Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 176/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. marca 2017

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti RB GAMAT, s. r. o., Legionárska 5, Trenčín,

a , zastúpených advokátom JUDr. Stanislavom

Jakubčíkom, advokátska kancelária, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia ich základného práva vlastniť majetok zaručeného

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47

ods. 3 , základného práva na verejné prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní sp.

zn. a jeho rozsudkom č. k. -360 z 26. októbra 2011, postupom

Krajského súdu v Trenčíne v konaní sp. zn. a jeho rozsudkom č. k.

-388 zo 6. marca 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní sp. zn. a jeho uznesením z 24. júna 2015 v tomto konaní a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti RB GAMAT, s. r. o., a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra

2015 doručená sťažnosť spoločnosti RB GAMAT, s. r. o., Legionárska 5, Trenčín (ďalej len

„sťažovateľ“), a (ďalej len „sťažovateľka“;

spolu ďalej aj ,,sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť

majetok zaručeného (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu zaručeného , základného práva

na rovnosť účastníkov konania zaručeného , základného práva na verejné

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného a ich práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bánovce

nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. a jeho rozsudkom

č. k. -360 z 26. októbra 2011, postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) v konaní sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -388

zo 6. marca 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní sp. zn. a jeho uznesením z 24. júna 2015 v tomto konaní.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia vystupovali

ako navrhovatelia v 1. rade a 2. rade v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.

, ktorého predmetom bolo určenie výšky nájomného a zaplatenie nájomného.

Odporcom bolo (ďalej len

„odporca“). Podstatou sporu bol nesúhlas sťažovateľov s výškou nájomného, ktoré im

odporca za nájom pozemkov platil. Požadovali platenie „obvyklého nájmu v danom mieste

a čase“.

Okresný súd rozsudkom č. k. -288 z 24. marca 2010 uložil odporcovi

povinnosť zaplatiť sťažovateľovi nájomné v sume 4 401,39 € za obdobie od 28. októbra

2002 do 21. decembra 2008 a sťažovateľke nájomné v sume 2 961 € za obdobie

od 1. januára 2005 do 31. decembra 2008. O odvolaní odporcu krajský súd rozhodol tak,

že uznesením č. k. -303 z 28. februára 2011 rozsudok okresného súdu

vo vyhovujúcej časti zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd potom rozsudkom č. k. -360 z 26. októbra 2011 žalobu

sťažovateľov zamietol a uložil im povinnosť náhrady trov konania odporcu. Podľa názoru

okresného súdu skúmané nájomné zmluvy boli uzavreté platne a po skutkovej stránke bolo

nepochybné, že odporca ako nájomca platil dohodnuté nájomné. Poukázal na zákon

č. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku

a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o nájme pozemkov“), ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2004, teda v čase trvania

posudzovaných nájomných vzťahov. Zdôraznil, že sťažovatelia „v konaní potvrdili, že

neurobili žiadny úkon smerujúci k vypovedaniu tohto vzťahu a ani nepožiadali rok pred

uplynutím času, na ktorý bol nájom dohodnutý, o vrátenie prenajatého pozemku“. Preto

„v súlade s , súd dospel k záveru, že nájomný vzťah ďalej trvá,

nakoľko došlo k jeho obnoveniu na určitý čas ex lege v súlade s § 8 citovaného zákona

(v tomto prípade n 7 rokov, t. j. na dobu pôvodne zmluvne dojednanú). Je potom

nepochybné, že odporca bol povinný za dobu trvania zmluvného vzťahu medzi účastníkmi

konania uhrádzať navrhovateľom zmluvne dojednané nájomné.“.

Na základe odvolania sťažovateľov i odporcu krajský súd rozsudkom č. k.

-388 zo 6. marca 2013 rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách

konania zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie a v zostávajúcej časti

prvostupňový rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský súd sa v merite stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu.

Sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu dovolanie, v ktorom namietali

nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.

