Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 476/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Foltánom, SNP 708, Galanta, pre namietané

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. októbra 2015 a sp. zn. V 2/2016

z 28. februára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 27. júna 2017

sa (ďalej len „sťažovateľ“),

domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví

označených základných práv a slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. októbra 2015 a sp. zn.

2 Obdo V 2/2016 z 28. februára 2017 a ktorým by napadnuté uznesenia zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. V 2/2016

z 28. februára 2017, ktoré tvorilo jej prílohu, vyplýva, že žalobou doručenou Krajskému

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 29. novembra 2010 sa sťažovateľ ako žalobca

proti Slovenskej republike – Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej

republiky (ďalej len „žalovaná“) domáhal povolenia obnovy konania vedeného týmto

súdom pod sp. zn. , predmetom ktorého bola náhrada škody spôsobená

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v sume 811 080,43 €

s príslušenstvom. Krajský súd „rozsudkom zo dňa 6. 10. 2008 sp. zn. zamietol

žalobu... Predmetný rozsudok bol opravený na správnu spisovú značku .

Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. zo dňa 18. 6. 2009 rozhodol o odvolaní

žalobcu tak, že rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.“. Sťažovateľ videl dôvod obnovy

konania v liste Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VI/2 Pz 444/10-5

zo 16. augusta 2010, v ktorom „vyslovila, že ani súd prvého stupňa a ani odvolací súd

nevykonal dokazovanie, či na 9 prihláškach na uznávanie množiteľských porastov chýba

alebo nechýba pečiatka a podpis zmluvného zástupcu zahraničného majiteľa

šľachtiteľského osvedčenia. Napriek nevykonanému dokazovaniu oba všeobecné súdy

konštatovali, že sťažovateľ nemal súhlas na obchodné využívanie žalovaných odrôd.

Nakoniec ako ďalší dôvod bolo, že o veci rozhodol vecne nepríslušný súd, keďže podľa § 20

o veci bolo potrebné rozhodnúť podľa , zatiaľ

čo všeobecné súdy o veci rozhodli podľa , pričom o tejto veci

rozhodovali vecne nepríslušné obchodné súdy.“.

3. Uznesenie krajského súdu č. k. -239 z 18. júna 2015 v spojení

s opravným uznesením tohto súdu č. k. -241 z 18. júna 2015, ktorým povolil

obnovu konania vedeného týmto súdom pod sp. zn. , najvyšší súd na základe

odvolania žalovanej uznesením sp. zn. z 28. októbra 2015 zmenil tak, že

žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu jej oneskoreného podania. V rámci skúmania

podmienok prípustnosti návrhu na obnovu konania najvyšší súd dospel k záveru, že „návrh

na obnovu konania žalobca podal... počas plynutia objektívnej lehoty na jeho podanie“,

avšak zákonom stanovená trojmesačná subjektívna lehota, ktorá začína plynúť od okamihu

zistenia dôvodu obnovy konania, resp. subjektívnym momentom, od ktorého sa mohol

dôvod obnovy konania uplatniť, sťažovateľovi márne uplynula, pretože o skutočnostiach

významných pre povolenie obnovy konania „sa dozvedel a mohol ich uplatniť od okamihu

doručenia rozhodnutia Krajského súdu Bratislava č. k. -461 zo dňa

13. 01. 2010, ktorým bolo dňa 02. marca 2010 právoplatne skončené konanie

sp. zn. , a nie ako to nesprávne uvádza súd prvého stupňa až z rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. z 12. 10. 2010 o odmietnutí dovolania žalovaného

z procesných dôvodov“.

4. Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2015

sťažovateľ podal dovolanie podľa

(ďalej len „OSP“), tvrdiac, že „o veci rozhodol nesprávne obsadený súd, nakoľko totožný

senát odvolacieho súdu (senát JUDr. Anny Markovej) rozhodoval o jeho odvolaní v konaní

o obnovu konania (uznesením sp. zn. ), ako aj o jeho odvolaní v pôvodnom

konaní vo veci samej (rozsudkom sp. zn. v jeho neprospech), ktorá

skutočnosť vzbudzuje pochybnosti ohľadne pomeru sudcov k veci, pretože nemožno podľa

neho očakávať, že ak tí istí sudcovia rozhodovali o odvolaní v pôvodnom konaní, budú inak

rozhodovať o odvolaní v konaní o povolenie obnovy pôvodného konania... Vo vzťahu

k uvedenej vade konania žalobca namietol aj prejednanie jeho veci senátom odvolacieho

súdu ako obchodnej veci napriek tomu, že podľa jeho názoru ide o civilnú vec, ktorá mala

byť rozhodovaná podľa ... v spojení s .“.

Uvedené dovolanie odôvodnil tým, že odvolací súd „nesprávne vyhodnotil možnosť

vykonania dôkazov deviatimi prihláškami..., ktoré môžu pre žalobcu privodiť priaznivejšie

rozhodnutie vo veci... V ďalších častiach dovolania... žalobca odvolaciemu súdu vytkol jeho

pochybenie, keď ako nepoužiteľné dôkazné prostriedky vyhodnotil rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. zo dňa 12. 10. 2010, nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky... č. k. -56 zo dňa 19. 06. 2013, list Krajskej prokuratúry

v Bratislave č Kc 340/10-9 zo dňa 21. 12. 2010 a list Generálnej prokuratúry SR

č. VI/2 Pz 444/10-5 zo dňa 16. 08. 2010. Tvrdí, že všetky spĺňajú podmienky subjektívnej

a objektívnej lehoty, odvolací súd ich však ako dôkazné prostriedky uznať odmietol“.

5. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. februára 2017 dovolanie

sťažovateľa zamietol ako nedôvodné podľa .

6. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a v sťažnosti

poukazuje na to, že „základná námietka smerovala k nesprávnemu zisteniu obsahu žaloby

v celej jej šírke, čo do zistenia skutkového stavu a jeho správneho právneho posúdenia.

A tu stačí púha rovina pravdepodobnosti a nie istoty priaznivejšieho rozhodnutia.“. Tvrdí,

že „nesprávne rozhodnutie o vecnej príslušnosti krajského súdu pre prerokovanie nároku

na náhradu škody podľa založilo... porušenie práva sťažovateľa na

zákonného sudcu“. Podľa jeho názoru „súd prvého stupňa správne právne posúdil dôvody

obnovy konania, ak dospel k záveru, že tieto dôvody existujú..., keďže nových 9 prihlášok

považoval za dôkazy, ktoré pre sťažovateľa môžu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Naopak, odvolací súd nesprávne vyhodnotil možnosť vykonania dôkazov deviatimi

prihláškami, keďže na výkon tohto dôkazu vôbec neprihliadal... Sťažovateľova vec dosiaľ

nebola rozhodnutá všeobecnými súdmi za základe príslušného hmotnoprávneho predpisu

a procesného predpisu a tento nedostatok neodstránil ani dovolací súd, ktorý nerešpektoval

závery Generálnej prokuratúry SR a Krajskej prokuratúry Bratislava v ich listoch, ktoré sú

právne významné pre posúdenie novosti a lehôt pre podanie návrhu na obnovu konania...

Najvyšší súd ako dovolací súd vôbec nerešpektoval nález Ústavného súdu SR

sp. zn. zo dňa 19. júna 2013, ktorý výslovne uviedol, že uplatnený nárok

bolo potrebné posúdiť podľa a nie podľa .“.

II.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

9. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

10. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že uznesením

č. k. -22 z 19. apríla 2016 odmietol ako neprípustnú (súvisiacu) sťažnosť

sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich základných práv a slobôd „postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. “,

pričom uviedol, že „v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom

o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu

týkajúce sa tohto dovolacieho rozhodnutia za obvyklých podmienok“.

11. Dovolací súd v uznesení sp. zn. z 28. februára 2017

konštatoval, že dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu odvolacieho súdu sp. zn.

z 28. októbra 2015 bolo „prípustné podľa “,

a ako také ho aj preskúmal, pričom bol viazaný „rozsahom dovolania a uplatneným

dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného vymedzenia“.

12. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru,

že na preskúmanie rozhodnutia odvolacieho súdu bol príslušný dovolací súd, ktorého

právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie

odvolacieho súdu v tejto veci, preto sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie

v záhlaví označených základných práv a slobôd uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. októbra 2015, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

13. V rámci predbežného prerokovania zvyšnej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namietal porušenie v záhlaví označených základných práv a slobôd uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. februára 2017, ústavný súd so zreteľom na ním

uplatnenú argumentáciu (bod 6) dospel k názoru, že nie je opodstatnená.

14. „Nezmeniteľnosť a záväznosť rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť,

je jednou zo záruk právnej istoty. Náprava rozhodnutia sa spravidla môže docieliť

v riadnom dvojinštančnom postupe formou odvolania ako riadneho opravného prostriedku.

Výnimkou z tohto pravidla sú mimoriadne opravné prostriedky, ktorými možno dosiahnuť

nápravu právoplatných rozhodnutí, ak existuje niektorý z dôvodov, taxatívne uvedených

v ust. Takýmito mimoriadnymi opravnými prostriedkami sú obnova

konania a dovolanie. So zreteľom na mimoriadnosť týchto opravných prostriedkov platia

pre ne určité obmedzenia v porovnaní s odvolaním.

Podmienkami prípustnosti každého návrhu na obnovu konania sú: spôsobilý

predmet, voči ktorému návrh smeruje, zákonný dôvod obnovy, o ktorý sa návrh musí

opierať, lehoty, počas ktorých musí byť návrh na obnovu konania podaný, osoba spôsobilá

k podaniu návrhu, osobitné náležitosti návrhu na obnovu konania a príslušnosť súdu k

prejednaniu návrhu na obnovu konania. Splnenie, resp. nesplnenie týchto podmienok je súd

povinný skúmať z úradnej moci.“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 23.

januára 2010).

15. „Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno

za podmienok ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový

stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa

nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo

nesprávností procesnej povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy

rozhodnutia a charakteru namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná

nesprávnosť rozsudku napadnutého návrhom na obnovu konania nie je dôvodom

zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania podľa (k tomu

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe

pod č. 15/2000).

Zákon stanovuje na podanie návrhu na obnovu konania subjektívnu a objektívnu

lehotu. Subjektívna lehota na podanie tohto návrhu je 3-mesačná; jej začiatok plynie

od času, keď sa ten, kto obnovu navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy alebo keď mohol

dôvod obnovy uplatniť. Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania je 3-ročná

a začína plynúť od okamihu, kedy obnovou napadnuté rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť; po uplynutí 3-ročnej lehoty môže byť návrh na obnovu podaný len

v prípadoch uvedených v Obe lehoty (subjektívna i objektívna) sú

lehotami zákonnými a nie je možné ich predĺžiť ani skrátiť.

Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd

skúma, či je obnova konania procesne prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd

buď vyhovie alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové

prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu

na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z uvedených fáz, je medziiným

existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania,

bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní [ ], a ďalej

možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní [§ 221 ods. 1

písm. b) ]. V oboch prípadoch je procesná prípustnosť tohto mimoriadneho

opravného prostriedku podmienená tým, že ten, kto navrhuje obnovu konania, nemal žiadny

podiel na tom, že sa v pôvodnom konaní nemohli použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo

dôkazy, prípadne že sa nemohli vykonať dôkazy. Táto podmienka nie je splnená, ak určitá

skutočnosť, rozhodnutie alebo dôkaz existovali už v pôvodnom konaní a ten, kto navrhuje

obnovu konania, o ich existencii vedel a mal aj dostatok podkladov potrebných na ich

označenie a na splnenie svojej dôkaznej povinnosti v zmysle , avšak

v pôvodnom konaní nimi nenavrhol vykonať dokazovanie.“ (uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 11. augusta 2011).

16. K podmienkam prípustnosti návrhu na obnovu konania sa vyjadril aj dovolací súd

v (napadnutom) uznesení sp. zn. z 28. februára 2017, keď uviedol, že

„pre nedodržanie včasnosti podania návrhu na povolenie obnovy konania, nemôže obnova

konania prichádzať do úvahy (a to ani v prípade danosti niektorého z dôvodov obnovy

konania). Lehoty (subjektívna i objektívna) na podanie návrhu na obnovu konania sú

lehotami zákonnými, nie je možné ich predĺžiť (ani skrátiť), preto ak ktorákoľvek z týchto

lehôt máme uplynula, účastníkovi konania zanikne právo domáhať sa nápravy

právoplatného rozhodnutia v rámci obnovy konania.“. Z obsahovo pomerne rozsiahleho

odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu (body 27 až 48) zároveň vyplýva, že námietku

sťažovateľa týkajúcu sa nesprávneho obsadenia súdu nepovažoval za dôvodnú, pretože

z Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2015 jasne vyplývalo, že

„za senát, ktorý vo veci samej rozhodoval naposledy, sa považuje aj senát označený

v osobitnej časti iným poradovým číslom, ak je do tohto senátu zaradená väčšina naposledy

vo veci rozhodujúcich sudcov“, pričom „pre rozdelenie práce medzi jednotlivé kolégiá

najvyššieho súdu je rozhodujúca právna povaha veci, ktorú má najvyšší súd prerokovať

a rozhodnúť alebo ktorú má vybaviť mimo rozhodovacej činnosti. Ak nie je ďalej

ustanovené inak, z hľadiska rozdelenia práce medzi občianskoprávne a obchodnoprávne

kolégium je určujúce, do ktorého registra súdu nižšieho stupňa, ktorého rozhodnutie je

napadnuté opravným prostriedkom, o ktorom má rozhodnúť najvyšší súd, bola vec

naposledy zapísaná“.“ Dovolací súd taktiež uviedol, že „odvolací súd pri formulovaní

záverov svojho rozhodnutia vychádzal... zo správne zisteného skutkového stavu a vydal

rozhodnutie spočívajúce na správnom právnom posúdení veci. Odvolací súd sa vykonanými

dôkazmi dostatočne vyporiadal, čoho následkom bolo náležité právne posúdenie veci...

V danom prípade došlo zo strany odvolacieho súdu, vzhľadom na ním dostatočne zistený

skutkový stav, k správnej aplikácii príslušných zákonných ustanovení na tento prípad, ako

aj k ich adekvátnemu výkladu.“.

17. Po oboznámení sa s odôvodnením rozhodnutia dovolacieho súdu ústavný súd

dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, vychádzajúcich

a nadväzujúcich na odvolacie konanie, pričom nezistil, že by tieto závery dovolacieho súdu

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom dovolacieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.

ÚS 4/94, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na

súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). O taký prípad tu však nejde.

18. Ústavný súd sa z odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu presvedčil,

že dovolacími námietkami sťažovateľa sa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa závery napadnutého uznesenia dovolacieho súdu spochybňovali.

19. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v danom

prípade niet žiadnej spojitosti medzi uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. februára 2017 a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi

podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti poukazoval na závery nálezu ústavného súdu

č. k. -56 z 19. júna 2013, ktorým vyslovil, že „základné právo

na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. decembra 2009 a sp. zn. z 25. októbra 2012

porušené boli“, tento neriešil identickú procesnú situáciu (neprípustnosť návrhu na obnovu

konania pre zmeškanie subjektívnej lehoty), ale bol vydaný v súvislosti s námietkou

sťažovateľa týkajúcou sa „zaplatenia súdneho poplatku vo výške 24.648,00 €“.

21. Sťažovateľ zrejme opomenul, že ústavný súd uznesením č. k. -21

z 26. novembra 2009 odmietol jeho (súvisiacu) sťažnosť, ktorou namietal porušenie svojich

základných práv a slobôd „v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.

a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. “.

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2017