Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/240/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Martina

Vladika a členov senátu JUDr. Oľgy Trnkovej a JUDr. J. Kolcuna, v právnej veci ţalobcu O.,

zastúpeného JUDr. J. S.., advokátom v K., proti ţalovanému S., so sídlom v B., o určenie

vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. ,

o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 3. júna 2008, sp. zn. 11 Co

66/2007, takto

rozhodol:

Dovolanie ţalobcu z a m i e t a .

Ţalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Humenné rozsudkom z 13. septembra 2006, č.k. -198,

zamietol návrh ţalobcu na určenie vlastníckeho práva k pozemku parc. č. EK X. vo výmere

X. m², k.ú. H., zapísanej na LV č. X., pre kataster nehnuteľností Katastrálneho úradu v P.,

správa katastra H.. Dospel k záveru, ţe ţalobca v konaní nepredloţil relevantný doklad -

vkladuschopnú prídelovú listinu - rozhodnutie o prídele preukazujúce nadobudnutie

predmetného pozemku ako prídelu v zmysle zákona č. 215/1919 Sb. a zákona č.

81/1920 Sb. Ţalobca nemohol pozemky, priznania vlastníctva ku ktorým sa domáhal, ani

vydrţať, pretoţe aţ do roku 1950 platilo na území Slovenska obyčajové právo vyţadujúce

nerušenú drţbu po dobu 32 rokov. Momentom zriadenia národných výborov nariadením

Predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 26/1945 Sb. (§ 2) stratili obce právnu subjektivitu.

Obce opäť vznikli Národné výbory a ani obce

podľa zákona o obecnom zriadení nie sú právnymi nástupcami obcí zaniknutých v roku 1945.

Do roku 1945 nemohla uplynúť 32 ročná vydrţacia doba, keď drţby sa ţalobca mohol ujať

najskôr v roku 1925. Vydrţanie neprichádza do úvahy ani podľa neskorších predpisov (zákon

č. a ), pretoţe od roku 1945 aţ do

roku 1990 O. ako právny subjekt neexistovala.

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 3. júna 2008, sp. zn. , na odvolanie

ţalobcu rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí ţaloby potvrdil. Vo veci v zmysle

pripustil dovolanie s tým, ţe dovolacou otázkou zásadného právneho

významu je: či po roku 1945 aţ do roku 1990 mohli obce nadobudnúť vlastnícke právo

k nehnuteľnosti vydrţaním, so zreteľom na nariadenie predsedníctva SNR č. 26/1945 (zo

7.4.1945) o národných výboroch, so zreteľom na , ktorý

v § 2 predpokladal prechod vlastníctva na obce, čo by inak nebolo nutné, ak by obce aj

dovtedy mohli majetok nadobúdať. Stotoţnil sa so skutkovým a právnym posúdením veci

prvostupňovým súdom. Československá republika ako právna predchodkyňa Slovenskej

republiky nadobudla vlastnícke právo k predmetnému pozemku na základe zákona

č. 215/1919 Zb. zákonov a nariadení, pričom nebolo preukázané, ţe by ho pozemkový úrad

v zmysle § 10 cit. zákona ţalobcovi riadne pridelil. Nedošlo k intabulácii vlastníckeho práva

ţalobcu a ani ním predloţené listiny nepreukazujú splnenie všetkých zákonom vyţadovaných

náleţitostí pre vkladuschopnú listinu (nebolo predloţené konečné rozhodnutie pozemkového

úradu a dohody, opatrené schvaľovacou doloţkou v zmysle § 27 zák. č. 81/1920 Zb. zákonov

a nariadení). Mohli jedine preukázať prevzatie pozemkov do oprávnenej drţby. Pri

posudzovaní otázky moţného vydrţania pozemku ţalobcom nemohla riadne uplynúť

potrebná 32 ročná vydrţacia lehota, keďţe obce v dôsledku nariadenia Predsedníctva SNR

č. stratili právnu subjektivitu, a teda ani nemohli vec drţať, ani k nej nijako

nadobúdať vlastnícke právo. Pokiaľ ide o nadobudnutie vlastníckeho práva v zmysle zákona

č. o majetku obcí, neprichádza ani tento titul do úvahy. Ţalobca nemohol

pozemok nadobudnúť ani v zmysle § 2, § 15 a § 15a zákona o majetku obcí, pretoţe nesplnil

podmienky v ňom ustanovené, okrem iného prevod poľnohospodárskej

a nepoľnohospodárskej pôdy do národného majetku v zmysle

o finančnom hospodárení národných výborov. Ţalobca teda nepreukázal nadobudnutie

vlastníckeho práva k pozemku prídelom, ani vydrţaním a následne ani na základe zákona

o majetku obcí.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal, aby Najvyšší

súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok a rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec

vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodil z ustanovenia

, pričom jeho dôvodnosť videl v nesprávnom právnom posúdení otázky

moţnosti obce nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti obcou vydrţaním (§ 241

ods. 2 písm. c/ ). Oba súdy zhodne dospeli k záveru, ţe listiny predloţené ţalobcom

svedčia o skutočnosti, ţe sporná nehnuteľnosť bola ţalobcovi pridelená, a to v roku 1925

a obec túto nehnuteľnosť vyuţívala ako obecné pasienky. Predloţil tieţ kópiu úradného

záznamu napísaného dňa 31. januára 1964, z ktorého vyplýva, ţe pozemnokniţným

vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti bola politická obec H.. Rovnako z predloţeného

podania z 3. novembra 1969 vyplýva, ţe predmetný les bol zakúpený v prospech obce H.

niekedy v roku 1919. Súdy teda nemali pochybnosti o oprávnenosti drţby. Podľa jeho názoru

skutočnosť, ţe nedošlo k perfektnému prevodu, nemala na posudzovanie tejto skutočnosti

vplyv. Právna úprava vydrţania pred 1. januárom 1992 zásadne neumoţňovala vydrţanie

právnickou osobou, lebo táto právnická osoba (obec) nebola spôsobilým subjektom

vydrţania. Podľa ustanovenia § 132a ods. 1 O.z. v znení do 31. decembra 1991 sa právnická

osoba mohla stať oprávneným drţiteľom, ak s vecou nakladala ako so svojou a bola so

zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, ţe jej vec patrí. Aţ na základe zrovnoprávnenia

všetkých foriem vlastníctva a subjektov občianskoprávnych vzťahov je moţné dospieť

k jednoznačnému záveru, ţe právnická osoba sa stala v zmysle ustanovenia § 134 ods. 1 O.z.

spôsobilým subjektom vydrţania. Aj podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sa počínajúc 1. januárom 1992 vlastníkom nehnuteľnosti stane právnická osoba, ktorá má

nehnuteľnosť v oprávnenej drţbe nepretrţite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, ţe sa stala

oprávneným drţiteľom pred 1. januárom 1992, lebo do vydrţacej doby treba započítať aj

dobu oprávnenej drţby vykonanej týmto dňom. Na podporu svojich tvrdení poukázal ţalobca

na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.októbra 2004, sp. zn.

, podľa ktorého „dňom nadobudnutia účinnosti novely

- zák. č. 509/91 Zb., t.j. 1. januára 1992 stal sa vlastníkom nehnuteľnosti /.../ ţalovaný

v 2/ rade, t.j. M., ktorý nadobudol vlastníctvo k uvedenej parcele na základe vlastnej

oprávnenej drţby od 1. mája 1991 a oprávnenej drţby svojho predchodcu - Československého

štátu od 7. septembra 1997; /.../ Takto štát bol dobromyseľným drţiteľom do 1. mája 1991,

poţíval ochranu oprávneného drţiteľa, počas tejto doby nebol v drţbe nikým rušený a od 1.

mája 1991, t.j. nadobudnutím účinnosti o majetku obcí, zo zákona

vstúpilo do tejto oprávnenej drţby M. /.../“. Do dovolacieho konania ţalobca doloţil ďalšie

listiny: usnesenie Obecného zastupiteľstva obce H. zo 14.1.1926 (o tom, aby pozemky

pridelené Štátnym pozemkovým úradom, veľkostatok V. majiteľa G. boli v spoluvlastníctve

všetkých občanov), Žádost za poshovení so splácaním prídelovej ceny z 19.12.1928, výzva

o zaplatenie nedoplatku 2.000,- Kč z 27.4.1929, oznámenie Z. o úhrade doplatku prídelovej

ceny z 10.4.1929, Protokol z 26.1.1930 pre rozhodnutie o prídele, výpis z parcelného

protokolu k.ú. H., okres H. z 22.9.1934 - obe posledné listiny označené ako „originál pre

rozhodnutie o prídele“ (s poznámkou na výpise z parcelného protokolu o predčasnom zápise

obce H. ako vlastníka pred intabuláciou) a výpis z účtu obce H. z 23.8.1938.

Ţalovaný sa v písomnom vyjadrení k dovolaniu ţalobcu stotoţnil s oboma napadnutými

rozsudkami, povaţoval ich za vecne správne s tým, ţe námietky ţalobcu sú nedôvodné.

Navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol a zaviazal ţalobcu na náhradu trov dovolacieho

konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( a ods. 1 ) a dospel k záveru, ţe dovolanie navrhovateľa nie je

dôvodné.

V zmysle ustanovenia môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vţdy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd aj otázkou, či konanie

v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto zákonnom ustanovení

(t.j. či nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť

účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procese nespôsobilého účastníka,

o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku

návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad

odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom, či nesprávne obsadeným súdom). Dovolateľ ţiadnu z vyššie menovaných vád

konania nenamietal a ani dovolací súd existenciu ţiadnej z nich nezistil.

Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci v otázke moţnosti obce

nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti obcou vydrţaním s ohľadom na dovolaciu

otázku odvolacieho súdu spočívajúcu v tom, či po roku 1945 aţ do roku 1990 mohli obce

nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydrţaním, so zreteľom na nariadenie

predsedníctva SNR č. 26/1945 (zo 7. apríla 1945) o národných výboroch, so zreteľom na

, ktorý v predpokladal prechod vlastníctva na obce,

čo by inak nebolo nutné, ak by obce aj dovtedy mohli majetok nadobúdať.

Podľa § 10 zákona č. 215/1919 Sb. o zabrání velkého majetku pozemkového (účinný

od 24. apríla 1919) pokud stát převzatého majetku nepodrţí pro účely všeobecně prospěšné,

přidělí jej úřad pozemkový postupně do určité výše do vlastnictví nebo pachtu malým

zemědělcům, domkářům, drobným ţivnostníkům, bezzemkům, a to zvláště příslušníkům

ozbrojené moci československé a válečným invalidům, kteří by na půdě chtěli a mohli

hospodařiti, pak druţstvům sloţeným z uvedených osob, druţstvům bytovým, spotřebním

a zemědělským, obcím a jiným veřejným svazkům k účelům všeobecně prospěšným,

vědeckým a humanitním ústavům. Půdy můţe býti uţito také k jiným účelům všeobecně

prospěšným.

O osobách a korporacích, kterým lze půdu přiděliti, o výměře přídělu a právech

k němu a o omezeních práva vlastnického k přidělené půdě budou dána podrobnější

ustanovení zvláštním zákonem.

Podľa § 1 zákona č. 81/1920 Sb. kterým se vydávají po rozumu §u 10 zákona ze dne

16. dubna 1919, č. 215 Sb. zák. a nař., ustanovení o přídělu zabrané půdy a upravuje se právní

poměr ku přidělené půdě. (Zákon přídělový.) (účinný od 17. februára 1920) zabranou

a převzatou půdu, pokud jí stát sám nepodrţí nebo nepouţije k účelům všeobecně

prospěšným, přidělí pozemkový úřad:

1. jednotlivcům a to malým zemědělcům, domkářům, drobným ţivnostníkům,

zaměstnancům zemědělským i lesnickým a bezzemkům, a to zvláště legionářům

a příslušníkům ozbrojené moci československé, jakoţ i pozůstalým po těch z nich, kteří

padli ve válce za vlast nebo zemřeli následkem sluţby válečné, a válečným invalidům

a pozůstalým po vojínech, kteří padli neb zemřeli následkem sluţby válečné;

2. sdruţením, která se skládají z osob uvedených pod číslem 1;

3. osobám jmenovaným v §u 5 tohoto zákona;

4. sdruţením zemědělským a spotřebním (§§ 6 a 7);

5. obcím a jiným veřejným svazům;

6. jiným osobám právnickým, ústavům a zařízením k účelům vědeckým, lidumilným

a obecně prospěšným.

Podľa § 27 zákona č. 81/1920 Sb. konečná rozhodnutí pozemkového úřadu a dohody,

opatřené jeho schvalovací doloţkou, rovnají se listinám vkladným.

Podľa § 2 ods. 1 nariadenia predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 26/1945 Sb. n.

SNR o národných výboroch národný výbor spravuje v obvode svojej pôsobnosti všetky

verejné veci, pokiaľ nie sú spravované iným verejným orgánom.

Podľa § 2 ods. 2 nariadenia predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 26/1945 Sb. n.

SNR o národných výboroch (účinný od 7. apríla 1945) na národný výbor prenáša sa

právomoc, ktorú podľa doteraz platných právnych noriem malo obecné zastupiteľstvo, obecná

rada, starosta obce, obecný alebo notársky úrad a obecný alebo obvodný notár.

Podľa Čl. XII ods. 1 ústavného zákona 150/1948 Sb. Československej republiky

(účinný od 9. júna 1948) hospodárska sústava Československé republiky je zaloţená na

znárodnení nerastného bohatstva, priemyslu, veľkoobchodu a peňaţníctva; na vlastníctvo

pôdy podľa zásady "pôda patrí tomu, kto na nej pracuje"; na ochrane drobného a stredného

podnikania a na nedotknuteľnosti osobného majetku.

Podľa Čl. XII ods. 2 Československej republiky celé národné hospodárstvo

v Československej republike nech slúţi ľudu. V tomto verejnom záujme riadi štát všetku

hospodársku činnosť jednotným hospodárskym plánom.

Podľa Československej republiky výrobné prostriedky sú buď národným

majetkom, alebo majetkom ľudových druţstiev, alebo sú v súkromnom vlastníctve

jednotlivých výrobcov.

Podľa zákona č. 141/1950 Sb. (účinný od 1. januára

1951) spôsobilosť na práva a povinnosti môţu mať aj osoby rozdielne od osôb fyzických -

osoby právnické.

Podľa pre vznik právnickej osoby, ktorá nebude

zriadená priamo zákonom, je potrebné, aby bola zriadená orgánom na to príslušným alebo

s jeho privolením.

Podľa socialistické vlastníctvo má buď formu štátneho

vlastníctva alebo formu vlastníctva druţstevného.

Podľa aby národný majetok slúţil čo najúčelnejšie

svojmu spoločenskému poslaniu, najmä plneniu jednotného hospodárskeho plánu, sveruje štát

jeho časti národným a komunálnym podnikom alebo iným socialistickým právnickým

osobám.

Podľa v záujme rozvoja národného hospodárstva

a všeobecného blahobytu moţno časti národného majetku tieţ odovzdať socialistickým

právnickým osobám, najmä ľudovým druţstvám, do trvalého uţívania.

Podľa zákona č. 40/1964 Sb. (účinný od 1. apríla 1964)

socialistickými organizáciami sú štátne, druţstevné a spoločenské organizácie, ako aj iné

organizácie, činnosť ktorých prispieva k rozvoju socialistických vzťahov.

Podľa § 19 O.z. (účinný od 1. apríla 1964) socialistické organizácie vystupujú

v občianskoprávnych vzťahoch vo svojom mene a majú majetkovú zodpovednosť z týchto

vzťahov vyplývajúcu, pokiaľ nie je ustanovené inak.

Podľa § 21 O.z. (účinný od 1. apríla 1964) účastníkom občianskoprávnych vzťahov

môţe byť aj štát.

Podľa O.z. v znení (účinný od 1. apríla 1983) vlastníkom

veci, ktorá môţe byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretrţite

v drţbe ( § 132a ods. 1) hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ

nie je ustanovené inak, nadobudne občan aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 132a

ods. 2).

Podľa O.z. v znení (účinný od 1.januára 1992)

oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretrţite v drţbe po dobu troch rokov,

ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa O.z. v znení do doby podľa odseku 1 sa

započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej drţbe právny predchodca.

Podľa O.z. ak ide o vydrţanie vlastníckeho práva k

pozemku podľa tohto zákona, kde na základe doterajších predpisov bolo moţné nadobudnúť

len právo na uzavretie dohody o osobnom uţívaní pozemkov, môţe si oprávnená osoba

započítať čas, po ktorý jej právny predchodca mal pozemok nepretrţite v drţbe aj pred

účinnosťou tohto zákona.

Podľa o obecnom zriadení (účinný od 24. novembra

1990) obec je samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej republiky;

zdruţuje osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt. Obec je právnickou osobou, ktorá za

podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými

príjmami.

Podľa o majetku obcí (účinný od 1. mája 1991) do

vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností

patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného

predpisu () právo hospodárenia národným výborom, na území

ktorých sa nachádzajú.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o majetku obcí veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia

štátnym podnikom, rozpočtovým, príspevkovým organizáciám a drobným prevádzkárňam

národných výborov, ku ktorým prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na obec

podľa osobitného predpisu () prechádzajú z majetku Slovenskej

republiky do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú. Obce si vzájomné práva

a povinnosti upravia zmluvne.

Podľa § 3 zákona o majetku obcí vlastníctvom obcí sa nestáva

a) majetok, ktorý môţe byť výlučne vo vlastníctve štátu,

b) pozemky v osobnom uţívaní občanov,

c) nehnuteľný majetok v štátnom vlastníctve, ktorý bol ku dňu účinnosti osobitného

predpisu v trvalom uţívaní inej neţ štátnej organizácie, s výnimkou toho nehnuteľného

majetku, ktorý prechádza do vlastníctva obcí podľa § 15a,

d) majetok škôl, školských a iných zariadení v štátnom vlastníctve, ku ktorým patrilo ku dňu

účinnosti osobitného predpisu 3) právo hospodárenia národným výborom a ku ktorým

neprešla zriaďovateľská funkcia podľa osobitného predpisu na obec, s výnimkou

nehnuteľností patriacich predškolským zariadeniam, základným školám a školským

budovám, ktoré sa nevyuţívajú na vyučovanie (vyučovací proces) alebo činnosť s týmto

procesom súvisiacu,

e) účelové objekty občianskej vybavenosti pre potreby školstva, zdravotníctva a sociálnej

starostlivosti s výnimkou objektov budovaných v akcii "Z", ku ktorým právo

hospodárenia ku dňu účinnosti osobitného predpisu 3) patrilo národným výborom,

f) objekty technickej vybavenosti, a to vodovody, kanalizácie, plynovody, regulačné stanice

plynu, rozvody elektrickej energie, trafostanice, telekomunikačné budovy, rozvody

slaboprúdu a televízneho signálu budované v rámci komplexnej bytovej výstavby

a účelovej výstavby národných výborov,

g) nehnuteľný majetok, ktorý sa pouţíva na výkon diplomatických a konzulárnych činností

zahraničných zastupiteľských misií ako i zahraničných kultúrnych a informačných

stredísk na území Slovenskej republiky.

Podľa § 15a ods. 1 zákona o majetku obcí poľnohospodárska a nepoľnohospodárska

pôda, ktorá bola vo vlastníctve obcí k 31. decembru 1949 a pokiaľ sa nachádza ku dňu

účinnosti tohto zákona v majetku Slovenskej republiky, prechádza do vlastníctva obce,

z majetku ktorej sa previedla do národného majetku podľa osobitného predpisu (zákon

č. o finančnom hospodárení národných výborov) a ak uţ do jej vlastníctva

neprešla podľa § 2.

Od roku 1920 mohol predmetné nehnuteľnosti, pod podmienkou splnenia zákonom

ustanovených podmienok, ţalobca nadobudnúť troma spôsobmi, a to na základe prídelu

v zmysle zákona č. 215/1919 Sb. a zákona č. 81/1920 Sb., v zmysle § 2 zákona Slovenskej

národnej rady č. o majetku obcí alebo vydrţaním.

Ţalobca však nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnému pozemku

prídelom, teda sa má za to, ţe ho týmto spôsobom nenadobudol. Hoci listiny ním predloţené

preukazujú prebiehajúce konanie vo veci prídelu, ako aj splatenie prídelu, nebola predloţená

najpodstatnejšia listina, a to rozhodnutie o prídele ako vkladuschopná listina (§ 27 zákona

č. 81/1920 Sb.). Ani listiny doloţené do dovolacieho konania nepreukazujú nadobudnutie

vlastníckeho práva k pozemku ţalobcom, ba čo viac, preukazujú, ţe oprávnená drţba v dobrej

viere, ţe pozemok ţalobcovi vlastnícky patrí, začala plynúť aţ oveľa neskôr, neţ

predpokladali súdy na základe pôvodných dokumentov. Tieto podklady pre rozhodnutie

o prídele pochádzajú aţ z konca tridsiatych rokov (1938 alebo 1939), čo znamená, ţe ţalobca

dovtedy pôdu uţíval v inom reţime. Najvyšší súd poukazuje tieţ na poznámku uvedenú na

výpise z parcelného protokolu kat. úz. H., okres H. o tom, ţe „dle kat.stavu jest parcela č.kat.

X již vedena na Obec H. jako nynějšího skutečního držitele, ačkoliv až do zaknihování měla

býti vedena na A.“. Protokol je datovaný 28.IX.38 (alebo 39). Drţbu pozemku by bolo moţné

posúdiť ako tzv. vydrţaciu drţbu len v prípade, ak by bola preukázaná existencia rozhodnutia

o prídele, a to bez ohľadu na to, či by došlo k jeho intabulácii. Vydanie rozhodnutia o prídele

by tak bolo okolnosťou rozhodnou pre začatie plynutia vydrţacej doby, ktorá na Slovensku aţ

do 1. januára 1951 bola pre vydrţanie nehnuteľnosti 32 rokov. Do doby vydania rozhodnutia

o prídele ţalovaný pozemky uţíval a drţal ako cudzie s tým, ţe ich neskôr nadobudne do

vlastníctva, čo doteraz preukázané nebolo. Preto má najvyšší súd za to, ţe nadobudnutie

vlastníckeho práva ţalobcom, či uţ na základe prídelu, alebo vydrţaním, do 31. decembra

1949 nie je preukázané.

Ţalobca nepreukázal ani splnenie podmienok ustanovených

o majetku obcí pre nadobudnutie nehnuteľností do svojho vlastníctva. Ku dňu účinnosti

zákona o obecnom zriadení, t.j. k 24. novembru 1990, nepatrilo právo hospodárenia k týmto

nehnuteľnostiam ani národnému výboru, ktorého právomoc prešla na ţalobcu (§ 2 ods. 1

zákona o majetku obcí), a ani štátnym podnikom, rozpočtovým, príspevkovým organizáciám

a drobným prevádzkárňam národných výborov, ku ktorým prešla zakladateľská alebo

zriaďovateľská funkcia na ţalobcu podľa osobitného predpisu (§ 2 ods. 2 zákona o majetku

obcí). Takisto nebolo preukázané, ţe by nehnuteľnosti boli k 31. decembru 1949 vo

vlastníctve ţalobcu.

S ohľadom na uvedené, jediným zostávajúcim moţným titulom nadobudnutia

vlastníckeho práva ţalobcu k predmetnej nehnuteľnosti je vydrţanie.

Hoci obce i naďalej existovali ako územné jednotky, ako orgány (a teda právnické

osoby) prestali na Slovensku existovať od účinnosti nariadenia Predsedníctva SNR

č. a ich právomoci prevzali národné výbory. Tieto však neprevzali (resp. neprešlo

na ne) vlastníctvo a ani iné vlastné majetkové práva obce. V zmysle

Zb. došlo v roku 1948 k zoštátneniu pozemkov nad výmeru 50ha (ako výrobného

prostriedku), pod čo by spadala aj predmetná parcela (v celosti o výmere 60ha a v roku 1969

stále vedená na G.), ktorú následne štát mohol prideľovať do správy ďalších subjektov,

v tomto prípade bola správa v neskoršom období zverená Československým štátnym lesom.

V tomto prípade (na rozdiel od veci ) sa vlastníkom pozemku zo zákona stal

štát a zabraná pôda v čase zoštátnenia, podľa predloţených listín, patrila G..

Navyše, v zmysle , účinného od 1. januára

1951, nemali obce právnu subjektivitu ako právnické osoby a toto ich postavenie nezmenil ani

, ktorý navyše aţ do svojej zmeny zákonom

č. O.z., účinného od 1. apríla 1983 vôbec neumoţňoval nadobúdanie vlastníctva

vydrţaním a len od 1. januára 1992 po zmene zavedenej sa

spôsobilým subjektom vydrţania stali aj právnické osoby (dovtedy toto právo prináleţalo iba

„občanom“).

Neprichádza tu teda do úvahy ani dobromyseľná drţba vo viere, ţe ţalobcovi pôda

vlastnícky patrí, pretoţe zo zákona bolo určené, kto môţe a kto nemôţe pôdu ako výrobný

prostriedok vlastniť a tieţ, ktoré subjekty sú spôsobilé byť nositeľom vlastníckeho práva

vôbec. Obec medzi takéto subjekty nepatrila, zákon jej právnu subjektivitu vôbec nepriznával.

Skutočnosť, ţe pozemok mal charakter obecného pasienku, neznamená, ţe obec bola jeho

vlastníkom, pozemok jej mohol byť pridelený do uţívania ( ). Tým,

ţe do 7. apríla 1945, kedy došlo k zriadeniu národných výborov a zrušení obcí ako správnych

orgánov s právnou subjektivitou, ţalobca nenadobudol vlastnícke právo, stal sa v dôsledku

znárodnenia vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti štát.

Čo sa týka poukazu ţalobcu na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

, ide o odlišnú situáciu, kedy štát uţíval pozemky, o ktorých sa domnieval, ţe

ich nadobudol riadnou kúpnou zmluvou v roku 1977. Aţ na základe ţaloby ţalobkyne, ktorej

okresný súd rozsudkom zo 17. februára 1999 vyhovel, sa ţalovaný dozvedel, ţe pozemok

kúpil od nevlastníčky. V súlade s v spojení s O.z. v znení

sa na základe vydrţania stal štát vlastníkom tohto pozemku, ktorý následne ex lege - zák.

č. prešiel do vlastníctva mesta K. Subjektom vydrţania podľa O.z.

účinného od 1. januára 1992 bol od 7. septembra 1977 do 31. decembra 1991 štát, ktorý bol

v zmysle vtedy platnej a účinnej právnej úpravy právnickou osobou oprávnenou vlastniť

pôdu. M. sa stalo vydrţateľom na základe doby, po ktorú nehnuteľnosti drţal jeho právny

predchodca, štát, a aţ následne M. vstúpilo do drţby 1. mája 1991 (na základe zákona

č. o majetku obcí) a pokračovalo v nej nerušene aţ do 23. novembra 1992, kedy

ţalobkyňa podala ţalobu o neplatnosť kúpnej zmluvy zo 7. septembra 1977. K 1. januáru

1992 však uplynula vydrţacia doba v prospech mesta K. na základe vydrţania jeho právnym

predchodcom a od 1. mája 1991 aj mestom K.

Odvolací súd, ako aj súd prvého stupňa, teda správne posúdili otázku, či po roku 1945

aţ do roku 1990 mohli obce nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydrţaním, so

zreteľom na nariadenie predsedníctva SNR č. 26/1945 (zo 7. apríla 1945) o národných

výboroch, so zreteľom na , ktorý v predpokladal

prechod vlastníctva na obce, čo by inak nebolo nutné, ak by obce aj dovtedy mohli majetok

nadobúdať. Rovnako tak bola správne posúdená otázka nadobudnutia vlastníctva

k nehnuteľnostiam ţalobcom na základe prídelu na základe na základe zákona

č. 215/1919 Zb. zákonov a nariadení a č. 81/1920 Zb. zákonov a nariadení, respektíve na

základe o majetku obcí. Ţalobca v konaní nepreukázal splnenie

podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti ţiadnym

z vyššie uvedených spôsobom.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní dospel

k záveru, ţe nie sú dané dôvody dovolania a zároveň nezistil ani vady konania, pre ktoré by

bolo potrebné napadnuté rozhodnutia zrušiť. Preto v súlade s dovolanie

ţalobcu ako nedôvodné zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý vo veci úspech nemal (

v spojení s a ). Ţalovaný v dovolacom konaní nepodal

návrh na uloţenie povinnosť nahradiť trovy dovolacieho konania (

v spojení s ), zo spisu mu ţiadne nevyplývajú ( ), a preto

mu najvyšší súd nepriznal právo na ich náhradu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 25. mája 2010

JUDr. Martin V l a d i k , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková