Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 181/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Máriou Jakubíkovou, advokátska kancelária, Fraňa Mojtu 269/43, Nitra,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre

č. k. -705 z 2. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. decembra 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -705 z 2. júna 2016.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že obec

(ďalej len „navrhovateľ“), sa na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) žalobou

domáhala voči sťažovateľovi určenia vlastníckeho práva k pozemku (orná pôda s výmerou

2

5 315 m), nachádzajúcemu sa v katastrálnom území navrhovateľa. Okresný súd v poradí

prvým rozsudkom č. k. -412 zo 17. marca 2011 žalobu zamietol. Na základe

odvolania navrhovateľa krajský súd uznesením č. k. -440 z 18. apríla 2012

prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd

v zrušovacom uznesení zaujal právny názor, podľa ktorého výmer o vlastníctve pôdy

z 19. mája 1948 vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy

podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1946 Sb. n. SNR o vydávaní výmerov

o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia

č. 64/1946 Sb. n. SNR po formálnej stránke neobsahoval všetky požadované náležitosti,

a preto na jeho základe navrhovateľ vlastnícke právo k sporným pozemkom nadobudnúť

nemohol. Krajský súd však uložil okresnému súdu povinnosť zaoberať sa aj možným

nadobudnutím vlastníckeho práva vydržaním, keďže navrhovateľ mal pozemok užívať

ako ihrisko do roku 1971. V prípade, ak by vydržanie prichádzalo do úvahy, okresný súd sa

mal zaoberať aj otázkou, či právny predchodca sťažovateľa mohol na základe osvedčenia

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť.

3. Okresný súd po doplnení dokazovania rozsudkom č. k. -659

z 1. júna 2015 určovaciu žalobu znovu zamietol. V zhode s právnym názorom krajského

súdu opätovne uzavrel, že výmer Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy

o vlastníctve pôdy č. 2498/48-109 z 19. mája 1948, ktorým mali byť dotknuté nehnuteľnosti

pridelené do vlastníctva obce a ktorý spolu s konečným prídelovým

plánom z 24. augusta 1953 (ako prídelca je okrem iných uvedená aj politická obec

) mal svedčať v prospech vlastníckeho práva navrhovateľa, „neobsahuje odtlačok

okrúhlej pečiatky orgánu, ktorý ho vydal, teda po formálnej stránke nespĺňa všetky zákonné

podmienky a náležitosti, preto nemá povahu verejnej listiny... preto na jeho základe nedošlo

k nadobudnutiu vlastníckeho práva navrhovateľa k parcele... ktorá je predmetom tohto

konania...“.

4. K otázke vydržania okresný súd uviedol, že „Obec ako nový subjekt

práva, územný samosprávny celok bola zriadená o obecnom zriadení

a podľa o majetku obcí, do vlastníctva obce prešli len veci

z majetku SR, ku ktorým patrilo právo hospodárenia národným výborom, na území

ktorých sa nachádzajú... Obec parcelu č. užívala do roku 1971

ako športové ihrisko a v uvedenom roku začala užívať športové ihrisko na inom mieste.

Pôvodné športové ihrisko začalo využívať JRD , ktoré ju pooralo a užívalo

ako ornú pôdu. Po roku 1990 pri vytyčovaní pozemkov do náhradného užívania bolo ihrisko

označené parcelným číslom a následne bola parc. č. pridelená právnemu

predchodcovi odporcu – . Ako vyplynulo z vyjadrenia Obce ,

odporca od roku 1993 platil z predmetnej nehnuteľnosti daň, navrhovateľ nikdy

nespochybňoval jeho vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti...“. Okresný súd

preto možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním

v prospech navrhovateľa vylúčil a následne sformuloval záverečné hodnotenie sporu,

podľa ktorého „ak bola parcela... na základe vyššie uvedeného Výmeru pridelená

do vlastníctva Obce , jej správa a hospodárenie nemohli byť súčasne

zverené národnému výboru zriadenému na území obce. Navrhovateľ nepredložil žiaden

dôkaz o tom, že by nehnuteľnosti, z ktorých bola neskôr vytvorená parcela č. , boli

vedené ako vlastníctvo štátu a že by boli v správe národného výboru, nakoľko len

za takéhoto predpokladu by boli mohli prejsť z majetku SR do vlastníctva obci...

Napriek výpovediam svedkov, ktorí na pojednávaní potvrdili, že na uvedenej parcele bolo

ihrisko, na ktorom hrávali futbal, navrhovateľ nemohol nehnuteľnosť... vydržať, pretože

až do roku 1950 platilo na území Slovenska obyčajové právo vyžadujúce nerušenú držbu

po dobu 32 rokov. Momentom zriadenia národných výborov nariadením Predsedníctva

Slovenskej národnej rady č. 26/1945 Sb. (§ 2) stratili obce právnu subjektivitu. Obce opäť

vznikli zákonom o obecnom zriadení... Národné výbory a ani obce podľa zákona o obecnom

zriadení nie sú právnymi nástupcami obcí zaniknutých v roku 1945. Do roku 1945 nemohla

uplynúť 32 ročná vydržacia doba a vydržanie neprichádza do úvahy ani podľa neskorších

predpisov... pretože od roku 1945 až do roku 1990 navrhovateľ ako právny subjekt

neexistoval...“.

5. V odvolaní proti rozsudku okresného súdu navrhovateľ argumentoval

v prospech právnej perfektnosti sporného výmeru z 19. mája 1948, a to tvrdením,

že „ani prvostupňový, ani odvolací súd sa nezoberali ich požiadavkou, aby bolo právne

zdôvodnené, ktorý právny predpis, platný a účinný v čase vydania výmeru, ustanovoval

požadované podstatné náležitosti, najmä odtlačok pečiatky...“. Kritizoval aj právny záver

okresného súdu, podľa ktorého nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k pozemku

ani na základe o majetku obcí v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o majetku obcí“), vysloviac názor, že „ak súd

považoval výmer za nulitný akt, prípadne neplatnú listinu, je nesporné, že by predmetný

pozemok musel zostať vo vlastníctve štátu ako konfiškát... Preto aj v prípade

nenadobudnutia vlastníctva na základe výmeru mohli nadobudnúť ich vlastníctvo

aj podľa , pretože správa tohto pozemku nebola v správe inej

organizácie štátneho socialistického sektora, ktorým nebolo JRD a ktorý mal predmetný

pozemok po roku 1971 v užívaní. Takéto užívanie napokon ani neprerušovalo

vo všeobecnosti dobromyseľnú držbu iných subjektov vydržania.“.

6. V odvolaní navrhovateľ atakoval aj právny záver okresného súdu týkajúci

sa otázky vydržania vlastníckeho práva, pretože „pokiaľ podľa názoru súdu nebola obec

spôsobilým subjektom práva držby, je otázne, z akého dôvodu odvolací súd zrušil pôvodné

rozhodnutie súdu 1. stupňa a uložil skúmať túto otázku. Je tiež otázne, z akéhoto dôvodu súd

nariaďoval časovo a ekonomicky náročné dokazovanie, ak vydržanie navrhovateľom nebolo

možné...“.

7. Krajský súd rozsudkom č. k. -705 z 2. júna 2016 zmenil odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že určil vlastnícke právo navrhovateľa k spornému

pozemku. Po rekapitulácii ťažiskových dôvodov zamietavého rozsudku okresného súdu

krajský súd konštatoval, že s jeho „záverom... sa odvolací súd, rozhodujúc v novom zložení

senátu, zohľadniac rozhodovaciu činnosť NS SR po rozhodnutí odvolacieho súdu,

nestotožňuje“. Následne rekapituloval rozhodujúce skutkové zistenia, relevantnú právnu

úpravu a vyvodil, že „správnosť výmeru a jeho súlad s vtedy platnými predpismi nie je

možné v súčasnosti preskúmavať a takýto správny akt treba považovať za právny akt

bezchybný, z ktorého musí súd v zmysle vychádzať. Ani v prípade,

ak by rozhodnutie vydané na to oprávneným orgánom vykazovalo vady, nemožno takéto

rozhodnutie označiť za nulitný (neexistujúci) akt. Za nulitný akt totiž možno považovať len

taký akt, ktorý bol vydaný nepríslušným orgánom štátnej správy, teda nad rámec právomoci

toho-ktorého orgánu. Pokiaľ bolo rozhodnutie vydané v rámci právomoci príslušného

orgánu, jeho zákonnosť je možné preskúmavať len procesným postupom v rámci správneho

súdnictva; nepodlieha však preskúmaniu všeobecným súdom.“. Následne krajský súd

odkázal na niekoľko vecne súvisiacich rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) uverejnených v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky alebo v časopise Zo súdnej praxe. Poukázal i na rozhodnutie

najvyššieho súdu z 11. februára 2014 v konaní sp. zn. , v ktorom tento

s odkazom na § 68 ods. 3 vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. o konaniach vo veciach

patriacich do pôsobnosti politických úradov (správne konanie) uviedol, že „právne predpisy

a právny poriadok doby minulej je nutné považovať za platné, teda sú platné aj úkony

v súlade s týmto právnym poriadkom urobené. Pokiaľ právny poriadok platný v dobe

vydania výmeru vyžadoval pre platnosť rozhodnutia podpis úradného orgánu k tomu

oprávneného (bez odtlačku úradnej pečiatky), nie je možné z dôvodu, že výmer takýto

odtlačok pečiatky neobsahoval, takéto rozhodnutie považovať za neperfektnú verejnú

listinu.“.

8. Následne krajský súd vyhodnotil, že výmer z 19. mája 1948 „spĺňal tak

po formálnej, ako aj po obsahovej stránke všetky zákonné podmienky a náležitosti.

Bol vydaný... orgánom... k tomu kompetentným. Je v ňom uvedené, kto ho vydal, označenie

právneho predpisu, podľa ktorého sa vydáva, akej veci sa týka, je datované a podpísané

povereníkom, obsahuje názov a meno a priezvisko bývalého vlastníka, označenie osoby,

v prospech ktorej sa vydáva, presné označenie nehnuteľností, ktorých sa týka a ďalšie

podmienky, za ktorých sa uskutočňuje pridelenie k tam uvedeným nehnuteľnostiam.

Ide preto nepochybne o výmer,... ktorý má povahu verejnej listiny spôsobilej preukázať

vlastnícke právo prídelcu – obce , teraz obce ,

k nehnuteľnostiam tam označeným. Neplatnosť výmeru nespôsobuje ani nezrozumiteľnosť

označenia výmery parciel a tiež rozdielne označenie nehnuteľnosti vo výmere a v konečnom

prídelovom pláne, pretože po znaleckom dokazovaní bolo v konaní preukázané, že

parc. č. je identická so zameraným stavom a zameraný pozemok nie je vytvorený

z iných CKN parciel.“.

9. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 12. júla 2016 dovolanie,

ktoré založil na dôvodoch podľa a Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) a v ktorom uviedol, že

„odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď sa pri riešení právnej otázky odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.

10. Najvyšší súd uznesením z 26. septembra 2017 v konaní sp. zn.

dovolanie sťažovateľa odmietol podľa , keď dospel k záveru,

že sťažovateľ „nevymedzil uplatnený dovolací dôvod spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2

“. Najvyšší súd zdôraznil, že „pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa

, keď pri riešení právnej otázky sa odvolací súd mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu... bolo povinnosťou dovolateľa konkrétne uviesť a vysvetliť, z čoho

vyvodzuje danosť uvedeného dôvodu, teda demonštrovať inými rozhodnutiami dovolacieho

súdu, ktoré predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax v obdobných veciach, ako aj uviesť

v čom je rozdiel od rozhodnutia súdu v prejednávanej vlastníckej veci a ako dovolací súd už

rozhodol v iných obdobných veciach v minulosti. v tomto smere zaťažuje

argumentačnou povinnosťou dovolateľa, a nie dovolací súd... V prejednávanej veci sa

odvolací súd zaoberal posúdením právnej otázky spočívajúcej v tom, či výmer o vlastníctve

pôdy ako správny akt je možné prekúmavať všeobecným súdom. Jednalo sa o preskúmanie

v tom zmysle, že ak by toto rozhodnutie vydané na to oprávneným orgánom vykazovalo vady

(v tomto prípade chýbajúci odtlačok úradnej pečiatky), či by bolo možné takéto rozhodnutie

označiť za nulitný (ničotný) akt. Túto právnu otázku odvolací súd posúdil s ohľadom

na ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ktorú podporil odkazom na viaceré

rozhodnutia dovolacieho súdu... Dovolateľ okrem prostého označenia dvoch spisových

značiek rozhodnutí najvyššieho súdu (sp. zn. M Cdo 55/01 a ), ktoré

mimochodom na danú vec nemožno použiť, neuviedol ani právne posúdenie odvolacieho

súdu, ktoré rozporuje a ktoré by korešpondovalo s právnou otázkou riešenou v odvolacom

konaní a ani iné právne posúdenie predmetnej riešenej právnej otázky podporené ustálenou

rozhodovacou praxou najvyššieho súdu, ktoré by predstavovalo dovolateľom tvrdený

odklon. Dovolateľ poukazuje na skutočnosť, že žalobca ako obec nemala v rokoch 1945

až 1990 právnu subjektivitu, a preto nemohla nadobudnúť vlastnícke právo a polemizuje

s dostatočnosťou odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V dovolaní však úplne

absentuje uvedenie iného právneho posúdenia ohľadne právnej otázky v odvolacom konaní

primárne riešenej.“.

