Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 181/2018
PDF · 324.09 KB
No categories available
III. ÚS 181/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Máriou Jakubíkovou, advokátska kancelária, Fraňa Mojtu 269/43, Nitra,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre
č. k. 9 Co 692/2015-705 z 2. júna 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
5. decembra 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 692/2015-705 z 2. júna 2016.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že obec
(ďalej len „navrhovateľ“), sa na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) žalobou
domáhala voči sťažovateľovi určenia vlastníckeho práva k pozemku (orná pôda s výmerou
2
5 315 m), nachádzajúcemu sa v katastrálnom území navrhovateľa. Okresný súd v poradí
prvým rozsudkom č. k. 19 C 41/2007-412 zo 17. marca 2011 žalobu zamietol. Na základe
odvolania navrhovateľa krajský súd uznesením č. k. 5 Co 102/2011-440 z 18. apríla 2012
prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd
v zrušovacom uznesení zaujal právny názor, podľa ktorého výmer o vlastníctve pôdy
z 19. mája 1948 vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy
podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1946 Sb. n. SNR o vydávaní výmerov
o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia
č. 64/1946 Sb. n. SNR po formálnej stránke neobsahoval všetky požadované náležitosti,
a preto na jeho základe navrhovateľ vlastnícke právo k sporným pozemkom nadobudnúť
nemohol. Krajský súd však uložil okresnému súdu povinnosť zaoberať sa aj možným
nadobudnutím vlastníckeho práva vydržaním, keďže navrhovateľ mal pozemok užívať
ako ihrisko do roku 1971. V prípade, ak by vydržanie prichádzalo do úvahy, okresný súd sa
mal zaoberať aj otázkou, či právny predchodca sťažovateľa mohol na základe osvedčenia
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť.
3. Okresný súd po doplnení dokazovania rozsudkom č. k. 19 C 41/2007-659
z 1. júna 2015 určovaciu žalobu znovu zamietol. V zhode s právnym názorom krajského
súdu opätovne uzavrel, že výmer Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy
o vlastníctve pôdy č. 2498/48-109 z 19. mája 1948, ktorým mali byť dotknuté nehnuteľnosti
pridelené do vlastníctva obce a ktorý spolu s konečným prídelovým
plánom z 24. augusta 1953 (ako prídelca je okrem iných uvedená aj politická obec
) mal svedčať v prospech vlastníckeho práva navrhovateľa, „neobsahuje odtlačok
okrúhlej pečiatky orgánu, ktorý ho vydal, teda po formálnej stránke nespĺňa všetky zákonné
podmienky a náležitosti, preto nemá povahu verejnej listiny... preto na jeho základe nedošlo
k nadobudnutiu vlastníckeho práva navrhovateľa k parcele... ktorá je predmetom tohto
konania...“.
4. K otázke vydržania okresný súd uviedol, že „Obec ako nový subjekt
práva, územný samosprávny celok bola zriadená Zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení
a podľa § 2 ods. 1 Zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, do vlastníctva obce prešli len veci
z majetku SR, ku ktorým patrilo právo hospodárenia národným výborom, na území
ktorých sa nachádzajú... Obec parcelu č. užívala do roku 1971
ako športové ihrisko a v uvedenom roku začala užívať športové ihrisko na inom mieste.
Pôvodné športové ihrisko začalo využívať JRD , ktoré ju pooralo a užívalo
ako ornú pôdu. Po roku 1990 pri vytyčovaní pozemkov do náhradného užívania bolo ihrisko
označené parcelným číslom a následne bola parc. č. pridelená právnemu
predchodcovi odporcu – . Ako vyplynulo z vyjadrenia Obce ,
odporca od roku 1993 platil z predmetnej nehnuteľnosti daň, navrhovateľ nikdy
nespochybňoval jeho vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti...“. Okresný súd
preto možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním
v prospech navrhovateľa vylúčil a následne sformuloval záverečné hodnotenie sporu,
podľa ktorého „ak bola parcela... na základe vyššie uvedeného Výmeru pridelená
do vlastníctva Obce , jej správa a hospodárenie nemohli byť súčasne
zverené národnému výboru zriadenému na území obce. Navrhovateľ nepredložil žiaden
dôkaz o tom, že by nehnuteľnosti, z ktorých bola neskôr vytvorená parcela č. , boli
vedené ako vlastníctvo štátu a že by boli v správe národného výboru, nakoľko len
za takéhoto predpokladu by boli mohli prejsť z majetku SR do vlastníctva obci...
