Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 578/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej záručnej

a rozvojovej banky, a. s., Štefánikova 27, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou

RELEVANS s. r. o., Dvořákovo námestie 8/A, Bratislava, konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta JUDr. Alexandra Kadelu, ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa , a a podľa

Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 30. apríla 2014, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, a. s., p r i j í m a na ďalšie

konanie.

2. Návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 30. apríla 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn.

z 21. marca 2011 n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2014

faxovou správou a 6. augusta 2014 poštou doručená sťažnosť Slovenskej záručnej

a rozvojovej banky, a. s., Štefánikova 27, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“; v citáciách aj

„sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou RELEVANS s. r. o., Dvořákovo

námestie 8/A, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Alexandra

Kadelu, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. apríla 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (banka) ako veriteľ na

základe úverovej zmluvy č. U30 50910 2006 z 15. mája 2006 (ďalej len „úverová zmluva“)

poskytla obchodnej spoločnosti PETRAMONT s. r. o., Ťačevská 1639/38A, Bardejov (ďalej

len „dlžník“ alebo „žalovaná“), úver v sume 11 700 000 Sk pri úrokovej sadzbe vo výške

3M BRIBOR + 1,8 % p. a. na financovanie kúpnej ceny polyfunkčnej budovy a zriadenie

centra pohrebných služieb s dobou splatnosti do 21. septembra 2015 v znení neskorších

dodatkov (podľa dodatku č. 3 k úverovej zmluve, ktorý bol uzavretý 1. marca 2010, došlo

k zmene výšky úrokovej sadzby na EURIBOR + 3,5 % p. a.).

Uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 21. júna 2010, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 121/2010 z 24. júna 2010,

bola povolená reštrukturalizácia dlžníka a bola ustanovená správkyňa Ing. Eva Orbanová,

Slovenská 69, Prešov.

Sťažovateľka uvádza, že «v lehote na prihlásenie pohľadávok si prihlásil svoju

zabezpečenú pohľadávku vo výške 317 114,72 EUR z titulu poskytnutého úveru podľa

úverovej zmluvy. V lehote na popieranie pohľadávok však bola pohľadávka sťažovateľa ako

veriteľa zo strany správcu popretá v celom rozsahu (a to čo do právneho dôvodu,

vymáhateľnosti, výšky, zabezpečenia ako aj poradia zabezpečovacieho práva). Správca

v reštrukturalizačnom konaní dňa 19. 08. 2010 poprel celú pohľadávku sťažovateľa ako

veriteľa a ako dôvod popretia právneho dôvodu a výšky pohľadávky uviedol: „Pohľadávku

popieram z dôvodu, že veriteľ si svoje právo neprihlásil riadne a spôsobom ustanoveným

zákonom, keďže prihláška veriteľa je neurčitá, nejasná a nezrozumiteľná a v rozpore

s obsahom príloh, ktoré veriteľ pripojil k prihláške. Taktiež prihlášku popieram z dôvodu

spornosti právneho dôvodu vzniku pohľadávky a vymáhateľnosti pohľadávky. Ako vyplýva

z príloh a tiež z textu prihlášky, časť prihlásenej sumy v čase podania prihlášky nebola

splatná. Jednotlivé splátky úveru sa stanú splatné až v budúcnosti, vždy v mesačných

intervaloch. Z prihlášky však nie je zrejmé, aká časť prihlásenej sumy veriteľa už je splatná

a aká časť prihlásenej sumy sa stane splatná v budúcnosti. Veriteľ si svoj nárok prihlásil

jednou prihláškou, avšak veriteľ si mal svoje pohľadávky jednotlivé splátky úveru, ktoré sa

stanú splatné v budúcnosti, prihlásiť ako podmienené pohľadávky pre každú splátku

osobitne s uvedením podmienky uplynutie času.».

Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne v konaní

pred okresným súdom domáhala proti žalovanej určenia pravosti popretej pohľadávky.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 21. marca 2011 žalobu žalobkyne o určenie

popretej pohľadávky zamietol.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn.

z 21. decembra 2011 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobe sťažovateľky vyhovel.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. apríla 2013 bol rozsudok odvolacieho súdu z 21. decembra 2011 zrušený a vec bola

krajskému súdu vrátená na ďalšie konanie. Podľa sťažovateľky dovolací súd „je toho

názoru, že pri rozhodovaní o určení popretej pohľadávky nemohol pri posudzovaní

prihlášky žalobcu v otázke splatnosti záväzku dlžníka v reštrukturalizačnom konaní

vychádzať z analógie legis, pretože ustanovenie upravuje splatnosť záväzkov

úpadcu, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu ako účinok vyhlásenia konkurzu tak, že sa

považujú za splatné“.

Na základe rozhodnutia dovolacieho súdu následne krajský súd rozsudkom

z 30. apríla 2014 rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým žalobu sťažovateľky

o určenie popretej pohľadávky zamietol, ako vecne správny potvrdil. Podľa sťažovateľky

krajský súd dospel k záveru, že „žalobca... mal si prihlasovať pohľadávky splatné v

budúcnosti ako podmienené pohľadávky. Preto rozhodnutie okresného súdu je správne,

pokiaľ návrh žalobcu zamietol, keď si žalobca nesprávne jednou prihláškou prihlásil celú

pohľadávku z úveru vrátane doposiaľ nesplatných splátok úveru, ktoré ale mal prihlásiť

samostatnými prihláškami ako podmienené pohľadávky s uvedením podmienky uplynutia

času (dátum splatnosti jednotlivých splátok podľa ). To vyplýva aj z

rozhodnutia Najvyššieho súdu v tejto veci.“.

Podľa sťažovateľky arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu spočíva

„v extrémnom nesúlade právnych záverov s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami,

v interpretácii, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom súdnej a právnej praxe (odklon

od ustálených právnych názorov súdnej a právnej praxe bez toho, aby boli dostatočne

uvedené dôvody rozhodnutia), v nerešpektovaní kogentných kategorických noriem

nedovoľujúcich odchýlky od určených práv a noriem a nepripúšťajúcich výnimky, resp. v jej

interpretácii, ako aj v hodnotení dôkazov, ktoré bolo vykonané bez akéhokoľvek

akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii

nevyplývajú prijaté skutkové závery“.

V tejto súvislosti sťažovateľka tvrdí, že „formalistickým prístupom krajského súdu

v napadnutom rozsudku bol zmarený základný zmysel a účel sťažovateľom požadovanej

súdnej ochrany (pred nezákonným postupom správcu), ale aj zabránilo v prístupe k súdnej

ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať sťažovateľovi

ako účastníkovi konania.

V predmetnom prípade je nespochybniteľné, že sťažovateľ ako banka, ktorá

preukázateľne poskytla dlžníkovi úver, je nositeľom hmotného práva, t. j. má voči dlžníkovi

pohľadávku. Pohľadávka sťažovateľa ako veriteľa riadne vznikla pred začatím

reštrukturalizačného konania bez ohľadu na skutočnosť, že účastníci úverovej zmluvy si

dohodli „splátkový kalendár“, ktorý je len dohodou o predĺžení lehoty splatnosti

jednotlivých splátok úveru (t. j. o splácaní existujúcej pohľadávky veriteľa). Sťažovateľ má

za to, že nie je ústavne udržateľné, aby formalistickým prístupom (správcu i všeobecných

súdov), dokonca bez náležitej opory v dotknutých ustanoveniach , sťažovateľ pri

procesnom uplatňovaní svojho jednoznačného práva (prihláškou i následne iniciovaným

incidenčným konaním) bol reálne zbavený svojich práv a bolo mu odňaté i právo na súdnu

ochranu (postupom všeobecných súdov; konkrétne najmä napadnutým rozsudkom krajského

súdu). Sťažovateľ poukazuje na to, že v reštrukturalizácii v konečnom dôsledku ani nemá

zásadnejší význam, či si veriteľ prihlási splatnú alebo nesplatnú pohľadávku, pretože

s týmto sa aj tak musí vyporiadať plán. Rozhodujúcou otázkou má byť, či je sťažovateľ ako

veriteľ nositeľom (hmotného) práva. Zákon pritom ani vôbec neupravuje, že by si

veritelia mali prihlasovať prihláškami do reštrukturalizácie len splatné pohľadávky, a ani

to, že by si mali nesplatné pohľadávky prihlasovať ako podmienené.“.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku

„vôbec nevyporiadal s podstatnými argumentmi sťažovateľa ani ústavne konformným

spôsobom neodôvodnil odklon od svojho predchádzajúceho rozhodnutia... Krajský súd...

bez vysvetlenia preberá odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktoré potvrdzuje, akoby bol

krajský súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, ktorým však takto viazaný nebol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením zo dňa 30. 04. 2013

č. k. 264 rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove ako

odvolacieho súdu zo dňa 21. 12. 2011 č. k. 255 zrušil a vrátil vec

krajskému súdu na ďalšie konanie. Z tohto rozhodnutia najvyššieho súdu však vyplýva

viazanosť právnym názorom len v jedinej právnej otázke (str. 14 predmetného rozhodnutia)

a krajský súd nebol viazaný žiadnym iným právnym názorom najvyššieho súdu.

Z právneho názoru najvyššieho súdu nevyplývajú závery, ku ktorým dospel krajský

súd s odvolaním sa na rozhodnutie najvyššieho súdu.“.

Sťažovateľka svoje tvrdenie o porušení ňou označených práv zakladá najmä na týchto

skutočnostiach:

„Pohľadávka sťažovateľa popretá správcom bola prihlásená riadne a včas. Prihláška

pohľadávky bola podaná v potrebnom počte rovnopisov nielen u správcu, ale aj na súde,

bola podaná na predpísanom tlačive, prihláška obsahovala všetky náležitosti vyžadované

zákonom, bola podpísaná, datovaná, správne vyplnená a boli k nej priložené všetky

relevantné prílohy. Keďže pohľadávka je zabezpečená zabezpečovacím právom, pohľadávka

bola do reštrukturalizačného konania prihlásená ako zabezpečená s tým, že v súlade s

citovaným ustanovením bol v prihláške uvedený aj druh, poradie a právny

dôvod vzniku zabezpečovacieho práva spolu s určením majetku, ktorým je zabezpečená ako

aj suma, do ktorej je zabezpečená. Údaje v nej uvedené boli preukázané kópiami

relevantných dokumentov, ktoré sú prílohou prihlášky.

Táto skutočnosť bola potvrdená správcom (správkyňou) listom zo dňa 30. 07. 2010,

v ktorom uviedla: „Týmto potvrdzujem, že doručená prihláška spĺňa všetky náležitosti podľa

a o konkurze a reštrukturalizácii a možno ju považovať

za úplnú...

Právny dôvod vzniku pohľadávky nie je sporný. Právnym dôvodom vzniku

pohľadávky je právna skutočnosť, na základe ktorej veriteľovi vznikla pohľadávka.

Pohľadávka žalobcu vznikla poskytnutím finančných prostriedkov žalovanému na základe

úverovej zmluvy.

Okrem toho aj žalovaný uznal dlh vyplývajúci z predmetnej úverovej zmluvy, a to

vo forme notárskej zápisnice N 98/2006, Nz 20504/2006, NCRis 20416/2006 spísanej dňa

26. 05. 2006, ktorá bola prílohou č. 6 prihlášky pohľadávky.

Sťažovateľ má za to, že pohľadávka je vymáhateľná a v tomto prípade neobstojí ani

popretie pohľadávky z dôvodu spornosti vymáhateľnosti pohľadávky... Vychádzajúc

zo skutočnosti, že žalovaný bez upovedomenia sťažovateľa podal návrh na

reštrukturalizáciu, je zrejmé, že sa jeho finančná situácia podstatne zhoršila a ohrozila

riadne splácanie poskytnutého úveru, žalovaný je v omeškaní so splácaním svojho záväzku

voči sťažovateľovi, a preto sťažovateľ bol oprávnený v zmysle bodu 8.1. článku VIII.

úverovej zmluvy nielen požadovať splatenie úveru vrátane úrokov i poplatkov jednorazovo

pred termínom splatnosti, uplatniť právo vyplývajúce zo zabezpečenia úveru ale aj vymáhať

pohľadávku v zmysle platných právnych predpisov. Realizácia výkonu práv sťažovateľa

vyplývajúcich z uvedeného ustanovenia úverovej zmluvy sa stala značne obmedzenou, čím

bol sťažovateľ ako veriteľ jednoznačne postavený do znevýhodňujúceho postavenia, čo však

neznamená, že vymáhateľnosť pohľadávky, ktorá mimochodom nie je ani premlčaná, je

sporná.

S názorom správcu (správkyne), že sťažovateľ ako veriteľ si mal svoje pohľadávky

jednotlivé splátky úveru, ktoré sa stanú splatné v budúcnosti, prihlásiť ako podmienené

pohľadávky pre každú splátku osobitne s uvedením podmienky uplynutie času, sa

sťažovateľ taktiež nestotožňuje.

Správca (správkyňa) k uvedenému názoru dospel na základe analógie, pričom

vychádzal z toho, že aj leasingové spoločnosti si samostatnými prihláškami prihlasujú

jednotlivé budúce splátky fakturované svojim klientom samostatne. Odignoroval skutočnosť,

že ako podmienené pohľadávky sa prihlasujú len pohľadávky, ktoré vzniknú v budúcnosti.

Aplikácia tejto analógie na daný prípad nie je adekvátna, nakoľko podľa názoru sťažovateľa

splatnosť jednotlivých splátok vyplývajúcich z úverovej zmluvy nemožno stotožňovať so

vznikom pohľadávky, a najmä nie vtedy, ak z príloh podanej prihlášky ako aj z vyššie

uvedených skutočností je zrejmé, že sťažovateľ má a eviduje vo svojom informačnom

systéme len jednu pohľadávku, ktorá už vznikla na základe úverovej zmluvy.

Podľa názoru sťažovateľa bola prihlásená pohľadávka čo do právneho dôvodu,

vymáhateľnosti, výšky, nesporná. Pohľadávka bola zabezpečená zabezpečovacím právom,

a preto bola pohľadávka do reštrukturalizačného konania prihlásená ako zabezpečená...

Keďže k zániku zabezpečenej pohľadávky nedošlo a nedošlo ani k zániku záložného práva,

podľa názoru sťažovateľa prihlásené zabezpečovacie právo stále trvá a preto by mala byť

uznaná nielen jeho existencia, ale aj prihlásené poradie...

Podľa názoru sťažovateľa popretím prihlásenej pohľadávky správcom (správkyňou)

bez prihliadnutia na vyjadrenia dlžníka a sťažovateľa ako veriteľa, neporovnaním

prihlásenej pohľadávky s účtovnou a inou dokumentáciou dlžníka a so zoznamom záväzkov

dlžníka sa správca dopustil porušenia dotknutej úpravy a tým, že nepostupoval

s odbornou starostlivosťou a pohľadávku sťažovateľa poprel v plnom rozsahu, poškodil

sťažovateľa ako veriteľa a znemožnil aj výkon jeho práv vyplývajúcich zo .“

V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že tak krajský súd aj okresný súd „mali

prihliadať nielen na to, že nezakazuje prihlásiť do reštrukturalizačného konania

nesplatnú pohľadávku (v zmysle ústavného princípu čo nie je zákonom zakázané je

dovolené), a ďalej mali vo svojich rozhodnutiach zohľadniť a riadne odôvodniť aj

nasledovné otázky:

i) neupravuje splatnosť nesplatných záväzkov dlžníka v dôsledku povolenia

reštrukturalizácie,

ii) neupravuje spôsob prihlasovania nesplatnej pohľadávky do

reštrukturalizačného konania,

iii) v žiadnom ustanovení neukladá veriteľom povinnosť prihlasovať do

reštrukturalizačného konania nesplatné časti pohľadávok samostatne a splatné časti

pohľadávok samostatne...,

iv) v žiadnom ustanovení neukladá veriteľom povinnosť prihlasovať do

reštrukturalizačného konania nesplatné splátky úveru samostatnými prihláškami ako

podmienené pohľadávky s uvedením podmienky uplynutia času, tak ako to uviedol krajský

súd v odôvodnení napadnutého rozsudku s odvolaním sa na to, že je to vraj názor

Najvyššieho súdu a vyplýva to z rozhodnutia Najvyššieho súdu v tejto veci (podľa názoru

sťažovateľa z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tento záver vôbec

nevyplýva, a preto ho ani nemožno považovať za názor Najvyššieho súdu SR – tento názor

je účelovo vykonštruovaný krajským súdom a v rozpore s Uznesením Najvyššieho súdu

č. k. zo dňa 30. 04. 2013) – tento právny názor nemá oporu ani v

ani v právnej a súdnej praxi,

v) taktiež mali prihliadať aj na účel a zmysel a zohľadniť nález Ústavného súdu

SR sp. zn. vydaný v súvislosti s problematikou upravujúcou práva na ochranu

pred diskrimináciou v spojení s právom na súdnu ochranu...“.

Keďže súdy (okresný súd i krajský súd) podľa názoru sťažovateľky „pri rozhodovaní

na vyššie uvedené vôbec neprihliadali a svoje rozhodnutia dostatočne a presvedčivo

neodôvodnili... ich rozhodnutia úplne popierajú základ , obchádzajú jeho zmysel ako aj

účel“, porušili tým jej základné právo na súdnu ochranu podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a tiež právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K zásahu do označených práv došlo podľa sťažovateľky navyše aj „nevyslovením

prípustnosti podania dovolania voči napadnutému rozsudku vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku...“, čím jej krajský súd svojím postupom „odňal možnosť konať

pred súdom“.

V súvislosti s námietkami voči napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka

poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 19. decembra 2012, z ktorého podľa nej vyplýva potvrdenie správnosti jej postupu pri

prihlasovaní pohľadávky v reštrukturalizácii dlžníka.

Podľa sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. apríla

2014 došlo aj k porušeniu a dodatkového protokolu. V tejto

súvislosti argumentuje tým, že „v Obchodnom vestníku 224/2010 dňa 23. 11. 2010 bolo

zverejnené Uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 16. 11. 2010 sp. zn. ,

ktorým súd rozhodol, že potvrdzuje reštrukturalizačný plán dlžníka v znení prijatom

schvaľovacou schôdzou dňa 26. 10. 2010, ktorý je prílohou tohto uznesenia, končí

reštrukturalizáciu dlžníka...

Plán, potvrdený súdom, spôsobuje vznik, zmenu alebo zánik práv, a preto ho možno

považovať za inú právnu skutočnosť. Avšak až v prípade, ak súd právoplatne rozhodne

v konaní o určení pohľadávky, možno vyvodiť účinky súdom potvrdeného

reštrukturalizačného plánu vo vzťahu k tejto pohľadávke.

... nezákonným potvrdením reštrukturalizačného plánu zaniklo sťažovateľovi právo

domáhať sa uspokojenia pôvodných pohľadávok od spoludlžníkov a ručiteľov dlžníka

a z majetku tretích osôb a nezákonným potvrdením rozsudku okresného súdu napadnutým

rozsudkom krajského súdu nie je v zmysle citovaného ustanovenia možné

pohľadávku vymáhať ani od dlžníka. Sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom jednoznačne

poškodený.“.

Porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

spočíva podľa sťažovateľky v tom, že „napadnutým rozsudkom, ktorému

predchádzal nezákonný postup správcu, bol sťažovateľ znevýhodnený a vylúčený

z uplatňovania svojich práv účastníka reštrukturalizačného konania...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. 04. 2014 porušené

boli.

2. Základné práva sťažovateľa... vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove zo dňa 30. 04. 2014 porušené boli.

3. Základné právo sťažovateľa... na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

rozsudkom Krajského súdu v Prešove 287

zo dňa 30. 04. 2014 porušené bolo.

4. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. zo dňa 30. 04. 2014 sa

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi... trovy konania na účet jej

právnej zástupkyne Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o... do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu. Sťažovateľ uplatňuje a vyčísľuje náhradu trov právneho

zastúpenia ku dňu podania sťažnosti vo výške 340,90 Eur vrátane DPH...“

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovateľka

vzhľadom na hroziaci vznik ďalšej ujmy  vrátenie zábezpeky v sume 63 423 €, uhradenej

jej dlžníkom v zmysle reštrukturalizačného plánu, tiež navrhuje, aby ústavný súd odložil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. z 30. apríla

2014 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 21. marca 2011 do

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa § 49 až

vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho

odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podanie sťažovateľky možno kvalifikovať ako sťažnosť v zmysle

v spojení s , a nasl. .

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa

predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané

( a ) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa

.

Keďže ústavný súd nezistil nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach

sťažnosti a ani dôvody na jej odmietnutie, pričom otázku opodstatnenosti tvrdení v nej

obsiahnutých treba posúdiť v konaní vo veci samej, prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2014 v spojení s rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 21. marca 2011 s odôvodnením „hroziaceho vzniku

ďalšej ujmy...“.

Podľa ústavný súd môže na návrh sťažovateľa

rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným

záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu

neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení

vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo

slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,

opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im

priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Ústavný súd pri posudzovaní návrhu sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti

označeného rozsudku krajského súdu v prvom rade zdôrazňuje, že § 52 ods. 2 zákona

o ústavnom súde aplikuje len v celkom výnimočných prípadoch. Vychádzajúc z uvedeného

a zohľadňujúc ďalšie, predovšetkým vecné okolnosti právneho sporu sťažovateľky, rozhodol

ústavný súd o návrhu sťažovateľky tak, že mu nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015