Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
852/361913.168663.pdf
PDF · 168.69 KB
No categories available
2Cdo/240/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Martina
Vladika a členov senátu JUDr. Oľgy Trnkovej a JUDr. J. Kolcuna, v právnej veci ţalobcu O.,
zastúpeného JUDr. J. S.., advokátom v K., proti ţalovanému S., so sídlom v B., o určenie
vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 10 C 705/2002,
o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 3. júna 2008, sp. zn. 11 Co
66/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu z a m i e t a .
Ţalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné rozsudkom z 13. septembra 2006, č.k. 10 C 705/2002-198,
zamietol návrh ţalobcu na určenie vlastníckeho práva k pozemku parc. č. EK X. vo výmere
X. m², k.ú. H., zapísanej na LV č. X., pre kataster nehnuteľností Katastrálneho úradu v P.,
správa katastra H.. Dospel k záveru, ţe ţalobca v konaní nepredloţil relevantný doklad -
vkladuschopnú prídelovú listinu - rozhodnutie o prídele preukazujúce nadobudnutie
predmetného pozemku ako prídelu v zmysle zákona č. 215/1919 Sb. a zákona č.
81/1920 Sb. Ţalobca nemohol pozemky, priznania vlastníctva ku ktorým sa domáhal, ani
vydrţať, pretoţe aţ do roku 1950 platilo na území Slovenska obyčajové právo vyţadujúce
nerušenú drţbu po dobu 32 rokov. Momentom zriadenia národných výborov nariadením
Predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 26/1945 Sb. (§ 2) stratili obce právnu subjektivitu.
Obce opäť vznikli zákonom o obecnom zriadení č. 369/1990 Zb. Národné výbory a ani obce
podľa zákona o obecnom zriadení nie sú právnymi nástupcami obcí zaniknutých v roku 1945.
Do roku 1945 nemohla uplynúť 32 ročná vydrţacia doba, keď drţby sa ţalobca mohol ujať
najskôr v roku 1925. Vydrţanie neprichádza do úvahy ani podľa neskorších predpisov (zákon
č. 140/1950 Zb. a zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník), pretoţe od roku 1945 aţ do
roku 1990 O. ako právny subjekt neexistovala.
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 3. júna 2008, sp. zn. 11 Co 66/2007, na odvolanie
ţalobcu rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí ţaloby potvrdil. Vo veci v zmysle
§ 238 ods. 3 O.s.p. pripustil dovolanie s tým, ţe dovolacou otázkou zásadného právneho
významu je: či po roku 1945 aţ do roku 1990 mohli obce nadobudnúť vlastnícke právo
k nehnuteľnosti vydrţaním, so zreteľom na nariadenie predsedníctva SNR č. 26/1945 (zo
7.4.1945) o národných výboroch, so zreteľom na zákon o majetku obcí č. 138/1991 Zb., ktorý
v § 2 predpokladal prechod vlastníctva na obce, čo by inak nebolo nutné, ak by obce aj
dovtedy mohli majetok nadobúdať. Stotoţnil sa so skutkovým a právnym posúdením veci
prvostupňovým súdom. Československá republika ako právna predchodkyňa Slovenskej
republiky nadobudla vlastnícke právo k predmetnému pozemku na základe zákona
č. 215/1919 Zb. zákonov a nariadení, pričom nebolo preukázané, ţe by ho pozemkový úrad
v zmysle § 10 cit. zákona ţalobcovi riadne pridelil. Nedošlo k intabulácii vlastníckeho práva
ţalobcu a ani ním predloţené listiny nepreukazujú splnenie všetkých zákonom vyţadovaných
náleţitostí pre vkladuschopnú listinu (nebolo predloţené konečné rozhodnutie pozemkového
úradu a dohody, opatrené schvaľovacou doloţkou v zmysle § 27 zák. č. 81/1920 Zb. zákonov
a nariadení). Mohli jedine preukázať prevzatie pozemkov do oprávnenej drţby. Pri
posudzovaní otázky moţného vydrţania pozemku ţalobcom nemohla riadne uplynúť
potrebná 32 ročná vydrţacia lehota, keďţe obce v dôsledku nariadenia Predsedníctva SNR
č. 26/1945 Zb. stratili právnu subjektivitu, a teda ani nemohli vec drţať, ani k nej nijako
nadobúdať vlastnícke právo. Pokiaľ ide o nadobudnutie vlastníckeho práva v zmysle zákona
č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, neprichádza ani tento titul do úvahy. Ţalobca nemohol
pozemok nadobudnúť ani v zmysle § 2, § 15 a § 15a zákona o majetku obcí, pretoţe nesplnil
podmienky v ňom ustanovené, okrem iného prevod poľnohospodárskej
a nepoľnohospodárskej pôdy do národného majetku v zmysle § 32 zákona č. 279/1949 Zb.
