Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 4/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Miroslava Duriša a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

Správcovská a reštrukturalizačná, k. s., Horná 13, Banská Bystrica, IČO 36 866 555,

správcu konkurznej podstaty úpadcu

, zastúpenej advokátskou kanceláriou SUCHÝ &

PARTNERS s. r. o., Horná 13, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokátka a konateľka

JUDr. Zuzana Štrbáková, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-633 z 18. decembra 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. januára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Správcovská a reštrukturalizačná, k. s.,

správcu konkurznej podstaty úpadcu , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla

2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Správcovská a reštrukturalizačná,

k. s., Horná 13, Banská Bystrica, IČO 36 866 555, správcu konkurznej podstaty úpadcu

(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -633

z 18. decembra 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. januára 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým

rozhodnutím zmenil v poradí druhý rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -554 z 23. januára 2018 (ďalej len „druhý rozsudok

okresného súdu“) tak, že vylúčil zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu

nehnuteľnosti zapísané do súpisu sťažovateľkou, vylúčenia ktorých sa tzv.

excindačnou žalobou domáhal žalobca , správca konkurznej podstaty

úpadcu „v konkurze“. Vydaniu napadnutého rozhodnutia krajského

súdu predchádzalo pôvodné prvoinštančné konanie, v ktorom okresný súd v poradí prvým

rozsudkom č. k. -235 z 20. novembra 2012 (ďalej len „prvý rozsudok

okresného súdu“) žalobu o vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej podstaty zamietol.

Konštatoval, že 14. februára 2006 uzavrel žalobca ako predávajúci s úpadcom

(spoločnosťou ) ako kupujúcim kúpnu zmluvu, ktorou na úpadcu

previedol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, za čo sa úpadca zaviazal zaplatiť

žalobcovi kúpnu cenu, ktorú neuhradil ani po tom, ako sa so žalobcom dohodli na predĺžení

lehoty jej splatnosti, preto žalobca listom z 9. júna 2011 od kúpnej zmluvy odstúpil. Ešte

pred tým, ako žalobca odstúpil od kúpnej zmluvy, bol uznesením okresného súdu sp. zn.

z 26. mája 2010 na majetok kupujúceho (spoločnosti )

vyhlásený konkurz. Žalobou podanou v nadväznosti na odstúpenie od zmluvy sa žalobca

domáhal vylúčenia majetku zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu.

2.1 Odôvodnenie prvého rozsudku okresného súdu vychádza z toho, že žalobca si

uplatnil právo na odstúpenie od zmluvy včas a že žalovaný (t. j. sťažovateľka) nebol

povinný vyznačiť v súpise pri spornom majetku poznámku. Súd poukázal na § 45 ods. 2

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) v znení účinnom

do 31. decembra 2011, z ktorého vyplýva, že ak zmluvná strana odstúpi od kúpnej zmluvy

uzatvorenej s úpadcom po vyhlásení konkurzu, nenastanú účinky odstúpenia od kúpnej

zmluvy v zmysle ; v takomto prípade má zmluvná strana, ktorá

od zmluvy odstúpila, len nárok na prihlásenie svojej pohľadávky do konkurzu ako

podmienenej pohľadávky. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel

k záveru, že v čase vyhlásenia konkurzu bol vlastníkom nehnuteľností, ktorých vylúčenia sa

žalobca domáhal, úpadca.

2.2 Uznesením č. k. -430 z 9. novembra 2016 krajský súd

na základe žalobcom podaného odvolania prvý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd konštatoval, že vylučovacia žaloba bola podaná včas,

pričom pre možnosť jej podania je argumentácia sporových strán o tom, či majetok mal byť

zapísaný s poznámkou alebo bez nej, právne irelevantná. V tejto súvislosti uviedol,

že „... Tretie osoby nemôžu byť zbavené práva na podanie vylučovacej žaloby len z toho

dôvodu, že správca nevykonáva svoju funkciu s odbornou starostlivosťou a v súpise

nevykoná poznámku aj keď by inak bol povinný takúto poznámku vyznačiť. Taký výklad by

nebol ani ústavne konformný, pretože zápis majetku tretej osoby do súpisu môže porušovať

jej vlastnícke práva. Zápis poznámky je právne relevantný len z pohľadu subjektívnych lehôt

pre uplatnenie práva, postupu správcu a podľa právnej úpravy účinnej pre toto konanie aj

pre postup konkurzného súdu (§ 78 ods. 4 ZoKR).“. Krajský súd sa zároveň priklonil

k judikatúrnym záverom, podľa ktorých má odstúpenie od zmluvy nielen obligačnoprávne,

ale aj vecnoprávne účinky; odkázal pritom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. júla 2011. Podľa názoru krajského súdu pokiaľ by bolo po odstúpení

od zmluvy naďalej potrebné negovať vecnoprávne účinky odstúpenia osobitným konaním,

odstúpenie od zmluvy by malo len obmedzené účinky a pre zmluvnú stranu odstupujúcu

od zmluvy by neplnilo svoju reálnu funkciu.

2.3 V uvedenom odvolacom konaní žalobca predložil rozsudok Okresného súdu

Bánovce nad Bebravou č. k. -333 zo 17. septembra 2014 potvrdený rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne č. k. -480 z 1. júla 2015, ako aj uznesenie

najvyššieho súdu č. k. -588 z 25. mája 2016 odmietajúce dovolanie

sťažovateľky, z ktorých vyplýva, že v súbežne prebiehajúcom konaní bol za vlastníka

sporných nehnuteľností právoplatne určený žalobca, a to na základe odstúpenia od kúpnej

zmluvy z 20. novembra 2006.

3. V nasledujúcom prvoinštančnom konaní okresný súd na návrh žalobcu pripustil

zmenu žaloby, ktorou žalobca ako dôvod odstúpenia od zmluvy identifikoval odstúpenie

z roku 2006, rešpektujúc pritom rozhodnutia súdov v konaní o určenie vlastníctva (uvedené

v bode 2.3 tohto rozhodnutia), v rámci ktorých bolo odstúpenie od zmluvy v roku 2006

vyhodnotené ako platné. Zároveň ale v odôvodnení rozsudku, ktorým zmenenú žalobu

zamietol, podrobil kritike konanie žalobcu, ktorý v priebehu celého dovtedajšieho konania

na existenciu odstúpenia od zmluvy v roku 2006 ani raz nepoukázal, aj keď na to nemal

žiaden relevantný dôvod. Ako dôvod zamietnutia žaloby okresný súd identifikoval

skutočnosť, že žalobca si právo na vylúčenie majetku zo súpisu z dôvodu odstúpenia

od zmluvy v roku 2006 neuplatnil včas. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na § 78

zákona o konkurze a reštrukturalizácii a uviedol, že „... Pokiaľ sa tretia osoba

preukázateľne dozvie o zápise majetku do súpisu, aj keď bez poznámky a svoje vylučovacie

právo aj uplatní tak ako v danom prípade, nie je možné pripustiť, aby tretia osoba úspešne

uplatnila ďalší dôvod vylúčenia po siedmich rokoch od zápisu majetku do súpisu a po

šiestich rokoch trvania excindačného konania, keď tento dôvod tu preukázateľne bol už

v čase podania žaloby...“.

4. Sťažovateľkou napadnutým rozhodnutím krajský súd na základe žalobcom

podaného odvolania zmenil druhý rozsudok okresného súdu tak, že žalobe vyhovel a sporné

nehnuteľnosti zo súpisu konkurznej podstaty vylúčil. Súd za prvoradú považoval otázku

včasnosti podania žaloby (rovnako ako vo svojom predchádzajúcom uznesení, ktorým zrušil

prvý rozsudok okresného súdu), pričom poukázal na to, že rozhodujúcou právnou normou,

ktorá sa vzťahuje na prejednávaný prípad, je § 78 ods. 3 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31. decembra 2011. V posudzovanom prípade boli

sporné nehnuteľnosti do súpisu zapísané bez poznámky napriek tomu, že zo všetkých

skutočností a právnych úkonov, ktoré nastali od uzavretia kúpnej zmluvy do vyhlásenia

konkurzu, musela sťažovateľka (správca podstaty ) vedieť, že si na ne

uplatňuje právo žalobca, a preto mali byť zapísané s poznámkou v jeho prospech. Podľa

krajského súdu subjektívna 30-dňová lehota na podanie žaloby podľa vtedy účinného § 78

ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii neplatí pre tie osoby, ktorých majetok bol

zapísaný do súpisu bez poznámky, aj keď mal byť zapísaný s ňou. V takom prípade

žalobcovi plynie len objektívna lehota na podanie vylučovacej žaloby, a to až

do rozvrhnutia výťažku zo speňaženia dotknutého majetku.

4.1 Krajský súd ďalej poznamenal, že sa už nechce vracať k polemike

o vecnoprávnych účinkoch odstúpenia od kúpnej zmluvy, ako to urobil v predchádzajúcom

zrušovacom uznesení. Za nesporné však považoval to, že odstúpením od zmluvy nastali

právne účinky, ktoré s odstúpením spája zákon, a to minimálne v rozsahu obligačných

účinkov zmluvy. V tejto súvislosti uviedol, že «... Odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušuje

s účinkami „od začiatku“ (ex tunc). Týmto zrušením zaniká právny titul, na základe ktorého

nadobúdateľ získal vlastnícke právo k nehnuteľnosti a medzi účastníkmi zmluvy po zrušení

zmluvy nastáva taký právny stav, aký bol pred jej uzavretím, ako keby k uzavretiu zmluvy

vôbec nedošlo ( ). Správca konkurznej podstaty

žalovaného preto nebol oprávnený zapísať sporné nehnuteľnosti do súpisu konkurznej

podstaty. Podľa názoru odvolacieho súdu, žalobca preukázal včasnosť podania žaloby a aj

právny dôvod na vylúčenie sporných nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty.».

5. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím odmietol dovolanie sťažovateľky proti

napadnutému rozhodnutiu krajského súdu z dôvodu, že vo vzťahu k dôvodom prípustnosti

dovolania podľa a (ďalej len „“)

nevymedzila dovolací dôvod spôsobom uvedeným v . Sťažovateľka

v dovolaní tvrdila, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, a zároveň od otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Najvyšší súd

upozornil na logický rozpor medzi sťažovateľkou tvrdenými dovolacími dôvodmi, keďže je

vylúčené, aby v rámci určitej právnej otázky existovala ustálená rozhodovacia prax

dovolacieho súdu a aby súčasne tá istá právna otázka bola dovolacím súdom rozhodovaná

rozdielne. Právnou otázkou položenou sťažovateľkou je to, či odstúpenie od kúpnej zmluvy,

ktorej predmetom sú nehnuteľnosti, má okrem obligačných účinkov aj vecnoprávne účinky.

Sťažovateľka podľa najvyššieho súdu nesprávne nastolila rozhodujúcu právnu otázku,

pretože predmetom prieskumu zo strany najvyššieho súdu nebolo zrušujúce uznesenie

krajského súdu (v ktorom sa krajský súd priklonil k názoru o obligačnoprávnych aj

vecnoprávnych účinkoch odstúpenia od zmluvy), ale v poradí druhé rozhodnutie krajského

súdu (v ktorom sa krajský súd odmietol opätovne podrobne venovať problematike účinkov

odstúpenia od zmluvy). Sťažovateľkou vymedzená právna otázka podľa názoru najvyššieho

súdu „... nebola kľúčová, relevantná pre rozhodnutie (výrok) odvolacieho súdu a potom ani

dovolateľom označené rozhodnutia NS SR v dovolaní nemôžu predstavovať rozhodnutia

dovolacieho súdu, od ktorých by sa odvolací súd odklonil pri riešení právnej otázky, od

vyriešenia ktorej záviselo jeho rozhodnutie v posudzovanom prípade, resp. ktorá je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne...“. Naopak, relevantnými právnymi otázkami

podľa najvyššieho súdu boli, či vylučovacia žaloba bola podaná včas a či žalobca preukázal,

že mu svedčí právo na vylúčenie sporných nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty

úpadcu.

6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že odstúpenie od kúpnej zmluvy

nemôže mať aj vecnoprávny charakter, ale iba obligačnoprávny. Na podporu tohto záveru

vymenúva viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (predovšetkým sp. zn. )

a odkazuje aj na stanovisko Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky

v bulletine č. 2/2010. Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd priklonením k názoru

prezentovanému v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. od predmetnej

rozhodovacej praxe odchýlil, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil. Akceptovaním

názoru krajského súdu by podľa sťažovateľky bola popretá celá koncepcia nadobúdania

vlastníckeho práva vkladom do katastra nehnuteľností, čo by bolo jednak nezákonné, ako aj

v rozpore s princípom, že vlastnícke právo [k nehnuteľnostiam] sa nadobúda až vkladom

do katastra nehnuteľností. Sťažovateľka ďalej poukazuje na neobvyklé skutkové okolnosti,

za ktorých v prejednávanom prípade došlo k odstúpeniu od zmluvy. Krajskému súdu aj

najvyššiemu súdu pritom vytýka, že vo svojich rozhodnutiach sa – na rozdiel od okresného

súdu v jeho druhom rozsudku – nezaoberali skutočnosťou, že odstúpenie od zmluvy

z 20. novembra 2006 bolo žalobcom predložené až s odstupom niekoľkých rokov.

