Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 566/2017
PDF · 345.62 KB
No categories available
III. ÚS 566/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
20. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátska kancelária,
Rázusova 28/1, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Košice II č. k. 28 C 244/2003-478 z 2. júna 2014, rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach č. k. 7 CoD 48/2014-556 zo 17. decembra 2015 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 162/2016-609 z 25. januára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. apríla 2017 osobne doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 28 C 244/2003-478 z 2. júna 2014, rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 CoD 48/2014-556 zo 17. decembra 2015
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
č. k. 4 Cdo 162/2016-609 z 25. januára 2017.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako navrhovateľ
v konaní o určenie, že poručiteľka , (ďalej len
„poručiteľka“), vlastnou rukou nenapísala a nepodpísala závet a listinu o vydedení
z 20. februára 1999, určenie, že dôvody jeho vydedenia poručiteľkou v listine o vydedení
z 20. februára 1999 nie sú dané, ako aj o určenie neplatnosti záveru a listiny o vydedení
z 20. februára 1999. Odporcami v konaní bol ,
(ďalej len „odporca v 1. rade“), ktorého poručiteľka závetom ustanovila
za výlučného dediča, a , .
3. Okresný súd rozsudkom č. k. 28 C 244/2003-478 z 2. júna 2014 určil, že dôvody
vydedenia sťažovateľa poručiteľkou v listine o vydedení z 20. februára 1999 nie sú dané
a že závet poručiteľky z 20. februára 1999 je v časti, v ktorej došlo k opomenutiu
sťažovateľa, neplatný. Vo zvyšnej časti sťažovateľov návrh na začatie konania okresný súd
zamietol a v odôvodnení rozsudku konštatoval existenciu naliehavého právneho záujmu na
požadovaných určeniach u sťažovateľa v zmysle v tom čase účinného § 80 písm. c) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Po stránke skutkovej okresný súd rekapituloval, že „nebola medzi účastníkmi spornou
skutočnosť, že v rozhodnom čase, až do mesiaca november roku 1996, žila poručiteľka
s navrhovateľom v spoločnej domácnosti, pričom účastníci netvrdili a zo žiadneho
z vykonaných dôkazov... nevyplynulo, aby vzťahy medzi navrhovateľom a poručiteľkou
v tomto období boli narušené do tej miery, aby napriek spoločnému súžitiu neudržiavali
bežné príbuzenské vzťahy, alebo aby si navzájom minimálne v rozsahu uspokojovania
základných potrieb nepomáhali. K zmene tohto stavu... došlo až v mesiaci november 1996,
kedy došlo k ukončeniu spoločného súžitia navrhovateľa a poručiteľky s tým, že od toho
času, vychádzajúc z tvrdenia samotného sťažovateľa, sa s poručiteľkou už nestretol
a neposkytol jej pomoc... Výsledky... dokazovania súdu neumožnili jednoznačne ustáliť, za
akých okolností navrhovateľ opustil spoločnú domácnosť s poručiteľkou, a či dôvod
ukončenia spoločného súžitia spočíval na poručiteľke alebo navrhovateľovi. V širších
súvislostiach však v tejto súvislosti nemožno ponechať bez povšimnutia v konaní nespornú
skutočnosť, že poručiteľka mala vážne narušený vzťah s každým zo svojich detí (mimo
navrhovateľa tiež s odporcom v 1. rade, s odporcom v 2. rade a tiež s nebohou dcérou
)... Spoločnými prejavmi všetkých... konfliktov poručiteľky so svojimi deťmi,... bolo
prerušenie akýchkoľvek osobných kontaktov, a to i v širšom kruhu rodiny, nekomunikovanie
a zo strany poručiteľky tiež striktné odmietanie vôbec rozhovorov na témy, týkajúce sa
osoby, s ktorou poručiteľka bola v konflikte. Z uvedeného je možné podľa posúdenia súdu...
vyvodiť, že bez ohľadu na príčinu vzniku konfliktu medzi navrhovateľom a poručiteľkou,...
javí sa byť nepochybne sčasti i na poručiteľke, jeho pretrvávanie a predovšetkým prejavy
v podobe absolútnej nekomunikácie, boli s určitosťou, tak ako v prípade konfliktov
s ostatnými deťmi, v značnej miere zapríčinené samotnou poručiteľkou, ktorá sama záujem
o stýkanie sa s navrhovateľom nemala a nechcela s ním udržiavať bežné príbuzenské
vzťahy. Za týchto okolností navrhovateľ podľa posúdenia súdu nemal príležitosť a reálnu
možnosť poručiteľke pomáhať a prejavovať o ňu záujem, a preto správanie sa
navrhovateľa, keďže v značnom rozsahu bolo vyvolané nezáujmom samotnej poručiteľky,
dôvodom pre vydedenie nie je. Už len z toho dôvodu je preto návrh navrhovateľa smerujúci
k určeniu neexistencie dôvodov vydedenia poručiteľkou dôvodný.“.
4. Aj zdravotný stav poručiteľky okresný súd vyhodnotil tak, že „pomoc
poručiteľke... bola určite žiaduca, nebolo však zistené, aby bola nevyhnutne potrebná
v zmysle odkázanosti na pomoc inej osoby“. Okresný súd nadväzne vyhodnotil, že „dôvody,
pre ktoré poručiteľka listinou o vydedení zo dňa 20.2.1999 navrhovateľa vydedila, v čase
urobenia tohto úkonu neboli dané, materiálna náležitosť vydedenia listinou o vydedení
zo dňa 20.2.1999 preto nebola naplnená a z tohto dôvodu je preto právny úkon vydedenia
navrhovateľa poručiteľkou neplatný. Nakoľko k platnému vydedeniu navrhovateľa
poručiteľkou nedošlo, poručiteľka v závete zo dňa 20.2.1999 navrhovateľa, ktorý je jej
potomkom, opomenula a navrhovateľ sa neplatnosti závete dovolal, v časti v ktorej došlo
k opomenutiu navrhovateľa je závet poručiteľky... zo dňa 20.2.1999 neplatný
podľa ust. §479 v spojení s ust. § 40a Občianskeho zákonníka. V tomto rozsahu súd
neplatnosť závetu poručiteľky... zo dňa 20.2.1999 určil, pričom v ostatnej časti nároku
navrhovateľa, smerujúceho k určeniu neplatnosti tohto závetu súd návrh na začatie konania
navrhovateľa zamietol, nakoľko závet, až na opomenutie navrhovateľa, inak spĺňa
podľa posúdenia súdu všetky zákonné predpoklady platnosti. V tomto zmysle závet bol
urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 OZ), jeho predmetom nebolo
plnenie nemožné (§ 37 ods. 2 OZ), obsahom alebo účelom neodporoval zákonu
(až na opomenutie navrhovateľa), zákon neobchádzal a nepriečil sa dobrým mravom (§ 39
OZ), bol napísaný vlastnou rukou poručiteľky a bol v ňom uvedený deň, mesiac a rok,
kedy bol podpísaný (ust. § 476 ods. 1 a ods. 2 a ust. § 469a ods. 3 OZ) a bol tiež vlastnou
rukou poručiteľky podpísaný (ust. § 476a). I napriek záveru o neplatnosti listiny o vydedení
súd i v tejto časti návrh na začatie konania navrhovateľa zamietol, nakoľko popri určení
neexistencie dôvodov vydedenia a neplatnosti závete, predstavujúcim dostatočný a úplný
podklad pre ustálenie okruhu dedičov a veľkosti ich dedičských podielov v dedičskom
konaní, by rozhodnutie súdu i o neplatnosti listiny o vydedení, majúcim vo vzťahu
k relatívnej neplatnosti závetu len predbežnú povahu, neslúžilo potrebám praktického života
a malo tak len akademickú povahu. Na takomto určení podľa posúdenia súdu navrhovateľ
nemal naliehavý právny záujem.“.
5. Sťažovateľ napadol zamietavý výrok rozsudku okresného súdu odvolaním.
Zdôraznil v ňom rozpor závetu poručiteľky s dobrými mravmi tvrdiac, že oprávnenie zriadiť
závet „nie je možné zneužívať na úkor iných osôb“. Skutkovo argumentoval,
že „poručiteľka zriadila závet spolu s listinou o vydedení, resp. v nadväznosti na ňu...
V predmetnej listine pritom poručiteľka uviedla dôvody vydedenia, ktoré sa preukázateľne
nezakladajú na pravde. Rovnako tak dôvod, pre ktorý by po smrti poručiteľky mal dediť
všetok jej majetok výlučne len odporca v 1. rade a ktorý poručiteľka uviedla v samotnom
závete bol taktiež nepravdivý. Vykonané dokazovanie totiž jednoznačne preukázalo,
že odporca v 1. rade nebol zďaleka jediný, kto sa o poručiteľku staral, resp. zaujímal sa
o ňu v jej starobe. Tejto skutočnosti si pritom musela byť dobre vedomá aj sama poručiteľka
pri spisovaní závetu, resp. listiny o vydedení. Rovnako si poručiteľka musela byť dobre
vedomá aj tej skutočnosti, že majetok, ktorého sa závet týka bol nadobudnutý za výrazného
prispenia navrhovateľa a odporcu v 2. rade a minimálneho príspevku odporcu v 1. rade,
ktorý s poručiteľkou dlhodobo... nekomunikoval, resp. s ňou neudržiaval žiaden kontakt
a záujem o poručiteľku začal prejavovať až potom, čo poručiteľka nadobudla majetok
po svojej zomretej dcére. Aj napriek týmto skutočnostiam však poručiteľka výrazne
znevýhodnila navrhovateľa a odporcu v 2. rade v prospech odporcu v 1. rade, čo možno
považovať z jej strany za zlomyseľnosť a nespravodlivosť, a teda v konečnom dôsledku
za konanie v rozpore s dobrými mravmi.“.
6. Sťažovateľ tiež v odvolaní vyčítal prvostupňovému rozsudku nedostatočné
odôvodnenie, pretože podľa jeho názoru z odôvodnenia tej časti rozsudku okresného súdu,
ktorá konštatuje súlad napadnutého závetu s dobrými mravmi, „nie je vonkoncom zrejmé,
na základe čoho prvostupňový súd dospel k takémuto (podľa navrhovateľa mylnému)
záveru, resp. akými úvahami sa pri ustálení tohto záveru riadil. Absencia riadneho
odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov
a teda konanie je postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.“.
7. Napokon sťažovateľ v odvolaní žiadal, „aby aj napriek skutočnosti,
že prvostupňový súd vo výroku č. 1 určil, že dôvody vydedenia navrhovateľa poručiteľkou
nie sú dané, bolo taktiež určené, že listina o vydedení zo dňa 20.2.1999 nie je platná,
tak ako to navrhovateľ v priebehu konania navrhoval... V opačnom prípade by totiž nebolo
rozhodnuté o navrhovateľovom návrhu, a tým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom.“.
8. Rozsudok okresného súdu odvolaním napadol i odporca v 1. rade.
9. Krajský súd rozsudkom č. k. 7 CoD 48/2014-553 zo 17. decembra 2015
odvolaniami napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. K odvolacím dôvodom
sťažovateľa uviedol, že okresný súd „správne vo veci rozhodol, aj pokiaľ po určení, že
závet poručiteľky je v časti, v ktorej došlo k opomenutiu navrhovateľa neplatný a po určení,
že dôvody vydedenia nie sú dané v prevyšujúcej časti návrh zamietol, nemajúc za to,
aby závet v celom rozsahu bol inak neplatný a že nie je potrebné osobitne určovať,
že aj listina o vydedení z 20.2.1999 je neplatná. Svoje úvahy súd prvého stupňa aj v tejto
časti rozhodnutia dostatočne odôvodnil a jeho rozsudok možno považovať za všestranne
preskúmateľný.“. Pokiaľ šlo o sťažovateľom tvrdený rozpor závetu poručiteľky s dobrými
mravmi, krajský súd dôvodil, že „korektív dobrých mravov... nesmie byť na ujmu princípom
právnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov, vyplývajúce
z právnych noriem. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že pre ochranu
práv a záujmov navrhovateľa postačuje určujúci výrok preskúmavaného rozsudku v jeho
vyhovujúcej časti, bez potreby určovania neplatnosti závetu ako celku, keďže preto neboli
splnené zákonné predpoklady, ako aj bez potreby osobitného určovania neplatnosti listiny
o vydedení. Podľa názoru odvolacieho súdu výklad ust. § 80 písm. c/ O. s. p. a ust. § 469a
ods. 1 Obč. zákonníka vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam daného prípadu súdom prvého
stupňa bol správny. Možno súhlasiť so záverom, že navrhovateľ nemôže spravodlivo znášať
zákonné dôsledky vydedenia a pre určenie okruhu dedičov po nebohej sú postačujúce
preskúmavané vyhovujúce výroky a tak je rozsudok prvostupňového súdu z hľadiska
uplatnených odvolacích dôvodov vecne správny.“.
10. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie. Kritizoval v ňom
kvalitu odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorý s použitím § 219 ods. 2 OSP podľa
názoru sťažovateľa „de facto odkázal na neexistujúce odôvodnenie (rozsudku okresného
súdu, pozn.), čo zakladá aj vadu rozhodnutia odvolacieho súdu“. Ak sa teda krajský súd
nevysporiadal „so všetkými odvolacími dôvodmi navrhovateľa... navrhovateľovi odňal
možnosť konať pred súdom“. Argumentoval tiež, že „rozsudok odvolacieho súdu
neobsahuje úplné a výstižné odôvodnenie. V odôvodnení rozsudku sa odvolací súd
nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami pre rozhodnutie vo veci, resp. sa
náležite a dostatočne nevysporiadal ani s odvolacími dôvodmi navrhovateľa. Z uvedeného
dôvodu považuje navrhovateľ rozsudok odvolacieho súdu za arbitrárny a nepreskúmateľný.
Táto skutočnosť je naplnením tzv. inej vady konania, ktorá má za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.“. Napokon sťažovateľ
v dovolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom v otázke
absolútnej (ne)platnosti sporného závetu.
11. Najvyšší súd uznesením č. k. 4 Cdo 162/2016-609 z 25. januára 2017 dovolanie
sťažovateľa odmietol. Upozornil, že «nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou
judikatúrou Najvyššieho súdu... (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu
konania“) nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť takého nazerania na právne
dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach
proti tým rozhodnutiam Najvyššieho súdu... ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných
s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015
a III. ÚS 288/2015).». Poukázal i na ostatné zjednocovacie stanovisko občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, podľa ktorého „nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“. Podľa
názoru najvyššieho súdu citované stanovisko bolo «plne opodstatnené aj v preskúmavanej
veci... obsah spisu neposkytuje žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila
druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne
len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď
rozhodnutie neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady
najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok
z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“
(Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny
dôvod, aby na preskúmavanú vec bola aplikovaná druhá veta uvedeného stanoviska.».
12. K ďalším dôvodom sťažovateľovho dovolania najvyšší súd len odkázal
na vlastnú stabilnú judikatúru, podľa ktorého ani tzv. „iná“ vada podľa § 241 ods. 2 písm. b)
OSP ani nesprávne právne posúdenie veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP prípustnosť
dovolania nezakladajú.
13. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ najprv vyjadruje očakávanie
zachovania lehoty na podanie sťažnosti proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu
s poukazom na podané dovolanie a na stabilnú judikatúru ústavného súdu vzťahujúcu sa
na obdobné skutkové situácie.
14. Označené práva boli podľa sťažovateľa porušené „najmä tým, že porušovatelia:
- nepostupovali v zmysle platnej a účinnej právnej normy,
- sa náležite nevysporiadali so všetkými argumentmi sťažovateľa,
čím sa v konečnom dôsledku dopustili porušenia zásady zákazu denegatio iustitiae
(odopretie spravodlivosti).“.
15. Podľa sťažovateľa „napadnuté rozhodnutia porušovateľov nespĺňajú základnú
obsahovú požiadavku, ktorou je úplné a náležité odôvodnenie, poukazujúce na spôsob,
akým sa porušovatelia aplikujúci právo so všetkými relevantnými skutočnosťami
vysporiadali“. Nadväzne znovu poukazuje na problematickú otázku súladu závetu
poručiteľky s dobrými mravmi. Okresný súd svoj právny záver podľa jeho názoru
nevysvetlil a neuviedol „na základe čoho... dospel k takému záveru, akými úvahami sa
riadil a z akých dôvodov zaujal takéto stanovisko...“. Krajský súd potom „s nesprávnym
postupom súdu... sa náležite nevysporiadal... a to aj napriek tomu, že sťažovateľ vo svojom
odvolaní poukázal na skutočnosť, že porušovateľ v 1. rade sa vonkoncom nezaoberal
rozhodujúcimi skutočnosťami prednesenými sťažovateľom, predovšetkým podstatnou
námietkou neplatnosti závetu pre jeho nesúlad s dobrými mravmi, ktorý tieto len odmietol
so strohým odôvodnením, ktoré nielenže nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní,
ale je tiež založené na neadekvátnej argumentácii odvolacieho súdu. Keďže sa porušovateľ
v 2. rade v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím porušovateľa v 1. rade, v čoho dôsledku
sa obmedzil iba na skonštatovanie údajnej správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
čo považuje sťažovateľ za neprijateľné, pretože podľa názoru sťažovateľa odvolací súd
de facto odkázal na neexistujúce, resp. nepreskúmateľné odôvodnenie súdu prvej inštancie,
čo zakladá vadu rozhodnutia odvolacieho súdu. Vzhľadom na to, že porušovateľ v 2. rade
bol povinný vysporiadať sa so všetkými odvolacími dôvodmi sťažovateľa, ktoré prezentoval
vo svojom odvolaní a porušovateľ v 2. rade porušujúc svoju zákonnú povinnosť napriek
tomu tak neurobil, malo to pre sťažovateľa za následok v podobe odňatia možnosti konať
pred súdom.“.
16. Vo vzťahu k najvyššiemu súdu sťažovateľ uvádza, že „dôvody,
pre ktoré dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľa nemôžu obstáť, ba naopak, dovolací
súd svojím rozhodnutím potvrdil protiprávne konanie okresného súdu ako aj krajského
súdu, čím závažným spôsobom ignoroval základné práva sťažovateľa, ktoré majú svoj
pôvod v ústave SR a v citovanom Dohovore“.
17. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie
vo vec samej nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
na súdnu a inú právnu ochranu a právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je
Slovenská republika viazaná, rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 02.06.2014,
sp. zn.: 28C/244/2003-478, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17.12.2015,
sp. zn.: 7CoD/48/2014-556, a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa
25.01.2017,... sp. zn.: 4 Cdo 162/2016-609, porušené bolo.
Rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 02.06.2014, sp. zn.: 28C/244/2003-478,
rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17.12.2015, sp. zn.: 7CoD/48/2014-556
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 25.01.2017, sp. zn.:
4 Cdo 162/2016-609, zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.
Okresný súd Košice II, Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd Slovenskej republiky
sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania do troch dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
18. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
19. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
20. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K rozsudku okresného súdu č. k. 28 C 244/2003-478 z 2. júna 2014
21. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Ústavný súd tak môže poskytovať
ochranu základným právam alebo slobodám, alebo ľudským právam a základným slobodám
vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy, len ak ochranu týmto právam a slobodám
neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“ súdu poskytnúť
požadovaný ochranu.
22. Sťažnosťou napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 28 C 244/2003-478
z 2. júna 2014 je meritórnym rozhodnutím prvostupňového súdu, a preto mal sťažovateľ
podľa § 201 OSP možnosť napadnúť ho odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom.
Uvedenú možnosť aj využil, a tak ochranu jeho označeným právam poskytoval iný súd
(krajský súd v odvolacom konaní). Táto skutočnosť vzhľadom na princíp subsidiarity
vyplývajúci z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu
meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označeného základného
práva a práva zaručeného dohovorom. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti
namietajúcej porušenie sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu a jeho práva na
spravodlivé súdne rozsudkom okresného súdu č. k. 28 C 244/2003-478 z 2. júna 2014
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.
K rozsudku krajského súdu č. k. 7 CoD 48/2014-556 zo 17. decembra 2015
23. Časové relácie právoplatnosti rozsudku krajského súdu, napadnutého dovolacieho
uznesenia najvyššieho súdu a doručenia sťažnosti ústavnému súdu naznačujú, že sťažovateľ
očakáva zachovanie lehoty na podanie sťažnosti z dôvodu podaného dovolania
proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu.
24. V prípade porušenia základných práv a slobôd uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy
rozhodnutím odvolacieho súdu v civilnom súdnom konaní ústavný súd skutočne preferuje
nápravu prostredníctvom využitia inštitútu dovolania. Preto prípadná sťažnosť podľa čl. 127
ods. 1 ústavy podaná súbežne s dovolaním je ústavným súdom zásadne odmietnutá
ako neprípustná, pričom sa ale sťažovateľovi zachováva lehota na podanie ďalšej sťažnosti
proti odvolaciemu rozhodnutiu, ak by dovolací súd vyhodnotil podané dovolanie
(mimoriadny opravný prostriedok) ako procesne neprípustné (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 237/2016 a pod.).
25. V posudzovanej kauze sťažovateľ napadol odvolací rozsudok krajského súdu
dovolaním, ktorého prípustnosť založil na § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Za dovolací dôvod
potom označil odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 241 ods. 2 písm. a) v spojení
s § 237 ods. 1 písm. f) OSP tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ako aj
nesprávne právne posúdenie veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP. Najvyšší súd dovolanie
odmietol ako neprípustné, keď dospel k záveru o neprítomnosti vady zmätočnosti
podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, a preto sa namietanou inou vadou ani namietaným
nesprávnym právnym posúdením veci nezaoberal. V daných okolnostiach je preto
podľa názoru ústavného súdu dôvodné aplikovať jeho už stabilne judikovaný právny názor
o zachovaní lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti
proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu.
26. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
27. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
28. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
29. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Uvedený záver platí aj vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 36 ods. 1 listiny,
a to vzhľadom na zásadnú totožnosť dikcie s čl. 46 ods. 1 ústavy.
30. Zásadným dôvodom sťažovateľovej kritiky vznesenej voči napadnutému
rozsudku krajského súdu je tvrdená nedostatočnosť jeho odôvodnenia. Najprv sťažovateľ
krajskému súdu vytýka, že svojou reakciou na odvolaciu námietku „de facto odkázal
na neexistujúce, resp. nepreskúmateľné odôvodnenie súdu prvej inštancie“, keďže okresný
súd „sa vonkoncom nezaoberal rozhodujúcimi skutočnosťami prednesenými sťažovateľom,
predovšetkým podstatnou námietkou neplatnosti závetu pre jeho nesúlad s dobrými
mravmi“.
31. Z príloh sťažnosti (fotokópia rozsudku okresného súdu) ústavný súd zistil,
že v priebehu prvostupňovej fázy konania sťažovateľ argumentáciu o rozpore záveru
poručiteľky s dobrými mravmi neprednášal. Z naratívnej časti odôvodnenia rozsudku
okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ spochybňoval pravosť písomného
vyhotovenia a podpisu závetu a listiny o vydedení. Práve na týchto pochybnostiach založil
svoj právny názor o absolútnej neplatnosti závetu, nie však na jeho prípadnom rozpore
s dobrými mravmi. Následne potom popieral aj danosť dôvodov vydedenia.
32. Pozornosti ústavného súdu neušlo, že okresný súd v poradí prvým meritórnym
rozsudkom zo 6. júla 2009 návrh sťažovateľa ako celok zamietol. Na odvolanie sťažovateľa
potom krajský súd uznesením z 31. marca 2011 v konaní sp. zn. 9 CoD 94/2009 napadnutý
prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom
záväzným právnym názorom vytkol okresnému súdu predčasnosť záveru o pravosti podpisu
a autentickosti písma poručiteľky na oboch listinách a prikázal mu zaoberať sa existenciou
dôvodov vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) „z hľadiska toho,
či stav poručiteľky vyžadoval pomoc inej osoby, či túto pomoc mal poskytovať predovšetkým
navrhovateľ a či tu nie je iná osoba, od ktorej pomoc možno predovšetkým očakávať
alebo ktorá pomoc poskytovala, poskytovať môže a má pre poskytovanie lepšie podmienky
ako navrhovateľ a z pohľadu tiež skutočnosti, či navrhovateľ mal reálnu možnosť
o poručiteľku skutočný záujem prejavovať, v tomto zmysle či poručiteľka sama mala záujem
s navrhovateľom sa stýkať, udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy...“.
33. Ani záväzný právny názor krajského súdu, ktorý následne viedol
k prvostupňovému rozsudku č. k. 28 C 244/2003-478 z 2. júna 2014, teda nijako okresný
súd nenabádal venovať sa osobitne problému právneho vyhodnotenia závetu ako absolútne
neplatného pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
34. V popísaných okolnostiach nemožno podľa názoru ústavného súdu vyhodnotiť
stručné konštatovanie okresného súdu o tom, že „závet... obsahom alebo účelom
neodporoval zákonu (až na opomenutie navrhovateľa), zákon neobchádzal a nepriečil sa
dobrým mravom (§ 39 OZ)“, ako vadné z hľadiska ústavných požiadaviek na kvalitu
odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov. Ak následne sťažovateľ v odvolaní predniesol
námietku absolútnej neplatnosti záveru pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39
Občianskeho zákonníka a krajský súd na ňu reagoval odkazom na odôvodnenie
prvostupňového rozsudku, nemožno považovať sťažovateľovu kritiku o odkaze krajského
súdu na nepreskúmateľné a fakticky neexistentné odôvodnenie rozsudku okresného súdu
za dôvodnú. Rovnako ústavný súd nemôže vyhodnotiť ako preukázané tvrdenie
sťažovateľa, podľa ktorého sa okresný súd „vonkoncom nezaoberal rozhodujúcimi
skutočnosťami prednesenými sťažovateľom, predovšetkým podstatnou námietkou
neplatnosti závetu pre jeho nesúlad s dobrými mravmi“, pretože z podkladov priložených
k sťažnosti nevyplýva, že by túto námietku sťažovateľ v prvostupňovej fáze konania
prednášal a už vôbec z nich nevyplýva, že by ju považoval za námietku podstatnú.
