Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)811/399244.94efce.pdf
PDF · 240.76 KB
No categories available
7Cdo/1360/2015
Najvyšší súd 7 Cdo 1360/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa J. M., so sídlom v H.,
správcu konkurznej podstaty úpadcu P.P. MÄSKO „v konkurze“, IČO : 34 480 773, B.,
Svätoplukova č. X., proti odporcovi Správcovská a reštrukturalizačná, k.s.,
IČO: 36 866 555, so sídlom Banská Bystrica, Horná č. 13, správca konkurznej podstaty
úpadcu CORTE spol. s r. o. „v konkurze“, IČO : 31 433 987, Banská Bystrica, Zvolenská
cesta č. 35 zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o.,
so sídlom v Banskej Bystrici, Horná č. 13, o určenie vlastníckeho práva, vedenej
na Okresnom súd B. pod sp. zn. 5 C 80/2011 na dovolanie odporcu proti rozsudku Krajského
súdu v Trenčíne z 1. júla 2015 sp. zn. 17 Co 1151/2014 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Navrhovateľovi sa náhrada trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd B. v poradí druhým rozsudkom z 11. septembra 2014 pod č. k. 5 C
80/2011 – 333 určil, ţe P.P. MÄSKO, IČO : 34 480 773, Svätoplukova č. X., B., je
vlastníkom nehnuteľností, a to parciel registra „C“ parc. Č. X. – zastavené plochy a nádvoria
22
o výmere 715 m, parc. č. X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 172 m, parc. č. X. -
2
zastavené plochy a nádvoria o výmere 1.466 ma parc. č. X. - zastavené plochy a nádvoria
2
o výmere 237 ma stavby súp. č. X. na parc. č. X. nachádzajúcich sa v kat. úz. B.
s zapísaných na LV č. X.. O trovách konania nerozhodol s tým, ţe o týchto rozhodne do 30
dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého
stupňa preukázané, ţe sporné nehnuteľnosti sú zapísané Okresným úradom Bánovce nad
Bebravou na LV č. X. ako vlastníctvo úpadcu spoločnosti CORTE, spol. s r. o., ktoré
nehnuteľnosti úpadca nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo 14. februára 2006 ako kupujúci
od predávajúceho P.P. MÄSKO. Kúpna cena bola dohodnutá vo výške 28.700.000,- Sk a bola
splatná do 10 dní od uzatvorenia zmluvy. Vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bol
povolený v prospech kupujúceho 15. marca 2006. Kupujúci kúpnu cenu neuhradil.
Predávajúci následne kupujúcemu adresoval list z 20. novembra 2006, ktorým odstúpil od
zmluvy. Odstúpenie od kúpnej zmluvy bolo doručené spoločnosti CORTE, spol. s r. o., ktorá
tento riadne prevzala 20. novembra 2006. Odstúpenie od zmluvy ako právny úkon nadobúda
účinnosť okamihom, kedy dôjde do dispozičnej sféry druhého subjektu a jej účinnosť nie je
podmienená súhlasom druhého účastníka, ani rozhodnutím súdu. Odporca sa nemohol stať
vlastníkom nehnuteľností ani na základe vydrţania, od doručenia odstúpenia od zmluvy z 20.
novembra 2006 nemohol byť dobromyseľný. Konštatoval tieţ, ţe na skutkových zisteniach
a na závere, ţe úpadca P. je vlastníkom sporných nehnuteľností nič nemení ani spor vedený
pre Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 26 Cbi 63/2011 a listiny obsiahnuté v spise
uvedeného konania.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie odporcu rozsudkom z 1. júla 2015 sp. zn.
17 Co 1151/2014 rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny
potvrdil. K odvolacím námietkam odporcu uviedol, ţe termínom vecná príslušnosť
sa všeobecne chápe vymedzenie pôsobnosti na riešenie veci v prvom stupni medzi súdmi
rôzneho druhu. Jej splnenie sa skúma ex offo v kaţdom štádiu konania a na kaţdom stupni
(§103, § 104a O. s. p.). Odporca namietal vecnú príslušnosť Okresného súdu Bánovce
nad Bebravou, okolnosti, na ktoré však poukázal sa týkali určenia miestnej príslušnosti (tvrdil,
ţe pre prejednanie danej veci je príslušný súd, na ktorom prebieha konkurzné konanie, pretoţe
ide o spor, ak nie priamo vyvolaný, tak súvisiaci s konkurzom, nakoľko išlo o konanie začaté
po vyhlásení konkurzu. Odvolací súd konštatoval, ţe vecná príslušnosť súdu na prejednanie
a rozhodnutie danej veci bola daná, pretoţe išlo o konanie o určenie vlastníckeho práva,
na ktorej je vţdy daná príslušnosť okresného súdu. Pokiaľ sa jedná o miestnu príslušnosť
podľa § 105 ods. 1 O. s. p. poukázal na to, ţe súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88.
Ak však navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo
ak miestnu príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 aţ 87.
Súd skúma miestnu príslušnosť prv, neţ začne konať vo veci samej. Neskôr ju skúma len
na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.
K prvému úkonu odporcu došlo 11. Júla 2011, kedy odporca podal vyjadrenie k podanej
ţalobe a v ktorom odporca námietku nepríslušnosti nepodal. K námietke listispendencie
uviedol, ţe v preskúmavanej veci sa koná o určení vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam. V konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica sp. zn.
26 Cbi 63/2011 sa koná o vylúčenie majetku navrhovateľa zo súpisu majetku podliehajúceho
konkurzu. Ide o dve rozdielne konania, ktoré síce majú totoţných účastníkov, ale nemajú
totoţný predmet konania. K námietke nedostatku naliehavého právneho záujmu poukázal
na stanovisko odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, ako
aj na skutočnosť, ţe aj na majetok navrhovateľa bol vyhlásený konkurz a stav v konaní
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 26 Cbi 63/2011, kde stav právnej neistoty ohľadom
vlastníctva sporných nehnuteľností trvá. Konštatoval tieţ, ţe súd prvého stupňa vyhodnotil
vykonané dokazovanie v zmysle zásad upravených § 132 O. s. p., pri ktorom odvolací súd
nezistil logické ani faktické rozpory.
Proti tomuto rozsudku podal dovolanie odporca. Ţiadal, aby dovolací súd zmenil
rozsudok okresného a odvolacieho súdu tak, ţe ţalobu o určenie vlastníctva zamietne,
alternatívne, ţe rozsudky oboch súdov zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Namietal, ţe v konaní mu postupom súdov bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O. s. p.), konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Uviedol, ţe uţ v odvolaní poukázal na to, ţe
konajúci súd sa dopustil porušenia povinnosti skúmať podmienky konania v priebehu konania
týkajúcej sa príslušnosti súdu. Súd neskúmal a neprihliadal na vecnú príslušnosť súdu.
Pri posudzovaní otázky vecnej príslušnosti súd nesprávne vyhodnotil otázku, a to z dôvodu,
ţe nebral ohľad na subjekty, ktoré v konaní zmenili svoj status. Nakoľko konanie je konanie,
ktoré je priamo súvisiace s konkurzom, príslušný na jeho prejednanie nie je všeobecný súd
odporcu, prípadne súd v okrese ktorého sa nehnuteľnosť nachádza, ale konkurzný súd úpadcu.
Okresný súd po vznesení námietky o nepríslušnosti o tejto nerozhodol, ale pokračoval
v konaní. Okresný súd mal ihneď po vznesení námietky bezodkladne vec postúpiť
príslušnému súdu. Krajský súd nezohľadnil skutočnosť, ţe odporca nepríslušnosť namietal
pri prvom úkone, ktorý mu patril. Týmto bola odňatá moţnosť konať pred súdom. K vade
podľa § 237 pís. f/ O. s. p. došlo aj tým, ţe súd nesprávne právne posúdil vec z dôvodu, ţe
nesprávne vyhodnotil naliehavosť právneho záujmu na určení vlastníckeho práva, čím taktieţ
odporcovi bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Odvolací súd nevzal do úvahy
skutočnosť, ţe oba subjekty v spore sú v konkurze a poukázal na § 78 ods. 9 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii. K vade podľa § 237 písm. f/ O. s. p. došla aj absenciou návrhu
správcu na pokračovanie v prerušenom konaní, čím tieţ bola odporcovi odňatá moţnosť
konať pred súdom. Poukázal na § 47 ods. 1 a 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii
a uviedol, ţe v prípade, ţe obaja účastníci konania sú v konkurze spôsobuje, ţe je
pravdepodobne potrebný súhlasný návrh oboch správcov konkurznej podstaty s pokračovaním
v prerušenom konaní, ktoré má priamu súvislosť s konkurzom – t. j. dohoda správcov
o pokračovaní v prerušenom konaní, i keď to zákon explicitne neupravuje. V konaní
pred okresný súdom podal návrh na pokračovanie v konaní iba správca konkurznej podstaty
úpadcu na strane navrhovateľa, má teda za to, ţe súd sa dopustil konania v rozpore s právom
na spravodlivý súdny proces, keď zakročil do konania tak, ako mu to zákon neumoţňuje.
Namietal tieţ, ţe rozsudok nie je riadne odôvodnený čím nadobudol charakter arbitrárneho
rozhodnutia a súd v danej veci neúplne zistil skutkový stav. Ţiadal aj o odklad vykonateľnosti
napadnutého rozsudku.
Navrhovateľ navrhol dovolanie odporcu zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v prvom rade nezistil splnenie predpokladov
na odloţenie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O. s. p. a v súlade
s ustálenou praxou dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas odporkyňa (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O. s. p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom
napadnúť(§ 236 a nasl. O. s. p.).
Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje na
potrebu rešpektovania princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho
štátu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré uţ nadobudli právoplatnosť
a predstavujú res iudicata.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno – iba v prípadoch
Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. V súlade s povahou
dovolacieho konania a tieţ výnimočnosťou dovolania tento mimoriadny opravný prostriedok
nielenţe nie je v Občianskom súdnom poriadku normatívne upravený ako „ďalšie odvolanie“,
ale ani nesmie byť (súdmi, účastníkmi) vnímaný ako „skryté odvolanie“. Zo zásadne odlišnej
povahy a účelu riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov vyplýva nevyhnutnosť
zásadne odlišných prístupov a postojov súdu pri aplikácii ustanovení zákona upravujúcich
prípustnosť odvolania a dovolania. Pokiaľ by sa v praxi napriek tomu nedostatočne
zohľadňovala mimoriadna podstata dovolania a pokiaľ by sa pri posudzovaní jeho procesnej
prípustnosti v prípadoch prejednávaných dovolacím súdom vyskytovali také prístupy,
interpretačné náhľady a právne postoje, ktoré sú inak typické pri skúmaní prípustnosti
riadnych opravných prostriedkov, a v dôsledku toho by sa v konaní o tomto mimoriadnom
opravnom prostriedku zohľadňoval účel a cieľ typicky sledovaný riadnymi opravnými
prostriedkami, mohlo by to viesť aţ k moţnosti deformovaného nazerania na dovolanie
a dovolacie konanie ako celok; takéto nazeranie by sa dostávalo do rozporu s jedným
zo základných a ťaţiskových princípov právneho štátu – princípom právnej istoty. Dovolací
súd musí tejto moţnosti predchádzať dôsledným rešpektovaním podstaty a výnimočnej
povahy dovolania.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Dovolanie odporcu smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak
je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
V prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil),
a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p., a v tejto veci nebolo
dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť
dovolania ţalobcu z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. vyvodiť nemoţno.
Podľa ustanovenia § 242 ods. 1 druhej vety O. s. p., ukladajúceho dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p.
(či uţ to účastník namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal
prípustnosť dovolania nielen vo vzťahu k § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či
dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách
a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia
nezakladajú. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237
O. s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takej vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté
niektorou z vymenovaných vád.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. dovolateľ netvrdil
a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva.
So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu
predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka
občianskeho súdneho konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať
sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy).
Odporca tvrdil, ţe v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f/ O. s. p. – odňatie
moţnosti konať pred súdom z dôvodu konania na nepríslušnom súde Súd neskúmal
a neprihliadal na vecnú príslušnosť súdu. Vo veci mal konať súd príslušný podľa § 88 ods. 1
písm. j/ O. s. p., teda súd na ktorom prebieha konanie o konkurze na odporcu.
Vecná príslušnosť súdov vymedzuje, ktorý druh súdu z existujúcej sústavy súdov
je oprávnený vec rozhodnúť ako súd prvého stupňa v prípade, ţe vec patrí do právomoci
súdov. Sústavu súdov tvoria v Slovenskej republike tri druhy súdov – súdy okresné, súdy
krajské a Najvyšší súd Slovenskej republiky. Vecná príslušnosť súvisí iba s konaním na súde
prvého stupňa. Vecná príslušnosť je vymedzená § 9 ods. 1 O. s. p.. Znamená to, ţe pokiaľ
v zákone nie je vyslovene upravené, ţe má ako súd prvého stupňa rozhodovať krajský alebo
najvyšší súd, bude vţdy príslušný okresný súd.
V danom prípade išlo v konaní o určenie vlastníctva, kde je na konanie daná vecná
príslušnosť okresných súdov. Preto tvrdenie odporcu, ţe postupom súdu mu bola odňatá
moţnosť konať pred vecne príslušným súdom je nedôvodná.
Z obsahu dovolania (tak ako to vyplynulo aj z obsahu odvolania voči rozsudku súdu
prvého stupňa) vyplýva, ţe odporca namieta miestnu nepríslušnosť okresného súdu. Ako bolo
vyššie uvedené predmetné konanie je konaním o určenie vlastníctva.
Podľa § 11 ods. 1 O. s. p. konanie sa uskutočňuje na súde, ktorý je vecne a miestne
príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania, a trvá
aţ do jeho skončenia. Zákon teda trvá na dodrţiavaní kritérií stanovených v § 9 O. s. p.
pre zaloţenie vecnej príslušnosti a v § 84 aţ 89b O. s. p. pre zaloţenie miestnej príslušnosti.
Podľa § 88 ods. 1 písm. h/ O. s. p. namiesto všeobecného súdu odporcu je na konanie
príslušný súd v obvode ktorého je nehnuteľnosť, ak sa konanie týka práva k nej, ak nie je daná
príslušnosť podľa písm. b).. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia sú určené kritéria
na zaloţenie miestnej príslušnosti zákonom a to postupne.
Podľa § 88 ods. 1 písm. j/ O. s. p. namiesto všeobecného súdu odporcu je na konanie
príslušný súd v obvode ktorého má dlţník sídlo alebo miesto podnikania, a ak nemá sídlo
alebo miesto podnikania, súd, v obvode ktorého má svoje bydlisko, ak ide o konkurzné
konanie alebo reštrukturalizačné konanie, a súd, na ktorom tieto konania prebiehajú, ak
ide o spory nimi vyvolané, okrem sporov o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manţelov ak osobitný zákon neurčuje inak. Predmetné ustanovenie vymedzuje kritéria
na určenie miestnej príslušnosti súdu na konkurzne a reštrukturalizačné konanie, ktoré
sú upravené v zákone č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, a na konanie o sporoch,
ktoré sú konkurzným, resp. reštrukturalizačným konaním vyvolané. V dôsledku
prebiehajúceho konkurzného, resp. reštrukturalizačného konania tak patrí súdu rozhodovať
o otázkach, ktoré majú vzťah ku konkurznému, resp. reštrukturalizačnému konaniu,
o ktorých však rozhoduje v samostatných súdnych konaniach. Pre tento druh konaní
sa zauţíval pojem incidenčné spory ( medzi tieto spory moţno zaradiť konanie podľa § 32
ods. 6, § 62 ods. 5 alebo § 78, § 124 ods. 4 citovaného zákona).
