Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 578/2015
PDF · 448.02 KB
No categories available
II. ÚS 578/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej záručnej
a rozvojovej banky, a. s., Štefánikova 27, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
RELEVANS s. r. o., Dvořákovo námestie 8/A, Bratislava, konajúcou prostredníctvom
konateľa a advokáta JUDr. Alexandra Kadelu, ktorou namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36
Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 CoKR 6/2013
z 30. apríla 2014, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, a. s., p r i j í m a na ďalšie
konanie.
2. Návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.
4 CoKR 6/2013 z 30. apríla 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn.
1 Cbi 19/2010 z 21. marca 2011 n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2014
faxovou správou a 6. augusta 2014 poštou doručená sťažnosť Slovenskej záručnej
a rozvojovej banky, a. s., Štefánikova 27, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“; v citáciách aj
„sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou RELEVANS s. r. o., Dvořákovo
námestie 8/A, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Alexandra
Kadelu, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoKR 6/2013
z 30. apríla 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (banka) ako veriteľ na
základe úverovej zmluvy č. U30 50910 2006 z 15. mája 2006 (ďalej len „úverová zmluva“)
poskytla obchodnej spoločnosti PETRAMONT s. r. o., Ťačevská 1639/38A, Bardejov (ďalej
len „dlžník“ alebo „žalovaná“), úver v sume 11 700 000 Sk pri úrokovej sadzbe vo výške
3M BRIBOR + 1,8 % p. a. na financovanie kúpnej ceny polyfunkčnej budovy a zriadenie
centra pohrebných služieb s dobou splatnosti do 21. septembra 2015 v znení neskorších
dodatkov (podľa dodatku č. 3 k úverovej zmluve, ktorý bol uzavretý 1. marca 2010, došlo
k zmene výšky úrokovej sadzby na EURIBOR + 3,5 % p. a.).
Uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 R 5/2010
z 21. júna 2010, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 121/2010 z 24. júna 2010,
bola povolená reštrukturalizácia dlžníka a bola ustanovená správkyňa Ing. Eva Orbanová,
Slovenská 69, Prešov.
Sťažovateľka uvádza, že «v lehote na prihlásenie pohľadávok si prihlásil svoju
zabezpečenú pohľadávku vo výške 317 114,72 EUR z titulu poskytnutého úveru podľa
úverovej zmluvy. V lehote na popieranie pohľadávok však bola pohľadávka sťažovateľa ako
veriteľa zo strany správcu popretá v celom rozsahu (a to čo do právneho dôvodu,
vymáhateľnosti, výšky, zabezpečenia ako aj poradia zabezpečovacieho práva). Správca
v reštrukturalizačnom konaní dňa 19. 08. 2010 poprel celú pohľadávku sťažovateľa ako
veriteľa a ako dôvod popretia právneho dôvodu a výšky pohľadávky uviedol: „Pohľadávku
popieram z dôvodu, že veriteľ si svoje právo neprihlásil riadne a spôsobom ustanoveným
zákonom, keďže prihláška veriteľa je neurčitá, nejasná a nezrozumiteľná a v rozpore
s obsahom príloh, ktoré veriteľ pripojil k prihláške. Taktiež prihlášku popieram z dôvodu
spornosti právneho dôvodu vzniku pohľadávky a vymáhateľnosti pohľadávky. Ako vyplýva
z príloh a tiež z textu prihlášky, časť prihlásenej sumy v čase podania prihlášky nebola
splatná. Jednotlivé splátky úveru sa stanú splatné až v budúcnosti, vždy v mesačných
intervaloch. Z prihlášky však nie je zrejmé, aká časť prihlásenej sumy veriteľa už je splatná
a aká časť prihlásenej sumy sa stane splatná v budúcnosti. Veriteľ si svoj nárok prihlásil
jednou prihláškou, avšak veriteľ si mal svoje pohľadávky jednotlivé splátky úveru, ktoré sa
stanú splatné v budúcnosti, prihlásiť ako podmienené pohľadávky pre každú splátku
osobitne s uvedením podmienky uplynutie času.».
Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne v konaní
pred okresným súdom domáhala proti žalovanej určenia pravosti popretej pohľadávky.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 Cbi 19/2010 z 21. marca 2011 žalobu žalobkyne o určenie
popretej pohľadávky zamietol.
Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 4 CoKR 1/2011
z 21. decembra 2011 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobe sťažovateľky vyhovel.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 7/2012
z 30. apríla 2013 bol rozsudok odvolacieho súdu z 21. decembra 2011 zrušený a vec bola
krajskému súdu vrátená na ďalšie konanie. Podľa sťažovateľky dovolací súd „je toho
názoru, že pri rozhodovaní o určení popretej pohľadávky nemohol pri posudzovaní
prihlášky žalobcu v otázke splatnosti záväzku dlžníka v reštrukturalizačnom konaní
vychádzať z analógie legis, pretože ustanovenie § 46 ZKR upravuje splatnosť záväzkov
úpadcu, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu ako účinok vyhlásenia konkurzu tak, že sa
považujú za splatné“.
Na základe rozhodnutia dovolacieho súdu následne krajský súd rozsudkom
4 CoKR 6/2013 z 30. apríla 2014 rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým žalobu sťažovateľky
o určenie popretej pohľadávky zamietol, ako vecne správny potvrdil. Podľa sťažovateľky
krajský súd dospel k záveru, že „žalobca... mal si prihlasovať pohľadávky splatné v
budúcnosti ako podmienené pohľadávky. Preto rozhodnutie okresného súdu je správne,
pokiaľ návrh žalobcu zamietol, keď si žalobca nesprávne jednou prihláškou prihlásil celú
pohľadávku z úveru vrátane doposiaľ nesplatných splátok úveru, ktoré ale mal prihlásiť
samostatnými prihláškami ako podmienené pohľadávky s uvedením podmienky uplynutia
času (dátum splatnosti jednotlivých splátok podľa § 120 ods. 3 ZKR). To vyplýva aj z
rozhodnutia Najvyššieho súdu v tejto veci.“.
Podľa sťažovateľky arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu spočíva
„v extrémnom nesúlade právnych záverov s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami,
v interpretácii, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom súdnej a právnej praxe (odklon
od ustálených právnych názorov súdnej a právnej praxe bez toho, aby boli dostatočne
uvedené dôvody rozhodnutia), v nerešpektovaní kogentných kategorických noriem
nedovoľujúcich odchýlky od určených práv a noriem a nepripúšťajúcich výnimky, resp. v jej
interpretácii, ako aj v hodnotení dôkazov, ktoré bolo vykonané bez akéhokoľvek
akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii
nevyplývajú prijaté skutkové závery“.
V tejto súvislosti sťažovateľka tvrdí, že „formalistickým prístupom krajského súdu
v napadnutom rozsudku bol zmarený základný zmysel a účel sťažovateľom požadovanej
súdnej ochrany (pred nezákonným postupom správcu), ale aj zabránilo v prístupe k súdnej
ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať sťažovateľovi
ako účastníkovi konania.
V predmetnom prípade je nespochybniteľné, že sťažovateľ ako banka, ktorá
preukázateľne poskytla dlžníkovi úver, je nositeľom hmotného práva, t. j. má voči dlžníkovi
pohľadávku. Pohľadávka sťažovateľa ako veriteľa riadne vznikla pred začatím
reštrukturalizačného konania bez ohľadu na skutočnosť, že účastníci úverovej zmluvy si
dohodli „splátkový kalendár“, ktorý je len dohodou o predĺžení lehoty splatnosti
jednotlivých splátok úveru (t. j. o splácaní existujúcej pohľadávky veriteľa). Sťažovateľ má
za to, že nie je ústavne udržateľné, aby formalistickým prístupom (správcu i všeobecných
súdov), dokonca bez náležitej opory v dotknutých ustanoveniach ZKR, sťažovateľ pri
procesnom uplatňovaní svojho jednoznačného práva (prihláškou i následne iniciovaným
incidenčným konaním) bol reálne zbavený svojich práv a bolo mu odňaté i právo na súdnu
ochranu (postupom všeobecných súdov; konkrétne najmä napadnutým rozsudkom krajského
súdu). Sťažovateľ poukazuje na to, že v reštrukturalizácii v konečnom dôsledku ani nemá
zásadnejší význam, či si veriteľ prihlási splatnú alebo nesplatnú pohľadávku, pretože
s týmto sa aj tak musí vyporiadať plán. Rozhodujúcou otázkou má byť, či je sťažovateľ ako
veriteľ nositeľom (hmotného) práva. Zákon (ZKR) pritom ani vôbec neupravuje, že by si
veritelia mali prihlasovať prihláškami do reštrukturalizácie len splatné pohľadávky, a ani
to, že by si mali nesplatné pohľadávky prihlasovať ako podmienené.“.
Sťažovateľka tiež tvrdí, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
„vôbec nevyporiadal s podstatnými argumentmi sťažovateľa ani ústavne konformným
spôsobom neodôvodnil odklon od svojho predchádzajúceho rozhodnutia... Krajský súd...
bez vysvetlenia preberá odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktoré potvrdzuje, akoby bol
krajský súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, ktorým však takto viazaný nebol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením zo dňa 30. 04. 2013
č. k. 1 Obdo/7/2012 264 rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove ako
odvolacieho súdu zo dňa 21. 12. 2011 č. k. 4 CoKR/1/2011 255 zrušil a vrátil vec
krajskému súdu na ďalšie konanie. Z tohto rozhodnutia najvyššieho súdu však vyplýva
viazanosť právnym názorom len v jedinej právnej otázke (str. 14 predmetného rozhodnutia)
a krajský súd nebol viazaný žiadnym iným právnym názorom najvyššieho súdu.
Z právneho názoru najvyššieho súdu nevyplývajú závery, ku ktorým dospel krajský
súd s odvolaním sa na rozhodnutie najvyššieho súdu.“.
Sťažovateľka svoje tvrdenie o porušení ňou označených práv zakladá najmä na týchto
skutočnostiach:
„Pohľadávka sťažovateľa popretá správcom bola prihlásená riadne a včas. Prihláška
pohľadávky bola podaná v potrebnom počte rovnopisov nielen u správcu, ale aj na súde,
bola podaná na predpísanom tlačive, prihláška obsahovala všetky náležitosti vyžadované
zákonom, bola podpísaná, datovaná, správne vyplnená a boli k nej priložené všetky
relevantné prílohy. Keďže pohľadávka je zabezpečená zabezpečovacím právom, pohľadávka
bola do reštrukturalizačného konania prihlásená ako zabezpečená s tým, že v súlade s
citovaným ustanovením § 122 ods. 2 ZKR bol v prihláške uvedený aj druh, poradie a právny
dôvod vzniku zabezpečovacieho práva spolu s určením majetku, ktorým je zabezpečená ako
aj suma, do ktorej je zabezpečená. Údaje v nej uvedené boli preukázané kópiami
relevantných dokumentov, ktoré sú prílohou prihlášky.
Táto skutočnosť bola potvrdená správcom (správkyňou) listom zo dňa 30. 07. 2010,
v ktorom uviedla: „Týmto potvrdzujem, že doručená prihláška spĺňa všetky náležitosti podľa
§ 122 ods. 1 a 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a možno ju považovať
za úplnú...
Právny dôvod vzniku pohľadávky nie je sporný. Právnym dôvodom vzniku
pohľadávky je právna skutočnosť, na základe ktorej veriteľovi vznikla pohľadávka.
Pohľadávka žalobcu vznikla poskytnutím finančných prostriedkov žalovanému na základe
úverovej zmluvy.
Okrem toho aj žalovaný uznal dlh vyplývajúci z predmetnej úverovej zmluvy, a to
vo forme notárskej zápisnice N 98/2006, Nz 20504/2006, NCRis 20416/2006 spísanej dňa
26. 05. 2006, ktorá bola prílohou č. 6 prihlášky pohľadávky.
Sťažovateľ má za to, že pohľadávka je vymáhateľná a v tomto prípade neobstojí ani
popretie pohľadávky z dôvodu spornosti vymáhateľnosti pohľadávky... Vychádzajúc
zo skutočnosti, že žalovaný bez upovedomenia sťažovateľa podal návrh na
reštrukturalizáciu, je zrejmé, že sa jeho finančná situácia podstatne zhoršila a ohrozila
riadne splácanie poskytnutého úveru, žalovaný je v omeškaní so splácaním svojho záväzku
voči sťažovateľovi, a preto sťažovateľ bol oprávnený v zmysle bodu 8.1. článku VIII.
úverovej zmluvy nielen požadovať splatenie úveru vrátane úrokov i poplatkov jednorazovo
pred termínom splatnosti, uplatniť právo vyplývajúce zo zabezpečenia úveru ale aj vymáhať
pohľadávku v zmysle platných právnych predpisov. Realizácia výkonu práv sťažovateľa
vyplývajúcich z uvedeného ustanovenia úverovej zmluvy sa stala značne obmedzenou, čím
bol sťažovateľ ako veriteľ jednoznačne postavený do znevýhodňujúceho postavenia, čo však
neznamená, že vymáhateľnosť pohľadávky, ktorá mimochodom nie je ani premlčaná, je
sporná.
S názorom správcu (správkyne), že sťažovateľ ako veriteľ si mal svoje pohľadávky
jednotlivé splátky úveru, ktoré sa stanú splatné v budúcnosti, prihlásiť ako podmienené
pohľadávky pre každú splátku osobitne s uvedením podmienky uplynutie času, sa
sťažovateľ taktiež nestotožňuje.
Správca (správkyňa) k uvedenému názoru dospel na základe analógie, pričom
vychádzal z toho, že aj leasingové spoločnosti si samostatnými prihláškami prihlasujú
jednotlivé budúce splátky fakturované svojim klientom samostatne. Odignoroval skutočnosť,
že ako podmienené pohľadávky sa prihlasujú len pohľadávky, ktoré vzniknú v budúcnosti.
Aplikácia tejto analógie na daný prípad nie je adekvátna, nakoľko podľa názoru sťažovateľa
splatnosť jednotlivých splátok vyplývajúcich z úverovej zmluvy nemožno stotožňovať so
vznikom pohľadávky, a najmä nie vtedy, ak z príloh podanej prihlášky ako aj z vyššie
uvedených skutočností je zrejmé, že sťažovateľ má a eviduje vo svojom informačnom
systéme len jednu pohľadávku, ktorá už vznikla na základe úverovej zmluvy.
Podľa názoru sťažovateľa bola prihlásená pohľadávka čo do právneho dôvodu,
vymáhateľnosti, výšky, nesporná. Pohľadávka bola zabezpečená zabezpečovacím právom,
a preto bola pohľadávka do reštrukturalizačného konania prihlásená ako zabezpečená...
Keďže k zániku zabezpečenej pohľadávky nedošlo a nedošlo ani k zániku záložného práva,
podľa názoru sťažovateľa prihlásené zabezpečovacie právo stále trvá a preto by mala byť
uznaná nielen jeho existencia, ale aj prihlásené poradie...
Podľa názoru sťažovateľa popretím prihlásenej pohľadávky správcom (správkyňou)
bez prihliadnutia na vyjadrenia dlžníka a sťažovateľa ako veriteľa, neporovnaním
prihlásenej pohľadávky s účtovnou a inou dokumentáciou dlžníka a so zoznamom záväzkov
dlžníka sa správca dopustil porušenia dotknutej úpravy ZKR a tým, že nepostupoval
s odbornou starostlivosťou a pohľadávku sťažovateľa poprel v plnom rozsahu, poškodil
sťažovateľa ako veriteľa a znemožnil aj výkon jeho práv vyplývajúcich zo ZKR.“
V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že tak krajský súd aj okresný súd „mali
prihliadať nielen na to, že ZKR nezakazuje prihlásiť do reštrukturalizačného konania
nesplatnú pohľadávku (v zmysle ústavného princípu čo nie je zákonom zakázané je
dovolené), a ďalej mali vo svojich rozhodnutiach zohľadniť a riadne odôvodniť aj
nasledovné otázky:
i) ZKR neupravuje splatnosť nesplatných záväzkov dlžníka v dôsledku povolenia
reštrukturalizácie,
ii) ZKR neupravuje spôsob prihlasovania nesplatnej pohľadávky do
reštrukturalizačného konania,
iii) v žiadnom ustanovení ZKR neukladá veriteľom povinnosť prihlasovať do
reštrukturalizačného konania nesplatné časti pohľadávok samostatne a splatné časti
pohľadávok samostatne...,
iv) v žiadnom ustanovení ZKR neukladá veriteľom povinnosť prihlasovať do
reštrukturalizačného konania nesplatné splátky úveru samostatnými prihláškami ako
podmienené pohľadávky s uvedením podmienky uplynutia času, tak ako to uviedol krajský
súd v odôvodnení napadnutého rozsudku s odvolaním sa na to, že je to vraj názor
Najvyššieho súdu a vyplýva to z rozhodnutia Najvyššieho súdu v tejto veci (podľa názoru
sťažovateľa z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tento záver vôbec
nevyplýva, a preto ho ani nemožno považovať za názor Najvyššieho súdu SR – tento názor
je účelovo vykonštruovaný krajským súdom a v rozpore s Uznesením Najvyššieho súdu
č. k. 1 Obdo/7/2012 264 zo dňa 30. 04. 2013) – tento právny názor nemá oporu ani v ZKR
ani v právnej a súdnej praxi,
v) taktiež mali prihliadať aj na účel a zmysel ZKR a zohľadniť nález Ústavného súdu
SR sp. zn. ÚS 306/2010 vydaný v súvislosti s problematikou upravujúcou práva na ochranu
pred diskrimináciou v spojení s právom na súdnu ochranu...“.
Keďže súdy (okresný súd i krajský súd) podľa názoru sťažovateľky „pri rozhodovaní
na vyššie uvedené vôbec neprihliadali a svoje rozhodnutia dostatočne a presvedčivo
neodôvodnili... ich rozhodnutia úplne popierajú základ ZKR, obchádzajú jeho zmysel ako aj
účel“, porušili tým jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 listiny a tiež právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K zásahu do označených práv došlo podľa sťažovateľky navyše aj „nevyslovením
prípustnosti podania dovolania voči napadnutému rozsudku vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku...“, čím jej krajský súd svojím postupom „odňal možnosť konať
pred súdom“.
V súvislosti s námietkami voči napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka
poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 216/2012
z 19. decembra 2012, z ktorého podľa nej vyplýva potvrdenie správnosti jej postupu pri
prihlasovaní pohľadávky v reštrukturalizácii dlžníka.
Podľa sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 CoKR 6/2013 z 30. apríla
2014 došlo aj k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. V tejto
súvislosti argumentuje tým, že „v Obchodnom vestníku 224/2010 dňa 23. 11. 2010 bolo
zverejnené Uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 16. 11. 2010 sp. zn. 1 R/5/2010,
ktorým súd rozhodol, že potvrdzuje reštrukturalizačný plán dlžníka v znení prijatom
schvaľovacou schôdzou dňa 26. 10. 2010, ktorý je prílohou tohto uznesenia, končí
reštrukturalizáciu dlžníka...
Plán, potvrdený súdom, spôsobuje vznik, zmenu alebo zánik práv, a preto ho možno
považovať za inú právnu skutočnosť. Avšak až v prípade, ak súd právoplatne rozhodne
v konaní o určení pohľadávky, možno vyvodiť účinky súdom potvrdeného
reštrukturalizačného plánu vo vzťahu k tejto pohľadávke.
... nezákonným potvrdením reštrukturalizačného plánu zaniklo sťažovateľovi právo
domáhať sa uspokojenia pôvodných pohľadávok od spoludlžníkov a ručiteľov dlžníka
a z majetku tretích osôb a nezákonným potvrdením rozsudku okresného súdu napadnutým
rozsudkom krajského súdu nie je v zmysle citovaného ustanovenia § 124 ods. 6 ZKR možné
pohľadávku vymáhať ani od dlžníka. Sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom jednoznačne
poškodený.“.
Porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy spočíva podľa sťažovateľky v tom, že „napadnutým rozsudkom, ktorému
predchádzal nezákonný postup správcu, bol sťažovateľ znevýhodnený a vylúčený
z uplatňovania svojich práv účastníka reštrukturalizačného konania...“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Prešove 4 CoKR/6/2013 287 zo dňa 30. 04. 2014 porušené
boli.
2. Základné práva sťažovateľa... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Prešove 4 CoKR/6/2013 287 zo dňa 30. 04. 2014 porušené boli.
3. Základné právo sťažovateľa... na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove 4 CoKR/6/2013 287
zo dňa 30. 04. 2014 porušené bolo.
4. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. 4 CoKR/6/2013 287 zo dňa 30. 04. 2014 sa
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
5. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi... trovy konania na účet jej
právnej zástupkyne Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o... do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu. Sťažovateľ uplatňuje a vyčísľuje náhradu trov právneho
zastúpenia ku dňu podania sťažnosti vo výške 340,90 Eur vrátane DPH...“
Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľka
vzhľadom na hroziaci vznik ďalšej ujmy vrátenie zábezpeky v sume 63 423 €, uhradenej
jej dlžníkom v zmysle reštrukturalizačného plánu, tiež navrhuje, aby ústavný súd odložil
vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 CoKR 6/2013 z 30. apríla
2014 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 Cbi 19/2010 z 21. marca 2011 do
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa § 49 až
§ 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho
odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia
Podanie sťažovateľky možno kvalifikovať ako sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy
v spojení s § 18 ods. 1 písm. h), § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané
zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd nezistil nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach
sťažnosti a ani dôvody na jej odmietnutie, pričom otázku opodstatnenosti tvrdení v nej
obsiahnutých treba posúdiť v konaní vo veci samej, prijal sťažnosť na ďalšie konanie.
II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia
Sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého
rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 CoKR 6/2013 z 30. apríla 2014 v spojení s rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 1 Cbi 19/2010 z 21. marca 2011 s odôvodnením „hroziaceho vzniku
ďalšej ujmy...“.
Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa
rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným
záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu
neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení
vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo
slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,
opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im
priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
Ústavný súd pri posudzovaní návrhu sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti
označeného rozsudku krajského súdu v prvom rade zdôrazňuje, že § 52 ods. 2 zákona
o ústavnom súde aplikuje len v celkom výnimočných prípadoch. Vychádzajúc z uvedeného
a zohľadňujúc ďalšie, predovšetkým vecné okolnosti právneho sporu sťažovateľky, rozhodol
ústavný súd o návrhu sťažovateľky tak, že mu nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2015