o finančnom hospodárení národných výborov. Ţalobca teda nepreukázal nadobudnutie
vlastníckeho práva k pozemku prídelom, ani vydrţaním a následne ani na základe zákona
o majetku obcí.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok a rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodil z ustanovenia
§ 238 ods. 3 O.s.p., pričom jeho dôvodnosť videl v nesprávnom právnom posúdení otázky
moţnosti obce nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti obcou vydrţaním (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Oba súdy zhodne dospeli k záveru, ţe listiny predloţené ţalobcom
svedčia o skutočnosti, ţe sporná nehnuteľnosť bola ţalobcovi pridelená, a to v roku 1925
a obec túto nehnuteľnosť vyuţívala ako obecné pasienky. Predloţil tieţ kópiu úradného
záznamu napísaného dňa 31. januára 1964, z ktorého vyplýva, ţe pozemnokniţným
vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti bola politická obec H.. Rovnako z predloţeného
podania z 3. novembra 1969 vyplýva, ţe predmetný les bol zakúpený v prospech obce H.
niekedy v roku 1919. Súdy teda nemali pochybnosti o oprávnenosti drţby. Podľa jeho názoru
skutočnosť, ţe nedošlo k perfektnému prevodu, nemala na posudzovanie tejto skutočnosti
vplyv. Právna úprava vydrţania pred 1. januárom 1992 zásadne neumoţňovala vydrţanie
právnickou osobou, lebo táto právnická osoba (obec) nebola spôsobilým subjektom
vydrţania. Podľa ustanovenia § 132a ods. 1 O.z. v znení do 31. decembra 1991 sa právnická
osoba mohla stať oprávneným drţiteľom, ak s vecou nakladala ako so svojou a bola so
zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, ţe jej vec patrí. Aţ na základe zrovnoprávnenia
všetkých foriem vlastníctva a subjektov občianskoprávnych vzťahov je moţné dospieť
k jednoznačnému záveru, ţe právnická osoba sa stala v zmysle ustanovenia § 134 ods. 1 O.z.
spôsobilým subjektom vydrţania. Aj podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sa počínajúc 1. januárom 1992 vlastníkom nehnuteľnosti stane právnická osoba, ktorá má
nehnuteľnosť v oprávnenej drţbe nepretrţite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, ţe sa stala
oprávneným drţiteľom pred 1. januárom 1992, lebo do vydrţacej doby treba započítať aj
dobu oprávnenej drţby vykonanej týmto dňom. Na podporu svojich tvrdení poukázal ţalobca
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.októbra 2004, sp. zn.