V danom prípade vzhľadom na zahrnutie sporných nehnuteľností do súpisu
konkurznej podstaty, ktorý podľa navrhovateľa nepatrí úpadcovi bola navrhovateľom
na príslušný konkurzný súd podaná ţaloba podľa § 78 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii, ktorá ţaloba je jediným dostupným procesno-právnym prostriedkom,
ktorým moţno dosiahnuť vylúčenie majetku zo súpisu. Podanie vylučovacej ţaloby nie
je však postačujúcim nástrojom ochrany osôb pri kaţdom druhu majetku
(napr. pri nehnuteľnostiach alebo iných majetkových hodnotách, ktorá sa evidujú
v osobitných evidenciách). V takýchto prípadoch je potrebné doplniť ochranu poskytnutú
vylučovacou ţalobou o ďalší prostriedok, ktorým je určovacia ţaloba. Predmetom a účelom
vylučovacej ţaloby nie je určenie vlastníctva, t. j. nerieši sa ňou zmena zápisu v katastri
nehnuteľností a preto výrok súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhovie ţalobe nie
je spôsobilým podkladom pre zmenu v úradnej evidencii. V konaní o vylučovacej ţalobe
môţe byť otázka vlastníctva riešená iba ako otázka predbeţná, a to len za predpokladu, ţe
má pre rozhodnutie sporu právny význam, pričom sa súd s touto otázkou vyporiadava
iba v odôvodnení rozhodnutia a nie v enunciáte. Jej účelom je dosiahnutie vylúčenie určitého
majetku zo súpisu a predísť jeho speňaţeniu. Na druhej strane prostredníctvom určovacej
ţaloby nemoţno dosiahnuť vylúčenie veci z konkurzu vzhľadom na dikciu § 78 ods. 8 zákona
o konkurze. Teda tieto dve ţaloby majú rozličný zmysel a význam, pričom za účelom
dosiahnutia úplnej právnej ochrany majetku tretej osoby sa vzájomne dopĺňajú.
Vzhľadom na u vedené vyššie je nesporné, ţe ţalobu o určenie vlastníctva nie
je v zmysle zákona o konkurze tzv. incidenčnou ţalobou. Súd prvého stupňa a následne
odvolací súd preto správne posúdil miestnu príslušnosť súdu v danej veci, kde príslušným
súdom je súd príslušný podľa § 88 písm. h/ O. s. p., a kde teda bola určená miestna
príslušnosť pre prejednanie takejto ţaloby určená zákonom.
K námietke odporcu, ţe v konaní bola odporcovi odňatá moţnosť konať pred súdom,
lebo došlo k vade podľa § 237 písm. f/ O. s. p. z dôvodu, ţe súd nesprávne právne posúdil vec
z dôvodu, ţe nesprávne vyhodnotil naliehavosť právneho záujmu na určení vlastníckeho
práva dovolací súd poukazuje na odôvodnenie vyššie. Podanie vylučovacej ţaloby nie
je postačujúcim nástrojom ochrany osôb pri kaţdom druhu majetku (napr. pri
nehnuteľnostiach alebo iných majetkových hodnotách, ktorá sa evidujú v osobitných
evidenciách). V takýchto prípadoch je potrebné doplniť ochranu poskytnutú vylučovacou
ţalobou o ďalší prostriedok, ktorým je určovacia ţaloba. Jedným zo základných procesných
predpokladov pre úspešnosť ţaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebi nie
je (tzv. určovacia ţaloba) je existencia naliehavého právneho záujmu. K tejto otázke vzťahu
určovacej a vylučovacej ţaloby sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky
v zjednocujúcom rozhodnutí z 28. októbra 2009, sp. zn. 4 Cdo 96/2008. Dovolací súd preto
(ako je uvedené vyššie) zdôrazňuje, ţe predmetom a účelom vylučovacej ţaloby nie je určenie
vlastníctva, t. j. nerieši sa ňou zmena zápisu v katastri nehnuteľností a preto výrok súdneho
rozhodnutia, ktorým sa vyhovie ţalobe nie je spôsobilým podkladom pre zmenu v úradnej
evidencii. V konaní o vylučovacej ţalobe môţe byť otázka vlastníctva riešená iba ako otázka
predbeţná, a to len za predpokladu, ţe má pre rozhodnutie sporu právny význam, pričom
sa súd s touto otázkou vyporiadava iba v odôvodnení rozhodnutia a nie v enunciáte. Jej
účelom je dosiahnutie vylúčenie určitého majetku zo súpisu a predísť jeho speňaţeniu.
