Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 758/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. októbra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou FELIX NEUPAUER &

PARTNERS, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Felix

Neupauer, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -659 z 29. mája 2014 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -659

z 29. mája 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. novembra 2015

(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom Okresným súdom

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. návrhom z 18. apríla

2008 domáhala zaplatenia provízií v celkovej sume 89 510,55 € spolu s príslušenstvom

od žalovaného − spoločnosti (ďalej len

„žalovaný“).

Rozsudkom č. k. -600 z 28. júna 2012 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) okresný súd návrh sťažovateľky zamietol. Sťažovateľka uvádza,

že v odôvodnení rozsudku okresný súd zaujal názor, že „Žalobca (sťažovateľka, pozn.)

pri svojej činnosti nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou, keď sa pri

preverovaní skutočnosti, či poistenec už vyplnil prihlášku skôr s iným sprostredkovateľom,

spoliehal iba na čestné prehlásenie tohto poistenca, že prihlášku ešte nepodal. Podľa

názoru prvostupňového súdu uvedenom v Rozsudku OS vzhľadom na to, že neboli

predložené dôkazy, ktoré by dostatočným spôsobom odôvodňovali uplatnený nárok, Žalobca

tým neuniesol dôkazné bremeno, v dôsledku čoho súd návrh ako nedôvodný zamietol.

Prvostupňový súd v Rozsudku OS tiež uviedol, že v rámci doplnenia dokazovania právny

zástupca Žalobcu navrhol vypočuť vo veci všetkých poistencov, ktorých Žalobca

sprostredkoval, a za ktorých mu nebola vyplatená provízia v konfrontácii s jednotlivými

poistencami (poznámka Sťažovateľa ‒ sťažovateľka, pozn.‒ : jedná sa o zrejmú

nesprávnosť; v skutočnosti sa navrhovala konfrontáciu poistencov s jednotlivými

sprostredkovateľmi a nie poistencami), ktorým bola za týchto poistencov vyplatená provízia

namiesto Žalobcovi. Jednotlivý poistenci by sa pritom mali vyjadriť k tomu, či ich ten daný

sprostredkovateľ kontaktoval a jednal s nimi za účelom vypísania prihlášky na vstup,

resp. zmenu zdravotnej poisťovne. Súd v tejto súvislosti uzavrel, že dokazovanie v tomto

smere považuje za nehospodárne a neúčelné.“.

2

Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu podala 7. septembra 2012 odvolanie.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka uvádza, že krajský súd vo svojom rozsudku uviedol, že „základnou

otázkou, ktorá je podstatná pre rozhodnutie vo veci, je výklad čl. 6 písm. d) zmluvy a to kedy

vzniká nárok na províziu. Uvedený článok uzatvorenej zmluvy nie je možné vykladať

bez širších súvislostí s následným obsahom dojednanej zmluvy. Jednotlivé články zmluvy je

potrebné vykladať vo vzájomnej súvislosti a teda podmienky upravené v predmetnej zmluve

musia byť splnené kumulatívne, tak ako uvádza vo svojom vyjadrení i odporca. K tomuto

právnemu názoru sa priklonil jednak súd prvého stupňa a tiež i odvolací súd. Tomuto

výkladu svedčí aj obvyklosť pri vyplácaní provízií, ktorú ani samotná navrhovateľka

nepopierala. Pri ďalšej časti odôvodnenia Rozsudku KS odvolací súd zvolil spôsob

uvedenia obsiahlej pasáže zo svedeckej výpovede . Odvolací súd v

odôvodnení Rozsudku KS ďalej uviedol, že v prípade, že by sa prijal výklad zmluvného

dojednania čl. VI písm. d) zmluvy, že navrhovateľke patrí provízia v každom prípade a teda

tento nárok navrhovateľke vznikol aj v prípade, keď vstúpila do platnosti zmluva medzi

poskytovateľom produktu a klientom, nie je možné akceptovať. Podľa tohto výkladu by totiž

navrhovateľke vznikol nárok na províziu aj v takom prípade, keď by poskytovateľ produktu

nesplnil časť záväzku, t. j. neposkytol províziu, resp. požadoval by túto späť. Odvolací súd v

odôvodnení Rozsudku KS tiež uviedol, že má za to, že v prípade nároku na vznik provízie

navrhovateľke je potrebné jednak prijatie prihlášky a taktiež aj potvrdenie uvedenej

prihlášky, tak ako uviedol odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu. Až keď poisťovňa

vyplatí príslušnú províziu odporcovi, vzniká navrhovateľke nárok na províziu za

sprostredkovanie zmluvy. Takýto výklad zmluvy nasvedčuje aj obvyklosti obchodnej praxe

medzi účastníkmi konania. Navrhovateľka neuviedla žiadne odlišnosti v obvyklosti

obchodnej praxe medzi účastníkmi konania a odlišnosti podmienok pri vyplácaní provízií.“.

Sťažovateľka proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala dovolanie

z 15. augusta 2014, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol. Uznesenie

najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 11. januára 2016.

Sťažovateľka považuje tak napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ako aj rozsudok

krajského súdu za arbitrárne a za prejav svojvôle. Podľa názoru sťažovateľky vo veci

konajúce súdy vyslovili závery bez toho, aby sa náležite vysporiadali so skutočnosťami,

„zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre posúdenie veci a rozhodli na základe nepodloženej

právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili“. Podľa sťažovateľky

sa najvyšší súd ani krajský súd v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali

so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré sťažovateľka predložila, čím

porušili jej základné právo na súdnu ochranu podľa a

listiny a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudok krajského súdu ani uznesenie najvyššieho súdu

nie sú z dôvodu ich „nepredvídateľnosti, nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti v súlade

s požiadavkami kladenými na spravodlivý súdny proces“.

Sťažovateľka uvádza, že si je vedomá, že „ústavný súd nie je oprávnený skúmať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov, avšak okrem prípadov, ak sú závery

všeobecného súdu zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Ako také sú potom z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné, neudržateľné a zároveň môžu mať za následok porušenie

základných práv a slobôd.“.

Sťažovateľka považuje rozsudok krajského súdu za nesprávny, formalisticky

odôvodnený a arbitrárny, čo v konečnom dôsledku spôsobuje jeho nezákonnosť. Krajský

súd sa podľa sťažovateľky relevantným spôsobom nevysporiadal s dôvodmi jej odvolania,

čím „inter alia trpí Rozsudok KS dokonca samotnou nepreskúmateľnosťou“. Podľa

jej názoru arbitrárnosť rozsudku krajského súdu spočíva aj v extrémnom nesúlade právnych

záverov s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami.

Sťažovateľka uvádza, že ako žalobkyňa sa v súdnom konaní domáhala od žalovaného

zaplatenia provízií podľa „Zmluvy zo dňa 31. 03. 2005“ uzavretej

medzi ňou a žalovaným.

4

Sťažovateľka uvádza, že „podľa bodu VI. písm. d) zmluvy nárok na províziu vzniká

v okamihu, keď vstúpila do platnosti zmluva medzi poskytovateľom produktu a klientom,

resp. po tom ako poskytovateľ produktu splnil časť svojho záväzku, t. j. poskytol províziu

a nepožadoval ju späť. Nárok na províziu vznikne za podmienok v zmysle tohto odseku bez

ohľadu na prípadné predtým vydané dobropisy alebo zálohové platby.“.

Podľa sťažovateľky je nepochybné, že podľa uvedeného bodu zmluvy vznikol

sťažovateľke nárok na províziu aj v prípade, «keď vstúpila do platnosti zmluva medzi

poskytovateľom produktu a klientom (in concreto v našom prípade, ak došlo k založeniu

poistného vzťahu medzi Sťažovateľom sprostredkovaným poistencom a zdravotnou

poisťovňou), avšak poskytovateľ produktu (zdravotná poisťovňa) nesplnil časť svojho

záväzku (t. j. neposkytol províziu, resp. províziu síce poskytol, ale požadoval ju späť).

Predmetné zmluvné ustanovenie žiadnym spôsobom nekumuluje splnenie predmetných

podmienok, ale prostredníctvom skratky „resp.“ zakotvuje ich alternatívu (logickú

disjunkciu). V tejto súvislosti si opätovne dovolíme podotknúť, že v iných Žalovaným

nakoncipovaných zmluvných dokumentoch (zakladajúcich právny vzťah medzi Žalovaným

a osobami vykonávajúcimi činnosť pre Žalovaného) sa pravidelne objavujú pri zmluvných

dojednaniach ohľadne provízií aj ustanovenia zakotvujúce expressis verbis kumuláciu

splnenia uvedených podmienok, a to prostredníctvom spojky „a“ (čo bolo nakoniec

preukázané aj v súdnom konaní). Diferenciácia zmluvnej úpravy vzniku nároku na províziu

nepochybne vyplýva z typu a charakteru poskytovaných produktov, ako aj jednotlivých

okolností založenia vzťahu medzi poskytovateľom produktu a klientom. Skutočnosť, že na

základe Zmluvy vznikol nárok Sťažovateľa na províziu už v okamihu, keď vstúpila

do platnosti zmluva medzi poskytovateľom produktu a klientom je dôsledkom práve

osobitosti poskytovaného produktu (in concreto zdravotného poistenia).

To, že obchodná prax medzi účastníkmi konania, pri poskytovaní iných produktov

na základe iných zmlúv ako Zmluvy, zakladala vznik nároku na províziu k inému okamihu

a za splnenia iných kumulatívnych podmienok je práve dôsledkom osobitosti poskytovaného

produktu. Je nepochybné, že založená obvyklosť obchodnej praxe medzi účastníkmi konania

pri poskytovaní jednej typologickej skupiny produktov (navyše vychádzajúca z výslovnej

zmluvnej úpravy), automaticky nezakladá obvyklosť obchodnej praxe pri poskytovaní

typologický odlišnej skupiny produktov (pri ktorej je dokonca aj zmluvná úprava účastníkov

odlišná). Ak by zmluvné strany prejavili vôľu kumulovať splnenie predmetných podmienok

a teda viazať vznik provízie aj na splnenie záväzku poskytovateľom produktu, výslovne by to

v Zmluve uviedli, a to presne tak, ako je to uvádzané v niektorých iných zmluvných

dokumentoch vypracovaných Žalovaným.». Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva,

že záver krajského súdu uvedený v napadnutom rozsudku o momente vzniku nároku

sťažovateľky je v priamom rozpore „s výslovným znením ustanovenia bodu VI. písm. d)

Zmluvy (čo nepriamo nepopiera ani samotný odvolací Krajský súd v Bratislave, keďže na

podporu svojich záverov uvádza rôzne súvislosti avšak samotné výslovné znenie

predmetného ustanovenia už nie) a pritom nevyplýva ani z obvyklosti obchodnej praxe

medzi účastníkmi konania pri poskytovaní predmetného produktu“. Sťažovateľka je toho

názoru, že cieľom tohto postupu zo strany krajského súdu bolo len paralyzovať vykonanie

náročného dokazovania, ktoré navrhla v predmetnom súdnom konaní a ktoré bolo následne

logicky vyhodnotené zo strany konajúcich súdov ako neúčelné.

Sťažovateľka poukazuje na to, že tým, že krajský súd odôvodnil svoj rozsudok

závermi o údajnej „obvyklosti obchodnej praxe medzi účastníkmi konania“, ku ktorým

sa nemohla vyjadriť, pretože táto argumentácia v odôvodnení rozsudku okresného súdu

úplne absentuje, postupom krajského súdu pri vydávaní napadnutého rozsudku

sa sťažovateľke odňala možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka k veci ďalej uvádza, že «návrh Zmluvy bol nakoncipovaný

a Sťažovateľovi predložený zo strany Žalovaného (pričom sa nejednalo o individuálne

dojednaný návrh zmluvy), preto i v prípade, ak by zmluvné ustanovenie o vzniku nároku

na províziu pripúšťalo rôzny výklad (čo podľa nášho názoru nepripúšťa), toto by sa v

zmysle ustanovenia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „ObZ“) malo vykladať na ťarchu strany, ktorá ho ako prvá

použila (teda na ťarchu Žalovaného a nie Sťažovateľa). V tejto súvislosti si dovoľujeme

poukázať na skutočnosť, že už prvostupňový súd v Rozsudku OS uviedol zákonné

ustanovenia upravujúce zmluvu o obchodnom zastúpení ( a nasl. ), ktoré sa majú

6

subsidiárne použiť na zmluvný vzťah založený medzi Sťažovateľom a Žalovaným na základe

Zmluvy. Do uvedených ustanovení boli pritom transponované ustanovenia Smernice č.

86/653/EHS zo dňa 18. 12. 1986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov

týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov, ktorej základným pravidlom pre spôsob

určenia provízie je zásluhovosť a nie formálne obmedzenia ohľadne úhrad provízií (v

našom prípade medzi Žalovaným a príslušnou zdravotnou poisťovňou). Nosná

argumentácia Sťažovateľa uvedená v tomto bode bola pritom rovnako aj obsahom

Odvolania Sťažovateľa, pričom odvolací Krajský súd v Bratislave sa s ňou nielenže náležíte

nevysporiadal, ale na ňu ani žiadnym spôsobom nereflektoval. Máme za to, že ak sa

odvolací súd nevyjadrí k relevantnej argumentácii uvedenej v odvolaní, stáva sa tento

opravný prostriedok len formálny a iluzórny.

Napokon si nedovolíme neuviesť, že odhliadnuc od výslovného zmluvného

dojednania Sťažovateľa a Žalovaného o vzniku nároku Sťažovateľa na províziu na základe

Zmluvy, by Sťažovateľovi vznikol nárok na províziu dokonca aj podľa zákonného

dispozitívneho ustanovenia ...

Dovolíme si pritom zdôrazniť, že Sťažovateľ predložil už v rámci prvostupňového

súdneho konania niekoľko čestných prehlásení, z ktorých vyplýva, že získaní poistenci

jednali vo veci uzavretia poistnej zmluvy s konkrétnou zdravotnou poisťovňou výlučne

so Sťažovateľom, s iným sprostredkovateľom nejednali a inú zmluvu do predmetnej, ako ani

inej zdravotnej poisťovne neuzavreli. Ak sa teda poistný vzťah medzi takýmito poistencami

a konkrétnou zdravotnou poisťovňou založil v dôsledku preukázanej činnosti Sťažovateľa,

mal by nepochybne Sťažovateľ aj podľa zákonného dispozitívneho ustanovenia

na províziu nárok.».

V závere sťažovateľka uvádza, že proti napadnutému rozsudku podala mimoriadny

opravný prostriedok − dovolanie. Najvyšší súd dovolanie napadnutým uznesením odmietol,

pričom „inter alia dospel k záveru, že na vytýkanú vadu odvolacieho Rozsudku KS −

nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť len vtedy, ak by bolo dovolanie proti

napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu“. Sťažovateľka zastáva názor,

že aj z uvedeného dôvodu by mali byť ňou namietané porušenia označených práv

predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu.

Sťažovateľka záverom poukazuje na to, že podľa jej názoru je rozsudok krajského

súdu arbitrárny a prejavom svojvôle až do takej miery a v takom rozsahu, že ním došlo

„k celkom zjavnému, zrejmému a hlavne ad hoc zásahu do základných práv a slobôd

Sťažovateľa, čo v súlade so Stanoviskom občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR

zo dňa 03. 12. 2015, uverejneným v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 1/2016, obdobne

zakladalo aj prípustnosť dovolania podľa ustanovenia “.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že:

„1. Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1

SR, základné právo Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zaručené v článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

26. 11. 2015, ako aj Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -659

zo dňa 29. 05. 2014 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26. 11. 2015,

ako aj Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -659 zo dňa

29. 05. 2014 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania

titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Najvyšší súd SR a Krajský súd v Bratislave

sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom predbežného prerokovania sťažnosti bolo sťažovateľkou namietané

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu poľa a

listiny, ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom

krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že napadnutý rozsudok krajského

súdu a uznesenie najvyššieho súdu sú podľa sťažovateľky arbitrárne a prejavom

ich svojvôle. Podľa sťažovateľky sa vo veci konajúce súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí

nevysporiadali so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré sťažovateľka

predložila. Krajský súd sa žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal s dôvodmi jej

odvolania a zároveň svoj rozsudok založil na inom právnom závere ako okresný súd,

k čomu sa nemohla vyjadriť, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Napadnutý

rozsudok krajského súdu je teda nesprávny, formalisticky odôvodnený a arbitrárny, čo

v konečnom dôsledku spôsobuje jeho nezákonnosť.

Vo vzťahu k odmietnutiu jej dovolania ako neprípustného zo strany najvyššieho súdu

sťažovateľka poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

z 3. decembra 2015 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a súdov Slovenskej republiky č. 1/2016, a na základe toho sa domnieva, že nedostatočné

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v tomto prípade zakladalo

prípustnosť dovolania podľa účinného

do 30. júna 2016 (ďalej aj „OSP“).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa

(vrátane listiny, pozn.) a obsahom práva podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné

posudzovať spoločne (, , , ).

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom

krajského súdu

Podľa možno sťažnosť podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri

napr. , , ).

10

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou zastáva právny názor, podľa ktorého

v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý

zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný,

je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v v zásade

zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu

(napr. , , ). Uvedené však platí len vtedy,

ak je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

Aplikujúc uvedený právny názor na prerokúvanú vec, sťažovateľka podala sťažnosť

proti rozsudku krajského súdu včas.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa (ako aj práva podľa listiny a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

Ústavný súd vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (, ,

). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného

súdu preto nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani

na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu

musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu,

resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

V nadväznosti na to ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych

predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ,

). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu a žalovanému

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Z priloženej kópie odvolania vyplýva,

že obsah odvolania sťažovateľky je obdobný ako sťažnosť, ktorú predložila ústavnému

súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd po oboznámení

sa so spisom zistil, že okresný súd dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a vyvodil

z neho aj správny právny názor, preto v celom rozsahu poukázal na jeho odôvodnenie, ktoré

považuje za vecne správne a v súlade s . Navyše krajský súd k veci

uvádza:

„Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením navrhovateľky, že rozhodnutie súdu prvého

stupňa je v rozpore s hore uvedeným ustanovením a že sa jedná o nedostatočné zdôvodnenie

rozhodnutia a jeho arbitrárnosť.

Základnou otázkou, ktorá je podstatná pre rozhodnutie vo veci, je výklad čl. 6

písm. d) zmluvy a to kedy vzniká nárok na províziu.

Uvedený článok uzatvorenej zmluvy nie je možné vykladať bez širších súvislostí

s následným obsahom dojednanej zmluvy. Jednotlivé články zmluvy je potrebné vykladať

12

vo vzájomnej súvislosti a teda podmienky upravené v predmetnej zmluve musia byť splnené

kumulatívne, tak ako uvádza vo svojom vyjadrení i odporca. K tomuto právnemu názoru sa

priklonil jednak súd prvého stupňa a tiež i odvolací súd. Tomuto výkladu svedčí aj

obvyklosť pri vyplácaní provízií, ktorú ani samotná navrhovateľka nepopierala. Zhodne s

odporcom obaja tvrdili, že ich spolupráca započala už v roku 1994, pričom počas ďalšieho

obdobia boli uzatvárané aj ďalšie zmluvy. Svedecká výpoveď potvrdila,

že podklady predkladané sprostredkovateľmi boli u neho skontrolované a následne

predkladané konkrétnym partnerom. Ďalšou jeho úlohou bolo vyhotovenie vyúčtovania

v množstve uzavretých zmlúv sprostredkovateľov a na základe uvedeného vyúčtovania boli

potom jednotlivým sprostredkovateľom poukazované provízie. Vo vyúčtovaní sa

zaznamenali všetky potrebné údaje, tak aby si sprostredkovateľ mohol skontrolovať všetky

ním uzavreté zmluvy. Uvedené vyúčtovanie obsahuje meno osoby, s ktorou bola uzavretá

zmluva, počet hodnotových bodov, ako aj výšku provízie, ktorá za konkrétnu zmluvu patri.

Uvedené vyúčtovanie sa vyhotovovalo raz za mesiac a boli zasielané poštou

sprostredkovateľom. V prípade, že sprostredkovateľ nebol spokojný so zaslaným

vyúčtovaním, či už chýbala nejaká zmluva alebo bola nesprávna výška výpočtu provízie,

mal možnosť tieto skutočnosti reklamovať u svojho nadriadeného manažéra, resp. priamo

v centrále Jednotlivé reklamácie vyhodnocovali, niektoré z nich boli oprávnené,

niektoré nie. Podklad, na základe ktorého boli vyúčtovania robené, slúžili vyplatené

provízie od ich každého konkrétneho partnera. Odporca pôsobil na trhu s uzatváraním

poistných zmlúv od roku 1994, pričom poisťovňa bola jedným z partnerov, pre

ktorého sprostredkovali uzatváranie poistných zmlúv. Ďalej potvrdil, že všetky vyplnené

prihlášky boli zasielané do a kontrolované u nich v rámci interných požiadaviek.

Prihlášky, ktoré boli chybné, im boli vrátené. V prípade, že na jedného poistenca bolo

zaslaných viacero prihlášok s vyplnenými požadovanými údajmi, vybral tú prihlášku,

ktorá bola uzavretá najskôr a táto prihláška bola následne poslaná na registráciu Úradu

pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Ďalšia kontrola bola preto vykonávaná na

samotnom úrade. V prípade, že prihláška nebola úradom akceptovaná, vyplatená provízia

im bola následne stornovaná. Provízie boli sprostredkovateľom vyplácané na základe

údajov, ktoré obdržali od a podstatné bolo rodné číslo poistenca a osobné číslo

sprostredkovateľa. Za duplicitné prihlášky im provízia vyplatená nebola a dostali ich na

separátny zoznam, ktorý obsahoval duplicitné prihlášky. Väčšina prihlášok, ktoré boli

predložené navrhovateľkou, boli duplicitné.

V prípade, že by sa prijal výklad zmluvného dojednania čl. VI písm. d) zmluvy,

že navrhovateľke patrí provízia v každom prípade a teda tento nárok navrhovateľke vznikol

aj v prípade, keď vstúpila do platnosti zmluva medzi poskytovateľom produktu a klientom,

nie je možné akceptovať. Podľa tohto výkladu by totiž navrhovateľke vznikol nárok

na províziu aj v takom prípade, keď by poskytovateľ produktu nesplnil časť záväzku, t. j.

neposkytol províziu, resp. požadoval by túto späť.

Odvolací súd má za to, že v prípade nároku na vznik provízie navrhovateľke

je potrebné jednak prijatie prihlášky a taktiež aj potvrdenie uvedenej prihlášky, tak ako

uviedol odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu. Až keď poisťovňa vyplatí príslušnú

províziu odporcovi, vzniká navrhovateľke nárok na províziu za sprostredkovanie zmluvy.

Takýto výklad zmluvy nasvedčuje aj obvyklosti obchodnej praxe medzi účastníkmi konania.

Navrhovateľka neuviedla žiadne odlišnosti v obvyklosti obchodnej praxe medzi účastníkmi

konania a odlišnosti podmienok pri vyplácaní provízií.

Odvolací súd má za to, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno pri preukázaní

dôvodnosti podanej žaloby, bola riadne poučená v zmysle ust.

o možnosti predkladať dôkazy a keďže dôkaz, ktorý navrhla vykonať, vyhodnotil i odvolací

súd ako neúčelný a to v súvislosti práve s výkladom čl. VI písm. d) zmluvy, keď práve výklad

tohto článku bol určujúci pre rozhodnutie vo veci. Odvolací súd má za to, že súd prvého

stupňa vo veci správne rozhodol, dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a keďže

navrhovateľka neuviedla žiadne nové skutočnosti v podanom odvolaní, s ktorými by sa už

riadne nevysporiadal súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, odvolací súd sa

v ďalšom obmedzil len na skonštatovanie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia

a rozhodnutie s poukazom na ust. a ako vecne správne potvrdil.“

Ústavný súd pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľky proti napadnutému

rozsudku krajského súdu vzal do úvahy aj obsah rozsudku okresného súdu, keďže podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok (napr. , , ),

14

a navyše krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje aj na odôvodnenie

okresného súdu, ktoré považuje za vecne správne.

Okresný súd rozsudkom návrh sťažovateľky zamietol a uložil jej povinnosť zaplatiť

žalovanému náhradu trov konania. Okresný súd po oboznámení sa s predmetom veci,

rekapitulácii vyjadrení účastníkov konania a odcitovaní § 652 ods. 1, § 653, § 655 ods. 1,

, a k veci uvádza: „Podľa

článku III. písm. c) Zmluvy, PrivateBroker je povinný vykonávať svoju činnosť riadne

a starostlivo a dbať na kvalitu (bonitu) nim sprostredkovaných klientov.

Podľa článku VI. písm. a) Zmluvy, PrivateBroker má nárok na odmenu (províziu) za:

- sprostredkovanie prvého obchodu s novými klientmi

- sprostredkovanie nového obchodu so starými klientmi

- starostlivosť o klientov

- starostlivosť o PrivateBrokerov patriacich do jeho tímu.

Podľa článku VI. písm. d) Zmluvy, nárok na províziu vzniká v okamihu, keď vstúpila

do platnosti zmluva medzi poskytovateľom produktu a klientom, resp. po tom ako

poskytovateľ produktu splnil časť svojho záväzku, t.j. poskytol províziu a nepožadoval ju

späť. Nárok na províziu za podmienok v zmysle tohto odseku bez ohľadu na prípadné

predtým vydané dobropisy alebo zálohové platby.

Podľa Článku VI. písm. e) Zmluvy, PrivateBroker berie na vedomie, že poskytovateľ

produktu môže odmietnuť uzatvorenie sprostredkovanej zmluvy s klientom, z takejto zmluvy

neprináleží PrivateBrokerovi odmena.

Podľa článku VI. písm. f) Zmluvy, PrivateBroker berie na vedomie, že je

oprávnená odmietnuť zo závažného dôvodu prijatie a/alebo ďalšie postúpenie zmluvy

sprostredkovanej Pri vate Brokerom.

Podľa ..

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáha zaplatenia vyúčtovania z mandátnej

zmluvy, ktorá mala byť medzi účastníkmi uzavretá v písomnej forme.

Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to,

že počas konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohoto dôvodu muselo byť

rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu

rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa

hmotného práva pre rozhodnutie vo veci samej, nebola pre nečinnosť účastníka (v dôsledku

nesplnenia povinnosti uloženej účastníkom ustanovením § 120 ods. 1 veta prvá) alebo vôbec

(objektívne vzato) nemohla byť preukázaná a kedy výsledky zhodnotenia dôkazov

neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto

skutočnosť bola nepravdivá.

Navrhovateľka si podaným návrhom uplatňuje nárok na províziu za

sprostredkovanie poistencov verejného zdravotného poistenia pre zdravotnú

poisťovňu, ktorá jej nebola vyplatená z dôvodu údajnej duplicity prihlášok, resp. z dôvodu

neodovzdania prihlášok odporcom poisťovni K tomu predložila zoznam poistencov,

s ktorými spísala prihlášku. Takýto dôkaz však nepreukazuje, že poistný vzťah medzi

poistencom a poisťovňou vznikol v dôsledku jej činnosti, t.j. že prihlášku s poistencom

spísala ako prvý sprostredkovateľ. Rovnako tak nemožno takýto záver vyvodiť ani z

predložených tlačív ABS, keďže tieto boli vypĺňané iba navrhovateľkou a poistenec ich

nepodpisoval. Tieto dôkazy sú v konečnom dôsledku v rozpore so zoznamom jednotlivých

poistencov spracovanom a predloženom poisťovňou ktorá sa mala stať na základe

riadne vyplnených prihlášok ich zdravotnou poisťovňou. Z predloženého zoznamu vyplýva,

že na základe činnosti navrhovateľky sa stalo iba 97 osôb poistencami tejto poisťovne. Iba

prihlášky týchto osôb boli kompletné, neduplicitné, akceptované Úradom pre dohľad nad

zdravotnou starostlivosťou a potvrdené zdravotnou poisťovňou, pričom jej za

sprostredkovanie týchto poistencov bola vyplatená provízia. V ostatných prípadoch sa

osoby, s ktorými navrhovateľka mala vypísať prihlášku, nestali poistencami v dôsledku jej

činnosti, keď u väčšiny poistencov bola prihláška spísaná skôr iným sprostredkovateľom,

resp. maklérskou spoločnosťou alebo sa jednalo o chybné rodné čísla (neidentifikovanie

poistenca). Navrhovateľka pri svojej činnosti nepostupovala s náležitou odbornou

starostlivosťou, keď sa pri preverovaní skutočnosti, či poistenec už vyplnil prihlášku skôr

s iným sprostredkovateľom, spoliehala iba na čestné prehlásenie tohto poistenca,

že prihlášku ešte nepodal. Za duplicitné prihlášky nebola odmena vyplatená ani odporcovi,

čo potvrdil vo výpovedi svedok , čím nemohol navrhovateľke vzniknúť nárok

na províziu za odovzdané vyplnené prihlášky. Navrhovateľka si uplatňovala nárok

na províziu aj za prihlášky, ktoré údajne nemali byť odporcom odovzdané poisťovni. Pokiaľ

16

by aj takáto skutočnosť nastala, čo však navrhovateľka nepreukázala, odporca mohol takýto

postup uplatniť, keďže mu to umožňoval článok VI. písm. f) Zmluvy.

Vzhľadom na to, že neboli predložené dôkazy, ktoré by dostatočným spôsobom

odôvodňovali uplatnený nárok, navrhovateľka tým neuniesla dôkazné bremeno, v dôsledku

čoho súd návrh ako nedôvodný zamietol.

V rámci doplnenia dokazovania právny zástupca navrhovateľky navrhol vypočuť

vo veci všetkých poistencov, ktorých navrhovateľka sprostredkovala, a za ktorých jej nebola

vyplatená provízia v konfrontácii s jednotlivými poistencami, ktorým bola za týchto

poistencov vyplatená provízia namiesto navrhovateľke. Jednotlivý poistenci by sa pritom

mali vyjadriť k tomu, či ich ten daný sprostredkovateľ kontaktoval a jednal s nimi za účelom

vypísania prihlášky na vstup, resp. zmenu zdravotnej poisťovne. Súd dokazovanie v tomto

smere považuje za nehospodárne a neúčelné. Či došlo k falšovaniu prihlášok na zdravotné

poistenie, resp. zneužitiu databázy poistencov, ktorí mali byť sprostredkovaní

navrhovateľkou, nepotvrdilo ani vyšetrovanie orgánov činných v trestnom konaní, keďže

trestné stíhanie vo veci bolo prerušené.“

Vychádzajúc z uvedeného, krajský súd podľa názoru ústavného súdu v spojení

s okresným súdom odôvodnili svoje právne závery primeraným spôsobom. Krajský súd

postupoval v medziach svojej právomoci, jeho úvahy a závery (s prihliadnutím

aj na odôvodnenie rozsudku okresného súdu) nevykazujú prvky formalizmu ani to, že by

boli v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle, práve naopak,

vychádzajú z konkrétnych faktov a sú logické.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, podľa ktorej mal krajský súd založiť svoj

rozsudok na inom právnom závere ako okresný súd, ústavný súd poukazuje na to, že krajský

súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, v odôvodnení svojho rozsudku naň aj odkázal

a následne len rozvinul svoje závery, reflektujúc na námietky sťažovateľky, ktoré boli

obsahom jej odvolania.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup

súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva na súdnu ochranu vyjadreného v (, ). Ústavný

súd v predmetnej veci nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia

základného práva sťažovateľky podľa či podľa listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom krajského súdu a najmä

rozsahom jeho odôvodnenia nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil, žeby skutkové

a právne závery krajského súdu, o ktoré oprel napadnutý rozsudok, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neakceptovateľné či

neudržateľné, a preto nevidí dôvod do nich zasahovať.

Vo vzťahu k už uvedenému ústavný súd poukazuje na závery svojej ustálenej

rozhodovacej činnosti, podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným rozhodnutím,

postupom, ako aj iným zásahom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ,

, ).

Ústavný súd preto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré

by signalizovali po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie možnosť vyslovenia

porušenia základného práva podľa , listiny a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, a preto sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

18

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením

najvyššieho súdu

Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky ako

neprípustné a uložil jej povinnosť nahradiť žalovanému trovy dovolacieho konania.

Najvyšší súd po preskúmaní veci a uvedení príslušných ustanovení v tom čase platného

a účinného v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza:

„... Odvolací súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom

vo svojom potvrdzujúcom rozsudku nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a rovnako nejde o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a . Rovnako nejde ani o vec, v ktorej sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Z uvedených

dôvodov prípustnosť dovolania podľa nie je daná.

V zmysle (druhá veta) je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v Iba v prípade, že by rozhodnutia

odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú

v ustanovení by bolo dovolanie prípustné.“

Najvyšší súd sa zaoberal aj posúdením toho, či dovolanie nie je prípustné aj podľa

až g) , pričom k tomu uviedol: „Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa

ust. nie je predmet konania významný, ak je konanie postihnuté niektorou

z vád v tomto ustanovení uvedených, teda možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým

je inak dovolanie procesné neprípustné. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto

ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo

k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade

skutočne došlo.

Dovolateľka vo svojom dovolaní namietala, že postupom súdu jej bola odňatá

možnosť konať pred súdom v zmysle Poukazovala na nesprávne

závery odvolacieho súdu, ktoré nevyplývajú z vykonaných dôkazov. Tiež namietala

nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu. Napadnutý rozsudok považovala

za formalistický odôvodnený a arbitrárny, čo podľa navrhovateľky v konečnom dôsledku

spôsobuje jeho nezákonnosť. Mala za to, že odvolací súd sa žiadnym relevantným spôsobom

nevysporiadal s dôvodmi odvolania, čím napadnutý rozsudok trpí nesprekúmateľnosťou.

Ďalej mala za to, že odvolací súd svoj rozsudok nečakane založil na inom právnom závere

než súd prvého stupňa, čím odňal navrhovateľke možnosť namietať správnosť právneho

záveru zaujatého v rozsudku odvolacieho súdu na inštančne vyššom súde, čoho dôsledkom

bolo právoplatné zamietnutie návrhu navrhovateľky. V ďalšom namietala neprávne právne

posúdenie veci.

Podľa ..

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník

mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol

vylúčený.“

Najvyšší súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj rozsudku

okresného súdu nezistil, že by postupom týchto súdov bola sťažovateľke znemožnená

realizácia jej procesných práv. Podľa najvyššieho súdu „odvolací súd a rovnako aj súd

prvého stupňa rozhodovali v súlade s .

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto

práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva

na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a

práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

20

a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (, ).

S poukazom na uvedené závery Ústavného súd Slovenskej republiky dovolací súd

dodáva, že odvolací súd svojím postupom, teda navrhovateľovi neodňal možnosť konať pred

súdom, keď rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. V postupe odvolacieho súdu dovolací

súd nezistil vadu konania, ktorá by znemožnila realizáciu procesných práv navrhovateľa.

Námietku navrhovateľky, že odvolací súd založil svoj rozsudok na inom právnom

závere ako súd prvého stupňa, čím navrhovateľke odňal možnosť namietať správnosť

právneho záveru zaujatého v rozsudku odvolacieho súdu na inštančne vyššom súde, nie je

dôvodná. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s , ktoré

mu v prípade ak sa stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, umožňuje obmedziť

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Rovnako je potrebné

viesť, že v danom prípade bola dodržaná zásada dvojinštančnosti konania a navrhovateľka

mala možnosť podať proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie a túto možnosť

aj využila.“

Najvyšší súd sa zaoberal aj námietkou sťažovateľky týkajúcou sa nedostatočného

odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, pričom k tomu uvádza: «Vzhľadom na uvedenú

námietku navrhovateľky bolo potrebné zaujať právny záver, či nedostatočné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle , alebo

či má za následok (len) procesnú vadu konania v zmysle

Je potrebné uviesť, že vada konania uvedená v znamená vždy

porušenie , aj Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd (napr. ). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne

platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje

až intenzitu vady konania v zmysle

neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje

predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného

práva na súdnu ochranu obsahuje , ktorý vo svojich

ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu

v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky

týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky, za

ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch

nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované

v pripisuje osobitný význam - vady tejto povahy

považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania ( ) a zároveň tiež za

prípustný dovolací dôvod ( ). Aj niektorým ďalším procesným

vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle

pripisuje význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, na rozdiel od procesných vád vymenovaných v , považuje

síce za relevantný dovolací dôvod ( ), nie však za dôvod

zakladajúci prípustnosť dovolania.

Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 28. augusta 1997 sp. zn. , ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 [časť právnej

vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci ( ) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne

neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“]. Z tohto judikátu vychádza

dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá

považuje nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá

môže zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa

O aktuálnosti uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 10. novembra 2011 sp. zn. , podľa ktorého uvedený

právny názor k výkladu považuje z ústavného hľadiska

za akceptovateľný a neporušujúci základné práva sťažovateľa.

22

Dovolací súd vychádzajúc z uvedeného preto dospel k záveru, že na vytýkanú vadu

rozsudku odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť len vtedy,

ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu.

Zároveň je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, ktoré účastníkmi navrhnuté dôkazy vykonal, k akým skutkovými záverom došiel,

citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie návrhu zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2, § 219

ods. 2 ). Za porušenie základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa.

Na dôvažok je potrebné uviesť, že ustanovenie dáva

odvolaciemu súdu možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia svojho rozhodnutia

ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožní s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého

stupňa. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa následne môže obmedziť len na skonštatovanie

správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, prípadne doplniť na zdôraznenie

správnosti rozhodnutia ďalšie dôvody. Dovolací súd má za to, že ak odvolací súd

postupoval uvedeným spôsobom, neodňal tým navrhovateľke možnosť konať pred súdom.

Odvolací súd v dostatočnom rozsahu skonštatoval správnosť dôvodov rozsudku súdu prvého

a ustanovenie aplikoval v súlade s .

Dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , podľa ktorého, súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže

bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy,

procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd

je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri

rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky

alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.»

Najvyšší súd sa následne vyjadril aj k námietke sťažovateľky týkajúcej

sa dovolacieho dôvodu podľa , že rozsudok krajského súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa najvyššieho súdu „právne posúdenie

je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav;

dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s.

p. (iba výskyt, ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť

prípustnosť dovolania navrhovateľa). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný

dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesné prípustné dovolanie (viď

), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov, ale prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ).“.

S prihliadnutím na konkrétne okolnosti posudzovanej veci a už uvedenú judikatúru

ústavného súdu, ako aj na to, že obsah sťažovateľkou podaného dovolania (aj odvolania,

pozn.) a sťažnosti pred ústavným súdom sú takmer identické, ústavný súd zastáva názor,

že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým tento súd zamietol dovolanie

sťažovateľky, nie je arbitrárne a nepresvedčivé. Najvyšší súd primeraným a ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil výrok svojho rozhodnutia, a preto ústavný súd nemá

ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie na to, aby prehodnocoval závery najvyššieho

súdu.

24

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2016