Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 355/2014
PDF · 159.19 KB
No categories available
III. ÚS 355/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014
predbežne prerokoval sťažnosť R. P., zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Peter
Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. Peter Rybár,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd výrokom o náhrade trov súdneho konania uznesenia
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 15 CoE 31/2013 z 26. septembra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2014
doručená sťažnosť R. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) výrokom o náhrade trov súdneho konania uznesenia Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE 31/2013 z 26. septembra 2013 (ďalej
len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom exekučného konania v procesnej
pozícii povinného vedenom pred Okresným súdom Trebišov (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 12 Er 1276/2004, v rámci ktorého okresný súd uznesením z 3. augusta 2012 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a konanie zastavil. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu
podal oprávnený odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením, ktorým
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a druhým výrokom rozhodol, že účastníkom
nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. Práve druhý výrok napadnutého uznesenia
krajského súdu považuje sťažovateľ za porušujúci jeho označené práva, pretože
sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomne vyjadril k odvolaniu oprávneného
a pre prípad neúspechu oprávneného vyčíslil aj trovy odvolacieho konania. Sťažovateľ
vychádzajúc z úspechu v odvolacom konaní je toho názoru, že krajský súd mu mal priznať
náhradu trov konania, a tým, že mu ju nepriznal, porušil jeho označené práva.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
o nej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa R. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva
na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.09.2013 vydaným v konaní vedenom pod
sp. zn. 15CoE/31/2013 porušené boli.
2. Krajskému súdu v Košiciach sa v konaní vedenom pod sp. zn. 15CoE/31/2013
prikazuje priznať povinnému náhradu trov odvolacieho konania.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 350,- Eur (slovom
tristopäťdesiat eur), ktoré mu je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť trovy konania vo výške 284,08 Eur
na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o.,
Kuzmányho 29, 040 01 Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj porušenie základného práva na právnu ochranu podľa čl. 47 ods. 2 ústavy výrokom
napadnutého uznesenia krajského súdu o náhrade trov súdneho konania, pričom podstata
jeho argumentácie spočíva v tvrdení, že krajský súd nesprávne rozhodol o trovách konania,
keď mu nepriznal náhradu trov konania, hoci si riadne a včas uplatnil nárok na náhradu
a svoje rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania založil na argumente,
že sťažovateľovi preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.
V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné
zdôrazniť, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého
súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trovách
odvolacieho konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľa
nepochybne negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého
procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú
relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci
samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012,
IV. ÚS 311/2012, III. ÚS 47/2013).
1. Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov
smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho
konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje
spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných
práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.
Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu
k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej postupuje nanajvýš zdržanlivo
a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď
zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym
spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,
IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že vo svojej podstate sťažovateľ namieta, že krajský súd mu v rozpore so zákonom
nepriznal náhradu trov konania, ktorá podľa jeho vyčíslenia v konečnom dôsledku
predstavuje sumu 106,56 €, o ktorú mal byť (oprávnenosť výšky uplatnenej náhrady trov
konania ústavný súd neposudzoval, pozn.) ukrátený napadnutým uznesením krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že napadnutý výrok rozsudku krajského súdu
je z hľadiska kritérií zákonnosti sporný, ale v danom prípade je nevyhnutné zohľadniť
aj intenzitu namietaného porušenia zákona (jeho ústavnoprávny rozmer), ktorá
by odôvodňovala vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Namietaná suma, o ktorú bol, resp. mal byť sťažovateľ ukrátený, zjavne
nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného
súdnictva považovaná za bagateľnú [pozri § 238 ods. 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorý ustanovuje
trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným
rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia].
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje
proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej
ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých
došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite
(IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec takúto intenzitu
zjavne nedosahuje, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na ustanovenie § 142 ods. 1 OSP podľa
ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku umožňuje všeobecnému súdu
aj náhradu trov nepriznať, a to v prípade, keď dospeje k záveru, že v danom prípade nejde
o trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Pokiaľ súd dospeje k tomuto
záveru, tak môže náhradu trov nepriznať aj účastníkovi konania, ktorý mal plný úspech
vo veci.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,
je zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47
ods. 2 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej právo na právnu
pomoc sa priznáva každému. Hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom,
že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 ústavy (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy)
majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi, aby v konaní pred nimi využíval
právnu pomoc (II. ÚS 78/03).
V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd konštatuje, že postupom krajského
súdu a jeho napadnutým rozhodnutím nedošlo k zabráneniu sťažovateľovi využiť právnu
pomoc, ktorú v konečnom dôsledku aj využil. Samotná skutočnosť, že sťažovateľovi nebola
priznaná náhrada trov právneho zastúpenia v už uvedenej sume 106,56 €, sama osebe ešte
neznamená, že došlo k porušeniu tohto označeného základného práva, pretože
ak by aj ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v danej veci pochybil, tak intenzita
tohto porušenia zákona nedosahuje ústavnoprávny rozmer. Z uvedených dôvodov ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti,
a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo
bez právneho dôvodu zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2014