Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 355/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosť R. P., zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Peter

Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. Peter Rybár,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, na právnu pomoc podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd výrokom o náhrade trov súdneho konania uznesenia

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 26. septembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2014

doručená sťažnosť R. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“), na právnu pomoc podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) výrokom o náhrade trov súdneho konania uznesenia Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. septembra 2013 (ďalej

len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom exekučného konania v procesnej

pozícii povinného vedenom pred Okresným súdom Trebišov (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. , v rámci ktorého okresný súd uznesením z 3. augusta 2012 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a konanie zastavil. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu

podal oprávnený odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením, ktorým

rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a druhým výrokom rozhodol, že účastníkom

nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. Práve druhý výrok napadnutého uznesenia

krajského súdu považuje sťažovateľ za porušujúci jeho označené práva, pretože

sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomne vyjadril k odvolaniu oprávneného

a pre prípad neúspechu oprávneného vyčíslil aj trovy odvolacieho konania. Sťažovateľ

vychádzajúc z úspechu v odvolacom konaní je toho názoru, že krajský súd mu mal priznať

náhradu trov konania, a tým, že mu ju nepriznal, porušil jeho označené práva.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa R. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva

na právnu pomoc podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.09.2013 vydaným v konaní vedenom pod

sp. zn. porušené boli.

2. Krajskému súdu v Košiciach sa v konaní vedenom pod sp. zn.

prikazuje priznať povinnému náhradu trov odvolacieho konania.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 350,- Eur (slovom

tristopäťdesiat eur), ktoré mu je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť trovy konania vo výške 284,08 Eur

na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o.,

Kuzmányho 29, 040 01 Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, , m. m. ).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

ako aj porušenie základného práva na právnu ochranu podľa výrokom

napadnutého uznesenia krajského súdu o náhrade trov súdneho konania, pričom podstata

jeho argumentácie spočíva v tvrdení, že krajský súd nesprávne rozhodol o trovách konania,

keď mu nepriznal náhradu trov konania, hoci si riadne a včas uplatnil nárok na náhradu

a svoje rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania založil na argumente,

že sťažovateľovi preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.

V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné

zdôrazniť, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého

súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trovách

odvolacieho konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľa

nepochybne negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého

procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú

relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci

samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. ,

, ).

1. Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov

smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho

konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje

spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných

práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď

zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , ,

, , ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že vo svojej podstate sťažovateľ namieta, že krajský súd mu v rozpore so zákonom

nepriznal náhradu trov konania, ktorá podľa jeho vyčíslenia v konečnom dôsledku

predstavuje sumu 106,56 €, o ktorú mal byť (oprávnenosť výšky uplatnenej náhrady trov

konania ústavný súd neposudzoval, pozn.) ukrátený napadnutým uznesením krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že napadnutý výrok rozsudku krajského súdu

je z hľadiska kritérií zákonnosti sporný, ale v danom prípade je nevyhnutné zohľadniť

aj intenzitu namietaného porušenia zákona (jeho ústavnoprávny rozmer), ktorá

by odôvodňovala vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Namietaná suma, o ktorú bol, resp. mal byť sťažovateľ ukrátený, zjavne

nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného

súdnictva považovaná za bagateľnú [pozri Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorý ustanovuje

trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným

rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia].

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje

proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej

ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých

došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite

(, , )]. Posudzovaná vec takúto intenzitu

zjavne nedosahuje, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na ustanovenie podľa

ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Uvedené ustanovenie umožňuje všeobecnému súdu

aj náhradu trov nepriznať, a to v prípade, keď dospeje k záveru, že v danom prípade nejde

o trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Pokiaľ súd dospeje k tomuto

záveru, tak môže náhradu trov nepriznať aj účastníkovi konania, ktorý mal plný úspech

vo veci.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,

je zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47

ods. 2 ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej právo na právnu

pomoc sa priznáva každému. Hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom,

že orgány uvedené v (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy)

majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi, aby v konaní pred nimi využíval

právnu pomoc ().

V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd konštatuje, že postupom krajského

súdu a jeho napadnutým rozhodnutím nedošlo k zabráneniu sťažovateľovi využiť právnu

pomoc, ktorú v konečnom dôsledku aj využil. Samotná skutočnosť, že sťažovateľovi nebola

priznaná náhrada trov právneho zastúpenia v už uvedenej sume 106,56 €, sama osebe ešte

neznamená, že došlo k porušeniu tohto označeného základného práva, pretože

ak by aj ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v danej veci pochybil, tak intenzita

tohto porušenia zákona nedosahuje ústavnoprávny rozmer. Z uvedených dôvodov ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti,

a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo

bez právneho dôvodu zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014