Napriek výpovediam svedkov, ktorí na pojednávaní potvrdili, že na uvedenej parcele bolo
ihrisko, na ktorom hrávali futbal, navrhovateľ nemohol nehnuteľnosť... vydržať, pretože
až do roku 1950 platilo na území Slovenska obyčajové právo vyžadujúce nerušenú držbu
po dobu 32 rokov. Momentom zriadenia národných výborov nariadením Predsedníctva
Slovenskej národnej rady č. 26/1945 Sb. (§ 2) stratili obce právnu subjektivitu. Obce opäť
vznikli zákonom o obecnom zriadení... Národné výbory a ani obce podľa zákona o obecnom
zriadení nie sú právnymi nástupcami obcí zaniknutých v roku 1945. Do roku 1945 nemohla
uplynúť 32 ročná vydržacia doba a vydržanie neprichádza do úvahy ani podľa neskorších
predpisov... pretože od roku 1945 až do roku 1990 navrhovateľ ako právny subjekt
neexistoval...“.
5. V odvolaní proti rozsudku okresného súdu navrhovateľ argumentoval
v prospech právnej perfektnosti sporného výmeru z 19. mája 1948, a to tvrdením,
že „ani prvostupňový, ani odvolací súd sa nezoberali ich požiadavkou, aby bolo právne
zdôvodnené, ktorý právny predpis, platný a účinný v čase vydania výmeru, ustanovoval
požadované podstatné náležitosti, najmä odtlačok pečiatky...“. Kritizoval aj právny záver
okresného súdu, podľa ktorého nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k pozemku
ani na základe zákona Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o majetku obcí“), vysloviac názor, že „ak súd
považoval výmer za nulitný akt, prípadne neplatnú listinu, je nesporné, že by predmetný
pozemok musel zostať vo vlastníctve štátu ako konfiškát... Preto aj v prípade
nenadobudnutia vlastníctva na základe výmeru mohli nadobudnúť ich vlastníctvo
aj podľa zákona č. 138/1991 Zb., pretože správa tohto pozemku nebola v správe inej
organizácie štátneho socialistického sektora, ktorým nebolo JRD a ktorý mal predmetný
pozemok po roku 1971 v užívaní. Takéto užívanie napokon ani neprerušovalo
vo všeobecnosti dobromyseľnú držbu iných subjektov vydržania.“.
6. V odvolaní navrhovateľ atakoval aj právny záver okresného súdu týkajúci
sa otázky vydržania vlastníckeho práva, pretože „pokiaľ podľa názoru súdu nebola obec
spôsobilým subjektom práva držby, je otázne, z akého dôvodu odvolací súd zrušil pôvodné
rozhodnutie súdu 1. stupňa a uložil skúmať túto otázku. Je tiež otázne, z akéhoto dôvodu súd
nariaďoval časovo a ekonomicky náročné dokazovanie, ak vydržanie navrhovateľom nebolo
možné...“.
7. Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 692/2015-705 z 2. júna 2016 zmenil odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že určil vlastnícke právo navrhovateľa k spornému
pozemku. Po rekapitulácii ťažiskových dôvodov zamietavého rozsudku okresného súdu
krajský súd konštatoval, že s jeho „záverom... sa odvolací súd, rozhodujúc v novom zložení
senátu, zohľadniac rozhodovaciu činnosť NS SR po rozhodnutí odvolacieho súdu,
nestotožňuje“. Následne rekapituloval rozhodujúce skutkové zistenia, relevantnú právnu
úpravu a vyvodil, že „správnosť výmeru a jeho súlad s vtedy platnými predpismi nie je
možné v súčasnosti preskúmavať a takýto správny akt treba považovať za právny akt
bezchybný, z ktorého musí súd v zmysle § 135 ods. 2 OSP vychádzať. Ani v prípade,
ak by rozhodnutie vydané na to oprávneným orgánom vykazovalo vady, nemožno takéto
rozhodnutie označiť za nulitný (neexistujúci) akt. Za nulitný akt totiž možno považovať len
taký akt, ktorý bol vydaný nepríslušným orgánom štátnej správy, teda nad rámec právomoci
toho-ktorého orgánu. Pokiaľ bolo rozhodnutie vydané v rámci právomoci príslušného
orgánu, jeho zákonnosť je možné preskúmavať len procesným postupom v rámci správneho
súdnictva; nepodlieha však preskúmaniu všeobecným súdom.“. Následne krajský súd
odkázal na niekoľko vecne súvisiacich rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) uverejnených v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky alebo v časopise Zo súdnej praxe. Poukázal i na rozhodnutie
najvyššieho súdu z 11. februára 2014 v konaní sp. zn. 5 Cdo 201/2012, v ktorom tento
s odkazom na § 68 ods. 3 vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. o konaniach vo veciach
patriacich do pôsobnosti politických úradov (správne konanie) uviedol, že „právne predpisy
a právny poriadok doby minulej je nutné považovať za platné, teda sú platné aj úkony
v súlade s týmto právnym poriadkom urobené. Pokiaľ právny poriadok platný v dobe
vydania výmeru vyžadoval pre platnosť rozhodnutia podpis úradného orgánu k tomu
oprávneného (bez odtlačku úradnej pečiatky), nie je možné z dôvodu, že výmer takýto
odtlačok pečiatky neobsahoval, takéto rozhodnutie považovať za neperfektnú verejnú
listinu.“.