11. Napokon najvyšší súd uzavrel, že sťažovateľ „vôbec v dovolaní nekonkretizoval,

v čom vidí rozdielnosť rozhodovania a posudzovania právnej otázky odvolacím súdom

( ), preto nebolo možné sa k tomuto bližšie vyjadriť“.

12. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí porušenie základného

práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom krajského súdu,

a to jednak pre „porušenie základného práva sťažovateľa na riadne a vyčerpávajúce

odôvodnenie súdneho rozhodnutia tým, že rozhodnutie nedáva žiadnu odpoveď

na podstatnú argumentáciu sťažovateľa ohľadom spochybnenia nadobudnutia vlastníckeho

práva žalobcom“, ako aj pre „arbitrárnosť a svojvôľu rozhodnutia ohľadom jeho odklonu

od prv prijatých záverov Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. , kde sa

riešila otázka zásadného právneho významu a to právna subjektivita obcí od r. 1945

do r. 1990. Krajský súd Nitra absolútne v rozpore s jeho predošlým právnym názorom

ohľadom platnosti výmeru z r. 1948 priznal vlastníctvo žalobcovi, ktorého nielenže

ako subjekt práva stotožnil s Obcou , ale navyše, Obci

priznal aj právnu subjektivitu ak rozhodol, že táto mohla nadobudnúť platne

vlastníctvo k nehnuteľnostiam v r. 1948, kedy obce ako subjekty práva vôbec neexistovali.“.

13. Podľa sťažovateľa „pred súdom prvého stupňa a ani pred odvolacím súdom

neboli vykonané také dôkazy, ktoré by preukázali vlastnícke právo žalobcu, Obce

, ktorá nie je právnym nástupcom Obce . Obec

nie je subjekt práva totožný s Obcou ... Keďže obce vznikli ako subjekty

práva až nadobudnutím účinnosti o obecnom zriadení

a predpokladom prechodu majetku štátu na obce bolo splnenie podmienok podľa zákona

č. o majetku obcí, nie je možné považovať rozhodnutie Krajského súdu v Nitre

o priznaní vlastníckeho práva žalobcovi, Obci , len na základe posúdenia otázky

platnosti Výmeru zo dňa 19.05.1948, ktorým boli nehnuteľnosti pridelené do vlastníctva

Obce , navyše bez právnej subjektivity, za právne udržateľné.“.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že „ak... Krajský súd... rozhodoval o vlastníctve žalobcu na základe

Výmeru z r. 1948, ktorým boli nehnuteľnosti pridelené Obci , tj, subjektu

odlišného od súčasného žalobcu a bez právnej subjektivity, bolo nevyhnutné,

aby sa odvolací súd touto otázkou zaoberal primárne. Namiesto toho odvolací súd tieto dva

subjekty stotožnil, odpoveď na argumentáciu sťažovateľa nedal vôbec a navyše rozhodol

v rozpore so svojím právnym názorom prezentovaným vo svojom predošlom rozhodnutí.“.

14. V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť

na ďalšie konanie a vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -705 zo dňa 2. júna 2016 bolo

porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. -705 zo dňa 2. júna 2016

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Nitra na ďalšie konanie

3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní

od doručenia tohto Nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“

15. Právna zástupkyňa sťažovateľa doručila 16. februára 2018 ústavnému súdu

fotokópiu právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho

z 26. septembra 2017 vo veci sp. zn. .

II.

16. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

18. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Časové relácie právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu

(13. júna 2016), dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu (17. novembra 2017) a doručenia

sťažnosti ústavnému súdu (5. decembra 2017) naznačujú, že sťažovateľ očakáva zachovanie

lehoty na podanie sťažnosti z dôvodu podaného dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku

krajského súdu.

20. V prípade porušenia základných práv a slobôd uvedených v

rozhodnutím odvolacieho súdu v civilnom sporovom konaní ústavný súd preferuje nápravu

prostredníctvom využitia inštitútu dovolania. Preto prípadná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

podaná súbežne s dovolaním je síce ústavným súdom zásadne odmietnutá

ako neprípustná, ale sťažovateľovi sa zachováva lehota na podanie ďalšej

sťažnosti proti odvolaciemu rozhodnutiu, ak by dovolací súd vyhodnotil podané

dovolanie (mimoriadny opravný prostriedok) ako procesne neprípustné (napr. ,

, , a pod.).

21. Rekapitulovaná judikatúra viažuca sa na obdobie účinnosti právnej regulácie

dovolania obsiahnutej v v znení

neskorších predpisov je podľa názoru ústavného súdu aplikovateľná aj vo väzbe

na skutočnosti spadajúce do obdobia účinnosti . Nová

kodifikácia právnej regulácie civilného sporového konania totiž nemení nič na jadre

základného práva na súdnu ochranu, ktorému by nezodpovedalo procesné odmietnutie

sťažnosti podľa pre oneskorenosť v prípade, ak zmeškanie lehoty

podľa bolo vyvolané výlučne prebiehajúcim dovolacím

konaním, v ktorom najvyšší súd rozhodol procesne – odmietnutím dovolania smerujúceho

proti zásahu identickému so zásahom atakovaným sťažnosťou podanou podľa čl. 127 ods. 1

.

22. Sťažovateľovo dovolanie proti zmeňujúcemu, sťažnosťou napadnutému rozsudku

krajského súdu najvyšší súd odmietol podľa , teda z dôvodu, že

dovolacie dôvody v sťažovateľovom dovolaní neboli vymedzené spôsobom uvedeným

v § 431 až § 435. Inak povedané, sťažovateľ vo svojom dovolaní neuviedol, v čom podľa

jeho názoru spočíva nesprávnosť právneho posúdenia jeho sporu krajským súdom (§ 432

ods. 2 ). Ide teda o odmietnutie z dôvodov procesných, čo znamená, že najvyšší súd sa

v dôvodoch svojho uznesenia nezaoberal meritórne tými námietkami, ktoré sťažovateľ

v dôvodoch svojej sťažnosti podľa prednáša voči napadnutému

rozsudku krajského súdu.

23. V daných okolnostiach je preto podľa názoru ústavného súdu dôvodné aplikovať

jeho už stabilne judikovaný právny názor o zachovaní lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde na podanie sťažnosti proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu.

24. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

25. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

26. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

27. Prvou námietkou, ktorú sťažovateľ v sťažnosti predniesol, je nedostatočnosť

odôvodnenia zmeňujúceho rozsudku krajského súdu, keďže „rozhodnutie nedáva žiadnu

odpoveď na podstatnú argumentáciu sťažovateľa ohľadom spochybnenia nadobudnutia

vlastníckeho práva žalobcom“. Sťažovateľ túto výčitku konkretizuje v tom zmysle,

že „ak... Krajský súd... rozhodoval o vlastníctve žalobcu na základe Výmeru z r. 1948,

ktorým boli nehnuteľnosti pridelené Obci , tj, subjektu odlišného

od súčasného žalobcu a bez právnej subjektivity, bolo nevyhnutné, aby sa odvolací súd

touto otázkou zaoberal primárne. Namiesto toho odvolací súd tieto dva subjekty stotožnil,

odpoveď na argumentáciu sťažovateľa nedal vôbec...“.

28. Ústavný súd v judikatúre o požiadavkách kladených na kvalitu odôvodnenia

rozhodnutí všeobecných súdov stabilne prízvukuje, že nie na každý argument sťažovateľa

je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

vo veci Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok

vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (, , ).

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov

uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces (napr. , , ).

29. Pre ústavný súd je tak v sťažovateľovej veci rozhodné, či problematika právneho

nástupníctva navrhovateľa po obci bola tou podstatnou otázkou,

ktorá v zmysle rekapitulovanej judikatúry vyžadovala od krajského súdu explicitné

odpovede v jeho zmeňujúcom rozsudku.

30. V civilnom sporovom konaní, v ktorom bol súdený i majetkový spor

medzi navrhovateľom a sťažovateľom, zákonodarca založil ( od. 1 ) ochranu

poskytovanú subjektívnym právam na zásade formálnej pravdy spätej s procesnou

zodpovednosťou pravotiacich sa strán za výsledok sporu. Formulované postuláty

nachádzajú v procesno-právnej regulácii rozmanité podoby, pre rozhodovanie

v sťažovateľovej veci však bolo relevantné, že išlo o rozhodovanie o odvolaní, pri ktorom

bol krajský súd podľa v tom čase účinného

rozsahom, no i dôvodmi podaného odvolania viazaný. Išlo síce o odvolanie navrhovateľa,

no sťažovateľovi bolo toto odvolanie doručené s možnosťou zaujať k nemu stanovisko,

a takto prípadne nastoliť otázky, ktoré by pre rozhodnutie sporu boli podstatné a krajský súd

by na ne musel odpovedať.

31. Sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu fotokópiu svojho vyjadrenia k odvolaniu

navrhovateľa, preto ústavný súd musel vychádzať z rekapitulácie tohto vyjadrenia, ktorá

je obsiahnutá v naratívnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľ teda vo svojom vyjadrení poukazoval na pasívny postoj navrhovateľa

v minulom období k spornému pozemku, rozsiahlo sa venoval právnej povahe i formálnej

podobe vyhotovenia výmeru z 19. mája 1948 a zdôvodňoval právny režim vlastníctva

k pozemku vylučujúci nadväznú aplikáciu ustanovení zákona o majetku obcí

regulujúcich prechod vlastníckeho práva k vymedzenému majetku štátu na obce.

32. Ústavný súd nepovažuje za preukázané, že by sťažovateľ v spore

s navrhovateľom námietku chýbajúceho právneho nástupníctva navrhovateľa po obci

kvalifikovane predniesol. Preto sa tento aspekt prejednávanej veci

ani nemohol stať tou podstatnou otázkou, na ktorú by krajský súd pri odôvodňovaní svojho

zmeňujúceho rozsudku mal dať odpoveď, akej sa sťažovateľ v sťažnosti domáha. Plynie to

aj z okolnosti ustálenej dokazovaním a spočívajúcej v zistení, že v konečnom prídelovom

pláne z roku 1953 bol ako prídelca už uvedený navrhovateľ (nie obec ).

Tento skutkový aspekt nebol v žiadnom štádiu súdeného sporu sťažovateľom

spochybňovaný. Ak ani v časovo poslednom meritórnom vyjadrení (k odvolaniu

navrhovateľa) sťažovateľ predmetnú námietku nepredniesol, krajský súd rešpektujúc zásadu

formálnej pravdy a zodpovednosť sporových strán za procesnú podobu uplatňovania ich

subjektívnych práv nemal žiaden dôvod touto otázkou sa zoberať, pretože pre rozhodnutie

vo veci samej nemala povahu dôležitosti, akú má na mysli judikatúra o väzbe základného

práva na súdnu ochranu a odôvodnením súdneho rozhodnutia (bod 28). V tejto časti je preto

sťažovateľova námietka nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu nedôvodná.

33. Námietka nedostatočného odôvodnenia krajského súdu však v sťažovateľovej

kritike citovanej v bode 27 zahŕňa i spornú otázku nedostatku právnej subjektivity

obce z 19. mája 1948, keď bol vyhotovený výmer, o ktorý krajský súd

ako o jeden z podstatných dôkazov svoj výrok pre navrhovateľa vyhovujúci oprel.

34. Problematiku právnej subjektivity navrhovateľa v historickej perspektíve vniesol

sťažovateľ do procesného rámca sporu svojím názorom formulovaným vo vyjadrení

k odvolaniu navrhovateľa, podľa ktorého „od roku 1945 do roku 1990 neprichádza

do úvahy vydržanie, keďže navrhovateľ ako právny subjekt neexistoval“.

Podľa rekapitulácie tohto vyjadrenia obsiahnutej v naratívnej časti odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu sťažovateľ na podporu tohto právneho názoru

„poukázal na judikát Najvyššieho súdu SR sp. zn. “.

35. Krajský súd sa skutočne (tak ako sa to namieta i v sťažnosti) s touto výhradou

sťažovateľa explicitne nevysporiadal. Ústavný súd napriek tomu dospel k názoru, že nejde

o pochybenie ústavno-právnej intenzity.

36. K dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. ,

, , ). Kritériom na rozhodovanie ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu,

resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (, ).

37. Predovšetkým hodno poznamenať, že neexistenciu právnej subjektivity obcí

do roku 1990 predniesol sťažovateľ vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa ako reakciu

na úvahy o vydržaní ako o možnom nadobúdacom titule. Išlo o logický postoj sťažovateľa,

keďže v zamietavom prvostupňovom rozsudku sa okresný súd na rozsiahlom priestore

venoval aj otázke vydržania ako do úvahy prichádzajúcemu spôsobu nadobudnutia

vlastníckeho práva navrhovateľa k spornému pozemku. Navyše, navrhovateľ v odvolaní

argumentoval možnosťou vydržania (s. 5 a 6 odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu).

38. Krajský súd však napokon v odôvodnení napadnutého rozsudku ponechal

prípadné vydržanie úplne mimo rámca svojej pozornosti a za rozhodujúci nadobúdací titul

označil výmer z 19. mája 1948. Ak teda mal navrhovateľ sporný pozemok nadobudnúť

cestou prídelu, potom je prirodzené, že akékoľvek úvahy o vydržaní ako spôsobe

nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku v nasledujúcom období stratili zmysel

a krajský súd nepovažoval za podstatné zaoberať sa námietkami sťažovateľa, ktoré boli

prednesené v súvislosti s úvahami o vydržaní a ku ktorým patrila i námietka nedostatku

právnej subjektivity obcí po roku 1945.

39. Okrem toho samotný sťažovateľ vo svojom vyjadrení argumentoval

precedenčným významom rozsudku najvyššieho súdu z 25. mája 2010 v konaní sp. zn.

(príloha sťažnosti), v ktorom sa o historických okolnostiach (obdobie

po roku 1945) explicitne uvádza, že „hoci obce i naďalej existovali ako územné jednotky,

ako orgány (a teda právnické osoby) prestali na Slovensku existovať od účinnosti

nariadenia Predsedníctva SNR č. a ich právomoci prevzali národné výbory.

Tieto však neprevzali (resp. neprešlo na ne) vlastníctvo a ani iné majetkové práva obce.“.

Navyše, citovaná pasáž dôvodov rozhodnutia najvyššieho súdu sa obmedzuje len na súvis

s vydržaním ako možným titulom nadobudnutia vlastníckeho práva obce. Nerieši

sťažovateľom naznačovaný konflikt medzi nadobudnutím vlastníctva prídelovým výmerom

a spochybnenou právnou subjektivitou obce. Sťažovateľ teda poznal právny názor,

ktorý argumentačne využil, a preto mu muselo byť zrejmé, že najvyšší súd v predmetom

rozhodnutí zďaleka nepostavil otázku právnej subjektivity obcí po roku 1945 do takého

kategorického svetla, v akom ju sťažovateľ prezentoval.

40. Súhrn všetkých popísaných a analyzovaných okolností vedie ústavný súd

k záveru, podľa ktorého zistený nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu

spočívajúci v nevysporiadaní sa so sťažovateľovou námietkou o právnej subjektivite obcí

v období rokov 1945 až 1990 nedosahuje ústavno-právnu relevanciu, a to vzhľadom na jeho

intenzitu. Tá je v konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci daná tým, ako sa v priebehu

konania vyvíjali právne názory okresného súdu i krajského súdu, v čom spočívali dôvody

odvolania, ktorým navrhovateľ reagoval na právne závery okresného súdu,

ako aj nadväznosťou sťažovateľovej argumentácie na odvolacie námietky navrhovateľa.

41. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

42. Zistenia, ku ktorým ústavný súd dospel na základe preskúmania obsahu sťažnosti

i jej príloh, ho vedú už pri jej predbežnom prerokovaní k spoľahlivému záveru, ktorý

vylučuje meritórny záver o porušení označených práv sťažovateľa na základe námietky

nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu. Odôvodnenie rozsudku

krajského súdu predstavuje z hľadiska logického i argumentačného konzistentný celok,

ktorý dáva z ústavného pohľadu primerané odpovede na tie argumenty sťažovateľa,

v ktorých sa koncentrovala reálnosť súdnej ochrany očakávanej od krajského súdu.

Preto možno uzavrieť, že krajský súd dal odpovede na všetky tie otázky nastolené

sťažovateľom ako účastníkom konania, ktoré mali pre prejednávanú vec význam podstatný

(napr. , , ) z hľadiska základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu a i jeho práva na spravodlivé súdne konanie. V tejto časti

je preto sťažnosť zjavne neopodstatnená.

43. Podľa v poradí druhej sťažovateľovej námietky došlo k porušeniu jeho

označených práv pre „arbitrárnosť a svojvôľu rozhodnutia ohľadom jeho odklonu od prv

prijatých záverov Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. , kde sa riešila

otázka zásadného právneho významu a to právna subjektivita obcí od r. 1945 do r. 1990“.

