Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)III. ÚS 476/2017
PDF · 223.7 KB
No categories available
III. ÚS 476/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Foltánom, SNP 708, Galanta, pre namietané
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Obo 30/2015 z 28. októbra 2015 a sp. zn. 2 Obdo V 2/2016
z 28. februára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 27. júna 2017
sa (ďalej len „sťažovateľ“),
domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví
označených základných práv a slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 30/2015 z 28. októbra 2015 a sp. zn.
2 Obdo V 2/2016 z 28. februára 2017 a ktorým by napadnuté uznesenia zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
2. Zo sťažnosti a z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo V 2/2016
z 28. februára 2017, ktoré tvorilo jej prílohu, vyplýva, že žalobou doručenou Krajskému
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 29. novembra 2010 sa sťažovateľ ako žalobca
proti Slovenskej republike – Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej
republiky (ďalej len „žalovaná“) domáhal povolenia obnovy konania vedeného týmto
súdom pod sp. zn. 4 Cb 6/2004, predmetom ktorého bola náhrada škody spôsobená
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v sume 811 080,43 €
s príslušenstvom. Krajský súd „rozsudkom zo dňa 6. 10. 2008 sp. zn. 4 Cb 6/2004 zamietol
žalobu... Predmetný rozsudok bol opravený na správnu spisovú značku 4 Cb 6/2007.
Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6 Obo 20/2009 zo dňa 18. 6. 2009 rozhodol o odvolaní
žalobcu tak, že rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.“. Sťažovateľ videl dôvod obnovy
konania v liste Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VI/2 Pz 444/10-5
zo 16. augusta 2010, v ktorom „vyslovila, že ani súd prvého stupňa a ani odvolací súd
nevykonal dokazovanie, či na 9 prihláškach na uznávanie množiteľských porastov chýba
alebo nechýba pečiatka a podpis zmluvného zástupcu zahraničného majiteľa
šľachtiteľského osvedčenia. Napriek nevykonanému dokazovaniu oba všeobecné súdy
konštatovali, že sťažovateľ nemal súhlas na obchodné využívanie žalovaných odrôd.
Nakoniec ako ďalší dôvod bolo, že o veci rozhodol vecne nepríslušný súd, keďže podľa § 20
zákona č. 58/1969 Zb. o veci bolo potrebné rozhodnúť podľa Občianskeho zákonníka, zatiaľ
čo všeobecné súdy o veci rozhodli podľa Obchodného zákonníka, pričom o tejto veci
rozhodovali vecne nepríslušné obchodné súdy.“.
3. Uznesenie krajského súdu č. k. 3 Cb 7/2010-239 z 18. júna 2015 v spojení
s opravným uznesením tohto súdu č. k. 3 Cb 7/2010-241 z 18. júna 2015, ktorým povolil
obnovu konania vedeného týmto súdom pod sp. zn. 4 Cb 6/2007, najvyšší súd na základe
odvolania žalovanej uznesením sp. zn. 5 Obo 30/2015 z 28. októbra 2015 zmenil tak, že
žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu jej oneskoreného podania. V rámci skúmania
podmienok prípustnosti návrhu na obnovu konania najvyšší súd dospel k záveru, že „návrh
na obnovu konania žalobca podal... počas plynutia objektívnej lehoty na jeho podanie“,
avšak zákonom stanovená trojmesačná subjektívna lehota, ktorá začína plynúť od okamihu
zistenia dôvodu obnovy konania, resp. subjektívnym momentom, od ktorého sa mohol
dôvod obnovy konania uplatniť, sťažovateľovi márne uplynula, pretože o skutočnostiach
významných pre povolenie obnovy konania „sa dozvedel a mohol ich uplatniť od okamihu
doručenia rozhodnutia Krajského súdu Bratislava č. k. 15 Co/18/2009-461 zo dňa
13. 01. 2010, ktorým bolo dňa 02. marca 2010 právoplatne skončené konanie
sp. zn. 27 C/22/2006, a nie ako to nesprávne uvádza súd prvého stupňa až z rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo/159/2010 z 12. 10. 2010 o odmietnutí dovolania žalovaného
z procesných dôvodov“.
4. Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 30/2015 z 28. októbra 2015
sťažovateľ podal dovolanie podľa § 237 ods. 1 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“), tvrdiac, že „o veci rozhodol nesprávne obsadený súd, nakoľko totožný
senát odvolacieho súdu (senát JUDr. Anny Markovej) rozhodoval o jeho odvolaní v konaní
o obnovu konania (uznesením sp. zn. 5 Obo/30/2015), ako aj o jeho odvolaní v pôvodnom
konaní vo veci samej (rozsudkom sp. zn. 6 Obo/20/2009 v jeho neprospech), ktorá
skutočnosť vzbudzuje pochybnosti ohľadne pomeru sudcov k veci, pretože nemožno podľa
neho očakávať, že ak tí istí sudcovia rozhodovali o odvolaní v pôvodnom konaní, budú inak
rozhodovať o odvolaní v konaní o povolenie obnovy pôvodného konania... Vo vzťahu
k uvedenej vade konania žalobca namietol aj prejednanie jeho veci senátom odvolacieho
súdu ako obchodnej veci napriek tomu, že podľa jeho názoru ide o civilnú vec, ktorá mala
byť rozhodovaná podľa zákona č. 58/1991 Zb. ... v spojení s Občianskym zákonníkom.“.
Uvedené dovolanie odôvodnil tým, že odvolací súd „nesprávne vyhodnotil možnosť
vykonania dôkazov deviatimi prihláškami..., ktoré môžu pre žalobcu privodiť priaznivejšie
rozhodnutie vo veci... V ďalších častiach dovolania... žalobca odvolaciemu súdu vytkol jeho
pochybenie, keď ako nepoužiteľné dôkazné prostriedky vyhodnotil rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 Cdo 159/2010 zo dňa 12. 10. 2010, nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky... č. k. I. ÚS 223/2013-56 zo dňa 19. 06. 2013, list Krajskej prokuratúry
v Bratislave č Kc 340/10-9 zo dňa 21. 12. 2010 a list Generálnej prokuratúry SR
č. VI/2 Pz 444/10-5 zo dňa 16. 08. 2010. Tvrdí, že všetky spĺňajú podmienky subjektívnej
a objektívnej lehoty, odvolací súd ich však ako dôkazné prostriedky uznať odmietol“.
5. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obdo V/2/2016 z 28. februára 2017 dovolanie
sťažovateľa zamietol ako nedôvodné podľa § 448 Civilného sporového poriadku.
6. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a v sťažnosti
poukazuje na to, že „základná námietka smerovala k nesprávnemu zisteniu obsahu žaloby
v celej jej šírke, čo do zistenia skutkového stavu a jeho správneho právneho posúdenia.
A tu stačí púha rovina pravdepodobnosti a nie istoty priaznivejšieho rozhodnutia.“. Tvrdí,
že „nesprávne rozhodnutie o vecnej príslušnosti krajského súdu pre prerokovanie nároku
na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. založilo... porušenie práva sťažovateľa na
zákonného sudcu“. Podľa jeho názoru „súd prvého stupňa správne právne posúdil dôvody
obnovy konania, ak dospel k záveru, že tieto dôvody existujú..., keďže nových 9 prihlášok
považoval za dôkazy, ktoré pre sťažovateľa môžu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Naopak, odvolací súd nesprávne vyhodnotil možnosť vykonania dôkazov deviatimi
prihláškami, keďže na výkon tohto dôkazu vôbec neprihliadal... Sťažovateľova vec dosiaľ
nebola rozhodnutá všeobecnými súdmi za základe príslušného hmotnoprávneho predpisu
a procesného predpisu a tento nedostatok neodstránil ani dovolací súd, ktorý nerešpektoval
závery Generálnej prokuratúry SR a Krajskej prokuratúry Bratislava v ich listoch, ktoré sú
právne významné pre posúdenie novosti a lehôt pre podanie návrhu na obnovu konania...
Najvyšší súd ako dovolací súd vôbec nerešpektoval nález Ústavného súdu SR
sp. zn. I. ÚS 223/2013 zo dňa 19. júna 2013, ktorý výslovne uviedol, že uplatnený nárok
bolo potrebné posúdiť podľa zákona č. 58/1969 Zb. a nie podľa Obchodného zákonníka.“.
II.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
8. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
10. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že uznesením
č. k. III. ÚS 237/2016-22 z 19. apríla 2016 odmietol ako neprípustnú (súvisiacu) sťažnosť
sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich základných práv a slobôd „postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 30/2015“,
pričom uviedol, že „v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom
o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu
týkajúce sa tohto dovolacieho rozhodnutia za obvyklých podmienok“.
11. Dovolací súd v uznesení sp. zn. 2 Obdo V 2/2016 z 28. februára 2017
konštatoval, že dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu odvolacieho súdu sp. zn.
5 Obo 30/2015 z 28. októbra 2015 bolo „prípustné podľa § 239 ods. 1 písm. a) O. s. p.“,
a ako také ho aj preskúmal, pričom bol viazaný „rozsahom dovolania a uplatneným
dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného vymedzenia“.
12. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru,
že na preskúmanie rozhodnutia odvolacieho súdu bol príslušný dovolací súd, ktorého
právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie
odvolacieho súdu v tejto veci, preto sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie
v záhlaví označených základných práv a slobôd uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Obo 30/2015 z 28. októbra 2015, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
13. V rámci predbežného prerokovania zvyšnej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ
namietal porušenie v záhlaví označených základných práv a slobôd uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Obdo V 2/2016 z 28. februára 2017, ústavný súd so zreteľom na ním
uplatnenú argumentáciu (bod 6) dospel k názoru, že nie je opodstatnená.
14. „Nezmeniteľnosť a záväznosť rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť,
je jednou zo záruk právnej istoty. Náprava rozhodnutia sa spravidla môže docieliť
v riadnom dvojinštančnom postupe formou odvolania ako riadneho opravného prostriedku.
Výnimkou z tohto pravidla sú mimoriadne opravné prostriedky, ktorými možno dosiahnuť
nápravu právoplatných rozhodnutí, ak existuje niektorý z dôvodov, taxatívne uvedených
v ust. § 228 ods. 1 O. s. p. Takýmito mimoriadnymi opravnými prostriedkami sú obnova
konania a dovolanie. So zreteľom na mimoriadnosť týchto opravných prostriedkov platia
pre ne určité obmedzenia v porovnaní s odvolaním.
Podmienkami prípustnosti každého návrhu na obnovu konania sú: spôsobilý
predmet, voči ktorému návrh smeruje, zákonný dôvod obnovy, o ktorý sa návrh musí
opierať, lehoty, počas ktorých musí byť návrh na obnovu konania podaný, osoba spôsobilá
k podaniu návrhu, osobitné náležitosti návrhu na obnovu konania a príslušnosť súdu k
prejednaniu návrhu na obnovu konania. Splnenie, resp. nesplnenie týchto podmienok je súd
povinný skúmať z úradnej moci.“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 138/2009 z 23.
januára 2010).
15. „Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno
za podmienok ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový
stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa
nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo
nesprávností procesnej povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy
rozhodnutia a charakteru namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná
nesprávnosť rozsudku napadnutého návrhom na obnovu konania nie je dôvodom
zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania podľa § 228 ods. 1 O. s. p. (k tomu
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe
pod č. 15/2000).
Zákon stanovuje na podanie návrhu na obnovu konania subjektívnu a objektívnu
lehotu. Subjektívna lehota na podanie tohto návrhu je 3-mesačná; jej začiatok plynie
od času, keď sa ten, kto obnovu navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy alebo keď mohol
dôvod obnovy uplatniť. Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania je 3-ročná
a začína plynúť od okamihu, kedy obnovou napadnuté rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť; po uplynutí 3-ročnej lehoty môže byť návrh na obnovu podaný len
v prípadoch uvedených v § 230 ods. 2 O. s. p. Obe lehoty (subjektívna i objektívna) sú
lehotami zákonnými a nie je možné ich predĺžiť ani skrátiť.
Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd
skúma, či je obnova konania procesne prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd
buď vyhovie alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové
prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu
na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z uvedených fáz, je medziiným
existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania,
bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní [§ 221 ods. 1 písm. a) O. s. p.], a ďalej
možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní [§ 221 ods. 1
písm. b) O. s. p.]. V oboch prípadoch je procesná prípustnosť tohto mimoriadneho
opravného prostriedku podmienená tým, že ten, kto navrhuje obnovu konania, nemal žiadny
podiel na tom, že sa v pôvodnom konaní nemohli použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo
dôkazy, prípadne že sa nemohli vykonať dôkazy. Táto podmienka nie je splnená, ak určitá
skutočnosť, rozhodnutie alebo dôkaz existovali už v pôvodnom konaní a ten, kto navrhuje
obnovu konania, o ich existencii vedel a mal aj dostatok podkladov potrebných na ich
označenie a na splnenie svojej dôkaznej povinnosti v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p., avšak
v pôvodnom konaní nimi nenavrhol vykonať dokazovanie.“ (uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 98/2011 z 11. augusta 2011).
