Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)IV. ÚS 54/2012
PDF · 492.51 KB
No categories available
IV. ÚS 54/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júna 2012 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti E. K. s. r. o., S., zastúpenej advokátom
JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podnikať podľa čl. 35
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/169/2011 a jeho rozsudkom
z 19. septembra 2011, za účasti Krajského súdu v Košiciach a obchodnej spoločnosti G. s. r.
o., takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti E. K. s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení so základným právom podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob/169/2011 z 19. septembra
2011 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob/169/2011 z 19. septembra
2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti E. K. s.
r. o., trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jej
právneho zástupcu JUDr. L. L., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti E. K. s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podnikať podľa čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.
zn. 2 Cob/169/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 19. septembra 2011
(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
V sťažnosti sa okrem iného uvádza:
„Dňa 26. 12. 2002 naša spoločnosť uzavrela so žalobcom zmluvu o zabezpečení
poradenstva, ktorou sa žalobca ako dodávateľ zaviazal zabezpečiť poradenské
a konzultačné služby v dohodnutých oblastiach priebežne podľa požiadaviek odberateľa
(našej spoločnosti) za dohodnutú cenu 30.000,- Sk + DPH. Zmluva bola uzavretá
s účinnosťou od 1. 1. 2003 na dobu neurčitú podľa požiadaviek odberateľa. V závere bolo
dohodnuté, že každá zo zmluvných strán má právo samostatne odstúpiť od zmluvy, a to
na základe písomného vyjadrenia podaného druhej strane.
Žalobca spočiatku zmluvu priebežne plnil, neskôr sme už jeho služby nepožadovali,
poradenskú i konzultačnú činnosť pre nás prestal vykonávať od 1. 1. 2006. Návrhom
na vydanie platobného rozkazu zo dňa 7. 11. 2007 si však žalobca uplatnil proti našej
spoločnosti nárok na zaplatenie odmeny za obdobie január až december 2006 vo výške
428.400,- Sk s prísl. vec bola vedená na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn.
10 Cb/140/2007. Aj keď bolo preukázané, že žalobca si svoje povinnosti vyplývajúce zo
zmluvy neplnil, bol v spore úspešný (vec prešla i odvolacím súdom). Vzhľadom
na právoplatné skončenie sporu naša spoločnosť súdom priznané peniaze žalobcovi
zaplatila.
Naša spoločnosť zaslala žalobcovi list zo dňa 11. 4. 2007 označený ako Výpoveď
zo zmluvy, čo podľa nás spĺňalo podmienky písomného vyjadrenia podľa článku IX., bodu 5
zmluvy, pretože jeho obsahom bolo to, že zmluvu vypovedáme, čo je možné považovať
za odstúpenie od zmluvy.
Žalobca dňa 22. 9. 2009 podal ďalší návrh na vydanie platobného rozkazu na sumu
36.735,78 Eur s prísl. znovu z titulu neplatenia odmeny z pôvodnej zmluvy zo dňa 26. 12.
2002 za obdobie od 1. 1. 2007 do 31. 8. 2009, t. j. za 31 mesiacov. Konanie bolo vedené pod
sp. zn. 10 Cb/120/2009. Súdy nevzali do úvahy tie skutočnosti, že po celé uvedené obdobie
žalobca neposkytoval žiadne služby (ani poradenské ani konzultačné), my sme od neho
žiadne plnenie ani nepožadovali, naviac sme podali dňa 11. 4. 2007 písomné vyjadrenie,
obsahom ktorého bolo odstúpenie od zmluvy. Napriek týmto preukázaným skutočnostiam
súdy opätovne žalobe vyhoveli.“
Z príloh k sťažnosti vyplýva, že krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob/169/2011-230
z 19. septembra 2011 potvrdil rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 10 Cb/120/2009-201 zo 14. júna 2011, ktorým tento rozhodol,
že sťažovateľka (žalovaná, pozn.) je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 33 180,72 € s 0,05 %
úrokom z omeškania denne od 16. augusta 2009 do zaplatenia a nahradiť trovy konania
vo výške 11 231,50 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:
„Prvostupňový v zásade odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že pohľadávka žalobcu je
oprávnená, lebo účastníkmi bola uzavretá platná zmluva na poskytovanie poradenských
a konzultačných služieb, odmena bola stanovená paušálne, nebola ničím podmienená
a k odstúpeniu od zmluvy nedošlo. Ďalej uviedol, že list žalovaného zo dňa 11. 4. 2007
označený ako výpoveď nespĺňa zákonné náležitosti, obsahuje iba vyjadrenie, že žiadne
poradenstvo nepožadoval a že faktúru č. 200713 nepreplatí. Súd uviedol, že ak by súd
uvedenú výpoveď posudzoval ako odstúpenie od zmluvy, toto odstúpenie od zmluvy je
neúčinné, pretože nespĺňa náležitosti stanovené zákonom.
Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia prvostupňovým súdom a konštatoval správnosť dôvodov napadnutého
rozhodnutia. Oba súdy zhodne konštatovali, že žalovaný dobrovoľne a slobodne prevzal
v zmluve o zabezpečení poradenstva zo dňa 26. 12. 2002 záväzok zaplatiť žalobcovi
za v zmluve dohodnuté poradenstvo dohodnutú odmenu a že takýto záväzok žalovaného je
v súlade s ustanovením článku 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého
každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikto nesmie byť nútený konať to, čo mu
zákon neukladá.“
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 35 ústavy sťažovateľka
uvádza:
„Všeobecné súdy porušili ústavné právo na slobodné podnikanie, keď poskytli
svojimi rozhodnutiami podporu nároku, ktorý bol uplatňovaný v rozpore s dobrými mravmi,
resp. v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Vo všeobecnosti v podnikaní
platia určité obchodné zvyklosti, teda vžité a všeobecne zachovávané pravidlá správania
v obchodnej praxi. Obsahom sú tieto obchodné zvyklosti odvodené od všeobecných noriem
morálky. Podľa nášho názoru nemožno považovať za morálne to, ak sa v zmluve dohodne
odmena za poskytovanie určitých výkonov na požiadanie spoločnosti odberateľa,
spoločnosť výkony nepožaduje a výkony nie sú ani dodávateľom realizované, resp.
poskytované a napriek tomu by sa za ne mala platiť odplata. Ak by toto malo byť v súlade so
zmluvou (podľa výkladu všeobecných súdov), potom uplatnenie takéhoto práva je v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku. Nie je predsa možné, ani spravodlivé, ani
morálne, aby bez práce bola odmena. Ak žalobca neposkytol plnenie, nemá právo
na odplatu -protiplnenie.
V tejto súvislosti chceme poukázať aj na ustanovenie § 325 Obchodného zákonníka,
podľa ktorého, ak strany majú vzájomné záväzky, môže sa splnenia záväzku druhou stranou
domáhať len tá strana, ktorá svoj záväzok už splnila.“
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
sťažovateľka uvádza:
«Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom
a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec
predstavuje predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu tak, ako to vyplýva
z článku 46 a nasl. Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Jedným z týchto princípov predstavujúci súčasť práva na riadny
proces a vylučujúci ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozsudky
odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. Z odôvodnenia musí
vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej
strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu
v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej
interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy, resp. s článkom 6 ods. 1 Dohovoru.
Rozhodnutie súdu je v rozpore s citovaným ustanovením Občianskeho súdneho
poriadku a tvrdíme, že ak súd konal inak ako v rozsahu a spôsobom, ktorý mu predpisuje
zákon, porušil naše ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie. Závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodnutí
riadil, sú zjavne neodôvodnené a svojvoľné.
Extrémny nesúlad v právnych záveroch všeobecných súdov s vykonanými skutkovými
zisteniami vidíme vtom, že v konaní bolo nesporne preukázané, že uzavretá zmluva bola
určitá a zrozumiteľná v tom, že plnenie zo strany žalobcu sa malo poskytovať len na základe
vyžiadania našej spoločnosti (článok III. zmluvy „Dodávateľ poskytne poradenstvo
priebežne podľa požiadaviek odberateľa“) a za mesiac poskytovania služieb mu bude
vyplatená odmena vo výške 30.000,- Sk plus DPH. Súd právne uzavrel, že žalobcovi patrí
odmena mesačne vo výške 30.000 Sk plus DPH bez ohľadu na to, či prácu vykonával alebo
nie. Okrem toho ďalšiu svojvôľu vidíme vtom, že sme preukázali doručenie listiny (písomné
vyjadrenie odstúpení od zmluvy podľa článku IX., bod 5. zmluvy) a súdy právne uzavreli vec
tak, že zmluva platí aj naďalej.
Napokon sme argumentovali, že žalobca si uplatňuje právo v rozpore s poctivým
obchodným stykom a naše odvolanie odvolací súd označil v tejto časti za chaotické. Chceli
sme poukázať na to, že zákon subjektívne práva nielen priznáva, ale aj poskytuje ochranu
ich výkonu. Nechráni však taký výkon práva, ktorý sa prieči zásadám poctivého obchodného
styku. Takýmto výkonom práva sa prekračujú medze zmluvnej voľnosti, ktorú zákon
poskytuje v obchodných záväzkových vzťahoch. Tieto zásady sú kritériom právnej ochrany
v tom zmysle, že pokiaľ výkon práva je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
aj keď neporušuje žiadne kogentné ustanovenie zákona, nepožíva právnu ochranu. Týmto
ustanovením sa postihuje aj tzv. šikanovanie, keď účelom výkonu práva nie je realizácia
vlastných oprávnených hospodárskych záujmov a hospodárskeho cieľa určeného
obchodným záväzkom, ale ide o snahu jednej strany výkonom práva znevýhodniť druhú
stranu a spôsobiť jej ujmu. Tu nejde o to, že by posudzovaná zmluva mala byť v rozpore
s dobrými mravmi. V prípade § 265 Obchodného zákonníka nemôže ísť o rozpor s dobrými
mravmi vôbec (myslíme tým zmluvu, ktorá by bola v rozpore s dobrým mravom, pretože
takáto zmluva by bola neplatná), ale ide o preukázateľný a zreteľný rozpor so zásadami
poctivého obchodného styku.
Podľa nášho názoru v súdnom spore bolo konanie v rozpore s poctivým obchodným
stykom aj so zreteľom na predchádzajúci súdny spor zjavne preukázané vo forme
šikanózneho konania, avšak právne závery všeobecných súdov v úplnom rozpore
s vykonanými dôkazmi priznali uplatňovaný nárok žalobcovi. Naviac všeobecné súdy
zhodne uviedli, že listina, ktorou sme odstúpili od zmluvy nespĺňala náležitosti účinného
odstúpenia od zmluvy a poukazovali na ustanovenie § 344 a § 345 ods. 1 až 3 Obchodného
zákonníka, ako aj § 345 ods. 1 Obchodného zákonníka. Pritom je zrejmé, že na odstúpenie
od zmluvy sa nemohli vzťahovať ustanovenia § 345 a § 346 Obchodného zákonníka z toho
dôvodu, že sme odstupovali nie podľa zákona, ale podľa zmluvy, v ktorej je jasne uvedené,
že odstúpiť od zmluvy môže samostatne ktorákoľvek so zmluvných strán na základe
písomného vyjadrenia. Súdy napriek tomu trvali na tom, že sme mali poskytnúť dodatočnú
primeranú lehotu na splnenie zmluvnej povinnosti a až potom od zmluvy odstúpiť. Tento
právny záver je takisto v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
o sťažnosti nálezom takto rohodol:
„Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/169/2011 porušil
základné právo sťažovateľa na slobodu podnikania podľa článku 35 Ústavy Slovenskej
republiky a základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19. 9. 2011, č. k. 2 Cob/169/2011-230,
sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia 1.185 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. L. do 1 mesiaca od doručenia
tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením
č. k. IV. ÚS 54/2012-44 z 27. januára 2012 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby
sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda krajského súdu ústavnému
súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1 SprV/141/2012
zo 16. februára 2012 (ďalej len „vyjadrenie predsedu krajského súdu“) okrem iného
uviedol, že „Základom sťažnosti je najmä to, že navrhovateľ si uplatňuje právo v rozpore
s poctivým obchodným stykom a pre prípad neakceptovania tohto právneho názoru
sťažovateľ poukazuje na to, že od zmluvy za poskytovanie poradenskej a konzultačnej
činnosti riadne odstúpil. S tým, že zo strany navrhovateľa nedošlo k riadnemu odstúpeniu
od zmluvy sa riadne vysporiadal súd prvého stupňa a s týmto právnym názorom súdu
prvého stupňa sa v plnom rozsahu stotožnil aj odvolací súd. Napadnuté rozhodnutie je
odôvodnené v súlade so zákonom, dalo odpoveď na všetky podstatné otázky v tejto veci.
Princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR zaväzuje súdy na odôvodňovaní
súdnych rozhodnutí (rozsudkov a uznesení) nemôže sa to chápať tak, že sa vyžaduje
podrobná odpoveď na každý argument. Rozsah tejto povinnosti sa preto môže merať podľa
povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný vo svetle každého prípadu. Rozsudok
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19. septembra 2011 sp. zn. 2 Cob/169/2011 uvedené
kritéria spĺňa v plnom rozsahu. Každý podnikateľský subjekt, ktorý vstupuje do zmluvných
vzťahov s inými, si musí byť vedomý toho, že zmluvy sa musia plniť, a to aj v prípadoch,
kedy je to pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné. Bolo teda len vecou sťažovateľa,
s kým uzavrie zmluvu a aké záväzky na seba zo zmluvy prevezme. Samotný sťažovateľ,
keďže nie je si istý, či od horeuvedenej zmluvy platne odstúpil, domáha sa preto ústavnou
sťažnosťou aplikácie ust. § 265 Obchodného zákonníka.
Podľa § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku nepožíva právna ochranu. V obchodných vzťahoch platí
zmluvná dohoda strán, aj keď je táto pre niektorú zmluvnú stranu nevýhodná. Strany nesú
podnikateľské riziko a k zmene podmienok sa zásadne neprihliada. Z obsahu celého
podania sťažovateľa nevyplýva, že zo strany navrhovateľa dochádza k zneužívaniu práv
vyplývajúcich z horeuvedenej zmluvy. Samotná skutočnosť, že navrhovateľ poradenstvo
sťažovateľovi neposkytol, nie je zneužívanie práva, pretože toto poradenstvo mal
navrhovateľ sťažovateľovi poskytnúť priebežne podľa požiadania sťažovateľa. Sťažovateľ
nepredložil v priebehu konania žiadny dôkaz o tom, že navrhovateľa požiadal
o poradenstvo a tento mu poradenstvo neposkytol.“.
Obchodná spoločnosť G. s. r. o., K., vystupujúca v napadnutom konaní vedenom
krajským súdom ako účastník konania na strane žalobkyne (ďalej len „žalobkyňa“)
požiadala podaním doručeným ústavnému súdu 9. februára 2012, aby jej bola doručená
sťažnosť sťažovateľky s možnosťou sa k nej vyjadriť vzhľadom na skutočnosť, „že
výsledok konania na Ústavnom súde SR sa môže zásadným spôsobom dotknúť našich práv
a zasiahnuť do našej právnej istoty, ktorá pre náš vyplýva z právoplatného a vykonateľného
rozsudku“.
Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky
sa môže zásadným spôsobom dotknúť práv žalobkyne, ústavný súd so žalobkyňou ďalej
konal ako s dotknutým účastníkom konania a prípisom č. k. IV. ÚS 54/2012-54
zo 14. februára 2012 ju vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.
Žalobkyňa vo vyjadrení k sťažnosti z 1. marca 2012 predovšetkým uviedla:
«Porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľ predovšetkým v tom, že
„napriek preukázanému doručeniu listiny (písomné vyjadrenie o odstúpení od zmluvy podľa
článku IX, bod 5 zmluvy), súdy právne uzavreli vec tak, že zmluva platí naďalej“. V tomto
bode si dovolíme poukázať na zásadnú právnu skutočnosť, že sťažovateľ v konaní pred
všeobecnými súdmi neuniesol svoje dôkazné bremeno a „doručenie listiny“ nepreukázal.
Sťažovateľ teda vo svojej sťažnosti podsúva túto právnu skutočnosť ako preukázanú,
napriek tomu že v konaní pred všeobecnými súdmi bol preukázaný opak.
Zároveň považujeme za potrebné uviesť, že aj keď sťažovateľ v konaní pred
všeobecnými súdmi doložil reklamáciu od S., týmto dôkazom sa dá preukázať iba to, že
sťažovateľ nejakú zásielku navrhovateľovi zaslal, nie je však možné zdaného dôkazu vyvodiť
záver, že obsahom zásielky bola predmetná listina - výpoveď zo zmluvy zo dňa 11. 4. 2007,
najmä ak uvážime že tu je celý rad dôkazov preukazujúcich opak. V konaní pred
všeobecnými súdmi sme dôvodili, že dňa 11. 4. 2007 boli navrhovateľovi doručené dve
zásielky od odporcu jednalo sa o vrátenie faktúr zo strany odporcu. Obe tieto zásielky boli
doručené doporučene. Doporučeným listom č. 97048391, došlo k vráteniu faktúry 200703
a druhým doporučeným listom č. 97048391 došlo k vráteniu faktúry 200708. Ak teda
sťažovateľ tvrdí, že obsahom predmetnej tejto zásielky bola skutočne výpoveď zo zmluvy,
mal túto právnu skutočnosť v konaní pred súdom preukázať.
Je pravdou, že si všeobecné súdy osvojili pri odôvodneniach svojich rozsudkov inú
právnu argumentáciu, a teda že danú výpoveď nie je možné považovať za platné odstúpenie
od zmluvy. S uvedenou argumentáciou všeobecných súdov sa takisto stotožňujeme
a rozsudky považujeme za dostatočne odôvodnené bez rozporu s vykonanými dôkazmi.
Je nesporné, že Zmluvu o zabezpečení poradenstva zo dňa 26. 12. 2002 (ďalej len
„Zmluva“, resp. „Zmluva o poradenstve“), bolo možné v zmysle ustanovenia čl. IX. bod 5.
platne ukončiť iba odstúpením od zmluvy, a nie výpoveďou. Aj keď by sme pripustili, že
všeobecné súdy zašli pri odôvodňovaní rozsudkov nad potrebný rámec, keď právne uzavreli,
že na odstúpenie od zmluvy je potrebné podstatné porušenie zmluvy zo strany navrhovateľa,
stále sa nemení nič na podstate veci, a teda že výpoveďou zo zmluvy nie je možné danú
zmluvu platne ukončiť, iba a výlučne odstúpením od nej. Nakoniec túto argumentáciu prijal
aj sám sťažovateľ, keď navrhovateľovi dňa 21. 7. 2011 doručil odstúpenie od zmluvy zo dňa
08. 07. 2011 (uvedené odstúpenie od zmluvy bolo zaslané na KS v Košiciach ako príloha
k vyjadreniu k odvolaniu odporcu dňa 27. 7. 2011).
Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie máme za to, že napadnutý rozsudok
porušiteľa je vecne správny, a najmä čo do svojich dôsledkov spravodlivý, keďže k
platnému ukončeniu zmluvy o poradenstve nedošlo, a to primárne z dôvodu že sťažovateľ
nedoručil navrhovateľovi výpoveď zo zmluvy zo dňa 11. 4. 2007, sekundárne preto, že aj v
prípade doručenia tejto výpovede ju nemožno považovať za právny úkon smerujúci k
platnému ukončeniu zmluvy. Preto žiadame Ústavný súd, aby pri svojom rozhodovaní bral
do úvahy tú právnu skutočnosť, že ne/doručenie výpovede zo zmluvy zo dňa 11. 4. 2007 je
ďaleko podstatnejšou právnou otázkou ako samotné právne posúdenie obsahu údajnej
výpovede. A aj keď sa všeobecné súdy otázke ne/doručenia výpovede zo zmluvy zo dňa 11.
4. 2007 nevenovali dostatočne, neznamená to, že táto právna otázka irelevantná alebo
dokonca už vyriešená ako sa snaží podsúvať sťažovateľ. Ak by sa teda všeobecné súdy
venovali otázke ne/doručenia výpovede zo zmluvy zo dňa 11. 4. 2007 dostatočne,
nevyhnutne by museli dospieť k záveru, že výpoveď navrhovateľovi doručená nikdy nebola a
vo veci by došlo k vydaniu rozsudku s identickým výrokom ako je obsiahnutý v rozsudku
porušiteľa. V ďalšom sťažovateľ dôvodí, že nárok navrhovateľa je uplatňovaný v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku, a teda priznaním tohto nároku navrhovateľovi
došlo, popri porušeniu článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd oprave na spravodlivý proces, aj k porušeniu článku 35
Ústavy Slovenskej republiky, článok 16 Charty základných práv Európskej únie o slobode
podnikania.
K tomu uvádzame, že nárok navrhovateľa vyplýva z platnej uzatvorenej zmluvy (čo
nespochybňuje ani sám sťažovateľ), a teda nároky navrhovateľa logicky nemožno
považovať za nároky uplatňované v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.
Sťažovateľ tvrdí, že ,,nemožno považovať za morálne to, ak sa v zmluve dohodne odmena za
poskytovanie určitých výkonov na požiadanie spoločnosti odberateľa, spoločnosť výkony
nepožaduje a výkony nie sú dodávateľom realizované, resp. poskytované a napriek tomu by
za nich mala platiť“. K tomuto tvrdeniu je potrebné uviesť, že sťažovateľ vstúpil
do právneho vzťahu s navrhovateľom dobrovoľne, plne oboznámený s obsahom zmluvy.
Na základe tejto zmluvy bol sťažovateľ kedykoľvek oprávnený požadovať poskytnutie
výkonov, a skutočnosť že tieto služby nepožadoval nemôže mať vplyv na jeho zmluvne
zakotvenú povinnosť zaplatiť odmenu. Sťažovateľ si nakoniec daný právny stav plne
uvedomuje, čo sa prejavuje v jeho faktickom správaní. Ústavnému súdu SR dávame
do pozornosti, nasledovné skutočnosti:
Pôvodný rozsudok Okresného súdu Spišská nová Ves v konaní 10 Cb/120/2009
vydaný dňa 16. 11. 2010 bol pre sťažovateľa priaznivý keď súd žalobu v prevažnej časti
zamietol, ale navrhovateľovi priznal sumu 3.555,06 EUR s 0,05 % úrokom z omeškania
denne od 16. 08. 2009 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Sťažovateľ
však voči výroku o takto priznanej sume odvolanie nepodal a následne sumu uhradil. Ak bol
sťažovateľ presvedčený, že nárok navrhovateľa je uplatňovaný v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku prečo sa nebránil nadobudnutiu právoplatnosti výroku, ktorým
bol zaviazaný na takéto „nepoctivé“ plnenie? Podľa nášho názoru si je sťažovateľ vedomý,
že nároky navrhovateľa neodporujú obchodnej morálke, a že bez platného ukončenia
zmluvy bude sťažovateľ povinný platiť mesačne dohodnutú odmenu. Práve z tohto dôvodu,
sťažovateľ pristúpil k tomu, že výpoveď zo zmluvy zo dňa 11. 4. 2007 vyfabuloval,
antidatoval a jej údajné zaslanie a doručenie prispôsobil existujúcej korešpondencii medzi
účastníkmi. Takéto konanie nielen odporuje obchodnej morálke, ale naráža na naplnenie
skutkovej podstaty trestného činu marenia spravodlivosti v zmysle § 344 Trestného zákona
Ďalej je potrebné poukázať aj na výsledok predošlého súdneho konania vedenom na
Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 10 Cb/140/2007, ktoré skončilo rozsudkom zo
dňa 23. 10. 2008, na základe ktorého bol sťažovateľ povinný zaplatiť 428.400,-Sk s prísl.
(jednalo sa o platby z tej istej zmluvy o poradenstve za obdobie roku 2006, a tento rozsudok
bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23. 2. 2009, sp. zn.
2 Cob/198/2008). Uvedenými rozsudkami všeobecných súdov bolo prejudikované, že
navrhovateľove nároky nie sú uplatňované v rozpore s poctivým obchodným stykom.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ na základe týchto rozhodnutí dobrovoľne plnil,
predpokladáme že nebol úspešný v prípadnom domáhaní sa zmeny rozhodnutia formou
mimoriadnych opravných prostriedkov resp. ústavnej sťažnosti.
Vychádzajúc z uvedeného, navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd sťažnosti
nevyhovel, a teda aby vyslovil, že označené práva sťažovateľa napadnutým rozsudkom
krajského súdu porušené neboli.»
Na výzvy ústavného súdu adresované sťažovateľke, aby prípadne zaujala stanoviská
k vyjadreniu predsedu krajského súdu a k vyjadreniu žalobkyne k sťažnosti z 1. marca 2012,
sťažovateľka nereagovala.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Cob/169/2011 a jeho rozsudkom z 19. septembra 2001 boli porušené jej základné práva
podľa čl. 35 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v napadnutom konaní a napadnutým rozsudkom
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo... prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že ich namietané porušenie
postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci možno preskúmavať spoločne.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z toho vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie
je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť
námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnosti proti postupu krajského súdu v napadnutom
konaní a proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Cob/169/2011 z 19. septembra 2011, najmä
z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich jej z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru v kontexte s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) aplikovateľnou na posudzovanú vec.
Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry okrem iného vyslovil, že
„Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája
1997, Recueil III/1997). V nadväznosti na citované ESĽP vo svojej judikatúre tiež uvádza,
že „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý
argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty),
ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“ (rozsudok
vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).
Rešpektujúc judikatúru ESĽP ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre tiež neustále
pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich
garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež čl. 46 ods. 1 ústavy, je aj právo na náležité
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje
rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05,
III. ÚS 34/07). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom
záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný
a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
Sťažovateľka zakladá svoju argumentáciu o porušení ňou označených základných
práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru na troch kľúčových námietkach.
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že krajský súd (a pred ním okresný súd)
nesprávne právne posúdili skutkové zistenia, keďže podľa jej názoru «v konaní bolo
nesporne preukázané, že uzavretá zmluva bola určitá a zrozumiteľná v tom, že plnenie
zo strany žalobcu sa malo poskytovať len na základe vyžiadania našej spoločnosti (článok
III. zmluvy „Dodávateľ poskytne poradenstvo priebežne podľa požiadaviek odberateľa“)
a za mesiac poskytovania služieb mu bude vyplatená odmena vo výške 30.000 Sk plus DPH.
Súd právne uzavrel, že žalobcovi patrí odmena mesačne vo výške 30.000 Sk plus DPH bez
ohľadu na to, či prácu vykonával alebo nie.».
Druhá námietka sťažovateľky sa rovnako týka nesprávneho právneho posúdenia
úkonu sťažovateľky „výpoveď zo zmluvy“ z 11. apríla 2007, v spojení s tým aj platnosti
zmluvy o zabezpečení poradenstva z 26. decembra 2002 (ďalej len „zmluva
o poradenstve“), keďže podľa sťažovateľky bolo preukázané doručenie listiny, a to
„písomného vyjadrenia odstúpenia od zmluvy podľa článku IX., bod 5 zmluvy a súdy
napriek uvedenému uzavreli vec tak, že zmluva platí aj naďalej“. Sťažovateľka pritom tvrdí,
že „všeobecné súdy zhodne uviedli, že listina, ktorou sme odstúpili od zmluvy nespĺňala
náležitosti účinného odstúpenia od zmluvy a poukazovali na ustanovenie § 344 a § 345
ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka, ako aj § 345 ods. 1 Obchodného zákonníka. Pritom je
zrejmé, že na odstúpenie od zmluvy sa nemohli vzťahovať ustanovenia § 345 a § 346
Obchodného zákonníka z toho dôvodu, že sme odstupovali nie podľa zákona, ale podľa
zmluvy, v ktorej je jasne uvedené, že odstúpiť od zmluvy môže samostatne ktorákoľvek
so zmluvných strán na základe písomného vyjadrenia. Súdy napriek tomu trvali na tom, že
sme mali poskytnúť dodatočnú primeranú lehotu na splnenie zmluvnej povinnosti a až
potom od zmluvy odstúpiť. Tento právny záver je takisto v extrémnom nesúlade
s vykonanými dôkazmi.“.
V neposlednom rade sťažovateľka namieta, že krajský súd namietaným rozsudkom
poskytol právnu ochranu žalobcovi v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého
obchodného styku, keďže zákon podľa jej tvrdenia nechráni „taký výkon práva, ktorý sa
prieči zásadám poctivého obchodného styku. Takýmto výkonom práva sa prekračujú medze
zmluvnej voľnosti, ktorú zákon poskytuje v obchodných záväzkových vzťahoch. Tieto zásady
sú kritériom právnej ochrany v tom zmysle, že pokiaľ výkon práva je v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku, aj keď neporušuje žiadne kogentné ustanovenie zákona,
nepožíva právnu ochranu.“.
Zo sťažnosti, spisovej dokumentácie, ako aj zistení ústavného súdu vyplýva, že
o v poradí prvej žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala úhrady faktúr vystavených
na základe zmluvy o poradenstve v roku 2006, rozhodol okresný súd rozsudkom
č. k. 10 Cb/140/2007-89 z 23. októbra 2008 tak, že sťažovateľka „je povinná zaplatiť
žalobcovi 428 400 Sk s 0,05 percent úrokom z omeškania...“ do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom
č. k. 2 Cob/198/2008-109 z 23. februára 2009 potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu z 23. októbra 2008.
V poradí druhou žalobou podanou okresnému súdu 22. septembra 2009 sa žalobkyňa
opätovne na základe zmluvy o poradenstve domáhala proti sťažovateľke zaplatenia sumy
36 735,70 € s príslušenstvom, a to z dôvodu nezaplatenia faktúr vystavených dodatočne
v roku 2009, a to za dodávky v roku 2007, 2008 a 2009. O tejto žalobe rozhodol okresný
súd rozsudkom č. k. 10 Cb/120/2009-150 zo 16. novembra 2010 tak, že sťažovateľku
zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 3 555,06 € s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol. Proti rozsudku okresného súdu v časti, ktorou tento žalobu zamietol, podala
odvolanie žalobkyňa, o ktorom krajský súd uznesením č. k. 2 Cob/2/2011-175
zo 14. januára 2011 rozhodol tak, že zrušil rozsudok okresného súdu
č. k. 10 Cb/120/2009-150 zo 16. novembra 2010 vo výroku, ktorým okresný súd
„v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a… v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie“, pričom v podstatnej časti odôvodnenia svojho uznesenia krajský súd
uviedol:
«Podľa názoru odvolacieho súdu zásadnou otázkou pre posúdenie opodstatnenosti
nároku žalobcu je to, či došlo k platobnému (správne má byť „platnému“, pozn.) odstúpeniu
od zmluvy o zabezpečení poradenstva zo dňa 26. 12. 2002. Súd prvého stupňa len stroho
odôvodnil svoje rozhodnutie, „že došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy v zmysle zmluvy.“.
Z obsahu Zmluvy o zabezpečení poradenstva zo dňa 26. 12. 2002 vyplýva, že účastníci
konania v bode IX. ods. 5 Ďalšie náležitosti zmluvy dohodli: Každá zo zmluvných strán má
právo samostatne odstúpiť od zmluvy, a to na základe písomného vyjadrenia podaného
druhej strane.
Podľa § 344 Obchodného zákonníka, od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch,
ktoré ustanovuje zmluva alebo tento alebo iný zákon.
Ustanovenie § 344 Obchodného zákonníka, nie je obsiahnuté v ustanovení § 263
Obchodného zákonníka, preto je to ustanovenie dispozitívne. To, že sa jedná o dispozitívne
ustanovenie umožňuje účastníkom zmluvy určiť si v zmluve dôvody pre odstúpenie
od zmluvy. Dojednanie účastníkov o možnosti odstúpenia od zmluvy o zabezpečení
poradenstva neobsahuje dôvody pre odstúpenie od zmluvy je neurčité, a preto podľa § 344
Obchodného zákonníka môžu od zmluvy odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje tento
zákon.
Z obsahu uvedeného dojednania o možnosti odstúpenia od zmluvy nie je zrejmé,
na základe akého vyjadrenia je možné od zmluvy odstúpiť, to nebolo zrejmé ani samotnému
žalovanému, preto tento nedoručil žalobcovi písomné vyjadrenie, ako to predpokladá bod
IX. ods. 5 Ďalšie náležitosti zmluvy, ale výpoveď zmluvy, ktorú súd prvého stupňa
nesprávne kvalifikoval, ako platné odstúpenie od zmluvy.
V spise nie je založené ani vyjadrenie žalovaného, ani odstúpenie od zmluvy.
Obchodný zákonník ani výpoveď zo zmluvy nepozná.
Na základe horeuvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že v konaní je potrebné
doplniť dokazovanie v tom smere, či nedošlo k odstúpeniu od zmluvy podľa § 344
Obchodný zákonník vo všeobecných ustanoveniach o záväzkovom práve v dieli VIII
upravuje odstúpenie od zmluvy len pre prípad omeškania dlžníka alebo veriteľa. Rozlišuje
v ustanoveniach § 345 a § 346 medzi podstatným porušením zmluvnej povinnosti a medzi
nepodstatným porušením zmluvnej povinnosti. Ustanovenie § 345 a § 346 sú dispozitívne.
Odstúpiť od zmluvy podľa ust. § 345 možno len za tej podmienky, že omeškanie dlžníka
alebo veriteľa malo povahu podstatného porušenia zmluvnej povinnosti.
Čo je podstatným porušením zmluvy, to vymedzuje ust. § 345 ods. 2 Obchodného
zákonníka. Vymedzenie podstatného porušenia zmluvy vychádza z ustanovenia článku 35
vyhl. č. 160/95 zb. – dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru, podľa ktorého
porušenie zmluvy jednou zo strán je podstatné, ak spôsobuje takú ujmu druhej strane, že ju
v značnej miere zbavuje toho, čo táto strana je oprávnená očakávať podľa zmluvy, iba ak by
strana porušujúca zmluvu nepredvídala takéto dôsledky a ani rozumná osoba v tom istom
postavení by ich nepredvídala za tých istých okolností.
Preukazovanie kvalifikovanej povahy porušenie zmluvy môže byť v konkrétnom
prípade dosť zložité, a preto zákonodarca zakotvil v ust. § 345 ods. 2 vyvrátiteľnú právnu
domnienku tak, že pri pochybnostiach sa predpokladá, že porušenie zmluvy nie je podstatné.
Využitie inštitútu odstúpenia od zmluvy je právom oprávnenej osoby, nie jeho
povinnosťou. Zákonodarca to zohľadnil v ust. § 345 ods. 3, kde dáva oprávnenej osobe
možnosť nevyužiť právo na odstúpenie podľa ods. 1, to však nemá za následok zánik jeho
práva na odstúpenie od zmluvy, mení sa len toto právo tak, že oprávnená strana môže
odstúpiť od zmluvy podľa ust. § 346, teda podľa úpravy pre nepodstatné porušenie.
Oprávnený môže zvoliť aj také riešenie, že poskytne povinnému lehotu na plnenie a po
márnom uplynutí tejto lehoty môže odstúpiť od zmluvy. V tomto ustanovení nie je
ustanovená požiadavka primeranosti lehoty tak, ako je tomu v ust. § 346 ods. 1.
Ustanovenie § 346 Obchodného zákonníka, umožňuje oprávnenej osobe odstúpiť
od zmluvy pre prípad nepodstatného porušenia zmluvy, ktoré však nie je legálne definované
v Obchodnom zákonníku. Možno povedať, že každé porušenie zmluvy, zmluvnej povinnosti,
ktoré nie je podstatným porušením zmluvnej povinnosti, je nepodstatným porušením
zmluvnej povinnosti. Predpokladom použitia citovaného ustanovenia je, že oprávnená
strana poskytne povinnej strane dodatočnú primeranú lehotu, v ktorej má splniť svoju
povinnosť. Ak povinná strana si svoju povinnosť nesplní, ani v dodatočnej primeranej
lehote, oprávnený môže od zmluvy odstúpiť a to tak, že oznámi povinnej strane, že
v dôsledku nesplnenia povinnosti v dodatočnej primeranej lehote od zmluvy odstupuje, resp.
možno urobiť prejav o odstúpení už súčasne s určením lehoty, ako to výslovne určuje § 350
ods. 2 Obchodného zákonníka. Od konkrétnych okolností bude závisieť posúdenie
primeranosti lehoty, najmä s ohľadom na náročnosť plnenia, ale určite aj s ohľadom
na dĺžku omeškania.
Pretože súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, čo malo za následok
nesprávne posúdenie veci, odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h) zrušil rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej časti a podľa § 221 ods. 2 O. s. p. v rozsahu zrušenia vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.»
Okresný súd viazaný právnym názorom vysloveným krajským súdom v rozsudku
č. k. 2 Cob/2/2011-175 zo 14. januára 2011 rozhodol opätovne o v poradí druhej žalobe
žalobkyne tak, že uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobkyni 33 180,72 eur s 0,05 %
úrokom z omeškania denne od 16. augusta 2009 do zaplatenia a nahradiť trovy konania
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom v podstatnej časti odôvodnenia svojho
rozsudku uviedol:
„Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca a žalovaný uzavreli
platnú zmluvu, ktorej predmetom bolo poskytovanie poradenských a konzultačných služieb.
Dohodnutá odmena bola stanovená paušálne a nebola ničím podmienená, je to zrejmé
z toho, že žiadna z faktúr neobsahovala podklady. Obidvom stranám bol známy obsah
zmluvy a aj ho rešpektovali, o čom svedčí jej niekoľkoročné plnenie. V zmluve bolo
dohodnuté , že každý zo zmluvných strán má právo samostatne odstúpiť od zmluvy a to na
základe písomného vyjadrenia podaného druhej strane. Z tohto dojednania nie je zrejmé, na
základe akého vyjadrenia je možné od zmluvy odstúpiť, preto v danom prípade žalovaný
mohol od zmluvy odstúpiť iba v zmysle § 344 Obchodného zákonníka, pri podstatnom
porušení zmluvy z dôvodu omeškania dlžníka alebo veriteľa, za predpokladu, že splní svoju
oznamovaciu povinnosť a pri nepodstatnom porušení zmluvy za splnenia dvoch podmienok
zároveň a to poskytnutia dodatočnej primeranej lehoty na plnenie porušenej povinnosti
a nesplnenie povinnosti povinnou stranou ani v tejto dodatočnej lehote. List zo dňa 11. 4.
2007 označený ako výpoveď, tieto zákonné náležitosti nespĺňa, obsahuje iba vyjadrenie, že
žiadne poradenstvo nepožadovali, faktúru č. 200713 zo dňa 31. 3. 2007 nepreplatia. Aby
nedošlo k pochybeniu v budúcnosti, dáva výpoveď zo Zmluvy o zabezpečení poradenstva
zo dňa 26. 12. 2002 ku dňu 11. 4. 2007. Ako už odvolací súd uviedol, túto výpoveď nie je
možné považovať za platné odstúpenie od zmluvy. Obchodný zákonník ani výpoveď
zo zmluvy nepozná. Ak by súd uvedenú výpoveď posudzoval ako odstúpenie od zmluvy, toto
odstúpenie od zmluvy je neúčinné, pretože nespĺňa hore citované náležitosti stanovené
zákonom. Súd na základe uvedeného zaviazal žalovaného žalovanú sumu 33 180,72 eur
s dohodnutými úrokmi z omeškania uhradiť.“
Proti rozsudku okresného súdu zo 14. januára 2011 podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom krajský súd rozhodol sťažnosťou napadnutým rozsudkom z 19. septembra 2011
tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom v jeho odôvodnení
uviedol:
„Odvolanie (sťažovateľka, pozn.) odôvodnil tým, že naozaj sa v zmluve
o zabezpečení poradenstva zo dňa 26. 12. 2002 v článku IX., bod 5 uvádza, že každá
zo zmluvných strán má právo samostatne odstúpiť o d zmluvy, a to na základe písomného
vyjadrenia podaného druhej strane. Tento text nie je neurčitý, je podľa názoru žalovaného
jasný, zrozumiteľný a určitý. Jasne z neho vyplýva možnosť odstúpenia od zmluvy
ktoroukoľvek zmluvnou stranou tým, že doručí písomné vyjadrenie druhej strane, že
od zmluvy odstupuje. Pre odstúpenie sa podľa tejto zmluvy nevyžaduje splnenie ďalších
podmienok, čo znamená, že od zmluvy možno odstúpiť aj bez uvedenia dôvodov. Doručením
odstúpenia od zmluvy došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu. Z toho dôvodu, že došlo
k odstúpeniu od zmluvy podľa zmluvy samotnej nebolo potrebné plniť podmienky uvedené
v § 344 Obchodného zákonníka, lebo nedošlo k odstúpeniu podľa zákona. Jednoznačne teda
žalovaný tvrdí, že odstúpiť od zmluvy možno alebo v prípade, že to umožňuje zmluva, alebo
v prípade, ak to umožňuje zákon. V tomto prípade došlo k odstúpeniu od zmluvy podľa
zmluvy, a nie je rozhodujúce, akým názvom je pomenované písomné vyjadrenie, ktoré
žalovaný doručil žalobcovi, a z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva, že ide o jednostranný
právny úkon smerujúci k ukončeniu zmluvy najmä preto, lebo poukazuje na ten článok
zmluvy o zabezpečení poradenstva, ktorý pojednáva o odstúpení od zmluvy. Pre prípad
odstúpenia od zmluvy, zmluva nestanovila ďalšie podmienky okrem toho, že odstúpenie má
byť vyhotovené v písomnej forme a doručené druhej strane. Preto je nepochybné, že právny
úkon označený ako výpoveď zo dňa 11. 4. 2007 je účinným odstúpením od zmluvy
o zabezpečení poradenstva uzavretej dňa 26. 12. 2002.
Obsah tohto podania, resp. tejto písomnosti označenej ako výpoveď je treba vykladať
podľa interpretačných pravidiel uvedených v § 266 Obchodného zákonníka:
Podľa odseku 1 tohto ustanovenia, prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej
osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť
známy.
Podľa odseku 2 v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1,
vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení
osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú
podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá.
Podľa odseku 3, pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ
na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe,
ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania sa strán, pokiaľ to pripúšťa
povaha vecí.
Je treba zdôrazniť, že tento list bol doručovaný žalobcovi v čase, keď sa viedol
právny spor o zaplatenie odmeny za zabezpečenie poradenstva na základe tejto zmluvy,
kedy žalovaný jasne deklaroval svoj záujem ukončiť tento zmluvný vzťah preto, že žalobca
mu žiadne plnenie zo zmluvy neposkytoval a žalovaný odmietal za neplatenie zmluvy platiť
požadovanú finančnú čiastku.
Za takéhoto stavu sa žalovaný domnieva, že výkon práva žalobcu je v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku a preto nepožíva právnu ochranu.
Podľa žalovaného súd prvého stupňa vykonal potrebné dokazovanie v celom
rozsahu, avšak na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.
K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca.
Žalobca uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého
stupňa, ktorého odôvodnenie korešponduje so záverom a s odôvodením uznesenia
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob/2/2011 zo dňa 14. 1. 2011.
Žalobca navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a žalovaného zaviazať
k náhrade trov odvolacieho konania.
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie
podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje
správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p., súd v odôvodnení rozsudku uvedie podstatný obsah
prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti mal preukázané a ktoré nie, o ktoré
dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval,
prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných
ustanovení, ktoré používa.
Podrobným preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru, že
odôvodnenie napadnutého rozsudku tieto požiadavky spĺňa.
Zo zhodného prejavu účastníkov konania jednoznačne vyplýva, že uzavreli zmluvu
o zabezpečení poradenstva.
Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že žalovaný dobrovoľne
a slobodne prevzal v zmluve o zabezpečení poradenstva zo dňa 16. 12. 2002 záväzok
zaplatiť žalobcovi za v zmluve dohodnuté poradenstvo 30.000,- Sk + DPH mesačne.
Takýto záväzok žalovaného je v súlade s ustanovením článku 2 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonu zakázané
a nikto nesmie byť nútený konať to, čo mu zákon neukladá.
Samotné odvolanie je chaotické. Žalovaný v odvolaní tvrdí, že žalobca nesplnil svoj
záväzok zo zmluvy, pričom v bode III zmluvy účastníci dohodli, že dodávateľ – žalobca
poskytne poradenstvo priebežne podľa požiadaviek odberateľa – žalovaného. Napriek
uvedenému tvrdeniu žalovaný nepredložil v konaní pred súdom prvého stupňa ani
v odvolacom konaní žiadny dôkaz o tom, ktoré požiadavky žalovaného žalobca nesplnil.
K tvrdeniu žalovaného, že výkon práva žalobcu je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z obsahu zmluvy
o zabezpečení poradenstva zo dňa 26. 12. 2002 nevyplýva, že táto zmluva bola uzatvorená
v rozpore s princípom poctivosti. Účastníci zmluvu uzavreli dobrovoľne a slobodne
a prevzali na seba aj dohodnuté zmluvné záväzky.
Uvedené záväzky sú v súlade s ustanovením článku 2 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd, podľa ktorého každý môže konať čo nie je zákonu zakázané a nesmie byť nútený
konať to, čo mu zákon neukladá.
Krajský súd v Košiciach na horeuvedenom základe napadnutý rozsudok ako vecne
správny podľa § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdil.“
Ústavný súd v nadväznosti na citované považoval za potrebné poukázať
predovšetkým na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa
ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia
prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti
dôvodov tohto rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti rozhodnutia ďalšie
dôvody. Vo svojej ustálenej judikatúre aj vo väzbe na citovaný § 219 ods. 2 OSP ústavný
súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovanie (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľky (nesprávne právne posúdenie skutkových
zistení, pozn.) ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že okresný súd v rozsudku
č. k. 10 Cb/120/2009-201 zo 14. júna 2011 mal za preukázané, že „žalobca a žalovaný
uzavreli platnú zmluvu, ktorej predmetom bolo poskytovanie poradenských a konzultačných
služieb. Dohodnutá odmena bola stanovená paušálne a nebola ničím podmienená, je to
zrejmé z toho, že žiadna z faktúr neobsahovala podklady. Obidvom stranám bol známy
obsah zmluvy a aj ho rešpektovali, o čom svedčí jej niekoľkoročné plnenie.“. Pre úplnosť
ústavný súd dodáva, že k takémuto právnemu záveru dospeli tak okresný súd, ako aj krajský
súd už v konaní o prvej žalobe zo 7. novembra 2007, ktorým sa žalobkyňa domáhala proti
sťažovateľke úhrady sumy 428 400 Sk s príslušenstvom z titulu nezaplatených faktúr
na základe zmluvy o poradenstve, pričom rozsudok okresného súdu č. k. 10 Cb 140/2007-89
z 23. októbra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 198/2008-109
z 23. februára 2009 nadobudol právoplatnosť 25. marca 2009. Odôvodnenie krajského súdu
v napadnutom konaní, ktorý sa stotožnil so závermi okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 10 Cb/120/2009-201 zo 14. júna 2011, je vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľky
podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné. Krajský súd
zo skutkových okolností vyvodil právne závery, ktoré zodpovedajú ústavne konformnej
interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem, pričom sťažovateľka neuviedla
vo svojej sťažnosti také argumenty, ktoré by mohli spochybniť ústavnosť záveru krajského
súdu o predmete zmluvy o poradenstve a signalizovať tak jeho arbitrárnosť. Ústavný súd aj
s prihliadnutím na právny záver okresného súdu a krajského súdu vyplývajúci z konania
o prvej žalobe nemal pochybnosti o správnosti skutkového zistenia a tieto skutkové zistenia
pri svojom rozhodovaní rešpektoval.
Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky týkajúcej sa nesprávneho právneho
posúdenia úkonu sťažovateľky označeného ako „výpoveď zo zmluvy“ z 11. apríla 2007,
a tým aj platnosti zmluvy o poradenstve ústavný súd v prvom rade opätovne poukazuje na
právne závery vyplývajúce z napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým tento potvrdil
rozsudok okresného súdu č. k. 10 Cb/120/2009-201 zo 14. júna 2011, podľa ktorých krajský
súd zhodne s názorom okresného súdu mal za preukázané, že sťažovateľka (odberateľka,
pozn.) uzatvorila so žalobkyňou (dodávateľkou, pozn.) zmluvu o poradenstve, predmetom
ktorej bol záväzok dodávateľky zabezpečiť poradenské a konzultačné služby priebežne
podľa požiadaviek odberateľky, pričom „Dohodnutá odmena bola stanovená paušálne
a nebola ničím podmienená“ (citované z rozsudku okresného súdu č. k. 10 Cb/120/2009-
201 zo 14. júna 2011), takže „uvedené záväzky sú v súlade s ustanovením článku 2 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého každý môže konať čo nie je zákonu
zakázané a nesmie byť nútený konať to, čo mu zákon neukladá.“ (citované z napadnutého
rozsudku krajského súdu, pozn.).
V odôvodnení uznesenia krajského súdu č. k. 2 Cob/2/2011-175 zo 14. januára 2011,
ktorým tento zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 10 Cb/120/2009-150 zo 16. novembra
2010, je obsiahnutý záväzný právny názor krajského súdu, podľa ktorého „Dojednanie
účastníkov o možnosti odstúpenia od zmluvy o zabezpečení poradenstva neobsahuje dôvody
pre odstúpenie od zmluvy, je neurčité, a preto podľa § 344 Obchodného zákonníka môžu od
zmluvy odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje tento zákon.“. V dôsledku takto
vysloveného právneho názoru odvolací súd uložil okresnému súdu, aby doplnil dokazovanie
v tom smere, či „nedošlo k odstúpeniu od zmluvy podľa § 344 Obchodného zákonníka“,
a poukázal v tejto súvislosti na zákonnú úpravu obsiahnutú v § 345 a § 346 Obchodného
zákonníka (ďalej aj „ObZ“), ktorá rieši prípady odstúpenia od zmluvy pre podstatné
a nepodstatné porušenie zmluvnej povinnosti. V nadväznosti na túto úlohu okresný súd
v rozsudku č. k. 10 Cb/120/2009 zo 14. júna 2011 uviedol, že „žalovaný (sťažovateľka,
pozn.) mohol od zmluvy odstúpiť iba v zmysle § 344 Obchodného zákonníka, pri
podstatnom porušení zmluvy z dôvodu omeškania dlžníka alebo veriteľa, za predpokladu, že
splní svoju oznamovaciu povinnosť a pri nepodstatnom porušení zmluvy za splnenia dvoch
podmienok zároveň a to poskytnutia dodatočnej primeranej lehoty na plnenie porušenej
povinnosti a nesplnenie povinnosti povinnou stranou ani v tejto dodatočnej lehote. List zo
dňa 11. 4. 2007 označený ako výpoveď, tieto zákonné náležitosti nespĺňa, obsahuje iba
vyjadrenie, že žiadne poradenstvo nepožadovali, faktúru č. 200713 zo dňa 31. 3. 2007
nepreplatia. Aby nedošlo k pochybeniu v budúcnosti, dáva výpoveď zo Zmluvy o
zabezpečení poradenstva zo dňa 26. 12. 2002 ku dňu 11. 4. 2007. Ako už odvolací súd
uviedol, túto výpoveď nie je možné považovať za platné odstúpenie od zmluvy. Obchodný
zákonník ani výpoveď zo zmluvy nepozná. Ak by súd uvedenú výpoveď posudzoval ako
odstúpenie od zmluvy, toto odstúpenie od zmluvy je neúčinné, pretože nespĺňa hore citované
náležitosti stanovené zákonom. Súd na základe uvedeného zaviazal žalovaného žalovanú
sumu 33 180,72 eur s dohodnutými úrokmi z omeškania uhradiť.“.
V nadväznosti na citované právne názory okresného súdu a krajského súdu
považoval ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že ak mal krajský súd v napadnutom konaní
za preukázané, že zmluva o poradenstve uzavretá medzi sťažovateľkou ako odberateľkou
a žalobkyňou ako dodávateľkou je nepodmienená, čo v konečnom dôsledku znamená pre
sťažovateľku záväzok platiť paušálne mesačne zmluvou o poradenstve stanovenú sumu bez
ohľadu na to, či k plneniu zo strany žalobkyne (dodávateľky, pozn.) došlo alebo nie, potom
skutočnosť predstavujúca zákonom ustanovenú podmienku odstúpenia od zmluvy
(omeškanie dodávateľky, pozn.) nemôže reálne nastať. Navyše, ak krajský súd vo vzťahu
k právnemu úkonu sťažovateľky označenému ako „výpoveď zo zmluvy“ z 11. apríla 2007
uviedol, že „výpoveď nie je možné považovať za platné odstúpenie od zmluvy“, pretože
„Obchodný zákonník ani výpoveď zo zmluvy nepozná“, tak potom takýto výklad príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka stavia sťažovateľku do pozície účastníčky záväzkovo-
právneho vzťahu, ktorá nemá zákonnú ani zmluvnú možnosť právne relevantným spôsobom
ukončiť tento záväzkovo-právny vzťah, ktorého trvanie je pre ňu zjavne nevýhodné
(zaväzuje ju na dobu neurčitú uhrádzať faktúry za nulové plnenie zo strany žalobkyne,
pozn.). V záujme spravodlivého usporiadania vzťahov medzi sťažovateľkou a žalobkyňou
bolo podľa názoru ústavného súdu úlohou krajského súdu zohľadniť túto skutočnosť a to aj
v širších súvislostiach ako len formalistickým výkladom § 345 a § 346 ObZ.
Ustanovenia žiadneho právneho predpisu nemožno interpretovať a aplikovať
izolovane, t. j. bez zohľadnenia ich organickej väzby na iné ustanovenia toho istého
právneho predpisu, prípadne súvisiacich právnych predpisov s osobitným zreteľom
na právne zásady a princípy, na ktorých sú tieto právne predpisy založené a z ktorých
vychádzajú, rešpektujúc pritom všeobecné ústavné princípy, ktoré musia byť implicitnou
súčasťou rozhodovacej činnosti každého orgánu verejnej moci. Táto požiadavka
v posudzovanej veci platí o to viac, že sťažovateľka vo svojom odvolaní výslovne namietala
(rovnako tak ako v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, pozn.), že „výkon práva žalobcu
je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a preto nepožíva právnu ochranu“.
Na túto námietku sťažovateľky reagoval krajský súd v napadnutom rozsudku len stručne,
keď poukázal na to, že „... z obsahu zmluvy o zabezpečení poradenstva zo dňa 26. 12. 2002
nevyplýva, že táto zmluva bola uzatvorená v rozpore s princípom poctivosti. Účastníci
zmluvu uzavreli dobrovoľne a slobodne a prevzali na seba aj dohodnuté zmluvné záväzky.“.
Takýto spôsob vysporiadania sa s odvolacou námietkou sťažovateľky nesvedčí o záujme
krajského súdu spravodlivo usporiadať vzťahy medzi sťažovateľkou a žalobkyňou a ústavný
súd ho považuje v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci z ústavného hľadiska
za neakceptovateľný a neudržateľný. Z obsahu uvedenej odvolacej námietky (a dokonca
i z formy jej reprodukovania v napadnutom rozsudku krajského súdu, pozn.) totiž zjavne
možno vyvodiť, že sťažovateľka ňou nenamietala samotné uzatvorenie zmluvy
o poradenstve, ale jej ďalší výkon („výkon práva žalobcu...“), pričom navyše z obsahu
úkonu sťažovateľky označeného ako „výpoveď zo zmluvy“ z 11. apríla 2007 možno podľa
názoru ústavného súdu celkom zjavne vyvodiť jej zámer ukončiť zmluvný vzťah
so žalobkyňou (jeho ďalší výkon, pozn.), čo ani krajský súd v napadnutom rozsudku
nespochybnil.
Podľa § 1 ods. 1 ObZ tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné
záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.
Podľa § 1 ods. 2 ObZ právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami
tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa
predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa
podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
V nadväznosti na citované ustanovenia § 1 ObZ ústavný súd považoval za potrebné
poukázať na subsidiárne postavenie Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) vo vzťahu
k Obchodnému zákonníku a v tomto kontexte aj na v ňom upravený inštitút výpovede zo
zmluvného vzťahu upravený v § 582 OZ. V záujme spravodlivého usporiadania vzťahov
medzi sťažovateľkou a žalobkyňou bolo preto podľa názoru ústavného súdu žiaduce zo
strany krajského súdu preskúmať uplatniteľnosť príslušnej úpravy Občianskeho zákonníka
na posudzovaný prípad v spojení s posúdením otázky, či poskytnutie právnej ochrany
žalobkyni zaručujúcej jej finančné plnenie od sťažovateľky za (neposkytované) služby,
ktoré tvoria predmet zmluvy o poradenstve a ktoré od nej sťažovateľka už zjavne dlhší čas
nepožaduje, zodpovedá zásadám poctivého obchodného styku, resp. dobrým mravom
a v širšom kontexte aj zásade spravodlivosti, ktorá tvorí súčasť materiálne chápaného
princípu právneho štátu.
Podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska neobstojí reštriktívny výklad
príslušných ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na posudzovaný prípad
uskutočnený všeobecným súdom, ktorý v konečnom dôsledku znemožňuje jednému
z účastníkov zmluvného vzťahu tento vzťah ukončiť, a to napriek tomu, že tento zjavne
prejavuje vôľu príslušný zmluvný vzťah ukončiť.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že právne závery krajského súdu
týkajúce sa posúdenia právneho úkonu sťažovateľky ako neúčinného odstúpenia od zmluvy
o poradenstve z dôvodu, že tento právny úkon „nespĺňa citované náležitosti stanovené
zákonom“, nie sú z hľadiska záruk vyplývajúcich sťažovateľke z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru z ústavného hľadiska akceptovateľné, keďže sú založené na formalistickom
a nedostatočnom právnom posúdení zisteného skutkového stavu a v konečnom dôsledku
vykazujú znaky svojvôle. Ústavný súd preto rozhodol, že krajský súd napadnutým
rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1
výroku tohto nálezu).
Nad rámec už uvedeného ústavný súd považoval za potrebné reagovať aj na
vyjadrenie žalobkyne k sťažnosti, konkrétne na tú jeho časť, v ktorej argumentuje, že
k platnému ukončeniu zmluvy o poradenstve nedošlo, a to primárne z toho dôvodu, že
sťažovateľka nedoručila žalobkyni „výpoveď zo zmluvy z 11. 4. 2007“, a sekundárne preto,
že „aj v prípade doručenia tejto výpovede ju nemožno považovať za právny úkon smerujúci
k platnému ukončeniu zmluvy“. Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie žalobkyne, že právna
skutočnosť (ne)doručenia výpovede zo zmluvy je „podstatnejšou právnou otázkou“ ako
„samotné právne posúdenie obsahu údajnej výpovede“. Logickou postupnosťou krokov by
sa všeobecný súd v okolnostiach posudzovanej veci mal v prvom rade zaoberať otázkou, či
„výpoveď zo zmluvy“ zo strany sťažovateľky bola riadne doručená žalobkyni a až následne
by mal právne posúdiť obsah tohto úkonu sťažovateľky a jeho právne následky. V tejto
súvislosti ale ústavný súd zdôrazňuje, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
nie je skutkovým súdom, a preto mu neprislúcha posudzovať skutkové okolnosti veci, ktorá
bola predmetom rozhodovania všeobecných súdov, pretože takto by konal v zjavnom
rozpore so svojou ustálenou judikatúrou, podľa ktorej pri svojom rozhodovaní rešpektuje
zásadu minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti iných orgánov verejnej moci
a zvlášť všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 303/04, III. ÚS 273/05, I. ÚS 219/08). Navyše,
po zrušení namietaného rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie (pozri nižšie časť III
tohto nálezu) nebude žalobkyni nič brániť v tom, aby túto námietku uplatnila v konaní pred
všeobecnými súdmi.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1
ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní a napadnutým rozsudkom
V súlade s čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa čl. 35 ods. 1
ústavy tým, že všeobecné súdy „poskytli svojimi rozhodnutiami podporu nároku, ktorý bol
uplatňovaný v rozpore s dobrými mravmi, resp. v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku“, keďže nemožno za morálne považovať to, „ak sa v zmluve dohodne
odmena za poskytovanie určitých výkonov na požiadanie spoločnosti odberateľa,
spoločnosť výkony nepožaduje a výkony nie sú ani dodávateľom realizované, resp.
poskytované a napriek tomu by sa za ne mala platiť odplata“. Z uvedeného vyplýva, že
sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy
v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z argumentácie ústavného súdu uvedenej v časti II.1
tohto nálezu vyplýva, že ústavný súd v zhode so sťažovateľkou zastáva názor, že
poskytnutie súdnej ochrany účastníkovi súdneho konania v záväzkovo-právnom spore, ktorý
v posudzovanom prípade súvisí s právom na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, nesmie
byť v rozpore s dobrými mravmi, resp. zásadami poctivého obchodného styku, pričom
napadnutý rozsudok krajského súdu tejto požiadavke podľa názoru ústavného súdu
nekorešponduje. Vychádzajúc z už uvedeného preto ústavný súd rozhodol, že krajský súd
napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení so základným právom podľa čl. 35 ods. 1
ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec
vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že postupom krajského súdu v napadnutom
konaní a napadnutým rozsudkom boli porušené sťažovateľkou označené základné práva
podľa ústavy a právo podľa dohovoru, zároveň rozhodol aj o zrušení tohto rozsudku a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Po vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd v zmysle § 56 ods. 6 zákona
o ústavnom súde povinný vec sťažovateľky znovu prerokovať a rozhodnúť o nej, pričom
bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v II. časti tohto nálezu.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľke, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu). V zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 3
a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 patrí
odmena 123,50 €, čo spolu s režijným paušálom 7,41 € predstavuje odmenu za jeden úkon
právnej služby 130,91 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej
služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom úhradu v sume
261,82 € (dvakrát po 130,91 €) zvýšil o 20 % DPH (52,36 €) vzhľadom na skutočnosť, že
právny zástupca sťažovateľky je platiteľom DPH. Celková suma trov konania tak
predstavuje sumu 314,18 €, ktorú je krajský súd povinný uhradiť sťažovateľke na účet jej
právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júna 2012