Najvyšší súd uznesením z 24. júna 2015 v konaní sp. zn. dovolanie

sťažovateľov odmietol. Dospel k záveru, že nie je prípustné vzhľadom na to, že nesprávne

právne posúdenie veci tvrdené sťažovateľmi ako dovolateľmi je len spôsobilým dôvodom

prípustného dovolania. Žiadnu z vád podľa Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

dovolací súd nezistil.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia najprv obhajujú včasnosť

podania ich sťažnosti. K veci samej uvádzajú, že „nepopierajú existenciu samotných

nájomných zmlúv, avšak je nevyhnutné poukázať na fakt, že súd sa v tejto súvislosti vôbec

nezaoberal otázkou prípadnej čiastočnej neplatnosti nájomných zmlúv, a to v časti,

kde predmetom prenájmu bola časť pozemkov, a to zastavané plochy na parcele č. 270/2,

kde jednoznačne nejde o poľnohospodársku pôdu v zmysle ust. § 1 ods. 2 zákona

č. “. Právny záver okresného súdu o potrebe aplikácie ustanovení zákona

o nájme pozemkov na prejednávanú kauzu je preto „... nutné považovať za neopodstatnený

a absolútne arbitrárny, nereflektujúci zákonnú úpravu a vážnym spôsobom zasahujúci

do práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konania, práva na súdnu a inú právnu ochranu

a v konečnom dôsledku aj vlastníckeho práva...“.

Sťažovatelia namietajú aj nevykonanie nimi navrhovaných dôkazov,

„ktorými chceli... preukázať, že v prípade parcely č. 270/2... ide o druh pozemku,

na ktorého nájom nie je možné aplikovať príslušné ust. ,

keďže ako sťažovatelia niekoľkokrát v súdnom konaní poukazovali a na súd apelovali,

že na tomto pozemku boli budované stavby aj po 24.6.1991, nejde o poľnohospodársku

pôdu a nejde ani o iný pozemok prenechaný na poľnohospodárske účely“.

Sťažovatelia tiež kritizujú, že „ani jeden zo súdov vec prejednávajúcich sa v rámci

dokazovania nezoberal otázkou /ne/možnosti vydania pozemku sťažovateľom postupom

podľa Máme za to, že predmetný pozemok sa

v skutočnosti vydať nedá, a teda aplikácia postupu v zmysle ust.

Z. z. v tomto prípade nie je objektívne možná resp. je absolútne vylúčená.“.

Okresný súd podľa názoru sťažovateľov „svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil,

nezoberal sa otázkou klasifikácie pôdy na spornej časti pozemku... a dostatočne resp. vôbec

sa nevysporiadal s otázkou zastavania týchto pozemkov stavbami odporcu“.

Na podklade citácií odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu sťažovatelia

naďalej vyslovujú svoje presvedčenie, že „rozhodnutia okresného súdu ako aj krajského

súdu ako súdu odvolacieho spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci...“.

V nadväznosti na to aj najvyššiemu súdu vytýkajú, že „nijakým spôsobom neodôvodnil“,

prečo vec neposudzoval z hľadiska možného nesprávneho právneho posúdenia merita sporu.

Totiž „práve posúdenie, či odvolací súd použil správny právny predpis a či ho v danom

prípade správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil správne

právne závery, je v tomto prípade mimoriadne dôležité, pretože práve týmto konaním

(opomenutím konania) došlo k závažnému porušeniu práva sťažovateliek, a to práva

na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces..., ako aj práva na rovnosť účastníkov

v konaní...“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie

vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn:

, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.:

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn.: ako aj rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne č.k.: 17Co/24/2012-

388 zo dňa 06.03.2013 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu Bánovce nad Bebravou

č.k.: -360 zo dňa 26.10.2011 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č.k.:

zo dňa 24.06.2015 došlo k porušeniu práv sťažovateľov (i) práva vlastniť

majetok podľa článku 20 ods. 1 SR, (ii) práva na súdnu ochranu a spravodlivý

súdny proces v zmysle SR a Dohovoru, (iii) práva na

rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 SR a (iv) práva na verejné

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 SR.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k.: zo dňa 24.06.2015 sa zrušuje.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k.: -388 zo dňa 06.03.2013 sa

zrušuje.

