Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 592/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátskou kanceláriou Mandzák

a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal

Mandzák, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -693 z 28. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára

2016 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-693 z 28. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom o ochranu osobnosti

podaným Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) 30. decembra 2005 sa

sťažovateľ ako navrhovateľ domáhal proti obchodnej spoločnosti ,

, ako vydavateľovi denníka , vydania rozsudku, že:

«1. Zverejnením článku v denníka s nadpisom

, resp. s nadpisom

došlo k neoprávnenému zásahu do práva

navrhovateľa na ochranu osobnosti. 2. Zverejnením článku v denníku

došlo k neoprávnenému zásahu

do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti.», ako aj zaplatenia náhrady nemajetkovej

ujmy a náhrady trov právneho zastúpenia.

3. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k. -641 zo 4. októbra

2013 návrh sťažovateľa zamietol, keď po vykonaní dokazovania viacerými listinnými

dokumentmi a výsluchmi svedkov dospel k záveru, že „žaloba nebola podaná dôvodne“,

pretože, aj keď «oba články obsahovo na seba nadväzujú, treba poukázať na to,

že obsahovo sú jednotlivo rozdielne... A práve preto, vzhľadom k doposiaľ uvedenej

analýze, mal zástupca žalobca vyjadriť rozdielne oba články z hľadiska náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. ich výšok a nevyjadriť ich jednou výškou náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to, či už v pôvodnej žalobe, resp. po zrušujúcom

rozhodnutí odvolacieho súdu a keďže súd tieto výšky nemohol rozdeliť, žalobu v časti

priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol... Súd zamietol žalobu v časti

určenia, že zverejnením článku v denníku s nadpisom

, resp. s nadpisom na strane

, došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu

na ochranu osobnosti, z dôvodu, že nedostatočného vymedzenia konkrétnych skutkových

okolností zásahu tak, ako to bolo analyzované... A z toho istého dôvodu súd zamietol žalobu

i v časti určenia, že, zverejnením článku v denníku s nadpisom

došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti

žalobcu.».

4. Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom okresnému súdu

vytkol, že „odôvodnenie napadnutého rozsudku je v príkrom rozpore s ust. § 157 ods. 2

O. s. p“., pretože sa z neho „nedá zistiť, či predmetné články predstavujú neoprávnený

zásah do jeho osobnostných práv, či sú objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva žalobcu

na ochranu osobnosti a či tu existuje príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom

a vznikom ujmy na osobnosti žalobcu“, a tiež to, že okresný súd „nevyhodnotil všetky

relevantné skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce pre rozhodnutie predmetnej veci“.

5. Krajský súd napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

6. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že hoci sa krajský súd úplne stotožnil

s jeho odvolacou námietkou, že rozhodnutie okresného súdu je absolútne neodôvodnené,

„súčasne formuloval záväzný právny názor, ktorý jasne pojednával v prospech zamietnutia

žalobného návrhu sťažovateľa“. Podľa jeho názoru krajský súd „zlyhal v oblasti ochrany

subjektívnych práv sťažovateľa... a vydaním rozhodnutia, ktoré vykazuje znaky maximálnej

miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemá legitímny základ“, porušil aj základné práva

sťažovateľa, čo zakladá ingerenciu ústavného súdu v danej právnej veci, pretože «názor

prezentovaný v napadnutom uznesení nepredstavuje „nezáväznú inštrukciu“, ale právny

názor záväzný pre súd prvého stupňa». Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie krajského

súdu za nedostatočne odôvodnené, pretože sa nevysporiadal s otázkami: Koho sa kritika

týka?, Čo je kritizované? a Kde sa kritika odohráva?, ako to v podobných prípadoch

vyžaduje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva.

7. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. -693 z 28. októbra 2015

bolo porušené jeho základné právo podľa „čl. 46 ods. 1, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a článku 19 ods. 1, 2 SR“, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto

zákone.

12. Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa

na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

14. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že napriek tomu, že sťažovateľ je v konaní

pred ním zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý koncipoval aj predmetnú

sťažnosť, petit v spojení s odôvodnením sťažnosti nie je vymedzený jasne, určito

a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby bolo možné jednoznačne určiť východisko pre

rozhodnutie ústavného súdu o jej veci.

15. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že vzájomnej väzby medzi relevantnými

ustanoveniami [ a ] vyplýva,

že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa

domáha, nielen označením príslušných článkov , ale musí ich konkretizovať aj

skutkovo (m. m. , ), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť

k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy. Nedostatok právne relevantného

odôvodnenia sťažnosti má vo vzťahu k namietaným porušeniam toho-ktorého základného

práva alebo slobody významné procesné dôsledky, pretože ústavný súd nie je skutkovým

súdom ani ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, takže bez splnenia uvedenej

podmienky ústavný súd o návrhoch sťažovateľa uvedených v petite ani nemôže rozhodovať

(napr. , , , , ,

, , a iné).

16. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd ustálil, že predmetom sťažnosti je

námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -693 z 28. októbra 2015, t. j. procesným rozhodnutím,

ktorým v konaní „o ochranu osobnosti“ zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

17. Tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práva podľa „čl. 8 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a článku 19 ods. 1, 2 SR“ krajským súdom, ktoré

napádal v spojení s porušením a dohovoru, považoval

ústavný súd so zreteľom na už uvedené iba za súčasť sťažnostnej argumentácie, ktorá sama

osebe nepredstavuje dôvod ústavného prieskumu.

18. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k a

dohovoru už v minulosti judikoval, že formuláciou uvedenou v

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru

(). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

19. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

20. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba takými

sťažnosťami, v okolnostiach ktorých sa sťažovatelia nemôžu v čase ich podania, ale ani

v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom prostredníctvom

iných právnych prostriedkov, ktoré im zákon na to poskytuje. Namietané porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc

ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa ochrany základného práva alebo slobody môžu domôcť

využitím im dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (,

, ).

21. Sťažovateľ je presvedčený, že spĺňa podmienky ústavného prieskumu

napadnutého uznesenia krajského súdu, a hoci bol v odvolacom konaní úspešný, vo svojej

sťažnosti vyjadruje nesúhlas so závermi krajského súdu, pretože je presvedčený, že ich

právna záväznosť povedie v ďalšom konaní pred okresným súdom k opätovnému

zamietnutiu jeho žalobného návrhu.

22. Ústavný súd konštatuje, že napriek argumentom sťažovateľa v danej veci nezistil

dôvody na pripustenie výnimky zo zásady nevstupovať do rozhodnutí všeobecných súdov,

ktorými boli zrušené rozhodnutia súdov nižšej inštancie. V tejto súvislosti ústavný súd

uvádza, že ak tak v minulosti urobil, tak len z dôvodu, že išlo o prípady, keď ešte pred

právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté

právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila

iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však

navyše bola skutočnosť, že v konkrétnom prípade muselo ísť o rozhodnutie spôsobilé

výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, a zároveň námietka ich porušenia sa musela vzťahovať výlučne na dané

štádium konania a nemohla byť uplatnená neskôr (), prípadne sa tento

negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať

v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (). Rovnako

mohlo ísť o prípad, ak procesným rozhodnutím všeobecného súdu došlo k porušeniu

ústavnoprocesných práv účastníkov konania ().

23. Sťažovateľ napadnutému uzneseniu krajskému súdu vytýka, že je „nedostatočne

odôvodnené“, „arbitrárne a zjavne neopodstatnené“, pretože zo strany tohto súdu nedostal

konkrétne odpovede na otázky, akými sa v podobných prípadoch zaoberá aj judikatúra

ESĽP, a tieto by zároveň už v tomto štádiu konania potvrdili dôvodnosť jeho žalobného

návrhu.

24. Ústavný súd v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom

na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je také porušenie,

ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím

konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (účinnom do 30. júna

2016, m. m. , , ). Rovnako v súlade so svojou

rozhodovacou činnosťou ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu

(siedmy oddiel ) „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako

celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí

od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. ,

, , ).

25. Z uvedeného vyplýva, že ústavnou kompetenciou ústavného súdu nemôže byť

zmena alebo náprava prípadného či už namietaného alebo skutočného pochybenia

všeobecných súdov v dosiaľ neskončených konaniach, ale je zásadne povolaný posúdiť,

či konanie ako celok a jeho výsledok po právoplatnom skončení veci obstoja z

komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine. Každý iný postup by neprípustne rozširoval

jeho kompetencie a vo svojich dôsledkoch z neho robil ďalšiu súdnu inštanciu, ktorá by

bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by mohla zasahovať do dosiaľ prebiehajúcich

konaní (obdobne ).

26. Ústavný súd totiž už v minulosti judikoval, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (obdobne napr.

, , , ).

27. Ústavný súd konštatuje, že po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého

uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z hľadiska ústavnoprávnej konformity je

udržateľné a akceptovateľné, pretože z neho zrozumiteľne vyplýva nielen to, v čom spočíva

nesprávnosť právneho posúdenia danej veci okresným súdom, ale aj to, na ktoré otázky sa

má súd prvého stupňa v ďalšom konaní sústrediť. Ústavný súd zároveň konštatuje, že to bol

práve krajský súd, ktorý v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to,

že «obmedzenie práva na slobodu prejavu v prípade jeho stretu s právom na ochranu

osobnosti má v slovenskej právnej úprave zákonný podklad najmä v ust. § 11 a nasl.

Obč. zák. a sleduje aj legitímny cieľ, ktorým je ochrana osobnosti. Rozhodujúcou otázkou

pre posúdenie jeho akceptovateľnosti v konkrétnom prípade je preto otázka jeho

primeranosti, teda či obmedzenie práva na slobodu prejavu zodpovedá zásade

proporcionality. Na tento účel judikatúra ESĽP i ústavného súdu využíva test

proporcionality založení na hľadaní odpovedí na otázky, KTO, O KOM, ČO KDE, KEDY

A AKO v danom prípade „hovoril“, resp. uverejnil informáciu», pričom vyslovil názor,

že „žalobca ako sudca musí zniesť vyššiu mieru kritiky aj s ohľadom na to, že verejnosť má

nepochybne právo na informácie aj z justičného prostredia, keďže tu ide o otázky verejného

záujmu“. Tento záver však v žiadnom prípade nemožno považovať za taký, ktorý bez

zodpovedania už uvedených otázok automaticky zaväzuje okresný súd rozhodnúť

v neprospech sťažovateľa. Preto bude plne v kompetencii okresného súdu, aby sa v ďalšom

konaní s právnym názorom krajského súdu prezentovanom v jeho zrušujúcom rozhodnutí

vysporiadal tak, že vzniknutú problematiku posúdi v súvislosti so skutkovými okolnosťami

daného prípadu a so zreteľom na účel (v súčasnosti už) civilného sporového konania,

ktorým je v zmysle

poskytnutie spravodlivej a účinnej ochrany ohrozených alebo porušených práv a právom

chránených záujmov.

28. Základné právo na súdnu ochranu podľa v sebe nezahŕňa

záruku úspechu v konaní (, , ). Ak sa konanie

pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama

osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred

ústavným súdom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom

krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho

právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom

právnych názorov krajského súdu. Okrem toho, reálne uplatnenie a garantovanie základného

práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to,

aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania ().

29. Výkon spravodlivosti v právnom štáte musí dbať o procesnú čistotu (ustanovený

postup) a dodržiavanie zákonných a ústavných pravidiel, pričom za ústavne konformné

možno považovať len také rozhodnutie, ktorého výrok a odôvodnenie sú zavŕšením ústavne

súladného postupu ().

30. Uvedené skutočnosti viedli ústavný súd k záveru o odmietnutí sťažnosti

sťažovateľa, ktorou napádal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25

ods. 2 .

31. Ďalšími návrhmi sťažovateľa sa ústavný súd nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu

v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2016