Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 237/2016
PDF · 152.69 KB
No categories available
III. ÚS 237/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Eduardom Šmelkom, advokátska kancelária,
Polianky 5, Bratislava - Dúbravka, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 30/2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára
2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalobca v konaní
vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Cb 7/2010
proti Slovenskej republike – Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej
republiky, Dobrovičova 12, Bratislava (ďalej len „žalovaný“). Svojou žalobou navrhol
obnoviť konanie vedené pôvodne proti žalovanému na krajskom súde pod sp. zn.
4 Cb 6/2004, ktorého predmetom bola náhrada škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
a nesprávnym úradným postupom v sume 811 080,43 € s príslušenstvom.
Krajský súd dvakrát (23. marca 2011, 6. decembra 2012) o návrhu sťažovateľa
rozhodol tak, že obnovu uvedeného právoplatne skončeného konania povolil, zakaždým
však najvyšší súd ako súd odvolací na odvolanie žalovaného zrušil prvostupňové
rozhodnutie krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Napokon krajský súd
uznesením č. k. 3 Cb 7/2010-239 z 18. júna 2015 v spojení s opravným uznesením č. k.
3 Cb 7/2010-241 z 18. júna 2015 po tretíkrát povolil obnovu konania. Na odvolanie
žalovaného najvyšší súd uznesením z 28. októbra 2015 v konaní sp. zn. 5 Obo 30/2015
prvostupňové uznesenie krajského súdu v spojení s opravným uznesením zmenil tak,
že návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ na rozsiahlom priestore
polemizuje so záverom najvyššieho súdu o nesplnení podmienok podľa § 228 ods. 1 písm.
a) a b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.
Namieta nesprávne obsadenie o odvolaní konajúceho najvyššieho súdu, ale aj nesprávne
právne posúdenie veci najvyšším súdom. Kritizuje, že najvyšší súd nenariadil pojednávanie
v konaní o odvolaní žalovaného.
Navrhuje, aby ústavný súd meritórne takto rozhodol:
„1) Základné ľudské právo na súdnu ochranu , podnikajúceho
po obchodným menom zaručené v článku 46 ods. 1
a v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základné ľudské právo na
spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené.
2) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie č. k. 5Obo/30/2015
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. októbra 2015 a vec vracia na ďalšie konanie.
3) sa priznáva finančné zadosťučinenie sumou 10.000,00 €,
ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do 15
dní od právoplatnosti tohto nálezu.
4) priznáva Ústavný súd Slovenskej republiky trovy
konania (právneho zastúpenia) sumou 303,16 €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky
povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Eduarda Šmelka vedený v
, Bratislava,... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ v sťažnosti informuje, že 8. januára 2016 podal proti uzneseniu
najvyššieho súdu z 28. októbra 2015 v konaní sp. zn. 5 Obo 30/2015 dovolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
1. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania.
Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa vzťahuje zvlášť na návrh
výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Text uvedený mimo petitu
pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09,
I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).
Bod svojho petitu označený ako „1)“ sťažovateľ sformuloval tak, že v ňom
neidentifikoval jednoznačne konanie najvyššieho súdu, v ktorom podľa jeho názoru došlo
k porušeniu jeho označených základných práv a práva zaručeného dohovorom.
Formálny postup ústavného súdu by v takomto prípade mal smerovať k výzve
sťažovateľovi na odstránenie tohto nedostatku, pretože zákon o ústavnom súde v § 50 ods. 1
písm. b) zreteľne vyžaduje, aby sťažnosť obsahovala označenie právoplatného rozhodnutia,
opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody.
Sledujúc hľadiská hospodárnosti konania a procesnej ekonómie však ústavný súd
uvedený procesný postup nevyužil. Vzal do úvahy bod petitu označený ako „2)“,
v ktorom sťažovateľ na podklade návrhu na vyslovenie porušenia označených základných
práv a práva zaručeného dohovorom navrhuje zrušenie uznesenia najvyššieho súdu
z 28. októbra 2015 v konaní sp. zn. 5 Obo 30/2015. Vychádzal však aj z celkového
konceptu odôvodnenia predloženej sťažnosti. Na jej strane 2 napríklad sťažovateľ explicitne
uvádza, že „všetky tri moje základné ľudské práva boli porušené postupom Najvyššieho
súdu... v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5Obo/30/2015, ktorý sa týka povolenia
obnovy pôvodného konania č. k. 4Cb 6/2004...“. Aj na mnohých iných miestach sťažnosti
sťažovateľ bez akýchkoľvek pochybností atakuje postup najvyššieho súdu v konaní sp. zn.
Z uvedených dôvodov, berúc do úvahy aj právne závery stelesnené vo výroku tohto
uznesenia, ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na spresnenie petitu
jeho sťažnosti, pričom predmet konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ustálil tak, ako to je
uvedené v záhlaví tohto uznesenia.
2. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v súčinnosti s krajským súdom overil sťažovateľovu informáciu
o podanom dovolaní a zistil, že skutočne 8. januára 2016 bolo krajskému súdu doručené
dovolanie, pričom spis sa v súčasnosti nachádza na najvyššom súde.
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,
podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych
predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).
Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu sťažovateľom vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy
vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených
námietkach porušenia označených základných práv a práva zaručeného dohovorom, ak je
zrejmé, že sťažovateľ podal dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je
dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť preto v tejto časti odmietnutá pre jej
predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude
vo vzťahu k najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu rozhodovať najvyšší súd ako súd
dovolací.
Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,
keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho (porovnaj tiež rozsudok
ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu týkajúce sa tohto dovolacieho rozhodnutia za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania)
z dôvodu odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2016