Na druhej strane prostredníctvom určovacej ţaloby nemoţno dosiahnuť vylúčenie veci
z konkurzu vzhľadom na dikciu § 78 ods. 8 zákona o konkurze. Teda tieto dve ţaloby majú
rozličný zmysel a význam, pričom za účelom dosiahnutia úplnej právnej ochrany majetku
tretej osoby sa vzájomne dopĺňajú. Ak sa navrhovateľ domáha určenia, ţe je vlastníkom
nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný,
má naliehavý právny záujem na poţadovanom určení. S prihliadnutím na význam zápisu
vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a jeho právnym účinkom je odôvodnený záver, ţe
právne postavenie navrhovateľa je za tejto situácie neisté a ţe bez poţadovaného určenia by
jeho právo mohlo byť ohrozené. Súdne rozhodnutie o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti je podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľnosti.
Vylučovaciu ţalobu je treba odlišovať od ţaloby na určenie vlastníctva. Zahrnutím majetku
do konkurznej podstaty sa nikdy nemení skutočný vlastník tohto majetku. Zápisom majetku
do súpisu konkurznej podstaty, rovnako ako právoplatným rozhodnutím o jeho vylúčení
zo súpisu konkurznej podstaty, nemôţe byť nikdy určený vlastník takéhoto majetku. Zápis
majetku do súpisu konkurznej podstaty iba deklaruje navonok skutočnosť, ţe správca
konkurznej podstaty povaţuje takýto majetok za majetok podstaty a nakladá s ním ako
s majetkom podliehajúcim konkurzu, ktoré umoţňuje správcovi následne i jeho speňaţovanie.
V prípade ţaloby o určenie vlastníctva súd skúma, či navrhovateľ je alebo nie je vlastníkom
veci, no otázkou, či vec bola zahrnutá do súpisu podstaty oprávnene sa nezaoberá, pretoţe nie
je predmetom konania vyvolaného určovacou ţalobou.
Odporca ďalej namietal odňatie moţnosti konať pred súdom z dôvodu, ţe bola
tu absencia návrhu správcu odporcu na pokračovanie v prerušenom konaní. Poukázal na § 47
ods. 1 a 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a uviedol, ţe v prípade, ţe obaja účastníci
konania sú v konkurze spôsobuje, ţe je pravdepodobne potrebný súhlasný návrh oboch
správcov konkurznej podstaty s pokračovaním v prerušenom konaní, ktoré má priamu
súvislosť s konkurzom – t. j. dohoda správcov o pokračovaní v prerušenom konaní,
i keď to zákon explicitne neupravuje. V konaní pred okresný súdom podal návrh
na pokračovanie v konaní iba správca konkurznej podstaty úpadcu na strane navrhovateľa,
má teda za to, ţe súd sa dopustil konania v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces,
keď zakročil do konania tak, ako mu to zákon neumoţňuje.
Podľa § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších, ak tento zákon neustanovuje inak,
vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku
podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi. Lehoty v týchto konaniach ustanovené alebo
určené počas prerušenia týchto konaní neplynú. Na účastníkov konania, ktorí vystupujú
na strane úpadcu, prerušenie konania pôsobí, len ak ide o nerozlučné spoločenstvo alebo
vedľajšie účastníctvo.
Podľa § 47 ods. 3 citovaného zákona v konaniach prerušených podľa odseku 1 moţno
pokračovať na návrh správcu; správca sa podaním návrhu na pokračovanie v konaní stáva
účastníkom konania namiesto úpadcu.
Z obsahu spisu je nesporné, ţe navrhovateľ P.P. MÄSKO podal voči odporcovi
Správcovská a reštrukturalizačná, k. s., správcovi konkurznej podstaty úpadcu CORTE spol.
s r. o. „v konkurze“ 30. mája 2011 ţalobný návrh na určenie vlastníctva (vyhlásenie konkurzu
1. júna 2010). V priebehu konania Okresným súdom Trenčín 3. januára 2013 sp. zn. 28 R
4/2012 bol vyhlásený konkurz na navrhovateľa. Z uvedeného dôvodu okresný súd konštatoval
prerušenie konania zo zákona. Okresný súd na návrh správcu konkurznej podstaty úpadcu
(navrhovateľa) na pokračovanie v konaní zo 16. júna 2013 (č. l. 191) v konaní
pokračoval.