35. Z podkladov doručených ústavnému súdu sťažovateľom navyše plynie,
že krajský súd k sťažovateľovej odvolacej námietke o rozpore závetu ako celku s dobrými
mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka zaujal v odôvodnení svojho potvrdzujúceho
rozsudku jednoznačný postoj, keď explicitne naznačil napätie medzi ochranou dobrých
mravov na jednej strane a požiadavkou právnej istoty na strane druhej. Krajský súd potom
odkázal pozornosť sťažovateľa na skutočnosť, že okresný súd prvými dvomi výrokmi
svojho rozsudku určil absenciu dôvodov vydedenia v listine poručiteľky o vydedení,
ako aj neplatnosť jej závetu v časti, v ktorej bol sťažovateľ opomenutý. Stručné
odôvodnenie rozsudku krajského súdu o otázke absolútnej (ne)platnosti závetu pre rozpor
s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka preto ústavný súd hodnotí
ako vyváženie záujmu na ochrane dobrých mravov [krajský súd potvrdil záver okresného
súdu o tom, že absentuje dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho
zákonníka, a teda sťažovateľa nemožno považovať za potomka, ktorý by poručiteľke
v rozpore s dobrými mravmi neposkytol potrebnú pomoc v chorobe] a záujmu na ochrane
právnej istoty (rešpektovanie predpísaným spôsobom prejavenej závetnej vôle poručiteľky
vo zvyšnej časti jej závetu).
36. Ústavný súd konštantne zdôrazňuje, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý
proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom
na konkrétny prípad (rozsudok ESĽP vo veci Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil
III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,
Annuaire, č. 303-B).
37. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
38. Ústavný súd uzatvára, že krajský súd neignoroval analyzovanú odvolaciu
námietku sťažovateľa. Reagoval na ňu síce stručne, no jeho odpoveď vykazuje vnútornú
logiku a nemožno v nej identifikovať signály svojvôle. Neobmedzil sa len na použitie § 219
ods. 2 OSP, ale konštatačné odôvodnenie rozsudku okresného súdu v predmetnej časti
doplnil o poukaz na potrebu vyváženia v kolízii stojacich záujmov (ochrana dobrých
mravov a ochrana právnej istoty), ako aj na to, ako on sám predmetnú kolíziu
v okolnostiach prípadu (dva vyhovujúce určujúce výroky) vyriešil. Už pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti v tejto časti tak ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie
rozsudku krajského súdu nesignalizuje vady jeho kvality, ktoré by po prijatí sťažnosti boli
spôsobilé viesť k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy alebo jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto časti bolo preto potrebné
sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
K uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 4 Cdo 162/2016-609 z 25. januára 2017
39. Pre predbežné prerokovanie sťažnosti v časti dotýkajúcej sa odmietavého
dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu hodno pripomenúť, že konanie o dovolaní neslúži
na nápravu akýchkoľvek vád a nedostatkov základného (nachádzacieho) konania, ale len
tých, ktoré podľa vôle zákonodarcu vzhľadom na ich závažnosť odôvodňujú prelomenie
právnej istoty nastolenej právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu. V právnej úprave
dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podľa Občianskeho súdneho poriadku
sa popísaný koncept prejavoval práve v požiadavke, aby dovolanie nebolo prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, resp. z akéhokoľvek dôvodu.
40. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu dokumentuje, že najvyšší súd dospel
k záveru, podľa ktorého vady a nedostatky vytýkané sťažovateľom v jeho dovolaní
nenapĺňali ani jeden z dôvodov prípustnosti dovolania. Odmietavé uznesenie dovolacieho
súdu, ktoré sťažovateľ napáda, predstavuje z materiálneho hľadiska meritórne rozhodnutie
o tom, či potvrdzujúci rozsudok krajského súdu je zaťažený vadou odňatia možnosti konať
pred súdom sťažovateľovi.
41. Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania
podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru (II. ÚS 261/06). Ústava však neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia
práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní
pred súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu
úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu ustanovoval do 30. júna 2016
v zmysle čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy Občiansky súdny poriadok, ktorý
predpokladal aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní.
V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravoval tento
procesný kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť
v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými
vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spájal Občiansky súdny poriadok priamo
prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy boli zároveň aj prípustným
dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám inej
procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám
konania) pripisoval Občiansky súdny poriadok význam, avšak na rozdiel od taxatívne
vymenovaných vád ich považoval za relevantný dovolací dôvod [§ 241 ods. 2 písm. b)
OSP], ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné; vada takejto
povahy sama osebe však prípustnosť dovolania nezakladá. Ústavný súd v spojitosti
s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne
príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).
42. Najvyšší súd už judikoval (sp. zn. 5 Cdo 88/99), že ak bola účastníkovi konania
odňatá reálna a efektívna (nielen formálna či faktická) možnosť konať pred súdom,
spočívajúca práve z objektívneho hľadiska právne i skutkovo argumentovať k vecnej
a procesnej stránke rozhodovanej veci, je daný dovolací dôvod podľa § 237 ods. 1 písm. f)
OSP. Neskôr vo veci sp. zn. 1 Cdo 145/2004 vyslovil, že odňatím možnosti konať pred
súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa
pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom aj
k právnej stránke veci a pod.).
43. Ostatné zjednocovacie stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
z 3. decembra 2015 uvádza, že „nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných
pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“. Citovaný právny názor bol
judikovaný už skôr (R 11/1998), pričom jednotlivé senáty najvyššieho súdu ho v prevažnej
miere rešpektovali (napr. sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008, 4 Cdo 310/2009
alebo 5 Cdo 290/2009), rovnako ako ústavný súd (IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011,
III. ÚS 148/2012 a ďalšie).
44. Najvyšší súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že sťažovateľom
namietaná kvalita odôvodnenia rozsudku krajského súdu nedosahuje takú úroveň (mieru),
ktorá by odôvodňovala pristúpiť ku krajnému riešeniu, teda k záveru o naplnení znakov
skutkovej podstaty podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP.
45. Sťažovateľ namieta, že „dôvody, pre ktoré dovolací súd odmietol dovolanie
sťažovateľa nemôžu obstáť...“. Svojou podstatou jeho námietka speje k záveru
o nesprávnom právnom posúdení veci najvyšším súdom, keďže § 237 ods. 1 písm. f) OSP
na okolnosti prejednávanej veci nesprávne uplatnil.
46. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124
ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia
vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
47. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu
svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, napadnutý právny
názor súdu by mohol nahradiť iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný alebo zjavne
neodôvodnený, a tak ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. II. ÚS 519/2012).
48. Podľa názoru ústavného súdu právny záver prijatý najvyšším súdom takéto
nedostatky nevykazuje, a to aj vzhľadom na to, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
v časti atakujúcej rozsudok krajského (odvolacieho) súdu ústavný súd dospel k záveru,
že odôvodnenie tohto rozsudku obsahuje síce stručné, no dostatočné a logické zdôvodnenie
nedôvodnosti sťažovateľovej námietky o absolútnej neplatnosti závetu ako celku podľa § 39
Občianskeho zákonníka. To má za následok správnosť právneho záveru najvyššieho súdu,
podľa ktorého „v danom prípade obsah spisu nedáva žiadny dôvod, aby na preskúmavanú
vec bola aplikovaná druhá veta uvedeného stanoviska“ (zjednocovacie stanovisko
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu citované v bode 43, pozn.).
49. Aj v časti smerujúcej voči dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu
č. k. 4 Cdo 162/2016-609 z 25. januára 2017 dospel ústavný súd už pri jej predbežnom
prerokovaní k záveru, ktorý vylučuje možnosť rozhodnutia o porušení základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie po jej prípadnom
prijatí na ďalšie konanie. Preto bolo potrebné sťažnosť i v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
50. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov
rozsudkom a návrhom na priznanie náhrady trov konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017