8. Následne krajský súd vyhodnotil, že výmer z 19. mája 1948 „spĺňal tak
po formálnej, ako aj po obsahovej stránke všetky zákonné podmienky a náležitosti.
Bol vydaný... orgánom... k tomu kompetentným. Je v ňom uvedené, kto ho vydal, označenie
právneho predpisu, podľa ktorého sa vydáva, akej veci sa týka, je datované a podpísané
povereníkom, obsahuje názov a meno a priezvisko bývalého vlastníka, označenie osoby,
v prospech ktorej sa vydáva, presné označenie nehnuteľností, ktorých sa týka a ďalšie
podmienky, za ktorých sa uskutočňuje pridelenie k tam uvedeným nehnuteľnostiam.
Ide preto nepochybne o výmer,... ktorý má povahu verejnej listiny spôsobilej preukázať
vlastnícke právo prídelcu – obce , teraz obce ,
k nehnuteľnostiam tam označeným. Neplatnosť výmeru nespôsobuje ani nezrozumiteľnosť
označenia výmery parciel a tiež rozdielne označenie nehnuteľnosti vo výmere a v konečnom
prídelovom pláne, pretože po znaleckom dokazovaní bolo v konaní preukázané, že
parc. č. je identická so zameraným stavom a zameraný pozemok nie je vytvorený
z iných CKN parciel.“.
9. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 12. júla 2016 dovolanie,
ktoré založil na dôvodoch podľa § 421 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) a v ktorom uviedol, že
„odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď sa pri riešení právnej otázky odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.
10. Najvyšší súd uznesením z 26. septembra 2017 v konaní sp. zn. 1 Cdo 206/2016
dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 447 písm. f) CSP, keď dospel k záveru,
že sťažovateľ „nevymedzil uplatnený dovolací dôvod spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2
CSP“. Najvyšší súd zdôraznil, že „pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a/
CSP, keď pri riešení právnej otázky sa odvolací súd mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu... bolo povinnosťou dovolateľa konkrétne uviesť a vysvetliť, z čoho
vyvodzuje danosť uvedeného dôvodu, teda demonštrovať inými rozhodnutiami dovolacieho
súdu, ktoré predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax v obdobných veciach, ako aj uviesť
v čom je rozdiel od rozhodnutia súdu v prejednávanej vlastníckej veci a ako dovolací súd už
rozhodol v iných obdobných veciach v minulosti. CSP v tomto smere zaťažuje
argumentačnou povinnosťou dovolateľa, a nie dovolací súd... V prejednávanej veci sa
odvolací súd zaoberal posúdením právnej otázky spočívajúcej v tom, či výmer o vlastníctve
pôdy ako správny akt je možné prekúmavať všeobecným súdom. Jednalo sa o preskúmanie
v tom zmysle, že ak by toto rozhodnutie vydané na to oprávneným orgánom vykazovalo vady
(v tomto prípade chýbajúci odtlačok úradnej pečiatky), či by bolo možné takéto rozhodnutie
označiť za nulitný (ničotný) akt. Túto právnu otázku odvolací súd posúdil s ohľadom
na ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ktorú podporil odkazom na viaceré
rozhodnutia dovolacieho súdu... Dovolateľ okrem prostého označenia dvoch spisových
značiek rozhodnutí najvyššieho súdu (sp. zn. M Cdo 55/01 a 2 Cdo 240/08), ktoré
mimochodom na danú vec nemožno použiť, neuviedol ani právne posúdenie odvolacieho
súdu, ktoré rozporuje a ktoré by korešpondovalo s právnou otázkou riešenou v odvolacom
konaní a ani iné právne posúdenie predmetnej riešenej právnej otázky podporené ustálenou
rozhodovacou praxou najvyššieho súdu, ktoré by predstavovalo dovolateľom tvrdený
odklon. Dovolateľ poukazuje na skutočnosť, že žalobca ako obec nemala v rokoch 1945
až 1990 právnu subjektivitu, a preto nemohla nadobudnúť vlastnícke právo a polemizuje
s dostatočnosťou odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V dovolaní však úplne
absentuje uvedenie iného právneho posúdenia ohľadne právnej otázky v odvolacom konaní
primárne riešenej.“.
