Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 237/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Eduardom Šmelkom, advokátska kancelária,

Polianky 5, Bratislava - Dúbravka, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára

2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného (ďalej len „“) a

ods. 2 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalobca v konaní

vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

proti Slovenskej republike – Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej

republiky, Dobrovičova 12, Bratislava (ďalej len „žalovaný“). Svojou žalobou navrhol

obnoviť konanie vedené pôvodne proti žalovanému na krajskom súde pod sp. zn.

, ktorého predmetom bola náhrada škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

a nesprávnym úradným postupom v sume 811 080,43 € s príslušenstvom.

Krajský súd dvakrát (23. marca 2011, 6. decembra 2012) o návrhu sťažovateľa

rozhodol tak, že obnovu uvedeného právoplatne skončeného konania povolil, zakaždým

však najvyšší súd ako súd odvolací na odvolanie žalovaného zrušil prvostupňové

rozhodnutie krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Napokon krajský súd

uznesením č. k. -239 z 18. júna 2015 v spojení s opravným uznesením č. k.

-241 z 18. júna 2015 po tretíkrát povolil obnovu konania. Na odvolanie

žalovaného najvyšší súd uznesením z 28. októbra 2015 v konaní sp. zn.

prvostupňové uznesenie krajského súdu v spojení s opravným uznesením zmenil tak,

že návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ na rozsiahlom priestore

polemizuje so záverom najvyššieho súdu o nesplnení podmienok podľa § 228 ods. 1 písm.

a) a b) v znení neskorších predpisov.

Namieta nesprávne obsadenie o odvolaní konajúceho najvyššieho súdu, ale aj nesprávne

právne posúdenie veci najvyšším súdom. Kritizuje, že najvyšší súd nenariadil pojednávanie

v konaní o odvolaní žalovaného.

Navrhuje, aby ústavný súd meritórne takto rozhodol:

„1) Základné ľudské právo na súdnu ochranu , podnikajúceho

po obchodným menom zaručené v článku 46 ods. 1

a v článku 48 ods. 2 , ako aj základné ľudské právo na

spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené.

2) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie č. k.

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. októbra 2015 a vec vracia na ďalšie konanie.

3) sa priznáva finančné zadosťučinenie sumou 10.000,00 €,

ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do 15

dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4) priznáva Ústavný súd Slovenskej republiky trovy

konania (právneho zastúpenia) sumou 303,16 €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky

povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Eduarda Šmelka vedený v

, Bratislava,... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ v sťažnosti informuje, že 8. januára 2016 podal proti uzneseniu

najvyššieho súdu z 28. októbra 2015 v konaní sp. zn. dovolanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

1. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa vzťahuje zvlášť na návrh

výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Text uvedený mimo petitu

pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (,

, , , , ).

Bod svojho petitu označený ako „1)“ sťažovateľ sformuloval tak, že v ňom

neidentifikoval jednoznačne konanie najvyššieho súdu, v ktorom podľa jeho názoru došlo

k porušeniu jeho označených základných práv a práva zaručeného dohovorom.

Formálny postup ústavného súdu by v takomto prípade mal smerovať k výzve

sťažovateľovi na odstránenie tohto nedostatku, pretože v

písm. b) zreteľne vyžaduje, aby sťažnosť obsahovala označenie právoplatného rozhodnutia,

opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody.

Sledujúc hľadiská hospodárnosti konania a procesnej ekonómie však ústavný súd

uvedený procesný postup nevyužil. Vzal do úvahy bod petitu označený ako „2)“,

v ktorom sťažovateľ na podklade návrhu na vyslovenie porušenia označených základných

práv a práva zaručeného dohovorom navrhuje zrušenie uznesenia najvyššieho súdu

z 28. októbra 2015 v konaní sp. zn. . Vychádzal však aj z celkového

konceptu odôvodnenia predloženej sťažnosti. Na jej strane 2 napríklad sťažovateľ explicitne

uvádza, že „všetky tri moje základné ľudské práva boli porušené postupom Najvyššieho

súdu... v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. , ktorý sa týka povolenia

obnovy pôvodného konania č. k. ...“. Aj na mnohých iných miestach sťažnosti

sťažovateľ bez akýchkoľvek pochybností atakuje postup najvyššieho súdu v konaní sp. zn.

.

Z uvedených dôvodov, berúc do úvahy aj právne závery stelesnené vo výroku tohto

uznesenia, ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na spresnenie petitu

jeho sťažnosti, pričom predmet konania podľa ustálil tak, ako to je

uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

2. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súčinnosti s krajským súdom overil sťažovateľovu informáciu

o podanom dovolaní a zistil, že skutočne 8. januára 2016 bolo krajskému súdu doručené

dovolanie, pričom spis sa v súčasnosti nachádza na najvyššom súde.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,

podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych

predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom ().

Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu sťažovateľom vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z

vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených

námietkach porušenia označených základných práv a práva zaručeného dohovorom, ak je

zrejmé, že sťažovateľ podal dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je

dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť preto v tejto časti odmietnutá pre jej

predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude

vo vzťahu k najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu rozhodovať najvyšší súd ako súd

dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,

keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho (porovnaj tiež rozsudok

ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúce sa tohto dovolacieho rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

3. O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania)

z dôvodu odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2016