44. Ústavný súd odkazuje na , podľa ktorého dovolanie je

prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu.

45. Citované legálne definované podmienky zakladajúce právomoc najvyššieho súdu

ako súdu dovolacieho sú podľa názoru ústavného súdu identické s obsahom posudzovanej

sťažnostnej námietky. Ide o odklon „od prv prijatých záverov Najvyššieho súdu SR

v rozhodnutí sp. zn. “, ale aj o danosť otázky, od ktorej vyriešenia rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo; sťažovateľ hovorí o otázke „zásadného právneho významu“.

Preto je nepochybné, že sťažovateľovi procesný predpis ()

poskytoval priestor pre účinnú ochranu jeho základného práva na súdnu ochranu i práva

na spravodlivé súdne konanie prostredníctvom námietky, ktorú v sťažnosti predniesol.

Tento priestor je naplnený dovolaním podľa .

46. Sťažovateľ dovolanie aj podal, avšak najvyšší súd ako súd dovolací ho odmietol

z dôvodu, že dovolacie dôvody v ňom neboli vymedzené spôsobom uvedeným v § 431

až . Najvyšší súd doslova dôvodil, že „v uvedenom dovolaní... žalovaný

spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam až dovolacie dôvody nevymedzil

tak, ako to predpokladajú tieto ustanovenia.“ a že „v dovolaní... úplne absentuje uvedenie

iného právneho posúdenia ohľadne právnej otázky v odvolacom konaní primárne riešenej“.

47. Podľa sťažnosť nie je prípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

48. Ak zákon podmieňuje prípustnosť sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov

alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho

práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti sťažnosti uplatňovanie práva, ktorého

porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom ().

Ústavný súd už judikoval, že ak pokladá podľa

sťažnosť za neprípustnú, pokiaľ navrhovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné

právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje, tak o to viac musí

sťažnosť ako neprípustnú odmietnuť, ak navrhovateľ ani neuplatnil svoje práva stanoveným

spôsobom ().

49. Podanie dovolania sťažovateľom nie je možné podľa názoru ústavného súdu

aj so zreteľom na jeho citovanú judikatúru vyhodnotiť ako vyčerpanie opravného

prostriedku, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv poskytuje. Keďže jeho

dovolanie neobsahovalo všetky zákonom predpísané náležitosti, sám zapríčinil, že najvyšší

súd ako súd dovolací nemohol ochranu jeho základnému právu podľa ,

ani jeho právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytnúť v podobe, v akej sa jej domáha

v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Podmienku vyčerpania prostriedku nápravy

podľa možno vyhodnotiť ako splnenú len v prípade,

ak sťažovateľ splnil všetky požiadavky procesnej povahy na to, aby orgán verejnej moci

mohol svoju kompetenciu na rozhodnutie o takomto prostriedku uplatniť v rozsahu

a spôsobom, ktorý sťažovateľ očakáva. V prípade tu predbežne prerokúvanej sťažnosti

to znamená, že to bol sťažovateľ, kto mal v rukách dispozíciu dovolaním,

a preto i za podobu, v akej sa mu v dovolacom konaní dostalo súdnej ochrany, niesol

primárne zodpovednosť práve on. Podal dovolanie, ktoré najvyšší súd vyhodnotil

ako nekvalifikované, pretože neobsahovalo vymedzenie mantinelov, v ktorých je dovolací

súd povinný sa pri dovolacom prieskume pohybovať, a preto za ich definovanie nesie

celkom prirodzene zodpovednosť dovolateľ.

50. Ak by ústavný súd v popísaných okolnostiach vyhodnotil sťažnosť sťažovateľa

ako prípustnú, poprel by účel , teda zákonodarcom

predpísanú ( ) postupnosť poskytovania súdnej ochrany. Predovšetkým

by však nedovolene zvýhodnil sťažovateľov, ktorí opravný prostriedok bez prevzatia

náležitej procesnej zodpovednosti za podobu poskytovanej súdnej ochrany iba formálne

využili, v porovnaní so sťažovateľmi, ktorí ho nepodali vôbec. Zároveň by takto boli

znevýhodnení sťažovatelia, ktorí pred podaním sťažnosti podľa

zákonom poskytnutý opravný prostriedok využili predpísaným spôsobom.

51. Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej odklon

od judikatúry najvyššieho súdu v otázke, na ktorej krajský súd založil svoj zmeňujúci

rozsudok, podľa neprípustná.

52. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu

či návrhom na priznanie náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 2018