Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 382/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

obchodnou spoločnosťou advocatius, s. r. o., Palackého 12, Bratislava, v mene ktorej koná

konateľ a advokát Mgr. Peter Toth Vaňo, pre namietané porušenie a 2

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1655

z 30. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. januára 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), pre namietané porušenie a 2 (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 14 dohovoru uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1655 z 30. októbra 2014.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ uzavrel s obchodnou

spoločnosťou Zámocká spoločnosť, a. s., Laurinská 5, Bratislava (ďalej len „obstarávateľ“),

16. januára 2003 zmluvu o dielo, predmetom ktorej bolo zhotovenie a odovzdanie diela

„bytu č. na 4. nadzemnom podlaží, garážového státia č. na 1. podzemnom podlaží

v obytnom dome na , označenom ako funkčný celok č. “,

a 9. januára 2004 zmluvu o prevode práv a povinností zo zmluvy o výstavbe domu

a zariadení a zriadení vecného bremena z 24. februára 2001, „čím sa stal stavebníkom bytu

č. , garážového boxu č. v polyfunkčnom objekte

“.

Na základe návrhu sťažovateľa z 28. augusta 2007 Okresný súd Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom č. k. 1569 zo 16. októbra 2013 rozhodol/určil, že

„záložné právo zapísané na Liste vlastníctva č. , vedeným Okresným úradom

Bratislava, katastrálny odbor, okres Bratislava I, obec

podľa V 2485/2002 zo dňa 27. 11. 2002, ako záložné právo

na rozostavanú stavbu na parc. č. a pozemky parc. č. , v prospech

, , predtým ,

,

v časti bytu č. , vchod , nachádzajúceho sa na 4. p. bytového domu

, so súp. č. ...,

v časti garáží č. , vchod , nachádzajúcich sa v suteréne bytového

domu , so súp. č. ... neexistuje (nie je)“.

K tomuto záveru okresný súd dospel po tom, ako vykonaným dokazovaním zistil, že

„vlastníkom rozostavanej stavby boli okrem Zámockej spoločnosti, a. s. aj manželia

, a to v rozsahu určenom v Zmluve o výstavbe“, a teda „Zámocká spoločnosť,

a. s. nikdy nebola výlučným vlastníkom rozostavanej stavby, a v tomto ohľade nemohla

zaťažiť záložným právom celú nehnuteľnosť, pričom dobromyseľnosť záložného veriteľa

je vylúčená a čiastočná neplatnosť záložnej zmluvy neprichádza do úvahy“.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala odporkyňa odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením č. k. 1655 z 30. októbra 2014 tak, že ho

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd záver okresného súdu

nepovažoval za správny, čo okrem iného odôvodnil tým, že «... i keď „stavebníci“ uvedení

v Zmluve o výstavbe domu a o zriadení vecného bremena z 24. 02. 2001 prípadne aj mali

vôľu stať sa vlastníkmi jednotlivých bytov, nebytových priestorov a garážových boxov

v predmetnom dome, objektívne sa nimi stať nemohli, pretože v čase uzavretia uvedenej

zmluvy ešte nebolo definitívne celkové dispozičné riešenie predmetného domu z hľadiska

počtu bytov, nebytových priestorov a garážových státí. Ku dňu uzavretia záložnej zmluvy

preto nebolo možné určiť vlastníkov jednotlivých bytov, nebytových priestorov a garážových

státí a bolo možné hovoriť iba o vlastníctve celého rozostavaného domu. Podľa názoru

odvolacieho súdu výlučnou vlastníčkou predmetného rozostavaného domu bola v čase

uzavretia predmetnej záložnej zmluvy Zámocká spoločnosť, a. s., ktorá bola napokon

aj zapísaná ako výlučný vlastník tejto nehnuteľnosti na LV č. (i keď nie v čase

uzavretia predmetnej záložnej zmluvy). Táto spoločnosť sa stala výlučnou vlastníčkou

predmetného rozostavaného domu na základe Zmluvy o dielo, ktorú uzavrela ako

objednávateľ dňa 15. 06. 2001 so spoločnosťou ako so zhotoviteľom.».

S uvedenými závermi krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí a ním vydané rozhodnutie

považuje za arbitrárne a účelové z dôvodu, že odvolací súd „nielenže úplne odignoroval

zmluvu o výstavbe domu a zriadení vecného bremena a práva ostatných stavebníkov tam

uvedené..., ale za právny titul výlučného vlastníctva len jedného zo stavebníkov si určil

zmluvu, ktorá mala byť výlučne týmto stavebníkom uzatvorená až následne

dňa 15. 06. 2001... a ktorá vôbec nebola ani súčasťou súdneho spisu!!!“. Sťažovateľ tvrdí,

že pri výstavbe nového objektu je tento v podielovom spoluvlastníctve všetkých

stavebníkov. Tento názor prezentoval aj vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporkyne

zo 14. júla 2014, avšak krajský súd naň vôbec nereagoval. Na základe uvedených

skutočností sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, že jeho sťažnosť nemožno odmietnuť

s odvolaním sa na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu, pretože procesné vady

v postupe krajského súdu na jednej strane „nenapĺňajú dôvody automatickej prípustnosti

dovolania“, a na druhej strane „nezvratne a nenapraviteľne zasahujú do niektorého

z princípov či práv garantovaných SR... do ústavného princípu rovnosti strán

súdneho konania“.

Uvedené presvedčenie sťažovateľ opätovne zopakoval v doplnení podania

z 25. marca 2015, pričom poukázal na nález ústavného súdu sp. zn.

z 3. septembra 2013, ktorý predstavuje výnimku zo zaužívanej praxe a ústavnému súdu

umožňuje preskúmať procesné rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, že ním došlo

k porušeniu ústavnoprocesných práv účastníkov konania. V súvislosti s tým sťažovateľ

namieta, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia „nekonštatoval

kumulatívne splnenie nepoužitia správneho ustanovenia právneho predpisu a súčasné

nedostatočné zistenie skutkového stavu prvostupňovým súdom, čo je podmienka aplikácie

predmetného “.

Sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že krajský súd

uznesením č. k. 1655 z 30. októbra 2014 porušil a 2 ,

základné právo na súdnu ochranu podľa , právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 dohovoru, aby uvedené rozhodnutie zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania

v sume 2 685,22 €. Sťažovateľ zároveň požiadal o dočasné opatrenie spočívajúce vo vydaní

príkazu okresnému súdu, aby „vo veci dočasne nekonal a nerozhodol“.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia a 2 , základného práva

sťažovateľa podľa , práva podľa dohovoru a dohovoru

uznesením krajského súdu č. k. 1655 z 30. októbra 2014, t. j. procesným

rozhodnutím, ktorým v konaní „o určenie, že záložné právo neexistuje“ zrušil rozsudok

súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní danej sťažnosti napriek

argumentom sťažovateľa, ktorému je známy rozsah kompetencií ústavného súdu pri ochrane

ústavnosti vyplývajúci z princípu subsidiarity podľa , nezistil žiadne

dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady.

V súvislosti s tým ústavný súd opätovne pripomína, že ak tak v minulosti urobil, išlo

o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní

o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania

alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie

takejto výnimky však navyše bola skutočnosť, že v konkrétnom prípade muselo ísť

o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť

do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv

alebo slobôd sťažovateľa, a zároveň námietka ich porušenia sa musela vzťahovať výlučne

na dané štádium konania a nemohla byť uplatnená neskôr (), prípadne sa

tento negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné

korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach ().

Rovnako mohlo ísť o prípad, ak procesným rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k porušeniu ústavnoprocesných práv účastníkov konania (), na ktorý

v sťažnosti poukázal aj sťažovateľ.

Avšak v danej veci tomu tak nie je.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu považuje sťažovateľ za arbitrárne a účelové

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia vlastníckeho práva k inštitútu hmotného práva –

zálohu, ktorým bol v okolnostiach daného prípadu „rozostavaný polyfunkčný objekt“.

Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu, že „výlučnou vlastníčkou

predmetného rozostavaného domu bola v čase uzavretia predmetnej záložnej zmluvy

Zámocká spoločnosť, a. s.“, ale pridržiava sa názoru okresného súdu, že „vlastníkom

rozostavanej stavby boli okrem Zámockej spoločnosti, a. s. aj manželia , a to

v rozsahu určenom v Zmluve o výstavbe“, vedúceho k úspechu sťažovateľa

v prvostupňovom konaní.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (, ,

) vyslovil, že základné právo na súdnu ochranu podľa

nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí

podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre

namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.

Okrem toho, reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže

neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

účastník konania ().

Výkon spravodlivosti v právnom štáte musí dbať o procesnú čistotu (ustanovený

postup) a dodržiavanie zákonných a ústavných pravidiel, pričom za ústavne konformné

možno považovať len také rozhodnutie, ktorého výrok a odôvodnenie sú zavŕšením ústavne

súladného postupu ().

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom vznesená argumentácia je zjavne

neopodstatnená, a ako taká sama osebe nie je spôsobilá viesť k záveru o arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Hoci ústavný súd chápe citlivosť situácie, v akej

sa sťažovateľ nachádza, musí konštatovať, že v danom prípade je plne v kompetencii

okresného súdu, aby sa s právnym názorom krajského súdu prezentovanom v jeho

zrušujúcom rozhodnutí vysporiadal so zreteľom na znenie ustanovení § 132 a § 157 ods. 2

tak, že vzniknutú polemiku posúdi v súvislosti s ďalšími

dôkaznými prostriedkami nachádzajúcimi sa v jeho dispozícii.

Bez toho, aby ústavný súd prejudikoval výsledok konania pred všeobecnými súdmi,

konštatuje, že o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)

v znení účinnom do 14. apríla 2004 (ďalej len „katastrálny zákon“) v § 6 ods. 1 písm. c)

bode 2 ustanovoval, že v katastri sa evidujú stavby spojené so zemou pevným základom,

ktoré sú rozostavanými stavbami v súvislosti so vznikom, zmenou alebo zánikom práva

k nim; rozostavanou stavbou na evidovanie v katastri je stavba, na ktorú nebolo vydané

kolaudačné rozhodnutie a pridelené súpisné číslo a je aspoň v takom stupni rozostavanosti,

že už je zrejmé stavebnotechnické a funkčné usporiadanie jej prvého nadzemného podlažia.

Podľa § 6 ods. 1 písm. f) katastrálneho zákona predmetom evidovania boli aj práva

k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri, práva k stavbám, bytom a nebytovým priestorom

na základe zmluvy o výstavbe, vstavbe a nadstavbe domu, ako aj iné skutočnosti súvisiace

s právami k nehnuteľnostiam, a to najmä vyhlásenie konkurzu voči vlastníkovi

nehnuteľnosti, začatie konania o výkon rozhodnutia predajom nehnuteľnosti, začatie

vyvlastňovacieho konania a začatie exekúcie predajom nehnuteľnosti.

Až , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych

a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, v bode 4

ustanovil, že:

„§ 3 sa dopĺňa odsekmi 15 a 16, ktoré znejú:

(15) Rozostavaná stavba na evidovanie v katastri je stavba, na ktorú nebolo vydané

kolaudačné rozhodnutie a pridelené súpisné číslo a je aspoň v takom stupni rozostavanosti,

že už z predloženého znaleckého posudku je zrejmé stavebnotechnické a funkčné

usporiadanie jej prvého nadzemného podlažia.

(16) Rozostavaný byt alebo rozostavaný nebytový priestor je miestnosť alebo súbor

miestností určených v súlade so stavebným povolením na bývanie alebo na iný účel ako

bývanie, ak sa nachádza v dome, ktorý je aspoň v takom stupni rozostavanosti, že navonok

je uzavretý obvodovými stenami a strešnou konštrukciou.“

Podľa názoru ústavného súdu ak bola rozostavaná stavba zaevidovaná v katastri

nehnuteľností v súvislosti so vznikom záložného práva, bolo nevyhnutné v zmluve

o výstavbe domu, resp. v zmluve o pristúpení k tejto zmluve, sa vysporiadať s prechodom

záložného práva. Článok VII ods. 4 zmluvy o výstavbe domu a zariadení a zriadení vecného

bremena z 24. februára 2001 však stanovoval len to, že obstarávateľ, resp. vedľajší účastník

tejto zmluvy sa zaväzujú, že najneskôr ku dňu uzavretia kúpnych zmlúv o prevode

spoluvlastníckych podielov na predmetných pozemkoch zabezpečia výmaz záložných práv

viažucich sa k pozemkom. K tejto skutočnosti sa okresný súd dosiaľ nevyjadril a rovnako

z jeho rozsudku nie je zrejmé ani to, v akom stupni rozostavanosti sa predmet záložného

práva, t. j. „rozostavaný polyfunkčný dom“ v čase povolenia vkladu záložného práva

rozhodnutím Správy katastra Bratislava I č. V 2485/2002 z 27. novembra 2002 nachádzal.

Z rozsudku okresného súdu nie je zrejmé ani to, za akých okolností došlo k dopísaniu

hviezdičkou označeného predmetu záložného práva, t. j. „parc. č. , zastavané plochy

2

o výmere 2 381 m, rozostavaný polyfunkčný dom, parc. č. zastavané plochy

2

o výmere 175 m, rozostavaný polyfunkčný dom“ do zmluvy o zriadení záložného práva

na nehnuteľnosti „ZN č. 30/120/2002“ z 5. novembra 2002, keďže takto označené pozemky

neboli zahrnuté medzi pozemky podľa zmluvy o výstavbe domu a zriadení vecného

bremena z 24. februára 2001, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený

13. marca 2001 „pod V 244/2001“. Totiž, ak zmluva po podaní návrhu na vklad obsahovala

chyby v písaní alebo počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti, podľa § 42 katastrálneho

zákona sa jej oprava mala vykonať dodatkom k zmluve alebo doložkou na zmluve, ak s tým

účastníci súhlasili, pričom v takom prípade sa v doložke mala uviesť nesprávnosť, správne

znenie s vyznačením dátumu vykonania opravy, podpisy účastníkov zmluvy, ako aj podpis

konajúceho zamestnanca a odtlačok okrúhlej pečiatky. V opačnom prípade mala správa

katastra písomné vyhotovenie zmluvy, verejnej listiny alebo inej listiny obsahujúce chyby

v písaní alebo počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti, pre ktoré je nezrozumiteľné alebo

neurčité, prípadne ak neobsahuje náležitosti podľa odseku 1, vrátiť vyhotoviteľovi alebo

tomu, kto podal návrh na vklad, alebo vlastníkovi, alebo inej oprávnenej osobe a určiť

lehotu na opravu, prípadne na doplnenie.

Okrem toho, pokiaľ ide o výstavbu bytov v bytovom dome, vo všeobecnosti možno

uviesť, že zmluvná voľnosť umožňuje účastníkom zmluvy o výstavbe domu upraviť si

vzájomné práva a povinnosti tak, že buď je od začiatku výstavby vlastníkom stavby

developer/obstarávateľ, ktorý až po kolaudácii prevedie vlastníctvo k jednotlivým bytom

a nebytovým priestorom na objednávateľa, alebo sa títo dohodnú, že vlastníctvo postupne

nadobúda klient/objednávateľ – v tomto prípade dá obstarávateľ zapísať rozostavanú stavbu

do katastra nehnuteľností s tým, že na list vlastníctva sa zapíše objednávateľ ako vlastník.

V prvom prípade je záložným veriteľom obstarávateľ, v druhom objednávateľ. Ručiť

rozostavaným bytom alebo rozostavaným nebytovým priestorom je však možné až

v momente, kedy ich za takéto stavby možno v právnom slova zmysle považovať.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že „záložným právom neboli zaťažené

jednotlivé rozostavané byty (ktoré zrejme v čase uzavretia záložnej zmluvy ešte ani

neexistovali), ale rozostavaný polyfunkčný dom“. Aj vo svetle tejto skutočnosti by mal preto

okresný súd ďalej skúmať, či v čase vkladu spornej záložnej zmluvy do katastra

nehnuteľností reálne ne/existoval spôsobilý predmet zálohu, ako ho definoval vo výroku

svojho rozsudku č. k. 1569 zo 16. októbra 2013, pretože už v tom čase

účinná zákonná úprava umožňovala príslušnej správe katastra po podaní návrhu vlastníkom

rozostavanej stavby (ako vlastníkom minimálne jedného bytu alebo nebytového priestoru)

povoliť vklad vlastníckeho práva k bytom na základe zmluvy o výstavbe domu s tým, že sa

zruší zápis rozostavanej stavby na liste vlastníctva a v katastri nehnuteľností sa zaeviduje

vlastnícke právo k jednotlivým bytom (k tomu pozri napr. Katastrálny bulletin č. 2/2002

z 9. februára 2002, pozn.), pričom (okrem iných) musela byť splnená najmä podmienka, že

takéto byty reálne existujú aspoň v takom stupni rozostavanosti, ako to neskôr precizovala

citovaná novela katastrálneho zákona. Na ten účel si spravidla peňažný ústav ešte pred tým,

ako uvoľnil peňažné prostriedky z poskytnutého úveru, nechal vypracovať znalecký

posudok, resp. iným právne relevantným spôsobom overil jeho krytie.

Uvedené skutočnosti v spojení s citovanou judikatúrou viedli ústavný súd k záveru

o odmietnutí časti sťažnosti sťažovateľa, ktorou napádal porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru, pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2

.

Sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou napádal porušenie a 2 a

dohovoru, ústavný súd odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa §

25 ods. 2 z dôvodu absencie právne relevantného odôvodnenia

podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bezpredmetné rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uvedených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015