Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 566/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

20. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátska kancelária,

Rázusova 28/1, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Košice II č. k. -478 z 2. júna 2014, rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach č. k. -556 zo 17. decembra 2015 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č. k. -609 z 25. januára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. apríla 2017 osobne doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -478 z 2. júna 2014, rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -556 zo 17. decembra 2015

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

č. k. -609 z 25. januára 2017.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako navrhovateľ

v konaní o určenie, že poručiteľka , (ďalej len

„poručiteľka“), vlastnou rukou nenapísala a nepodpísala závet a listinu o vydedení

z 20. februára 1999, určenie, že dôvody jeho vydedenia poručiteľkou v listine o vydedení

z 20. februára 1999 nie sú dané, ako aj o určenie neplatnosti záveru a listiny o vydedení

z 20. februára 1999. Odporcami v konaní bol ,

(ďalej len „odporca v 1. rade“), ktorého poručiteľka závetom ustanovila

za výlučného dediča, a , .

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -478 z 2. júna 2014 určil, že dôvody

vydedenia sťažovateľa poručiteľkou v listine o vydedení z 20. februára 1999 nie sú dané

a že závet poručiteľky z 20. februára 1999 je v časti, v ktorej došlo k opomenutiu

sťažovateľa, neplatný. Vo zvyšnej časti sťažovateľov návrh na začatie konania okresný súd

zamietol a v odôvodnení rozsudku konštatoval existenciu naliehavého právneho záujmu na

požadovaných určeniach u sťažovateľa v zmysle v tom čase účinného § 80 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

Po stránke skutkovej okresný súd rekapituloval, že „nebola medzi účastníkmi spornou

skutočnosť, že v rozhodnom čase, až do mesiaca november roku 1996, žila poručiteľka

s navrhovateľom v spoločnej domácnosti, pričom účastníci netvrdili a zo žiadneho

z vykonaných dôkazov... nevyplynulo, aby vzťahy medzi navrhovateľom a poručiteľkou

v tomto období boli narušené do tej miery, aby napriek spoločnému súžitiu neudržiavali

bežné príbuzenské vzťahy, alebo aby si navzájom minimálne v rozsahu uspokojovania

základných potrieb nepomáhali. K zmene tohto stavu... došlo až v mesiaci november 1996,

kedy došlo k ukončeniu spoločného súžitia navrhovateľa a poručiteľky s tým, že od toho

času, vychádzajúc z tvrdenia samotného sťažovateľa, sa s poručiteľkou už nestretol

a neposkytol jej pomoc... Výsledky... dokazovania súdu neumožnili jednoznačne ustáliť, za

akých okolností navrhovateľ opustil spoločnú domácnosť s poručiteľkou, a či dôvod

ukončenia spoločného súžitia spočíval na poručiteľke alebo navrhovateľovi. V širších

súvislostiach však v tejto súvislosti nemožno ponechať bez povšimnutia v konaní nespornú

skutočnosť, že poručiteľka mala vážne narušený vzťah s každým zo svojich detí (mimo

navrhovateľa tiež s odporcom v 1. rade, s odporcom v 2. rade a tiež s nebohou dcérou

)... Spoločnými prejavmi všetkých... konfliktov poručiteľky so svojimi deťmi,... bolo

prerušenie akýchkoľvek osobných kontaktov, a to i v širšom kruhu rodiny, nekomunikovanie

a zo strany poručiteľky tiež striktné odmietanie vôbec rozhovorov na témy, týkajúce sa

osoby, s ktorou poručiteľka bola v konflikte. Z uvedeného je možné podľa posúdenia súdu...

vyvodiť, že bez ohľadu na príčinu vzniku konfliktu medzi navrhovateľom a poručiteľkou,...

javí sa byť nepochybne sčasti i na poručiteľke, jeho pretrvávanie a predovšetkým prejavy

v podobe absolútnej nekomunikácie, boli s určitosťou, tak ako v prípade konfliktov

s ostatnými deťmi, v značnej miere zapríčinené samotnou poručiteľkou, ktorá sama záujem

o stýkanie sa s navrhovateľom nemala a nechcela s ním udržiavať bežné príbuzenské

vzťahy. Za týchto okolností navrhovateľ podľa posúdenia súdu nemal príležitosť a reálnu

možnosť poručiteľke pomáhať a prejavovať o ňu záujem, a preto správanie sa

navrhovateľa, keďže v značnom rozsahu bolo vyvolané nezáujmom samotnej poručiteľky,

dôvodom pre vydedenie nie je. Už len z toho dôvodu je preto návrh navrhovateľa smerujúci

k určeniu neexistencie dôvodov vydedenia poručiteľkou dôvodný.“.

