Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 592/2016
PDF · 212.17 KB
No categories available
III. ÚS 592/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátskou kanceláriou Mandzák
a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal
Mandzák, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 6 Co 435/2014-693 z 28. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára
2016 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
6 Co 435/2014-693 z 28. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom o ochranu osobnosti
podaným Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) 30. decembra 2005 sa
sťažovateľ ako navrhovateľ domáhal proti obchodnej spoločnosti ,
, ako vydavateľovi denníka , vydania rozsudku, že:
«1. Zverejnením článku v denníka s nadpisom
, resp. s nadpisom
došlo k neoprávnenému zásahu do práva
navrhovateľa na ochranu osobnosti. 2. Zverejnením článku v denníku
došlo k neoprávnenému zásahu
do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti.», ako aj zaplatenia náhrady nemajetkovej
ujmy a náhrady trov právneho zastúpenia.
3. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k. 13 C/289/2005-641 zo 4. októbra
2013 návrh sťažovateľa zamietol, keď po vykonaní dokazovania viacerými listinnými
dokumentmi a výsluchmi svedkov dospel k záveru, že „žaloba nebola podaná dôvodne“,
pretože, aj keď «oba články obsahovo na seba nadväzujú, treba poukázať na to,
že obsahovo sú jednotlivo rozdielne... A práve preto, vzhľadom k doposiaľ uvedenej
analýze, mal zástupca žalobca vyjadriť rozdielne oba články z hľadiska náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. ich výšok a nevyjadriť ich jednou výškou náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to, či už v pôvodnej žalobe, resp. po zrušujúcom
rozhodnutí odvolacieho súdu a keďže súd tieto výšky nemohol rozdeliť, žalobu v časti
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol... Súd zamietol žalobu v časti
určenia, že zverejnením článku v denníku s nadpisom
, resp. s nadpisom na strane
, došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu
na ochranu osobnosti, z dôvodu, že nedostatočného vymedzenia konkrétnych skutkových
okolností zásahu tak, ako to bolo analyzované... A z toho istého dôvodu súd zamietol žalobu
i v časti určenia, že, zverejnením článku v denníku s nadpisom
došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti
žalobcu.».
4. Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom okresnému súdu
vytkol, že „odôvodnenie napadnutého rozsudku je v príkrom rozpore s ust. § 157 ods. 2
O. s. p“., pretože sa z neho „nedá zistiť, či predmetné články predstavujú neoprávnený
zásah do jeho osobnostných práv, či sú objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva žalobcu
na ochranu osobnosti a či tu existuje príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom
a vznikom ujmy na osobnosti žalobcu“, a tiež to, že okresný súd „nevyhodnotil všetky
relevantné skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce pre rozhodnutie predmetnej veci“.
5. Krajský súd napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.
6. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že hoci sa krajský súd úplne stotožnil
s jeho odvolacou námietkou, že rozhodnutie okresného súdu je absolútne neodôvodnené,
„súčasne formuloval záväzný právny názor, ktorý jasne pojednával v prospech zamietnutia
žalobného návrhu sťažovateľa“. Podľa jeho názoru krajský súd „zlyhal v oblasti ochrany
subjektívnych práv sťažovateľa... a vydaním rozhodnutia, ktoré vykazuje znaky maximálnej
miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemá legitímny základ“, porušil aj základné práva
sťažovateľa, čo zakladá ingerenciu ústavného súdu v danej právnej veci, pretože «názor
prezentovaný v napadnutom uznesení nepredstavuje „nezáväznú inštrukciu“, ale právny
názor záväzný pre súd prvého stupňa». Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie krajského
súdu za nedostatočne odôvodnené, pretože sa nevysporiadal s otázkami: Koho sa kritika
týka?, Čo je kritizované? a Kde sa kritika odohráva?, ako to v podobných prípadoch
vyžaduje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva.
7. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 435/2014-693 z 28. októbra 2015
bolo porušené jeho základné právo podľa „čl. 46 ods. 1, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a článku 19 ods. 1, 2 Ústavy SR“, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Podľa § 20 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto
zákone.
12. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa
na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania
(napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 453/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
14. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že napriek tomu, že sťažovateľ je v konaní
pred ním zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý koncipoval aj predmetnú
sťažnosť, petit v spojení s odôvodnením sťažnosti nie je vymedzený jasne, určito
a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby bolo možné jednoznačne určiť východisko pre
rozhodnutie ústavného súdu o jej veci.
15. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že vzájomnej väzby medzi relevantnými
ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] vyplýva,
že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa
domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich konkretizovať aj
skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť
k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy. Nedostatok právne relevantného
odôvodnenia sťažnosti má vo vzťahu k namietaným porušeniam toho-ktorého základného
práva alebo slobody významné procesné dôsledky, pretože ústavný súd nie je skutkovým
súdom ani ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, takže bez splnenia uvedenej
podmienky ústavný súd o návrhoch sťažovateľa uvedených v petite ani nemôže rozhodovať
(napr. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, IV. ÚS 279/07, III. ÚS 206/2010,
III. ÚS 357/2010, III. ÚS 131/2012, III. ÚS 26/2016 a iné).
16. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd ustálil, že predmetom sťažnosti je
námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu č. k. 6 Co 435/2014-693 z 28. októbra 2015, t. j. procesným rozhodnutím,
ktorým v konaní „o ochranu osobnosti“ zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
17. Tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práva podľa „čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a článku 19 ods. 1, 2 Ústavy SR“ krajským súdom, ktoré
napádal v spojení s porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, považoval
ústavný súd so zreteľom na už uvedené iba za súčasť sťažnostnej argumentácie, ktorá sama
osebe nepredstavuje dôvod ústavného prieskumu.
18. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru už v minulosti judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy
ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov
vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru
(II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
19. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
20. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba takými
sťažnosťami, v okolnostiach ktorých sa sťažovatelia nemôžu v čase ich podania, ale ani
v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom prostredníctvom
iných právnych prostriedkov, ktoré im zákon na to poskytuje. Namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc
ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa ochrany základného práva alebo slobody môžu domôcť
využitím im dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02,
IV. ÚS 115/07, III. ÚS 382/2015).
21. Sťažovateľ je presvedčený, že spĺňa podmienky ústavného prieskumu
napadnutého uznesenia krajského súdu, a hoci bol v odvolacom konaní úspešný, vo svojej
sťažnosti vyjadruje nesúhlas so závermi krajského súdu, pretože je presvedčený, že ich
právna záväznosť povedie v ďalšom konaní pred okresným súdom k opätovnému
zamietnutiu jeho žalobného návrhu.
22. Ústavný súd konštatuje, že napriek argumentom sťažovateľa v danej veci nezistil
dôvody na pripustenie výnimky zo zásady nevstupovať do rozhodnutí všeobecných súdov,
ktorými boli zrušené rozhodnutia súdov nižšej inštancie. V tejto súvislosti ústavný súd
uvádza, že ak tak v minulosti urobil, tak len z dôvodu, že išlo o prípady, keď ešte pred
právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté
právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila
iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však
navyše bola skutočnosť, že v konkrétnom prípade muselo ísť o rozhodnutie spôsobilé
výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd
sťažovateľa, a zároveň námietka ich porušenia sa musela vzťahovať výlučne na dané
štádium konania a nemohla byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne sa tento
negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať
v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09). Rovnako
mohlo ísť o prípad, ak procesným rozhodnutím všeobecného súdu došlo k porušeniu
ústavnoprocesných práv účastníkov konania (III. ÚS 46/2013).
23. Sťažovateľ napadnutému uzneseniu krajskému súdu vytýka, že je „nedostatočne
odôvodnené“, „arbitrárne a zjavne neopodstatnené“, pretože zo strany tohto súdu nedostal
konkrétne odpovede na otázky, akými sa v podobných prípadoch zaoberá aj judikatúra
ESĽP, a tieto by zároveň už v tomto štádiu konania potvrdili dôvodnosť jeho žalobného
návrhu.
24. Ústavný súd v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom
na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je také porušenie,
ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím
konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (účinnom do 30. júna
2016, m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). Rovnako v súlade so svojou
rozhodovacou činnosťou ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu
(siedmy oddiel ústavy) „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako
celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí
od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04,
IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
25. Z uvedeného vyplýva, že ústavnou kompetenciou ústavného súdu nemôže byť
zmena alebo náprava prípadného či už namietaného alebo skutočného pochybenia
všeobecných súdov v dosiaľ neskončených konaniach, ale je zásadne povolaný posúdiť,
či konanie ako celok a jeho výsledok po právoplatnom skončení veci obstoja z
komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine. Každý iný postup by neprípustne rozširoval
jeho kompetencie a vo svojich dôsledkoch z neho robil ďalšiu súdnu inštanciu, ktorá by
bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by mohla zasahovať do dosiaľ prebiehajúcich
konaní (obdobne IV. ÚS 233/2011).
26. Ústavný súd totiž už v minulosti judikoval, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (obdobne napr.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 222/2012).
27. Ústavný súd konštatuje, že po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého
uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z hľadiska ústavnoprávnej konformity je
udržateľné a akceptovateľné, pretože z neho zrozumiteľne vyplýva nielen to, v čom spočíva
nesprávnosť právneho posúdenia danej veci okresným súdom, ale aj to, na ktoré otázky sa
má súd prvého stupňa v ďalšom konaní sústrediť. Ústavný súd zároveň konštatuje, že to bol
práve krajský súd, ktorý v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to,
že «obmedzenie práva na slobodu prejavu v prípade jeho stretu s právom na ochranu
osobnosti má v slovenskej právnej úprave zákonný podklad najmä v ust. § 11 a nasl.
Obč. zák. a sleduje aj legitímny cieľ, ktorým je ochrana osobnosti. Rozhodujúcou otázkou
pre posúdenie jeho akceptovateľnosti v konkrétnom prípade je preto otázka jeho
primeranosti, teda či obmedzenie práva na slobodu prejavu zodpovedá zásade
proporcionality. Na tento účel judikatúra ESĽP i ústavného súdu využíva test
proporcionality založení na hľadaní odpovedí na otázky, KTO, O KOM, ČO KDE, KEDY
A AKO v danom prípade „hovoril“, resp. uverejnil informáciu», pričom vyslovil názor,
že „žalobca ako sudca musí zniesť vyššiu mieru kritiky aj s ohľadom na to, že verejnosť má
nepochybne právo na informácie aj z justičného prostredia, keďže tu ide o otázky verejného
záujmu“. Tento záver však v žiadnom prípade nemožno považovať za taký, ktorý bez
zodpovedania už uvedených otázok automaticky zaväzuje okresný súd rozhodnúť
v neprospech sťažovateľa. Preto bude plne v kompetencii okresného súdu, aby sa v ďalšom
konaní s právnym názorom krajského súdu prezentovanom v jeho zrušujúcom rozhodnutí
vysporiadal tak, že vzniknutú problematiku posúdi v súvislosti so skutkovými okolnosťami
daného prípadu a so zreteľom na účel (v súčasnosti už) civilného sporového konania,
ktorým je v zmysle čl. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
poskytnutie spravodlivej a účinnej ochrany ohrozených alebo porušených práv a právom
chránených záujmov.
28. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v sebe nezahŕňa
záruku úspechu v konaní (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07). Ak sa konanie
pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama
osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred
ústavným súdom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom
krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho
právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom
právnych názorov krajského súdu. Okrem toho, reálne uplatnenie a garantovanie základného
práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to,
aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 340/04).
29. Výkon spravodlivosti v právnom štáte musí dbať o procesnú čistotu (ustanovený
postup) a dodržiavanie zákonných a ústavných pravidiel, pričom za ústavne konformné
možno považovať len také rozhodnutie, ktorého výrok a odôvodnenie sú zavŕšením ústavne
súladného postupu (I. ÚS 154/08).
30. Uvedené skutočnosti viedli ústavný súd k záveru o odmietnutí sťažnosti
sťažovateľa, ktorou napádal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
31. Ďalšími návrhmi sťažovateľa sa ústavný súd nezaoberal, keďže rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu
v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2016