Prerušenie konania podľa § 47 zákona o konkurze sleduje účel a to konzervovať stav
majetku úpadcu k momentu vyhlásenia konkurzného konania. Prerušenie konania sa týka
konaní, ktoré v momente vyhlásenia konkurzu uţ prebiehali. Zo znenia zákona preto vyplýva,
ţe sa nevzťahuje na konanie, ktoré bolo začaté po vyhlásení konkurzu. Je nesporné, ţe
konanie voči odporcovi bolo začaté po tom ako na úpadcu na strane odporcu bol vyhlásený
konkurz. Preto nebolo moţné postupovať podľa § 47 zákona o konkurze, lebo toto konanie
neprebiehalo pred vyhlásením konkurzu a preto nebol dôvod na prerušenie konania.
V priebehu konania bol vyhlásený konkurzu na navrhovateľa. Okresný súd vzhľadom
na prerušenie konania zo zákona v konaní pokračoval aţ na návrh správcu konkurznej
podstaty úpadcu (navrhovateľa). Na odporcu – úpadca CORTE spol. s r. o. „v konkurze“
v priebehu konania nebol vyhlásený konkurz, preto nenastali podmienky na jeho strane
na postup podľa § 47 ods. 3 zákona o konkurze, t. j. aby odporca (správca konkurznej
podstaty) taktieţ podal návrh na pokračovanie v konaní. Citované zákonné ustanovenia
sa vzťahujú na toho správcu úpadcu, na ktorého v priebehu konania bol vyhlásený konkurz.
Súdy pri svojom konaní postupovali v súlade so zákonom a preto neodňali moţnosť
odporcovi konať pred súdom.
V tejto súvislosti poukazuje dovolací súd na obsah spisu, z ktorého je preukázané, ţe
v konaní bol riešený návrh odporcu na prerušenie konania podľa § 47 zákona o konkurze,
ktorý návrh bol okresným súdom zamietnutý uznesením z 20. júna 2013 č. k. 5 C 80/2011 –
194 s poukazom na návrh správcu konkurznej podstaty úpadcu (navrhovateľa)
na pokračovanie v konaní a predmet sporu. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie odporcu
uznesením z 28. novembra 2013 sp. zn. 17 Co 482/2013 rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdil s poukazom na to, ţe v danom prípade sa prerušuje konanie zo zákona a na návrh
správcu konkurznej podstaty na strane navrhovateľa.
Odporca namietal, ţe rozsudok odvolacieho súdu nie je riadne odôvodnený, z ktorého
dôvodu má charakter arbitrárneho rozhodnutia, ktorú námietku bliţšie neodvodnil.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý
proces je tieţ právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva
na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam
pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak
správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou
smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).
Vzhľadom na námietku odporcu bolo aj v tomto dovolacom konaní potrebné zaujať
právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. alebo či má za následok procesnú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vţdy na zreteli,
ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému
rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O. s. p.).
Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných
práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tieţ
v nadväznosti na poţiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2
O. s. p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery
obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce otázky
v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná
procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov
tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05 a aktuálne tieţ
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
K námietkam odporcu týkajúcich sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (arbitrárnosť - nepreskúmateľnosť), treba uviesť, ţe
nie kaţdá procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania,
je relevantná z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania. S niektorými najzávaţnejšími,
taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky
súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237 ods. 1 O. s. p.); vady tejto povahy
sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Niektorým
vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(s tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam v tom zmysle, ţe
ich povaţuje za relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
ktorý moţno uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ je procesne prípustné. Uznesením
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bolo odporučené uverejniť v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky rozsudok najvyššieho súdu
z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v ktorom tento súd dospel k právnemu názoru, ţe
„konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Tento rozsudok bol v uvedenej
zbierke publikovaný ako R 111/1998. (stanovisko)
Napriek uvedenému judikátu v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu pretrvávala
nejednotnosť rozhodovania pri riešení otázky, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu
zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. alebo inú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe
ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/
Občianskeho súdneho poriadku.“.
Najvyšší súd, stotoţňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva
predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy
by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/
O. s. p.. Dovolací súd však nezistil, ţe by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo;
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov,
na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie.
Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho
rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ rozhodnutia ústavného súdu napr. sp. zn.
I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,
III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, III. ÚS 551/2012, IV. ÚS 90/2013, IV. ÚS 196/2014,
I. ÚS 287/2014, I. ÚS 606/2014, I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie
je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovanýchv
§ 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,
ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý moţno
uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale
prípustnosť dovolania nezakladá. Či uţ teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p. (pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde
o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou
je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku
z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe
rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí
sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý
argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku
z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný
súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04
vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého
stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého
stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco
odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne
správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu niţšie súdy dostatočne odôvodnili svoje
rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku
(§ 157 ods. 2 O. s. p.), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali
aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe konanie
pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú
(kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP.
V prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého
stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne
zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej
stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým – ako uţ bolo spomenuté –
tvorí jeden celok.
V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len odporcom zdôrazňované
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne
relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol
vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov niţších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky
prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty,
lebo odporcom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia
moţnosti odporcovi konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Za vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu.
Odporca tieţ namietal, ţe súd prvého stupňa sa neúplne zistil skutkový stav.
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umoţniť
kaţdému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý proces
je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudrţateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysle
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06).
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie
v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/006).
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001
II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, z 5. apríla 2007 III. ÚS 171/2006).
Odporca zastáva názor, ţe súdy nemali pre svoje rozhodnutia dostatok úplných
a správnych skutkových podkladov. Najvyšší súd k tejto námietke uvádza, ţe v prípade
neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok,
ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho
súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011
a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemoţnená
realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie
je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p; ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných
dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, to ale samo o sebe nezakladá
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (porovnaj napríklad uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
Odporca namietal aj nesprávne právne posúdenie veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd nemôţe pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti a opodstatnenosti
dovolania (t. j. danosti dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), pokiaľ
nedospeje k záveru, ţe dovolanie je procesne prípustné. V prejednávanej veci pri skúmaní
otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, ţe tento opravný prostriedok navrhovateľa
nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti ţiadnemu
z rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p., v dovolacom konaní nevyšli najavo
procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. a nepreukázala
sa navrhovateľom tvrdená existencia procesnej vady uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p.).
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (rovnako
ako tzv. iná vada konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. – nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z podaného vyplýva, ţe
Najvyšší súd Slovenskej republiky za opísaného stavu veci nemohol (nesmel) v dovolacom
konaní postúpiť do ďalšieho štádia prieskumu a podrobiť skúmaniu správnosť právnych
záverov odvolacieho súdu, ani vecne riešiť to, či konanie nie je postihnuté tzv. inými vadami
konania a či tieto prípadne mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Po zistení procesnej neprípustnosti dovolania má Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinnosť takéto dovolanie bez ďalšieho odmietnuť (§ 243b ods. 5
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.); nemá moţnosť zaoberať sa vecnou správnosťou
napadnutého rozhodnutia.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238
O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţších stupňov bolo
postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie odporcu podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
odmietol.
V dovolacom konaní procesne úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu
trov dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd navrhovateľovi však nepriznal náhradu
trov tohto konania. Navrhovateľ podal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania,
tieto trovy však bliţšie nešpecifikoval. Zavedenie rozhodovania o trovách konania len
na návrh a povinnosť špecifikácie trov právneho zastúpenia privodili v otázke trov konania
zvýšenú aktivitu účastníkov. Poţiadavka navrhovateľa predstavuje síce ešte definitívne
nešpecifikovaný, ale predsa len relevantný návrh na ďalší postup podľa § 151 O. s. p.. Avšak
tento úkon nemôţe suplovať podmienku v § 151 ods. 1 O. s. p., a to povinnosť vyčísliť trovy
po vyhlásení rozhodnutia. Ak účastník konania zastúpený advokátom trovy nešpecifikuje
v lehote 3 dní, súd prizná účastníkovi trovy vyplývajúce zo spisu s výnimkou trov právneho
zastúpenia (§ 243b ods. 5 prvá veta v spojení s § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. mája 2016
JUDr. Mária Š r am k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová