Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/94/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: UVER INVEST, s.r.o., so sídlom Čremchová 2F, Bratislava, IČO: 36 655 481, právne zastúpený: Škubla & Partneri s.r.o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 36861154, proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne nám. 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, o náhradu za obmedzenie užívania pozemkov, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. apríla 2022, č. k. -845, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 1.657.105,29 eura, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.657.105,29 eura od 1.11.2011 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamieta.

V zamietajúcej časti napadnutý rozsudok p o t v r d z u j e .

Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 71,4 %.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.789.821,50 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne z tejto sumy od 1.11.2011 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Takto rozhodol o žalobe, ktorou žalobca uplatnil nárok podľa o pohrebníctve, v celkovej výške 11.618.311,51 eura, ktorá pozostáva z: a/ majetkovej ujmy vo výške 3.052.810,20 eura spočívajúcej v znížení všeobecnej hodnoty pozemkov, b/ majetkovej ujmy 7.976.090 eura spočívajúcej v strate budúcich úžitkov z pozemkov, v dôsledku straty možnosti realizovať projekt GreenHill, c/ majetkovej ujmy v sume 282.097,31 eura, spočívajúcej v zmarených investíciách do realizácie projektu GreenHill a d/ majetkovej ujmy v sume 307.314 eura, spočívajúcej v nemožnosti žalobcu pozemky užívať v období od 1.1.2011 do 31.12.2013.

2. Prvoinštančný súd poukázal na to, že žalobca a jeho jediný spoločník - spoločnosť UVER s. r. o. boli vlastníkmi pozemkov zapísaných v katastri nehnuteľností spravovaných Okresným úradom Bratislava, okres Bratislava IV, obec Bratislava - P..Č.. O. Q., katastrálne územie O. Q., na liste vlastníctva XXXX Y. XXXX v celkovej výmere 7.317 m2. Pozemky nadobudol v rokoch 2006 až 2007, v čase keď boli verejne známe zámery žalovaného zmeniť územný plán mesta a zmeniť tieto pozemky na stavebné. Na základe územného plánu platného od 1.9.2007 sa pozemky žalobcu stali stavebnými pozemkami. Po nadobudnutí platnosti územného plánu začal žalobca s prípravou na realizáciu projektu výstavby polyfunkčného centra GreenHill s piatimi nadzemnými a dvoma podzemnými podlažiami o celkovej výmere plôch 18.600 m2. Po spracovaní projektovej dokumentácie k vydaniu územného

rozhodnutia podal dňa 23.10.2009 návrh na vydanie územného rozhodnutia pre projekt GreenHill. Stavebný úrad však dňa 28.2.2011 návrh na vydanie územného rozhodnutia zamietol s odôvodnením, že osadením predmetného bytového domu by nebolo dodržané ochranné pásmo existujúceho pohrebiska a predmetný zámer výstavby bytového domu by bol v tomto prípade realizovaný v tomto ochrannom pásme, pričom by došlo k porušeniu ustanovenia o pohrebníctve. Medzi stranami nebol sporný rozsah dotknutých pozemkov a ich identifikácia. Sporný bol však okamih zriadenia ochranného pásma na pozemkoch žalobcu, oprávnenosť jednotlivých nárokov žalobcu a následne aj ich výška. K otázke okamihu zriadenia ochranného pásma na pozemkoch žalobcu súd prvej inštancie dospel k záveru, že týmto momentom bola účinnosť o pohrebníctve, ktorý povinnosť zriadiť ochranné pásmo k pohrebisku vztiahol aj na už existujúce pohrebiská, pričom obsah obmedzení v prechodnom ustanovení formuloval spätne k 1.11.2005, teda k účinnosti V tomto smere poukázal na to, že pôvodný vo svojich prechodných ustanoveniach uvádza, že šírka ochranného pásma pohrebiska 50 m sa nevyžaduje pre pohrebiská zriadené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. V dôvodovej správe k ustanoveniam a 16 tohto zákona sa uvádza, že "Z hľadiska záujmov ochrany zdravia, ako aj ochrany podzemných vôd zákon ustanovuje povinnosť zriadiť ochranné pásmo okolo novozriadených pohrebísk v šírke najmenej 50 metrov, pričom náhrady s týmto spojené hradí zriaďovateľ pohrebiska." (zdroj: ASPI). Podľa názoru súdu prvej inštancie potom nemožno prijať taký výklad prechodného ustanovenia, že zákon síce zriadil ochranné pásmo aj k existujúcim pohrebiskám, ale otázne je iba jeho vymedzenie (šírka a hranica). Jediným zmysluplným výkladom tohto prechodného ustanovenia je taký, že sa zriadenie ochranného pásma k existujúcim pohrebiskám nevyžaduje vôbec, keďže zákon v rámci ochranného pásma obmedzoval iba umiestňovanie nových stavieb. Opak by znamenal, že prechodné ustanovenie nemá žiaden praktický význam (okrem zneistenia adresátov tejto normy v tom, kde sa ochranné pásmo nachádza). Stotožnil sa v tomto smere s argumentáciou žalobcu a odkázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 20.12.2017, vydaný v tejto veci. V nadväznosti na to, že žalovaný na podporu svojej argumentácie predložil vyjadrenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky a stanovisko Úradu verejného zdravotníctva SR, podľa ktorých malo byť ochranné pásmo zriadené už , zdôraznil, že ide o dokumenty pre súd právne nezáväzné a nie je možné opomenúť, že v oboch dokumentoch sa tieto inštitúcie výslovne nevyjadrujú k otázke zriadenia ochranného pásma pri pohrebiskách existujúcich už čase nadobudnutia účinnosti Ministerstvo zdravotníctva uvádza, že účelom prechodnej úpravy v malo byť zachovanie existujúcich stavieb, čo však nemá žiaden logický súvis s právnou úpravou ochranného pásma v , ktoré sa na existujúce stavby žiadnym spôsobom nevzťahovalo. Vzhľadom na to, že účinnosťou došlo k zriadeniu ochranného pásma na pozemkoch žalobcu k 1.1.2011, dospel k záveru, že mu vznikol aj nárok na primeranú náhradu za obmedzenie užívania pozemku nachádzajúceho sa v ochrannom pásma pohrebiska podľa ustanovenia Účelom tohto ustanovenia je ujmu vlastníkovi reparovať, zmierniť poskytnutím primeranej náhrady za obmedzenie využitia pozemku v ochrannom pásme. Výška náhrady by zásadne mala byť daná rozdielom medzi hodnotou stavebného pozemku a hodnotou pozemku, na ktorom nemožno stavať. Právo vlastniť majetok, vrátane práva užívať ho spôsobom neodporujúcim všeobecným záujmom chráneným zákonom alebo na ujmu práv iných, patrí medzi garantované základné práva a slobody a každé jeho obmedzenie je možné len vo verejnom záujme, na základe zákona, pre stanovený cieľ a za primeranú náhradu s poukazom na a (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16.mája 2019 zn. , publikovaný ako R 73/2019). Primeranou náhradou je náhrada, ktorá sa síce neposkytuje v celom rozsahu trhovej ceny veci, avšak zásadne vyváži ujmu, ktorá odňatím veci vznikla. Ochrana vlastníckeho práva pri vyvlastnení totiž nezahrňuje v sebe aj právo na získanie majetku. (). Poskytnutie primeranej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva tiež nemožno stotožňovať s náhradou škody. Účelom týchto ustanovení je poskytnúť vlastníkovi primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme. Obsah tohto práva podľa názoru prvoinštančného súdu neobsahuje nárok kumulatívne požadovať všetky žalobcom uplatnené nároky a odškodňovať ho aj za všetky prípadné straty z neuskutočnených ekonomických príležitostí, aj keď žalobca nadobudol pozemky za účelom obchodnej - developerskej činnosti. Z uplatnených nárokov preto považoval za opodstatnený nárok na náhradu za zníženie hodnoty pozemkov žalobcu (nárok a/) a nárok na kompenzáciu nákladov vynaložených v súvislosti so žiadosťou o vydanie územného povolenia (nárok c/). K nároku na kompenzáciu nákladov na vynaložených v súvislosti so žiadosťou o vydanie územného povolenia uviedol, že ide o náklady ktoré žalobca vynaložil v súvislosti s konkrétnou plánovanou stavebnou činnosťou v čase, kedy táto obmedzená nebola a nebol relevantný dôvod predpokladať,

že obmedzená bude. Tieto náklady tak boli vynaložené zbytočne, keďže tento projekt nebolo možné realizovať v dôsledku následného zriadenia ochranné pásma. Nárok na náhradu ujmy spočívajúcej v strate budúcich úžitkov z pozemkov v dôsledku straty možnosti realizovať projekt GreenHill však považoval za nedôvodný, nakoľko ide o rozdielnu situáciu ako sú prípady, kedy bola nehnuteľnosť v čase obmedzenia vlastníckeho práva používaná na inú zárobkovú činnosť (napríklad dlhodobý nájom - Fekete I. , 2. zväzok, s. 98). Aj keď žalobca nadobudol pozemky za účelom výstavby v rámci jeho podnikateľskej činnosti, táto skutočnosť sama o sebe tento nárok nezakladá. Primeraná náhrada má zohľadňovať obmedzenie vlastníckeho práva a nie možné výnosy v budúcnosti. V tomto smere sa stotožnil aj s argumentáciou žalovaného, že stavebná činnosť na pozemkoch žalobcu možno bola obmedzená, nie však vylúčená. Tomuto záveru nasvedčuje aj územnoplánovacia informácia z roku 2019 predložená žalovaným a tiež cena za pozemky mimo ochranného pásma, ktoré žalobca v roku 2014 odpredal. Obmedzenie možnosti realizovať stavebnú činnosť je podľa jeho názoru dostatočne kompenzované nárokom na náhradu za zníženie hodnoty pozemkov. Za nedôvodnú považoval žalobu aj vo vzťahu k nároku za obmedzenie užívania pozemkov (nárok d/), a to taktiež s poukazom na skutočnosť, že priznal žalobcovi nárok na náhradu za zníženie hodnoty pozemkov, pričom k zníženiu hodnoty pozemkov došlo práve v nemožnosti ich riadne využiť na stavebnú činnosť, k inému obmedzeniu užívania pozemkov zriadením ochranného pásma nedošlo. V súvislosti s výškou primeranej náhrady za zníženie hodnoty pozemkov vychádzal z hodnoty pozemkov stanovenej znaleckými posudkami. Vo vzťahu k výmere pozemkov posudzoval celú výmeru pozemkov žalobcu, teda 7.317 m2, z ktorých bolo 4.311 m2 zasiahnutých ochranným pásmom. Podľa jeho názoru nie je možné zohľadňovať iba časť pozemkov, na ktorých bolo zriadené ochranné pásmo, keďže využiteľnosť týchto pozemkov sa navzájom ovplyvňuje z dôvodu tvaru, profilu a umiestnenia týchto pozemkov a teda zriadenie ochranného pásma malo vplyv aj na využiteľnosť a hodnotu zvyšnej časti pozemku. Zriadenie ochranného pásma na väčšej časti výmery pozemkov teda malo vplyv aj na časť pozemkov, ktoré zostali mimo ochranného pásma. Tieto faktory boli zohľadnené aj v predložených znaleckých posudkoch. Pri posudzovaní hodnoty pozemkov pred zriadením ochranného pásma vychádzal zo znaleckého posudku G.. U. E. zo dňa 3.3.2008 č. 14/2008 podľa ktorého predstavovala všeobecná hodnota pozemkov ku dňu 26.2.2008 sumu 4.092.810,20 eura. Žalobca navrhoval súdu, aby prihliadal aj na obchodné ponuky spoločnosti SATPO Development, s.r.o. Stotožnil sa však s argumentáciou žalovaného, že na tieto nie je možné úplne prihliadať, keďže cenové ponuky v sebe reflektujú aj okolnosti realizácie developerského projektu. Budúcu realizáciu developerského projektu však zohľadňuje aj cena pozemkov, za ktorú žalobca pozemky nadobudol a nie je možné preto zohľadniť ani argumentáciu žalovaného, že žalobca pozemky nadobudol za sumu 1.239.958,85 eura. V súvislosti s hodnotou pozemkov po zriadení ochranného pásma vychádzal z predloženého znaleckého posudku T.. G.. A. Y., F.. zo dňa 30.1.2020 Č.. X/ XXXX, ktorý stanovil hodnotu pozemkov k 28.2.2011 na sumu 1.540.000 eur. Posudzoval celú výmeru pozemkov žalobcu, pričom posudok T.. G.. A. Y., F.. v časti pozemkov v ochrannom pásme zohľadňoval aj ich využiteľnosť vo vzťahu k celku. Toto ohodnotenie sa tiež viac približuje sume, za ktorú žalobca pozemky s odstupom času predal. Preto žalobcovi priznal nárok v tejto časti vo výške 2.552.810,20 eura (4.092.810,20 eura - 1.540.000 eur). Pokiaľ ide o nárok spočívajúci v náhrade nákladov vynaložených na projekt GreenHill, ktorý žalobca nemohol realizovať v dôsledku zriadenia ochranného pásma a teda ide o náklady vynaložené žalobcom za účelom podania návrhu na vydanie územného rozhodnutia zo dňa 20.10.2009, ktorý však bol následne zamietnutý rozhodnutím Mestskej časti Bratislava O. Q. zo dňa 28.2.2011 z dôvodu zriadenia ochranného pásma, tieto náklady žalobca preukazoval predloženým súborom faktúr, ku ktorým sa v priebehu konania bližšie nevyjadril napriek tomu, že súd poukázal na možné nejasnosti v určení, čo bolo ich predmetom. Žalovaný sa bližšie k týmto plneniam tiež nevyjadril a nárok v tejto časti považoval za nedôvodný v celom rozsahu. Preto v tejto časti prihliadol len na tie náklady, ktoré bolo možné jednoznačne spojiť s projektom GreenHill a podaným návrhom na vydanie územného rozhodnutia. Týmito boli faktúry spoločnosti ATELIER 3M, s.ro., Č.. XXXXX zo dňa 11.12.2008 za vykonanie projektových úkonov na projekte GreenHill vo výške 83.064,18 eura a Č.. XXXXXXX zo dňa 10.3.2009 za vyhotovenie environmentálneho zámeru a dokumentácie pre vydanie územného rozhodnutia vo výške 153.947,12 eura. Spoločnosť ATELIER 3M, s.r.o. podľa podaného návrhu na vydanie územného rozhodnutia vypracovala dokumentáciu pre vydanie územného rozhodnutia. Z uvedených dôvodov žalobcovi priznal nárok v tejto časti vo výške 237.011,30 eura (83.064,18 eura + 153.947,12 eura). Napokon vo vzťahu k úrokom z omeškania poukázal na žiadosť žalobcu o náhradu za obmedzenie užívania pozemkov v zmysle o pohrebníctve zo dňa 26.8.2011, ktorou žiadal svoje nároky uspokojiť do 31.10.2011. V uvedenej žiadosti deklaroval aj pripravenosť rokovať o možnosti zámeny pozemkov. Zámena pozemkov je relevantnou možnosťou, ako uspokojiť nároky žalobcu, avšak predpokladá obojstrannú dohodu strán. Skutočnosť, že napriek

určitým rokovaniam a návrhom nedošlo k zámene pozemkov nezbavuje žalovaného povinnosti spolu s priznaným plnením uhradiť aj úroky z omeškania. Vzhľadom na to, že nároky žalobcu neboli ani sčasti uspokojené, dostal sa žalovaný do omeškania dňom 1.11.2011, a preto s poukazom na a priznal žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 1.1.2011. Žalobe preto vyhovel v časti 2.789.821,50 eura (2.552.810,20 eura + 237.011,30 eura) spolu s úrokom z omeškania 9,5% ročne od 1.1.2011 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol, pričom lehotu na plnenie stanovil na 30 dní a to najmä s poukazom na výšku priznaného plnenia. O trovách konania rozhodol podľa Konštatoval, že žalobca bol úspešný iba v časti uplatneného nároku a žalovaný mal prevažujúci úspech vo veci, avšak nakoľko žalovaný nárok na náhradu trov konania neuplatnil, o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že tento nárok žalovanému nepriznal.

3. Proti tomuto rozsudku, do jeho zamietajúcej časti, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal v napadnutej časti rozsudok zmeniť a podanej žalobe aj vo zvyšku vyhovieť. V prvom rade uviedol, že považuje za správne závery súdu prvej inštancie ohľadom okamihu a právneho základu zriadenia ochranného pásma na predmetných pozemkoch, ako aj vzniku jeho nároku na náhradu za obmedzenie užívania pozemkov v dôsledku zriadenia ochranného pásma s účinnosťou od 1.1.2011, teda skutkové a právne závery ohľadom existencie základu ním uplatnených nárokov; a odvolaním napáda len skutočnosť, že v prípade niektorých čiastkových nárokov mu nebola priznaná náhrada vo vyššej sume (nárok a/ a nárok c/ v zmysle jeho vyčíslenia v žalobe), resp. v prípade niektorých nárokov mu nebola priznaná žiadna náhrada. Vo vzťahu k nároku na náhradu ujmy v dôsledku zníženia hodnoty pozemkov poukázal na to, že záver súdu o tom, že zriadením ochranného pásma došlo k obmedzeniu užívania a znehodnoteniu celej výmery pozemkov je skutkovo správny a zodpovedá vykonanému dokazovaniu (najmä predmetným znaleckým posudkom) a rovnako za správny považuje záver súdu, že má nárok na náhradu za obmedzenia užívania celej výmery pozemkov, nakoľko predmetný nárok žalobcovi vyplýva nielen z ust. nového zákona o pohrebníctve, ale aj a . Za nesprávne však v súvislosti s týmto nárokom považuje skutočnosť, že súd pri stanovení hodnoty pozemkov pred a po zriadení ochranného pásma mal vychádzať z iných dôkazov. Hoci pôvodne v žalobe navrhoval pri zisťovaní hodnoty pozemkov pred zriadením ochranného pásma vychádzať zo znaleckého posudku znalkyne G.. U. E., Č.. XX/XXXX, zo dňa 03.03.2008, postupne v konaní doplnil skutkové tvrdenia ohľadom hodnoty pozemkov pred zriadením ochranného pásma a predložil k tomu aj dôkazy. Poukázal na obchodné ponuky významnej českej developerskej spoločnosti SATPO Development, s.r.o., ktorá mu žalobcovi za predaj pozemkov ponúkla dňa 11.01.2008 kúpnu cenu vo výške 182.533.000,- Sk (6.058.985,59 EUR), t.j. 828,07 EUR/m2 (pozn. ponuka predpokladala získanie územného rozhodnutia k projektu GreenHILL, ku ktorému nedošlo výlučne len v dôsledku zriadenia ochranného pásma, za ktoré v zmysle nového zákona o pohrebníctve finančne zodpovedá žalovaný; dňa 13.12.2007 kúpnu cenu vo výške 163.319.000,- Sk (5.421.197,64 EUR), t.j. 740,90 EUR/m2 (pozn. ponuka predpokladala získanie EIA správy, kompletnej projektovej dokumentácie a súhlasného stanoviska všetkých dotknutých orgánov, pričom žalobca tieto dokumenty získal v roku 2009 - dôkazom uvedeného je žaloba a jej prílohy, najmä príloha č. 5 žaloby) a dňa 12.11.2007 kúpnu cenu vo výške 140.000.000,- Sk (4.647.148,64 EUR), t.j. 635,12 EUR/m2 (pozn. spoločnosť SATPO postupne zvyšovala návrhy kúpnej ceny v nadväznosti na uskutočnené rokovania, pričom žalobca len pre úplnosť poukazuje na všetky historické ponuky od spoločnosti SATPO). Súd prvej inštancie však na tieto ponuky SATPO odmietol prihliadať s odôvodnením, že "cenové ponuky v sebe reflektujú aj okolnosti realizácie developerského projektu". V tejto súvislosti poukázal na to, že spoločnosť SATPO mala vedomosť o jeho zámere realizovať na pozemkoch projekt GreenHILL, a preto ponuky tejto spoločnosti prirodzene reflektovali tento zámer. Uvedené sa prejavovalo okrem iného v tom, že ponuky SATPO zahŕňali aj požiadavku spolu s predajom pozemkom predať aj projektovú dokumentáciu projektu GreenHILL či požiadavky na minimálnu výmeru 9.607 m2 bytových/komerčných plôch projektu GreenHILL - projekt GreenHILL požiadavku na minimálnu výmeru spĺňal, čo bolo v konaní preukázané. V konaní preukázal, že nebyť ochranného pásma na pozemkoch, mohol predať pozemky za kúpnu cenu vo výške 182.533.000,- Sk (6.058.985,59 EUR), t.j. hodnota Pozemkov by zodpovedala uvedenej cene. V prípade druhej najvyššej ponuky SATPO spĺňal úplne všetky podmienky a parametre ponuky, a preto mu nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie nevychádzal pri určení hodnoty pozemkov aspoň z danej ponuky. Tieto cenové ponuky sú pritom z hľadiska dôkaznej sily nielen rovnocenným dôkazom k znaleckému posudku, ale podľa jeho názoru sú z povahy veci dokonca dôkazom vyššej sily, resp. lepšie preukazujú zisťované skutočnosti, nakoľko znalecký posudok sa snaží zistiť trhovú cenu oceňovanej veci pri porovnaní dopytu a ponuky pri porovnateľných veciach v porovnateľnom mieste, pričom konkrétna, existujúca a preukázaná cenová

ponuka na vec, ktorej hodnota je predmetom zisťovania, najlepšie a najhodnovernejšie preukazuje hodnotu danej veci. Ak by sa pri zisťovaní hodnoty pozemkov pred zriadením ochranného pásma vychádzalo z predmetnej druhej najvyššej ponuky SATPO, mali by hodnotu 5.421.197,64 EUR, čo je oproti hodnote zistenej súdom (4.092.810,20 EUR) značný rozdiel. Počas prvoinštančného konania však poukázal aj na ďalšie dôkazy, ktoré preukazovali výšku uplatneného nároku. Spoločnosť Tatra banka, a.s., IČO: 00 686 930, ku dňu 05.12.2007 ocenila hodnotu Pozemkov na sumu 180.000.000,- SK (5.974.905,40 EUR), t.j. 816,58 EUR/m2. V roku 2014 predal spoločnosti A3 invest, s.r.o., IČO: 36 815 705, časť pozemkov mimo ochranného pásma pohrebiska o výmere 3.006 m2 za kúpnu cenu 2.400.000,- EUR, t.j. 798,40 EUR/m2. Predmetná časť pozemkov o výmere 3.006 m2 navyše mala horšie stavebno-technické využitie ako zvyšná časť pozemkov o výmere 4.311 m2, ktorých hodnota logicky bola vyššia, t.j. presahujúca sumu 798,40 EUR/m2. S ohľadom na vyššie uvedené je potom zistenie hodnoty pozemkov pred zriadením ochranného pásma súdom prvej inštancie nesprávne, nakoľko v konaní preukázal, že pozemky pred zriadením ochranného pásma mali vyššiu hodnotu ako hodnotu, ktorú zistil súd prvej inštancie. Žalovaný počas prvoinštančného konania nepredložil akýkoľvek dôkaz ohľadom hodnoty pozemkov pred zriadením ochranného pásma, v podstate len sporoval základ nároku a v prípade ponúk SATPO uviedol, že ponuky vychádzali aj z parametrov projektu GreenHILL. Žalovaný teda účinne nepoprel jeho skutkové tvrdenia ohľadom hodnoty pozemkov pred zriadením ochranného pásma, neuviedol skutkové tvrdenia ohľadom hodnoty pozemkov pred zriadením ochranného pásma a nepredložil dôkazy ohľadom hodnoty pozemkov pred zriadením ochranného pásma, pričom už len táto skutočnosť je sama o sebe dostatočná na to, aby súd postupoval pri zistení hodnoty pozemkov z dôkazu, ktorý hodnotu pozemkov preukazoval spomedzi ostatných dôkazov v najvyššej výške, t.j. najvyššej ponuky SATPO, eventuálne druhej najvyššej ponuky SATPO, v prípade ktorej spĺňal všetky parametre a podmienky ponuky a vyčíslenie hodnoty pozemkov na základe tejto ponuky nebolo žalovaným účinne popreté. Pokiaľ ide o hodnotu pozemkov po zriadení ochranného pásma, poukázal na to, že boli predložené dva dôkazy k určeniu hodnoty pozemkov po zriadení ochranného pásma na Pozemkoch, konkrétne znalecký posudok znalkyne G.. U. E.Á., Č.. XX/XXXX zo dňa 30.05.2012, v zmysle ktorého všeobecná hodnota Pozemkov ku dňu 30.05.2012 predstavovala sumu 1.040.000,00 EUR (pozn. predmetný znalecký posudok bol do konania predložený žalobcom) a znalecký posudok znalkyne T.. G.. A. Y., F.., Č.. X/XXXX, zo dňa 30.01.2020, v zmysle ktorého všeobecná hodnota Pozemkov ku dňu 28.02.2011 predstavovala sumu 1.540.000,00 EUR (pozn. predmetný znalecký posudok bol do konania predložený žalovaným). Boli teda predložené dva znalecké posudky na stanovenie hodnoty pozemkov po zriadení ochranného pásma s rozličnými závermi, pričom strany sporu nenavrhovali túto "konfliktnosť" záverov posudkov riešiť ďalším znaleckým dokazovaním, okrem iného aj z dôvodu hospodárnosti konania. Preto počas prvoinštančného konania navrhol vychádzať z aritmetického priemeru záverov posudkov znalcov G.. U. E. Č.. XX/XXXX zo dňa 30.05.2012 a T.. G.. A. Y.Š., F.., Č.. X/XXXX zo dňa 30.01.2020. Prípadné stanovenie hodnoty pozemkov v ochrannom pásme formou aritmetického priemeru predložených znaleckých posudkov považoval nielen za hospodárne, ale aj spravodlivé a zodpovedajúce existujúcej súdnej praxi, pričom poukazoval na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -10 zo dňa 20.04.2010, v ktorom ústavný súd vyhodnotil použitie aritmetického priemeru záverov znaleckých posudkov všeobecnými súdmi pri určení všeobecnej hodnoty nehnuteľností za ústavné súladné. Súd prvej inštancie však určil hodnotu pozemkov po zriadení ochranného pásma na základe znaleckého posudku znalkyne T.. G.. A. Y., F.., Č.. X/XXXX, zo dňa 30.01.2020, predloženého žalovaným, pričom má za to, že s ohľadom na okolnosti prípadu, najmä, že strany nenavrhovali ďalšie znalecké skúmanie a strany nevyčítali znaleckému posudku predloženému druhou stranou kvalitatívne nedostatky, mal súd uprednostniť postup, na základe ktorého by vychádzal na účely zistenia hodnoty pozemkov po zriadení ochranného pásma z aritmetického priemeru daných znaleckých posudkov, ako v konaní navrhoval. Vo vzťahu k nároku (b/) na náhradu ujmy spočívajúcej v strate budúcich úžitkov (výnosov), zdôraznil, že investoval do projektu GreenHILL značné finančné prostriedky s cieľom získať budúce úžitky spojené s realizáciou projektu GreenHILL a v dôsledku zriadenia ochranného pásma nedošlo k rozmnoženiu jeho majetku, ktoré odôvodnene očakával v súvislosti s realizáciou projektu GreenHILL, t.j. vznikla mu majetková ujma spočívajúca v strate budúcich úžitkov (výnosov) z realizácie projektu GreenHILL. Zmarením projektu GreenHILL došlo k vzniku majetkovej ujmy v sume 7.976.090,00 EUR, pričom výšku tejto sumy v konaní preukazoval znaleckým posudkom znaleckej organizácie Aprecia s.r.o. Č.. X/XXXX, zo dňa 27.01.2012. Z gramatického znenia ust. § 15 ods. 8 nového zákona o pohrebníctve vyplýva, že náhrada má byť poskytnutá "za obmedzenie užívania pozemku", t.j. za širšie spektrum vzniknutej ujmy obmedzenia užívania pozemkov, ako len samotné znehodnotenie pozemkov. Ak by zákonodarca mal záujem obmedziť náhradu výlučne len na znehodnotenie pozemkov, neexistoval dôvod, prečo by uvedené zákonodarca nenapísal výslovne.

Nárok uplatnený v tejto časti žaloby mu však nevyplýva len zo zákona o pohrebníctve, ale aj z a (pozn. uvedené sa rovnako aplikuje aj na nároky c/ a d/). Skutočnosť, že náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, ktorým nepochybne je aj zriadenie ochranného pásma, nemožno obmedzovať len na znehodnotenie veci, potvrdzuje aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -10 zo dňa 20.04.2010 a názory právnej doktríny. Vo vzťahu k argumentu súdu prvej inštancie, že primeraná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva nemôže zahŕňať aj výnosy v budúcnosti, uviedol, že predmetný záver nevyplýva ani z ust. nového zákona o pohrebníctve, ani , a ani . Tento záver rovnako nevyplýva ani zo súdnej praxe či právnej doktríny, práve naopak, právna doktrína a súdna prax pod náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva rozumie aj náhradu za ušlé výnosy. Vo vzťahu k argumentu, že stavebná činnosť na pozemkoch bola obmedzená a nie vylúčená, poukázal na to, že na časti pozemkov mimo ochranného pásma nebolo možné postaviť akýkoľvek porovnateľný projekt, ako mal byť projekt GreenHILL, a to z finančných, technických a iných dôvodov, ktoré uviedol a preukázal počas konania. Nepopiera, že by na pozemkoch mimo ochranného pásma nebolo možné postaviť iný developerský projekt, ale tento projekt by musel byť v podstatne odlišných a nevýhodnejších atribútoch oproti projektu GreenHILL, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že aj po predaní pozemkov sa doposiaľ na pozemkoch nezrealizoval akýkoľvek developerský projekt. Ak pre súd prvej inštancie bolo významné, že stavebná činnosť nebola úplne vylúčená, ale len obmedzená (podľa jeho názoru významným spôsobom), tak táto skutočnosť nemala byť dôvodom pre nepriznanie náhrady za výnosy z projektu v celom rozsahu, ale súd mal postupovať spôsobom, že by mu priznal primeranú náhradu za stratu aspoň časti výnosov a nie však nárok nepriznal v celom rozsahu. Vo vzťahu k argumentu súdu, že obmedzenie možnosti realizovať stavebnú činnosť bolo podľa názoru súdu dostatočné kompenzované priznanou náhradou za zníženie hodnoty pozemkov, konštatoval, že vo svojej podstate predmetný argument možno považovať aj za správny, avšak z hľadiska priznanej výšky nároku je daný záver nesprávny. K nároku c/, teda k náhrade ujmy spočívajúcej v zbytočne vynaložených nákladov do projektu GreenHILL, namietol správnosť záveru súdu prvej inštancie, že nad rámec priznanej časti vo výške 282.097,31 eura je žaloba nedôvodná s ohľadom na nejasnosti, či predmetné náklady súviseli s projektom GreenHILL. Poukázal na to, že žalovaný v konaní len generálne sporoval právny základ tohto nároku a nikdy sa v konaní nevyjadril a neuviedol skutkové tvrdenia ohľadom neopodstatnenosti predmetných nákladov či neexistencii vecného súvisu predmetných nákladov s projektom GreenHILL, t.j. súd mal uvedené považovať za nesporné. V žalobe uviedol, že sa jednalo o náklady na vypracovanie projektovej dokumentácie, geologické služby, odstránenie porastov a pod., pričom z obsahu prílohy č. 14 žaloby, najmä popisu plnení na faktúrach, malo byť zjavné, čo bolo ich predmetom. Napokon, vo vzťahu k nároku (d/) na náhradu ujmy za nemožnosť užívať predmetné pozemky namietol, že a priori síce nesporuje možnosť pokryť náhradou za nárok a/ aj nárok d/, avšak s ohľadom na skutočnosť, že súd mu priznal nárok a/ v najnižšej možnej miere s tým, že tento nárok mal pokrývať aj primeranú náhradu za nárok b/ aj d/, tak buď mu mal súd priznať nárok a/ vo väčšej sume alebo mu mal priznať nárok d/ úplne alebo aspoň v časti. S poukazom na uvedené žiadal odvolaniu vyhovieť, vo výroku II rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a aj v tejto časti žalobe vyhovieť, eventuálne v tejto časti napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie aj žalovaný, a to do jeho vyhovujúceho výroku. V tejto časti žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, prípadne ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukázal na to, že žalobcovi bol napadnutým rozsudkom zo dňa 14.04.2022 priznaný nárok na sumu 2.789.821,50 eura s príslušenstvom, pričom prisúdená suma má podľa konajúceho súdu pozostávať zo sumy 2.552.810,20 eura, ktorá predstavuje rozdiel medzi hodnotou pozemkov pred zriadením ochranného pásma podľa znaleckého posudku G.. U. E. zo dňa 03.03.2008 Č.. XX/XXXX (všeobecná hodnota pozemku ku dňu 26.02.2008 bola určená na 4.092.810,20 eura) a hodnotou pozemkov po zriadení ochranného pásma podľa znaleckého posudku T.. G.. A. Y., F.. zo dňa 30.01.2020 Č.. X/XXXX, ktorý stanovil hodnotu pozemku k 28.02.2011 na sumu 1.540.000 eura. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že konajúcim súdom priznaný nárok predstavuje sumu 2.552.810,20 eura ako náhradu za obmedzenie užívania pozemkov, resp. táto suma je vyčíslením hodnoty znehodnotenia predmetných pozemkov, ktoré však bolo vyčíslené ako kompenzácia za celú životnosť predmetných pozemkov. Zastáva však názor, že pri určení výšky tejto kompenzácie je potrebné brať ohľad aj na skutočnosť, že žalobca predmetné pozemky predal ešte v roku 2014 a teda nie je možné mu priznať kompenzáciu za obmedzenie užívania pozemkov za celú dobu životnosti týchto pozemkov. V priebehu konania navyše vysvitlo (a žalobca sám uznal), že na predmetných pozemkoch bola stavebná činnosť obmedzená (v rozsahu plánovanej výstavby žalobcu) nie však úplne vylúčená

a teda na predmetných pozemkoch bolo možné stavať. Ako je uvedené v bode 28. odôvodnenia rozsudku, sám žalobca počas konania deklaroval, že sa tam dalo stavať, ale z pohľadu žalobcu to bolo neporovnateľné, chceli exkluzívne bývanie. Podľa názoru žalovaného je potom otázne či v takomto prípade je na mieste akékoľvek odškodnenie žalobcu za obmedzenie užívania pozemkov v zmysle zmenenej legislatívy, nakoľko žalobca sám deklaroval, že na predmetných pozemkoch bolo možné budovať, avšak s ohľadom na nižší štandard výsledného projektu od neho radšej sám upustil. Poukázal aj na to, že čo sa týka indexu zastavania plôch, kde sám žalobca uvádzal, že v zmysle tohto regulatívu by bol mohol umiestniť stavbu maximálne na výmere 2.488 m2 teda maximálne na ploche zodpovedajúcej 34% z celkovej výmery pozemkov v rozsahu 7.317 m2, žalobcom uplatnený nárok je neprimeraný a neprimeraná je aj výška náhrady, ktorá bola žalobcovi priznaná prvostupňovým súdom. Predmetom konania je vydanie primeranej náhrady za obmedzenie užívania pozemkov, ktoré vzniklo v dôsledku precizovania ochranného pásma pohrebiska. Mimo ochranného pásma pohrebiska sa po prijatí novej právnej regulácie ocitli časti pozemkov v celkovej výmere viac ako 3.000 m2. Z uvedeného vyplýva, že pri dodržaní obmedzenia udaného indexom zastavania plochy v rozsahu možnosti zastavať 2.488 m2 - teda maximálnej možnej miery zastavania pozemku, by sa žalobca pohodlne "zmestil" so svojím zámerom na pozemky, ktoré neboli obmedzené ochranným pásmom pohrebiska. V tomto smere je žalovaný názoru, že žalobcova formulácia o zmarení podnikateľského zámeru ustanovením resp. precizovaním hranice ochranného pásma pohrebiska je nadnesená a tendenčná. Aj z pozemkov, ktoré sa ocitli v ochrannom pásme, teda z plochy 4.311 m2 by žalobca v zmysle uvedenej regulácie v rozsahu indexu zastavania plochy mohol využiť len plochu maximálne vo výmere 1.465 m2. Teda reálne obmedzenie žalobcu spočíva obmedzení užívania pozemkov v rozsahu reálne využiteľnej plochy v celkovej výmere 1.465 m2 a nie v rozsahu 7.317 m2, ako mylne uvádza žalobca. Žalobcovi nič nebránilo, aby na pozemkoch, ktorých využitie obmedzil nový zákon o pohrebníctve využil na umiestnenie zelene v zmysle regulatívu koeficientu zelene. Ako znalec uvádza na strane 14 znaleckého posudku č. X/XXXX: "Tvar a veľkosť samostatnej skupiny pozemkov mimo ochranného pásma ako aj regulatívy dostatočne umožňujú určené využitie (polyfunkčné domy), vrátane zabezpečenia indexu zelene v rámci celku územia." Zastáva tiež názor, že súd by mal jednoznačne zohľadniť aj skutočnosť, že žalobca pozemky za obmedzenie užívania ktorých žiada kompenzáciu predal a v zmysle predložených listín je zrejmé, že aj pri predaji týchto pozemkov dosiahol zisk. Pokiaľ ide o súdom žalobcovi priznanú sumu 237.011,30 eura (súčasť priznanej istiny), ktorá má predstavovať náklady spojené s technickými úpravami v ochrannom pásme, táto bola žalobcom uplatnená za vykonanie projektových úkonov na projekte GreenHill vo výške 83.064,18 eura a vyhotovenie enviromentálneho zámeru a dokumentácie pre vydanie územného rozhodnutia vo výške 153.947,12 eura, teda ide o náklady na projektovú dokumentáciu pre vydanie územného rozhodnutia. Je však názoru, že uvedené položky, ktoré prvostupňový súd priznal žalobcovi z titulu nákladov spojených s technickými úpravami v ochrannom pásme nie je možné z tohto titulu žalobcovi priznať. Z formulácie ustanovenia o pohrebníctve je zrejmé, že za "náklady spojené s technickými úpravami v ochrannom pásme" nemožno pokladať náklady na projektovú dokumentáciu. Zmena projektovej dokumentácie navyše spadá do bežného podnikateľského rizika a prepracovanie projektovej dokumentácie je bežným postupom pri tvorbe každého rozsiahlejšieho projektu, akým žalobcov projekt bez pochýb bol. Je zarážajúce, že konajúci súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 237.011,30 eura ako vynaložených nákladov na projektovú dokumentáciu aj napriek tomu, že sám súd v bode 48 konštatuje: " Tieto náklady žalobca preukazoval predloženým súborom faktúr, ku ktorým sa v priebehu konania bližšie nevyjadril napriek tomu, že súd poukázal na možné nejasnosti v určení, čo bolo ich predmetom." Napokon namietol, že napadnutým rozsudkom bol zaviazaný aj na zaplatenie úroku z omeškania z priznanej sumy, avšak takéto rozhodnutie nepokladá za správne a spravodlivé. Napriek tomu, že žalobný návrh bol konajúcemu súdu doručený dňa 20.12.2013, k rozhodnutiu vo veci samej prišlo až v roku 2022 a to hlavne s ohľadom na skutočnosť, že žalobca sa domáhal toho, aby bol oslobodený od súdneho poplatku za podanie žaloby. Reálne sa začalo pojednávať o veci samej až po vydaní nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 20.12.2017, ktorým bolo žalobcovi priznané právo na prejednanie veci (bez nutnosti úhrady súdneho poplatku). Za uvedených okolností mu nemôže byť pripísané na ťarchu, že konanie pred súdom prebiehalo 9 rokov (z čoho 4 roky sa nekonalo vo veci samej) a počas celej doby konania by mal byť v omeškaní. Poukázal v tejto súvislosti na výšku priznanej istiny a na skutočnosť, že napriek tomu, že v konaní dodržal všetky stanovené lehoty, konal promptne a hospodárne a z jeho strany neprišlo ku konaniu, ktoré by zapríčinilo neprimerané predlžovania konania, bol zaviazaný, aby znášal následky neprimerane dlhého súdneho konania, ktoré však sám nezapríčinil. S poukazom na uvedené, pridržiavajúc sa tiež všetkých svojich doterajších podaní a vyjadrení, žiadal odvolaniu vyhovieť.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného nesúhlasil s námietkami a argumentmi žalovaného v podanom odvolaní. K námietkam týkajúcim sa predaja pozemkov a priznaniu náhrady za celú životnosť pozemkov poukázal na to, že v konaní bolo preukázané a súdom prvej inštancie zistené, že nadobudnutím účinnosti o pohrebníctve došlo s účinnosťou od 01.01.2011 k obmedzeniu užívania predmetných pozemkov a ich znehodnoteniu v dôsledku zriadenia ochranného pásma a predmetné závery súdu prvej inštancie neboli žalovaným v odvolaní napadnuté. Bolo preukázané, že pozemky predal v priebehu roka 2014, t.j. viac ako 3 roky, po nadobudnutí účinnosti nového zákona o pohrebníctve. V čase, keď pozemky predával, už boli znehodnotené ochranným pásmom pohrebiska, čo bolo prirodzene reflektované v kúpnej cene za pozemky a pozemky musel predať vo výrazne nižšej cene oproti cene, ak by na nich ochranné pásmo neexistovalo. Opätovne zdôraznil, že na pozemkoch plánoval a preukázateľne postupne pripravoval výstavbu developerského projektu GreenHILL, teda žalobca nemal záujem predať "holé" pozemky, ale chcel na nich realizovať výstavbu projektu GreenHILL a k ich predaju pristúpil výlučne z dôvodu, že na nich došlo k zriadeniu ochranného pásma a stali sa tak nevyužiteľné na ním zamýšľanú výstavbu. Výčitka žalovaného, že súd mu priznal náhradu za obmedzenie užívania pozemkov "za celú dobu životnosti týchto pozemkov", hoci predal pozemky v roku 2014, je teda nielen neopodstatnená, ale až absurdná. K argumentom žalovaného o obmedzení stavebnej činnosti a indexu zastavaných plôch a tvrdeniu, že stavebná činnosť na pozemkoch nebola úplne vylúčená, ale len obmedzená, čo malo byť dôvodom na nepriznanie náhrady, uviedol, že v konaní bolo preukázané, že z celkovej výmery pozemkov 7.317 m2 sa ochranné pásmo zriadilo na časti pozemkov o výmere 4.311 m2 a zároveň bolo preukázané, že využitie časti pozemkov zasiahnutých ochranným pásmom na komerčnú výstavbu je de facto nulové. Vzhľadom na skutočnosť, že pozemky parc. č. XXXX/XX, XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/ X sa nachádzajú v ochrannom pásme cintorína v zmysle o pohrebníctve, bol v znaleckom posudku G.. U. E. Č.. XX/XXXX použitý koeficient redukujúcich faktorov vo výške 0,20. V konaní bolo súčasne preukázané, že projekt GreenHILL nebolo možné umiestniť (postaviť) na časti pozemkov mimo ochranného pásma, a na tejto časti nebolo možné postaviť akýkoľvek porovnateľný projekt s pôvodným projektom. Taktiež bolo v konaní preukázané, že negatíva spôsobené ochranným pásmom sa dotkli aj časti pozemkov mimo ochranného pásma, avšak v menšej miere, keďže len výstavbu obmedzovali, ako v prípade časti pozemkov v ochrannom pásme, v ktorej je výstavba v dôsledku ochranného pásma nemožná. Rozdiel v týchto následkoch, t.j. vylúčenie stavebnej činnosti vs. obmedzenie stavebnej činnosti, súd preto reflektoval v rozdielnej náhrade, keď mu za znemožnenie výstavby priznal prirodzene vyššiu náhradu ako v prípade obmedzenia výstavby. Vo vzťahu k indexu zastavaných plôch konštatoval, že ak by sa na účely indexu zastavaných plôch vychádzalo len z výmery 3.006 m2, na ktorej bolo možné stavať, tak by bolo možné zastavať len 34 % danej výmery, t.j. 1.022 m2.Uvedené skutočnosti potom súd prvej inštancie v rozsudku zohľadnil pri určení výšky priznanej náhrady. K priznaniu náhrady za zbytočne vynaložené náklady na projektovú dokumentáciu k územnému konaniu poukázal na to, že vynaložil čas a značné finančné prostriedky za účelom realizácie projektu GreenHILL a keďže v dôsledku zriadenia ochranného pásma došlo k zmareniu projektu GreenHILL, všetky investície investované do projektu GreenHILL sa stali bezúčelnými a zbytočne vynaloženými, pretože sa nedostavil očakávaný výsledok, na ktorý boli investície vynaložené, t.j. realizácia projektu GreenHILL. Súd prvej inštancie mu preto správne priznal túto náhradu, i keď v nesprávnej výške, a preto v tomto smere odvolanie žalovaného nie je dôvodné. V nadväznosti na ďalšie námietky žalovaného zdôraznil, že z gramatického znenia ust. nového zákona o pohrebníctve vyplýva, že náhrada má byť poskytnutá "za obmedzenie užívania pozemku", t.j. za širšie spektrum vzniknutej ujmy obmedzenia užívania pozemkov, ako len samotné znehodnotenie pozemkov, nakoľko ak by zákonodarca mal záujem obmedziť náhradu výlučne len na znehodnotenie pozemkov, neexistoval dôvod, prečo by uvedené zákonodarca nenapísal výslovne. Jeho nárok uplatnený v časti d/ žaloby však nevyplýva len zo zákona o pohrebníctve, ale aj a , pričom skutočnosť, že náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, ktorým nepochybne je aj zriadenie ochranného pásma, nemožno obmedzovať len na znehodnotenie veci, potvrdzuje aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -10 zo dňa 20.04.2010 a názory právnej doktríny. Argumentácia žalovaného je teda v tejto časti neopodstatnená. Napokon k úrokom z omeškania poukázal na to, že k obmedzeniu užívania pozemkov došlo dňa 01.01.2011 na základe nového zákona o pohrebníctve, pričom žalovaný už vtedy musel vedieť, že mu vznikla zákonná povinnosť poskytnúť vlastníkom náhradu za obmedzenie užívania pozemkov v dôsledku zriadenia ochranného pásma. Dňa 30.08.2011 doručil žalovanému formálnu výzvu, v ktorej požiadal žalovaného o splnenie záväzkov (dlhu) najneskôr do 31.10.2011. Keďže počas ním ako veriteľom poskytnutej dvojmesačnej lehoty nedošlo k splneniu dlhu, stal sa dlh žalovaného voči nemu s poukazom

na ust. splatný dňom 01.11.2011. Žalovaný teda od 01.01.2011 vedel o existencii ochranného pásma a súvisiacej zodpovednosti a od 01.11.2011 vedel, že vo vzťahu k uplatneným nárokom plynú úroky z omeškania a napriek tejto skutočnosti žalovaný doposiaľ dobrovoľne neplnil svoje dlhy, či už úplne alebo aspoň čiastočne, a to napriek skutočnosti, že základ nároku bol daný zákonom, a teda predmetné konanie bolo v podstate len o určení výšky nároku. Napádanie priznania úrokov z omeškania zo strany žalovaného je preto účelové, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že ani po vydaní rozsudku mu žalovaný zatiaľ nič neplnil, hoci úplným či aspoň čiastočným plnením na istinu mohol žalovaný spôsobiť, že úroky z omeškania nebudú úplne alebo aspoň čiastočne narastať. Samotná dĺžka predmetného konania pritom nemôže byť interpretovaná na vrub žalobcu, keďže za uvedené nezodpovedá, nakoľko bol v konaní aktívny, nespôsoboval prieťahy, mal záujem na rýchlom a hospodárnom konaní, dôkazom čoho je napr. aj jeho žiadosť zo dňa 09.09.2021 o nariadenie pojednávania. Ak mal žalovaný za to, že v predmetnom konaní sú prieťahy, mal právo uvedené riešiť príslušným procesným spôsobom, čo ani raz neurobil, čo je samo o sebe dôkazom, že súvisiaca argumentácia žalovaného je účelová.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že pokiaľ žalobca napadol neopodstatnenosť výšky súdom priznanej náhrady za obmedzenie užívania pozemkov vo výške 2.552.810,20 eura, jeho námietky sú nedôvodné, nakoľko vo veci nedošlo k úplnému vylúčeniu možnosti vykonávať stavebnú činnosť na všetkých častiach predmetných pozemkov a v konaní aj bolo preukázané, že na častiach predmetných pozemkov sa stavať aj mohlo, z celkovej výmery predmetných pozemkov 7.317 m2 sa mimo ochranného pásma pohrebiska po prijatí novej právnej regulácie ocitli časti pozemkov v celkovej výmere 3.006 m2, čo podľa vykonaného dokazovania znamená, že podnikateľský zámer žalobcu by bol realizovateľný bez ohľadu na rozsah ochranného pásma pohrebiska; v tejto súvislosti neobstojí odôvodnenie žalobcu, že žalobca výlučne: "Chcel exkluzívne bývanie". Navyše, pozemky, ktoré sa ocitli v ochrannom pásme, teda plocha 4.311 m2, by mohla byť žalobcom využité inak, napríklad na zriadenie zelenej plochy k developerskému projektu, pretože zákon obmedzoval iba možnosť určiť pravidlá umiestňovania a povoľovania budov a stavieb. Súdom priznaná náhrada pre žalobcu za obmedzenie užívania pozemkov bola vyčíslená ako kompenzácia ku všetkým aj súvisiacim pozemkom, teda vo výmere 7.317 m2, z prizmy straty možnosti ich zastavania, čo však úplne znemožnené nebolo. Súdom priznaní náhrada pre žalobcu za obmedzenie užívania pozemkov bola vyčíslená ako kompenzácia za celú životnosť všetkých aj súvisiacich pozemkov, pričom súd nebral ohľad na to, že žalobca predmetné pozemky predal ešte v roku 2014 a preto nie je opodstatnené, aby žalobcovi bola priznaná kompenzácia za celú dobu životnosti pozemkov. Zo všetkého vyššie uvedeného je zrejmé, že už súdom priznaná náhrada žalobcu za obmedzenie užívania pozemkov v dôsledku zriadenia ochranného pásma pohrebiska presahuje zákonný limit v podobe primeranosti tejto náhrady. Účelom podmienky primeranej náhrady je kompenzovať vlastníka za ujmu na jeho právach náležiacich k obsahu vlastníckeho práva. V konaní bolo pritom preukázané, že žalobca nebol úplne obmedzený vo využití predmetných pozemkov, pritom však súdom priznaná náhrada vychádzala zo stavu, ako keby k takému úplnému obmedzeniu vo využití predmetných pozemkov došlo. Aj v zmysle ústavných princípov zakotvených v článku 20 ods. 4 SR vo vzťahu k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva platí, že náhrada má byť primeraná, teda nemusí byť poskytnutá v celom rozsahu trhovej ceny veci, ale má zásadne vyvážiť ujmu, ktorá odňatím veci vznikla. Súd pritom vychádzal jedine z určenia všeobecnej trhovej hodnoty pozemkov a zohľadnil jedine stavebné možnosti ich využitia, pričom ich využiteľnosť je rôznorodejšia, čo v konaní nebolo vôbec posudzované. Vzhľadom na uvedené nemôže z rovnakých dôvodov obstáť ani odvolanie žalobcu, ktorý sa ním domáha priznania ešte vyššej sumy náhrady, keď je zrejmé, že zákonnú podmienku a požiadavku primeranosti už presahuje súčasne priznaná náhrada. Žalobcovo odvolanie a jeho odvolacie argumenty nič nemenia na vyššie vymenovaných skutočnostiach a nijak neznamenajú a nijak neodôvodňujú primeranosť nároku žalobcu. Žalobcove odvolanie je preto v tejto časti neopodstatnené a nesprávne. Už aktuálne priznaná náhrada žalobcovi napadnutým rozsudkom vychádza z neprávnych skutkových zistení súdu a nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta nepriznanie náhrady za obmedzenie užívania pozemkov v dôsledku zriadenia ochranného pásma pohrebiska, ktorú náhradu žalobca zakladá na ušlom zisku z nemožnosti realizovať žalobcom zamýšľaný developerský projekt, žalobou a odvolaním proti napadnutému rozsudku smeruje v skutočnosti k náhrade hypotetického ušlého zisku. Žalobca pritom najväčšiu časť ním uplatneného nároku vyčíslil z ním tvrdených možných výnosov takéhoto hypotetického developerského projektu. Súd, veľmi logicky a aj zákonne, žalobcovi takýto uplatnený nárok zamietol, ako nereálny a hypotetický. Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho, nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na

náhradu ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Ušlý zisk je totiž stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote. Musí ísť o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti. Za ušlý zisk teda nemožno považovať hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny konkrétny preukázateľný základ. Nárok žalobcu na náhradu za obmedzenie užívania pozemkov v dôsledku zriadenia ochranného pásma pohrebiska spočívajúcu v ušlom zisku z developerského projektu, ktorý žalobca iba zvažoval v budúcnosti realizovať na predmetných pozemkoch nie je nijak opodstatnený. Navyše, takýto faktor nijak nespadá do rámca určovania zákonnom určenej primeranosti náhrady za obmedzenie užívania pozemku v dôsledku zriadenia ochranného pásma pohrebiska. Aj v tejto časti je preto odvolanie žalobcu neopodstatnené a nesprávne. Pokiaľ ide o náhradu výdavkov na zamýšľaný podnikateľský zámer, tieto nemôžu byť nahradené v rámci kompenzácie vlastníka za obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Už vo svojom odvolaní proti napadnutému rozsudku poprel zákonnosť a opodstatnenosť tohto takto priznaného nároku žalobcovi. Totiž, takýto nárok úzko súvisí s hypotetickosťou nárokovaného ušlého zisku a už sama táto podstata veci vylučuje, aby takéto náklady boli vlastníkovi nahradené v rámci náhrady za obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Žalobcove odvolanie je preto v tejto časti neopodstatnené a nesprávne a okrem toho aj napadnutý rozsudok vychádza v tejto časti z neprávnych skutkových zistení súdu a nesprávneho právneho posúdenia veci. Záverom zdôraznil, že náhrada za obmedzenie užívania pozemkov v dôsledku zriadenia ochranného pásma pohrebiska priznaná napadnutým rozsudkom vychádza z určenia všeobecnej hodnoty predmetných pozemkov v čase pred a po zriadení ochranného pásma pohrebiska. Teda vychádza zo situácie obmedzenia vlastníckeho práva v miere 100% užívania veci, teda v podstate s výsledkom porovnateľným so situáciu pri odňatí vlastníckeho práva (napr. v prípade vyvlastnenia). V prejedávanom spore však vôbec nejde o takúto záležitosť. V dôsledku zriadenia ochranného pásma pohrebiska na predmetných pozemkoch došlo iba k čiastočnému znemožneniu vybudovania budov a stavieb iba v časti pozemkov dotknutých ochranným pásmom pohrebiska. Na ostatných častiach pozemkov nedošlo v dôsledku zriadenia ochranného pásma pohrebiska k žiadnemu obmedzeniu obsahu vlastníckeho práva žalobcu. A popri tom, okrem obmedzenia vybudovania stavieb a budov v ochrannom pásme pohrebiska ani týmto dotknuté časti pozemkov neboli ďalej nijak obmedzené. To, že žalobca zamýšľal na pozemkoch realizovať developerský projekt nijak neovplyvňuje posudzovanie miery obmedzenia obsahu vlastníckeho práva. Je irelevantné, čo sa subjektívne zamýšľa ohľadne dotknutého pozemku do budúcnosti. Zohľadňovanie subjektívnych budúcich úmyslov by znemožnilo objektivizovanie tejto náhrady. Totiž, vlastník, ktorý nemá žiadne úmysly s pozemkom by tak automaticky mal dostať menšiu náhradu (a hoci aj výrazne) ako vlastník, ktorý s pozemkov má podnikateľské úmysly v budúcnosti, ktoré sú však v čase obmedzenia vlastníckeho práva iba hypotetické. Pritom obsah ich vlastníckeho práva sa obmedzil rovnako. To platí aj v prejednávanom prípade, keďže žalobca k zamýšľanému developerskému projektu nezískal ani územné rozhodnutie. Žalobcove odvolanie je teda neopodstatnené a okrem toho aj napadnutý rozsudok vychádza z neprávnych skutkových zistení súdu a nesprávneho právneho posúdenia veci.

7. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu opätovne zdôraznil svoje odvolacie námietky a argumentáciu prednesenú v priebehu konania na súde prvej inštancie a v odvolaní, na ktorom zotrval a žiadal mu vyhovieť.

8. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu v medziach stranami uplatnených odvolacích dôvodov podľa a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je nevyhnutné čiastočne zmeniť.

9. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že pokiaľ ide o skutkovú stránku sporu, považuje skutkový stav veci za ustálený súdom prvej inštancie dostatočne a správne, keď prvoinštančný súd k svojim skutkovým záverom dospel po správnom vyhodnotení vykonaných dôkazov, ktoré v dostatočnom rozsahu aj vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku. To platí vo vzťahu ku skutkovým záverom týkajúcim sa priebehu udalostí predchádzajúcich nadobudnutiu účinnosti nového zákona o pohrebníctve, i po ňom, vrátane ustálenia peňažných súm uhradených v rámci investičnej prípravy projektu GreenHill a na strane druhej jemu uhradených titulom kúpnej ceny za odpredaj predmetných nehnuteľností, no rovnako pokiaľ ide o hodnotu dotknutých nehnuteľností pred a po zriadení ochranného pásma pohrebiska novým zákonnom o pohrebníctve. V tomto smere považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že za správne považuje ustálenie hodnoty pozemkov obmedzených ochranným pásmom

pohrebiska znalkyňou G.. E. Q. U. F. Č.. XX/XXXX ku dňu 26.2.2008 na sumu 559,25 eur/m2 a znaleckým posudkom T.. G.. Y. Č.. X/XXXX ku dňu 28.2.2011 na sumu 174,86 eur/m2. Ani na základe odvolacích námietok pritom nezistil v tomto smere odvolací súd v postupe ani hodnotení vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie žiadne také pochybenia, ktoré by mohli mať za následok nesprávnosť či neudržateľnosť zisteného skutkového stavu veci významného pre rozhodnutie v spore. Odvolací súd preto, a to bez možnosti doplniť či zopakovať dôkazy (keď na takýto postup neboli splnené predpoklady podľa v spojení s ), vychádzal aj pre účely rozhodnutia o podaných odvolaniach zo skutkového stavu veci v čase vyhlásenia rozsudku, ako ho ustálil prvoinštančný súd.

10. Pokiaľ žalobca v odvolaní vytýka súdu prvej inštancie, že nesprávne ustálil výšku náhrady za obmedzenie v užívaní predmetných pozemkov v časti uplatnenej ako rozdiel medzi všeobecnou hodnotou pred a po zriadení ochranného pásma pohrebiska, odvolací súd jeho námietky považuje za neopodstatnené. Nedôvodne žalobca v odvolaní vytýka súdu prvej inštancie aj to, že odmietol pri určení výšky náhrady prihliadať na cenové ponuky SATPO na odkúpenie predmetných pozemkov s odôvodnením, že v sebe reflektujú aj okolnosti realizácie developerského projektu. Sám žalobca totiž uvádza, že spoločnosť SATPO mala vedomosť o jeho zámere realizovať na pozemkoch projekt GreenHILL, a preto ponuky tejto spoločnosti prirodzene reflektovali tento zámer, čo sa prejavovalo okrem iného aj v tom, že ponuky SATPO zahŕňali aj požiadavku spolu s predajom pozemkom predať aj projektovú dokumentáciu projektu GreenHILL a ďalšie súvisiace požiadavky. Za tohto stavu je nesporné, že na tieto cenové ponuky mal zámer výstavby projektu GreenHILL mimoriadne významný vplyv, čo však má za následok, že z hľadiska určenia výšky náhrady (iba) ako rozdielu medzi všeobecnou hodnotou daného pozemku postihnutého ochranným pásmom pohrebiska pred jeho zriadením a po ňom, bez zohľadnenia externalít, ktoré do ponukovej ceny SATPO nepochybne významne vstupovali, sú cenové ponuky SATPO bez právneho významu. To platí aj vo vzťahu k cenovým odhadom Tatra banky, a.s. a predajnej cene časti pozemkov mimo ochranného pásma pohrebiska o výmere 3.006 m2 spoločnosti A3 invest, s.r.o., keď pre účely ustálenia výšky náhrady v súlade so závermi judikátu R 73/2019 tieto skutočnosti taktiež nemajú právny význam. Rovnako neopodstatnene v súvislosti s ustálením hodnoty daného pozemku žalobca súdu prvej inštancie vytýka nesprávne zistenie hodnoty pozemkov pred zriadením ochranného pásma s poukazom na skutočnosť, že v konaní preukázal, že pozemky pred zriadením ochranného pásma mali vyššiu hodnotu ako hodnotu, ktorú zistil súd. Ak by totiž táto námietka mala byť opodstatnená, bolo by to v neprospech žalobcu, nakoľko rozdiel medzi hodnotou pozemku pred zriadením ochranného pásma a po ňom by bol ešte nižší; čo je v rozpore so požiadavkou žalobcu na priznanie vyššej náhrady.

11. Taktiež považuje odvolací súd za neopodstatnenú argumentáciu žalobcu v odvolaní, podľa ktorej mal súd prvej inštancie výšku rozdielu medzi všeobecnou hodnotou pred a po zriadení ochranného pásma pohrebiska určiť ako aritmetický priemer hodnôt znaleckých posudkov vypracovaných pre účely tohto konania. Správne podľa odvolacieho súdu vychádzal súd prvej inštancie z toho, že sumy (za metre štvorcové) vyčíslené znalkyňou G.. E. Q. U. F. Č.. XX/XXXX, ktorý bol naviac predložený samotným žalobcom, a znalkyňou T.. G.. Y. Q. F. Č.. X/XXXX, zodpovedajú okolnostiam prejednávanej veci a odvolací súd je taktiež názoru, že najlepšie zohľadňujú kritériá vyplývajúce z už citovaného judikátu R 73/2019. Na strane druhej, odvolací súd síce nepopiera, že Ústavný súd SR v náleze sp. zn. -10 zo dňa 20.04.2010 nepovažoval za rozporný s postup všeobecného súdu, ktorý vyriešil konflikt medzi závermi znalcov osvojením si priemeru zistených hodnôt, avšak v danej veci podľa odvolacieho súdu na takýto "núdzový" postup nebol dôvod, keď po správnom vyhodnotení dôkazov neexistuje žiadna prekážka, ktorá by bránila zisteniu výšky náhrady na základe posudkov G.. E. Č.. XX/ XXXX Y. T.. G.. Y. Č.. X/XXXX. Ani v tomto smere preto odvolací súd nemohol považovať odvolacie námietky žalobcu za dôvodné s následkom potreby ustálenia skutkového stavu veci nanovo.

12. Podľa odvolacieho súdu však súd prvej inštancie na základe dostatočne a správne ustáleného skutkového stavu veci neposúdil správne po právnej stránke všetky právne otázky, ktoré boli pre rozhodnutie vo veci samej významné.

13. V prvom rade sa žiada uviesť, že odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie pokiaľ ide o ustálenie okamihu zriadenia ochranného pásma pohrebiska. Celkom správne prvoinštančný súd v tomto smere konštatoval, že k jeho zriadeniu došlo v danom prípade až nadobudnutím účinnosti , t.j. od 1.1.2011, kedy došlo aj k zásahu do postavenia žalobcu ako vlastníka predmetných nehnuteľností. V nadväznosti na to je potom správny aj

záver prvoinštančného súdu, že žalobca má nárok na poskytnutie náhrady za obmedzenie v užívaní predmetného pozemku podľa ktorý v tomto spore uplatnil podanou žalobou.

14. Odvolací súd sa však nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovi v tomto prípade vznikol proti žalovanému ako zriaďovateľovi pohrebiska nárok na zaplatenie sumy 2.789.821,50 eura, a to z viacerých dôvodov, ktoré možno zhrnúť nasledovne:

15. Pokiaľ ide o žalobou uplatnenú majetkovú ujmu spočívajúcu v znížení všeobecnej hodnoty pozemkov žalobcu, je nesporné, že nárok na náhradu podľa ako taký žalobcovi proti žalovanému ako zriaďovateľovi pohrebiska vznikol a nebol uspokojený, keď nadobudnutím účinnosti došlo k zriadeniu ochranného pásma pohrebiska, ktoré zasahuje aj pozemok, ktorý v tom čase patril žalobcovi a doposiaľ mu bola poskytnutá žiadna náhrada. Súd prvej inštancie však vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď pri výklade ust. Zákona o pohrebníctve dôsledne nezohľadnil, že zriaďovateľ pohrebiska uhrádza náhradu iba za obmedzenie užívania pozemku v ochrannom pásme, pričom ochranné pásmo predstavuje iba 50 m a nezahŕňa celý sporný pozemok. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie za stavu, že samotná skutočnosť, že ochranné pásmo pohrebiska sa týka iba časti pozemku o výmere 4.311 m2, nebola sporná, dospel k záveru, že žalobcovi vznikol proti žalovanému ako zriaďovateľovi pohrebiska nárok na náhradu podľa Zákona o pohrebníctve iba v rozsahu zodpovedajúcu tejto výmere, teda len za výmeru 4311 m2, celkovo vo výške 1.657.105,29 eura, čo predstavuje rozdiel medzi sumou za túto výmeru ustálenou znaleckým posudkom G.. E. Č.. XX/XXXX (559,25 eur/m2 x 4311 m2 = 2.410.926,75 eur) a znaleckým posudkom T.. G.. Y. Č.. X/XXXX (174,86 eur/m2 x 4311 m2 = 753.821,46 eur), t.j. 1.657.105,29 eura.

16. Žalobca v odvolaní (i v konaní na súde prvej inštancie) v súvislosti s relevantnou výmerou pozemku, od ktorej závisí výška priznanej náhrady argumentuje tým, že zriadením ochranného pásma pohrebiska došlo k obmedzeniu užívania a znehodnoteniu celej výmery daných pozemkov, pričom nárok na náhradu z celej výmery mu vyplýva nielen z ust. nového zákona o pohrebníctve, ale aj a . Žalovaný v odvolaní argumentuje tým, že predmetné pozemky síce boli pre stavebnú činnosť obmedzené, avšak na časti predmetných pozemkoch bolo možné (hoci nie v pôvodne zamýšľanom rozsahu) stavať, keď mimo ochranného pásma pohrebiska sa po prijatí novej právnej regulácie ocitli časti pozemkov v celkovej výmere viac ako 3.000 m2. Odvolací súd sa v tomto smere nestotožnil s argumentáciou žalobcu a považuje za opodstatnenú obranu žalovaného, podľa ktorej je na mieste pri určení výšky náhrady vychádzať iba z výmery pozemku skutočne dotknutej ochranným pásmom.

17. Pokiaľ ide o rozsah náhrady podľa § 15 ods. 8 Zákona o pohrebníctve, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ochranné pásmo pohrebiska síce vlastníka dotknutého pozemku obmedzuje, avšak z povahy veci toto obmedzenie zasahuje do užívacích práv vlastníka iba v rozsahu, v akom sa daného pozemku obmedzenia skutočne týkajú; a nie v rozsahu, v akom by prípadne, podľa eventuálnych zámerov vlastníka, obmedzovali jeho, prípadne susediaci pozemok, na ktorom už stavať možno a ktorého sa obmedzenie v stavebnej činnosti priamo netýka. Iba takýto výklad § 15 ods. 8 Zákona o pohrebníctve zodpovedá jeho zneniu i účelu predmetného ustanovenia (ktorým je, vychádzajúc z judikátu R 73/2019, nepochybne iba kompenzácia straty možnosti stavebnej činnosti). Pri hľadaní správneho výkladu daného ustanovenia však nemôže zostať bez povšimnutia ani to, že (vychádzajúc z princípu racionality zákonodarcu) ak by zákonodarca mienil zahrnúť do kompenzácie podľa § 15 ods. 8 Zákona o pohrebníctve aj časť pozemku priamo nedotknutú ochranným pásmom, prípadne susediace pozemky, nepochybne by to bol zohľadnil v znení citovaného ustanovenia. Keďže sa tak však nestalo, vlastníkovi pozemku susediaceho s pozemkom zasiahnutým ochranným pásmom pohrebiska právo na kompenzáciu podľa daného ustanovenia vzniknúť nemôže, a to ani v prípade, ak oba pozemky patria tej istej osobe. V nadväznosti na uvedené potom, ak bola zriadením ochranného pásma pohrebiska zasiahnutá iba časť (rozľahlého) pozemku, treba podľa odvolacieho súdu odmietnuť výklad, podľa ktorého by sa mala kompenzácia podľa § 15 ods. 8 Zákona o pohrebníctve poskytnúť z celej výmery daného pozemku, vrátane časti pozemku, na ktorú sa žiadne (stavebné) obmedzenie nevzťahuje, pretože by tým bol popretý účel a zmysel citovaného ustanovenia, ktorého cieľom je kompenzácia obmedzení iba v ich skutočnom rozsahu. Na tomto mieste odvolací súd poznamenáva, že si plne uvedomuje, že vzhľadom na rôznorodosť potenciálnych negatívnych následkov vyvolaných zriadením

ochranného pásma pohrebiska v blízkom i širšom susedstve obmedzeného pozemku, môže dôjsť zriadením pohrebiska aj k zásahu do majetkovej sféry ďalších osôb, prípadne ďalších majetkových práv toho istého vlastníka. Pri hodnotení takto vzniknutej ujmy a jej kompenzácie však treba dôsledne rozlišovať medzi nárokom na náhradu za obmedzenie v užívaní pozemku, ktorý vyplýva priamo z ust. § 15 ods. 8 Zákona o pohrebníctve, kde je upravený náhradový právny vzťah vrátane osoby oprávnenej (vlastník obmedzeného pozemku) a osoby povinnej (zriaďovateľ pohrebiska) a inými právnymi vzťahmi (napr. vzniknuté titulom nároku na náhradu škody alebo náhrady za iné, od tohto nároku odlišné, obmedzenie vlastníctva), kde je okrem iného rozdielny aj okruh subjektov. Kompenzácia takejto potenciálnej sekundárnej ujmy ďalších vlastníkov nehnuteľností, nad rámec výmery nehnuteľností priamo obmedzených ochranným pásmom pohrebiska, v režime ust. § 15 ods. 8 Zákona o pohrebníctve, zriaďovateľom pohrebiska, je však vylúčená.

18. Vyššie uvedené právne závery majú v preskúmavanej veci ten dôsledok, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalobcovi priznal kompenzáciu z celej výmery ním (v danom čase) vlastnených pozemkov, hoci ochranným pásmom pohrebiska bol priamo zasiahnutý, teda obmedzený pokiaľ ide o stavebnú činnosť, iba pozemok o výmere 4311 m2, z ktorej bolo potom nevyhnutné vychádzať aj pri určení výšky náhrady v intenciách judikátu R 73/2019.

19. Zároveň však podľa odvolacieho súdu majú uvedené závery zásadný význam aj pre posúdenie otázky, či žalobcovi vzniklo proti žalovanému ako zriaďovateľovi pohrebiska aj právo na náhradu uplatnenú žalobcom ako náhrada za ujmu spočívajúcu v strate budúcich úžitkov z pozemkov, v dôsledku straty možnosti realizovať projekt GreenHill (7.976.09 eura) a majetkovú ujmu spočívajúcu v zmarených investíciách do realizácie projektu GreenHill (282.097,31 € - priznaná v sume 237.011,30 € (83.064,18 € + 153.947,12 €). V tomto smere odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie aj pri posúdení tejto otázky nesprávne vec právne posúdil, keď nesprávne interpretoval ust. § 15 ods. 8 Zákona o pohrebníctve a vychádzal z toho, že vlastník dotknutého pozemku má proti zriaďovateľovi pohrebiska nárok nielen na náhradu za obmedzenie v užívaní (využití pozemku podľa jeho predstáv), ale aj nárok na náhradu všetkej ďalej majetkovej ujmy (škody), ktorá mu v dôsledku zriadenia ochranného pásma pohrebiska vznikla. Z citovaného ustanovenia totiž žiadne takéto nároky vlastníka pozemku proti zriaďovateľovi pohrebiska nevyplývajú. Hoci treba pripustiť, že v dôsledku zriadenia ochranného pásma pohrebiska s účinnosťou od 1.1.2011 mohla žalobcovi ako vlastníkovi pozemku vzniknúť aj ďalšia majetková ujma (zriadením ochranného pásma dochádza k zásahu majetkových pomerov), vzhľadom na celkom jednoznačný obsah ust. § 15 ods. 8 Zákona o pohrebníctve a súčasne aj účel a zmysel danej právnej úpravy za takúto prípadnú ujmu, nemôže zodpovedať zriaďovateľ pohrebiska, ktorý, pokiaľ ide nároky zo zodpovednosti za majetkovú ujmu vzniknutú zákonným zriadením ochranného pásma pohrebiska nad rámec náhrady za obmedzenie v užívaní podľa citovaného ustanovenia, nie je v spore o zaplatenie náhrady pasívne vecne legitimovaný. Na nedostatok vecnej legitimácie, ktorý v danej veci vyplýva z toho, že žalovanému ako zriaďovateľovi pohrebiska môže náhradová povinnosť vzniknúť iba podľa § 15 ods. 8 citovaného zákona, je pritom súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že takto zákonodarcom nastavený systém odškodnenia obmedzenia vlastníka pozemku ochranným pásmom pohrebiska, korešponduje v preskúmavanej veci aj s tým, že zriadenie ochranného pásma pohrebiska s účinnosťou od 1.1.2011 žalovaný v právnom postavení zriaďovateľa už existujúceho pohrebiska nemal možnosť akokoľvek ovplyvniť, a preto treba považovať za správne a spravodlivé, že za ujmu vyvolanú na strane vlastníka pozemku tým, že došlo k nepredvídateľnému zásahu zákonodarcu, okrem výslovne upravenej náhrady za obmedzenie v užívaní pozemku, zriaďovateľ existujúceho pohrebiska nenesie právnu zodpovednosť. Na základe uvedeného potom dospel odvolací súd k záveru, že nakoľko žalovaný ako zriaďovateľ pohrebiska nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom v spore, v ktorom sa žalobca domáha po právnej stránke v skutočnosti náhrady škody spočívajúcej v strate budúcich úžitkov z pozemkov (ušlého zisku), v dôsledku straty možnosti realizovať projekt GreenHill a škody spočívajúcej v zmarených investíciách do realizácie projektu GreenHill, bolo nevyhnutné v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, a to bez ohľadu na to, či žalobcovi v tejto súvislosti škoda vznikla, prípadne v akej výške.

20. Pokiaľ ide o náhradu uplatnenú žalobou ako majetková ujma spočívajúca v nemožnosti žalobcu pozemky užívať v období od 1.1.2011 do 31.12.2013, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že ani túto náhradu nemožno žalobcovi priznať. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na právne závery vyplývajú z už vyššie citovaného judikátu R 73/2019, v ktorom najvyšší súd celkom jednoznačne formuloval záver, že náhrada podľa § 15 ods. 8 Zákona o pohrebníctve má

zodpovedať rozdielu medzi hodnotou pozemku, ktorý možno a ktorý nemožno zastavať, čo náležite zohľadnili oba posudky, z ktorých záverov vychádzal aj odvolací súd. Ďalšia náhrada za ujmu vyvolanú nemožnosťou pozemky užívať v období od 1.1.2011 do 31.12.2013 však tento rámec presahuje, a preto ani v tejto časti žalobcovi právo na náhradu, teda zaplatenie sumy 307.314 eur s príslušenstvom, nevzniklo a žaloba ani v tejto časti nebola podaná dôvodne.

21. Neopodstatnene žalobca v odvolaní namieta správnosť konštatovania súdu prvej inštancie, že primeraná náhrada nemôže zahŕňať aj výnosy v budúcnosti, nakoľko to nevyplýva z ust. Zákona o pohrebníctve, ani z , pričom právna doktrína a súdna prax pod náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva rozumie aj náhradu za ušlé výnosy. Predmetom tohto konania totiž nie je náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva na základe z ani ust. , ako sa to snaží nesprávne interpretovať žalobca, ale osobitná náhrada za obmedzenie v užívaní pozemku podľa Zákona o pohrebníctve, ktorej účelom a zmyslom nie je kompenzácia akejkoľvek škody (ujmy), ktorá vlastníkovi pozemku v príčinnej súvislosti so zriadením ochranného pásma pohrebiska vznikla, avšak iba ujmy spôsobenej obmedzením v užívaní pozemku, ktorá sa má nahradiť peňažným plnením vo výške zodpovedajúcej rozdielu medzi hodnotou pozemku, ktorý možno a ktorý nemožno zastavať (R 73/2019).

22. Na základe vyššie uvedeného potom možno zhrnúť, že vo výroku, ktorým súd prvej inštancie podanú žalobu ako nedôvodnú zamietol nad rámec sumy 2.789.821,50 eura s príslušenstvom, je napadnutý rozsudok vo výroku vecne správny, pričom však vo vyhovujúcej časti nad rámec sumy 1.657.105,29 eura bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, keď, z dôvodov už uvedených, žalobcovi proti žalovanému nad túto výšku nárok na náhradu za obmedzenie v užívaní pozemku dotknutého ochranným pásmom pohrebiska podľa § 15 ods. 8 Zákona o pohrebníctve nevznikol a v tejto časti súd prvej inštancie žalobcovi náhradu priznal vychádzajúc síce zo správne ustáleného skutkového stavu, avšak z nesprávneho právneho posúdenia veci.

23. Napokon považuje odvolací súd za potrebné poukázať na to, že v danej veci boli splnené všetky predpoklady ( ) na to, aby boli žalobcovi priznané spolu s istinou aj úroky z omeškania, a to v uplatnenej sadzbe a za požadované obdobie. Je totiž nesporné, že žalovaného na plnenie riadne vyzval a žalovaný sa dňom 1.11.2011 dostal do omeškania, ktoré pretrváva aj v súčasnosti. Žalovaný v tomto smere v odvolaní nedôvodne namieta, že rozhodnutie o úroku z omeškania je nesprávne a nespravodlivé, nakoľko konanie začalo už v roku 2013, avšak k rozhodnutiu vo veci samej prišlo až v roku 2022 a to hlavne s ohľadom na skutočnosť, že žalobca sa domáhal toho, aby bol oslobodený od súdneho poplatku za podanie žaloby, pričom mu nemôže byť na ťarchu, že konanie pred súdom prebiehalo 9 rokov (z čoho 4 roky sa nekonalo vo veci samej) a počas celej doby konania by mal byť v omeškaní a nemôže znášať následky neprimerane dlhého súdneho konania, ktoré sám nezapríčinil. Vznik práva požadovať okrem istiny aj úroky z omeškania totiž nemá žiadnu vecnú súvislosti s dĺžkou trvania sporu o zaplatenie istiny, pričom žalovaný bol na plnenie riadne vyzvaný a doposiaľ žalobcovi neuhradil ani len časť požadovanej peňažnej sumy, hoci vzhľadom na všetky okolnosti danej veci si musel byť vedomý, že žalobcovi nárok na náhradu podľa Zákona o pohrebníctve vznikol. Preto túto obranu žalovaného považuje odvolací súd za neopodstatnenú a dospel k záveru, že boli splnené všetky predpoklady na to, aby boli žalobcovi spolu s istinou vo výške 1.657.105,29 eura priznané aj úroky z omeškania v zákonnej výške 9,5 % ročne z tejto sumy od 1.11.2011 až do zaplatenia.

24. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti podľa zmenil, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 1.657.105,29 eura, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.657.105,29 eura od 1.11.2011 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol a v zamietajúcej časti podľa napadnutý rozsudok potvrdil.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. v spojení s a a podľa pomeru úspechu každej zo strán sporu priznal žalovanému, ktorý bol v prevažnej časti úspešný, nárok na náhradu trov konania v rozsahu 71,4 %. Žalobca sa totiž domáhal zaplatenia peňažnej sumy v celkovej výške 11.618.311,51 eura s príslušenstvom a úspech mal iba v časti 1.657.105,29 eura, teda len v rozsahu 14,3 %. Na druhej strane, žalovaný mal v konaní úspech v rozsahu 85,7 %, a preto má žalovaný, ktorý mal v konaní prevažujúci

úspech podľa pomeru úspechu každej zo strán nárok na náhradu trov konania v rozsahu 71,4 % (85,7 % - 14,3 %). O výške trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).