Sťažovateľka sa preto domnieva, že krajský súd aj najvyšší súd „... si nedali žiadnu

námahu, aby relevantným spôsobom odôvodnili svoj právny názor a dôvod, prečo popierajú

základné princípy právneho štátu.“.

7. Sťažovateľka následne kritizuje bod 28 napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu. Nesúhlasí s tam uvedenými závermi, že nie je podstatné, či odstúpenie od kúpnej

zmluvy má okrem obligačných účinkov aj vecnoprávne účinky, a že v dôsledku zrušenia

zmluvy od začiatku a s tým spojeného zániku právneho titulu, na základe ktorého kupujúci

nadobudol vlastnícke právo k prevádzaným nehnuteľnostiam, nebola sťažovateľka

oprávnená zapísať sporné nehnuteľnosti do súpisu konkurznej podstaty kupujúceho. Podľa

sťažovateľky ak by nemalo byť podstatné, aké má účinky odstúpenie od zmluvy, nebola by

táto problematika predmetom takého počtu súdnych rozhodnutí. K neoprávnenosti zápisu

nehnuteľností do súpisu sťažovateľka odkazuje na skutočnosť, že odstúpenie od zmluvy

z roku 2006 žalobca predložil až s odstupom šiestich rokov. V tejto súvislosti odkazuje

na o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“), podľa ktorého sú údaje

zapísané v katastri nehnuteľností hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Sťažovateľke nie je

„... zrejmé, ako mohol správca pri zápise predmetných nehnuteľností vychádzať

z odstúpenia od zmluvy z roku 2006 keď o ňom nemal vedomosť a keď platila záväznosť

a hodnovernosť údajov katastra nehnuteľností. Konštatovanie dovolacieho súdu nemá

oporu v skutkovom stave veci.“.

8. Napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu sú podľa sťažovateľky

nezákonné, v rozpore s ustanoveniami katastrálneho zákona, , ako aj rozhodovacou

praxou súdov v rovnakých alebo obdobných veciach a ich následkom je porušenie

základných práv špecifikovaných v ústavnej sťažnosti.

9. Vzhľadom na uvedené dôvody sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom takto:

„Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 18.12.2018, č. k.

– 633, a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa zo dňa 28.01.2020,

sp. zn. , bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

, a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Ústavný súd Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 18.12.2018, č. k.

– 633, a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa zo dňa 28.01.2020, sp. zn.

, zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR a Krajskému súdu v Banskej

Bystrici na ďalšie konanie, aby v nej znovu konali a rozhodli.

Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi

trovy konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa, vedený vo VÚB, a.s., č. ú. v tvare

, do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

13. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

16. Podľa § 78 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom

do 31. decembra 2011 ten, kto uplatňuje právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu,

musí tak urobiť u správcu alebo na súde žalobou podanou proti správcovi najneskôr do 30

dní od zverejnenia zápisu tohto majetku do súpisu v Obchodnom vestníku. Neskôr môže

právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu uplatniť u správcu alebo na súde žalobou

podanou proti správcovi len ten, koho majetok bol zapísaný do súpisu s poznámkou

v prospech iného alebo nikoho alebo bez poznámky, i keď mal byť zapísaný s poznámkou

v prospech neho. Ak sa právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu včas neuplatní,

zanikne; právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu zanikne najneskôr rozvrhnutím

výťažku zo speňaženia dotknutého majetku.

17. Podľa je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom ústavnej sťažnosti a jej prílohami

vrátane napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu dospel k záveru,

že v časti namietaného porušenia základných práv sťažovateľky napadnutým rozhodnutím

krajského súdu nie je založená právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie a v časti

týkajúcej sa napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu je z vecného hľadiska ústavná

sťažnosť zjavne neopodstatnená.