11. Napokon najvyšší súd uzavrel, že sťažovateľ „vôbec v dovolaní nekonkretizoval,
v čom vidí rozdielnosť rozhodovania a posudzovania právnej otázky odvolacím súdom
(§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP), preto nebolo možné sa k tomuto bližšie vyjadriť“.
12. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí porušenie základného
práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom krajského súdu,
a to jednak pre „porušenie základného práva sťažovateľa na riadne a vyčerpávajúce
odôvodnenie súdneho rozhodnutia tým, že rozhodnutie nedáva žiadnu odpoveď
na podstatnú argumentáciu sťažovateľa ohľadom spochybnenia nadobudnutia vlastníckeho
práva žalobcom“, ako aj pre „arbitrárnosť a svojvôľu rozhodnutia ohľadom jeho odklonu
od prv prijatých záverov Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 240/08, kde sa
riešila otázka zásadného právneho významu a to právna subjektivita obcí od r. 1945
do r. 1990. Krajský súd Nitra absolútne v rozpore s jeho predošlým právnym názorom
ohľadom platnosti výmeru z r. 1948 priznal vlastníctvo žalobcovi, ktorého nielenže
ako subjekt práva stotožnil s Obcou , ale navyše, Obci
priznal aj právnu subjektivitu ak rozhodol, že táto mohla nadobudnúť platne
vlastníctvo k nehnuteľnostiam v r. 1948, kedy obce ako subjekty práva vôbec neexistovali.“.
13. Podľa sťažovateľa „pred súdom prvého stupňa a ani pred odvolacím súdom
neboli vykonané také dôkazy, ktoré by preukázali vlastnícke právo žalobcu, Obce
, ktorá nie je právnym nástupcom Obce . Obec
nie je subjekt práva totožný s Obcou ... Keďže obce vznikli ako subjekty
práva až nadobudnutím účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení
a predpokladom prechodu majetku štátu na obce bolo splnenie podmienok podľa zákona
č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, nie je možné považovať rozhodnutie Krajského súdu v Nitre
o priznaní vlastníckeho práva žalobcovi, Obci , len na základe posúdenia otázky
platnosti Výmeru zo dňa 19.05.1948, ktorým boli nehnuteľnosti pridelené do vlastníctva
Obce , navyše bez právnej subjektivity, za právne udržateľné.“.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že „ak... Krajský súd... rozhodoval o vlastníctve žalobcu na základe
Výmeru z r. 1948, ktorým boli nehnuteľnosti pridelené Obci , tj, subjektu
odlišného od súčasného žalobcu a bez právnej subjektivity, bolo nevyhnutné,
aby sa odvolací súd touto otázkou zaoberal primárne. Namiesto toho odvolací súd tieto dva
subjekty stotožnil, odpoveď na argumentáciu sťažovateľa nedal vôbec a navyše rozhodol
v rozpore so svojím právnym názorom prezentovaným vo svojom predošlom rozhodnutí.“.
14. V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť
na ďalšie konanie a vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co/692/2015-705 zo dňa 2. júna 2016 bolo
porušené.
2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co/692/2015-705 zo dňa 2. júna 2016
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Nitra na ďalšie konanie
3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní
od doručenia tohto Nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“
15. Právna zástupkyňa sťažovateľa doručila 16. februára 2018 ústavnému súdu
fotokópiu právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho
z 26. septembra 2017 vo veci sp. zn. 1 Cdo 206/2016.
II.
16. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
18. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
19. Časové relácie právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu
(13. júna 2016), dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu (17. novembra 2017) a doručenia
sťažnosti ústavnému súdu (5. decembra 2017) naznačujú, že sťažovateľ očakáva zachovanie
lehoty na podanie sťažnosti z dôvodu podaného dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku
krajského súdu.
20. V prípade porušenia základných práv a slobôd uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy
rozhodnutím odvolacieho súdu v civilnom sporovom konaní ústavný súd preferuje nápravu
prostredníctvom využitia inštitútu dovolania. Preto prípadná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy podaná súbežne s dovolaním je síce ústavným súdom zásadne odmietnutá
ako neprípustná, ale sťažovateľovi sa zachováva lehota na podanie ďalšej
sťažnosti proti odvolaciemu rozhodnutiu, ak by dovolací súd vyhodnotil podané
dovolanie (mimoriadny opravný prostriedok) ako procesne neprípustné (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 237/2016 a pod.).
21. Rekapitulovaná judikatúra viažuca sa na obdobie účinnosti právnej regulácie
dovolania obsiahnutej v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov je podľa názoru ústavného súdu aplikovateľná aj vo väzbe
na skutočnosti spadajúce do obdobia účinnosti Civilného sporového poriadku. Nová
kodifikácia právnej regulácie civilného sporového konania totiž nemení nič na jadre
základného práva na súdnu ochranu, ktorému by nezodpovedalo procesné odmietnutie
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre oneskorenosť v prípade, ak zmeškanie lehoty
podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde bolo vyvolané výlučne prebiehajúcim dovolacím
konaním, v ktorom najvyšší súd rozhodol procesne – odmietnutím dovolania smerujúceho
proti zásahu identickému so zásahom atakovaným sťažnosťou podanou podľa čl. 127 ods. 1
22. Sťažovateľovo dovolanie proti zmeňujúcemu, sťažnosťou napadnutému rozsudku
krajského súdu najvyšší súd odmietol podľa § 447 písm. f) CSP, teda z dôvodu, že
dovolacie dôvody v sťažovateľovom dovolaní neboli vymedzené spôsobom uvedeným
v § 431 až § 435. Inak povedané, sťažovateľ vo svojom dovolaní neuviedol, v čom podľa
jeho názoru spočíva nesprávnosť právneho posúdenia jeho sporu krajským súdom (§ 432
ods. 2 CSP). Ide teda o odmietnutie z dôvodov procesných, čo znamená, že najvyšší súd sa
v dôvodoch svojho uznesenia nezaoberal meritórne tými námietkami, ktoré sťažovateľ
v dôvodoch svojej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prednáša voči napadnutému
rozsudku krajského súdu.
23. V daných okolnostiach je preto podľa názoru ústavného súdu dôvodné aplikovať
jeho už stabilne judikovaný právny názor o zachovaní lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde na podanie sťažnosti proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu.
24. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
25. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
26. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
27. Prvou námietkou, ktorú sťažovateľ v sťažnosti predniesol, je nedostatočnosť
odôvodnenia zmeňujúceho rozsudku krajského súdu, keďže „rozhodnutie nedáva žiadnu
odpoveď na podstatnú argumentáciu sťažovateľa ohľadom spochybnenia nadobudnutia
vlastníckeho práva žalobcom“. Sťažovateľ túto výčitku konkretizuje v tom zmysle,
že „ak... Krajský súd... rozhodoval o vlastníctve žalobcu na základe Výmeru z r. 1948,
ktorým boli nehnuteľnosti pridelené Obci , tj, subjektu odlišného
od súčasného žalobcu a bez právnej subjektivity, bolo nevyhnutné, aby sa odvolací súd
touto otázkou zaoberal primárne. Namiesto toho odvolací súd tieto dva subjekty stotožnil,
odpoveď na argumentáciu sťažovateľa nedal vôbec...“.
28. Ústavný súd v judikatúre o požiadavkách kladených na kvalitu odôvodnenia
rozhodnutí všeobecných súdov stabilne prízvukuje, že nie na každý argument sťažovateľa
je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veci Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok
vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov
uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
29. Pre ústavný súd je tak v sťažovateľovej veci rozhodné, či problematika právneho
nástupníctva navrhovateľa po obci bola tou podstatnou otázkou,
ktorá v zmysle rekapitulovanej judikatúry vyžadovala od krajského súdu explicitné
odpovede v jeho zmeňujúcom rozsudku.
30. V civilnom sporovom konaní, v ktorom bol súdený i majetkový spor
medzi navrhovateľom a sťažovateľom, zákonodarca založil (čl. 51 od. 1 ústavy) ochranu
poskytovanú subjektívnym právam na zásade formálnej pravdy spätej s procesnou
zodpovednosťou pravotiacich sa strán za výsledok sporu. Formulované postuláty
nachádzajú v procesno-právnej regulácii rozmanité podoby, pre rozhodovanie
v sťažovateľovej veci však bolo relevantné, že išlo o rozhodovanie o odvolaní, pri ktorom
bol krajský súd podľa v tom čase účinného § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
rozsahom, no i dôvodmi podaného odvolania viazaný. Išlo síce o odvolanie navrhovateľa,
no sťažovateľovi bolo toto odvolanie doručené s možnosťou zaujať k nemu stanovisko,
a takto prípadne nastoliť otázky, ktoré by pre rozhodnutie sporu boli podstatné a krajský súd
by na ne musel odpovedať.
31. Sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu fotokópiu svojho vyjadrenia k odvolaniu
navrhovateľa, preto ústavný súd musel vychádzať z rekapitulácie tohto vyjadrenia, ktorá
je obsiahnutá v naratívnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu.
Sťažovateľ teda vo svojom vyjadrení poukazoval na pasívny postoj navrhovateľa
v minulom období k spornému pozemku, rozsiahlo sa venoval právnej povahe i formálnej
podobe vyhotovenia výmeru z 19. mája 1948 a zdôvodňoval právny režim vlastníctva
k pozemku vylučujúci nadväznú aplikáciu ustanovení zákona o majetku obcí
regulujúcich prechod vlastníckeho práva k vymedzenému majetku štátu na obce.
32. Ústavný súd nepovažuje za preukázané, že by sťažovateľ v spore
s navrhovateľom námietku chýbajúceho právneho nástupníctva navrhovateľa po obci
kvalifikovane predniesol. Preto sa tento aspekt prejednávanej veci
ani nemohol stať tou podstatnou otázkou, na ktorú by krajský súd pri odôvodňovaní svojho
zmeňujúceho rozsudku mal dať odpoveď, akej sa sťažovateľ v sťažnosti domáha. Plynie to
aj z okolnosti ustálenej dokazovaním a spočívajúcej v zistení, že v konečnom prídelovom
pláne z roku 1953 bol ako prídelca už uvedený navrhovateľ (nie obec ).
Tento skutkový aspekt nebol v žiadnom štádiu súdeného sporu sťažovateľom
spochybňovaný. Ak ani v časovo poslednom meritórnom vyjadrení (k odvolaniu
navrhovateľa) sťažovateľ predmetnú námietku nepredniesol, krajský súd rešpektujúc zásadu
formálnej pravdy a zodpovednosť sporových strán za procesnú podobu uplatňovania ich
subjektívnych práv nemal žiaden dôvod touto otázkou sa zoberať, pretože pre rozhodnutie
vo veci samej nemala povahu dôležitosti, akú má na mysli judikatúra o väzbe základného
práva na súdnu ochranu a odôvodnením súdneho rozhodnutia (bod 28). V tejto časti je preto
sťažovateľova námietka nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu nedôvodná.
33. Námietka nedostatočného odôvodnenia krajského súdu však v sťažovateľovej
kritike citovanej v bode 27 zahŕňa i spornú otázku nedostatku právnej subjektivity
obce z 19. mája 1948, keď bol vyhotovený výmer, o ktorý krajský súd
ako o jeden z podstatných dôkazov svoj výrok pre navrhovateľa vyhovujúci oprel.
34. Problematiku právnej subjektivity navrhovateľa v historickej perspektíve vniesol
sťažovateľ do procesného rámca sporu svojím názorom formulovaným vo vyjadrení
k odvolaniu navrhovateľa, podľa ktorého „od roku 1945 do roku 1990 neprichádza
do úvahy vydržanie, keďže navrhovateľ ako právny subjekt neexistoval“.
Podľa rekapitulácie tohto vyjadrenia obsiahnutej v naratívnej časti odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu sťažovateľ na podporu tohto právneho názoru
„poukázal na judikát Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 240/08“.
35. Krajský súd sa skutočne (tak ako sa to namieta i v sťažnosti) s touto výhradou
sťažovateľa explicitne nevysporiadal. Ústavný súd napriek tomu dospel k názoru, že nejde
o pochybenie ústavno-právnej intenzity.
36. K dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08,
IV. ÚS 362/09, III. ÚS 415/2011, III. ÚS 355/2014). Kritériom na rozhodovanie ústavného
súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,
že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu,
resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07, I. ÚS 191/2016).
37. Predovšetkým hodno poznamenať, že neexistenciu právnej subjektivity obcí
do roku 1990 predniesol sťažovateľ vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa ako reakciu
na úvahy o vydržaní ako o možnom nadobúdacom titule. Išlo o logický postoj sťažovateľa,
keďže v zamietavom prvostupňovom rozsudku sa okresný súd na rozsiahlom priestore
venoval aj otázke vydržania ako do úvahy prichádzajúcemu spôsobu nadobudnutia
vlastníckeho práva navrhovateľa k spornému pozemku. Navyše, navrhovateľ v odvolaní
argumentoval možnosťou vydržania (s. 5 a 6 odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu).
38. Krajský súd však napokon v odôvodnení napadnutého rozsudku ponechal
prípadné vydržanie úplne mimo rámca svojej pozornosti a za rozhodujúci nadobúdací titul
označil výmer z 19. mája 1948. Ak teda mal navrhovateľ sporný pozemok nadobudnúť
cestou prídelu, potom je prirodzené, že akékoľvek úvahy o vydržaní ako spôsobe
nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku v nasledujúcom období stratili zmysel
a krajský súd nepovažoval za podstatné zaoberať sa námietkami sťažovateľa, ktoré boli
prednesené v súvislosti s úvahami o vydržaní a ku ktorým patrila i námietka nedostatku
právnej subjektivity obcí po roku 1945.
39. Okrem toho samotný sťažovateľ vo svojom vyjadrení argumentoval
precedenčným významom rozsudku najvyššieho súdu z 25. mája 2010 v konaní sp. zn.
2 Cdo 240/2008 (príloha sťažnosti), v ktorom sa o historických okolnostiach (obdobie
po roku 1945) explicitne uvádza, že „hoci obce i naďalej existovali ako územné jednotky,
ako orgány (a teda právnické osoby) prestali na Slovensku existovať od účinnosti
nariadenia Predsedníctva SNR č. 26/1945 Zb. a ich právomoci prevzali národné výbory.
Tieto však neprevzali (resp. neprešlo na ne) vlastníctvo a ani iné majetkové práva obce.“.
Navyše, citovaná pasáž dôvodov rozhodnutia najvyššieho súdu sa obmedzuje len na súvis
s vydržaním ako možným titulom nadobudnutia vlastníckeho práva obce. Nerieši
sťažovateľom naznačovaný konflikt medzi nadobudnutím vlastníctva prídelovým výmerom
a spochybnenou právnou subjektivitou obce. Sťažovateľ teda poznal právny názor,
ktorý argumentačne využil, a preto mu muselo byť zrejmé, že najvyšší súd v predmetom
rozhodnutí zďaleka nepostavil otázku právnej subjektivity obcí po roku 1945 do takého
kategorického svetla, v akom ju sťažovateľ prezentoval.
40. Súhrn všetkých popísaných a analyzovaných okolností vedie ústavný súd
k záveru, podľa ktorého zistený nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu
spočívajúci v nevysporiadaní sa so sťažovateľovou námietkou o právnej subjektivite obcí
v období rokov 1945 až 1990 nedosahuje ústavno-právnu relevanciu, a to vzhľadom na jeho
intenzitu. Tá je v konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci daná tým, ako sa v priebehu
konania vyvíjali právne názory okresného súdu i krajského súdu, v čom spočívali dôvody
odvolania, ktorým navrhovateľ reagoval na právne závery okresného súdu,
ako aj nadväznosťou sťažovateľovej argumentácie na odvolacie námietky navrhovateľa.
41. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
42. Zistenia, ku ktorým ústavný súd dospel na základe preskúmania obsahu sťažnosti
i jej príloh, ho vedú už pri jej predbežnom prerokovaní k spoľahlivému záveru, ktorý
vylučuje meritórny záver o porušení označených práv sťažovateľa na základe námietky
nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu. Odôvodnenie rozsudku
krajského súdu predstavuje z hľadiska logického i argumentačného konzistentný celok,
ktorý dáva z ústavného pohľadu primerané odpovede na tie argumenty sťažovateľa,
v ktorých sa koncentrovala reálnosť súdnej ochrany očakávanej od krajského súdu.
Preto možno uzavrieť, že krajský súd dal odpovede na všetky tie otázky nastolené
sťažovateľom ako účastníkom konania, ktoré mali pre prejednávanú vec význam podstatný
(napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) z hľadiska základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu a i jeho práva na spravodlivé súdne konanie. V tejto časti
je preto sťažnosť zjavne neopodstatnená.
43. Podľa v poradí druhej sťažovateľovej námietky došlo k porušeniu jeho
označených práv pre „arbitrárnosť a svojvôľu rozhodnutia ohľadom jeho odklonu od prv
prijatých záverov Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 240/08, kde sa riešila
otázka zásadného právneho významu a to právna subjektivita obcí od r. 1945 do r. 1990“.
44. Ústavný súd odkazuje na § 421 ods. 1 písm. a) CSP, podľa ktorého dovolanie je
prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu.
45. Citované legálne definované podmienky zakladajúce právomoc najvyššieho súdu
ako súdu dovolacieho sú podľa názoru ústavného súdu identické s obsahom posudzovanej
sťažnostnej námietky. Ide o odklon „od prv prijatých záverov Najvyššieho súdu SR
v rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 240/08“, ale aj o danosť otázky, od ktorej vyriešenia rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo; sťažovateľ hovorí o otázke „zásadného právneho významu“.
Preto je nepochybné, že sťažovateľovi procesný predpis (Civilný sporový poriadok)
poskytoval priestor pre účinnú ochranu jeho základného práva na súdnu ochranu i práva
na spravodlivé súdne konanie prostredníctvom námietky, ktorú v sťažnosti predniesol.
Tento priestor je naplnený dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
46. Sťažovateľ dovolanie aj podal, avšak najvyšší súd ako súd dovolací ho odmietol
z dôvodu, že dovolacie dôvody v ňom neboli vymedzené spôsobom uvedeným v § 431
až § 435 CSP. Najvyšší súd doslova dôvodil, že „v uvedenom dovolaní... žalovaný
spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam § 432 až § 435 CSP dovolacie dôvody nevymedzil
tak, ako to predpokladajú tieto ustanovenia.“ a že „v dovolaní... úplne absentuje uvedenie
iného právneho posúdenia ohľadne právnej otázky v odvolacom konaní primárne riešenej“.
47. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
48. Ak zákon podmieňuje prípustnosť sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho
práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti sťažnosti uplatňovanie práva, ktorého
porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom (III. ÚS 1/04).
Ústavný súd už judikoval, že ak pokladá podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
sťažnosť za neprípustnú, pokiaľ navrhovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné
právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje, tak o to viac musí
sťažnosť ako neprípustnú odmietnuť, ak navrhovateľ ani neuplatnil svoje práva stanoveným
spôsobom (III. ÚS 175/03).
49. Podanie dovolania sťažovateľom nie je možné podľa názoru ústavného súdu
aj so zreteľom na jeho citovanú judikatúru vyhodnotiť ako vyčerpanie opravného
prostriedku, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv poskytuje. Keďže jeho
dovolanie neobsahovalo všetky zákonom predpísané náležitosti, sám zapríčinil, že najvyšší
súd ako súd dovolací nemohol ochranu jeho základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ani jeho právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytnúť v podobe, v akej sa jej domáha
v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Podmienku vyčerpania prostriedku nápravy
podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde možno vyhodnotiť ako splnenú len v prípade,
ak sťažovateľ splnil všetky požiadavky procesnej povahy na to, aby orgán verejnej moci
mohol svoju kompetenciu na rozhodnutie o takomto prostriedku uplatniť v rozsahu
a spôsobom, ktorý sťažovateľ očakáva. V prípade tu predbežne prerokúvanej sťažnosti
to znamená, že to bol sťažovateľ, kto mal v rukách dispozíciu dovolaním,
a preto i za podobu, v akej sa mu v dovolacom konaní dostalo súdnej ochrany, niesol
primárne zodpovednosť práve on. Podal dovolanie, ktoré najvyšší súd vyhodnotil
ako nekvalifikované, pretože neobsahovalo vymedzenie mantinelov, v ktorých je dovolací
súd povinný sa pri dovolacom prieskume pohybovať, a preto za ich definovanie nesie
celkom prirodzene zodpovednosť dovolateľ.
50. Ak by ústavný súd v popísaných okolnostiach vyhodnotil sťažnosť sťažovateľa
ako prípustnú, poprel by účel § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, teda zákonodarcom
predpísanú (čl. 51 ods. 1 ústavy) postupnosť poskytovania súdnej ochrany. Predovšetkým
by však nedovolene zvýhodnil sťažovateľov, ktorí opravný prostriedok bez prevzatia
náležitej procesnej zodpovednosti za podobu poskytovanej súdnej ochrany iba formálne
využili, v porovnaní so sťažovateľmi, ktorí ho nepodali vôbec. Zároveň by takto boli
znevýhodnení sťažovatelia, ktorí pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
zákonom poskytnutý opravný prostriedok využili predpísaným spôsobom.
51. Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej odklon
od judikatúry najvyššieho súdu v otázke, na ktorej krajský súd založil svoj zmeňujúci
rozsudok, podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde neprípustná.
52. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu
či návrhom na priznanie náhrady trov konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. mája 2018