16. K podmienkam prípustnosti návrhu na obnovu konania sa vyjadril aj dovolací súd
v (napadnutom) uznesení sp. zn. 2 Obdo V/2/2016 z 28. februára 2017, keď uviedol, že
„pre nedodržanie včasnosti podania návrhu na povolenie obnovy konania, nemôže obnova
konania prichádzať do úvahy (a to ani v prípade danosti niektorého z dôvodov obnovy
konania). Lehoty (subjektívna i objektívna) na podanie návrhu na obnovu konania sú
lehotami zákonnými, nie je možné ich predĺžiť (ani skrátiť), preto ak ktorákoľvek z týchto
lehôt máme uplynula, účastníkovi konania zanikne právo domáhať sa nápravy
právoplatného rozhodnutia v rámci obnovy konania.“. Z obsahovo pomerne rozsiahleho
odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu (body 27 až 48) zároveň vyplýva, že námietku
sťažovateľa týkajúcu sa nesprávneho obsadenia súdu nepovažoval za dôvodnú, pretože
z Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2015 jasne vyplývalo, že
„za senát, ktorý vo veci samej rozhodoval naposledy, sa považuje aj senát označený
v osobitnej časti iným poradovým číslom, ak je do tohto senátu zaradená väčšina naposledy
vo veci rozhodujúcich sudcov“, pričom „pre rozdelenie práce medzi jednotlivé kolégiá
najvyššieho súdu je rozhodujúca právna povaha veci, ktorú má najvyšší súd prerokovať
a rozhodnúť alebo ktorú má vybaviť mimo rozhodovacej činnosti. Ak nie je ďalej
ustanovené inak, z hľadiska rozdelenia práce medzi občianskoprávne a obchodnoprávne
kolégium je určujúce, do ktorého registra súdu nižšieho stupňa, ktorého rozhodnutie je
napadnuté opravným prostriedkom, o ktorom má rozhodnúť najvyšší súd, bola vec
naposledy zapísaná“.“ Dovolací súd taktiež uviedol, že „odvolací súd pri formulovaní
záverov svojho rozhodnutia vychádzal... zo správne zisteného skutkového stavu a vydal
rozhodnutie spočívajúce na správnom právnom posúdení veci. Odvolací súd sa vykonanými
dôkazmi dostatočne vyporiadal, čoho následkom bolo náležité právne posúdenie veci...
V danom prípade došlo zo strany odvolacieho súdu, vzhľadom na ním dostatočne zistený
skutkový stav, k správnej aplikácii príslušných zákonných ustanovení na tento prípad, ako
aj k ich adekvátnemu výkladu.“.
17. Po oboznámení sa s odôvodnením rozhodnutia dovolacieho súdu ústavný súd
dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, vychádzajúcich
a nadväzujúcich na odvolacie konanie, pričom nezistil, že by tieto závery dovolacieho súdu
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom dovolacieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.
ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na
súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). O taký prípad tu však nejde.
18. Ústavný súd sa z odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu presvedčil,
že dovolacími námietkami sťažovateľa sa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho
dôvodu, aby sa závery napadnutého uznesenia dovolacieho súdu spochybňovali.
19. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v danom
prípade niet žiadnej spojitosti medzi uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo V/2/2016
z 28. februára 2017 a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
20. Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti poukazoval na závery nálezu ústavného súdu
č. k. I. ÚS 223/2013-56 z 19. júna 2013, ktorým vyslovil, že „základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Obo 125/2009 zo 16. decembra 2009 a sp. zn. 1 Obdo V/28/2010 z 25. októbra 2012
porušené boli“, tento neriešil identickú procesnú situáciu (neprípustnosť návrhu na obnovu
konania pre zmeškanie subjektívnej lehoty), ale bol vydaný v súvislosti s námietkou
sťažovateľa týkajúcou sa „zaplatenia súdneho poplatku vo výške 24.648,00 €“.
21. Sťažovateľ zrejme opomenul, že ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 399/09-21
z 26. novembra 2009 odmietol jeho (súvisiacu) sťažnosť, ktorou namietal porušenie svojich
základných práv a slobôd „v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.
4 Cb 6/04 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Obo 20/2009“.
22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2017