Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 348/2017
PDF · 298.71 KB
No categories available
I. ÚS 348/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Danielom Futejom, CSc., Advokátska kancelária FUTEJ
& Partners, s. r. o., Radlinského 2788/2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 9 Co 347/2015, 9 Co 348/2015 z 22. októbra 2015 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 136/2016, 6 Cdo 137/2016 z 27. apríla
2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna
2017 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 347/2015, 9 Co 348/2015 z 22. októbra 2015
(ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 136/2016, 6 Cdo 137/2016 z 27. apríla 2017 (ďalej
aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«... Právnemu zástupcovi Sťažovateľa bolo dňa 26.05.2017 doručené uznesenie
Najvyššieho súdu č. k. 6Cdo/136/2016, 6Cdo/137/2016 zo dňa 27.04.2017 (ďalej len
„Uznesenie Najvyššieho súdu“), ktorým Najvyšší súd odmietol dovolanie Sťažovateľa proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Co/347/2015, 9Co/348/2015 zo dňa 22.10.2015
(ďalej len „Rozsudok Krajského súdu“), ktorým Krajský súd potvrdil odvolaním napadnutý
rozsudok Okresného súdu Bratislava 1 (ďalej len „Okresný súd“) č. k. 11C/23/20I2 (ďalej
len „Rozsudok Okresného súdu“) vydaný v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) podľa § 9 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o zodpovednosti
za škodu“).
... Krajský súd v rámci preskúmavania odvolania Sťažovateľa voči Rozsudku
Okresného súdu dospel k záveru, že odvolaním napadnutý Rozsudok Okresného súdu
potvrdil a odvolanie Sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Sťažovateľ následne podal
v zákonnej lehote proti Rozsudku Krajského súdu dovolanie na Najvyšší súd ako
mimoriadny opravný prostriedok s poukazom na ustanovenia § 237 písm. f) v spojení
s § 241 ods. 2 písm. a), b), c) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
ako „OSP“). Uznesením Najvyššieho súdu bolo dovolanie Sťažovateľa odmietnuté,
poukazujúc na neprípustnosť dovolania v danom prípade. ...
... Sťažovateľ vložil svoje peňažné prostriedky do družstva
..(ďalej len „Družstvo“) ako jeho člen...
... Rozsudok Krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré
sú podľa názoru Sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne a preto z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným súdom preskúmať.
Nápravou uvedeného Rozsudku Krajského súdu sa Najvyšší súd odmietol zaoberať,
keď vyhodnotil dovolanie proti Rozsudku Krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany
Najvyššieho súdu a Krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať
formalistický výklad práva...
... NBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka
s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek
tomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku
tejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho
stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila,
že vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie
schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu
investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred
zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako
aj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP.
... Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý
bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1.6.2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné
uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno
vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba
v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú
dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí
v tomto znení už od 1.5.2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany
NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani
Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní
resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP.
Zákonný dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak Široko, že NBS má zisťovať
informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť
vrátane rizík, ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj
Družstvo činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov
klientov dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej Činnosti Družstva,
nemohla vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu...
... Súdy taktiež pri svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu konkurznej
podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7C
206/2011...
... Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom podľa § 9 Zákona o zodpovednosti za škodu nie je, aby poškodený preukázal
bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti
za škodu nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon
o zodpovednosti za škodu, o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje,
nevyžaduje, a dokonca ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil
názor, že prebiehajúce konkurzné konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej
žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky
suspendoval občiansky zákonník. Zákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon, a to
až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo,
že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť
je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze.
... Sťažovateľ prostredníctvom dovolania adresovaného Najvyššiemu súdu... namietal
porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Rozsudok Krajského súdu nevychádzal
z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností a je založený
na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, nakoľko tieto zistenia vychádzajú
z vykonaného dokazovania Okresného súdu, ktoré je neúplné.
... Namieste je úvaha, že Najvyšší súd namietaným uznesením vybočil z ústavných
medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím Najvyšší súd
de facto odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu. Namietaným Uznesením
Najvyššieho súdu bola Sťažovateľovi vytvorená prekážka prístupu k spravodlivosti, proti
ktorej už Sťažovateľ nemá okrem podania tejto ústavnej sťažnosti iný prostriedok obrany
a ochrany svojich práv. Namietané Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
je v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva
zásahom do práva na spravodlivý proces...
... Sťažovateľ vidí zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom,
že Najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver a Sťažovateľ považuje Uznesenie
Najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené...
... Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie
odmietol s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná
procesná vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho
názoru, že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu
v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme
akých úvah sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.»
3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo/136/2016, 6Cdo/137/2016 zo dňa 27.04.2017 a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/347/2015, 9Co/348/2015 zo dňa 22.10.2015
porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 6Cdo/136/2016,
6Cdo/137/2016 zo dňa 27.04.2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
9Co/347/2015, 9Co/348/2015 zo dňa 22.10.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu
v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť
Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
8. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
9. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
10. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd
v prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
[ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná
lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval
lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj v tomto prípade za zachovanú aj proti
označenému rozsudku krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).
11. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,
že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
12. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
13. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie
konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných
práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
14. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde).
15. Ústavný súd vzhľadom na dikciu ustanovenia § 20 zákona o ústavnom súde
konštatuje, že hoci sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu s návrhom doručil
aj splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, predmetné
splnomocnenie bolo udelené na podanie ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Cdo 136/2016, 6 Cdo 137/2016 z 27. apríla 2017.
16. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné
zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu
presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva
tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
17. Vyplývajúc z už uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenie
udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna
náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia
sťažovateľom označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ale len
na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu.
18. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí
podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré
je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“.
19. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta
sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
21. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu malo
podľa sťažovateľa dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol jeho právo na súdnu ochranu
a dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej
úpravy považovať, a svoje uznesenie nedostatočne odôvodnil.
22. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích
konaní.
23. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
24. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
25. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie a nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu
v zákone.
26. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:
«... V danej veci rozsudok odvolacieho sudu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 až 3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok.
Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce
právny názor v tejto veci. Nejde ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil,
že je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie preto podľa týchto zákonných
ustanovení prípustné nie je.
... V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O. s. p., ktoré ukladalo dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p.
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p.,
ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O. s. p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťalo dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, bolo postihnuté niektorou
z procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesné nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia
možnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo
nesprávne obsadeným súdom).
... Vady konania podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. a) až e) a p) O. s. p. žalobca
nenamietal a ich existenciu po preskúmaní veci nezistil ani dovolací súd.
... Žalobca v dovolaní tvrdil, že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť
konať pred súdom [§ 237 ods. 1 písm. f) O. s. p.].
... Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
dával (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy,
vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom
zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo na doručenie
odvolania, právo na možnosť vyjadriť sa k podanému odvolaniu, právo na doručenie
vyjadrenia k odvolaniu a pod.).
... K námietke žalobcu, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalovanej k odvolaniu
najvyšší súd uvádza, že v súdnom spise na čísle listu 454 je priložená doručenka
preukazujúca doručenie vyjadrenia žalovanej k odvolaniu žalobcovi (jeho právnemu
zástupcovi) dňa 10. júna 2015. Námietka žalobcu, že mu bola nedoručením vyjadrenia
žalovanej k odvolaniu odňatá možnosť konať pred súdom, je preto nedôvodná.
... Dovolací súd v súvislosti s ďalšou námietkou žalobcu pripomína, že právo
na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka konania
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
(avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva
na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., pričom sa táto norma
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní,
zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania
(II. ÚS 76/07).
... V tejto súvislosti treba upozorniť, že na zasadnutí občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, uverejnené v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta
ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/
Občianskeho súdneho poriadku“.
... Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil, že by v preskúmavanej veci išlo o takýto
extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ktorý by bol dôvodom
pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety citovaného stanoviska. Dovolaním napádaný
rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,
stanoviská žalobcu a žalovanej k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania,
obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené
v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred
odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu
s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací
súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí,
ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie
právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej
stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Žalobca preto nedôvodné
argumentoval, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný; pričom za vadu konania
v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu; ale len to, že ho neodôvodnil
objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu ale nešlo).
... Dovolací súd dodáva, že pri posudzovaní riadneho odôvodnenia rozhodnutí súdov
v základnom konaní sa nezaoberá správnosťou skutkových a právnych záverov v nich
obsiahnutých, pretože správnosť dovolaním napadnutého rozsudku by mohol skúmať, len ak
by dovolanie bolo prípustné.
... Rovnako ako predošlá, je aj táto dovolacia námietka o odňatí možnosti žalobcu
konať pred súdom tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné,
neopodstatnená.
... Pokiaľ žalobca namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových
podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd tu uvádza, že v prípade neúplnosti
alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci vadu konania
v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993,
R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.
2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Ak aj k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, táto nezakladá procesnú vadu
konania uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., ale má nanajvýš „len“ charakter tzv. inej vady
konania s možným následkom v podobe nesprávneho rozhodnutia vo veci [§ 241 ods. 2
písm. b) O. s. p.].
... Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dokazovania a nie je
povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (v tejto
súv. por. § 120 ods. 1 O. s. p., resp. i dnešnú úpravu z ustanovení §§ 132 a 185 C. s. p.)
a nie účastníka konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky
účastníkom konania navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového
stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237
ods. 1 písm. f) O. s. p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi konania možnosť pred
súdom konať (opäť por. R 37/1993 a R 125/1999).
... Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1
O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá (por. napr. uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
... Žalobca v dovolaní uplatnil aj dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c)
O. s. p. (súdom nižších stupňov vyčíta, že konanie pred nimi trpí inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie veci a ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom
právnom posúdení veci); k týmto námietkam však dovolací súd odkazuje na svoju
konštantnú judikatúru, podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b)
a c) O. s. p. by bolo možné prihliadať len v prípade procesné prípustného dovolania, čo ale
nie je tento prípad (por. napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 62,2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,
6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012 , 7 Cdo 116/2013). Z uvedeného plynie, že na dovolacie
dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) a c) O. s. p. (i keby bol prípadne namieste záver o ich
opodstatnenom uplatnení) dovolací súd nemôže v tomto konaní prihliadať.
... Vzhľadom na to, že dovolanie žalobcu v prejednávanej veci nebolo prípustné
podľa § 238 O. s. p., nebola preukázaná žalobcom tvrdená procesná vada uvedená v § 237
ods. 1 písm. f) O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237
ods. 1 O. s. p., dovolaciemu súdu neostávalo iné, než dovolanie ako procesné neprípustné
odmietnuť [§ 447 písm. c) C. s. p.] bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napádaného
rozsudku odvolacieho súdu.
... Žalobca sa dovolaním domáhal aj zrušenia rozsudku odvolacieho súdu v časti,
v ktorej odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o súdnom poplatku.
Argumentoval tým, že v konaniach začatých do 30. septembra 2012 sa s podaním odvolania
nespája vznik poplatkovej povinnosti. Jeho žaloba bola v prejednávanej veci podaná ešte
v čase, v ktorom konanie o nej bolo ex lege od súdnych poplatkov oslobodené, pričom toto
oslobodenie sa vzťahuje na konanie ako celok (teda aj na odvolanie) a trvá až
do právoplatného skončenia veci. Súdy mu teda vyrubili súdny poplatok, ktorý mu nemal
byť vyrubený a tým mu odňali možnosť konať pred súdom [§ 237 ods. 1 písm. f) O. s. p.].
... K tejto časti dovolania žalobcu je potrebné uviesť, že smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré bolo síce urobené súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má však charakter uznesenia,
a tento nestráca, i keď rozhodnutie o uložení poplatkovej povinnosti s meritórnym
rozhodnutím vo veci súvisí (§ 234 C. s. p., predtým § 167 ods. 1 O. s. p.).
... V tomto prípade dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti takému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
... Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, boli uvedené
v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Žalobcom napadnuté uznesenie však nemá znaky žiadneho z nich.
Navyše, v zmysle § 239 ods. 3 O. s. p. v znení účinnom od 1. januára 2015 bolo dovolanie
(i keby smerovalo proti uzneseniam uvedeným v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.) neprípustné,
ak smerovalo proti uzneseniu odvolacieho súdu o súdnom poplatku. Prípustnosť dovolania
žalobcu preto z ustanovenia § 239 O. s. p. vyvodiť nemožno.
... Dovolanie žalobcu by bolo procesné prípustné iba ak v konaní došlo k procesným
vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O. s. p. Žalobca procesné vady konania v zmysle § 237
ods. 1 písm. a) až e) a g) O. s. p. netvrdil a ich existencia nebola dovolacím súdom zistená.
Dovolanie podľa týchto zákonných ustanovení preto prípustné nie je.
... Pokiaľ žalobca vyvodzuje procesnú vadu konania uvedenú v ustanovení § 237
ods. 1 písm. f) O. s. p. z toho, že mu bol vyrubený súdny poplatok v rozpore so zákonom,
lebo konanie v danej veci bolo oslobodené od súdnych poplatkov, treba uviesť, že samotným
vyrubením súdneho poplatku sa účastníkovi neodníma žiadne procesné oprávnenie
a nedochádza k odňatiu jeho možnosti pred súdom konať.
... K tvrdeniu žalobcu, že súdy nesprávne posúdili otázku vecného oslobodenia
predmetného konania od súdnych poplatkov, ak bolo odvolanie podané po 30. septembri
2012 dovolací súd uvádza, že podľa obsahu ide o námietku nesprávnosti právneho
posúdenia, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie. Podľa ustálenej súdnej praxe
nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho
možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.], samo ale
prípustnosť dovolania nezakladá (por. R 54/2012). Napokon treba pripomenúť, že najvyšší
súd k tejto otázke prijal stanovisko, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 1/2016 a ktoré potvrdzuje správnosť
právnych záverov prijatých súdom prvej inštancie a odvolacím súdom.
... Vzhľadom na to, že dovolanie žalobcu v časti poplatku nebolo podľa § 239 O. s. p.
prípustné a neboli zistené ani zmätočnostné vady konania podľa § 237 ods. 1 O. s. p.,
najvyšší súd dovolanie žalobcu ako procesné neprípustné odmietol [§ 447 písm. c)
C. s. p.].»
27. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1)
vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší
súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
28. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom
rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení
napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné, pričom
sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými jej dovolacími námietkami.
29. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania, nebol ústavný súd povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté
argumenty sťažovateľa.
30. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.
31. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júla 2017