Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 54/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-68

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júna 2012 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti E. K. s. r. o., S., zastúpenej advokátom

JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podnikať podľa čl. 35

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 19. septembra 2011, za účasti Krajského súdu v Košiciach a obchodnej spoločnosti G. s. r.

o., takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti E. K. s. r. o., podľa

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení so základným právom podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 19. septembra

2011 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 19. septembra

2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti E. K. s.

r. o., trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jej

právneho zástupcu JUDr. L. L., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti E. K. s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

podnikať podľa (ďalej len „“), základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.

zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 19. septembra 2011

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

V sťažnosti sa okrem iného uvádza:

„Dňa 26. 12. 2002 naša spoločnosť uzavrela so žalobcom zmluvu o zabezpečení

poradenstva, ktorou sa žalobca ako dodávateľ zaviazal zabezpečiť poradenské

a konzultačné služby v dohodnutých oblastiach priebežne podľa požiadaviek odberateľa

(našej spoločnosti) za dohodnutú cenu 30.000,- Sk + DPH. Zmluva bola uzavretá

s účinnosťou od 1. 1. 2003 na dobu neurčitú podľa požiadaviek odberateľa. V závere bolo

dohodnuté, že každá zo zmluvných strán má právo samostatne odstúpiť od zmluvy, a to

na základe písomného vyjadrenia podaného druhej strane.

Žalobca spočiatku zmluvu priebežne plnil, neskôr sme už jeho služby nepožadovali,

poradenskú i konzultačnú činnosť pre nás prestal vykonávať od 1. 1. 2006. Návrhom

na vydanie platobného rozkazu zo dňa 7. 11. 2007 si však žalobca uplatnil proti našej

spoločnosti nárok na zaplatenie odmeny za obdobie január až december 2006 vo výške

428.400,- Sk s prísl. vec bola vedená na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn.

. Aj keď bolo preukázané, že žalobca si svoje povinnosti vyplývajúce zo

zmluvy neplnil, bol v spore úspešný (vec prešla i odvolacím súdom). Vzhľadom

na právoplatné skončenie sporu naša spoločnosť súdom priznané peniaze žalobcovi

zaplatila.

Naša spoločnosť zaslala žalobcovi list zo dňa 11. 4. 2007 označený ako Výpoveď

zo zmluvy, čo podľa nás spĺňalo podmienky písomného vyjadrenia podľa článku IX., bodu 5

zmluvy, pretože jeho obsahom bolo to, že zmluvu vypovedáme, čo je možné považovať

za odstúpenie od zmluvy.

Žalobca dňa 22. 9. 2009 podal ďalší návrh na vydanie platobného rozkazu na sumu

36.735,78 Eur s prísl. znovu z titulu neplatenia odmeny z pôvodnej zmluvy zo dňa 26. 12.

2002 za obdobie od 1. 1. 2007 do 31. 8. 2009, t. j. za 31 mesiacov. Konanie bolo vedené pod

sp. zn. . Súdy nevzali do úvahy tie skutočnosti, že po celé uvedené obdobie

žalobca neposkytoval žiadne služby (ani poradenské ani konzultačné), my sme od neho

žiadne plnenie ani nepožadovali, naviac sme podali dňa 11. 4. 2007 písomné vyjadrenie,

obsahom ktorého bolo odstúpenie od zmluvy. Napriek týmto preukázaným skutočnostiam

súdy opätovne žalobe vyhoveli.“

Z príloh k sťažnosti vyplýva, že krajský súd rozsudkom č. k. -230

z 19. septembra 2011 potvrdil rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -201 zo 14. júna 2011, ktorým tento rozhodol,

že sťažovateľka (žalovaná, pozn.) je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 33 180,72 € s 0,05 %

úrokom z omeškania denne od 16. augusta 2009 do zaplatenia a nahradiť trovy konania

vo výške 11 231,50 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:

„Prvostupňový v zásade odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že pohľadávka žalobcu je

oprávnená, lebo účastníkmi bola uzavretá platná zmluva na poskytovanie poradenských

a konzultačných služieb, odmena bola stanovená paušálne, nebola ničím podmienená

a k odstúpeniu od zmluvy nedošlo. Ďalej uviedol, že list žalovaného zo dňa 11. 4. 2007

označený ako výpoveď nespĺňa zákonné náležitosti, obsahuje iba vyjadrenie, že žiadne

poradenstvo nepožadoval a že faktúru č. 200713 nepreplatí. Súd uviedol, že ak by súd

uvedenú výpoveď posudzoval ako odstúpenie od zmluvy, toto odstúpenie od zmluvy je

neúčinné, pretože nespĺňa náležitosti stanovené zákonom.

Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia prvostupňovým súdom a konštatoval správnosť dôvodov napadnutého

rozhodnutia. Oba súdy zhodne konštatovali, že žalovaný dobrovoľne a slobodne prevzal

v zmluve o zabezpečení poradenstva zo dňa 26. 12. 2002 záväzok zaplatiť žalobcovi

za v zmluve dohodnuté poradenstvo dohodnutú odmenu a že takýto záväzok žalovaného je

v súlade s ustanovením článku 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého

každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikto nesmie byť nútený konať to, čo mu

zákon neukladá.“

K namietanému porušeniu základného práva podľa sťažovateľka

uvádza:

„Všeobecné súdy porušili ústavné právo na slobodné podnikanie, keď poskytli

svojimi rozhodnutiami podporu nároku, ktorý bol uplatňovaný v rozpore s dobrými mravmi,

resp. v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Vo všeobecnosti v podnikaní

platia určité obchodné zvyklosti, teda vžité a všeobecne zachovávané pravidlá správania

v obchodnej praxi. Obsahom sú tieto obchodné zvyklosti odvodené od všeobecných noriem

morálky. Podľa nášho názoru nemožno považovať za morálne to, ak sa v zmluve dohodne

odmena za poskytovanie určitých výkonov na požiadanie spoločnosti odberateľa,

spoločnosť výkony nepožaduje a výkony nie sú ani dodávateľom realizované, resp.

poskytované a napriek tomu by sa za ne mala platiť odplata. Ak by toto malo byť v súlade so

zmluvou (podľa výkladu všeobecných súdov), potom uplatnenie takéhoto práva je v rozpore

so zásadami poctivého obchodného styku. Nie je predsa možné, ani spravodlivé, ani

morálne, aby bez práce bola odmena. Ak žalobca neposkytol plnenie, nemá právo

na odplatu -protiplnenie.

V tejto súvislosti chceme poukázať aj na ustanovenie ,

podľa ktorého, ak strany majú vzájomné záväzky, môže sa splnenia záväzku druhou stranou

domáhať len tá strana, ktorá svoj záväzok už splnila.“

K namietanému porušeniu a práva podľa dohovoru

sťažovateľka uvádza:

«Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom

a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec

predstavuje predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu tak, ako to vyplýva

z článku 46 a nasl. SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Jedným z týchto princípov predstavujúci súčasť práva na riadny

proces a vylučujúci ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozsudky

odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení Z odôvodnenia musí

vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej

strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu

v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej

interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie

považovať za rozporné s článkom 46 ods. 1 , resp. s článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

Rozhodnutie súdu je v rozpore s citovaným ustanovením Občianskeho súdneho

poriadku a tvrdíme, že ak súd konal inak ako v rozsahu a spôsobom, ktorý mu predpisuje

zákon, porušil naše zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie. Závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodnutí

riadil, sú zjavne neodôvodnené a svojvoľné.

Extrémny nesúlad v právnych záveroch všeobecných súdov s vykonanými skutkovými

zisteniami vidíme vtom, že v konaní bolo nesporne preukázané, že uzavretá zmluva bola

určitá a zrozumiteľná v tom, že plnenie zo strany žalobcu sa malo poskytovať len na základe

vyžiadania našej spoločnosti (článok III. zmluvy „Dodávateľ poskytne poradenstvo

priebežne podľa požiadaviek odberateľa“) a za mesiac poskytovania služieb mu bude

vyplatená odmena vo výške 30.000,- Sk plus DPH. Súd právne uzavrel, že žalobcovi patrí

odmena mesačne vo výške 30.000 Sk plus DPH bez ohľadu na to, či prácu vykonával alebo

nie. Okrem toho ďalšiu svojvôľu vidíme vtom, že sme preukázali doručenie listiny (písomné

vyjadrenie odstúpení od zmluvy podľa článku IX., bod 5. zmluvy) a súdy právne uzavreli vec

tak, že zmluva platí aj naďalej.

Napokon sme argumentovali, že žalobca si uplatňuje právo v rozpore s poctivým

obchodným stykom a naše odvolanie odvolací súd označil v tejto časti za chaotické. Chceli

sme poukázať na to, že zákon subjektívne práva nielen priznáva, ale aj poskytuje ochranu

ich výkonu. Nechráni však taký výkon práva, ktorý sa prieči zásadám poctivého obchodného

styku. Takýmto výkonom práva sa prekračujú medze zmluvnej voľnosti, ktorú zákon

poskytuje v obchodných záväzkových vzťahoch. Tieto zásady sú kritériom právnej ochrany

v tom zmysle, že pokiaľ výkon práva je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,

aj keď neporušuje žiadne kogentné ustanovenie zákona, nepožíva právnu ochranu. Týmto

ustanovením sa postihuje aj tzv. šikanovanie, keď účelom výkonu práva nie je realizácia

vlastných oprávnených hospodárskych záujmov a hospodárskeho cieľa určeného

obchodným záväzkom, ale ide o snahu jednej strany výkonom práva znevýhodniť druhú

stranu a spôsobiť jej ujmu. Tu nejde o to, že by posudzovaná zmluva mala byť v rozpore

s dobrými mravmi. V prípade nemôže ísť o rozpor s dobrými

mravmi vôbec (myslíme tým zmluvu, ktorá by bola v rozpore s dobrým mravom, pretože

takáto zmluva by bola neplatná), ale ide o preukázateľný a zreteľný rozpor so zásadami

poctivého obchodného styku.

Podľa nášho názoru v súdnom spore bolo konanie v rozpore s poctivým obchodným

stykom aj so zreteľom na predchádzajúci súdny spor zjavne preukázané vo forme

šikanózneho konania, avšak právne závery všeobecných súdov v úplnom rozpore

s vykonanými dôkazmi priznali uplatňovaný nárok žalobcovi. Naviac všeobecné súdy

zhodne uviedli, že listina, ktorou sme odstúpili od zmluvy nespĺňala náležitosti účinného

odstúpenia od zmluvy a poukazovali na ustanovenie § 344 a § 345 ods. 1 až 3 Obchodného

zákonníka, ako aj . Pritom je zrejmé, že na odstúpenie

od zmluvy sa nemohli vzťahovať ustanovenia a z toho

dôvodu, že sme odstupovali nie podľa zákona, ale podľa zmluvy, v ktorej je jasne uvedené,

že odstúpiť od zmluvy môže samostatne ktorákoľvek so zmluvných strán na základe

písomného vyjadrenia. Súdy napriek tomu trvali na tom, že sme mali poskytnúť dodatočnú

primeranú lehotu na splnenie zmluvnej povinnosti a až potom od zmluvy odstúpiť. Tento

právny záver je takisto v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

o sťažnosti nálezom takto rohodol:

„Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo sťažovateľa na slobodu podnikania podľa článku 35 Slovenskej

republiky a základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19. 9. 2011, č. k. -230,

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia 1.185 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. L. do 1 mesiaca od doručenia

tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -44 z 27. januára 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby

sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda krajského súdu ústavnému

súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn.

zo 16. februára 2012 (ďalej len „vyjadrenie predsedu krajského súdu“) okrem iného

uviedol, že „Základom sťažnosti je najmä to, že navrhovateľ si uplatňuje právo v rozpore

s poctivým obchodným stykom a pre prípad neakceptovania tohto právneho názoru

sťažovateľ poukazuje na to, že od zmluvy za poskytovanie poradenskej a konzultačnej

činnosti riadne odstúpil. S tým, že zo strany navrhovateľa nedošlo k riadnemu odstúpeniu

od zmluvy sa riadne vysporiadal súd prvého stupňa a s týmto právnym názorom súdu

prvého stupňa sa v plnom rozsahu stotožnil aj odvolací súd. Napadnuté rozhodnutie je

odôvodnené v súlade so zákonom, dalo odpoveď na všetky podstatné otázky v tejto veci.

Princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, resp. SR zaväzuje súdy na odôvodňovaní

súdnych rozhodnutí (rozsudkov a uznesení) nemôže sa to chápať tak, že sa vyžaduje

podrobná odpoveď na každý argument. Rozsah tejto povinnosti sa preto môže merať podľa

povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný vo svetle každého prípadu. Rozsudok

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19. septembra 2011 sp. zn. uvedené

kritéria spĺňa v plnom rozsahu. Každý podnikateľský subjekt, ktorý vstupuje do zmluvných

vzťahov s inými, si musí byť vedomý toho, že zmluvy sa musia plniť, a to aj v prípadoch,

kedy je to pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné. Bolo teda len vecou sťažovateľa,

s kým uzavrie zmluvu a aké záväzky na seba zo zmluvy prevezme. Samotný sťažovateľ,

keďže nie je si istý, či od horeuvedenej zmluvy platne odstúpil, domáha sa preto ústavnou

sťažnosťou aplikácie ust. .

Podľa výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami

poctivého obchodného styku nepožíva právna ochranu. V obchodných vzťahoch platí

zmluvná dohoda strán, aj keď je táto pre niektorú zmluvnú stranu nevýhodná. Strany nesú

podnikateľské riziko a k zmene podmienok sa zásadne neprihliada. Z obsahu celého

podania sťažovateľa nevyplýva, že zo strany navrhovateľa dochádza k zneužívaniu práv

vyplývajúcich z horeuvedenej zmluvy. Samotná skutočnosť, že navrhovateľ poradenstvo

sťažovateľovi neposkytol, nie je zneužívanie práva, pretože toto poradenstvo mal

navrhovateľ sťažovateľovi poskytnúť priebežne podľa požiadania sťažovateľa. Sťažovateľ

nepredložil v priebehu konania žiadny dôkaz o tom, že navrhovateľa požiadal

o poradenstvo a tento mu poradenstvo neposkytol.“.

Obchodná spoločnosť G. s. r. o., K., vystupujúca v napadnutom konaní vedenom

krajským súdom ako účastník konania na strane žalobkyne (ďalej len „žalobkyňa“)

požiadala podaním doručeným ústavnému súdu 9. februára 2012, aby jej bola doručená

sťažnosť sťažovateľky s možnosťou sa k nej vyjadriť vzhľadom na skutočnosť, „že

výsledok konania na Ústavnom súde SR sa môže zásadným spôsobom dotknúť našich práv

a zasiahnuť do našej právnej istoty, ktorá pre náš vyplýva z právoplatného a vykonateľného

rozsudku“.

Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky

sa môže zásadným spôsobom dotknúť práv žalobkyne, ústavný súd so žalobkyňou ďalej

konal ako s dotknutým účastníkom konania a prípisom č. k. -54

zo 14. februára 2012 ju vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

Žalobkyňa vo vyjadrení k sťažnosti z 1. marca 2012 predovšetkým uviedla:

«Porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľ predovšetkým v tom, že

„napriek preukázanému doručeniu listiny (písomné vyjadrenie o odstúpení od zmluvy podľa

článku IX, bod 5 zmluvy), súdy právne uzavreli vec tak, že zmluva platí naďalej“. V tomto

bode si dovolíme poukázať na zásadnú právnu skutočnosť, že sťažovateľ v konaní pred

všeobecnými súdmi neuniesol svoje dôkazné bremeno a „doručenie listiny“ nepreukázal.

Sťažovateľ teda vo svojej sťažnosti podsúva túto právnu skutočnosť ako preukázanú,

napriek tomu že v konaní pred všeobecnými súdmi bol preukázaný opak.

Zároveň považujeme za potrebné uviesť, že aj keď sťažovateľ v konaní pred

všeobecnými súdmi doložil reklamáciu od S., týmto dôkazom sa dá preukázať iba to, že

sťažovateľ nejakú zásielku navrhovateľovi zaslal, nie je však možné zdaného dôkazu vyvodiť

záver, že obsahom zásielky bola predmetná listina - výpoveď zo zmluvy zo dňa 11. 4. 2007,

najmä ak uvážime že tu je celý rad dôkazov preukazujúcich opak. V konaní pred

všeobecnými súdmi sme dôvodili, že dňa 11. 4. 2007 boli navrhovateľovi doručené dve

zásielky od odporcu jednalo sa o vrátenie faktúr zo strany odporcu. Obe tieto zásielky boli

doručené doporučene. Doporučeným listom č. 97048391, došlo k vráteniu faktúry 200703

a druhým doporučeným listom č. 97048391 došlo k vráteniu faktúry 200708. Ak teda

sťažovateľ tvrdí, že obsahom predmetnej tejto zásielky bola skutočne výpoveď zo zmluvy,

mal túto právnu skutočnosť v konaní pred súdom preukázať.

Je pravdou, že si všeobecné súdy osvojili pri odôvodneniach svojich rozsudkov inú

právnu argumentáciu, a teda že danú výpoveď nie je možné považovať za platné odstúpenie

od zmluvy. S uvedenou argumentáciou všeobecných súdov sa takisto stotožňujeme

a rozsudky považujeme za dostatočne odôvodnené bez rozporu s vykonanými dôkazmi.

Je nesporné, že Zmluvu o zabezpečení poradenstva zo dňa 26. 12. 2002 (ďalej len

„Zmluva“, resp. „Zmluva o poradenstve“), bolo možné v zmysle ustanovenia čl. IX. bod 5.

platne ukončiť iba odstúpením od zmluvy, a nie výpoveďou. Aj keď by sme pripustili, že

všeobecné súdy zašli pri odôvodňovaní rozsudkov nad potrebný rámec, keď právne uzavreli,

že na odstúpenie od zmluvy je potrebné podstatné porušenie zmluvy zo strany navrhovateľa,

stále sa nemení nič na podstate veci, a teda že výpoveďou zo zmluvy nie je možné danú

zmluvu platne ukončiť, iba a výlučne odstúpením od nej. Nakoniec túto argumentáciu prijal

aj sám sťažovateľ, keď navrhovateľovi dňa 21. 7. 2011 doručil odstúpenie od zmluvy zo dňa

08. 07. 2011 (uvedené odstúpenie od zmluvy bolo zaslané na KS v Košiciach ako príloha

k vyjadreniu k odvolaniu odporcu dňa 27. 7. 2011).

Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie máme za to, že napadnutý rozsudok

porušiteľa je vecne správny, a najmä čo do svojich dôsledkov spravodlivý, keďže k

platnému ukončeniu zmluvy o poradenstve nedošlo, a to primárne z dôvodu že sťažovateľ

nedoručil navrhovateľovi výpoveď zo zmluvy zo dňa 11. 4. 2007, sekundárne preto, že aj v

prípade doručenia tejto výpovede ju nemožno považovať za právny úkon smerujúci k

platnému ukončeniu zmluvy. Preto žiadame Ústavný súd, aby pri svojom rozhodovaní bral

do úvahy tú právnu skutočnosť, že ne/doručenie výpovede zo zmluvy zo dňa 11. 4. 2007 je

ďaleko podstatnejšou právnou otázkou ako samotné právne posúdenie obsahu údajnej

výpovede. A aj keď sa všeobecné súdy otázke ne/doručenia výpovede zo zmluvy zo dňa 11.

4. 2007 nevenovali dostatočne, neznamená to, že táto právna otázka irelevantná alebo

dokonca už vyriešená ako sa snaží podsúvať sťažovateľ. Ak by sa teda všeobecné súdy

venovali otázke ne/doručenia výpovede zo zmluvy zo dňa 11. 4. 2007 dostatočne,

nevyhnutne by museli dospieť k záveru, že výpoveď navrhovateľovi doručená nikdy nebola a

vo veci by došlo k vydaniu rozsudku s identickým výrokom ako je obsiahnutý v rozsudku

porušiteľa. V ďalšom sťažovateľ dôvodí, že nárok navrhovateľa je uplatňovaný v rozpore so

zásadami poctivého obchodného styku, a teda priznaním tohto nároku navrhovateľovi

došlo, popri porušeniu článku 46 ods. 1 a článku 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd oprave na spravodlivý proces, aj k porušeniu článku 35

, Charty základných práv Európskej únie o slobode

podnikania.

K tomu uvádzame, že nárok navrhovateľa vyplýva z platnej uzatvorenej zmluvy (čo

nespochybňuje ani sám sťažovateľ), a teda nároky navrhovateľa logicky nemožno

považovať za nároky uplatňované v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.

Sťažovateľ tvrdí, že ,,nemožno považovať za morálne to, ak sa v zmluve dohodne odmena za

poskytovanie určitých výkonov na požiadanie spoločnosti odberateľa, spoločnosť výkony

nepožaduje a výkony nie sú dodávateľom realizované, resp. poskytované a napriek tomu by

za nich mala platiť“. K tomuto tvrdeniu je potrebné uviesť, že sťažovateľ vstúpil

do právneho vzťahu s navrhovateľom dobrovoľne, plne oboznámený s obsahom zmluvy.

Na základe tejto zmluvy bol sťažovateľ kedykoľvek oprávnený požadovať poskytnutie

výkonov, a skutočnosť že tieto služby nepožadoval nemôže mať vplyv na jeho zmluvne

zakotvenú povinnosť zaplatiť odmenu. Sťažovateľ si nakoniec daný právny stav plne

uvedomuje, čo sa prejavuje v jeho faktickom správaní. Ústavnému súdu SR dávame

do pozornosti, nasledovné skutočnosti:

Pôvodný rozsudok Okresného súdu Spišská nová Ves v konaní

vydaný dňa 16. 11. 2010 bol pre sťažovateľa priaznivý keď súd žalobu v prevažnej časti

zamietol, ale navrhovateľovi priznal sumu 3.555,06 EUR s 0,05 % úrokom z omeškania

denne od 16. 08. 2009 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Sťažovateľ

však voči výroku o takto priznanej sume odvolanie nepodal a následne sumu uhradil. Ak bol

sťažovateľ presvedčený, že nárok navrhovateľa je uplatňovaný v rozpore so zásadami

poctivého obchodného styku prečo sa nebránil nadobudnutiu právoplatnosti výroku, ktorým

bol zaviazaný na takéto „nepoctivé“ plnenie? Podľa nášho názoru si je sťažovateľ vedomý,

že nároky navrhovateľa neodporujú obchodnej morálke, a že bez platného ukončenia

zmluvy bude sťažovateľ povinný platiť mesačne dohodnutú odmenu. Práve z tohto dôvodu,

sťažovateľ pristúpil k tomu, že výpoveď zo zmluvy zo dňa 11. 4. 2007 vyfabuloval,

antidatoval a jej údajné zaslanie a doručenie prispôsobil existujúcej korešpondencii medzi

účastníkmi. Takéto konanie nielen odporuje obchodnej morálke, ale naráža na naplnenie

skutkovej podstaty trestného činu marenia spravodlivosti v zmysle

č.

Ďalej je potrebné poukázať aj na výsledok predošlého súdneho konania vedenom na

Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. , ktoré skončilo rozsudkom zo

dňa 23. 10. 2008, na základe ktorého bol sťažovateľ povinný zaplatiť 428.400,-Sk s prísl.

(jednalo sa o platby z tej istej zmluvy o poradenstve za obdobie roku 2006, a tento rozsudok

bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23. 2. 2009, sp. zn.

). Uvedenými rozsudkami všeobecných súdov bolo prejudikované, že

navrhovateľove nároky nie sú uplatňované v rozpore s poctivým obchodným stykom.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ na základe týchto rozhodnutí dobrovoľne plnil,

predpokladáme že nebol úspešný v prípadnom domáhaní sa zmeny rozhodnutia formou

mimoriadnych opravných prostriedkov resp. ústavnej sťažnosti.

Vychádzajúc z uvedeného, navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd sťažnosti

nevyhovel, a teda aby vyslovil, že označené práva sťažovateľa napadnutým rozsudkom

krajského súdu porušené neboli.»

Na výzvy ústavného súdu adresované sťažovateľke, aby prípadne zaujala stanoviská

k vyjadreniu predsedu krajského súdu a k vyjadreniu žalobkyne k sťažnosti z 1. marca 2012,

sťažovateľka nereagovala.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 19. septembra 2001 boli porušené jej základné práva

podľa a , ako aj jej právo podľa dohovoru.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom krajského súdu v napadnutom konaní a napadnutým rozsudkom

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že ich namietané porušenie

postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci možno preskúmavať spoločne.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z toho vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie

je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ).

Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.

, , ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť

námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnosti proti postupu krajského súdu v napadnutom

konaní a proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 19. septembra 2011, najmä

z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich jej z a

dohovoru v kontexte s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) aplikovateľnou na posudzovanú vec.

Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry okrem iného vyslovil, že

„Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd

povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája

1997, Recueil III/1997). V nadväznosti na citované ESĽP vo svojej judikatúre tiež uvádza,

že „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý

argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty),

ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“ (rozsudok

vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Rešpektujúc judikatúru ESĽP ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre tiež neustále

pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich

garantuje dohovoru a tiež , je aj právo na náležité

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. , ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

Sťažovateľka zakladá svoju argumentáciu o porušení ňou označených základných

práv podľa a práva podľa dohovoru na troch kľúčových námietkach.

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že krajský súd (a pred ním okresný súd)

nesprávne právne posúdili skutkové zistenia, keďže podľa jej názoru «v konaní bolo

nesporne preukázané, že uzavretá zmluva bola určitá a zrozumiteľná v tom, že plnenie

zo strany žalobcu sa malo poskytovať len na základe vyžiadania našej spoločnosti (článok

III. zmluvy „Dodávateľ poskytne poradenstvo priebežne podľa požiadaviek odberateľa“)

a za mesiac poskytovania služieb mu bude vyplatená odmena vo výške 30.000 Sk plus DPH.

Súd právne uzavrel, že žalobcovi patrí odmena mesačne vo výške 30.000 Sk plus DPH bez

ohľadu na to, či prácu vykonával alebo nie.».

Druhá námietka sťažovateľky sa rovnako týka nesprávneho právneho posúdenia

úkonu sťažovateľky „výpoveď zo zmluvy“ z 11. apríla 2007, v spojení s tým aj platnosti

zmluvy o zabezpečení poradenstva z 26. decembra 2002 (ďalej len „zmluva

o poradenstve“), keďže podľa sťažovateľky bolo preukázané doručenie listiny, a to

„písomného vyjadrenia odstúpenia od zmluvy podľa článku IX., bod 5 zmluvy a súdy

napriek uvedenému uzavreli vec tak, že zmluva platí aj naďalej“. Sťažovateľka pritom tvrdí,

že „všeobecné súdy zhodne uviedli, že listina, ktorou sme odstúpili od zmluvy nespĺňala

náležitosti účinného odstúpenia od zmluvy a poukazovali na ustanovenie § 344 a § 345

ods. 1 až 3 , ako aj . Pritom je

zrejmé, že na odstúpenie od zmluvy sa nemohli vzťahovať ustanovenia § 345 a § 346

z toho dôvodu, že sme odstupovali nie podľa zákona, ale podľa

zmluvy, v ktorej je jasne uvedené, že odstúpiť od zmluvy môže samostatne ktorákoľvek

so zmluvných strán na základe písomného vyjadrenia. Súdy napriek tomu trvali na tom, že

sme mali poskytnúť dodatočnú primeranú lehotu na splnenie zmluvnej povinnosti a až

potom od zmluvy odstúpiť. Tento právny záver je takisto v extrémnom nesúlade

s vykonanými dôkazmi.“.

V neposlednom rade sťažovateľka namieta, že krajský súd namietaným rozsudkom

poskytol právnu ochranu žalobcovi v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého

obchodného styku, keďže zákon podľa jej tvrdenia nechráni „taký výkon práva, ktorý sa

prieči zásadám poctivého obchodného styku. Takýmto výkonom práva sa prekračujú medze

zmluvnej voľnosti, ktorú zákon poskytuje v obchodných záväzkových vzťahoch. Tieto zásady

sú kritériom právnej ochrany v tom zmysle, že pokiaľ výkon práva je v rozpore so zásadami

poctivého obchodného styku, aj keď neporušuje žiadne kogentné ustanovenie zákona,

nepožíva právnu ochranu.“.

Zo sťažnosti, spisovej dokumentácie, ako aj zistení ústavného súdu vyplýva, že

o v poradí prvej žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala úhrady faktúr vystavených

na základe zmluvy o poradenstve v roku 2006, rozhodol okresný súd rozsudkom

č. k. -89 z 23. októbra 2008 tak, že sťažovateľka „je povinná zaplatiť

žalobcovi 428 400 Sk s 0,05 percent úrokom z omeškania...“ do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom

č. k. -109 z 23. februára 2009 potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu z 23. októbra 2008.

V poradí druhou žalobou podanou okresnému súdu 22. septembra 2009 sa žalobkyňa

opätovne na základe zmluvy o poradenstve domáhala proti sťažovateľke zaplatenia sumy

36 735,70 € s príslušenstvom, a to z dôvodu nezaplatenia faktúr vystavených dodatočne

v roku 2009, a to za dodávky v roku 2007, 2008 a 2009. O tejto žalobe rozhodol okresný

súd rozsudkom č. k. -150 zo 16. novembra 2010 tak, že sťažovateľku

zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 3 555,06 € s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu

zamietol. Proti rozsudku okresného súdu v časti, ktorou tento žalobu zamietol, podala

odvolanie žalobkyňa, o ktorom krajský súd uznesením č. k. -175

zo 14. januára 2011 rozhodol tak, že zrušil rozsudok okresného súdu

č. k. -150 zo 16. novembra 2010 vo výroku, ktorým okresný súd

„v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a… v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie“, pričom v podstatnej časti odôvodnenia svojho uznesenia krajský súd

uviedol:

«Podľa názoru odvolacieho súdu zásadnou otázkou pre posúdenie opodstatnenosti

nároku žalobcu je to, či došlo k platobnému (správne má byť „platnému“, pozn.) odstúpeniu

od zmluvy o zabezpečení poradenstva zo dňa 26. 12. 2002. Súd prvého stupňa len stroho

odôvodnil svoje rozhodnutie, „že došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy v zmysle zmluvy.“.

Z obsahu Zmluvy o zabezpečení poradenstva zo dňa 26. 12. 2002 vyplýva, že účastníci

konania v bode IX. ods. 5 Ďalšie náležitosti zmluvy dohodli: Každá zo zmluvných strán má

právo samostatne odstúpiť od zmluvy, a to na základe písomného vyjadrenia podaného

druhej strane.

Podľa , od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch,

ktoré ustanovuje zmluva alebo tento alebo iný zákon.

Ustanovenie , nie je obsiahnuté v ustanovení

, preto je to ustanovenie dispozitívne. To, že sa jedná o dispozitívne

ustanovenie umožňuje účastníkom zmluvy určiť si v zmluve dôvody pre odstúpenie

od zmluvy. Dojednanie účastníkov o možnosti odstúpenia od zmluvy o zabezpečení

poradenstva neobsahuje dôvody pre odstúpenie od zmluvy je neurčité, a preto podľa § 344

môžu od zmluvy odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje tento

zákon.

Z obsahu uvedeného dojednania o možnosti odstúpenia od zmluvy nie je zrejmé,

na základe akého vyjadrenia je možné od zmluvy odstúpiť, to nebolo zrejmé ani samotnému

žalovanému, preto tento nedoručil žalobcovi písomné vyjadrenie, ako to predpokladá bod

IX. ods. 5 Ďalšie náležitosti zmluvy, ale výpoveď zmluvy, ktorú súd prvého stupňa

nesprávne kvalifikoval, ako platné odstúpenie od zmluvy.

V spise nie je založené ani vyjadrenie žalovaného, ani odstúpenie od zmluvy.

ani výpoveď zo zmluvy nepozná.

Na základe horeuvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že v konaní je potrebné

doplniť dokazovanie v tom smere, či nedošlo k odstúpeniu od zmluvy podľa § 344

.

vo všeobecných ustanoveniach o záväzkovom práve v dieli VIII

upravuje odstúpenie od zmluvy len pre prípad omeškania dlžníka alebo veriteľa. Rozlišuje

v ustanoveniach § 345 a § 346 medzi podstatným porušením zmluvnej povinnosti a medzi

nepodstatným porušením zmluvnej povinnosti. Ustanovenie § 345 a § 346 sú dispozitívne.

Odstúpiť od zmluvy podľa ust. § 345 možno len za tej podmienky, že omeškanie dlžníka

alebo veriteľa malo povahu podstatného porušenia zmluvnej povinnosti.

Čo je podstatným porušením zmluvy, to vymedzuje ust. § 345 ods. 2 Obchodného

zákonníka. Vymedzenie podstatného porušenia zmluvy vychádza z ustanovenia článku 35

vyhl. č. 160/95 zb. – dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru, podľa ktorého

porušenie zmluvy jednou zo strán je podstatné, ak spôsobuje takú ujmu druhej strane, že ju

v značnej miere zbavuje toho, čo táto strana je oprávnená očakávať podľa zmluvy, iba ak by

strana porušujúca zmluvu nepredvídala takéto dôsledky a ani rozumná osoba v tom istom

postavení by ich nepredvídala za tých istých okolností.

Preukazovanie kvalifikovanej povahy porušenie zmluvy môže byť v konkrétnom

prípade dosť zložité, a preto zákonodarca zakotvil v ust. § 345 ods. 2 vyvrátiteľnú právnu

domnienku tak, že pri pochybnostiach sa predpokladá, že porušenie zmluvy nie je podstatné.

Využitie inštitútu odstúpenia od zmluvy je právom oprávnenej osoby, nie jeho

povinnosťou. Zákonodarca to zohľadnil v ust. § 345 ods. 3, kde dáva oprávnenej osobe

možnosť nevyužiť právo na odstúpenie podľa ods. 1, to však nemá za následok zánik jeho

práva na odstúpenie od zmluvy, mení sa len toto právo tak, že oprávnená strana môže

odstúpiť od zmluvy podľa ust. § 346, teda podľa úpravy pre nepodstatné porušenie.

Oprávnený môže zvoliť aj také riešenie, že poskytne povinnému lehotu na plnenie a po

márnom uplynutí tejto lehoty môže odstúpiť od zmluvy. V tomto ustanovení nie je

ustanovená požiadavka primeranosti lehoty tak, ako je tomu v ust. § 346 ods. 1.

Ustanovenie , umožňuje oprávnenej osobe odstúpiť

od zmluvy pre prípad nepodstatného porušenia zmluvy, ktoré však nie je legálne definované

v . Možno povedať, že každé porušenie zmluvy, zmluvnej povinnosti,

ktoré nie je podstatným porušením zmluvnej povinnosti, je nepodstatným porušením

zmluvnej povinnosti. Predpokladom použitia citovaného ustanovenia je, že oprávnená

strana poskytne povinnej strane dodatočnú primeranú lehotu, v ktorej má splniť svoju

povinnosť. Ak povinná strana si svoju povinnosť nesplní, ani v dodatočnej primeranej

lehote, oprávnený môže od zmluvy odstúpiť a to tak, že oznámi povinnej strane, že

v dôsledku nesplnenia povinnosti v dodatočnej primeranej lehote od zmluvy odstupuje, resp.

možno urobiť prejav o odstúpení už súčasne s určením lehoty, ako to výslovne určuje § 350

ods. 2 . Od konkrétnych okolností bude závisieť posúdenie

primeranosti lehoty, najmä s ohľadom na náročnosť plnenia, ale určite aj s ohľadom

na dĺžku omeškania.

Pretože súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, čo malo za následok

nesprávne posúdenie veci, odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h) zrušil rozsudok súdu

prvého stupňa v napadnutej časti a podľa v rozsahu zrušenia vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.»

Okresný súd viazaný právnym názorom vysloveným krajským súdom v rozsudku

č. k. -175 zo 14. januára 2011 rozhodol opätovne o v poradí druhej žalobe

žalobkyne tak, že uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobkyni 33 180,72 eur s 0,05 %

úrokom z omeškania denne od 16. augusta 2009 do zaplatenia a nahradiť trovy konania

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom v podstatnej časti odôvodnenia svojho

rozsudku uviedol:

„Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca a žalovaný uzavreli

platnú zmluvu, ktorej predmetom bolo poskytovanie poradenských a konzultačných služieb.

Dohodnutá odmena bola stanovená paušálne a nebola ničím podmienená, je to zrejmé

z toho, že žiadna z faktúr neobsahovala podklady. Obidvom stranám bol známy obsah

zmluvy a aj ho rešpektovali, o čom svedčí jej niekoľkoročné plnenie. V zmluve bolo

dohodnuté , že každý zo zmluvných strán má právo samostatne odstúpiť od zmluvy a to na

základe písomného vyjadrenia podaného druhej strane. Z tohto dojednania nie je zrejmé, na

základe akého vyjadrenia je možné od zmluvy odstúpiť, preto v danom prípade žalovaný

mohol od zmluvy odstúpiť iba v zmysle , pri podstatnom

porušení zmluvy z dôvodu omeškania dlžníka alebo veriteľa, za predpokladu, že splní svoju

oznamovaciu povinnosť a pri nepodstatnom porušení zmluvy za splnenia dvoch podmienok

zároveň a to poskytnutia dodatočnej primeranej lehoty na plnenie porušenej povinnosti

a nesplnenie povinnosti povinnou stranou ani v tejto dodatočnej lehote. List zo dňa 11. 4.

2007 označený ako výpoveď, tieto zákonné náležitosti nespĺňa, obsahuje iba vyjadrenie, že

žiadne poradenstvo nepožadovali, faktúru č. 200713 zo dňa 31. 3. 2007 nepreplatia. Aby

nedošlo k pochybeniu v budúcnosti, dáva výpoveď zo Zmluvy o zabezpečení poradenstva

zo dňa 26. 12. 2002 ku dňu 11. 4. 2007. Ako už odvolací súd uviedol, túto výpoveď nie je

možné považovať za platné odstúpenie od zmluvy. ani výpoveď

zo zmluvy nepozná. Ak by súd uvedenú výpoveď posudzoval ako odstúpenie od zmluvy, toto

odstúpenie od zmluvy je neúčinné, pretože nespĺňa hore citované náležitosti stanovené

zákonom. Súd na základe uvedeného zaviazal žalovaného žalovanú sumu 33 180,72 eur

s dohodnutými úrokmi z omeškania uhradiť.“

Proti rozsudku okresného súdu zo 14. januára 2011 podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom krajský súd rozhodol sťažnosťou napadnutým rozsudkom z 19. septembra 2011

tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom v jeho odôvodnení

uviedol:

„Odvolanie (sťažovateľka, pozn.) odôvodnil tým, že naozaj sa v zmluve

o zabezpečení poradenstva zo dňa 26. 12. 2002 v článku IX., bod 5 uvádza, že každá

zo zmluvných strán má právo samostatne odstúpiť o d zmluvy, a to na základe písomného

vyjadrenia podaného druhej strane. Tento text nie je neurčitý, je podľa názoru žalovaného

jasný, zrozumiteľný a určitý. Jasne z neho vyplýva možnosť odstúpenia od zmluvy

ktoroukoľvek zmluvnou stranou tým, že doručí písomné vyjadrenie druhej strane, že

od zmluvy odstupuje. Pre odstúpenie sa podľa tejto zmluvy nevyžaduje splnenie ďalších

podmienok, čo znamená, že od zmluvy možno odstúpiť aj bez uvedenia dôvodov. Doručením

odstúpenia od zmluvy došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu. Z toho dôvodu, že došlo

k odstúpeniu od zmluvy podľa zmluvy samotnej nebolo potrebné plniť podmienky uvedené

v , lebo nedošlo k odstúpeniu podľa zákona. Jednoznačne teda

žalovaný tvrdí, že odstúpiť od zmluvy možno alebo v prípade, že to umožňuje zmluva, alebo

v prípade, ak to umožňuje zákon. V tomto prípade došlo k odstúpeniu od zmluvy podľa

zmluvy, a nie je rozhodujúce, akým názvom je pomenované písomné vyjadrenie, ktoré

žalovaný doručil žalobcovi, a z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva, že ide o jednostranný

právny úkon smerujúci k ukončeniu zmluvy najmä preto, lebo poukazuje na ten článok

zmluvy o zabezpečení poradenstva, ktorý pojednáva o odstúpení od zmluvy. Pre prípad

odstúpenia od zmluvy, zmluva nestanovila ďalšie podmienky okrem toho, že odstúpenie má

byť vyhotovené v písomnej forme a doručené druhej strane. Preto je nepochybné, že právny

úkon označený ako výpoveď zo dňa 11. 4. 2007 je účinným odstúpením od zmluvy

o zabezpečení poradenstva uzavretej dňa 26. 12. 2002.

Obsah tohto podania, resp. tejto písomnosti označenej ako výpoveď je treba vykladať

podľa interpretačných pravidiel uvedených v :

Podľa odseku 1 tohto ustanovenia, prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej

osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť

známy.

Podľa odseku 2 v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1,

vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení

osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú

podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá.

Podľa odseku 3, pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ

na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe,

ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania sa strán, pokiaľ to pripúšťa

povaha vecí.

Je treba zdôrazniť, že tento list bol doručovaný žalobcovi v čase, keď sa viedol

právny spor o zaplatenie odmeny za zabezpečenie poradenstva na základe tejto zmluvy,

kedy žalovaný jasne deklaroval svoj záujem ukončiť tento zmluvný vzťah preto, že žalobca

mu žiadne plnenie zo zmluvy neposkytoval a žalovaný odmietal za neplatenie zmluvy platiť

požadovanú finančnú čiastku.

Za takéhoto stavu sa žalovaný domnieva, že výkon práva žalobcu je v rozpore

so zásadami poctivého obchodného styku a preto nepožíva právnu ochranu.

Podľa žalovaného súd prvého stupňa vykonal potrebné dokazovanie v celom

rozsahu, avšak na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam

a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca.

Žalobca uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého

stupňa, ktorého odôvodnenie korešponduje so záverom a s odôvodením uznesenia

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 14. 1. 2011.

Žalobca navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a žalovaného zaviazať

k náhrade trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie

podľa bez nariadenia pojednávania podľa

a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje

správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Podľa , súd v odôvodnení rozsudku uvedie podstatný obsah

prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti mal preukázané a ktoré nie, o ktoré

dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval,

prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných

ustanovení, ktoré používa.

Podrobným preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru, že

odôvodnenie napadnutého rozsudku tieto požiadavky spĺňa.

Zo zhodného prejavu účastníkov konania jednoznačne vyplýva, že uzavreli zmluvu

o zabezpečení poradenstva.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že žalovaný dobrovoľne

a slobodne prevzal v zmluve o zabezpečení poradenstva zo dňa 16. 12. 2002 záväzok

zaplatiť žalobcovi za v zmluve dohodnuté poradenstvo 30.000,- Sk + DPH mesačne.

Takýto záväzok žalovaného je v súlade s ustanovením článku 2 ods. 3 Listiny

základných práv a slobôd, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonu zakázané

a nikto nesmie byť nútený konať to, čo mu zákon neukladá.

Samotné odvolanie je chaotické. Žalovaný v odvolaní tvrdí, že žalobca nesplnil svoj

záväzok zo zmluvy, pričom v bode III zmluvy účastníci dohodli, že dodávateľ – žalobca

poskytne poradenstvo priebežne podľa požiadaviek odberateľa – žalovaného. Napriek

uvedenému tvrdeniu žalovaný nepredložil v konaní pred súdom prvého stupňa ani

v odvolacom konaní žiadny dôkaz o tom, ktoré požiadavky žalovaného žalobca nesplnil.

K tvrdeniu žalovaného, že výkon práva žalobcu je v rozpore so zásadami poctivého

obchodného styku, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z obsahu zmluvy

o zabezpečení poradenstva zo dňa 26. 12. 2002 nevyplýva, že táto zmluva bola uzatvorená

v rozpore s princípom poctivosti. Účastníci zmluvu uzavreli dobrovoľne a slobodne

a prevzali na seba aj dohodnuté zmluvné záväzky.

Uvedené záväzky sú v súlade s ustanovením článku 2 ods. 3 Listiny základných práv

a slobôd, podľa ktorého každý môže konať čo nie je zákonu zakázané a nesmie byť nútený

konať to, čo mu zákon neukladá.

Krajský súd v Košiciach na horeuvedenom základe napadnutý rozsudok ako vecne

správny podľa potvrdil.“

Ústavný súd v nadväznosti na citované považoval za potrebné poukázať

predovšetkým na (ďalej len „OSP“), podľa

ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia

prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti

dôvodov tohto rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti rozhodnutia ďalšie

dôvody. Vo svojej ustálenej judikatúre aj vo väzbe na citovaný ústavný

súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovanie (m. m. , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľky (nesprávne právne posúdenie skutkových

zistení, pozn.) ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že okresný súd v rozsudku

č. k. -201 zo 14. júna 2011 mal za preukázané, že „žalobca a žalovaný

uzavreli platnú zmluvu, ktorej predmetom bolo poskytovanie poradenských a konzultačných

služieb. Dohodnutá odmena bola stanovená paušálne a nebola ničím podmienená, je to

zrejmé z toho, že žiadna z faktúr neobsahovala podklady. Obidvom stranám bol známy

obsah zmluvy a aj ho rešpektovali, o čom svedčí jej niekoľkoročné plnenie.“. Pre úplnosť

ústavný súd dodáva, že k takémuto právnemu záveru dospeli tak okresný súd, ako aj krajský

súd už v konaní o prvej žalobe zo 7. novembra 2007, ktorým sa žalobkyňa domáhala proti

sťažovateľke úhrady sumy 428 400 Sk s príslušenstvom z titulu nezaplatených faktúr

na základe zmluvy o poradenstve, pričom rozsudok okresného súdu č. k. -89

z 23. októbra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. -109

z 23. februára 2009 nadobudol právoplatnosť 25. marca 2009. Odôvodnenie krajského súdu

v napadnutom konaní, ktorý sa stotožnil so závermi okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. -201 zo 14. júna 2011, je vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľky

podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné. Krajský súd

zo skutkových okolností vyvodil právne závery, ktoré zodpovedajú ústavne konformnej

interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem, pričom sťažovateľka neuviedla

vo svojej sťažnosti také argumenty, ktoré by mohli spochybniť ústavnosť záveru krajského

súdu o predmete zmluvy o poradenstve a signalizovať tak jeho arbitrárnosť. Ústavný súd aj

s prihliadnutím na právny záver okresného súdu a krajského súdu vyplývajúci z konania

o prvej žalobe nemal pochybnosti o správnosti skutkového zistenia a tieto skutkové zistenia

pri svojom rozhodovaní rešpektoval.

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky týkajúcej sa nesprávneho právneho

posúdenia úkonu sťažovateľky označeného ako „výpoveď zo zmluvy“ z 11. apríla 2007,

a tým aj platnosti zmluvy o poradenstve ústavný súd v prvom rade opätovne poukazuje na

právne závery vyplývajúce z napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým tento potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -201 zo 14. júna 2011, podľa ktorých krajský

súd zhodne s názorom okresného súdu mal za preukázané, že sťažovateľka (odberateľka,

pozn.) uzatvorila so žalobkyňou (dodávateľkou, pozn.) zmluvu o poradenstve, predmetom

ktorej bol záväzok dodávateľky zabezpečiť poradenské a konzultačné služby priebežne

podľa požiadaviek odberateľky, pričom „Dohodnutá odmena bola stanovená paušálne

a nebola ničím podmienená“ (citované z rozsudku okresného súdu č. k.

201 zo 14. júna 2011), takže „uvedené záväzky sú v súlade s ustanovením článku 2 ods. 3

Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého každý môže konať čo nie je zákonu

zakázané a nesmie byť nútený konať to, čo mu zákon neukladá.“ (citované z napadnutého

rozsudku krajského súdu, pozn.).

V odôvodnení uznesenia krajského súdu č. k. -175 zo 14. januára 2011,

ktorým tento zrušil rozsudok okresného súdu č. k. -150 zo 16. novembra

2010, je obsiahnutý záväzný právny názor krajského súdu, podľa ktorého „Dojednanie

účastníkov o možnosti odstúpenia od zmluvy o zabezpečení poradenstva neobsahuje dôvody

pre odstúpenie od zmluvy, je neurčité, a preto podľa môžu od

zmluvy odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje tento zákon.“. V dôsledku takto

vysloveného právneho názoru odvolací súd uložil okresnému súdu, aby doplnil dokazovanie

v tom smere, či „nedošlo k odstúpeniu od zmluvy podľa “,

a poukázal v tejto súvislosti na zákonnú úpravu obsiahnutú v § 345 a § 346 Obchodného

zákonníka (ďalej aj „ObZ“), ktorá rieši prípady odstúpenia od zmluvy pre podstatné

a nepodstatné porušenie zmluvnej povinnosti. V nadväznosti na túto úlohu okresný súd

v rozsudku č. k. zo 14. júna 2011 uviedol, že „žalovaný (sťažovateľka,

pozn.) mohol od zmluvy odstúpiť iba v zmysle , pri

podstatnom porušení zmluvy z dôvodu omeškania dlžníka alebo veriteľa, za predpokladu, že

splní svoju oznamovaciu povinnosť a pri nepodstatnom porušení zmluvy za splnenia dvoch

podmienok zároveň a to poskytnutia dodatočnej primeranej lehoty na plnenie porušenej

povinnosti a nesplnenie povinnosti povinnou stranou ani v tejto dodatočnej lehote. List zo

dňa 11. 4. 2007 označený ako výpoveď, tieto zákonné náležitosti nespĺňa, obsahuje iba

vyjadrenie, že žiadne poradenstvo nepožadovali, faktúru č. 200713 zo dňa 31. 3. 2007

nepreplatia. Aby nedošlo k pochybeniu v budúcnosti, dáva výpoveď zo Zmluvy o

zabezpečení poradenstva zo dňa 26. 12. 2002 ku dňu 11. 4. 2007. Ako už odvolací súd

uviedol, túto výpoveď nie je možné považovať za platné odstúpenie od zmluvy. Obchodný

zákonník ani výpoveď zo zmluvy nepozná. Ak by súd uvedenú výpoveď posudzoval ako

odstúpenie od zmluvy, toto odstúpenie od zmluvy je neúčinné, pretože nespĺňa hore citované

náležitosti stanovené zákonom. Súd na základe uvedeného zaviazal žalovaného žalovanú

sumu 33 180,72 eur s dohodnutými úrokmi z omeškania uhradiť.“.

V nadväznosti na citované právne názory okresného súdu a krajského súdu

považoval ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že ak mal krajský súd v napadnutom konaní

za preukázané, že zmluva o poradenstve uzavretá medzi sťažovateľkou ako odberateľkou

a žalobkyňou ako dodávateľkou je nepodmienená, čo v konečnom dôsledku znamená pre

sťažovateľku záväzok platiť paušálne mesačne zmluvou o poradenstve stanovenú sumu bez

ohľadu na to, či k plneniu zo strany žalobkyne (dodávateľky, pozn.) došlo alebo nie, potom

skutočnosť predstavujúca zákonom ustanovenú podmienku odstúpenia od zmluvy

(omeškanie dodávateľky, pozn.) nemôže reálne nastať. Navyše, ak krajský súd vo vzťahu

k právnemu úkonu sťažovateľky označenému ako „výpoveď zo zmluvy“ z 11. apríla 2007

uviedol, že „výpoveď nie je možné považovať za platné odstúpenie od zmluvy“, pretože

„ ani výpoveď zo zmluvy nepozná“, tak potom takýto výklad príslušných

ustanovení stavia sťažovateľku do pozície účastníčky záväzkovo-

právneho vzťahu, ktorá nemá zákonnú ani zmluvnú možnosť právne relevantným spôsobom

ukončiť tento záväzkovo-právny vzťah, ktorého trvanie je pre ňu zjavne nevýhodné

(zaväzuje ju na dobu neurčitú uhrádzať faktúry za nulové plnenie zo strany žalobkyne,

pozn.). V záujme spravodlivého usporiadania vzťahov medzi sťažovateľkou a žalobkyňou

bolo podľa názoru ústavného súdu úlohou krajského súdu zohľadniť túto skutočnosť a to aj

v širších súvislostiach ako len formalistickým výkladom a .

Ustanovenia žiadneho právneho predpisu nemožno interpretovať a aplikovať

izolovane, t. j. bez zohľadnenia ich organickej väzby na iné ustanovenia toho istého

právneho predpisu, prípadne súvisiacich právnych predpisov s osobitným zreteľom

na právne zásady a princípy, na ktorých sú tieto právne predpisy založené a z ktorých

vychádzajú, rešpektujúc pritom všeobecné ústavné princípy, ktoré musia byť implicitnou

súčasťou rozhodovacej činnosti každého orgánu verejnej moci. Táto požiadavka

v posudzovanej veci platí o to viac, že sťažovateľka vo svojom odvolaní výslovne namietala

(rovnako tak ako v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, pozn.), že „výkon práva žalobcu

je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a preto nepožíva právnu ochranu“.

Na túto námietku sťažovateľky reagoval krajský súd v napadnutom rozsudku len stručne,

keď poukázal na to, že „... z obsahu zmluvy o zabezpečení poradenstva zo dňa 26. 12. 2002

nevyplýva, že táto zmluva bola uzatvorená v rozpore s princípom poctivosti. Účastníci

zmluvu uzavreli dobrovoľne a slobodne a prevzali na seba aj dohodnuté zmluvné záväzky.“.

Takýto spôsob vysporiadania sa s odvolacou námietkou sťažovateľky nesvedčí o záujme

krajského súdu spravodlivo usporiadať vzťahy medzi sťažovateľkou a žalobkyňou a ústavný

súd ho považuje v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci z ústavného hľadiska

za neakceptovateľný a neudržateľný. Z obsahu uvedenej odvolacej námietky (a dokonca

i z formy jej reprodukovania v napadnutom rozsudku krajského súdu, pozn.) totiž zjavne

možno vyvodiť, že sťažovateľka ňou nenamietala samotné uzatvorenie zmluvy

o poradenstve, ale jej ďalší výkon („výkon práva žalobcu...“), pričom navyše z obsahu

úkonu sťažovateľky označeného ako „výpoveď zo zmluvy“ z 11. apríla 2007 možno podľa

názoru ústavného súdu celkom zjavne vyvodiť jej zámer ukončiť zmluvný vzťah

so žalobkyňou (jeho ďalší výkon, pozn.), čo ani krajský súd v napadnutom rozsudku

nespochybnil.

Podľa tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné

záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.

Podľa právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami

tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa

predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa

podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

V nadväznosti na citované ustanovenia ústavný súd považoval za potrebné

poukázať na subsidiárne postavenie (ďalej aj „“) vo vzťahu

k a v tomto kontexte aj na v ňom upravený inštitút výpovede zo

zmluvného vzťahu upravený v . V záujme spravodlivého usporiadania vzťahov

medzi sťažovateľkou a žalobkyňou bolo preto podľa názoru ústavného súdu žiaduce zo

strany krajského súdu preskúmať uplatniteľnosť príslušnej úpravy

na posudzovaný prípad v spojení s posúdením otázky, či poskytnutie právnej ochrany

žalobkyni zaručujúcej jej finančné plnenie od sťažovateľky za (neposkytované) služby,

ktoré tvoria predmet zmluvy o poradenstve a ktoré od nej sťažovateľka už zjavne dlhší čas

nepožaduje, zodpovedá zásadám poctivého obchodného styku, resp. dobrým mravom

a v širšom kontexte aj zásade spravodlivosti, ktorá tvorí súčasť materiálne chápaného

princípu právneho štátu.

Podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska neobstojí reštriktívny výklad

príslušných ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na posudzovaný prípad

uskutočnený všeobecným súdom, ktorý v konečnom dôsledku znemožňuje jednému

z účastníkov zmluvného vzťahu tento vzťah ukončiť, a to napriek tomu, že tento zjavne

prejavuje vôľu príslušný zmluvný vzťah ukončiť.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že právne závery krajského súdu

týkajúce sa posúdenia právneho úkonu sťažovateľky ako neúčinného odstúpenia od zmluvy

o poradenstve z dôvodu, že tento právny úkon „nespĺňa citované náležitosti stanovené

zákonom“, nie sú z hľadiska záruk vyplývajúcich sťažovateľke z a

ods. 1 dohovoru z ústavného hľadiska akceptovateľné, keďže sú založené na formalistickom

a nedostatočnom právnom posúdení zisteného skutkového stavu a v konečnom dôsledku

vykazujú znaky svojvôle. Ústavný súd preto rozhodol, že krajský súd napadnutým

rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru (bod 1

výroku tohto nálezu).

Nad rámec už uvedeného ústavný súd považoval za potrebné reagovať aj na

vyjadrenie žalobkyne k sťažnosti, konkrétne na tú jeho časť, v ktorej argumentuje, že

k platnému ukončeniu zmluvy o poradenstve nedošlo, a to primárne z toho dôvodu, že

sťažovateľka nedoručila žalobkyni „výpoveď zo zmluvy z 11. 4. 2007“, a sekundárne preto,

že „aj v prípade doručenia tejto výpovede ju nemožno považovať za právny úkon smerujúci

k platnému ukončeniu zmluvy“. Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie žalobkyne, že právna

skutočnosť (ne)doručenia výpovede zo zmluvy je „podstatnejšou právnou otázkou“ ako

„samotné právne posúdenie obsahu údajnej výpovede“. Logickou postupnosťou krokov by

sa všeobecný súd v okolnostiach posudzovanej veci mal v prvom rade zaoberať otázkou, či

„výpoveď zo zmluvy“ zo strany sťažovateľky bola riadne doručená žalobkyni a až následne

by mal právne posúdiť obsah tohto úkonu sťažovateľky a jeho právne následky. V tejto

súvislosti ale ústavný súd zdôrazňuje, že v konaní o sťažnosti podľa

nie je skutkovým súdom, a preto mu neprislúcha posudzovať skutkové okolnosti veci, ktorá

bola predmetom rozhodovania všeobecných súdov, pretože takto by konal v zjavnom

rozpore so svojou ustálenou judikatúrou, podľa ktorej pri svojom rozhodovaní rešpektuje

zásadu minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti iných orgánov verejnej moci

a zvlášť všeobecných súdov (m. m. , , ). Navyše,

po zrušení namietaného rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie (pozri nižšie časť III

tohto nálezu) nebude žalobkyni nič brániť v tom, aby túto námietku uplatnila v konaní pred

všeobecnými súdmi.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1

postupom krajského súdu v napadnutom konaní a napadnutým rozsudkom

V súlade s každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa čl. 35 ods. 1

tým, že všeobecné súdy „poskytli svojimi rozhodnutiami podporu nároku, ktorý bol

uplatňovaný v rozpore s dobrými mravmi, resp. v rozpore so zásadami poctivého

obchodného styku“, keďže nemožno za morálne považovať to, „ak sa v zmluve dohodne

odmena za poskytovanie určitých výkonov na požiadanie spoločnosti odberateľa,

spoločnosť výkony nepožaduje a výkony nie sú ani dodávateľom realizované, resp.

poskytované a napriek tomu by sa za ne mala platiť odplata“. Z uvedeného vyplýva, že

sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa

v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z argumentácie ústavného súdu uvedenej v časti II.1

tohto nálezu vyplýva, že ústavný súd v zhode so sťažovateľkou zastáva názor, že

poskytnutie súdnej ochrany účastníkovi súdneho konania v záväzkovo-právnom spore, ktorý

v posudzovanom prípade súvisí s právom na podnikanie podľa , nesmie

byť v rozpore s dobrými mravmi, resp. zásadami poctivého obchodného styku, pričom

napadnutý rozsudok krajského súdu tejto požiadavke podľa názoru ústavného súdu

nekorešponduje. Vychádzajúc z už uvedeného preto ústavný súd rozhodol, že krajský súd

napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení so základným právom podľa čl. 35 ods. 1

(bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že postupom krajského súdu v napadnutom

konaní a napadnutým rozsudkom boli porušené sťažovateľkou označené základné práva

podľa a právo podľa dohovoru, zároveň rozhodol aj o zrušení tohto rozsudku a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd v zmysle § 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde povinný vec sťažovateľky znovu prerokovať a rozhodnúť o nej, pričom

bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v II. časti tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľke, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu). V zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 3

a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 patrí

odmena 123,50 €, čo spolu s režijným paušálom 7,41 € predstavuje odmenu za jeden úkon

právnej služby 130,91 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej

služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom úhradu v sume

261,82 € (dvakrát po 130,91 €) zvýšil o 20 % DPH (52,36 €) vzhľadom na skutočnosť, že

právny zástupca sťažovateľky je platiteľom DPH. Celková suma trov konania tak

predstavuje sumu 314,18 €, ktorú je krajský súd povinný uhradiť sťažovateľke na účet jej

právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2012