4. Aj zdravotný stav poručiteľky okresný súd vyhodnotil tak, že „pomoc

poručiteľke... bola určite žiaduca, nebolo však zistené, aby bola nevyhnutne potrebná

v zmysle odkázanosti na pomoc inej osoby“. Okresný súd nadväzne vyhodnotil, že „dôvody,

pre ktoré poručiteľka listinou o vydedení zo dňa 20.2.1999 navrhovateľa vydedila, v čase

urobenia tohto úkonu neboli dané, materiálna náležitosť vydedenia listinou o vydedení

zo dňa 20.2.1999 preto nebola naplnená a z tohto dôvodu je preto právny úkon vydedenia

navrhovateľa poručiteľkou neplatný. Nakoľko k platnému vydedeniu navrhovateľa

poručiteľkou nedošlo, poručiteľka v závete zo dňa 20.2.1999 navrhovateľa, ktorý je jej

potomkom, opomenula a navrhovateľ sa neplatnosti závete dovolal, v časti v ktorej došlo

k opomenutiu navrhovateľa je závet poručiteľky... zo dňa 20.2.1999 neplatný

podľa ust. v spojení s ust. . V tomto rozsahu súd

neplatnosť závetu poručiteľky... zo dňa 20.2.1999 určil, pričom v ostatnej časti nároku

navrhovateľa, smerujúceho k určeniu neplatnosti tohto závetu súd návrh na začatie konania

navrhovateľa zamietol, nakoľko závet, až na opomenutie navrhovateľa, inak spĺňa

podľa posúdenia súdu všetky zákonné predpoklady platnosti. V tomto zmysle závet bol

urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne ( ), jeho predmetom nebolo

plnenie nemožné ( ), obsahom alebo účelom neodporoval zákonu

(až na opomenutie navrhovateľa), zákon neobchádzal a nepriečil sa dobrým mravom (§ 39

), bol napísaný vlastnou rukou poručiteľky a bol v ňom uvedený deň, mesiac a rok,

kedy bol podpísaný (ust. a a ust. ) a bol tiež vlastnou

rukou poručiteľky podpísaný (ust. § 476a). I napriek záveru o neplatnosti listiny o vydedení

súd i v tejto časti návrh na začatie konania navrhovateľa zamietol, nakoľko popri určení

neexistencie dôvodov vydedenia a neplatnosti závete, predstavujúcim dostatočný a úplný

podklad pre ustálenie okruhu dedičov a veľkosti ich dedičských podielov v dedičskom

konaní, by rozhodnutie súdu i o neplatnosti listiny o vydedení, majúcim vo vzťahu

k relatívnej neplatnosti závetu len predbežnú povahu, neslúžilo potrebám praktického života

a malo tak len akademickú povahu. Na takomto určení podľa posúdenia súdu navrhovateľ

nemal naliehavý právny záujem.“.

5. Sťažovateľ napadol zamietavý výrok rozsudku okresného súdu odvolaním.

Zdôraznil v ňom rozpor závetu poručiteľky s dobrými mravmi tvrdiac, že oprávnenie zriadiť

závet „nie je možné zneužívať na úkor iných osôb“. Skutkovo argumentoval,

že „poručiteľka zriadila závet spolu s listinou o vydedení, resp. v nadväznosti na ňu...

V predmetnej listine pritom poručiteľka uviedla dôvody vydedenia, ktoré sa preukázateľne

nezakladajú na pravde. Rovnako tak dôvod, pre ktorý by po smrti poručiteľky mal dediť

všetok jej majetok výlučne len odporca v 1. rade a ktorý poručiteľka uviedla v samotnom

závete bol taktiež nepravdivý. Vykonané dokazovanie totiž jednoznačne preukázalo,

že odporca v 1. rade nebol zďaleka jediný, kto sa o poručiteľku staral, resp. zaujímal sa

o ňu v jej starobe. Tejto skutočnosti si pritom musela byť dobre vedomá aj sama poručiteľka

pri spisovaní závetu, resp. listiny o vydedení. Rovnako si poručiteľka musela byť dobre

vedomá aj tej skutočnosti, že majetok, ktorého sa závet týka bol nadobudnutý za výrazného

prispenia navrhovateľa a odporcu v 2. rade a minimálneho príspevku odporcu v 1. rade,

ktorý s poručiteľkou dlhodobo... nekomunikoval, resp. s ňou neudržiaval žiaden kontakt

a záujem o poručiteľku začal prejavovať až potom, čo poručiteľka nadobudla majetok

po svojej zomretej dcére. Aj napriek týmto skutočnostiam však poručiteľka výrazne

znevýhodnila navrhovateľa a odporcu v 2. rade v prospech odporcu v 1. rade, čo možno

považovať z jej strany za zlomyseľnosť a nespravodlivosť, a teda v konečnom dôsledku

za konanie v rozpore s dobrými mravmi.“.

6. Sťažovateľ tiež v odvolaní vyčítal prvostupňovému rozsudku nedostatočné

odôvodnenie, pretože podľa jeho názoru z odôvodnenia tej časti rozsudku okresného súdu,

ktorá konštatuje súlad napadnutého závetu s dobrými mravmi, „nie je vonkoncom zrejmé,

na základe čoho prvostupňový súd dospel k takémuto (podľa navrhovateľa mylnému)

záveru, resp. akými úvahami sa pri ustálení tohto záveru riadil. Absencia riadneho

odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov

a teda konanie je postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci.“.

7. Napokon sťažovateľ v odvolaní žiadal, „aby aj napriek skutočnosti,

že prvostupňový súd vo výroku č. 1 určil, že dôvody vydedenia navrhovateľa poručiteľkou

nie sú dané, bolo taktiež určené, že listina o vydedení zo dňa 20.2.1999 nie je platná,

tak ako to navrhovateľ v priebehu konania navrhoval... V opačnom prípade by totiž nebolo

rozhodnuté o navrhovateľovom návrhu, a tým by mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom.“.

8. Rozsudok okresného súdu odvolaním napadol i odporca v 1. rade.

9. Krajský súd rozsudkom č. k. -553 zo 17. decembra 2015

odvolaniami napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. K odvolacím dôvodom

sťažovateľa uviedol, že okresný súd „správne vo veci rozhodol, aj pokiaľ po určení, že

závet poručiteľky je v časti, v ktorej došlo k opomenutiu navrhovateľa neplatný a po určení,

že dôvody vydedenia nie sú dané v prevyšujúcej časti návrh zamietol, nemajúc za to,

aby závet v celom rozsahu bol inak neplatný a že nie je potrebné osobitne určovať,

že aj listina o vydedení z 20.2.1999 je neplatná. Svoje úvahy súd prvého stupňa aj v tejto

časti rozhodnutia dostatočne odôvodnil a jeho rozsudok možno považovať za všestranne

preskúmateľný.“. Pokiaľ šlo o sťažovateľom tvrdený rozpor závetu poručiteľky s dobrými

mravmi, krajský súd dôvodil, že „korektív dobrých mravov... nesmie byť na ujmu princípom

právnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov, vyplývajúce

z právnych noriem. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že pre ochranu

práv a záujmov navrhovateľa postačuje určujúci výrok preskúmavaného rozsudku v jeho

vyhovujúcej časti, bez potreby určovania neplatnosti závetu ako celku, keďže preto neboli

splnené zákonné predpoklady, ako aj bez potreby osobitného určovania neplatnosti listiny

o vydedení. Podľa názoru odvolacieho súdu výklad ust. a ust.

ods. 1 Obč. zákonníka vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam daného prípadu súdom prvého

stupňa bol správny. Možno súhlasiť so záverom, že navrhovateľ nemôže spravodlivo znášať

zákonné dôsledky vydedenia a pre určenie okruhu dedičov po nebohej sú postačujúce

preskúmavané vyhovujúce výroky a tak je rozsudok prvostupňového súdu z hľadiska

uplatnených odvolacích dôvodov vecne správny.“.

10. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie. Kritizoval v ňom

kvalitu odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorý s použitím podľa

názoru sťažovateľa „de facto odkázal na neexistujúce odôvodnenie (rozsudku okresného

súdu, pozn.), čo zakladá aj vadu rozhodnutia odvolacieho súdu“. Ak sa teda krajský súd

nevysporiadal „so všetkými odvolacími dôvodmi navrhovateľa... navrhovateľovi odňal

možnosť konať pred súdom“. Argumentoval tiež, že „rozsudok odvolacieho súdu

neobsahuje úplné a výstižné odôvodnenie. V odôvodnení rozsudku sa odvolací súd

nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami pre rozhodnutie vo veci, resp. sa

náležite a dostatočne nevysporiadal ani s odvolacími dôvodmi navrhovateľa. Z uvedeného

dôvodu považuje navrhovateľ rozsudok odvolacieho súdu za arbitrárny a nepreskúmateľný.

Táto skutočnosť je naplnením tzv. inej vady konania, ktorá má za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci podľa ust. “. Napokon sťažovateľ

v dovolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom v otázke

absolútnej (ne)platnosti sporného závetu.

11. Najvyšší súd uznesením č. k. -609 z 25. januára 2017 dovolanie

sťažovateľa odmietol. Upozornil, že «nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou

judikatúrou Najvyššieho súdu... (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu

konania“) nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť takého nazerania na právne

dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach

proti tým rozhodnutiam Najvyššieho súdu... ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných

s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. ,

a ).». Poukázal i na ostatné zjednocovacie stanovisko občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, podľa ktorého „nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa .“. Podľa

názoru najvyššieho súdu citované stanovisko bolo «plne opodstatnené aj v preskúmavanej

veci... obsah spisu neposkytuje žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila

druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne

len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď

rozhodnutie neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady

najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok

z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“

(Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny

dôvod, aby na preskúmavanú vec bola aplikovaná druhá veta uvedeného stanoviska.».

12. K ďalším dôvodom sťažovateľovho dovolania najvyšší súd len odkázal

na vlastnú stabilnú judikatúru, podľa ktorého ani tzv. „iná“ vada podľa § 241 ods. 2 písm. b)

ani nesprávne právne posúdenie veci podľa prípustnosť

dovolania nezakladajú.

13. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ najprv vyjadruje očakávanie

zachovania lehoty na podanie sťažnosti proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu

s poukazom na podané dovolanie a na stabilnú judikatúru ústavného súdu vzťahujúcu sa

na obdobné skutkové situácie.

14. Označené práva boli podľa sťažovateľa porušené „najmä tým, že porušovatelia:

- nepostupovali v zmysle platnej a účinnej právnej normy,

- sa náležite nevysporiadali so všetkými argumentmi sťažovateľa,

čím sa v konečnom dôsledku dopustili porušenia zásady zákazu denegatio iustitiae

(odopretie spravodlivosti).“.

15. Podľa sťažovateľa „napadnuté rozhodnutia porušovateľov nespĺňajú základnú

obsahovú požiadavku, ktorou je úplné a náležité odôvodnenie, poukazujúce na spôsob,

akým sa porušovatelia aplikujúci právo so všetkými relevantnými skutočnosťami

vysporiadali“. Nadväzne znovu poukazuje na problematickú otázku súladu závetu

poručiteľky s dobrými mravmi. Okresný súd svoj právny záver podľa jeho názoru

nevysvetlil a neuviedol „na základe čoho... dospel k takému záveru, akými úvahami sa

riadil a z akých dôvodov zaujal takéto stanovisko...“. Krajský súd potom „s nesprávnym

postupom súdu... sa náležite nevysporiadal... a to aj napriek tomu, že sťažovateľ vo svojom

odvolaní poukázal na skutočnosť, že porušovateľ v 1. rade sa vonkoncom nezaoberal

rozhodujúcimi skutočnosťami prednesenými sťažovateľom, predovšetkým podstatnou

námietkou neplatnosti závetu pre jeho nesúlad s dobrými mravmi, ktorý tieto len odmietol

so strohým odôvodnením, ktoré nielenže nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní,

ale je tiež založené na neadekvátnej argumentácii odvolacieho súdu. Keďže sa porušovateľ

v 2. rade v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím porušovateľa v 1. rade, v čoho dôsledku

sa obmedzil iba na skonštatovanie údajnej správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

čo považuje sťažovateľ za neprijateľné, pretože podľa názoru sťažovateľa odvolací súd

de facto odkázal na neexistujúce, resp. nepreskúmateľné odôvodnenie súdu prvej inštancie,

čo zakladá vadu rozhodnutia odvolacieho súdu. Vzhľadom na to, že porušovateľ v 2. rade

bol povinný vysporiadať sa so všetkými odvolacími dôvodmi sťažovateľa, ktoré prezentoval

vo svojom odvolaní a porušovateľ v 2. rade porušujúc svoju zákonnú povinnosť napriek

tomu tak neurobil, malo to pre sťažovateľa za následok v podobe odňatia možnosti konať

pred súdom.“.

16. Vo vzťahu k najvyššiemu súdu sťažovateľ uvádza, že „dôvody,

pre ktoré dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľa nemôžu obstáť, ba naopak, dovolací

súd svojím rozhodnutím potvrdil protiprávne konanie okresného súdu ako aj krajského

súdu, čím závažným spôsobom ignoroval základné práva sťažovateľa, ktoré majú svoj

pôvod v ústave SR a v citovanom Dohovore“.

17. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

vo vec samej nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa podľa

na súdnu a inú právnu ochranu a právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je

Slovenská republika viazaná, rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 02.06.2014,

sp. zn.: -478, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17.12.2015,

sp. zn.: -556, a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa

25.01.2017,... sp. zn.: -609, porušené bolo.

Rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 02.06.2014, sp. zn.: -478,

rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17.12.2015, sp. zn.: -556

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 25.01.2017, sp. zn.:

-609, zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

Okresný súd Košice II, Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd Slovenskej republiky

sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania do troch dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

18. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

20. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K rozsudku okresného súdu č. k. -478 z 2. júna 2014

21. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Ústavný súd tak môže poskytovať

ochranu základným právam alebo slobodám, alebo ľudským právam a základným slobodám

vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy, len ak ochranu týmto právam a slobodám

neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“ súdu poskytnúť

požadovaný ochranu.

22. Sťažnosťou napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. -478

z 2. júna 2014 je meritórnym rozhodnutím prvostupňového súdu, a preto mal sťažovateľ

podľa možnosť napadnúť ho odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom.

Uvedenú možnosť aj využil, a tak ochranu jeho označeným právam poskytoval iný súd

(krajský súd v odvolacom konaní). Táto skutočnosť vzhľadom na princíp subsidiarity

vyplývajúci z už citovaného vylučuje právomoc ústavného súdu

meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označeného základného

práva a práva zaručeného dohovorom. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti

namietajúcej porušenie sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu a jeho práva na

spravodlivé súdne rozsudkom okresného súdu č. k. -478 z 2. júna 2014

odmietol podľa pre nedostatok právomoci.

K rozsudku krajského súdu č. k. -556 zo 17. decembra 2015

23. Časové relácie právoplatnosti rozsudku krajského súdu, napadnutého dovolacieho

uznesenia najvyššieho súdu a doručenia sťažnosti ústavnému súdu naznačujú, že sťažovateľ

očakáva zachovanie lehoty na podanie sťažnosti z dôvodu podaného dovolania

proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu.

24. V prípade porušenia základných práv a slobôd uvedených v

rozhodnutím odvolacieho súdu v civilnom súdnom konaní ústavný súd skutočne preferuje

nápravu prostredníctvom využitia inštitútu dovolania. Preto prípadná sťažnosť podľa čl. 127

ods. 1 podaná súbežne s dovolaním je ústavným súdom zásadne odmietnutá

ako neprípustná, pričom sa ale sťažovateľovi zachováva lehota na podanie ďalšej sťažnosti

proti odvolaciemu rozhodnutiu, ak by dovolací súd vyhodnotil podané dovolanie

(mimoriadny opravný prostriedok) ako procesne neprípustné (napr. ,

, , a pod.).

25. V posudzovanej kauze sťažovateľ napadol odvolací rozsudok krajského súdu

dovolaním, ktorého prípustnosť založil na . Za dovolací dôvod

potom označil odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 241 ods. 2 písm. a) v spojení

s tzv. inú vadu konania podľa , ako aj

nesprávne právne posúdenie veci podľa . Najvyšší súd dovolanie

odmietol ako neprípustné, keď dospel k záveru o neprítomnosti vady zmätočnosti

podľa , a preto sa namietanou inou vadou ani namietaným

nesprávnym právnym posúdením veci nezaoberal. V daných okolnostiach je preto

podľa názoru ústavného súdu dôvodné aplikovať jeho už stabilne judikovaný právny názor

o zachovaní lehoty podľa na podanie sťažnosti

proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu.

26. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , ).

27. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

28. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

29. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Uvedený záver platí aj vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 36 ods. 1 listiny,

a to vzhľadom na zásadnú totožnosť dikcie s .

30. Zásadným dôvodom sťažovateľovej kritiky vznesenej voči napadnutému

rozsudku krajského súdu je tvrdená nedostatočnosť jeho odôvodnenia. Najprv sťažovateľ

krajskému súdu vytýka, že svojou reakciou na odvolaciu námietku „de facto odkázal

na neexistujúce, resp. nepreskúmateľné odôvodnenie súdu prvej inštancie“, keďže okresný

súd „sa vonkoncom nezaoberal rozhodujúcimi skutočnosťami prednesenými sťažovateľom,

predovšetkým podstatnou námietkou neplatnosti závetu pre jeho nesúlad s dobrými

mravmi“.

31. Z príloh sťažnosti (fotokópia rozsudku okresného súdu) ústavný súd zistil,

že v priebehu prvostupňovej fázy konania sťažovateľ argumentáciu o rozpore záveru

poručiteľky s dobrými mravmi neprednášal. Z naratívnej časti odôvodnenia rozsudku

okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ spochybňoval pravosť písomného

vyhotovenia a podpisu závetu a listiny o vydedení. Práve na týchto pochybnostiach založil

svoj právny názor o absolútnej neplatnosti závetu, nie však na jeho prípadnom rozpore

s dobrými mravmi. Následne potom popieral aj danosť dôvodov vydedenia.

32. Pozornosti ústavného súdu neušlo, že okresný súd v poradí prvým meritórnym

rozsudkom zo 6. júla 2009 návrh sťažovateľa ako celok zamietol. Na odvolanie sťažovateľa

potom krajský súd uznesením z 31. marca 2011 v konaní sp. zn. napadnutý

prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom

záväzným právnym názorom vytkol okresnému súdu predčasnosť záveru o pravosti podpisu

a autentickosti písma poručiteľky na oboch listinách a prikázal mu zaoberať sa existenciou

dôvodov vydedenia podľa a Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) „z hľadiska toho,

či stav poručiteľky vyžadoval pomoc inej osoby, či túto pomoc mal poskytovať predovšetkým

navrhovateľ a či tu nie je iná osoba, od ktorej pomoc možno predovšetkým očakávať

alebo ktorá pomoc poskytovala, poskytovať môže a má pre poskytovanie lepšie podmienky

ako navrhovateľ a z pohľadu tiež skutočnosti, či navrhovateľ mal reálnu možnosť

o poručiteľku skutočný záujem prejavovať, v tomto zmysle či poručiteľka sama mala záujem

s navrhovateľom sa stýkať, udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy...“.

33. Ani záväzný právny názor krajského súdu, ktorý následne viedol

k prvostupňovému rozsudku č. k. -478 z 2. júna 2014, teda nijako okresný

súd nenabádal venovať sa osobitne problému právneho vyhodnotenia závetu ako absolútne

neplatného pre rozpor s dobrými mravmi podľa .

34. V popísaných okolnostiach nemožno podľa názoru ústavného súdu vyhodnotiť

stručné konštatovanie okresného súdu o tom, že „závet... obsahom alebo účelom

neodporoval zákonu (až na opomenutie navrhovateľa), zákon neobchádzal a nepriečil sa

dobrým mravom ( )“, ako vadné z hľadiska ústavných požiadaviek na kvalitu

odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov. Ak následne sťažovateľ v odvolaní predniesol

námietku absolútnej neplatnosti záveru pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39

a krajský súd na ňu reagoval odkazom na odôvodnenie

prvostupňového rozsudku, nemožno považovať sťažovateľovu kritiku o odkaze krajského

súdu na nepreskúmateľné a fakticky neexistentné odôvodnenie rozsudku okresného súdu

za dôvodnú. Rovnako ústavný súd nemôže vyhodnotiť ako preukázané tvrdenie

sťažovateľa, podľa ktorého sa okresný súd „vonkoncom nezaoberal rozhodujúcimi

skutočnosťami prednesenými sťažovateľom, predovšetkým podstatnou námietkou

neplatnosti závetu pre jeho nesúlad s dobrými mravmi“, pretože z podkladov priložených

k sťažnosti nevyplýva, že by túto námietku sťažovateľ v prvostupňovej fáze konania

prednášal a už vôbec z nich nevyplýva, že by ju považoval za námietku podstatnú.

35. Z podkladov doručených ústavnému súdu sťažovateľom navyše plynie,

že krajský súd k sťažovateľovej odvolacej námietke o rozpore závetu ako celku s dobrými

mravmi podľa zaujal v odôvodnení svojho potvrdzujúceho

rozsudku jednoznačný postoj, keď explicitne naznačil napätie medzi ochranou dobrých

mravov na jednej strane a požiadavkou právnej istoty na strane druhej. Krajský súd potom

odkázal pozornosť sťažovateľa na skutočnosť, že okresný súd prvými dvomi výrokmi

svojho rozsudku určil absenciu dôvodov vydedenia v listine poručiteľky o vydedení,

ako aj neplatnosť jej závetu v časti, v ktorej bol sťažovateľ opomenutý. Stručné

odôvodnenie rozsudku krajského súdu o otázke absolútnej (ne)platnosti závetu pre rozpor

s dobrými mravmi podľa preto ústavný súd hodnotí

ako vyváženie záujmu na ochrane dobrých mravov [krajský súd potvrdil záver okresného

súdu o tom, že absentuje dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho

zákonníka, a teda sťažovateľa nemožno považovať za potomka, ktorý by poručiteľke

v rozpore s dobrými mravmi neposkytol potrebnú pomoc v chorobe] a záujmu na ochrane

právnej istoty (rešpektovanie predpísaným spôsobom prejavenej závetnej vôle poručiteľky

vo zvyšnej časti jej závetu).

36. Ústavný súd konštantne zdôrazňuje, že základné právo podľa

zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý

proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom

na konkrétny prípad (rozsudok ESĽP vo veci Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303-B).

37. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , ).

38. Ústavný súd uzatvára, že krajský súd neignoroval analyzovanú odvolaciu

námietku sťažovateľa. Reagoval na ňu síce stručne, no jeho odpoveď vykazuje vnútornú

logiku a nemožno v nej identifikovať signály svojvôle. Neobmedzil sa len na použitie § 219

ods. 2 , ale konštatačné odôvodnenie rozsudku okresného súdu v predmetnej časti

doplnil o poukaz na potrebu vyváženia v kolízii stojacich záujmov (ochrana dobrých

mravov a ochrana právnej istoty), ako aj na to, ako on sám predmetnú kolíziu

v okolnostiach prípadu (dva vyhovujúce určujúce výroky) vyriešil. Už pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti v tejto časti tak ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie

rozsudku krajského súdu nesignalizuje vady jeho kvality, ktoré by po prijatí sťažnosti boli

spôsobilé viesť k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46

ods. 1 alebo jeho práva podľa dohovoru. V tejto časti bolo preto potrebné

sťažnosť podľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

K uzneseniu najvyššieho súdu č. k. -609 z 25. januára 2017

39. Pre predbežné prerokovanie sťažnosti v časti dotýkajúcej sa odmietavého

dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu hodno pripomenúť, že konanie o dovolaní neslúži

na nápravu akýchkoľvek vád a nedostatkov základného (nachádzacieho) konania, ale len

tých, ktoré podľa vôle zákonodarcu vzhľadom na ich závažnosť odôvodňujú prelomenie

právnej istoty nastolenej právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu. V právnej úprave

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podľa

sa popísaný koncept prejavoval práve v požiadavke, aby dovolanie nebolo prípustné

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, resp. z akéhokoľvek dôvodu.

40. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu dokumentuje, že najvyšší súd dospel

k záveru, podľa ktorého vady a nedostatky vytýkané sťažovateľom v jeho dovolaní

nenapĺňali ani jeden z dôvodov prípustnosti dovolania. Odmietavé uznesenie dovolacieho

súdu, ktoré sťažovateľ napáda, predstavuje z materiálneho hľadiska meritórne rozhodnutie

o tom, či potvrdzujúci rozsudok krajského súdu je zaťažený vadou odňatia možnosti konať

pred súdom sťažovateľovi.

41. Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania

podľa znamená porušenie , ako aj

dohovoru (). však neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia

práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní

pred súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu

úpravu garantovaného práva na súdnu ochranu ustanovoval do 30. júna 2016

v zmysle v spojení s , ktorý

predpokladal aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní.

V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravoval tento

procesný kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť

v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými

vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spájal priamo

prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy boli zároveň aj prípustným

dovolacím dôvodom podľa . Aj niektorým ďalším vadám inej

procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám

konania) pripisoval význam, avšak na rozdiel od taxatívne

vymenovaných vád ich považoval za relevantný dovolací dôvod [§ 241 ods. 2 písm. b)

], ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné; vada takejto

povahy sama osebe však prípustnosť dovolania nezakladá. Ústavný súd v spojitosti

s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne

príslušný dovolací súd (napr. , ).

42. Najvyšší súd už judikoval (sp. zn. ), že ak bola účastníkovi konania

odňatá reálna a efektívna (nielen formálna či faktická) možnosť konať pred súdom,

spočívajúca práve z objektívneho hľadiska právne i skutkovo argumentovať k vecnej

a procesnej stránke rozhodovanej veci, je daný dovolací dôvod podľa § 237 ods. 1 písm. f)

. Neskôr vo veci sp. zn. vyslovil, že odňatím možnosti konať pred

súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých

procesných práv, ktoré mu dáva (napr. právo zúčastniť sa

pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom aj

k právnej stránke veci a pod.).

43. Ostatné zjednocovacie stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

z 3. decembra 2015 uvádza, že „nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania

v zmysle . Výnimočne, keď písomné

vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania

podľa .“. Citovaný právny názor bol

judikovaný už skôr (R 11/1998), pričom jednotlivé senáty najvyššieho súdu ho v prevažnej

miere rešpektovali (napr. sp. zn. , ,

alebo ), rovnako ako ústavný súd (, ,

a ďalšie).

44. Najvyšší súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že sťažovateľom

namietaná kvalita odôvodnenia rozsudku krajského súdu nedosahuje takú úroveň (mieru),

ktorá by odôvodňovala pristúpiť ku krajnému riešeniu, teda k záveru o naplnení znakov

skutkovej podstaty podľa .

45. Sťažovateľ namieta, že „dôvody, pre ktoré dovolací súd odmietol dovolanie

sťažovateľa nemôžu obstáť...“. Svojou podstatou jeho námietka speje k záveru

o nesprávnom právnom posúdení veci najvyšším súdom, keďže

na okolnosti prejednávanej veci nesprávne uplatnil.

46. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia

vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

47. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, napadnutý právny

názor súdu by mohol nahradiť iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný alebo zjavne

neodôvodnený, a tak ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. ).

48. Podľa názoru ústavného súdu právny záver prijatý najvyšším súdom takéto

nedostatky nevykazuje, a to aj vzhľadom na to, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

v časti atakujúcej rozsudok krajského (odvolacieho) súdu ústavný súd dospel k záveru,

že odôvodnenie tohto rozsudku obsahuje síce stručné, no dostatočné a logické zdôvodnenie

nedôvodnosti sťažovateľovej námietky o absolútnej neplatnosti závetu ako celku podľa § 39

. To má za následok správnosť právneho záveru najvyššieho súdu,

podľa ktorého „v danom prípade obsah spisu nedáva žiadny dôvod, aby na preskúmavanú

vec bola aplikovaná druhá veta uvedeného stanoviska“ (zjednocovacie stanovisko

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu citované v bode 43, pozn.).

49. Aj v časti smerujúcej voči dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu

č. k. -609 z 25. januára 2017 dospel ústavný súd už pri jej predbežnom

prerokovaní k záveru, ktorý vylučuje možnosť rozhodnutia o porušení základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie po jej prípadnom

prijatí na ďalšie konanie. Preto bolo potrebné sťažnosť i v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

50. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov

rozsudkom a návrhom na priznanie náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2017