III.1 K namietanému porušeniu práv sťažovateľky podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

19. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu tvrdí,

prikloniac sa k názoru, že odstúpenie od kúpnej zmluvy, ktorej predmetom sú

nehnuteľnosti, má okrem obligačnoprávnych aj vecnoprávne účinky, že sa krajský súd

odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, v dôsledku čoho vec nesprávne

právne posúdil. Ústavný súd uvádza, že odklon od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, rovnako ako rozporná rozhodovacia prax dovolacieho súdu sú dôvodom

prípustnosti dovolania podľa , podanie dovolania nebolo zo zákona vylúčené

a sťažovateľka túto možnosť aj využila. Ak teda právny poriadok umožňoval sťažovateľke

domôcť sa ochrany základných práv proti ich porušeniu rozsudkom krajského súdu

v dovolacom konaní, teda v konaní vedenom pred všeobecným súdom, potom podľa čl. 127

ods. 1 nie je založená právomoc ústavného súdu na poskytnutie takejto ochrany.

20. Vzhľadom na to, že je úlohou nielen ústavného súdu, ale aj všeobecných súdov

poskytovať ochranu základným právam, ústavný súd v duchu zásady sebaobmedzenia

s ohľadom na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu odmietol ústavnú sťažnosť

v tejto časti z už uvedených dôvodov (bod 19 tohto odôvodnenia) podľa § 56 ods. 2 písm. a)

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu práv sťažovateľky podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

21. Napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu – rovnako ako napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu – sťažovateľka v zásade vytýka, že najvyšší súd sa v jeho

odôvodnení nedostatočným spôsobom vysporiadal s jej argumentáciou týkajúcou sa

účinkov odstúpenia od zmluvy, ako aj ňou tvrdeného odklonu od ustálenej rozhodovacej

praxe. Poukazuje pritom na mimoriadnu dôležitosť právnych účinkov odstúpenia od zmluvy

o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti z hľadiska právnej istoty účastníkov právnych

úkonov. Na podporu svojho argumentu zároveň poukazuje na množstvo súdnych rozhodnutí

zaoberajúcich sa predmetnou problematikou. Okrem toho v ústavnej sťažnosti extenzívne

rozoberá skutkové okolnosti konania žalobcu v prvoinštančnom konaní nasledujúcom

po prvom zrušujúcom rozhodnutí krajského súdu, ktorý predložil ako dôkaz odstúpenie

od zmluvy z roku 2006 až po šiestich rokoch od podania žaloby.

22. Sťažovateľka tvrdí, že tým, že v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu

nedostala odpoveď na vymedzenú otázku zásadného právneho významu, či má odstúpenie

od kúpnej zmluvy, ktorej predmetom sú nehnuteľnosti, okrem obligačnoprávnych aj

vecnoprávne účinky, bolo porušené jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie.

23. Ústavný súd konštatuje, že tak ako sťažovateľka nesprávne identifikovala

rozhodujúce dôvody, pre ktoré krajský súd zmenil druhý rozsudok okresného súdu,

a rovnako nesprávne vymedzila dovolacie dôvody, ktoré uplatnila v podanom dovolaní,

tak do tretice nesprávne vyhodnotila dôvody, kvôli ktorým najvyšší súd jej dovolanie

odmietol. Na túto skutočnosť sťažovateľku najvyšší súd upozorňuje v bodoch 27 a 28

napadnutého rozhodnutia, pričom vyslovene uvádza, že predmetom prieskumu zo strany

dovolacieho súdu je napadnuté rozhodnutie krajského súdu, a nie predchádzajúce uznesenie

krajského súdu, ktorým bol zrušený prvý rozsudok okresného súdu.

24. Napriek tomu, že ústavný súd nemá právomoc na prerokovanie ústavnej sťažnosti

v časti týkajúcej sa napadnutého rozhodnutia krajského súdu, pre účely posúdenia ústavnej

sťažnosti ako celku sa s týmto rozhodnutím oboznámil a pre vyčerpávajúcu odpoveď

na dôvody uplatnené sťažovateľkou považuje za potrebné sa pri ňom pozastaviť. Pozornosti

sťažovateľky totiž naďalej uniká skutočnosť (napriek zrozumiteľnému vysvetleniu zo strany

najvyššieho súdu), že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí už nezaoberal otázkou

vecnoprávnych účinkov odstúpenia od kúpnej zmluvy, ktorej predmetom sú nehnuteľnosti.

Túto otázku krajský súd vyhodnocoval vo svojom zrušovacom uznesení č. k.

-430 z 9. novembra 2016, ktorým zrušil prvý rozsudok okresného súdu

a v ktorom sa priklonil k názoru prezentovanému najvyšším súdom v rozsudku sp. zn.

z 20. júla 2011, že takéto odstúpenie od zmluvy má nielen obligačnoprávne,

ale aj vecnoprávne účinky. V sťažovateľkou napadnutom rozhodnutí krajského súdu

(v poradí jeho druhé rozhodnutie) odvolací súd nepovažoval za potrebné opätovne túto

otázku otvárať, keďže usúdil, že už aj len obligačnoprávne účinky odstúpenia od zmluvy

(zánik zmluvy od začiatku) spôsobili, že sťažovateľka nebola oprávnená zapísať sporné

nehnuteľnosti do súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu, pretože ako správca bola

povinná konať s odbornou starostlivosťou. K tomuto záveru ústavný súd podotýka,

že posúdenie účinkov odstúpenia od zmluvy v prvom zrušujúcom uznesení bolo vecne

správne (pozri aj bod 26 odôvodnenia). Pre posudzované rozhodnutie krajského súdu boli

kľúčové otázky, či žalobca podal vylučovaciu včas a či preukázal existenciu práva

na vylúčenie dotknutých nehnuteľností zo súpisu.

25. Vzhľadom na to, že sťažovateľka ako otázku zásadného právneho významu,

ktorou odôvodňovala existenciu dovolacích dôvodov, vymedzila otázku, ktorou sa odvolací

súd v dovolaním napadnutom rozhodnutí nezaoberal, najvyšší súd nemal inú možnosť než

dovolanie odmietnuť. Takáto sťažovateľkou položená otázka totiž v zmysle

nemohla byť právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie krajského súdu.

S uvedenými skutočnosťami najvyšší súd sťažovateľku dostatočne vyčerpávajúco

oboznamuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa ústavný súd v celom

rozsahu stotožňuje, a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu preto podľa

názoru ústavného súdu zároveň nevykazuje žiadne znaky ústavnej nekonformnosti. Ústavný

súd v tom, že dovolacia otázka, ktorej posúdenie v dovolacom konaní dovolateľ nastoľuje,

musí byť kľúčová pre rozhodnutie veci, nemá žiadne pochybnosti. Popritom to, že to

vyplýva zo znenia („záviselo od vyriešenia právnej otázky“), tento záver

odobruje aj podstata dovolania (ako výstižne najvyšší súd uviedol, jeho prípustnosť je

výnimočná) a dovolacieho konania, ktorého účelom nemôže byť posudzovanie každej

právnej otázky, ktorá sa v prejednávanom spore objavila, prípadne mohla mať sekundárny

význam, ale len právna otázka pre rozhodnutie fundamentálna.

26. K námietke sťažovateľky, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. júla 2011, z ktorého vychádzal v napadnutom rozhodnutí krajský súd, je vnútorne

rozporuplný, ústavný súd konštatuje, že tento rozsudok bol publikovaný v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2014 pod bodom 81.

V zbierke najvyšší súd zverejňuje právoplatné súdne rozhodnutia zásadného významu

a vydáva ju v záujme jednotného výkladu a jednotného používania zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( a

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Je teda

viac ako zrejmé, že sťažovateľka zastáva právny názor, ktorý bol ustálenou rozhodovacou

praxou prekonaný. Podobne aj stanovisko Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej

republiky v bulletine č. 2/2010 pod bodom 2, na ktoré sa sťažovateľka odvolávala, bolo

zrušené v rámci odpovede na otázku č. 36 v katastrálnom bulletine č. 2/2014.

27. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať takú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(z novších rozhodnutí napr. , ktoré zároveň odkazuje na staršie rozhodnutia

, tiež napr. , , , ).

28. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení či nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m.

, m. m. ).

29. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci (m. m. -11). Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je

nezávislým súdnym orgánom ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom

nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“

prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa

prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,

keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

30. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

31. Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd k všetkým

zásadným námietkam sťažovateľky zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje

za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší

súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba

považovať dovolanie sťažovateľky za neprípustné. Postup najvyššieho súdu

pri odôvodňovaní jeho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno v žiadnom prípade

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Okolnosť, že sťažovateľka má odlišný

názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá

dôvod zasahovať do záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd k tomu ďalej poznamenáva,

že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované

a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka

konania (napr. , ).

32. Ústavný súd z uvedených dôvodov uzatvára, že napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu nebolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

ani právo podľa dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť

odmietol v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

33. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok už pri jej

predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci

stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2021

Libor DUĽA

predseda senátu