Rozsudok Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k.: -360 zo dňa

26.10.2011 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

355,73 EUR s DPH, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet

právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Stanislava Jakubčíka, vedený vo

.“

Sťažovatelia doručili ústavnému súdu 27. septembra 2016 „žiadosť o predbežné

prerokovanie veci“, v ktorej žiadajú „o iniciovanie predbežného prerokovania ústavnej

sťažnosti v primeranej dobe“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania. To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil

za porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

Okrem iných sťažovatelia v sťažnosti namietli aj porušenie svojich základných práv

zaručených . V petite svojej sťažnosti zrozumiteľne navrhujú vysloviť,

že postupom a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu

v označených konaniach „došlo k porušeniu práv sťažovateľov... práva na verejné

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 SR“. Je teda

zrejmé, že vo vzťahu k ústavnej norme zakotvenej v namietajú

porušenie dvoch základných práv, a to základného práva na verejné prerokovanie ich veci,

ako aj základného práva na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy...

Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Z odôvodnenia sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovatelia v nej nijako

neodôvodňujú porušenie ktoréhokoľvek z dvoch uvedených základných práv. Ani z príloh

návrhu na začatie konania, ktoré obsahujú fotokópie namietaných súdnych rozhodnutí

a listinné dôkazy na podporu tvrdenia sťažovateľov a včasnosti ich sťažnosti, nemožno

nijako identifikovať dôvody, pre ktoré by malo označenými postupmi a rozhodnutiami

okresného súdu, krajského súdu i najvyššieho súdu dôjsť k porušeniu dvoch základných

práv, ktoré sú právne normované v .

Začatie konania podľa je ovládané dispozičnou zásadou,

ktorá prenáša procesnú zodpovednosť za podobu, v akej sa mu poskytne ústavno-súdna

ochrana, na sťažovateľov.

Pri charaktere popísaných formálnych nedostatkov predloženej sťažnosti neprichádza

do úvahy eventuálny procesný postup spočívajúci vo výzve právnemu zástupcovi

sťažovateľov na odstránenie nedostatkov sťažnosti (§ 129 ods. 1 Civilného sporového

poriadku v spojení s ). Povinnosti advokáta

vyplývajúce zo o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát

povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania,

ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov,

ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. , ,

).

V časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľov na verejné

prerokovanie ich veci a základného práva na prerokovanie ich veci bez zbytočných

prieťahov zaručených predmetná sťažnosť neobsahuje v predloženej

podobe náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje zákon

o ústavnom súde, a síce odôvodnenie návrhu na začatie konania, ako ani relevantné dôkazy

spôsobilé potvrdiť prípadné skutkové tvrdenia sťažovateľov rozhodujúce pre meritórny

postoj ústavného súdu. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí.

K zvyšnej časti sťažnosti

K sťažnosťou napadnutému postupu okresného súdu v konaní sp. zn.

a jeho rozsudku č. k. -360 z 26. októbra 2011 ústavný súd poukazuje na svoju

stabilnú judikatúru, podľa ktorej z vyplýva povinnosť dôsledného

uplatňovania princípu subsidiarity jeho právomoci. Ústavný súd podľa tohto princípu môže

poskytovať ochranu základným právam alebo slobodám, alebo ľudským právam

a základným slobodám vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy, len ak ochranu týmto

právam a slobodám neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“

súdu poskytnúť požadovaný ochranu.

Napadnutý postup a rozsudok okresného súdu predstavujú rozhodnutie a postup súdu

prvého stupňa, ktoré podľa bolo možné preskúmať

v odvolacej fáze občianskeho súdneho konania. Ochranu právam odvolateľov je potom

povinný poskytnúť krajský súd ako súd druhého stupňa. Sťažovatelia právo podať

odvolanie proti rozsudku okresného súdu aj využili, a tak ochranu ich označeným

základným právam, ako aj ich právu zaručenému dohovorom poskytoval krajský súd.

V tejto časti (namietané porušenie základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a práva zaručeného dohovoru postupom okresného súdu

v konaní sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -360 z 26. októbra 2011)

bolo potrebné preto sťažnosť sťažovateľov odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie o nej.

Pokiaľ ide o sťažovateľmi atakovaný postup krajského súdu v konaní sp. zn.

a jeho rozsudok č. k. -388 zo 6. marca 2013, ako aj postup

najvyššieho súdu v konaní sp. zn. a jeho uznesenie v tomto konaní

z 24. júna 2015, časové relácie právoplatnosti tohto rozsudku, napadnutého dovolacieho

uznesenia najvyššieho súdu a doručenia sťažnosti ústavnému súdu naznačujú,

že sťažovatelia očakávajú zachovanie lehoty na podanie sťažnosti z dôvodu podaného

dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu.

V prípade porušenia základných práv a slobôd uvedených v

rozhodnutím odvolacieho súdu v civilnom súdnom konaní ústavný súd preferuje nápravu

prostredníctvom využitia inštitútu dovolania. Preto prípadná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

podaná súbežne s dovolaním je síce ústavným súdom zásadne odmietnutá

ako neprípustná, ale sťažovateľovi sa zachováva lehota na podanie ďalšej sťažnosti

proti odvolaciemu rozhodnutiu, ak by dovolací súd vyhodnotil podané dovolanie

(mimoriadny opravný prostriedok) ako procesne neprípustné (napr. ,

, , a pod.).

Podmienkou uplatnenia judikovaných názorov ústavného súdu na sťažnosť

sťažovateľov je aj zistenie, že ich sťažnosť podaná po odmietnutí ich dovolania najvyšším

súdom je podaná včas, teda v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti odmietavého

dovolacieho uznesenia. Včasnosť sťažnosti sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie

označených práv postupom a rozsudkom krajského súdu i postupom a uznesením

najvyššieho súdu preto ústavný súd posudzoval spoločne.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu...

Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene podľa . V prípade

podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom

súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. , ).

Okolnosti prejednávanej veci dokazujú, že včasnosť sťažnosti sťažovateľov je

na prvý pohľad sporná.

Z fotokópie uznesenia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho ústavný súd zistil,

že okresný súd na písomnom vyhotovení tohto uznesenia vyznačil ako dátum jeho

právoplatnosti 7. júl 2015. Ak teda sťažnosť sťažovateľov bola ústavnému súdu doručená

osobne 21. októbra 2015, znamenalo by to jej zjavnú oneskorenosť.

Sťažovatelia však v sťažnosti argumentujú, že ich právnej zástupkyni v konaní

pred žalovanými všeobecnými súdmi nebolo predmetné uznesenie najvyššieho súdu

doručené 6. júla 2015. Tvrdia, že «o tejto skutočnosti sa dozvedela

až na základe informácie od sťažovateľky 1, ktorá dňa 11.09.2015 nahliadla do súdneho

spisu vedeného na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn.: a zistila, že

v spise je založená doručenka súdnej zásielky s adresátom:

a s dátumom prevzatia zásielky dňa 06.07.2015. Táto

doručenka má preukazovať doručenie zásielky – „3C/88/2008-457 uznesenie NS SR L:

15/7“ vyššie uvedenému adresátovi. Keďže v tomto období, a to konkrétne od 05.07.2015 až

do konca mesiaca júl 2015, sa právna zástupkyňa sťažovateľov

nachádzala v zahraničí, túto zásielku objektívne nemohla ona osobne prevziať. Vzhľadom

na uvedené právna zástupkyňa sťažovateľov obratom listom... požiadala

Okresný súd... o opätovná zaslanie Uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.:

zo dňa 24.06.2015. Ako v liste uviedla, túto písomnosť pracovníčka pošty pravdepodobne

odovzdala neznámej osobe, ktorá nebola oprávnená na prevzatie zásielok adresovaných

do vlastných rúk.».

Sťažovatelia vyslovujú názor, podľa ktorého „tým, že Okresný súd Bánovce

nad Bebravou žiadosti vyhovel a Uznesenie Najvyššieho súdu SR...

sťažovateľom, resp. ich právnej zástupkyni opätovne doručoval, pričom k prevzatiu poštovej

zásielky právnou zástupkyňou sťažovateľov došlo dňa 08.10.2015, priznal de facto

pochybenie pracovníčky pošty pri prvotnom doručovaní“.

Podľa názoru ústavného súdu citovaný názor sťažovateľov je nedôvodný.

Za eventuálne pochybenie pošty pri doručovaní súdnych zásielok nemôže niesť

zodpovednosť všeobecný súd, ale len poskytovateľ poštových služieb [§ 32 ods. 1 písm. c)

a d) v spojení s o poštových službách

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov]. Opätovné

doručenie zásielky obsahujúcej napadnuté dovolacie uznesenie najvyššieho súdu

preto nemožno v žiadnom prípade vyhodnotiť ako potvrdenie pochybenia zamestnanca

poskytovateľa poštových služieb zo strany okresného súdu. Postup všeobecného súdu

v tomto prípade bol iba logickou reakciou na žiadosť právnej zástupkyne účastníkov

konania, v ktorej bola stelesnená realizácia práva účastníka konania.

Na dôkaz ich tvrdenia o včasnosti podanej sťažnosti sťažovatelia predložili fotokópiu

úradného záznamu spísaného krajským súdom 11. septembra 2015, podľa ktorého bol

predmetný súdny spis predložený

(spoločníčka sťažovateľa). Z úradného záznamu vyplýva, že „boli

vyhotovené fotokópie zo súdneho spisu: Doručenka adresovaná

“.

Sťažovatelia tiež predložili fotokópiu podania označeného ako „Žiadosť

o znovuzaslanie uznesenia č. -454 NS SR L: 15/7“. Odosielateľom tohto

podania je „ , advokátka so sídlom

“, pričom adresátom je okresný súd. V tomto podaní právna zástupkyňa sťažovateľov

žiada o opätovné zaslanie „uznesenia č. -454 NS SR L: 15/7 zaslané mne

údajne a doručené dňa 6.7.2015. Toto uznesenie som ja osobne neprevzala, čestne

prehlasujem, že podpis o prevzatí tejto písomnosti nie je mojím podpisom. V období

od 5. júla 2015 až do konca mesiaca júl 2015 som bola v zahraničí. Pravdepodobne túto

písomnosť pracovníčka pošty odovzdala mne neznámej a zároveň neoprávnenej osobe

na prevzatie doručenky do vlastných rúk. Ja som sa o tomto rozhodnutí dozvedela

až v priebehu mesiaca august od ...“.

Napokon sťažovatelia obhajobu záveru o včasnosti podania sťažnosti preukazujú

aj fotokópiou obálky, v ktorej im krajský súd 8. októbra 2015 mal opätovne doručiť

uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Podľa názoru ústavného súdu ani jeden zo sťažovateľmi predložených dôkazov nie je

spôsobilý potvrdiť ich tvrdenie o včasnosti podanej sťažnosti.

Úradný záznam preukazuje iba skutočnosť, že predmetný súdny spis bol spoločníčke

sťažovateľa 11. septembra 2015 predložený na štúdium a že si z neho vyhotovila fotokópiu

doručenky o doručení súdnej zásielky právnej zástupkyni. Ústavný súd tu poukazuje na

zrejmú skutočnosť, že v priebehu niekoľkoročného konania muselo byť právnej zástupkyni

sťažovateľov doručované veľké množstvo rôznych súdnych zásielok. Z obsahu úradného

záznamu však nevyplýva ani to, či išlo o doručenku týkajúcu sa práve zásielky obsahujúcej

odmietavé dovolacie uznesenie najvyššieho súdu. Z hľadiska vzťahu k argumentácii

sťažovateľov teda tento dôkaz nemá žiadnu vypovedaciu hodnotu.

Žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľov síce obsahuje informácie korešpondujúce

s dôvodmi, na ktorých sťažovatelia vystavali záver o včasnosti sťažnosti (doručenie zásielky

6. júla 2015 neoprávnenej osobe), avšak z obsahu tohto dôkazu nevyplýva, že by žiadosť

bola okresnému súdu (tento bol označený ako adresát podania) doručovaná a doručená.

Navyše, právna zástupkyňa sťažovateľov ako odosielateľka svoju vedomosť o doručovaní

spornej súdnej zásielky v júli 2015 odvádza od informácie, ktorú získala „v priebehu

mesiaca august od ...“, čo je osoba odlišná od spoločníčky sťažovateľa,

ktorá nie v auguste 2015, ale 11. septembra 2015 študovala spis, na základe čoho mala

zistiť, že v júli 2015 už súdna zásielka s rozhodnutím najvyššieho súdu bola doručovaná

a doručená. Ústavný súd však zdôrazňuje, že aj v prípade, že by sa popísané dve

pochybnosti o hodnovernosti predmetného dôkazu podarilo vyvrátiť, nebol by spôsobilý

preukázať, že súdna zásielka doručovaná a doručená 6. júla 2015 obsahujúca dovolacie

uznesenie najvyššieho súdu bola v uvedený deň odovzdaná osobe neoprávnenej preberať

zásielky určené právnej zástupkyni sťažovateľov do vlastných rúk.

Tretí predložený dôkaz preukazuje iba skutočnosť, že 5. októbra 2015 bola krajským

súdom vypravená zásielka adresovaná právnej zástupkyni sťažovateľov. Z predloženej

fotokópie navyše nevyplýva, čo bolo obsahom tejto zásielky.

Ani pri hodnotení sťažovateľmi predložených dôkazov v ich vzájomných

súvislostiach nemožno podľa názoru dospieť k skutkovému záveru, na ktorom zakladajú

včasnosť nimi podanej sťažnosti. Vzájomná súvislosť týchto dôkazov (len v prípade, že by

sa už popísané vnútorné rozpory z nich plynúce odstránili, na podporu čoho sťažovatelia

žiaden dôkaz nepredložili ani nenavrhli) má vo vzťahu k skutkovému tvrdeniu sťažovateľov

len nepriamy, ba minimálny dôkazný význam. Inak povedané, dôkazy, ktoré sťažovatelia

predložili, nie sú spôsobilé dostatočne spoľahlivo vyvrátiť fakt o účinnom doručení zásielky

okresného súdu obsahujúcej odmietavé dovolacie uznesenie najvyššieho súdu 6. júla 2015.

Sťažovatelia totiž nespochybňujú skutočnosť, že obsahom zásielky doručovanej

v júli 2015 bolo dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu, ani skutočnosť, že doručenie tejto

zásielky je vykázané požadovaným spôsobom. Ak sa im v týchto okolnostiach nepodarilo

účinne preukázať, že sporná „júlová“ zásielka bola doručená neoprávnenej osobe, potom

ústavný súd nemôže spochybňovať vyznačenie právoplatnosti odmietavého dovolacieho

uznesenia najvyššieho súdu (sp. zn. z 24. júna 2015) k 7. júlu 2015.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej

porušenie ich označených základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva zaručeného dohovoru postupom krajského súdu v konaní

sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -388 zo 6. marca 2013,

ako i postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. a jeho uznesením

z 24. júna 2015 v tomto konaní odmietol podľa

ako oneskorene podanú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľov formulovanými v sťažnostnom petite, keďže rozhodovanie

o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2017