (vyhlásenie konkurzu

1. júna 2010). V priebehu konania Okresným súdom Trenčín 3. januára 2013 sp. zn. 28 R

4/2012 bol vyhlásený konkurz na navrhovateľa. Z uvedeného dôvodu okresný súd konštatoval

prerušenie konania zo zákona. Okresný súd na návrh správcu konkurznej podstaty úpadcu

(navrhovateľa) na pokračovanie v konaní zo 16. júna 2013 (č. l. 191) v konaní

pokračoval.

Prerušenie konania podľa § 47 zákona o konkurze sleduje účel a to konzervovať stav

majetku úpadcu k momentu vyhlásenia konkurzného konania. Prerušenie konania sa týka

konaní, ktoré v momente vyhlásenia konkurzu uţ prebiehali. Zo znenia zákona preto vyplýva,

ţe sa nevzťahuje na konanie, ktoré bolo začaté po vyhlásení konkurzu. Je nesporné, ţe

konanie voči odporcovi bolo začaté po tom ako na úpadcu na strane odporcu bol vyhlásený

konkurz. Preto nebolo moţné postupovať podľa § 47 zákona o konkurze, lebo toto konanie

neprebiehalo pred vyhlásením konkurzu a preto nebol dôvod na prerušenie konania.

V priebehu konania bol vyhlásený konkurzu na navrhovateľa. Okresný súd vzhľadom

na prerušenie konania zo zákona v konaní pokračoval aţ na návrh správcu konkurznej

podstaty úpadcu (navrhovateľa). Na odporcu – úpadca CORTE spol. s r. o. „v konkurze“

v priebehu konania nebol vyhlásený konkurz, preto nenastali podmienky na jeho strane

na postup podľa § 47 ods. 3 zákona o konkurze, t. j. aby odporca (správca konkurznej

podstaty) taktieţ podal návrh na pokračovanie v konaní. Citované zákonné ustanovenia

sa vzťahujú na toho správcu úpadcu, na ktorého v priebehu konania bol vyhlásený konkurz.

12

Súdy pri svojom konaní postupovali v súlade so zákonom a preto neodňali moţnosť

odporcovi konať pred súdom.

V tejto súvislosti poukazuje dovolací súd na obsah spisu, z ktorého je preukázané, ţe

v konaní bol riešený návrh odporcu na prerušenie konania podľa § 47 zákona o konkurze,

ktorý návrh bol okresným súdom zamietnutý uznesením z 20. júna 2013 č. k. –

194 s poukazom na návrh správcu konkurznej podstaty úpadcu (navrhovateľa)

na pokračovanie v konaní a predmet sporu. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie odporcu

uznesením z 28. novembra 2013 sp. zn. rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdil s poukazom na to, ţe v danom prípade sa prerušuje konanie zo zákona a na návrh

správcu konkurznej podstaty na strane navrhovateľa.

Odporca namietal, ţe rozsudok odvolacieho súdu nie je riadne odôvodnený, z ktorého

dôvodu má charakter arbitrárneho rozhodnutia, ktorú námietku bliţšie neodvodnil.

Podľa kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý

proces je tieţ právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva

na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať

sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam

pre rozhodnutie (). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak

správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou

smerujúcou k porušeniu označených práv (, , ).

Vzhľadom na námietku odporcu bolo aj v tomto dovolacom konaní potrebné zaujať

právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá

procesnú vadu konania v zmysle alebo či má za následok procesnú

vadu konania v zmysle

Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vţdy na zreteli,

ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému

rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti ( ).

Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných

13

práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tieţ

v nadväznosti na poţiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2

), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa .

Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z , ktorý do určitej miery

obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa a 4 , treba rozhodujúce otázky

v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná

procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov

tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj a aktuálne tieţ

).

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd

dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

K námietkam odporcu týkajúcich sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (arbitrárnosť - nepreskúmateľnosť), treba uviesť, ţe

nie kaţdá procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania,

je relevantná z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania. S niektorými najzávaţnejšími,

taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky

súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď ); vady tejto povahy

sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom ( ). Niektorým

vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(s tzv. iným vadám konania) pripisuje význam v tom zmysle, ţe

ich povaţuje za relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie ),

ktorý moţno uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ je procesne prípustné. Uznesením

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bolo odporučené uverejniť v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky rozsudok najvyššieho súdu

z 28. augusta 1997 sp. zn. , v ktorom tento súd dospel k právnemu názoru, ţe

„konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne

14

neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Tento rozsudok bol v uvedenej

zbierke publikovaný ako R 111/1998. (stanovisko)

Napriek uvedenému judikátu v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu pretrvávala

nejednotnosť rozhodovania pri riešení otázky, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu

zakladá procesnú vadu konania v zmysle alebo inú vadu konania

v zmysle

Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo

3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe

ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/

.“.

Najvyšší súd, stotoţňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva

predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy

by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/

. Dovolací súd však nezistil, ţe by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo;

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov,

na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie.

Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho

rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ rozhodnutia ústavného súdu napr. sp. zn.

, , , , ,

, , , , ,

, , , , .

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie

je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovanýchv

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,

ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý moţno

15

uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale

prípustnosť dovolania nezakladá. Či uţ teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté

rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

(pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde

o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou

je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku

z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe

rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých

je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí

sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý

argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku

z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný

súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať

aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.

). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn.

16

vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého

stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého

stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco

odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne

správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu niţšie súdy dostatočne odôvodnili svoje

rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku

( ), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali

aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe konanie

pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť

rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú

(kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP.

V prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého

stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne

zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej

stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým – ako uţ bolo spomenuté –

tvorí jeden celok.

V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len odporcom zdôrazňované

právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne

relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol

vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov niţších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky

prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty,

lebo odporcom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia

moţnosti odporcovi konať pred súdom ( ). Za vadu konania v zmysle

17

v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu.

Odporca tieţ namietal, ţe súd prvého stupňa sa neúplne zistil skutkový stav.

Obsahom práva na spravodlivý súdny proces ( Slovenskej

republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umoţniť

kaţdému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý proces

je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných

právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudrţateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysle

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa , ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a odôvodnenie rozhodnutia ().

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie

v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy ().

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001

, z 13. novembra 2002 , z 5. apríla 2007 ).

Odporca zastáva názor, ţe súdy nemali pre svoje rozhodnutia dostatok úplných

a správnych skutkových podkladov. Najvyšší súd k tejto námietke uvádza, ţe v prípade

neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok,

18

ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci

procesnú vadu konania v zmysle (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho

súdu, napríklad sp. zn. , , ,

a ). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemoţnená

realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie

je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p; ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných

dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, to ale samo o sebe nezakladá

prípustnosť dovolania v zmysle (porovnaj napríklad uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. a ).

Odporca namietal aj nesprávne právne posúdenie veci.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolací súd nemôţe pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti a opodstatnenosti

dovolania (t. j. danosti dovolacieho dôvodu v zmysle ), pokiaľ

nedospeje k záveru, ţe dovolanie je procesne prípustné. V prejednávanej veci pri skúmaní

otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, ţe tento opravný prostriedok navrhovateľa

nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti ţiadnemu

z rozhodnutí uvedených v aţ 3 , v dovolacom konaní nevyšli najavo

procesné vady konania v zmysle aţ e/ a a nepreukázala

sa navrhovateľom tvrdená existencia procesnej vady uvedenej v ).

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (rovnako

ako tzv. iná vada konania podľa ), samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle – nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania

19

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z podaného vyplýva, ţe

Najvyšší súd Slovenskej republiky za opísaného stavu veci nemohol (nesmel) v dovolacom

konaní postúpiť do ďalšieho štádia prieskumu a podrobiť skúmaniu správnosť právnych

záverov odvolacieho súdu, ani vecne riešiť to, či konanie nie je postihnuté tzv. inými vadami

konania a či tieto prípadne mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ ). Po zistení procesnej neprípustnosti dovolania má Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinnosť takéto dovolanie bez ďalšieho odmietnuť (§ 243b ods. 5

v spojení s ); nemá moţnosť zaoberať sa vecnou správnosťou

napadnutého rozhodnutia.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238

a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţších stupňov bolo

postihnuté niektorou z vád uvedenou v , Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie odporcu podľa v spojení s ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol.

V dovolacom konaní procesne úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu

trov dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení

s a ). Najvyšší súd navrhovateľovi však nepriznal náhradu

trov tohto konania. Navrhovateľ podal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania,

tieto trovy však bliţšie nešpecifikoval. Zavedenie rozhodovania o trovách konania len

na návrh a povinnosť špecifikácie trov právneho zastúpenia privodili v otázke trov konania

zvýšenú aktivitu účastníkov. Poţiadavka navrhovateľa predstavuje síce ešte definitívne

nešpecifikovaný, ale predsa len relevantný návrh na ďalší postup podľa . Avšak

tento úkon nemôţe suplovať podmienku v , a to povinnosť vyčísliť trovy

po vyhlásení rozhodnutia. Ak účastník konania zastúpený advokátom trovy nešpecifikuje

v lehote 3 dní, súd prizná účastníkovi trovy vyplývajúce zo spisu s výnimkou trov právneho

zastúpenia ( prvá veta v spojení s a ).

20

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. mája 2016

JUDr. Mária Š r am k o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová