Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 578/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) prerokoval sťažnosť Slovenskej záručnej a rozvojovej

banky, a. s., Štefánikova 27, Bratislava, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou

RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

Mgr. Marián Masarik, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl.

46 ods. 1 a a podľa Listiny základných práv

a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30. apríla 2014, za účasti

Krajského súdu v Prešove, a takto

rozhodol:

1. Základné právo Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, a. s., na súdnu ochranu

podľa a a podľa Listiny

základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 30. apríla 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30. apríla 2014

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť Slovenskej záručnej a rozvojovej

banke, a. s., trovy konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat

centov) na účet jej právnej zástupkyne Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o.,

Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2014

faxovou správou a 6. augusta 2014 poštou doručená sťažnosť Slovenskej záručnej

a rozvojovej banky, a. s., Štefánikova 27, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

aj „sťažovateľ“), právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou RELEVANS s. r. o.,

Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Marián Masarik,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

(ďalej len „“) a podľa Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. apríla

2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (banka) ako veriteľka na

základe úverovej zmluvy č. U30 50910-2006 z 15. mája 2006 (ďalej len „úverová zmluva“)

poskytla obchodnej spoločnosti (ďalej

len „dlžník“ alebo „žalovaná“), úver v sume 11 700 000 Sk pri úrokovej sadzbe vo výške

3M BRIBOR + 1,8 % p. a. na financovanie kúpnej ceny polyfunkčnej budovy a zriadenie

centra pohrebných služieb s dobou splatnosti do 21. septembra 2015 v znení neskorších

dodatkov (podľa dodatku č. 3 k úverovej zmluve, ktorý bol uzavretý 1. marca 2010, došlo

k zmene výšky úrokovej sadzby na EURIBOR + 3,5 % p. a.).

Uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 21. júna 2010, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 121/2010 z 24. júna 2010,

bola povolená reštrukturalizácia dlžníka a bola ustanovená správkyňa ,

(ďalej len „správkyňa“).

Sťažovateľka uvádza, že «v lehote na prihlásenie pohľadávok si prihlásil svoju

zabezpečenú pohľadávku vo výške 317 114,72 EUR z titulu poskytnutého úveru podľa

úverovej zmluvy. V lehote na popieranie pohľadávok však bola pohľadávka sťažovateľa ako

veriteľa zo strany správcu popretá v celom rozsahu (a to čo do právneho dôvodu,

vymáhateľnosti, výšky, zabezpečenia ako aj poradia zabezpečovacieho práva). Správca

v reštrukturalizačnom konaní dňa 19. 08. 2010 poprel celú pohľadávku sťažovateľa ako

veriteľa a ako dôvod popretia právneho dôvodu a výšky pohľadávky uviedol: „Pohľadávku

popieram z dôvodu, že veriteľ si svoje právo neprihlásil riadne a spôsobom ustanoveným

zákonom, keďže prihláška veriteľa je neurčitá, nejasná a nezrozumiteľná a v rozpore

s obsahom príloh, ktoré veriteľ pripojil k prihláške. Taktiež prihlášku popieram z dôvodu

spornosti právneho dôvodu vzniku pohľadávky a vymáhateľnosti pohľadávky. Ako vyplýva

z príloh a tiež z textu prihlášky, časť prihlásenej sumy v čase podania prihlášky nebola

splatná. Jednotlivé splátky úveru sa stanú splatné až v budúcnosti, vždy v mesačných

intervaloch. Z prihlášky však nie je zrejmé, aká časť prihlásenej sumy veriteľa už je splatná

a aká časť prihlásenej sumy sa stane splatná v budúcnosti. Veriteľ si svoj nárok prihlásil

jednou prihláškou, avšak veriteľ si mal svoje pohľadávky - jednotlivé splátky úveru, ktoré sa

stanú splatné v budúcnosti, prihlásiť ako podmienené pohľadávky pre každú splátku

osobitne s uvedením podmienky - uplynutie času.».

Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne v konaní

pred okresným súdom domáhala proti žalovanej určenia pravosti popretej pohľadávky.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 21. marca 2011 žalobu sťažovateľky

o určenie popretej pohľadávky zamietol. Následne krajský súd na základe odvolania

sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 21. decembra 2011 rozsudok súdu prvého

stupňa zmenil a žalobe sťažovateľky vyhovel.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolacieho súdu sp. zn. z 30. apríla 2013 bol

rozsudok odvolacieho súdu z 21. decembra 2011 zrušený a vec bola krajskému súdu vrátená

na ďalšie konanie. Podľa sťažovateľky dovolací súd „je toho názoru, že pri rozhodovaní

o určení popretej pohľadávky nemohol pri posudzovaní prihlášky žalobcu v otázke

splatnosti záväzku dlžníka v reštrukturalizačnom konaní vychádzať z analógie legis, pretože

ustanovenie upravuje splatnosť záväzkov úpadcu, ktoré vznikli pred vyhlásením

konkurzu ako účinok vyhlásenia konkurzu tak, že sa považujú za splatné“.

Na základe rozhodnutia dovolacieho súdu následne krajský súd rozsudkom

z 30. apríla 2014 rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým žalobu

sťažovateľky o určenie popretej pohľadávky zamietol, ako vecne správny potvrdil. Podľa

sťažovateľky krajský súd dospel k záveru, že „žalobca... mal si prihlasovať pohľadávky

splatné v budúcnosti ako podmienené pohľadávky. Preto rozhodnutie okresného súdu je

správne, pokiaľ návrh žalobcu zamietol, keď si žalobca nesprávne jednou prihláškou

prihlásil celú pohľadávku z úveru vrátane doposiaľ nesplatných splátok úveru, ktoré ale

mal prihlásiť samostatnými prihláškami ako podmienené pohľadávky s uvedením

podmienky - uplynutia času (dátum splatnosti jednotlivých splátok podľa ).

To vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu v tejto veci.“.

Podľa sťažovateľky arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu spočíva

„v extrémnom nesúlade právnych záverov s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami,

v interpretácii, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom súdnej a právnej praxe (odklon od

ustálených právnych názorov súdnej a právnej praxe bez toho, aby boli dostatočne uvedené

dôvody rozhodnutia), v nerešpektovaní kogentných kategorických noriem nedovoľujúcich

odchýlky od určených práv a noriem a nepripúšťajúcich výnimky, resp. v jej interpretácii,

ako aj v hodnotení dôkazov, ktoré bolo vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného

racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté

skutkové závery“.

V tejto súvislosti sťažovateľka tvrdí, že «formalistickým prístupom krajského súdu

v napadnutom rozsudku bol zmarený základný zmysel a účel sťažovateľom požadovanej

súdnej ochrany (pred nezákonným postupom správcu), ale aj zabránilo v prístupe k súdnej

ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať

sťažovateľovi ako účastníkovi konania.

V predmetnom prípade je nespochybniteľné, že sťažovateľ ako banka, ktorá

preukázateľne poskytla dlžníkovi úver, je nositeľom hmotného práva, t. j. má voči dlžníkovi

pohľadávku. Pohľadávka sťažovateľa ako veriteľa riadne vznikla pred začatím

reštrukturalizačného konania bez ohľadu na skutočnosť, že účastníci úverovej zmluvy si

dohodli „splátkový kalendár“, ktorý je len dohodou o predĺžení lehoty splatnosti

jednotlivých splátok úveru (t. j. o splácaní existujúcej pohľadávky veriteľa). Sťažovateľ má

za to, že nie je ústavne udržateľné, aby formalistickým prístupom (správcu i všeobecných

súdov), dokonca bez náležitej opory v dotknutých ustanoveniach , sťažovateľ pri

procesnom uplatňovaní svojho jednoznačného práva (prihláškou i následne iniciovaným

incidenčným konaním) bol reálne zbavený svojich práv a bolo mu odňaté i právo na súdnu

ochranu (postupom všeobecných súdov; konkrétne najmä napadnutým rozsudkom krajského

súdu). Sťažovateľ poukazuje na to, že v reštrukturalizácii v konečnom dôsledku ani nemá

zásadnejší význam, či si veriteľ prihlási splatnú alebo nesplatnú pohľadávku, pretože

s týmto sa aj tak musí vyporiadať plán. Rozhodujúcou otázkou má byť, či je sťažovateľ ako

veriteľ nositeľom (hmotného) práva. Zákon pritom ani vôbec neupravuje, že by si

veritelia mali prihlasovať prihláškami do reštrukturalizácie len splatné pohľadávky, a ani

to, že by si mali nesplatné pohľadávky prihlasovať ako podmienené.».

Sťažovateľka tiež tvrdí, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku

„vôbec nevyporiadal s podstatnými argumentmi sťažovateľa ani ústavne konformným

spôsobom neodôvodnil odklon od svojho predchádzajúceho rozhodnutia... Krajský súd...

bez vysvetlenia preberá odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktoré potvrdzuje, akoby bol

krajský súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, ktorým však takto viazaný nebol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením zo dňa 30. 04. 2013

č. k. -264 rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove ako

odvolacieho súdu zo dňa 21. 12. 2011 č. k. -255 zrušil a vrátil vec krajskému

súdu na ďalšie konanie. Z tohto rozhodnutia najvyššieho súdu však vyplýva viazanosť

právnym názorom len v jedinej právnej otázke (str. 14 predmetného rozhodnutia) a krajský

súd nebol viazaný žiadnym iným právnym názorom najvyššieho súdu.

Z právneho názoru najvyššieho súdu nevyplývajú závery, ku ktorým dospel krajský

súd s odvolaním sa na rozhodnutie najvyššieho súdu.“.

Sťažovateľka svoje tvrdenie o porušení ňou označených práv zakladá najmä na

týchto skutočnostiach:

«Pohľadávka sťažovateľa popretá správcom bola prihlásená riadne a včas.

Prihláška pohľadávky bola podaná v potrebnom počte rovnopisov nielen u správcu, ale aj

na súde, bola podaná na predpísanom tlačive, prihláška obsahovala všetky náležitosti

vyžadované zákonom, bola podpísaná, datovaná, správne vyplnená a boli k nej priložené

všetky relevantné prílohy. Keďže pohľadávka je zabezpečená zabezpečovacím právom,

pohľadávka bola do reštrukturalizačného konania prihlásená ako zabezpečená s tým, že

v súlade s citovaným ustanovením bol v prihláške uvedený aj druh,

poradie a právny dôvod vzniku zabezpečovacieho práva spolu s určením majetku, ktorým je

zabezpečená ako aj suma, do ktorej je zabezpečená. Údaje v nej uvedené boli preukázané

kópiami relevantných dokumentov, ktoré sú prílohou prihlášky.

Táto skutočnosť bola potvrdená správcom (správkyňou) listom zo dňa 30. 07. 2010,

v ktorom uviedla: „Týmto potvrdzujem, že doručená prihláška spĺňa všetky náležitosti

podľa a o konkurze a reštrukturalizácii a možno ju

považovať za úplnú...

Právny dôvod vzniku pohľadávky nie je sporný. Právnym dôvodom vzniku

pohľadávky je právna skutočnosť, na základe ktorej veriteľovi vznikla pohľadávka.

Pohľadávka žalobcu vznikla poskytnutím finančných prostriedkov žalovanému na základe

úverovej zmluvy.

Okrem toho aj žalovaný uznal dlh vyplývajúci z predmetnej úverovej zmluvy, a to

vo forme notárskej zápisnice N 98/2006, Nz 20504/2006, NCRis 20416/2006 spísanej dňa

26. 05. 2006, ktorá bola prílohou č. 6 prihlášky pohľadávky.

Sťažovateľ má za to, že pohľadávka je vymáhateľná a v tomto prípade neobstojí ani

popretie pohľadávky z dôvodu spornosti vymáhateľnosti pohľadávky... Vychádzajúc

zo skutočnosti, že žalovaný bez upovedomenia sťažovateľa podal návrh na

reštrukturalizáciu, je zrejmé, že sa jeho finančná situácia podstatne zhoršila a ohrozila

riadne splácanie poskytnutého úveru, žalovaný je v omeškaní so splácaním svojho záväzku

voči sťažovateľovi, a preto sťažovateľ bol oprávnený v zmysle bodu 8.1. článku VIII.

úverovej zmluvy nielen požadovať splatenie úveru vrátane úrokov i poplatkov jednorazovo

pred termínom splatnosti, uplatniť právo vyplývajúce zo zabezpečenia úveru ale aj vymáhať

pohľadávku v zmysle platných právnych predpisov. Realizácia výkonu práv sťažovateľa

vyplývajúcich z uvedeného ustanovenia úverovej zmluvy sa stala značne obmedzenou, čím

bol sťažovateľ ako veriteľ jednoznačne postavený do znevýhodňujúceho postavenia, čo však

neznamená, že vymáhateľnosť pohľadávky, ktorá mimochodom nie je ani premlčaná, je

sporná.

S názorom správcu (správkyne), že sťažovateľ ako veriteľ si mal svoje pohľadávky

jednotlivé splátky úveru, ktoré sa stanú splatné v budúcnosti, prihlásiť ako podmienené

pohľadávky pre každú splátku osobitne s uvedením podmienky - uplynutie času, sa

sťažovateľ taktiež nestotožňuje.

Správca (správkyňa) k uvedenému názoru dospel na základe analógie, pričom

vychádzal z toho, že aj leasingové spoločnosti si samostatnými prihláškami prihlasujú

jednotlivé budúce splátky fakturované svojim klientom samostatne. Odignoroval skutočnosť,

že ako podmienené pohľadávky sa prihlasujú len pohľadávky, ktoré vzniknú v budúcnosti.

Aplikácia tejto analógie na daný prípad nie je adekvátna, nakoľko podľa názoru

sťažovateľa splatnosť jednotlivých splátok vyplývajúcich z úverovej zmluvy nemožno

stotožňovať so vznikom pohľadávky, a najmä nie vtedy, ak z príloh podanej prihlášky ako aj

z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že sťažovateľ má a eviduje vo svojom

informačnom systéme len jednu pohľadávku, ktorá už vznikla na základe úverovej zmluvy.

Podľa názoru sťažovateľa bola prihlásená pohľadávka čo do právneho dôvodu,

vymáhateľnosti, výšky, nesporná. Pohľadávka bola zabezpečená zabezpečovacím právom,

a preto bola pohľadávka do reštrukturalizačného konania prihlásená ako zabezpečená...

Keďže k zániku zabezpečenej pohľadávky nedošlo a nedošlo ani k zániku záložného práva,

podľa názoru sťažovateľa prihlásené zabezpečovacie právo stále trvá a preto by mala byť

uznaná nielen jeho existencia, ale aj prihlásené poradie...

Podľa názoru sťažovateľa popretím prihlásenej pohľadávky správcom (správkyňou)

bez prihliadnutia na vyjadrenia dlžníka a sťažovateľa ako veriteľa, neporovnaním

prihlásenej pohľadávky s účtovnou a inou dokumentáciou dlžníka a so zoznamom záväzkov

dlžníka sa správca dopustil porušenia dotknutej úpravy a tým, že nepostupoval

s odbornou starostlivosťou a pohľadávku sťažovateľa poprel v plnom rozsahu, poškodil

sťažovateľa ako veriteľa a znemožnil aj výkon jeho práv vyplývajúcich zo .»

V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že tak krajský súd, ako aj okresný súd „mali

prihliadať nielen na to, že nezakazuje prihlásiť do reštrukturalizačného konania

nesplatnú pohľadávku (v zmysle ústavného princípu čo nie je zákonom zakázané je

dovolené), a ďalej mali vo svojich rozhodnutiach zohľadniť a riadne odôvodniť aj

nasledovné otázky:

i) neupravuje splatnosť nesplatných záväzkov dlžníka v dôsledku povolenia

reštrukturalizácie,

ii) neupravuje spôsob prihlasovania nesplatnej pohľadávky do

reštrukturalizačného konania,

iii) v žiadnom ustanovení neukladá veriteľom povinnosť prihlasovať do

reštrukturalizačného konania nesplatné časti pohľadávok samostatne a splatné časti

pohľadávok samostatne...,

iv) v žiadnom ustanovení neukladá veriteľom povinnosť prihlasovať do

reštrukturalizačného konania nesplatné splátky úveru samostatnými prihláškami ako

podmienené pohľadávky s uvedením podmienky - uplynutia času, tak ako to uviedol krajský

súd v odôvodnení napadnutého rozsudku s odvolaním sa na to, že je to vraj názor

Najvyššieho súdu a vyplýva to z rozhodnutia Najvyššieho súdu v tejto veci (podľa názoru

sťažovateľa z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tento záver vôbec

nevyplýva, a preto ho ani nemožno považovať za názor Najvyššieho súdu SR – tento názor

je účelovo vykonštruovaný krajským súdom a v rozpore s Uznesením Najvyššieho súdu

č. k. -264 zo dňa 30. 04. 2013) – tento právny názor nemá oporu ani v

ani v právnej a súdnej praxi,

v) taktiež mali prihliadať aj na účel a zmysel a zohľadniť nález Ústavného súdu

SR sp. zn. vydaný v súvislosti s problematikou upravujúcou práva na ochranu

pred diskrimináciou v spojení s právom na súdnu ochranu...“.

Keďže súdy (okresný súd i krajský súd) podľa názoru sťažovateľky „pri

rozhodovaní na vyššie uvedené vôbec neprihliadali a svoje rozhodnutia dostatočne a

presvedčivo neodôvodnili... ich rozhodnutia úplne popierajú základ , obchádzajú jeho

zmysel ako aj účel“, porušili tým jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a tiež právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. K zásahu do označených práv došlo podľa sťažovateľky navyše aj

„nevyslovením prípustnosti podania dovolania voči napadnutému rozsudku vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku...“, v dôsledku čoho jej krajský súd svojím postupom

„odňal možnosť konať pred súdom“.

V súvislosti s námietkami voči napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka

poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 19. decembra 2012, z ktorého podľa nej vyplýva potvrdenie správnosti jej postupu pri

prihlasovaní pohľadávky v reštrukturalizácii dlžníka.

Podľa sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. apríla

2014 došlo aj k porušeniu a dodatkového protokolu. V tejto

súvislosti argumentuje tým, že „v Obchodnom vestníku 224/2010 dňa 23. 11. 2010 bolo

zverejnené Uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 16. 11. 2010 sp. zn. ,

ktorým súd rozhodol, že potvrdzuje reštrukturalizačný plán dlžníka v znení prijatom

schvaľovacou schôdzou dňa 26. 10. 2010, ktorý je prílohou tohto uznesenia, končí

reštrukturalizáciu dlžníka...

Plán, potvrdený súdom, spôsobuje vznik, zmenu alebo zánik práv, a preto ho možno

považovať za inú právnu skutočnosť. Avšak až v prípade, ak súd právoplatne rozhodne

v konaní o určení pohľadávky, možno vyvodiť účinky súdom potvrdeného

reštrukturalizačného plánu vo vzťahu k tejto pohľadávke.

... nezákonným potvrdením reštrukturalizačného plánu zaniklo sťažovateľovi právo

domáhať sa uspokojenia pôvodných pohľadávok od spoludlžníkov a ručiteľov dlžníka

a z majetku tretích osôb a nezákonným potvrdením rozsudku okresného súdu napadnutým

rozsudkom krajského súdu nie je v zmysle citovaného ustanovenia možné

pohľadávku vymáhať ani od dlžníka. Sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom jednoznačne

poškodený.“.

Porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

spočíva podľa sťažovateľky v tom, že „napadnutým rozsudkom, ktorému

predchádzal nezákonný postup správcu, bol sťažovateľ znevýhodnený a vylúčený

z uplatňovania svojich práv účastníka reštrukturalizačného konania...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove -287 zo dňa 30. 04. 2014 porušené

boli.

2. Základné práva sťažovateľa... vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove -287 zo dňa 30. 04. 2014 porušené boli.

3. Základné právo sťažovateľa... na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

rozsudkom Krajského súdu v Prešove -287

zo dňa 30. 04. 2014 porušené bolo.

4. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. -287 zo dňa 30. 04. 2014 sa

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi... trovy konania na účet jej

právnej zástupkyne Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o... do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu. Sťažovateľ uplatňuje a vyčísľuje náhradu trov právneho

zastúpenia ku dňu podania sťažnosti vo výške 340,90 Eur vrátane DPH...“

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovateľka

vzhľadom na hroziaci vznik ďalšej ujmy  vrátenie zábezpeky v sume 63 423 € uhradenej

jej dlžníkom v zmysle reštrukturalizačného plánu  tiež navrhuje, aby ústavný súd odložil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. z 30. apríla

2014 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 21. marca 2011 do

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.

z 10. septembra 2015 ju prijal na ďalšie konanie. Súčasne označeným uznesením nevyhovel

návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 30. apríla 2014 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 21. marca 2011.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie účastníci konania po predchádzajúcej výzve

ústavného súdu oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preto využil možnosť podľa a upustil

od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako

aj s obsahom sťažnosti a listín k nej pripojených dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 15. októbra 2015

(Spr 10084/2015, doručenom ústavnému súdu 22. októbra 2015) okrem iného uvádza:

„... Vo veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. podľa

nás odvolací súd konal v medziach svojej právomoci. Jeho úvahy napísané v dôvodoch

rozhodnutia z 30. 4. 2014 vychádzajú z konkrétnych faktov prípadu, sú logické a majú

oporu v obsahu spisového materiálu. V dôvodoch rozsudku sú obsiahnuté také skutočnosti

skutkového i právneho posúdenia veci, aké sú žiadané aplikáciou ustanovenia § 157 ods. 2

Opätovne sa žiada poukázať na obsah rozsudku Krajského súdu vo veci sp. zn.

i písomné vyjadrenie predsedu senátu k tejto veci.

Sťažovateľkin prejav nespokojnosti s napadnutými uzneseniami je potrebné hodnotiť

aj tak, že obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR nie je zárukou toho, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Základným atribútom je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne.

Podľa nášho názoru, v predmetných veciach bol vyššie uvedený predpoklad

dodržaný postupom odvolacieho súdu, aj obsah rozhodnutí je zákonný, nearbitrárny a

preskúmateľný čo do dôvodov. Preto nie je možné z hľadiska doterajšieho stavu veci

konštatovať porušenie základných práv účastníka ... Odvolací súd, pokiaľ sa týka

odôvodnenia rozhodnutia, využil možnosť danú , že je možné sa obmedziť na

odôvodnenie a skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia vydaného

súdom prvého stupňa. Odvolací súd tak skonštatoval správnosť dôvodov uvádzaných v

odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Navrhuje preto sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú zamietnuť.“

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení odkazuje aj na stanovisko

predsedu senátu, ktorý o veci sťažovateľky rozhodoval. Tento po uvedení genézy

predmetného incidenčného konania zotrval na dôvodoch napadnutého rozsudku, pričom

okrem iného uviedol:

«Dňa 17. 9. 2010 bol podaný na OS Prešov návrh , proti odporcovi

, o určenie popretej pohľadávky, pretože správkyňa

odporcu v reštrukturalizačnom konaní podľa o konkurze

a reštrukturalizácii /ZKR/ poprela pohľadávku navrhovateľa ako veriteľa odporcu

z úverovej zmluvy č. U3050910 - 2006. Správkyňa poprela pohľadávku z dôvodu, že veriteľ

si svoje právo neprihlásil riadne a spôsobom ustanoveným zákonom, keďže prihláška

veriteľa je neurčitá, nejasná a nezrozumiteľná a v rozpore s obsahom príloh, ktoré veriteľ

pripojil k vyhláške. Z prihlášky nie je zrejmé, aká časť prihlásenej sumy veriteľa je splatná

a aká časť prihlásenej sumy sa stane splatná v budúcnosti. Veriteľ si mal svoje pohľadávky

- jednotlivé splátky úveru, ktoré sa stanú splatné v budúcnosti, prihlásiť ako podmienené

pohľadávky pre každú splátku osobitne s uvedením podmienky - uplynutie času. Podľa

navrhovateľa, pohľadávku prihlásil riadne a včas, je zabezpečená zabezpečovacím právom

a veriteľ nemusel prihlasovať budúce splátky úveru ako podmienené pohľadávky.

OS Prešov rozsudkom zo dňa 21. 3. 2011 č. k. -166 žalobu zamietol.

Podľa názoru OS veriteľ si mohol v reštrukturalizačnom konaní jednou prihláškou uplatniť

len splatné pohľadávky a nezaplatené nesplatné pohľadávky ako podmienené pohľadávky

samostatnými prihláškami. Správkyňa postupovala správne.

Na odvolanie navrhovateľa KS v Prešove rozsudkom zo dňa 21. 12. 2011

č. k. -225 zmenil rozsudok OS Prešov a určil, že navrhovateľ je veriteľom

pohľadávky prihlásenej do reštrukturalizačného konania vo výške 317.114,72 eur z

úverovej zmluvy. Povinnosťou navrhovateľa ako veriteľa bolo podľa prihlásiť

svoju pohľadávku jednou prihláškou, t. j. aj splátky úveru splatné v budúcnosti. Nesplatné

pohľadávky sa nemajú prihlasovať osobitnými prihláškami ako podmienené pohľadávky.

Na dovolanie odporcu NS SR uznesením zo dňa 30. 4. 2013 č. k. -264

zrušil rozsudok KS v Prešove. Podľa odvolacieho súdu povinnosťou žalobcu ako veriteľa

bolo prihlásiť celú pohľadávku z úveru, teda aj nesplatné mesačné splátky. Podľa

dovolacieho súdu, reštrukturalizačné konanie zaťažuje súd zistiť a odhaliť spoločný záujem

veriteľov pri kolektívnom uspokojení veriteľov a zabrániť individuálnemu uplatňovaniu či

výkonu práv jednotlivých veriteľov. Konkurzné konanie na rozdiel od konania

o reštrukturalizácii obsahuje v ustanovení úpravu splatnosti záväzkov úpadcu,

ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu, že vyhlásením konkurzu sa považujú za splatné.

Odvolací súd nemohol v otázke splatnosti vychádzať z analógie legis, pretože ustanovenie

upravuje splatnosť záväzkov úpadcu, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu

účinok vyhlásenia konkurzu tak, že sa nesplatné považujú za splatné. Pre nesprávny výklad

zákona dovolací súd zrušil rozsudok KS a vec vrátil na ďalšie konanie. V ňom je odvolací

súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu.

KS súc viazaný právnym názorom dovolacieho súdu v rozsudku zo dňa 30. 4. 2014

č. k. -287 potvrdil rozsudok OS Prešov. Nie je možné jednou prihláškou

prihlásiť celú úverovú pohľadávku, t. j. splátky splatné spolu so splátkami, ktoré nie sú

zročné. Nezročné pohľadávky sa majú prihlásiť ako podmienené pohľadávky podľa § 120

ods. 3 .

V sťažnosti navrhovateľa Ústavnému sudu SR sa vytýka rozhodnutiu KS v Prešove

arbitrárnosť napadnutého rozsudku KS v extrémnom nesúlade právnych záverov

s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami...

Ako predseda odvolacieho senátu k ústavnej sťažnosti navrhovateľa uvádzam toľko,

že nepovažujem rozhodnutie senátu za rozhodnutie, ktoré by nespĺňalo náležitosti

dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia. Nepovažujem ho ani za

arbitrárne, vydané na základe svojvôle a v rozpore s doterajšou súdnou praxou. Pokiaľ

odvolací súd v prvom rozsudku zmenil rozsudok Okresného súdu a vychádzal zo záveru, že

podľa môže veriteľ jednej pohľadávky z jedného úverového vzťahu prihlásiť naraz

jednou prihláškou, nemusí deliť prihlášky na splatné a nesplatné, tzv. podmienené

pohľadávky, prihlasované osobitnou prihláškou. Dovolací súd však upozornil na nemožnosť

tzv. analógie legis podľa , že po vyhlásení konkurzu sa nesplatné pohľadávky

stávajú splatnými, čím ozrejmil potrebu „deliť“ pohľadávky z úveru na splatné a nesplatné

a osobitne samostatne ich uplatniť v reštrukturalizácii ako podmienené pohľadávky.

Odvolací súd bol aj upozornený na viazanosť týmto právnym názorom podľa § 243d ods. 1

. Preto nemôžem súhlasiť s výtkou navrhovateľa, že odvolací súd nebol viazaný

právnym názorom dovolacieho súdu a nedostatočne nezdôvodnil, prečo sa odchýlil od

svojich právnych úvah v prvom a druhom rozsudku. Tu sme boli usmernení dovolacím

súdom na právne hodnotenie nároku a spôsob prihlasovania pohľadávky z úveru do

reštrukturalizácie s osobitným posúdením splatných a nesplatných pohľadávok.

Čo sa týka nedostatkov odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, je potrebné

zvážiť možnosti dané v , že je možné sa obmedziť v odôvodnení na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Z hľadiska toho, že boli

v doterajšom dokazovaní na OS, odvolacom súde i dovolacom vyjadrené právne závery

vo veci, ako účastníkov, tak súdov, a pre viazanosť v rozhodovaní závermi NS SR, preto ani

odôvodnenie rozhodnutia KS zo dňa 30. 4. 2014 nemuselo byť rozsiahle, ale dávalo

dostatočné právne závery k otázke nároku navrhovateľa a dôvodov, prečo jeho nároku

nebolo vyhovené...»

Po predchádzajúcej výzve ústavného súdu sa k sťažnosti v liste z 11. novembra 2015

(ústavnému súdu doručenému 20. novembra 2015) vyjadril prostredníctvom svojho

právneho zástupcu aj dlžník ako dotknutý účastník konania vedeného krajským súdom pod

sp. zn. , ktorý vo svojom liste najmä uvádza, že „... sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením sťažnosťou napadnutého rozsudku, ako aj so stanoviskom

predsedníčky Krajského súdu v Prešove a predovšetkým so stanoviskom predsedu senátu,

keďže z predmetných písomností je zrejmé, že Krajský súd v Prešove ako odvolací súd

postupoval v odvolacom konaní súc viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR

a v napadnutom rozsudku jasne a zrozumiteľne právne odôvodnil, na akom základe dospel

k právnemu záveru o neodôvodnenosti žaloby.

Principiálna právna otázka o spôsobe prihlasovania pohľadávok bola vyriešená

v súlade so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii a v súlade so zachovaním princípu

právnej istoty a preto nemohlo dôjsť k porušeniu ústavných práv sťažovateľa...

V súvislosti so správnosťou prihlasovania pohľadávok do reštrukturalizácie je nutné

zdôrazniť, že zákon sankcionuje nesprávnosť prihlášky mimoriadne prísne, kedy sa na

prihlášku v dôsledku napr. absencie akejkoľvek náležitosti neprihliada a preto máme za to,

že nedôvodne ústretový výklad v prospech veriteľov je v priamom rozpore s účelom

zákona...

Zároveň si dovoľujem v mene klienta požiadať, aby bola vec ústne prejednaná.“.

Dňa 25. mája 2016 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie podania dlžníka

z 11. novembra 2015, v ktorom dlžník prostredníctvom svojho právneho zástupcu

na podporu svojej doterajšej argumentácie upriamuje pozornosť ústavného súdu na

tú skutočnosť, že „mal sťažovateľ podať dovolanie v zmysle ust. 237 písm. f) (aj keď

mu túto možnosť priamo odvolací súd nepriznal, avšak zákon túto sťažovateľovi dával) a nie

priamo ústavnú sťažnosť, nakoľko tak vynechal z rozhodovania Najvyšší súd SR, ktorý

právny názor vyslovil, v čoho dôsledku nie je možné preskúmať správnosť postupu

odvolacieho súdu pri výklade právnej normy...“.

Ústavný súd nevyhovel žiadosti dlžníka o ústne prerokovanie veci pred ústavným

súdom z dôvodu, že nie je účastníkom konania pred ústavným súdom o sťažnosti

sťažovateľky, aj keď nespochybňuje, že dlžník má právny záujem na výsledku tohto

konania. V súlade so svojou ustálenou judikatúrou (napr. , ,

, ) ústavný súd však argumentáciu obsiahnutú v podaní

jeho právneho zástupcu primerane zohľadnil pri svojom rozhodovaní.

Stanovisko krajského súdu z 15. októbra 2015, ako aj vyjadrenie právneho zástupcu

dlžníka zaslal ústavný súd na vedomie a prípadné vyjadrenie sťažovateľke. Právny zástupca

sťažovateľky vo svojom vyjadrení zo 7. decembra 2015 (doručenom ústavnému súdu

10. decembra 2015) k uvedeným stanoviskám okresného súdu a dlžníka okrem iného

uvádza:

«Vyjadrenie Krajského súdu v Prešove... k sťažnosti považuje sťažovateľ za formálne

a účelové...

Napadnuté rozhodnutie súdu v predmetnej veci sa týka právneho posúdenia

a dôsledného rozlišovania „vzniku pohľadávky“ z úverovej zmluvy a „splatnosti

jednotlivých splátok pohľadávky“ z úverovej zmluvy. „Vznik pohľadávky“ a „splatnosť

pohľadávky“ sú dva zo základných právnych pojmov, pri aplikovaní a výklade ktorých by

všeobecné súdy nemali mať žiadne pochybnosti.

Až následne ide o aplikáciu posúdenia vzniku pohľadávky a splatnosti pohľadávky

v kontexte pri prihlasovaní pohľadávky do reštrukturalizačného

konania...

Sťažovateľ dopĺňa svoju argumentáciu o porušení práva podľa

Slovenskej republiky v kontexte aktuálnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov...»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, m. m. , , , ). Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, m. m. ,

, , ).

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

Dodržiavanie orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé

rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula

ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ( ). Výklad

každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ako základným

zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán

aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad, čo

sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na interpretáciu právnych noriem týkajúcich sa konkurzu

a reštrukturalizácie (porovnaj Ďurica, M. Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii.

Bratislava: EUROKODEX 2010, s. 6).

Požiadavka ústavne súladného výkladu aplikovanej právnej normy sa teda vzťahuje

v celom rozsahu aj na právne skutočnosti predpokladané

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) súvisiace s právnym

postavením veriteľa ako účastníka reštrukturalizačného konania a jeho oprávnenia

uplatňovať práva spojené s prihlásenou pohľadávkou a na výklad, či tieto právne

skutočnosti z ústavného hľadiska boli alebo neboli naplnené (nastali alebo nenastali).

Posúdenie týchto právnych skutočností a ich interpretácia však nemôžu byť natoľko

formalistické, aby sa prostredníctvom nich v konečnom dôsledku nielen zmaril účel

požadovanej súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré

nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pripísať na ťarchu účastníkovi konania, ktorý

sa tejto ochrany domáha.

Ústavný súd opakovane vo svojej judikatúre uvádza, že rozhodnutiu všeobecného

súdu musí predchádzať taký jeho postup, ktorý zodpovedá garanciám spravodlivého

súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení a príslušnej medzinárodnej

zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, najmä garanciám obsiahnutým v práve

na spravodlivý proces, v princípe rovnosti zbraní a v práve na kontradiktórne konanie

(m. m. ).

Jedným z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie je okrem práva domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu

súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie

kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. ). Podstatou

kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania

mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na

„protiargumenty“ protistrany (napr. , ).

Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

ktorý v súvislosti s rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní“, podľa

svojej konštantnej judikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná

možnosť predložiť svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu za rovnakých podmienok

(napr. v prípade Beer proti Rakúsku 2004, Baumann proti Rakúsku 2001, Dombo Beheer

B. V. proti Holandsku 1993, Ankerl proti Švajčiarsku 1996, Komanický proti Slovensku

2002).

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (m. m. , ). Len objektívnym

postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva

v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez

akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného

garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale

aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou

základného práva podľa a práva podľa dohovoru je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr.

, ). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež

vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,

neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľa

a a podľa listiny a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2014, ktorým

bol potvrdený rozsudok okresného súdu o zamietnutí jej žaloby o určenie popretej

pohľadávky v reštrukturalizačnom konaní sp. zn. vedenom voči dlžníkovi.

Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva podľa

a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za

nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili

platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a podľa listiny a práva podľa dohovoru

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky vzal predovšetkým do úvahy,

že namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej

spoločnosti do tej miery favorizované, že pri jeho uplatňovaní v zásade neprichádza

do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad, ani také formálne interpretačné

postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie,

či dokonca jeho popretie ().

Pri posudzovaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd musel taktiež

zobrať do úvahy zákonom ustanovenú záväznosť právneho názoru najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu v preskúmavanej veci ustanovenú v § 243d Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“).

Najvyšší súd ako súd dovolací svoj právny názor v zrušujúcom uznesení sp. zn.

z 30. apríla 2013 odôvodnil takto:

„V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd zmeňujúcim rozsudkom vo veci samej,

dovolanie tak smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré je prípustné týmto

mimoriadnym opravným prostriedkom napadnúť...

Dovolateľ existenciu dovolacích dôvodov proti rozsudku odvolacieho súdu

odôvodňoval tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241

ods. 2 písm. c) ) a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( )...

Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že žalobca v reštrukturalízačnom konaní

proti dlžníkovi, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. prihlásil svoju

pohľadávku vo výške 317 114,72 Eur postupom podľa a nasl. Z.

z. ... Súd prvého stupňa žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobca pred dňom splatnosti

pohľadávky nebol oprávnený od dlžníka vymáhať dlžnú sumu, keďže táto sa nestala

splatnou.

Odvolací súd v zmeňujúcom rozsudku dospel k zisteniu, že povinnosťou žalobcu ako

veriteľa bolo prihlásiť celú pohľadávku z úveru, teda aj nesplatné mesačné splátky, preto

rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a žalobe vyhovel.

Reštrukturalizačné konanie je zložito štruktúrovaný právny proces, v ktorom je

všeobecný súd zaťažený povinnosťou zistiť a odhaliť, čo sa skrýva pod obsahom pojmu

spoločný záujem veriteľov, ktorý pri kolektívnom (spravidla postupnom, resp. neúplnom)

uspokojení veriteľov prima facie nekorešponduje s individuálnymi záujmami jednotlivých

veriteľov. Zmyslom a účelom reštrukturalizácie je zabránenie individuálnemu uplatňovaniu

či výkonu práv jednotlivých veriteľov v prospech ich kolektívneho uspokojenia.

Maximalizácia uspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní

vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom je determinantom určujúcim spoločný záujem

veriteľov.

Pri posudzovaní potenciálneho uspokojenia veriteľov v konkurze a reštrukturalizácii

je súd povinný postupovať tak, aby sa dosiahla pre veriteľov čo najvyššia miera

uspokojenia ich pohľadávok, čo možno vyvodiť zo základných zásad konkurzu a

reštrukturalizácie ( ).

Konkurzné konanie na rozdiel od konania o reštrukturalizácii obsahuje v ustanovení

úpravu splatnosti záväzkov úpadcu, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu ako

účinok vyhlásenia konkurzu tak, že sa považujú za splatné.

Podľa účastníkmi reštrukturalizačného konania sú dlžník,

navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje

pohľadávky.

Odvolací súd v zmeňujúcom rozsudku uzavrel, že povinnosťou žalobcu ako veriteľa

bolo prihlásiť celú pohľadávku z úveru, teda aj nesplatné mesačné splátky úveru.

Dovolací súd je toho názoru, že odvolací súd pri rozhodovaní o určení popretej

pohľadávky nemohol pri posudzovani prihlášky žalobou v otázke splatnosti záväzku dlžníka

v reštrukturalizačom konaní vychádzať z analógie legis, pretože ustanovenie

upravuje splatnosť záväzkov úpadcu, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu ako účinok

vyhlásenia konkurzu tak, že sa považujú za splatné.

Nesprávnym právnym posúdením odvolacieho súdu je omyl pri aplikácii práva na

zistený skutkové zistenia súdom prvého stupňa aj v prípade, ak odvolací súd aplikoval síce

správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

Keďže výskyt niektorej z vád uvedených v ustanovení ,

je dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť

vždy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní, v ktorom je

odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 243d ods. 1 veta druhá

), sa odvolací súd vysporiada s vytknutými vadami v intenciách dovolacieho súdu,

opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní...“

V nadväznosti na toto rozhodnutie najvyššieho súdu krajský súd napadnutým

rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. z 21. marca 2011,

ktorým bol návrh sťažovateľky o určenie popretej pohľadávky zamietnutý.

Krajský súd svoj rozsudok sp. zn. z 30. apríla 2014 odôvodňuje

takto:

„Na dovolanie žalovaného Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30. 4. 2013 č. k.

-264 zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie...

Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania

napadnutého rozhodnutia a zistil, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Odvolací súd

sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2

) a k tomu dodáva:

Podľa , ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd,

ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci, pritom je právny názor súdu, ktorý

rozhodoval o dovolaní, záväzný. V danom prípade odvolací súd je viazaný právny názorom

Najvyššieho súdu, že pri posudzovaní prihlášky žalobcu do reštrukturalizácie nemožno

vychádzať z analógie legis podľa , že nesplatné pohľadávky a záväzky úpadcu od

vyhlásenia konkurzu sa stávajú splatné, preto ani povolením reštrukturalizácie nedošlo

k splatnosti celého nároku žalobcu z poskytnutého úveru. Ak ustanovenie § 114 ods. 1

písm. d/ hovorí, že začatie reštrukturalizačného konania má tieto účinky, že druhá

strana zmluvy nemôže vypovedať zmluvu uzatvorenú s dlžníkom a že vypovedanie zmluvy

alebo odstúpenie od zmluvy z toho dôvodu nie je účinným, potom ani žalobca nemohol na

základe tohto znenia vypovedať zmluvu alebo riešiť otázku predčasnej splatnosti

úverovej zmluvy, pretože by to bolo neúčinné. Je potrebné vychádzať z úverovej zmluvy

a dohody podľa čl. V bodu 5.1, že klient sa zaväzuje splácať úver v 88-tich pravidelných

mesačných splátkach vždy k 21. dňu v mesiaci od 5/2008 do 8/2015 vo výške 132.000,- Sk.

Nárok žalobcu sa stáva postupne splatným každomesačne a nie je splatný celý zostatok

úveru. Preto aj žalobca ako veriteľ mohol v reštrukturalizácii postupovať tak, že prihlasoval

svoje splatné pohľadávky prihláškou. Nemohol jednou prihláškou spolu prihlásiť celú

úverovú pohľadávku, teda pohľadávky splatné, aj mesačné pohľadávky z úveru, ktoré nie sú

splatné. Preto správkyňa konkurznej podstaty poprela pohľadávku, že prihláška veriteľa je

neurčitá, nejasná a nezrozumiteľná, pretože nie je jasné, ktorá časť prihlásenej sumy v čase

podania prihlášky nebola splatná. Žalobca mal prihlásiť nesplatné pohľadávky

z jednotlivých mesačných splátok s uvedením podmienky - uplynutia času. Žalobca mal

zachovať postup na uplatnenie práva s poukazom na , pretože môžu nastať

účinky predpokladané zákonom, že ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas

neuplatnia prihláškou, právo vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia

reštrukturalizačného plánu súdom zaniknú ( veta druhá ). Žalobca podľa

názoru Najvyššieho súdu mal si prihlasovať pohľadávky splatné v budúcnosti ako

podmienené pohľadávky. Preto rozhodnutie okresného súdu je správne, pokiaľ návrh

žalobcu zamietol, keď si žalobca nesprávne jednou prihláškou prihlásil celú pohľadávku

z úveru vrátane doposiaľ nesplatných splátok úveru, ktoré ale mal prihlásiť samostatnými

prihláškami ako podmienené pohľadávky s uvedením podmienky - uplynutia času (dátum

splatnosti jednotlivých splátok podľa ). To vyplýva aj z rozhodnutia

Najvyššieho súdu v tejto veci.

Krajský súd potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne, pričom

je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu.“

Podľa názoru krajského súdu vyplývajúceho z odôvodnenia napadnutého rozsudku

sp. zn. z 30. apríla 2014 a tiež zo stanoviska predsedníčky krajského súdu

z 15. októbra 2015 vyplýva, že krajský súd, rešpektujúc zákonom ustanovenú viazanosť

právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu (vo veci prihlasovania splatných

a nesplatných pohľadávok veriteľa z úveru v reštrukturalizácii), nemohol porušiť základné

právo sťažovateľky podľa a podľa listiny a ani právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pre účely posúdenia podstatnej sťažnostnej námietky sťažovateľky spočívajúcej

v tom, že k popretiu jej pohľadávky z úverovej zmluvy prihlásenej v reštrukturalizačnom

konaní vedenom voči dlžníkovi všeobecnými súdmi [okresným súdom a krajským súdom

(jeho v poradí druhým rozsudkom)] došlo na základe ich prílišného formalistického postupu

pri výklade a aplikácii príslušných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii,

obchádzajúc ich účel a zmysel, sa ústavný súd musel zaoberať ústavnou konformitou

interpretácie relevantných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii krajským

súdom ako súdom odvolacím.

Podľa výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov

a pre všetky orgány...

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo

zrušené, koná o veci ďalej. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní,

záväzný ( prvá a druhá veta ).

Záväznosť rozhodnutia súdu je jeho vlastnosť, v dôsledku ktorej má rozsudok

účinky, ktoré založiť má. Právna teória i súdna prax (pozri okrem iného napr. rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. ) rozoznávajú dva základné typy záväznosti

rozhodnutí najvyššieho súdu, a to na jednej strane záväznosť precedenčnú alebo judikatórnu

[v inej (než prerokúvanej) skutkovo a právne obdobnej veci] a na druhej strane záväznosť

kasačnú alebo inštančnú [v tej istej (priamo prerokúvanej) veci]. Samozrejme, v určitom

prípade môže mať to isté rozhodnutie najvyššieho súdu zároveň účinky záväznosti oboch

typov (pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2016).

Základným znakom precedenčnej záväznosti je, že presahuje judikatórne hranice tej-

ktorej prerokúvanej veci, má všeobecný význam a týka sa bližšie neurčeného okruhu

skutkovo a právne obdobných prípadov. I keď rozhodnutie najvyššieho súdu v právnom

poriadku Slovenskej republiky nemožno chápať tak, ako je v anglo-americkom právnom

systéme vnímaný precedens, predsa len aj jeho rozhodnutie predstavuje určité východisko

pre rozhodovanie všeobecných súdov Slovenskej republiky v iných, skutkovo a právne

rovnakých alebo obdobných prípadoch. Pre precedenčnú záväznosť je typické aj to, že pri

nej existuje možnosť súdu nižšieho stupňa nepodriadiť sa právnemu názoru súdu vyššieho

stupňa vtedy, keď  reflektujúc právne závery vyššieho súdu vyslovené v inej právnej veci 

náležite v dobrej viere vysvetlí svoj právny odklon, predostrie svoje konkurujúce úvahy

a začne s rozhodnutím vyššieho súdu (judikátom najvyššieho súdu) zmysluplný právny

dialóg, v rámci ktorého polemizuje s právnymi názormi vyššieho súdu a vysvetlí, prečo svoj

právny názor považuje za lepšie zodpovedajúci podstate prerokúvanej veci.

Účinky kasačnej záväznosti sú podstatne odlišné. Požiadavky na reflektovanie

právneho názoru najvyššieho súdu zaujaté v tej istej právnej veci a vyjadrené v jeho

zrušujúcom rozhodnutí sú pri následnom rozhodovaní odvolacieho súdu výrazne prísnejšie

než v prípade precedenčnej (judikatórnej) záväznosti. Pre konanie po zrušení rozhodnutia

dovolacím súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti a podriadenosti nižšieho súdu

(odvolacieho alebo prvostupňového) právnym názorom vysloveným dovolacím súdom.

Kasačná (inštančná) záväznosť vyplývajúca z môže byť reflektovaná len

bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu.

Rešpektujúc skutočnosť, že v konaní nasledujúcom po zrušujúcom rozhodnutí

dovolacieho súdu odvolací súd v zásade nemá žiadny priestor pre úvahy, či bude, alebo

nebude rešpektovať právny názor najvyššieho súdu, ústavný súd v okolnostiach prípadu

považuje za zásadne neprijateľný názor odvolacieho súdu v preskúmavanej veci, ktorý

celkom neprípustne  len na základe vlastného uváženia (a pritom zjavne extenzívne),

vykladá záväzný právny názor najvyššieho súdu zaujatý v predchádzajúcom zrušujúcom

(kasačnom) rozhodnutí najvyššieho súdu.

Podstatnou v posudzovanom prípade je odpoveď na otázku, či je splatnosť

pohľadávky veriteľa (resp. záväzku dlžníka) právne relevantná pri jej uplatňovaní

(prihlasovaní) veriteľom v reštrukturalizačnom konaní.

Je nesporné, že záväzný právny názor dovolacieho súdu sa v preskúmavanej veci

obmedzil len na vyslovenie nemožnosti odvolacieho súdu pri posudzovaní prihlášky

sťažovateľky v otázke splatnosti záväzku dlžníka v reštrukturalizačnom konaní vychádzať

z analógie legis § 46 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, s čím sa v zásade stotožňuje aj

ústavný súd.

Podľa § 46 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii nesplatné pohľadávky

a záväzky úpadcu, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu a ktoré sa týkajú majetku

podliehajúceho konkurzu, sa od vyhlásenia konkurzu až do zrušenia konkurzu považujú za

splatné, ak tento zákon neustanovuje inak; to rovnako platí pre podmienené pohľadávky,

ktoré sa v konkurze uplatňujú prihláškou.

V intenciách citovaného ustanovenia splatnosť pohľadávok a záväzkov, ktoré neboli

splatné pred vyhlásením konkurzu, je len účelová a dočasná. Účelovosť sa prejavuje v tom,

že je to len pre účely konkurzu a dočasnosť v tom, že trvá len do zrušenia konkurzu. Po

zrušení konkurzu sa obnovuje pôvodná splatnosť záväzkov, ktoré neboli uspokojené,

a pohľadávok, ktoré neboli splnené. Splatnosť nesplatných záväzkov úpadcu umožní

veriteľom úpadcu prihlásiť si svoje pohľadávky v konkurznom konaní. Splatnosť

nesplatných pohľadávok úpadcu umožní správcovi vymáhať pohľadávky v prospech

konkurznej podstaty (pozri Ďurica, M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár.

Bratislava: C. H. Beck, 2015, s. 499).

Reštrukturalizačné konanie je osobitný druh civilného konania, v ktorom si veritelia

vymáhajú svoje pohľadávky. Je to špecifické konanie, pretože má aj ďalšie funkcie. Na

rozdiel od konkurzu slúži na ozdravenie podnikateľských subjektov, ktorým sa umožňuje

zbaviť časti dlhov. Tak ako v iných konaniach, aj v reštrukturalizačnom konaní si musí

veriteľ uplatniť svoje právo, ak chce, aby jeho pohľadávka, spravidla jej časť, bola

uspokojená. Prihláška pohľadávky veriteľa je tak v podmienkach reštrukturalizácie dlžníka

zákonnou formou uplatnenia práva na prístup k súdu, ktoré je imanentnou súčasťou práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 120 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak tento zákon

neustanovuje inak, právo uplatňovať svoje nároky počas reštrukturalizácie majú len

veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky. Ak sa

tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia prihláškou, právo vymáhať tieto

nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká.

Podľa § 120 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávky, ktoré vznikli

voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, pracovnoprávne nároky, na ktoré nárok

vznikol za obdobie kalendárneho mesiaca, v ktorom došlo k začatiu reštrukturalizačného

konania, odmena správcu a nepeňažné pohľadávky sa v reštrukturalizácii neuplatňujú

prihláškou (ďalej len „prednostné pohľadávky“). Na prednostné pohľadávky nepôsobia

účinky začatia reštrukturalizačného konania, ani sa nezahŕňajú do reštrukturalizačného

plánu, ibaže s tým ich veritelia súhlasia.

Podľa § 120 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii za prednostné pohľadávky

sa nepovažujú nároky ručiteľov, spoludlžníkov alebo iných osôb, ktorým vznikne po začatí

reštrukturalizačného konania pohľadávka voči dlžníkovi, ak budú za neho plniť záväzok,

ktorý vznikol pred začatím reštrukturalizačného konania. Tieto nároky musia byť

v reštrukturalizácii uplatnené prihláškou ako podmienené pohľadávky, inak v prípade

potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká právo vymáhať tieto nároky voči

dlžníkovi.

Podľa § 136 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii záväzná časť plánu

obsahuje určenie všetkých práv a záväzkov, ktoré majú účastníkom plánu podľa plánu

vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť. Tieto práva a záväzky a majetok, ku ktorému sa

vzťahujú, ak ide o vecné práva alebo iné podobné práva, musia byť v pláne určené tak, ako

je to potrebné podľa osobitných predpisov pre ich vznik, zmenu alebo zánik, alebo získanie

príslušných rozhodnutí a súhlasov, na základe ktorých vznikajú, menia sa alebo zanikajú,

alebo ktoré sú podmienkou na ich vznik, zmenu alebo zánik.

Podľa § 155 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii zverejnením uznesenia

o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa

tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi, ako

aj riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na majetok dlžníka; to

platí rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou.

Reštrukturalizácia je často označovaná za súdnu ochranu poskytovanú právnym

poriadkom dlžníkom, ktorí sú podnikateľmi, pred ich veriteľmi. Táto ochrana však nemôže

byť vykladaná tak, že samotný inštitút reštrukturalizácie by mal znemožňovať prihlásenie si

pohľadávok veriteľmi do súdneho konania, ktorým reštrukturalizačné konanie bezpochyby

je. Úlohou tohto inštitútu je len ochrana prevádzky podniku dlžníka počas

reštrukturalizačného konania, a to práve na účely neskoršieho vyššieho uspokojenia

pohľadávok veriteľov.

Preto zákon o konkurze a reštrukturalizácii pri reštrukturalizácii neustanovuje ako jej

následok „splatnenie“ záväzkov dlžníka (teda pohľadávok veriteľov) tak, ako to je

v prípade konkurzu (§ 46 zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Uvedené však

nespôsobuje zánik oprávnenia veriteľov prihlásiť si pohľadávky do reštrukturalizačného

konania. Naopak, z § 120 zákona o konkurze a reštrukturalizácii jednoznačne vyplýva, že

v prípade, ak si veriteľ svoju pohľadávku, ktorá mu vznikla v období pred začatím

reštrukturalizačného konania, do tohto konania v zákonom ustanovenej lehote neprihlási

prihláškou, právo vymáhať nárok z tejto pohľadávky voči dlžníkovi mu v prípade

potvrdenia reštrukturalizačného plánu zaniká. Za pohľadávky, ktorých neuplatnenie v rámci

reštrukturalizačného konania prihláškou zákon nesankcionuje neskoršou

nevymáhateľnosťou, zákon o konkurze a reštrukturalizácii pritom považuje len prednostné

pohľadávky, ktorých taxatívny výpočet je uvedený v § 120 ods. 2 tohto zákona.

Do reštrukturalizácie sa pod sankciou neskoršej nevymáhateľnosti prihlasujú aj

pohľadávky, ktorých vznik závisí od splnenia určitej podmienky (podmienené pohľadávky).

Pojem podmienka však právna teória i súdna prax jednoznačne charakterizuje ako neznámu,

budúcu, možnú, dovolenú a zároveň neistú právnu skutočnosť (pozri § 36 Občianskeho

zákonníka), pričom plynutie času tak, ako to v súvislosti s prihlasovaním nesplatných

pohľadávok sťažovateľky z jednotlivých mesačných splátok úveru vykladá krajský súd

v napadnutom rozsudku, za takúto podmienku podľa názoru ústavného súdu považovať

nemožno. Odhliadnuc od uvedeného, pre posúdenie, či mala byť určitá pohľadávka

prihlásená ako podmienená, navyše nie je právne relevantné, kedy nastane splatnosť danej

pohľadávky, resp. či sa tak stalo pred začatím reštrukturalizačného konania, alebo sa tak

stane až po tomto momente. Rozhodný je totiž bez akýchkoľvek pochybností moment

vzniku danej pohľadávky, pričom pri pohľadávke z úveru je týmto momentom moment

poskytnutia samotného úveru.

Rozhodujúcim teda podľa názoru ústavného súdu v preskúmavanej veci je to, či

a v akom rozsahu vznikol sťažovateľke vymáhateľný nárok vyplývajúci z úverovej zmluvy.

Ako vyplýva z tvrdenia sťažovateľky, ale aj z obsahu napadnutého rozsudku krajského

súdu, sťažovateľka je nositeľkou hmotného práva, t. j. má voči dlžníkovi pohľadávku. Jej

pohľadávka vznikla poskytnutím finančných prostriedkov dlžníkovi na základe úverovej

zmluvy z 15. mája 2006 (teda pred začatím reštrukturalizačného konania), pričom dlžník

svoj dlh vyplývajúci z úverovej zmluvy uznal vo forme notárskej zápisnice sp. zn.

N 98/2006, Nz 20504/2006, NCRis 20416/2006 z 26. mája 2006. Túto skutočnosť dlžník

nepoprel ani v priebehu súdneho konania o určenie popretej pohľadávky.

Ak teda odvolací súd vykladal povinnosť prihlásenia pohľadávok veriteľa

(sťažovateľky) vyplývajúcich z úverovej zmluvy tak, že sa majú prihlásiť len tie úverové

nároky veriteľa, ktoré sa týkali splátok splatných do reštrukturalizačného konania,

a nesplatné pohľadávky z jednotlivých mesačných splátok si veriteľ mal prihlásiť

s uvedením podmienky  plynutia času, a z tohto dôvodu poprel celú prihlásenú pohľadávku

sťažovateľky vrátane zabezpečovacieho práva, podľa názoru ústavného súdu neprihliadol

bez relevantného dôvodu na aplikáciu ustanovenia § 120 ods. 1 a 2 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii. Tento právny záver formuloval krajský súd nad rámec záväzného

právneho názoru dovolacieho súdu bez primeraného odôvodnenia, čo ústavný súd považuje

za prejav formalistického prístupu k interpretácii relevantných právnych noriem, ktorý má

vo svojich dôsledkoch prvky arbitrárnosti, resp. ide o právny záver, ktorý možno považovať

z ústavného hľadiska za zjavne neodôvodnený.

Z hľadiska materiálneho chápania ochrany ústavnosti, ktoré ústavný súd preferuje

vo svojej rozhodovacej činnosti (, , ,

atď.), bolo v danom prípade potrebné, aby krajský súd presvedčivým spôsobom odôvodnil

svoj právny záver a naopak, aby ústavne akceptovateľným spôsobom vyvrátil v danom

prípade tiež do úvahy prichádzajúci spôsob interpretácie relevantných právnych noriem,

podľa ktorej do reštrukturalizačného konania je potrebné prihlásiť všetky pohľadávky, ktoré

vznikli pred začatím reštrukturalizačného konania, a to aj v prípade, že ku dňu povolenia

reštrukturalizácie ešte nie sú splatné.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v danom prípade z dvoch do úvahy

prichádzajúcich interpretačných záverov zvolil taký, ktorý nekorešponduje spravodlivému

usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi posudzovaného súdneho konania, ktoré je

základným prejavom materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti (m. m. ,

, , atď.) a zároveň aj kľúčovým imperatívom pre

výklad a aplikáciu právnych noriem uskutočňovanú všeobecným súdom. Ak už krajský súd

zvolil druhý z možných prístupov k usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi konania

(v incidenčnom konaní v rámci reštrukturalizačného konania), bolo nevyhnutné, aby svoje

právne závery presvedčivým spôsobom odôvodnil (aj v otázke ním deklarovaného zániku

zabezpečenia nárokov veriteľa záložným právom, ktoré v odôvodnení napadnutého

rozsudku úplne absentuje), a tým preukázal aj ich ústavnú akceptovateľnosť.

Nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k námietkam

sťažovateľky treba preto aj s ohľadom na uvedené skutočnosti považovať podľa názoru

ústavného súdu za ďalší dôvod na vyslovenie porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a podľa listiny a práva podľa dohovoru.

Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný

súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými

okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho, rešpektujúc záväzný

právny názor dovolacieho súdu, viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru

ústavného súdu však postup a napadnutý rozsudok krajského súdu uvedené atribúty nespĺňa.

Ústavný súd navyše uvádza, že v skutkovo i právne obdobnej veci vedenej pod

sp. zn. už krajský súd rozhodol (uznesením zo 7. mája 2015) opačne ako

v napadnutom rozhodnutí, keď zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 29. septembra 2014 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie so záverom, že

„výklad aj ustanovenie , nemôže siahať tak ďaleko, aby sa dostal do

rozporu so zmyslom vykladaného normatívneho textu...“. Obdobný názor, odkazujúc na

výklad právnej normy, konkrétne ustanovení § 120 ods. 1, 2 a 3 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii, zodpovedá aj rozhodnutiam Krajského súdu v Banskej Bystrici ako súdu

odvolacieho v konaní vedenom pod sp. zn. , sp. zn. .

Zároveň možno poukázať aj na rovnaký právny záver, ku ktorému dospel pri

porovnateľných právnych úpravách aj Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn.

.

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp

právnej istoty ( ), ktorého neopomenuteľným komponentom je

predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú

právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď

(napr. m. m. , , ), teda to, že obdobné situácie musia

byť rovnakým spôsobom právne posudzované (), pretože inak dochádza aj

k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní

jednoty rozhodovania. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké

alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne

a rozumne zdôvodniť (m. m. , , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd nespochybňuje svoj ustálený právny názor,

podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov

a suplovať tak poslanie, ktoré podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1]

zveruje najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), ktorému okrem iných priznáva aj

právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (m. m. ). Napriek tomu aj existencia rozdielnej

judikatúry všeobecných súdov k posudzovanému právnemu problému signalizuje (spolu

s už uvedeným), že krajský súd vo veci sťažovateľky nerešpektoval požiadavky vyvoditeľné

zo základného práva na súdnu ochranu podľa , a

ods. 1 listiny a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto nálezu.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli

porušené základné práva sťažovateľky podľa a a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zrušiť tento rozsudok

krajského súdu podľa a vrátiť mu vec na ďalšie konanie pre účely

opätovného prerokovania a rozhodnutia (bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd s ohľadom na uvedené osobitne zdôrazňuje, že v ďalšom postupe bude

krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými najmä v III. časti tohto

nálezu ( ). Krajský súd bude tiež viazaný rozhodnutím

o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona

o ústavnom súde).

Sťažovateľka namietala porušenie svojich práv podľa a dohovoru aj

nevyslovením prípustnosti podania dovolania voči napadnutému rozsudku krajského súdu

argumentujúc, že „šlo o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nakoľko sa

týkalo právneho problému výslovne neupravenom , ku ktorému neexistuje žiadna

judikatúra ani stanovisko najvyššieho súdu, na ktoré by bolo možné prihliadnuť...“. Za

okolností, keď ústavný súd sťažnosti vyhovel a vyslovil porušenie práv sťažovateľky,

zároveň zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, bolo už

bez právneho významu, aby vyhovel explicitne aj tejto námietke sťažovateľky. Zrušenie

napadnutého rozsudku má totiž v procesnej rovine za následok pokračovanie incidenčného

konania vo fáze, v akej sa nachádzalo pred vydaním sťažnosťou napadnutého rozsudku

krajského súdu. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 4

výroku tohto nálezu).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a

ods. 2, 3 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného jej

a práva zaručeného jej dodatkového protokolu sa ústavný súd riadil

princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia

ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (, ), ktorý

vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal

pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. , )

z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a a podľa listiny a práva podľa dohovoru

a zrušením napadnutého rozsudku (pozri ďalej časť III tohto nálezu k odôvodneniu bodu 2

výroku tohto nálezu) sa otvára priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou

uvedených práv hmotného charakteru.

Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel, uprednostňujúc

právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania

pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd nevyhovel sťažnosti ani v časti, ktorou sa sťažovateľka domáhala

vyslovenia porušenia čl. 36 ods. 2 a 4 listiny. Vychádzal pritom z odôvodnenia sťažnosti,

z ktorého zjavne vyplýva, že sťažovateľka namieta v skutočnosti len základné právo

garantované v listiny, ktorý je identický s . Navyše

vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 36 ods. 2 listiny by prichádzalo do úvahy

v zásade len vtedy, keď by napadnutý rozsudok bol vydaný v rámci správneho súdnictva

a vyslovenie porušenia základného práva vyplývajúceho z čl. 36 ods. 3 listiny v prípade, ak

by predmetom namietaného súdneho konania bolo rozhodovanie o náhrade škody. Obdobne

neprichádza do úvahy ani porušenie ustanovenia čl. 36 ods. 4 listiny, ktoré má charakter

ústavnej blankety, a nie subjektívneho základného práva.

IV.

Ústavný súd rozhodol napokon podľa aj

o úhrade trov konania úspešnej sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním Advokátskou kanceláriou RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8/A,

Bratislava, v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd priznal úhradu trov konania,

vychádzajúc zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky v prvom polroku 2013 v sume 804 € (úkony právnej služby advokáta boli

vykonané v roku 2014) aplikáciou § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom ich vyčíslil v sume 268 € za dva úkony právnej

služby po 134 €, t. j. príprava a prevzatie právneho zastúpenia a písomné podanie na súd,

2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 8,04 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 %

DPH (56,82 €), pretože právna zástupkyňa je platcom DPH. Priznaná úhrada trov konania

pre sťažovateľku predstavuje celkovú sumu 340,90 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Stanovisko právnej zástupkyne sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu, doručené

ústavnému súdu 10. decembra 2015, nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah

(sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci

samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľky ( v spojení s ).

V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2016