2 Cdo 85/2004, podľa ktorého „dňom nadobudnutia účinnosti novely Občianskeho zákonníka
- zák. č. 509/91 Zb., t.j. 1. januára 1992 stal sa vlastníkom nehnuteľnosti /.../ ţalovaný
v 2/ rade, t.j. M., ktorý nadobudol vlastníctvo k uvedenej parcele na základe vlastnej
oprávnenej drţby od 1. mája 1991 a oprávnenej drţby svojho predchodcu - Československého
štátu od 7. septembra 1997; /.../ Takto štát bol dobromyseľným drţiteľom do 1. mája 1991,
poţíval ochranu oprávneného drţiteľa, počas tejto doby nebol v drţbe nikým rušený a od 1.
mája 1991, t.j. nadobudnutím účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, zo zákona
vstúpilo do tejto oprávnenej drţby M. /.../“. Do dovolacieho konania ţalobca doloţil ďalšie
listiny: usnesenie Obecného zastupiteľstva obce H. zo 14.1.1926 (o tom, aby pozemky
pridelené Štátnym pozemkovým úradom, veľkostatok V. majiteľa G. boli v spoluvlastníctve
všetkých občanov), Žádost za poshovení so splácaním prídelovej ceny z 19.12.1928, výzva
o zaplatenie nedoplatku 2.000,- Kč z 27.4.1929, oznámenie Z. o úhrade doplatku prídelovej
ceny z 10.4.1929, Protokol z 26.1.1930 pre rozhodnutie o prídele, výpis z parcelného
protokolu k.ú. H., okres H. z 22.9.1934 - obe posledné listiny označené ako „originál pre
rozhodnutie o prídele“ (s poznámkou na výpise z parcelného protokolu o predčasnom zápise
obce H. ako vlastníka pred intabuláciou) a výpis z účtu obce H. z 23.8.1938.
Ţalovaný sa v písomnom vyjadrení k dovolaniu ţalobcu stotoţnil s oboma napadnutými
rozsudkami, povaţoval ich za vecne správne s tým, ţe námietky ţalobcu sú nedôvodné.
Navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol a zaviazal ţalobcu na náhradu trov dovolacieho
konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243 a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie navrhovateľa nie je
dôvodné.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd aj otázkou, či konanie
v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto zákonnom ustanovení
(t.j. či nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť
účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procese nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku
návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad
odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom, či nesprávne obsadeným súdom). Dovolateľ ţiadnu z vyššie menovaných vád
konania nenamietal a ani dovolací súd existenciu ţiadnej z nich nezistil.
Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci v otázke moţnosti obce
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti obcou vydrţaním s ohľadom na dovolaciu
otázku odvolacieho súdu spočívajúcu v tom, či po roku 1945 aţ do roku 1990 mohli obce
nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydrţaním, so zreteľom na nariadenie
predsedníctva SNR č. 26/1945 (zo 7. apríla 1945) o národných výboroch, so zreteľom na
zákon o majetku obcí č. 138/1991 Zb., ktorý v § 2 predpokladal prechod vlastníctva na obce,
čo by inak nebolo nutné, ak by obce aj dovtedy mohli majetok nadobúdať.
Podľa § 10 zákona č. 215/1919 Sb. o zabrání velkého majetku pozemkového (účinný
od 24. apríla 1919) pokud stát převzatého majetku nepodrţí pro účely všeobecně prospěšné,
přidělí jej úřad pozemkový postupně do určité výše do vlastnictví nebo pachtu malým
zemědělcům, domkářům, drobným ţivnostníkům, bezzemkům, a to zvláště příslušníkům
ozbrojené moci československé a válečným invalidům, kteří by na půdě chtěli a mohli
hospodařiti, pak druţstvům sloţeným z uvedených osob, druţstvům bytovým, spotřebním
a zemědělským, obcím a jiným veřejným svazkům k účelům všeobecně prospěšným,
vědeckým a humanitním ústavům. Půdy můţe býti uţito také k jiným účelům všeobecně
prospěšným.
O osobách a korporacích, kterým lze půdu přiděliti, o výměře přídělu a právech
k němu a o omezeních práva vlastnického k přidělené půdě budou dána podrobnější
ustanovení zvláštním zákonem.
Podľa § 1 zákona č. 81/1920 Sb. kterým se vydávají po rozumu §u 10 zákona ze dne
16. dubna 1919, č. 215 Sb. zák. a nař., ustanovení o přídělu zabrané půdy a upravuje se právní
poměr ku přidělené půdě. (Zákon přídělový.) (účinný od 17. februára 1920) zabranou
a převzatou půdu, pokud jí stát sám nepodrţí nebo nepouţije k účelům všeobecně
prospěšným, přidělí pozemkový úřad:
1. jednotlivcům a to malým zemědělcům, domkářům, drobným ţivnostníkům,
zaměstnancům zemědělským i lesnickým a bezzemkům, a to zvláště legionářům
a příslušníkům ozbrojené moci československé, jakoţ i pozůstalým po těch z nich, kteří
padli ve válce za vlast nebo zemřeli následkem sluţby válečné, a válečným invalidům
a pozůstalým po vojínech, kteří padli neb zemřeli následkem sluţby válečné;
2. sdruţením, která se skládají z osob uvedených pod číslem 1;
3. osobám jmenovaným v §u 5 tohoto zákona;
4. sdruţením zemědělským a spotřebním (§§ 6 a 7);
5. obcím a jiným veřejným svazům;
6. jiným osobám právnickým, ústavům a zařízením k účelům vědeckým, lidumilným
a obecně prospěšným.
Podľa § 27 zákona č. 81/1920 Sb. konečná rozhodnutí pozemkového úřadu a dohody,
opatřené jeho schvalovací doloţkou, rovnají se listinám vkladným.
Podľa § 2 ods. 1 nariadenia predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 26/1945 Sb. n.
SNR o národných výboroch národný výbor spravuje v obvode svojej pôsobnosti všetky
verejné veci, pokiaľ nie sú spravované iným verejným orgánom.
Podľa § 2 ods. 2 nariadenia predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 26/1945 Sb. n.
SNR o národných výboroch (účinný od 7. apríla 1945) na národný výbor prenáša sa
právomoc, ktorú podľa doteraz platných právnych noriem malo obecné zastupiteľstvo, obecná
rada, starosta obce, obecný alebo notársky úrad a obecný alebo obvodný notár.
Podľa Čl. XII ods. 1 ústavného zákona 150/1948 Sb. Ústavy Československej republiky
(účinný od 9. júna 1948) hospodárska sústava Československé republiky je zaloţená na
znárodnení nerastného bohatstva, priemyslu, veľkoobchodu a peňaţníctva; na vlastníctvo
pôdy podľa zásady "pôda patrí tomu, kto na nej pracuje"; na ochrane drobného a stredného
podnikania a na nedotknuteľnosti osobného majetku.
Podľa Čl. XII ods. 2 Ústavy Československej republiky celé národné hospodárstvo
v Československej republike nech slúţi ľudu. V tomto verejnom záujme riadi štát všetku
hospodársku činnosť jednotným hospodárskym plánom.
Podľa § 146 Ústavy Československej republiky výrobné prostriedky sú buď národným
majetkom, alebo majetkom ľudových druţstiev, alebo sú v súkromnom vlastníctve
jednotlivých výrobcov.
Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 141/1950 Sb. Občianskeho zákonníka (účinný od 1. januára
1951) spôsobilosť na práva a povinnosti môţu mať aj osoby rozdielne od osôb fyzických -
osoby právnické.
Podľa § 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre vznik právnickej osoby, ktorá nebude
zriadená priamo zákonom, je potrebné, aby bola zriadená orgánom na to príslušným alebo
s jeho privolením.
Podľa § 101 Občianskeho zákonníka socialistické vlastníctvo má buď formu štátneho
vlastníctva alebo formu vlastníctva druţstevného.
Podľa § 103 ods. 1 Občianskeho zákonníka aby národný majetok slúţil čo najúčelnejšie
svojmu spoločenskému poslaniu, najmä plneniu jednotného hospodárskeho plánu, sveruje štát
jeho časti národným a komunálnym podnikom alebo iným socialistickým právnickým
osobám.
Podľa § 103 ods. 2 Občianskeho zákonníka v záujme rozvoja národného hospodárstva
a všeobecného blahobytu moţno časti národného majetku tieţ odovzdať socialistickým
právnickým osobám, najmä ľudovým druţstvám, do trvalého uţívania.
Podľa § 18 zákona č. 40/1964 Sb. Občiansky zákonník (účinný od 1. apríla 1964)
socialistickými organizáciami sú štátne, druţstevné a spoločenské organizácie, ako aj iné
organizácie, činnosť ktorých prispieva k rozvoju socialistických vzťahov.
Podľa § 19 O.z. (účinný od 1. apríla 1964) socialistické organizácie vystupujú
v občianskoprávnych vzťahoch vo svojom mene a majú majetkovú zodpovednosť z týchto
vzťahov vyplývajúcu, pokiaľ nie je ustanovené inak.
Podľa § 21 O.z. (účinný od 1. apríla 1964) účastníkom občianskoprávnych vzťahov
môţe byť aj štát.
Podľa § 135a O.z. v znení zákona č. 131/1983 Zb. (účinný od 1. apríla 1983) vlastníkom
veci, ktorá môţe byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretrţite
v drţbe ( § 132a ods. 1) hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ
nie je ustanovené inak, nadobudne občan aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 132a
ods. 2).
Podľa § 134 ods. 1 O.z. v znení zákona č. 509/1991 Zb. (účinný od 1.januára 1992)
oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretrţite v drţbe po dobu troch rokov,
ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Podľa § 134 ods. 3 O.z. v znení zákona č. 509/1991 Zb. do doby podľa odseku 1 sa
započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej drţbe právny predchodca.
Podľa § 862 ods. 6 O.z. zákona č. 509/1991 Zb. ak ide o vydrţanie vlastníckeho práva k
pozemku podľa tohto zákona, kde na základe doterajších predpisov bolo moţné nadobudnúť
len právo na uzavretie dohody o osobnom uţívaní pozemkov, môţe si oprávnená osoba
započítať čas, po ktorý jej právny predchodca mal pozemok nepretrţite v drţbe aj pred
účinnosťou tohto zákona.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení (účinný od 24. novembra
1990) obec je samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej republiky;
zdruţuje osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt. Obec je právnickou osobou, ktorá za
podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými
príjmami.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (účinný od 1. mája 1991) do
vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností
patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného
predpisu (zákon SNR č. 369/1990 Zb.) právo hospodárenia národným výborom, na území
ktorých sa nachádzajú.
Podľa § 2 ods. 2 zákona o majetku obcí veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia
štátnym podnikom, rozpočtovým, príspevkovým organizáciám a drobným prevádzkárňam
národných výborov, ku ktorým prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na obec
podľa osobitného predpisu (zákon č. 518/1990 Zb.) prechádzajú z majetku Slovenskej
republiky do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú. Obce si vzájomné práva
a povinnosti upravia zmluvne.
Podľa § 3 zákona o majetku obcí vlastníctvom obcí sa nestáva
a) majetok, ktorý môţe byť výlučne vo vlastníctve štátu,
b) pozemky v osobnom uţívaní občanov,
c) nehnuteľný majetok v štátnom vlastníctve, ktorý bol ku dňu účinnosti osobitného
predpisu v trvalom uţívaní inej neţ štátnej organizácie, s výnimkou toho nehnuteľného
majetku, ktorý prechádza do vlastníctva obcí podľa § 15a,
d) majetok škôl, školských a iných zariadení v štátnom vlastníctve, ku ktorým patrilo ku dňu
účinnosti osobitného predpisu 3) právo hospodárenia národným výborom a ku ktorým
neprešla zriaďovateľská funkcia podľa osobitného predpisu na obec, s výnimkou
nehnuteľností patriacich predškolským zariadeniam, základným školám a školským
budovám, ktoré sa nevyuţívajú na vyučovanie (vyučovací proces) alebo činnosť s týmto
procesom súvisiacu,
e) účelové objekty občianskej vybavenosti pre potreby školstva, zdravotníctva a sociálnej
starostlivosti s výnimkou objektov budovaných v akcii "Z", ku ktorým právo
hospodárenia ku dňu účinnosti osobitného predpisu 3) patrilo národným výborom,
f) objekty technickej vybavenosti, a to vodovody, kanalizácie, plynovody, regulačné stanice
plynu, rozvody elektrickej energie, trafostanice, telekomunikačné budovy, rozvody
slaboprúdu a televízneho signálu budované v rámci komplexnej bytovej výstavby
a účelovej výstavby národných výborov,
g) nehnuteľný majetok, ktorý sa pouţíva na výkon diplomatických a konzulárnych činností
zahraničných zastupiteľských misií ako i zahraničných kultúrnych a informačných
stredísk na území Slovenskej republiky.
Podľa § 15a ods. 1 zákona o majetku obcí poľnohospodárska a nepoľnohospodárska
pôda, ktorá bola vo vlastníctve obcí k 31. decembru 1949 a pokiaľ sa nachádza ku dňu
účinnosti tohto zákona v majetku Slovenskej republiky, prechádza do vlastníctva obce,
z majetku ktorej sa previedla do národného majetku podľa osobitného predpisu (zákon
č. 279/1949 Zb. o finančnom hospodárení národných výborov) a ak uţ do jej vlastníctva
neprešla podľa § 2.
Od roku 1920 mohol predmetné nehnuteľnosti, pod podmienkou splnenia zákonom
ustanovených podmienok, ţalobca nadobudnúť troma spôsobmi, a to na základe prídelu
v zmysle zákona č. 215/1919 Sb. a zákona č. 81/1920 Sb., v zmysle § 2 zákona Slovenskej
národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí alebo vydrţaním.
Ţalobca však nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnému pozemku
prídelom, teda sa má za to, ţe ho týmto spôsobom nenadobudol. Hoci listiny ním predloţené
preukazujú prebiehajúce konanie vo veci prídelu, ako aj splatenie prídelu, nebola predloţená
najpodstatnejšia listina, a to rozhodnutie o prídele ako vkladuschopná listina (§ 27 zákona
č. 81/1920 Sb.). Ani listiny doloţené do dovolacieho konania nepreukazujú nadobudnutie
vlastníckeho práva k pozemku ţalobcom, ba čo viac, preukazujú, ţe oprávnená drţba v dobrej
viere, ţe pozemok ţalobcovi vlastnícky patrí, začala plynúť aţ oveľa neskôr, neţ
predpokladali súdy na základe pôvodných dokumentov. Tieto podklady pre rozhodnutie
o prídele pochádzajú aţ z konca tridsiatych rokov (1938 alebo 1939), čo znamená, ţe ţalobca
dovtedy pôdu uţíval v inom reţime. Najvyšší súd poukazuje tieţ na poznámku uvedenú na
výpise z parcelného protokolu kat. úz. H., okres H. o tom, ţe „dle kat.stavu jest parcela č.kat.
X již vedena na Obec H. jako nynějšího skutečního držitele, ačkoliv až do zaknihování měla
býti vedena na A.“. Protokol je datovaný 28.IX.38 (alebo 39). Drţbu pozemku by bolo moţné
posúdiť ako tzv. vydrţaciu drţbu len v prípade, ak by bola preukázaná existencia rozhodnutia
o prídele, a to bez ohľadu na to, či by došlo k jeho intabulácii. Vydanie rozhodnutia o prídele
by tak bolo okolnosťou rozhodnou pre začatie plynutia vydrţacej doby, ktorá na Slovensku aţ
do 1. januára 1951 bola pre vydrţanie nehnuteľnosti 32 rokov. Do doby vydania rozhodnutia
o prídele ţalovaný pozemky uţíval a drţal ako cudzie s tým, ţe ich neskôr nadobudne do
vlastníctva, čo doteraz preukázané nebolo. Preto má najvyšší súd za to, ţe nadobudnutie
vlastníckeho práva ţalobcom, či uţ na základe prídelu, alebo vydrţaním, do 31. decembra
1949 nie je preukázané.
Ţalobca nepreukázal ani splnenie podmienok ustanovených zákonom č. 138/1991 Z.z.
o majetku obcí pre nadobudnutie nehnuteľností do svojho vlastníctva. Ku dňu účinnosti
zákona o obecnom zriadení, t.j. k 24. novembru 1990, nepatrilo právo hospodárenia k týmto
nehnuteľnostiam ani národnému výboru, ktorého právomoc prešla na ţalobcu (§ 2 ods. 1
zákona o majetku obcí), a ani štátnym podnikom, rozpočtovým, príspevkovým organizáciám
a drobným prevádzkárňam národných výborov, ku ktorým prešla zakladateľská alebo
zriaďovateľská funkcia na ţalobcu podľa osobitného predpisu (§ 2 ods. 2 zákona o majetku
obcí). Takisto nebolo preukázané, ţe by nehnuteľnosti boli k 31. decembru 1949 vo
vlastníctve ţalobcu.
S ohľadom na uvedené, jediným zostávajúcim moţným titulom nadobudnutia
vlastníckeho práva ţalobcu k predmetnej nehnuteľnosti je vydrţanie.
Hoci obce i naďalej existovali ako územné jednotky, ako orgány (a teda právnické
osoby) prestali na Slovensku existovať od účinnosti nariadenia Predsedníctva SNR
č. 26/1945 Zb. a ich právomoci prevzali národné výbory. Tieto však neprevzali (resp. neprešlo
na ne) vlastníctvo a ani iné vlastné majetkové práva obce. V zmysle Ústavy zák. č. 150/1948
Zb. došlo v roku 1948 k zoštátneniu pozemkov nad výmeru 50ha (ako výrobného
prostriedku), pod čo by spadala aj predmetná parcela (v celosti o výmere 60ha a v roku 1969
stále vedená na G.), ktorú následne štát mohol prideľovať do správy ďalších subjektov,
v tomto prípade bola správa v neskoršom období zverená Československým štátnym lesom.
V tomto prípade (na rozdiel od veci 2 Cdo 85/2004) sa vlastníkom pozemku zo zákona stal
štát a zabraná pôda v čase zoštátnenia, podľa predloţených listín, patrila G..
Navyše, v zmysle Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., účinného od 1. januára
1951, nemali obce právnu subjektivitu ako právnické osoby a toto ich postavenie nezmenil ani
zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ktorý navyše aţ do svojej zmeny zákonom
č. 131/1982 Zb. O.z., účinného od 1. apríla 1983 vôbec neumoţňoval nadobúdanie vlastníctva
vydrţaním a len od 1. januára 1992 po zmene zavedenej zákonom č. 509/1991 Zb. sa
spôsobilým subjektom vydrţania stali aj právnické osoby (dovtedy toto právo prináleţalo iba
„občanom“).
Neprichádza tu teda do úvahy ani dobromyseľná drţba vo viere, ţe ţalobcovi pôda
vlastnícky patrí, pretoţe zo zákona bolo určené, kto môţe a kto nemôţe pôdu ako výrobný
prostriedok vlastniť a tieţ, ktoré subjekty sú spôsobilé byť nositeľom vlastníckeho práva
vôbec. Obec medzi takéto subjekty nepatrila, zákon jej právnu subjektivitu vôbec nepriznával.
Skutočnosť, ţe pozemok mal charakter obecného pasienku, neznamená, ţe obec bola jeho
vlastníkom, pozemok jej mohol byť pridelený do uţívania (§ 149 zák. č. 141/1950 Zb.). Tým,
ţe do 7. apríla 1945, kedy došlo k zriadeniu národných výborov a zrušení obcí ako správnych
orgánov s právnou subjektivitou, ţalobca nenadobudol vlastnícke právo, stal sa v dôsledku
znárodnenia vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti štát.
Čo sa týka poukazu ţalobcu na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
2 Cdo 85/2004, ide o odlišnú situáciu, kedy štát uţíval pozemky, o ktorých sa domnieval, ţe
ich nadobudol riadnou kúpnou zmluvou v roku 1977. Aţ na základe ţaloby ţalobkyne, ktorej
okresný súd rozsudkom zo 17. februára 1999 vyhovel, sa ţalovaný dozvedel, ţe pozemok
kúpil od nevlastníčky. V súlade s § 868 v spojení s §134 O.z. v znení zákona č. 509/1991 Zb.
sa na základe vydrţania stal štát vlastníkom tohto pozemku, ktorý následne ex lege - zák.
č. 138/1991 Zb. prešiel do vlastníctva mesta K. Subjektom vydrţania podľa § 135a O.z.
účinného od 1. januára 1992 bol od 7. septembra 1977 do 31. decembra 1991 štát, ktorý bol
v zmysle vtedy platnej a účinnej právnej úpravy právnickou osobou oprávnenou vlastniť
pôdu. M. sa stalo vydrţateľom na základe doby, po ktorú nehnuteľnosti drţal jeho právny
predchodca, štát, a aţ následne M. vstúpilo do drţby 1. mája 1991 (na základe zákona
č. 138/1991 Zb. o majetku obcí) a pokračovalo v nej nerušene aţ do 23. novembra 1992, kedy
ţalobkyňa podala ţalobu o neplatnosť kúpnej zmluvy zo 7. septembra 1977. K 1. januáru
1992 však uplynula vydrţacia doba v prospech mesta K. na základe vydrţania jeho právnym
predchodcom a od 1. mája 1991 aj mestom K.
Odvolací súd, ako aj súd prvého stupňa, teda správne posúdili otázku, či po roku 1945
aţ do roku 1990 mohli obce nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydrţaním, so
zreteľom na nariadenie predsedníctva SNR č. 26/1945 (zo 7. apríla 1945) o národných
výboroch, so zreteľom na zákon o majetku obcí č. 138/1991 Zb., ktorý v § 2 predpokladal
prechod vlastníctva na obce, čo by inak nebolo nutné, ak by obce aj dovtedy mohli majetok
nadobúdať. Rovnako tak bola správne posúdená otázka nadobudnutia vlastníctva
k nehnuteľnostiam ţalobcom na základe prídelu na základe na základe zákona
č. 215/1919 Zb. zákonov a nariadení a č. 81/1920 Zb. zákonov a nariadení, respektíve na
základe zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Ţalobca v konaní nepreukázal splnenie
podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti ţiadnym
z vyššie uvedených spôsobom.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní dospel
k záveru, ţe nie sú dané dôvody dovolania a zároveň nezistil ani vady konania, pre ktoré by
bolo potrebné napadnuté rozhodnutia zrušiť. Preto v súlade s § 243b ods. 1 O.s.p. dovolanie
ţalobcu ako nedôvodné zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý vo veci úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaný v dovolacom konaní nepodal
návrh na uloţenie povinnosť nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.), zo spisu mu ţiadne nevyplývajú (§ 151 ods. 2 O.s.p.), a preto
mu najvyšší súd nepriznal právo na ich náhradu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 25. mája 2010
JUDr. Martin V l a d i k , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková